Fénixov rád 13.

        „Ešte raz a pomaly, prosím,“ žiadala si vysvetliť Molly Siriusom nahnevane vychrlené udalosti z ministerstva. Tonksová šla priamo domov, aby oznámila matke to, čo aj predpokladali, vôbec ich to neprekvapilo a ani nezarmútilo.

        „Dobre,“ prikývol Sirius a sadol si v kuchyni na stoličku. Prítomný bol len on, Remus a Molly, pretože ostatní mali svoje povinnosti. „Hneď po tom, ako sa Andromeda vydala, tak ju vydedili. To sme aj vedeli, ibaže sme si mysleli, že sa to týkalo len pôvodného majetku. Netýkalo a Malfoy našiel v trezore pergamen, ktorým sa toto potvrdilo... a majetok sa deň po jej svadbe rozdelil na štyri časti. Moju, Regulusovu, Narcisinu a Bellatrixinu. Dobre. Tonksová šla domov, aby to povedala Andromede... nemyslím, že by preto smútili, ale mňa to štve. Malfoy mohol prísť o viac...“

        „A to druhé? Ten druhý pergamen?“ spýtala sa a prelevitovala na stôl hrnčeky s horúcim harmančekovým čajom.

        „No veď...“ zamračil sa. „Mal som sedemnásť, bol som plnoletý, lenže už rok predtým som zdrhol z domu, k Jamesovým rodičom a matka pred mojou plnoletosťou spísala pergamen, ktorý vložila do trezoru Toujours Pur. Stálo v ňom, že mi dáva sedem rokov k tomu, aby som zmenil svoje zmýšľanie, vrátil sa k naším tradíciám, prehodnotil svoje uvažovanie a svoje priority... v opačnom prípade si želá, aby som bol vydedený aj ja,“ nasilu sa zaškľabil.

        „A?“ stále tomu nerozumela. Sirius pozrel na Remusa a povzdychol.

        „V dobe, keď som mal sedemnásť, bol trezor rozdelený na štyri časti. Totiž, Andromedino dedičstvo sa rozdelilo medzi ostatných. Chceme, aby sa majetok rozdeľoval podľa toho, v akom stave bol vo chvíli, kedy dosiahol plnoletosť najmladší dedič, čiže Regulus. Pretože práve v tom momente mohlo prebehnúť dedičské konanie. To bude najhlavnejšia úloha môjho právnika... aby prinútil Wizengamot súhlasiť s týmto spôsobom.“

        „Je na to hádam nejaký zákon, nie?“

        „Určite, dedičstvá sa dedia, rozdeľujú a dá sa nimi manipulovať práve vo chvíli plnoletosti, lenže...“

        „Lenže existuje pergamen od Walburgy, v ktorom ťa síce priamo nevydedila, ale dala ti ultimátum,“ prikývol Remus.

        „A ako všetko ovplyvní ten pergamen?“ Molly sa v tom zjavne strácala. A nečudovali sa.

        „Skúsim ti to vysvetliť chronologicky,“ Sirius si k nej otočil stoličku. „Existoval jeden trezor s piatimi dedičmi. Deň po Andromedinej svadbe ju vydedili. Ostali štyria dediči. Druhou najstaršou bola Bella a nasledovala Cissa. Obe si vzali čistokrvných a pekne reprezentovali Blackovcov. Tie boli tie správne. No a potom som ja a o dva roky neskôr Regulus. Až v momente, kedy Regulus dosiahol plnoletosť, sa mohlo s trezorom manipulovať. A boli sme štyria. A matka tam strčila pergamen, v ktorom mi dávala sedemročné ultimátum. V dobe, kedy Regulus dosiahol plnoletosť, z môjho ultimáta uplynuli už dva roky. A Regulusa krátko na to zabili. Mňa dva roky na to strčili do väzenia. A matka o štyri roky na to umrela bez toho, aby nejakým spôsobom zmenila pergamen. Lenže... raráškovia už vytiahli presné čísla z trezoru... na koľko častí a koľko peňazí v ňom bolo každý jeden rok. A v dobe, kedy mne uplynula sedemročná lehota, bol stále rozdelený na štyri časti… musel som matku presvedčiť o zmene svojho zmýšľania, keď ma zavreli za smrťožrútstvo a vraždy. Zrejme si matka v tej chvíli uvedomila, že som ten správny Black. Veď predsa o čosi neskôr zavreli aj Bellu. Za niečo obdobné. Za hlásenie sa k Voldemortovi. V dobe jeho najväčšej moci bolo predsa úžasné byť jeho smrťožrútom. On predstavoval ideály čistokrvnosti... a matka si zrejme pomyslela, že som sa polepšil. Ten pergamen tam ale ostal. Nijak ho neanulovala, nevybrala... v smútku na to zrejme zabudla alebo kašľala. No a to nám mimoriadne nevyhovuje, pretože ho Lucius našiel a na ministerstve ním mával... Nikdy som sa predsa nepridal k smrťožrútom. Keď ma zavreli, bol som nevinný. Nesplnil som matkino ultimátum a nemám nárok na nič. Možno sa akurát tak pokúsiť zdediť Regulusovu časť...“

        „Aj tak som v tom zamotaná... radšej začnem pripravovať večeru,“ Molly zavrtela hlavou a postavila sa.

        „V súčasnosti je stále rozdelený na štyri časti a to Lucius nechce pripustiť. Vôbec sa nechce deliť a ak, tak by preňho bolo menej bolestné prísť o tretinu, ako o polovicu nehovoriac o tom, že bude bojovať aj proti tomu, aby som si nárokoval Regulusovu časť,“ doplnil a poobzeral sa. Možno by to chcelo niečo lepšie, než čaj.

        „Aha,“ prikývla Molly. „Ten pergamen prestal fungovať, keď prešlo sedem rokov... lenže on ho našiel a bude sa ním vystatovať.“

        „Presne tak,“ Sirius sa díval na to, ako prútikom vytiahla obrovský hrniec. Zrejme ich bude na večeri veľa.

        „A teba to rozčuľuje, však?“ pokojne sa spýtal Remus. „Chceš nad ním vyhrať, ale v kútiku duše mu dávaš za pravdu. Želanie tvojej matky bolo zrejmé...“

        „Bola šialená a zvrhlá a priala si, aby som bol zvrhlý aj ja. A umierala v domnienke, že som zvrhlý,“ zdôraznil. „Umrela užialená, pretože mala dobrého syna mŕtveho a ten druhý, ktorý sa napokon asi polepšil, bol uväznený. Neostalo jej nič a to zrejme urýchlilo aj jej umieranie. Tiež ale ten pergamen mohla vybrať...“

        „Zrejme na nejaký pergamen zabudla.“

        „Asi, ale to nám nepomôže. Môj právnik v spolupráci s Joy a Améliou musia vymyslieť niečo, čím presvedčiť Wizengamot, aby rozhodol o tom, že sa bude deliť to, čo tam bolo v momente, kedy prestal platiť pergamen. On síce už neplatí, nefunguje a nijako inak nevplýva na trezor, ale Lucius ho má a bude apelovať na prianie mojej matky... a jej syn sa predsa nikdy nepolepšil, však? Akurát bol trezor oklamaný tak, ako celý čarodejnícky svet...“

        „Lenže skutočnosť, že ho magicky očarovala, nám môže pomôcť. Teraz je trezor stále rozdelený na štvrtiny.“

        „Slabá útecha, ale aspoň je nádej. Vďaka Merlinovi za to, že bola taká slabá čarodejnica. A ak by Lucius vyhral, tak budem bojovať aspoň za Regulusovu časť. Lepšia tretina v hrsti, ako štvrtina na streche. To by sa malo vyhrať bez problémov…“

        „Ako slabá čarodejnica?“ nechápala Molly. „Veď predsa bola Blacková…“

        „Molly, nechaj ten hrniec na pokoji a poď si sadnúť. Niečo ti prezradím a tiež poviem, čo mi napadlo…“ Vyšlo zo Siriusa a skutočne vzal Molly z rúk hrniec, aby ju usadil za stôl. Remus sa jemne pousmial.

------

        Harrymu ostávali posledné tri dni trestov, rana na ruke už vôbec nemizla, bola stále zapálená a on používal maskovacie kúzla takmer nepretržite. Okrem Obrany. Tam maskovať nechcel nič. A okrem večerov, kedy písal znova a znova tú hlúpu vetu. Ako teraz.

