OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 22.

       Kuchyňa na Grimmauldovom námestí bola komplet zaplnená. Našťastie sa vždy dokázala čarovne prispôsobiť, ako takmer všetko v čarodejníckych obydliach a preto sa tam nikto netisol a skoro všetci mohli sedieť. Tentoraz prišiel aj Hagrid a Snape. Bolo to prvé stretnutie Fénixovho rádu od smrti Artura a malo byť zrejme najdôležitejšie v histórii fungovania Fénixovho rádu. To si uvedomovali všetci. Nikomu nebolo potrebné nič vysvetľovať, ani zdôrazňovať.

        Čakalo sa už len na Albusa Dumbledora, ktorý inicioval toto stretnutie na dvadsiateho šiesteho decembra, na tretiu hodinu poobednú. Päť dní od smrti Artura. Hádam sa všetci už s touto situáciou dokázali trocha vyrovnať, vyčistiť si hlavu, popremýšľať, zmieriť sa.

      „Ďakujem vám všetkým, že ste prišli,“ spustil Albus po tom, ako za sebou zabezpečil miestnosť. Tentoraz veľmi dôkladne, pretože si bol vedomý zvedavých a napätých deciek hore v izbách, ktorým jednoznačne zakázali prístup, hoci sa ho dožadovali. Najmä weasleyovskí potomkovia. Albus videl, že Molly s ostatnými ženami nezaháľali a bolo tu pripravené všetko k zrejme dlhej porade.

        Prezrel si tváre prítomných. Smútok bol stále zjavný. Molly však vyzerala celkom vyrovnane. Mal informácie, vedel, že sa sem Hestia na čas prisťahovala, aby bola Molly oporou. Videl Charlieho, ktorý sa mal konečne pridať k Fénixom, ako sedí vedľa brata a má sklonenú hlavu. Pozrel sa aj na Siriusa s Remusom, vedľa ktorých bola Tonksová. Držali sa blízko mladých Weasleyovcov. A pozrel aj na Severusa, ktorý ho prepaľoval pohľadom. Nebude to jednoduché. Vôbec to nebude ľahké…

      „Nebudem sa už vracať k tomu, čo sa stalo. Je to obrovská tragédia a strata. Všetkých nás to mrzí a všetkých to zasiahlo, ale treba ísť ďalej…“ prehlásil s pohľadom upretým na Molly. Hoci sa jej oči už znova zaplnili slzami, rázne prikývla. Minerva jej zovrela predlaktie. „Dobre teda, budem pokračovať,“ na moment sa odmlčal. Ťažko sa mu hľadali slová. „Severus, prosím, prezraď všetko, čo si zistil…“ mávol na Snapa. Ten spravil drobný krok vpred. On jediný stál, ostatní sedeli. Ešte aj Hagrid sa ošíval na troch stoličkách.

        „Vzal som vzorku, ktorú mi posunul Shacklebolt, do laboratória, aby som sa pozrel, či sa z nej nebude dať niečo zistiť. A zistil som asi to, že výpoveď Benedicta Khana má nulovú hodnotu. Aj keby náhodou skutočne napadol Weasleyho, či už pod Imperiom, alebo dobrovoľne, tie zranenia tomu nenasvedčovali, ako si hneď všimol Shacklebolt a kvôli čomu zareagoval tak, ako zareagoval,“ kývol hlavou smerom k aurorovi. Ten kývol hlavou tiež.

        „No dobre, dobre… poďme k veci…“

        „Pokoj, Alastor,“ Dumbledore ho jemne zahriakol. „Toto je zrejme najdôležitejšia schôdza, ktorá sa doteraz uskutočnila a každá informácia je podstatná. Preto prosím všetkých o umiernený tón…“

        „Pokračujem,“ vrkol Snape tichým hlasom. „Vzal som vzorku krvi do laboratória a zistil som nasledovné… Weasleyho v tú noc nenapadol nikto prútikom ani žiadnou inou zbraňou, či iným spôsobom. Nenapadol ho žiaden človek…“ vyhlásil. Po dvoch sekundách kuchyňou prebehla vlna prekvapeného šumenia. „V krvi som jednoznačne identifikoval stopy jedu… konkrétne hadieho jedu…“

        „Zabil ho had?“ Bill sa zamračil.

        „Ale… had?“ neverila ani Molly. „Až tak, že…“ nedohovorila. Minerva aj s Hestiou ju už kontrolovali.

       „Voldemort má hada, ako vieme,“ Albus si vymenil pohľad so Siriusom. Harrymu sa snívalo o tom, ako Nagini zabila starého mukla. „Obrovského hada menom Nagini.“

       „Je to tak,“ prikývol Snape. „Nagini je vlastne niečo medzi pytónom a anakondou, ale nie je to ani jedno z toho,“ stiahol obočie.

        „Nie je to bazilisk?“ spýtal sa Moody.

        „Nie, je to zvláštny kríženec.“

     „Každopádne Severus našiel známky jedu v Arturovej krvi. Jeho zranenia zodpovedajú útoku vedenému takýmto obrovským zvieraťom a ak by nechali jeho telo preskúmať, ako pôvodne chceli, možno by prišli na to, na čo Severus. Prihlásil sa ale Benedict Khan a ten vypovedal tak, ako vypovedal. Rufus Scrimgeour sľúbil, že skúsi zistiť, na čí podnet sa Benedict Khan angažoval do tejto situácie, ale aj keď to zistí, bude to úplne jedno. Kingsley, prosím…“

     „Minister Fudge dal Aurorskému úradu pokyn k nepretržitému stráženiu Odboru záhad, aby zabránil Albusovi v pokusoch o preniknutie na toto oddelenie,“ vravel zúčastneným.

        „Ako to, že ja o tom neviem?“ zamračila sa Tonksová.

        „Fudge si nepraje, aby si sa toho zúčastňovala,“ pozrel na ňu kolega. „Si Siriusova prasesternica, bola si zaangažovaná do súdneho sporu s Malfoyom a na ňom si ukázala, na čej strane si. Minister Fudge trval na tvojej výpovedi, Rufus prehlásil, že si nemôže dovoliť prísť o aurorov v tejto chvíli ale sľúbil, že ťa z tejto akcie vynechá.“

        „No to je výborné,“ znechutene sa zaškľabila.

        „Kašli naňho, dementa,“ prskol Sirius.

        „Správne, kašli naňho…“ prikývol Kingsley.

     „Táto situácia nám možno vyhovuje,“ Dumbledore sa pustil do ďalšieho rečnenia. „My už nemôžeme… ale vďaka Merlinovi za to, že Kornelius podozrieva mňa a prikázal aurorom, aby strážili Odbor záhad predo mnou. Ako vieme, budú ho strážiť dvaja aurori a Voldemortove pokusy o preniknutie budú o to obtiažnejšie…“

        „Pokiaľ ich niekto neočaruje Imperiom,“ vrkol Moody. „Potom mu aj sami otvoria dvere…“

        „Ale to mohli aj nás…“

      „Najradšej by som bol, keby sme to mali aj naďalej pod kontrolou my,“ Albus mierne zvýšil hlas, aby prekričal ten hukot. „Keby sme mohli aj naďalej monitorovať situáciu. Dosť som o tom premýšľal, ako pokračovať. Všetko sa strašne skomplikovalo a Voldemort, ak mu to dôjde a po tom článku mu to dôjde…“

        „Už mu to došlo,“ zaprskal Snape. Dumbledore smerom k nemu nadvihol obočie. „Temný pán už vie, že Fénixy strážili Odbor záhad. Vie, že sme strážili to, čo chce. A Malfoy mu rád posunie informácie o tom, že je to teraz na auroroch… a tých sa nikdy nebál…“

        „O to je to horšie,“ povzdychol Albus. „Ako je na tom Ministerstvo?“ pozrel na Améliu. Tá sa napriamila na stoličke, ale keď otvorila ústa, ozvalo sa.

     „A koho to zaujíma?“ Charlie konečne zdvihol hlavu a prebodol pohľadom Dumbledora. Ten naňho prekvapene vzhliadol. „Koho zaujíma, ako je na tom Ministerstvo teraz?“ odfrkol.

        „Charlie…“ hlesla Molly. Nevedela síce, čo sa deje, ale z jej syna doslova prýštila nespokojnosť a vyžaroval protest.

        „Chceš niečo povedať, Charles?“ spýtal sa ho Dumbledore.

      „Chcem toho povedať veľa,“ prikývol a zaškľabil sa. To ho už odsudzujúco prebodával pohľadom aj Moody, pokým Hagrid vytriešťal svoje malé čierne očičká. „Mám ale najprv jednu otázku, na ktorú by som rád dostal odpoveď, ak sa smiem spýtať…“

        „Pýtaj sa,“ vyzval ho pozorne Dumbledore. Nemohol si nevšimnúť nervózneho zavrtenia Billa. A ani toho, že sa Sirius postavil, aby mal lepší prehľad do miestnosti.

        „Chcem vedieť, prečo musel môj otec umrieť,“ jasne povedal dívajúc sa starému mužovi do tváre.

      „Tvoj otec bol členom Fénixovho rádu viac ako dvadsať rokov, Charlie,“ spustil Dumbledore. „Bojoval v prvej vojne a pokračoval…“

        „Tie reči si nechajte, prosím,“ prerušil ho.

        „Charlie!“ Molly šokovane vyletela.

