Fénixov rád 6.

                Hoci Harry vedel, ako bude jeho život vyzerať po prehlásení Albusa Dumbledora na súdnom pojednávaní so Siriusom Blackom, i tak pociťoval sklamanie a hnev. Bol sklamaný z toho, že sú ľudia takí krátkozrakí a veria tomu, čo im predkladá Prorok a hnevalo ho to. Nechápal, ako si môže ktokoľvek namýšľať, že sa chce Dumbledore prostredníctvom klamstva dostať k moci, keď každý súdny človek musel chápať, že je Dumbledore mocný dosť a stačí mu lusknúť prstom, ak by mal skutočne v záujme uzurpovať si moc pre seba.

                To, že sa objavovali články aj o ňom ako o malom hlupákovi dožadujúcemu sa pozornosti výmyslom o prítomnosti pri akomsi vyfantazírovanom rituály, ako o niekom, ktorému jeho tútor ordinuje čo má robiť a hovoriť, to ho samozrejme mrzelo, ale nerozčuľovalo ho to tak, ako hlúposť a ignorantstvo obyvateľstva. A dokonca aj Sirius Black ho mal, ako svoju pomstu ministerstvu, ktoré ho dlhé roky držalo vo väzení, zneužívať spolu s Dumbledorom k rozvratu ministerstva.

                „Chce to čas, Harry,“ dohováral mu pokojne Remus po viac ako týždni od súdneho procesu. Sirius si skontroloval svoje účty v Gringottbanke, odmietol zahlásiť ministerstvu svoje bydlisko a vyjadril sa, že hoci prácu až tak nutne nepotrebuje, pretože má galeónov dosť (ktoré mu ministerstvo dosť neochotne vracalo), rozhodne nebude pracovať pre toto ministerstvo. Potreboval niekoľko dní, počas ktorých po večeroch odchádzal z domu, aby dohnal stratený čas a nikto nemusel príliš hádať, kam mizne. A ak by sa niekedy aj rozhodol oficiálne zamestnať, počká si, kým bude ministerstvo rozumné. Toto ale verejne samozrejme nevravel. „Niektorí ľudia veria Dumbledorovým a aj tvojím slovám, lenže sa nemôžu vyjadrovať nahlas, vieš?“

                „Ja viem, ale rozčuľuje ma to,“ odvrkol podráždene. Sedeli spolu na lavičke pred Minerviným domom, pokým Ron s Ginny skúšali pod Siriusovým dohľadom ochranné štíty. „Ešte aj toto ma štve,“ vrkol a opravoval si okuliare, ktoré sa mu už znova rozbili.

                Stávalo sa to často. Školitelia ho naháňali a on unikal, pod ich kliatbami padal na zem a okuliare sa mu rozbili. V zlomku sekundy sa musel rozhodnúť, či ich opravovať alebo sa pokúšať brániť.  Aj tak vždy prehral. Bez nich bol slepý ako krtko, ako ho okomentoval Sirius. Aj to ho rozčuľovalo. Čím viac dní ubiehalo, tým ho hnevalo čoraz viac vecí a dialo sa to čím ďalej tým rýchlejšie. Remus ho starostlivo pozoroval.

                „Skúsime nerozbitné kúzlo...“

                „Aj tak mi padajú z nosa,“ prerušil ho nevrlo. Zarazil sa. Vlkolak mu nechcel zle, tak ako nikto iný. „Prepáč, Remus,“ povzdychol a nasadil si okuliare naspäť na nos. „Len som zo všetkého... sklamaný, vieš?“ prezrádzal. Toto chcel Remus docieliť. Aby sa chlapec vyrozprával, pretože sa skutočne začal správať ku všetkým skoro až hnusne.

                „Všetci sme, Harry. Ale ako som povedal, všetko chce čas. Pamflety v najbližších dňoch začnú vychádzať a ministerstvo bude mať problémy, pretože sa na verejnosť dostane aj naša verzia. Ľudia... áno, nahlas nemôžu povedať, komu veria, ale nám bude stačiť, aby sme postupne presviedčali čo najširšiu verejnosť, aby... vieš prečo to robíme...“ mierne sa pousmial.

                „Aby bola zmena na ministerstve prevedená ľahko, nenásilne... aby vyplynula takpovediac zo situácie,“ slabo sa uchechtol. Toto vedeli, o toto Rádu šlo.

                „Správne, aby tu na konci tohto snaženia bolo ministerstvo, ktoré bude stáť skutočne na správnej strane. No a dovtedy musíme byť trpezliví. Ty, Dumbledore a aj Sirius čo najviac, samozrejme. Neustálym rozčuľovaním, diskusiami a brblaním to neurýchlime,“ kútikom oka naňho pozrel.

                „Ja to neurýchlim, si chcel povedať,“ prikývol.

                „Áno,“ prikývol bez váhania. Harry bol tým, kto najviac brblal. „Voldemort sa napokon svetu ukáže, ak my ten svet nepresvedčíme. Kedy to bude, to samozrejme netušíme. Za mesiac, rok, desať rokov...“

                „Tak dlho budeme hlupáci,“ prikývol.

                „Vedel si ale, do čoho ideš, nie?“ povytiahol obočie.

                „Jasne. Pravda je vonku, ľudia o nej vedia. Niektorí aj veria, ako si povedal. Len ma hnevá, že skutočne veria tým kecom v Prorokovi...“

                „Keď začnú vychádzať pamflety, situácia sa vyrovná. Čoraz viac ľudí bude na našej strane...“

                „Áno, ja viem,“ znova skrúšene povzdychol. Spomenul si na dvojčatá, ktoré im len včera predviedli prvý prototyp predlžovacích uší, pomocou ktorých sa rozhodli špehovať schôdze Rádu. Príliš toho nepočuli, pretože museli výmysel ešte zdokonaliť, niečo ale predsa len zachytili. Dedalusovi Digglemu sa podarilo opraviť tlačiarenský stroj, ktorý jeho synovec dokonca dokáže ovládať a Sturgis Podmore zháňa sovy. Pomáhajú aj ostatní. Len ešte musia nájsť niekoľko miest, z ktorých budú pamflety expedovať, aby si ministerstvo nevyčíhalo miesto, odkiaľ budú pravidelne odlietať stovky sov. Uškrnul sa. „Minister ešte nevie, aká vojna ho čaká,“ zachechtal sa. Remusovi sa trocha uľavilo.

                „Presne tak,“ prikývol dívajúc sa na chlapca. „Molly sa veľmi snaží držať vás od všetkého, ale úplne odstrihnúť vás sa jej asi nepodarí, čo?“ zavrtel hlavou. „Dalo sa ale čakať, že niekto, komu sa podarí rozšifrovať Záškodnícku mapu si nájde spôsob, ako vypočúvať tajné schôdze.“

                „Nič zatiaľ nevieme. Alebo skôr... to čo vieme si myslím, že by sme mohli vedieť aj oficiálne. Alebo nemáme počuť niečo konkrétne?“ skúsil a Remus sa zasmial.

