OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 16.

        „Mám taký pocit, že začína všetko vychádzať. Nemyslíš si?“ spýtala sa Ginny Harryho v noci toho dňa, kedy sa stretol Sirius v súdnom spore s Luciusom. A vyhral ho, ako im ešte večer oznámil cez dvojcestné zrkadlo. Nevravel toho veľa, len to základné, povedal však, že chystá veľkú oslavu. Jednu a potom, keď prídu na Vianoce, to poriadne roztočia. A spomenul aj to, že sa konečne vrhol do zháňania nejakého nového domu preňho a pre Harryho. Teraz na to bude mať predsa len o čosi viac času a najmä nálady. Peniaze z trezoru skutočne hodlal rozdať. Dobre, iste, nejakú časť si chcel ponechať… nazval to finančnou kompenzáciou za psychickú a fyzickú ujmu spôsobenú na jeho osobe rodinou Blackových… ale viac ako osemdesiat percent pôjde preč.

        „Uhm…“ vyšlo z Harryho neprítomne. Okamžite sa od neho odtiahla a pozrela mu do tváre. Musela sa zahihňať.

        „Presne takto isto sa dnes tvárila aj Lucy na Čarovaní,“ okomentovala jeho privreté oči a prihlúpnutý úsmev. Pozrel na ňu. „A tiež Herbológii, Čarovných tvoroch a aj po obede na Obrane. Som rada, že ste sa dali dohromady aj v skutočnosti, vieš?“ s jemným úsmevom ho pohladila po tvári. Neprestával sa sa na ňu dívať.

        „Lucy čítala na Obrane Slikharda a usmievala sa?“ neveril.

        „Rozhodne nečítala. Mala v hlave jedného fešáka a Slikhard to nebol ani náhodou,“ zaksichtila sa. A on sa zasmial.

        „Ten fešák sa má,“ zapriadol a znova sa k nej pritisol. „Viem, že si rada, že sme sa dali dohromady. Aj ja som rád…“

        „A konečne budú aj metlobalové tréningy,“ pripomenula a hladila zamilovaného mamľasa po vlasoch. „Všetko začína vychádzať…“

        „Takmer všetko,“ upozornil. Spomenul si na to, ako sa v klubovni Angelina rozčuľovala a priznala, že po dvoch týždňoch, kedy ich Dolores ignorovala a naťahovala, zašla za Minervou a požiadala ju o pomoc. Vedúca ich fakulty zakročila a s pomocou riaditeľa prinútili Dolores, aby povolila znova vybudovať chrabromilský metlobalový tým. „Ešte bude potrebné, aby sme stihli niečo natrénovať… Teda ja aby som stihol, keď som mesiac netrénoval, teraz nás viac ako dva týždne zdržuje a za chvíľu je zápas so Slizolinom,“ zavrtel hlavou. „Darmo som Angeline vravel, aby si ostala v družstve ty. Možno by nás Dolores ani nesabotovala…“

        „Zbláznil si sa?“ vyletela nechápavo.

        „Prečo ako zase som sa mal zblázniť?“ prevrátil oči.

        „Len sa pekne vráť na stíhačské miesto a chytaj strelu,“ zavrtela hlavou. „A mňa nechaj na pokoji trpezlivo čakať na budúci rok, keby sa budem uchádzať o miesto po Angeline alebo Alici. Skôr Angeline. Pravá strana mi vyhovuje viac…“

        „Dobre no,“ mykol plecami. A usmial sa. Skutočne im začínalo všetko vychádzať. Sirius vyhral nad Malfoyom a budú mať ľahšiu cestu k získaniu ministerstva. On sekal dobrotu, s výdatnou Ginninou pomocou odolával tlaku ropuchy a tým sa vyhýbal trestom. Dumbledorova armáda tajne fungovala, priamo pod nosom Dolores a menšia skupinka armády, takzvaná Potterova vetva, ako ju nazvali dvojčatá, vymýšľala plány, ktoré sa však spustia až vtedy, kedy Hermiona s Rogerom a Čcho začarujú galeóny. Začne znova trénovať a hrať metlobal, čo mu mimoriadne chýbalo a tešil sa, že si takmer po dvoch rokoch znova zahrá. Na minuloročné lietanie popod draka radšej nemyslel.

        Ale hlavne chodil s Lucy. Čiže áno, Ginnine slová boli pravdivé. Začínalo im všetko vychádzať.

------

        Ako však čoskoro všetci zistili, takéto pocity bývajú zväčša prchavé. A v prípade Harryho to platilo dvojnásobne. Ak už sa zdalo, že by mohol mať pokoj, stalo sa niečo, čo ho stiahlo z oblakov späť na zem a ešte spôsobilo, že si o tú zem riadne rozbil nos.

        „Dnes nie, deti,“ Dolores sa spokojne dívala do triedy piatakov a usmievala sa. „Dnes si učebnicu vytiahnete a budete v nej čítať až o čosi neskôr. Vzhľadom k tomu, že sa sovia pošta overuje a vy sa nemáte ako dostať k novinám, by som vám ja rada prečítala jeden článok, ktorý dnes vyšiel,“ jej úsmev sa rozšíril. „A som veľmi rada, že mám dnes prvú hodinu práve s vami a že vám prečítam článok ako prvým,“ jej pohľad sa zastavil na Harrym a jej úsmev sa ešte rozšíril. Harry sa na ňu díval, ale kútikom oka videl, že sa niekoľko hláv otočilo naňho. „Určite tento článok prečítam na každej hodine, aby sa pravda dostala ku každému jednému študentovi na tejto škole,“ krátko sa zasmiala a potešene sa usadila na svoje miesto.

        „Tušíš o tom niečo?“ šepol Ron Harrymu.

        „Včera bol proces. Hádaj…“ šepol ešte tichšie.

        „A ktovie, možno ten článok skopírujem a vyvesím ho do každej klubovne, aby si ho mohol prečítať každý niekoľkokrát, ak bude chcieť,“ zasmiala sa a prebodla Harryho pohľadom.

        Stisol zuby. Vedel, čo bude nasledovať. Čo tak mohlo potešiť Dolores a trasie sa, aby sa o to mohla podeliť. Chápal aj odkaz na kopírovanie. Noviny povláčili už znova minimálne Siriusa. Stavil by sa ale, že spomenuli aj jeho a Dumbledora. Musí sa pripraviť na to, že sa mu nebude páčiť ani jedna veta.

        „Tak sa do toho pustím. Pozorne ma počúvajte…

        Obral Black Malfoya o majetky podvodom?

        Včera sa na ministerstve rozhodol spor medzi Siriusom Blackom a ostatnou rodinou Blackových, ktorú pred Wizengamotom zastupoval Lucius Malfoy, ako manžel jednej zo žalovaných. Dôležitosť tohto sporu podčiarkuje aj skutočnosť, že sa konal v súdnych sieňach Ministerstva mágie.

        V tomto spore šlo o rozdelenie majetkov z prastarého trezoru rodu Blackov, ktorý nesie názov ich slov: Toujours Pur. Black si nárokoval svoju časť a tiež časť po svojom zosnulom bratovi. Ako predniesol jeho právny zástupca, Black sa o existencii tohto trezoru dozvedel len toto leto po tom, ako o ňom našiel informácie v jeho rodnom dome. Potiaľto by bolo všetko v poriadku. Počas súdneho procesu však vyplávali na povrch skutočnosti, ktoré nútia človeka zamýšľať sa, akým vlastne spôsobom tento proces Black vyhral.

