OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

Fénixov rád 14.

        „Simmonsová! A to sa môže? Takto sa na verejnosti vykusovať? A s Potterom?“

        Obaja sa od seba odtrhli. Ich bozk trval sotva sedem sekúnd, za tú dobu však Harryho ľavá ruka vbehla pod Lucin habit a druhá sa zaborila do vlasov. Nestihol si ani uvedomiť, kde boli jej ruky, keď ich vyrušil hlas.

        „Pokračuj, Harper a staraj sa o svoje veci,“ odvetila Lucy zamračene. A zapýrene. Harry cítil, že sa tiež pýri. Boli to Lucyni spolužiaci, dvaja chlapci a dve dievčatá, zrejme poznal aj ich mená.

        „Takže mala Skeeterová pravdu? Tento večer si na programe ty?“ zasmial sa a jeho spoločníci ho nasledovali.

        Harryho tá poznámka nahnevala. Spravil krok vpred a postavil sa pred Lucy.

        „Harper? Tak sa voláš? Počuj, nezáviď a bež si...“

        „Ehm, ehm...“

        Pasca zaklapla. Harry sa otočil, aby sa pozrel na profesorku Umbridgeovú, ktorá sa tvárila veľmi významne. Dokonca víťazne.

        „Čo sa tu deje, deti?“ spýtala sa a premeriavala si ich od hlavy po päty. „Čo robíte na tejto chodbe?“ zabodla pohľad do Harryho.

        „Vraciame sa z knižnice, pani profesorka,“ oznámil jej slizolinský štvrták.

        „Aha, áno,“ usmiala sa naňho. „A vy?“ povytiahla obočie a nazrela za Harryho chrbát, kde stála Lucy.

        „Chcel som sa práve spýtať Harpera, či sú si vedomí, že porušujú Vzdelávací dekrét číslo dvadsaťosem, keď sa zdržujú v zoskupení štyroch ľudí, pani profesorka,“ vyriekol Harry flegmaticky. Harper sa nadýchol, jeho spolužiačky sa zarazili, úsmev Dolores sa však ešte viac rozšíril.

        „Som rada, že ovládate a rešpektujete Dekréty, pán Potter, ale na dohľad nad ich dodržiavaním som tu ja. Však?“ krátko sa zasmiala. „Vy sa vráťte do svojej fakulty a vy mi odpovedzte. Čo robíte na tejto chodbe? Odkiaľ ste prišli? Kde ste boli?“

        „Nedostanú trest?“ natiahol dívajúc sa na chrbty veľmi vďačne odchádzajúcich Slizolinčanov. Potom pozrel na profesorku. „Pani profesorka?“ dodal.

        „To nech vás netrápi. Odpoviete mi?“

        „Odnikiaľ sa nevraciame, pani profesorka,“ vypustil a v hlave sa vrátil tam, kde bol pred bozkom. Aby rýchlo vymyslel niečo, čo by uspokojilo paranoju Dolores. Hoci, oprávnenú paranoju, že áno?

        „Táto chodba sa nenachádza v trase, ktorú by ste mohli zdolávať, ak by ste boli niekde, kde normálni študenti chrabromilskej fakulty môžu za normálnych okolností byť,“ zdôraznila. „Spýtam sa ešte raz... kde ste boli?“ prepaľovala ho pohľadom. Mlčal, premýšľal a vymýšľal, ale nič mu nenapadlo. „Slečna Simmonsová?“ obrátila pozornosť na ňu. „Odpovedzte, kde ste boli? Kde ste čo páchali?“

        „Nikde, skutočne, pani profesorka,“ vyriekla Lucy a postavila sa vedľa Harryho. „My sme len...“ kútikom oka pozrela na Harryho, ktorý jej pohľad opätoval. Mala plán? Vymyslela niečo?

        „Čo ste len? Upozorňujem vás, že mi dochádza trpezlivosť a...“

        „Chceli sme sa tu skryť,“ šepla Lucy. Harry stuhol.

        „Skryť? A prečo? Čo ste robili?“ netrpezlivo ju súrila. Zrejme čakala, že jej Lucy povie nejaké obrovské tajomstvo, vďaka ktorému vyrazí z Rokfortu Harryho aj s Dumbledorom, ako bonusom. „Tak vravte!“

        „Vedeli sme, že tadeto chodí málo žiakov, pani profesorka,“ Lucy na ňu uprela vydesený pohľad. Harry ale vedel, že to hrá. Poznal ju natoľko, aby to odhadol. „My sme... jednoducho chceme náš vzťah udržať v tajnosti, viete?“

        „Váš vzťah?“ Umbridgeová sa zamračila. „Čo vy môžete vedieť čo o vzťahoch?“

        „Chodíme spolu,“ mykla plecami. „Síce len chvíľu, ale vzťahom sa to dá pomenovať,“ sklopila pohľad. „Nechceli sme, aby o tom niekto vedel... to je všetko...“

        „To je všetko?“ nechápavo zdôraznila. „Prišli ste sem, aby ste sa bozkávali? Aby vás nikto nevidel?“ vypytovala sa. Lucy prikývla a Harry mykol plecami. „Chcete utajiť vzťah a prídete na túto chodbu?“

        „Nikto by tu nemal byť,“ vysvetľovala potichu. „Profesori nemajú dôvod tadeto prechádzať, študenti tiež nie a nečakali sme, že by boli Slizolinčania v knižnici,“ dodala.

        Harry sa díval na Dolores a striehol na jej reakcie. Len kúskom svojej mysle uvažoval nad tým, čo všetko Lucy povymýšľala. Dolores vyzerala veľmi sklamane a rozčarovane. Vrazila svoj pohľad do Harryho.

        „Aha, takže Slizolinčania nepotrebujú chodiť do knižnice, no iste...“ vyriekla roztrpčene. „Ukážte mi, čo máte pod habitmi,“ vyzvala ich. Harry sa zamračil.

        „Akože máme pod habitmi pamflety?“ krivo sa zaškľabil.

        „Áno, pán Potter, presne tak,“ prikývla a napriamila sa. „Ťažko sa mi dá uveriť tomu, že ste na akejsi romantickej vychádzke, viete? Naopak, myslím si, že vymýšľate niečo nekalé. Takže? Vaše habity. Obaja!“ autoritatívne vyprskla.

        Harry sa na ňu díval nechápavo, ale poslúchli obaja. A pokým Lucy len odkryla svoj habit, Harry ho vyzliekol, tresol na zem a dokončil to, čo začala Lucy. Vytiahol si košeľu z nohavíc, vyhrnul si ju až k prsiam a otočil sa na mieste.

        „Spokojná, pani profesorka?“ spýtal sa zamračene a nasrdene. „Mám si dať dole aj nohavice? Alebo to stačí takto?“

        „Harry...“

        „V poriadku, pán Potter. A dávajte si pozor na svoj tón,“ vyprskla. Zrejme bola veľmi sklamaná, inak by ho okomentovala iným spôsobom. „I tak vám neverím,“ vyriekla, keď si navliekal habit. Pozrel na ňu. „Okamžite sa obaja vráťte do fakulty a ak vás ešte raz prichytím večer na chodbách, dostanete trest,“ otočila sa na päte a kráčala tam kamsi, odkiaľ prišla.

