Fénixov rád 12.

        Harry sedel potichu pri raňajkách a v mysli sa vracal k trestom, ktoré už absolvoval u drahej Dolores, ako ju v duchu a nenávistne začal prezývať. Pochopil. Doteraz bol u nej tri razy a tie jej poznámky o tom, ako doňho vštepí, že sa klamať nemá, myslela vážne. Už o tom nepochyboval. Hoci mu krvavé slová mizli rovnako rýchlo, ako sa pri písaní tých stupídnych riadkov objavovali vedel, že sa raz nestratia a ostanú mu vryté v pravej ruke naveky. Hádam sa mu to podarí utajiť čo najdlhšie.

        Priateľom to zatiaľ nepovedal. Pravdu o tom, aké zvrátené tresty Dolores používa. Len Ginny, pretože Ginny klamať nemohol a aj sama odhadla, že sa deje niečo zlé. Vycítila to.

        Pohýbal prstami pravej ruky. Cítil, že je pokožka na jeho ruke citlivá a bude ešte viac, keď sa mu skončí aj dnešný hodinový trest. A to bol len začiatok mesiaca.

        Zamračene do seba súkal smažené vajcia. Vcelku ho prekvapilo, že sa po jeho pondelkovom výstupe na prvej hodine Obrany nezačalo hovoriť o tom, že je skutočne šialenec. Predpokladal práve to. Iste, Slizolinčania sa vysmievali a stále si smerom k nemu ťukali do čela, ale v ostatných fakultách sa nič také nedialo. Opatrne ho pozorovali, ale to bolo všetko.

        Luna im vravela, že sa v bystrohlavskej fakulte vo veľkom preberá hlavne skutočnosť o tom, ako sa vlastne nebudú nič učiť a to bolo pre nich veľmi kruté. A nešlo len o ročníky siedmakov a piatakov. O Bifľomore toho veľa nevedeli, ale keď pred Herbológiou vystúpil Ernie Macmillan a povedal, že Harrymu verí, možno to ani v ich tábore nebolo až také kritické.

        Chrabromilčanov mali ako na dlani. Určite ich hnevalo, aký prístup zvolila profesorka Umbridgeová, viac ich ale bavilo diskutovať o letných udalostiach a o Prorokovi. O pamfletoch. Väčšina z nich si nechávala stále dokola vysvetľovať, čo na nich stálo. Diskutovali o tom, či je to pravda. Vyššie ročníky nepochybovali. Hádam len s výnimkou Seamusa. Tí mladší sa ale dívali na Harryho opatrne. Nie bojazlivo alebo odsudzujúco, ale zvedavo. Keby to takto šlo aj ďalej, Rokfort bude o chvíľu tam, kde ho Dolores mať nechce a to sa zatiaľ nemuseli ani veľmi snažiť. Harry sa pousmial.

        „A je to tu,“ šepla Ginny, keď doňho drgla.

        Nedalo sa to prehliadnuť. Bol čas raňajok a keďže malo onedlho začať vyučovanie, Veľká sieň bola takmer plná. A ráno vždy prilietali sovy, aby priniesli adresátom ich poštu. Lenže teraz sa neozval šuchot desiatok krídiel, ale stoviek a bol to zvuk, ktorý v okamihu upútal každého.

        Do siene vlietlo najmenej dvesto sov, ktoré držali v pazúroch farebné letáky. Tam žltý, inde krikľavo oranžový alebo tyrkysový... jednoducho široká škála farebných pamfletov, ktoré boli púšťané medzi študentov. Nemohlo sa ujsť všetkým. Hoci mal Fénixov rád veľa sov, nemohli všetky poslať na Rokfort. I tak si ale študenti rozväzovali stočené letáky a s hlavami vrazenými k sebe čítali. Sovy sa zdržali len na moment, len aby si upili vody, čajov a džúsov a potom šum krídiel zanikal a naopak, ozýval sa šum hovorov.

        Harry sa hneď po prílete sov do siene pozrel k profesorskému stolu. Samozrejme že prílet toľkých sov vyvolal zvedavosť, vyvolal však aj číru zúrivosť. Kde nechala Dolores ten svoj medový úsmev? Zachechtal sa.

