OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 15.

        Sirius sa s miernym úškľabkom díval na druhú stranu súdnej siene, kde sa zhovárali traja právnici Luciusa Malfoya. Traja. Potichu sa zahihňal.

        „Čo sa vám zdá smiešne, Sirius?“ spýtal sa ho Eldred Harkiss, Siriusov právnik a syn bratanca Hestie Jonesovej. Malý, šťúply mužíček, avšak vcelku schopný. Aspoň to si myslel Sirius, keď spolu s Joy Hartleyovou vypracovali taktiku, ktorá by mala byť úspešná.

        „Ten hlupák má strach. Keby nemal obavy, nepotreboval by sa obklopiť troma darmožráčmi,“ neprestával sa dívať na zanietene diskutujúce klbko uprostred ktorého sedel unudene Lucius Malfoy.

        „Tí traja darmožráči sú najschopnejší právnici súčasnosti,“ upozornil ho jemne.

        „A ja som si myslel, že ste to vy, Amélia a Joy,“ Sirius povytiahol obočie. Eldred sa mierne pousmial.

        „Aj tak vyhrali najviac sporov,“ potichu dodal a kontroloval si svoje poznámky.

        „Tak tento nevyhrajú,“ zabrblal Sirius a pozrel sa napravo, kde v jednej z najspodnejších lavíc sedela Rita Skeeterová a ostatní novinári. Zatiaľ sa v novinách objavila len informácia o súdnom spore. Keby neboli hlavnými protagonistami Lucius Malfoy a Sirius Black, novinári by tu neboli, v novinách by sa neobjavila ani čiarka a rozhodne by sa súdne pojednávanie nekonalo pod dozorom komplet celého Wizengamotu na desiatom podlaží, ale len pod taktovkou nejakého nižšieho sudcu niekde na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva na druhom podlaží. Možno by mu dozorovala práve Joy Hartleyová, ktorá sedela naľavo pod Wizengamotom a mala pred sebou zrejme rovnaké dokumenty ako Eldred. Ich spolupráca bola ale vzhľadom k Amélii tajná.

        Joy zdvihla hlavu, keď na sebe ucítila pohľad a krátko sa na Siriusa uškrnula. Musel skloniť hlavu, aby zakryl takmer infantilný úsmev. Pravdou bolo, že niečo podobné zažíval takmer pred dvadsiatimi rokmi ešte v Rokforte ako pubertiak. Hoci vtedy zrejme zažíval hocičo iné, čo by sa s týmto dalo len ťažko zrovnávať. Vtedy mu šlo len o sex. O ten mu ide síce aj teraz, ale nejde mu len o sex akože len o sex. Cítil, že je v tom aj niečo iné a on si pripustil, že sa možno prvý raz v živote zamiloval. Dôkazom toho bola skutočnosť, že sa vlastne zatiaľ s Joy nevyspal, z čoho by si zrejme James robil mesiace žarty.

        Každopádne toto nebolo ani miesto a ani vhodný čas k tomu, aby rozoberal svoje citové tápanie. Za pár minút malo pojednávanie začať a bolo dôležité, aby ho vyhrali. Sirius sa pozrel na členov Wizengamotu, kde sa vekový priemer držal vysoko nad šesťdesiatku a to aj napriek tomu, že tam bolo pár mladých ľudí vrátane Amélie.

        Tá sedela uprostred na stoličke s vysokým operadlom a po bokoch mala Tiberiusa Ogdena a Griseldu Marchbanksovú. Ako vedel, obaja chceli rezignovať na svoje funkcie po tom, ako si minister vymyslel funkciu Vrchnej rokfortskej inkvizítorky. Amélia ich však prehovorila, aby ešte zotrvali, pokiaľ sa nerozhodne momentálny spor. Samozrejme tajne a samozrejme s Albusovým odobrením.

        „Amélia, mohla by si na slovíčko?“ vyrušil ju hlas Korneliusa Fudgea, ktorý len teraz prišiel do siene.

        O pár minút začíname…“ odtrhla pohľad od papierov. Pod ich miestom už čakal Percy Weasley, ktorý mal aj teraz zapisovať. Všetkých takmer päťdesiat členov Wizengamotu bolo pripravených. Niekoľko aurovov stálo dookola, vrátane Kingsleyho a Tonksovej. Novinári striehli na začiatok. Lavice pre verejnosť síce neboli zaplnené ako cez prázdniny, ale prázdnotou nezívali. Artur tiež prišiel podporiť Siriusa. A držal mu palce nielen kvôli tomu, aby konečne videl Luciusa pokoreného a hádam na mizine. Po dnešku by sa im ponúkla možnosť k urýchleniu celého… nie prevratu na ministerstve, ale k nastoleniu nového a triezveho smerovania ministerstva.

        „Len na moment. Som si istý, že to všetci budú rešpektovať,“ netrpezlivo ju súril. Samozrejme ich všetci sledovali. Sirius pozrel na Luciusa, ktorý z nich nespúšťal pohľad a mračil sa.

        „Dobre…“ rezignovala. Kornelius Fudge bol jej priamy nadriadený a protestovať zatiaľ nemohla. Zišla po schodíkoch za ministrom, ktorý ju ťahal k stene.

        „Amélia, nemusím ti pripomínať, aký je výsledok tohto sporu dôležitý, však?“ uprene sa na ňu díval. „Dobre vieš, že Luciusov prínos pre ministerstvo je nedoceniteľný . Je nenahraditeľný. A keby mal dnes prehrať, znamenalo by to preňho veľké komplikácie, do ktorých riešenia by vrhol všetku energiu a ministerstvu by sa nemohol venovať tak, ako doteraz, čo by bola veľká strata v týchto ťažkých časoch.“

        „Nečítali ste materiály, ktoré mi odovzdali obe strany?“ šepla a povytiahla obočie.

        „Čítal…“ musel privoliť a ramená mu trocha ovisla. Odfrkla si.

        „Tak potom vám musí byť jasné, ako to s najväčšou pravdepodobnosťou dopadne,“ vyhŕkla napäto. Aby nie. Sama sa postarala, aby to dopadlo pre nich dobre. Povedala Joy, na čo sa s Eldredom sústrediť. Rýchlo pozrela do siene. Z miesta, na ktorom stáli, bolo vidieť do miest, kde sedel Lucius. Uprene ju pozoroval. „Nemyslím si, že by mal pán Malfoy nejakú šancu vyhrať…“

        „Ale on musí vyhrať,“ prerušil ju a zazeral. „Nezabúdaj, kto ti pomohol tam, kde teraz si. Bol to práve pán Malfoy…“

        „Nie, bolo to preto, že to nikto nechcel robiť,“ skočila mu do reči ona. „Pozrite, Kornelius. Ja si vás vážim. Skutočne. Za dvadsať rokov sme toho preskákali dosť a dosť sme aj dosiahli. Reformy, medzinárodné styky… Ale ak niekto bude trvať na tom, aby som šla proti právu…“

        „Black nemá na nič právo predsa,“ prerušil ju už nahnevane. „Si hlavou Wizengamotu a ja som tvoj nadriadený. Som minister mágie. A chcem, aby tento spor vyhral Lucius. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

        Amélia ho prepaľovala pohľadom. Prekvapeným, až šokovaným. Kornelius mal jednoznačne strach. Momentálne nerobil službičku priateľovi. Ten priateľ ho zrejme zatlačil a to drsným spôsobom.

        „Čoho sa bojíte, Kornelius?“ opatrne sa spýtala. Zamračil sa. „Ak pán Malfoy prehrá, tak sa jednoducho s pánom Blackom vysporiada a hotovo. Ak…“

        „Ale on musí vyhrať,“ už po nej štekol polohlasne.

        „Mám ísť proti právu?“ neveriacky sa naňho dívala. „To po mne nemôžete predsa chcieť, Kornelius,“ zasyčala aj ona trocha hlasnejšie, než by sa patrilo. V sieni ale šumeli rozhovory. Nervózne a netrpezlivé. Nikto by ich snáď nemal počuť. Možno Kingsley, ktorý bol najbližšie…

        „Ale presne to po tebe chcem. Ako minister mágie ti nariaďujem, aby si tento spor doviedla k uspokojivému koncu. V opačnom prípade ťa odvolám… nie, neodvolám. Rovno ťa vyrazím a nezamestná ťa už nikto. Jasne?“ zavrčal.

        „Luciusovi sa nepodarilo kúpiť si dostatočné množstvo členov Wizengamotu, aby bolo hlasovanie jednoznačné?“ natiahla sarkasticky. Kornelius sa zarazil. Kingsley sa nervózne pomrvil. „Nedívajte sa tak, Kornelius. Myslíte si, že som spadla z višne? Že žijem na nejakej inej planéte? Že som idiot, ktorý nevidí, aké presné aktivity má pán Malfoy na ministerstve? Koľko obchodov spravil… koľko dotácií dostal… koľko sporov vyhral za posledné štvrťstoročie?“

        „Amélia…“

        „Uznávam, že je lepšie ho mať na svojej strane. Pre vás a zrejme aj pre mňa. Áno, je dôležitý a nenahraditeľný a čo ja viem ešte aký… ale tento spor prehrá. Prehrá ho, pretože si nekúpil dosť hlasov a ja, ako hlava Wizengamotu mám rozhodujúce slovo, preto teraz na mňa tlačíte… aby som rozhodla správne,“ ironicky zaprskala.

        „Amélia…“

        „Ale ja nepôjdem proti právu, Kornelius,“ odmietavo vrtela hlavou. „To je to jediné, do čoho ma nikto nútiť nemôže, aby som popierala právo. Možno preto som nebola vybraná do vedenia sporov pána Malfoya, však?“ uškrnula sa. Riskovala toho veľa, tým si bola istá. Lenže týmto svojím postojom bola známa. Tvrdiť teraz opak by bolo podozrivé.

        „A čo vaša neter? Susan sa volá, myslím… Však?“ spýtal sa Kornelius šepky. Bolo na ňom vidieť, že to nerobí rád, ale inú možnosť nemal.

        „Prečo sem ťaháte Susan, Kornelius?“ opatrne sa spýtala. Tieň strachu jej začal nahlodávať dušu. „Čo s tým má ona spoločné?“ mierne zvýšila hlas. „Upozorňujem, že ak ma chcete vydierať prostredníctvom…“

        „Mám ti predať odkaz,“ prerušil ju s povzdychom. Prehltol a nadýchol sa. Amélia ho zabíjala pohľadom. „Vzhľadom k tomu, že sa nikdy nechceš s Luciusom stretnúť, mám ti tlmočiť asi toto…“ pozrel jej do očí. Dokonca sa zapýril, zdalo sa jej. „Susan sa niečo môže stať ak nepovedieš proces preňho uspokojivým smerom…“

        „On si dovolil vyhrážať sa mi prostredníctvom mojej netere?“ neveriacky sa spýtala. Kornelius mlčal. Musela sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť, aby zahnala ten hnev, ktorý ju opantal. A následne strach. Ale Susan je na Rokforte. Tam je v bezpečí. Ale je tam Dolores. Čo by jej ale Dolores mohla spraviť? A čo Luciusov syn? Ale ten by predsa tiež nemal byť nebezpečným. Musí čo najskôr varovať… „A toto má byť váš priateľ? Je mi vás ľúto, Kornelius…“ otočila sa k odchodu.

