Fénixov rád 5.

                „Tak neviem... ležali niekedy v pokoji?“ zafrflala Molly snažiac sa učesať Harrymu vlasy na temene. Usilovala sa takmer celé raňajky a hlavu mal mokrú. Chcela z neho spraviť slušne a vychovane pôsobiaceho mladého muža, ktorý pôjde na ministerstvo, aby sa prvý raz stretol so svojím krstným otcom.

                Harry nenápadne prevrátil oči. Už dosť, že ho Sirius prinútil navliecť na seba muklovský oblek, košeľu a dokonca kravatu. Nehovoriac o čiernych poltopánkach, ktoré mu totálne liezli na nervy. Ešte aj tento Mollyn útok na jeho hlavu...

                „Molly, už toho chlapca nechaj,“ mierne ju zahriakol Artur, ktorý dostal za úlohu Harryho na ministerstvo dopraviť. Mali tam prísť oveľa skôr, než sa tam začnú zgrupovať novinári a verejnosť.

                „Len chcem, aby vyzeral pekne,“ zamračila sa na manžela, ale aj tak prestala chlapca týrať hrebeňom. Ron sa mu dosť okato chechtal.

                „Vyzerá uspokojivo,“ zabrblal Artur a natiahol sa za hriankou. „Najeme sa a pôjdeme.“

                „Dobre...“

                Harry si musel priznať, že ho začala zaplavovať nervozita. Vlastne všetci predvedú jedno veľké predstavenie, na konci ktorého by malo byť obrovské finále. Zaškľabil sa.

                „Prečo máš mokrú hlavu?“ spýtal sa ho Sirius na chodbe, na ktorej sa s ním stretol. Aj on vyzeral dobre. Viac ako dobre.

                „Molly sa mu snažila učesať vlasy,“ uškrnul sa Artur.

                „Páni, Sirius, vyzeráš...“

                „Prenádherne, však?“ natiahol s úškrnom. Mal na sebe nový oblek rovnako ako Harry, bol dohladka oholený, vykúpaný, navoňaný, s čerstvo umytými vlasmi... vôbec sa nepodobal na utečenca z fotky. Vyzeral oveľa mladšie, než na tridsaťpäť. „Takýto krásny som bol vždy, vieš? Len som to maskoval... Ukáž,“ Sirius si otočil Harryho chrbtom, prútikom mu vysušil hlavu a rozstrapatil mu vlasy. „Teraz vyzeráš ako tvoj otec...“

                „Hej!“ Harry si skontroloval temeno s vrabčím hniezdom.

                „A nedovoľ nikomu, aby ti žehlil hlavu...“ Ginny aj s Tonksovou sa na schodoch zachichotali. Boli spolu v salóniku a preberali nejaké svoje dievčenské veci, o ktorých Harry vôbec netúžil vedieť.

                „Obaja vyzeráte chrumkavo,“ zaškľabila sa na nich Nymphadora. Harry sčervenel. Sirius sa hrdo našuchoril.

                „Dúfam, že novinári spravia peknú fotku a tú niekto uvidí...“ Ginny povytiahla obočie dívajúc sa na Harryho. Sčervenel ešte viac. Asi by chcel byť už pred domom.

                „A ja dúfam, že nám Molly nezabudla niečo povedať, aby nezbadala tvoje vlasy,“ usmial sa Artur. „Pôjdeme, dobre?“ pozrel na Tonksovú. Prikývla. „Výborne. Uvidíme sa teda na ministerstve,“ pozrel na Siriusa.

                „Dávajte si pozor,“ Ginny pozrela na Harryho. Zaškľabil sa na ňu. To ho už ale Artur chytil pod pažu a ťahal von. Mladá aurorka im mala ísť v pätách zamaskovaná za starú ženu. Predsa len sa o procese vravelo vo veľkom a dalo sa predpokladať, že by Harry mohol ísť naproti svojmu krstnému otcovi, ktorý bol nevinný a najmä v okolí ministerstva mohol niekto s nekalými úmyslami číhať.  

                Cesta na ministerstvo bola veľmi zábavná. Artur sa rozhodol pre muklovský spôsob dopravy a Harry mal pocit, že to spravil náročky, aby sa mohol do sýtosti nabažiť turniketu, metra a eskalátorov. Vyšli zavčasu, takže na to mal čas. Ktovie, aký na to mala názor Tonksová, ktorá šla pár metrov za nimi.

                Na ministerstvo sa dostali vchodom pre návštevníkov. Všetko mu vysvetlili dopredu, preto ho telefónna búdka, v ktorej dostal vizitku Harry Potter – Súdny proces so Siriusom Blackom – návštevník, neprekvapila. Čo ho fascinovalo bolo obrovské átrium. Bolo skutočne úžasné s množstvom krbov po bokoch a veľkou fontánou. Čarodejníci chodili popri nich v náhlivosti, nikto si ich nevšímal. Aj preto prišli oveľa skôr, aby sa vyhli tomu, čo zákonite musí prísť.

                „Začínajú sa zliezať,“ zamrmlal Artur a Harry pozrel, kam sa díva. Zbadal nejakého čarodejníka s fotoaparátom a ďalších troch, ktorí medzi sebou diskutovali. „Poďme, prešmykneme sa, aby sme mali pokoj,“ popohnal ho pred sebou, aby sa pristavili pri pracovníkovi informácií, ktorý mal Harrymu zvážiť prútik.

                „Ste tu kvôli Blackovi?“ unudene sa spýtal, keď vzal Harrymu z ruky prútik bez toho, aby zdvihol hlavu. „Mám pocit, že onedlho sa to tu bude ľuďmi len hemžiť...“ zafrflal a odtrhol lístok, ktorý vyšiel z prístroja. Zamračil sa a zdvihol hlavu.

                „Ďakujeme veľmi pekne,“ usmial sa naňho Artur a vzal od neho prútik. Strčil do Harryho a prinútil ho spraviť pár krokov. „Idem mladému mužovi ukázať, kde pracujem, viete?“ na odpoveď však nečakal.

                „Ale...“

                Harry už chlapíka na informáciách nepočul.

                „Bolo dobré, že sme prišli tak skoro, Harry,“ Artur sa naňho usmial a priviedol ho k výťahom. „Má pravdu, do polhodiny tu bude kvantum ľudí. A je dobre, že so Siriusom príde pán profesor,“ stíšil hlas a odmával nejakému mužovi, ktorý naňho zavolal. „Ja ťa privediem do súdnej siene. Nie je už tajomstvom, že bývaš u nás... hoci teraz vlastne môžu len špekulovať, kde bývame, keď v Brlohu nie sme,“ zachichotal sa.

                „Nemáte kvôli tomu problémy, však že nie?“ spýtal sa Harry, keď nastúpili. Stavil by sa, že mali. Ibaže ich Molly skutočne odrezala od akýchkoľvek informácií.

                „Zatiaľ nie,“ usmial sa naňho pokojne. „Vypustil som do sveta informáciu, že sme na čas odišli k sestre môjho otca... k Muriel. No a po dnešku... nikoho neprekvapí, keď sa skryjeme. Nebudeme jediní,“ šepol významne.

                „Asi áno,“ zamyslene stiahol obočie. Výťah zastavil a vošli traja ľudia, s ktorými sa Artur pozdravil. Logiku to malo. On sa dnes pridá k svojmu krstnému otcovi a Weasleyovci sa skryjú, pretože sa svet dozvie o existencii Voldemorta. Ten, kto bude chcieť, sa nejako zariadi. A Fudge nemôže okato kontrolovať každú rodinu... kde je, kde sa skryla, či verí alebo neverí. Aspoň v to dúfal.