        Lenže dnes mal mimoriadne dobrú náladu. Sovy zvonka boli síce kontrolované a do siene sa dostali len preverené balíky a listy, ibaže drahá Dolores zabudla, že existuje aj školská sovia pošta. Že sovy proste na Rokforte sú, bývajú v sovinci a sú k dispozícii. Že neprilietajú len v určitú hodinu, kedy ich skontrolujú. A jeho tím toho využil.

        Nadránom sa vyšmykol z klubovne spolu Ginny a Ronom, ktorého mal ako sysľa v batohu, pretože sa pod neviditeľný plášť všetci traja nezmestili, aby vošli do sovinca, každej zo stopäťdesiatich sov pripevnili na nožičku leták a na okná uvalili kúzlo, ktoré sa v čase raňajok aktivovalo a pohnalo sovy do akcie. Dosť náročná úloha, ale vidieť výraz Dolores Umbridgeovej ráno pri raňajkách stál za tú námahu.

        Znova sa zberali a ničili letáky, ktoré tentoraz neslúžili k tomu, aby informovali, pretože texty študenti poznali. Mali za úlohu provokovať a to sa im podarilo.

        „Dobre, pán Potter, na dnes máte hotovo,“ vyriekla Dolores presne o šiestej. Vôbec si nevšímal, že mu ruka krváca, zvykol si už aj na tú bolesť a učil sa nenávisť voči Dolores ignorovať. Ginny mu pomáhala stále viac. Cítil to.

        „Dovidenia, pani profesorka,“ úctivo pozdravil a chystal sa odísť.

        „Moment, pán Potter,“ zastavila ho a podišla k nemu. Usmievala sa rovnako ako vždy. „Neviete mi povedať, čo znamenali tie sovy dnes ráno?“ spýtala sa uprene mu hľadiac do očí.

        „Nie, pani profesorka,“ odvetil samozrejme. Ani nezaváhal.

        „Neviete, áno. A prečo mám taký pocit, že mi nevravíte pravdu?“

        „Vravím, pani profesorka.“

        „Ale ja vám neverím. Viete, čo je to Fénixov rád?“ povytiahla obočie neprestávajú sa usmievať.

        „Je to tajná organizácia, ktorá vznikla počas prvej vojny a bojovala proti Voldemortovi, pani profesorka.“ Bolo zadosťučinením vidieť, ako sa pri tom mene mykla a zarazila. „Vravel mi o nej krstný otec,“ dodal snažiac sa o pokojný tón.

        „Sirius Black, áno... A viete, kto ju založil?“ vyzvedala. Díval sa jej do očí rovnako uprene, ako ona jemu. „Založil ju profesor Dumbledore. Uznávam, že počas prvej vojny bola vcelku užitočná. Pomáhala aurorom v boji proti Veď viete komu až do chvíle, kedy ste ho podľa všetkého zastavili vy,“ usmiala sa ešte širšie a prešla k svojmu stolu, aby sa posadila na stoličku. Napravila dečku, hoci sa Harrymu zdalo, že tam leží úplne bezchybne. „Viete, pán Potter, Ministerstvo mágie na čele s ministrom zastáva názor, že sa toto zoskupenie vytvorilo znova. Tentoraz z celkom odlišných dôvodov. Predpokladá, že za letákmi, ktoré stále vychádzajú, stojí Fénixov rád na čele s Dumbledorom. A teraz si to rozoberte... Dumbledore vám vsugeruje predstavu o návrate Vy viete koho, je vaším poručníkom až do tohto leta, zneužíva vás k svojim hrám...“ vypustila zreteľne pozorne sledujúc jeho reakcie. Mlčal, len sa díval. „A vy mi chcete tvrdiť, že nemáte ani tušenia o letákoch? A keď aj nemáte tušenia, že neviete, kto ich vypustil dnes ráno sovou poštou?“ povytiahla obočie.

        „Nie, pani profesorka.“

        „Klamete, pán Potter.“

        „Nesmiem klamať, pani profesorka,“ vyriekol a natrčil pravú ruku, na ktorej mu schla krv. „Netuším o sovách nič.“

        „Klamete a ja to viem. Ale ako chcete, pán Potter. Ja sa pravdu dozviem,“ milo sa pousmiala. „Môžete odísť...“

        To ale nemalo byť zo strany Dolores Jane Umbridgeovej všetko. Ešte ten večer vošla za asistencie školníka do chrabromilskej fakulty, aby prehľadala ako chlapčenské, tak i dievčenské ubikácie a tiež kúpeľne. Nič nenašla. Ani známku o letákoch. Nemohla byť taká hlúpa a predpokladať, že by si ich Harry nechal pod vlastnou posteľou. Že áno. Len chcela demonštrovať svoju silu a moc.

        A to im potvrdila aj Minerva, keď sa hlavne starší sťažovali. Dolores mala prakticky neobmedzenú moc, začala robiť inšpekcie na hodinách, aby určila stav úrovne strednej školy a podala informácie ministrovi. A ako sa Harry o čosi neskôr dozvedel, Dumbledore v škole viac nebol, ako bol. Či ho prinútili úlohy pre Rád alebo niečo iné, tak to im vedúca fakulty povedať nielenže nechcela, ale ani nemohla, aj keby náhodou chcela.

        Lenže fakt, že sa rozhodli nechať letáky v kuchyni, bolo pre nich veľmi šťastné a rozumné riešenie, hoci v tej chvíli na niečo také ani nepomysleli. Dobby si vystriehol Harryho, keď bol spolu s Ginny v ich miestnosti a prezradil, že sa letáky v jednu chvíľu splašili a chceli vyletieť z kuchyne. Našťastie však rýchlo zareagoval, zachytil ich a vrhol na ne jedno kúzlo. Už sa nepohnú ani o milimeter. Pochopili, že v momente, ako Dolores zavelila Accio letáky!, chceli poslúchnuť. Myslela na letáky ukryté na hrade a oni by prileteli, nebyť úžasného škriatka.

        „Tak, posledný trest,“ vydýchol si Harry pri večeri v posledný septembrový večer. Už keď sa zjavil vo Veľkej sieni Angelina naňho potichu nakričala, aby bol láskavo pripravený na nasledujúci tréning, inak nebude ani na moment váhať a vyrazí ho z tímu. Čím by zrejme veľmi sklamala Ginny, pretože tá sa tešila hádam ešte viac, než kapitánka, že sa stíhač vráti. „Už len nenechať si napariť ďalší.“

        „Upozorňujem na to, že ak ti nabudúce bude chcieť dať trest, tak ti ho nedá, ale rovno ťa vyrazí,“ pripomenula mu veľkoryso Hermiona.

        „Určite,“ prikývol Ron a nahol sa k Harrymu. „Kedy spustíme ďalšiu letákovú akciu?“ šepol.

        „Necháme ju chvíľu vydýchnuť,“ mierne sa zaškľabil. Toto im vychádzalo, hoci to doteraz spravili len raz.

------

        Dalo sa predpokladať aj to, že prístup profesorky Obrany nebude po vôli študentov. A nielen tých, ktorí sa pripravovali na VČÚ a MLOKy, ale aj drvivú väčšinu ostatných. Nespokojné protesty boli síce tiché, pretože sa nikto neodvažoval protirečiť Dolores, boli však čoraz častejšie.

        Historka s vybuchnutou tabuľou sa už nebrala ako výlev psychicky narušeného študenta, ale ako demonštrácia vedomostí, ktorú daný študent má a ktorú daná profesorka popiera. A keď popiera toto, čo ešte môže popierať? Toto sa v poslednom týždni preberalo čoraz častejšie.

        „Luna, môžeš na slovíčko?“ Oslovil ju Roger Davies v bystrohlavskej klubovni. Poobzerala sa okolo seba. Bolo tam zhruba desať Bystrohlavčanov.

        „Máme nejakú schôdzu?“ usmiala sa zapýrene. Nezvykli ju oslovovať. A už vôbec nie starší študenti. A ani vo sne by jej nenapadlo, že by ju oslovil práve Roger.

        „Vlastne áno, máme,“ prikývol. „Chceme oficiálne napísať list Správnej rade a chceme ich požiadať, aby zvážili výmenu profesora Obrany.“

        „Áno, bolo by dobré, keby sem poslali niekoho, kto aj bude učiť!“ vykríkol Eddie Carmichael.

        „Lenže oni nepošlú...“ krivo sa uškrnul Michael Corner.

        „Ide o to, že sa tie kúzla naučíme. Hoci s problémami, pretože chce každé kúzlo prax, no a preto...“ Roger zaváhal.

