Fénixov rád 7.

                „Veľmi vtipné, len čo je pravda,“ zamračil sa Sirius na Snapa. A mračil sa aj Harry. Ginny sa ale nenápadne uškrnula pod nos. Nemala Snapa rada, ale nepociťovala k nemu až takú nenávisť ako Sirius a Harry a prišlo jej to ako vcelku vtipné. Pokiaľ to však profesor nemyslel vážne.

                „Upokoj sa, Black. Ako som povedal, spísal som zoznam najnebezpečnejších kliatob a elixírov a keby si pozrel na ďalšie dva riadky, tak tam nájdeš Imperius a Crutiatus... a tie už vyskúšané sú, nie? A smrtiaca kliatba je skutočne najnebezpečnejšou, tak sa prestaňte cítiť ukrivdene,“ zavrtel hlavou. „Ale ako som spomínal, profesor Dumbledore v prvom rade chce, aby ste sa naučili Oklumenciu. A to zrejme obaja. Plne s tým súhlasím, dokonca by som zaviedol Oklumenciu aj ako predmet na Rokforte, keby som mohol. Ale nemôžem,“ mykol plecami.

                „Voldemort nepotrebuje, aby sa čarodejníci pred ním chránili, však?“ natiahol Sirius.

                „Správne, to je to posledné, o čo mu ide a my sa sústredíme práve na to,“ pozrel na deti. „Každé ráno, dve hodiny Oklumencia. Potom jednu, dve kliatby podľa reakcií. Ak budete vládať, poobede môžete pokračovať výcvikom, pretože aj to kompetentní považujú za dôležité a s tým sa dá len súhlasiť. Keď sa bude Potter zviechať, vy si vyskúšate temné predmety. Môže byť?“ pozrel na obe deti, ktoré už konečne vykazovali chuť k spolupráci. „Výborne, tak sa do toho pustíme,“ spokojne sa pomrvil a vytiahol prútik, ktorý namieril na Harryho.

                „Najskôr im vysvetli, čo budeš robiť, čo majú čakať, na čo sa pripraviť, nie? To mu ideš len tak znásilňovať myseľ?“ zaprotestoval Sirius. Snape naňho podráždene pozrel.

                Harry by aj nadhodil, že tak nejako vedie svoje hodiny, lenže to by sa zrejme začali znova dohadovať a na to skutočne nebol čas.

                „Možno by som mal, správne,“ privolil a pozrel na Harryho.

                „Už sa nedivím, že ti študenti na hodinách prepadajú,“ zaškľabil sa Sirius. Ginny si zahryzla do jazyka.

                „Sú sprostí, za to ja nemôžem,“ odvrkol Snape dívajúc sa do pobavenej Harryho tváre. „V prvom rade si musíte uvedomiť, že ľudská myseľ je rozmanitá, u každého človeka odlišná a nejde ju len tak opísať,“ zamračil sa naňho. Radšej preniesol pohľad na Ginevru, pri nej očakával viac ochoty spolupracovať bez námietok. „Neviem vám povedať, ako vyzerá vaša myseľ. Neviem opísať ani tú svoju. Je to spleť spomienok, myšlienok, pocitov... Keď sa človek absolútne koncentruje, sústredí sa, je pokojný, tak je schopný upnúť sa na svoju myseľ. Ibaže to chce roky tréningov a praxe. V našom prípade nejdeme skúmať, z čoho konkrétneho sa skladá vaša myseľ. Nemáme na to čas. Tomuto sa venuje práve pri legilimencii, kedy človek musí vedieť, ako sa v mysli, aj v cudzej mysli orientovať, aby bol schopný zachytiť myšlienku, hľadať spomienku, upravovať ju... a tak ďalej. Vašou úlohou bude ochrániť si ju, čo je oveľa jednoduchšie. Ucítite moju prítomnosť, pretože budem chcieť, aby ste ju ucítili a v tom prípade sa zameriate na to, aby ste si ju akokoľvek ochránili. Prečo vravím akokoľvek? Pretože v tomto momente netuším, čo vám bude pomáhať si ju chrániť. Môže to byť čokoľvek. Vy sa sústredíte na to, aby ste... vystavali obranné valy okolo svojej mysle tak, aby som sa ja cez tieto valy nedostal. Nevravím, že sa vám to podarí hneď. Nemusí sa to podariť ani za mesiac, ale je potrebné, aby ste si tieto obranné valy vybudovali, chránili si svoju myseľ a myslím, že keď sa vám to podarí, aj ten hnev ustúpi,“ znova sa pozrel na Harryho. Obe deti vyzerali zvedavo a dychtivo. Fajn, bude sa s nimi dať niečo robiť.

                „Bolo by dobré, keby som sa toho hnevu zbavil,“ Harry pozrel s nádejou na Ginny. Aj jej by sa uľavilo a veľmi. Pousmiala sa.

                „Poslúžili by ste mnohým, Potter, verte mi,“ zaškľabil sa Snape. „Ale aby som pokračoval,“ rýchlo spustil, keď zbadal Siriusov protest. „Budem do vás dobiedzať, do oboch, do tej doby, kým si obranné valy nevybudujete. Pred každým spánkom sa pokúsite absolútne si vyprázdniť myseľ... to znamená, že sa pokúsite absolútne na nič nemyslieť. Je to dôležité, pretože práve v spánku je myseľ najnekoncentrovanejšia, najviac uvoľnená a zároveň sa dá najjednoduchšie napadnúť a ovládať ju,“ pozrel na Ginny. „Ako viem, Temný pán vás najskôr prinútil spať, aby vás ovládol...“

                „To je pravda,“ prikývla s červenaním. Nevravel to ale posmešne. Vravel to ako fakt.

                „Presne tak,“ súhlasil s pohľadom do jej očí. Stiahol obočie. „A keď sa mu to podarilo, keď si ju opantal, potom s vami mohol robiť čokoľvek prakticky kedykoľvek. A práve o to ide, Potter,“ zameral sa znova naňho. „Temný pán ešte nemá tušenia, ale od svojho návratu je v jednom kuse nahnevaný, čo je pochopiteľné a vy ste tiež. Je len otázkou času, kedy vás ucíti tak, ako vy cítite jeho. A pokiaľ si svoju myseľ neochránite, stanete sa nebezpečným ako pre seba, tak pre nás všetkých...“

                „Mohol by vidieť mojimi očami?“ zvedavo sa spýtal.

                „Nie, to by nedokázal, ale dokázal by vycítiť to, čo vy. Napokon by dokázal rozumieť tomu, čo si myslíte. A keď sa mu toto podarí, dokáže vám vsugerovať svoje predstavy, svoje myšlienky, ktoré by ste chápali ako vlastné. A dokázal by vami manipulovať. Je vám to obom jasné?“ prezrel si ich.

                „Viac menej,“ prikývla Ginny.

                „Takže obranné valy. .. len na to sa sústrediť?“ spýtal sa Harry. „Akože... budete sa mi hrabať v hlave a ja sa mám pokúšať vystavať nejakú bariéru?“

                „Povedal som to jasne, nie?“ zarazene pozrel na Siriusa.

                „Harry, ja pri svojej oklumencii používam vysoké kamenné zábrany. Ako viem, Remus má okolo mysle vystavané na husto stromy. Neviem, čo má Snape, ale vy môžete mať čokoľvek. Jednoducho sa snaž, zo všetkých síl, vypudiť zo seba Snapa a pritom uvidíš... vycítiš... jednoducho niečo zachytíš a na to sa potom budeš sústrediť,“ vysvetlil mu krstný otec.

