OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 26.

               „Potrebovali by sme pomoc, pán profesor,“ opatrne povedala Ginny, keď spolu s Lucy ostali po hodine v učebni Elixírov. Počkali, kým sa úplne vyprázdni a potom pristúpili k Snapovi. Ginny sa dlho presviedčala, aby to spravila, napokon Lucy prehlásila, že to s ňou absolvuje. Veď predsa k nej bol Snape cez prázdniny celkom mierny. Áno, hádal sa so Siriusom pravidelne a rovnako často slovne útočil aj na Harryho. Avšak, podľa Harryho slov, to vôbec nebolo také agresívne, ako v predchádzajúce roky. Zaujímalo ho to prepojenie a napokon sám pristúpil na spoluprácu s oboma deťmi. A ešte okrem toho, Ginny sa skutočne jeho správanie voči jej osobe zdalo prijateľné. A nebolo to len tým, na čom sa vlastne všetci zhodli, že to ťažšie si odnášal Harry a k nej, ako k dievčaťu, bol výber kliatob a jedov primeraný. Snape na ňu ani slovne neútočil, ani ju nebuzeroval, ani si z nej nerobil žarty, ako to robil pri Harrym a Siriusovi. A vlastne aj Remusovi.

               Snape sa na ňu uprene díval niekoľko dlhých sekúnd počas ktorých bojoval proti prvotnému nutkaniu obe ich vyhodiť zo svojej učebne. Proti tomu však stálo niekoľko skutočností. V prvom rade to bolo jeho zaangažovanie sa do toho zvláštneho niečoho, na čo bol mimoriadne zvedavý a popravde, nad tým ich prepojením premýšľal viac ako veľmi často. Ďalšou skutočnosťou bolo Albusovo prehlásenie, že ho v správnom momente zasvätí do jeho plánov. A fakt, že sa tieto plány týkali Proroctva, Temného pána a jeho porážky a vlastne toho, kvôli čomu tu Dumbledore teraz nie je, bol nepopierateľný. Čiže ide o Pottera a v dôsledku prepojenia aj o Weasleyovú. Nehovoriac o tom, že ho sám Dumbledore požiadal, aby počas jeho neprítomnosti dohliadol na Pottera, čo síce robil nerád, ale akosi sa zaplietol do vecí, ktoré s Potterom úzko súvisia. Že áno. A že ide aj v tomto prípade o Pottera, keď pred ním stáli jeho priateľky, o tom nepochyboval. A napokon bol sám zvedavý, čo také prinútilo Weasleyovú a Simmonsovú, aby pred neho predstúpili. Mierne sa zaškľabil.

               „Potrebovali by ste pomoc. Aha. A o čo konkrétne ide?“ povytiahol obočie a preniesol pohľad z Ginny, ktorá pod jeho upretým pohľadom sčervenela na Lucy, ktorá pod jeho upretým pohľadom len začínala červenieť.

               „No, ehm…“ zakoktala sa Ginevra. Nebolo vôbec jednoduché pred ním rozprávať. „Potrebovali by sme Všehodžús, pán profesor…“ vyšlo z nej šepky. Snape preniesol prekvapený pohľad z Lucy na Ginny.

               „Ale nehovorte…“ pobavene si odfrkol. „Budem hádať… Potter sa potrebuje dostať z klubovne a keďže sa tam Valender prakticky ubytoval, nemá veľa možností?“ natiahol.

               „Má obmedzené možnosti, pravda,“ zhlboka sa nadýchla a pevne stisla pery. „Nemôže ale donekonečna vylietať ako sokol…“

               „Zadržte!“ prerušil ju netrpezlivo. „Je čas obeda, to za prvé. Absolútne netúžim vedieť, načo potrebuje Potter utekať z fakulty pred Valenderom. Fantáziu mám bohatú, to za druhé. Za tretie… nemám Všehodžús ak ste si mysleli, že vlastním elixíry všetkých druhov…“

               „Chceli sme ísť do tej miestnosti zistiť, čo vyvoláva tú nechuť,“ dovolila si zamračiť sa. „Chceli sme tam ísť hneď po vyučovaní, aby na to bolo viac času. Preto sme chceli Všehodžús. Aby Harryho niekto v klubovni zastúpil…“ Na rovinu vyklopila, pretože správne predpokladala, že na vylomeniny by im Snape Všehodžús nedal. Toto ale zaujímalo aj jeho, preto mohol byť ústretovejší.

               „Grangerová už nevarí elixíry na záchodoch?“ pripomenul uštipačne.

               „Nie je na to čas…“

               „Vaše znalosti elixírov ma fascinujú,“ vyprskol a postavil sa, aby pred obe predstúpil. „Nemám Všehodžús, ako som už povedal. Jeho varenie by mi zobralo rovnako veľa času, ako Grangerovej. Ak mi však dáte deň na premyslenie, možno by som ho dokázal zohnať.… avšak mám podmienku. Do tej miestnosti pôjdem s vami…“

------

               „Prejdem priamo k veci,“ Dolores sa v zborovni usmievala na všetkých zúčastnených profesorov. „Doteraz som nepovažovala za potrebné zvolávať profesorské porady, avšak, ako už bolo povedané, Ministerstvo mágie trvá na reformách, ktoré musia na tejto škole nastať, preto som zvolala túto prvú… nazvime to poradu,“ krátko sa zasmiala. „Výsledky prvotných inšpekcií sú neuspokojivé. To sa týka najmä vyučovania na hodinách Veštenia, Starostlivosti o čarovné tvory, Histórie mágie a  Života a zvykov muklov. Žiadam profesorov týchto hodín, aby mi v lehote jedného týždňa predložili nápravné opatrenia bodov, ktoré som im vytýčila v správe. Túto správu ste dostali už pred Vianocami, však?“ usmiala sa na nešťastne sa tváriacu Trelawneyovú. Hagrid ju zrejme ani nepočúval, pohľadom sledoval Zakázaný les. Binns zrejme ani netušil, že nejaká porada vôbec je.

               „Ak môžem,“ dovolila si ozvať sa Charity Burbageová, ktorá vyučovala Život a zvyky muklov. „Akosi som nepochopila body, ktoré ste uviedli ako výčitky voči mojim hodinám…“

              „A čomu konkrétne ste nerozumeli, kolegyňa?“ usmiala sa ešte širšie.

               „Vždy som sa zameriavala na to, aby som študentom ukázala, ako sa vysporiadali muklovia s faktom, že nekúzlia a…“

               „Tým, že im budete prednášať o autách, lietadlách, strelných zbraniach? Myslíte, že je to vhodné?“

               „A okrem toho im vysvetľujem napríklad elektrinu, liečebné metódy, televízne prenosy… a mnoho ďalších užitočných vecí, ktoré im pomôžu, aby sa orientovali vo svete muklov…“

               „A koho to zaujíma?“ Dolores sa zachmúrila. Burbageová sčervenela. „Na vaše hodiny chodí desať percent študentov navštevujúcich túto školu. Na vašom mieste by som uvažovala, ako svoje hodiny spraviť atraktívnejšie a prilákať na ne o pár študentov viac,“ zasmiala sa. „Ak mám byť úprimná, Ministerstvo mágie zvažuje úplne zrušiť tieto hodiny. Nepovažuje ich za užitočné. Načo by aj mali čarodejníci vedieť, že muklom stačí stisnúť nejaký vypínač, aby si zapli svetlo? Alebo že ak chcú niekam ísť, sadnú do dopravného prostriedku? Načo potrebujú vedieť, ako sa orientovať napríklad v metre, keď máme premiestňovanie? Alebo tie vaše televízne programy… je to úplne zbytočné ohlupovanie mozgov mladých čarodejníkov, ktorí sa majú venovať tomu, aby spravili náš, magický svet lepším… Z toho dôvodu, ako náhradu za vaše hodiny, zvažujeme vytvoriť hodiny pre mladé čarodejnice, na ktorých by sa naučili, ako správne má mladá čarodejnica fungovať, keď vyjde túto školu…“

               „Chcete vytvoriť Hodiny šikovných rúk, aby sa dievčatá naučili variť a vyšívať?“ vyprskla Minerva neveriacky. Charity Burbageová v momente vyzerala ubito ako Trelawneyová.