                „Máme zhruba polhodinu... Nevadilo by ti, keby som si v kancelárii vybavil nejakú prácu?“ spýtal sa ho Artur. Zavrtel hlavou. Prvú úlohu mali za sebou. Dostali sa pokojne na ministerstvo. Artur si skutočne vybavoval nejakú svoju prácu a Harry pochopil, že niekto niekde pokazil nejaké kúzlo a vydesilo to niekoľkých muklov. Šlo o vybuchujúce záchody, či čo. Príliš ho ale nepočúval, nervozita stúpala a Harry by bol zrejme radšej u McGonagallovej na pozemkoch a nechal sa odpaľovať kúzlami do kríkov.

                „Pôjdeme,“ usmial sa naňho Artur napokon. Nadýchol sa a vydýchol, aby prikývol.

                Už na podlaží, kde mal kanceláriu Artur bolo zrejmé, že sa deje niečo mimoriadne. Na chodbách bolo viac ľudí, než obvykle, ako okomentoval Artur. Chvíľu čakali na výťah, aby sa natlačili do preplneného výťahu, ktorý ich mal zviezť na deviate podlažie. Harry cítil, ako sa na jeho temeno uprelo niekoľko pohľadov. Vedľa neho stála akási pani, ktorá sa naňho usmiala, keď sa ich pohľady stretli. Opätoval jej neistý úsmev. Než zišli až úplne dole, výťah bol takmer prázdny.

                „Som rada, že sa rozhodli nepustiť do siení hocikoho,“ odfrkla si oná usmievajúca pani. Harry zistil, že tam ostali len s ňou. „Už takto je na všetko upriamená až prílišná pozornosť.“

                „A to je dobre, Amélia,“ odvetil jej Artur. Harry na ňu pozrel. Ešte sa s ňou osobne nestretol, ale Sirius mu vravel, že teta jeho spolužiačky sa stala najnovším prírastkom Fénixovho rádu. „Čo konkrétne sa dostane von oficiálnou cestou, to neovplyvníme. Ale každý vie, že sa niečo deje,“ zachichotal sa.

                „To zrejme áno, ale vy ste neboli v poslednej polhodine v átriu...“ stíchla, pretože sa dvere výťahu otvorili a oni vystúpili. Okamžite pri nich stáli dvaja veľkí čarodejníci. „Amélia Bonesová, Harry Potter a Artur Weasley,“ ohlásila ich. Čarodejníci preverili doklady oboch dospelých čarodejníkov a naňho hodili akési kúzlo, aby ich vzápätí s prikývnutím pustili ďalej.

                „To boli aurori,“ šepol mu Artur. Harry sa díval na pochmúrnu chodbu Oddelenia záhad. Slečna Bonesová bez mrknutia oka kráčala ďalej popri nich a zamierila ku schodisku, ktoré viedlo na úplne najspodnejšie podlažie, kde boli súdne siene. „Pustia sem len overených čarodejníkov...“

                „V tom prípade by som rád vedel, kto overoval Malfoya,“ odfrkol si potichu. Zbadal na dlhej chodbe stáť Luciusa Malfoy s arogantným výrazom, ktorý sa tam rozprával s ministrom osobne. Za nimi videl dvere, ktoré viedli na Odbor záhad. Ich pohľady sa stretli. Všetci štyria sa prebodli očami. Malfoy sa znechutene zaškľabil a Harry sa zamračil. Pred pár dňami sa výborne zabával, keď ho Voldemort mučil. A teraz tam stál s ministrom, ktorý toto všetko popiera a rozprávajú sa, ako starí priatelia. Čo zrejme aj boli. „Chce sa mi zvracať...“

                „Poď Harry,“ Artur ho chytil pod pažu a ťahal preč. „Myslím, že máme rovnaké pocity. To nech ťa ale teraz netrápi,“ dohováral mu schádzajúc po schodoch. „My sa budeme riadiť naším plánom. Dobre?“

                „Jasne,“ mykol plecami.

                V súdnych sieňach bolo ešte pochmúrnejšie, ako o podlažie vyššie. Chodbu osvecovalo len niekoľko fakieľ a bolo tam chladno. Bola to najhlbšia časť ministerstva. Než prišli k ich dverám, pridali sa k nim ďalší traja čarodejníci, ktorí sa priviezli výťahom po nich.

                Keď bolo na chodbe ponuré ticho, v súdnej sieni to celkom okate žilo. Kruhová miestnosť zaplnená síce ešte nebola, ale tiché hovory sa rinuli zo všetkých častí.

                „Tu si sadneme,“ šepol Artur a usadil ich do lavice na pravej strane. Priamo pred nimi boli lavice, na ktorých boli usadení predstavitelia Wizengamotu. Lavice ešte neboli zaplnené, prišli o niekoľko minút skôr. Harry zbadal Améliu Bonesovú sediacu v predných laviciach.

                A potom zbadal Ritu Skeeterovú, ktorá sedela spolu s ostatnými novinármi priamo pred ním a niečo diktovala svojmu brku. Krátko naňho mrkla, keď sa ich pohľady stretli. Aj ostatní novinári začali šušotať, keď ho zbadali. Vedel ale, že to takto nejako bude.

                Dvere sa otvorili a on zbadal vchádzať ministra Fudge, bez Malfoya a potichu si odfrkol. Fudge sa naňho krátko pozrel a potom začal niečo šepkať malej tučnej žene, ktorá šla s ním a musela veľmi prepletať krátkymi nohami, aby mu stačila. Bavili sa o ňom, pretože žena s veľkou ružovou mašľou ho prebodla očami.

                „To je Dolores Umbridgeová,“ šepol mu Artur. „Ministrova pravá ruka. A jeho ľavá ruka práve vstúpila...“ trpko skonštatoval.

                Harry pozrel rýchlo k dverám, pretože hlas Artura náhle ochladol. Do siene vošiel Percy s náručou plnou pergamenov a ani pohľadom o nich nezavadil.

                „Keď vyjde pravda von, umúdri sa aj Percy,“ s nádejou vyriekol. Do siene chodilo čoraz viac ľudí, ktorí zamierili buď do lavíc Wizengamotu, alebo do lavíc pre verejnosť.

                „Kiež by si mal pravdu,“ povzdychol Artur.

                Harry sa díval, ako sa Percy usadil k malému stolčeku priamo pod lavicami Wizengamotu a začal si rozkladať pergameny. Namočil si brko do atramentu a pripadal mu, akoby si zámerne hľadal nejakú činnosť len preto, aby nezdvihol hlavu. Mierne stiahol obočie a pozrel vyššie. Minister sa aj s ropuchovitou ženou posadil do lavice so stoličkami, ktoré mali najvyššie operadlá, ale nie priamo do stredu. Tam sedela prastará žena s ešte starším mužom po pravej a Améliou Bonesovou po ľavej strane. Harry pochopil, že sú to Griselda Marchbanksová a Tiberius Ogden. Znova pozrel na ministra, ale ten zamračene študoval pergamen. Zato tá žena ho skenovala pohľadom. Na tvári jej trónil sladký úsmev a Harrymu sa zježili chlpy na krku. V tom úsmeve bola akási skrytá výstraha.