        Ako je známe, Sirius Black odjakživa nesúhlasil s rodovými tradíciami čoho dôkazom je aj fakt, že ešte ako neplnoletý utiekol z domu. Jeho matke to bolo samozrejme ľúto. Veď ktorá matka by stála o to, aby jej dieťa ušlo z domu? Nezanevrela však naňho. Tesne pred dosiahnutím jeho plnoletosti spísala poslednú vôľu v ktorej mu dávala sedemročné ultimátum k tomu, aby prehodnotil svoj postoj a vrátil sa k rodovým tradíciám.

        O päť rokov neskôr bol Sirius Black zavretý a rozsudok vtedy znel...za vraždu dvanástich muklov a hlásenie sa k stúpencom Veď viete koho. Všetci veľmi dobre vieme, kto boli jeho stúpenci a ktorú myšlienku vyznávali. Iste, bola to tá o čistej krvi. V tomto momente sa Sirius Black, podľa želania jeho matky, napravil. Veď slová jeho rodu sú Vždy čistý. Zdalo sa teda, že sa Sirius Black k svojej rodine vrátil, hoci trčal v Azkabane. Po dvoch rokoch ultimátum vypršalo.

        Dozvedeli sme sa však, že zničená žena oplakávajúca odchod syna nielenže napísala poslednú vôľu, túto sa aj pokúsila magicky začarovať a vytvoriť z nej záväznú magickú zmluvu. Stále dávala synovi priestor k návratu. Poskytla mu sedem rokov. Nevydedila ho hneď po dosiahnutí plnoletosti. Čo už viac môže dokazovať materinskú lásku?

        Všetci však vieme aj to, aké silné kúzlo sa musí použiť, aby sa takáto záväzná zmluva dala vytvoriť. To nie je ako rozsvietiť si prútik, očistiť zemiaky, spraviť poriadok… vyslať útočnú kliatbu, keď sme už pri tom. Podľa odborníkov sa vyslanie takéhoto kúzla pri jeho absolútnej dokonalosti rovná vytvoreniu fyzického Patrona. Pani Blacková, emočne vyčerpaná, nedokázala takéto kúzlo zoslať. Dosvedčil to aj rarášok pracujúci v Gringottbanke, ktorý bol pri nebohej pani Blackovej počas jej návštevy v banke.

        A práve toto si dovolil zneužiť Sirius Black prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ten sa znížil k zosmiešňovaniu čistokrvných rodov, dehonestoval ich mágiu, nazýval ju zdegenerovanou. Pani Blackovú nazval slabou čarodejnicou, ktorá si sama môže za to, že nedokáže vyčariť záväznú čarodejnú zmluvu. Chcela by som vidieť jeho, ako vyčaruje Patrona, napríklad.

        Každopádne nechutné divadlo v réžii žaloby pokračovalo. Priznali, že bola táto mágia oklamaná, pretože keby bolo kúzlo dostatočne silné a funkčné, pán Black by nemal nárok ani na jeden knut z trezoru. Vinu hádzali na nebohú pani Blackovú a dovolili si zosmiešňovať aj ju. Právo bolo na ich strane. To áno. Ale spôsob, ktorý sa rozhodli použiť, bol prízemný a opovrhnutia hodný.

        Práve kvôli tomuto slabému kúzlu mágia neodhalila pravé pohnútky Siriusa Blacka. Pravda sa odhalila až toto leto. Pán Black sa nikdy nevrátil k hodnotám svojej rodiny. Skôr naopak. Nechutne na ňu útočil počas včerajšieho procesu.

        Darmo sa pán Malfoy dožadoval rešpektovania želania starej dámy, ktorá bola na pokraji síl. Ktorá bola v takom citovom vypätí, že by zrejme nedokázala ani levitovať. Darmo sa jej zastával, rovnako ako sa zastával jej mágie. Sirius Black na svoju matku, ktorá mu dala život a do posledného dňa svojho života ho milovala a verila v jeho návrat, doslova zoslal spŕšku hrubých urážok.

        Áno, zmluva existovala, naplnila sa a prestala fungovať. Sirius Black včerajší spor vyhral a Lucius Malfoy, šokovaný jeho správaním, názormi a prehláseniami potvrdil, že tento verdikt akceptuje a bude sa ním riadiť.

        Nechutné divadlo však pokračovalo aj po vyslovení rozsudku…“

        Dolores na chvíľu zmĺkla, aby sa poobzerala po učebni. Všetci ju napäto počúvali a sledovali. Aj Potter hoci na ňom znova videla, že má pevne zovretú čeľusť a v očiach takmer až divokosť. Bola si istá, že nasledujúce riadky jednoducho nevydrží a rozkričí sa. Venovala mu úsmev, na ktorom si dala mimoriadne záležať.

        „A teraz, drahé deti, budú nasledovať riadky, ktorým venujte zvýšenú pozornosť,“ pomaly prechádzala pohľadom z jedného na druhého a prikyvovala. „Sú pre vás veľmi dôležité. Sú potrebné k tomu, aby ste pochopili, kde je pravda…“ jej hlas takmer prešiel do šepotu.

        „...aj po vynesení rozsudku. Stali sme sa svedkami správania sa Siriusa Blacka, ktoré sa dá nazvať takmer až šialeným…“ nadvihla obočie a pokyvkala hlavou, „...Verejne priznal, že mu je celý rod Blackov ukradnutý. Svoju matku, ktorá mu dala to najcennejšie, život, ktorá ho vychovala a ktorá ho milovala, postavil na morálne dno. Rovnakým spôsobom sa vyjadroval aj o ostatnej svojej rodine. Verejne sa priznal k tomu, že mu vyhovuje matkino slabé kúzlenie vďaka ktorému oklamal mágiu a vďaka ktorému sa dostal k bohatstvu.

        Nielen toto naznačuje, že je Sirius Black duševne poškodený dvanásťročným pobytom v Azkabane vedľa dementorov. Každému človeku by stačil deň, aby začal blázniť. On tam bol dvanásť rokov. Vydrží niekto pri zmysloch tak dlho? Nie. Ani on nevydržal. Jednoznačne sa zbláznil…“

        Znova zdvihla hlavu a pozrela priamo na Harryho.

        Zatiaľ to šlo, zatiaľ to nebolo také hrozné. Dusil v sebe hnev, ale cítil Ginnino pôsobenie, na ktoré sa sústredil. Nedalo sa nepočúvať vzrušené Doloresino recitovanie článku, dalo sa však sústrediť na ten pokoj, ktorý mu vysielala.

        „Jeho pomätenie podčiarkuje šialené vykrikovanie o tom, ako pomíňa všetky peniaze získané nemorálnym spôsobom, oklamaním mágie a zneužitím medzery v zákonoch. Aby následne vytiahol historku, na ktorej si založil Dumbledore svoju protiministerskú kampaň…“

        Nebudem reagovať, nebudem reagovať, nebudem reagovať… ako mantru si odriekal Harry tieto slová vo svojej hlave. A k tomu ten chladivý pocit, ktorý vychádzal odniekiaľ zvnútra jeho hlavy a ktorý tíšil jeho pomaly sa vriacu krv. Pohľad mal vrazený na kapucňu habitu pred ním sediacej Lavender.

        „Netreba vravieť, o akú lož sa jedná. Je to stále to isté. O tom, ako Harry Pottera údajne napadol Veď viete kto na akomsi cintoríne, len Merlin a Dumledore vedia, kde. Blackovo šialené predkladanie tejto historky na včerajšom pojednávaní napovedá, že sa Dumbledorovi podarilo tohto duševného mrzáka prikloniť si na svoju stranu…“

        Nie je to pravda... sú to lži... je to Ritina taktika na udržanie si miesta...