        „Ide zhruba o to, že sme Bystrohlavčania, ktorým to rýchle páli a sme schopní naučiť sa úplne všetko... avšak v Obrane je potrebné aj niečo iné a v tomto Bystrohlavčania neexcelujú, čoho dôkazom sú nominácie Cedrica a Harryho minulý rok... a po mne chcete, aby som sa spýtala Harryho, či by nám nemohol kúzla predviesť, pretože na prvej hodine Obrany ukázal, že ovláda aj kúzla siedmeho ročníka?“ vyhŕkla bez žmurknutia prezerajúc tváre, ktoré ju obklopovali. Bola tam aj Čcho, ako zaregistrovala.

        „Zhruba ide o to, áno,“ privolil Roger. „Ide o to, že šiestakom môžem ukázať kúzlo aj ja, piatakom šiestaci... a tak ďalej, ale nie je tu nikto, kto by ukázal kúzla nám, siedmakom. A vzhľadom k tomu, že robíme MLOKy, bolo by dobré, keby sme to videli aspoň raz... ako sa to robí...“

        „Aj sama Čcho vravela, čo všetko sa Harry naučil,“ upozornil Marcus Belby. Menovaná potichu prikývla.

        „Dobre a keď si schopný ukázať kúzlo Marcusovi, Eddiemu, Čcho a Mariette, prečo toto stretnutie?“ spýtala sa Luna dívajúc sa do očí Rogera. A vôbec sa nepýrila. Potrebovali ju, to si veľmi dobre uvedomovala.

        „No, ehm...“ zapýril sa on. „Ako si sama povedala, v Obrane je potrebné niečo iné a to Bystrohlavčania nemajú,“ roztrpčene priznal. „Nie som schopný vysvetliť kúzlo Marcusovi, pretože priznávam... sám Obrane nerozumiem. Je to... také surové, bez umu, bez logiky. Viem sa brániť, útočiť ale neviem a je to slabé. A Harry predsa učí Nevilla Longbottoma a Lucy Simmonsovú...“

        „Aha,“ prikývla a dívala sa z jedného na druhého. Všetci pod jej pohľadom klopili zrak k zemi. Takže odtiaľto vietor fúka. „Takže mám Harrymu toto reprodukovať?“ spýtala sa dívajúc sa na hlavu Čcho Čangovej. Tá ju zdvihla a zapýrila sa.

        „Pozri, Luna,“ vyriekla potichu, „sme si vedomí toho, že nie všetci z nás sa k tebe správajú milo...“

        „Práve naopak. Ako vidím, tak ste tu tí, ktorí sa správajú ku mne vcelku normálne,“ usmiala sa.

        „Možno,“ pripustila Čcho. „Ale aj tak... nie všetci veria tomu, čo vraví Harry a Dumbledore, vieš? Nie všetci sú ochotní... povedzme ponížiť sa a prosiť teba o pomoc nehovoriac o tom, že by im mal niečo vysvetľovať piatak. Ale my, čo sme tu, mu veríme, chceme sa ti ospravedlniť a požiadať ťa o to, aby si toto povedala Harrymu. Samozrejme môže odmietnuť... ale keby si predsa len našiel čas a vysvetlil nám, čo a ako robiť, boli by sme veľmi vďační.“

        „Správne,“ pritakal Roger Davies. Ostatní súhlasne hmkali. Luna si ich chvíľu uprene premeriavala.

        „Dobre teda,“ usmiala sa napokon. „Odkážem to Harrymu...“

------

        „To je ale suka zákerná,“ vŕkal Sirius nahnevane stískajúc v ruke Harryho pravú ruku. Stretol sa so svojím krstným synom a jeho duchovnou priateľkou v Škriekajúcej búde po tom, čo mu prezradili, čo vlastne zažívali celý uplynulý mesiac. A jeho pomenovanie Ginny ako Harryho duchovnou priateľkou naberalo nové rozmery. Chcel ich bezpodmienečne vidieť a decká sa na pozemkoch zmenili na oceloty, aby sa prešmykli z hradu von. „Najradšej by som ju... prizabil, skutočne...“

        „Ja viem,“ zamrmlal Harry a vytiahol si ruku z jeho zovretia. „A práve preto som ti nič nepovedal. Vyhral som ďalšie kolo vo svojej osobnej vojne s Dolores,“ mierne sa zaškľabil.

        „Ale aj tak... veď toto si ona dovoľovať nemôže. Čo si vlastne myslí? Krava jedna...“

        „Sirius, prosím. Nechaj to tak.“ Harry si prešiel prstom po jazve, ktorá sa už zrejme nikdy nestratí. Ruku mal zahojenú, vlastne už ani nebolela, ale tenké písmená boli viditeľné.

        „Nateraz,“ prehlásil. „Sľubujem, že keď z tejto školy vypáli, že si ju nájdem a minimálne jej poviem niečo pekné od srdca...“

        „Určite,“ súhlasila Ginny. „Ale pekne jej to dáme vyžrať aj my, nemysli si.“

        „To sa stavím,“ vyšlo z neho o čosi pokojnejšie. „Ale teraz... to, čo ste mi naposledy povedali... zrejme to bude tak, ako ste si to domysleli. Hoci... čo sa dá pri vás vlastne domýšľať, však?“

        Predvčerom Siriusovi zatelefonovali a konečne vyklopili, čo si všimli. Iste, že najskôr brblal, že to mali povedať hneď. Samozrejme, že sa vzápätí spojil s Dumbledorom, aby to prebrali. Dnes to riešil s ostatnými zainteresovanými.

        Deti otvorili myseľ pre toho druhého v momente, ako sa začali chrániť pred legilimenciou. Kúsok duše toho druhého, ktorú navzájom vlastnili, vybudovala časť mysle slúžiacu k ochrane. Ibaže zároveň bola prístupné mysli toho druhého. Keď Harry v duchu nervačil, premáhal sa a bojoval, kúsok Ginninej mysle, ktorá dovtedy ochraňovala, citlivo reagovala na procesy v Harryho hlave. Napokon rozháranú myseľ svojou prítomnosťou upokojovala. A keď si budú ich mysle až takéto blízke, môže sa stať, že sa tomu druhému otvoria absolútne a bez výhrad a oni sa budú môcť medzi sebou rozprávať.

        „Lenže som si nevšimol, že by to platilo aj obrátene,“ povedal Harry. „Akože... nemám pocit, že by som cítil niečo z toho, čo sa deje v hlave Ginny...“

        „Možno je to tým, že ja mám normálnejšiu myseľ,“ zaškľabila sa naňho. Sirius sa uchechtol.

        „Ha-ha...“

        „Opravím sa... doteraz som nezažívala nič tak vypäté, ako ty. Hnevám sa často a aj dosť... ale asi to nestačí.“

        „A možno ťa ja nebudem cítiť nikdy.“

        „Možno, ale nevsádzam na to.“

        „Takto nejako sme to zhrnuli aj s ostatnými,“ prikývol Sirius.

        „Dobre, fajn,“ Harry si pomädlil dlane. „Nevieme stále nič. Nevadí. Čo nové u teba? Čo Malfoy?“

        „Sedemnásteho prebehne proces. Budeme trvať na tom, že ten pergamen bol ošetrený kúzlom, avšak čarovala slabá čarodejnica… Nedívajte sa tak, máme to premyslené,“ zaškľabil sa. „A Malfoy bude zrejme hrať na city s tým, že sa má rešpektovať prianie mojej matky... Uvidíme, ako to dopadne,“ zaškľabil sa. „Každopádne máme presné čísla z trezora a poviem vám... fúha. Samozrejme bol fúha v dobe, kým naňho nesiahol Lucius. Teraz už je to len hmmm...“

        „Asi ani nechcem poznať výšku fúha a hmmm,“ zasmial sa Harry. „Len ho pekne nakopte do zadku. Mimochodom, Draco je taký, ako vždy. Nevie nič?“

        „Tatko sa to asi snaží utajiť. Teda... na verejnosť zatiaľ nič nepreniklo a my nechceme upozorňovať na Ritu, čiže sa o tom novinári dozvedia až pri pojednávaní. Možno ani synovi nepovedal nič.“

        „Asi to tak bude.“

        „Nechajme ale pojednávanie pojednávaním,“ pozrel na oboch. „Čo to zajtrajšie stretnutie?“ spýtal sa a Harry prevrátil oči. Ginny sa zasmiala.