        „Mrcha jedna. Prisahám pri Merlinovi, že si to raz vyžerie,“ zasyčal Harry jej chrbtu. Keď pozrel na Lucy, mierne sa uškŕňala. „Čo?“

        „Chcela by som vidieť, ako by sa tvárila, keby si si vyzliekol aj nohavice,“ zasmiala sa.

        „Nie je to vtipné, vieš? Teraz ťa bude neznášať ešte viac, ako doteraz,“ vyriekol a pozrel na okno. „Poďme k nám. Budem musieť pre ten batoh zletieť.“

        Náhlili sa smerom, kadiaľ aj chceli ísť, aby bez slova vyšli schodiskom až k ich fakulte. Vošli do učebne, kam chodil s Ginny a otvoril okno, aby vyletel a našiel na druhej strane hradu batoh. Padol pod okná a on len dúfal, že sa v tú dobu nikto nedíval z okien, aby zazrel padajúci batoh a následne malého sokola, ktorý zletel, premenil sa na človeka, schmatol batoh a vyletel naspäť do tmy. Uložili ho do kutice na metly.

        „Poď so mnou,“ Harry chytil Lucy za predlaktie a ťahal ju naspäť do učebne. Chcela zamieriť k portrétu do ich klubovne lenže bolo niečo, čo si museli vysvetliť. „Tak to bolo o chlp hipogrifa,“ vyriekol, keď ich zabezpečil a pozrel na ňu. Uhla pohľadom a podišla k oknu, aby sa pozrela von. Vo svite mesiaca videl, že sa červená.

        „Mrzí ma to všetko,“ potichu vyriekla. „Nič iné mi ale nenapadlo...“

        „Tebe aspoň niečo napadlo, mne nie. A napokon... zachránilo mi to krk, aj keď ťa teraz bude šikanovať...“

        „To mi je jedno,“ odfrkla neskrývajúc nechuť k profesorke. „Na šikanu kašľať. Lenže...“ šepla a pozrela naňho.

        „Lenže teraz budeme musieť spolu chodiť,“ prikývol pokojne. Neprestávala sa naňho dívať.

        „Asi áno. Harper to už zrejme v slizolinskej klubovni vykvákal...“

        „Dobre, budeme spolu chodiť,“ mykol plecami a podišiel k nej. Prekvapene sa naňho dívala. „No čo pozeráš? Je tak hrozné predstaviť si chodenie so mnou?“ zaškľabil sa. A tak trocha sa aj pýril. Cítil teplo v tvári. A ona tiež, ako videl. Lenže o jej myšlienkach z minulého roka a aj začiatkom prázdnin nemohol mať tušenia. Ani Ginny to nevedela.

        „To nie, ale... čo Čcho?“ spýtala sa.

        „Čo je s ňou?“

        „Chceš ju naspäť a nevrav, že nie,“ mierne sa zamračila. Na počudovanie sa s ním rozprávala úplne normálne.

        „Už asi ani nie,“ priznal a sklonil hlavu. Prekvapene povytiahla obočie. Ale pravda bola aj tá, že vedľa nej nebehával, keď boli v lese. Ani jej nič nevysvetľoval nejako osobnejšie.

        „Nie?“ neverila. Zavrtel hlavou.

        „Nie,“ potvrdil a zdvihol hlavu. „Bola to prvá láska a dosť to bolelo, ale už je potom,“ vyriekol presvedčivo. „No ale, čo ty? Nie je niekto, koho by mohlo naše... chodenie... raniť?“ spýtal sa.

        „Momentálne nie,“ zavrtela hlavou a on povytiahol obočie. Prevrátila oči. „Steve sa už dávno zmieril s tým, že s ním chodiť nebudem a vzťahy na diaľku sú hlúposť...“

        „Ech...“

        „Cez prázdniny... tí Francúzi... tam mali syna,“ potichu z nej vyšlo a zapýrene sklonila hlavu.

        „Aha!“

        „Nebolo to nič vážne...“

        „Dobre, na hrade teda nie je nikto, komu by naše kvázi chodenie prekážalo,“ mierne sa uškrnul.

        „Tak to by som netvrdila. Dievčatá ma budú nenávidieť,“ usmiala sa. „Dám im ale šancu, nebudeme spolu chodiť dlho. Po pár týždňoch sa rozídeme a ostaneme priateľmi...“

        „Fúha, tak už máme naplánovanú aj budúcnosť,“ zaškľabili sa na seba. „Čo keď to ale nebude platiť?“ odvážne sa spýtal.

        „Prečo?“

        „Napríklad preto, že mne sa ten bozk páčil, vieš?“ prezradil ešte odvážnejšie. Sčervenela ako čistokrvná Weasleyová.

        „Nepáčil...“ zavrtela hlavou a srdce sa jej rozbúchalo.

        „Páčil,“ trval si na svojom. Dívala sa mu do očí a začala panikáriť. „Tebe sa nepáčil?“ Absolútne jej nepomáhal.

        „Úprimne?“ šepla. „Nepamätám si. Bol to stres, bolo to narýchlo, bolo to...“

        „Ale hlúposť...“ prerušil ju. „Chcel by som ťa pobozkať znova, tentoraz bez stresu a úplne pokojne, ak môžem...“

        „Harry, nie, prepáč,“ spravila drobný krok vzad. „Tamto to bolo len preto, lebo sme... ty si potreboval krytie. Nevravím, že nie si fajn a ani to, že ťa nemám rada, lenže to chodenie bude musieť byť len hrané, dobre?“ prosebne sa naňho dívala. Ovisli mu ramená.

        „Dobre,“ súhlasil sklamane. Vydýchla si. „Lenže... ak máme niekoho presvedčiť, že spolu chodíme, budeme to musieť hrať dobre. A si píš, že nás Dolores bude monitorovať veľmi dôsledne...“

        „Ja viem a budeme to hrať veľmi dôveryhodne. Dobre?“ pípla. Videl, že si veľmi želá, aby súhlasil. Presne ako ona, aj on mal ten bozk akýsi zahmlený, lenže bol fajn, to cítil.

        „Jasne,“ zabrblal. „A teraz, drahá, sa asi vrátime do klubovne,“ zaceril sa chytil ju za ruku, aby si ju priviedol do fakulty.

------

        A tak sa aj stalo. Harry začal chodiť s Lucy, hoci len pre verejnosť. Na jedlo chodili spolu , sedávali vedľa seba, keď jeden odchádzal, pobozkal toho druhého, v klubovni sa tiež držali pri sebe. Pravdu vedela len ich skupinka, ktorej bolo potrebné povedať, čo sa stalo a vymyslieť nejaký plán, pri ktorom by nehrozilo prezradenie.

        Pre pamflety budú môcť chodiť len Harry, Ron a Ginny, pretože sa dokážu zmeniť na maličké zviera, pokým nebudú mať pri sebe plášť tak, ako sa stalo v ten večer. Harry sa mohol zmeniť na sokola a vyčkať na niektorom z horných trámov, pokým by nebezpečenstvo jednoducho neprešlo popod neho. Vedľa Lucy to ale spraviť nemohol.

        V ten večer sa stalo aj niečo iné, nad čím sa zamýšľali a s čím sa zverili Siriusovi, ktorý túto informáciu posunul ďalej. Nepoznal Núdzovú miestnosť, ktorú identifikovala Hermiona v jednej zo skorších výtlačkov Dejín Rokfortu a netušil, čo sa vlastne stalo. Ginnine pocity však nikto nebral na ľahkú váhu.