               „Áno, napríklad,“ Dolores sa na ňu pozrela úplne vážne. „Pre mladú čarodejnicu je určite výhodnejšie, aby dokázala prútikom uvariť polievku, alebo prútikom zaštopkať ponožky, ako vymenovať dvadsať druhov muklovských športov. Že áno. A keď sme už pri športoch… Hodiny Lietania sa zachránili len o chlp,“ pozrela na Hoochovú. „Keby záležalo len na mne, tak zruším aj Lietanie…“ zavrtela hlavou.

               „Vďaka Merlinovi, že to nie je len na vás… zachránilo mi to prácu,“ ironicky natiahla Hoochová.

               „Vďaka Správnej rade, aby som bola presná,“ zamračila sa na ňu Dolores. „Rovnako aj pre chlapcov budú vytvorené hodiny, na ktorých sa naučia, ako sa v bežnom živote nestratiť. Ministerstvu ide o to, aby sme vychovali generáciu, ktorá sa dokáže v bežnom živote orientovať v úplne všetkých sférach bežného fungovania. Ktorá si dokáže poradiť so všetkými prekážkami, ktoré jej môžu prísť do cesty. Či by šlo len o obyčajnú opravu plota… Ako vieme, v minulosti boli takéto hodiny samozrejmou súčasťou vyučovania. Najskôr ich okresal Dippet a potom úplne zrušil Dumbledore, čo považujeme za chybu…“

               „Možno. Ale nebolo by lepšie vytvoriť nejaké kurzy miesto toho, aby sa rušil Život a zvyky muklov?“ spýtala sa Minerva dívajúc sa na Burbageovú.

               „Nie, nebolo. Na takýchto kurzoch by bola účasť ešte menšia, než na samotnej hodine Muklov alebo v Pľuvadlíkovom klube. Preto to od budúceho roka bude povinné. A dovtedy, aby sa deťom v zostávajúcich mesiacoch tohto školského roka odovzdalo čo najviac užitočných vedomostí, sa Ministerstvo rozhodlo, že sa tejto vízii prispôsobia aj vaše učebné osnovy. Z tohto dôvodu sa v uplynulých dvoch týždňoch, pod vedením Správnej rady Rokfortskej školy čarov a kúziel, stretlo takmer dvadsať odborníkov, aby vytvorili nové učebné plány všetkých hodín, ktoré sa na tejto škole vyučujú…“

               Dolores sa spokojne postavila, aby začala prútikom rozdávať z hromady ležiacej pred ňou profesorom fascikle s ich menom, ktoré obsahovali nové kúzla pre všetky ročníky. Hagrid si niečo všimol až vtedy, keď mu papiere pristáli na nohách. Minerva neveriacky nazerala dovnútra, zamračene a s pevne zovretými perami prechádzala po riadkoch, na ktorých boli kúzla pre jednotlivé ročníky.

               „Ministerstvo mágie toto myslí vážne?“ ozval sa nespokojne Flitwick. Takmer ho na stoličke nadvihovalo.

               „Celkom očividne,“ zašomrala Minerva a prebodla Dolores pohľadom. „Rada by som verila, že je toto len krutý žart…“

               „Nie je to žart, Minerva,“ usmiala sa Dolores dívajúc sa po nespokojných tvárach. Akurát Hagrid zložku neotvoril a Snape vyzeral, že je mu to úplne jedno. „Lumos, Reparo, Accio… a rada ďalších kúziel ostala, ako si určite všimnete, keď si pozorne prečítate kúzla odporúčané odborníkmi. Ale učiť deti napríklad miznúce kúzla… rozveseľovacie alebo nafukovacie zaklínadlá? A načo? Miesto toho sa zamerajte, aby ste deti naučili čistiace kúzla a iné, užitočné v domácnostiach, v bežnom živote. Máte ich plné fascikle. Taktiež nevidím prospech v tom, aby deti vedeli premeniť gombík na korytnačku alebo pohár na zvieratko…“ usmievajúc sa dívala na Minervu. „Učte ich transfiguračné kúzla, z ktorých aj budú mať úžitok...“

               „Napríklad premenu kameňa na varechu, nie? Kúzla, ktorými tak opovrhujete, sú jednoduché kúzla, ktoré majú pomôcť, aby sa deti v ďalších rokoch učili zložitejšie kúzla…“ Minerva nahnevane vypľula. „Podľa tohto, čo som letmo videla…“ zamávala svojou zložkou, „chcete deti učiť kúzla, ktoré im pomôžu v domácnosti a v bežnom živote, ako ste sama vraveli. Neprotirečím. Kde sa ale potom tie deti uplatnia? Za sporákom a v práčovni, prípadne za stolom na Ministerstve?“ od hnevu zbledla.

               „Ale od toho sú predsa posledné dva ročníky, nie?“ Dolores jej láskavo dohovárala. „Keď deti dovŕšia určitý vek a zložia skúšky VČÚ, potom sa uvidí, v akej sfére bežného života sa uplatnia. Tu sa nič nemení. V piatom ročníku sa uskutočňuje výber povolania a podľa toho sa deti prihlasujú na potrebné hodiny… to sa píše v stanovách školy,“ krátko sa zasmiala.

               „A skúšky VČÚ budú zamerané na čo? Študentka vám uvarí večeru o troch chodoch, vyperie skúšajúcemu spodky a vyšije obrus? A študent medzitým prútikom zhotoví vtáčiu búdku, vysadí zemiaky a zatancuje valčík?“

               „Nerobte si z toho žarty, kolegyňa…“

               „Nerobím si žarty, vravím úplne vážne...“ Minerva skutočne soptila.

               „Minerva, pokoj…“ snažila sa ju upokojiť Pomona. Nielen ona sa však tvárila odsudzujúco.

               „Správne, Minerva, pokoj,“ prikývla Dolores. „Pozrite, drahí kolegovia. Úprimne… je mi úplne jedno, či tieto nové osnovy prijmete s nadšením, bez nadšenia a ako veľmi budete protestovať. Keď sa zamyslíte… nie je tam až tak veľa zmien. Samozrejme je to individuálne…“ kútikom oka pozrela na Trelawneyovú. „Je to rozhodnutie Správnej rady a Ministerstva, ktoré tak učinilo na odporúčanie odborníkov, ako som povedala. A vy… buď sa s touto reformou vo vyučovacom procese zmierite, alebo môžete podať výpoveď,“ zasmiala sa. Hoci sa smiala nasilu. „A samozrejme nás čakajú aj ďalšie reformy… Všetko ale postupne,“ usmiala sa. „A týmto by som prvú profesorskú poradu uzavrela. Na ďalšej sa zrejme nestretneme všetci, však? A ešte jedna vec, Minerva, než odídem…“ prebodla svoju sokyňu pohľadom. „Vaša snaha bola márna…“ zamávala pergamenom, „Správna rada vašu požiadavku zamietla v celom rozsahu,“ usmiala sa víťazne. „Liečiteľ Valender na škole ostáva, bude pozorovať Pottera a bude to robiť tak, ako sám uzná za vhodné… A teraz, dovidenia…“

               „To sa mi snáď len zdá…“ zavrčala Minerva na dvere, ktoré sa za riaditeľkou zavreli.

