OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 19.

        „Tak ako to bolo s tým Snapeom?“ spýtal sa Harry Siriusa. Stretol sa s ním spolu s Ginny v Škriekajúcej búde. Tentoraz vzali aj Lucy, ktorá sa chcela poďakovať za to, že bude môcť stráviť prázdniny na Grimmauldovom námestí. Ron s Hermionou boli prinútení zúčastniť sa príprav hradu na Vianoce, ako prefekti a vzhľadom k tomu, že im Minerva prísne dohovárala, museli aspoň chvíľu sekať dobrotu. A brať so sebou Nevilla s Lunou, to sa neodvážili. Dosť riskovali aj s Lucy, ale jedna osoba sa dala lepšie prehliadnuť ako tri. A tak oceloty stlačili hrču pri Zúrivej vŕbe a ona sa prešmykla dnu.

        Žiadosť Minervy McGonagallovej sa v DA, respektíve v jej Potterovej vetve, stretla s veľkým odmietaním a protestami. Všetci ale napokon uznali, že mal Harry na mále a vlastne sa už lúčil so svojou akademickou kariérou na Rokforte a len šťastie a slizolinská tuposť mu zachránili krk. Tak to okomentovali. Dohodli sa, že budú tvrdiť to, že bolo zrkadlo v matraci, nie pod matracom a Slizolinčania to prehliadli.

        Seamus s Deanom si síce mysleli, že by mohli pokojne povedať pravdu o tom, že je na hrade jeden parádny škriatok a nevideli ani dôvod, prečo zapierať, že im Snape pomohol, hoci sa tomu dalo len ťažko veriť. Podľa ich názoru však šlo o veľmi vysokú hru a zrejme bude lepšie, keď nebudú poznať viac podrobností. A určite budú mlčať. S úškľabkami vtedy povedali, že sa boja toho, aby im Dobby neprestal náhodou robiť poriadky, keby nemlčali a vyzvedali. Harry si v duchu povedal, že sa s chlapcami plánuje oveľa jednoduchšie, ako s dievčatami.

        Letáky sa teda od toho dňa neobjavili. Dvojčatá sa ale nechceli vzdať svojich aktivít. Siedmaci na hodinách DA ani netrénovali, len špekulovali a dohovárali sa medzi sebou. Aby vzápätí vypukla v slizolinskej fakulte epidémia črevnej virózy s behačkami a zvracačkami a ak aj Poppy zistila, že to nie je skutočná črevná chrípka, mlčala. Dva krát sa stalo, že sa škaredo na Harryho pozrela, akoby on za to mohol. Tentoraz skutočne nemohol.

        Následne sa kontroloval vodovodný systém v podzemí, kde mali Slizolinčania fakultu a tí sa museli na týždeň vysťahovať do učební, na provizórne lôžka, aby prebehlo kompletné čistenie. Nič sa samozrejme nenašlo, ale našťastie na hrade neboli odborníci a tí, ktorí niečo tušili, mlčali. A ak aj Snape zistil, že to nie je úplne nevinné, mlčal.

        Prebehla totiž ostrá výmena názorov medzi rokfortskou inkvizítorkou a zástupkyňou riaditeľa. Po vypuknutí epidémia Dolores žiadala, aby to Minerva riešila, ako zástupkyňa riaditeľa. Tá jej nakričala, že sa vďaka Dekrétom postavila do nadriadenej funkcie a jej funkciu zástupkyne prakticky zlikvidovala, tak nech si rieši situáciu sama.

        A potom sa s ťažko skrývaným pobavením celý profesorský zbor díval na to, ako Dolores čoraz viac zachvacuje panika. Vysťahovanie a následnú kontrolu a čistenie vodovodného systému, to profesori povedali nahlas, pretože hľadanie problému jej ani nenapadlo. Ona ich chcela poslať domov. Minerva k tomu nevidela dôvod. Chcela ich nasťahovať do ostatných fakúlt, Minerva, Pomona a Flitwick nesúhlasili. Snape sa bavil, keď už vyzeralo, že dostane zrádnika. Sybilla povedala, že sa predsa môžu vyčarovať lôžka a hneď si v duchu nadávala, keď Dolores blyslo víťazne v očiach.

        Potom jej Snape našepkal, že by sa mohla zvýšiť výroba elixírov. Flitwick medzi rečou spomenul, že by sa mal zvýšiť počet lôžok na ošetrovni a mohli by sa osloviť dobrovoľníci, ktorí by boli ochotní Poppy pomôcť. Ibaže Slizolinčania, tí nepostihnutí, krčili nosmi a keď chcela túto úlohu zadať Dolores ostatným fakultám, vyletela na ňu Minerva s tým, že žiadne dieťa nie je vyškolenou ošetrovateľkou a fakt, že sa jedná o vynášanie mís a čistenie zvratkov, pretože toľko záchodov vážne nemali, nie je argument k tomu, aby Dolores zneužívala deti. A nikto drahej Dolores nepovedal, že to Poppy zvláda celkom dobre. Stačí predsa len mávať prútikom.

        Minerva sa dívala na to, ako Dolores pobehuje po ošetrovni, neupravená a spotená, v neskutočnom smrade a nevie, či vyniesť misu, chlácholiť stonajúcich, ktorých tam bolo viac ako tridsať, liať do nich elixíry, ktoré hneď vyvrátili na jej habit a sledovala, ako hrá pred ňou Poppy divadlo. Mrkli na seba. Po dvoch dňoch sa Minerva láskavo ponúkla, že zájde k Mungovi a požiada o to, aby im poslali dve ošetrovateľky na výpomoc. Na týždeň by to pre Rokfort mohli spraviť.

        Pohľad, ktorý jej venovala okakaná Dolores stál za všetky prachy. Keď sa po týždni situácia upokojila, zistilo sa, že sa epidémia rozšírila len v podzemných vodách a neohrozuje vrchné poschodia, ani kuchyňu, kde bola voda nekontaminovaná. Keď sa počet stonajúcich znížil a Slizolinčania sa vrátili do svojej fakulty, Minerva poďakovala Dolores za zvládnutie tejto kritickej situácie. Všetci ale dobre vedeli, čo sa v priebehu týždňa dialo a ako profesori, tak hlavne študenti mali vlastne prázdniny.

        A Harry bol veľmi potešený, že sa toto dvojčatám podarilo. Hoci ho testraly, ktoré nevidel, šokovali rovnako, ako ostatných z ich ročníka, nepáčilo sa mu, ako sa Dolores správala k Hagridovi. A znova, hoci to čakali, dokázala byť veľmi nepríjemná a odporná, podporovaná Slizolinčanmi, a on sa znova pristihol pri myšlienke, že si mal tú prvú hodinu vybrať iný cieľ. A večne dobitý Hagrid, ktorý im nechcel povedať, kde k stále novým zraneniam chodil, sa zdal byť dobitým aj zvnútra. Ich následné hodiny boli absolútne nudné a nezáživné. Hermiona si sľúbila, že ich veľkému priateľovi nejako pomôže. Ak ho však Dolores nevyhodí.

        „Snape mi poslal odkaz, aby som ho nekontaktoval a popravde, po kontakte s ním túžim rovnako, ako po kontakte s Umbridgeovou, ale zaujíma ma, ako na to prišiel?“ Harry sa odvrátil od okna v búde, aby sa otočil ku klbku pri stole, ktoré študovalo prospekty domov. Nakoniec sa rozhodol Sirius pre kompromis. Prekvapil Harryho domom, ktorý spolu vyberú a rozhodol sa, že si ho venujú na Vianoce.

        „Nemal by som o tom hovoriť,“ Sirius zdvihol hlavu. „Ale aj tak to viete, tak čo,“ mykol plecami. Aj dievčatá zdvihli hlavy. „Dobre vieš, čo sa stalo na mojom procese s Malfoyom. Dovolil si vyhrážať sa Amélii. Neverím, že je on schopný nejakú vyhrážku dotiahnuť do konca…“ zaškľabil sa, „ale možno by si na to našiel nejakých ľudí. A preto je pri nej skoro nonstop Kingsley,“ pozrel na Lucy. Prikývla. Vedela, že sa jej strýko viac venuje dohliadaniu na budúcu ministerku, ako muklovského premiéra.

