Fénixov rád 8.

                Stále sa ešte nezačalo rozvidnievať a obe deti sedeli v kuchyni Minervinho domu pri šálke čaju, ktorý uvaril Harry. Škriatok z Rokfortu chodil až o siedmej a o čosi skôr sa začínali prebúdzať prví obyvatelia tohto domu. Sirius s Minervou. Oni dvaja boli ale hore dnes oveľa, oveľa skôr.

                „Ginn...“ oslovil Harry dievča, ktoré sedelo so sklonenou hlavou, v rukách zvieralo šálku a zjavne sa cítilo nepohodlne.

                „Hm?“ zdvihla hlavu, ale hneď od neho odvrátila pohľad.

                „Prestaň,“ zaprskal a zavrtel hlavou.

                „Je to trápne, vieš?“

                „Tebe áno?“ uchechtol sa. Zamračene zagánila. „To ty si ma pristihla, ako v spánku masturbujem a vrcholím... nemal by som sa cítiť trápne ja?“ díval sa na ňu. Konečne sa naňho pozerala viac ako na tri sekundy. „A okrem toho, bol som pod perinou, nevidela si nič...“

                „Videla som ťa v tom sne, Harry.“

                „A keď ťa nabudúce uvidím v sne ja, tak čo? Prestaneme sa baviť normálne? Budeme sa cítiť trápne? Budeme sa navzájom vyhýbať? Veď sme sa pred pár mesiacmi videli nahí a vysvetlili sme si to. Pred rokom sme cítili, keď ten druhý masturboval. Rozprávame sa o tom normálne, povedal som ti dokonca, čo som robil Čcho a čo ona mne... tak skutočne nevidím dôvod k pocitom nejakej trápnosti,“ odfrkol a stíchol. Ona bola ticho.

Po chvíli sa potichu zasmial a ona naňho pozrela vyčítavo. Nevidelo sa jej na tom nič smiešne.

„Čo?“ vrkla podráždene.

„Len som si spomenul... vieš, ako si na tej ošetrovni vravela, že ma nemôžeš milovať, pretože by to bolo, ako by si milovala samú seba? A ako sa prakticky berieme, že sme to my... akože ty si ja a ja som ty, pretože máme skrížené duše a zrejme sa nám začali krížiť aj mysle? Nerád ti to pripomínam, ale v tom prípade je aj malý Harry tvoj a keď si ho videla v akcii, tak čo?“ zachechtal sa a mykol plecami.

„Si sprostý,“ okomentovala ho a zavrtela hlavou.

„Ja by som sa pozrel,“ nadhodil ledabolo. Prepaľovala ho pohľadom a on sa významne pousmial. V myšlienkach sa jej predral na povrch jeden z jej sexuálnych snov a došlo jej, čo tým myslí.

„Ty prasa nechutné!“ capla ho po paži a on sa rozosmial. A chichotal sa významne. „Harry, sklapni,“ zložila si hlavu na stôl. A napriek tomu sa začala pohihňávať aj ona. „Je to... absolútne šialené...“ vyliezlo z nej.

„No ale aspoň už reaguješ,“ skonštatoval spokojne a odchlipol si z čaju. Opatrne zdvihla hlavu a pozrela naňho.

„Zdá sa ti to normálne?“ nechápala ten jeho nadnesený postoj. Nechápala, že by sa chcel pozrieť. Nechápala, že mu nie je hlúpe, že ho videla plne stoporeného, ako ho Čcho vzala do úst a ďalšie iné veci... Nechápala, že mu nie je trápne, keď ho pristihla, ako vrcholí pod prikrývkou.

„Pri nás? Áno,“ presvedčene prehlásil. Neprestávala ho skenovať pohľadom. „Normálne naším spôsobom, vieš?“ vysvetlil vidiac jej neveriaci pohľad. „Normálne a... samozrejmé. Vieš, čo by sa mi zdalo byť desivé? Čo si ani neviem predstaviť? Keby si to mala byť ty, kto by ma bozkával tak, ako Čcho. Keby si mi mala robiť ty to, čo mi robila Čcho. Keby si v tom sne, v ktorom som napokon prišiel o panictvo... hoci takých snov už bolo neúrekom... keby si to mala byť ty, s ktorou by som sa miloval. Vieš? To mi príde nepredstaviteľné. Ale fakt, že si ma videla, alebo skutočnosť, že by som videl ja teba...“ zavrtel hlavou, „to ma netraumatizuje. Chápeš? Akože... vieme toho o sebe už dosť na to, aby sme to brali samozrejme. Pretože normálne bežným spôsobom to nie je ani náhodou a trápne už vôbec nie. Alebo ťa na tom sne vydesilo ešte niečo? Mám ho priveľkého? Príliš krivého? Alebo trpasličieho?“ uchechtol sa.

„Si vážne otrasný,“ zavrtela hlavou a rozosmiala sa. Uvedomila si, že vlastne to, čo vravel, platilo aj na ňu. „Máš ho úplne normálneho...“

„Skvelé!“ zahral potešenie a ona sa rozosmiala ešte viac.

„Asi máš pravdu,“ priznala napokon. Chvíľu ešte premýšľala a on vstal, aby im spravil čerstvý čaj. A aby vzal z dresu hrianky a džem, pretože začal pociťovať hlad. „Lenže dívanie sa na takéto veci chlapčenskými očami a dievčenskými je iné, vieš?“ spustila a vzala si od neho natretú hrianku. „Ty by si sa pozrel, ja som vydesene utekala preč...“

„Teraz by som sa pozrel. Keby som nevedel, o čo ide, tak by som zrejme vydesene utekal preč,“ opravil ju a zahryzol do veľmi skorých raňajok.

„Ja sa ale nabudúce nebudem chcieť pozerať,“ zamračila sa. „To tým myslím. Že chalanom je úplne jedno čo kde a ako, hlavne aby nejaký sex videli.“

„Nie všetci, predsa,“ zastával si mužskú populáciu.

„Ty asi nie, to fakt. Ty budeš mať vo svojich snoch slečnu Čangovú zrejme do smrti,“ zaškľabila sa.

„No vidíš a znova si vo forme,“ spokojne sa usmial. Opätovala mu pohľad a pousmiala sa aj ona. Cítila sa lepšie ako v momente, kedy ho budila. Krátko po tom, ako sa potešil pod prikrývkou a ona s rukami na ušiach a pevne zovretými očami čakala niekoľko minút kým si bola stopercentne istá, že sa už môže začať hýbať a konať. Keď mu behom minúty vychrlila, čo sa stalo dívajúc sa pritom na jeho papuče a cítiac, že taká zapýrená ešte nebola. Tvár jej horela tak, akoby bola v plameňoch.