               „Je to koniec. Koniec Rokfortu,“ zabedákala Vectorová. „Mojich hodín sa to síce nedotklo, Aritmencia sa nedá učiť inak, než sa učí a ani sa nebudem pýtať, čo sa nachádza vo vašich zložkách, ale aj tak… Je to koniec Rokfortu…“

               „Musíme to vydržať,“ Pomona pozrela na Minervu. „Neviem ako dlho… ale výpoveď nedáme nikto, nie?“ pozrela na kolegov.

               „Mňa už prakticky vyhodila…“ smrkla Trelawneyová a ukázala prázdnu zložku. „Neráta so mnou. Je to môj koniec,“ smrkla, štikla a rozplakala sa.

               „A podávať sťažnosť do Správnej rady je asi zbytočné,“ Filius zavrtel hlavou a díval sa, ako Aurora Sinnistrová, ktorej sa nová reforma tiež nedotkla, pretože Zem bude stále medzi Venušou a Marsom a Saturn o svoj prstenec nepríde, nech by si želalo Ministerstvo čokoľvek, chlácholí Trelawneyovú.

               „Nemá to zmysel, skúsila som to s Valenderom,“ prikývla Minerva a pozrela na Hagrida. Aj on zrejme v Rokforte skončí. Dolores to naznačila jednoznačne, nech by sa Minerva snažila akokoľvek veľmi kolegovi pomôcť s nápravnými opatreniami. Bol poloobor a to bol ten problém. „Nič sa nedá robiť. Len sa pokúsiť akceptovať túto reformu…“ pohŕdavo vypustila. „Nikto z nás, ktorých priamo nevyrazí, nebudeme podávať výpovede,“ dívala sa z jedného na druhého. Všetci prikyvovali. „A tí, ktorí výpovede dostanú… nemajte strach. Nebude to navždy. A teraz… hádam by sme sa mohli venovať svojim povinnostiam…“ vyriekla a dívala sa, ako sa zborovňa vyprázdňuje.

               Riaditelia fakúlt však ostali. Oni mali aj iné povinnosti, okrem tých pedagogických. Keď odišiel aj posledný profesor, Flitwick mávol prútikom, aby im zabezpečil absolútne súkromie.

               „Normálne mi je smutno za pamfletmi,“ odfrkla si Pomona. „Tie deti jej aspoň nejako dávali najavo svoj protest. Čo zmôžeme my? Keď nemôžeme príliš protestovať, ako žiadal Albus?“ zavrtela hlavou.

               „Nebude to trvať dlho,“ zopakovala Minerva svoju predzvesť. „Nanajvýš pár mesiacov…“

               „Sme si v tom istí?“ zapišťal maličký Flitwick. Minerva mykla plecami.

               „Dúfam,“ povzdychla a zavrtela hlavou. „Ani vo sne by mi nenapadlo, kam až to môže zájsť…“ pohrdlivo od seba odsunula svoj fascikel.

               „Takže budeme niekoľko mesiacov predstierať, že vyučujeme,“ prikývla Pomona. „Úprimne… rastliny do liečivých elixírov sú celkom fajn. Bála som sa, aby som nemusela deti učiť siať mrkvu,“ zachichotala sa. Minerva sa aj napriek rozčúleniu pousmiala.

               „Zvládneme to. Predpokladám, že istá skupina študentov si nenechá ujsť príležitosť k tomu, aby pani riaditeľke vyjadrila svoj nesúhlas…“

               „Iste, Potter a spol,“ prikývla Pomona.

               „Potter je sledovaný,“ Fillius zdvihol hlavu. „Aspoň tak som to pochopil. Valender môže byť liečiteľ, ale skôr nie je. Ministerstvo ho kontroluje aj naďalej, keď tu nie je Albus…“

               „Tiež si myslím,“ prikývla Pomona. „Ani samotné Ministerstvo neverí, že je v tom Albus sám. Nemám pravdu?“ obaja pozreli na Minervu. Tá sa pozrela na Severusa. Mykol plecami.

               „Popravde vôbec si nemyslím, že Ministerstvo premýšľa. Jedno je ale isté… Vieme, že má Albus pravdu. Vieme aj to, že má Potter vo svojej hlave pravdu. A omnoho viac… V tomto prípade však narazila kosa na kameň, dovolím si použiť toto muklovské porekadlo, hoci by sa zrejme Dolores nepozdávalo… Potterova oklumencia je výborná, Valender nič nezistil… toto však môže vyvolať ešte väčšiu zvedavosť a túžbu nahliadnuť do jeho hlavy. A našou úlohou je ho chrániť. A tiež takzvaný Potter tím, ktorým Potter toho narozprával veľa a ak by sa nedajmerlin stalo, že by Valender upriamil pozornosť na niektorého z nich, bola by to katastrofa…“

               „Nechcete po mne, aby som ich všetkých učil oklumenciu, však nie?“ zamračil sa Snape.

               „Nie, Severus, nemaj obavy,“ Minerva sa naňho zamračila. „Je ich veľa, táto aktivita by sa neutajila a vyprovokovalo by ich to k akcii…“

               „Tak čo navrhuješ?“ spýtala sa Pomona.

               „Popravde, neviem,“ povzdychla. „Zrejme odpútavať pozornosť. Jedno je isté. Potter, dvojčatá Weasleyové a presne neurčený počet ďalších študentov, ktorí sú na ich strane, jednoducho nedovolia riaditeľke voľne dýchať. A ak ich my budeme môcť chrániť, tak to budeme robiť. Ak budeme mať príležitosť kryť ich, tak to spravíme. Pretože ich neprehovoríme, aby nerobili nič a aby sa sústredili len na vyučovanie. Predpokladám, že Valender sám okúsi weasleyovskú medicínu a drahá Dolores jej okúsi zrejme ešte viac,“ potichu sa zachichotala. Severus pobadal na svojej kolegyni, že z toho má snáď radosť. Ale tak dobre, trocha škodoradosti nezaškodí nikomu, nie?

               „Slečna Čchangová a pán Davies…“ potichu vyšlo z Flitwicka.

               „Čo…“

               „Minimálne oni dvaja patria do toho presne neurčeného počtu študentov zhromaždených okolo dvojčiat Weasleyových a Pottera s jeho tímom,“ prezradil dívajúc sa z jedného na druhého. „Prišli za mnou so žiadosťou o pomoc. A mám pocit, že im veľmi rád pomôžem…“ usmial sa. Aj v jeho hlase Severus pobadal škodoradosť.

------

               Rebeli, hoci mali plánov neúrekom, sa najskôr museli popasovať s prekážkami, ktoré sa im postavili do cesty. Alebo teda jednou veľkou prekážkou, ktorá sa volala Valender a ktorá skutočne kopírovala pohyb Harryho až po chrabromilskú klubovňu. Ďalej nešiel, len to sa podarilo Minerve dosiahnuť. Jej argumentácia, že sú v piatackej spálni ďalší štyria chlapci, napokon zaúčinkovala. Veď ako by to vyzeralo, keby sa Valender posadil v spálni a sledoval, ako chlapci zaspávajú. Samozrejme napísala protestný dopis, v ktorom namietala prehnanú kontrolu študenta liečiteľom Valenderom, ale ako predpokladala a ako jej to aj Dolores potvrdila, neslávila s ním úspech.

               Samozrejme, keď bol Valender nominovaný ministrom a vzhľadom k tomu, kto mu dával rozumy, to bolo nad slnko jasnejšie. Percy potvrdil stretnutie za zatvorenými dverami Fudgea, Malfoya, Umbridgeovej a Valendera. Čo im Malfoy natáral, to netušili, ale Valender bol jednoznačná hrozba.