                Nadýchol sa, chcel sa na tú ženu spýtať Artura, lenže potom si všimol obrovského černocha stojaceho pri laviciach novinárov, až sa čudoval, že si ho nevšimol skôr. Na čarodejníka vyzeral netradične a on sa zamyslene zamračil. Tú náušnicu už niekde videl. Toho černocha už niekde videl. Chlap sa naňho sotva badateľne usmial, nemal z neho však pocit, ako z Dolores Umbridgeovej.

                „Pán Weasley, kto je ten obrovský chlap medzi novinármi a Wizengamotom?“ spýtal sa potichu.

                „To je predsa Kingsley. Kingsley Shacklebolt. A nedívaj sa naňho,“ potichu vystríhal dívajúc sa na Harryho.

                „To je Kingsley Shacklebolt?“ prekvapene sa díval na Artura. Pravda ale bola, že o fénixovi toho počul veľmi veľa, ale ešte sa s ním nestretol.

                „Ako sa zdá, Molly sa podarilo aspoň jedného pred vami zatajiť, čo?“ pousmial sa. Harry sa nadýchol a vydýchol. Zamyslene sa zamračil a fľochol po aurorovi. Určite ho niekde videl. Sklonil hlavu vedomý si všetkých pohľadov a potreby neprezradiť fénixa. Možno ho zahliadol na Grimmauldovom námestí, hoci bolo nepochopiteľné, aby si takéhoto výrazného človeka nezapamätal. Ibaže by ho videl niekde inde. Niekde... Jeho obočie prekvapene vybehlo až takmer k vlasom, keď mu svitlo a zdvihol hlavu.

                „Sakra...“ sykol nečujne. Zaregistroval však oveľa hlučnejší šum. Do miestnosti vstúpil Albus Dumbledore.

                „Harry, Artur...“ s miernym úsmevom ich pozdravil.

                „Pán riaditeľ...“ Dumbledore sa nahol až tesne k nim.

                „Harry, vzhľadom k tomu, že ani jeden z nás nebude po dnešku na ministerstve príliš vítaní, chcel by som vybaviť ešte jednu záležitosť,“ potichu vravel a rozvinul dva pergameny. Šum v sieni silnel. „Je to len formalita, ale pečiatku potrebujeme aj pri tomto...“

                „Aha. A čo to je?“ pozrel na profesora.

                „Týmito dokumentami sa stane tvojím poručníkom Sirius, až do tvojej plnoletosti...“ vypustil. Harry sa mu pozrel prekvapene do očí. Albus sa mierne usmieval. „Ide hlavne o právne úkony, vieš? Vy vo svojom vzťahu pečiatky nepotrebujete, ale Ministerstvo mágie potrebuje opečiatkovať všetko,“ zasmial sa. „Ja, ako hlavný predstaviteľ Wizengamotu, som to už podpísal. Sirius tiež. Ešte potrebujeme tvoj podpis a Griselda na dokumenty hodí pečiatky ešte teraz. Tak?“

                „Ja... teda... ehm... Prekvapilo ma to, viete?“

                „To vidím,“ neprestával sa usmievať. Vytiahol prútik, aby vo vzduchu vyčaril atrament a brko, ktoré ladne dopadli na lavicu pred Harryho. Harry pozrel podozrievavo na pergamen. Skutočne sa Dumbledore zriekne jeho poručníctva? Jasne, Sirius bol jeho krstný otec a toto nemohol spochybniť nik, predsa ale len úradne schválené poručníctvo je pred zákonom oveľa viac, ako krstnootcovstvo. Sirius jeho podpisom získa všetko. A Albus o všetko príde. Letmý pohľad na názov dokumentu mu jasne prezradil, že skutočne ide o schválenie poručníctva Siriusovi Blackovi pre neplnoletého Harryho Pottera. „Tak podpisuj,“ vyzval ho.

                Harry vzal do rúk brko, namočil ho do atramentu a s pocitom absolútnej spokojnosti napísal pod Siriusov podpis ten svoj. Rovnako tak podpísal aj druhý dokument.

                „Výborne,“ Dumbledore nechal zaschnúť atrament a odstránil kalamár s brkom. „Sirius tu bude za pár minút. Ja sa k vám o malú chvíľu pridám...“

                Harry teraz jasne začul šum v sieni. Díval sa, ako Albus pristúpil k súdnemu tribunálu a niečo mu hovoril. Minister kúziel ho okamžite prešpikoval pohľadom a nebol jediný. Ropucha sa usmiala ešte nepríjemnejšie. Tiberius Ogden si odkašľal a Amélia, ako sa mu zdalo, vyzerala nespokojne. Griselda však požiadala Percivala Weasleyho, aby jej podal oficiálnu ministerskú pečiatku. A oba dokumenty opečiatkovala. Percy zrejme začul časť rozhovoru, pretože sa na nich okamžite pozrel. Harry zaregistroval nespokojne zafučanie vychádzajúce z Artura.

                „Hotovo, zábava onedlho začne,“ Albus si strkal oba pergameny pod habit a prisadol si k nim. Sedel na samom kraji lavice. Bolo presne desať hodín. Už zaplnená sieň razom stíchla a čakala.  Dvaja aurori otvorili dvere a dnu vstúpil Sirius s opatrným úsmevom. Všade bolo ticho ako na pohrebe. „Prepašoval som ho sem pod neviditeľným plášťom,“ šepol Albus.

                „Pán Black,“ Griselda Marchbanksová si ho opatrne prezerala. „Posaďte sa, prosím,“ ukázala na pripravenú stoličku. Sirius spravil pár krokov a skontroloval aurorov, ktorí však ostali pri dverách. „Skutočne ide len o formalitu, ubezpečujem vás, že vás berieme ako slobodného človeka,“ pokračovala Griselda.

                „Ďakujem,“ Sirius sa usmial o čosi širšie a posadil sa. Pozrel sa na Harryho. A Harry sa díval naňho. Výraz jeho krstného otca zvážnel. Bola to súčasť predstavenia. Ešte chvíľu museli hrať. V sieni bol počuť len škripot bŕk.

                „Ako zástupkyňa hlavného predstaviteľa Wizengamotu, Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora, ktorý sa zriekol vedenia tohto procesu, ho týmto otváram. Ide o proces, počas ktorého zaznie oslobodzujúci rozsudok voči Siriusovi Orionovi Blackovi, ktorý bol uväznený dňa 1. novembra roku 1981 na doživotie do Azkabanu na základe nepravdivých obvinení, ako sme sa dozvedeli v uplynulých dňoch. Poprosím Améliu Bonesovú, aby prečítala pasáže z výpovede odsúdeného Petra Pettigrewa, na základe ktorých sa Wizengamot rozhodol oslobodiť predvolaného Blacka a zbaviť ho všetkých obvinení.“

                Amélia si rozložila pergameny a začala čítať, veľmi podrobne presne to, čo vypovedal Pettigrew.

                Sirius sa na Harryho slabo pousmial a on mu úsmev opätoval. Potrebovali ministra ubezpečiť, že sa skutočne doteraz nestretli. Že hoci Harry vie o tom, že je jeho krstný otec nevinný, len si k sebe hľadajú cestu. Veľmi dobre vedel, že ich sleduje nielen minister, ale takmer každý nezainteresovaný v sieni. Ešte pár minút tak potrebovali pôsobiť. Do momentu, kedy Griselda Marchbanksová neopečiatkuje úradné oslobodzujúce dokumenty, aby potom nemohol minister nič.