        „Počkaj,“ zdrapil ju za pažu a obrátil k sebe. „Čakajú nás ťažké časy a bez Luciusa budeme stratení. Rozumieš? Ako my dvaja, tak celý čarodejnícky svet…“

        „Pretože vás chce Dumbledore nahradiť?“ spýtala sa uštipačne. Nie, z Korneliusa nemala strach ani náhodou. Bol už len akousi schránkou, figúrkou, tieňom čarodejníka spred dvadsiatich rokov. Dokonca aj toho spred pár mesiacov.

        „Áno,“ povedal úplne presvedčene. Vážne o tom bol presvedčený. Kornelius Fudge bol zjavne duševne nekompletný. A nechávať pri ňom Luciusa bolo nebezpečné. Ten bol ale tiež len predĺženou rukou niečoho oveľa nebezpečnejšieho. Zrejme mal Lucius rovnaký strach ako ona, aj ako Kornelius, ak ho nemal aj väčší.

        „Ja nepôjdem proti právu,“ pomaly a dôrazne vypúšťala tie slová.

        „V tom prípade nech sa stane, čo sa má stať…“ pustil ju.

        A ona vyšla tých pár schodíkov, aby sa nahnevane posadila na svoje miesto. Hneď po procese požiada Albusa o zvýšenú Susaninu ochranu. A zrejme uvrhne pár kúziel na viac aj na svoju kanceláriu a dom. A prútik už nikdy neodloží. Zamračene zdvihla hlavu, aby prebodla Malfoya pohľadom.

        Sirius síce nevidel, kam Amélia s ministrom odišla, celú dobu však sledoval Malfoy, ktorého nervozita narastala. Malo by mu to zdvihnúť náladu. Neprítomnosť Amélie v ňom však vyvolávala skôr nepokoj a nervozitu, ktorý sa stupňoval aj v sieni. Keď sa vrátila a obdarila Malfoya nepekným pohľadom, zablúdil očami ku Kingsleymu. Ten krátko zavrtel hlavou. Bolo to všetko čudné.

        „Je štvrtok, sedemnásteho októbra roku 1995,“ Amélia sa pustila do odriekania potrebných formalít k otvoreniu súdneho sporu. Predstavila celý Wizengamot, pripomenula prítomnosť ministra mágie, spomenula možnú prítomnosť verejnosti a novinárov, aby sa dostala k odrecitovaniu znenia žaloby a tiež postoj obhajoby. A ťahanica o dedičské vyrovnanie sa mohla začať.

        Len na pol ucha počúvala reč Eldreda Harkissa, ktorý bol podľa jej názoru iba priemerným právnikom. Sirius na ňom ale trval, zrejme len kvôli lojalite k Hestii Jonesovej. Alebo možno preto, pretože by sa proti Luciusovi Malfoyovi nikto so zdravým rozumom nepostavil. Stačí sa len pozrieť, čo všetko si dokáže dovoliť.

        Amélia v duchu zúrila. Ale aj triezvo uvažovala a kalkulovala. Najradšej by na Malfoya poslala aurorov a podala naňho žalobu. Spravila by to hneď v tomto momente. Alebo krátko po tom, ako by mu pred novinármi povedala pekne od podlahy, čo si myslí.

        To si ale samozrejme dovoliť nemôže. Už len tým, že sa postavila proti želaniu ministra a teda jeho želaniu, si zrejme začala píliť pod sebou konár a ten bude držať len na kúsku a len po tom, ako to úplne nepokazí. Jej povesť ju predchádzala, preto za ňou Malfoy nikdy priamo nešiel. Skôr naopak, vyhýbal sa jej ako čert muklovského kríža. A preto poslal Korneliusa, aby zaňho spravil špinavú robotu. Ale Susan?

        Musí byť skutočne zahnaný do kúta, keď sa odvážil ju zastrašovať prostredníctvom Susan. Alebo to bol možno jeho bežný spôsob jednania. Ibaže teraz bol za ním Ten koho nemenujeme a ak bol len spolovice takým, ako v minulosti, tak sa ani nedivila, že sa Lucius uchýlil ku krajnostiam. Potrebuje ho na ministerstve a bohatého. A teraz je reálna pravdepodobnosť, že z ministerstva zdupká so stiahnutým chvostom a ešte k tomu na mizine. A potom už obľúbencom nebude. Skôr naopak.

        Ale to je jedno. To je Luciusov problém. Ona musí v prvom rade vymyslieť, ako ostať na svojom mieste ešte pár mesiacov. Aby bola ich situácia stabilnejšia a lepšia. V tejto chvíli by to bolo jedna k jednej. Riskovali by príliš. Hoci má na to Black iný názor, ona uvažovala rozumne. Nebolo by vhodné práve teraz vyprovokovať Veď viete koho k tomu, aby sa zjavil a rozhádzal celý čarodejnícky svet.

        Ktorý by síce žiadal zmenu a táto zmena by hneď aj nastala, lenže na ministerstve je stále ešte veľa oddaných Luciusových ľudí, ktorým bude chvíľu trvať, kým si uvedomia, že je preč, že im už za chrbtom nebude stáť a v tomto kritickom období by si Veď viete kto mohol prostredníctvom týchto ľudí vynútiť kontrolu nad ministerstvom. Napríklad aj takí aurori. Rufus si je istý len zhruba polovicou svojich podriadených. Ostatní rovnako môžu, ako aj nemusia byť náchylní k podvoleniu. Ak by sa jednalo o čokoľvek iné, nepochybovali by. Ibaže Veď viete je niekto, proti komu sa bežný smrteľník nedokáže brániť ani trocha. A aj trénovaní aurori by sa dali zmanipulovať. A posledné, čo by potrebovali, by bola vycvičená armáda aurorov pod vplyvom Veď viete koho.

        Práve preto nemôže na Luciusa vyletieť za toto vydieranie. Musí byť ticho. Musí Korneliusa presvedčiť, že Luciusa neudá aurorom kvôli lojalite. Musí ho presvedčiť o tom, že nemá ani tušenia, v akých problémoch sa Lucius ocitne po tomto súdnom pojednávaní. A už vôbec nesmie spomenúť tú skutočnosť, že je pán Malfoy zahnaný do kúta niekým nebezpečnejším, než si dokážu predstaviť. Teda ona si to predstavuje veľmi živo. To len Kornelius je hlúpy a slepý, celý strachom bez seba z Dumbledora.

        A Susan? Ak by len pouvažovala nad možnosťou, že by svoje hrozby Lucius naplnil, tak čo sa jej môže stať? V škole? Koho tam pán Malfoy má? Jedine Dolores. A ako počula, tak Potter s tou svojou bandou vytvorili akýsi odboj, ktorý jej strpčuje život. A Susan je členkou takzvanej Dumbledorovej armády. Nie, Dolores jej môže maximálne napariť školský trest. Možno jej potom bude krvácať ruka a bude ju mať zjazvenú, ale Susan vie, kde je pravda.

        Kto iný? Mladý Malfoy? Podľa rečí je slabším odvarom svojho otca. On si špiniť ruky nebude. Lenže rovnako ako jeho otec, aj on má okolo seba poskokov, ktorí sú celí bez seba, keď mu môžu vyhovieť. Takže áno, tam je určitá hrozba. Susan by sa niečo mohlo stať, ale ako vedela, nepohybuje sa po hrade sama. Vždy sú minimálne dvaja. Čo však zmôžu dvaja Bifľomorčania proti tlupe Slizolinčanov? Pretože Dolores má dvojaký meter. Na nich Dekréty neplatia. Bude musieť spolu s Minervou a Albusom niečo vymyslieť, aby sa k Susan nedostali a neublížili jej.

        Pretože vyhrozovať teraz Korneliusovi tým, že ak nedajú Susan pokoj, tak ona vystúpi proti Malfoyovi, to si dovoliť nemôže. V momente by ju odstrihli, vyhodili, povláčili v novinách. A hoci by sa na pamfletoch objavila pravda, ona by bola z ministerstva preč a nech sa na ňu Rufus nehnevá, on sám by nezvládol pokračovať v ich plánoch.

        Dumbledore jej bude musieť vyjsť v ústrety a bude musieť dohliadnuť na Susan. Alebo skôr Minerva, pretože, ako počula na schôdzi, Dumbledore v škole viac nie je, ako je. Alebo Snape. Jasne, Albus by mohol požiadať Severusa, aby na Susan dohliadol. Veď je predsa vedúcim tej fakulty. Áno, to spraví.

        Dobre, a teraz čo s ministrom? Jednoznačne nie je duševne spôsobilý, čiže by ho mohla aj ona tak trocha zmanipulovať. Zahrá sa na hlúpu. Veď predsa Lucius je dosť bohatý na to, aby sa vyrovnal so Siriusom. Nie? Jeden z najmajetnejších čarodejníkov, možno aj smrteľníkov v Anglicku. Ktorého bohatstvo by sa mohlo rovnať bohatstvu anglickej muklovskej kráľovnej. To síce asi ťažko, ale to ona predsa nevie. Nie? Kornelius nemôže vedieť, že ona vie, koľko toho pomíňal z trezoru Toujours Pur. Oficiálne vytiahli škriatkovia čísla na výzvu Joy a dali ich Siriusovi. Ona pána Blacka ani nepozná. Jednoducho sa podľa jej názoru Lucius vyplatí a všetko bude tak, ako predtým.

        Čiže si ctí práva, Lucius tento spor prehrá, ale vyplatí sa a oni môžu pokračovať tak, ako doteraz. Nemajú zatiaľ dôvod jej neveriť. Ničím sa neprezradila, nepovedala nikde, kde nemala nič viac, než bolo potrebné. Bez skromnosti, ale zrejme je druhou najdôležitejšou osobou na ministerstve po ministrovi a to najmä po tom, ako ohlásili Tiberius a Griselda odchod, Dumbledora sa zbavili a Crouch je mŕtvy. Kornelius si nemôže šmahom ruky dovoliť sa jej zbaviť.

        Zrejme jej, a vlastne ani Rádu, neostane nič iné, len veriť, že by táto taktika mohla vyjsť. Musí vyjsť pokiaľ nechcú skutočne cúvnuť a ustúpiť Luciusovi. Tým by bola ale všetka ich snaha v troskách. Rita bude musieť pritlačiť, aby sa ranený Lucius nestíhal zviechať zo zeme a narobiť v hlave Korneliusa viac zmätkov, než sa mu už podarilo. Bude ho musieť zadupávať a zadupávať. Zatiaľ len v pamfletoch, ale hádam čoskoro aj v novinách.

        Eldred Harkiss už takmer hodinu vymenúval prípady z minulosti, ktoré boli trocha podobné tomuto. Ale len trocha. Pergamen, ktorý pozostalý zanechal. Otázne ale bolo, či bol čarovne ošetrený alebo nie. Ak áno, vyhrali. Ak nie, zrejme tiež vyhrali, ale bude to ťažšie. Amélia precitla zo zamyslenia po tom, ako sa ozvali právnici Luciusa Malfoya.