        „Dobre, to je Amélia. Ale čo Snape?“ spýtal sa Harry netrpezlivo. Po tej príhode sa k nemu Snape správal rovnako, ako predtým. Nič sa nezmenilo. A keďže ho nemal kontaktovať, tak za ním ani neprišiel, aby sa ho na to spýtal. A v kútiku duše chcel profesorovi povedať aspoň vďaka, hoci na to Snape určite kašle zvysoka. Prisadol si k nim.

        „Malfoy sa jej totiž vyhrážal aj cez Susan…“

        „Čože?“ vyhŕkla Lucy. Ginny s neveriacim úškľabkom zavrtela hlavou.

        „No áno, taký je to veľký chlap,“ uškrnul sa Sirius. „Ešte menej verím tomu, že by spravil niečo Susan Draco, ako že by jeho otec nabral k niečomu odvahu. Každopádne sa začalo strážiť na oboch frontoch…“

        „Aha, takže Snape stráži Susan, dobre,“ prikývol Harry. „A akú to má súvislosť so mnou?“

        „No… v spolupráci s Dumbledorom vyčaril Snape kúzlo. Silné kúzlo, ktoré sa volá Tabu na meno…“ pozrel do ich nechápavých tvárí. Povzdychol. „Asi takto. Je to zložité kúzlo a môže fungovať hocako. Tak, ako čarodejník chce, aby fungovalo. No a oni to spravili tak, že ak sa v blízkosti Draca Malfoya vysloví meno Susan Bonesovej, toto dá signál Snapovi a on sa na to kúzlo naviaže a bude počúvať, čo plánujú. Mysleli si, že by začuli plán k tomu, ako jej ublížiť. No a…“ Sirius sa uchechtol, „v ten deň, kedy Dolores spustila cirkus okolo zrkadla, sa Malfoy o Susan zmienil. Povedal niečo v tom znení, že možno ti povedala Susan Bonesová, ktorej to mohla povedať jej prekliata tetuška, ako to na procese prebiehalo, ale vraj tomu neverí a preto to povedal Dolores. A tá ho požiadala, aby spolu so spolužiakmi čakal o tretej na Filcha, ktorý ich mal vziať do vašej aj bystrohlavskej fakulty a oni tam mali nájsť niečo, nejaké komunikačné zariadenie, ktoré určite používaš, aby som ti dával rozumy,“ usmial sa Sirius dívajúc sa na Harryho.

        „Takže Tabu na meno,“ prikývol.

        „Mama mi o ňom vravela,“ prezradila opatrne Lucy. Aj keď jej bol Sirius sympatický, cítila sa trocha nesvoja v jeho spoločnosti. Najmä po tom, ako ju stískal a vravel, že je šťastný, že si jeho krstný syn našiel takú fešandu a že sa teší na Vianoce, až ho Harry zahriakol, aby toho nechal. Bol na ňu príliš rozjarený, príliš veselý, príliš hlučný. Ale aj to chápala. Aj o ňom jej Harry toho vravel veľa. „V minulosti to používali pri špionážach…“

        „Áno, napríklad,“ súhlasil Sirius. Pozrel na Harryho. „Snape na mňa posledne zavrčal, aby som ťa naučil, ako sa chrániť. Vraj nechávať si takú vec pod vankúšom… to si mohol vymyslieť len ty…“ zavrtel hlavou. „Nebyť Remusa, tak sa s ním pobijem.“

        „Ale má pravdu,“ ozvala sa Ginny. Mykla plecami, keď na ňu všetci pozreli s výčitkou. „Nedomysleli sme to. Mapu nosíme so sebou, plášť si striedame, ale tiež ho nenechávame bez dozoru a rozhodne nie pod matracom. Mali sme to isté spraviť aj so zrkadlom. Ibaže sme ho nechceli rozbiť…“ znova mykla plecami.

        „Možno,“ privolil Harry. „Dobre, bola to hlúposť,“ s nevôľou súhlasil. „Mali sme ho nechať v kuchyni, kde by Dobby dohliadol…“ pozrel na Siriusa. „A ako to bolo s Dobbym?“

        „Stalo sa to na poslednej vyučovacej hodine. Slizolin mal s Bifľomorom Dejiny, pokým vy ste boli s Bystrohlavčanmi v skleníkoch. A Snape mal v triede šiestakov, ktorí varili v kotlíkoch. Podľa Snapa je to najlepší moment, kedy môže premýšľať,“ zaškľabil sa, „vraj nahodí nepriateľský výraz a decká sa boja aj hlesnúť. Akoby vedel používať aj iný výraz… Každopádne, Malfoy sa zveroval svojim kumpánom. Starším Slizolinčanom dala zrejme inštrukcie sama najväčšia krava pod slnkom. A keď povedal Susanino meno, kúzlo sa ozvalo. Cítil to. A započúval sa. Bolo za pätnásť tri. A zaklopal nejaký prvák s odkazom...“ na moment zmĺkol.

        „A o tretej sme už boli vo Veľkej sieni…“

        „Áno, pokým vy ste šli tam, oni sa od svojich spolužiakov odtrhli, aby sa pridali k starším a keďže by sa do vašich klubovní nedostali, šiel s nimi ten starý šmukel. Snape vrkol po nejakom dievčati, aby odviedla šiestakov do Veľkej siene s tým, že zlikviduje ich kotlíky, aby nevyvreli a nevybuchli… Hlúposť. Hneď, ako sa za nimi zavreli dvere, mávol prútikom a nechal ich zmiznúť. A niekedy medzi tým premýšľal, čo s tým spraviť. Zastaviť sa to už nedalo, aj keby našiel nejakú výhovorku, ako to zastaviť. Predbehnúť by ich už nedokázal a keby aj, cez portrét by sa nedostal. A potom si spomenul, že je vlastne na hrade niekto, kto sa rýchlo dostane do vašej klubovne a Dumbledore to nebol. Nie, že by mal radosť z toho, že ti robí službičku,“ významne sa na Harryho uškrnul. „Vlastne povedal, že by bol rád, keby si vypadol už nadobro, ale sám si uvedomuje, že by to nebolo vhodné. Vraj to robil kvôli Fénixom, ale aj tak ma nepresvedčí, že ťa nezačal milovať…“

        „Ale prestaň,“ zamračil sa Harry, pokým dievčatá sa pohihňávali.

        „Dobre! Zavolal Dobbyho. Skúsil to. Myslel si, že bude reagovať len na teba a riaditeľa a možno by to aj tak fungovalo, ale Snape zahlásil, že ho potrebuje a prosí, aby prišiel, pretože Harry Potter potrebuje pomoc... No a ďalej už viete, čo sa dialo. Vychrlil to na škriatka a Dobby by pre teba spravil prvé aj posledné…“

        „Aha, takže takto,“ prikývol Harry a mierne stiahol obočie. „Takže som mal sakra šťastie…“

        „Správne,“ Sirius sa naňho uprene díval. „Keby Malfoy nespomenul Susan, teraz by si bol preč z Rokfortu a Dolores by sa zrejme snažila ťa strčiť do Azkabanu.“

        „Niečo podobné mi hovorila aj McGonagallová a ja som jej sľúbil, že už s letákmi skončíme,“ prezradil. Na Siriusovej tvári sa zjavilo niečo, čo Ginny identifikovala ako smútok. „Tento rok to vydržíme a na ďalší uvidíme, čo bude robiť Dolores. Možno už bude po ministerstve…“ skúsil a pozrel na krstného otca.

        „Asi ťažko,“ vrkol. Harry povytiahol obočie a on prevrátil oči. „Stále vládne názor, že treba zdržovať, pokým nebude mať Amélia viac podpory. A ja som im vravel, že sa Malfoy vráti…“

        „A vrátil sa,“ prikývla Ginny.