        „Máme sa stretnúť v Kančej hlave. Harry sa z toho snažil vykrútiť, ale nedá sa...“

        „Môžeš za to ty, ty si povedala Colinovi, čo robíme.“

        „Správne,“ prikývla a pozrela na Siriusa. „Tiež by chcel trénovať ako Neville s Lucy. Aj so Stevom. No a chlapci to povedali jedným, tí druhým a tak ďalej... a Luna prišla ako veľvyslankyňa Bystrohlavu, pokým Bifľomor zlanárili dvojčatá, lenže tým ide o niečo iné. Je verejným tajomstvom, že tie sovy sme spáchali my, ako protest proti Umbridgeovej. Nie všetci veria a nie všetci sú odvážni, aby šli proti nej a dosť ich má strach, lenže od otca vieme, že Diggoryovci podporujú Dumbledora, no a dvojčatá sa spojili so Cedricom...“

        „Takže Bystrohlavu ide o učenie a Bifľomoru s Chrabromilom o vylomeniny?“ zasmial sa Sirius. „A vlastne, takto to bolo vždy...“

        „Nepáči sa mi to,“ zaprotestoval Harry. „Vôbec... Natiahli ma do toho s Hermionou bez toho, aby sa opýtali na môj názor. Čo som ja nejaký učiteľ?“

        „S Lucy a Nevillom ti to ide...“

        „Ale oni sú len dvaja a sú to kamaráti.“

        „Lenže ty si si vyskúšal tieto kúzla aj v praxi...“

        „To aj Cedric a nikto ho nežiada, aby ho učil...“

        „Cedric ale prehral...“

        „To je dobrá pripomienka,“ prerušil ich dohadovanie Sirius. „Pozri, Harry. Myslím, že aj keď ovládaš všetky tie kúzla a si schopný vysvetliť ich aj ostatným... len o to zrejme nejde, vieš? Ide o to, kto ich to bude učiť. Ja viem, že sa ti to nepáči ani najmenej, to ale neznamená, že to nie je pravda a že keď to ty budeš popierať, že to pravdou prestane byť. Lenže si už raz Chlapec, ktorý prežil a aj keby si nejakému prvákovi vysvetľoval Lumos, bude to brať inak, než keby mu ho vysvetľoval Flitwick. A keď už sa s touto skutočnosťou nechceš zmieriť a budeš ju popierať... ber to tak, že ak čo i len jediného naučíš Expelliarmus, ten niekto to už onedlho môže použiť na to, aby sa ubránil. Ber to tak, že ti tá nechutná nálepka dáva možnosť naučiť kohokoľvek to, čo sám ovládaš a čo mu bude prospešné.“

        „To si povedal pekne,“ potichu vyšlo z Ginny.

        „Áno, občas sa zadarí,“ natiahol Sirius s pohľadom upretým na Harryho sklonenú hlavu.

        „Takto to ber,“ drgla doňho Ginny. „Nie tak, že ich budeš učiť, aby neprepadli na MLOKoch alebo VČÚ. Ber to tak, že ich učíš zachrániť si život...“

        „Takže armáda?“ zdvihol hlavu a pozrel na oboch. „To, čo sme vraveli cez prázdniny... či nemá ministerstvo strach, že chce Dumbledore vybudovať na Rokforte armádu študentov... ono sa to vlastne stáva pravdou, nie?“

        „Ani nie,“ protirečil Sirius. „Nemyslím, že by Dumbledore vzal vás a šiel dobýjať ministerstvo...“

        „Vieš ako to myslím,“ napaprčene ho prerušil. „Bojujeme proti ministerstvu. Menovite ja s vyslankyňou ministerstva. A teraz... keď sa okolo mňa zhromaždí desiatka študentov, môže to vyzerať ako armáda...“

        „Myslím, že ich bude oveľa viac ako desať...“

        „Vďaka Gingin...“

        „Možno to bude armáda, lenže nebude vytvorená k tomu, aby sa bila s ministerstvom. Tvoj osobný boj je tvoj boj. Tieto decká sa budú pripravovať na skutočný boj, alebo skôr na obranu v tom boji, ku ktorému raz príde...“

        „Lenže Harryho osobný boj zahrňuje aj nás z Potter tímu. A nemyslím, že by dvojčatá nechceli priložiť ruku k dielu. Vraveli mi o tom, kam všade by sa dali poprilepovať letáky a vraj poznajú kúzlo trvanlivého lepidla. Dokonca začali nahovárať ostatných, aby si strčili do vrecka na košeli žltý papierik... ako pamiatku na roztrhané pamflety.“

        „Takže predsa armáda,“ zaksichtil sa Harry.

        „Ale nie Potterova, dobre? Hoci to vlastne asi bude tvoja armáda, nepomenuj ju svojim menom...“

        „Vôbec nemám v pláne ju nejako pomenovávať,“ vydesil sa.

        „Mohla by to byť, hm...“ zamyslela sa Ginny. „Protiministerská armáda.“

        „Protiumbridgeovská armáda,“ pridal sa Sirius.

        „Rebelantská armáda...“

        „Povstalecká armáda...“

        „Revolucionárska armáda...“

        „Haló, počujete ma?“ skočil im do reči Harry. „Nemám vôbec v pláne nijako pomenovávať to niečo, čo vznikne bez môjho súhlasu. Jasné?“ mračil sa.

        „Dumbledorova armáda,“ vypustil Sirius. „Keď sa ministerstvo bojí práve tohto, tak to tak pomenujte...“

------

        Harry mal stiahnutý žalúdok ako ešte nikdy. Prvý výlet do Rokville chcel stráviť pri ďatelinovom pive s vreckami plnými čokolády a hnojových bômb. Chcel vziať Ginny napríklad do kníhkupectva, aby si vybrala niečo k narodeninám, ktoré obaja odignorovali. Možno si chcel dať nejakého utopenca alebo aspoň nakladaný syr s priateľmi. Prípadne sa chcel prechádzať s nejakou svojou priateľkou, ktorú by si možno našiel, keby si denne neodpykával trest u Dolores. Alebo skôr nenašiel.

Rozhodne sa ale nepredstavoval, ako sedí v starom smradľavom hostinci, pretože všade inde bolo plno deciek a hlavne Slizolinčania by sa s radosťou podelili o svoje postrehy z výletu do Rokville. No ale, sedel tu, miestnosť sa zapĺňala a jeho to desilo.

Bude ich viac, ako desať, dokonca viac, ako dvadsať a ďalej už nepočítal. Vyľakano pozrel na Hermionu, ktorá toto všetko vlastne spáchala. Iste, Colin so Stevom spolužiakom povedali, čo robí Neville s Lucy. Lenže bola to ona, kto prvý nahlas povedal, že by Harry mohol učiť nielen priateľov a Colina so Stevom. Veď predsa Dolores neučí ani jeden ročník tak, ako má. A dvojčatá tú informáciu posunuli ďalej bez toho, aby Harry dostal patričný priestor k vyjadreniu.

Sedel za jedným stolom so svojim Potter tímom, pretože tí patrili oficiálne k nemu. A stále prichádzali ďalší a ďalší. Chcel utiecť.

„Dobre, myslím, že by sme mohli byť všetci,“ vyriekla zapýrená Hermiona do miestnosti. Razom bolo ticho. Harry si uvedomil, že je v miestnosti aj Čcho. Prečo prišla aj ona? Bola bystrá a múdra, ona jeho pomoc nepotrebovala, hoci sa svojho času vyjadrovala, že Obrane príliš nerozumie. „Zišli sme sa tu všetci, pretože máme spoločný problém...“

„...ktorý má aj meno!“ ozvali sa dvojčatá.

„Dolores Jane Umbridgeová,“ zafunel Roger Davies.

„Presne tak,“ prikývla Hermiona uvoľnenejšie. „Nebudem sa vyjadrovať, že od ministerstva bolo absolútne nezodpovedné, že poslalo tú ženu, aby nás neučila...“

„Zámerne neučila, podotýkame!“ znova zvolali dvojčatá. Harrymu sa zdalo, že jeho priatelia sú tiež celkom uvoľnení. Všetci boli uvoľnení. Len on sa cítil ako idiot.

„Správne. Toto všetko vieme. Každému už musí byť jasné, prečo je profesorka Umbridgeová na Rokforte...“

„Hermiona, prosím, nemenuj tú ženu profesorkou,“ upozornila ju Alica Spinnetová. „Veď aj Binns je väčší profesor než ona...“

„A jeho hodinu sú živšie, než jej,“ zasmiala sa Katie Bellová. A zasmiali sa všetci. Okrem Harryho.