                „Tiež si myslím, že to Molly preháňa. Ale zase na druhej strane... už zajtra sa môže riešiť niečo, čo by ste nepotrebovali vedieť, vieš?“

                „Takže zatiaľ nič?“

                „Zatiaľ sa pripravuje vojna s ministerstvom, ako si to pomenoval. Pamflety budú odpútavať ministrovu pozornosť, aby sme sa mohli v pokoji venovať tomu dôležitému...“

                „Amélia Bonesová?“ povytiahol obočie.

                „Napríklad,“ usmial sa Remus. O Odbore záhad chlapec vedieť zatiaľ nemusí.

                „A predpokladám, že sa so Susan nejako okato kamarátiť nemáme po návrate do školy, však?“

                „Príliš ste sa s ňou nekamarátili, ako viem. Pravda je ale tá, že záleží od Amélie, čo všetko Susan povie a potom... áno, radšej sa s ňou príliš okato nekamaráťte,“ uškrnul sa Remus. „Dá sa predpokladať, že si minister nájde špehov, aby kontrolovali Dumbledora a aj teba v septembri, keď teraz príliš nemôže...“

                „Najradšej by som ho nakopal do zadku,“ zamračil sa znova. A Remus si rezignovane povzdychol.

                „Radšej teraz zájdi za Ginny, aby sme dnes mohli ešte trocha potrénovať...“

                Remus sa díval na Harryho, ako nadurdene kráča ku klbku. V posledných dňoch ho vytáčalo skutočne všetko. A len pri Ginny dokázal nájsť stratenú sebakontrolu. So Siriusom to už preberali a museli si pripustiť, že im to začalo robiť starosti.

------

                Blížili sa Harryho pätnáste narodeniny a rovnako sa blížil aj príchod Hermiony a Charlieho na Grimmauldovo námestie. Prázdniny sa nachádzali v polovici a Molly musela pripustiť, že sa situácie stabilizovali. Alebo sa aspoň nezhoršovali. A týkalo sa to všetkého. Siriusa, ktorý svoje večerné výlety obmedzil po tom, čo sa vybúril, ako to sám pomenoval. Chápala ho ale. Bol mladý, takmer štrnásť rokov bez slobody a jednoducho potreboval aj takýto druh kontaktu. Samozrejme chodil do muklovských podnikov a dával si maximálny pozor, neriskoval a neupozorňoval na seba. Čo ju mierne roztrpčilo bolo to jeho vyhlásenie, že ak raz začne pracovať, bude sa snažiť, aby to malo nejaký zmysel, pretože teraz zo seba na ministerstve ani nikde inde robiť pajáca nebude. Peňazí má dosť. Bála sa však toho, že sa mu raz peniaze minú a potom bude mať problémy. Ani len netušila, že má peňazí na tri životy.

                Upokojila ju aj situácia ohľadom jej dcéry. Niekoľkokrát sa rozprávala s Minervou a profesorka vedela, čo Molly najviac trápi. A keď ju ubezpečila, že ani Ginny a ani Harry nevykazujú ani náznak toho, čoho sa ona obávala, ukľudnilo ju to. Dá sa povedať, že v tomto smere verila výlučne Minervinmu úsudku. Po mesiaci si prestala robiť obavy z toho, že by sa to ich prepletenie zvrtlo v niečo, čo si ani jeden v ich veku dovoliť nemôže. A bola pokojnejšia, pretože sa jej dcéra zlepšovala v obranných kúzlach. Hoci boli všetci traja často dotlčení a pozráňaní, elixíre ich dali dohromady a napokon to bola len malá daň za to, že ich raz tento dril uchráni od niečoho katastrofálneho.

No a potom tu bola tá skúmacia časť ich prázdninových aktivít, ktorá sa mohla zvrtnúť a zrejme aj prinesie nejaké úskalia. Vravel to ako Dumbledore, tak aj Sirius s Remusom. Doteraz skúšali zaklínadlá, kúzla a elixíry bežnej mágie. Aj sama vedela, že ak na nich pôsobili dementori, Imperius alebo Crutiatus, že pri normálnych kúzlach a elixíroch sa nedozvedia nič hodnotné. Obaja budú asi trpieť, mala ale na pamäti profesorove slová, že nech sa stane čokoľvek, oni sa s tým vysporiadajú. A vôbec ju neupokojilo prehlásenie, že všetko najskôr vyskúšajú na Harrym. Mala z toho obavy, samozrejme, ale možno prídu na niečo, čo obom napokon pomôže.

A dobre sa vyvíjala aj jej snaha o uchránenie detí od diania v Ráde. Dcéru so synom a Harrym mala vyriešenú hneď a keď príde Hermiona, pridá sa k nim. Po tom, čo Sirius s Remusom prišli s nápadom vravieť na oficiálnych schôdzach len o neškodných a zjavných veciach, pretože im bolo jasné, že sa dvojčatá hocakým spôsobom pokúsia dostať k informáciám, trochu sa jej uľavilo aj tu. Áno, bola by najradšej, keby jej deti nevedeli absolútne o ničom, úplne všetko sa pred nimi však zatajiť nedalo, pretože keby nič nezistili, hľadali by cestičky, ako sa k niečomu dostať a bývalí Záškodníci navrhli posunúť im nevinné niečo, aby upokojili ich hlad po informáciách a o vážnych veciach hovoriť mimo schôdzí a po zabezpečení súkromia.

Jediné, čo ju neprestávalo mrzieť bola skutočnosť, že svojmu manželovi tajila závažnú skutočnosť. Niekoľkokrát však bola z niekoľkých strán ubezpečená, že Ginny svojmu otcovi pravdu povie, keď príde ten správny čas. Kedy to bude, to sa neodvažoval odhadovať nikto. A povie mu aj to, prečo mu jej matka nemohla povedať pravdu.

------

                „Už sa neviem dočkať, kedy sa na to vrhnem aj ja,“ nadchýnala sa Hermiona sediac spolu s Ginny pri malom stolčeku v knižnici Grimmauldovho námestia. Dobre vedela, že je Harry momentálne veľmi rád, že sa viac oslavuje Siriusovo oslobodenie, ako jeho narodeniny. Hoci to bola kolektívna oslava, on v strede pozornosti nebol a vyhovovalo mu to.

                Sama bola na Grimmauldovom námestí už niekoľko dní a do Minervinho domu sa ešte nedostala, pretože prišiel aj Charlie a Ron s Ginny chceli byť s ním. Porozprávali jej ale všetko.

                „Aby si toto svoje prehlásenie neoľutovala,“ varovala ju kamarátka a odchlipla si z medoviny, z ktorej pohár dovolili vypiť aj mládeži.

                „Určite oľutujem. Veľmi dobre viem, že nikdy nebudem v súbojoch a bojoch dobrá,“ mierne sa zaškľabila, „ale aspoň sa naučiť brániť a utekať...“

                „Asi len to sa naučíme cez prázdniny,“ mykla plecami.

                „Myslím, že to bude nateraz stačiť, nie? Nikto si predsa nemôže myslieť, že za dva mesiace dokážeme poraziť dospelého čarodejníka...“ odfrkla a zavrtela hlavou.

                „Harry s Ronom si to ale myslia, vieš?“ prevrátila oči. „Hlavne Harry... Tešil sa na ten výcvik a po mesiaci len nadáva a je nespokojný,“ prezradila.