                „Vodu, oheň, vietor, skaly...“ potichu vyšlo z Ginny. Sirius prikývol.

                „Môže to byť skutočne čokoľvek. Môžu vám pomáhať napríklad aj vedľa seba postavaní obri... skutočne to môže byť hocičo...“

                „Aha,“ prikývol Harry. „Dobre teda,“ odhodlane pozrel na Snapa. „Poďme na to,“ vyzval ho a zhlboka sa nadýchol. Snape pozrel na Ginny.

                „Vy sa tiež pripravte,“ povedal jej. „Pri prvých pokusoch je to dosť vysiľujúce, budem vás preto striedať. Máte sa to naučiť aj vy. A... pri skúšaní Pottera sa sústreďte na vlastné pocity. Možno pri tom bude pôsobiť to vaše prepojenie.“

                „Dobre,“ prikývla a pozrela na Harryho. Ten sa na ňu povzbudzujúco usmial. Na to, že bol Snape hnusák hnusný, teraz pôsobil trpezlivo a zúčastnene. Akosi sa pristihla pri myšlienke, že už z neho nemá strach.

                „No vidíš že je užitočné najskôr vysvetliť deťom, čo sa bude diať, čo od nich chceš a ako to bude prebiehať miesto toho, aby si hneď pálil,“ natiahol Sirius hryzavo. „Myslíš, že by to ocenili aj tvoji študenti?“

                „Keď budeš náhodou profesorom, Black a dostane sa ti do triedy dvadsať idiotov, potom sa o tom porozprávame bližšie. Ale teraz... pripravte sa, Potter. Legilimens!“

                Harry bol pripravený ako nikdy. Cítil vo svojom vnútri cudziu prítomnosť, ako sa snaží nabúrať jeho osobný priestor a čo horšie, ľahko sa jej to darilo. Na povrch mysle sa mu dostávali útržky spomienok, ktoré Snape zachytával. Nepáčilo sa mu to. Nepozdávalo sa mu to, že znova vidí, ako pri jednom z útekov padá ku kríku a na zemi sa mu rozbíjajú okuliare, ako ho zväzuje Tonksovej zaklínadlo. Ako sa obracia, aby poslepiačky vrhol ochranný štít. Ako ho potkýna kúzlo znova a znova a on sa cíti ponížene a frustrovane.

                „Zle!“ skríkol naňho Snape, keď odtiahol prútik. „Vravel som, že sa máte sústrediť na výstavbu svojich ochranných valov a nie, že sa máte ľutovať pri každom vašom páde!“ štekol naňho.

                „Snape, kontroluj sa, je to prvý raz...“ Harrymu sa na čele zjavilo pár kvapiek potu a snažil sa usporiadať si rozhádzané myšlienky.

                „Ja tu vediem výcvik, tak sklapni, Black,“ zavrčal aj naňho. Obrátil sa ku Ginevre. „Nič ste necítili?“

                „No... ja...“ zarazila sa. Vlastne niečo cítila. Skutočne pri Snapovom šťúraní sa v Harryho spomienkach cítila nespokojnosť.

                „Čo?“ neprestával sa mračiť. Sirius na ňu dychtivo pozeral. A otočil sa k nej aj Harry.

                „Neviem, bola som nespokojná, nesúhlasila som s tým...“

                „A to ste cítili, alebo si myslíte, že ste to mali cítiť?“ spýtal sa Snape. Nechápavo naňho pozrela. „Pretože je to rozdiel, viete? Môžete s Potterom súcitiť a v tom prípade môžete nesúhlasiť s tým, čo robím. Šlo to z vášho vnútra? Alebo z vášho presvedčenia?“

                „Z vnútra... myslím...“

                „Tak potom áno,“ potichu z neho vyšlo a pozrel na Siriusa. „Je to logické. Je to dosť invazívny zásah do vedomia toho druhého, čiže ten prvý na to reagovať musí... Nejako. Uvidíme ako...“

                Harry pozrel na Ginny. Vyzerala prekvapene, nespokojne, ale nie nešťastne.

                „Skúsime to znova?“ spýtal sa Sirius Harryho. Ten ochotne prikývol. Zdalo sa, že na niečo prídu.

                „Dobre. Ochranné valy, Potter. Rozumiete? V momente, ako ma ucítite, kašlite na to, čo vidím. Myslite len na to, že sa mi chcete ubrániť. To nech zaplní vašu myseľ, dobre?“

                „Áno, jasne,“ vrkol podráždene.

                „Ja budem sledovať Ginny,“ navrhol Sirius a vytiahol prútik. „Nevieme, čo sa môže stať,“ mykol plecami. Snape zavrtel hlavou.

                „Ideme. Legilimens!“

                Bolo to takmer rovnaké. Snape sa poľahky dostal k spomienkam, z ktorých vyťahoval jednu za druhou a Harry sa tentoraz sústredil len na obranu svojej mysle. Len na to, aby sa mu podarilo ho od seba odohnať. Ochrániť sa. Prísť na niečo, čo mu bude v budúcnosti slúžiť.

                A Ginny znova cítila ten nepokoj, nespokojnosť. A potom zalapala po dychu.

                Sirius sa na ňu díval a videl, ako sa zarazila, ako stuhla, ako sa zamračila, ako jej vystupuje pot na čele rovnako, ako Harrymu.

                Ginny videla niečo, čo nepatrilo jej. Patrilo to Harrymu. Videla, ako ho naháňa hnusný pes a on sa štverá na strom. Nadýchla sa a vydýchla. Potom ho zbadala pod stromom na rokfortských pozemkoch, ako sa bozkáva s Čcho, ako stíska jej prsník. Zavrtela hlavou. Potom zbadala samú seba, ako mu sedí v lone a vtíska mu bozk na ústa. Ako jej Harry natiera chrbát a pažu liečivým krémom. Ako spočíva v jeho náručí. Toto boli súkromné spomienky. Boli to len jej a Harryho chvíle a nepáčilo sa jej, že sa v nich niekto špára. Muselo to skončiť. Nahnevalo ju to a chcela tie spomienky uchrániť pre nich.

                Sirius sa díval do jej sústredenej tváre. Fľochol po Harrym a vyzeral rovnako. Obaja sa sústredili a on sa stavil, že sa sústreďujú na rovnakú vec. Na ochranu Harryho mysle.

                Lenže potom sa stalo niečo, čo absolútne nečakal. A nielen on. Ozvalo sa hlasné zapraskanie, ako keby miestnosťou prebehla statická elektrina a Snape letel dozadu, aby narazil na stenu, kde boli v policiach elixíre a zviezol sa k zemi.

                „Čo to sakra...“ vydýchol Sirius dívajúc sa na Snapa, aby sa okamžite pozrel na deti. Obe vyzerali vyčerpane, boli spotené a dívali sa na seba.

                „To si bola ty,“ šepol Harry a prisunul sa k nej, aby ju jednou rukou objal. Vysilene sa oňho oprela.

                „Asi áno, ja neviem...“ vyšlo z nej.

                „Do čerta,“ zavrčal Snape a zviechal sa zo zeme. Svojím nárazom tri police prelomil a množstvo flakónov sa rozbilo na zemi. Nevšímal si to. Nevšímal si ani udretý chrbát. Neveriacky sa díval na objímajúcu dvojicu stále ešte detí a nerozumel tomu. „Vaším obranným valom je slečna Weasleyová?“ stiahol obočie.