               A táto hrozba spôsobila asi to, že Harry nemohol ísť za nejakým prvákom alebo hocikým iným, aby ho požiadal o pomoc. S Valenderom za pätami to bolo nemožné. Len on mal akú takú nádej, že by niekoho mohol presvedčiť k spolupráci. A plytvať obmedzeným množstvom možností k úniku spod Valenderovho dohľadu niečím takýmto nejasným sa neodvažoval. V piatackej spálni dumali, ako to vymyslieť. Požiadať prváka o pomoc bolo ťažké, aj v prípade, že by narazili na niekoho spoľahlivého.

               Pamflety z kuchyne premiestnili už v prvých dňoch. Kuchyňa bola čistá. Lenže oni potrebovali vymyslieť, ako odvrátiť pozornosť od škriatkov, ktorí boli rozhodne spoľahlivejší ako nejaký prvák, či druhák a ani pri nich nemohli riskovať, že by nejaký škriatok povedal niečo, čo by Dolores naviedlo ich smerom. A preto sa Roger s Čcho rozhodli k možno riskantnému kroku, ale určite bezpečnejšiemu, ako zadovážiť Všehodžús Harrymu, k čomu sa odhodlali Ginny a Lucy. Hermiona už začala variť vlastný Všehodžús, potrebovali však vykryť prvý mesiac.

               A tak zašli Roger s Čcho za riaditeľom ich fakulty, aby ho požiadali o pomoc. Veď predsa profesori boli na Minervinej strane a tá bola na Albusovej strane a tým pádom na Harryho strane… Tak by mohol Flitwick spolupracovať.

------

               „Vyrátal som to,“ vyriekol Severus Snape vážne dvom chrabromilským štvrtáčkam, ktoré pred ním stáli. Sám im pokynul, aby po vyučovaní prišli. To, že dvojcestným zrkadlom diskutoval so samotným Dumbledorom, to im nepovie. Nepotrebujú to vedieť. „Po tom, čo sa dialo cez prázdniny a aké informácie sa ku mne dostali… a zároveň po rozhodnutí profesora Flitwicka pomôcť vašej skupinke… si zrejme viem domyslieť, čo sa bude ďalej na Rokforte diať. Je mi to vlastne jedno, pokiaľ nebude ohrozená činnosť Fénixovho rádu. Zrejme vám už Black posunul isté informácie a tie môžem len potvrdiť. Valender je Malfoyov človek a jeho úlohou je sledovať Pottera a skúsiť zistiť, čo všetko Potter vie. Potterova oklumencia je ale výborná, ako vieme.

               Valender dostal pokyn sledovať len Pottera. Našťastie. Napriek tomu sa môže pokúsiť nazrieť aj do hlavy niekoho z vás. Preto vám chcem poradiť… nezdržujte sa v jeho blízkosti príliš. Vám dvom by to malo ísť ľahšie. Grangerovej a Weasleymu povedzte, aby sa ani nepokúsili pozrieť mu do očí. Keď si raz vybuduje očné spojenie, o to ľahšie sa by sa im dokázal dostať do hlavy a ako vieme, zistil by, čo by potreboval. Ak by už k tomu došlo a vy by ste zacítili akékoľvek zmeny vo svojich hlavách, zamerajte sa v tom momente vo svojich mysliach na niečo akčnejšie. Metlobalový zápas. Súboj. Utekanie. Strach, napríklad z pavúkov. Sex, ak chcete… Pri tomto sa ľahšie vaša myseľ rozptýli a jeho snahy to rozvíri. Nemyslite na ležanie v tráve, romantiku, prechádzky, šteniatka… nič pokojné. Našťastie si nikoho z vás pred seba neposadí a nebude vám týrať mozgy. Toto by malo pôsobiť ako prvá pomoc pri podozrení na snahu a prienik do vašich myslí, o ktorú by sa mohol pokúsiť. Oklumenciu by som vás neučil, ani keby bol čas…

               A teraz k ďalšiemu. Ako som povedal, vyrátal som to. Dám vám tri fľaštičky Všehodžúsu. To by malo Potterovi stačiť do momentu, kedy Grangerová uvarí svoj, na ktorom už zrejme pracuje. Počítam aj s tým, že nemá potrebné prísady a aby som sa vás zbavil a aby ste si ho varili sami, potrebné prísady dodám. Čiže budete mať tri fľaštičky… tieto, spolu s vylietavaním v podobe sokola a ako som videl, už ste predstavili aj svoju novú micinku… by mohli Potterovi stačiť, aby sa z internátu dostával a klamal tým Valendera. Chválim aj strategický krok, ktorý ste spravili ako prvý keď ste prehlásili, že sa nedá pod jeho dohľadom učiť a utiekli ste do chlapčenskej spálne.

               Nepodceňujte však Valendera. Je to síce liečiteľ v nesprávnych službách, ale hlupákom nie je. Už teraz má zrejme zafixovaný každý Potterov pohyb. Vie, ako drží brko a vidličku. Vie, ako si sadá a ako si vykladá tašku na rameno. Vie toho dosť. Jedna malá chybička a vaše snahy budú zmarené. Ak má niekto pod Všehodžúsom nahradiť Pottera, nech je to len na moment. Nech len prejde cez klubovňu. Rozhodne neodporúčam sedieť v klubovni a písať si úlohy. Absolútne vylučujem, aby falošný Potter otvoril ústa. Stačí, keď bude ležať v jeho posteli pre prípad, že by Valender nadobudol podozrenie a šiel ho skontrolovať.

               Ďalej… vo vašom novo vytvorenom spolku je presne neurčený počet študentov. Dbajte o to, aby ste sa pri výletoch z klubovne striedali. Nebolo by vhodné, aby ste všetci utekali a všetci sa vracali. Valender si toho skôr či neskôr všimne. V tomto majú ostatné fakulty výhodu. Dovolím si predpokladať, že jednou z vašich ambícií bude aj tá, že sa pokúsite vypoklonkovať Valendera zo svojej klubovne. Budem držať palce. Zrejme ale sláviť úspech nebudete. Skôr naopak. V nasledujúcich dňoch sa zrejme sledovacie komando rozrastie, pretože to jeden človek nebude zvládať. Netuším, kto príde, ale môže to byť niekto horší, ako Valender.

               Na úplne rozptýlenie podozrenia navrhujem zjavenie sa falošného Pottera súčasne s vašou micinkou. Ako falošný Potter sa takmer ponúka Weasley… ja by som však navrhoval Longbottoma. Je to síce mamľas čo sa výroby elixírov týka, zároveň je to ale vnímavý a citlivý chlapec, ktorý by dokázal napodobniť Pottera lepšie, ako ostatní pojašení chlapci z piatackej spálne. A to isté platí o ostatných príslušníkoch mužského rodu chrabromilskej fakulty, ktorí sú súčasťou toho spolku s presne neurčeným počtom študentov. V tomto prípade nech to žiadne dievča ani neskúša. Dva tri kroky a bolo by utajeniu koniec.

               Zrejme len toto som vám chcel povedať. No a k nášmu spoločnému pátraniu po nechuť vyvolávajúcom predmete… zajtra vás budem čakať o pol štvrtej na siedmom poschodí. Avšak len vás a Pottera, nemám záujem zaťahovať do toho ostatné obecenstvo. A teraz bežte… stratil som s vami dosť svojho drahocenného času…“

------

               Filius Flitwick sedel pri obede po ľavici riaditeľky školy, pretože to Minerva odmietala, Pomone sa z riaditeľky tiež zdvíhal žalúdok a hierarchia vravela, že to proste nejaký riaditeľ fakulty musí byť. A Severus by si ani za nič nepresadol zo svojho obľúbeného miesta. Za čias Albusa na tom mieste tiež sedával, pokým Minerva sedela po Albusovej pravici na mieste, ktoré teraz zasadol Valender. Nevadí. Teraz to Filliusovi vyhovovalo.