       „Upokoj sa, chlapče a pozor na tón,“ zamračil sa naňho Moody, ale jeho oko sledovalo všetkých, aby sa zastavilo na Siriusovi a potom prechádzalo cez Remusa a Tonksovú až k Billovi. „Zdá sa, že sa tu vytvorila malá nespokojná vetvička, ktorá nesúhlasí…“

        „Buďte ticho,“ prskol po ňom Bill. Sirius si vymenil pohľad s Remusom.

       „Ako vidím, rozprával si sa so Siriusom, však?“ Albus sa mierne pousmial. „On protestuje už niekoľko mesiacov proti spôsobu, ktorý sme zvolili, aby sme si podvolili Ministerstvo.“

       „Rozprával,“ prikývol Charlie. Moody si pobavene odfrkol. „Ale až po tom, čo som sa rozprával s bratom… Ponáhľal som sa z Rumunska, keď som sa to dozvedel. Prvá cesta viedla k Billovi. A prvé, čo som sa ho pýtal bolo to, ako umrel. Nevedel mi odpovedať, vraj sa to zisťuje,“ nasilu sa zaškľabil a postavil sa. „Pýtal som sa, kde umrel. Vraj na Odbore záhad. A čo tam robil? Prácu pre Rád. Akú? Strážil chodbu pred Vy viete kým. A čo strážil? Čo konkrétne chce Veď viete kto? A čo si myslíte, že mi Bill povedal?“ čím viac rozprával, tým viac nahlas drmolil slová. „On nevedel…“ zasmial sa. Lenže hnev, ktorý niekoľko dní krotil a ktorý chcel vychrliť hneď, ako starého pána zbadal, sa znova dostavoval v plnej miere. „Bill nevedel, čo strážil. A môj otec to tiež nevedel. Ten chudák ani nevedel, prečo umrel!“

        „Charlie, pokoj, prosím,“ ozvala sa Minerva a snažila sa ho chytiť za ruku. Vyšklbol sa.

        „A vie to niekto z vás?“ pozrel do miestnosti. Viacerí mali sklonené hlavy. Len Moody naňho zazeral, Snape sa mračil a Kingsley ho pozorne sledoval. „Vie niekto z vás, kto ste tam v noci boli, kvôli čomu ste tam boli? Nevie. Ale ste tam šli, slepo plnili inštrukcie, bez toho, aby ste vôbec chápali, čo sa deje… a tak to je vždy. Nemám pravdu?“ obrátil sa znova k Dumbledorovi.

        „Chlapče, si rozrušený…“

        „Nie, som nasratý na najvyššiu možnú mieru…“

        „Charlie, nechaj toho!“

        „Nenechám, mami. Chcem vedieť, prečo môj otec umrel. Kvôli čomu umrel. Čo je na Odbore záhad? A keď sa tu teraz bude niekto oháňať Fénixovým rádom…“ znova sa obrátil k Dumbledorovi. „Pozrite sa na nich. Na všetkých a pozorne. Oni vám dôverujú. Bezmedzne. Poviete, aby boli na chodbe a strážili a oni to spravia. Vy im ale nedôverujete, keď im nechcete povedať pravdu. Toto mi došlo, keď som sa rozprával s Billom. Môj otec vám bez výhrad veril a vy ste nemali ani toľko slušnosti, aby ste povedali, kvôli čomu riskuje život. A preto vás žiadam o to, aby ste mi povedali, kvôli čomu je môj otec mŕtvy!“

        „Ja by som to tiež rád vedel,“ Bill sa postavil k bratovi a položil mu ruku na rameno.

       Dumbledore sa na nich díval niekoľko minút. V kuchyni bolo absolútne ticho. Minerva z Albusa nespúšťala pohľad. Molly si držala ruku na ústach a dívala sa na synov.

      „Sirius, ty si im to nepovedal?“ Dumbledore sa postavil a pozrel k dvom Záškodníkom. „Ani ty, Remus? Vytvoríte si tento malý odboj a nepoviete, o čo ide? Dávno som mal podozrenie, že sa chystáš o akýsi prevrat vo Fénixovom ráde…“

        „Čože to?“ nechápal Dedalus Diggle.

       „Máte pravdu,“ zaprskal Sirius. Minerva naňho vytreštila oči. A nebola jediná. Všetci šokovane zazerali. Len Snape sa pobavene škľabil. „A ja som sa ani netajil tým, že nesúhlasím s tými zdržiavačkami. Veľmi dobre viete, o čo som sa mesiace snažil. A keby ste ma počúvli a keby sa to spravilo tak, ako som navrhoval… nebolo by už čo strážiť, Voldemort by sa možno ukázal, Ministerstvo by bolo naše, hoci so slabou podporou, ale hlavne… Artur mohol žiť!“ štekol.

        „A Ministerstvo by v tejto chvíli mohlo byť na Voldemortovej strane…“

        „O áno, iste, tieto reči počúvam rovnako často, ako som navrhoval urýchliť celú tú situáciu…“

      „Ale neodpovedal si mi, Sirius,“ pokračoval Dumbledore pokojne. Minerva ho ale poznala najlepšie zo všetkých a vedela, že v sebe dusí hnev. „Pýtal som sa, či si Nymphadore, Billovi a Charliemu povedal, čo stráži Rád na Odbore záhad…“ vyriekol. Siriusovi sa rozšírili nosné dierky.

        „Ak si myslíte, že nejakým spôsobom destabilizujete túto malú nespokojnú vetvičku, ako ju pomenoval Moody, tak sa mýlite,“ vyriekol Bill pokojne. „Sirius niekoľkokrát predsa povedal, aby sme vzali Harryho a šli trocha popohnať veci vpred. Nám je jasné, že to Sirius vie. Ale tiež je nám jasné, že musí mlčať…“

        „Presne, ako povedal brat,“ prikývol Charlie. „A ako som to už povedal aj ja… všetci tu plníte inštrukcie pána riaditeľa,“ pozrel do miestnosti. „Slepo a oddane, akoby… ste ani nemali vlastný mozog…“ vypľul znechutene. „A preto sa znova pýtam, vás pán profesor, keďže ste šéfom Fénixovho rádu. Prečo umrel náš otec?“

        „A čo s tým má Harry?“ spýtal sa potichu Hagrid. Lenže aj keď poloobor šepká, je ho počuť zreteľne. Molly naňho rýchlo pozrela, a potom znova na Dumbledora.

        „Dobre teda,“ privolil Dumbledore a hnev sa už ani nepokúšal skryť. „Ako chcete. Poviem vám pravdu. Ale najskôr, prečo som mlčal… Nie preto, že by som nedôveroval komukoľvek z vás. Ale ten, komu by mala byť povedaná pravda, na to ešte nie je pripravený. A Sirius, teraz ma nepresvedčíš, že nemám pravdu keď poviem, že mlčím presne pre to, prečo mlčíš aj ty. Obaja máme Harryho príliš radi na to, aby sme mu povedali pravdu. A keď nemôžeme povedať pravdu jemu, aké máme právo komukoľvek o tom vravieť? Či ste Fénixy alebo nie. Tá vec sa nás netýka. Týka sa Harryho a Voldemorta. Ani mňa sa netýka. Netýkala sa ani Jamesa a napriek tomu to povedal tebe a Remusovi. Lenže James bol zahnaný do kúta a mal strach. Preto o tom povedal vám, pretože sa mohlo stať hocičo. A aj sa stalo. Ale ani jeden z nás nemá morálne právo o tom vravieť komukoľvek, okrem Harryho. A povedz, Sirius,“ znova sa k nemu otočil. „Si pripravený povedať o tom Harrymu? Ten chlapec ešte nemá ani šestnásť rokov. Čo myslíte, prečo to naťahujem? Keby záležalo čisto na mne, poviem mu to oveľa neskôr. Keby som mohol posunúť čas tak, ako som sa o to snažil, napríklad aj na Odbore záhad, počkal by som, kým ten chlapec nebude aspoň plnoletý. Ty si ho ale chcel vziať a ísť to na Ministerstvo posúriť. Povedz, si pripravený ublížiť mu?“ zamračil sa.

        „Harry toho už v živote zažil dosť,“ vyšlo z neho krotko.

        „Čo s tým má Harry spoločné, dopekla?“ Hagrid sa postavil tak prudko, až sa všetky tri stoličky prevrátili.

      „Na Odbore záhad je proroctvo,“ vyštekol Sirius zamračene. „To sme tam strážili. Je tam proroctvo, ktoré hovorí o Harrym a Voldemortovi…“

        „Čo…“ pípla Molly v hroznej predtuche. Minerva stiahla obočie.

        „A presné znenie?“ pýtal sa Moody.

     „Presne si ho nepamätám… nie od slova po slovo. Ale som si istý, že Albus ho pozná,“ kútikom oka pozrel na Dumbledora, ktorý už sedel a hlavu mal vloženú do rúk. „Hovorí asi o tom, že sa na konci júla narodí ten, kto bude vedieť zabiť Voldemorta a ten niekto bude mať moc, o ktorej Voldemort nebude mať ani tušenia a on ho poznačí a ani jeden nebude môcť žiť, pokým bude ten druhý živý… a vlastne sa musia zabiť, akože jeden druhého… Fakt si to nepamätám,“ zaprskal.