        „A rovnako, ako sa Dumbledorovi podarilo zmanipulovať Blacka, podarilo sa mu zmanipulovať aj Harryho Pottera, ktorý tiež nemôže byť duševne v poriadku, keď pred zrakmi detí napadá profesorov…“

        Na opačnej strane hradu mali práve štvrtáci Transfiguráciu a Ginny si vo svojej hlave odriekala inú mantru. Harry pokoj, len pokoj. Upokoj sa. Hlavne pokoj… Na čele jej vystúpili drobné kropaje potu. Cítila to. Nevedela síce, čo sa deje, ale cítila, že sa Harry nachádza tesne pred výbuchom hnevu. Cítila to tak intenzívne, ako doteraz ešte nikdy.

        „Včera to bol pán Malfoy, ktorý si odniesol nepodložené obvinenia šialenca. Ten ho dokonca obvinil, že bol na onom cintoríne prítomný a pritom veľmi dobre vieme, že bol počas finále Trojčarodejníckeho turnaja pán Malfoy za obchodmi v Maďarsku. Zjavne sú v pláne Dumbledora diery. Black vymenovával jedného čarodejníka za druhým, ktorí tam údajne mali byť tiež. Koho označí nabudúce? Mňa? Ministra mágie? Bugsa Bunnyho? Dumbledore zjavne nevložil do Blackovej hlavy správne údaje. A to sa mu zjavne nepodarilo ani pri Potterovi…“

        Ty zlá, hnusná, zákerná žena. Bol som tam! Malfoy tam bol! A mal takmer erekciu, keď ma Voldemort mučil! Ty mrcha jedna...

        „Na tomto mieste vyvstáva otázka, či je pre čarodejnícku spoločnosť bezpečné, aby sa takýto šialenec pohyboval voľne a či by nebolo lepšie zavrieť ho v nejakom ústave, kde by bol pod dohľadom odborníkov…“

        Príde deň, keď ťa spolu so Siriusom niekam zavrieme a vrátime ti všetko. Do poslednej bodky.

        „Rovnako tak aj Pottera. Včera to boli profesori, zajtra to môže byť dieťa niekoho z vás…“

        Keby som sa bol ten prvý deň trafil a nechal ti vybuchnúť hlavu. Mali by sme všetci pokoj.

        „A napokon niečo k úvahe… Stali sa z Blacka a Pottera šialenci kvôli tomu, čo im podstrčil Dumbledore do hlavy? Alebo boli šialencami už pred jeho zásahom? U Blacka je veľká pravdepodobnosť, že zošalel už v Azkabane. Kde potom zošalel Potter?…“

        Zmĺkla a okamžite sledovala Harryho, ktorý sedel strnulo, s pohľadom stále upretým na habit Lavender Brownovej a Ron mu stískal pravé predlaktie. Hermiona ich po očku sledovala. Ostatní sa báli okato nazerať, čo to s Harrym spravilo.

        Stále pociťoval chlad, ktorý mu vo vlnách ovlažoval mozog a lebku. Cítil ho dokonca aj v tvárach. Nútil sa sústrediť naň a tým pádom na Ginny, pretože to robila ona. A keď sa na ňu sústredil, akoby ju mal pri sebe a to potreboval, aby sa upokojil. Cítiť ju a vnímať. Uvedomovať si ju. Ak už nie fyzicky, tak aspoň týmto spôsobom.

        „Dúfam, že ste všetci pozorne počúvali,“ vyriekla Dolores do miestnosti starostlivo a pokyvkávala hlavou. Všetci boli ticho, avšak niektoré tváre vyjadrovali nesúhlas. Mierne stiahla obočie. „Spávanie sa pána Blacka na včerajšom pojednávaní bolo podľa tohto článku odsúdeniahodné. Ako som sa dozvedela od samotného ministra mágie… len jeho benevolencia ho prinútila nenechať Blacka okamžite zavrieť. Pán minister si je vedomý poškodeného duševného zdravia tohto čarodejníka, ktorý strávil dvanásť rokov v Azkabane a preto ho nechal ísť. Dá sa povedať, že je to neškodný blázon…“ krátko sa zasmiala.

        To už Harry zdvihol hlavu, aby nenávistne pozrel na Dolores. Usmiala sa naňho.

        „A preto je potrebné nebrať jeho vyjadrenia na vedomie. Vo svojom chorom mozgu si vytvára akési ilúzie, alebo mu ich niekto vytvára a čo je horšie, sám im verí…“

        Harrymu sa varila krv. Zatemňoval by sa mu aj mozog, avšak tam momentálne vládla Ginny a nedovolila to. A uvedomujúc si túto skutočnosť sa snažil, aby sa mu krv prestala variť. Chcel sa postaviť a rozkričať sa na ňu, jeho vnútro ale hlasno protestovalo a nútilo ho sedieť.

        „Tento článok postupne prečítam v každom ročníku, aby sa pravda dostala medzi všetky deti, ktoré sú vedome manipulované a smerované do rafinovaného plánu riaditeľa tejto školy… Vy sa k tomu nechcete vyjadriť, pán Potter?“ medovo natiahla zámerne nedostatočne ukrývajúc posmešný tón. Chcela ho vyprovokovať, veľmi po tom túžila. Po jeho nekontrolovanom výbuchu hnevu. Nejakých výkrikoch. Keby vytiahol prútik, to by tiež nebolo márne.

        A Harry vedel o čo jej ide. A bránil sa tomu. Nechcel to. Tak veľmi a úporne sa zameriaval na ten chladivý pocit vo svojej hlave, až sa stalo niečo, čo vôbec nečakal a zabehlo mu od prekvapenia. Rozkašľal sa a len kútikom vedomia registroval, ako ho Ron začal mlátiť po chrbte.

        Počul to. Alebo nie, nepočul, pretože to nebolo možné. Bolo to v jeho hlave. Ale nebola to jeho myšlienka, pretože keď on premýšľa, znie to úplne inak. Neznie, myšlienky neznejú. Nevedel to vysvetliť. Ale zachytil myšlienku, ktorá bola úplne odlišná, než jeho vlastné myšlienky. Bolo to slovo. Obyčajné slovo vo forme myšlienky, pretože Ginny nemohol počuť. Myšlienky sa nedajú počuť.

        Bolo to tak zvláštne a prekvapivé, že sa chcel v prvom momente zo šoku rozkričať. Našťastie však kašľal a to mu dalo príležitosť aspoň trocha si uvedomiť, čo sa stalo. Pokoj. To bolo to slovo, ktoré sa mu ozvalo v hlave. Ktoré zachytil. Akoby si to myslel on, ale nemyslel. Bola to Ginny, ktorá bola niekde inde. Cítil však, že ten kúsok mysle v jeho hlave, ktorý tam už má udomácnený, od začiatku hodiny robí len jediné. Upokojuje ho. A zrejme na to nestačil, preto sa ozval aj zvyšok jej duše, jej mysle a pridal sa k tomu kúsku v ňom, aby pomohol. Ako pri oklumencii.

        „No páni…“ zabrblal, keď sa spamätal a ustálil dych. Zdvihol hlavu a neveriacky sa pozrel na Rona. Siahol si na hlavu. Chcel mu povedať, čo sa práve stalo, ale všetci naňho civeli a on si uvedomil, že ma zaslzené oči z toho dusivého kašľa a zrejme je celý začervenaný. Ron sa naňho spýtavo díval.

        „Čo to bolo?“ spýtala sa Dolores. „Prejav nejakého šialenstva?“

        Lenže Harry ju nepočúval. Rýchlo pozrel na Hermionu, ktorá sa naňho starostlivo dívala.