        „Dovolíme si upozorniť na skutočnosť, že sa mágia po dvadsiatich rokoch nedá stopercentne odhaliť,“ predstúpil Konrad Fitzpatrick, ktorý ešte pred piatimi rokmi spolupracoval s Améliou a dral sa na jej miesto. Keď ale prehral, založil si súkromnú prax. Bol zrejme druhým najuznávanejším právnikom v Anglicku. Po Amélii. „Neexistuje jediný prípad, kedy by sa po dvadsiatich rokoch od zoslania zaklínadla dalo s určitosťou prehlásiť, že bol pergamen ošetrený kúzlom…“

        „Námietka!“ ozval sa Eldred. „Prípad Konstantinov z roku 1674. Vtedy sa aurorom podarilo po vyše tridsiatich rokoch identifikovať na pergamene zabudnutú klliatbu…“

        „Bola to čierna mágia,“ odfrkol si Konrad. „Tá sa dá identifikovať. My tu však vravíme o magickom ošetrení pergamenu…“

        „Prípad Rossových z roku 1896,“ usmial sa Eldred. „Našli zvitok po prababičke, ktorý sa vyplnil po takmer päťdesiatich rokoch! Po päťdesiatich rokoch od jej smrti nadobudol zvitok právoplatnosť…“

        „Mýlite si dojmy s pojmami, drahý kolega,“ posmešne zavrtel hlavou. „Pokiaľ sa magicky stanovené ultimátum nenaplní, mágia zotrváva a dá sa na pergamene odhaliť.“

        „Ďakujem, drahý pán kolega,“ natiahol Eldred uštipačne. „Práve ste dokázali, že sa stanovené ultimátum na pergamene Walburgy Blackovej naplnilo do siedmych rokoch a teraz na ňom nie sú známky mágie,“ mrkol naňho. Konrad sa zamračil. Lucius zovrel čeľusť. Sirius sa uchechtol. A Joy pochvalne prikývla. Dostali ho, kde chceli.

        „Ak však bolo magicky ošetrené, však?“ pokračoval Konrad. „Nemáme dôkazy. Rovnako to mohlo byť len úporné želanie zosnulej, ktoré preniesla na pergamen a vložila do trezoru. Nemusela zosielať žiadne kúzla,“ mračil sa a sledoval, ako niečo Sirius šušoce svojmu právnikovi.

        Tomu však neveríme,“ zavrtel hlavou Eldred. „Podľa môjho klienta bola Walburga Blacková tou najzarytejšou zástankyňou čistoty krvi a nadradenosti čarodejníkov, ako dokazuje aj samotný pergamen kde žiada o to isté svojho syna. Dokážete si predstaviť, že by niekto taký len tak muklovsky napísal list a strčil ho do trezoru? Bez toho, aby naňho uvrhol všetky možné jemu známe zaklínadlá a tým ho čarovne zabezpečil? To asi ťažko, však?“

        „Dovolím si upozorniť, že pani Blacková bola v tom období silno citovo zranená. Jej syn utiekol z domu a priatelil sa s polovičnými a vlkolakmi. A ktovie s kým vlastne… A práve vplyvom týchto okolností mohla konať iracionálne. Mohla na určité štandardy zabúdať…“

        „Ale blbosť. Preklínala ma ešte dlho po svojej smrti a nebyť odstránenia jej obrazu, zrejme by ma preklínala ešte dnes ráno pri raňajkách,“ odfrkol si Sirius polohlasne. „Ona ani v hodine svojej smrti nekonala iracionálne a hlavne muklovsky...“

        „Pán Black, dovolím si vás upozorniť na istú kultúru ktorú dodržujeme v tejto sieni a s ktorou ste boli oboznámený svojím právnikom,“ prerušila ho Amélia prísne. Sirius mykol plecami. „V tom prípade vás žiadam o dodržiavanie tejto kultúry… v opačnom prípade vám budem nútená udeliť poriadkovú pokutu,“ zamračila sa a preniesla pohľad na Konrada. „Pokračujte, pán Fitzpatrick.“

        „Ďakujem, slečna hlavná predstaviteľka Wizengamotu,“ neodpustil si uštipačný tón. Amélia nereagovala. „Všetci v tejto sieni vieme, ako sa správať… snáď len okrem pána Blacka,“ zaškľabil sa. Sirius sa protestne napriamil, ale Eldred mu zovrel pažu. „Zrejme za to môže tých nespočetne veľa rokov, kedy sa nachádzal na opačnej strane zákona…“ Lucius sa potešene zaškľabil, Eldred upevnil zovretie, až Sirius bolestne sykol.

        „Ďakujeme vám za tento rozbor, pán Fitzpatrick, nechajte si ho však od cesty, ak vás smiem požiadať,“ Amélia sa mračila aj naňho. „Ani vy zrejme neovládate právny rád. Však? Hodnotenie protistrany týmto spôsobom je nežiaduce.“

        „Správne,“ zabrblal Tiberius.

        „Ospravedlňujem sa. Vrátim sa teda k tomu, kvôli čomu sme tu a kvôli čomu sa všetci okrádame o vzácny čas. Protistrana tvrdí, že bol predmetný dokument, ktorý zanechala Walburga Blacková v trezore s názvom Toujours Pur, patriacemu rodine Blackovej, ošetrený magicky, s čím…“

        „Toto všetko vieme, pán Fitzpatrick,“ prerušila ho Griselda Marchbanksová silným hlasom. „O čas nás okrádate práve vy. Prejdite k tomu, za čo vás pán Malfoy platí a pokúste sa nás presvedčiť, že sú tvrdenia obžaloby neopodstatnené.“

        „Dostával som sa k tomu,“ Konrad mierne sčervenel, Lucius zavraždil pohľadom starú ženu a Sirius sa spokojne zaceril. „Ak by to bola pravda, ak by Walburga skutočne ošetrila pergamen magicky… je možné, aby sa dala mágia takto oklamať? Veď predsa podľa všetkého bol pán Black zavretý neprávom. Nikdy sa… nenapravil podľa želaní jeho matky. Nikdy nezačal ctiť tradície rodu Blackov. Toujours Pur. Vždy čistý. Podľa všetkého bol do posledného momentu priateľom Jamesa Pottera, ktorý síce bol čistokrvný, ale vzal si muklovskú čarodejnicu, ako vieme, čo je v úplnom rozpore práve s myšlienkou čistoty krvi. Do posledného dňa na slobode, podľa všetkého, bol jedným z jeho najlepších priateľov vlkolak Remus Lupin. Kríženec. Sám sa chystal pomstiť, dovolím si predpokladať, že sa chystal zabiť Petera Pettigrewa. To, že mal Pettigrew zradiť Potterových, je jedna vec. Ale bol čistokrvný rovnako ako pán Black. A on sa ho chystal zabiť? Je možné, aby vo svete, v ktorom sa čistota krvi dáva na popredné miesta, dochádzalo k vraždám medzi čistokrvnými? Toto všetko a taktiež nedávny proces nasvedčujú tomu, že sa pán Black nikdy… nevrátil k tomu, aby si ctil tradície a zvyky svojej rodiny, čím jednoznačne nedodržal podmienky, ktoré si stanovila Walburga v pergamene, ktorý by sa pokojne dal nazývať aj poslednou vôľou. Protistrana tvrdí, že tento dokument dokonca ošetrila magicky. Mágia je mocná. Poznáme zaklínadlá, kliatby, proroctvá a rituály. Mágia je v každom čarodejníkovi. Dokáže slúžiť ale aj ničiť. Dokáže rozoznať dobro od zla, pravdu od lži, pretvárku od úprimnosti. A vy si skutočne myslíte, že by sa nechala oklamať Siriusom Blackom a jeho… nespravodlivým, neprešetreným a protiprávnym uvrhnutím do väzenia?“ povytiahol obočie. Lucius sa spokojne opieral o operadlo, Sirius unudene počítal sviečky, ktoré horeli na protiľahlej strane.

        „Všetko?“ spýtal sa Tiberius Konrada.

        „Nie, nie je to všetko,“ podráždene prskol. „Dokument nemohol byť ošetrený magicky, pretože neexistuje, aby sa mágia dala oklamať. Ak by tomu tak bolo, po siedmych rokoch od spísania dokumentu by sa majetok v trezore prerozdelil na tri časti. Časť pána Blacka by prešla na jeho brata Regulusa a sesternice Narcissu a Bellatrix. Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, sú tvrdenia obžaloby neopodstatnené. Tvrdí, že bol dokument ošetrený mágiou. Jednoznačne nebol. Ďakujem.“

        Po tých slovách si rázne sadol do lavice vedľa Luciusa, ktorý sa k nemu sklonil a niečo mu šepkal.

        „V poriadku,“ prikývla Amélia. „Wizengamot tieto slová berie na vedomie. Chce sa k nim vyjadriť protistrana?“ preniesla pohľad na Eldreda.

        „Samozrejme, ctený Wizengamot,“ Eldred sa energicky postavil a s miernym úsmevom vystúpil pred lavice. „Skôr, než sa dostanem k samotnej mágii, by som rád reagoval na slová svojho kolegu. Spomínal akýsi svet, v ktorom sa čistota krvi dáva na popredné miesta… táto téza spôsobila poslednú vojnu, ak si spomínate. Možno v takom svete žije pán Fitzpatrick s pánom Malfoyom, ale ja nie…“

        „Myslel som tým to, že v takom svete žila pani Blacková!“ ohradil sa nahnevane právnik.

        „V tom prípade sa vyjadrujte jasnejšie,“ Eldred sa naňho benevolentne usmial a Sirius sa polohlasne zachichotal. Sieňou prebehla vlna šumenia.

        „Páni, prosím!“ upozornila ich Amélia.

        „Pokračujem,“ natiahol Eldred stále sa mierne usmievajúc, pokým traja právnici medzi sebou šušotali celkom hlasno. Sirius sa na Luciusa zaškľabil, keď zachytil jeho pohľad. „Pán Fitzpatrick tiež spomínal, že je neprípustné, aby čistokrvný zabíjal čistokrvného…“

        Konrad chcel vyskočiť z lavice, už sa nadychoval, ale Amélia rázne mávla rukou. Sklapol. Luciusovi zružoveli tváre.

        „Dovoľte mi pripomenúť, kto koho zabíjal pred dvadsiatimi rokmi. Nesedí náhodou vo väzení rada čistokrvných, ktorí doslova vyvražďovali celé rodiny čistokrvných?“ povytiahol obočie dívajúc sa na členov obhajoby. „Antonin Dolohov, ktorý zavraždil Gideona a Fabiana Prewettovcov. Bellatrix Lestrangeová, ktorá takmer zabila Alicu a Franka Longbottomovcov. Barty Crouch, ktorý zabil vlastného otca. Rabastan a Rodolphus Lestrangeovci, ktorí pomáhali Bellatrix a okrem toho vyvraždili napríklad čistokrvné rodiny Hornbyovcov a Smeekovcov. Vraždili vo veľkom, ale toto sú čistokrvní. Mám pokračovať?“ zamával pergamenom. „Mám tu celý zoznam smrťožrútov. Je síce pravda, že sa viac zameriavali na takzvaných nečistých a muklov...“

        „Námietka!“

        „Nebude potrebné, aby ste pokračovali,“ prerušila ich Amélia so stiahnutým obočím. „Určite je váš zoznam veľmi bohatý… ale čo tým chcete povedať?“

        „Asi to, ctený Wizengamot, že si obhajoba nedokázala predstaviť, ako by sa… ak aj náhodou… chcel čistokrvný Black mstiť čistokrvnému Pettigrewovi,“ pokrčil ramenami. „Nebol by prvým, však?“ natiahol.