        „Dosť! A hneď!“ zaškriekala do miestnosti v momente, ako pochopila, čo to sovy držia v pazúroch. Lenže sovy sú múdre vtáky, ktoré si vždy splnia svoju úlohu, ak ich však niekto alebo niečo nasilu nezastaví. A to v moci Dolores Jane Umbridgeovej v tejto chvíli nebolo.

        „Ak to niekto otvorí a bude čítať, tak ho čaká trest!“ zakvičala znova. Lenže ju nik nepočúval. Sovy odlietali, študenti zvedavo otvárali pamflety a profesorka prebehla pred stôl, aby z rúk bifľomorských prvákov vytrhávala pamflety.

        „Upokojte sa, kolegyňa!“ zvolal riaditeľ Rokfortu. Harry naňho pozrel. Bol pokojný a spokojný, ako sa mu zdalo. „Nebudete hádam trestať študentov za to, že si čítajú svoju poštu...“

        „Nie je to ich pošta... Dajte to sem!“ Dolores vyšklbávala pamflety z rúk každému, kto jej bol v dosahu. Chrabromilčania sa jej hlasno pochechtávali. „Všetci... do jedného... položte to svinstvo na stôl...“ soptila. Pochopila, že nech spraví čokoľvek, jednoducho ich neukradne všetky. Viaceré už boli prečítané. Študenti sa na ňu dívali ako na blázna. Ha! Tam mali jedného čistokrvného blázna. A nebol to Harry.

        „Aby vám bolo všetkým jasné... sú to lži! Sú to nepravdy, ktoré niekto zámerne rozširuje s úmyslom vyvolať nepokoje a paniku, vyvolať strach a obavy,“ obzerala sa okolo seba. „Všetky tieto nechutnosti odovzdáte mne a ja ich pošlem na ministerstvo, ktoré sa postará o to, aby vyšetrilo kto toto spôsobil...“ obrátila sa k riaditeľovi.

        „Určite, Dolores,“ privolil Albus. Minerva sa na ňu dívala, akoby to bolo niečo malé, otravné a ohavné. „Sám sa postarám o to, aby sa pozbierali všetky pamflety. Nemôžete však trestať študentov za to, že si prečítali svoju poštu. Nemám pravdu?“ povytiahol obočie. Dolores ho prebodávala pohľadom.

        „Obaja veľmi dobre vieme, kto za tým stojí, však?“ nasilu sa usmiala. Harry prebehol pohľadom miestnosť. Niektorí ešte stále čítali. Mrkol na Rona, ktorý sa tváril spokojne.

        „Nie, kto?“ podivil sa Albus. „Pokiaľ viem, ministerstvo stále nevyšetrilo, kto má na svedomí túto aktivitu. Alebo sa niečo zmenilo?“

        „Nehrajte to na mňa, Dumbledore, ak vás môžem poprosiť. A nehrajte to ani na tieto deti. Je jedno kto a odkiaľ, ale stojíte za tým vy a tá vaša márna snaha o výmenu ministra a ovládnutie čarodejníckeho sveta...“ Niekto v sieni neveriacky zakašľal. „...aurori sú už v tejto chvíli na stope miestu, odkiaľ tieto nezmysli vylietajú a verte, že ak sa zistí, že v tom máte prsty, tak sa postavíte pred Wizengamot!“

        „Tak v tom má prsty alebo nemá?“ spýtala sa Minerva. Dolores ju prebodla pohľadom. „Najskôr vravíte, že za to môže profesor Dumbledore a vzápätí hovoríte o tom, že sa má zisťovať, či v tom má prsty...“ mykla plecami. Dvojčatá sa zasmiali nahlas. Harry ich počul zreteľne. Dolores sčervenela.

        „Ja viem, kde je pravda, drahá Minerva,“ vypľula Dolores s takou nechuťou, až mal Harry chuť vyskočiť zo stoličky a tentoraz sa Confringom trafiť.

        „Mrcha hnusná,“ šepla Hermiona.

        „Študenti, ak vás môžem poprosiť, odovzdajte pri odchode z raňajok tie letáky profesorke Umbridgeovej. Bez námietok a v tichosti. Ďakujem,“ vyzval ich riaditeľ Rokfortu a prešiel pred profesorský stôl. „Drahá Dolores,“ potichu vravel, keď sa pri nej pristavil. „Na tejto škole sa nikto nikdy trestami študentom nevyhrážal a vyhrážať ani nebude, ak vás smiem poprosiť. V poriadku?“ jemne sa na ňu pousmial a ráznym krokom sa vybral von zo siene. Keď prechádzal popri Potter tímu, ani o nich pohľadom nezavadil. Zato Dolores ich prešpikovala pohľadom. Všetci sa tvárili tak, ako sa dohodli už predtým. Ako neviniatka.