                „Prekvapilo nás to až tak veľmi?“ Sirius sa mierne pousmial a kľakol si k deťom. „Ste v poriadku?“

                „Áno, ja áno,“ prikývol Harry. „A ty?“

                „Cítim sa trocha roztrasene, ale nič mi nie je,“ mierne sa usmiala a pozrela na Snapa. Zarazila sa. „Mrzí ma to, profesor. Neviem, čo som spravila, ako sa mi to podarilo, ale nechcela som vám ublížiť...“

                „Na to kašľať,“ zavrtel hlavou a zdvihol stoličku, z ktorej pred chvíľou vyletel, aby sa na ňu posadil. Obaja sa naňho dívali opatrne a so strachom. Ginevra určite. „Je to neuveriteľné a veľmi... zaujímavé,“ stiahol obočie.

                „Čo si vlastne spravila?“ vyzvedal Sirius hladiac ju po ramene. „Čo si videla?“

                „Asi to, čo aj profesor,“ dívala sa na Snapa. „Nebudem to rozoberať... ale zrejme som videla tie spomienky a cítila som, ako sa Harry snaží brániť, ako sa snaží vytvoriť si ten obranný val... a ja som nechcela, aby videl iné veci. Proste... ma to nahnevalo a chcela som profesora odohnať. A odohnala som ho... asi...“

                „Celkom zjavne,“ Snape sa mierne zaškľabil. „Musím priznať, že toto ma zaujíma viac ako dvojité animágstvo alebo pegas s jednorožcom,“ vyprskol. „Je jedno akým spôsobom, ale podarilo sa vám ubrániť svoju myseľ hneď na prvý raz,“ díval sa na Harryho. „Stavím sa, že by to fungovalo aj obrátene... že budete chrániť myseľ slečny Weasleyovej. Iste, je potrebné naučiť sa ako odháňať útočníka, pretože lietať tu po miestnosti nemienim... predpokladám ale, že ak toto zdokonalíme, Temný pán sa do vašej mysle nedostane.“

                „Výborne,“ prikývol Sirius. „V momente, ako ťa začne Voldemort obťažovať, Ginny ho vystrelí až na mesiac,“ uchechtol sa spokojne. Ginny pozrela na Harryho.

                „Chcem skúsiť, či to funguje aj obrátene,“ hlesla potichu. „Mám dosť síl to skúsiť,“ zamračila sa naňho, lebo videla jeho protest. Harry pozrel na Siriusa a aj na Snapa.

                „Dobre, skúsime to,“ prikývol.

                Bolo to oveľa jednoduchšie, keď už vedeli, čo čakať a na čo sa sústrediť. Snape skutočne snoril po Ginniných spomienkach a ona sa sústredila na Harryho, ktorý mal v tom momente ľahší prístup do jej mysle. Vyhnal Snapa takmer okamžite. Tentoraz neletel miestnosťou, ale rukou mu šklblo poriadne.

                „Úžasné,“ spokojne zahlaholil Sirius po tomto pokuse. Deti to zasiahlo oveľa menej, než ten prvý raz. Snape síce mohol ešte chvíľu poletovať po miestnosti, ale dobre aj tak. „Po pár pokusoch to už bude automatické, nie?“ pozrel na Snapa.

                „Je to presne tak, ako pri... klasickej oklumencii. Obranné valy má človek časom vystavané automaticky a ak ucíti snahu o prienik, zafungujú. U vás to bude zrejme to isté. Treba to párkrát skúsiť a potom budete mať... automatickú obranu. Akurát vo vašom prípade to bude trocha neštandardná ochrana,“ zavrtel hlavou skúmavo sa na nich dívajúc.

------

                Po tomto zistení sa ich tréning mierne upravil. Snape im každé ráno skúsil vliezť do hlavy, ale zdržal sa tam čím ďalej tým kratšie. Potom Ginny skúšala, či reaguje citlivo na nejaký temný artefakt a že ich Snape dotiahol neúrekom. Nič však na ňu nepôsobilo. Pri ničom sa necítila tak zle, ako v dome na Grimmauldovom námestí.

                Počas tohto času sa Ron s Hermionou sústredili na pozemkoch, kde väčšinou trénovali s Remusom a občas sa k nim pridala Minerva, prípadne Tonksová podľa toho, akú službu mala. Bill prichádzal až v poobedných hodinách. Hermiona sa skutočne snažila dohnať ten mesiac, kedy nebola prítomná. Vedela už ale oveľa skôr, že toto nebude parketa, na ktorej bude oslňovať.

                „Mojím poslaním je zrejme zapustiť korene v knižnici,“ skonštatovala nešťastne po tom, ako ju Tonksová zahnala do úzkych desať ráz po sebe.

                „Každý sme dobrý v niečom inom, to je jasné,“ odfrkla si mladá metamorfmagička dívajúc sa na Remusa, ktorý vysvetľoval Ronovi, ako sa najlepšie oprieť do vybuchujúceho zaklínadla. „A ty si výborná vo všetkom... okrem obrany,“ mykla plecami, keď zachytila jej pohľad. „V prípadnom boji môžeš byť užitočná iným spôsobom.“

                „Asi sa s tým zmierim a nebudem sa nasilu snažiť naučiť sa pre mňa nenaučiteľné,“ tiež pozrela do miest, kde sa Ron chechotal spolu s Remusom. Potom obrátila hlavu k domu. Snape tam jej priateľov znova dusil nejakou kliatbou. „Mám pocit, že všetci robia niečo užitočné práve v tejto chvíli a ja si tu sedím ako idiot...“

                „Brzdi, mladá,“ zarazila ju Tonksová. „Sú iné veci, ktoré budeš vedieť skôr, než ostatní a lepšie,“ zazubila sa. Hermiona nadvihla obočie. „Aurorstvo nie je len o súbojoch a bojoch, vieš? Môžeš sa naučiť niečo praktické a náročnejšie,“ významne sa zaškľabila. Hermione blyslo v očiach.

                Od tej chvíle ju mladá aurorka začala učiť zaklínať a odklínať, nechať splývať predmety, vyčarovávať alarmové kúzla, komunikačné prostriedky, nechať si zmeniť farbu vlasov a oblečenia, tvar nosa, farbu očí – samozrejme kúzlami. Nie všetko sa Hermiona stihne naučiť, ale rozhodne sa to naučí skôr, ako ostatné deti, čo zhodnotil aj Bill, keď sa k nim poobede pridal.

                „Je to úžasné,“ vyhŕkla nadšene, keď sa jej podarilo nechať splynúť malé vedro, ktoré uchmatli z kuchyne škriatkovi.

                „Musíš si pamätať, že čím hustejší povrch má predmet, ktorý chceš začarovať, tým silnejšie a dôraznejšie musíš mávnuť prútikom,“ vysvetľoval jej Bill. „Potom si sadneme a spíšeme, ktorá hmota má akú hustotu,“ sľúbil jej a mrkol na Tonksovú, ktorá sa zazubila. Zdalo sa, že mladé dievča si konečne našlo niečo, čo sa jej bude pozdávať, pretože doteraz skutočne trpela.

                Prvé dni sa dokonca prinútila na dve hodiny ľahnúť do trávy a skúšať animágstvo spolu s Ronom, ale to sa jej zdalo ešte zbytočnejšie, než následné naháňačky a vyhýbačky. Nešlo o to, že by kúzla neovládala. Skôr naopak, ovládala ich výborne. Lenže ich nevedela využiť v praxi tak, ako Harry. Dokonca ani ako Ron a aj Ginny ju prekonávala. Telesná nepatrila k jej obľúbeným predmetom, keď chodila ešte na základnú školu. Možno by niečo ubehla tak, aby ju nechytili. Lenže bola úplne nemožná, keď mala uhýbať pred lúčmi, skákať za stromy jej prišlo stupídne, hoci vedela, že by jej to niekedy mohlo zachrániť život a krčiť sa, hádzať o zem bolo niečo, s čím sa nestotožňovala. Nie, na takýto aurorský výcvik ona stavaná nebola.