        „Stále nechápem, kam smerujú vaše úvahy, pán Harkiss,“ poznamenala Amélia. Celý Wizengamot ho sledoval. Vlastne všetci z neho nespúšťali pohľad a čakali na každé jeho slovo. Sirius stále spokojne posedával.

        „Toujours Pur. Vždy čistý,“ vypustil Eldred takmer posvätne. „Slová rodiny Blackovej, ktorými sa pýšila… zrejme veky. Patrí k jednej z najstarších čarodejníckych rodín. Nie je jediná, takých je ešte stále viac…“

        „Pán Harkiss, prosím, poďme k veci,“ upozornil ho netrpezlivo aj Tiberius. Griselda sa prehŕňala pergamenmi. A Amélia mala spýtavo zdvihnuté obočie.

        „Mágia!“ vypustil Eldred do siene. „Obhajoba je presvedčená o tom, že sa mágia nedá oklamať. A chce o tom presvedčiť aj vás. Možno. Závisí ale aj od sily čarodejníka, ktorý kúzlo vypustí, však? To nás učia už v škôlkach. Každý máme v sebe mágiu, ale nemáme všetci rovnaké množstvo a nie sme všetci rovnako schopní čarovať. Pozrime sa na čistokrvných. Tých Toujours Pur a predstaviteľov ostatných čistokrvných rodín, ktorí sa tohto hlásania držali od nepamäti, brali si len čistokrvných, dlhé generácie, po stáročia až po dnešnú dobu. Čarodejníkov ubúdalo, boli sme nútení brať si polovičných a aj muklov. Niektoré rody si však radšej vzali svojho čistokrvného bratanca alebo sesternicu, ako by mali skĺznuť a vziať si polovičného,“ krátko sa odmlčal a poobzeral si tváre prísediacich. „Keď si vezmete históriu, kto dominoval pred tisíc, či päťsto rokmi? Kto prispieval vo vývoji hocičoho… elixírov, kúziel? Kto vynikal v liečiteľstve? Boli to čistokrvní. A pozrite sa, kto dominuje teraz,“ mierne sa pousmial a pohľadom sa vrátil k Wizengamotu.

        „Sedemdesiatštyri percent z vás je polovičných,“ povytiahol obočie. „Je medzi vami dokonca jeden muklovský čarodejník. Pozrite sa, koho história považuje za najsilnejších čarodejníkov uplynulého storočia. Polovičný Dumbledore. Polovičný Veď viete kto. Dokonca sa v niektorých zdrojoch uvádza, že aj Grindelwald bol polovičný. Traja najmocnejší čarodejníci, ktorí najviac ovplyvnili nie jedny, ale celú radu udalostí v posledných sto rokoch, sú poloviční…“

        „Boli. Už je len jeden,“ vrkol Minister.

        „Áno, iste. Ospravedlňujem sa…“

        „Čo týmto vlastne sledujete?“ ozval sa Lucius podráždene. Nebol jediný, kto to nechápal.

        „Svojím rozborom sa snažím vysvetliť, že čistokrvní strácajú nadvládu… a myslím to tak, že ich mágia je čoraz slabšia v porovnaní s polovičnými, napríklad…“

        „A čo ako?“

        „Pán Malfoy, aj vy máte svojho právnika,“ upozornila ho Amélia.

        „Iste, ale kto má tohto šaša počúvať…“

        „Udeľujem vám poriadkovú pokutu vo výške päťdesiatich galeónov,“ prerušila ho. Pohŕdavo si odfrkol. „A vy, pán Harkiss… prejdite k veci. Skúšate nielen moju trpezlivosť.“

        „Ospravedlňujem sa, ctený Wizengamot. Chcem tým povedať len to, že mágia u čistokrvných v posledných dvesto rokoch degeneruje…“

        Nedohovoril. Nespokojný šum bol dosť hlasný. Až natoľko, že musela Amélia zasiahnuť a tíšiť nespokojných čarodejníkov. Ako sa zdalo, bolo tam dosť čistokrvných. Sirius pozrel na Tonksovú, ktorá sa pobavene zubila. Rita zúrivo písala.

        „Pardon!“ pokračoval Eldred po chvíli. „Aj ja som čistokrvný, aby ste vedeli,“ neprestával sa jemne usmievať. „Upadá, nie degeneruje, ak sa niekto cítil byť dotknutý. Samozrejme to nie je pravidlo. Aj čistokrvní sú veľmi schopní čarodejníci. Ale musíte uznať, že posledné objavy boli v réžii nie čistokrvných. Hádam s výnimkou elixírov. Tam stále dominujú čistokrvní. A hádajte prečo? Pretože sa mieša v kotlíku a nepoužíva sa prútik…“

        „Pán Harkiss, udeľujem vám poriadkovú pokutu vo výške päťsto galeónov. Vy by ste mali byť prvým, kto vie, ako sa správať. Pokračujte týmto spôsobom a odročím jednanie,“ prskla po ňom Amélia. Lucius vyzeral, že vyletí z kože.

        „V poriadku. Ako mi bolo povedané, rodina pána Blacka, konkrétne jeho matka, nedisponovala ktovieakou šikovnosťou, čo sa kúzlenia týkalo. A to isté sa dá tvrdiť aj o Cygnusovi, jej bratovi. Mám tu tohtoročnú správu z ústavu z Buenos Aires, ktorá sa danou témou zaoberá už štyri dekády. V jednej časti sa skutočne píše o postupnom oslabovaní magického jadra u čistokrvných, a to najmä tých zaryto čistokrvných. Nie tých, ktorí niekde v histórii majú aj polovičnú, či muklovskú vetvu. A v druhej časti sa píše o spoločných rysoch, ktoré daný problém sprevádzajú. Podľa ich terminológie sa takáto chybovosť magického základu dedí cez generáciu. Rovnako, ako u muklov niektoré ochorenia…“

        „Idete zrovnávať naše magické jadrá s nejakým muklovským ochorením?“ ozval sa ktorýsi člen Wizengamotu. Sirius zbadal na dosť tvárach zvedavosť.

        „Ja to nerobím. Tvrdia to uznávaní odborníci zo zahraničného ústavu,“ mykol plecami. „Celosvetovo uznávaní, aby som bol konkrétny. Ak dovolíte, rád by som Wizengamotu posunul túto správu,“ pozrel na Améliu. „Je to súčasť dokazovania…“

        „Prečo ste ju nedodali v riadnom termíne?“ vyzvedala Griselda.

        „Pretože sa mi len dnes ráno dostala do rúk,“ vysvetlil. „Ospravedlňujem sa, ale bolo nesmierne zložité získať ju. Vedeli sme však, že bude potrebné naše tvrdenia podložiť aj niečím… overeným…“

        „Pristúpte…“

        „Námietka! Ako toto potvrdí skutočnosť, že pergamen začarovaný bol?“ Konrad sa postavil. „Ako týmto chcete dokázať, že Walburga čarovala? A ako chcete dokázať vaše bludné predstavy o tom, že jej magické jadro bolo… zdegenerované?“

        „Naším svedkom predsa,“ Eldred sa otočil ku skupinke obhajcov. „Dokážeme, že hoci Walburga čarovala, jej kúzla neboli dostatočné, aby vydržali dvadsať rokov…“

        „Kúzla sa dajú odhaliť vždy,“ zavrčal Malfoy. „Toto plytvanie časom je už únavné…“

        „Nemusia. Mám začať plytvať vaším časom ešte viac a vymenúvať prípady, o ktorých som rečnil na začiatku? A ktoré ste mi zmietli zo stola? Každý prípad mal totiž jedno spoločné. Čarovali čarodejníci so slabým magickým základom…“

        „Keď čarovala, ako sa mágia dala oklamať?“ vyštekol jeden z ďalších Malfoyových právnikov. Sieň zvedavo šumela. Ani oni zrejme netušili, ako by sa dala oklamať mágia. Pre Merlina, bolo to nemysliteľné. Bola to mágia, nie?

        „Mágiou sa dá predsa manipulovať, nie? Preto aj existujú kúzla!“ vykríkol nejaký mladší člen Wizengamotu.

        „Manipulovať, ale nie oklamať…“ protestoval čarodejník sediaci niekde nad Ritou.

        „Je to hlúposť!“

        „Mágia je všemocná, nedá sa klamať!“

        „Ticho prosím!“ zakričala do miestnosti Amélia. Správu posunula nejakej žene sediacej za ňou, aby do nej nahliadla. „Pán Harkiss, dávam vám teraz priestor k vysvetleniu. A prosím, aspoň raz sa vyjadrujte priamo…“

        „Ďakujem,“ prikývol a otočil sa k utíšenej sieni. „Máte pravdu všetci. Na jednej strane je mágia a na druhej strane čarodejník. V našom prípade čarovala čarodejnica, ktorá nebola príliš silná. Jej kúzlo bolo slabé. Vydržalo sedem rokov, možno vydržalo desať. Nie však toľko, aby sa po dvadsiatich rokoch dali po kúzle nájsť známky. Každopádne po siedmych rokoch bolo pre kúzlo hotovo. Splnilo svoj účel, ak však bolo dostatočne silné k tomu, aby aj fungovalo. To odhadovať nevieme. Podľa pána Blacka bola Walburga dobrá len v používaní prútika k trestom. K ničomu inému. To je ale vedľajšie. A k oklamaniu mágie. Tiež je na jednej strane kúzlo, ktoré niekto zoslal a na druhej strane čarodejník, ktorý chce mágiu oklamať. Vezmite si nedávne udalosti. Ohnivá čaša patrí medzi najsilnejšie magické artefakty súčasnosti. Nie je tak? A predsa sa podarilo jednému čarodejníkovi túto mágiu oklamať a presvedčiť ju o tom, že sa turnaja zúčastňujú štyri školy a nie tri… Vezmite si napríklad taký Imperius. Je to neodpustiteľná kliatba. Jedna z troch najsilnejších na svete. A predsa sa nájde niekto, kto sa jej dokáže vzoprieť. Čiže dokáže oklamať mágiu…“

        „A keď vravíte o tom, že čistokrvní sú slabí a ich magické jadrá zdegenerované… a pritom sú neodpustiteľné kliatby najsilnejšími… a smrťožrúti v minulosti boli poväčšine čistokrvní, ktorí tieto kliatby používali viac ako často… ako to reflektuje s vašimi tvrdeniami?“ posmešne vyriekol Lucius.

        Ty by si o tom vedel rozprávať…“ zabrblal si Sirius pod nos.