                „To sa dalo ale čakať. Ak niekto z nás, tak Harry by najskôr vedel bojovať a toto ho musí ubíjať, nie?“ dívala sa na Ginny. „Čakal, že bude zvádzať súboje a nie že bude utekať a uhýbať.“

                „Jasne. Všetci vieme, že za dva mesiace sa bojovať nenaučíme, lenže jeho rozčuľuje už aj to, že za mesiac pôjdeme do školy a výcvik skončí...“

                „Takže je to s tým hnevom vážnejšie?“ potichu vyriekla a pozrela na kamaráta, ktorý sedel vedľa Rona a nasilu sa snažil baviť. To na ňom videla. Pokým Sirius sa veselo chechotal s Billom a Charliem, Harry mal na tvári silený úsmev a zdalo sa jej, že je myšlienkami niekde inde.

                „Je,“ potvrdila to jeho duchovná priateľka. „A keď sme v tomto dome, je to horšie, vieš? Písala som ti... nie je mi v tomto dome dobre a keď mi nie je dobre, nedokážem ho upokojiť dostatočne. Mne nie je dobre a jeho ide od jedu roztrhnúť,“ zavrtela hlavou. „Keď sme u McGonagallovej, hnevá sa len on, mne je vcelku dobre a dokážem ho upokojiť. Tu je to zlé...“

                „Aha,“ prikývla a pozrela na ňu. „A nevieš, prečo ti je tu zle? To kvôli Blackovcom?“

                „Asi. Čo ja viem?“ mykla plecami. „Jedine kvôli tomu. V tomto dome sa toho v minulosti udialo veľa a všetko bolo zlé. A čo ja viem? Možno som senzitívnejšia a vnímam to viac, než ostatní...“

                „Ale o tom by si mala niekomu povedať. Môže to byť dôležité...“

                „Hermiona,“ prerušila ju. „Myslíš, že môžem ísť za Siriusom a povedať mu, že mi je v jeho dome na nič? Že mám nepríjemné pocity kvôli tomu, čo sa tu zrejme dialo? Určite by som mu nepomohla. A okrem toho, väčšinou tu ani nie sme a keď sa skúmanie zdrsní, tak zrejme budeme prespávať u McGonagallky... za mesiac pôjdeme na Rokfort a Sirius si potom chce nájsť dom, kam by sme neskôr mohli chodiť... čiže kašľať na to. S Harrym to nejako zvládneme...“

                „Dobre, to chápem... ale čo ak to má súvis s tým spojením?“ povytiahla obočie.

                „A aký?“

                „No to neviem, samozrejme... Harry sa ale často hnevá a ty citlivo reaguješ na tento dom. Vzhľadom k tomu, že nikto nevie, čo sa s vami deje, toto by sa podceňovať nemalo, nie?“

                „Hm,“ zamyslela sa Ginny.

                „Nie hm... Ak sa nechceš dotknúť Siriusa a Dumbledora vôbec nevídate, povedzte to aspoň Remusovi. On by sa o tom porozprával s profesorom. Možno to nesúvisí a možno áno...“

                „Porozprávam sa o tom s Harrym,“ sľúbila jej.

                „A trvaj na tom. Nie, že ťa zase prehovorí k nič nehovoreniu,“ zamračila sa. Ginny prevrátila oči. „No, keď to nepoviete vy, ja áno,“ zaškľabila sa. „Teraz ale...!“ prerušila jej nadýchnutie. „Čo je to s Lucy?“ usmiala sa. A Ginny jej úsmev opätovala.

                „Kingsley je jej strýko,“ šepla významne. „Odchytili sme si ho. Sám nás na tom nádraží videl a vedel, že je len otázkou času, kedy si ich dáme do súvislosti. A vedel, že tajiť to nemôže, aspoň nie pred nami. Nepredpokladal, že by sa jeho neter skamarátila s nami, ale keď sa začalo hovoriť o Potter tíme...“ zahihňala sa. „Chce len, aby sme sa s ňou porozprávali osobne a tajne. Jeho sestra nevie, že je členom Rádu a nevie to ani Lucy. Vďaka Dumbledorovi sa o jej rodičoch nevraví, uvalil na ich záznamy silné mätúce zaklínadlo, ktoré sa síce dá zlomiť, ale ak po tom niekto zámerne nejde, neprelomí ho. No a... záznamy sa nedajú vymazať, inak by sa vymazali aj oni a Lucy by na Rokfort nemohla chodiť. Kingsley stále dúfa, že by sa jeho rodina mohla vrátiť do Anglicka. A keď sa teraz Lucy s nami baví, jeho spojitosť s Rádom sa zatajiť nebude dať, žiada ale maximálnu diskrétnosť. Ani na verejnosti sa o jeho rodine nevie veľa. A je s nimi v spojení prostredníctvom obojstranných zrkadiel, ale nech som žadonila akokoľvek, nespojil ma s Lucy,“ mierne posmutnela. „Nie je ten svet malý?“

                „Je to výborné,“ potešilo Hermionu. „Keď vyjde plán Rádu a zmení sa vedenie ministerstva, jej rodičia by sa mohli očistiť, nie?“

                „To by bolo úplne skvelé...“

------

                „Nesúvisí to,“ zavrtel hlavou Harry po tom, ako mu Ginny povedala o Hermioninej teórii. Hermiona im poskytla trocha súkromia a odišla s Ronom do izby chlapcov, aby jej povedal o tom, ako trénuje animágstvo, kým oni dvaja skúmajú prepojenie. „Nebolo ti tu dobre hneď, ako sme sem prišli, kým mňa začalo hnevať všetko až po tom súdnom procese...“

                „Hnevali ťa veci už predtým,“ nesúhlasne zavrtela hlavou. „Nie všetky a tak, ako teraz, ale jedoval si sa viac, ako obvykle.“

                „Nič som si nevšimol...“

                „Ale ja áno. Uznávam, že to nebolo tak, ako teraz, kedy ti lezie na nervy už všetko, ale hneval si sa.“

                „Mohol som sa ale hnevať ako každý normálny človek, nie?“ mykol plecami.

                „Možno áno,“ privolila. „Po tom procese je to ale čím ďalej tým horšie, vieš?“ zadívala sa mu do očí.

                „Viem,“ uznal. Vedel, že svojím rozčuľovaním už liezol na nervy všetkým. Sirius sa s ním niekoľkokrát pohádal, Pomfreyová mu vynadala a odmietla dať elixír, McGonagallová ho prirovnala k trucovitému päťročnému rozmaznanému decku, Ginny ho musela objímať častejšie. Jedine Ron s Remusom to s ním dokázali vydržať. Ešte aj Bill s Tonksovou sa mu radšej vyhli, než trpeli jeho nálady. „Ja sa snažím ovládať, ale nedá sa. Jednoducho... ma ide niekedy roztrhnúť, vieš?“

                „Ja si to uvedomujem, Harry,“ povzdychla a objala ho len preto, aby odstránila svoj pocit znechutenia z domu a mohla ho upokojiť.