        „Nie, bol to obyčajný kašeľ,“ vrkol Ron. „Proste mu zabehla slina. To sa stáva aj normálnym…“ natiahol. Neville s Deanom sa zasmiali.

        „Vás som sa niečo pýtala, pán Weasley?“

        Harry sa usmial. Ten hnev ho prešiel v momente, ako sa rozkašľal. A hlavne, keď si plne uvedomil a pripustil, že to bola skutočne myšlienka. Prvá myšlienka od Ginny. Zrejme vyslaná nevedomky. Veď ho predsa tíšila. Ale ak je to tak, ako si myslí, že to je, možno sa skutočne niekedy dokážu rozprávať myšlienkami…

        „Nepýtali ste sa ho nič, pani profesorka. Ale keď sa vám tu študent takmer zadusí a vy miesto toho, aby ste sa zaujímali, či je v poriadku, spustíte o nejakom šialenstve… nepripadá mi to ako adekvátna reakcia profesorky na vzniknutú situáciu v triede,“ ozvala sa Hermiona zamračene.

          „Vy ste nejaká chytrá, slečna Grangerová, nemyslíte? Najskôr hodnotíte učebné osnovy a teraz hodnotíte reakcie profesorov…“ vyprskla Dolores. Líca jej však mierne zružoveli.

        „Ak s tým máte problém, môžeme zájsť za vedúcou našej fakulty, ktorá učí už takmer štyridsať rokov a môžeme sa jej spýtať, ako sa má správať profesor na hodinách pri obdobnej situácii…“ Ani jej sa článok nepáčil a celú dobu sledovala Harryho. Vedela, čo sa deje v jeho hlave a niečo podobné sa dialo aj s Ginny a bolo hrozné dívať sa naňho. Hnev a túžba po spravodlivosti v nej v tomto momente zahnala strach. A ktovie prečo sa ten somár teraz usmieva.

        „Správne!“ zaskandoval Neville. Susan Bonesová sa uškŕňala pod nos a Dean sa dokonca nahlas zasmial.

        „Možno máte pravdu, slečna Grangerová,“ natiahla Dolores a zazerala po nej. Videla, že sa Potter po tom kašli usmial. A nechápala tomu. Mala ho predsa tak krásne spracovaného. Stačilo len máličko. „Sama zájdem za Minervou, aby mi dala nejakú príručku, ak také niečo existuje,“ usmiala sa na ňu. „Napriek tomu vám dávam trest. Dnes večer po večeri v mojej kancelárii…“

        Hermiona sa až teraz zarazila. Nikdy v živote nedostala trest. Bol to jej prvý trest! A ešte k tomu dnes, keď chceli s Rogerom konečne začarovať galeóny.

        „A čo bude mať vyryté na ruke? Nesmiem upozorňovať na nedostatky?“ zaškľabil sa Ron. Vyletelo to z neho proste. A Harry sa zahihňal. Nebol jediný.

        „Rovnako vy, pán Weasley. Dnes po večeri…“

        „Ty tam budeš mať… Nesmiem papuľovať,“ zaškľabil sa naňho Neville.

        „Pán Longbottom…“

        Lenže to sa už celá trieda smiala. A Harry sa so slabým úsmevom díval, ako sa Dolores rozkričala, lenže ich bolo veľa a absolútne ju nepočúvali.

        Do konca hodiny dostali trest nielen Hermiona s Ronom, ale vlastne všetci. Aj s Harrym.

        A krátko poobede, kedy sa už historka z piatackej hodiny Obrany preberala v každom kúte hradu, prišla Minerva za Dolores a rozkričala sa na ňu. Prezradili im to Nigel s Dennisom, pretože Minerva priletela ako veľká voda práve na hodinu druhákov, vyprosila si hromadné a hlavne neopodstatnené zadávanie trestov študentom jej fakulty a vymenovala zarazenej Dolores hneď tridsaťsedem bodov, ako má profesor pristupovať k študentom.

        Boli medzi nimi body ako vyhýbanie sa psychickému týraniu, zdravie študenta na prvom mieste, o trestoch má byť upozornená vedúca fakulty, opodstatnenosť trestov… a ešte ďalšie, ale tie si už druháci nezapamätali.

        Nič na plat. Minerva sa stala v tom momente hrdinkou. Dúfali, že bude od Dolores aspoň chvíľu pokoj.

------

        Ten večer sa Dumbledorova armáda síce stretla, ale dvojčatá zohnali ďatelinové pivá a než sa pustili do nacvičovania uhýbania a odkláňania, bolo potrebné pripiť si najskôr na Minervu a potom aj pýriacu sa Hermionu, dve levice, ktoré sa po prvý raz úspešne vzopreli diktatúre Dolores Umbridgeovej.

        Každý síce pochyboval, že by to Dolores položilo na lopatky, skôr naopak, zrejme bude ešte nepríjemnejšia ako voči Minerve, tak najmä voči Hermione. Chrabromilčania však prehlásili, že budú Hermionu ochraňovať. Potrebovala to počuť, pretože si aj sama uvedomovala, že sa zrejme dostala hneď vedľa Harryho na rebríčku neobľúbenosti vrchnej inkvizítorky.

        „Je to choré,“ zavrtela Hermiona hlavou sediac vedľa Rogera, pokým ostatní trénovali. Alebo sa o to pokúšali, pretože ich to všetkých stále znova lákalo preberať udalosti z dnešnej prvej hodiny. Chrabromilskí a bifľomorskí piataci ťahali za jeden povraz. Ukázali inkvizítorke, že sa jej neboja. Vyjadrili svoj postoj. A to dokonca aj Seamus a Justin Finch-Fletchley, ktorí sa dnes pridali k DA. A hlavne Seamus Harryho milo prekvapil. Vyjadril sa, že nech si matka verí čomu chce. On vidí pravdu sám na vlastné oči. Keď sa niekto správa tak, ako profesorka, aby presadil svoju pravdu, tak to musí byť lož. Harry tomu síce dosť dobre nechápal, bolo mu to však jedno. Hlavne, že bude v ich spálni konečne uvoľnená atmosféra. To bol chlapčenský postoj k problémom a nezhodám…

        „Čo myslíš?“ spýtal sa Roger a poukladal pred nich štyri falošné galeóny. Jeho, Cedricov, dvojčiat a Harryho.

        „Ona sa vlastne volá ako ja, vieš?“ pozrela naňho. Povytiahol obočie. „Jej druhé meno… Ja som Hermiona Jane. Ona je Dolores Jane. Fuj…“ zamračila sa.

        „Vážne?“ pousmial sa. „To aby si uvažovala o zmene mena,“ mierne sa uchechtol.

        „Keby nebolo po matke, tak to aj spravím,“ prikývla vážne. Lenže on sa stále zubil a ona sa uchechtla. „Nechaj toho…“

        „Dobre. A čo s týmto,“ ukázal na galeóny. Zamračila sa. „Kým ich nezačarujeme, nemôžeme spustiť ofenzívu proti Umbridgeovej.“

        „Ja viem,“ hlesla nešťastne. Pravdou ale bolo, že už skúsili všetko. To, čo vedeli Bystrohlavčania a aj to, čo vedela ona vrátane niekoľkých tipov, ktoré jej už posunul Sirius. Vyjadril sa ale, že to ešte preberie s Remusom, Billom a Tonksovou a neexistuje, aby neexistovalo nejaké kúzlo, ktoré by im pomohlo. „Ešte sa k nejakému kúzlu určite dostanem. No a potom bude záležať, či dokážeme kúzliť.“

        „Nepýtam sa, ako sa chceš dostať k nejakému kúzlu…“ vyriekol záhadne. Zarazila sa.