        „Je to na hlavu,“ vyriekla Ginny v jeden z nasledujúcich večerov. V tú noc, kedy prichytila Dolores Harryho s Lucy na ich rande, upustili zo svojich plánov lepiť pamflety po hrade. Harry dostal iný nápad, ktorý chcel zrealizovať. „V tej druhej miestnosti necítim vôbec nič,“ zamyslene skonštatovala.

        „Tak potom to musí byť tými predmetmi, ktoré tam boli,“ Hermiona stiahla obočie. Keď opätovne vošli do Núdzovej miestnosti tentoraz s cieľom vytvoriť v nej útočisko pre stretávania sa Dumbledorovej armády, bola zmenená a Ginny v nej bolo dobre. „A to znamená, že aj v Siriusovom dome musel byť nejaký predmet, ktorý ti nerobil dobre, nie? Nebolo to domom, ale niečím, čo bolo v dome a niečo podobné, ak nie rovnaké, musí byť aj v tej miestnosti.“

        „Áno, vravel to dnes aj Snape,“ prikývla a pozrela na Lucy. Snape na ňu zavrčal po ich hodine, aby ostala a povedal jej to. Na to prišli. A Sirius už prehľadáva dom, najmä pivnicu, kde postrkal všetko temné, aby našiel niečo, čo by to mohlo byť, hoci pochyboval, že niečo nájde a preto budú musieť počkať do Vianoc, aby predmety prezrela samotná Ginny. Povzdychla. „A povedal aj to, že netúži premýšľať, načo potrebujeme takú miestnosť,“ zasmiala sa.

        „To sa stavím,“ prikývla Lucy. „Určite by ho potešilo, keby nás Dolores pri niečom pristihla...“

        „Ale hlúposť,“ protirečila Hermiona.

        „Jasne, on nám fandí!“ zahihňala sa Ginny.

        „To asi nie, ale tiež nie je na strane profesorky Umbridgeovej,“ zamračila sa Hermiona na mladšie dievčatá. „Nechajte toho,“ odfrkla. „Oni vedia, čo robíme, ale budú ticho. Veď predsa nič zlé nerobíme, nie? Alebo sa nechystáme. Chceme sa učiť a pri profesorke sa to inak nedá...“

        „Ale veď áno,“ prerušila ju Ginny. Aj tak mala pocit, že Hermiona týmito rečami presviedča len samú seba, že robia správnu vec. Aj takú, že začarujú falošné galeóny, aby boli v kontakte s mimochrabromilskými študentami. „A správne je aj to, čo vravel Harry,“ dívala sa na Hermionu. Tá pokrútila nosom.

        „Možno,“ privolila. „Aj keby som bola radšej, keby sme do pôvodnej miestnosti šli a našli to niečo, čo ti nerobí dobre tak uznávam, že v tej hromade by nás to zdržovalo a keď už máme mať hodiny, tak ich majme a počkajme na Vianoce, kedy prezrieš veci v Siriusovom dome... kde ich je omnoho menej a potom podľa toho pozrieme, čo ti nerobí dobre v Núdzovej miestnosti...“

        „Tak,“ zhrnula Lucy s prikývnutím. „Môj priateľ to vymyslel dobre,“ mierne sa zaškľabila a pozrela na Ginny, ktorá sa uchechtla.

        „O áno, tvoj priateľ je veľmi bystrý,“ zacerila sa. Hermiona sa dívala na dievčatá, ktoré sa začali smiať.

        „S vami dvoma niečo plánovať nemá význam,“ zavrtela hlavou a pozbierala viac ako tridsať začarovaných galeónov. „Hotovo, zájdem do knižnice, kde sa mám stretnúť so Susan a Michaelom a odovzdám im galeóny pre ich fakulty...“ oznámila a postavila sa. „A vy dve si láskavo dopíšte tú úlohu z Elixírov...“

        „Asi má pravdu, asi by sme si tú úlohu mali napísať,“ povzdychla Lucy, keď sa obe upokojili. Hermiona už bola preč.

        „Hermiona má vždy pravdu,“ zaškľabila sa Ginny. „Ale aj tak je to sranda... na jednej strane dbá o pravidlá a na druhej porušuje všetko, čo sa dá, nie?“

        „Myslím, že sa len snaží minimalizovať problémy, ktoré by nastali, keby sa to prevalilo.“

        „Správne a robí to už piaty rok,“ usmiala sa dívajúc sa do očí svojej kamarátky. Tá je pohľad opätovala. Chvíľu bolo ticho.

        „Čo sa ti premieľa v hlave, prosím ťa?“ spýtala sa Lucy, keď už bolo to ticho pridlhé na ukecanú Ginny.

        „Chceš to vedieť? Dobre teda... Nepáči sa mi to,“ priznala zamračene. Lucy povytiahla obočie. „Nepáči sa mi, že spolu chodíte... naoko,“ prezradila a Lucy stuhla. „Chcela by som, aby ste spolu chodili naozaj, vieš?“

        „Nie, neviem,“ zavrtela hlavou šokovane. Za tých pár dní toto riadne neprebrali. „Nemôžeme spolu chodiť naozaj...“

        „A prečo?“ skočila jej do reči Ginny. Potom stíšila hlas. „Prečo by ste spolu nemohli chodiť vážne? Je dosť pekný a dobrý... je to Harry Potter... a ja viem, že ten mamľas si nikdy nikoho nenájde a keď ste už toto spravili, prečo to nedotiahnuť do konca? Čo?“

        „Práve preto, lebo ide o dohodu,“ vyšlo z Lucy potichu. V tej učebni mu klamala. Ten bozk si pamätala a páčil sa jej možno ešte viac, ako jemu. Nehovoriac o tom, že sa jej o ňom začalo snívať ešte častejšie, ako minulý rok. Aj o jeho bruchu, napríklad... Potriasla hlavou. „Nemôžeš sa do niekoho zamilovať na povel. Preto, lebo jeden bozk v kritickej chvíli a predstieranie chodenia...“

        „Harrymu sa ten bozk páčil,“ vypálila. Lucy na ňu vytreštila oči.

        „Aj toto ti povedal?“

        „Vravíme si všetko, vieš?“ zaškľabila sa na ňu. Potom sa zarazila. „Alebo teda... vravíme si toho dosť a keby sa udialo niečo intímnejšie, určite by mi to nezavesoval na nos, keby sa jednalo o teba...“ trepala.

        „Buď ticho,“ zabrblala zamračene. „Chodíme spolu naoko. Za pár týždňov sa rozídeme. A to je všetko.“

        „Ale prečo by to nemohlo byť niečo viac?“

        „Ginny, nechaj to tak, prosím,“ pípla.