        „Nie je to pravidlo, ako som už povedal,“ Eldred sa naňho díval s úsmevom. „A okrem toho, aj magické jadrá sa dajú trénovať, cibriť, zdokonaľovať… veď preto aj existuje Rokfortská stredná škola čarodejnícka,“ milo mu dohováral. „Ak má čarodejník chuť sa zlepšiť, tak to aj spraví. Walburga ale chuť nemala. Bolo to pod jej úroveň. Bola predsa čistokrvná. Bola Toujours Pur…“

        „Už s tým dajte pokoj,“ zavrčal naňho Lucius. „Nič to nedokazuje, ani nepotvrdzuje…“

        „Máme svedka, spomínal som to, však?“ rýchlo sa otočil k Amélii.

        „Spomínali…“

        „Ako?“ vyskočil Konrad. Eldred naňho pozrel.

        „Normálne,“ mykol plecami.

        „Pán Harkiss včera doplnil dokazovanie o vypočutie svedka,“ vysvetlila Amélia. Sirius videl, ako sa Kornelius pozrel na Malfoya.

        „Ako to, že nevieme, že majú svedka?“ spýtal sa Malfoy naštvane.

        „Stalo sa to včera…“ ospravedlňujúco hlesli právnici.

        Sirius sa škľabil. Už dlho sa nebavil tak, ako v túto chvíľu. Eldred mohol už pred dvoma hodinami povedať o svedkovi, ale chceli to naťahovať a dusiť a deptať Luciusa do krajnosti. Skúšal presvedčiť ako Eldreda, tak aj Joy a Améliu, aby sa v tom piplali viac. Aby dráždili hada ešte výraznejšie a dlhšie. Aby viac tlačili na takzvanú degeneráciu magického jadra čistokrvných, ale s tým nesúhlasil ani jeden z nich. Všetci boli čistokrvní.

        Túto myšlienku mu vnukla Tonksová, keď začala decká učiť cez prázdniny. A on to nadhodil. A na tom založili aj svoju žalobu. Pravdou bolo, že nech si jeho drahá matička o sebe myslela, aká veľká čarodejnica je, s akými predkami a s akou kryštálovo čistou krvou, nedokázala ani odstrániť červenú a zlatú, keď si nimi ozdobil svoju detskú izbu. Ťažko by mohla zoslať nejaké silné kúzlo, ktorým by začarovala pergamen, aby plnilo účel záväznej čarodejníckej zmluvy. Na to treba iné kapacity. Hermiona to už dokáže v tomto veku. Muklovská čarodejnica. Usmial sa ešte širšie a mrkol na Joy.

        „Predvolávam Dagnoga, raráška z Gringottbanky!“

        Ťažko opísať pohľad, ktorý si vymenili Lucius s Korneliusom. Spôsob, akým sa tváril Sirius a aj jeho právnik im napovedal, že je to konečné. Korneliusovi prebehlo hlavou, že si Amélia myslela, že si spis čítal včera večer. Každopádne nie on, ale Luciusovi právnici zrejme podcenili situáciu. Doteraz mali aspoň teoretickú šancu presvedčiť Wizengamot, že to je len kus bezcenného papiera, ktorý nemá žiadnu magickú váhu a apelovať na posledné želanie Walburgy Blackovej, ktoré jednoznačne splnené nebolo.

        „Volám sa Dagnog a už päťdesiattri rokov pracujem v Gringottbanke,“ spustil rarášok po tom, ako ho Amélia vyzvala k slovu. „V prvom rade… som tu, pretože musím,“ vyzeral neprístupne. Black sa však stále tváril spokojne. „Keby ste ma o to požiadali, nikdy by som neprišiel. Musel som ale, pretože mi prišiel úradný dokument…“

        „Áno, tak to v našom svete chodí,“ Tiberius sa naňho pozrel ponad okuliare a rarášok ho pohľadom prišpendlil k stoličke.

        „Viem, čo chcete vedieť. Ja hlupák som sa priznal Williamovi Weasleymu, keď sa pýtal, či si niekto nepamätá Walburgu Blackovú…“ poobzeral sa okolo seba. S odporom pozrel na Malfoya, ale s ešte väčším na Siriusa. „Priznal som sa a odvtedy mi nedali pokoj…“

        „A v akej súvislosti si na ňu spomínate?“ Griselda sa snažila tváriť milo. S raráškami bola vždy ťažká robota.

        „Spomínam si na naše posledné stretnutie…“ vyriekol a zmĺkol. Bol ticho a zazeral po všetkých. Pokračoval, až keď sa nervózne ošívali už viacerí a Amélia sa mračila čoraz hrozivejšie. „Bolo štvrtého októbra roku roku 1976, bol pondelok a vonku lialo ako z kanvy. Ten deň mi utkvel v pamäti, pretože prišla ona. Walburga Blacková osobne a chcela ísť do trezoru. Ale nie toho trezoru, ale do toho druhého trezoru,“ na moment zmĺkol a kútikom oka pozrel na Siriusa. „Bola iná, ako inokedy, viete? Keď prišla inokedy, tvárila sa sebavedomo, dávala nám najavo, čo si o nás myslí. Nie, že by nás to trápilo, len bolo dosť otravné stále počúvať o tom, ako by Gringottbanka mala prejsť do rúk čarodejníkov a nie takých budiškničomov, ako sme my,“ škaredo sa zaškľabil. „Akoby stará pani nevedela, že Gringott bol rarášok, ktorý banku vybudoval,“ odfrkol si. „Ten deň bola ale iná. Nefrflala a nenadávala toľko, nechcela nikomu usekávať hlavy…“ zavrtel hlavou pri tej spomienke. Dokonca sa slabo pousmial akoby na myšlienke useknutej hlavy bolo niečo vtipné. „Prišla, povedala že chce ísť do trezoru. Mal som akurát službu, tak som ju vzal k vozíkom. Povedala ale, že chce ísť opačným smerom. Čiže chcela ísť do toho trezoru. Všetci sme ten trezor nenávideli. Toujours Pur,“ zaksichtil sa znechutene. „Cesta vozíkom bola dlhá. Začala mi rozprávať. Vraj za mesiac bude jej starší syn plnoletý a ona nevie, čo si počať,“ pozrel priamo na Siriusa, ktorý sa tváril vážne. „Jej manžel aj brat boli mŕtvi a jej najstarší syn utiekol z domu a stýka sa s nečistými. V tomto smere klobúk dole, pán Black. Mať takéto názory a žiť pod jednou strechou s Walburgou… ani sa nedivím, že ste utiekli…“

        „Rozprávajte smerom k Wizengamotu, prosím,“ napomenula ho Amélia a vyfasovala pohŕdavý pohľad.

        „Neskôr som pochopil, prečo mi to všetko hovorí. Vraj napísala pergamen, do ktorého napísala želanie. Vraj chce, aby sa jej syn umúdril a vrátil sa domov a tiež k rodinným hodnotám, ktoré zavrhol,“ zakrútil hlavou. „Jej brat vydedil svoju najstaršiu dcéru a keďže jej syn bude čochvíľa plnoletý, mala by spraviť to isté. Dala mu však ultimátum. Sedem rokov, magických sedem rokov, kým nedostane rozum. Viete…“ zamyslene vypustil a pozrel priamo na Améliu. „Nebola len zvláštna. Mal som pocit, že jej tak trochu šibe… to, ako prišla, ako nenadávala, pustila sa do rozhovoru s nečistým a ešte k tomu sa zverovala… tušil som, že nie je absolútne vo forme. Skoro sa zosypala. Skutočne. A pýtala sa, trocha nesmelo a zahanbene, ale keďže jej syn mal mať za mesiac sedemnásť, tlačil ju čas a zverovať sa po kamarátkach čarodejniciach nemohla. Ak aj nejaké mala. Nemohla priznať, že neovláda kúzlo pomocou ktorého vyčariť záväznú zmluvu,“ zaškľabil sa ironicky. „Tak sa pýtala nečistého. Samozrejme ho poznám. Rarášok pracujúci v banke musí ovládať toto kúzlo. Každá zmluva sa ním musí ošetriť… Povedal som jej ho. A potom som sa díval na to, ako čaruje. Poviem vám…“ zavrtel hlavou, „...horšie kúzlo som v živote nevidel. Bolo jasné, že je slabé. Stačilo na to, aby spravilo z pergamenu zmluvu, pochyboval som však, že vydrží sedem rokov…“

        „A vydržalo?“ spýtal sa niekto zo zadných sudcovských radov. Rarášok mu venoval pohľad, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Severus Snape.

        „Vydržalo,“ pripustil a sklonil hlavu. Odhalili ho. „Samozrejme som bol zvedavý,“ okamžite vysvetľoval. „Už v dobe, kedy pána Blacka zavreli, som sa šiel pozrieť. Držalo. A po siedmych rokoch tiež držalo. Potom prestalo fungovať. Zrejme sa to kúzlo zameralo len na ten časový údaj a na ostatné nebolo dosť silné. Samo o sebe je to kúzlo veľmi náročné a ak ho vyčarí niekto slabý, nemôže fungovať stopercentne…“

        „A prečo ste ju neupozornili na to, že nečaruje dostatočne?“ spýtal sa ktosi.

        „A prečo by som to mal robiť?“ spýtal sa nechápavo. „Raráškovia sa nestarajú o čarodejníkov. Len o ich peniaze. To za prvé. Za druhé… celé desaťročia chodila a núkala nám useknutie hláv. A za tretie… všetci veľmi dobre vieme, čo sa za Toujours Pur skrýva. A myslím tým slová, nie trezor. Aby k nim týmto spôsobom nútila syna?“ vrtel hlavou. „A za posledné… mne bola pani Blacková úplne ukradnutá. Ona, jej želania, jej rodina… raráškov zaujímajú len percentá, ktoré získavajú spravovaním jej a ostatných trezorov…“

        „To je ohavné…“

        „Ohavné je stavať sa do pozície nadradených a opovrhovať všetkým ostatným,“ prskol niekam doprava. „Raráškom sú možno čarodejníci a ich osudy ukradnuté, ale rešpektujeme ich, čo neplatí obrátene. Dôkaz toho je to, že spravujeme ich majetky…“

        „Ďakujem vám, pán Dagnog…“

        „Len Dagnog, pani,“ upozornil rarášok Amélie.

        „Ďakujem, Dagnog,“ prikývla. „Máte na svedka nejaké otázky?“ obrátila sa k obhajobe, ktorá mala hlavy vrazené dohromady.

        „Mali by sme,“ prikývol Konrad a postavil sa. „Dagnog… áno?“ díval sa na raráška, ktorý zaryto civel na Wizengamot. Právnik pokrčil ramenami. „Počuli ste jasne, ako Walburga vraví o tom, že je jej želaním, aby sa jej syn vrátil k rodine, aby zmenil zmýšľanie a aby si ctil tradície rodiny Blackovej?“

        „Áno,“ sucho odvetil rarášok.

        „Počuli ste aj to, ako chce tomuto svojmu želaniu dať potrebnú váhu záväzným kúzlom, ktorým by vlastne zo svojho posledného želania spravila záväznú čarodejnú zmluvu?“ pýtal sa ďalej. Rarášok sa naňho pozrel ako na blázna.