        „Nechodí si po ministerstve ako páv a pravda je taká, že po ňom pokukujú podozrievavo viacerí, ale za ministrom začal chodiť znova.“

        „Prečo? Prečo ho to tak láka na ministerstvo?“ vyzvedal Harry. „Je to kvôli tomu, kvôli čomu sa stále odpútava pozornosť?“ Sirius zovrel pery a pozrel na Lucy. Mierne sčervenela. „Ale prestaň, aj tak už vie dosť na to, aby sme pred ňou nemali tajomstvá,“ pevne prehlásil a chytil ju za ruku. Sčervenela ešte viac a sklonila hlavu. Sirius mrkol na Ginny, ktorá sa uškrnula. „Dobre, zjavne ste s mojím vzťahom spokojní obaja… a teraz vrav,“ vyzval Siriusa netrpezlivo. „Dolieza Malfoy za ministrom kvôli tým zdržovačkám?“

        „A je to, čo chce Tom, na ministerstve?“ spýtala sa Ginny. Sirius sa zamračil. „Tá chodba, o ktorej sa Harrymu snívalo… Tom ostáva v utajení a zrejme jeho ľudia sliedia… a Malfoy sliedi na ministerstve. Nehovoriac o tom, že Toma sklamal, ako sa písalo a ako si prehlasoval. Takže? Je to tam?“

        „Je to záležitosť Rádu…“

        „A blablabla, dobre, to vieme od začiatku,“ prerušil ho Harry nervózne.

        „Povedal som ti, že keď nastane správny moment, poviem ti všetko. Ten moment ale ešte nenastal… A nie, viac zo mňa v tejto záležitosti nevytiahnete…“ prerušil jeho nadýchnutie. Harry sa naňho díval.

        „Keby ale záležalo len na tebe, tak si mi to povedal už dávno, nie?“ skúsil. Chvíľu si uprene hľadeli do očí. Nechcel mu povedať, že keby záležalo na ňom, Harry by sa o tom nedozvedel nikdy. Nechcel ani vravieť, že sa ho to bytostne týka. A pritom mu chcel všetko vyklopiť na rovinu.

        „Vydrž ešte chvíľu,“ vypustil miesto toho potichu. Harry sa pozrel na Ginny, ktorá mykla plecami. Zavrtel hlavou. „Miesto toho mi povedzte, ktorý dom si vyberieme?“ Sirius veselo rozprestrel prospekty.

        „Toto nie sú domy, toto sú panstvá,“ upozornila Lucy.

        „No, trošku viac priestoru,“ mykol plecami s úškľabkom. „No a čo? Môžem si dovoliť panstvo. Som Black,“ zachechtal sa. „Ale nie… vážne. V prvom rade sú to muklovské panstvá bez akejkoľvek viazanosti na magický svet. Za druhé, vypustíme všetky možné aj nemožné zaklínadlá k ochrane… a pritom sa nebudem cítiť ako vo väzení. Za tretie, dosť miesta k hraniu metlobalu a trénovaniu aurorstva. Za štvrté, pri každom je aj jazierko na kúpanie. Za piate, vnútri dosť miesta, takže sa tam zmestí aj Remus, aj Weasleyovci, keď budú chcieť a keď nebudeme chcieť, ani sa tam nemusíme stretnúť…“

        „Jasne, pochopili sme,“ chichúňali sa dievčatá.

        „A Hrdozobca budem chcieť naspäť… to za šieste,“ uchechtol sa a kútikom oka pozrel na Harryho, ktorý sa usmieval.

        „Ja neviem, mne sa to zdá dosť… výstredné,“ Harry zdvihol hlavu k Siriusovi, ktorý sa zatváril sklamane. „Ale keďže si Black, trocha výstrednosti neprekáža. Mne sa páči najviac tento…“

        „Myslel som si,“ potešilo Siriusa. „A váš názor, milé dámy?“

        „Aj tento celkom ujde…“

„Ja neviem, či sa môžem vyjadrovať…“

        „Ale prestaň, Lucy. Samozrejme sa môžeš vyjadrovať. A ešte jedna prosba… tykaj mi. Dobre? Keď mi niekto vyká, pripadám si ako starec…“

        „Tak dobre...“

        „Myslíš, že sa mám v tvojom mene poďakovať Malfoyovi za pekné panstvo, na ktoré sa ti zložila rodina Blacková? Vieš, aby to odkázal tatkovi…“

        „Ty nevieš nič, iba rýpať, Ginevra,“ zahral pohoršenie.

        „Nevrav mi Ginevra, pokiaľ ti je život milý,“ ona svoju hrozbu myslela vážne. Harry sa na nich zabával. Chvíľu ešte prezerali vybratý dom, porovnávali izby a plánovali. Sirius sa vyjadril, že do Vianoc ho budú proste mať. A hotovo. Aspoň bude mať do konca školského roka čo robiť, aby zariadil všetko, čo bude možné.

        „Tonksová ti s tým pomôže,“ nadhodil Harry.

        „Áno, určite. Škoda ale, že to do Vianoc nestihneme. Pôjdeme ho ale omrknúť,“ pozrel na dievčatá. Prikývli. „Výborne. No a… plány na Vianoce. Chcem zájsť na jednu večeru aj k Joy,“ pozrel na Harryho. Prikývol. A uškrnul sa. Ginny sa vyjadrila, že je v tom Sirius až po uši.

        „Jasne, pôjdem sa s ňou zoznámiť.“

        „Áno, iste, už som to spomínal,“ uchechtol sa. „A vezmeš so sebou aj Lucy, dobre?“ pozrel na dievča. Tá rýchlo pozrela zo Siriusa na Harryho.

        „Prečo nie?“ mykol plecami a pozrel na Lucy. Pýrila sa, ako zbadal. Usmial sa. „A prečo nemôže prísť na Grimmauldovo námestie? Kvôli Rádu?“ obrátil sa naspäť k Siriusovi.

        „Uhm, nie je členkou,“ zaškľabil sa. „O dôvod na viac, prečo sa s tým domom ponáhľam. Vieš?“

        Vedel. Sirius v tom bol proste až po uši.

        „Zdá sa mi to všetko také… nepatričné...“ vyšlo z Lucy, keď sa po zasnežených pozemkoch vracali do hradu. Ginny odletela od Zúrivej vŕby ako sokol, pretože sa mala ešte stretnúť s Eddiem a rozhodne chcela tým dvom poskytnúť trocha súkromia.

        „Čo myslíš?“ spýtal sa Harry. Neponáhľali sa. Mali ešte dosť času. A hoci jeho čakala hromada úloh, toto bol určite zaujímavejšie strávený čas. Usmial sa. „Myslíš Siriusa?“

        „Napríklad,“ súhlasila a zastavila. „Pôjdem na Vianoce s vami a zdá sa mi to…“ zavrtela hlavou. „Joy na Grimmauldovo námestie nemôže a ja áno?“ povytiahla obočie.

        „No a? Si moja priateľka. Si Ginnina najlepšia kamarátka. A si Kingsleyho neter. Joy je zatiaľ len jedno z toho…“

        „Tvoja priateľka?“ zahihňala sa.

        „Ešte to by chýbalo,“ odfrkol a pritiahol si ju k sebe. Držal ju za pás. „Majú zrejme dvojaký meter. Vieš? Decká asi nepovažujú za potenciálnu hrozbu a preto si myslia, že sa môžu pred nimi ukazovať. Myslím Rád. Hermiona bola u Siriusa cez leto a nikomu to neprekážalo. A keby Nevilla pustila babička, tiež by tam bol. A keď už to máte takto zariadené, tak budeš proste s nami,“ mykol plecami a vtisol jej bozk na pery. „Mrzí ťa, že nemôžeš byť s rodičmi?“

        „Určite,“ prikývla a objala ho. „Je to tak ale roky. Určite by sa dalo vyčariť prenášadlo, ale dosť, že sa vybavujú dve do roka. Štyri by boli nápadné. A okrem toho, moji rodičia Vianoce nepovažujú za nejako dôležité…“ prezradila a pozrela do jeho prekvapenej tváre. Uškrnula sa. „Pamätám, ako raz mama na Štedrý deň ledva stihla večeru, ktorú prichystal otec,“ zasmiala sa. „On sa snažil držať nejaké vianočné tradície, ale teraz, keď tam nie som, zrejme bude aj on dvadsiateho piateho miesto hrabania sa v ponožkách vyhrabávať nejaké kosti…“

        „Milá predstava,“ potriasol hlavou. Zasmiali sa. A dívali sa na seba. „Trápi ťa ešte niečo?“ potichu sa spýtal.