Stále nad tým premýšľala a asi mal pravdu. Keď chceli v budúcnosti vedľa seba fungovať a ich prepojenie to jednoducho vyžadovalo, bude sa na to musieť dívať tak, ako on. Bude sa musieť naučiť dívať sa na to tak, ako on, pretože najbližšie by ju to nemuselo šokovať natoľko, ako teraz a jej by sa nemuselo podariť dostatočne rýchlo prebudiť. Že áno.

„A okrem toho, to bol sen,“ vyriekol, keď do seba napchal piatu hrianku. „Ten nemusí mať s realitou nič spoločné, predsa,“ zaškľabil sa. Pozrela sa naňho a prehltla čaj. A potom sa usmiala.

„Iste, ibaže ty si Harry Potter. Keby si ho mal mať päťcentimetrového, v sne by si ho mal rovnakého. To ostatní smrteľníci zvyknú v snoch preháňať, vieš?“ zachichotala sa. A jeho to potešilo. Zrejme sa s tým vyrovnala.

„Aha, takže to mám chápať tak, že ich máš oveľa menšie ako tie, ktoré by som videl v sne?“ povytiahol obočie. Cítila pýrenie, bolo to ale lepšie, než pred chvíľou.

„Si píš, Potter. Si myslíš, že si v snoch predstavujem tieto dve miniatúry?“ odfrkla si. Spokojne si poposadol.

„Nie sú až také malé, vieš?“ usmial sa. A ona naňho pozrela, či to myslí vážne. „Ale dobre, v sne budeš vyzerať ako jedna z tých žien, ktoré sú v časopise,“ rozhodil rukami a ona sa zahihňala. „Sme v pohode? S tým všetkým?“ spýtal sa napokon. Vážne sa naňho dívala, aby od seba odsunula šálku s čajom a postavila sa. Prešla až k nemu a sadla si mu do lona. Objala ho.

„Budeme musieť, nie?“ šepla mu do vlasov. Spokojne zavrnel. Necítili sa nepatrične, všetko bolo tak, ako predtým. Pevne ju objímal. Bolo to dobré.

„Výborne. Tak, keď sme si to vysvetlili... asi by sme sa mali zamyslieť, prečo si začíname liezť do snov...“

------

                „Ich obrana sa zdá byť dokonalou,“ vyriekol Albus Dumbledore po tom, čo sa pokúsil dostať do hlavy ako Harrymu, tak aj Ginny.

                Riaditeľ jednoducho musel prísť a musel ich preveriť, ako to navrhoval Snape. A Harry bol vlastne rád, že sa to stalo takto a on prišiel len raz a nemusel chodiť viac ráz. Pretože toto bolo skutočne vážne a len pri zverení sa Siriusovi nemohlo ostať. To si uvedomovali obe deti a hneď ráno povedali Harryho krstnému otcovi úplne všetko. Už bez trápnych pocitov. A on sa rozhodol.

                Zrušil ich doobedňajší tréning a zavolal ako Snapa, tak aj Remusa s Dumbledorom a Minervou, aby im povedali neverejnú verziu toho, čo sa udialo. Ginny sa dostala Harrymu do sna. Normálneho.

                „Myslel som si,“ prikývol Snape. Ten sa pasoval do akejsi neoficiálnej funkcie riešiteľa všetkého, čo sa týkalo myslí oboch detí. „Už ja som sa nevedel do nich dostať a to sa považujem za dostatočne spôsobilého k vynášaniu akýchkoľvek záverov a vaša previerka to len potvrdila. Obaja sú maximálne chránení pred akýmkoľvek cudzím zásahom,“ povytiahol obočie.

                „Ale to by malo byť pozitívne zistenie, nie?“ Remus sa usmial na Ginny. Cítila sa nepatrične, ale len preto, lebo ju pozorovalo päť dospelých osôb. A profesor Elixírov v tomto prípade pôsobil ako čerešnička na torte.

                „To rozhodne je,“ prikývol Albus usmievajúc sa na deti. „V tomto momente sa do ich myslí nedostane nik,“ spokojne sa oprel na stoličke.

                „Takže... keby v tomto momente fungoval ten denník...“ hlesla opatrne Ginny.

                „Tak by Harry vyhnal Toma Riddla z tvojej mysle kozmickou rýchlosťou,“ zasmial sa Sirius. „Ale to je len časť toho všetkého...“ nadhodil dívajúc sa na Albusa. Zvieral Harryho ramená rovnako, ako Minerva Ginnine.

                „Správne,“ prikývol. „Ako už povedal Severus... je najviac spôsobilým k tomu, aby vynášal závery. Ako on, tak i ja sa tak trocha orientujeme v mysliach na vyššej úrovni, než do akej je schopná zasahovať oklumencia. No a...“ mierne stiahol obočie. „Nikto nečakal, že by deti zvládli oklumenciu takýmto spôsobom. Je to skutočne fascinujúce a úžasné, ibaže sa znova dostávame do bodu, kde môžeme len predpokladať...“

                „Nikto nikdy nemal ako obranný val druhého čarodejníka,“ prikývol Harry.

                „Presne tak,“ Albus sa naňho pozrel. „Trochu sme nad tým uvažovali. Ja a Severus. Takmer na všetko reagujete neštandardne. Máte v sebe časť duše toho druhého. Prečo by ste nemohli mať v sebe aj časť mysle toho druhého? Vaša oklumencia túto teóriu potvrdzuje. A teraz nás ten sen v našich úvahách len podporil,“ potichu dodal a preniesol pohľad na slečnu.

                „V úvahách?“ vyzval ho Sirius.

                „Keď som začal s oklumenciou,“ ozval sa Severus miesto Albusa, „vlastne som vyzval ich mysle, aby sa podporovali. Aby sa spojili. Ľudská myseľ je akýmsi... doplnkom ľudskej duše. Z ľudskej magickej duše vychádza všetko. Ako myšlienky, tak aj pocity. Je nadradenou nad mysľou, pretože ľudská myseľ vychádza z duše rovnako, ako mágia,“ pokojne rečnil.

                „Je vlastne koordinátorkou celej ľudskej bytosti,“ prikývla Minerva.