        „V knižnici, samozrejme…“

        „No jasne. A v knižnici si prečítate aj znenia nových pamfletov,“ zasmial sa dívajúc sa na zapýrenú Hermionu. „Mne je to jedno, vážne. Nejdem vyzvedať ani kto, ani ako… ani nič. A keď ti niekto niečo poradí a nám to pomôže… o to lepšie. A vie to predsa len zaručene overená a bezpečná skupina ľudí. Tak sa netráp tým, že si sa preriekla a poďme to skúšať,“ navrhol.

        „Dobre,“ privolila s miernym výdychom. Bolo ale zložité dávať si pozor na ústa. Lenže Roger ani nikto iný nestriehol po každej ich vete. „Tak fajn,“ znova pritakala a sklonili sa ku galeónom. Bolo potrebné nejakým spôsobom prinútiť vyryté písmená, aby zobrazovali myšlienku. Nie nejaké dlhé vety, len stručné odkazy a heslá. Tak si to predstavovali dvojčatá, ktoré pri nich vydržali aj so Cedricom sedieť len polhodiny a Čcho sa po dvoch stretnutiach vyjadrila, že by im aj tak len zavadzala.

        „Vážne nechápem, prečo nie si v Bystrohlave,“ zavrtel hlavou. Neudivovalo to len jeho, ako vedela. Díval sa na to, ako sa pokúša znova a znova čarovať, ale ani kúzlo od Siriusa neprimälo text Gringottových spolupracovať. Mykla plecami.

        „Klobúk mi to navrhoval,“ priznala potichu. „Nechcela som tam ale ísť,“ priznala a zdvihla hlavu. Ani nevedela, prečo mu to hovorí. Pred rokom si myslela, že je to idiot, keď si ho vybrala Fleur na ples. Za tých pár stretnutí sa jej však už tak nejavil. „Vždy som sa dobre učila a vždy som na to počúvala len výsmechy a kritiku. Nechcela som to zažívať už znova. A keď som nechcela do Bystrohlavu a klobúk povedal, že Bifľomor nie a Slizolin už vôbec… tak to bolo jasné,“ mykla plecami.

        „V Bystrohlave by sa ti nikto nesmial.“

        „V Bystrohlave možno. Ale to je len štvrtina školy…“

        „To je vlastne pravda.“

        „Hoci, aj teraz si občas vypočujem… kritiku,“ natiahla s úškľabkom.

        „Kritizujú a vysmievajú sa len tí, čo závidia a sú hlúpi aj na to, aby ovládali základy slušného správania sa.“

        „Tak,“ privolila a obaja sa rozosmiali.

        Nám sa to deje tiež. Nemysli si. Takmer pre všetkých sme len chodiace encyklopédie, poväčšine asociálovia a introverti, ktorých životným osudom je mať nos pichnutý v knihe. Čím hrubšia, tým viac vyzeráš inteligentne…“ zavrtel hlavou. „A pritom sme vcelku normálni.“

        „Ja viem,“ usmiala sa.

        „Ale dodnes si si to nemyslela,“ upozornil.

        „Možno ostatní si to nemysleli, ale keďže ja som vlastne popretá Bystrohlavčanka, tak som vedela, že ste normálni naším spôsobom,“ zdôraznila. A zasmiali sa znova.

        Bolo zvláštne, že konverzuje úplne normálne s chlapcom, dokonca siedmakom a ešte k tomu celkom pekným. Dva roky už sa pohybuje vedľa Ginny a Lucy a vlastne aj Luny a zrejme ju to jej kamarátky naučili. Asociálna a introvertná Hermiona, ktorá bola vďačná za to, že ju dvaja chlapci zachránili pred trolom a vlastne boli jej jedinými kamarátmi, ktorých kedy v živote mala, by pred dvoma rokmi zrejme nevypustila ani vetu.


 

        „Ron to zvláda,“ usmial sa Harry dívajúc sa na kamaráta, ktorému sa predsa len podarilo niekoľkých prehovoriť, aby trénovali, keď už prišli trénovať a prevracal oči nad ostatnými, ktorí to proste vzdali. Takmer celá DA plánovala, čo by sa dalo ešte vyviesť drahej Dolores a trénovanie ignorovali. Alebo skôr vymýšľala všelijaké kruté spôsoby pomsty, pretože skutočné plány vymýšľali len niektorí.

        „Aj s Nevillom. Ale ten mu asistuje zrejme len zo spolupatričnosti,“ zasmiala sa Lucy a pozrela na Harryho. „Vážne si to cítil?“ spýtala sa potichu. Prevrátil oči. Asi mal mlčať a povedať o tom len Ginny, s ktorou to ešte bude musieť prebrať v súkromí. Obaja to potrebovali, oboch to zasiahlo až príliš. „Dobre, ja viem,“ okamžite zareagovala. „Nemyslím si to, čo Hermiona… že si si len niečo vybásnil, pretože ja som Ginny videla. A hoci som ju zažila už niekoľkokrát, keď ťa upokojovala týmto spôsobom, nič nebolo také, ako toto ráno…“ šepla.

        „Aké?“

        „No… doteraz sa len sústredila a hotovo. Mohla fungovať a tak… ale dnes sa mi zdalo, že je tak trocha mimo,“ dívala sa mu do očí. Stiahol obočie. Dievčatá pred Hermionou toto nespomínali.

        „Ako mimo?“

        „Ako ti to mám popísať?“ povzdychla. „Sústredila sa a keďže ste mali Obranu, boli sme pripravené. Lenže teraz by zrejme nestačilo, aby som dávala pozor na to, či sa profesori nedívajú, či sa nepribližujú a tak… Ginny v jeden moment akoby upadla do nejakého stavu… tranzu alebo čo. Orosilo sa jej čelo, prestala ma vnímať a pár krát šepla tvoje meno a opakovala, aby si bol pokojný…“ zavrtela hlavou. „Toto sa doteraz nestalo.“

        „Bolo to silné,“ zamračil sa a pohľadom vyhľadal Ginny, ktorá sa smiala v rohu spolu s Eddiem, Anthony Goldsteinom a Padmou Patilovou. Potom sklonil hlavu. „Mala takú zvrátenú radosť, keď to čítala… Nebolo dôležité čo číta, ale ako to číta. Najradšej by som na ňu skočil a udusil ju…“ vypľul znechutene. Chytila ho za ruku. „Keď sa to deje, cítim chlad niekde vzadu v hlave. Je to Ginny. A ja som sa sústredil len na ten chlad a… som si istý, že tá myšlienka nebola moja,“ zdvihol hlavu a pozrel na ňu.

        „Ja ti verím, Harry,“ povzdychla a prisunula sa k nemu, aby ho objala. „A buď si istý, že si tá mrcha vypije všetko do poslednej kvapky… A ticho! Už sa to zastaviť nedá. Keď to Hermione vyjde a Potterova vetva zaútočí… bude ľutovať, že sem priliezla…“

        „Bol by som radšej, keby to nebola Potterova vetva, ale máš pravdu,“ privolil a vtisol jej letmý bozk. „Neviem si ani predstaviť, ako by sa dali dvojčatá zastaviť,“ usmial sa. A ona mu úsmev opätovala.

------

        „Čo bude nasledovať teraz?“ spýtala sa Ginny hlboko v noci toho dňa, keď sa stretli v ich učebni. Objímali sa tentoraz takmer tak intenzívne, ako počas leta po lekciách od Snapa. Bolo to nutné a potrebné.

        „Ja neviem,“ vyriekol. Rád by ešte aspoň dve minúty nič nehovoril. Jej duša v jeho tele, ktorá vybudovala aj akúsi stráž v jeho hlave, dnes dostala riadne zabrať. A hoci by možno vydržali aj do zajtra, tento kontakt pôsobil ako liečivý balzám. „Netuším…“

        „A bola to skutočne moja myšlienka?“ vyzvedala. Znova prevrátil oči. Dnes už niekoľký krát.