        „Budem sa tam cítiť divne,“ pochmúrne z nej vyšlo. „Cudzo a…“

        „Nechaj toho,“ prerušil ju s mierne stiahnutým obočím. „Budeš tam so mnou a s Ginny. Bude tam Sirius, ktorý si ťa zjavne zamiloval. Ron a dvojčatá. A keď spoznáš Weasleyovcov, poriadne ich spoznáš, tak zistíš, aká úžasná je Molly. Aj Artur. Všetci. A Remus s Tonksovou sa ti páčili už skôr. Tak…“

        „Ja viem,“ prerušila tentoraz ona jeho.

        „Ale keď nechceš, nemusíš ísť,“ mykol plecami a chytil ju za ruku. Vracali sa naspäť k hradu. „Môžeš ostať tu. Predpokladám, že štedrovečerná večera v spoločnosti Dolores a Trelawneyovej je určite lákavejšia…“ zaškľabil sa.

        „Si somár,“ zasmiala sa a oprela sa oňho. „Jasne, že pôjdem rada.“

        „Výborne. Tak už ani slovo o tom…“

        Trocha ju to upokojilo. Určite cítila obavy z cudzieho prostredia a cudzích ľudí, ktorých síce už videla, ale teraz s nimi bude pod jednou strechou celé dva týždne a doteraz sa rozprávala len s Harrym, Ginny a Ronom, trocha dvojčatami a to bolo všetko. Čo ak s nimi ostane sama? Dokáže sa baviť normálne? Boli to zrejme hlúpe myšlienky, ale také máva občas každý. A ju to trápilo o to viac, pretože jej na tom záležalo. Záležalo jej na Harrym a veľmi a tieto pochybovačné myšlienky ju rušili.

        A Harrymu záležalo na nej. Vravel jej dosť často, že ju má rád a ona o tom nepochybovala. Nepatril k ľuďom, ktorí by tárali. Skôr naopak.

        Do večere bola ešte hromada času a oni sa zašili v maličkej kutici na metly, ktorú navštívili už niekoľkokrát. Vlastne sa stala ich akousi zástavkou, nech šli kamkoľvek. A ona sa na tie chvíle tešila. Dávno si uvedomila, že Harryho miluje. Nemá ho len rada, ale miluje ho, pretože inak nevedela pomenovať to, čo pri ňom cítila.

        „Neznášam zimu,“ priznal, keď ju oprel do výklenku.

        „Zimu máš rád. Nemáš rád prechádzky po zime,“ opravila ho a obaja si vyzliekali kabáty. Presne tak. Príliš veľa odevov. Vhodnejšia bola uniforma a habity.

        A potom sa nechala bozkávať a jeho bozky mu opätovala. Bolo to iné, než keď ju bozkával Etienne cez leto. Bolo to precítené a nežné, plné emócií. Bolo to úžasné a s jej prvou skúsenosťou sa to nemohlo rovnať, hoci bol Etienne starší než Harry.

        Lenže dnes to malo byť trocha iné. Uvedomovala si, že je Harry akýsi dravší a prudší a nebola idiotom, aby nevedela, čo za tým je. A keď jej jeho ruka jemne zovrela prsník, dych sa jej zadrhol. Bolo to síce len cez oblečenie, ale ju v momente zaplavila túžba a srdce sa jej rozbehlo plnou rýchlosťou.

        „Harry…“ zamrmlala mu do úst a sama počula, že jej hlas je zastretý. Perami jej skĺzol na krk a ona cítila jeho jazyk, ktorý po ňom jemne prechádzal. Neprestávala ho objímať a hladiť po chrbte a hlave. A on ju objal, aby vzápätí ucítila jeho ruky na holej koži chrbta a ten pocit ju doslova zelektrizoval. Cítila vzrušenie, ktoré sa jej začalo tvoriť v žalúdku a to sa znásobilo, keď ucítila jeho erekciu na vnútornej strane stehna. Lenže to jej už rozopol podprsenku a rukou zamieril na hrudník, kde začal robiť to, o čom doteraz len snívala a ona prudko vydýchla, keď začal masírovať jej malý prsník, prstami dráždil stuhnutú bradavku a jej panva spravila reflexívny pohyb vpred. Zastonal, keď sa ich genitálie na seba pritlačili. Zastonali obaja, aby vzápätí precitli.

        „Harry, nie…“ šepla.

        „Nie…“ zopakoval a vytiahol ruku spod jej svetra. Pozrel na ňu takmer prestrašene. „Prepáč mi to. Neviem, čo to do mňa vošlo…“

        „Povedala by som, že hormóny,“ odvetila snažiac sa upokojiť dych. A emócie. Vzrušenie. Díval sa na ňu široko otvorenými očami a ona sa pousmiala. Cítila, že jej tvár horí, ale bolo to od vzrušenia. Nie hanby. „Ospravedlňovať sa nemusíš,“ potichu povedala.

        „Nie?“ nechápal.

        Videla, že má rozšírené nosné dierky, keď krotil svoje vzrušenie plytkými výdychmi. Zavrtela hlavou a stiahla si sveter, ktorý mala vyhrnutý nad pupkom. Podprsenku si zapne zrejme až v izbe.

        „Ja to chcem tiež, nemysli si,“ prezradila, tentoraz sa mierne pýriac od hanby.

        „Ja som skôr myslel, že by sme len… rukami, prípadne ústami…“ stiahol obočie. Jeho erekcia nie a nie ustúpiť, sakra.

        „Ja som tiež myslela len rukami. Najskôr…“ priznala. Dívali sa na seba niekoľko dlhých sekúnd. „Na sex by som si určite netrúfla, vieš?“ mierne sa pousmiala. A on jej úsmev opätoval. Nejak to z nich opadlo, tá divnosť situácie.

        „To som rád,“ oprel sa o stenu. Penis sa už pozvoľna dostával tam, kde aj patril. „Asi by som sa od strachu pokadil, keby si po mne chcela sex,“ priznal a ona sa uchechtla. „Ale myslel som si, že by sme si to mohli spraviť aspoň rukami, no… Teda, pôvodne som to neplánoval, lenže ty tak na mňa pôsobíš. Vieš? Priťahuješ ma a vzrušuješ a ja potom…“

        „Masturbuješ každý večer?“ povytiahla obočie. Uchechtol sa.

        „Áno,“ priznal.

        „Ja tiež,“ mykla plecami a on sa zarazil. Zaškľabila sa. „A čo si si myslel? Budem mať pätnásť. Čo robím v posteli? Čítam si Dejiny?“

        „To nie,“ zasmial sa. Spomenul si na knihy, ktoré požičala Lucy Ginny, keď on začal používať časopisy, ktoré už ale dávno vyhodil. Najskôr mal Čcho a pri nej začal využívať fantáziu. A aktuálne mal Lucy, takže časopisy dávno nepotreboval. „Ale aj tak mi príde divné, keď sa o tom bavíme.“

        „Chodíme spolu. A patrí to k tomu. Myslíš, že si nepredstavujem, ako mi to robíš rukami a ústami a potom aj…“

        „Prosím, mlč, lebo sa mi znova postaví a to už nerozchodím,“ zarazil ju s úškrnom. „Takže som to nepokazil?“

        „Nie!“ ubezpečila ho a pristúpila k nemu, aby ho jemne pobozkala. „Lenže… kedysi dávno sme si dali s Ginny predsavzatie, že to prvý raz skúsime až po pätnástke. Myslím také… ručné skúmanie a tak. Je to hlúpe, ja viem, ale takmer sme zvracali, keď sme začuli baviť sa naše spolubývajúce. Zdá sa mi, že sa nebavia o ničom inom, len o penisoch…“

        „A to potom človeka znechutí,“ zasmial sa.