                Preto považovala ponuku mladej aurorky ako spásu počas dní, ktoré trávila u Minervy. A napokon, keď sa oni budú naháňať po lese, sama profesorka Transfigurácie jej môže vysvetliť niečo viac. Naučiť ju niečo užitočné, čo sa v škole nenaučia. Bill s tým už začal.

                „Tieto zaklínadlá ďaleko prevyšujú všetko, čo sa učí na Rokforte,“ zhodnotila Minerva ich snahu, keď si k nim prisadla a chvíľu ich pozorovala. Bill Hermione práve ukazoval, ako vyčariť jednoduché alarmové kúzlo, ktoré by ju upozornilo na nechcený pohyb. Tonksová musela ísť na ministerstvo, Remus mal akúsi službu, či čo to spomínal a Sirius naháňal Rona po lese. Len Rona, pretože Harry s Ginny boli po dnešnom Snapovom tréningu vyšťavení. Zvládli to tentoraz bez zvláštneho zásahu Poppy Pomfreyovej, ale na behanie nemali proste síl. Vyvaľovali sa v tráve ako dva unavené oceloty. Zistili, že únavu v animágskej forme znášajú lepšie a ostatní si na prítomnosť dvoch šeliem zvykli rýchlo.

                „Viem, ale Hermionu to baví a ide jej to,“ usmial sa Bill. Mierne sčervenela.

                „Iste, nikdy som nepochybovala o schopnostiach slečny Grangerovej a neprekvapuje ma, že jej to ide,“ dodala Minerva priateľsky. Hermiona sa zapýrila ešte viac a s úškrnom sa pozrela na väčšieho ocelota, ktorý súhlasne zasyčal. Asi súhlasne. „Určite nie je na škodu, ak to bude vedieť,“ jemne sa pousmiala. Na svoju študentku bola vždy mimoriadne hrdá.

                „Cítim sa tu zbytočná,“ prezradila profesorke. „Aspoň niečo naviac sa chcem naučiť... niečo, čo by mohlo byť užitočné, ak by sa stalo, že sa v nebezpečenstve ocitneme všetci. Teraz to nie je nič nepredstaviteľné, nie?“ mykla plecami.

                „To zrejme nie,“ privolila profesorka pozrúc sa na Billa. „Povstal a v nebezpečenstve sme všetci. Posledným na svete, kto by sa mal však cítiť zbytočný, ste vy,“ jemne jej stisla rameno. „Priznávam, že keď mi Albus pred týždňami navrhol túto alternatívu... že sa použije tento dom, aby sa skúmalo a riešilo... to všetko,“ mrkla na lenivé oceloty, „nepozdávalo sa mi to, samozrejme. Hoci som v tomto dome roky nebola a skutočne je maximálne zabezpečený, nevedela som si ani predstaviť spolužitie s vami všetkými,“ usmiala sa. „Nepáčilo sa mi to, ak sa mám priznať. A jediné, čo mi ako tak zdvíhalo náladu, bola práve sľúbená prítomnosť vás, slečna,“ priznala úprimne, na čo väčší ocelot nespokojne zasyčal a zdvihol hlavu otočiac sa k nej. „No nedívajte sa, Potter. Skutočne si myslíte, že som si leto predstavovala tak, že ho strávim s vami? Vážne? A s pánom Weasleym? Myslím, že toho je počas roka dosť...“

                „Jasne, to sa dá pochopiť,“ zasmial sa Bill veselo. Ocelot znova zasyčal a položil si hlavu na zem. „Tiež sme si to ani jeden z nás nevedeli predstaviť. Ale keď zabudneme na dôvod, prečo sme všetci tu... sú to celkom fajn strávené prázdniny, nie?“

                „Asi áno,“ prikývla Hermiona. Oba oceloty zdvihli hlavy, aby na nich pozreli. Nech sa len spýtajú Rona, či to považuje za úžasné prázdniny. Neraz sa stalo, že ho skúšala práve Minerva a on potom frflal ďalšie tri dni.

                „No a, zrejme sa naše spolužitie rozšíri,“ vyriekla Minerva. „Bola som dnes za Molly...“ prezradila. „A zrejme sa dostávame tam, kde sme si aj mysleli, že sa dostaneme a ona súhlasila.“

                „Prespávanie tu?“ pochopila Hermiona.

                „Áno. Zhodli sme sa na tom, že sa celý proces bude musieť obrátiť,“ pozrela do trávy. „Molly si želá hlavne to, aby sa slečna Weasleyová naučila brániť a sami uznáte, že týmto spôsobom sa to naučí ťažko,“ vypustila a z menšieho ocelota vyšlo akési protestné mňauknutie.

                „To asi nie, to je pravda,“ prikývol Bill a natiahol sa, aby sestru pohladil medzi ušami. „Čiže sa ráno zameriame na aurorskú časť a poobede sa potom Harry s Ginny budú venovať prepojeniu...“

                „Správne. Ak sa stane, že nebudú vládať,“ mávla k nim rukou, „tak tu jednoducho prespia a na ďalší deň sa bude pokračovať. Ak súhlasíte, samozrejme.“

                „Asi nemáme na výber,“ povedal Harry po tom, ako sa premenil. Hermiona zbadala pod jeho očami tmavé kruhy, na tvári mal ubolený výraz. A keď sa premenila aj Ginny, videla niečo podobné. Zovrelo jej srdce pri pohľade na priateľov. Pred troma hodinami vybehli z domu ako oceloty, aby si ľahli do trávi a pohli sa len zriedka. „Snape na mne skúšal dusiaci elixír a na Ginny niečo, čo jej sťahovalo svaly,“ vysvetlil Hermione.

                „Profesor Snape, Potter,“ upozornila ho Minerva.

                „Ten, áno,“ prikývol a objal Ginny okolo ramien. „Ešte stále mám hrudník ako v jednom ohni,“ zaškľabil sa.

                „Bolí to veľmi?“ spýtal sa Bill sestry.

                „No áno, ale len keď sa hýbem, čiže sa plánujem nehýbať,“ natiahla sarkasticky. Bill sa zamračil veľmi. „Bol to môj nápad, Bill, tak neopováž prskať,“ zarazila ho hneď na začiatku. „Trvám na tom, aby sme sa s Harrym striedali. Po týždni by nevydržal už nič, vieš?“

                „Ale je to len štvrtý deň! Ako budete vyzerať za dva týždne?“ nepozdávalo sa mu. S takýmto niečím nerátal.

                „Zrejme nie príliš príťažlivo,“ zacerila sa Ginevra.

                „Nedá si to vyhovoriť,“ vysvetľoval Harry podráždenému Billovi. „No vážne. Sám vieš, že ju neprehádaš...“

                „Možno, ale nepáči sa mi to.“

                „Musíme ale zistiť, čo by ešte mohlo na nás vplývať...“

------

                Dolores Jane Umbridgeová sedela za svojím stolom a na tvári jej trónil kŕčovitý úsmev. Očami prebodávala tri pamflety, ktoré doteraz vyšli. A ani jeden nebol prijateľný.