        „Veď som to práve povedal…“

        „A poradili ste jej kúzlo, ktorým to mala spraviť?“

        „Iste, veď…“

        „A potom ste sa dívali aj na to, ako pergamen začarováva?“

        „Námietka! Rarášok to predsa jasne povedal!“

        „Námietka sa prijíma. Prečo to Dagnog musí opakovať?“ Amélia pozrela na Konrada.

        „Asi preto, veľactený Wizengamot, že posledným želaním pani Blackovej bola v jej chápaní náprava syna Siriusa, ktorému veľkoryso poskytla sedem rokov, dokonca začarovala pergamen a spravila z neho zaväznú čarodejnú zmluvu a len nedostatočné skúsenosti pani Walburgy spôsobili, že bol pergamen ošetrený nedostatočne, čoho svedkom je tuto… pán Dagnog. Preto si myslím, že by Wizengamot mal brať do úvahy posledné želanie pani Blackovej a svojím následným vynesením rozsudku oficiálne pána Blacka vydediť,“ spokojne sa zaceril a sadol si vedľa víťazne sa usmievajúceho Malfoya.

        Sirius si odfrkol. Podľa predpokladov sa chopili svojej jedinej šance, ako z toho vyviaznuť. Čakali, že im výpoveď raráška príde vhod.

        „Ďakujem, pán Fitzpatrick,“ prikývla Amélia a preniesla pohľad na druhú stranu. „Má nejaké otázky obžaloba?“

        „Niekoľko, áno, ďakujem, ctený Wizengamot,“ Eldred sa rýchlo postavil a predstúpil pred raráška, na ktorého sa usmial. Ten mu odpovedal pohrdlivým pokrivením kútikov úst.

        „Dagnog,“ oslovil ho jemne. „Povedzte nám, ako raráškovia chápu mágiu…“

        „Och, prosím nie. Už nie ďalšie prednášky o mágii!“ zahlaholil Konrad. Niekoľko čarodejníkov sa opatrne zasmialo.

        „Sto galeónov, pán Fitzpatrick. Viete prečo,“ zamračila sa naňho Amélia. Konrad zdvihol ruky v obrannom geste ale bolo vidieť, že mu je to jedno. „Vy pokračujte.“

        „Budem stručný,“ začal Dagnog. „Raráškovia od nepamäti považujú mágiu za jednoznačnú. V tom chápaní, že buď je alebo nie je. Nič medzitým. Nič polovičaté. Práve týmto sa raráškovia líšia od čarodejníkov. Rarášok keď kúzli, tak kúzli. Čarodejník môže kúzliť a pritom je to… len snaha.“

        „Rovnako ako keď kúzlila pani Blacková?“

        „Presne tak. Bolo to veľmi slabé.“

        „Nedostatočné?“

        „Absolútne,“ prikývol.

        „Čiže toto kúzlo… akým spôsobom fungovalo na pergamen?“

        „Akoby si ňucháč meral sily s drakom…“

        „Chápem,“ prikývol Eldred a pozrel na obhajobu. Už tušili, o čo im ide. Potom sa obrátil k Wizengamotu. „Dámy a páni. Spomínal som akúsi degeneráciu mágie, ktorou trpela aj pani Blacková… a tu máme priame svedectvo svedka. Akoby sa jej ňucháč šiel zrovnávať napríklad s drakom niektorého z vás. Za to ale nemôžeme, že boli kúzla pani Blackovej také slabé…“

        „Námietka!“

        „Zamieta sa.“

        „Dagnog, spomínali ste, že ste kontrolovali pergamen, toho času záväznú čarodejnú zmluvu?“

        „Áno, bol som v trezore v tom období dvakrát. A tretíkrát toto leto.“

        „Iste. A výsledky vášho pozorovania?“

        „Po uvrhnutí pána Blacka do väzenia v roku 1981 a tiež po uplynutí sedemročnej lehoty v roku 1983 sa v trezore Toujours Pur nachádzala záväzná čarodejná zmluva.“

        „Ktorá prestala platiť presne štvrtého októbra roku 1983?“

        „Áno, v ten deň uplynulo sedem rokov a čarodejná zmluva nadobudla účinnosť. Vyhodnotila, že boli podmienky splnené a naplnila sa. Majetok sa nerozdelil, Sirius Black vydedený nebol.“

        „Námietka!“

        „Zamieta sa.“

        „A toto leto?“

        „Po zbavení obvinení pána Blacka a toho, čo sa popísalo… bolo mi jasné, že nikdy nenaplnil podmienky zmluvy. Šiel som sa pozrieť. Pergamen aj po tých rokoch trval na tom, že boli podmienky splnené.“

        „Ako to máme chápať, že boli podmienky splnené?“

        „Asi tak, že ak by podmienky splnené neboli, majetok by sa rozdelil na tri časti. Nestalo sa. Čarodejná zmluva aj v tejto chvíli chápe, že Sirius Black splnil jej podmienky.“

        „Námietka!“ vykríkol aj Lucius.

        „Sto galeónov, pán Malfoy. Pokračujte.“

        Takže vlastne bola mágia na pergamene oklamaná?“

        „Jednoznačne,“ prikývol rarášok. Eldred pozrel na značne nespokojnú obhajobu.

        „Dá sa mágia oklamať?“ spýtal sa ich. A pozrel do siene. „Dámy a páni, práve sme dokázali, že sa mágia dá oklamať, ak čarodejník kúzli nedostatočne, amatérsky… jednoducho, že to nevie a pani Blacková nebola ktovieaká kvalitná čarodejnica…“

        „Námietka!“

        „Pripúšťa sa. Pán Harkiss, k veci, prosím. Túto poznámku neakceptujeme.“

        „Každopádne, ak čarodejník kúzli, musí vedieť prečo tak činí a čo chce dosiahnuť. Pani Blacková vytvorila záväznú čarodejnú zmluvu. Mám pravdu?“ pozrel na raráška.

        „Áno.“

        „Ktorá sa správala tak, ako mala?“

        „Nie. Vzhľadom k tomu, že bolo kúzlo slabé, sústredilo sa len na časový údaj.“

        „Ako normálne takéto zmluvy fungujú? Prezraďte nám, ako odborník.“

        „V prvom rade sú trvalé. Toto vydržalo čosi viac ako sedem rokov. Možno o čosi dlhšie. Toto leto už však nefungovalo vôbec. V druhom rade mapujú všetky podmienky zmluvy. V tomto prípade ako časový údaj, tak aj… akúsi nápravu pána Blacka. Po siedmych rokoch si zmluva stále mohla myslieť, že je naplnená. Ak však kúzlo skutočne funguje tak, ako má… keby pergamen začaroval niekto kvalitný… zmluva by dokázala identifikovať aj myšlienky pána Blacka a po siedmych rokoch by sa trezor rozdelil na tri časti a my, kto máme prístup do trezoru, by sme vedeli, že je nevinný…“ obrátil hlavu k nahnevanému Malfoyovi.

        „Ďakujem, Dagnog. A ešte by som bol rád, keby ste nám vysvetlili, čo to tá záväzná čarodejná zmluva je…“

        „Námietka!!!“

        „Absolútne sa zamieta!“ tentoraz vykríkol Tiberius. Kornelius sa postavil.

        „Ako už názov vraví, je záväzná. V tomto prípade bola zmluva vytvorená medzi pani Blackovou a jej synom. Nemusel o nej vedieť, nešlo mu o život, jeho súhlas nebol potrebný. Ďalej, v tomto prípade ďalšou neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bol časový údaj. Konkrétne sedem rokov. A tie dávno prešli. V tomto momente čarodejná zmluva neplatí, aj keby sa dali na pergamene identifikovať známky použitia mágie. Aj keď sme zistili, že pán Black nesplnil jej podmienky. Čarodejná zmluva si práve to myslela vďaka jeho pobytu v Azkabane. Že čaroval niekto taký slabý, za to nikto nemôže…“

        „Námietka!“

        „Zamieta sa.“

        „Čiže je táto čarodejná zmluva v tomto momente irelevantná?“

        „Aj vy to potrebujete počuť desať ráz?“ Dagnog sa na Eldreda zamračil. Ten sa pousmial.

        „Ja nie, ale obhajoba áno. Ctený Wizengamot, vážené dámy, vážení páni… v tomto momente sme dokázali ako existenciu záväznej čarodejnej zmluvy, tak aj splnenie podmienok tejto zmluvy, ako aj to, že súčasné rozdelenie trezoru Toujours Pur je právoplatné a pán Black si v tomto momente nárokuje ako svoju časť, tak i štvrtinu svojho zosnulého brata. Navrhujeme dať pánovi Malfoyovi mesačnú lehotu k vysporiadaniu majetkov Blackových. Upozorňujeme, že nám raráškovia dali presné čísla z doby, kedy dosiahol plnoletosť najmladší dedič, pán Regulus Black a žiadame polovicu imania, ktoré sa v trezore nachádzalo v tej chvíli. Nie z toho, čo je tam teraz,“ predniesol. Potom sa otočil k Dagnogovi. „Ďakujem vám, Dagnog, za vaše svedectvo.“

        „Nevravím, že mi bolo cťou,“ zavrčal a fľochol po Siriusovi, aby si šiel sadnúť.

        „Námietka!“

        „Už je neskoro, pán Fitzpatrick,“ stopla ho Amélia. „Návrh bol prednesený. Môžete podať protinávrh. A Wizengamot potom rozhodne…“

        „Amélia…“ začula zasyčať Korneliusa.

        „Navrhujeme nesúhlasiť s týmto šialenstvom,“ postavil sa Konrad. „Záväzná čarodejná zmluva nebola dostatočná…“

        „Ale za to my nemôžeme!“ zakričal Eldred.

        „Mlčte, pán Harkiss! A vy pokračujte.“

        „Čarovala značne rozrušená stará dáma, ktorej jediným želaním bola náprava syna. A jej syn je na slobode,“ ďobol prstom smerom k Siriusovi.

        „Odporúčal by som vám počúvnuť si ju pred rokom… ako bola značne rozrušená…“

        „Pán Black!“ upozornila ho Amélia. Lenže šum narastal. V celej sieni. Aj vo Wizengamote.

        „Zmluva bola oklamaná!“

        „Takže súhlasíte, že sa dá mágia oklamať?“ pobavene sa ozval Eldred.

        „Apelujem na posledné želanie pani Blackovej…“

        Ticho prosím! Ticho v súdnej sieni!“ vyzývala Amélia všetkých.

        „A čo morálne právo?“ Lucius už na zadku proste nevydržal. Postavil sa vedľa svojho právnika… ktorý zrejme dostane padáka. „Všetci ste počuli, ako sa to stalo. Želanie pani Blackovej bolo jednoznačné. Ak už nedokázala čarovať, čo tak počúvať jej prianiu? Nie magické právo, ale morálne…“

        „Práve ty budeš vyťahovať nejakú morálku?“ ani Sirius už nedokázal obsedieť na zadku. „Ty?“

        „Black, mlč. Nikto sa ťa nič nepýtal…“

        „Už len tebe všetci pokladajú otázky. Prečo všetkým nepovieš, čo si robil na cintoríne s maskou na ksichte… ty chodiaca studnica morálnej čistoty?“

        „Black, varujem ťa…“

        „Prosím, upokojte sa!“

        „Nemusíš ma varovať, Lucius. Bol som tam, keď si ty a tebe podobní pomáhali Voldemortovi mučiť Harryho! Triasli ste sa ako ratlíci, len aby bol váš pán spokojný. A ty vypustíš z huby niečo o morálke?“ štekol po ňom. Tonksová prevrátila oči. Varovali ho, neodpustil si to. Sieň náhle zmĺkla. Aj Wizengamot počúval.