        „Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom… narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína… a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie… a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je druhý na žive… ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať…“

        Tie slová vyšli z Albusa Dumbledora a pôsobili ako dlhé ostré nože, ktoré sa zarezávali do každého z prítomných. V kuchyni bolo absolútne ticho. Všetci tie slová trávili. Sirius videl šok a zdesenie. Molly stekali po tvári slzy, Minerva zbledla ako duch, Bill s Charliem sťažka dosadli na stoličky. Až keď sa ozval hlasný úder, mnohí sa spamätali. To sa Hagrid zviezol k zemi, keď si chcel sadnúť, ale zabudol, že sa stoličky prevrátili.

        „Ale… to nemusí byť o Potterovi, nie?“ prvá sa ozvala Minerva a Molly zavzlykala.

     „Merlinžiaľ, je,“ ozval sa Remus. „Mohol to byť aj Neville Longbottom. Alica s Frankom sa Voldemortovi vzopreli rovnako trikrát ako James s Lily…“

        „Voldemortovi niekto doniesol časť proroctva, ktorú prednášala Trelawneyová Dumbledorovi. Niekto to počul, ale len polovicu a Voldemort chce zistiť, ako znie zvyšok proroctva,“ pokračoval Sirius potichu. „Vedel o tom, že sa narodí dieťa na konci júla a to dieťa ho bude vedieť zabiť…“

        „Potiaľto to poznal a vtedy boli tehotné Lily a Alica. Harry s Nevillom sa narodili na konci júla. Deň po dni. A všetci sa mali začať skrývať, lenže Dumbledore, celkom logicky, skôr tipoval, že to bude Harry…“

       „Je polovičný, rovnako ako Voldemort. Preto si myslel, že preňho bude nebezpečnejší, ako čistokrvný Neville. Ako to dopadlo, to vieme…“

        „Voldemort ho poznačil. Preto má Harry tú jazvu. A preto je Harry jediným, kto ho dokáže zabiť…“

        „Och, Merlin,“ šepla Molly a roztriasla sa. Hestia s Minervou ju objali.

        „Ale to bude omyl,“ vrtel hlavou Hagrid. „To bude omyl…“

        „Kvôli tomuto otec umrel…“

        „Áno, o toto šlo. Aby sme Voldemortovi zabránili dostať sa k tomu proroctvu, pretože si myslí, že je v ňom niečo, čo mu napovie, ako ho má Harry zabiť, alebo ako on môže zabiť Harryho,“ prikývol Sirius.

        „Tak a teraz ste spokojní?“ Albus sa postavil a zamračene pozeral na Siriusa. „Pozri sa na nich…“ mávol rukou do miestnosti. „Poriadne sa na nich pozri a povedz, ako sa asi teraz budú k Harrymu správať? Dokážu to utajiť? Bolo nutné im to povedať? Prečo som asi mlčal, čo myslíš? Pozri sa na Molly… miluje ho ako vlastného. Dokáže sa pred ním tváriť že nevie, čo ten chlapec bude musieť spraviť? A Hagrid? Všetci?“

        „My o tom vieme a správame sa k Harrymu úplne normálne,“ protirečil Sirius. „Alebo nie?“

        „Lenže vy ste mali roky na to, aby ste sa s tým vysporiadali. Rovnako ako ja. A teraz ste to všetko zničili…“

       „Prečo si to myslíte, Dumbledore?“ Sirius sa napriamil. „Pretože sa tým zničili vaše plány? A aké plány ste vlastne mali? Naťahovať čas, pokým Harry nebude dosť starý k čomu? Zrejme k tomu, aby zabil Voldemorta, však? A ako ste ho k tomu pripravovali, keď ste vedeli, čo má spraviť? Dostal nejaký špeciálny kurz? Nejaké lekcie mimo vyučovania? Nejaké mimoriadne hodiny od najschopnejšieho čarodejníka súčasnosti? Nie. Miesto toho musel zachraňovať kameň, zabíjať baziliska, slepo sa chrániť pred utečeným vrahom a zápoliť v akomsi pofidérnom turnaji, na konci ktorého ho Voldemort takmer zabil! A musel sa s tým vysporiadať len s pomocou svojich priateľov…“

        „O čom to hovoríš…“ šepol Albus. Nespokojné, zvedavé šumenie sa ozývalo. Moody vytiahol prútik, Bill s Charliem spravili to isté.

       „Ja neviem, aké máte plány, Dumbledore. Ani aktuálne a ani dlhodobo pretože, ako povedal Charlie, vy sa nezverujete. Podľa proroctva má byť Harry tým, kto ho napokon zabije. Zrejme to je na konci toho vášho plánovania. A vlastne, o to ide nám všetkým. Aby sme zbavili svet Voldemorta. Aby Harry zabil Voldemorta…“

        „Máš pravdu,“ prerušil ho Dumbledore a prepaľoval ho pohľadom. „Harry musí byť tým, kto Voldemorta zabije. To je fakt. A áno, plánujem Harryho pripraviť na tento stret. Lenže, drahý Sirius, ono je to všetko oveľa viac komplikovanejšie, než si vôbec dokážeš predstaviť. Ani nemáš tušenia… Je to Voldemort, sám si ho videl na cintoríne. To už nie je človek a zabiť ho nebude vôbec jednoduché,“ nahnevane vyhŕkol a pozrel do tvárí v miestnosti. A potom znova pozrel na Siriusa. „Harryho pripravím na ten stret, len musím najskôr pochopiť ako. Rozumieš? Nepomôže mu, keď sa naučí bojovať… aj keby sa to naučil úplne dokonalo. Tá príprava…“ zmĺkol a zbledol.

        „Ste v poriadku, Albus?“ znepokojene sa ozvala Minerva.

      „Som, ďakujem,“ prikývol a znova upriamil pozornosť na protestujúcich. „Čakal si, že ho budem učiť bojovať? To si myslel tými súkromnými hodinami?“

     „Rozhodne som nečakal, že sa bude musieť s nebezpečenstvami vysporiadavať len s priateľmi. Že bude musieť improvizovať. A…“

        „A ty si myslíš, že som ho schválne vystavoval nebezpečenstvám? Alebo ako to myslíš…“

        „To snáď nie,“ vrkol Moody. „Toto je už vážne obvinenie…“

        „Buďte ticho, Moody,“ prskol Charlie.

        „Ty sopliak jeden…“

        „Dosť, stačilo,“ zahriakol ich Dumbledore. „A schovajte tie prútiky, pre Merlina. Ideme sa snáď pobiť? Alebo čo? Sme snáď civilizovaní ľudia,“ mračil sa na oboch. Aj na Billa. „Sirius mi povie presne, čo konkrétne sa mu nezdá a skúsime o tom podiskutovať. Vždy sme sa predsa dokázali dohodnúť…“ mračil sa. Moody si nespokojne strčil prútik do rukáva a neprestával zazerať. Weasleyovci sa posadili. „Takže? Sirius? S čím konkrétne nesúhlasíš?“

        „Už som povedal,“ mračil sa Sirius.

        „Rád by som ja, ak môžem,“ Remus spravil krok vpred.

        „Iste, nespokojná vetvička…“

        „Albus, v prvom rade, nikto z nás si nemyslí, že ste snáď schválne nechávali Harryho v nebezpečenstvách…“

        „Hoci Minerva minulý rok protestovala proti tomu turnaju…“

        „Sirius, nechaj to na mňa, prosím… Albus,“ obrátil sa k nemu. „Faktom je, že máte plány. Nikto nepochybuje o tom, že sa snažíte, ako najviac dokážete, aby sme spoločný boj vyhrali. Bolo to tak pred dvadsiatimi rokmi a je to tak určite aj teraz. Ale… a teraz mi to nemajte za zlé… všetko plánujete sám a nehnevajte sa na mňa, na všetko sám nestačíte… Keby ste nám viac dôverovali a dovolili nám sa na tých plánoch zúčastňovať aktívnejšie, nielen plnením inštrukcií… keby ste si vypočuli návrhy a porozmýšľali nad nimi, možno usúdili, že by sa veci mohli udiať aj inak, než ako ste ich naplánovali vy…“

    „Proste robíte chyby,“ Sirius nemohol tie diplomatické kecy počúvať. Dumbledore naňho pozrel prekvapene. „Chybujete, čoraz častejšie. A to bolo to, čo na začiatku povedal Charlie. Že má toho veľa na srdci, čo chce povedať… a to došiel pred piatimi dňami z Rumunska a všimol si to. My ostatní, čo sme tu, len súhlasíme a pritakávame… slepí a hluchí… pretože vám bez výhrad dôverujeme… a to je kameň úrazu…“

        „Kameň úrazu?“ šokovane vyšlo z Dumbledora. Otočil sa a pozrel na Severusa. Ten sa opieral o stenu, ruky prekrížené na prsiach a tváril sa, že je mu to jedno. Pokrčil ramenami na Albusov pohľad. Ten sa pozrel na Moodyho, ktorý stále zazeral. Pozrel sa na Kingsleyho, ktorý mal zamyslene stiahnuté obočie. A pozrel sa na Minervu, ktorá sa naňho dívala opatrne.

        Ale vraveli mu to predsa aj obrazy. Že by nemal niesť na svojich ramenách úplne všetko a sám. Že by sa mal zdôveriť. Už si vybral Severusa a myslel si, že by to mohlo stačiť. A teraz sa ozvú oni piati a vyčítajú mu… Čo všetko vlastne? Sťažka sa posadil na stoličku.

        „Dobre, počúvam vás. Aké máte výhrady?“ spýtal sa potichu.