        „Dobre,“ súhlasila nespokojne. Lucy sa sklonila k úlohe ale vedela, že sa tak skoro nedokáže sústrediť. „Vieš, keď už by mal s niekým chodiť, bola by som radšej, keby si to bola ty alebo Luna alebo Hermiona,“ prezradila potichu po chvíli. Lucy na ňu pozrela. Vravela to takým tónom, že proste spozornela. „A keď aj napokon skončí s niekým iným, než s jednou z vás, bude trvať dlho, kým jej začnem dôverovať,“ zadívala sa na ňu. „Mám ho strašne rada a chcem preňho len to najlepšie... a kvôli tomu, že je Harry Potter, sa naňho budú vešať pijavice. No a vás tri poznám,“ mykla plecami. „Preto by som bola najradšej, keby to bola niektorá z vás. Ty, najlepšie. Do Hermiony je zbláznený môj brat a platí to aj naopak. A Luna by ho chcela zaviesť do tých svojich filozofických úvah a na to Harry stavaný nie je,“ zaškľabila sa. Potom zvážnela. „A keď ste to teraz začali predstierať, bola by som rada, keby to bolo naozaj...“

        „Chápem ťa,“ privolila. Na tej úvahe bolo kus pravdy. Ginninej pravdy. „Lenže sa to stalo tak, ako sa to stalo a nech by sa Harrymu alebo aj mne ten bozk páčil ktovie ako veľmi, nestalo sa to prirodzene. A nejde sa potom tváriť, že je to prirodzené,“ zavrtela hlavou. „Nejde to, proste...“

        „Ja budem aj tak dúfať,“ Ginny mykla plecami.

        „Stavím sa,“ odfrkla Lucy. „Tá úloha... asi by sme si ju mali vážne spraviť...“

------

        „Ron sa veľmi hneval ,“ vyriekla Ginny, keď sa nadránom chystali vytočiť drahú Dolores do purpurova. Možno zakázala soviu poštu. Možno zakázala aj školskú soviu poštu a na dôvažok uvrhla na dvere sovinca alarmové kúzlo. Harry však prišiel s určitým nápadom a ten sa práve chystali aj zrealizovať.

        „Hneval,“ prikývol a kontroloval svoj batoh, kde mali viac ako stovku farebných letákov. Ešte stále ich nelepili po hrade. Predpokladal, že po dnešnom ráne vrchná inkvizítorka vykáže všetky sovy z pozemkov a potom ich budú lepiť aj po hrade. Toto bola zrejme ich posledná šanca, ako zapojiť do ich boja sovy. „Musí ale pripustiť, že so sysľom v batohu sa jednoducho nepremením...“ vyriekol.

        Bola to pravda. Skúšali to. Ron sa zmenil na sysľa, ktorý sa skryl v batohu, lenže Harrymu sa nedalo premeniť na sokola s batohom, v ktorom bol syseľ. S človekom, hoci v animágskej forme, to proste nešlo. A tak to ostalo na nich, pretože oni lietať mohli a do sovinca sa iným spôsobom nedostanú.

        Bola ešte úplná tma, keď z okna v chrabromilskej veže vyleteli dva malé sokoly, aby preleteli mĺkve pozemky a pristáli v jednom z okien sovinca. Harry sa zmenil, aby skontroloval situáciu, ale okrem podriemujúcich sov tam nebolo ani nohy. Nikomu nemohlo napadnúť, že sa dovnútra dostanú narušitelia iným spôsobom než dvermi, ktoré boli zabezpečené alarmovým kúzlom. Preto sa zmenil naspäť a zniesol sa až na prašnú podlahu. Ginny ho nasledovala.

        „Výborne, polovica za nami. Teraz okná...“ hoci boli úplne sami, Harry aj tak šepkal a na všetky okná, okrem jedného, vypustil zaklínadlo, ktoré sa naučila Hermiona od Tonksovej cez prázdniny. A potom sa pustili do práce. Bolo potrebné každej z viac ako sto sov zaviazať na nožičku zmotaný leták.

        „Je škoda, že sa v tej miestnosti nedá behať,“ zabrblala Ginny počas práce.

        „Je. Ale ako sme sa dohodli a napokon sme to každému aj vysvetlili... kto chce, bude chodiť behávať individuálne,“ mykol plecami. Núdzová miestnosť im síce poskytla všetko, čo potrebovali, ale tiež mala len obmedzenú kapacitu a bežeckú plochu im nevytvorila. Bolo potrebné členom DA vysvetliť princíp mágie spôsobom, akým im ho predstavila Tonksová, pretože poniektorí očakávali hneď súboje a boje, ako svojho času Ron. „Ani sa nedivím, že toľkí frflali,“ zaškľabil sa.

        „A dokonca viac, ako my,“ prikývla a pozrela naňho. „Pochopili to síce, ale skutočne sa do toho nemôžeš pustiť tak, ako Tonksová. Nebudú behať, nebudú posilňovať a tvoja snaha sa zamerá len na to, aby sa naučili užitočné kúzla...“

        „Naša snaha,“ upozornil ju. Nebol predsa len on učiteľom. Rona pasoval za svojho asistenta a keby bol o čosi trpezlivejší, pokojne mohol viesť hodiny len on. A napokon aj Ginny všetci začali brať ako školiteľku.

        Uviazať leták na nohu každej sovy bola dosť úmorná a zdĺhavá činnosť. Niektoré spolupracovali ochotnejšie než iné, každá si však napokon nechala uviazať na nohu leták. Trvalo im takmer dve hodiny, než mali hotovo.

        „Dobre a teraz to najťažšie,“ vyriekol Harry v momente, ako začali oblohu olizovať prvé ranné lúče. Mali by sa dostať do hradu stále nepozorovane. Ginny vyletela cez jediné bezpečné okno, ktoré im ostalo. Harry si sadol na parapet, aby sa premenil na človeka a zabezpečil za sebou aj posledné okno. Bolo to dosť riskantné v tej výške. Ale keby padal, zmenil by sa na sokola a nemusel by sa rozpleštiť na kameňoch pod sovincom. Dokonca by to v tej chvíli, v strese a panike mohol aj stihnúť. Ked sedel v okne pri prílete, bolo to ľahšie, pretože sedel na celom okne. Pri ceste naspäť musel nechať priestor kúzlu a sedel vlastne len na polovičke zadku.

        „A toto bolo posledný krát, kedy sme to spravili takto,“ vypustila Ginny s úľavou, keď boli obaja naspäť v hrade, vo svojej miestnosti a Harry zatváral okno. „Už nikdy nechcem vidieť, ako tam... takmer visíš...“ hlesla.

        „Som v poriadku, prežil som,“ skočil jej do reči a objal ju, aby ju upokojil. Uvedomoval si, že keď tento nápad predniesol a oni mu vraveli o rizikách, nenechal si ho vyhovoriť, pretože sa mu zdal úžasným. Sovy nielenže prinesú letáky zo zabezpečeného sovinca, ale prinesú letáky, na ktorých budú najaktuálnejšie informácie z vonka. A Dolores bude musieť premýšľať nielen o tom, ako sa to mohlo stať ale aj o tom, ako sa kto mohol dozvedieť informácie zvonka. Bol to úžasný plán, hoci nebezpečný. „Do sovinca už nepoletíme, sľubujem,“ hlesol jej do vlasov. „Vymyslíme niečo iné,“ slabo sa pousmial a pobozkal ju na pery, aby aspoň časť jej chmúr zahnal. Keby bol vtákom Ron, teraz by sa chechtali ako splašení.

------

        „Toto zaklínadlo dokáže odkloniť každé kúzlo, ktoré k vám bude prilietať, aj keby malo byť bez svetelného efektu!“ zakričal Harry do miestnosti. „Okrem Neodpustiteľných kliatob, samozrejme. Pri tých vám nepomôže nič, jedine tak včas uhnúť. Tak mi prepáčte, že sa zameriavame na trénovanie práve Salvio Hexia a uhýbania!“ štekol po Zachariasovi Smithovi, pretože ten jediný prejavil nespokojnosť so smerovaním trénovania Dumbledorovej armády. Najskôr frflal, že on behať ani posiľňovať nebude a teraz brblal, že odkláňanie je sprostosť.