        „Všetci mi tie nezmysli odovzdajte a hneď,“ zaprskala a šla k dverám. Cestou vytrhla leták z ruky akéhosi malého Bystrohlavčana. Keď prechádzala okolo Harryho, nepriateľsky zagánila. Stále sa tvárili ľahostajne.

        „Poprosím vás všetkých!“ zahlásila Minerva autoritatívne. „Obráťte pozornosť na moment na mňa. Vyučovanie sa dnes začne až druhou hodinou, keďže nasledujúce chvíle strávime upokojovaním vzniknutej situácie. Odchádzať budete podľa jednotlivých fakúlt, aby si mohla profesorka Umbridgeová odsledovať, že ste odovzdali pamflety všetci.“

        Harry sa uškrnul. Mali prvú hodinu s Dolores. Takže ju mať nebudú. Hurá. Pozrel sa na vedúcu ich fakulty a ich pohľady sa spojili. Než sa otočila k Pomone Sproutovej, zbadal na jej tvári mierny úsmev. A v tom momente ostatných profesorov prestala Dolores zaujímať, ako videl. Dokonca aj Snape sa flegmaticky opieral o stoličku bez najmenšej snahy byť Umbridgeovej nápomocný.

        „Tak to bolo úžasné,“ potichu sa zahihňal Ron.

        „Dve sovy naviac a trafil by ju šľak,“ usmiala sa Lucy.

        „Pozrite, čo to spôsobilo,“ vyzvala ich Ginny. Študenti medzi sebou zanietene šušotali zvierajúc pamflety. Dve tretiny z nich do dnešného dňa pamflet nedržali v ruke. Dozvedeli sa o nich až na škole, doteraz o nich len počuli, teraz si to sami prečítali. „Bol to výborný nápad,“ veselo drgla do Harryho.

        „Hm a aha... ministerskí poskokovia juniori...“ Harry hlavou ukázal na Slizolinčanov, ktorí ako prví prechádzali popri Dolores a trhali pred jej zrakom pamflety na márne kúsky. Spokojne sa usmievala.

        „Nabudúce by tie sovičky k ich stolu ani nemuseli letieť, nemyslíš?“ natiahla Ginny uštipačne.

        „Navrhneme to,“ zaceril sa.

        Dívali sa na to, ako celý slizolinský stôl prešiel popri Umbridgeovej trhajúc pamflety. Odchádzali z Veľkej siene a vymieňali si miesto s Bifľomorčanmi. Tí ale nič netrhali, pokladali pamflety na stôl a Dolores kontrolovala každého jedného nespokojne sa dívajúc na nevšímavo pôsobiaci profesorský zbor. Niektorí učitelia sa vyparili z Veľkej siene bočným vchodom. Snape s Minervou, Pomonou a Flitwickom ale ostávali.

        Šušotanie ostávajúcich študentov neprestávalo a Harry začul, že decká preberajú obsah pamfletov. Dolores už nezmôže nič. Študenti to proste do rúk dostali a prečítali. A budú o tom diskutovať, to im zakázať nemôže, ako veľmi by sa o to snažila a priala si to. Prvé kolo mali vyhraté. Spokojne sledoval, ako sa Bystrohlavčania posúvajú vpred, aby odovzdali letáky Dolores, ktorá sa už začala strojene usmievať.

        Napokon prišli na rad aj Chrabromilčania. A ako prví so širokým úsmevom kládli na stôl pamflety dvojčatá. Za chrbtom Dolores sa však obaja zohli a zdvihli zo zeme zdrapy roztrhaných pamfletov. Žltých. A otočili sa k ostatným, aby si ich významne zastrčili do vrecka na košeli.

        „Nech sa páči, pani profesorka Umbridgeová,“ vychovane povedal, keď naňho prišiel rad a položil na stôl pamflet, ktorý uchmatol nejakému tretiakovi. Dolores ho prebodávala pohľadom. Ten jej presladený a falošný úsmev sa ešte rozšíril.