                „Pán Black, môžeme počuť aj vaše vyjadrenie k tejto záležitosti?“ ozvala sa Griselda, keď Amélia zmĺkla. Sirius na ňu pozrel.

                „Áno,“ prikývol a postavil sa s hrdo vztýčenou hlavou. Odhrnul si vlasy z čela. Harry vedel, že toto gesto používal v mladosti rovnako často, ako jeho otec strapatenie si už tak dosť strapatého temena. Frajer. „Chcel by som povedať, že ma veľmi mrzí to, čo sa stalo v minulosti. Viem, že vtedy bol čarodejnícky svet dosť rozvrátený po vyčíňaní Lorda Voldemorta,“ povedal dôrazne uvedomujúc si, čo to meno vyvolá v sieni. Nevšímavo pokračoval. „Je mi jasné, že potreboval určitý čas na to, aby sa spamätal, dal do poriadku, aby sa mohlo pokračovať... mrzí ma však, že si nikto, absolútne nikto, ani jediný člen Wizengamotu, ani jediný auror, ani nikto z mojich priateľov nenašiel čas, aby ma vypočul. Jednoducho ma všetci odpísali, považovali ma za smrťožrúta... Vtedajší vedúci Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Barty Crouch senior, okamžite podpísal rozsudok a previezli ma do Azkabanu. Bez váhania, bez vypočutia, bez procesu,“ odfrkol si. V sieni by bolo počuť aj špendlík padnúť na zem. „No ale... stalo sa. Je to minulosť a ja som sa dávno rozhodol práve túto minulosť hodiť za hlavu. Pri zmysloch ma držal len pocit neviny. Len túžba raz sa dostať k svojmu krstnému synovi a vysvetliť mu to, povedať mu pravdu, presvedčiť ho o tom, že by som jeho rodičov nikdy nezradil...“ pozrel na Harryho. „A to sa práve teraz splnilo,“ usmial sa naňho. „Nehovoriac o tom, že nie som nijaký vrah, nie som ani zradca, ani smrťožrút a Harry to vie. Teda... teraz to vie celý svet a som za to rád...“ stíchol stále sa dívajúc na Harryho, ktorý sa naňho usmial.

                „Ďakujem, pán Black,“ prikývla Griselda. „Myslím, že po tom, čo sme si vypočuli Petra Pettigrewa pred pár dňami a po tom, čo nám povedal pán Black môžeme pristúpiť k vyneseniu oslobodzujúceho rozsudku, ak však nemá niekto nejaké námietky...“

                „Ehm, ehm...“

                „Áno, Dolores?“ Griselda ju prebodla pohľadom. Minister mal sklonenú hlavu, za to ropuchovitá žena s veľkou mašľou prepaľovala Siriusa pohľadom. Albus si nervózne poposadol. „Máte proti vyneseniu oslobodzujúceho rozsudku nejaké námietky?“

                „Námietky nie, samozrejme,“ vyšlo z nej sladkým dievčenským hlasom, až sa Harry pozrel, či to nevraví niekto iný. Nie. Bola to ona. „Jeho nevina je zrejmá, o tom nepochybujem. Napriek tomu by som rada vedela, ako sa pánovi Blackovi podarilo utiecť z Azkabanu...“ povedala milo. Ozval sa slabý zvedavý šum. „Predsa len po ňom pátralo takmer dva roky celé ministerstvo... celý svet, preto by bolo na mieste, aby sme sa dozvedeli pravdu,“ neprestávala sa usmievať.

                Griselda preniesla svoj pohľad na Siriusa a povytiahla obočie.

                „Vážne chcete, aby som vypustil do sveta túto informáciu?“ Sirius sa zatváril sebavedomo. „Aby sa to dostalo do novín, noviny sa dostali do Azkabanu a odsúdení by si v nich prečítali návod k tomu, ako utiecť?“ zaškľabil sa na Dolores. Amélia sa uškrnula pod nos. Dolores sa ale neprestala sladko usmievať. „Nemyslím, že by toto bolo v záujme ministerstva a slobodného čarodejníckeho sveta,“ dodal. Rita súhlasne prikývla a niečo načarbala do svojich poznámok.

                „Nie návod, pán Black,“ zasmiala sa teatrálne. „Určite nechceme, aby sa vami nechali inšpirovať odsúdení... Len by ma zaujímalo, či vám pri úteku niekto nepomáhal,“ významne zdôraznila. Niekoľko členov Wizengamotu, ktorí dovtedy sedeli takmer nevšímavo, zdvihlo hlavu.

                „Nie, nikto mi nepomáhal. Ten plán som spriadal dvanásť rokov, pri úteku som takmer zahynul, ale ako som povedal... silu, odvahu a vytrvalosť mi dodával pocit neviny a obrovská túžba po očistení svojho mena...“

                „A to vám náhle, len tak, z ničoho nič... po dvanástich rokoch napadlo utiecť?“ rýpala.

                „Nebolo to náhle, bolo to po dvanástich rokoch... áno, sústavného špekulovania a plánovania,“ mykol plecami.

                „Takže žiadna pomoc? Či zvonka alebo znútra?“

                „Nie, madam...“

                „Slečna...“

                „Slečna... Ja nie som Barty Crouch junior, aby ma z väzenia dostal vlastný otec,“ vyriekol pokojne. Umbridgeovej líca trocha zrumeneli.

                „Takže vlastná iniciatíva, na ktorú ste hrdý?“

                „Dolores...“

                „Som hrdý na to, že sa moja nevina dokázala. A keď mi nebol dopriaty riadny súd v minulosti, tak som si musel pomôcť sám, na nešťastie. A pevne verím, že ak je raz človek nevinný, Wizengamot ho neodsúdi neprávom...“

                „Dosť, stačí,“ zasiahol minister Fudge. „O vašej nevine Wizengamot ani ministerstvo nepochybuje. Iste, útek z Azkabanu, vyhýbanie sa spravodlivosti, rovnako tak útek minulý rok... to nie sú práve činnosti, za ktoré by ste nemali byť... nie súdený a odsúdený, ale minimálne sankcionovaný, ale Ministerstvo mágie si je vedomé chyby, ktorej sa pred štrnástimi rokmi dopustilo a nech sa jej dopustil jednotlivec, alebo viac jednotlivcov, zodpovednosť leží na celom ministerstve a práve vynesením oslobodzujúceho rozsudku v plnom rozsahu vám týmto kompenzujeme ujmu, ktorá bola na vás spáchaná. Ak súhlasíte, pravda...“

                Sirius sa naňho uprene díval a Harry cítil, ako strnuli ako Albus tak aj Artur. Obaja akoby čakali, že Sirius v tomto momente ministra vysmeje. Jasne, štrnásť rokov v Azkabane a na úteku a od ministerstva sa mu za krivdu dostane len komplet oslobodzujúceho rozsudku.

                „Súhlasím, samozrejme,“ precedil Sirius pomedzi zuby a usmial sa. „Ako som povedal už na začiatku, rozhodol som sa hodiť minulosť za hlavu. Dvanásť rokov v Azkabane a dva roky na úteku mi už nevráti nik, ani keby kto prejavil akúkoľvek snahu... som ale pripravený začať nový život,“ usmial sa ešte širšie. Harry stále cítil napätie zo strany Albusa a Artura. „Ďakujem vám za túto príležitosť,“ prinútil sa dodať.