        „Správne. No a… so sexom by sme chceli čakať až do šestnástich,“ zapýrila sa a sklonila hlavu. Nevedela prečo bola pri ňom tak úprimná. „Ešte lepšie do plnoletosti, ale keby to mal byť niekto, kto by za to stál, tak do šestnástich,“ dodala a zdvihla k nemu hlavu.

        „Ginny hovorila,“ prikývol a ona sa zarazila, aby sa začala vzápätí smiať. „Tie predsavzatia. Nevravela, že si si ich dala tiež. Nehovoríme si úplne všetko, zase…“ uškrnul sa.

        „Dobre,“ venovala mu ďalší letmý bozk.

        „My sa s Ronom o takých veciach nebavíme,“ prezradil. „Teda, nie tak často. Myslím, že so Seamusom a Deanom toho v tomto smere preberá viac,“ významne zdvihol obočie. „Zrejme oveľa, oveľa viac,“ dodal ešte významnejšie.

        „Rovnako ako Colin a Steve,“ prikývla. „Chalani sú v tomto veku prasatá…“

        „Moment,“ ohradil sa dotknuto.

        „Ty si výnimka,“ usmiala sa a jemne ho objala. „Ty a Neville…“

        „Nie sme divní alebo také niečo, že nie?“

        „Nie, naopak. Ste vzácni.“

        „Super,“ potešilo ho a zovrel ju v náručí. „Mám ťa rád,“ šepol jej do ucha. „Kedy máš vlastne pätnásť?“

        A ona sa rozchichotala tak, až ju musel tíšiť. Zistil, že bude mať pätnásť už v januári, čiže jeho čakanie nebude zase až také dlhé…

------

        Dni ubiehali jeden po druhom, Dolores zvolila vyčkávaciu taktiku a Harrymu to vyhovovalo. Nech vyčkáva a striehne po ňom. Možno sa napokon niečoho aj dočká, zaškľabil sa nad svojimi úvahami. Ako spozorovali, jej nechcenú pozornosť si pri inšpekciách vyslúžili už len Hagrid, Trelawneyová a Snape. Bol to úzkych okruh, z ktorého jeden, možno dvaja dostanú padáka. Možno všetci traja. A Hermiona zašla občas za Hagridom, niekedy aj s Harrym a ostatnými, ale ten jej pomoc odmietol, večne vyzeral dobito a nechcel im ani za svet povedať, čo sa mu to stále deje.

        „Rozišla som sa s Eddiem,“ oznámila Ginny pri ich tajnom, nutnom stretnutí v noci v ich učebni. Odtiahol sa od nej a spýtavo povytiahol obočie. „Dnes večer,“ zachmúrene dodala.

        „Prečo?“ zamračil sa. Chvíľu sa naňho dívala so stisnutými perami. Sedela mu ale v lone a objímala ho, jeho hlava bola donedávna na jej hrudníku, tak by mu mohla povedať aj toto. Nie? A nepovie mu predsa tú najhroznejšiu vec, ktorá sa jej týkala a o ktorej vedel.

        „Chytil ma za prsia. A tlačil sa mi medzi nohy…“ opatrne sa naňho pozrela. Neprestával sa mračiť a mlčaním sa dožadoval podrobností. Prevrátila oči. „Proste sme sa bozkávali tak, ako vždy. Lenže tentoraz chcel o čosi viac. Vzhľadom k tomu, že za chvíľu odchádzame na prázdniny a neuvidíme sa, chcel mať na čo spomínať, ako sa vyjadril. A tak mi vbehol pod košeľu a lonom sa tlačil k môjmu lonu. Erekciou…“

        „Dovoľoval si? Keď si sa s ním rozišla? Bol nepríjemný? Mám mu rozbiť nos?“ zamračene sa pýtal.

        „Nie,“ zavrtela hlavou a mierne sa pousmiala. „Absolútne s tým nemusíš ty robiť nič. Nebol nejako… nenástojil. Akurát si toto dovolil a ja som mala pocit…“ znova zavrtela hlavou. „Nepáčilo sa mi to, proste…“

        „Takže bol nepríjemný? Keď sa ti to nepáčilo? Zabijem ho…“

        „Ale prestaň!“ vrkla po ňom. „Len ti to oznamujem. Nepotrebujem, aby si sa hral na pomstiteľa. A okrem toho, nebola to Eddieho chyba…“

        „Nebola,“ neveriacky si odfrkol. „Asi by si sa s ním inak nerozišla…“

        „Neviem ti to vysvetliť,“ prerušila ho. „Lenže… Všetko bolo v poriadku, bozkával ma, stisol jeden prsník a naznačoval, čo to s ním robí. A ja som bola vzrušená, to zase áno. Ibaže… mala som proste pocit, že nerobím správnu vec. Nie, nešla by som ďalej, nenechala by som ho, aby pokračoval a ani ja by som mu nespravila, čo chcel… Vzrušená som bola, ale len pri tých bozkoch. Potom… ja neviem,“ zafunela nešťastne.

        „Tá vaša dohoda s Lucy? Že počkáte do pätnástich?“

        „Ale figu,“ mávla rukou. Potom naňho mrkla. „Takže ste sa o tom rozprávali? Hmmm a pri akej príležitosti…“

        „To je jedno, mňa teraz neriešime,“ zarazil jej laškovanie. Zvážnela.

        „Nebolo to tým. O tom sme sa rozprávali, keď sme mali dvanásť. Ako sa zdá, Lucy nezabudla. Ja chcem dodržať len ten termín, keby by sme chceli, aby sme prišli o panenstvo. Toto bolo… zvláštne,“ zamyslene stíchla dívajúc sa niekde zaňho. Nechal ju premýšľať. Ale len chvíľu. Nadskočil na stoličke a tým ju prebral. „Akoby som sa nejako blokla alebo čo… V jeden moment som bola vzrušená a keď na mňa siahol, mala som pocit, že je všetko zle a vyletela som naňho. A rozišla som sa s ním…“

        „Aha,“ prikývol a zamyslel sa aj on. „Tak ja neviem. Možno podvedome nechceš sex…“

        „Ale blbosť,“ prskla. „Myslím naňho až príliš, vieš?“

        „Tak v rozhodujúcej chvíli dostaneš strach,“ mykol plecami.

        „Možno,“ privolila, ale nepáčila sa jej tá myšlienka. „To je jedno,“ po chvíli naňho znova pozrela. „S Eddiem sme sa rozišli. Povedala som mu, že ešte nechcem to, čo on. A čo ja viem, možno je to pravda, aj keď si myslím, že to tým nebude. A možno máš pravdu ty. Možno mám plnú hlavu predstáv a po každom vlastnom orgazme si hovorím, aké to asi musí byť od niekoho iného a keď už mám príležitosť to aj zistiť, tak sa v hlave proste bloknem, dostanem strach, utečiem…“

        „Asi. Ale aj tak, stále máš len štrnásť. Nech ťa k tomu vedie hocičo, som rád, že dostaneš strach a utekáš.“

        „Aký si ty moralista a pokrytec,“ zamračila sa naňho. „Koľko si mal, keď ti to robila Čcho? A ty jej?“

        „Ja som ale chlapec…“

        „Prepáč, ale psychicky dozrievate neskôr, než dievčatá,“ odfrkla si. „Keby záležalo na psychickej vyzretosti, niektorí chlapci by nesúložili nikdy, vieš? Alebo až v starobe a to by nevedeli, čo s tým...“

        „Nebudem sa s tebou hádať kvôli takej blbosti,“ vrkol.

        „Nie je to blbosť, je to vážna téma…“

        „Ginevra, sklapni…“

        „Dotkla som sa ťa nejako? Och, tak to mi prepáč…“

        „Mlč,“ zaprskal podráždene a dal jej pusu na pery. A držal dovtedy, kým sa prestala pochechtávať.

        „Nezbiješ Eddieho, že nie?“ spýtala sa, keď sa odtiahol.

        „Nie,“ ubezpečil ju.