                V prvom sa otvorene písalo o tom, že Ten, koho meno nevyslovujeme, na konci júna povstal prostredníctvom temného rituálu na istom cintoríne. Svedkom bol Chlapec, ktorý prežil a tiež Albus Dumbledore, ktorý chlapca zachránil a uväznil pri tom dvoch údajne mŕtvych čarodejníkov.

                V ďalšom sa písalo o Petrovi Pettigrewovi, ktorý zosnoval svoju smrť, za ktorú bol odsúdený Sirius Black, aby číhal dvanásť rokov v čarodejníckej rodine na správy o svojom pánovi. Musel utiecť, pretože Black po ňom šiel. Našiel svojho pána, z ktorého sa stal s ťažkosťami prežívajúci tvor. Pomohol svojmu pánovi prostredníctvom temného rituálu získať telo a znova povstať.

                V treťom sa písalo o Barty Crouchovi juniorovi, ktorý uväznil Alastora Moodyho a vydával sa zaňho takmer celý rok, pričom sa postaral, aby sa Harry Potter dostal v noci finále Trojčarodejníckeho turnaja na cintorín, kde zosnoval spolu s Pettigrewom návrat Toho, koho meno nevyslovujeme. A podarilo sa. Dumbledore na poslednú chvíľu zachránil chlapca a omráčil dvoch čarodejníkov. Veď viete kto zmizol a začína si okolo seba sústreďovať smrťožrútov.

                Lož, lož, lož. Išlo ju od jedu roztrhnúť. Nemohli však Dumbledorovi nič dokázať. Toto povedal na ministerstve, počuť to mohol hocikto, posunúť to mohol hocikomu, napísať to mohol hocikto, vytlačiť a rozposlať to mohol tiež hocikto. Hoci vedela, že Dumbledore v tom má prsty.

                Prišiel už o svoje miesto v Medzinárodnej čarodejníckej konfederácii a tiež ho zbavili funkcie vo Wizengamote. Na jeho riaditeľské miesto však nedosiahli, inak by už ani tam nebol. Veľmi dobre vedela, že to má na svedomí on. Minister dal pokyn k dolapeniu šíriteľa týchto poplašných správ. Verejne tieto správy dementovali. Dali pokyn aurorom, aby pátrali po mieste, odkiaľ sa pamflety roznášajú. Vydali zatykače.

                A navštívili Rokfortskú strednú školu čarodejnícku, aby ju preverili, nenašli však žiaden tlačiarenský stroj. Rovnako boli u Xenophiliusa Lovegooda, ktorý nebol doma, napriek tomu mu do domu vtrhli, aby našli nečinný tlačiarenský stroj. Dokonca nechala preveriť muklovských rodičov tej Grangerovej. Simmonsovci boli niekde mimo a Weasleyovci ešte viac. Longbottomová aurorom poriadne vynadala.

                Nepáčilo sa jej to ani trocha. Pohľad preniesla na pergamen, na ktorom bolo ružovým atramentom napísané: Potter tím a pod týmto názvom mená siedmych detí, ktoré v tom museli mať prsty tiež. Ak sa točili okolo Pottera, ktorý sa točil okolo Dumbledora a obaja prehlasovali tie nezmysli... tie decká musia niečo vedieť.

                A ten starý klamár má ešte tú drzosť, aby nominoval správnej rade za profesora Obrany proti čiernej mágii Blacka. Ktorý bol ešte pred mesiacom odsúdeným vrahom. Jeho drzosť nemá hranice, to vskutku nie. Veď ona mu ukáže. Nejako.

                „Budete ho držať v nevedomosti ešte pár týždňov,“ vyriekla vysokým hlasom mužovi, ktorý sedel oproti nej a trpezlivo čakal na jej rozhodnutie. „Nebudete rozhodovať, musíte si to predsa premyslieť. Sám uznáte, že bývalý trestanec, hoci nevinný utečenec, nie je vhodným adeptom k tomu, aby sa držal v blízkosti malých detičiek. Nemám pravdu?“ zasmiala sa.

                „Iste, to je pravda a správna rada má rovnaký názor...“

                „Skvelé, minister bude rád, keď sa toto dozvie,“ usmiala sa. „A ako som povedala... zamietnete túto žiadosť na poslednú možnú chvíľu. Rozumieme si? V opačnom prípade sa môže stať, že sa ministerstvo začne veľmi intenzívne zaujímať o vaše majetkové pomery. Chápeme sa, však?“ medovo natiahla.

                „Absolútne...“

------

                Blížili sa Ginnine narodeniny a deti už niekoľko dní boli výlučne v Minervinom dome. Spolu s Minervou, samozrejme a tiež Siriusom. Ráno začali raňajkami, po ktorých išli buď behať alebo lietať na metle. Keď mohli prísť ostatní školitelia, prišli. Keď nie, venoval sa im len Sirius. A Minerva. Tá sa ale sústredila výlučne na pálenie zaklínadiel po deťoch, ktoré sa oni učili rýchlo vykrývať alebo blokovať. Rozhodne s nimi nebehala po lese, hoci jej Sirius občas navrhol, že by sa mohli prebehnúť aspoň ako animágovia. Jemne ho poslala do čerta.

                Po obede Ron pokračoval v trénovaní s Remusom, či Tonksovou alebo Billom, ak mal šťastie. Keď nie, tak vykrýval Minervine útoky. Tá sa ale viac sústredila na Hermionu a pokračovala v učení praktických kúziel, ku ktorým sa v škole skutočne nedostanú. Ron sa každý deň modlil, aby prišiel niekto, kto by ho naháňal po lese, pretože Minerva občas prejavila snahu naučiť niečo aj jeho. Skôr ale ušiel na metlu.

                Severus sa v tej dobe venoval Harrymu a Ginny pod Siriusovým dohľadom. Najprv skúsil legilimenciu, ale po týždni pochopili, že to už bude zbytočné a Snape navrhol, že sem zavolá Dumbledora, aby deti vyskúšal on. Ak by sa dostali k Temnému pánovi, ktorý je v tomto majster, Albusova skúška by ich riadne preverila. Hocaký iný čarodejník však už v tomto momente nemal šancu.

                Ginny stále siahala na temné artefakty, v tomto smere ale skonštatovali, že negatívne reaguje len na dom Blackových a po pravde si s tým nevedeli rady. Netušili prečo tomu tak je. Prečo sa cíti v tom dome nepohodlne. Zrejme to ale nič neznamenalo, keď nereagovala na žiadnu inú temnotu.

                Potom profesor Elixírov skúsil jednu kliatbu a jeden elixír. Ak to deti rozdýchali, skúsil niečo viac, ale to sa stávalo zriedka. A schválne vyberal vždy jednu drsnejšiu a jednu menej náročnú skúšku, aby slečna príliš netrpela, hoci trpela dosť aj tak. No ale, boli to kliatby a hnusné elixíry, čiže tekvicový džús mohli očakávať len ťažko.

                Harry si už v tejto dobe uvedomil, že na noviny kašle. Hermiona im však každý večer, pokým oni sa spamätávali a Ron frflal na Minervu, podávala čerstvé informácie. Iste, stále ostával hlupákom, ktorý si vymýšľa, zaujímali ho ale články Rity Skeeterovej na šiestej strane. A začali sa objavovať. Mená, ktoré spomínala v súvislosti s istými nejasnosťami a návrhom na prešetrenie mu nehovorili nič. Objavovali sa články, v ktorých upozorňovala na budovy alebo rôzne akcie. Pochopili, že upozorňuje na majiteľov, ktorí boli nejakým spôsobom spojení s niekým na ministerstve a týmto spôsobom sa snažila aurormi odstaviť nepohodlnú osobu. To im potvrdil aj Sirius.