        „Tieto tvoje lži skutočne počúvať nemienim…“

        „Nemusíš, ani trocha. Stačí, keď navalíš to, čo mi patrí…“

        „Tvoja matka…“

        „Čo moja matka? Nevedela čarovať, za to ja nemôžem. Ak tak strašne chcela, prečo nezašla za Druellou? Za svojou švagrovou? Hanbila sa ako pes. Ak to všetko myslela vážne, musela byť natoľko súdna aby si domyslela, že to jej kúzlo nemusí fungovať. Lenže ona súdna nebola nikdy. Myslela si, že je dokonalá. Že jej čistota krvi dáva neobmedzenú moc. Že keď jej rarášok povie formulku, ona v svojej dokonalosti vyčaruje takú záväznú čarodejnú zmluvu, že nad ňou budú plesať srdcia najlepších čarodejníkov histórie. Zmrvila to. Bola to ale jej chyba. Zmluva, ktorá bola rovnako silná ako ona, čiže nič moc, bola splnená. A keď tu teraz budeš vyťahovať nejaké morálne zásady a budeš hrať na city zúčastnených práve ty… ty…“

        „Sirius, už stačilo…“

        „Ale nestačilo,“ striasol zo seba Eldredovu ruku. „Už len obsah zmluvy… Aby sa syn vrátil domov a usekával škriatkom hlavy, občas mučil nejakého polovičného, prípadne si zabil mukla len tak, z nudy… Ona nebola stará smutná úbohá starenka, ktorá vyplakávala nad nezbedným synom, ktorý utiekol z domu…“

        „Nevydedila ťa hneď, ty korunovaný idiot. Dávala ti šancu, dala ti sedem rokov…“

„A k čomu presne? K čomu? Povedz?“ zavrčal nebezpečne. Potom pozrel na Wizengamot. „Znova opakujem, že ak mieni Malfoy vyťahovať morálne drísty, tak chcem povedať, že pani Walburga Blacková dosahovala morálne dno. A aj vtedy sa musela postaviť na špičky… A Malfoy by si musel ešte pritiahnuť stoličku…“

        „Black, naposledy ťa upozorňujem na to, že nemienim tolerovať tieto tvoje reči…“

        „Reči z jeho úst o morálke sú číre farizejstvo,“ pokračoval nevšímajúc si Malfoya.

        „Black!“

        „A ticho, dosť! Stačilo!“ vykríkla Amélia dívajúc sa na Siriusa. „Počúvali sme toho už dosť, myslím. Wizengamot má všetko, čo k rozhodnutiu potrebuje. A myslím, že aj rozhodne?“ trocha zmiernila tón a obzerala sa za seba. „Pár minút ešte…“ otočila sa naspäť do siene. Novinári zúrivo písali a protistrany po sebe nepriateľsky zazerali. Kývla hlavou Tonksovej.

        „Troška si to prehnal,“ zabrblala Tonksová, keď podišla k žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi.

        „Troška ma nasral, vieš?“ natiahol Sirius. Díval sa, ako dala protistrana hlavy dohromady.

        „Troška skoro si sa rozohnil. Najskôr mal zaznieť verdikt…“

        „Ale prestaň moralizovať, prosím ťa…“

        V laviciach Wizengamotu sa viedli tiché diskusie.

        „Amélia, chcem, aby si tento cirkus skončila…“

        „V prospech Malfoya?“ prerušila ministra rovnako potichu. „A ako to mám spraviť?“

        „Z morálneho princípu. To by šlo,“ navrhol.

        „Nie, nešlo. Morálne zásady sa uplatňujú až vtedy, kedy je právna cesta zahataná. A tu nie je. Záväzná zmluva platila. A teraz ma ospravedlňte, musím dať príkaz aurorom, aby tých kohútov k sebe nepustili…“ postavila sa a nechala ministra, aby sa vrátil na svoje miesto. Zovrela čeľusť.

        „Amélia, potrebovali by sme…“

        „Za moment, Tiberius. Musím dať inštrukcie Shackleboltovi,“ ospravedlnila sa a zišla ku Kingsleymu, ktorý mal dnes na starosti poriadok v súdnej sieni. „Bude potrebné držať tých dvoch od seba,“ zdvihla k nemu hlavu.

        „Ak by aj vytiahli prútik, nepoužijú ho. To vám viem sľúbiť,“ pozrel jej do očí.

        „Dobre, ďakujem,“ prikývla a s povzdychom sa obzrela po sieni.

        „A potom bude potrebné postarať sa o vás,“ šepol takmer nečujne. Rýchlo naňho pozrela.

        „Počuli ste to,“ vypustila. Dalo sa to čakať. Bol to dobrý auror. „O tom sa porozprávame potom. Teraz musím rozseknúť tento gordický uzol…“

        „Bájne prirovnania… tak to je vážne,“ mierne sa pousmial. A ona si odfrkla, aby sa vrátila medzi ostatných sudcov.

        Netrvalo to dlho. Lucius si skutočne nekúpil všetkých. Po necelej polhodine mala Amélia pozbierané a aj sčítané lístky s verdiktami. Zamračene sa dívala na výsledky vedomá si všetkých pohľadov. Vo väčšine prípadov to prebiehalo práve takto. V krajných prípadoch si súdny tribunál vyžiadal čas k rozhodnutiu, niekedy aj niekoľko dní. Toto nebol ten prípad.

        Keď zdvihla hlavu, pozrela na ministra. Ten ju pozorne sledoval. A nadvihol obočie. Stisla pery.

        „Utíšte sa, prosím,“ vyzvala sieň, kde pozvoľna tíchli rozhovory. „Wizengamot rozhodol o výsledku dnešného súdneho sporu. Skôr, než vyhlásim výsledok mi dovoľte vyjadriť sa k celej záležitosti,“ nadýchla sa. „Schválne nevravím k prípadu pretože to, čo sa odohralo v závere, s prípadom nemá nič spoločné a do súdnej siene nepatrí. Preto dodatočne udeľujem poriadkové pokuty. Pánovi Blackovi, ako iniciátorovi roztržky päťsto galeónov,“ prepaľovala ho pohľadom. „A tiež pánovi Malfoyovi za sekundovanie dvesto galeónov,“ aj jemu sa ušiel spaľujúci pohľad. „Pred pár mesiacmi sme sa niečoho podobného stali svedkami a ja si neželám, ak by vás cesta niekedy v budúcnosti zaviedla do mojich súdnych siení, pán Black, aby ste tu vyťahovali historky, ktoré nesúvisia s prejednávaným prípadom. Či im veríte alebo nie. Či im ktokoľvek verí. Mlčte!“ vrkla po ňom. Nechápe to snáď? Pohádať sa predsa mali až neskôr. „Ak sa chcete takto prezentovať, zájdite do novín, ktoré vaše tvrdenia zverejnia. Alebo si robte čokoľvek chcete, avšak tu sa budete správať tak, ako sa patrí. Rozumeli ste?“

        „Áno, madam,“ konečne sklonil hlavu.

        „Výborne,“ natiahla použijúc sarkazmus. „A teraz k prípadu. Po pravde, takto jasný a pritom nejasný prípad sme tu už dlho nemali. Prikláňam sa však žalujúcej strane… a dosť!“ tentoraz zabila pohľadom Malfoya. „Záväzná čarodejná zmluva je posvätný záväzok, ktorý sa musí dodržať a ktorý platí do bodky. A ak je raz naplnená, zaniká. V tomto prípade bola skutočne použitá nedostatočná mágia, avšak to nič nemení na fakte, že uzavretá bola, platila a zanikla. V tomto bode nie je o čom diskutovať. Mali sme tu priameho svedka, ktorý nám vysvetlil za akých okolností k tomu došlo a aj to, čo sa dialo následne. Možno ak by skutočne čaroval niekto iný, výsledok by bol iný. Stalo sa a zmeniť to nejde. Zmluva sa naplnila sedem rokov od jej vytvorenia a v súčasnosti je to skutočne len pergamen na ktorom je spísané niečie želanie.

        A teraz k toľko omieľaným morálnym zásadám. Skutočne, ak by šlo o niekoho iného, Wizengamot by si nechal priestor aj k premysleniu si tohto aspektu. Mnohí z nás si však dobre pamätajú, čo sa dialo pred dvadsiatimi rokmi. Boli to práve tí, ktorí nasledovali myšlienku čistoty krvi a pridávali sa k Veď viete komu. Berúc v úvahu svedectvo raráška a nie zjavne nepriateľský postoj syna k matke, bola pani Blacková podporovateľkou tejto myšlienky. Či už sú to slová jej rodu alebo nie. Správanie sa v Gringottbanke to potvrdzuje. A z tohto dôvodu nemá tento prípad ani minimálnu šancu, aby sme ho posudzovali podľa určitých morálnych kritérií.

        Rovnaký názor, ako ja, má aj väčšina členov Wizengamot. Výsledky sú: tridsaťpäť za, trinásť proti a dvaja sa zdržali hlasovania. Žiadosti pána Siriusa Oriona Blacka sa vyhovuje. Trezor Toujours Pur je naďalej rozdelený na štyri časti. Pán Black si právom nárokuje svoju a bratovu časť. Pán Malfoy je povinný vyrovnať sa s pánom Blackom do jedného mesiaca odo dneška a je povinný vydať pánovi Blackovi polovicu majetkov, ktoré raráškovia viedli v tomto trezore v deň plnoletosti najmladšieho dediča, pána Regulusa Arcturusa Blacka. Týmto je konanie ukončené. Ďakujem…“

        Po jej slovách sa začali súdnou sieňou ozývať hovory a iné zvuky. Amélia videla, ako si Sirius potešene potriasa rukou s Eldredom a ako pri nich stojí Tonsková. Ako Kingsley s ostatnými aurormi vyšli spoza tieňov a zaujali pozície pred lavicami, prútiky držiac v rukách. Ako je Malfoy v obklopení svojich právnikom a niečo im nahnevane bľaboce. Ako Tiberius s Griseldov a viacerými sudcami odchádzajú zo siene von. Ako sa verejnosť medzi sebou baví, vymieňajú si svoje postrehy a názory. Dokonca zbadala Artura, ktorý sa usmieval a potichu zatlieskal dlaňami. Jeho syn robil posledné záznamy, hromada pergamenov sa pred ním kopila a vyzeral nahnevane.

        „Toto je zrejme koniec. Uvedomuješ si to?“ podišiel k nej minister. Pozrela naňho.

        „Nie, Kornelius. Lucius sa jednoducho s pánom Blackom vyrovná a hotovo. Nevidím v tom problém…“

        „Je to problém a veľký,“ protirečil.