        „Veď dobre, no... Myslel som ale, že napríklad to vybuchujúce zaklínadlo, by...“

        „Keď budem mať pociť, že sa dokážeš ubrániť, tak pristúpim k tomu, aby som ťa naučil, ako sa pokúsiť zaútočiť,“ zavrčal podráždene. Smith ho už štval, to fakt. Dvojčatá súhlasne zaskandovali.

        „Navrhujem, aby sme sa rozdelili do trojíc, tentoraz, kde dvaja budú útočiť a jeden sa brániť. A keď sa ten jeden dokáže dostatočne ubrániť, môžeme sa učiť niečo viac,“ nadhodila Susan. Anthony Goldstein vedľa nej prikývol.

        Tento nápad sa v momente ujal. A bolo vidieť, že väčšina z nich, dokonca aj zo siedmakov má problém ubrániť sa. Odkloniť zaklínadlá, či im vyhnúť. Harry chodil pomedzi trénujúce trojice, z ktorých každá bola zabezpečená ochrannými zábranami, aby ich zblúdilé kúzla nezasahovali do tréningu vedľajšej trojice. Aj to patrilo do repertoáru Hermioniných užitočných kúziel. A to si nemohli nevšimnúť starší.

        Harry práve stál pri Angeline a Alici, ktoré riadne vyzvŕtali Katie Bellovú a po očku sledoval, ako sa Lucy elegantne vyhla Colinovmu Expelliarmu, ale na Stevovo nestačila a nahnevala nadávala sama sebe. Mierne sa pousmial.

        „Harry, na moment.“ Za ramená ho zdrapli dvojčatá a otočili si ho k sebe. „Náš brat sa v tom školení tak vyžíva, že sa bez teba na moment zaobíde,“ zaškľabili sa naňho.

        „Aspoň vieme, čo tam s vami robili cez prázdniny...“

        „A vysvetľuje to tie vaše zranenia. Toto je slabý odvar toho, ako ste trénovali vy. Však?“ natiahli a usadili ho na vankúš. Harry sa spamätal a pozrel do vyškľabenej tváre Cedrica Diggoryho. Vedľa neho sedela Hermiona a tvárila sa rovnako prekvapene, ako Harry.

        „Čo sa deje?“ spýtal sa dvojčiat a podozrievavo pokukoval po Cedricovi.

        „Deje sa asi to, že nie sme idioti,“ spustil Fred.

        „Nevieme síce ako... ale Hermiona už neraz ukázala, že pozná zaklínadlá, ktoré sa bežne na škole neučia,“ pokračoval George. Harry fľochol po červenajúcej sa Hermione.

        „Skrátka si myslíme... nie, vieme to, nemyslíme si,“ vypustil Cedric s úškrnom, „že ste tie sovy spáchali vy. Jednoducho ste prelomili to alarmové kúzlo a vypustili sovy. Však?“ všetci traja sa dívali na Harryho. Aj Hermiona sa dívala, ale nie s úškľabkom.

        „Nikto nemôže poznať kúzla na prelomenie alarmu, nie?“ nevinne sa spýtal.

        „Jasne, to si má myslieť tá šialená ropucha. Ale keď pouvažuješ... niekto, kto pozná kúzlo na začarovanie pergamenu, začarovanie galeónov, vyčarovanie ochranných bariér a zabudneme na tú blbosť, že by niekto šplhal po stenách, aby sa dostal do sovinca...“

        „A zabudneme aj na to, že by sa trébars Minerva alebo Flitwick, nebodaj Snape, v noci zakrádali, aby prelamovali kúzla a navliekali sovám na nohy pamflety...“

        „A pochybujeme, že by to niekto ovládal z deciek, hoci by boli z Bystrohlavu...“

        „Tak potom jediným človekom, ktorý by to dokázal, je Hermiona,“ Cedric pozrel s úsmevom na stále sa pýriacu Hermionu.

        A Harry pozrel na trojice Bystrohlavčanov. Tí sa do trénovania pustili s najväčším odhodlaním, ale boli zároveň najslabšími. Už chápal tým slovám Čcho, že Bystrohlavčanom práve Obrana ide najmenej. Pozrel na ňu. Marietta ju práve zasiahla a Michael dokonca položil na lopatky. Hoci opatrne a slabo. Alebo možno naopak. Možno to bolo to najsilnejšie, čo bol Bystrohlavčan schopný vypustiť z prútika.

        „Asi nemá zmysel zapierať, však?“ Harry na nich znova pozrel.

        „Harry...“ jemne ho varovala Hermiona.

        „Nie sme idioti, ako sme už upozornili. Vlastne je to verejné tajomstvo, vieš,“ Cedric na ňu pozrel. Nepomohol jej tým príliš.

        „Je to jasné a je to úžasné. Najmä tie posledné sovy,“ s uznaním skonštatovali dvojčatá.

        „A my sa chceme pridať. Chceme distribuovať letáky aj po hrade, ako sme už spomínali. Poznáme kúzlo trvanlivého lepidla, čo sme tiež už spomínali. Poznáme hrad ako vlastné topánky.“

        „A napokon... bude fajn, keď sa sily rozdelia,“ Cedric tentoraz pozrel na Harryho. „Teba podozrieva najviac, ale keď od teba odvrátime pozornosť, bude to mať ťažšie.“

        „A pochopí, že nielen ty ju máš na háku,“ zacerili sa naňho takmerbratia. „No a... my máme v repertoári aj iné veci, ktorými by sme ju chceli obdarovať.“

        „Tie vaše ulievačky?“ zhrozila sa Hermiona. „Bude vedieť, kto za tým stojí...“

        „Možno. Ibaže sme sa doteraz zameriavali len na Chrabromil. A za týždeň a viac bude ulievačiek po Rokforte toľko, že nebude mať istotu, kto ju obdaruje...“

        „Úplne zarazila sovy a tým nám zmarila plány. Chceme sa pomstiť.“

        „Nehovoriac o tom, aké problémy robí Angeline pri znova vybudovaní chrabromilského metlobalového družstva...“

        „V tom ju podporujem,“ zaškľabil sa Cedric.

        „Bež do čerta,“ George ho priateľsky tresol po chrbte.

        Bola to pravda. O znovuvytvorenie družstva ju kapitánka musela poprosiť a Dolores si vyžiadala čas na premyslenie. Slizolinu, ani ostatným fakultám pri tom problémy nerobila. Len Chrabromilu. A bolo jasné, prečo tak činí.

        „Možno,“ privolil Harry napokon. Bavili sa o tom už na začiatku. Ginny prvá vravela, že sa dvojčatá pridajú. A nielen oni. Nebol to len jeho boj. Už nie. Stále viac deciek verilo jeho slovám. Dokonca aj Seamus s ním občas prehodil vetu. Síce na vyučovaní a keď nemal inú možnosť, ale prestal ho ignorovať.