                Vedeli aj to, že Amélia Bonesová už navrhla päť osôb, ktoré by v budúcnosti mohli byť užitočné. Kontakty s nimi mala nadviazané už z minulosti, vlastne ako s každým na ministerstve. Zatiaľ ich ale osloviť priamo nemohli. Bolo ešte príliš skoro. Verejnosť bola stále viac na strane ministerstva a zmena vedenia bola v nedohľadne.

                A to aj napriek tomu, že prvé tri pamflety vyšli už dvakrát a Rita napísala ďalšie články, ktoré upozorňovali na korupciu na ministerstve, poukazovali na ministrovu duševnú nerovnováhu, opísala vzostup Voldemorta tentoraz z Harryho pohľadu. Nikoho však nemenovala, nikoho necitovala, dávala si pozor, čo píše. Niekto to mohol brať ako hlúposti, ako výplody kohosi s bohatou fantáziou, niekto tomu však mohol uveriť. A ľudia veriť začínali.

                Stále to však nestačilo, nešlo to tak rýchlo, ako by si želali a ministerstvo do septembra rozhodne nedostane rozum. Týmto tempom ho nedostane zrejme ani do Vianoc.

                Minerva spolu so Siriusom každý večer chodili na Grimmauldovo námestie a počas tejto doby na nich dohliadala Poppy, ktorá väčšinou dávala dohromady Harryho s Ginny. A hlavne Sirius nosil novinky, hoci o činnosti Rádu len sporadické.

                Dvojčatám sa v jeho dome mimoriadne páčilo, ako sa zdalo. Mundungusa stále využívali, po členoch Rádu posielali sovy a skúšali. Iste, ich obetným baránkom sa stal práve Mundungus, ale neskončil tak neslávne, ako svojho času Ron. Krvácal z nosa, mal vyrážky, horúčku, zvracal... vždy sa však po určitom čase dal dohromady. Bolo zrejmé, prečo tomu tak je. Molly však k prekvapeniu dvojčatám nevynadala. Bola rada, že sú tí dvaja stále zavretí vo svojej izbe a von chodievajú len jesť, prípadne sa dohadovať s Mundungusom.

                A boli veľmi radi, keď v jeden večer Sirius s Billom zbalili deckám veci a tiež zvieratá, aby ich odniesli preč. Tam niekde, kde decká boli na prázdninách, aby sa naučili brániť. Zvedavosť ich už dávno prešla, zameriavali sa na svoje veci, ale keď z Grimmauldovho námestia vypadol Krivolab, ktorý im zožral už sedem predlžovacích uší, boli spokojní.

------

                „Tu, jedny pre teba,“ dvojčatá dávali Harrymu menšiu krabicu. Ginny mala narodeniny a túto udalosť chcela Molly osláviť s celou rodinou. Ten deň sa deti zriekli skúšania kliatob, aby vyzerali síce dobito kvôli výcviku, ale nie zúboženie kvôli kliatbam.

                „Čo to je?“ zvedavo nazrel dnu. Boli tam predlžovacie uši, ktorých prototyp kedysi skúšali.

                „Sú vylepšené, teraz fungujú na sto percent,“ tresli ho po ramene a on stisol zuby. Chrbát ho bolel riadne po včerajšku, kedy doňho Snape nalial elixír vyvolávajúci záchvaty a on sa hodinu hádzal po zemi, než zabral protijed. Na Ginny to neúčinkovalo nijako. Už opäť. A dobre aj tak.

                „A mne jedny nedáte?“ nepozdávalo sa Ronovi.

                „Ty nie si investor, braček,“ zaškľabili sa naňho. „Keď niečo budeš chcieť, tak si to budeš musieť kúpiť...“

                „Fajn!“

                „A ako pokračujete?“ vyzvedal Harry.

                „Zaujíma ťa, či nebudeš škodný, takmerbrat?“ natiahli. „Nemaj strach, obchod sa začal rozbiehať. Pokračujeme v zásielkovej službe, Dung za nás podal inzerát a sovy chodia ako k nemu domov, tak sa nám podarilo spracovať aj Vanceovú a Diggla. Máme niekoľko overených ulievačiek... v Rokforte ich budeme predávať...“ začali ospevovať svoje výrobky. Harry sa uškŕňal, rozhodne to vyzeralo zaujímavo.

                Na druhej strane miestnosti sedela Ginny vedľa svojho otca.

                „Ako ti to ide, zlato?“ pýtal sa. „Bill síce rozpráva, ale aj tak...“

                „Je to výborné,“ usmiala sa, hoci mala v duši znova tieň tohto domu. „Dokážem už odkláňať zaklínadlá úplne ľahko, dokonca aj keď na mňa zaútočia Sirius s Billom naraz, vieš?“ nadšene vravela. Skutočne bola nadšená. „Vyhýbanie mi ešte robí menšie problémy, ale aj v tom sa zlepším. Som si istá. Je pravda, že zatiaľ nikoho nepremôžem, ale brániť sa je asi dôležitejšie, nie?“

                „Určite,“ spokojne sa pousmial. Spočiatku sa mu ten nápad nepozdával. Chcel mať svoje dievčatko doma. Jeho manželka ale mala pravdu. Bolo potrebné, aby sa všetky deti naučili brániť, pretože doba začínala byť zlá a bude ešte horšia. A okrem toho, tento dom bol stiesňujúci. Nie hrozný, ale pre deti na trávenie prázdnin nebol vhodný. Takto boli aspoň vonku, na vzduchu a učili sa, určite aj bavili a dohliadala Minerva, čo bolo tiež vyhovujúce. „Som pokojnejší keď viem, že ti to ide tak dobre. Aj profesorka McGonagallová ťa chváli a to je významná pochvala,“ povytiahol obočie. Uchechtla sa.

                „To rozhodne... A chváli aj ostatných?“ vyzvedala.

                „Vraví, že sa zlepšujete. Tak nejak som pokojnejší keď viem, že sa brániť naučíš. Vlastne všetci, nielen ty a Ron. Povedz ale, je skutočne potrebné, aby ste tam prespávali?“ spýtal sa. Mierne sčervenela. Snažila sa spomenúť, čo vravel Sirius, že povedala matka otcovi o tejto situácii, pravda bola ale tá, že sa po večeroch dokázala minimálne sústrediť na dianie okolo seba.

                „No, ehm... je to pohodlnejšie, vieš?“ skúsila.

                „Asi áno,“ privolil. „Mama vravela, že ste začali skúšať aj nočné... tréningy, alebo ako to nazvať. V tom prípade asi áno, je to pohodlnejšie,“ súhlasil a jej sa uľavilo. Netušila, že mama povedala práve toto, ale zrejme vymyslel niekto iný túto lož, aby oklamali otca. Cítila sa vinne, ale zatiaľ skutočne nevedeli nič viac.

------

                „Ty si si šiel vážne ľahnúť?“ spýtala sa Ginny, keď po večeri vošla do izby Harryho a Rona na Grimmauldovom námestí, na ktorom chceli tentoraz prespať. Zrejme by nezvládol ešte jedno preletaxovávanie.

                „Len sa natiahnuť. Mrzí ma to, Gingin,“ hlesol a ona začula v jeho hlase bolesť.