                „No a... dobre, povedzme to Remusovi. To o tej tvojej nechuti k tomuto domu. Že sa ja viac hnevám, to nie je novinka, to vie každý. Ale aj tak si myslím, že to nesúvisí s tým prepojením. Nie je to tak, akože tebe je tu zle a ja sa preto hnevám, nie? Nesúvisí to.“

                „Správne, to si tiež myslím, ale to naše prepojenie mohlo spôsobiť, že sme začali byť... že sme začali reagovať citlivejšie. Ty to prejavuješ hnevom a ja nechuťou. Aspoň tak nejak si to myslí Hermiona.“

                „No dobre, ale to by sa prejavilo už skôr, nie? Nič zvláštne sa predsa nestalo, myslím v našom vývoji. Nestalo sa nič, čo by toto vyprovokovalo. A okrem toho, ja sa hnevám na všetko. Ty zle reaguješ len na tento dom...“

                „Nemusí sa to týkať predsa nášho dospievania...“

                „Vieš čo? Posunieme túto informáciu kompetentným a nech sa tí zamýšľajú,“ krivo sa zaškľabil. „Nechcem sa teraz baviť o hnevaní,“ zabrblal a pritisol si ju k sebe. „Čo Charlie?“ spýtal sa miesto toho. Zachichotala sa.

                „Nevyberáš si práve bezpečné témy. Charlie je už v pohode, vysvetlila som mu tie články osobne,“ zaškľabila sa. „Nemyslel si, že by to mal brať vážne, ale vraj sa bez vánku ani lístok nepohne... ani nevie, ako blízko je pravde, že? No ale, Bill mi pomohol, začal rozprávať o výcviku a táto téma im zabrala niekoľko dní.“

                „To je dobre,“ spokojne zamrmlal. Keď prišiel Charlie na Grimmauldovo námestie tak mal pocit, že nepatrí k jeho obľúbencom a asi sa nemýlil. Prvé dva dni určite. Vzal si ho bokom, aby mu vysvetlil tie Ritine články a on použil overenú výhovorku. Zdalo sa ale, že to Charliemu nestačilo a upokojil sa až po rozhovore s Ginny. A matkou a Billom. Ron tiež pomohol, aby sa uvoľnili napäté atmosféry.

                „Trochu ma mrzí, že to nie je Charlie, vieš? Mám rada všetkých svojich bratov, mala som rada ešte aj toho ministerského šaša, kým úplne nezblbol, ale Charlieho mám najradšej. A ak mal niekto nad nami dohliadať, ako to nazvali, tak by som bola radšej, keby to mohol byť Charlie...“

                „Bill je fajn,“ povedal presvedčene.

                „Určite je, ale s Charliem som mala najdôvernejší vzťah.“

                „Možno by ho šľak trafil, ako otca, nie? Keby vedel pravdu...“

                „Asi možno áno,“ prikývla. „Asi určite,“ zahihňala sa. „Ale aj tak...“

                „Jasne,“ prikývol. „Musel by prísť ale sem a to pri jeho práci nie je možné. Aspoň zatiaľ nie. Možno časom, keď aj my budeme vedieť, čo to vlastne je a on bude môcť byť tu, tak mu to povieme. Alebo keď bude po tom prepojení, tak mu vysvetlím, prečo ti môžem hovoriť Gingin a stále som živý,“ zasmial sa. Pobavene si odfrkla. Všimla si to aj ona. Charlie skoro spadol zo stoličky, keď jej tak Harry po jednom rýpnutí povedal. Žiaden jej brat jej tak už nemohol povedať bez toho, aby ucítil jej hnev. Harry bola ale výnimka.

                „Keď si k nám prišiel bývať... to prvé leto, kedy som pred tebou nehovorila, som sa s ním rozprávala. A povedala som mu, že ťa chcem za kamaráta. Takéto niečo ale nečakal,“ usmiala sa aj ona. „A možno si myslí, že ťa neprekľajem práve pre to, lebo nie si čistokrvný Weasley.“

                „To bude ono,“ prikývol dívajúc sa jej do tváre. Bolo mu jasné, že netúžila po ničom inom, len to Charliemu povedať a dúfať, že by mohol ostať a dohliadať spolu s Billom. Nebolo to ale možné. Weasleyovci jednoducho neboli v pozícii, kedy by si mohli povedať, že zavesia prácu na klinec a budú sa venovať len rodine, ako to spravil Sirius. Ani jeden z nich a Charlie prácu potreboval. Aj toto ho rozčuľovalo. Len povzdychol a zavŕtal sa do jej náručia, aby si vzal z jej pokoja ešte čosi, kým sa budú musieť rozlúčiť.

------

                Dumbledore sedel zachmúrene za svojím stolom a díval sa na dvere, z ktorých pred niekoľkými minútami vyšli Sirius so Severusom, aby sa pustili do aktivít, ktoré predpokladal hneď na začiatku. A ktoré zrejme predpokladali všetci, vrátane Harryho a Ginny. S normálnymi a bežnými kúzlami nič nedocielia, nič nezistia a hlavne nič nevyriešia.

                „Predpokladali ste to ale, nemám pravdu?“ ozval sa portrét Phineasa Nigellusa Blacka. Ostatní načúvali pripravení zapojiť sa do následnej diskusie. Zvykol si na to. Aj on potreboval niekoho, komu by porozprával o svojich myšlienkach tak, ako každý človek. Všetci sa niekedy museli vyrozprávať a okolo neho sa nachádzali najbystrejšie mozgy celej čarodejníckej histórie, od počiatkov Rokfortu, hoci to boli len portréty. Boli mu ale verné, podliehali len aktuálnemu riaditeľovi. Nútilo ich k tomu kúzlo uvalené na túto pracovňu.

                „Áno, Phineas. Už pred štrnástimi rokmi bolo zrejmé, že tá jazva bude niečo znamenať. Ako sa zdá, Harry získal nielen schopnosť rozprávať sa s hadmi. Jeho schopnosť vycítiť prítomnosť a blízkosť Voldemorta sa rozšírila o schopnosť vnímať jeho pocity. Preto ten hnev. Ako vravel Severus, Voldemort je nahnevaný vlastne od svojho povstania a myslím, že keby sa niečomu zaradoval, Harry by vycítil aj to,“ mierne sa pousmial.

                „Ako to ale súvisí s tým dievčaťom?“ spýtal sa.

                „Konkrétne toto nijako, ako sme sa zhodli,“ vyriekol potichu.

                „Určite sa objaví niečo, čo súvisieť bude, nie?“ mykol plecami Everard.

                „To každopádne a bude to niečo veľké,“ prikývol Phineas.

                „Hneď ako začnú skúšať všetky tie kliatby a nechutné elixíry tak prídu na niečo, na čo budú tie deti reagovať,“ pridal sa do diskusie ďalší portrét.

                Dumbledore ich nechal dohadovať sa a len na pol ucha ich počúval. Nechuť  slečny Weasleyovej k domu Blackových zhodnotili len ako akýsi diskomfort a Siriusa sa to ani príliš nedotklo. Sám sa v ňom necítil dobre, hoci až také pocity nemal. Určite vyskúšajú, či by na ňu pôsobili rôzne temné predmety, pretože sa nijako inak neprejavovala jej možná schopnosť citlivejšie vnímať určité, a stále nevedeli aké, situácie či miesta alebo veci.