        „Pokiaľ som sa úplne nezbláznil, tak bola jednoznačne tvoja.“

        „Ako to môžeš rozoznať?“ pozrela mu do očí. „Ja si totiž neuvedomujem, že by som nejakú myšlienku vyslala, aj keď som na teba vlastne kričala… alebo som ťa len v hlave upokojovala… alebo…“

        „Nechaj to tak,“ povzdychol. „Nepochopíš…“ mávol rukou za jej chrbtom, ale okamžite ju zvieral znova.

        „Zaujíma ma to…“

        „Snapa bude viac, keď sa spojíme so Siriusom,“ zahihňal sa.

        „Neber to na ľahkú váhu,“ jemne ho zahriakla. „Môže sa vážne stať, že sa budeme rozprávať v hlave, vieš?“

        „Vieme to už od oklumencie,“ zabrblal. „No a čo? Tak sa budeme rozprávať v hlave. Keď budeš robiť skúšky a niečo nebudeš vedieť… a ja to náhodou budem vedieť, alebo sa spýtam na odpoveď Hermiony… budem ti môcť poradiť.“

        „Harry,“ napomenula ho znova, ale skôr nešťastne, ako nahnevane. „Pokiaľ by sa jednalo o rozprávanie sa v hlave… bude sa to diať vždy? Alebo len keď budeme chcieť? Ako to bude fungovať? Zakričíme na seba? Alebo budeme počuť myšlienky toho druhého nepretržite? A keď myšlienky, čo bude nasledovať? Pocity už zachytávame… vlastne od dementorov… vlastne od počiatkov. Aké všetky pocity budeme cítiť? A nerozvinú sa aj tie sny? Doteraz som ti niekoľkokrát vliezla do snov. Ty mne zatiaľ nie. Keby mi vlezieš do hlavy aj ty? Keď ja som ti už poslala myšlienku? Vnímaš ma?“ drgla doňho.

        „Nie, prestal som niekedy na začiatku,“ prezradil a znova na ňu pozrel. Zamračila sa naňho. „Som si istý, že nám Dumbledore dá na Vianoce knihu, ktorá všetko vysvetlí,“ zaprskal sarkasticky.

        „Idiot,“ tresla ho do ramena. Aj tak zachytil plačlivý tón.

        „No tak, Ginn,“ šepol a jemne ju pobozkal. „Takto je to predsa od začiatku. Nič nevieme a zrejme nikdy nebudeme vedieť. Možno ťa už zajtra Dolores alebo niekto tak vytočí, že ťa budem upokojovať v hlave ja. A možno už zajtra vtrhnem do tvojho sexuálneho sna a zderiem z Eddieho kožu keď uvidím, čo s tebou robí,“ skúsil odľahčiť tón.

        „O ňom sa mi nesníva,“ stiahla obočie.

        „Nie? Nekecaj…“

        „Prestaň. Nie je to nič vážne, vieš?“

        „Dobre, keď to vravíš. Ale ja hovorím o snoch, nie o realite… kde kladne hodnotím tvoje rozhodnutie byť pannou až dovtedy, kým nezistíme, čo s nami je. Len aby toto tvoje prehlásenie nebolo priveľmi kruté,“ zaškľabil sa stále s úmyslom trocha ju odpútať od toho všetkého. Chápal, že ju to vydesilo. Ani nie tak skutočnosť, že mu zrejme vyslala myšlienku, hoci len jedno slovo, ale hlavne fakt, že si to vôbec neuvedomila. Nemala to pod kontrolou. Doteraz sa im stalo hocičo, ale skôr či neskôr prišli na to, čo sa deje. Keď už mu má vysielať myšlienky tak by bolo dobré, aby o tom vedela. Nie?

        „Neumriem ako panna, nemaj strach,“ zaškľabila sa naňho. Uľavilo sa mu. Vyzerala byť pokojnejšia.

------

        „Prečo sme mali prísť sem?“ spýtal sa Snape zamračene. Dumbledore sa objavil v jeho pracovni a vyčaril prenášadlo, ktoré ich dostalo… vlastne ani nevedel, kde sú, ale keby vedel, že ho Albus potiahne von, obliekol by si niečo teplejšie. Ešte viac sa zabalil do svojho habitu a sadol si vedľa Albusa na lavičku v parčíku.

        „Prenášadlo je teraz jediný spôsob, ako sa dostať z hradu. Neregistrované.“

        „To samozrejme viem…“

        „Mňa premiestňuje fénix. S tebou by sa to ale nedalo… a okrem toho nechcem, aby obrazy videli, že s tebou odchádzam…“

        „Obrazy?“ Snape sa pozrel na Albusa. Že by mu začínalo preskakovať?

        „Rokfortkých riaditeľov. Áno,“ pritakal a povzdychol. „Už niekoľko mesiacov do mňa zapárajú,“ vypustil a pozrel na prekvapeného Severusa. Profesor Elixírov zjavne nechápal. Dumbledore sa potichu zahihňal. „Aby si tomu rozumel, Severus, každý musí mať niekoho, komu môže vyliať dušu. To len ty nemáš nikoho… A keďže obrazy sú absolútne lojálne voči aktuálnemu riaditeľovi a patrí do toho aj ten fakt, že nikdy za žiadnych okolností nemôžu vyzradiť nič, čo im úradujúci riaditeľ povedal, využívam ich, aby som sa zveril, poradil, posťažoval si. A už niekoľko mesiacov do mňa zapárajú, že by som si mal nájsť aj niekoho živého, kto by ich funkciu zastal, ale hlavne niekoho, kto by prípadné kroky mohol podnikať aj po mojej smrti…“

        „Umierate?“ povytiahol obočie Snape.

        „Nie, zatiaľ nie.“

        „Tak prečo potom tá sentimentalita? A keď sme už pri tom… Ja? Nebola by vhodnejšia napríklad Minerva, aby sa stala akousi vašou dôverníčkou?“ zaprskal nespokojne.

        „Dôverníčkou možno. Ale nie pokračovateľkou…“ potichu vypustil a díval sa mu uprene do tváre. Snape povytiahol obočie.

        „Potter a Weasleyová?“

        „A prečo nie Voldemort?“

        „Pretože v tom máte celý zástup pokračovateľov…“

        „A prečo nie Sirius?“

        „Pretože začína byť neznesiteľný…“

        „Si skutočne bystrý,“ spokojne sa pousmial. Snape ale spokojný nebol ani náhodou.

        „Viem, že sa mi ten váš plán nepáči už teraz. Ale keď ste ma sem vytiahli a to ich spojenie ma vcelku zaujíma… čo so mnou chcete preberať?“

        „Zatiaľ nič konkrétne…“

        Snape prevrátil oči ale tak, aby ho Albus nevidel. Hoci tým bol Dumbledore známy, stále ho dokázalo fascinovať, ako dokáže Albus vlastne nič nepovedať.

        „Čo je nové v Ráde?“ spýtal sa riaditeľ. „Chystám sa aj na Grimmauldovo námestie a vlastne viem, čo je nové, ale chcem poznať tvoj uhol pohľadu na vzniknuté situácie.“

        Tentoraz si Snape zahryzol do jazyka. Dumbledore bol veľmi bystrý a nadaný čarodejník, ale niekedy mu pripadal ako starý bláznivý dedko.