                „Skvelé,“ povzdychla a podišla k nemu. „Sirius povedal, že ťa dnes absolútne nešetril a Tonksová sa pridala. Vraj aj ja som dostala riadny výprask. Povedali to len preto, aby odpútali pozornosť. Ale vzhľadom k tomu, že je tam Mundungus a chľast, za chvíľu to bude každému jedno. A Ron sa vyjadril, že sem príde najskôr za pár hodín... tak ukáž,“ vyzvala ho a on sa ochotne posadil, aby si vyzliekol tričko a ľahol si na chrbát. Snape mu dal masť. Dal masť aj jej.

                „Sľubujem, že keď budeme v Rokforte a pôjdeme do Rokville... a ani jeden z nás v tej chvíli nebude mať priateľku či priateľa...“ hlesol, pretože masť skutočne pôsobila rýchlo, „alebo aj keby sme mali, to je jedno... vezmem ťa do niektorého z obchodov a ty si niečo kúpiš. K narodeninám...“ privrel oči. Bolesť odchádzala rýchlo, hoci vedel, že sa rovnako rýchlo aj vráti. Od včera ho natierala už štvrtý krát.

                „Dobre. A ja vezmem teba a tiež si niečo vyberieš,“ privolila. Ani ona mu nič nedala k narodeninám. Uvedomovali si, že počas týchto prázdnin jednoducho prestali žiť. Sústredili sa len na výcvik a na skúmanie a nebyť Hermiony, ktorá im čítala články a Siriusa, sporadicky Remusa s Billom a Tonksovou, ktorí im prinášali novinky, netušili by, čo sa vonku deje. Na narodeniny nemali vôbec chuť a energiu. Ešte aj listy priateľom písala za všetkých Hermiona. „Chcela by som byť už v Rokforte. Už ma to prestáva baviť, vieš?“

                „Nápodobne,“ šepol. „Tešil som sa a cítim, že skutočne nebolo na čo,“ zaškľabil sa. „Keby sme aspoň na niečo prišli, ale počas celej doby nič. Teda, okrem ochrany mysle. Aspoň, že ma ten hnev prešiel, keď ma chrániš ty,“ usmial sa.

                „Som za to rada,“ usmiala sa. Rukou mu nanášala masť po celom chrbte a tá sa rýchlo vstrebávala. „Keby to malo byť jediné, je to dosť dôležité, nemyslíš?“

                „Určite. Už je to dobré...“

                „Natriem ti ešte jednu vrstvu,“ zabránila mu posadiť sa. „Vieš o tom, že sa ti začínajú tvoriť fajn svaly?“ spýtala sa. Bola to ale pravda, nerobila si žarty. Vždy bol až príliš chudý, čiže by mal byť skôr šľachovitý, ale jemu sa chrbát skutočne spevnil a ako videla na pažiach, vážne začínal naberať svalovej hmoty.              

                „To je super, bude sa na mňa dať dívať,“ zaprskal.

                „Nerobím si žarty, Harry,“ mierne stiahla obočie. „Vážne sa formuješ. A Ron tiež, ale to mu nehovor,“ zahihňala sa.

                „Sľubujem,“ prikývol. „Už?“

                „Už asi áno,“ privolila a zavrela téglik. „Bill ma nahneval,“ stiahla obočie dívajúc sa, ako si sadol a siahol na tričko. Pozrel na ňu a ona pozrela naňho.

                „Prečo?“

                „Pretože sa ho celé prázdniny snažím dať  dohromady s Tonksovou...“ zavrčala. Povytiahol obočie a obliekol si tričko. Toto vedel.

                „A? Nevyšlo to?“

                „Nie, pretože mi dnes povedal, že sa začiatkom mesiaca v Gringottbanke niekto zamestnal a on sa rozhodol dávať jej súkromné hodiny angličtiny,“ zatvárila sa znechutene. Díval sa na ňu. „Fleur Delacourová,“ vrkla.

                „Nekecaj,“ uchechtol sa. „Fleur sa zamestnala? Ale tak áno, oni boli v siedmom ročníku. Ale tu? V Anglicku? A prečo?“

                „Aby si slépšila ánchlištinu,“ natiahla nahnevane. „A ten hlupák... aspoň mi tak pripadal... sa do nej buchol,“ zavrtela hlavou. „A všetko mi pritom tak vychádzalo...“

                „Nemusí to byť konečná, nie?“

                „To dúfam,“ hlesla nešťastne. „Skutočne vážne som chcela, aby sa dali s Tonksovou dohromady. Rozumeli si predsa, nie? Hlupák slepý...“

                Niekoľko sekúnd sa díval do jej nešťastnej tváre.

                „Nechaj to tak, Ginny,“ mávol rukou. „Bill je dospelý a záleží na ňom, ako sa rozhodne... A ticho!“ zarazil jej protest. Nehnevane zazerala. Potom ale skrotla. „Výborne, necháme to na ňom. A teraz ty. Ukáž sa,“ vyzval ju a naťahoval sa za masťou číslo dva.

                „Ja som v pohode, už to zmizlo,“ zamračene mávla rukou stále mysliac na svojho zrejme zamilovaného najstaršieho brata.

                „Jasne, tebe tak uverím,“ neveriacky natiahol. Prebodla ho očami. „Chcem sa presvedčiť, pretože tie vredy boli fakt hnusné a ešte ráno si ich mala. Takže? Ukáž,“ vyzval ju už znova.

                „Vravím, že ich už nemám, Harry,“ gánila naňho. A on povytiahol obočie. Prevrátila oči. „Dobre, keď mi neveríš,“ vrkla a pretiahla si tričko cez hlavu.

                A on skutočne prezrel každý kúsok jej kože, na ktorej jej po Snapovej kliatbe vyskočili páchnuce a bolestivé vredy. Mrkol na jej zelenkavú podprsenku, ktorú si navliekla len preto, lebo ju mama určite kontrolovala.

                „V poriadku,“ zahlásil.

                „Výborne,“ naštvane sa súkala do trička.

                „Ešte nohy,“ upozornil ju.

                „Vážne, Harry? Vravím, že... No dobre, sakra!“ štekla vidiac jeho neprípustný výraz a zvliekla si aj nohavice.

                „Dobre, si neporušená,“ uchechtol sa a odkladal masť. „Čo dom?“ spýtal sa, keď si zapínala gombík na nohaviciach.

                „Stále mi tu je divne,“ priznala. „Nepomáhaš mi pri tom... veď vieš. Keď si sa zbavil hnevu tak som dúfala, že by som sa mohla zbaviť tej nechuti, ale nezbavila,“ povzdychla.

                „Ja som v to dúfal tiež,“ potichu pripustil. „Tak poď ku mne, môžem ti pomôcť aspoň takto,“ vyzval ju a ona si skutočne našla pohodlné miesto v jeho náručí. Pousmiala sa. „Dvojčatá rozprávali...“ prezrádzal po chvíli. „Povedali vlastne to, čo nám povedal aj Sirius... o činnosti Rádu a tak, ale začuli Podmora a Jonesovú, ako sa rozprávajú o tom, že večer bude Hestia strážiť chodbu,“ stíchol. A ona čakala, že bude pokračovať.

                „A?“

                „To je všetko,“ mykol plecami. „Rád stráži nejakú chodbu... a to je niečo, o čom nám nepovedali. Akú chodbu? A kde? A má to súvislosť s tým, čo na začiatku prázdnin vravela Vanceová? Že mala službu a mala pritom neviditeľný plášť? A keď si uvedomíš, aj Remus s ostatnými sa dosť často striedajú na akýchsi nočných. O čom to je?“

                „Nič iné nepočuli?“

                „Nie, to je všetko. Aj tak si myslím, že si Rád na čele s Moodym dávajú veľký pozor, čo povedia,“ mierne sa zaškľabil.