„Dobre! Ide zhruba o to, že sa chceme všetci naučiť z Obrany čo najviac. Potrebujeme to. Musíme sa pripravovať, a nielen na VČÚ a MLOKy, ale aj na obyčajné skúšky,“ rečnila Hermiona sebaisto. „Všetci sme sem prišli preto, lebo si myslíme, že práve Harry by nás mohol naučiť Obranu tak, aby sme uspeli,“ položila mu ruku na rameno. Ozvali sa súhlasné výkriky. Hermiona pozrela na Harryho a nadvihla obočie. Super. Keď sa postavil, všetci zmĺkli a viseli naňho pohľadmi. Cítil, že sa trasie hoci vedel, že strach mať nemusí. Bolo to ale nepríjemné.

„Budem k vám čo najúprimnejší,“ prinútil sa vravieť. „Všetci si myslíte, že vás naučím Obranu. Mýlite sa. Minulý rok som si prechádzal učebnice a priznávam, že neovládam všetky kúzla, ktoré v nich sú. V turnaji som sa naučil pár zaklínadiel a tie mi pomohli. Nepripravím vás k VČÚ a k MLOKom už vôbec. Tak si rozmyslite, či chcete ostať a nechať ma, aby som vás učil... síce fajn kúzla, ale nie celé učivo,“ dokončil a sadol si na stoličku. Hermiona sa naňho dívala ako na zjavenie. Ron sa len uškrnul pod nos.

„Ale veď predsa trénuješ Nevilla a Lucy, nie?“ vykríkol Colin.

„Trénujem, neučím učivo. To je ten rozdiel,“ priznal. „Nepýtali ste sa, čo ich učím a vlastne... ja ich neučím. Učíme ich spolu s Ronom a Ginny. Oni ovládajú to, čo ja...“

„Ale nie tak dobre, ako ty,“ pripomenul Ron.

„To je jedno,“ mávol rukou a zadíval sa do miestnosti. Zrazu nemal ani strach, ani sa nepýril, bol sebaistý. „Poviem vám pravdu... Neville a Lucy sa učia, ako vonku prežiť. Nie ako dostať vynikajúcu z Obrany. Stačilo sa spýtať. Cedric bol v turnaji tiež a mal len trocha smoly. On ovláda do siedmeho ročníka všetko. A stavím sa, že ostatní siedmaci sú na tom rovnako. Ak chcete niekoho, kto by vás učil tak, aby ste uspeli na Obrane, mali ste sa obrátiť na nich. Nie na mňa.“

V Kančej hlave nastalo ticho. Hermiona drgla do Harryho a šepky sa ho pýtala, či sa len tak náhodou nezbláznil. Luna si s úsmevom prezerala zarazené tváre.

„Ako vonku prežiť... znamená to, že je pravda to, čo bolo na pamfletoch?“ spýtala sa Padma Patilová.

„No iste,“ prevrátil oči Cedric. „Harry má pravdu,“ pozrel na svojho minuloročného súpera.

        „Ako?“ vyhŕkol ktosi.

        „Asi tak, že ak by napríklad Katie chcela, aby sme jej vysvetlili kúzlo Relacio, tak by sme jej ho vysvetlili,“ dvojčatá sa postavili. „Alebo skôr Alica či Angelina, ale to je jedno. Vysvetlili, ukázali, možno naučili, ak by sme ovplývali darom trpezlivosti niečo niekoho učiť. Takýto dar ale nevlastníme a preto sa za učiteľov nehodíme. A platí to zrejme pre všetkých...“

        „Lenže to nie je to, o čo by nám malo ísť, však?“ obaja pozreli na Harryho a podišli k pôvodnému Potterovmu tímu.

        „A o čo?“ spýtal sa Zacharias Smith. Oči prevrátili viacerí zúčastnení.

        „Asi o to, že je jedno, či dostaneš z Obrany vynikajúcu alebo trolla,“ zamračene sa postavila Susan Bonesová a dívala sa na svojho spolužiaka. „Keď na teba zaútočia smrťožrúti, alebo samotný Veď vieš kto, tak bude úplne fuk, akú známku si mal na skúškach...“

        „Múdre dievča,“ prikývol Cedric.

        „Ja chcem, aby ma Harry naučil, ako vonku prežiť,“ otočila sa k menovanému. „Nechcem čo najkrajšie vyčariť pŕhliace zaklínadlo, pretože mi to bude k ničomu. Keď na mňa zaútočí smrťožrút s Cruciom, nestihnem sa ani nadýchnuť, nech by som včera prepisovala text o pŕhliacom zaklínadle sto krát...“

        „Ja tiež!“

        „Aj ja!“

        Harry sa díval na Susan Bonesovú, akoby ju videl prvý raz v živote. Áno, jej teta sa zrejme stane ministerkou mágie, čiže verí návratu Voldemorta a možno niečo neteri povedala, ale toto od tichého dievčaťa nečakal ani náhodou. Dvojčatá sa roztlieskali a uklonili sa blonďavej Bifľomorčanke.

        „No a napokon!“ ozvala sa Hermiona do miestnosti, kde znova šumeli rozhovory. „Môžeme si predsa pomáhať navzájom, nie? Aby sme uspeli aj na skúškach...“

        „Áno, určite a naučíme ťa aj to, ako sa vysmrkať...“ dvojčatá ju posadili naspäť na stoličku.

        „Navrhla by som, aby ste im dali chvíľu čas na rozmyslenie,“ Susan Bonesová pristúpila k Harrymu. „Nech ostanú len tí, čo to myslia skutočne vážne...“ povytiahla obočie. V tom momente si bol Harry istý, že Amélia toho povedala svojej neteri dosť.

        A stalo sa. Skutočne vyzval prítomných, aby si riadne rozmysleli, či sa nechajú od Harryho učiť alebo nie. Bolo zjavné, že nie všetci sú presvedčení tak, ako Susan. Alebo aj Cedric, či ostatní Chrabromilčania.

        „Podľa pamfletov si bojoval so samotným Veď vieš kým, nie?“ ozval sa váhajúci Smith.

        „Po pravde som vypustil pár zaklínadiel a potom ma položil na lopatky. Bojom by som nenazval. S ním sa bojovať nedá...“

        „Tak potom?“ Smith povytiahol obočie.

        „On posiela smrťožrútov, ty trúba,“ prskli po ňom dvojčatá. „S nimi by si sa mohol naučiť držať krok...“

        „Ide skôr o to, ako sa vyhnúť boju,“ podotkol Harry.

        „No tak?“ Smith stále rýpal.

        „Nikto z nás nie je momentálne schopný viesť s dospelým smrťožrútom vyrovnaný boj,“ Ron sa postavil k Harrymu. „Nikto... sme len decká a nech by sme ovládali stokrát viac zaklínadiel, ako ovládame, sme proste slabší. Ide nám o to, ako prežiť. Prežiť... mám ti to vyhláskovať?“ mračil sa na Zachariasa.

        „A to je ten tréning?“ zavrtel hlavou.

        „Máš na výber. Ak sa ti nepáči, tak padaj,“ prskla po ňom aj Ginny.

        „Podľa mňa je to to najlepšie, čo sme schopní sa teraz naučiť,“ ozval sa Neville. „A pravda je aj to, že som sa za mesiac naučil kúzlo, ktoré som doteraz neovládal... a to vďaka Harrymu. A Ronovi. A vlastne aj Ginny.“

        „Veď dobre, no...“

        „Opakujem, že máte na výber. Chcete, ostaňte. Nechcete... bežte preč,“ Ron sa zaškľabil a potom sa obrátil k dvojčatám, ktoré diskutovali so Cedricom a Rogerom Daviesom.

        „Dúfam, že ich polovica odíde,“ povedal potichu Harry.

        „Neodíde,“ protirečila Ginny. „Ani Smith sa nechystá odísť...“

------

        Bol to náročný deň. Veľmi náročný. Keď sa napokon z Kančej hlavy všetci rozišli, vzal Harry Ginny do kníhkupectva, kde si kúpila nejakú zamilovanú knihu, či čo to bolo a on si kúpil u Zonka pár maličkostí, ktoré určite zužitkuje. A napokon si s priateľmi dal aj to pivo.

        „Čcho podpísala,“ uškrnula sa Ginny neskôr večer, keď už bola klubovňa takmer prázdna a on si dopisoval úlohu pre McGonagallovú. Musel dobehnúť všetky resty, ktoré sa mu nahromadili.

        „Áno,“ vyriekol.