        Harry sa znova pozrel na trénujúce trojice. Aj toto robili Dolores za chrbtom. Búrili sa proti nej, proti systému, ktorý nastolovala, proti ministerstvu. Bolo ich tu tridsaťštyri. Neboli len traja, alebo skôr len siedmi členovia Potter týmu. Bolo ich tridsaťštyri. A určite ich bolo aj viac. Ako vedel, aj spolužiačky Ginny a Lucy mu verili, hoci sa trénovania nezúčastnili. A nebolo to tým, že sa nechceli dívať na zamilovanú dvojicu Potter-Simmonsová, ako s trpkosťou skonštatovali keď sa dozvedeli, že spolu chodia. Obrana ich bavila absolútne najmenej. Viac ich bavilo hrabať sa v parfémoch, rúžoch a očných linkách.

        „Ty sa nechceš pripraviť na skúšky?“ Harry pozrel na Cedrica. „Viem, že dvojčatá na to zvysoka kašlú a v DA sú len kvôli recesii, ale ty predsa chceš úspešne zložiť skúšky, nie?“

        „Osnovy obrany sú tento rok zostavené tak, že ich zvládne aj trol,“ mykol plecami. „No vážne,“ pozrel na neveriacu Hermionu. „Oni nemajú záujem o to, aby sme skúšky nespravili. Budú nás skúšať presne tak, aby sme skúšky spravili. Aby sme ich spravili aj vtedy, keď budeme len čítať...“

        „Ty si myslíš, že sem pošlú zaujatých skúšajúcich?“ Hermiona stiahla obočie. A Cedric sa uchechtol.

        „Pokiaľ sa to na ministerstve nezlomí, tak sem pošle skúšajúcich Fudge. No a hádaj, o čo im pôjde.“

        „Ale to je...“ zavrtela hlavou.

        „Prečo ťa to prekvapuje po tom, čo sa deje? A to viete oveľa viac než my. Nie?“ dvojčatá povytiahli významne obočie. „A Cedric nie je blbec, predsa.“

        „Diggoryovci boli vždy za Dumbledorom,“ Cedric sa uprene zadíval na Harryho. „Vždy. A otec mi rozpráva dosť z toho, čo sa deje na ministerstve...“ dodal s tajomným úsmevom.

        Harrymu v momente napadlo, či sa pán Amos nenachádza na zozname, ktorý už posunula Amélia Rádu. Alebo, bol si tým takmer istý. Teraz mal ale pocit, akoby Amélia Amosovi povedala viac a Amos sa zveril synovi. Napokon, Cedric bol v Bifľomore. Susan bola v Bifľomore. Bifľomorčania nemuseli byť úplne od veci, hoci sa medzi nimi nachádza aj niekto taký, ako Zacharias Smith.

        „Takže sme všetci na jednej lodi. Fajn,“ skonštatoval napokon.

        „Výborne. No a teraz... chceme, aby ste nám poskytli prístup k letákom,“ dvojčatá sa pomrvili na vankúšoch. Harry na nich prekvapene pozrel.

        „Nenúť nás zase ti pripomínať, že nie sme idioti,“ prevrátil oči Cedric.

        „Nejakým spôsobom ste spojení s tými vonku a tí vám nadiktovali, čo je na aktuálnych letákoch,“ dvojčatá sa dívali na Harryho. „Vzhľadom k tomu, kto vás preháňal cez prázdniny, to nie je prekvapujúce...“

        „George!“ upozornila ho Hermiona výstražne.

        „Ja som Fred.“

        „Ale to je jedno,“ zaprskala a kútikom oka pozrela na Cedrica.

        „On toho vie oveľa menej, než by si zaslúžil, vieš?“ mávli rukou. „Prečo sme tu asi teraz len my traja? Uvažujte. Chcú sa pridať aj ostatní, ale my vedieme vyjednávanie...“

        „Dobre,“ zarazil ich Harry. „Čo všetko vieš?“ díval sa na Cedrica. Ten sa usmial ešte širšie.

        „Povedzme, že som sa rozprával s otcom. Ten mi toho nepovedal veľa, ale rozprával som sa aj so Susan a je to jasné. Dokážem si dať dve a dve dohromady. Stojíme za Fénixovým rádom presne tak, ako vy. Viem, že ste v kontakte s Rádom. Viem minimálne to, že Dumbledore, tvoj krstný otec a Susanina teta sú v Ráde. Môj otec je jednou nohou v ráde. A presne tak ako vy, aj ja sa chcem zúčastníť. Ako sa Susan váha zúčastníť, pretože si myslí, že by bola neužitočná. Toľko k Rádu. A teraz k situácii na Rokforte...“ na moment zmĺkol a pozrel sa do miestnosti. Prechádzal jednotlivé trojice pohľadom. „Sondovali sme. Dvojčatá u vás, ja u nás no a Čcho...“ rýchlo pozrel na Harryho. „Ona sondovala v Bystrohlave,“ nesmelo dodal.

        „Vy spolu chodíte?“ vypálila Hermiona. Cedric mykol plecami stále sa dívajúc na Harryho.

        „Nie dlho. Vlastne... len pár dní. Ale rozprávali sme sa aj predtým...“

        „Je to v pohode, fakt,“ Harry sa usmial. Hoci sa musel prinútiť usmiať. Cedric sa naňho stále díval. „No vážne, som teraz s Lucy a je to fajn...“

        Hermiona naňho rýchlo pozrela. Nikdy by jej nenapadlo, že Harry tak rýchle identifikuje, prečo Cedric váha pri tejto spovedi. A vôbec, že bude vedieť, aké slová následne vypustiť z úst.

        „To je dobre,“ Cedric sa s výdychom usmial. „Popravde, mal som pocit, akoby stále čakala, či si to nerozmyslíš, ale keď si začal chodiť s Lucy...“

        „Ona sa rozišla so mnou. Neviem, prečo váhala a čo čakala...“

        „Neradi vás rušíme ale toto skutočne nikoho nezaujíma,“ vložili sa im do toho dvojčatá.

        „Chcel som ju pozvať už na ples...“

        „Ja viem, spomínala to. Pozval si ju o pár hodín neskôr, než ja...“

        „Haló! Počúvajte!“ Dvojčatá im obom zalúskali pred tvárou. Hermiona sa uchechtla. „Vráťme sa k tomu dôležitému,“ vyzvali ich.

        „Veď dobre,“ zaprskal Harry. „A čo ste vysondovali?“

        „Že chce viac ľudí bojovať proti Umbridgke,“ Cedric kývol hlavou k Bystrohlavčanom. „Lenže stále dosť rodičov na ministerstve robí. Ale boli doma, počúvali rozhovory. Niektorí vôbec, ale niektorí bez výhrad veria návratu Veď vieš koho. A okrem iného Umbridgeová svojím postojom uráža všetko, čomu Bystrohlavčania veria,“ zaškľabil sa.

        „A čo chcete robiť?“

        „Spraviť Umbridgeovej zo života peklo,“ Cedric vrhol na Harryho taký zapálený pohľad, že Harry v momente nepochyboval ani o jedinej hláske, ktorý z Bifľomorčana vyšla.

        „Tak a sme tam, kde sme sa chceli dostať. Počúvajte. Vy nám dáte prístup k letákom, prípadne nás naučíte, ako ich kopírovať a množiť, pretože to ste museli robiť a my sa postaráme o to, aby sa dostali do hradu. Vždy nové a čerstvé. Vždy na striedačku. Raz my, raz Diggoryovci a raz Daviesovci...“

        „Roger?“ prekvapene pozrel na dvojčatá. Predpokladal, že sa skupina Bystrohlavčanov bude nazývať čangovcami...