                „A je to dôležité? Teda... je to dôležitejšie než napríklad to, čo robí Bonesová alebo Skeeterová?“

                „Neviem, Ginny,“ privrel oči. Chrbát si síce necítil, ale cítil sa byť vyšťavený a vysilený. Priveľmi unavený. Aj on by sa už rád vrátil na Rokfort, do normálneho študentského života. „Chcel by som už ísť na Rokfort...“

------

                Ginny sa poplašene posadila na posteli, keď sa dosť násilne vytrhla zo sna. Bola hlboká noc, ako videla za oknami izby. V matnom svite mesiaca zbadala na vedľajšej posteli Hermionu, ktorá spala tvrdým spánkom. Zamračene sa zamyslela, aby si usporiadala v hlave to, čo videla.

                Nebol to jej sen. Jednoducho to nemohol byť jej sen, muselo sa to snívať Harrymu a ona to zrejme zachytila. Spomenula si na poznámku profesora Elixírov, že keď si vystavajú automatickú obranu vo svojich mysliach samými sebou, prakticky sa tam usídlia a budú číhať na niekoho, kto by chcel narušiť ich myseľ zásahom a potom ho vyženú. Dobre, ale to bola oklumencia. A pokiaľ Harryho niekto nenapadne legilimenciou, ako by sa dostala do jeho mysle? Pretože toto nemohol byť jej sen ani náhodou. Zapýrila sa.

                Jasne, o nejakej prazvláštnej chodbe, po ktorej by šla a ktorá ju neuveriteľne priťahovala, sa jej snívať mohlo. Fénixy strážia nejakú chodbu, o tom sa dozvedeli a táto predstava sa jej mohla vybaviť v sne. Sny sú predsa nevysvetliteľne usporiadanými obrázkami, pocitmi a vnemami, ktoré sme zažili, o ktorých sme počuli, na ktoré sme mysleli. Lenže to, čo nasledovalo potom... Sčervenela ešte viac.

                Nikdy sa jej predsa nesníval sexuálny sen o dievčatách. Prečo by sa jej malo snívať o Čcho Čangovej? To nedávalo zmysel. A bolo to ako naozaj. Bol to veľmi silný sen a hoci videla prsník Čcho Čangovej v jednej zo spomienok Harryho, rozhodne ju nikdy nevidela úplne nahú a ani po tom netúžila. Ale fajn, možno by skutočne mohla začať mať sny aj o dievčatách. Veď predsa sny sú nevysvetliteľne... a tak ďalej. A že by to bola práve Čcho? Harry na ňu stále myslí, to vedela, nech tvrdil čokoľvek. A ak sa jej začne náhodou snívať o dievčatách a nedajmerlin by začala po nich túžiť, ona by mohla byť prvá. Hoci by skôr tipovala Hermionu, Lucy, či Lunu... Tonksovú, keď sme už pri tom. Ale tak nech. Dobre, aj toto by sa dalo logicky vysvetliť, hoci sa jej to nepozdávalo.

                Lenže ako potom vysvetliť záver toho sna, respektíve to niečo, čo ju prinútilo zobudiť sa? Nikdy, skutočne nikdy sa jej nesníval žiaden erotický, či sexuálny sen, v ktorom by vystupoval niekto úplne iný. Vybavilo sa jej už niekoľko chlapcov z Rokfortu, knižných hrdinov alebo len mužov, ktorí nemali tváre alebo sa skôr na tie tváre nezameriavala, ale vždy tam bola s nimi ona. Preto si bola istá, že to nemohol byť jej sen, pretože Čcho v tom sne pristúpila k nahému Harrymu a potom...

                Zavrtela hlavou a potriasla ňou, aby sa tej predstavy zbavila. Jasne, milovala ho, videla ho v spodnej bielizni už nespočetne krát, raz ho videla aj nahého, natierala mu telo masťami, videla ho pod trenírkami... dokonca sedávala v jeho lone a napriek tomu si ho takto nikdy nepredstavovala. Ani v snoch. O ňom sa jej takto nesnívalo nikdy. A keby to mal byť jej sen a nejakým nevysvetliteľným a záhadným spôsobom by sa Harry votrel do jej sexuálneho sna, prečo tam bola Čcho a nie ona? Teda... ona tam bola, ale len ako pozorovateľ.

                Bola si istá, že to nemôže byť jej sen. Bol to jednoznačne Harryho sen a to bolo niečo, čo bolo v ich prepojení nové a bolo to také vážne, že sa to muselo vyriešiť čo najskôr. Hneď, najlepšie, hoci bolo pol tretej, ako videla na Hermioniných hodinkách ležiacich na stolčeku pri spokojne spiacej kamarátke. Dostala sa mu do mysle... nie, dostala sa mu do sna a ona to chcela pochopiť okamžite.

                Potichu a potme sa vyšmykla na chodbu a zamierila o izbu ďalej, ktorá patrila Harrymu a Ronovi. Spávala tu dosť často ešte Minerva a Sirius sa sem tiež presťahoval. Občas tu prespal Remus. Nikto iný tu však nebol.

                Potichu vkĺzla do izby chlapcov, aby zistila, že Ron spí hádam ešte tvrdšie, než Hermiona. Lenže keď sa priblížila k posteli Harryho tak pochopila, že to bol skutočne jeho sen, ktorý zjavne sníval ďalej...

 

 

Komentáre

06.02.2021
• Jana Varga  |  06.02.2021 21:44:40  |  IP: 188.121.---.---
Ďakujem, bambulka
Myslím, že si sa určite v nejakej úvahe trafila:) Apropo... keď vieme, tak to nie je ťažké odhaliť.
A musím sa priznať, že mi tieto "uvažujúce" komenty chýbajú:/

05.02.2021
• bambulka  |  05.02.2021 11:31:08  |  IP: 195.168.---.---
Jani super. A veľmi som zvedavá, čo vyplynie z Ginniných zlých pocitov v Siriusovom dome. Mne všeličo napadá....a nič z toho nie je ani trochu príjemné....A máš pravdu, je toho veľa, takže vďaka za každú kapitolu....

29.01.2021
• Roxor  |  29.01.2021 21:56:00  |  IP: 195.91.---.---
Aj v češtine je to Umbridgova
• Jana Varga  |  29.01.2021 20:45:46  |  IP: 188.121.---.---
Ďakujem obom!
Pokračuje a aj sa dokončí, určite:) Aj Polovičný princ a aj Dary smrti:) Neviem sa dočkať, kedy si to Umbridgeová vyžerie:D Apropo, nevie sa mi vybaviť... aj v češtine to bola Umbridgeová?
Ja mám ešte 4 kapitoly v zálohe a otvorila som si word s nádejou, že sa rozpíšem, ale je toho teraz skutočne veľa:/
• Peky  |  29.01.2021 10:16:44  |  IP: 78.157.---.---
Děkuji, že tento příběh pokračuje. Líbí se mi, že postavy se chovají podle svého věku. Myslím, že v HP FF "kategorii spoutání duší" je jedem z nejlepších.
Přeji hodně inspirace pro pokračování.

28.01.2021
• Roxor  |  28.01.2021 13:41:40  |  IP: 194.154.---.---
Super pokračovanie, len by mohli kapitoly častejšie pribúdať
Nový príspevok
nick  
text
 
 
804+9dva  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 13.06.2021 19:48:30