               Netrpezlivo sa pomrvil. Skutočne si so svojimi študentami sadol a vypočul ich žiadosť. Nebolo pre nich tajomstvom, že ich riaditeľ spolu s riaditeľkou bifľomorskej fakulty podporovali študentov v dobe pamfletového odporu. A tiež počas istej epidémie v slizolinskej fakulte. A jednoducho vedeli, že profesori sú na Albusovej strane aj v súčasnosti. Bolo to logické.

               Filius toho síce nevedel veľa, ale to základné ovládal. Dumbledore bol na čele Fénixov, do ktorých radov patrila už od počiatkov aj Minerva. Po oslobodení Blacka a jeho legálnom opatrovníctve Pottera a najmä po tom, ako sa minulý rok spomínalo spojenie Dumbledore-Black-Potter bolo jasné, že aj títo dvaja sú spojení s Fénixami. Čiže s Minervou. A potom existovala skupina študentov, ktorá minulý rok škodila a ktorú viedol takmer na sto percent Potter. Táto skupina sa síce zrejme okresala, ale návšteva dvoch študentov z jeho fakulty mu napovedala, že úplne nezanikla. Skôr naopak.

               Existovalo aj niekoľko ďalších faktorov, ktoré ho nútili postaviť sa jednoznačne na stranu študentov. Nielen preto, lebo im Dumbledore tesne pred svojim zmiznutím prízvukoval, že nech sa stane hocičo, oni na Rokforte ostať musia a musia chrániť študentov. Vtedy mu toto prehlásenie prišlo zvláštne. Avšak po tom, ako dostal do rúk nové učebné osnovy a pochopil, aké konkrétne reformy malo Ministerstvo na mysli uznal, že je nutné študentov chrániť. Podľa všetkého sa snaží Ministerstvo spraviť z detí len bezduché stroje ovládajúce to najzákladnejšie a po starostlivom výbere v piatom ročníku sa rozhodne, kto bude pre spoločnosť ako užitočný a podľa toho si vychová novú generáciu. Bolo to proste ohavné.

               Ako už povedala Minerva… ak chcú študenti protestovať, musia ich podporiť. Ak existuje nádej, že by sa im podarilo tie osoby dostať z hradu, musia im pomôcť. Podľa všetkého by to malo trvať pár mesiacov. Dobre. Oni budú musieť ísť Ministerstvu pár mesiacov na ruku, aby nedostali výpovede, ale študenti, ak sa chcú búriť a prezentovať tým svoj nesúhlas, profesori pri nich musia stáť.

               Keď za ním prišli študenti Davies a Čchangová a požiadali ho o pomoc s odvolaním sa na to všetko, nad čím teraz uvažoval, najskôr ho to šokovalo. Potom si ich sám zavolal a spýtal sa, akú konkrétnu pomoc od neho žiadajú. Sám im poradil kúzlo na rýchle rozpustenie čohokoľvek, čo tej žene podstrčia. A tiež ich nahovoril, aby Chrabromilčania napísali domov a v listoch sa sťažovali na šikanózne správanie Ministerstva a Valendera. Možno by sa im podarilo to, v čom Minerva úspech nemohla očakávať. Možno, ak by sa do Správnej rady dostala hromada sťažností, možno by ich vypočuli. Sledovanie Pottera zrejme nezastavia. Ale aby im niekto sedával v klubovni ako hlupák a sledoval pri tom toho chlapca? Je to ohavné, odporné a určite to musí vyrušovať všetkých.

               Toto všetko sa premieľalo v hlave Filiusa Flitwicka, keď sa chystal zahrať svoje vystúpenie v akejsi odpútavacej akcii, ako to pomenovali Davies s Čchangovou. Na pol ucha počúval, o čom sa bavia Minerva s Pomonou na jeho ľavej strane, občas povedal ich smerom aj on nejakú vetu, viac sa ale sústredil na dianie po svojej pravej strane, kde sa Dolores potichu rozprávala s Valenderom. Keď dojedla hlavný chod, odpila si z pohára s džúsom a natiahla sa za pudingom, napriamil sa.

               „Ehm… ech…“ zamračene zapípal. Avšak dosť nahlas, aby na seba upriamil pozornosť. Dolores sa k nemu otočila, ale lyžičku s pudingom už mala v ústach.

               „Čo sa vám stalo, kolega?“ spýtala sa, keď prehltla.

               „Presne neviem, ale…“ stíchol a vyvalil na Dolores oči. Nechápavo sa naňho dívala. To sa už ale sieňou začalo ozývať pochechtávanie. Dokonca niekto takmer zavyl od smiechu. Dolores pozrela do siene. Flitwick tiež. Čoraz viac smiechu sa ozývalo. Dokonca aj Slizolinčania sa usmievali pod nosmi.

               „Čo…“

               „Dolores, pre Merlina!“ vyhŕkol Valender. Obrátila sa k nemu. „Vy…“

               „Vyzeráte pôvabne, pani riaditeľka,“ ozvala sa Minerva s úškrnom.

               „Čo je? Čo sa stalo?“ nechápala Dolores a rozhliadala sa okolo seba. Videla, ako Flitwick pozrel nad seba a natiahol ruky k plafónu. Dokonca nimi začal mávať. Sieň už burácala smiechom.

               „Vaše vlasy…“

               „Čo je s mojimi vlasmi?“ štekla Dolores a začala sa hrabať v kabelke. Bola celá zapýrená, študenti sa smiali, dokonca zaznel piskot a ona vytiahla zrkadlo, aby sa na seba pozrela. Kým bola dovtedy zapýrená, teraz zbledla. Miesto svojho tradičného účesu jej vlasy na hlave zbujneli, boli ohnivo červené a zatočené dohora. Vyzerali presne, ako rohy diabla. A sieň vypukla v novom záchvate smiechu.

               „Kto to spravil?“ zasyčala nahnevane a siahla si rukou na hlavu. Boli pravé. Boli to jej vlasy. Bolo ich ale viac, boli dlhšie, zafarbené a naaranžované do toho ohavného symbolu. „Kto sa opovážil?“ zavrčala a pozrela do siene. Okamžite pozrela ku Chrabromilčanom. Potter s tou svojou bandou sa smiali rovnako, ako ostatní.

               „Určite Potter, nemám pravdu?“ natiahla Minerva. „Tak ako to bolo, pán Valender? Vy z Pottera nespustíte oči… Čo spravil?“

               „Nič… normálne jedol…“             

               „Tomu tak verím,“ zafunela Dolores. „Čo stále robíte?“ osopila sa na Flitwicka a pozrela ku stropu.

               „Myslel som si, že sa mi niečo len marí, ale keď sa vám to stalo, tak sa mi to asi nemarilo…“ prestal mávať rukami a pozrel na Dolores. Musel si zahryznúť do jazyka, aby sa nerozosmial tak, ako to robila napríklad Vectorová, Pomfreyová a ako počul, tak aj Hagrid a so štikaním aj Trelawneyová.

               „Čo ste videli? Vravte!“ štekla po ňom nervózne. Najradšej by utiekla zo siene, pretože smiech neustával. Sieňou sa niesol šum hovorov.

               „No… zdalo sa mi, že som zbadal záblesk. Nejaké mihnutie sa odrazu svetla. Myslel som si, že sa mi to len zdá, ale asi nie… Niekto vám niečo podstrčil do pudingu. Muselo to byť zavesené na tenučkej niti… tú som zazrel, ako sa blyští. Chcel som ju zachytiť, ale niekto ju rýchlo strhol preč...“ prezrádzal a jeho oči zablúdili hore.