------

        „Skúsili by sme teraz štít,“ zahlásil Harry stojac uprostred Núdzovej miestnosti na úplne poslednej hodine DA pred odchodom na prázdniny. „Protego, Protego Maxima a Protego Totalum…“

        „My chceme vianocovať!“ zakričali dvojčatá. „Chceme párty…“

        „No tak, Harry, je to posledná hodina,“ ozvala sa aj Alica Spinnetová.

        „A máme tu aj výzdobu!“ pridala sa Katie.

        „Chľast!“

        „Hudbu!“

        Bola to pravda. Dobrý škriatok im Núdzovú miestnosť vyzdobil, dokonca tu mali aj stromček, hoci Harry netušil, odkiaľ vzal škriatok stromček. A bolo tu aj občerstvenie. Dokonca punč. Ako vedel, zohnali aj magnetofón.

        Díval sa po všetkých tých tvárach. Väčšina vyzerala, že by mala skôr vianočný večierok, ako trénovala. Iste, potrebovali to, boli si toho vedomí. Brániť a uhýbať sa už vcelku zvládali. Dokonca aj Smith. Len Hermione a Lune to robilo problémy, ale tie sa chceli učiť niečo iné. V Luninom prípade napríklad ten štít.

        „Čo na to povie môj asistent?“ Harry sa obrátil k Ronovi.

        „I ty alibista jeden,“ zaškľabil sa naňho kamarát.

        „Ronald Weasley!“ Ozvalo sa miestnosťou hlasno, až sa viacerí strhli. „Ak neuznáš, že je večierok v dnešný večer dôležitejší, než trénovanie, tak ti sľubujeme veľmi krušné a hlavne nepríjemné momenty v nasledujúcich dvoch týždňoch tvojho biedneho života!“

        Harrymu to pripomenulo Vrešťadlo, ktoré dostal jeho kamarát v druhom ročníku. Ako zistili, dvojčatá vymysleli tiež takéto Vrešťadlo, hoci to vyzeralo, že si len potichu šušocú do dlane. Každopádne sa neozýval miestnosťou ich hlas, ale nejaký cudzí a nebolo jasné, že to robia oni, pretože sa hlas ozýval zo všetkých strán.

        Decká sa pohihňávala keď zistili, čo sa stalo.

        „Jeden galéon, dámy a páni. Len jeden galeón a môžete s touto vecičkou robiť čokoľvek budete chcieť…“

        „Môže vám pomôcť pri odpútavaní pozorností…“

        „Keď si budete chcieť z niekoho vystreliť…“

        „Alebo ho vystrašiť…“

        „Môže vám pomôcť v obchode…“

        „Alebo keď sa vám niekto stratí…“

        „Nemá zmysel asi niečo trénovať, čo?“ Harry sa s úškľabkom pozrel na Rona.

        „Kde na tie nápady chodia?“ nechápal dívajúc sa na skupinku študentov, ktorí sa zhrčili okolo dvojčiat. „A vôbec, kde na to berú čas?“ pozrel na Harryho.

        „Nerieš. Poď, dáme si punč.“

        „Koľko je v tom alkoholu?“

        „Málo, kamarát, veľmi málo,“ zaceril sa na nich Seamus, ktorý už punč ohodnotil.

        „Skoro nič, povedal by som,“ pridal sa aj Dean.

        Harry sa pozrel do miestnosti. Všetko vyzeralo úplne úžasne. Boli tu všetci, ktorí ťahali za jeden povraz. Medzifakultná rivalita v ich prípade nefungovala. Videl pomiešané skupinky deciek, ktoré sa medzi sebou bavili o hocičom. Spokojní a pokojní v túto chvíľu. Za tri dni odídu domov a nech príde Dolores po Novom roku s hocičím, oni sa s tým vysporiadajú.

        „Videl si toto?“ zasmiala sa vedľa neho Lucy a ukazovala mu ozdobu.

        „Och, Merlin,“ hlesol nešťastne. Na ozdobe stálo Veselé Harrynoce a on vedel, kto za tým je.

        „Nie je ich tu veľa, ale keď hľadáš, nájdeš. Doteraz sme s Lunou hľadali skazostreky,“ zasmiala sa. „A s dievčatami sme dali dohromady niekoľko párov ponožiek a jeden sveter… a boli sme za Dobbym. Dostal od nás darček.“

        „Ste šikovné,“ usmial sa a vtisol jej nežný bozk. „Vďaka, za Dobbyho.“

        „To je v poriadku,“ oplatila mu úsmev. „Zatancujeme si?“ spýtala sa, keď sa ozvala hudba. Roger pustil magnetofón.

        „My sme vlastne spolu netancovali,“ uvedomil si. „Samozrejme, smiem prosiť, drahá?“

        „S radosťou…“

        Na opačnej strane miestnosti sa viedol iný druh rozhovoru. Roger síce zapol magnetofón, ale len preto, aby narobil hluk a zamestnal nečlenov Potterovej vetvy. A osoba, po ktorej táto vetva bola pomenovaná, tancovala práve lepivý tanec. Ale nech. Práve Harry je ten, ktorý potrebuje zdvíhať náladu najviac.

        „Tak čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Roger Hermiony, ktorej predložili svoj plán.

        „Ja skutočne neviem, ako by to kúzlo malo fungovať,“ pozrela sa naňho.

        „A nejaké tipy?“ povytiahol obočie.

        „Poviem Harrymu, aby sa popýtal. Ja idem ale na Vianoce domov. Nebudem s nimi…“

        „Rozumiem. Dobre. Tak sa poďme nad tým ešte raz zamyslieť,“ prehlásil a chytil ju za ruku. Pozrela sa naňho a usmiala sa. Vyšli si doteraz síce len tri razy, ale Roger nevyzeral, že by sa jej chystal vzdať a jej to zvláštne lichotilo. Opätovala mu stisk ruky. „Keby sa tam ešte prihodilo nejaké časovacie kúzlo, ktoré by sa aktivovalo a dalo tú vecičku do pohybu, nemuseli by sme mieriť prútikmi…“

        „To iste, ibaže toto presahuje aj siedmy ročník. Časovacie kúzlo síce poznám…“

        „Ale to sa neučíme!“

        „Ale ja ho poznám,“ prosto zopakovala. Používali ho na okná sovinca. „Lenže by ste museli tie vaše úžasné vecičky znehybniť na mieste a časovacie kúzlo naviazať na pohybové a ja si nemyslím, že by sa to dalo takto skombinovať,“ pochybovala.

        „Mysleli sme si. Len, či by ti niečo nenapadlo…“

        „Jedine kombinácia týchto troch kúziel a to je zložité. Ak to dvojčatá chcú spraviť, budú musieť čarovať priamo,“ stisla pery. „A ja budem držať palce, aby ich profesorka Umbridgeová nechytila…“

        „Ropucha je to a nie profesorka…“

        „Alebo,“ zahihňala sa. „A čo vlastne robia dvojčatá? Toto je ich plán, mali by byť prítomní. Zrejme kšeftujú…“

        „Vymýšľajú ďalšie protiútoky, vieš? Čo by si povedala na tanec?“

        Ron sa zamračene díval na to, ako Roger Davies s úsmevom vytiahol Hermionu na nohy a šli tancovať. Zavrtel hlavou a odvrátil sa od nich. Zbadal pred sebou svojich bratov aj so Cedricom. Podišiel k nim.

        „Ak plánujete hocičo, chcem sa k vám pridať,“ pevne prehlásil.

        „Nevrav, že sa nudíš, braček,“ zaškľabil sa naňho Fred.

        „Párty v plnom prúde a ty chceš plánovať? Ale no tak…“ neveril George.

        „Prečo nezbalíš nejakú babu?“

        „Sklapnite a vyklopte to. Čo chystáte?“ nedal sa odohnať. Cedric sa zazubil.

        „Momentálne nič. Len diskutujeme,“ prezradil mu Bifľomorčan, ktorého svojho času neznášal. Dvojčatá ho tiež neznášali. Neznášali ho ešte minulý rok. A zrejme ho ešte minimálne raz budú neznášať, keď sa stretnú v metlobale. Ale aktuálne to bol fajn chalan, ktorý sa postavil za ich sestru a Harryho a vlastne im tak trocha zachránil kožu.