                Považoval to za zaujímavé, ale v momentálnej chvíli nie akútne. Tým sa zdalo byť niečo iné. Siahol do spodnej zásuvky svojho stola a vytiahol z neho zničený denník Toma Riddla, akoby mu jeho zvieranie malo niečo napovedať. Niekoľko portrétov zmĺklo a pozorovalo ho. Ostatné sa stále predbiehali v prorokovaní, čo sa stane s deťmi.

                „Albus?“ oslovila ho Dilys Derwentová, liečiteľka a riaditeľka Rokfortu. „Stále vás máta tá vaša teória, ktorá sa zdá byť absolútne nezmyselnou?“ spýtala sa. Portréty okamžite stíchli.

                „Je nezmyslená,“ zaprskal Phineas. „Kto kompletný skryje časť svojej duše do denníka, ktorý môže ktokoľvek zničiť?“

                „A ako si potom vysvetlíte, že pred štrnástimi rokmi jednoducho neumrel?“ zavrtel hlavou Vindictus Viridian. „Neexistuje, že odrazená smrtiaca kliatba stratí na svojej moci a nezabije. Smrtiaca kliatba jednoducho zabíja...“

                „Iste a zabila aj Pottera, že?“ zasmial sa Phineas.

                „Tam fungovalo kúzlo krvi...“

                Diskusia sa spustila nanovo.

                „Skôr, ako horcrux, by som to videl tak, že hoci sa Tom Riddle pokúsil zabiť Harryho Pottera smrtiacou kliatbou a vďaka kúzlu krvi nezabila to chlapča a odrazila sa k nemu a práve vďaka tomuto kúzlu krvi ho pripravila len o telo...“ zhodnotil na záver svojej hádky Phineas.

                „Myslíte, že keď nezabila jedného, nezabila ani druhého?“ zasmiala sa Dilys. „Nie, drahý Phineas. Albus má pravdu. Lord Voldemort mal v tej dobe horcrux, ktorý ho udržal na tomto svete, pretože kúzlo krvi, ktoré je najsilnejšie a najčistejšie zo všetkých kúziel jednoducho na takého zlého čarodejníka pôsobiť nemohlo...“

                „Čiže si myslíte, že má Tom Riddle dva horcruxy? Alebo teda... teraz už len jeden, keďže si Albus myslí, že ten denník mohol byť horcruxom?“ neveriacky vrtel hlavou. „Viete vy vôbec, aké zložité je vytvoriť jeden? Nieto dva?“

                „A nezabúdajme, že Albus koketuje s myšlienkou, že by ich mohol mať viac...“ nadhodil Everard.

                „Absurdné,“ odfrkol si Phineas. „Hoci uznávam, že taký veľký čarodejník, akým Tom Ridlle bol... a proti tomu protestovať nemôžete ani náhodou...“ vrkol, keď sa ozvali nespokojné výkriky, „sa mohol pokúsiť o vytvorenie jedného. Možno dvoch. Ale aby ich mal celú zbierku...?“ zavrtel hlavou.

                „Priatelia!“ zvolal Albus do miestnosti, keď sa bývalí riaditelia zase začali dohadovať. „Ja som ho videl,“ povedal potichu, keď miestnosť stíchla. „Z histórie vieme, ako vyzerali čarodejníci, ktorí sa o to pokúsili a aj sa im to podarilo,“ postavil sa, aby prešiel do zadnej časti svojej kancelárie a zo zabezpečenej skrine vybral ťažkú, hrubú a na prvý pohľad prastarú knihu. Práve tú, ktorú svojho času odniesol Armando Dipet zo zakázanej časti rokfortskej knižnice a skryl ju v riaditeľni. Bachol ju o stôl. „Áno, mal som podozrenie už pred štrnástimi rokmi, keď sa nenašlo Voldemortovo telo v dome v Godricovej úžľabine. Dilys má pravdu... niečo také čisté, ako kúzlo matkinej obety, sa ho nemohlo dotknúť. Preto muselo existovať niečo iné, čo spôsobilo, že neumrel. Podozrieval som horcrux. Keď mi Harry priniesol tento denník, spočiatku som to zamietol. Rovnako, ako Phineasovi, mi prišlo úplne šialené, aby čarodejník skryl časť svojej duše do niečoho takého krehkého a ľahko dostupného. Na zničenie zložitého, ako sme sa presvedčili, keď jediným možným spôsobom, ako sa mohol denník zničiť a zachrániť tým slečnu Weasleyovú, bol zub baziliska. Lenže v tom denníku bola taká silná čierna mágia, schopná samostatného uvažovania, schopná posadnúť malé dievča, schopná špekulovať, ohrozovať a zabíjať, že to muselo byť niečo viac, ako len začarovaný denník. Vrátil som sa k svojej úvahe o horcruxe s tým, že ani Voldemort nebol hlupákom a musel si spraviť horcruxy minimálne dva. Táto teória sa zdala byť pravdivou v momente, ako sa Harrymu začali snívať sny o Pettigrewovi a o tom niečom, o čo sa staral. Čiže áno, minimálne dva horcruxy si Voldemort spravil. Lenže, ako som povedal na začiatku... ja som ho videl. A vravím vám, priatelia, že ich nemá len dva. Má ich viac. Jeho duša je taká dotrhaná a skazená, že v nej nie je ani zrnko ľudskosti. Je to netvor, zničený a zúbožený a tohto už nemožno zachrániť,“ povzdychol a sadol si do kresla chytiac do rúk denník.

                „Viac horcruxov?“ zavrtel hlavou Phineas. „Absurdné...“

                „Koľko? Tri? Štyri?“ spýtala sa Phillida Sporeová.

                „Momentálne je jedno, koľko si ich Voldemort vytvoril,“ Albus sa na ňu pozrel a mierne sa pousmial. „Teraz je veľmi dôležité niečo iné. Alebo niekoľko iných vecí, aby som bol presný.“

                „Zistiť, čo je to za prepojenie,“ prikývla autorka Tisícich zázračných rastlín a húb.

                „Okrem iného, áno. Je dôležité uchrániť pred Voldemortom proroctvo. Je dôležité získať ministerstvo na našu stranu. Absolútne a bez výhrad. Bez tejto podpory nezmôžeme nič. V Ráde je nás tridsať. Ako môže tridsať čarodejníkov bojovať proti Voldemortovi a jeho smrťožrútom, keď si ešte k tomu podvolí ministerstvo? Nijako, samozrejme...“ pozrel na Everarda.

                „Slečna Bonesová na tom pracuje.“

                „Áno, ja viem...“

                „Mali ste sa stať ministrom, keď ste mali príležitosť,“ vyčítal mu Phineas.

                „Nie, mňa je potreba tu,“ usmial sa naňho.

                „Kvôli chlapcovi, o ktorom už štrnásť rokov vieme, že bude tým, kto ho napokon zničí,“ prikývla Dilys.

                „Len by som rád vedel, ako to on dokáže,“ odfrkol si Phineas. „Iste, v proroctve sa vraví o láske... ale čo to znamená? Prinúti Toma Riddla milovať?“ zasmial sa. Nikto sa k nemu ale nepridal.