               „A nevideli ste, čo to bolo? Zrejme tie hlúposti, ktoré sa šíria hradom. Nie? Tie cukríky, či čo to je...“

               „Žiaden cukrík som nevidel. Náhodou som zbadal len záblesk a tenučkú niť, to už ale to niečo muselo byť v pudingu, ktorý ste následne vzali do rúk a išli ho zjesť. Myslel som si, že sa mi len niečo marí, ale keď ste dopadli takto…“ zavrtel hlavou. „Snažil som sa tú niť zachytiť, bolo ale neskoro…“

               „Výborne. To preto, že ste taký malý...“ zavrčala stále zapýrene. „Weasleyovci. Boli to oni…“

               „Moment, kolegyňa, kým začnete už znova obviňovať bez dôkazov,“ Minerva sa postavila a mračila sa statočne. „Weasleyovci možno niečo vymysleli. Lenže to niečo je už po celom hrade, ako vieme. Môže to mať hocikto. Filius zbadal nejakú niť a pán Valender sleduje Pottera…“ preniesla pohľad naňho. Aj on vyzeral vcelku pobavene, keď strávil ten prvotný šok. „Videli ste niekoho v okolí Pottera čarovať? Mal niekto v ruke prútik? Alebo snáď niekto pôsobil, že drží v ruke nejakú prazvláštnu niť… hoci si neviem predstaviť, ako by to na tú diaľku mohol zvládnuť?“ mávla rukou ku Chrabromilčanom, ktorí sa podľa dohody držali pri sebe a ktorí boli až na samotnom konci ich stola, takmer pri dverách. Valender sa tam pozrel tiež. A zavrtel hlavou.

               „Nie, ako som povedal, Potter normálne jedol, normálne sa rozprával s ostatnými…“

               „Fúha, práve ste povedali v jednej vete súčasne Potterovo meno a slovo normálny. A toto slovo ste zopakovali dvakrát. Uvažujem, či vás je tu ešte potreba…“

               „Buďte ticho, Minerva,“ zaprskala Dolores a obrátila sa k sieni. „Niekto to spravil…“

               „Celkom jednoznačne to niekto spravil,“ súhlasila aj Minerva. „Ako ale zistíte, kto?“ posmešne natiahla. Dolores ju zabila pohľadom.

               „Ak mi toto nezmizne, vyvodím z toho dôsledky,“ ukázala si na hlavu.

               „Ak je to skutočne výrobok dvojčiat Weasleyových, ktorý sa nachádza už v každom kúte hradu… čiže to mohol spraviť skutočne každý študent a ponúkajú sa skôr deti bližšie k nášmu stolu, ako tie, čo sú takmer pri dverách… tak by vám to malo za pár hodín, prípadne dní zmiznúť,“ usmiala sa na ňu milo.

               „Akosi veľa o tom viete, kolegyňa,“ podozrievavo vrkla.

               „Sú to vylomeniny, sú to jednoduchú kúzla, ktoré sa však už študenti nebudú môcť učiť vďaka reformám. Budú z nich však výborní poľnohospodári a domáce žienky!“ neodpustila si iróniu.

               „Odpustite si túto otvorenú kritiku. Ak sa vám nepáči, môžete odísť. A ja teraz odídem a ako som povedala… ak mi to nezmizne, prídu sem aurori, aby to preverili…“ zavrčala a nazúrená odkráčala zo siene. Sprevádzal ju neutíchajúci smiech.

               „Nitka, Filius?“ šepla Minerva sprisahanecky. „Skutočne?“

               „Žiadna nitka. Ale zahral som to dobre, nie?“ usmial sa na ňu aj Pomonu. Potom sa otočil a pohľadom vyhľadal Rogera Daviesa, aby naňho mrkol.

------

               Harry sa spokojne rozvaľoval na nohách Lucy. Škrabkala ho za ušami a jemu to robilo neskutočne dobre. Priadol, ako pravý kocúr. Vedľa nej bola Hermiona a Krivolab. Áno, s Krivolabom sa dalo dorozumieť, ako im svojho času vravel Sirius. Nie, nerozprávali sa, ale akosi vedel, čo má maguár v pláne. Čo chce spraviť. A vedel, že aj Krivolab mu rozumie.

               To ale bolo teraz jedno. Valender sedel neďaleko nich v kresle, na nohách mal akúsi knihu a občas strelil pohľadom ku schodisku. Ako inak. Pravý Harry pred nejakým časom vyšiel aj s Ronom a Nevillom do spálne, aby si následne Lucy našla svoju micinku pod schodami a tú si vzala so sebou do rohu, kde si s Hermionou robili úlohy. A teraz ho škrabkala za ušami, až sa pristihol pri myšlienke, že sa mu nikam nechce. Až keď Krivolab vedľa neho zaprskal, tak sa Harry spamätal. Odprskol mu naspäť. Lucy s Hermionou si vymenili pohľady, aby sa usmiali pod nos.

               „Hermiona, Lucy, pôjdete?“ zo schodiska na nich zakričal Ron. Za ním stál Harry. Obaja sa mračili, ale Valendera si nevšímali.

               „Určite, už sa balíme…“ odvetili a skutočne si vtisli do tašiek tú jednu učebnicu a kus pergamenu, ktoré mali provizórne rozložené na stole. Vtom Krivolab zoskočil z kresla a hlasno zaprskal. Harry sa začal pod Lucinými rukami zmietať, až ju prinútil, aby ho pustila a on zoskočil ku Krivolabovi.

               „Maat!“ napomenula ho Lucy.

               „Nechaj ich, zrejme chcú ísť loviť, alebo čo,“ Hermiona sa na nich dívala so stiahnutým obočím. A keď Krivolab odbehol k portrétovej diere a Harry ho ochotne nasledoval, dodala. „Celkom jednoznačne chcú ísť von…“

               „Ani sa im nedivím, že nechcú byť v tejto atmosfére…“ prskla Lucy a zamračene podišla k dvom šelmám, aby im otvorila priechod. „A nebuďte tam dlho! A nerobte hlúposti!“ kričala za utekajúcimi mačkami. Boli vlastne rovnako veľké. Hoci bol Harry ocelot, bol tým úplne najmenším ocelotom, len o čosi väčším, než bežná domáca mačka a Krivolab bol maguár. Keď niekto videl tieto dve mačky vedľa seba, ani mu nedošlo, že to vlastne nie sú klasické mačky. Vyzerali ako obyčajní, hoci väčší kocúri. A v Krivolabovom prípade ešte k tomu aj škaredý. So zavrtením hlavy zavrela priechod.

               „Poďme,“ Hermiona ju chytila pod pažu a podišli ku schodisku, kde na nich čakali chlapci.

               Valender videl, ako Lucy chytila Harryho za ruku a s úsmevom ho nasledovala. Sklonil hlavu k svojej knihe. Mal byť tu a mal toho chalana sledovať. Netušil prečo. Zdal sa mu úplne normálnym. Ale keď Malfoy na tom trvá, tak dobre. Do hlavy sa mu už ale nepúšťal. Ktovie, kde sa ten chlapec naučil tak dobre oklumenciu

------

              „Vďaka, Krivolab,“ poďakoval Harry maguárovi, keď spolu vybehli na siedme poschodie. „Stretneme sa tu neskôr…“ díval sa za odbiehajúcim kocúrom, ktorý naňho na rozlúčku namosúrene zaprskal. Harry sa uchechtol.

               „Všetko v poriadku?“ ozvala sa mu za chrbtom Ginny, až takmer od úľaku podskočil.

               „Hádam. A tu?“

               „Čisto…“ zamávala Záškodníckou mapou.

               „A Snape?“

               „Som tu, Potter a netrpezlivo vás očakávam,“ vyliezol z chodbičky. „Takže? Ste pripravení?“ zdvihol obočie. Harry mal chuť poslať ho do čerta, ale odolal. Nielenže by nenabral odvahu, ale asi ani nemal racionálny dôvod. Len chuť. A to je rozdiel.

               Snape im poradil, dal Všehodžús a fakt, že odmietol na tejto akcii niekoho ďalšieho nemohol byť dôvodom, aby ho Harry poslal do čerta. To napokon uznala aj Hermiona.