        „A Susan Bonesová sa zdá byť vcelku vychytralou, nemyslíš?“ natiahla. Zdvihol hlavu. „Myslím to, ako poradila Hermione tie záväzné podpisy... Podpíšeš, vlastne sa upíšeš. Musíš mlčať, inak sa ti niečo stane. Škoda, že jej to Hermiona pokazila tým, že povedala na rovinu čo sa stane, ak zradia...“

        „Hermiona dbá o pravidlá...“

        „Hermiona v priebehu dneška porušila kvantum pravidiel,“ odfrkla si. „Ale bolo to fajn, nie?“

        „Nie, nebolo,“ zamračil sa. A ona sa zasmiala.

        „Ale bolo. Čcho sa pridala do Dumbledorovej armády. Nemyslím, že by ju tak nutne potrebovala, prečo sa teda pridala?“

        „Pretože poriadne neovláda ani cloniace zaklínadlo. Aspoň to tvrdila,“ pripomenul jej a znova sa sklonil k úlohe, ktorú kontroloval. „A okrem toho... čo je fajn na to, že teraz bude takmer štyridsiatka študentov pobehovať po pozemkoch?“ zavrtel hlavou. „Je to všetko na hlavu...“

        „Je to na hlavu. Ty ale naučíš Čcho veľmi pekné cloniace zaklínadlo,“ rozpustilo natiahla.

        „Ale prestaň,“ vrkol podráždene. „Nič to so mnou nerobilo, keď som ju tam videl, vieš? Už ma to prešlo.“

        „Vážne?“ neverila.

        „Áno,“ pritakal.

        „Tak dobre,“ mykla plecami.

        Chvíľu bolo ticho. Ale len chvíľu.

        „Eddie Carmichael ma pozval na rande,“ priznala. Okamžite mal hlavu hore.

        „Kedy?“

        „Keď sa dumalo, kde by sme sa mohli stretávať.“

        „Aha. A? Pôjdeš?“

        „Povedala som, že si to rozmyslím a dám vedieť.“

        „No, vyzerá celkom normálne a hádam aj je normálny. Mal by byť. Je to Bystrohlavčan...“

        „Uhm a my máme skúsenosti s Bystrohlavčanmi, však?“ natiahla. Zamračil sa. „Každopádne som rada, že ma pozval spolužiak Čcho. Zrejme už prestalo platiť to, že my dvaja sme pár,“ zaksichtila sa.

        „Bolo by to fajn, to je pravda,“ prikývol a kontroloval posledné riadky.

        „Aj ty by si sa mohol po nejakej poobzerať, keď ti už pohľad na Čcho nerobil problémy. Čo?“

        „Uvidím, možno, keď budem mať čas... a ten mať nebudem, pretože budem učiť viac ako tridsať deciek ako vonku prežiť,“ zaškľabil sa na ňu. „No nič, idem spať. Ideš?“

        „Uhm... takže sa ti nebude snívať o Čcho?“

        „Ginevra, nerýp, sakra...“

------

        Život na Rokforte sa posunul o nejaký čas vpred a bol relatívne pokojný ak sa zabudne na vyčíňanie Dolores po tom, ako sa znova objavili sovy s pamfletmi a vyšiel Dekrét o vzdelávaní číslo dvadsaťpäť, v ktorom sa zakazovalo využívanie služieb školských sov a na dvere sovinca sa uvrhlo alarmové kúzlo. Znova prehľadávala hrad a znova nenarazila ani na jediný zabudnutý leták. Dvojčatá dostali trest, pretože s hrdosťou nosili žltý papierik vo vrecku, ktorým vzdávali hold tomu, kto letákovú akciu spáchal. Pohľady takmer všetkých sa upínali na Harryho, on sa však tváril nevinne a nechápavo.

        Vyšiel Vzdelávací dekrét číslo dvadsaťšesť, ktorým sa zakazovalo nosenie čohokoľvek, čo narúšalo celistvosť školskej uniformy.

        Vyšiel Vzdelávací dekrét číslo dvadsaťsedem, na ktorom stálo, že Vrchný inkvizítor Rokfortu má oprávnenie hodnotiť kvalitu výuky na ostatných hodinách a správu zasielať samotnému ministrovi, ktorý podľa výsledkov inšpekcie rozhodne o nápravných opatreniach nekvalitných hodín a vyučujúcich.

        Vyšiel aj Vzdelávací dekrét číslo dvadsaťosem, ktorého znenie by si Harry zapamätal len keby disponoval fotografickou pamäťou. Niekoľkokrát si prečítal, že... všetky študentské organizácie, spoločnosti, tímy, krúžky a kluby sú zrušené. Za organizáciu, spoločnosť, tím, krúžok či klub sa považuje pravidelné stretávanie sa troch alebo viacerých študentov. O povolenie znovu vytvoriť takúto skupinu treba požiadať vrchného inkvizítora. Nijaká študentská organizácia, spoločnosť, tím, krúžok alebo klub nemôže existovať bez vedomia a súhlasi vrchného inkvizítora. Každý študent, o ktorom sa zistí, že založil takúto organizáciu, spoločnosť, tím, krúžok alebo klub, ktoré neboli schválené vrchným inkvizítorom, alebo do nich patrí, bude vylúčený.

        Bolo to na hlavu, ale bola to skutočnosť. Dolores videla, ako niekoľkokrát beží veľká skupina študentov do lesíka a samozrejme to chcela zatrhnúť. Lenže tým zatrhla aj metlobalové družstvo a Angelina už znova penila.

        „No a... tak mi napadlo,“ vyriekol Ron stojac vo Vstupnej hale, pretože si ten nezmysel potrebovali už znova prečítať. „Píše sa tam... že pravidelné stretávanie. A keby sme sa stretávali nepravidelne, tiež to bude ilegálne?“

        „Skúsim sa jej spýtať... Profesorka Umbridgeová, založil som protiministerský spolok... môžeme sa stretávať aj naďalej? Nepravidelne?“ natiahol a zdvihol hlavu, aby zbadal Rona, ktorý sa akosi zašuchoril, keď okolo prechádzalo klbko bifľomorských šiestačiek. „Prestaň sa predvádzať,“ znechutene sa zaškľabil.

        „Nepredvádzam sa,“ dotknuto sa ohradil. Pozrel na Harryho. Ten prevrátil oči. „Dobre, možno trocha. No a? Keď môže chodiť moja sestra so šiestakom, prečo by som nemohol rozhodiť siete aj ja?“ spýtal sa. Harry mykol plecami. Mohol, samozrejme. A mal predpoklady k tomu, aby aj do siete niečo ulovil. Skutočne mu tréning prospel a dievčatá po ňom pokukovali, čo si uvedomoval. Ale šiestačky? A nechodil on pred rokom s o rok starším dievčaťom?

        „Rozhadzuj,“ zaceril sa Harry a vrátil sa k učebnici Elixírov.

        „Čo Ginny a ten Carmichael?“ opatrne sa spýtal.

        „Čo ja viem? Dva razy si spolu vyšli... vydávať sa ešte nejde...“

        „Dobre, ale veď vieš...“

        „Neviem,“ pozrel na Rona.

        „Necítiš nič?“ šepol. Harry stiahol obočie.

        „Akože... keď sú spolu?“ potreboval sa uistiť, či sa Ron skutočne pýta na to, na čo sa zrejme pýta. Prikývol. „Nie, necítim nič a ani nechcem, fuj...“

        „Hm...“

        „Ja Ginny necítim, vieš? Ani ona v poslednej dobe nemá dôvod ma cítiť... Nerozumiem tomu.“

        „Asi nie si sám,“ pritakal Ron. „No, každopádne... idem rozhadzovať siete. Ideš?“

        „Nie, ja idem na hodinu Elixírov a tam fakt nechcem rozhadzovať nič...“

------

        „Už ste prišli na to, kde by sme sa mohli stretávať?“ spýtala sa Luna Nevilla, Harryho, Ginny a Lucy v kuchyni, kde pracovala na vytváraní nových letákov. Ostatní len pomáhali, pretože komplet kúzla ovládala len ona a Hermiona, ibaže tá bola s Ronom na nejakej schôdzi prefektov a primusov.