                „Láska to bude určite,“ usmial sa Dumbledore a prstami prešiel po denníku. „Aká konkrétne, to ešte musíme zistiť, samozrejme. Voldemorta už ale nezachráni nič, ako som povedal. Teraz ho zaujíma to, ako by on mohol zničiť Harryho...“ vypustil.

                „Proroctvo,“ prikývol Everard.

                „Čo tak pristúpiť na nápad môjho praprasynovca a jednoducho vziať chlapca, aby ho zničil?“ navrhol Phineas. „Musíte uznať, že to nie je úplne márny pokus.“

                „Bolo by to najlepšie, to určite. Ibaže my potrebujeme ako zamestnať ministerstvo pamfletmi, tak zamestnať Voldemorta proroctvom, aby sme mali čas pripraviť sa na vojnu. Keby vypukla teraz, sme už dopredu porazení. Aj vzhľadom k tomu, že nevieme, čo konkrétne drží Voldemorta pri živote. Ak sú to horcruxy, budeme potrebovať o to viac času na oddialenie vojny, aby sme zistili, koľko ich vlastne je, kde sú a musíme ich zničiť. A musíme sa presvedčiť aj o tom najdôležitejšom...“

                „Chlapec,“ šepla Dilys.

                „Správne,“ prikývol Dumbledore a postavil sa. Díval sa na portréty, ktoré vyzerali rovnako smutne, ako sa on cítil. Až na Phineasa. Ten sa mračil. „Musíme zistiť, či to prepojenie chlapca s Voldemortom je to, čo si myslím, že by to mohlo byť. A musíme zistiť aj to, či skutočnosť, že sa prepojil s dievčaťom bude hrať nejakú úlohu alebo nie...“

                „Premýšľate, že by ste razom mali dve zbrane proti Voldemortovi,“ prikývol Everard.

                „Alebo dve nutné obete,“ zaprskal Phineas.

                „Alebo, správne...“ privolil Dumbledore zachmúrene. Portréty boli v nasledujúcich chvíľach ticho a nechali ho dumať nad tým, nad čím dumal už rok. A v poslednom mesiaci dumal ešte intenzívnejšie. Či sa Harry Potter stal skutočne Voldemortovým horcruxom a či sa ním nestala aj Ginny Weasleyová po tom, čo sa časť Harryho duše, na ktorej mohla byť uchytená časť Voldemortovej duše, dostala do jej tela. 

------

                „Vedel som, že sa to takto vyvinie,“ zaprskal Harry nespokojne po tom, čo im Sirius prezradil, akým smerom sa ich skúmanie teraz poberie. Sirius sa nadýchol. „Kto iný je viac kompetentný k tomu, aby metal kliatby čiernej mágie, ako smrťožrút?“ odfrkol ironicky skôr, než stihol jeho krstný otec čokoľvek povedať.

                „No, to je vlastne pravda,“ privolil. „A hnevá ťa to...“

                „Iste. Ale nie pre to, lebo si myslíš, že si myslím, že si nás zradil,“ zaškľabil sa. „Akurát sa mi nepáči, že tu bude on. A bude na nás mieriť prútikom a to ostatné...“ striasol sa.

                „Vedeli sme to od začiatku,“ vyšlo z Ginny potichu. Stále mala zlý pocit z toho, že Sirius vie o tom, ako sa cíti v jeho dome a hoci ju ubezpečil, že si to vôbec neberie osobne, mrzelo ju to. Dalo sa ale čakať že po tom, ako sa zveria Remusovi a ten to povie Dumbledorovi, okamžite to začnú riešiť so Siriusom ako všetko, čo sa ich týkalo. Vysvetlili si to už. Bolo nezmyselné pokúšať sa nevravieť o tom Siriusovi, práve jemu, ktorý vedel úplne o všetkom len preto, aby neranila jeho city. „Vzhľadom k tomu, že ty, ani Remus, ani nikto tie kliatby nikdy nebudete vedieť dôkladne a profesor sem vôbec nechodí, hoci oficiálne nás učí on... ďalším a jediným na rade je Snape,“ povzdychla a pozrela na Harryho. Bol ale viac roztrpčený, ako nahnevaný.

                „Správne,“ privolil Sirius. „Ja by som žiadnu kliatbu nikdy nevyčaril tak kúzelne, ako on,“ zaškľabil sa snažiac trocha odľahčiť situáciu.

                „To ti slúži ku cti,“ zahihňal sa Harry a jemu sa uľavilo. Mrkol na Ginny a prevrátil oči.

                „Ale už prestaň,“ mierne stiahol obočie. „Koľkokrát ti mám tvrdiť, že sa ma nijako nedotklo to, ako sa cítiš v dome Blackových? A všímaš, že vravím v dome Blackových a nie v mojom dome? Nikdy som sa tam nechcel vrátiť, ale vzhľadom k okolnostiam som musel a vzhľadom k tomu, že ešte mesiac sa budem venovať vám a nemám čas hľadať nový dom, tak to budem musieť vydržať aj ja. Pri prvej príležitosti vezmem nohy na ramená a budem tam chodiť len na schôdze,“ zazubil sa. „A budúce prázdniny budete u mňa, ak dovtedy ministerstvo nedostane rozum a nebudete sa môcť vrátiť do Brloha. Všetci Weasleyovci. Môže byť?“ povytiahol obočie. Pozrela naňho mierne sa červenajúc a nesmelo prikývla.

                „Výborne, ale v tom prípade nech sú pozemky dosť veľké, aby sme mohli hrať metlobal,“ nadhodil Harry škľabiac sa. Aj on vedel, že bolo potrebné zbaviť Ginny trápnych pocitov. „A jazierko keby tam bolo, to by tiež nebolo na škodu...“

                „A malý lesík, kde by ste mohli zvádzať súboje, nie?“ zachechtal sa. „Nie si príliš náročný...“

                „Hocaký dom bude lepší, než Grimmauldovo námestie,“ mykol plecami.

                „To je pravda. No ale, nechajme dom domom. Snape prinesie nejaké temné veci a skúsime, či dokážeš reagovať aj na niečo iné,“ díval sa na dievča.

                „Dobre, súhlasím,“ povzdychla rezignovane. „Hoci si nemyslím, že to k niečomu bude. A áno, nesúvisí to s prepojením s Harrym. S tým jeho hnevom...“

                „Presne,“ prikývol menovaný. „Ale asi má Dumbledore pravdu, nie?“ díval sa na Siriusa. „Hnevám sa, lebo je naštvaný on...“

                „Asi to tak bude,“ súhlasil Sirius, ktorý deťom povedal o všetkom, o čom sa rozprával s Dumbledorom a Snapom. „Keď ti venoval tú jazvu a venoval ti aj časť svojich schopností, vytvorilo sa medzi vami nejaké spojenie. Netušíme aké a volať sem Voldemorta, aby sme to preskúmali, je sprostosť. Ale keď si vezmeš, že si ho cítil, že ťa bolela jazva... a to ešte nebol človekom, tak po získaní tela môžeš cítiť jeho pocity...“

                „To ale nie je príjemné zistenie,“ zabrblala Ginny. „Pochybujem, že by bol Tom niekedy veselý a ak bude stále naštvaný a ty budeš tiež... tak sa máme na čo tešiť...“

                „To fakt,“ privolil. Pozrel na Siriusa. „A profesor nevie, čo to môže byť? Nehovoril nič viac?“

                „Všetko som vám povedal,“ zavrtel hlavou. „Bude dôležité, aby si sa naučil oklumenciu. Ak Voldemort zistí, že vnímaš jeho pocity, môže sa pokúsiť o niečo viac...“

                „Podvoliť si ma?“ odmietavo zavrtel hlavou. „Nech si skúsi, idiot...“

                „Nie nutne podvoliť, ale ovládnuť tvoju myseľ a niečo ti... nakukať...“

                „Že ho milujem a chcem sa k nemu pridať?“ zasmial sa.