                „Správne. Ľudský mozog je, keby sme sa na to pozreli odborne, len zmes chemických a fyzikálnych procesov. Nebudeme tu ale preberať muklovskú anatómiu, ktorá mozog stavia pri tomto rebríčku na pomyselné prvé miesto a podľa nich mozog organizuje všetko. My sme čarodejníci, naša duša je čarodejnícka a máme v sebe mágiu. V tomto prípade je ľudská duša nadradenou a ak sa tá skríži... tak nejak sme predpokladali, že by sa mohla skrížiť aj myseľ...“

                „Len predpokladali,“ zdôraznil Albus. „Stále nevieme, čo sa ešte môže stať.“

                „Takže ste spôsobili skríženie aj našich myslí?“ zamračil sa Harry, ktorý tomu dobre nerozumel. Snape ho zabil pohľadom.

                „Skúsil som legilimenciu. Pri snahe o ochranu zrejme časť duše slečny, ktorá je vo vás, vyslala signál do vášho mozgu, aby tá chránila vašu myseľ,“ trpezlivo vysvetľoval. „Ľudská duša je organizátorkou, tvorkyňou, samotným jadrom našich existencií... a stalo sa asi to, že pri snahe o vašu ochranu zrejme vytvorila časť mysle, ktorá sa stará o to, aby vás nik nenapadol. Alebo možno prinútila časť vašej mysle, aby sa prispôsobila jej duši...“

                „To je dosť komplikované k pochopeniu,“ ozval sa Remus.

                „Toto nechápu čarodejníci v priebehu vekov, Lupin,“ obrátil sa k nemu Snape. „Ešte sa nikomu nepodarilo zistiť, čo presne je vlastne duša a ako sa správa. Dôležité je asi toto... Pre čarodejníka je duša alfou a omegou. Zodpovedá za všetko. Kúsok Potterovej duše je v slečne. Keď je slečna ohrozená a jej duša je pri ohrození v útlme... nie je úplne odstavená, ale je v defenzíve... vtedy zapracuje časť Pottera, ktorá v tomto prípade preberá iniciatívu a snaží sa slečnu ochrániť... vybuduje obranné valy a odoženie útočníka...“

                „Aha...“ zamrmlal Harry so stiahnutým obočím. Ginny sa tiež mračila uvažujúc nad tým.

                „A tie sny?“ skúsila. Dumbledore pozrel na Snapa, ktorý jeho pohľad opätoval.

                „Znova upozorňujem na to, že sú to všetko len predpoklady,“ jemne spustil riaditeľ. „A predpokladáme, že keď Severus zaútočil na vaše mysle a časti duší vo vašich telách zareagovali tým, že prevzali iniciatívu... tak nejako sa stalo, že sa vaše mysle otvorili pred tým druhým. Pred dušou toho druhého...“

                „Duša nie je parazit, aby sa priživovala na hocičom,“ dodal Snape. „Vo vašom prípade čakala na podnet...“

                „Toto sme riešili,“ prikývol Sirius a posadil sa vedľa Harryho. „Od začiatku vieme, že spojenie ich duší je síce niečo nepochopiteľné, ale nie nebezpečné v tom smere, že by sa ohrozovali...“

                „Rôzne rituály a kliatby,“ prikývol Remus spomenúc si na kvantum Siriusových kníh.

                „Presne tak. Tie malé časti duše v nich driemali, volali po sebe, ale neboli agresívne, nesnažili sa toho druhého ovládnuť ako sa to stáva pri temných rituáloch... A potom prišiel zásah Severusa, kedy boli ohrozené mysle... nie priamo duše ako pri dementoroch, ale mysle. Až v tomto momente, keď bol ten druhý ohrozovaný, zareagovala duša a predrala sa do mysle s cieľom ochrániť ju, čo sa podarilo...“

                „Usídlila sa tam, aby vybudovala ochranu a je pripravená chrániť?“ ani Minerva nevedela obstáť a prisunula si stoličku.

                „A týmto spôsobom otvorila myseľ pre toho druhého?“ dodal Sirius zvedavo.

                „Predpokladáme to,“ prikývol Albus.

                „Ten sen to potvrdzuje,“ pridal sa Snape. „Už vieme, že myseľ je najuvoľnenejšia a najviac ohrozovaná práve pri spánku... myseľ je preto najotvorenejšie. No a... áno, Potter mal sen a časť slečny sa do toho sna mohla dostať,“ mykol plecami.

                „Ale nevieme to určite,“ Harry zdvihol hlavu a pozrel na Ginny. „Bude to pravidlom? Akože... bude záležať na tom, čo konkrétne sa nám bude snívať? Alebo to niečo vyprovokuje? Alebo čo...“

                „Nevieme, Harry,“ Albus sa pousmial. „Je to presne tak, ako s vaším skúmaním. Na jedno zaklínadlo môžete reagovať dvadsiatimi možnými spôsobmi... a nemusíte...“

                „Dobre, jasne, ale...“ stiahol obočie a opatrne pozrel zo Siriusa na Remusa. Nestihli to so Siriusom prebrať, pretože hneď utekal zháňať ostatných. „Čo tá chodba?“ povytiahol obočie. Nedalo sa nevšimnúť si, ako sa Minerva pozrela na Albusa a Remus sa pomrvil. „Už teraz vieme, že ma tá zlosť prešla. Bola to Voldemortova zlosť, ale od chvíle, kedy Ginny vybudovala v mojej hlave tie valy, nie som zlostný. V bdelom stave. A potom príde spánok, kedy je myseľ najuvoľnenejšia a najviac zraniteľná a Ginny sa mi dostane do sna. Nie je to preto, lebo cíti, že som ohrozovaný a chce ma chrániť?“

                Kútikom oka videl, ako sa Sirius uškrnul.

                „Môže to tak fungovať,“ privolil Albus.

                „Takže je to tou chodbou? Vieme, že Rád nejakú chodbu stráži po nociach zrejme pod neviditeľným plášťom... a pred kým by ju chránil? Jedine pred ním. A mne sa o nej sníva a zareaguje Ginny, aby ma ochránila... čiže ma chráni pred Voldemortom. On po tej chodbe... alebo čomkoľvek čo s ňou súvisí... baží, že? Niečo chce, až tak veľmi, že sa ja dostávam do jeho hlavy, vidím jeho túžby a Ginny ma chráni?“

                „Stále mám pocit, že vaše mysle dokážu ešte viac,“ nadhodil Snape. Ginny naňho pozrela. A pozrel naňho aj Harry.

                „Sme hore od tretej, už sme preberali aj možnosť, že by sme sa mohli prostredníctvom myšlienok rozprávať, viete?“ natiahol. „Nezahovárajte ale. Čo je s tou chodbou?“ spýtal sa. Sirius sa zachechtal už nahlas a aj Remus sa pousmial.