                Fudge so Siriusom sa na seba dívali a aj keby tam prišiel niekto úplne neznalý problému, jasne by videl nepriateľstvo sálajúce z oboch mužov. A Harry sa v duchu modlil, aby to jeho krstný otec ustál a neposlal do čerta ministra aj s Wizengamotom a celým ministerstvom. Fudge potom preniesol pohľad smerom k nim a díval sa na Albusa. Ktovie, čo sa mu dialo v hlave. Nemohol ale inak, celá sieň ho pozorovala.

                „V poriadku,“ prikývol minister a pozrel na Griseldu. „Nech zaznie verdikt...“ oprel sa o operadlo. Harry pozrel na ropuchovitú ženu, za ktorej sladkým usmiatym výrazom cítil nechuť, zlobu a nebezpečenstvo. Griselda Marchbanksová sa postavila, aby predniesla oslobodzujúci rozsudok.

                „... týmto zbavuje Siriusa Oriona Blacka všetkých obvinení a vyhlasuje ho za nevinného, od tejto chvíle slobodného čarodejníka, ktorému sa rovnako priznávajú všetky nehmotné majetky, tituly a výhody s nimi spojené, ktoré mu boli neprávom odňaté a rovnako tak i všetky hmotné majetky, ktoré boli jeho odsúdením zmrazené a zabavené ministerstvom. Sirius Orion Black je týmto oslobodený v plnom rozsahu...“ Na úradné dokumenty dopadli pečiatky Ministerstva mágie.

                Harrymu sa až v tomto okamihu uľavilo. A nebol jediným. Minister mohol odročiť proces, naťahovať ho, nebodaj s ním nesúhlasiť. Mohol si vymyslieť hocičo, len aby ho prekazil. Nestalo sa, hoci bol nesúhlas zrejmý. Asi by vyzeral ako šialenec oveľa viac, keď sa o Siriusovej nevine hovorilo už verejne, keby sa ho snažil sabotovať. A na to, čo malo zákonite prísť, sa už možno začal pripravovať.

                Harry cítil, ako ho počas vynášania verdiktu Albus chytil za zápästie a stisol ho. Postavil sa, aby s úsmevom prešiel k Siriusovi a podal mu ruku. Ten sa veselo zaškľabil. Profesor potom prešiel k súdnemu tribunálu.

                „Ako hlavný predstaviteľ Wizengamotu by som aj ja rád niečo povedal,“ vyšlo z neho jasne a zreteľne. Šum hovorov náhle utíchol.

                „Albus, nemyslím, že by bolo potrebné vyjadrovať sa k rozsudku,“ minister sa postavil.

                „K rozsudku sa vyjadrovať nechcem, samozrejme. Nie je k čomu. Je spravodlivý,“ ubezpečil ho Albus a pozrel na Griseldu, ktorá mu podala pergameny. Vytiahol brko, aby k nim pridal aj svoj podpis a potom si ich vzal, aby ich predal vyškľabenému Siriusovi. Ten podišiel k Harrymu, aby sa objali. Artur mu podával pravicu. „Chcem sa vyjadriť k svojmu ďalšiemu pôsobeniu,“ pozrel na ministra ponad okuliare. Ten sa zamračil. „Pred časom som požiadal Griseldu, aby ma zastúpila a viedla súdne procesy s Petrom Pettigrewom a Siriusom z celkom jasných dôvodov... aby nemohol ktokoľvek spochybňovať prácu súdneho tribunálu tým, že by poukazoval na moju minulosť, na spojitosť mojej osoby so Siriusom Blackom, či Harry Potterom, ako sa už stalo na stránkach novín...“ pozrel smerom k novinárom, ktorí napäto zapisovali. „Chcem sa však vrátiť na čelo Wizengamotu a viesť súdny proces s Bartemiusom Crouchom mladším...“

                „Ale tak iste, je to vaše právo,“ skočil mu do reči minister nervózne. Trocha mu odľahlo.

                „A ja budem rada, Albus,“ ozvala sa aj Griselda. „Na tieto oficiality som už stará...“

                „Vďaka, Griselda,“ usmial sa na ňu profesor.

                „Pán riaditeľ... a poviete nám meno oného informátora, vďaka ktorému ste chytili Pettigrewa a Croucha?“ nahrala mu Rita. Minister ju prebodol pohľadom. Niekoľko členov Wizengamotu sa nervózne pomrvilo. Harry to videl zreteľne. Skutočne bol súdny tribunál prestarnutý a všetci sa už videli v teple svojej kancelárie pri čaji a nejakom sladkom koláčiku.

                „Svojím spôsobom ste mali pravdu, slečna Skeeterová,“ Albus sa veľmi ochotne pridal. Minister naňho prekvapene pozrel. „Ale len tak... na polovicu...“ Vzbudzoval v novinároch zvedavosť.

                „Informoval vás pán Black?“

                „Nechtiac... alebo čistou náhodou, ak chcete,“ neprestával sa usmievať. „No ale neviem, či je práve toto miesto vhodné k tomu, aby som rečnil...“

                „Je to súdny tribunál, na ktorom sa má hovoriť pravda!“ ozvalo sa zo zadných lavíc Wizengamotu.

                „Myslím, že by sme nielen my by sme radi vedeli, ako sa mohlo stať, že ste sa dostali k obom údajne mŕtvym,“ nevinne nadhodil Tiberius Ogden. Skutočne sa na svojho starého priateľa mohol spoľahnúť.

                „Skutočne?“ natiahol Albus a jeho pohľad preletel okolo celej siene. Zrejme jedinými dvoma osobami, ktoré nechceli nič počuť, bol minister so svojou pravou rukou. Dokonca aj Percy vyzeral zvedavo.

                „Asi by bolo vhodné vysvetliť to...“ ozval sa Sirius stojac pri Harrym a Arturovi. Oslobodzujúce rozsudky mal bezpečne pod sakom.

                „Všetko?“ Albus naňho pozrel len preto, aby všetkých od zvedavosti roztŕhalo.

                „Wizengamot nie je prispôsobený k tlačovým konferenciám,“ nespokojne zaprskal Fudge.

                „Tiež mám ten názor,“ prikývol Albus. „Rád by som ale vyvrátil fámy, ktorými ma obviňujú, že som Siriusovi pomáhal utiecť, prípadne sa skrývať. Som hlavný predstaviteľ Wizengamotu a tieto obvinenia sa ma hlboko dotýkajú,“ s výčitkou pozrel na Ritu, ktorá ho neprestávala prepaľovať pohľadom.

                „Môžete to vysvetliť,“ vyzvala ho. A ozvalo sa pár súhlasných výkrikov.

                „Ja som za, Albus,“ zreteľne vyslovila Griselda Marchbanksová. „Ak vás niekto podozrieva... a máte k tomu vlastné  vysvetlenie... Wizengamot tiež zaujíma, čo k tomu máte povedať. Ste jedným z nás... nie, ste hlavou Wizengamotu a takéto obvinenia sa dotýkajú celého súdneho tribunálu.“

                Harry sa v duchu uškrnul. Dumbledore dosiahol toho, čo chcel. Teraz ho budú minimálne počúvať. Či aj uveria, to je už druhoradé. Minister sa nespokojne postavil.