        „O ropuche?“

        „Nie. O tom, koľko ľudí bude lojálnych aj po Vianociach, vieš?“ potichu šepol. Ron stiahol obočie a netušil, či si z neho siedmaci nestrieľajú. U bratov by ho to neprekvapilo, ale Cedric bol na niečo také príliš čestný.

        „Čo viete?“

        „Donášať by sa nemalo. Lenže my sme tak citlivá skupinka ľudí, že jedna jediná chybička by nás mohla stáť krk…“

        „Ale nepreháňajme, chlapci,“ zahriakol ich Cedric. „Akurát by nás vyrazili zo školy.“

        „To by sme možno aj brali…“

        „Veci sa majú asi tak, že Mariette písala mama,“ Cedric sa díval na Rona. A ten vyhľadal Bystrohlavčanku, ktorá stála v kúte s Čcho a potichu diskutovali. „Doslova ju požiadala, aby tu dávala pozor na Harryho a na ľudí, ktorí sa vedľa Harryho pohybujú a aby sa pokúsila niečo zistiť…“

        „Čože?“ vyhŕkol prekvapene.

        „Áno, nájdu sa aj takí milí rodičia,“ pritakali dvojčatá.

        „Povedala mi to Čcho,“ pokračoval Cedric. „Nezradila by kamarátku, lenže je tu reálna možnosť, že jej kamarátka zradí nás všetkých. A my teraz špekulujeme, ako to vyriešiť. Či ju presvedčiť alebo čo. Zbaviť sa jej nemôžeme, vie toho príliš…“

        „Nechcete ju zabiť, že nie…“

        „Blázniš? My sme hocičo z nočných môr Umbridgeovej, ale vrahovia nie sme…“

        „A Harry to vie?“

        „Nie, zatiaľ nie. Povieme mu to, samozrejme, ale až po Vianociach. Nechceme mu ich skaziť, keď je teraz taký… veselý,“ uchechtli sa. Ron pozrel na kamaráta, ktorý práve nežne pobozkal svoju priateľku. Potriasol hlavou.

        „Dobre teda, tak cez Vianoce…“

        „Super. A teraz… bež sa baviť a nechaj starších diskutovať…“

        „Poser sa,“ vrkol po dvojčati, ktoré sa zasmialo, ale vybral sa nájsť Deana so Seamusom. Alebo aspoň Nevilla.

        A zbadal ho, ako naňho zamával. Tak Neville, no. Aj tak by musel prechádzať okolo klbka, ktorému sa možno aj chcel vyhnúť. Nie kvôli Nevillovi, ktorý vyzeral strateno, ale kvôli Lune, ktorá pri ňom stála aj so Susan Bonesovou.

        „Ale to je nemožné…“ Začul rozprávať Susan. Zaškľabil sa. Áno, keď diskutuje s Lunou, určite to bude nemožné.

        „A prečo by to malo byť nemožné? Ahoj, Ronald…“ pozdravila ho s úsmevom. Neville sa naňho zaceril.

        „Uhm, ahoj… Čo je nemožné?“ spýtal sa vychovane. Hoci vpadávať do rozhovorov asi nebolo vychované aj tak.

        „Legalizácia manželstiev s čarovnými tvormi,“ vysvetlila. Videl, ako Susan prevrátila oči.

        „To je nemožné…“

        „Ty si vždy negativistický, takže tvoj názor nie je smerodajný,“ prehlásila Luna. Neville s úškrnom prikývol. Tak. „Nevrav, že keby si mal možnosť vziať si za ženu vílu, nevzal by si si ju…“

        „Víla nie je tvor. Je to víla,“ mykol plecami. „Môj brat chodí s Fleur…“

        „Delacourovou?“ Susan povytiahla obočie. Prikývol. „Hm, tá bola pekná…“

        „Mlok Scamander víly zaradil vo svojej publikácii Fantastické zvery a ich výskyt medzi čarovné tvory. Rovnako ako vlkolakov. A s Fleur Delacourovou, rovnako ako napríklad s Remusom Lupinom, sa dá normálne oženiť…“

        „A rovno s acromantulou alebo černožienkou,“ uchechtol sa Ron. „Mne je jedno, kam ich zaradil akýsi Vlek…“

        „Mlok…“

        „Tak ten. Víly sú víly, vlkolaci sú vlkolaci a ostatné sú čarovné tvory, s ktorými sa nikto nechce ženiť a ani legalizovať sobáše s nimi. A hotovo.“

        „Tvoja logika je tak krátkozraká…“

        „Ale je to moja logika a som na ňu hrdý.“

        „Tiež si myslím, že ak sa niekto snaží o legalizáciu manželstiev s čarovnými tvormi, mal by špecifikovať, ktoré tým myslí. A spraviť nejaké výňatky alebo čo,“ ozval sa Neville. Ale len veľmi nesmelo.

        „Nikto takéto legalizácie neschváli,“ nesúhlasila Susan. „Je to absurdné…“

        „Na Maui si to nemyslia.“

        „Kde v pekle je to?“ Ron pozrel na Lunu. Susan sa uškrnula.

        „Havajský ostrov…“

        „A to je kde?“

        „V Pacifiku…“

        „To mi už niečo hovorí. A vzhľadom k tomu, že bežný anglický čarodejník ani netuší, kde je to… ten ostrov… tak mienka tamojšej čarodejníckej komunity zrejme nebude taká dôležitá, aby sme sa jej držali…“

        „Ty si ale Ronald Weasley…“

        „A?“

        „Nie si bežný anglický čarodejník…“

        „Máš pravdu, ja som špeciálny,“ zazubil sa. Neville sa rozchechtal.

        „Zrejme ti do uší vleteli skazostreky, že si taký podráždený,“ Luna sa naňho celú dobu usmievala.

        „Čo… alebo radšej nič…“

        „Potreboval by si zdvihnúť náladu,“ nadvihla obočie a jej obrovské oči sa ešte zväčšili. „Viete, že stojíte pod imelom?“ pozrela zo Susan na Rona.

        „Čo? Kde?“

        „Asi ho máš nad hlavou, keď pod ním stojíš, Ron,“ zasmial sa Neville. Ron pozrel opatrne nad seba. Skutočne tam bolo imelo. Kútikom oka videl, ako Susan sčervenela. A zatvárila sa všelijako.

        „Budete si musieť dať bozk…“

        „Nič nemusíme…“ vydesil sa.

        „Musíš dať Susan bozk, inak uschne. Nevieš, čo sa má robiť?“ nechápala Luna.

        „Tak bude suchá, no…“

        „Vďaka, Weasley,“ vrkla po ňom Susan. „Tiež by som dala skôr bozk piadimužíkovi, ako tebe…“

        „No, len sa nezblázni,“ prskol po nej.

        „Si netaktný a necitlivý,“ pohoršovala sa Luna. A Ron už ľutoval, že v tom nechcel nechať kamaráta samého. Pozrel naňho prosebne. Ten ospravedlňujúco mykol plecami. Fajn.

        „Tak dobre, teda,“ Ron pozrel na blonďavú Bifľomorčanku. Keď sa na ňu díval takto zblízka, nebola úplne najhoršia. „Chceš pusu?“ spýtal sa. A jej sa zúžili zreničky.

        „Idem si nájsť toho piadimužíka,“ prskla Susan odkráčala.

        „Chudák piadimužík!“ zakričal jej chrbtu. A obrátil sa k priateľom.

„Máločo ma dokáže šokovať a fascinovať zároveň, Ronald, ale tebe sa to podarí vždy,“ zavrtela hlavou a tiež od nich odišla.

        „Čo s nimi je?“ zavrtel hlavou. „A prestaň sa furt rehotať, Neville…“

        „Akoby si už nevedel, že máš Lune proste len pritakávať,“ tresol ho po ramene.