                „Nebuďte drzý, Potter,“ zahriakla ho Minerva.

                „Len som zvedavý,“ obhajoval sa.

                „Dalo sa predpokladať, že s dvojčatami v Hlavnom štábe aktivity Fénixovho rádu úplne nezatajíme,“ Albus sa díval na Harryho skúmavo. „Avšak... i tak trvám na tom, že aktivity Fénixovho rádu sú niečo, čo vás zaujímať nemusí.“

                „Ani v tom prípade, že vlastne ide o naše sny, ktoré sa snažíme pochopiť?“ ozvala sa Ginny síce nesmelo, ale i tak zreteľne. Sirius nepatrne prikývol.

                „Dobre,“ povzdychol Albus a pozrel zo Siriusa, na Remusa a Minervu. „Poviem to asi takto a v žiadnom prípade sa vám doplnkové informácie podávať nebudú... a to žiadnym členom Rádu. V poriadku?“ díval sa na Fénixov. Minerva so Snapom prikývli, Remus síce tiež, ale zjavne zaváhal a Sirius pokrčil ramenami. Albus naňho chvíľu hľadel, takmer až varovne a potom pozrel na deti. „Máte pravdu. Voldemort má záujem o niečo, čo sa nachádza tam niekde, kde je aj chodba, ktorú Fénixy strážia, aby sa k tomu niečomu nedostal. Veľmi po tom túži a to sa mohlo objaviť v tvojej mysli v spánku. A vzhľadom k tomu, že sú to Voldemortove túžby a tvoja myseľ sa už vďaka slečne voči nemu automaticky bráni, zareagovala slečna tak, ako zareagovala, chránila ťa v spánku a vošla ti do sna,“ povytiahol obočie. „Toto presne predpokladáme...“

                „Čo chce? Nejakú zbraň? Alebo...“

                „Nie, Harry, skutočne je toto niečo, čo ti neprezradíme. Ani ja a ani nikto,“ znova pozrel na Siriusa. Harry tušil, že v tejto záležitosti nemajú jednotný názor.

                „A kde je tá chodba...“

                „Ste natvrdnutý, Potter?“ prskol po ňom Snape. „Profesor jasne povedal, že doplnkové informácie sa nedozviete...“

                „Sklapni...“

                „Pokojne, všetci, prosím,“ zahriakol ich Dumbledore dívajúc sa na Harryho. „Vy dvaja máte svoju úlohu, na ktorú sa musíte sústrediť a Rád má tiež svoje úlohy,“ vypustil dôrazne. Harry dosť neochotne súhlasil. Ale potvrdzovalo to ich teóriu, že je tá chodba dôležitá.

                „Takže, tie sny... bude to ako s tým hnevom? Bude ma chrániť Ginny?“

                „Určite,“ privolil Albus. „Ale ako už nadhodil Severus... predpokladáme, že vaše mysle toho dokážu viac rovnako ako duše. Reagujete na seba, keď ste v nebezpečenstve, ale aj vtedy, keď ste pokojní. S mysľou to môže byť rovnaké. A nemusí, samozrejme...“

                ------

                „Vážne si myslíš, že by sa dokázali zhovárať prostredníctvom myšlienok?“ spýtal sa Sirius Severusa o čosi neskôr. Keď sa s nimi Dumbledore rozlúčil, Minerva s Remusom sa šli venovať Hermione a Ronovi a Snape chcel vyskúšať niečo viac.

                „Ja neviem, Black,“ vrkol potichu a čakal, kým uspávací elixír dosiahne vrchol svojho účinku.

                „A že by si mohli liezť do snov hocikedy? Kedy by chceli? Alebo to bude vážne závisieť od Voldemorta?“

                „Ja neviem, Black,“ zasyčal podráždene a pozrel na Siriusa, ktorý sa díval do spiacich tvárí Harryho a Ginny.

                „Tá oklumencia je výborná, to uznávam. Zhovárať sa v hlave by tiež nemuselo byť od veci. Ale svojvoľné navštevovanie sa v snoch... to by nemuselo byť vždy pozitívne...“

                „Ja skutočne neviem, čo sa s nimi bude diať v budúcnosti, Black. A keď nebudeš držať ústa, tak ťa asi poprosím, aby si vypadol...“

                „Ale nebuď podráždený,“ vrkol aj Sirius a pozrel na Snapa. „Ty sa tu pasuješ za experta, tak by si mohol...“

                „Som expert na oklumenciu, legilimenciu, na klamanie Temného pána, na úpravy pamäte... áno, na toto som skutočne expert. Ale tí dvaja sa vymykajú všetkým štandardom tak sa na mňa nehnevaj, keď ti nepoviem, čo s nimi napokon bude,“ zaprskal. „Môžem ich vyskúšať v spánku, na čo sa aj chystám. A potom uvidíme, čo sa bude ďalej diať. Súhlasíš? Vydržíš držať hubu ešte chvíľu?“

                „Len kvôli nim,“ Sirius naňho zazeral.

                „Vďaka,“ natiahol Snape a zaškľabil sa. „Dávaj pozor na ich výrazy...“

                Severus namieril na spiaceho Harryho prútik, až sa Sirius striasol. Hoci sa na tomto dohodli, musela najprv vypuknúť búrlivá diskusia k tejto téme. Čakať, kedy by cítil Harry Voldemorta bolo zdržovaním a Severus ponúkol, že by sa im pokúsil dostať do hlavy v spánku. Čo sa najskôr stretlo s odmietaním, ale bol to Harry, ktorý súhlasil ako prvý.

                „Takže?“ spýtal sa Snape po pokuse.

                „Obaja boli pokojní,“ zahlásil a stále ich pozoroval. Stále ešte spali.

                „Zabránila mi v tom,“ vyšlo zo Snapa a díval sa na dievča. Skutočne jej obrana fungovala on sa neotrel ani o jednu Potterovu myšlienku. Bolo to úžasné.

                „Skvelé,“ spokojne zhodnotil Sirius. „Určite to bude fungovať aj obrátene.“

                „Zrejme,“ prikývol. „Počkáme desať minút a potom ich preberiem.“

                Neomráčil ich, ani nijako inak nezbavil vedomia. Jednoducho im navodil umelý spánok a ako sa zdalo, stačilo to. Ginevra ho do Potterovej mysle nepustila. A potom... uvidí sa, či sa dostala aj do jeho snov.

                Keď prešlo dohodnutých desať minút, Sirius netrpezlivo vstal a díval sa, ako Snape deti preberá.