                „Nerob si z toho žarty,“ zahriakla ho Ginny.

                „Dobre, to možno nie. Ale keby sa mi skúsil dostať do hlavy, vedel by som to, nie?“

                „Nie je jednoduché to vedieť, Harry,“ Ginny zvýšila hlas a zamračene naňho gánila. Zarazil sa. Ju sa mu podarilo ovládať.

                „Prepáč, to som samozrejme nemyslel,“ okamžite sa ospravedlňoval.

                „Viem. Ibaže... vtedy to bola len spomienka. Nebol to on osobne. A už jeho spomienka bola v tomto smere veľmi...“

                „Talentovaná?“ skúsil Sirius. Prikývla.

                „Ak zistí, že cítiš jeho pocity, môže sa pokúšať o niečo viac. Profesor má pravdu. A Sirius tiež. Bill rozprával... keď má čarodejník talent k legilimencii, ani nemusíš zistiť, že sa ti dostal do hlavy a číta ti myšlienky, vieš?“

                „A legilimencia je...“

                „Opak oklumencie. Legilimencia je schopnosť čarodejníka vnoriť sa do mysle iného čarodejníka. Oklumencia je schopnosť brániť si svoju myseľ...“

                „Tak, ako vidím, základy si im už posunul, Black,“ vo dverách sa zjavil profesor Snape a obe deti boli razom v pohotovosti. Snape sa rozhliadol po miestnosti. „Sme sami, výborne...“

                „Nevedeli sme sa ťa dočkať, Snape,“ vŕkol Sirius.

                „To určite,“ privolil s vykrivenými kútikmi úst. „Vonku som videl Grangerovú a Weasleyho ako precvičujú obranu,“ povytiahol obočie. Pravda bola ale tá, že si výslovne neželal nikoho ďalšieho pri pokusoch, ktoré povedie on. Blacka sa nezbavil, ale aspoň tu nebudú tie ďalšie decká.

                „Hermiona sa snaží dohnať to, čo sa decká naučili za ten mesiac...“

                „Je mi to jedno,“ prerušil ho a tresol akýsi batoh na stôl. „Absolútne ma nezaujíma, čo za športové disciplíny ste sa rozhodli počas prázdnin vykonávať,“ natiahol jedovito. Vyzeral, že je tu rovnako rád, ako boli oni z jeho prítomnosti. „Vysvetlil si im všetko?“ spýtal sa a len teraz pozrel na deti. Pokým dievča malo s rešpektom sklonenú hlavu, chlapec naňho hľadel nespokojne. Zaškľabil sa.

                „Po pravde, vysvetlil som im to len zbežne, pretože mi zabralo veľa času, kým som ich presvedčil, že naša spolupráca bude skutočne užitočná a... harmonická,“ zaškľabil sa Sirius.

                 „Užitočná bude, to vskutku. A harmonická bude musieť byť, aby bol čas využitý naplno a aby bola spolupráca napokon aj užitočná,“ natiahol medovo. „Od začiatku som tvrdil Albusovi, že je nezmyselné nechať viesť tento... výskum... Blacka, viete?“ vravel dívajúc sa na deti. „Ale v poriadku. Chápem, že vás v prvom rade nechcel zbytočne ohrozovať, že k vám chcel byť čo najohľaduplnejší, ale ak si vezmete fakt, že pôsobili doteraz len dementori a zakázané kliatby... skúšať Expelliarmus bola hlúposť. Alebo ste skúšali aj niečo drsnejšie? Lumos, napríklad?“

                „Na to, že má byť spolupráca harmonická, veľa snahy neprejavujete, však?“ natiahol Harry skôr, než mohol vyprsknúť Sirius. „Ak si mienite robiť žarty, môžete sa otočiť a vypadnúť,“ zavrčal. Ginny zdvihla hlavu a výstražne sa zadívala na Harryho. „Vyskúšať sa má všetko a nehnevajte sa na mňa... ste tu len preto, lebo nikto iný nedisponuje znalosťami čiernej mágie, ktorou sa tak vystatujú smrťožrúti. A ak si myslíte, že je to niečo, čo si zaslúži obdiv alebo uznanie, mýlite sa...“

                „Harry, mlč...“ zahriakla ho Ginny, pokým Sirius pobavene pozoroval Snapa.

                „Máte pravdu, Potter,“ Snape sa neprestával usmievať na protestne sa tváriaceho Harryho. „Disponujem znalosťami vysoko prevyšujúcimi znalosti štandardných čarodejníkov a áno... som na to hrdý,“ sladko sa usmial. „Robím si žarty? Nie, to sa mýlite. Nepovažujem to za nič smiešne, skôr je to k plaču. O obdiv a uznanie vskutku nestojím, stojím len o rešpekt a ochotu k spolupráci. Môžem dúfať, že ste ochotný spolupracovať?“ povytiahol obočie. Harry nahnevane zafunel.

                „Inú možnosť nemám,“ sykol.

                „Dobre, stop!“ zasiahol Sirius. „Ani jeden z nás sa nemáme radi... alebo skôr nikto v tejto miestnosti nemá rád teba a ty nemáš rád nikoho. S tým nespravíme nič. Avšak nám všetkým ide o to isté, čiže áno... z mojej strany je ochota spolupracovať,“ povytiahol obočie smerom k Ginny. Mykla plecami. „Výborne, v tom prípade navrhujem skutočne odpustiť si podobné poznámky a prejsť k veci,“ mračil sa na pobavene pôsobiaceho Snapa, ktorý neprestával pohľadom prebodávať Harryho.

                „Tak dobre,“ benevolentne privolil. „Aby som vám vysvetlil môj postoj k zabitému času, ktorý ste premrhali skúšaním hlúpostí... kliatby čiernej mágie sú oveľa nebezpečnejšie. V preklade to znamená asi to, že keď ste v minulom mesiaci skúsili zrejme všetko... neužitočné, v ďalšom vyskúšate len zlomok, pretože po každej kliatbe a elixíre budete potrebovať čas na rekonvalescenciu. Veľa času venujeme oklumencii, pretože profesor považuje práve to za najdôležitejšie a chce, aby ste sa ju naučili,“ díval sa na Harryho, ktorý mu pohľad statočne vracal. Ginny naňho pozrela len občas. „Myslí si, že je vaša myseľ náchylná k zneužitiu a tým pádom nebezpečná. Ja nesúhlasím. Myslím si, že je pre všetkých nebezpečná aj bez zneužitia...“

                „Snape!“

                „Pardon!“ zaškľabil sa. „Neviem ale odolať, vieš?“ nevinne natiahol, pokým Harry si hrýzol do jazyka.