        „Nie je, uvidíte,“ nasilu sa pousmiala. „Malfoy bude pokračovať vo svojej činnosti hneď, ako si dá svoje záležitosti do poriadku. Už o pár dní ho tu budeme mať nastúpeného, aby sa mohol ďalej vyhrážať,“ zaprskala nespokojne.

        „Udáš ho?“ chcel vedieť.

        „Najradšej by som to spravila, verte mi. Tiež nie som ale hlúpa a viem, že vám pomáha. Ak však ešte raz začujem poznámkou, ktorou by…“

        „Dobre, jasne, rozumiem,“ zavrčal aj on a pozrel do siene. „Budeme ho potrebovať a veľmi…“

        Amélia ho nechala postávať a zbalila si svoje pergameny. Opečiatkovala ešte rozhodnutie, ktoré jej podstrčil Percy a potom sa dívala, ako ho šiel odovzdať Eldredovi.

        „Poďme, Joy,“ vyzvala svoju podriadenú. „Potrebujem kávu…“ Rozhodne sa nechcela stať svedkom následných udalostí, ktoré rozpútali, podľa očakávania novinári.

        „Pán Malfoy, mohli by ste nám poskytnúť vyjadrenie?“

        „Pán Malfoy, Aký máte názor k celej záležitosti?“

        „Pán Malfoy, prosím, súhlasíte s rozhodnutí?“

        „Čo vravíte na vyjadrenia pána Blacka ku svojej osobe?“

        „Sú jeho slová pravdivé?“

        Novinári sa predbiehali, vykrikovali a on si neželal nič iné, len čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť. A zájsť za ministrom, aby mu to láskavo vysvetlil.

        „Rád vám poskytnem vyjadrenie,“ vyriekol však dusiac v sebe hnev. „Samozrejme, že som nespokojný s vyjadrením súdneho tribunálu. Pán Black získal, čo chcel. Nie však to, čo mu patrí. Každopádne toto rozhodnutie rešpektujem a zariadim sa podľa neho. Ja si totiž ctím zákon na rozdiel od protistrany, ktorá ho obrátila vo svoj prospech. Existovala zmluva? Dobre, iste, ale ako ste sami počuli, nebola stopercentná. V opačnom prípade by z pána Blacka bol síce slobodný človek, ale nikdy by nemal nárok na majetky, ktoré za celé generácie nahromadila rodina, za ktorú sa on hanbí, nerešpektuje ju a opovrhuje ňou….“

        „A s ktorou ty nemáš nič spoločné, však?“ Sirius pristúpil k nim. Tiež boli už na odchode, na rozdiel od Malfoya sa však rád pristavil, aby poskytol svoje vyjadrenia. „Je to rodina Blacková, nie Malfoyová…“

        „Na rozdiel od teba si však vážim rodinu svojej manželky,“ Lucius sa k nemu obrátil.

        „Až natoľko, že si pre jej dobro a pre dobro rodiny Blackovej roky rozhadzoval to, čo ti nepatrí?“ povytiahol obočie. Lucius v sebe už len sťažka dusil zlosť. Kingsley sa priblížil ešte viac.

        „Sú to majetky rodiny Blackovej…“

        „Iste a ty si sa spoľahol na to, že budem ja trčať do konca života v Azkabane, kde je aj Bellatrix spolu s ostatnými Lestrangeovcami. A ty si sa prostredníctvom svojej manželky dostal k majetkom, o ktorých by sa Malfoyovcom mohlo len snívať. Vďaka nim si si vybudoval meno. Pomocou nich si si za takmer dvadsať rokov vybudoval neohrozené impérium. A dúfal si, že keď opovrhujem všetkým Blackovským, budem opovrhovať aj trezorom Toujours Pur ak náhodou viem o jeho existencii. A možno máš pravdu. Vieš? Celý trezor je mi ukradnutý a majetky, ktoré som dnes získal a ktoré mi ty, ctiac si zákon, do mesiaca vysolíš, posuniem tam, kde budú potrebné. Výskumný liečiteľský ústav, napríklad. Svätý Mung, napríklad. Sirotinec, ako náš čarodejnícky, tak aj muklovský. Premýšľal som aj o založení nejakého grantu pre muklorodených čarodejníkov. A ja neviem… teraz v rýchlosti mi nič nenapadá. Jedno viem ale isto…“ mierne stíšil hlas a nebyť Tonksovej ruky, ktorá ho pevne zvierala, zrejme by pristúpil tesne k Luciusovi. „Každý knut patriaci tej úbohej rodine pôjde do miest a tým, ktorými tento starobylý, vážený a veľactený rod opovrhoval…“

        „Sanatórium pre vlkolakov?“ jemne sa spýtal Eldred.

        „Dobrý nápad,“ prikývol Sirius dívajúc sa do tváre sinavého Luciusa. „Tých možností je kvantum. Najskôr si ale ty, drahý Lucius, budeš musieť siahnuť hlboko do kapsy, aby si vrátil všetko, o čo si okradol svoju manželku! Svoju švagrovú a aj mňa s Regulusom. A Andromedu, aby som nezabudol…“

        „Nevieš nič o mojich majetkových pomeroch,“ zasyčal potichu.

        „Dovoľte mi pristúpiť bližšie,“ ozval sa im za chrbtami minister. Zvedaví novinári ustupovali a ani obecenstvo zatiaľ neodišlo. „Prepáčte,“ jemne drgol do Eldreda a vážne sa zadíval na novinárov. „Počuli ste vyjadrenie pána Malfoya. Hoci s vyjadrením Wizengamotu nesúhlasí, rešpektuje ho a pánovi Blackovi sa vrátia majetky, ktoré mu boli dnes prisúdené. A teraz, ak dovolíte, by sme radi prešli…“ chytil Luciusa pod pažu.

        „A čo to obvinenie?“ natiahla Rita s okuliarmi na končeku nosa.

        „Pán Black obvinil pána Malfoya z prítomnosti na akomsi cintoríne. Je to oný cintorín?“ položil otázku akýsi novinár.

        „Schválne, Lucius. Čo im odpovieš?“ zaškľabil sa Sirius. Minister ho prešpikoval pohľadom.

        „Bol som na cintoríne v septembri tak, ako každý rok, aby som si uctil pamiatku Blackov. A pôjdem na cintorín znova vo februári, aby som si uctil pamiatku rodiny Malfoyovej. To je všetko…“

        „Pán Black zjavne trpí utkvelou predstavou akéhosi cintorínu. Túto myšlienku mu vnukol Albus Dumbledore, rovnako ako jeho krstnému synovi, Harry Potterovi. Harry Potter je ešte dieťa, ktoré sa dá ľahko zmanipulovať a pán Black, nech si tvrdí, čo chce, zjavne nesie následky pobytu v Azkabane a taktiež naňho dopadá častá prítomnosť dementorov…“ vyriekol minister benevolentne to, o čom bol stále presvedčený.

        „Tých dementorov, ktorí sa pozvoľna dostávajú spod vplyvu ministerstva?“ spýtal sa Sirius potichu. „A začínajú opúšťať ostrov, aby sa na severe kŕmili na mukloch?“

        „To sú len fámy, ktoré sú vypúšťané do sveta neznámou skupinou a táto sa snaží vyvolať v čarodejníckom svete nepokoje a paniku,“ zamračil sa naňho Kornelius. „Som si istý, že je vedená Albusom Dumbledorom a má za cieľ jediné… získať ministerstvo a tým neobmedzenú moc nad čarodejníckym svetom,“ vravel novinárom presvedčivo. Zúrivo písali. Ostatní zvedavo načúvali.

        „A nechce to skôr Voldemort?“ pokračoval Sirius. Minister ho zabil pohľadom a on zdvihol ruky v obrannom geste. „Viem, čo teraz poviete. Že som šialenec a mám v hlave akési predstavy… dobre, to je váš názor. Ale čo ak nie som šialenec? Čo ak sú tie pamflety pravdivé a Dumbledore vám to tvrdí od začiatku?“ nadvihol obočie. „Nechcem vás vydesiť ešte viac, než už vydesený ste… ale čoraz viac čarodejníkov tomu verí, viete? Aj tomu, že je Malfoy len nastrčenou figúrkou na ministerstve a dohliada na to, aby boli Voldemortove plány dokonané. Aj tým, napríklad, že ovláda vás…“

        „Ale to by už stačilo, Black,“ vyprskol Lucius skôr, než sa ozval minister. „Za tieto urážky na cti ťa ešte dnes zažalujem. Nenechám si od bývalého trestanca skákať po hlave. Nenechám ťa, aby si o mne rozširoval lži. Som si istý, že tie pamflety vymýšľaš aj ty a mať jediný dôkaz, trčíš už znova v Azkabane.

        „Takže pán Black klame?“ ozvala sa otázka.

        „No samozrejme,“ Lucius otočil hlavu k novinárom. „Je to pomätenec. Veď sa naňho pozrite. V Azkabane stratil kontakt s realitou a teraz tu stojí a vyškľabuje sa…“ Lucius sa naňho zarazene díval. Skutočne tam Sirius stál a vyškieral sa naňho. „Čo čumíš?“

        „Páči sa mi, ako sa snažíš z toho vybrusliť,“ natiahol a zahihňal sa. „Už ti ale odzváňa, však? Voldemorta si dnes hlboko sklamal. A k tomu, že na mňa podáš trestné oznámenie… Poslúž si. A povedz aj Averymu, Crabbovi, Goylovi, Parkinsonovi, Mulciberovi, Rokwoodovi… kto tam ešte bol… Pettigrew trčí vo väzení, Karkarov zdrhol...O áno, súrodencom Carrowovým, že sa k tebe môžu pridať a môžete na mňa podať žalobu hromadne. Vy všetci ste totiž v júni boli na cintoríne po tom, ako Voldemort získal telo prostredníctvom rituálu…“

        „Stačilo, pán Black. Ak nechcete, aby som dal pokyn aurorom a oni vás okamžite zavreli, opustite ministerstvo,“ vyzval ho minister.

        „Hlboko si ctím vaše presvedčenie o tom, že som sa zrejme zbláznil a dávate mi možnosť odchodu, pán minister,“ Sirius sa jemne uklonil smerom ku Korneliusovi. „Vážim si toho a prijímam…“ na to sa otočil a skutočne chcel odísť skôr, než Kornelius vydá rozkaz a Tonksová ho zadrží. Ešte si však neodpustil jedno menšie rýpnutie. „Stihli ste si zapísať všetky tie mená? Alebo vám ich zopakujem?“ šepol smerom k novinárom a zasmial sa.

        A so smiechom odchádzal spolu s Eldredom a Tonksovou. Počul za sebou rozvášnený prejav ministra smerom k novinárom, v ktorom tvrdil, že je Sirius zjavne postihnutý demenciou, alebo niečím podobným a jeho vyjadrenia majú hodnotu trolieho trusu. Nevadí. Na pamfletoch sa môžu začať zobrazovať nové a čerstvé informácie, ktoré tu mohol začuť ktokoľvek. Bol veľmi spokojný.

aktualizované: 15.05.2022 19:39:21