        „Albus, nebudeš snáď počúvať…“

        „Mlč, Alastor. Nech predložia argumenty, nech mi ukážu a dokážu kde konkrétne robím chyby. Zaslúžia si, aby som im dal priestor…“

        „Výborne, tak sa pozrime, ako chcú štence vycvičiť školiteľa…“

       „Ja začnem, ak môžem…“ ozval sa Charlie pozerajúc na Siriusa. Ten mykol plecami. „Poviem len to, čo som si všimol po príchode z Rumunska. Čo sa zmenilo odvtedy, kedy som tu bol naposledy, kedy som dostal ústny prísľub, že sa najbližšie stanem Fénixom. Nezmenilo sa nič… Od augusta, kedy som tu bol, som vám poslal tri listy. V týchto listoch som spomínal, že v Rumunsku ľudia veria návratu Veď viete koho. A nielen v Rumunsku, ale aj v Bulharsku, Maďarsku a v ostatných krajinách východnej Európy. Od Kingsleyho vieme, že sa niečo podobné deje aj v Južnej Amerike. A keby sme pátrali ďalej, dozvedeli by sme sa aj o iných krajinách, kde…“

        „A čo má toto znamenať?“

        „Keby ste držali hubu, Moody, tak by ste sa to dozvedeli následne…“

        „Len sa upokoj, Weasley…“

        „Upokojte sa všetci, dobre?“ zaprskala Tonksová.

     „Bojovalo sa v prvej vojne a bude sa bojovať aj teraz,“ pokračoval Charlie. „Veď viete kto naberá sily. Zháňa si smrťožrútov, Hagrid vravel o obroch, Remus o vlkolakoch. A bude pokračovať. Môžeme si len predstavovať, čo temné sa mu podarí podvoliť si. A vy robíte čo?“ díval sa na Albusa. „Myslím, čo robíte preto, aby sme sa posilnili? Keď sa pozriete okolo seba… Je tu osemnásť čarodejníkov. Osemnásť. Sturgis je vo väzení, devätnásť. A keď si to rozoberieme… madam Pomfreyová toho príliš nenabojuje, ospravedlňujem sa, rovnako ako slečna Bonesová a Dung tiež nie je ktovieaký bojovník. A ja ešte oficiálne nie som Fénix, ale dajme tomu… Profesor Snape musí byť na opačnej strane. Čiže dohromady šestnásť bojaschopných čarodejníkov vrátane mňa. Nezdá sa vám to málo? Koľko nových čarodejníkov ste získali? Bojaschopných… Tonksovú, Billa a mňa. Troch! Zdá sa vám to ako dostatočná príprava k boju?“ díval sa po miestnosti. „Keď na nás vybafne horda smrťožrútov spolu s vlkolakmi a obrami a ktovie čím… my šestnásti sa dokážeme brániť sotva tri minúty…“

        „Bude podpora aurorov, predsa,“ mračil sa Moody.

     „Súhlasím. Ale ja vravím o Fénixoch. Veď aj Harry si počas jediného stretnutia vytvoril armádu viac ako tridsiatich čarodejníkov…“

        „Nejdeš snáď zrovnávať pubertiakov s nami…“

        „Nejde o zrovnávanie,“ skočil Moodymu do reči Bill. „Ide o princíp. A chuť. A je jedno kto alebo na aké účely. Keby sa chcelo, tak sme už mohli mať okolo seba minimálne päťdesiat bojovníkov z východnej Európy…“

        „Kvalitných bojovníkov. A bolo by ich viac. Keby som dostal sovu, mohli byť už v Anglicku. Keby sa pristúpilo na Siriusov návrh a zničilo sa to proroctvo skôr, mohli sme prostredníctvom týchto bojovníkov obsadiť Ministerstvo a zabezpečiť si chýbajúcu podporu…“

          „Násilím? To nemyslíte vážne?“ zavrtela hlavou Amélia.

        „Keby sa zničilo proroctvo a vykričalo by sa to do sveta, Voldemort by bol od hnevu purpurový a sám by sa ukázal,“ vložil sa aj Sirius. „A svet by uveril. Títo bojovníci by len dohliadali na to, aby sa mu nepodarilo zvrátiť situáciu na Ministerstve…“

        „Boli by to vlastne takí… spoľahlivejší aurori,“ prikývla Tonksová.

      „My len poukazujeme na jednu zo situácií, ktorá sa mohla a mala riešiť inak. Od počiatku. Odvracanie pozornosti Ministerstva a Voldemorta bola len jedna z možností… a ako sa ukázalo, nie príliš šťastná možnosť. Dôkazom toho je fakt, že je Artur mŕtvy, Weasleyovci na rovnakej úrovni ako vy, Sirius a Harry, proroctvo stále dostupné a bez kontroly a vy zrejme skončíte na Rokforte…“

        „Ale mohlo to dopadnúť oveľa horšie, tou vašou agresívnou iniciatívou,“ nepozdávalo sa Amélii.

        „Mohlo. Tiež som tam mohol ísť len s Harrym a tajne proroctvo rozbiť a my sme nemuseli nič strážiť. Aj to som navrhoval, pokiaľ si spomínate,“ uštipačne jej pripomenul.

        „A ďalšie pochybenia, ktorých som sa mal dopustiť?“ spýtal sa Albus pokojne. Moody ho prešpikoval neveriacim pohľadom. Vážne nechápal, prečo tých sopliakov vôbec počúva.

        „Zastávame názor, že sa viac vecí malo a dalo riešiť inak,“ Sirius sa zamračil. „Len minulý rok ich bolo niekoľko. Napríklad zrušenie turnaja. Harryho meno bolo podstrčené s jednoznačným úmyslom… a nech mi nikto nevraví, že by ste neboli dosť schopný ten turnaj zrušiť…“

        „Šlo o záväznú čarodejnú zmluvu a ty veľmi dobre vieš, čo to znamená…“

        „Dobre, možno,“ odfrkol. „Ale pokiaľ viem, záväzná zmluva je jasne daná a pohár bol oklamaný…“

        „Nejakým spôsobom tá zmluva musela vzniknúť, nejak sa tie podmienky museli stanoviť a pokiaľ je nám z histórie známe, vždy to boli len tri školy…“ pridal sa aj Remus.

       „Bol oklamaný, máte pravdu. Nielen podstrčením Harryho mena, ale aj novými podmienkami. Sám Crouch v Moodyho tele hneď vravel, že pohár musel niekto oklamať. A nech si myslíte, čo chcete, tá zmluva sa zrušiť nedala. Harry musel súťažiť…“

        „V poriadku. A čo samotný Crouch?“

        „Čo s ním?“

        „Oklamal vás.“

        „A nielen mňa. Oklamal všetkých. Pôsobil presne ako Moody. Nemal som dôvod mu nedôverovať…“

        „Takže si ani nepripustíte možnosť, že keby ste boli vnímavejší, mohli ste odhadnúť, že to nie je Moody?“

        „Nie,“ rázne zamietol. „Ani jeden raz som sa mu nepokúsil dostať do hlavy. Nemal som dôvod. Dôveroval som mu, bol to predsa Fénix. Ani jeden z nás, ktorí sme boli na škole, si nevšimol nič zvláštne… A okrem toho, dával pozor na podozrivých…“

        „Nemusel dávať pozor na nikoho. On sám bol podozrivý.“

    „To vieme teraz. A ďalej? Budete mi vyčítať, že som dovolil, aby Ministerstvo postavilo na hranice Rokfortu dementorov?“

      „Vskutku prezieravé predpokladať, že keď som sa cez nich dostal z Azkabanu, budú mi prekážať pri pokuse o preniknutie na hrad. A vôbec, ako animágovi by sa mi to cez Zúrivú vŕbu nikdy nepodarilo, však?“ zavrtel hlavou. „Čiže neexistovala možnosť, že by som sa k Harrymu dostal a zabil ho najmä po tom, ako začala vrieskať Tučná dáma, alebo ako som napadol Rona…“

        „Vedel som, že si nevinný,“ potichu vyšlo z Dumbledora. „Alebo nie, nevedel, ale myslel som si to. Nie, že by som ti veril pred rokmi, ale keď si ušiel a keď sa vravelo o tom, že si pôsobil normálne… len čistá duša sa môže ochrániť pred dementormi a keď mi budeš teraz tvrdiť, že animág je chránený… iste. Ale nie v trvaní dvanástich rokov…“

        „Prečo ste to nepovedali Harrymu?“

        „Veril by mi? Nemal som dôkazy rovnako ako sme ich nemali pred tvojím útekom na Hrdozobcovi. Skutočne si myslíš, že keby som veril, že by si mohol ublížiť Harrymu, tak by som to nechal len na dementoroch? Keby som si myslel, že si vinný, nechal by som bez dozoru Zúrivú vŕbu? Ideálnu cestu na hrad? Najmä po tom, ako už bolo jasné, že si na hrade bol? Nevedel som síce, o čo presne ti ide. Myslel som si, že sa chceš dostať k Harrymu a všetci mi prepáčte, ak som si na okamih pomyslel, že by ste sa mohli stretnúť a vysvetliť si to… čo sa napokon aj stalo…