                „Bola som v Harryho hlave a aj v sne,“ priznala Ginny, pokým ju Harry držal za ruku. „Cítila som cudziu prítomnosť a tú som odohnala... a potom som sa ocitla v normálnom sne,“ mykla plecami.

                „Takže takto to bude? Keď sa spojím s Voldemortom, Ginny ma po oklumencii navštívi v sne?“

                „To by bol ten lepší prípad,“ vypustil Sirius. „Snape má ale obavy, že to nemusí byť len tak...“

                „Nemusí a môže,“ vyriekol Snape slová, ktoré by si pokojne mohli nechať vytetovať na čelo. Nemusí a môže. Harry pozrel na Ginny.

                „A my teraz budeme čakať, či sa to nestane aj... v normálnom stave,“ mierne sa zaškľabil. Potvrdilo to ich predpoklady, ale nevyvrátilo obavy. Ginny mykla plecami.

                „Možno by sme sa potom mohli naučiť, ako mať spoločné sny,“ nadhodila a pozrela na Snapa. „Alebo by sme sa mohli naučiť, ako sa čo najrýchlejšie prebrať. Alebo... čo ja viem...“

                „To by sa dalo učiť, keby sme vedeli, čo sa učiť,“ zavrtel hlavou Snape. „Je zbytočné znova vás uspávať. Alebo uspávať opakovane a čakať, či by ste sa dostali do snov toho druhého aj bez nejakého vonkajšieho podnetu.“

                „Súhlasím, to sa ovplyvniť nebude dať, bude sa musieť čakať, ako sa vyvinie situácia,“ prikývol Sirius. „A či na to bude mať vonkajší podnet nejaký vplyv, to by sme vedeli s určitosťou vo chvíli, keby sa Harry dostal do Ginninho sna.“

                „Tak nejak,“ súhlasil Snape.

------

                V momente, ako boli Harry s Ginny na konci školského roka prinútení súhlasiť so zverejnením pravdy viacerým osobám bolo jasné, že práve tieto osoby budú chcieť a zrejme aj budú musieť byť informované o každom jednom pokroku v skúmaní ich stavu.

                Preto v ten deň absolvovali viacero rozhovorov o tom istom. Ako s Ronom a Hermionou, tak následne aj s Billom a Tonksovou v prítomnosti Poppy. A večer šla Minerva na Grimmauldovo námestie, aby opatrne informovala aj Molly.

                Nikto však neprišiel s ničím novým a vlastne ani nemohol. Nikto ale ani nenavrhol nové možné nápady, akoby sa toto mohlo rozvinúť, kam by až mohli zájsť. A Harry vlastne ani nevedel, či túži po tom, aby niekto víťazoslávne vykríkol a presvedčivo tvrdil, že to bude takto a takto, pretože mal z toho popravde obavy.

                „Jediné pozitívum je, že aj keby sa Voldemort rozkrájal, na mňa už dosah mať nebude, pretože ho Ginny vyprevadí z mojej hlavy svinským krokom,“ zaškľabil sa po večeri v salóniku, kde bol spolu so Siriusom a Ginny. Chcel to prebrať ešte raz a len s nimi. A ešte aj iné veci chcel preberať v súkromí.

                „To je dosť významné pozitívum,“ mierne sa naňho zamračila Ginny. Pravda. Aj keby na nič iné neprišli, aspoň prestal byť nervóznym a rozhnevaným pubertiakom.

                „Mne to ale nevyhovuje, vieš?“ natiahol. Sirius im položil na stôl kakao a sebe pivo a prisadol si. „Keď to bude platiť, ja sa do tvojho sna nedostanem, pokiaľ nad tebou nebude stáť Snape s prútikom... a ja som sa chcel tiež pozrieť...“ vyprskol. A vyprskol aj Sirius.

                „Si úchylný,“ zavrtela hlavou. „Obaja ste...“ vyčítavo sa dívala na Siriusa. Pocit trápnosti ju prešiel už ráno. A okrem toho, videla Harryho, nie Siriusa. Vďaka Merlinovi.

                „Ja by som bol za,“ mrkol na ňu Sirius. „Aspoň by chlapec videl, že ostatní ľudia majú viacero možností, na koho myslieť,“ povytiahol obočie. A ona sa zaškľabila, aby sa pomstychtivo pozrela na Harryho.

                „No a?“ mykol plecami Harry flegmaticky. „Som verný jednej spomienke...“

                „To ale nie je dobre, Harry,“ zamračil sa naňho Sirius. „Jasne, keby si sa s ňou dal znova dohromady, tak dobre. Ale, pre Merlina, zberaj skúsenosti aspoň v predstavách,“ zavrtel hlavou.

                „Ale ja myslím v predstavách aj na iné, vieš? Akurát v snoch je to len Čcho... a to ovplyvniť nedokážem.“

                „Si stratený prípad,“ nechápavo sa naňho díval Sirius. „Každopádne, v nasledujúcich dvoch týždňoch si budem musieť nájsť čas aj k tomu, aby som ti trocha zdvihol sebavedomie...“

                „Veľa šťastia,“ hlesla Ginny a usrkla si kakaa.

                „Haha,“ zamračil sa na ňu Harry. A pozrel aj na Siriusa. „Keby som chcel, dokážem pozvať na rande hocikoho. Lenže ja nechcem, pretože v tom nevidím nič... sebavedomého. Ešte aj tie vlasy,“ vrkol a snažil sa vyrovnať si hniezdo, o ktoré sa každý deň staral Sirius. „Nechcem byť nejakým frajerom alebo čo...“

                „A prečo?“ nechápal krstný otec. „Prečo by si nemohol vyskúšať viacero možností, prečo by si nemohol nazbierať viac skúseností, pre Merlina? Ani tvoj otec predsa nechodil každý týždeň s inou. To som bol ja, vieš? To nie je o tom byť frajerom, ale skúšať žiť, Harry. To je rozdiel. Zbierať skúsenosti, vedomosti... iste, zbierať prehry ale aj výhry...“

                „Nemám na to čas,“ odprskol. Ginny zavrtela hlavou.