               „Sme pripravení,“ prikývol a pozrel na Ginny, ktorá sa len trocha pousmiala. Mala z toho strach. Z toho pocitu, ktorý sa zrejme dostaví. „Tak poďme na to…“

               Keďže to bola Ginny, ktorá svojho času otvorila miestnosť, kde je skryté všetko, zhostila sa tejto úlohy aj teraz. Harry skontroloval mapu, ale okolie bolo skutočne prázdne. Potom sa díval na to, ako trikrát prešla popred stenu a tentoraz sa objavili iné dvere než aké sa im objavujú za normálnych okolností, keď sa tu stretávali Rebeli.

               Nervózne otvorila dvere a vošla dnu. Bola to tá miestnosť. Obrovská a dlhá, s množstvom políc týčiacich sa až ku stropu, zaprataná kdejakým haraburdím. A cítila to. Tú nechuť, ktorú cítila aj predtým. V Siriusovom dome ju už necítila, ale tu určite bolo niečo, čo nebolo dobré.

               Harry podišiel k nej a pozrel na ňu. Kútikom oka videl, ako Snape zavrel dvere.

               „Cítiš to?“ spýtal sa potichu. Prikývla.

               „Niečo tu je,“ zamračila sa. „Ten odpor je neskutočný…“

               A Harry spravil niečo, čo zrejme nemal. Alebo možno mal. To pochopia až neskôr. Dal však pokyn Ginninmu kúsku vo svojej mysli, aby sa spojila s kúskom v jeho duši a tá zachytila náladu dominantnej časti v Ginny. Chcel zistiť, ako presne vyzerá, hoci to vyzerať nemôže, keď je to pocit, ale chcel zistiť, ako to cíti Ginny. Tú nechuť a odpor. A to nemal robiť.

               V momente, ako zachytil Ginnine pocity, zlomil sa v páse a padol na kolená, aby si pritlačil dlaň k jazve, ktorá začala pulzovať a bolesť ju takmer rozžeravila do biela.

               A Ginny sa predklonila, aby začala zvracať obed. A keď ten vyvrátila, tak zvracala len žalúdočné šťavy. Nechuť sa premiešala s nevoľnosťou a ona mala pocit, že okrem tej nechuti, sa jej brucho roztrhne z toho zvracania.

               Snapovi trvalo možno päť sekúnd, než sa spamätal a pochopil.

               „Odpútajte sa od nej, Potter! Necíťte to, čo ona!“ skríkol. Lenže akoby ich to pripútalo. Nie k sebe, ale k tým pocitom a on jednoducho nemohol prestať cítiť to, čo cítila Ginny. A jeho jazva sa akoby otvorila a Ginny nebola schopná uchrániť jeho myseľ.

               „Dočerta…“ zavrčal Snape dívajúc sa na to, ako Ginny zvracia a Potter bolestne kvíli s rukou na čele. Vytiahol staré zlomené brko a v momente kúzlil. Vyčaril dôverne známe súradnice a nastavil len pár sekúnd, aby s brkom v ruke schmatol Harryho a druhou rukou zdrapil Ginny. Preniesol sa s nimi na Grimmauldovo námestie.

               „Ginny! Harry!“ skríkla Molly, ktorá sa motkala po kuchyni a začula atypický zvuk. Keď sa obrátila, ani sa nestihla zľaknúť. Pohľad na dcéru ju tak šokoval, že na úľak jednoducho nedošlo.

               „Je tu Black? Alebo aspoň Lupin?“ spýtal sa Snape, ale kľačal pred deťmi. „Weasleyová, už to necítite… sústreďte sa na Potterovu ochranu!“ štekol po nej a díval sa do jej tváre. Stále ju napínalo.

               „Ginny! Počuješ?“ Molly ňou jemne zatriasla. Nevedela síce, čo sa deje, ale Severus sa snažil upriamiť na seba Ginninu pozornosť.

               „Tak sú tu?“ prskol Snape.

               „Sirius!“ zakričala Molly, ale zvierala Ginny. „No tak, dievčatko…“

               „Čo to sakra… čo…“ do kuchyne pribehol Sirius.

               „Weasleyová, uzavrite Potterovu myseľ!“ Aj napriek tomu, že ju napínalo, zdvihol jej hlavu a uprene sa jej díval do očí. Potter bol v túto chvíľu nepoužiteľný. Black ho objal, ale on stále kvílil pod tou bolesťou, ktorá ho musela týrať. A pokým sa ona nespamätá, s ním nepohnú.

               „Harry…“ šepol Sirius a zovrel ho v náručí. Pozrel na Ginny.

               „Ginny, zlato…“ pípla Molly.

               „Počujete ma?“ dobiedzal Snape. Áno, bolo jej zle, pretože Pottera pálila jazva. To už zažili. „Sústreďte sa. Už ste odtiaľ preč a teraz… treba pomôcť Potterovi,“ dôrazne jej dohováral. „Chápete? Treba pomôcť Potterovi!“ znova zdôraznil a oni videli, ako sa spamätáva a krátko prikyvuje. A potom priviera oči.

               Hádam päť minút trvalo, kým skonsolidovala pozornosť a hlavne silu prekonať tú nevoľnosť, aby mu dokázala uzavrieť myseľ. Počas tej doby jej dohovárala ako matka, tak aj Sirius, pokým Snape ju pozorne sledoval. Až potom sa začal upokojovať aj Harry, aby s plytkými výdychmi bojoval s doznievajúcou bolesťou v jazve. Potom bol pokoj. Kľud. Obe deti sa na seba pozreli, v ich tvárach boli vidieť známky predchádzajúceho trýznenia, obaja boli spotení a zničení, ale natiahli sa k sebe a objali.

               Snape sa postavil a zaspätkoval, aby sťažka dosadol na stoličku.

               „Čo sa to sakra stalo?“ Sirius ich nechal tak. Toto bolo pre nich teraz potrebné. Molly pri nich ostala a oboch ich objímala. „Čo?“ pozrel na Severusa. Ten zavrtel hlavou. „Snape, dočerta! Neštvi! Bol si s nimi! Čo si im spravil?“

               „Čo som im asi mal spraviť?“ vyprskol ten naňho. „Myslíš, že sa bavím tým, ako ich týrať?“

               „Áno, stavil by som sa…“

               „Buďte ticho, obaja,“ vrkla po nich Molly zamračene. „Dá sa o tom predsa hovoriť aj normálnym tónom, nie? Takže? Čo ste vystrájali?“ spýtala sa dívajúc sa do tvárí detí.

               „Boli sme v tej miestnosti,“ vyšlo z Ginny sťažka. „Cítila som tú nechuť. Tu ju necítim. Nie je tu to niečo, čo mi nerobilo dobre…“

               „Kreacher to musel odniesť, ale to je jedno,“ pridal sa aj Harry. „Chcel som cítiť to, čo cíti Ginny a potom…“ zavrtel hlavou.

               „Ozvala sa jeho jazva a Weasleyová začala zvracať. Nedalo sa s nimi spraviť nič. Len ich odtiaľ čo najrýchlejšie dostať preč… a ja som sa rozhodol pre tento spôsob. Keby som vedel, aký budeš milý, tak ich vezmem do osady kanibalov…“

               „Si veľmi vtipný, len čo je pravda,“ pohrdlivo odštekol Sirius a potom pozrel na decká. „Takže… chcel si cítiť, čo Ginny. A ozvala sa tvoja jazva. Voldemort. Ale nie je možné, aby bol v tej miestnosti…“

               „Nie, to nie je možné,“ vyšlo zo Snapa potichu.