        Teraz bude zrejme nasledovať druhý ročník. Iste, tu sa môže javiť, že som pochybil. Ani vo sne by mi ale nenapadlo veriť na niečo bájne… to na margo toho, čo chceš naznačiť. Prečo som si neuvedomil, že sa hradom plazí bazilisk? Pavúky, ktoré pred baziliskom utekajú, som nikde nevidel. Kohúty mohol zadrhnúť hocikto. Nie je tajomstvo, že niektorí študenti nenávidia Hagrida… mohli sa mu chcieť pomstiť. A skamenenie nastáva napríklad aj po požití elixírov… nehovoriac o tom, že je všeobecne známe, že pohľad do očí baziliska zabíja. Iste, budete namietať že po tom, čo sa zjavil ten nápis, mal som byť pozornejší. Mohol som. Skutočne som ale nevedel, že bazilisk existuje. Tak isto to mohol byť niečí hlúpy vtip. Niekto si mohol naštudovať tú legendu a postupovať podľa nej… napísať ten nápis, zahrdúsiť kohútov, nechať požiť elixír na skamenenie… a možno napokon niekoho zabiť. Podozrenie som mal, až keď skamenel Nick, nedošlo mi to ale. Keby mi Harry povedal, že niečo počuje… Ale ani fakt, že začal používať parselčinu, nič neznamenal. Už tu bolo povedané, že ho ako maličkého Voldemort poznamenal. A skutočnosť, že Ginny Weasleyová píše do akéhosi denníka… To som mal odkiaľ vedieť? Bolo to malé, vetché dievča, rovnakej fyziologickej štruktúry ako Harry… bola často chorá, myslel som si to isté, čo aj jej bratia a to som ju nevídal tak často, ako oni…

        A zrejme prejdeme k prvému ročníku. Nevšimol som si Voldemorta v hlave Quirella? A kto by čakal niečo také? Nezvyknem sa hrabať v hlavách profesorov.. Ukryl som Kameň mudrcov na hrade. Po prvé, nikto o ňom nemal vedieť. Nechal som tam trojhlavého psa… ubezpečujem ťa ale, že bol vycvičený. Hagrid by ti vedel rozprávať. Vystrašiť, odplašiť, len to mal robiť. Kameň bol chránený aj ďalšími úlohami zostavenými dostatočne. Ale ako tu už dnes raz zaznelo… bol to Voldemort, kto riadil Quirella a prepáčte mi, keď som vtedy nepredpokladal, že sa Voldemort zjaví tak skoro. Nepoznal som vtedy ešte Harryho a jeho priateľov dostatočne. Kto by aj predpokladal, že jedenásťročné muklovské dievča identifikuje Kameň mudrcov? Kto mohol tušiť, že sa pred nimi Hagrid preriekne a oni sa to rozhodnú vyriešiť na vlastnú päsť? A ako si spomínate, ani nepodozrievali toho pravého...“ povedal potichu a s povzdychom zavrtel hlavou.

        „Snažíte sa poukázať na moje chyby,“ pokračoval po krátkej chvíli. „Môže sa vám to javiť, ako chyby, ale je to len súbeh náhod a nevysvetliteľných udalostí. Ak si ktokoľvek z vás o mne myslí, že som pri svojich krokoch postupoval s úmyslom ublížiť Harrymu, alebo komukoľvek inému, tak ste blázni. Myslieť si o mne, že senilniem a nestíham, to môžete. Nech sa páči. Ale nedovolím myslieť si, že niečo robím naschvál…“

        „A čo Harry u Dursleyovcov?“ spýtal sa Sirius.

        „Tichošľap, to nevyťahuj,“ upozornil ho Remus.

        „Čo s nimi?“ spýtal sa Albus dívajúc sa, ako sa potichu dorozumievajú. Sirius sa na Remusa zamračil.

        „Len mi vysvetlite, prečo musel skončiť tam a či ste ho nekontrolovali vy, alebo Hagrid, či Minerva?“

        „Ja som sa na Harryho pýtal!“ ozval sa Hagrid. „Pravidelne,“ pozrel na Minervu, ktorá prikývla, ale nehovorila nič.

      „Už som vám vysvetlil, ako je to s kúzlom matkinej obety. Budete argumentovať tým, že som mohol Weasleyovcov alebo kohokoľvek začarovať tak, ako pred pár rokmi… Mohol. Iste. Vtedy som ale tento spôsob uznal za najlepší. Skutočne som nepredpokladal, že sa Lilyna sestra bude správať k Harrymu tak, ako sa správala. Arabella Figgová vravela, že je chlapec menší, chudší a nosí Dudleyho šaty. Nikdy sa jej ale ani slovkom nezmienil, čo u Dursleyovcov zažíva. Pýtala sa ho. Harry má jednoducho v povahe nesťažovať si. Zrejme bol prinútený u Dursleyovcov sa tomuto naučiť. Rozprával málo, keď bol u nej. Lenže podľa jej slov to bol milý, pekný a trpezlivý chlapec, ktorý nepovedal jediného zlého slova na svoju rodinu. A nepovedal nič ani proti jeho pobytom u Arabelly, ktoré neznášal. Videla to na ňom. A keď som sa bol naňho ja pozrieť… áno, Sirius, nemysli si, že som ho tam strčil a desať rokov oňho neprejavil záujem… a nemuseli mi to Minerva s Hagridom ani pripomínať… tiež som nevybadal známky týrania. Nevidel som modriny, nevidel som utrápený výraz, nevidel som nič. Bol menší? Nebol ešte v puberte, tam chlapci rastú najviac. Bol vychudnutý? V tých handrách sa dalo ťažšie rozoznať, či je len chudý alebo podvýživený. Mal na sebe obrovské šaty po svojom bratancovi? Bol vonku, hral sa, netušil som, či v podobných šatách chodí aj do školy. Proste bol vonku a Petúnia mu obliekla takéto šaty, keby sa zašpinil alebo ich roztrhol… Či mal hlad, to som nemohol odhadnúť, nikdy som sa mu nevotrel do hlavy. A vždy… zdôrazňujem vždy, keď som sa naňho prišiel pozrieť, vyzeral pokojne a umiernene. Hral sa síce sám, buď pred domom, alebo na ihrisku, ale predpokladať, že nemá priateľov… to by komu napadlo?“

        „Pekne,“ prikývol Sirius, ale presvedčený nevyzeral. „A čo…“

        „Nie, toto skutočne nie,“ zamračil sa naňho Remus.

        „Keď všetko, tak všetko…“ opätoval mu zamračenie. Remus zavrtel hlavou. „Povedzte mi ešte jedno, Albus. Nikdy ste na Harryho neuvalil nejaké posilňujúce kúzlo? Ochranné? Alebo hocaké?“

        „Z čoho ma obviňuješ?“ zamračil sa naňho Albus. „Že som o tom všetkom vedel? Že som si bol vedomý toho, ako tam s ním zaobchádzajú? Že som ho posilnil, aby ho nebodaj… nezabili?“ spýtal sa. Molly si zahryzla do jazyka strieľajúc pohľadom z jedného na druhého.

        „Harry sa priznal… nie mne, ale napokon aj mne,“ Sirius svoje slová vypúšťal pomaly a zreteľne. „Všetky tie bitky, ktoré vyfasoval… Niekedy nedostal štyri dni jesť, dávali mu len vodu… To nemohol prežiť len tak, to mi nenahovoríte…“ takmer šepol. Nielen Molly vykvikla zhrozene.

     „Ale prežil, Sirius,“ Albus tiež šepol dívajúc sa naňho prekvapene. „Neviem ako… zrejme Dursleyovci vedeli, ako udierať… A Harry nás už neraz presvedčil, že má talent dostať sa z nepríjemných situácií. Vieme už roky, že bol vždy silnejší, než sa javil… Ja som naňho nikdy nijaké kúzlo nepoužil a ak si myslíš opak…“ nedohovoril. „Ty si vážne myslíš, že by som dovolil, aby mu bolo ubližované?“ neveriacky zavrtel hlavou.

        Obaja muži si uprene hľadeli do očí, pokým si ostatní vymieňali pohľady. Sirius napokon odfrkol a odvrátil pohľad ako prvý. Albus mal v očiach slzy, to videl. Ale neveril mu. Nie, stále si myslel, že sú jeho úvahy správne. Možno nie všetko, ale o dosť veciach Dumbledore proste vedel a vyhovovali mu. Áno, Dursleyovci spravili z Harryho silného človeka a práve to Dumbledore potreboval. Potreboval, aby Harry nemal priateľov. Aby nevedel o tom, kto vlastne je, čo by u Weasleyovcov možné nebolo. Potreboval Harryho zničeného a vďačného za nové možnosti, ktoré sa mu príchodom do čarodejníckeho sveta otvorili. Na to sa Dumbledore spoliehal a hoci on nebol priamo tým, kto Harryho mučil, dovolil to a jeho vina je o to väčšia.

        Na druhej strane bol Dumbledore, ktorý sa pokúšal pochopiť, v ktorom okamihu sa stala chyba. Prečo sa to takto všetko pomrvilo. Očakával problémy od nespokojnej protestujúcej vetvičky, či ako ich pomenoval Moody, ale až takúto otvorenú kritiku a výčitky nečakal. Vlastne ho teraz ani nezaujímalo, akým spôsobom sa Sirius dopracoval k svojim úvahám a obviňovania. Okamžite začal kalkulovať, čo to bude znamenať pre budúcnosť. A následne mu došlo, že to znamená absolútnu katastrofu. Nie preňho, alebo Harryho, či Siriusa, ale pre celý svet.

        Odvrátil sa od Siriusa, aby pozrel do miestnosti a videl, že si ostatní v hlave premieľajú to, čo bolo povedané. Prešiel si rukou po tvári. Bolo toho veľa na takého starého človeka, akým bol.