        „Ďakujem, pán Potter...“

------

        Ginny sedela v chrabromilskej spoločenskej miestnosti a nedokázala sa sústrediť na úlohu, ktorú im zadala vedúca ich fakulty. Tá povznesená nálada z rána, kedy dostala Dolores do nosa, ju dávno prešla. Musela myslieť na Harryho a aj na to, čo sa zrejme začalo diať. Nepozdávalo sa jej zakrývanie šikany, ktorej sa dopúšťala ropucha, lenže ten tvrdohlavec tvrdohlavý si stál za tým, že nič nepovie. Ešte by pochopila, že to nechce vravieť Siriusovi či ostatným profesorom. Bol to jeho osobný boj, ako to nazval. Ale že sa nechcel priznať ani priateľom, to sa jej nepáčilo.

        Už ten prvý trest vycítila. Keď sa vrátil, jednoducho z neho pravdu vytiahla. A cítila aj jeho ďalší boj. Nebolo to nič nepríjemné, nič čo by ju obťažovalo, ale cítila to a mali by to povedať. Lenže podľa neho by musel povedať pravdu a to nechcel. Zavrtela hlavou a pozrela na svoju kamarátku, ktorá intenzívne písala úlohu. Pousmiala sa.

        Sirius nečakal ani moment a zaobstaral Lucy bežeckú obuv. Spolu s Kingsleym. Luna sa už dávno vyjadrila, že ona behať nebude, tak čakali len na to, kedy pošle Nevillova babička tenisky aj vnukovi, aby mohli začať trénovať. Obaja sa na to tešili.

        „Chceš sa prihlásiť?“ Začula smiech od nástenky, na ktorej boli fakultné oznamy. Aj ten, že sa zajtra uskutoční konkurz na metlobalového strážcu. Na ktorý Harry nepôjde, pretože bude mať trest, ale ona sa naň chystala, aby aspoň ona podporila svojho brata.

        „No isteže. Veľa záujemcov nie je. Toto je nejaký tretiak a siedmak... a Weasley,“ zaškľabil sa Cormac McLaggen. Poznala ho. Arogantný a namyslený frajer. Zamračila sa. „Nemyslím, že toto by mala byť konkurencia pre mňa...“

        „Počul som, že Weasley má Blesk,“ upozornil ho jeho spolužiak Ethan Could. Obaja boli fešáci, to zase áno. Lenže hlavne Cormac bol neznesiteľný.

        „No a čo? Aj keby mal pod zadkom tri Blesky, hravo ho porazím,“ vyriekol sebavedomo. „Čakal som len na to, kedy Wood vypadne. A keď už konečne niekto odtiaľ vypadol, nenechám si ujsť príležitosť, aby...“

        Viac nepočula, pretože sa šiestaci prehupli cez portrétovú dieru.

        „Po pravde aj my čakáme, kým sa neuvoľní miesto, nie?“ ozvala sa Lucy. Ginny na ňu pozrela.

        „Triafačské, áno,“ pritakala. „Nie však hocaké a za akúkoľvek cenu,“ natiahla.

        „Čo by povedal tvoj brat, keby si zajtra absolvovala ten konkurz?“ zahihňala sa.

        „Keď sa mi bude zdať môj život zbytočne dlhý, tak sa zavesím medzi obruče...“

------

        „Kedy im to povieš?“ spýtala sa Ginny Harryho v ich učebni a v súkromí. Neprešiel ani prvý týždeň školského roka a ona cítila, že to bude ťažšie, než si predstavovali. Alebo skôr, toto si nepredstavovali. Dolores vravela, že má prísť na trest aj cez víkend.

        „Onedlho, sľubujem,“ povedal a prevrátil oči. Stále mu o tom hovorila.

        „Nemôžeš to zamlčovať dlho,“ vyriekla a podišla k nemu do výklenku okna. „Ani to druhé...“

        „Ja viem,“ prerušil ju a pozrel jej do tváre. Bola naňho nahnevaná. Nie veľmi, ale bola. „Nezalietame si?“ kývol hlavou do okna.