        Harry si prečítal texty, ktoré im nadiktoval Sirius. Rita pritvrdila, ako sa zdalo. Otvorene útočila na Ministerstvo a jeho nevšímavosť, rovnako sa ušlo aurorom a ich ničnerobeniu, v jednom z letákom prezradila, že je letaxový prášok monitorovaný a tiež že sa sledujú ministerskí pracovníci a aj civilné obyvateľstvo. Harry sa tešil najmä na to, kedy v pravej chvíli začnú vychádzať obvinenia z korupcie Malfoya a Fudga... a rade iných kúpených čarodejníkov. Navrhol krstnému otcovi, že by sa mohlo objaviť aj niečo z toho, čo sa deje na Rokforte a on sľúbil, že sa postará o to, aby sa svetu predstavila Dolores Umbridgeová a praktiky, ktoré ministerstvo na Rokforte zavádza.

        „Ťažko na hrade nájdeme miesto, na ktorom by sa mohlo stretnúť tridsaťštyri študentov, ak nepôjde o legálnu skupinu a to teda nepôjde,“ zabrblala Lucy.

        „A čo tu?“ Neville pozrel na Harryho. Ten zdvihol hlavu a poobzeral sa okolo seba.

        „Kuchyňa?“ stiahol obočie. Veľa škriatkov tu teraz nebolo. Bolo po večeri, riady boli upratané a väčšina z nich sa venovala ostatným činnostiam, o ktorých nemali ani poňatia ak však nebudú brať do úvahy napríklad pranie bielizne. „Už dosť, že sme sa sem nanominovali s týmto,“ mávol čerstvučkým pamfletom.

        „Miesta by tu bolo dosť a ako viem, škriatkom by to nevadilo,“ usmiala sa Luna. „Rozprávala som sa s niekoľkými, keď si na mňa zvykli.“

        „Dobre, ale je rozdiel, keď tu sedíme my siedmi a kopírujeme, ako by sa tu malo blázniť tridsaťštyri deciek... a metať kúzla,“ zavrtela hlavou Ginny.

        „Nevadilo by im to,“ mykla plecami Bystrohlavčanka.

        „Zrejme nie, pretože nie je v ich povahách nesúhlasiť s niečím, čo si želajú čarodejníci, ale zneužívať ich...“ Lucy nechala myšlienku nedopovedanú.

        „Ako myslíte,“ povzdychla Luna. „Tak, hotovo... nová várka je hotová. Stovka najnovších informácií. Čo s nimi spravíte?“ pozrela na Harryho, pretože o distribúciu sa staral on.

        „Ak sa zadarí, tak okolo každej učebne ich bude zajtra pár visieť,“ zaškľabil sa.

        „A ak nie?“

        „Tak ich nasúkame len okolo jednej. Obrany, najlepšie. Uvidíme, či bude vzduch čistý...“ vzal pamflety do ruky a strkal si ich do batohu. Chcel ich preniesť do malej kutice blízko ich fakulty, pretože vracať sa v noci do kuchyne bolo riskantné. Takto ich pod plášťom vezmú, zbehnú na konkrétne poschodia, nalepia a zmiznú. Veľmi sa im zapáčila aj možnosť pohybovať sa po hrade v animágskej podobe.

        „Už sa teším,“ usmiala sa. „No a to miesto...“

        „Môže to byť nejaká väčšia učebňa. Niekto ale bude musieť sledovať, aby sa k učebni nikto nedostal. Hlavne Umbridgeová a Filch.“

        „A niekde vo vyšších poschodiach, kde nemajú dôvod loziť Slizolinčania,“ nadhodila Ginny.

        „Keby na nás prišiel nejaký iný profesor, zrejme by nešiel žalovať,“ súhlasila Lucy.

        „Dobre teda, tak to skúsime takto. Budeme mať za úlohu nájsť nejakú dostupnú učebňu mimo dosah Slizolinčanov, s nejakou únikovou cestou, kade by sa dalo zdrhnúť pred Filchom a Dolores... a niekto bude sledovať mapu, aby sme včas mohli zmiznúť, keby sa blížila...“

        „Harry Potter, pane, Dobby sa chce spýtať, či môže niečo navrhnúť,“ ozval sa maličký škriatok, ktorý ich už znova pohostil, hoci boli po večeri.

        „Určite, Dobby,“ usmial sa naňho Harry. Už ho aj prestal upozorňovať na to, aby mu nehovoril pane. Toto sa opakovalo vždy, keď prišli a on sa rozhodol to ignorovať.

        „Harry Potter, Dobby niekoľkokrát počul o tom, že hľadáte miesto, kde by ste mohli študovať kúzla a Dobby by vedel o jednom takom mieste, ktoré by vám mohlo vyhovovať...“

------

        Harry sa už znova presvedčil o tom, aký je Dobby úžasný škriatok. Skutočne im poradil nezmapované miesto, akúsi Komnatu, kde sú skryté všelijaké predmety. Málokto o nej vedel a nedalo sa do nej dostať, pokým ste nevedeli, na čo má slúžiť.

        Ginny sa rozhodla, že ju pôjde hneď aj nájsť. Spolu s Nevillom, pretože v trojici sa pohybovať nemohli. A Harry musel odniesť pamflety čo najskôr na ich miesto. Nemohol ich mať dlho pri sebe. A vzhľadom k tomu, že jeho úloha bola rýchlejšia a smerovala priamo do klubovne, plášť si zobrala Ginny a Neville. Luna sa vrátila do svojej fakulty a on sa náhlil s mapou a Lucy po chodbe na štvrtom poschodí, cez ktorú sa mali dostať rýchlejšie k schodisku.

        Lenže to nemalo byť také jednoduché, ako si predstavovali a ako to doteraz fungovalo. Zovrel Lucy za predlaktie a upozornil ju na nebezpečenstvo. Stalo sa asi to, že sa dostali do slepej uličky. Ťažko súdiť, odkiaľ sa vracala Dolores, ale klbko Slizolinčanov sa vracalo zrejme z knižnice. Jedine odtiaľ a oni mali razom odrezané obe únikové cesty. Ostávalo im možno dvadsať sekúnd, aby niečo vymysleli.

Lucy v zhone vyskúšala dvoje dvere, ale obe boli zamknuté a Harry priskočil k oknu, ktoré otvoril a batoh jednoducho vyhodil von. Zavrel za sebou. Keď sa obrátil, Lucy sa naňho dívala.

„Aj tak im nevysvetlíme, čo tu robíme... teraz, keď po tebe ide ako pes po údenom,“ vyhŕkla potichu.

Mala pravdu. Boli síce blízko schodiska k ich fakulte, ale na mieste, na ktorom nemali čo robiť. Aj z knižnice by sa dostávali iným smerom, než Slizolinčania. Večera skončila dávno. Nedostali trest. A už vôbec nie dohromady. Harrymu to v hlave šrotovalo, ale nevymyslel vysvetlenie, ktoré by uspokojilo podozrievanie Dolores Umbridgeovej.

Behom piatich sekúnd vymyslel asi tucet výhovoriek, aby ich rovnako rýchlo zamietol, strkal pri tom mapu do tajného vrecka habitu a díval sa, ako si Lucy rýchlo rozpustila vlasy, rozstrapatila ich a vytiahla si košeľu z nohavíc. A z jeho košeľou spravila to isté.

„Sme na rande a teraz sa pobozkáme...“

Než by si dokázal v hlave rozšifrovať túto šokujúcu vetu ho Lucy objala a pobozkala, pričom sa oprela o výklenok okna a stiahla ho na seba. A on jej pohyby skopíroval...

------

        Ginny stála s Nevillom na siedmom poschodí pred portrétom palicovaného Barnabáša Bláznivého a dívali sa na prázdnu stenu niekoľko sekúnd. Potom pozreli na seba.

        „Je tam skryté všetko,“ povedal potichu Neville.

        „A máme myslieť na to, čo potrebujeme,“ povytiahla obočie.

        „Nemyslíš, že by si Dobby z Harryho vystrelil, že nie?“

        „Ani náhodou. Položil by zaňho život, mám dojem,“ zavrtela hlavou. „Čo potrebujeme... tak nad tým sa zamyslíme spoločne. Teraz by sme ale mali zistiť, či to funguje tak, ako vravel Dobby. Čiže trikrát prejsť popri stene a myslieť na miesto, kde je skryté všetko...“ vyriekla a nadýchla sa.

        Neville chcel možno niečo povedať, ale to už Ginny prechádzala popri stene, v tvári sústredenie a on videl, ako sa v stene skutočne zjavili dvere, keď Ginny merala cestu tretí krát.

        „Ginny...“ upozornil ju.

        Zastavila sa a pozrela na dvere. Vymenili si rýchli pohľad, ale to už Neville siahol na kľučku, aby dvere otvoril a obaja vošli dnu.