                „Považujem súdny tribunál a Wizengamot za priveľmi dôležitú a vážnu inštitúciu k tomu, aby sa tu viedli tlačové konferencie, ak dovolíte...“

                „A ja som povedal, že váš názor zdieľam,“ prerušil ministra Albus. „Avšak otázku, ktorú položila slečna Umbridgeová pánovi Blackovi, som si vzal osobne a rád by som sa k nej vyjadril, ak dovolíte,“ prepaľoval ministra pohľadom.

                „Vyjadrujte sa, Albus,“ zamračil sa Fudge. „Ak chcete, tak sa vyjadrite. Chcem ale dopredu povedať, že ak tu budete chrliť tie klamstvá, ktorými ste ma kŕmili pred pár týždňami, nepresvedčíte o nich nikoho...“

                „Nechcem presviedčať, chcem povedať len to, ako to je napríklad s útekom pána Blacka. Ako je to s mojím tajným informátorom. Nielen Wizengamot by to zaujímalo, viete?“

                „Ak však ide o tamtú vec...“

                „Všetko so všetkým súvisí, Kornelius...“

                „O čo tu ide?“ vložil sa im do prestrelky Tiberius Ogden.

                „Ide zhruba o to, že sa drahý Albus domnieva, že Veď viete kto vstal z mŕtvych...“ zasmial sa Fudge. Šušotajúca sieň zmĺkla. „Takéto klamstvá si pripravil. Najprv chcel presvedčiť mňa, ale keď sa mu to nepodarilo, skúsi to na vás...“

                „Čože...?“ Sieň razom začala šušotať hlasnejšie. Harry videl niekoľko odmietavých tvárí. Zhrozených tvári. Nedôverčivých tvárí.

                „Áno, to, čo tvrdím niekoľko rokov, sa stáva skutočnosťou. Pri svojej snahe o ovládnutie ministerstva sa uchýlil k tomu, aby zneužil svoje postavenie, tamtoho mladého muža a ktovie čo všetko, aby vyvolával paniku, nepokoje, rozvrat rozprávkou o zmŕtvychvstaní Veď viete koho...“ zaškľabil sa minister. Sieň bola taká šokovaná, že si nedala spojitosť pomenovanie mladého muža s Harryho osobou.

                „Chcem vyvrátiť domnienky, že som pomáhal Siriusovi s útekom,“ nevinne vyšlo z Albusa. „Pýtali ste sa, ako sa mu podarilo utiecť. Ako sa mi podarilo zaistiť dvoch mužov, ktorí mali byť mŕtvi. Kto ma informoval. Myslel som si, že chcete počuť odpovede na tieto otázky. Mýlil som sa snáď?“ spýtal sa všetkých, okrem ministra.

                „Albus, ste presvedčený o tom, že Veď viete kto tiež vstal z mŕtvych?“ spýtala sa Griselda prestrašene.

                „Ale prosím vás,“ odfrkol si minister pobavene. Dolores sa potichu zachichotala. „Tomu by veril snáď len hlupák...“

                „Prepáčte, ale nejdete tvrdiť, že sme hlupáci, pán minister. Však že nie?“ obrátil sa k nemu Tiberius. „Ak Albus tvrdí, že sa vrátil, tak sa vrátil...“

                „Hlúposti!“

                „Rád by som sa vyjadril k tým otázkam,“ pokračoval Albus nevšímajúc si šumenia. V sieni boli poväčšine pracovníci ministerstva, aurori a novinári. Jediným civilom bol zrejme len Harry. „Sirius Black utiekol z Azkabanu bez mojej pomoci. To je pravda. Pravda je však aj tá, že som sa s ním stretol už pred rokom,“ na rovinu prehlásil. Prítomní ho napäto počúvali. „Áno, stretli sme sa a on mi vysvetlil, ako to vtedy bolo. Uveril som mu aj preto, pretože som už vtedy mal dôkazy o tom, že Peter Pettigrew žije. Neudal som ho? Nie, neudal, pretože bol nevinný a aj v mojom záujme bolo dokázať jeho nevinu a odsúdiť pravého vinníka. Pettigrew ale unikol aj vďaka zásahu ministerstva a dementorov, o ktorých správna rada rozhodla, že sa budú nachádzať v Rokforte. Pravda je aj tá, že sa Sirius stretol s Harry Potterom pred viac ako rokom a tiež mu všetko vysvetlil a on mu tiež uveril. Už viac ako rok sú si blízki, viete? Práve Sirius Black ma požiadal, aby som Harrymu namontoval monitorovacie kúzlo do jeho tenisiek v momente, ako sa stal účastníkom Trojčarodejníckeho turnaja, pretože sme ani jeden neverili, že by svoje meno hodil do čaše sám,“ prebodol pohľadom Ritu. Tá poctivo zapisovala, na tvári mala ale pochybovačný úškrn. „A spravil som dobre, ako následne pochopíte. Harry Potter prechádzal jednou úlohou za druhou vcelku s ľahkosťou. Pri finálnej úlohe sa to však zvrtlo a monitorovacie kúzlo ukázalo, že sa Harry dostal mimo Rokfort. Čiže áno, Sirius Black sa stal nevedomky mojím tajným informátorom, pretože som sa vďaka tomuto kúzlu dostal na miesto, na ktoré bol prenesený Harry Potter... na miesto, na ktorom sa nachádzal Peter Pettigrew,“ na moment stíchol a porozhliadol sa po miestnosti. Všetci ho pozorne počúvali. Do tohto momentu bolo všetko v poriadku. „Prečo si asi myslíte, že bolo meno Harryho Pottera hodené do čaše?“ povytiahol obočie. „Nie je to náhodou Harry Potter, ktorému sa už raz podarilo poraziť Lorda Voldemorta? Podarilo sa mi odhaliť, že sa za mnou nominovaným profesorom skrýva niekto, kto sa zaňho len vydáva. Barty Crouch junior. Správne,“ usmial sa na zvedavé šumenie. „Bartyho Croucha jeho otec dostal z väzenia a dlhé roky ho držal pri sebe doma. To by ste sa dozvedeli, keby starý Barty žil. Lenže syn mal iné ambície. Bol smrťožrútom v minulosti a ostal ním. Podarilo sa mu prelomiť otcov Imperius a ušiel z domu len preto, aby premohol pravého Alastora Moodyho, vydával sa zaňho, aby bol blízko Harryho Pottera, aby strčil jeho meno do čaše a aby sa pri finále dostal prostredníctvom prenášadla na cintorín, kde bol Peter Pettigrew. Týmto spôsobom som uväznil dvoch údajne mŕtvych smrťožrútov. Čo ale chceli s Harry Potterom? Čo myslíte?“

                „Rozprávky. Klamstvá a báchorky!“ vyštekol Fudge. Keby v tejto chvíli Albus stíchol, bolo by to v poriadku.

                „Nie, Kornelius, nie sú to výmysly. Pettigrew za pomoci Bartyho Croucha preniesli Harryho na cintorín, na ktorom je pochovaný muklovský otec Lorda Voldemorta s celkom zrejmých dôvodov. Všimli ste si, že mal Pettigrew striebornú ruku? A vraví vám niečo temný rituál, v ktorom sa používa kosť otca, mäso služobníka a krv nepriateľa? V tomto prípade najväčšieho nepriateľa, ktorý ho už raz porazil?“ predniesol komorným hlasom. Niekoľko prítomných naňho vytriešťalo oči.

                „Nie, to nie je pravda...“ nesúhlasil niekto z prítomných.