        „Teraz?“

        „No a? Necháme otvorené okno a vrátime sa...“

        „Dobre, možno... ale najskôr to preberme,“ vŕtala ďalej. Povzdychol si. „Harry, niečo sa deje a my máme vravieť, keď sa niečo bude diať...“

        „Ja viem!“ znova jej skočil do reči. „Vieme predsa, čo sa deje. Čo si myslíš? Akú teóriu by vytiahli? Presne rovnakú, na akú sme prišli my. Jednoducho sme si vytvorili kúsok mysle v hlave toho druhého, keď sa chránime pred cudzími vpádmi. Udomácnili sme sa tam. A ja teraz s drahou Dolores bojujem. Či na hodinách, alebo na trestoch... veľmi sa premáham, v duchu zúrim, snažím sa, aby ma nevyprovokovala... a časť tvojej mysle to cíti. Ktovie, možno sa napokon vážne budeme rozprávať myšlienkami,“ zaškľabil sa a pozrel z okna. S povzdychom ho pohladila po ramene. „Veď vieš... ako keď si odpadla, keď ma napadli dementori. Nechcem to povedať Siriusovi. Prišiel by a roztrhol by Dolores napoly. A toto je môj boj. Nemôžem žalovať, sťažovať si... vyhrala by. A to jej nedovolím.“

        „Dobre, to chápem,“ chytila ho za ruku. „Ale aspoň Ronovi a ostatným...“

        „Aby som potom denne počúval Hermionu, ako mi vraví, že to mám prezradiť?“ fľochol po nej pohľadom. „Ty si to nevieš predstaviť... teba doteraz tak sústredene neatakovala. Mám ju rád a veľmi, ale niekedy je fakt neznesiteľná.“

        „Ja sa s ňou skúsim porozprávať...“

        „Nie, Ginny...“

        „Ale prestaň furt trepať o tom, že je to tvoj boj,“ zaprskala naštvane. „Je to náš spoločný boj. Ron s Nevillom už plánujú ďalšie kolo. Teba týra na trestoch, ale bojovať budeme všetci...“

        „Toto je ale iné. Osobné,“ brblal.

        „Si otrasný,“ zavrčala podráždene.

        „Ja viem,“ prskol do tretice. Chvíľu zavládlo ticho. Chápal ju. Sľúbili si so Siriusom, že mu povedia okamžite, keby sa dialo niečo nové. A začalo sa diať. Začala ho cítiť, zachytávala jeho reakcie a keď začala zachytávať reakcie, môže zachytávať aj myšlienky, následne môže vysielať myšlienky a napokon skutočne môžu komunikovať v mysliach. Bolo to dosť závažné zistenie. Lenže Sirius by sem hneď utekal a roztrhol žabu napoly. Alebo by to povedal Dumbledorovi a ostatným a tí by Dolores ak nie zastavili, tak by jej niečo povedali a ona by vedela, že sa sťažoval. A to nechcel.

        „A keď ti to na tej ruke ostane?“ potichu sa spýtala a chytila jeho pravú ruku, ktorá bola červenšia a podráždenejšia, ako včera. „Neskryješ to...“

        „Ja viem,“ frustrovane zafunel štvrtý raz. „Pochop ma ale...“

        „Dobre, už mlč,“ prerušila ho. „Budeme mlčať dovtedy, kým sa to bude dať zatajiť. Potom spacifikujem Hermionu a ty Rona. Ostatní nie sú v kontakte so Siriusom, aby mu niečo povedali a ich dvoch prehovoríme, aby mlčali aspoň do konca septembra. A vyhráš nad ňou.“

        „Budeš to mať ťažšie než ja,“ upozornil ju.

        „Ja viem, ale ja ju prehovorím. No a... keby sa v našich hlavách dialo niečo viac, čo s tým? Budeme mlčať do konca septembra aj pri tom?“ nadvihla obočie.

        „Áno,“ pevne prehlásil.

        „Mohla som si myslieť...“

        „Nič zlé sa nemôže stať predsa, nie? No a potom by sme všetkým povedali, že som potreboval nad Dolores vyhrať,“ mykol plecami.

        „Vážne si otrasný,“ znova prehlásila.

        „Áno,“ znova pritakal. „Tak čo? Zalietame si?“ spýtal sa a ona zavrtela hlavou.

        „Nechce sa mi,“ povzdychla a oprela sa o parapetnú dosku. „Nemám na to náladu.“

        „Vážne?“ neveril. Prikývla. „Tak dobre, tak zajtra alebo pozajtra. Nemali by nás vidieť, je tma. A keď necháme otvorené okno...“

        „Inokedy, Harry...“

        „Dobre teda,“ privolil napokon. „Čo ten konkurz?“ spýtal sa v nádeji, že sa začnú baviť o normálnejších témach. Pousmiala sa, našťastie.