                „Tak sa ovládaj, inak stadeto vypadneš skôr, než sa stihneš nadýchnuť. A to by bola pre teba škoda, však?“

                „Iste, aj mňa to zaujíma,“ preniesol pohľad na dievča. „Tento batoh je ošetrený nezistiteľným zväčšovacím kúzlom a je v ňom dostatok predmetov, ktoré sa mi podarilo nazhromaždiť za posledné dni. A budem prinášať aj ďalšie, aby sme zistili, či ten váš pocit z Blackovho domu je len ojedinelý, alebo súvisí s predmetmi čiernej mágie,“ vyriekol pokojnejšie. Ginny zdvihla hlavu, aby sa pozrela na Snapa a krátko prikývla.

                „Vybrakovali ste si dom?“ natiahol Harry.

                „Harry!“

                „Pardon, neviem odolať...“

                „Vtipné, Potter,“ Snape sa naňho zadíval a potom zavrtel hlavou. „Myslel som si, že rýpať bude Black. Vidím ale, že ten je krotký na rozdiel od vás. Dobre. Uvidím, dokedy vám vydrží to vaše odhodlanie a odvaha...“

                „Vyhrážaš sa, Snape?“

                „Nie, len upozorňujem, Black... Skutočne si myslím, že čierna mágia vezme všetkým chuť k agresivite,“ znova pozrel na dievča. „A chuť k rýpaniu,“ dodal. „V tejto miestnosti som skutočne jediným, kto rozumie čiernej mágii, čiernym elixírom a kliatbam, preto by som bol rád, keby ste nechali aj smer skúšania na mne. V prvom rade...“ dôrazne povedal a sadol si na stoličku za stôl, na ktorom ležal batoh, „už sme si všimli že to, čo pôsobí na Pottera, pôsobí aj na slečnu. Však?“ spýtal sa a počkal, kým všetci prikývnu alebo len myknú plecami. Prevrátil oči. „Vravím to preto, lebo nepovažujem za potrebné skúšať jednu kliatbu na oboch. Ak nebude reagovať slečna, ťažko môžeme očakávať, že by reagoval Potter...“

                „To je asi pravda,“ privolil Sirius cítiac, že skutočne prichádza k potrebnej spolupráci. V pokoji a mieri.

                „V tom prípade si z toho mesiaca vzal ďalšiu polovicu,“ vyčítavo sa naňho díval profesor Elixírov. „Vravel som ti to hneď na začiatku, ale ty nie...“ zavrtel hlavou.

                „To je jedno,“ zamračil sa Sirius.

                „A keď budem trvať aj na tom ďalšom... budeš protirečiť? Alebo ich prehovoríš k súhlasu?“

                „O čom to hovoríte?“ spýtal sa Harry podozrievavo.

                „O tom, že sa Snape skutočne obáva, aby sa stihlo vyskúšať za mesiac všetko,“ Sirius sa k nemu obrátil.

                „Čiže nám chce dávať súkromné hodiny?“ uchechtol sa Harry.

                „Tak nejako,“ prikývol Sirius. „Najskôr som chcel vidieť, ako to chce robiť a až potom som vám chcel toto predniesť...“

                „Dalo by sa to spraviť tak, že by si bol na hrade a nemusel sa letaxovať... keď stopnú krby,“ vypustil Snape. „Alebo možno sa Dumbledorovi podarí to ďalšie...“

                „To mu správna rada nedovolí...“

                „Čo?“ zamračil sa Harry.

                „Keď je na čele Malfoy, rozhodne to nedovolí,“ Ginny sa odvážila ozvať. Harry na ňu pozrel. Mykla plecami. „Čo má na starosti správna rada?“

                „Vcelku bystrá,“ zhodnotil ju Snape. „Neprekvapuje, že vy...“

                „Sklapni, Snape,“ vrkol Sirius. Pozrel na Harryho. „Dumbledore ma chce navrhnúť ako profesora Obrany na budúci rok,“ zaceril sa. Harrymu vybehlo obočie až k vlasom. „Je ale len malá šanca, že by to správna rada schválila. Minister to nedovolí, Malfoy to nedovolí a ak by aj... som len dva týždne slobodný. Aj verejnosť by proti tomu protestovala...“

                „To asi hej,“ zamyslene vyšlo z Harryho. „Ale bolo by to výborné. No a to ďalšie...“ pozrel na Snapa.

                „Black sa chce presvedčiť, akým štýlom povediem skúmanie. Akoby každému nebolo jasné, že namierim prútik a vypustím kliatbu. Dôsledky budú ale kruté, keď sú to kliatby, však? Vzhľadom k tomu, že vám určite záleží na zdraví a pohodlí slečny, navrhujem skúšať to len na vás. Slečna bude ušetrená...“

                „Tak to v žiadnom prípade,“ zagánila naňho Ginny. Snape na ňu pobavene pozrel. „Nebude všetko schytávať len Harry. Budeme sa striedať...“

                „Ginny, ale...“

                „Nie a hotovo,“ zamračila sa na Harryho. „Profesor má pravdu. Je zbytočné, aby sa jedna kliatba skúšala na oboch, ale nesúhlasím s tým, že by sa všetko vyskúšalo len na tebe. A bez diskusií!“ vrkla podráždene. Snape sa zaškľabil a pozrel na Siriusa.

                „Vravel som to,“ mykol plecami.

                „Vskutku,“ prikývol. „V poriadku, v tom prípade navrhujem výber kliatob nechať na mne. Po pravde, v tomto prípade naženieme trocha času, keď sa nebude dávať do poriadku len Potter, ale sa budete striedať. Vydržíte v tom prípade viac. No a... dovolil som si spísať zoznam kliatob. Nechal som sa inšpirovať Blackom, avšak ja som ich zoradil podľa nebezpečnosti, nie podľa abecedy...“ zaceril sa a vytiahol dva kusy pergamenu, aby ich podal Siriusovi. „Ako som spomínal, ja rozumiem čiernej mágii a ja som vybral to, čo by sme mali nutne tento mesiac vyskúšať...“

                „Avada Kedavra? Vážne, Snape?“ zamračil sa naňho Sirius čítajúc jeho zoznam. Smrtiaca kliatba bola uvedená hneď v úvode.

                „No, dúfal som, že by sme ju vyskúšali ako prvú... a mali zvyšok prázdnin voľno...“  

 

 

Komentáre

04.03.2021
• El  |  04.03.2021 22:49:48  |  IP: 188.214.---.---
Výborná poviedka👍
Záver pobavil. Snape je proste klasa 😁

06.12.2020
• Maťa  |  06.12.2020 15:58:19  |  IP: 84.197.---.---
Ten koniec je úplne super 😂😂
Nový príspevok
nick  
text
 
 
546+7dva  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 13.06.2021 19:48:30