      „Myslím, že toho bolo povedaného už dosť,“ vyriekol starý muž po chvíli. Neveriace šepkanie ustalo. „Chcem ešte vedieť jedno, než prejdeme k tomu najdôležitejšiemu kroku,“ otočil sa znova k Siriusovi. „Povedz mi, prečo bolo nutné riešiť tvoju nespokojnosť týmto spôsobom a pred všetkými? Prečo si jednoducho za mnou neprišiel? Mohli sme sa o tom porozprávať,“ vyčítavo naňho hľadel.

        Sirius sa mračil. To mu už ale Remus zovrel predlaktie. Zrejme bolestivo, pretože naňho jeho priateľ pozrel s výčitkou. Tri sekundy medzi nimi prebiehala mĺkva komunikácia. Diskutovali o tom niekoľkokrát, preto ho Remus ticho varoval, aby nepovedal to, čo by skutočne chcel povedať.

        „Chcel som, aby to počuli všetci,“ Sirius pozrel na Albusa. „A aby porozmýšľali…“

        „O tom, že som schválne ubližoval Harrymu? Alebo komukoľvek inému?“ neveril Albus. Sirius si zahryzol do jazyka a napočítal do desať. Molly sa prudko nadýchla.

        „O tom, že už na všetko sám nestačíte, nech si myslíte čokoľvek,“ potichu povedal.

      „Aha,“ prikývol Albus. A zavrtel hlavou. „Nevravíš pravdu. Myslíš si niečo úplne iné, ale to je tvoj názor. Mám veľa dôležitej práce a nebudem sa zdržiavať presviedčaním teba a ani nikoho iného. Nebudem ani vysvetľovať svoje jednotlivé kroky. Myslím, že som stále dosť dôležitý k tomu, aby sa môj názor bral na vedomie a rešpektoval. Jedno si ale ujasnime hneď teraz. Pred všetkými, ktorých si si vybral za svedkov…“ zamračil sa. „Pravda o proroctve je prezradená. Myslím, že sa nič horšie stať nemohlo, ale stalo sa… Čo proroctvo znamená, je jasné každému. A kto videl Voldemorta musí chápať, že zabiť ho nebude také ľahké. A ja sa práve teraz zameriavam na to, aby som prišiel na spôsob, ako ho zabiť. Keď naňho prídem… chcem od teba sľub. Chcem, aby sa tvoja nechuť voči mojej osobe nepreniesla aj na Harryho. Pretože ten chlapec bude musieť raz dostať lekcie. Bude musieť pochopiť, ako bude musieť zničiť Voldemorta. A to mu nevysvetlí nikto, len ja, prípadne niekto, koho k tomu ja určím… Môžeš mi dať sľub, že tvoje súčasné vnímanie mojej osoby nebude prekážkou k tomu, aby som v budúcnosti pracoval s Harrym?“

        „Harry je dosť chytrý na to, aby vedel, čo je dôležité,“ potichu odvetil Sirius. „Keď budete vedieť, ako bude môcť zničiť Voldemorta, samozrejme s vami bude spolupracovať. Nezabúdajte však na úprimnosť, Dumbledore. Dobre viete, že práve toto spôsobilo vaše nezhody s Harrym. A vlastne… nedostatok úprimnosti a zatajovanie dôležitých faktov spôsobili aj dnešné nezhody…“

        „Iste,“ vypustil Dumbledore roztrpčene. Pozrel na Remusa, ktorý mu pohľad opätoval. Bill s Charliem vyzerali bojovne. Nymphadora pod jeho pohľadom sklonila hlavu. Obrátil sa k ostatným. „Aby mohla táto schôdza ešte pokračovať, je nutné, aby sme všetci vyložili karty na stôl. Zaznela námietka voči môjmu spôsobu vedenia práve sa rozbiehajúcej vojny. Kto zdieľa rovnaký názor, ako Sirius, Remus, Nymphadora, Bill a Charlie, nech sa postaví a prejde k nim…“

       Sirius si znova musel zahryznúť do jazyka. Kto sa asi tak postaví, aby tým prezentoval nesúhlas s Dumbledorom? Nikto. Vymenil si pohľad s Charliem, ktorý sa zaškľabil.

        „Dvojčatá budú držať s vami, že?“ natiahol Mundungus dívajúc sa na Billa. „Tak to ja sa pridám…“

      „Teba vojna nikdy nezaujímala, však?“ natiahol Moody. „Ja nesúhlasím s ničím, čo tieto decká tárali. Ani náhodou. Albus, stojím za tebou…“

        „Na slovách Charlieho je ale niečo pravdy,“ ozval sa pomaly Kingsley. „Keby nás bolo viac, boj by bol jednoduchší…“

        „A kde je napísané, že Albus nechcel rozširovať rady?“ odfrkol si Moody. „Aurorov sú dobré dve stovky…“

        „Aj v minulosti ich bolo toľko a takmer nás vyhubili. Spomínaš?“ pripomenul mu Kingsley. „A docielili by toho, nebyť faktu, že ho Harry zastavil. A keď ho má zastaviť aj teraz, bude potrebovať ešte väčšiu podporu…“ Kingsley sa postavil vedľa prekvapeného Siriusa. „Lucy by sa so mnou nerozprávala, keby som sa vám otočil chrbtom,“ zamrmlal nečujne. A Sirius sa uchechtol. Dung stál za figu, ale Kingsley bol super.

        „Ja…“ hlesla Molly dívajúc sa z Minervy na Hestiu. V hlave si pripomenula znenie proroctva. A spojenie Harryho s Ginny. „Och, Merlin…“ šepla a roztrasene sa postavila. Charlie priskočil, aby ju podoprel. Pozrela na syna. Keby tu boli tí jeho kamaráti z Rumunska a keby sa to spravilo tak, ako vraveli… Artur… „Som s rodinou. A do nej patrí aj Harry…“

        „Dve stovky aurorov sú síce fajn, ale radšej päťdesiat presvedčených chlapov,“ prehlásil Dedalus Diggle a pozrel na Emmelinu Vanceovú. „Sama si už brblala, že nás je smiešne málo…“

        „No áno, to áno…“ zakoktala sa a pozrela na Albusa. „Ale čo ak Albus skutočne chce posilňovať rady Fénixov?“

        „Už by s tým začal dávno, nie?“ zavrtel hlavou Diggle. „Pri všetkej úcte, Albus, ale vaše tempo náboru k Fénixom je… traja čarodejníci behom viac ako roka… To je dajme tomu…“

        „Cca dvadsaťpäť percent jedného čarodejníka mesačne,“ ochotne sa ozval Bill.

        „Týmto tempom by nazbieral päťdesiatku čarodejníkov…“

        „Za viac ako šestnásť rokov?“ pridala sa Hestia.

       „Zhruba,“ prikývla Minerva dívajúc sa Albusovi do očí. „Chceli ste niekedy začať rozširovať rady Fénixovho rádu, Albus?“ opatrne sa spýtala. „Alebo ste chceli pokračovať v boji tak, ako doteraz? S tým, že my budeme odpútavať pozornosť a vy vyškolíte Pottera v tom, ako sa zbaviť Veď viete koho?“ mierne sa zamračila. Riaditeľ bol ticho, len na ňu uprene hľadel. „Možno ten váš plán bude sláviť úspech a možno je to tak, ako vraví Black. Že sa to dá riešiť aj iným spôsobom…“ dodala stále ho prebodávajúc pohľadom a poskytujúc mu čas k reakcii. Mlčal. „Och, Merlin, ste ten najtvrdohlavejší chlap pod slnkom,“ zaprskala nespokojne a rázne sa postavila. „Nemyslite si teraz, že som vám snáď prestala veriť, ale zároveň verím aj tomu, že sa rady Fénixov musia rozšíriť…“ odfrkla a prešla k Molly, ktorú chytila pod pažu. „Poďme, Hestia…“

        Hestia sa pridala. Poppy tiež, avšak ešte váhavejšie než Minerva. Pamätala si však, koľko mala práce pred dvadsiatimi rokmi a podľa predpokladov to malo byť teraz ešte horšie. Čo ak umrie niekto ďalší?

        Na mieste ostala sedieť len Amélia Bonesová a Elphias Doge. Samozrejme Moody. A ešte Hagrid, ktorý sa díval z jedného na druhého. Miloval Dumbledora a miloval aj Harryho.

        „A bude môcť vo vojne bojovať každý, kto bude chcieť?“ díval sa na Siriusa. „Nebude treba nejakých… ja neviem…“

        „Každý, kto sa bude chcieť pridať, bude vítaný,“ sľúbil mu Sirius. Hagrid takmer vyplašene pozrel na Dumbledora. Ten sa mierne pousmial.

        „Vstávaj, Hagrid a pridaj sa k nim,“ jemne mu dohováral. „Som možno dôležitý, ale Harry je dôležitejší. Absolútne ti nebudem mať za zlé, keď sa pridáš k Harrymu…“

        „Dobre teda, šak hej…“ prikývol poloobor a zviechal sa zo zeme.

        „Hotovo?“ spýtal sa Dumbledore dívajúc sa na Elphiasa. Ten pokrútil nosom a prikývol. Pozrel na Améliu.

        „Som rozhodne na umiernenejšej strane…“

        „A ty, Severus?“ vyzval ho Albus.

      Snape zdvihol hlavu, akoby ho niekto vytrhol z driemot. Bol to vskutku pôsobivý obrázok. Všetci boli pri Blackovi, okrem Moodyho, Dogeho a Bonesovej. Tiež mal toho na srdci dosť, čo chcel povedať. Zdržal sa však.