        „Bolo to pre Rona celkom jednoduché. Ten tretiak nemal šancu... a vlastne ani ten siedmak. Myslím, že aj Oliver by mal s Ronom dnes problém,“ presvedčivo a hrdo prehlásila.

        „Darí sa mu, je v pohode,“ spokojne prikývol.

        „Áno, jemu tie prázdniny veľmi pomohli. A vzhľadom k tomu, že už aj Neville má tenisky, tak sa postaráme o to, aby sa aj jemu začalo dariť.“

        „Určite,“ prikývol zamyslene. „No ale... pokiaľ viem, na nástenke bol napísaný ešte Cormac, šiestak, nie?“ zamyslene stiahol obočie. Odfrkla si takým spôsobom, že na ňu v momente zvedavo pozrel.

        „Cormac McLaggen sa konkurzu nezúčastnil. Mal nejaké žalúdočné problémy,“ natiahla uštipačne. Díval sa na ňu a ona znova odfrkla. „Šla som za dvojčatami, lenže dostali taký nápad ako ja ešte skôr než ja. Podstrčili sme mu zvracačky, vieš? Počula som ho pri nástenke a dvojčatá vraveli, že pri raňajkách bol ešte nechutnejší...“

        „Ako?“

        „Vystatoval sa, urážal Rona...“ mávla rukou. „A Katie Bellová povedala, že je to totálny kretén a nechcela by ho v družstve. Tak tam nebude...“ zamrkala.

------

        Ani Harry ale v prvý mesiac nemal byť v družstve. Tréningy boli dva razy do týždňa, v utorok a štvrtok, ibaže práve v čase, kedy mal trest a to sa Angeline nepáčilo ani trocha. Keď mu to dosť nahnevane a vyčítavo pripomenula už po tretí raz, nasrdene vyletel aj on a povedal, nech si nájde iného stíhača. Mrzelo ho to, samozrejme. Na začiatku novembra mali odohrať prvý zápas proti Slizolinu a určite mu budú tréningy chýbať.

        „Tak to skúsi Ginny. Alebo Lucy,“ zabrblal v jeden večer sediac s dvojčatami pri kozube.

        „Ginny?“

        „Alebo Lucy? Tá jej kamarátka?“

        „No a?“ pozrel na nich. „Hoci by chceli byť triafačky... ale minimálne vieme, ako lieta Ginny a lieta dobre, ak však kapitánka nechce vyhlásiť ďalší konkurz,“ zavrčal dotknuto. „Pochybujem ale, že by sa našiel niekto ďalší. Nech to skúsia a keď v októbri začnem trénovať aj ja, tak sa uvidí, či mi tréningy budú chýbať, či sa vrátim alebo to bude Ginny...“

        „No, nevieme,“ zaváhali. „Pravda je, že je Angelina nepríčetná...“

        „Nevravte...“

        „Organizovať ďalší konkurz už ale nebude. Už včera nás naháňala ako zmyslov zbavená...“

        „Druhý Oliver, to ti vravíme.“

        „A tréningy po večeri odmietla... vraj nás čakajú MLOKy a musíme sa na to sústrediť...“

        „Naši spolužiaci sa musia, nám je to fuk.“

        „Tajne sa môžeme popýtať, či by to niekto nechcel skúsiť a tajne ho môžeme otestovať. Jej ale radšej nepovieme nič...“ zaškľabili sa.

        Skutočne mu už len toto chýbalo k tomu, aby cítil pod psa ešte viac, než sa cítil. Slizolinčania sa snažili pri každej príležitosti ho zosmiešniť, Dolores na každej hodine pripomenula, že aurori pátrajú po páchateľoch a prednášala o lžiach s úmyslom ho vyprovokovať, večer pokračovala týraním jeho ruky a niektoré decká neprestávali zazerať.

        Preto mu mimoriadne zdvihlo náladu, keď veľký kŕdeľ sov priletel po týždni znova a porozhadzoval medzi študentov nové letáky. Hoci Dolores tentoraz nebesnela, odovzdať letáky museli i tak.

------

        „Dolores, upokoj sa, prosím,“ upozornil ju minister mágie po tom, čo mu vyliala srdce. Jej krb nik nesledoval, ona ho mala prepojený priamo s ministrovou kanceláriou.