        „Jasne, na čele skupiny musí byť chlap, nie?“

        „Tak to moment!“ ohradila sa Hermiona.

        „Keby prišlo k trestom,“ zamrkali na ňu. „Chlapi tresty znášajú lepšie, vieš?“ zaškľabili sa.

        „Možno...“

        „Viete komu veriť?“

        „Už po niekoľký krát... nie sme idioti, Harry,“ Cedricov úsmev sa rozšíril. „Napríklad Smith nikdy ani nezahliadne nejaký pamflet, niežeby niektorý niekedy niekam nalepil...“

        „Vieme komu veriť. Mesiac už sondujeme. Ver nám,“ Fred ho tresol po pleci.

        „Dobre teda. Ale ako chcete...“

        „K tomu potrebujeme práve Hermionu,“ uškrnuli sa dvojčatá a mrkli na ňu. Nechápavo na nich pozerala.

        „Napadlo to Čcho, keď zbadala tie galeóny,“ prezradil Cedric a svoj galeón vytiahol. „Naviažeme na seba len tri galeóny. Fredov, môj a Rogerov. Keď sa číslo raráška mení na dátum a čas, tak by sa názov Gringottových mohol meniť na miesto, kde necháte letáky. A my sa potom postaráme o to, aby sa dostali na správne miesta. George vravel, že by sa akcia dala organizovať aj na diaľku. A práve preto by bolo fajn, keby sa nápis mohol meniť opakovane. Chápeš?“ díval sa do jej sústredene zamračenej tváre. „Teda... vraveli, že by to mohlo ísť...“

        „Mohlo,“ privolila potichu. Harry ju poznal dosť dobre na to, aby vedel, že už uvažuje nad podrobnosťami.

        „Niečo vedia aj oni. Predsa len, sú to Bystrohlavčania...“

        „A čo tak ich zavolať a doladiť to?“ Fred jemne drgol do Hermiony, aby upútal jej pozornosť. „Mohli by ste nad tým porozmýšľať spoločne, čo?“

        „Uhm...“ zamyslene z nej vyšlo.

        Dvojčatá nečakali ani na moment a zavolali Rogera a Čcho. Tá sa na Harryho najprv opatrne pozrela, ešte opatrnejšie usmiala a potom rýchlo sklonila k Hermione.

        „Bude to absolútne úžasné,“ dvojčatá si pomädlili ruky stojac vedľa Harryho. Dívali sa dole na trojicu, ktorá mala hlavy vrazené v hromade a špekulovala nad začarovaním galeónov oveľa, oveľa komplikovanejším spôsobom. Ale boli to tri zrejme najbystrejšie mozgy nachádzajúce sa na hrade spomedzi študentov a Hermiona dostala dosť tipov od Tonksovej, dosť návodov, aby sa im to podarilo. „Strašne sa na to tešíme,“ Fred tresol svojho takmerbrata po ramene.

        „Ta mrcha ešte netuší, čo ju tu čaká,“ zachechtal sa Geroge a obaja sa bujaro pridali k chrabromilským metlobalistkám.

        Harry sa ešte pár sekúnd díval na hlavné mozgy Dumbledorovej armády a mysľou mu prebehlo, čo všetko sa môže Dolores stať. Ak podniknú dvojčatá len pätinu z toho, čoho sú schopní, čakajú ju krušné chvíle. Schuti sa zasmial, aby sa aj on v dobrej nálade otočil k trénujúcim trojiciam a venoval sa im.

        „Skúste stáť viac bokom!“ radil jedným. „Budete menším cieľom,“ pootočil Hannah Abbotovú, brániacu sa Erniemu McMillanovi a Susan Bonesovej.

        „Musíte odhadnúť, kedy vyletí kliatba!“ presunul sa k ďalšej trojici. „Pál vtedy, kedy bude prútik mieriť na teba,“ vravel malému Dennisovi, na ktorého útočila Luna s Nigelom Wolpertom. Vcelku vyrovnaná trojica. „Vtedy máš najväčšiu šancu, že tvoj blok zasiahne kúzlo…“

        Následne Dennis potešene vypískol, pretože sa mu skutočne podarilo odvrátiť slabučký Expelliarmus svojho spolužiaka. Luna sa vôbec netrafila a absolútne ju to netrápilo.

        „Teším sa na cloniace kúzlo,“ prezradila Harrymu to, čo tvrdila od začiatku. Bojovníčka z nej nikdy nebude.

        „Aj k tomu sa dostaneme,“ sľúbil jej.

        Zadíval sa na Ginny, ktorá odkláňať ani uhýbať nepotrebovala a pálila po svojom priateľovi Eddiem spolu s Jordanom Leem. A vôbec ho nešetrila. Uškrnul sa.

        „O čom sa tam bavia?“ spýtal sa ho Ron, keď sa k nemu pripojil v prostriedku miestnosti. Aj on chodil pomedzi trojice a radil, povzbudzoval alebo kritizoval a všetci ho rešpektovali. Díval sa na Rogera, Čcho a Hermionu. „Čo ste riešili?“

        „Bavili sme sa o rozsiahlom útoku na drahú Dolores,“ zaškľabil sa. Ron povytiahol obočie. „Porozprávam vám to, ale až neskôr. Myslím, že budeme musieť na dnes skončiť…“

        A mal pravdu. Onedlho malo byť deväť hodín a oni sa potrebovali bezpečne dostať do svojich fakúlt. Spolu s Ronom a Hermionou, ktorá im povedala, že budú potrebovať niekoľko stretnutí, aby galeóny zdokonalili, púšťali dvojice a trojice z Núdzovej miestnosti.

        „Ja si skočím na pár minút… niekam do postrannej uličky,“ šepla Ginny Harrymu. Ten sa významne zazubil. „Eddie ma odprevadí k našej klubovni. Keby ho aj Dolores načapala, je vzorným študentom…“

        „A nie že sa utrhnete z reťaze,“ upozornil ju s úškrnom. Prevrátila oči a on sa díval, ako ju Eddie chytil za ruku a keď im dala Hermiona zelenú, vykĺzli z miestnosti. Videl, ako si Roger s dvojčatami niečo šušocú, ako mu Cedric zamával a Čcho sa naňho usmiala. Ako sa za nimi ťahala Marietta, ktorej niečo vravel Michael. Miestnosť sa pomaly vyprázdňovala, keď k nemu pristúpila Lucy. Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe. Oprela sa oňho. Keď divadlo, tak poriadne. Neville sa ponúkol, že odprevadí Lunu. Steve s Colinom šli tesne sa Nigelom a Dennisom. Odišla aj Susan s Hannah. A ostatní.

        „Dobre, hotovo,“ Ron sa obrátil k Harrymu a zaškľabil sa. „Myslím, že môžeme odísť aj my…“

        „Je bezpečne,“ prikývla Hermiona.

        „Bežte s mapou, ja mám plášť, keby náhodou,“ vyzval ich Harry. Lucy sa naňho rýchlo pozrela. Predpokladala, že keď ostali poslední štyria, že prestanú hrať divadlo.

        „Nepôjdeme spolu?“ Ron si to zjavne myslel tiež. Hermiona sa mierne pousmiala.

        „Poď Ronald,“ chytila ho pod pažu a ťahala preč.

        „Ale…“ vyriekla aj Lucy a spravila krok za nimi.