        „Tak dobre,“ pritiahol si habit k telu ešte viac. Končil október, za chvíľu začne mrznúť a starý pán sa rozhodol pre vychádzku v letnom oblečení. „Black už snáď dooslavoval víťazstvo nad Malfoyom. Shacklebolt začal robiť ochranku Bonesovej. Podľa jej slov budeme potrebovať ešte zhruba štyri mesiace, skôr päť, čo sa pánovi Blackovi samozrejme nepozdáva a stále viac otravuje, aby sme šli na Ministerstvo a troška situáciu popohnali. Navrhujem vymyslieť mu nejakú činnosť, aby trocha upustil pary…“

        „Zdieľa ten názor len on?“ spýtal sa Albus zvedavo. Bol si vedomý Snapových pozorovacích schopností. A na rozdiel od Siriusa a ostatných, vrátane Minervy, Snape mu bol skutočne zaviazaný a verný. Ktokoľvek z ostatných by mohol zaváhať.

        „Hm, čo ja viem? Nepatrím do úzkeho kruhu Blackových fanúšikov,“ vypľul s opovrhnutím. „Lupin a možno mladý Weasley s Tonksovou. Zvyšok neváha vyčkať toľko, koľko bude potrebné a koľko sa mu zdá zbytočné…“

        „Dobre,“ Albus mierne stiahol obočie. „To som aj predpokladal,“ povzdychol. „A čo na druhej strane?“

        „Veľa toho neviem. Temný pán sa mi nezveruje, ale to by som nebral ako dôkaz nedôvery voči mojej osobe. Nezveruje sa totiž nikomu. A hlavne nie Malfoyovi, ktorý je prinútený rozpredávať svoje podniky, aby vyplatil Blacka,“ mierne sa zaškľabil. Neznášal Luciusa rovnako ako Blacka. „Lucius stratil priazeň Temného pána a ak ju bude chcieť získať naspäť, bude sa musieť veľmi snažiť.“

        „Ministerstvo?“

        „Alebo Potterova hlava…“

        „Tak nedostane ani jedno.“

        „Škoda. Pottera by som oželel…“

        „Ale neoželel, Severus,“ Albus naňho káravo pozrel. „Každopádne hneď, ako zistíš, čo plánuje, informuješ ma.“

        „Spoľahnite sa.“

        „Dobre. A čo hrad?“

        „Stojí. Ak sa pýtate na profesorku Umbridgeová… Sybilla to má zrejme zrátané,“ pozrel na riaditeľa. Ten sa mračil. „Myslím, že som spolu s ňou na popredných miestach, ale Dolores zrejme považuje Elixíry za potrebnejšie ako Veštenie. Aby nie, však?“

        „Vráti sa Hagrid a bude mať nového favorita…“

        „Poloobor…“

        „Správne. Ale aj u Dolores platí to, čo pri ministerstve. Musíme to vydržať ešte štyri, či skôr päť mesiacov…“

        „Možno to v jej prípade bude skôr,“ povedal Snape. Albusovi neunikla slabá známka spokojnosti v jeho hlase. Študentov neznášal, ale Dolores neznášal oveľa viac.

        „Áno, nedá sa nevšimnúť si istých aktivít istej skupinky neznámych… Dolores by sa vyjadrila, že páchateľov. Som si istý, že Harry ešte minimálne raz vyletí z hradu, aby požiadal sovy o pomoc…“

        „Hm…“

        „A my sa budeme tváriť, že o ničom nevieme, však, Severus?“

        „Ako inak… Aj tak budem plne zamestnaný vlastnou úlohou.“

        „Je všetko v poriadku?“

        „Malo by byť. Použil som to vaše kúzlo. Ak ju niektorí Slizolinčan spomenie, budem o tom vedieť a budem počuť, čo plánujú.“

        „Tabu na meno...“ Dumbledore sa spokojne vystrel. Sľúbil Amélii, že na Susan dohliadne a svoj sľub hodlal splniť. Alebo teda, Severus sa o to postará. „Výborne, v tomto smere ide všetko podľa plánov. A čo naši mladí priatelia?“

        „Sú to vaši priatelia. Nie moji.“

        „Dobre, tak čo je nové s objektami tvojho skúmania?“

        „Nič nové. Weasleyová mala Potterovi poslať myšlienku. Ale keďže si ona toho vedomá nie je a Potter nie je práve najbystrejší v úsudkoch, zatiaľ by som z toho vedu nerobil…“

        „Mal by si,“ jemne ho napomenul.

        „Ale veď dobre,“ nespokojne si poposadol. „Je to ešte príliš slabé. Viac menej si to domysleli aj oni. Ak by bola nútená aj ona vyrovnávať sa s nejakým napätím alebo stresom a jej myseľ by potrebovala pomoc z vonka tak, ako sa to deje obrátene, zrejme vtedy sa ich mysle…“ stiahol obočie, „...absolútne otvoria tomu druhému…“

        „Je to zvláštne,“ Albus pokyvkal hlavou.

        „Toto je to, o čom so mnou chcete hovoriť? Pretože doterajšie informácie sme si mohli predať aj vo vašej pracovni, prípadne v mojom kabinete.“

        „Nie o všetkom sa dá hovoriť hocikde.“

        „Iste, ja to viem zo všetkých najlepšie, však? Avšak vaša pracovňa by mala byť zabezpečená. Čo je teda to, o čom nechcete, aby vedeli portréty riaditeľov?“

        „Nechcem, aby vedeli, že mali pravdu. Alebo teda, že mala väčšina z nich pravdu. Ako som spomínal, je veľa vecí, o ktorých som potreboval s niekým hovoriť a v tej pracovni sú najbystrejšie mozgy histórie… Severus, netvár sa takto. Hoci sú to portréty, ich mozgy sú rovnaké, ako za života. Dokázali mi mnohokrát dobre poradiť, alebo ma, naopak, odhovoriť. Niekedy sme sa poriadne pohádali. A majú pravdu. Už dávnejšie som priznal, že vedľa seba potrebujem bystrý mozog, ale hlavne veľmi lojálneho… kolegu, ktorý bude, v prípade nutnosti, pokračovať tam, kde ja skončím…“

        „A vybrali ste mňa,“ aj Severus sa na lavičke vystrel. „Nemyslím si, že som za to rád, ale dobre. Čo mám spraviť?“ obrátil sa k Albusovi. Aj v minulosti len prijímal rozkazy, alebo skôr v Albusovom prípade žiadosti a plnil ich. Myslel si, že pôjde o niečo podobné.

        „Dozvieš sa,“ usmial sa naňho Albus tváriac sa, že si nevšimol jeho nespokojné pomrvenie. Vezme ho do zimy s tým, že potrebuje riešiť niečo supertajné, premrznú tu, preberú takmer všetko, ale zo supertajného sa nedozvie ani čiarku? „Len… potrebujem si byť vo svojich úvahách istý. Zatiaľ mám len hromadu podozrení, dôkaz ani jeden. Akonáhle si budem svojimi domnienkami istý, porozprávam sa s tebou a bude ma zaujímať aj tvoj názor.“

        „A aký názor na vaše domnienky majú portréty?“ spýtal sa Snape podráždene. Aj táto posledná riaditeľova vsuvka mu bola nanič. Mohli ostať pri krbe a nemuseli by zmŕzať. Albus sa zasmial.