                „Samozrejme, že nie je. Mali tam stretnutie... Možno Black sledoval Pettigrewa a prezradil to Dumbledorovi, ale to je asi tak všetko. Žiaden rituál, žiaden Veď viete kto...“

                „Videl som to!“ ozval sa Harry. Šumiaca sieň znova zmĺkla. „Bol som tam, videl som toho tvora, keď ešte nebol človekom. Videl som rituál, prostredníctvom ktorého získal Voldemort znova telo a moc...“

                „Samozrejme vravíš len to, čo ti naordinoval Dumbledore...“

                „Tak to moment, pán minister,“ zamračil sa Sirius. „V prvom rade ste si s Harrym nepotykali. A v druhom rade ho nebudete označovať za klamára...“

                „A vás tiež zmanipuloval. Vari to nevidíte?“ rozhodil rukami do siene. „Je to jasný komplot!“

                „Vari nevidíte, pán minister, že klamete len sám sebe?“ odfrkol si Sirius. Niekoľko novinárov prestalo písať, len sa na nich šokovane dívalo.

                „Lord Voldemort je živý,“ pevne prehlásil Harry. Niekoľko prítomných poplašene zhíklo. „Ale prosím vás,“ uchechtol sa Harry. Ani netušil, kde sa to v ňom vzalo, ale stál pri ňom krstný otec, slobodný a voľný, ktorý bol aj jeho poručníkom a on mal zrazu odvahy na rozdávanie. „Je to len niekoľko písmen, ktoré si prešmyčkou pospájal dohromady Tom Marvoloso Riddle, aby vyzeral dôležito a aby zakryl skutočnosť, že je polovičný,“ zaškľabil sa. „A tým vás desí? Svojím menom? Videl som ho, keď nebol človekom a pri pohľade naňho by ste zaplakali ľútosťou, alebo zvracali znechutením. Ale správne, teraz sa ho deste, pretože teraz má telo a bude nebezpečnejším, než bol v minulosti. Bude...“

                „Už buď ticho!“ skríkol po ňom Fudge nepriateľsky. Harry naňho pozrel. Mračil sa naňho veľmi. Všimol si, že len málokto v sieni im uveril. „Tieto výmysle ti naordinoval Dumbledore. Ani Pettigrew, ani Crouch toto netvrdia. Aký nepravý Alastor Moody? Obaja boli na cintoríne, kde sa tajne stretli tak, ako sa stretávali dlhé roky. Toto je pravda. Black sledoval Pettigrewa a varoval Dumbledora. Tým očistil svoje meno a tým sme zatkli dvoch bývalých smrťožrútov, ktorí sa navzájom podporovali pri svojich skrývaniach. To je pravda. Žiaden Veď viete kto, žiaden rituál, znova opakujem! A kto tvrdí opak tak sa stal bábkou v rukách Albusa Dumbledora, ktorý týmto prejavom jasne naznačil, aký má postoj k Ministerstvu mágie! Povedzte, Albus, koľko ľudí ste schopný ešte zmanipulovať, aby ste sa dostali k moci?“ jemne sa naňho pousmial.

                Harry videl, že minister vyhráva. Kútikom oka pozrel na nahnevaného Siriusa a pokojného Dumbledora.

                „Otvorte oči, Kornelius,“ vravel ticho, ale dôrazne a jasne. „Prestaňte klamať sám seba a prestaňte sa utvrdzovať vo svojom pokojnom svete. Lord Voldemort sa vrátil, vtrhol som na cintorín v momente, ako mučil Harryho Pottera a chystal sa ho zabiť. Jeho som odohnal, Pettigrewa zatkol a Harryho zachránil... ale to nie je všetko. Onedlho pochopíte, čo vám tu teraz vravím. Ministerstvo by sa malo pripraviť na druhú vojnu...“

                „Na vojnu s vami, chcete povedať, však?“ zasmial sa nasilu

                „So mnou?“ vyšlo z Dumbledora prekvapene. Sieň stíchla. Dumbledore sa napriamil, aby pozrel na Wizengamot. Hoci Griselda vyzerala stále šokovane a Amélia sa snažila pôsobiť nestranne, na Tiberiusovi bolo vidieť rozhorčenie po ministrových slovách. Ostatní členovia sa tvárili ako Amélia. Dumbledore pozrel na novinárov, ktorí písali po očku ho pozorujúc. Pozrel na ostatných prítomných, ktorí sa tvárili nedôverčivo. „Dobre teda, ak si toto myslíte, Kornelius,“ vyšlo z Dumbledora napokon. „Ak si skutočne myslíte, že mám záujem viesť s vami vojnu. Zrejme sa mi nepodarí presvedčiť vás ani na druhý pokus...“

                „Tým si buďte istý,“ prerušil ho sebavedomo uvedomujúc si svoje víťazstvo. Táto informácia bola príliš šokujúca k tomu, aby dokázala presvedčiť prítomných tak rýchlo, čiže bude mať dosť času zahájiť proti riaditeľovi drsnú ofenzívu. „V dobrej vôli a z vďaky som povolil proces so Siriusom Blackom. Spoločnosti sa uľavilo, keď sú zavretí dvaja smrťožrúti, o tom žiadna. Nemyslel som si ale, Dumbledore, že pri tej svojej snahe zájdete až takto ďaleko a budete tie lži rozširovať...“

                „Ale to nie sú lži!“ vykríkol znova Harry. „Nechápete to? Ja som tam bol, videl som ho, mučil ma a chcel zabiť. To si profesor nevymyslel...“

                „Vravíš len to, čo chce, aby si vravel, chlapče,“ dohováral mu minister chlácholivo. Umbridgeová sa naňho usmievala, ale z očí jej tryskal jed. „Si ešte príliš malý, aby si si dokázal uvedomiť, čo je pravda a čo lož...“

                „Ja nie som hlupák, pán minister!“ štekol. Sirius ho chytil pod pažu.

                „Nechaj tak, Harry. Tu sa pravdy nedovoláš,“ povedal dosť nahlas. Minister ho zabil pohľadom.

                „Od začiatku to bol váš plán, Dumbledore. Celkom šikovný, uznávam. Možno vám niekto uverí tie lži, ale ministerstvo to nebude. A upozorňujem vás, že ak v tej vašej snahe budete pokračovať, ministerstvo sa k tomu patrične postaví...“

                „Naposledy vravím, Kornelius...“ tentoraz ho prerušil Dumbledora. „A apelujem na zdravý rozum všetkých prítomných...“ pozrel na Wizengamot, kde mal dlhoročných kolegov a priateľov, „Lord Voldemort sa vrátil, má znova telo, má moc a túto moc bude rozširovať a umocňovať. Je len otázkou času, kedy udrie naplno a pevne verím, že pre našu spoločnosť v tom momente nebude neskoro...“

                „Vyhrážate sa?“ zachichotala sa Umbridgeová.

                „Ja? A čím?“ prekvapene sa na ňu zadíval. „Upozornil som na jeho návrat... svoju povinnosť som si splnil. Dúfam, že moja snaha nebola zbytočná a že rozumne uvažujúci čarodejníci pochopia, kde je pravda. A v tomto momente by sme sa mohli rozlúčiť...“ pozrel na nahnevaného Harryho a Siriusa, ktorý sa neveriacky škľabil.