        „No, to by som teda vyhral…“

        Ginny sa ten večer zdal celkom vydarený, ak sa zabudne na Eddieho, ktorý ju stále pozoroval a raz za ňou dokonca prišiel, aby sa spýtal, či si to nerozmyslela. Akoby sa pri niečom takom dali meniť názory zo dňa na deň. Zavrtela hlavou a pozrela na Harryho s Lucy. Vyzerali skutočne zamilovane a boli pekný pár.

        Lenže ju stále trápilo to, čo sa stalo a aj to, čo mu nepovedala. Stále sa snažila prísť na to, v čom konkrétne sa stala chyba. A možno na to prišla. Len dúfala, že bude chyba len u nej. Že sa to jeho nijako nedotkne. Pretože ak áno, zrejme budú mať veľký, preveľký problém. Dokázala by sa v ich vzťahu vyrovnať z hocičím. Ale s týmto to asi nepôjde.

------

        Ten deň, keď sa to dozvedeli, začal úplne normálne. Zobudili sa do chladného rána. Vonku začalo už znova snežiť. Niekoľko deciek z ich fakulty si šlo na ošetrovňu pre hrejivý elixír, ale nikto nebol vážne chorý. Mnohí už začínali odrátavať čas, ktorý ostával do odchodu z hradu. Tentoraz sa tu nechcelo skutočne ostávať nikomu.

        Dolores bola síce posledné tri týždne pokojná, až by sa dalo povedať, že znesiteľná, ale oni veľmi dobre vedeli, že je to len ticho pred búrkou. Čakala na ich kroky a zrejme v duchu plánovala ďalšiu stratégiu. Objavila sa na poslednej hodine, ktorú mali s Hagridom a aj na Veštení. Harrymu bolo Veštenie vcelku jedno a hoci mu bolo Trelawneyovej ľúto, zaujímal ho len Hagrid a ten sa udržal. Cez prázdniny skúsi zistiť, či niekto o tom jeho zvláštnom správaní a ubitom výraze niečo nevie.

        „Kotletka, škriatkovia nás rozmaznávajú,“ spokojne zapriadol Ron, keď sa hodil na lavicu vedľa sestry. Tá prevrátila oči. „Čo ste mali?“

        „Čarovanie,“ odvetila pokojne a pomaly jedla. „Poobede máme Obranu…“

        „Ou, paráda. Pozdrav tú mrchu. My ju už mať nebudeme… vlastne nám začali prázdniny o dva dni skôr,“ zaškľabil sa na Harryho, ktorý sa uchechtol a jeho pohľad padol na profesorký stôl. Tá osoba tam sedela a skenovala sieň. Tak nech. Nebude si kaziť náladu.

        Pozrel vedľa seba a usmial sa. Neodolal a pohladil Lucy po stehne. Pozrela sa naňho s výrazom, ktorým mu dávala na vedomie, aby toho láskavo pri obede nechal. Veselo sa zasmial a spomenul si na svoj dnešný sen, pri ktorom také drahoty nerobila. Čo keď mu tam vpadla Ginny a jemu sa potom snívalo o červoplazoch v Zakázanom lese, ktoré sa uhýbali neviditeľným nohám testralov?

        Mali akurát namierené na hodinu Astronómie, keď ich prepadla Minerva.

        „Potter, Weasley, poďte so mnou… U profesorky Sinistrovej som vás ospravedlnila,“ oboch ich prebodla pohľadom a otočila sa na päte.

        „Ale… čo?“ nechápal Ron.

        „Pani profesorka…“ skúsila Hermiona.

        „Neskôr, slečna Grangerová. A vy poďte, máme málo času…“ znova sa otočila a rýchlou chôdzou sa pustila vpred. Harry pozrel nechápavo na Hermionu, aby mykol plecami a zdrapil Rona pod pažu. Dobehli ju až o desať metrov.

        „Pani profesorka…“

        „Mlčte Potter. V tichosti a rýchlo, kým nebudeme odhalení…“

        Toto prehlásenie oboch chlapcov šokovalo. Pozreli na seba a zavrteli hlavou. Minerva vyzerala ustarane, uponáhľane, takmer až rozčúlene. Niečo sa stalo, ale keď sa spýtali, zahriakla ich. Doviedla ich až do ich klubovne, kde boli dvojčatá aj s Ginny.

        „Flitwick nás sem poslal…“ zamračene povedali dvojčatá.

        „Mňa zastavila na chodbe Susan Bonesová…“

        „Pani profesorka…“

        „Mlčte, všetci. Musíte rýchlo odísť. Kufre vám pošleme hneď, ako príde profesor Dumbledore a vyrieši to s tou ženou…“

        „Čo sa stalo?“ spýtal sa Harry. Zdalo sa mu to možno, ale mal pocit, že sa Minerve lesknú oči. „Niekto…“ Otázku ale nedopovedal.

        „Za desať sekúnd odchádzate. Chyťte sa všetci toho kotlíka,“ prísne zagánila na Harryho. „Je to prenášadlo, vezme vás na Grimmauldovo námestie. Tri sekundy. Potter, robte do čerta!“ štekla po ňom a smrkla. Posledné, čo videl, než zmizli, boli slzy, ktoré Minerve vyhŕkli z očí.

        O pár sekúnd dopadli na zem v kuchyni Grimmauldovho námestia s nepríjemnou predtuchou. Harry zaregistroval uplakanú Tonksovú, aj nešťastne sa tváriaceho Remusa.

        „Už prišli!“ zakričal do chodby Sirius a díval sa z jedného na druhého.

        „Čo sa stalo, Sirius?“ opatrne sa spýtal Harry.

        „Niečo s našimi?“ vyzvedal Ron. Ginny si zahryzla do spodnej pery a úzkostlivo sa dívala na Siriusa, ktorý najskôr prehltol, potom pozrel na Remusa, aby na nich znova pozrel. Do kuchyne dobehol Bill a vyzeral…

        „Bill…“ šepla Ginny.

        „Otec…“ zlomil sa mu hlas.

        „Čo otec?“ dvojčatá sa naňho zamračili. „Čo je s otcom?“

        „Je mŕtvy… bol zabitý...“

------

 

A/N: Tak, dopracovali sme sa až sem. Hoci bola kapitola mierna a pokojná, jej záver je veľmi dôležitý. Je to vlastne prelomový a veľmi zásadný moment, ktorý mnohé ovplyvní a zmení, samozrejme.

Čakala som, kto si prvý spomenie a spýta sa na to. Ak aj niekto tušil, tak mlčal a „neskazil prekvapenie“. Hoci sa to prekvapením nedá nazvať.

Ginny chráni Harryho Oklumenciou už od prázdnin a Harry mal len jediný sen o chodbe na Odbore záhad. Ani žiadne vnímanie nálad Voldemorta nezažíva, preto som čakala, komu docvakne ako prvému, že sa mu vlastne nemôže snívať o napadnutí Artura hadom. Bohužiaľ… Vždy, keď som spomenula Sturgisa Podmora a hlavne Brodericka Bodeho trnula som, či si nespomeniete, že keď boli v originály navštíviť Artura v nemocnici a stretli tam Lockharta, tak ten okrem toho, že ležal na izbe s Longbottomovými, ležal tam aj Bode.

V originály Harry napadnutie videl. Tu nie. Tu nemal kto Artura zachrániť… A toto nešťastie skutočne ovplyvní všetko ostatné. Počnúc tým, že Arturovo telo na ministerstve nájdu tí nesprávni a táto skutočnosť zamotá udalosťami… pokračujúc tým, že jeho smrť nenechá chladnými viacerých a spôsobí to výrazné zmeny aj vo Fénixovom ráde… nehovoriac o tom, že sa aj k Proroctvu postavia svojským spôsobom… samozrejme smrť otca prinúti otvoriť oči aj Percymu… a jeho prínos tiež nebude zanedbateľný… nehovoriac o tom, že sa pomotajú aj ďalšie veci (hádam si spomeniete, o ktoré pôjde)

Po prečítaní tejto kapitoly už môžem smelo prezradiť, že od tejto chvíle to pôjde úplne, ale úplne inak, než v originály:)


aktualizované: 15.05.2022 19:39:21