        „Na mojom presvedčení nezáleží. Ak príde k boju a moje utajenie bude ešte plniť svoju funkciu… tak budem bojovať na strane smrťožrútov. Pravda je ale tá, že Temný pán tiež nechápe, prečo nepriberáme viac ľudí na svoju stranu…“

        „Aha, tak to je potom pádny dôvod, to skutočne,“ nedalo Albusovi, aby sarkasticky nenatiahol. „Dobre teda, drvivá väčšina zdieľa rovnaký názor ako Sirius. Čiže drvivá väčšina z vás chce, aby sa činnosť Rádu uberala iným smerom, než doteraz. V poriadku, súhlasím. A ako chcete asi postupovať, ak môžem byť taký smelý a pýtať sa?“ povytiahol obočie smerom k Siriusovi. Ten si vymenil pohľad s ostatnými. Moody sa uchechtol. A štence doštekali.

        „Charlie sa vráti do Rumunska a okamžite sa nakontaktuje s tými, ktorí chceli prísť. Zároveň bude zháňať ďalších. Všetkých bude posielať sem,“ spustil Sirius to, o čom sa už päť dní rozprávali. „Poslal som sponzorský dar z peňazí, o ktoré som obral svoju rodinu… dosť slušnú sumu… avšak dar bol odmietnutý s tým, že nečestné peniaze nechcú. Nevadí, neurazili ma. Skôr naopak. Príde nám to vhod. Spolu s Remusom sa porozhliadneme po niečom… čo ste to vraveli?“ zamračil sa na Billa.

        „Zoženieme priestory, niečo ako muklovské kasárne. Jednoducho… keď sem prídu cudzinci, budú musieť niekde byť a sem sa nevojdú. Čiže zoženieme ubytovanie. Z Malfoyových peňazí sa bude dotovať aj stravovanie…“

        „Tí chlapi nie sú nároční,“ pridal sa aj Charlie. „Spolu s nimi by prišlo niekoľko žien… kvôli vareniu a praniu a tak…“

        „Kasárne by sa prispôsobili potrebám…“

        „No a samozrejme by sme chceli začať monitorovať pohyb smrťožrútov. Severus dokáže dať adresy, kde sa zdržujú…“

        „Škodili by sme. Keď budeme vedieť, kde budú, budeme zatýkať. A keď príde k boju, budeme bojovať…“

     „Premýšľali sme aj nad vycvičením napríklad hipogrifov… Dokázali by rozkopnúť smrťožrútovi aj hlavu, napríklad. Samozrejme, ak by to bolo možné…“ Charlie pozrel na Hagrida.

        „Keď bude dosť času, myslím, že to pôjde…“

        „Výborne…“

        „Skvelé, gratulujem, unikátne,“ zachechtal sa Moody.

        „Niečo na tom bude,“ Albus súhlasne prikývol. Moodymu zmrzol úsmev na tvári. „Týmto spôsobom by sa pokračovalo v odpútavaní pozorností… avšak dobrodružnejším a nebezpečnejším spôsobom…“ mierne sa pousmial. „V čom je ten plán lepší než ten môj?“ uškrnul sa.

        „Napríklad v tom, že by už hnev Ministerstva neznášal len Harry a po novom Weasleyovci… ak nebudem rátať seba alebo vás,“ Sirius sa naňho díval pokojne. „Znášali by ho viacerí. A napokon… Voldemort už bude odhalený, pretože prvé, čo chcem spraviť, kým je ešte čas, je vziať Harryho na Ministerstvo a proroctvo proste zničiť…“

        „Prosím?“ nechápal Dumbledore.

        „Počujete dobre. Najlepšie niektorú z nasledujúcich nocí…“

     „Nemôžeme predsa čakať, kým si pre proroctvo príde Voldemort. A spoliehať sa na aurorov, že ho uchránia, tiež nemôžeme. Čo keď je tam Benedictov Khanov viac?“ pridal sa aj Remus.

        „Ministerstvo ale pod kontrolou ešte nemáme,“ zamračila sa na nich Amélia. „Ešte aspoň tri mesiace…“

        „A za tri mesiace to budú ďalšie dva mesiace a tak ďalej…“ prskol Bill.

     „Vraveli ste, že máte šesťdesiatpercentnú podporu,“ Sirius na ňu uprene hľadel. „Povedzme, že zajtra proroctvo zničíme… Voldemort si preňho nepríde pozajtra. Zničili by sme ho totiž tajne. Chvíľu mu bude trvať, kým sa k nemu pokúsi dostať. Zatiaľ budú pokračovať letáky a zábava pre Ministerstvo. A keď tam pichne nos… teda, nepichne, on nos nemá… keď zistí, že nemá čo získať a v hneve sa ukáže celému svetu… Fudga zrejme trafí šľak a vy sa stanete ministerkou. Dovtedy tu už budú Európania a tí na Ministerstve pomôžu aurorom… aby výmena vedenia prebehla pokojne a aby sa zabránilo prípadnému zvratu, o ktorý by sa mohol niekto v budúcnosti pokúsiť, na to tam budú špeciálne jednotky Fénixov…“

     „Premýšľali sme, v budúcnosti, nainštalovať na Ministerstvo kúzla,“ vložil sa Bill. „Na odhalenie klamárov. Alebo niekoho, kto by bol pod Imperiom. Pod Všehodžúsom… tých možností je viac.“

        „To sú plány vskutku hodné k podrobnejším úvahám,“ súhlasil Kingsley. Tonksová mu s úškľabkom drgla do ramena.

        „A ako sa chcete dostať na Ministerstvo?“ pýtala sa zamračene Amélia Siriusa. „Pokúsili sa o to už Podmore a Bode… a boli zatknutí. Chcete tam vziať Pottera a čakať, že vás nechajú tak?“

        „V prvom rade... Podmore a Bode boli pod Malfoyovým Imperiom… neuvažovali racionálne, len bezducho plnili príkaz. V druhom rade… o jeden plášť sme síce prišli, ale stále ešte jeden máme a vy poznáte zabezpečenie takmer všetkého. A čoho nie, tak s tým si poradíme. A v treťom rade… strážil by Kingsley, nie?“

        „Vážne?“ podivil sa.

        „To prejednáme…“ drgol ho aj Sirius.

       „Dobre, možno, povedzme, že to proroctvo zničíte… tajne. Čo ďalej?“ Amélia pozrela na tichého Dumbledora. A pozreli naňho všetci.

      „Ak tomu rozumiem, zničenie proroctva je priorita a ďalej bude nasledovať odvracanie pozornosti, aby bol čas… tentoraz k tomu, aby dorazili rumunské jednotky?“ opýtal sa.

        „A bulharské, maďarské, poľské… je ich dosť,“ prikývol Charlie a bolo na ňom vidieť, že je stále na Albusa nahnevaný.

       „A dovtedy budeme dúfať, že sa Ministerstvo nezblázni a neprebehne zmena, ktorú síce chceme, ale až vtedy, aby sme mali aspoň osemdesiatpercentnú podporu,“ prikývol.

        „Nemôžete dúfať, Albus, že bude niekedy Ministerstvo mágie úplne vyčistené,“ opatrne vyriekla Minerva netušiac, či je alebo nie je na ňu riaditeľ nahnevaný. „Aj keby boli percentá akokoľvek veľké, aj v nepatrnom zvyšku percent môže byť niekto podobný Bartymu Crouchovi mladšiemu…“

        „Áno, iste, to viem,“ prikývol zamyslene. „Hoci si stále myslím, že je to šialenosť, drvivá väčšina si to takto praje a mne neostane nič iné, len súhlasiť,“ jemne sa pousmial. Sirius si už znova zahryzol do jazyka.

        „A aké sú vaše plány?“ spýtal sa Bill. „Myslím na momentálny stav. Minister vás vyzval k stretnutiu, na ktorom chce odpovede na konkrétne otázky. Ako sa zachováte?“

        Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Albus zamyslene pozeral niekde za Billa a Siriusovi v okamihu napadlo, že si prispôsobuje svoje plány práve vzniknutej situácii. Nedalo sa inak, musel Albusa v tomto obdivovať. Toto bežný smrteľník neovláda. Po chvíli zdvihol Albus hlavu a pozrel na Minervu.

        „Vzhľadom k tomu, že už minister požiadal správnu radu o moje odvolanie… a ak sa na stretnutie nedostavím, bude to jasným signálom, že malo Ministerstvo pravdu… okamžite ma odvolajú. Premýšľal som však nad iným. Keby som sa nedostavil, bol by som vinný, ale zanechal by som za sebou spúšť. Ak sa dostavím, čomu by som sa chcel vyhnúť, nie je zrejme nič, čo by sa dalo ministrovi nahovoriť. Premýšľal som nad tým, že vezmem spomienky nás všetkých a jednoducho ho do nich unesiem, aby videl jeho návrat zo všetkých strán. Ak by z toho pohľadu nezošalel, obvinil by ma, že som oklamal ďalších čarodejníkov… Napadlo mi jednoducho mu povedať pravdu, vziať ho na Odbor záhad, do Siene proroctiev a ukázať mu to proroctvo… tvrdil by však, že sa naplnilo. Veď ho už raz Harry zastavil... A ak nebudeme brať do úvahy krajné riešenie a nezabijem ho, pretože to je rýchlejšie ako sa pri auroroch pokúšať o únos, jediným východiskom je priznať sa a vziať vinu na seba. Harry, Artur aj Sirius boli mnou oklamaní…“

        „Ale…“

       „Bolo by to samozrejme len dočasné…“ nenechal protestovať Minervu. „Lenže mne sa nechce ísť na niekoľko mesiacov do väzenia. Mám totiž veľa práce… Preto by som bol rád, keby sa stretnutie uskutočnilo v Rokforte, kde je Félix a mne by sa podarilo utiecť po priznaní skôr, než by ma uväznili,“ usmial sa. „Preto sa hneď zajtra vrátim na Rokfort, aby som bol videný a nadhodím pred Dolores, že by minister mohol prísť za starým pánom… v tej ich snahe o moje rýchle zatknutie nebudú premýšľať, prečo to chcem takto. Predpokladám, že tam bude minister aj s aurormi ešte ten večer. Lenže…“ pozrel na Minerva.