                „Nemáš čas, aha. Dobre, uznávam, že si vyťažený zachraňovaním hocičoho, ale aj pri zachraňovaní hocičoho sa dá nájsť nejaký voľný čas, nemyslíš?“ skúsil. Harry zaryto pozeral do stola. Sirius pozrel na Ginny, mykla plecami. „Harry, počuj... tento rok by mala byť pohoda. Budeme viesť len vojnu s ministerstvom a čakať, kedy sa on objaví. Žiaden kameň, bazilisk, vrah ani turnaj. Skús trocha žiť. Vyskúšaj si, ako skutočne žije normálny pubertiak...“

                „Ale ja žijem ako normálny pubertiak,“ protirečil namosúrene. Nebol to ten hnev, Voldemortov hnev. Bol to len obyčajný, spravodlivý hnev. „A okrem toho, vďaka Prorokovi som idiot,“ zaškľabil sa. „Tento rok rozhodne nebude pokojnejší, než predchádzajúce.“

                „Jasne, dobre,“ povzdychol Sirius rezignovane. „Si tvrdohlavejší, než bol tvoj otec a to je už čo povedať, vieš? Rozumiem!“ zarazil jeho protest. „Nechám to tak. Len som chcel... viete, ako som vás vyzýval, aby ste sa zdržali a vydržali, aby ste ostali nevinní a aby sme zistili, či by sa váš stav nezmenil po tom, čo by ste stratili panictvo a vlastne aj fyzicky dospeli?“ spýtal sa dívajúc sa z jedného na druhého. Aj Harry zdvihol hlavu. „Absolútne nemám obavy, že by sme to zistili, pretože Ginny chce byť pannou ešte dlho... a to len podporujem a ty... ty budeš panicom zrejme ešte dlhšie,“ odprskol. Tentoraz sa Ginny nezasmiala. Zamračila sa.

                „Ďakujem ti veľmi pekne za zhodnotenie mojich možností, drahý Sirius,“ natiahol Harry sarkasticky a jedovito. „Ale keď si myslíš, že ma týmto rýpaním prinútiš spraviť nejakú blbosť, tak sa mýliš. Asi mám na to iný názor, než ty, ale možno ťa to prekvapí... ja ho považujem za správny. Nebudem spať s dievčaťom len preto, aby sme vedeli, či to bude mať vplyv na mňa a Ginny. Nebudem spať s dievčaťom dokonca ani preto, aby som ti dokázal, že mám z otca aspoň niečo. A nespravím to z týchto dôvodov ani teraz, ani za dva či desať rokov. Ak sa rozhodnem s nejakou vyspať, tak k nej budem aj niečo cítiť, vieš? A nemyslím tým brnenie v určitej časti svojho tela...“ zavrčal a postavil sa, aby oddupotal preč.

                „Harry!“ zakričal za ním Sirius. „Vráť sa!“ Odpoveďou mu bolo len tresnutie dverí.

                „Trochu si to prehnal, vieš?“ Ginny sa neprestávala mračiť.

                „Len chcem, aby zažil aj niečo príjemné, pretože toho príjemného zažil v živote minimum,“ potichu z neho vyšlo.

                „Dobre, chápem, ale dá sa to povedať aj inak a nie tak, že ho budeš ponižovať...“

                „Myslel som to ako vtip!“ nechápavo sa na ňu díval. „Nikdy by som ho neponižoval...“

                „Ale robíš to, pretože ho každým gestom zrovnávaš s jeho otcom... ktorý bol nepretržite v ruji. A čakáš od neho to isté. On je Harry, Sirius. Práve preto, že v živote nezažil príliš príjemného je takým, akým je. On veľmi dobre vie, že by stačilo len mrknúť a mohol by mať hocakú. Lenže to nespraví, pretože je Harry Potter. Nechce zneužívať toho, že je Harry Potter, vieš? Neprizná si, že by mohol dievča priťahovať aj niečím iným, nielen menom, pretože bol skoro celý život len ponižovaný, zosmiešňovaný a týraný a potom sa dozvedel, že je nejakým hrdinom, že ho berú ako hrdinu a myslí si, že je pre dievčatá príťažlivým len kvôli tomu hlúpemu menu. Ak mu chceš zdvíhať sebavedomie, nájdi iný spôsob,“ stíchla a dopila kakao. Zarazene na ňu hľadel.

                „Ale aj ty si z neho strieľaš,“ šepol trocha scestne.

                „Lenže ja si to môžem dovoliť, Sirius,“ smutne sa pousmiala. „Je to iný druh humoru, vieš? On od teba čaká podporu. Si jeho krstný otec, musíš vystupovať ako jeho krstný otec a nie ako jeho kamarát. A prestaň mu stupídne strapatiť hlavu...“

                „Ja som...“ zarazene sa oprel na stoličke a sklonil hlavu. Asi mala pravdu. „Sakra...“

------

                Sirius skutočne zmenil svoj postoj k Harrymu. Uvedomil si, čo mu v ten večer Ginny povedala a na ďalší deň sa Harrymu ospravedlnil. Trvali ale ďalšie tri dni, než sa to medzi nimi urovnalo. Prestal mu strapatiť vlasy, prestal sa správať ako Harryho a Ronov seberovný a bol na nákupoch, aby mu trocha oživil šatník. Čo vlastne aj potreboval, pretože skutočne rástol a skutočne sa aj formoval.

                „Myslím, že v muklovskom svete je niečo, čo by ti s tým pomohlo,“ Hermiona stiahla obočie dívajúc sa, ako si Harry kúzlom opravuje okuliare. Už znova.

                „Vážne? A čo? Pretože toto je o nervy. Tu je to ešte v pohode, vonku ma to ale môže stáť život,“ vrkol a nasadil si ich na oči. Konečne videl. Zamrkal na Hermionu.

                „Neviem, ale zdá sa mi, že sa o tom rodičia rozprávali. O nejakej operácii očí...“ spomínala.

                „Muklovská operácia oči?“ zatváril sa nedôverčivo.

                „No áno, začalo sa to teraz rozmáhať. Laserová, myslím. Napíšem im, aby mi poslali všetko, čo o tom vedia, dobre? No a možno... možno by ti to pomohlo,“ mykla plecami.

                „Dobre, fajn. Budem rád,“ usmial sa.

                „Zdá sa, že sa zlepšujete, nie?“ nadhodila. O chvíľu mali jej priatelia končiť s aurorským tréningom a odobrať sa do domu ku kliatbam. „Aspoň mi to tak príde.“

                „Je to dobré... ak zabudnem na to, že som skoro stále ako krtko... Myslím, že táto časť sa vydarila,“ povzdychol.