        „No páni...“ vyhŕkol Neville dívajúc sa pred seba. Týčili sa pred nimi vysoké regály plné všakovakých predmetov. Presne tak, ako hovoril Dobby. Miestnosť obsahovala nekonečné množstvo skrytých predmetov. Fascinovane sa díval pred seba a chcel spraviť krok vpred.

        „Poďme preč, Neville,“ hlesla Ginny a on sa k nej obrátil. Bola bledá a zarazená.

        „Čo je? Je ti zle?“ vystrašil sa.

        „Nie, len... nepríjemné spomienky,“ potichu vyriekla. Neprestával ju skúmať. „Otcova kôlňa...“ vypustila. Ako mu mohla povedať, že rovnaké znechutenie a odpor cítila aj v dome Siriusa Blacka a následne po tom pátrali celé prázdniny?

 

Komentáre

24.01.2022
• Kaňour  |  24.01.2022 08:53:32  |  IP: 91.214.---.---
Jasně no, že starej Dumby by to nepovolil, ale já to myslel tak, že by se ho neptali. Že by to byla jejich sólo akce, tajná. Nevěděl by o ní nikdo, maximálně Harry s Ginny. Ale u těch Smrtijedů nevidí důvod, proč by s tím měl mít Dumby problém. Samozřejmě že by to bylo riskantní, ale tak snad nečeká, že vyhraje válku diplomacií. Je přece lepší zasazovat údery a nastavovat tím atmosféru a styl boje, než pořád jenom reagovat na to, s čím přijde protivník. Dumby od začátku prostě čeká, až Harry vyroste. Do té doby to chce uhrát na remízu a pak ho nechat, ať to vyřeší. To je však, myslím, mnohem, ale fakt jako že MNOHEM, riskantnější.

btw včera jsem četl kousek originálu a došel jsem k tomu, jak Fred a George dávají v pětce Umbridgeové pokouřit. Na to jsem úplně zapomněl, už jsem to nečetl fakt hodně dlouho. V tom případě byl ten můj jejich tip hloupý no.

23.01.2022
• Jana Varga  |  23.01.2022 20:36:08  |  IP: 194.154.---.---
...pretože šéfuje Dumbledore...
Zatiaľ...
No vidíš a práve preto, že by si to nečakal, hoci to nebude také...Ty krava jedna, vypadni...bude to "hermionovské"
Pokračovanie pridám zajtra

22.01.2022
• Kaňour  |  22.01.2022 15:50:26  |  IP: 37.48.---.---
Ještě mě napadl Sirius. Na jeho místě bych vzal Remise, dostal se do hradu. To by nebylo poprvé. Unesl tu mrchu (nevím, jestli můžu být sprostý) a zavřel ji na Grimmauldově náměstí. Proč to neudělají? A koneckonců by si takhle mohli počíhat i na nějaké smrtijedy, ne?
Někdo z Potter týmu? To může být skoro každý. Vyloženě bych vyloučil jen Rona a Hermionu.

21.01.2022
• Jana Varga  |  21.01.2022 10:14:02  |  IP: 194.154.---.---
Fred a George nie, tých "nesledujem" až toľko a aj keď vieme na akej strane je Snape, ju mu to vcelku jedno. A áno, Minerva bude nakoniec veľmi slovné napádať Dolores, lenže až po tom, čo sa Dolores postaví ešte niekto. Nakoniec to bude viac deciek, ale spustí to jedna konkrétna postava😁 Menšia nápoveda...bude to jeden z Potter tímu...😉

20.01.2022
• Kaňour  |  20.01.2022 21:38:06  |  IP: 90.183.---.---
Fred a George - Mají odvahu, umí argument a hlavně nemají absolutně co ztratit. Ale možná budeš chtít být originálnější, tak možná Snape či McGonagallová.

19.01.2022
• Jana Varga  |  19.01.2022 14:31:12  |  IP: 194.154.---.---
😁😁😁
A kto si myslíte, že prejaví nesúhlas ako prvý?
Pretože k tomu dôjde 😉
Bambulka, diky!
Ja si myslím, že z konca tejto kapitoly to už musí byť jasné ..tie Ginnine negat pocity🙂
• Kaňour  |  19.01.2022 13:40:37  |  IP: 91.214.---.---
Tak Umbitch a její myšlenkové pochody vůbec neřeším. Do takového člověka plného nenávisti vůči všemu živému (až na několik výjimek) se nedá vcítit. To je jako zkoušet pochopit chování Zemana, ten je jí v tom dost podobný, akorát nemá takové možnosti se projevit
Já bych jen chtěl, aby se jí někdo postavil čelem. Tak jako Harry tu první hodinu. Aby jí na férovku řekl, co si o ní myslí. Ale samozřejmě chápu, že to nejde. Taky bych na to asi neměl odvahu. A Harry už je v podmínce. Dělat jí naschvály a nadávat za zády je fajn, ale není to ono. Určitě to ale přijde. Říct jí prostě, až si bude vyskakovat "Tady nemáš žádnou moc, Gandalfe Šedý" a táhni Vím, že to nejde, přesně to by Voldy chtěl, občanskou válku mezi ministerstvem a Bradavicemi, protože tak by to dopadlo. A moudřejší ustoupí, ale prostě tohle by mi udělalo největší radost Nebo ji ve spánku unést do lesa a hodit ke kentaurům. Nebyly by žádné důkazy
• bambulka  |  19.01.2022 12:49:46  |  IP: 195.168.---.---
Keby bolo na mne, ja by som milovanú Dolores odstrelila už v úvodnej kapitole a bol by kľud . Neznášala som ju v originály, neznášam ju tu a to si sa ešte len rozbehla. A veľmi ma zaujíma, prečo Harry necíti Ginny. A prečo má Ginny tie zvláštne pocity. Mám jeden tip, čo to v nej vyvoláva....ale nechám si to pre seba ;). V každom prípade sa teším, ako si sa rozbehla a veľmi držím palce, nech ti ten zápal vydrží
• Jana Varga  |  19.01.2022 12:31:09  |  IP: 194.154.---.---
Ja na tie tvoje úvahy môžem napísať len...😁😁😁
Mám rovnaký názor ako ty. Umbridgeova bude niekoľkokrát na koni, aby padla na hubu...
A ani, z jej strany je to číra nenávisť k Dumledorovi a Harrymu. Ale keďže na Dumbledora nemá, tak si to bude odsierat hlavne Harry, no. A jej nenávisť bude rásť v závislosti od toho, ako sa Harrymu a neskôr aj ostatným bude dariť ju napalovat... Ale tiež to nie je hlupacka...
• Kaňour  |  19.01.2022 08:33:32  |  IP: 91.214.---.---
To už bude hodně dlouho no
Já chápu, že hodně lidí odmítá uvěřit, že je Voldy zpět, ze strachu, emocionálně, nechtějí věřit, protože se toho bojí. A chápu, že někteří tomu nevěří díky médiím, jak píšeš. V kouzelnickém světě je vlastně jen jediné plošné médium, takže tam není vůbec žádný problém ovlivnit společnost.
Spíš mám problém s pochopením těch děcek, jak jsou poslušní ve vztahu k Umbridgeové. Jasně - rodiče pracující na ministerstvu jsou silný argument, ale každý puberťák v sobě má většího či menšího rebela a nad důsledky moc nepřemýšlí Vždycky jsem si říkal, kolik těch zaměstnanců ministerstvo má. Přijde mi, že tam musí pracovat 90 % všech kouzelníků.
Chování Umbridgeové je, podle mě, už dávno za hranou toho, že by to mělo něco společného s tím, jestli je Voldy zpět nebo ne. Hlavně tedy v originále, protože tam to bylo jednostranné - ona všem šlapala po krku a nikdo nic. U tebe je alespoň nějaká protireakce (pamflety), takže to nevyznívá možná tak extrémně. Ale prostě když se zavádí taková totalitní opatření (kontrola pošty, krbů, prohlídky ložnic...), a to navíc osobou, jejíž legitimita je hodně pochybná a kompetentnost absolutně nulová .Jak někdo řekl (Katie?) - prosím nenazývejte ji profesorkou... Tak to už se pak nedá obhájit ničím a i ti, kteří nevěří Harrymu (kromě Draca s spol samozřejmě) se snad musí zamýšlet nad tím, že tohle není v pohodě.
Velice rád slyším, že ti to teď jde Budu tedy teď aktualizovat častěji



Nový príspevok
nick  
text
 
 
840+0päť  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 24.01.2022 09:11:35