        „Budete musieť zmiznúť a tá osoba sa stane riaditeľkou,“ zamračila sa.

     „Bude profesorský zbor schopný vysporiadať sa s touto situáciou? Pretože presne to sa stane. Dolores sa stane riaditeľkou Rokfortu…“

        „Myslím, že sa profesorský zbor s touto situáciou vyrovná ďaleko horšie, ako samotní študenti,“ natiahla. „Ale ak je to nutné, profesorský zbor sa zrejme veľmi ochotne pridá k rebelujúcim študentom a Dolores skutočne začne ľutovať toho nápadu, že na Rokfort doliezla…“ zafunela. Charlie sa zachichotal dosť nahlas.

        „Vyrazí ma hneď v januári…“ zaskučal Hagrid.

        „Upokojte sa, Rubeus,“ Minerva mu položila ruku na predlaktie. „Ak by sa tak malo stať, môže začať hľadať náhradu za komplet celý profesorský zbor…“

        „Ak by sa tak malo stať, Rubeus, tak pôjdeš na jedno miesto,“ oznámil dívajúc sa na Hagrida. „Dočasne ti tam bude dobre,“ usmial sa významne. „Profesorský zbor žiadne hromadné výpovede nebude dávať, pretože sa môže stať, že ich Ministerstvo prijme a na Rokforte by nezostal nikto, kto by chránil študentov,“ pozrel na Minervu. Tej sa síce rozšírili nosné dierky, ale prikývla.

        „Dobre teda,“ upriamil pozornosť na Siriusa. „Vravíš, že prvou vecou, ktorú chceš spraviť je to, že vezmeš Harryho na Ministerstvo, aby ste rozbili proroctvo. Budem dúfať, že sa vám to s pomocou Kingsleyho a Nymphadory podarí… A keď toto plánuješ… si pripravený povedať pravdu Harrymu? O tom, čo to proroctvo znamená? Čo bude musieť spraviť?“ dvihnúc obočie. Molly pozrela rýchlo na Siriusa.

        „On to už vie,“ odvetil Sirius.

        „Ako?“ nechápal Moody. „Kedy si mu to povedal?“

        „Povedali sme mu to všetci. A nielen jemu,“ Sirius kývol hlavou k dverám. Charlie k nim prešiel a odsunul stoličku, na ktorej visel niečí kabát a za nimi, na zemi, ležali predlžovacie uši. Šnúrky sa ťahali popod dvere. „Dovolili sme si povedať deckám, aby počúvali… a tiež sme si dovolili zablokovať vaše kúzlo utajenia,“ díval sa na Albusa. Starý pán už bol starý, ale aj tak bolo vidieť, že zbledol.

        „Týmto spôsobom?“ neveril. „Nepovedal si mu to sám? Takú dôležitú informáciu?“

     „Ako vidíte, som pokojný,“ nedal sa. „S Harrym sú práve v tejto chvíli jeho najlepší priatelia. Sú to ľudia, ktorí sú pripravení mu kedykoľvek pomôcť a podporiť ho. Absolútne som nemal strach, že by sa s týmito informáciami nedokázal vyrovnať, keď sú pri ňom…“ A hlavne Ginny, pomyslel si. A Albus to pochopil.

        „Ale prečo takto? Prečo museli počúvať celú schôdzu?“ vyštekol naňho Moody.

        „A prečo by nemohli?“ ozval sa Bill. „Tajilo sa pred nimi stráženie niečoho… a ak si myslíte, že by im Harry nepovedal o proroctve, keby sa o ňom dozvedel, tak sa mýlite…“

        „Oni pred sebou nemajú tajomstvá, viete?“ natiahol Charlie. „A okrem toho, Ginny, Ron, Fred a George si tiež zaslúžili vedieť, prečo zomrel ich otec…“

        Albus pozrel z jedného na druhého a zavrtel hlavou.

        „Rozhodli sme sa totiž, že už bolo dosť tajností ohľadne boja s Voldemortom,“ zdôraznil Sirius. „Minimálne sa to týka nás… tej malej nespokojnej vetvičky… a decká medzi seba počítame. Dokázali viac odhodlania a chuti bojovať, než ktokoľvek z nás,“ pozrel na Moodyho. Keby mohol, tak naňho starý auror skočí.

       „V poriadku,“ prikývol Albus. „Rozhodli ste sa, že bude po vašom… a ja budem pevne dúfať, že všetky vaše úmysly dôjdu do zdarného konca.“

      „Spravíme pre to všetko,“ prikývol aj Sirius vážne sa dívajúc na Albusa. „Decká, môžete!“ zahlásil. Albus pozrel k dverám a potom naspäť na Siriusa.

        „Schôdza ešte neskončila…“ pripomenul.

        „Schôdza bude pokračovať s nimi…“

        „Aha…“

     Albus sa pozrel na Severusa a ten už znova mykol plecami. Varoval starého pána, že sa niečo chystá. Že budú Weasleyovci protestovať dosť hlasno. Ale až takúto ofenzívu teda nečakal. Na jednej strane súhlasil s tým, že Albus nerobí nič, aby ich pozíciu posilnil. V tom mali pravdu. A možno mali pravdu aj v ďalších plánoch, ktoré sa týkali fungovania Rádu. Ale to ostatné… Obviňovanie Albusa Blackom bolo cez čiaru. Dobre, áno, on sám si bol vedomý toho, že Albus vlastne nikdy nič nepovie. To jeho tajnostkárstvo bolo niekedy otravné. Black si ale nemôže myslieť to všetko, čo naznačil. A čo by len idiot nepochopil. Ale čo keď…

        Nikdy nikomu nepovedal, že pociťoval hlbokú nenávisť k Harry Potterovi ešte skôr, než sa on dostal na Rokfort, aby mu svojím vzhľadom pripomínal otca. On ho nenávidel od chvíle, kedy ho celý čarodejnícky svet začal oslavovať. On totiž prežil. A ešte než prvý raz Albus nadhodil myšlienku, že sa Temný pán raz vráti a to prekliate proroctvo až vtedy bude platiť, bol rozhodnutý ísť a toho malého všiváka zahrdúsiť holými rukami. Zistil si, kam ho Dumbledore s Minervou strčili. A bol tam…

           Nie, vtedy ho už nešiel zahrdúsiť holými rukami, ale bol zvedavý. Harry Potter mohol mať vtedy necelých sedem rokov. Syn Lily Evansovej bol skutočne príliš malý, príliš chudý, v handrách o dobrých sedem čísiel väčších, než by bolo vhodné. Nech mu nikto nepovie, že by doma nemal staré šaty, ktoré by mohol vonku roztrhať a v ktorých by nevyzeral, že sa v nich utopí. Nezaujímalo ho to ale, preto sa nad tým hlbšie nezamýšľal. Tučný chlap ho vtedy vyviedol na dvor, držal ho pod pažou a ťahal, až to vyzeralo, že ho drží vo vzduchu. Chlapec ani nepípol. A chlap ho šmaril na trávnik s tým, že keď ten malý zmätok neostrihá živý plot tak, ako si to on predstavuje, nedostane jesť. Nekričal, nerobil scény, aby náhodou susedia nič nezačuli, ale stalo sa. A chlapec tam len sedel, dobrých päť minút, díval sa na dom a držal sa za ruku, ktorú mu ten chlap takmer vykrútil. Potom sa rezignovane postavil a s jediným smrknutím vzal nožnice, aby sa pustil do práce.

        Snape si spomenul na výraz toho chlapca. Iste, vtedy mu to bolo jedno, pretože ho nenávidel a jedno mu to bolo aj teraz, keď mu to Black pripomenul. Lenže… čo keď má pravdu aj v tomto? On to videl len raz, pretože sa len raz bol naňho pozrieť. Ale keď tam Dumbledore chodil pravidelne, ako vravel a vedel, že Minerve a Hagridovi to zakázal, nemohol si skutočne nič nevšimnúť? Nevidel niečo podobné, ako vtedy on? Iste, nebol to prejav nejakého násilia, ale ten chlapec bol jednoznačne smutný. Príliš vážny na sedemročného chlapca.

     A podobný výraz mal aj teraz, keď prišiel spolu s celou tou jeho bandou do kuchyne. Vlastne všetci boli vážni a zadumaní, napriek tomu jednoznačne zmierení a upokojení. Black mal pravdu aj v tomto.

        „Počuli ste všetko?“ Black sa naňho díval. A Potter prikývol.

        „To hlavné asi áno,“ pozrel na dvojčatá, ktoré pristúpili k svojim bratom. „Tie uši síce nefungujú úplne na sto percent, ale to, že sa stanem vrahom… to sme počuli…“

 

aktualizované: 15.05.2022 19:39:21