                „Neprišli ste na nič,“ prikývla. „Teda, ak nebudeme brať do úvahy tú oklumenciu. Myslím, že ste ňou získali veľa. Ale tie kliatby...“

                „Zdajú sa zbytočné,“ súhlasil. „Snape to už nadhodil. Vyzerá to tak, že okrem neodpustiteľných kliatob na nás nebude pôsobiť nič. Ani žiaden elixír. Samozrejme môže skúšať len to, na čo má protijedy, ale tá oklumencia naznačila, že to bude zrejme iný druh mágie, ktorý to naše spojenie ovplyvňuje. Dokonca aj Veritaserum bolo neškodné,“ zavrtel hlavou. „Dokončíme to skúšanie, ešte stále má pár kliatob, ktoré dokáže zvrátiť a pár elixírov, na ktoré má protijedy, ale výsledky už nečakáme,“ pozrel na ňu.

                „Už aby to bolo za vami,“ povzdychla. „Jediný, kto sa ešte baví, je Ron.“

                „To áno,“ pozrel na kamaráta, ktorý odpaľoval vyčarenú drevenú prekážku. A Ginny, ktorá triafala do terča. „Táto časť je fakt v poriadku,“ mávol na priateľov. „Ale to skúmanie... to ma sklamalo, no. Je to vyčerpávajúce, bolestivé, únavné a hlavne na nič,“ prskol.

                „To som mala na mysli. Za dva týždne ale pôjdeme na Rokfort a bude to lepšie,“ pousmiala sa. „Normálne sa teším na Lunu a jej kuvikuly,“ zachichotala sa. „A Lucy a Nevilla...“

                „Ja tiež,“ opatrne sa usmial a sklonil hlavu. Jeho priatelia si nebudú myslieť, že je idiot. Určite nie. Jediný, s kým boli v kontakte, bol Neville. A ten bol v pohode. Luna sa možno už vrátila z Madagaskaru a s Lucy sa im nepodarilo spojiť. Ani poslať odkaz po Kingsleym. Veril ale, že budú na jeho strane.

                „Niečo mám, mládež,“ uchechtol sa Sirius, keď si k nim prisadol. Práve sa priletaxoval z Grimmauldovho námestia. „Bol tam Dumbledore a vraj zajtra dostanete listy z Rokfortu... ale to je nepodstatné. Pozri,“ natiahol ruku k Harrymu, aby mu podal čiernu škatuľku. „Ministerstvo možno odstrihne krby, ale nech si nemyslí, že odstrihne nás...“

                Harry otvoril škatuľku a zvedavo nazrel dnu.

                „Moment, nie sú to dvojcestné zrkadlá?“

                „Čarodejnícke mobilné telefóny?“ Hermiona sa nahla k Harrymu.

                „No áno, dalo to zabrať, ale zohnali sme ich,“ usmial sa. „Aj keď budú kontrolovať krby, my sa dokážeme spojiť...“

                V nasledujúcich okamihoch im vysvetľoval, ako fungujú a aj si ich vyskúšali a skutočne stačilo len vysloviť meno a dotyčný sa v zrkadle objavil.

                „A sú k tomu aj puzdrá, ale pozor. Je to zrkadlo, tak nech sa nerozbije. A nemajú ho ako zistiť žiadnym kúzlom...“

                „Sirius,“ začal Harry, keď Hermiona odbehla s jedným zrkadlom a Ron sa zašil s druhým v lesíku, aby ich vyskúšali. Spolu s Ginny. Chcel využiť tento vzácny čas, kedy boli len oni dvaja.

                „Áno?“

                „Vieš, ten večer, po sne... Nie nechcem riešiť tamto,“ zaprskal, keď videl Siriusov protest. „To sme si už vydiskutovali. Ide o tú chodbu, vieš? Chcel som sa ťa na ňu spýtať. Prečo Voldemorta zaujíma až toľko, že sa mne o nej sníva? Kde je? Čo tam je? Pretože som mal pocit, že ťa Dumbledore núti, aby si mlčal. To som chcel ten večer riešiť...“ dodal potichu. Sirius zvážnel.

                „Harry, ja som si pred istým časom prisahal, že k tebe budem maximálne úprimný. A nechcel by som toto svoje predsavzatie porušovať, hoci som ho smeroval skôr k vášmu prepojeniu. Prisahal som si, že ti poviem všetko, čo budem vedieť, nech by to malo byť akokoľvek kruté, hoci také to zatiaľ nie je. Pretože ak by Albus prišiel na niečo zlé, vám by to určite nepovedal... a vlastne možno ani mne nie, ale ak by mi to povedal, ja vám o tom poviem. Chcem vám pomôcť a k tomu potrebujem vašu dôveru a tú mám. Aspoň zatiaľ. Nechcem o ňu prísť, ale toto...“

                „Toto je záležitosť Rádu?“ spýtal sa roztrpčene. „A ja som len zvedavý pätnásťročný nedorobený čarodejník, ktorý o tom vedieť nemusí...“

                „Všetci ste...“ mykol plecami Sirius. „Poviem ti asi toľkoto... pokým sa Voldemort sústredí na tú chodbu, ktorú my strážime, odpútavame tým jeho pozornosť. Rovnako ako ministerstvo pamfletmi. Aby sme mali čas... ako to povedať jemne... aby sme mali čas k zosnovaniu prevratu na ministerstve,“ slabo sa uchechtol.

                „Aha, takže Rád vyvíja enormnú snahu o to, aby zaobstaral Voldemortovi zábavu a odreagovanie?“

                „Vidíš, takto som sa na to nikdy nedíval,“ stiahol obočie. „Ale áno, takto to je.“

                „Nie je to nebezpečné? Strážite po nociach, čiže cez deň nemusíte, pretože je tam zrejme veľa ľudí a Voldemort nepôjde niekam, kde je veľa ľudí preto predpokladáte, že tam pôjde v noci a preto strážite. A keď sa stretne fénix s Voldemortom, aké ma šance?“

                „Minimálne, to je pravda,“ povzdychol. „Harry...“ hlesol opatrne. Lenže on sám nesúhlasí s týmto plánom. Teda, ak to vyjde, bude to fajn. Skutočne potrebujú viac času, aby mala Bonesová priestor k spletaniu pavučín a keby sa Voldemort ukázal teraz a ministerstvo by spanikárilo, nemali by svojich ľudí na správnych miestach a aj keby Bonesovú presadili za ministerku, nemala by podporu a Voldemort by dosiahol to, čo chce on. „Poviem ti pravdu, ktorú by si mohol počuť. Potrebujeme naťahovať čas. Keby záležalo na mne, idem tam hneď, aby som zabránil Voldemortovi získať tú vec... pretože ju veľmi chce, to si odhadol správne. Keby ale zistil, že ju už nemôže získať, zrejme by sa zjavil a my sme ešte stále veľmi zraniteľní. V momente, ako to bude vyzerať nádejne, keď sa Amélii podarí nakontaktovať skutočne dôležitých ľudí tak ti sám zavolám, aby som ti povedal, o čo pri tej chodbe ide...“

                „Sľubuješ?“ Harry stiahol obočie. Sirius sa mierne pousmial.