------

                Ešte skôr, než vyšli z dverí, vrhli sa na nich novinári na čele s Ritou, aby ich prenasledovali, kládli otázky a Dumbledore ich vcelku pokojne odbil. Čo chcel povedať, povedal. Átrium bolo skutočne preplnené zvedavcami, ktorí sa prišli pozrieť na bývalého utečenca Blacka, aby sa stali svedkami stíhania odchádzajúcej trojice mužov novinármi. Harry by sa stavil, že ešte skôr, než vôbec prišli na Grimmauldovo námestie, informácia o zmŕtvychvstaní Voldemorta sa už prepierala medzi čarodejníkmi.

                „Nemyslím, že by sme zlyhali,“ profesor sa usmial na Harryho. Sedel spolu so Siriusom, Remusom, Molly, Ginny, Ronom a dvojčatami v salóniku. Všetci ostatní boli mimo. Artur ostal v práci. Odovzdal Harryho do rúk krstného otca a tým jeho úloha skončila. „Sirius je voľný a verejnosť je informovaná. Dosiahli sme presne to, čo sme chceli.“

                „Minister je skutočne hlupák,“ zahlaholili dvojčatá. „Percy sa k nemu pekne hodí...“

                „Chlapci,“ zamračila sa na nich Molly.

                „Je to pravda, mami,“ pridal sa aj Ron.

                „Mne to príde všetko ako zbytočné,“ nedalo Harrymu. „Teda, Sirius je voľný, to je fajn. Ale to ostatné...“ zavrtel hlavou. „Len tam sedeli, čumeli a zízali ako...“

                „Banda pohodlných idiotov,“ prikývol Sirius. „Minister sa pekne prichystal, to sa musí nechať,“ uchechtol sa. Harry sa naňho neveriacky pozrel. „No fakt. Pripravil si dobrú stratégiu... ale s tým sme rátali.“

                „Správne. Ministerstvo teraz začne s ofenzívnymi útokmi... na mňa, na teba a tiež na Siriusa. My ale započneme s našou ofenzívou,“ zoširoka sa usmial.

                „Skeeterová...“ prikývol Harry.

                „Správne. Toto dianie sa dalo očakávať, ministerstvo sa zachovalo presne tak, ako sme predpokladali,“ Dumbledore pozrel na Remusa a ten prikývol. „Už vo večernom Prorokovi vyjde článok o to, ako som sa pokúsil získať ministerstvo, ako klamem a manipulujem s tebou. Teba zrejme označia za blázna, ktorého som ovládol. Siriusa tiež... zrejme výmenou za slobodu,“ mykol plecami. „My sme na to ale pripravení, nie?“ zasmial sa.

------

                Profesor Dumbledore mal pravdu. Presne tie slová sa objavili už vo večernom Prorokovi a nikto nepochyboval, že bude ministerstvo takýmito článkami kŕmiť verejnosť aj v nasledujúcich dňoch. A áno, dalo sa predpokladať, že sa Rita predsa len podvolí situácii a bude písať to, čo po nej ministerstvo chce. Ak chcela ďalej pracovať, nemohla inak. Pravdu budú zverejňovať iným spôsobom.

                „Uvoľni sa trocha,“ vyzvala Ginny Harryho v ten večer v jej izbe po tom, ako sa rozlúčili s dvojčatami a Ron ich nechal tak. „Si celý stuhnutý...“

                „Za chvíľu budem v pohode,“ privrel oči a nechal sa zapĺňať upokojujúcimi pocitmi vychádzajúcimi z jej objatia. Po tom, ako ho ráno zaplavila nervozita, na ministerstve úľava a následne hnev a pobúrenie a na Grimmauldovom námestí nechápanie, roztrpčenie a sklamanie, teraz sa potreboval upokojiť ako soľ. „Už je to lepšie...“

                „Uhm,“ zamyslene skonštatovala a automaticky mu dala bozk do vlasov. „Ale keď sa na to pozrieš nestranne... vlastne si ho zničil ako maličký. Len málokto by si pomyslel, že neumrel, ale zmizol... budú potrebovať čas, aby tomu uverili, vieš?“

                „Jasne...“

                „Ja som ho videla, mne je to jasné. Keby ale nie... Dobre, možno ovládnutie ministerstva by som za tým profesorovým a tvojím prehlásením nevidela, bolo by mi ale ťažko uveriť...“

                „Uhm...“

                „Veď predsa aj dvojčatám chvíľu trvalo, kým uverili a oni nemajú dôvod pochybovať o Dumbledorovi...“

                „Ginn...“

                „A stavím sa, že kto nad tým popremýšľa, nebude brať tie články vážne a zameria sa skôr na tie pamflety, ktoré budeme vydávať my...“

                „Ticho...“

                „Nechcem proste, aby ťa ľudia brali ako hlupáka, vieš? Vcelku mi to vadí,“ zamračila sa. V Prorokovi to napísala jasne. Harry bol malý hlupák, ktorého Dumbledore ovládol. „Keby ostatní vedeli, aké to je, keď ťa niekto ovláda...“

                „A dosť,“ prerušil ju a pobozkal ju na pery. Mračil sa veľmi. „Pravda sa skôr či neskôr ukáže aj bez nášho zásahu. On sa raz ukáže. A potom to bude jasné všetkým. Už nad tým nešpekulujme, dobre? Zameriame sa len na skúmanie a výcvik, to je naša priorita,“ povytiahol obočie. Nevyzerala presvedčene.

                „Obávam sa, že to bude boj na dlhú trať...“

                „No to bude, to je pravda,“ mierne sa zaškľabil. „Kašlime na to,“ vrátil sa do jej objatia. „Zajtra pokračujeme vo výcviku a keď tu bude Charlie a Hermiona, oslávime Siriusovo oslobodenie,“ usmial sa.

                „Áno,“ pookriala aj ona. „Som strašne rada, že je voľný. A že už premýšľa o tom, ako si kúpi dom...“

                „Ale až po prázdninách, nebude na to teraz čas, keď chce využiť každú minútu, aby ju strávil s nami...“ stíchol a zarazil sa. Spozornela.

                „Čo je, Harry?“ odtiahla sa od neho, aby mu pozrela do tváre.

                „No, teraz som si spomenul...“ potichu povedal a pozrel jej do očí. Zaškľabil sa. „Už viem, prečo si bol Dumbledore taký istý rodičmi Lucy,“ s uchechtnutím zavrtel hlavou. „Neuveríš, ale jej strýko nie je nikto iný, ako Kingsley Shacklebolt...“   

 

 

Komentáre

25.11.2020
• bambulka  |  25.11.2020 14:04:50  |  IP: 195.168.---.---
Jani, mne to vcelku vyhovuje, aspoň som stihla dobehnúť všetko zameškané a teraz držím palce, aby si sa rozbehla. Snáď budem stíhať tvoje tempo

23.11.2020
• Jana Varga  |  23.11.2020 15:22:52  |  IP: 78.99.---.---
Zdravím!
V prvom rade ďakujem za komentáre. Som rada, že sa stále njde niekto nový, koho táto poviedka baví:)
V druhom rade... mám z tejto poviedky napísaných 11 kapitol, našťastie som ich ale nepridávala často a pravidelne. Hlavne kvôli tomu, aby som sa vyhla hluchému a slepému písaciemu obdobiu, ktorým sa brodím teraz a niečo vám sem hodila aspoň sporadicky.
Ále... už som aspoň začala premýšľať nad poviedkou, čiže je tu možnosť, že sa čo najskôr zase rozpíšem a pôjde to ako po masle:)
Príjemné čítanie prajem!
Nový príspevok
nick  
text
 
 
475+0nula  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 13.06.2021 19:48:30