        „Myslia si, že sa nemýlim, hoci je táto moja úvaha dosť… šokujúca a vlastne bude všetko horšie, než som čakal.“

        „A kedy predpokladáte, že by ste si mohli svoju domnienku potvrdiť a tým posunúť informácie aj mne?“

        „Vidím, že si netrpezlivý, drahý chlapče. Dobre, vrátime sa naspäť do hradu a môžeš si zájsť na večeru…“

        „A ten termín?“

        „Ja sa ti pripomeniem…“

------

        Ubehol už týždeň od legendárnej hodiny Obrany, kedy sa vzopreli študenti vrchnej rokfortskej inkvizítorke. Keby ju proste zdrapli a vyhodili von oknom… Hermiona spomínala nejakú defečičotomalobyť… Ronovi by sa to pozdávalo viac. Bolo to slabé vzopretie, ale aspoň dačo sa udialo. Preto sa už nevedel dočkať, kedy sa im, či skôr Hermione, podarí začarovať tie prekliate galeóny.

        Vedel, že majú pravdu. Ak chcú rozložiť sily a odpútavať pozornosť a hlavne ostať v utajení, musia sa nejako dorozumievať. Synchronizovať, či čo to tá Hermiona spomínala. Lenže jeho bratia mu povedali pár plánov a sám vedel, akými výrobkami začali zaplavovať hrad a keby sa k nejakému dostala Dolores, bola by to paráda. Bolo by to úžasné. Tešil sa na to.

        Lenže kúzlo stále nevychádzalo a Sirius im zatiaľ neposunul nič užitočnejšie. Vyjadril sa, že si musia niečo overiť s Remusom, vyskúšať to a až potom posunú kúzlo, ktoré bude aj fungovať. V opačnom prípade budú musieť vymyslieť niečo iné, čím sa budú dorozumievať, pretože nemali DA každý deň a Dolores by bolo podozrivé, keby sa siedmaci bavili so šiestakmi alebo piatakmi na chodbách. Párkrát by im to možno vyšlo, lenže ona po nich skutočne striehla, čiže sa zámerne vyvarovali kontaktom dokonca aj s príslušníkmi iných fakúlt v ich ročníku.

        Čo však nebránilo jeho sestre, aby sa kde kade navlačovala s tým Eddiem. Stisol zuby. Keď sa sťažoval bratom a upozornil ich, že je ich sestra ešte malá, aby s niekým chodila, tak mu povedali, že už sa s Eddiem rozprávali a ubezpečili ho, že si nemá robiť starosti. Každopádne ho to neupokojilo ani trocha. Dobre, možno sa s ním porozprávali a varovali ho, aby si príliš nedovoľoval. Sám si ale uvedomoval, čo s ním robia hormóny a on bol ešte k tomu o rok starší. Čo si myslia? Že sa pubertiaci zastavia pred skúšaním všelijakých vecí? Nech by ich ktokoľvek varoval? A ani prehlásenie Harryho, že Ginny také veci skúšať zatiaľ nechce, ho príliš neupokojilo. Hoci, vraveli si zrejme skutočne všetko, tak mu asi neklamala. Mohol ale Harry klamať jemu? Možno. Ale zase na druhej strane bol si istý, že keby jeho sestre hrozilo minimálne nebezpečenstvo, hocaké, Harry by bol prvý, kto by ju bránil.

        A potom tu bola Hermiona. Nechápal, čo sa to so všetkými začalo diať. Čo sa vlastne okolo neho začalo diať. A vôbec, ako to, že sa to stalo práve jej? Bol si istý, že po Krumovi sa jej to stať už nemôže. Bol to len skrat. Stalo sa ale. Roger Davies ju pozval na rande a ona neodmietla. Bomba. Hermiona Grangerová, ktorú nezaujíma nič iné len knihy a v súčasnosti prefektský odznak, zaskratovala druhý raz. A znova s totálnym idiotom. Zavrtel hlavou.

        Harry a Lucy, jeho sestra, Hermiona, všetci zaskratovali. Ešte že sa to nestalo aj Nevillovi a Lune. Hoci, v ich prípade o skrat tak skoro nepôjde. Ale v dnešnej dobe, keď sa deje okolo nich to všetko a majú myslieť na pomstu, mu tie ich skraty prídu proste nepochopiteľné. Prečo odpútavať myšlienky od dôležitých vecí takýmito… dobre, uznával že je to fajn. Ale fajn je len to, čo z toho skratu vyjde napokon. Nie tie blbosti predtým ako chodenie a konverzácie a podobné somariny. Seamus tomu hovorí vrznúť si. Jasne. Aj on by si najradšej vrzol. Hoc aj každý deň. Veď to vlastne aj robia, hoci sami so sebou. Ale aby sa zdržoval s tým, aby dievča pozýval na rande a mrhal energiou na tie zbytočnosti okolo toho? Ani nápad… Keď sa oni chcú zdržovať tými hlúposťami, tak nech sa páči.

        Každopádne, Seamus mu povedal, kto na hrade sa hlúposťami nezdržuje a hneď, ako budú môcť, čo sa asi za prítomnosti Dolores na hrade nestane nikdy, tak to skúsi aj on. Keď naberie odvahu. Ale naberie ju. Sľúbil si to. Nebude to síce ani Angelina a ani Alica, o ktorých sa mu snívalo celý minulý rok a značnú časť toho predchádzajúceho, ale ani tieto nie sú na zahodenie. Tak. Hotovo. Sprostosti so skratmi nechá tým, ktorí sa nechajú osprostieť…

        Teraz sú dôležitejšie iné veci. Akútnejšie. A keďže galeóny stále nefungovali správne, alebo skôr vôbec a od sov už ubehol skoro mesiac, bol Ron veľmi potešený, keď sa Harry rozhodol znova zaútočiť. Nevedel jej odpustiť čítanie toho článku a vyjadril sa, že už boli príliš dlho ticho a nechcel, aby na nich Dolores zabudla.

        Samozrejme to povedal len Ronovi, pretože by ho Hermiona aj s Ginny a určite aj s Lucy, od toho plánu odhovárali a zrejme by mu nedovolili znova vyletieť do sovinca. V tejto chvíli banoval, že sa nedokáže premeniť aj on na vtáka, aby kamarátovi v sovinci pomohol. Alarmové kúzlo na dverách neprestávalo fungovať a aj keby sa dokázal premieňať na zlatého sysľa, bolo mu to v tejto chvíli na nič.

        A tak trpezlivo čakal v prázdnej učebni už asi tri hodiny, keď sa jeho kamarát zjavil. Výborne, nestrepal sa z okna sovinca, keď zabezpečoval aj posledné okno, čiže by mohli byť dievčatá napokon radi, nie?

        „Hotovo?“ šepol Ron. Harry sa zazubil.

        „Všetkých stopäťdesiat sov…“

        „Netrvalo to ani tak dlho,“ uchechtol sa Ron.

        „Už vedeli, čo po nich chcem, keď ma videli. A… zrejme aj Hedviga s Joyem zaúradovali.“

        „Myslím, že skôr len Hedviga,“ Ron zatváral okno. „Myslím, že tvoja sova to má s mojou ťažké,“ ospravedlňujúco sa naňho pozrel. „Ale ktovie, možno ho Hedviga trocha prevychová. Posledne sa mi zdalo, že už vystrája menej.“

        „Asi hej,“ prikývol Harry. „A toto bude asi úplne posledná sovia pošta. Toto už Dolores nerozdýcha.“

        „Skôr mám obavy, čo nám povedia Hermiona s kolektívom…“

        Obaja sa rozosmiali. Ale len tlmene, pretože hrad ešte spal. Ešte ani nezačali vychádzať prvé slnečné lúče, keď sa vkradli naspäť do postelí, aby si aspoň hodinu zdriemli pred tým cirkusom, ktorý určite rozpúta prílet sov pri raňajkách. Tentoraz nebude soptiť len Dolores. Tým si boli istí. Obaja chlapci sa nezávisle od seba spokojne pousmiali, keď zavreli oči.

 

aktualizované: 15.05.2022 19:39:21