                „Sľubujem, Harry. Poviem ti o všetkom...“

                „Dobre teda,“ súhlasil napokon a pozrel k lesíku. So smiechom k nim prichádzali jeho priatelia. Usmial sa aj on.

------

                „Mám to!“ zaznel Ronov výkrik, ktorý sa miešal s hrdosťou, šokom a takmer vydesením.

                Pred niekoľkými dňami dostali listy z Rokfortu a Ron zistil, že sa stane prefektom za Chrabromil. Spolu s Hermionou. Potreboval to najskôr stráviť, ale keď sa to dozvedela Molly, zaplavila ju neuveriteľná hrdosť. A vyjadrila sa, že takéto niečo treba odmeniť niečím mimoriadnym. Ron si sám mohol vybrať nové zvieratko, spoločenský habit, jednoducho to, čo by si želal. A on skutočne mal tajné prianie.

                Podarilo sa mu prehovoriť mamu, pridal časť svojich galeónov z výhry k tým od rodičov a kúpil si svoj vlastný Blesk. Nosil ho takmer až s posvätnou úctou a pokým Hermiona vymenúvala povinnosti, ktoré im z funkcií prefektov vyplývali, on začal v okamihu básniť, ako sa skúsi dostať do chrabromilského metlobalového družstva. Dvojčatá ho však takmer vydedili za toto zneváženie mena Weasleyových, ako sa vyjadrili, postupom času a hlavne intervenciou Molly a Billa, sa upokojili a nechali svojho brata užívať si tohto úspechu.

                A hoci sa Harry najskôr pridal k Ginny a trocha si z Rona strieľal, tak uznal, že to kamarátovi želá. Že sa stane Hermiona prefektkou, to bolo takmer jasné. A že sa Dumbledore rozhodol a vybral Rona miesto Harryho, to sa dalo chápať. Harry mal dosť starostí s prepojením duší a zrejme ho hromada starostí bude len čakať, keď je vlastne tým hlupákom a klamárom, čiže pridávať mu starosti s tým, že by musel ešte ako hlupák a klamár vystupovať ako niekto, kto musí mať autoritu a koho musia rešpektovať, to by bolo príliš. Nedalo sa dopredu vedieť, v akom rozpoložení budú deti po prázdninách po tom, čo chrlí Prorok dennodenne. A Harry bol rád. Funkcia prefekta so sebou skutočne prináša veľa povinností, ako zdôrazňovala Hermiona a on sa chcel venovať iným veciam.

                Každopádne toto všetko pridalo Ronovi sebavedomie. Aurorský výcvik skutočne zvládal dostatočne, ako zhodnotili všetci. K tomu sa dostal k prefektskému odznaku a ešte k tomu sa stal majiteľom najšpičkovejšej metly, ktorú mu aj dvojčatá závideli. S takouto metlou sa môže do tímu dostať a keď sa ešte pridá k Harryho Blesku, je možné, že by mohli vyhrať školský pohár. Ronovi sa v posledných dňoch začalo dariť a to vyvrcholilo práve v tomto okamihu, kedy pri sústredení na animágstvo svoje zviera zachytil.

                „Máš... zviera?“ spýtal sa Harry a zdvihol sa na ruky. Ronovo trénovanie využili na to, aby ešte doplnili energiu, ktorú im Snape deň predtým vyžmýkal. Jeho výkrik začula aj Hermiona trénujúca maskovanie a spolu s Remusom a Tonksovou dobehli k nim.

                „Áno, asi áno,“ Ron vytriešťal oči a pozrel na Harryho. „Videl som ho, jasne a... no téda... páni...“

                „Čo?“ súrila ho Ginny.

                „Videl si svoje zviera?“ fascinovane a trocha neveriacky sa naňho dívala Hermiona.

                „Sakra, že áno!“ vyhŕkol nadšene.

                „Tak na čo čakáš?“ uchechtla sa Tonksová. „Premeň sa...“

                „Akože... tak normálne?“ díval sa na Harryho. A pozrel na sestru. „Mám na to zviera len pomyslieť... a hotovo?“

                „Jasne...“

                „A keď budem chcieť ísť naspäť, tak sa normálne zmením?“

                „Hovorili sme o tom tisíckrát, Ron,“ Harry sa mierne zaškľabil. „Tak poďme, ukáž, čo si...“

                „Tak fajn...“ vyhŕkol nadšene.

                Potom sa dívali do jeho sústredenej tváre, aby sa o pár sekúnd skutočne zmenil. Hermiona naňho šokovane hľadela neschopná slova.

                „Nó, milé,“ zahihňala sa Tonksová.

                „A chutné,“ zasmiala sa aj Ginny.

                „Nerobte si žarty,“ Remus si hrýzol do jazyka, pokým Ron na nich nespokojne zazeral. „Ako animág má veľké možnosti a je jedno, na aké zviera sa premieňa. Je to obrovský úspech, gratulujem, Ron.“

                „Ale je skutočne sladký,“ usmiala sa Hermiona dívajúc sa na zvieratko po tom, ako strávila šok. Zvieratko sa začalo vrtieť a predvádzať potešené jej zhodnotením.

                „Čo je to tu za rozruch?“ podišla k nim Minerva, ktorú prilákal hluk z vonka a nadšený halas zvonka. „Ou, to je pán Weasley?“ prekvapene civela na Rona. „No, zodpovedalo by to. Pol života prespí a zvyšok si zháňa jedlo...“

 

 

Komentáre

25.03.2021
• Jirka  |  25.03.2021 13:06:13  |  IP: 37.188.---.---
Pomalu bych si i rád přečetl další kapitolu

26.02.2021
• bambulka  |  26.02.2021 12:07:32  |  IP: 195.168.---.---
Tak toto sa mi zdala taká oddychová kapitola. Asi všetci naberajú sily pred tým, čo má prísť a občas si treba oddýchnuť. Ale to, ako sa H a G dostávajú jeden druhému do snov začína byť celkom zaujímavé a zase, ako pri tebe stále, to vytvára priestor pre množstvo špekulácií, kam ich to zavedie, čo im to prinesie a čo z toho bude nakoniec. Ojoj, ťažko sa mi bude po tomto sústreďovať na nejakú zmysluplnú činnosť
Nový príspevok
nick  
text
 
 
306+3tri  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 13.06.2021 19:48:30