        „Počkaj, prosím,“ povedal potichu tónom, ktorý ju prinútil sa naňho pozrieť. Bol však ticho aj v momente, ako sa zavreli dvere za stále nechápajúcim Ronom. „Nemôžeme prísť do klubovne spolu s Ronom a Hermionou,“ mykol plecami.

        „Aha, jasne,“ prikývla, ale presvedčená o tom nebola. „Tak chvíľu počkáme. Čo si myslíš o tých tréningoch?“ spýtala sa, aby reč nestále. Po pravde sa desila ostať s ním sama. A vedela, že on to vie.

        „Niektorí sú veľmi slabí, niektorí ujdú,“ vyriekol potichu. Zdvihla vankúš, ktorý sa povaľoval po zemi a vložila ho do regálu ku knihám o obrane, ktorých tu bolo kvantum. „Ty ujdeš,“ prezradil s miernym úškrnom. Rýchlo naňho pozrela. „A nevravím to preto, lebo si moja priateľka a ja ti musím lichotiť,“ natiahol s miernou dávkou sarkazmu.

        „Povedz mi pravdu, prosím,“ zamračene sa naňho dívala. Veľmi dobre vedela, čo tou poznámkou myslel. Nepozdávalo sa to ani jej. To predstieranie chodenia. „Viem, že si si musel všímať všetkých… v čom sa mám ale zlepšiť?“

        „Musíš byť rozhodnejšia,“ prezradil svoje pozorovania. Vlastne si ju všímal dosť a často. „Keď si sa bránila, bolo to uspokojivé, hoci budeš potrebovať tréning… ale keď si útočila…“ zavrtel hlavou. Dychtivo čakala, čo z neho vyjde. „Nemôžeš myslieť na to, že niekoho zraníš,“ uprene na ňu pozrel. „Keby aj… máme tu elixíre a mastičky a hromadu Bystrohlavčanov, čo vedia, čo s nimi,“ zaškľabil sa. Konečne sa zasmiala aj ona. „Musíš byť drsnejšia.“

        „Pokúsim sa o to,“ prikývla zamyslene. Potom sa naňho znova pozrela. „Pôjdeme?“

        „Chcel som sa ešte niečo spýtať,“ díval sa jej do očí a ona nenápadne prehltla. „Chcel by som ťa pozvať na rande, vieš?“ odvážne sa spýtal. Povytiahla obočie.

        „Chodíme predsa na rande…“ upozornila ho.

        „Nie, nechodíme. Tri razy sme zašli sami do prázdnej miestnosti a robili si úlohy…“

        „Harry…“

        „Povedz, keby sa vtedy nestalo tamto a ja by som ťa teraz pozval na rande, normálne rande, šla by si?“ povytiahol obočie. Mlčky sa naňho dívala a okamžite chcela odpovedať, že určite. Neváhala by ani na moment. Dobre, možno by bola prekvapená, ale určite by súhlasila. Pre Merlina, samozrejme by natešene súhlasila a vyšla by si s ním. A normálne by robili to, čo sa na rande normálne robieva. Toto ich chodenie bolo dosť stresujúce a na nervy. Pre ňu bolo stresujúce a preňho určite frustrujúce.

        „Harry, je mi ľúto…“

        „To nie je odpoveď na moju otázku,“ prerušil ju potichu.

        „Neviem, či by som to pozvanie prijala,“ sklonila hlavu a preklínala ten podvečer, kedy sa s ním vybrala do chrabromilskej veže. A všetko sa pokazilo.

        „Ale prijala,“ šepol a ona zdvihla hlavu. Usmieval sa a ju to prekvapilo. Nechápavo zvraštila obočie. „Prijala by si to. Je to jasné. Keby ti na tom… na mne….keby ti na mne nezáležalo, nebola by si teraz taká neistá. Nebála by si sa so mnou ostať osamote. Vtipkovala by si a robili by sme si z toho žarty...“

        „Na to si prišiel sám?“ vypálila. Skutočne ju to prekvapilo. Stavila by sa, že mu to našepkala Ginny.

        „Chlapci nie sú len hlúpi,“ dotknuto z neho vyšlo.

        „Aha… Ale ty nie si len chlapec…“ upozornila ho na tú drobnosť.

        „To ťa desí?“ zamračil sa. „Desí ťa predstava toho kúska Ginny, ktorý je vo mne? Jasne, aj to by mohla byť odpoveď…“

        „Nie, Harry. To ma nedesí,“ prerušila ho so smutným úsmevom.

        „A čo teda?“

        „Nič…“

        „Klameš.“

        „Možno,“ privolila. „Ale pravda je, že ma tamto nedesí. Ibaže všetko sa udialo tak netradične a ty si si ma všimol len vďaka tomu bozku. To je na tom, vieš?“ uprene sa mu zadívala do očí. Povzdychla. „Keby nebolo toho večera, nikdy by si si ma nevšimol. A ja nechcem zneužívať toho momentu na to, aby som si ťa teraz privlastnila, alebo čo…“ zamračila sa.

        „Aha…“ vyšlo z neho neurčito. „Nemôžeš ale tvrdiť, že by som si ťa nikdy nevšimol. Mne totiž niekedy trvá niečo si uvedomiť, vieš?“ natiahol s úmyslom odvrátiť trápnosť tejto situácie. Aj keď sa zrejme odvrátiť nedala. Našťastie sa tomu zasmiala.

        „Ja viem,“ zachichotala sa. A on sa pousmial.

        „Tak znova… keby som ťa pozval na rande, šla by si?“

        „Áno, Harry, šla,“ s povzdychom z nej vyšlo.

        „Super,“ potešene vyhŕkol. „A keď ťa teda teraz pozvem na rande, neodmietneš? Na ten bozk zabudnime. Ten spôsobil akurát to, že som si ťa začal všímať viac. Si pekná a si dobrá. Si najlepšia kamarátka Ginny. Si bystrá a vtipná. Vieš hrať metlobal, hoci som ťa ešte nevidel hrať, videl som ťa lietať a lietaš dobre. No a… dobre aj bozkávaš. Keď človek potrebuje pomoc, bez váhania pomôžeš. Čo ešte viac by potreboval chlapec k tomu, aby si uvedomil, že chce dievča pozvať na rande?“

        „Ešte potrebuje, aby to to dievča cítilo rovnako,“ upozornila ho na tú drobnosť. Jeho slová ju ale rozochveli tak, ako ešte nikdy a nič. Cítila slabosť v kolenách. Čo by pre Merlina ešte viac chcela?

        „Nie, to by potreboval k tomu, aby sa rande uskutočnilo. Nie k tomu, aby to dievča pozval na rande,“ vyhŕkol. A ona sa rozosmiala. Nechal ju nech sa vysmeje. Díval sa na ňu s úsmevom a bol si svojimi slovami istý. „Takže?“ povytiahol napokon obočie. „Prijmeš moje pozvanie na rande?“ pristúpil k nej. Zvážnela a zamrkala, keď jej siahol na tvár a pohladil ju.

        „Harry…“ šepla, ale to už sa sklonil, aby ju pobozkal. A ona už nedokázala predstierať ľahostajnosť. Hoci ani tú riadne nedokázala predstierať, keď ju odhalil a dokonca sám od seba. Jej ruky sa omotali okolo jeho krku a ona sa k nemu pritisla.

        Tentoraz si obaja uvedomovali bozk veľmi živo a intenzívne.

 

aktualizované: 15.05.2022 19:39:21