               „Tie pocity nás akoby uväznili,“ pokračoval Harry stále objímajúc svoju duchovnú priateľku. „Nedalo sa prestať Ginny cítiť, aj keď som vás počul, ako na mňa kričíte,“ pozrel na Snapa. A potom preniesol pohľad na Ginny. „V tej miestnosti je niečo, čo je s Voldemortom späté. Preto sa ozvala jazva, keď som cítil tvoje pocity. Akoby som cítil jeho...“

               „A vzhľadom k tomu, že ma Tom v minulosti ovládal, môžem teraz cítiť niečo, čo s ním súvisí, nie?“ zbledla a pozrela na Siriusa. Ten prikývol a sťažka dosadol na stoličku vedľa Snapa.

               „Asi áno, asi to tak bude,“ zamračene z neho vyliezlo.

               „Určite to tak bude,“ aj Snape sa mračil. „Weasleyová zachytáva niečo, čo súvisí s Temným pánom. Správne, on vlastnil jej dušu, takmer celú a dlhú dobu. A tá teraz môže byť naňho citlivá. To dosvedčuje aj fakt, že keď Potter zachytil jej náladu, jej pocity… vyprovokovalo to jeho jazvu, ktorá je s Temným pánom ešte viac spätá, ako vieme…“

               „Och, Merlin môj najmilší,“ hlesla Molly a zviechala sa zo zeme. Deti už boli pokojné, hoci vysilené a ona im aspoň naleje nejakého džúsu alebo niečoho.

               „Už len zistiť, čo je to za vec. A čo taká vec robila v tomto dome,“ zamrmlal Sirius.

               „Zabili ste škriatka, mohol vám to vysvetliť...“ zavrtel hlavou Snape. „Do tej miestnosti už nepôjde ani jeden z nich. Je to nebezpečné…“

               „Súhlasím,“ na počudovanie Harry prikývol a pozrel na Siriusa. „Ginny tam už nepôjde. A ja zrejme tiež nie. Keď ma začala páliť jazva, zrejme som zachytil aj Voldemortovu náladu. Nielen Ginninu…“ potichu prezradil. Molly sa roztriasli ruky tak, až zaštrngali poháre.

               „Od doby, kedy ťa Ginny chráni, ťa jazva nepálila,“ upozornil Sirius. „Ale teraz…“

               „Teraz mi tá Ginnina nechuť otvorila cestu k Voldemortovi,“ zamračene vyriekol. „Tak, ako s tou chodbou. Snívalo sa mi o chodbe, ale potom už nie. Teraz ale akoby… bola Ginny až blízko Voldemorta…“ potichu z neho vyliezlo a pozrel na Ginny. Prikývla.

               „Nebola som schopná v tom momente chrániť tvoju myseľ, preto ťa rozbolela jazva a preto som ja zvracala…“

               „Výborne, takže odpovede máme,“ vyprskol Snape a postavil sa. Zamračene začal prechádzať po miestnosti. Zjavne sa utopil vo svojich myšlienkach. Sirius ho okomentoval zavrtením hlavy.

               „Azkaban…“ vyšlo z Harryho. Všetci sa naňho pozreli. Ešte aj Snape. „Vtedy som videl chodbu. Voldemort teraz chce niečo, čo súvisí s Azkabanom…“

               „Väzni…“ jednoducho skonštatoval Sirius. Ani nevyzvedal, odkiaľ to Harry vie. Nebolo potrebné.

               „Potter má pravdu,“ Snape sa zastavil a prebodol ho pohľadom. „Temný pán sa v súčasnosti skutočne zameriava na Azkaban a na spôsob, ako odtiaľ dostať verných…“

               „Už sme to povedali Kingsleymu a ten to posunul Scrimgeourovi…“

               „Ministerstvo ale nechce konať, nemám pravdu?“ zaškľabil sa Harry a konečne sa zviechal zo zeme. Pomohol postaviť sa aj Ginny, ktorú mama silno objala, než sa obe deti posadili za stôl, aby im posunula džús. A vytiahla aj akési keksy.

               „Ale ba. Chce,“ odfrkol Sirius pohrdlivo. „Na Rufusovo dobiedzanie tam minister poslal desiatku aurorov,“ zaškľabil sa. „Vraj majú aurori teraz iné priority. Dumbledora a letáky,“ zavrtel hlavou. „Rufus ani Kingsley nemôžu priamo povedať, o čo ide. A na to, aby sa dohliadalo na dementorov, vraj desať aurorov bude stačiť,“ neprestával vrtieť hlavou. „Pre ministra je to odfajknuté a vybavené…“

               „Skvelé,“ zamrmlal Harry a znova skontroloval Ginny. Vyzerala byť v poriadku. „A možno, keď sa tí smrťožrúti dostanú von, minister by skôr pochopil, že je Voldemort skutočne späť. Nie? Alebo to zvedie na Dumbledora?“ pozrel na mužov.

               „Stavil by som sa,“ Sirius sa nasilu uškrnul. „Ale tým sa teraz netrápme. Čo s vami?“ spýtal sa, ale pozrel na Snapa. Ten mykol plecami.

               „Vrátim sa do tej miestnosti. Možno sa to bude dať identifikovať nejakými kúzlami. Každopádne hneď, ako Dumbledore nadviaže kontakt, tak mu o tom povieme…“

               „To rozhodne,“ prikývol Sirius a pozrel na deti. „Čo môže byť s Voldemortom tak späté, aby si to cítila?“ vyslovil Sirius rečnícku otázku. Odpoveď nečakal. Oni to netušili a deti to nemohli vedieť ani náhodou. Pozrel na Snapa. „Čo myslíš?“

               „Neviem,“ zamračil sa. „Absolútne netuším. Teraz je to jedno… budeme sa musieť vrátiť…“

               „Chvíľu predsa ostaňte,“ namietla Molly a hladila dcéru po chrbte. „Onedlho začnem robiť večeru…“

               „My sa ale nemôžeme zdržať na večeru…“ protestoval netrpezlivo.

               „Čo škola?“ spýtal sa Sirius detí.

               „Otras,“ zhodnotil Harry.

               „Jasne. A čo Valender?“

               „Striehne. Neviem čo si myslí, že zistí…“ zavrtel hlavou. „Dvojčatá už pripravujú ofenzívu,“ vyšlo z neho a vôbec mu neprekážalo, že profesor Elixírov sedí oproti nemu. „Bude ho to sedenie v našej klubovni bolieť,“ zazubil sa.

               „A decká sme nahovorili, aby poslali domov dopisy tak, ako poradil Flitwick,“ pridala sa aj Ginny. „Budú protestovať u Správnej rady...“

               „To je síce fajn, ale dosiahnu maximálne toho, že vám prestane sedieť v klubovni. Z hradu neodíde. Skôr naopak,“ povzdychol Sirius. „Malfoyovi mimoriadne záleží, aby sa dozvedel, či náhodou nevieš, kde by mohol byť Dumbledore. A keď sa Valender nedostal do tvojej hlavy…“ stíchol.

               „Na Rokfort zrejme príde niekto, kto nebude váhať použiť drsnejšie spôsoby, ako zistiť, čo chcú,“ zamračil sa Snape. Vlastne im to už vravel.

               „Obávame sa toho,“ prikývol Sirius s pohľadom upretým na Harryho. „Nikdy neostaň sám. Vždy s niekým buď. Nech ti ani nenapadne niekde sa potulovať osamote, je ti to jasné?“

               „Myslíš, že ma budú chcieť uniesť a vypočúvať mučením?“ uchechtol sa neveriacky.

               „A prekvapilo by nás to?“ odvetil mu otázkou krstný otec. „Čím viac času bude ubiehať, tým bude Voldemort nervóznejší a odhodlanejší k hocičomu. Rozumieš? A ja dúfam, že sa ukáže čo najskôr a bude všetkému cirkusu konečne koniec…“

              

 

aktualizované: 15.05.2022 19:39:21