        „Musí sa to zastaviť, Kornelius,“ zamračene sa posadila na stoličku. „Tie sovy už viackrát na Rokfort priletieť nemôžu, aby plietli hlavy deťom.“

        „Aurori sa snažia...“

        „Aurori nič nevypátrajú, keď v tom má prsty Dumbledore. Zabezpečil to výborne. Rovnako ako všetko... Ja to viem. Vidím, ako sa na mňa díva Potter aj s tou svojou bandou. Oni to vedia,“ prskala.

        „Tak s tým niečo spravíme,“ nasilu sa pousmial a vytiahol pergamen. „Jednoznačné to nebolo ani zďaleka, ale Správna rada našu požiadavku schválila. Tu je príkaz Ministerstva mágie. Správna rada vydala Dekrét o vzdelávaní číslo 23 a vytvorilo novú funkciu Vrchného inkvizítora Rokfortu... teba,“ podal jej pergamen. Potešene ho vzala do rúk. „Ráno to vyjde v Prorokovi.“

        „Ale toto pomôže veľmi,“ zoširoka sa usmiala. „Moje plány vyjdú. Zatlačíme Dumbledora do kúta, odkiaľ nebude môcť ujsť a udrieme,“ zdvihla hlavu a pozrela naňho. „Ja ho zničím, to prisahám.“

        „Som si vedomý tvojich schopností, inak by som ťa na Rokfort neposlal.“

        „Áno, áno, výborne. Zbavíme sa Dumbledora a bude všetko zase v poriadku.“

        „Keď sa však Lucius zbaví Blacka...“

        „Čože?“ okamžite ho prebodla pohľadom, ktorý dovtedy mlsne upierala na pergamen.

        „Lucius vravel, že Black odniekiaľ vyhrabal dokumenty o akomsi ich rodinnom trezore... nechcel hovoriť nič bližšie. No a že sa obrátil na nejakú Améliinu podriadenú so žiadosťou o prešetrenie dedičských práv...“

        „A?“

        „A viac neviem,“ rozhodil rukami. „Lucius však vravel, že bude teraz k dispozícii menej často, pretože to bude musieť vyriešiť.“

        „Ale to by nemal byť problém, nie? Tak sa budú riešiť ich dedičské práva. Lucius sa zbaví Blacka a my sa zbavíme Dumbledora. A Pottera. Alebo snáď nie?“

        „Iste, samozrejme,“ znova sa nasilu usmial. Nechcel jej vravieť o akýchsi nepríjemných pocitoch, ktoré ho začali žrať znútra po tom, ako ho navštívil Lucius.

------

        „Dekrét o vzdelávaní dvadsaťtri... popravde nevedel som ani o tom, že bolo nejakých dvadsaťdva predtým,“ zaškľabil sa Sirius v zrkadle. Tentoraz sa s ním stretli len Ginny a Harry. Rona Hermiona stiahla k prefektským úlohám. Pravdou ale bolo, že to Harrymu momentálne vyhovovalo veľmi. „Ale korešponduje to s tým, čo sme aj predpokladali...“

        „Bude sa rozťahovať a meniť si pravidlá,“ prikývol Harry. Ruku už nedokázal skrývať. Bola zapálená dlho po treste a dnes dokonca písmená v koži zmizli až po večeri. Nedokázal to už tajiť a rozprával sa s Ronom. Treba ale podotknúť, že on povedal Ronovi, čo má v pláne a bolo hotovo, kým Ginny potrebovala dlhý, veľmi dlhý rozhovor s Hermionou, aby ju presvedčila o tom, že to musia zamlčať.

        „Určite,“ súhlasil. „Minerva už profesorov upozornila. Všetci sú za Dumbledorom. Otázne je ani nie tak čo, ale ako konkrétne chce Dolores riadiť dianie, pretože to chce robiť.“

        „To ukáže čas,“ vložila sa Ginny.

        „Pravda,“ prikývol. „Je zlá?“ pozrel na Harryho. Ten sa zaškľabil.

        „Iste, že je. Neznáša ma snáď ešte viac, ako neznášam ja ju. Nevykrikujem už ale a ani nevyhadzujem tabule do luftu, tak mám relatívny pokoj...“

        „A tresty?“ vyzvedal.

        „Núti ma hodinu písať na pergamen... Nesmiem klamať,“ uchechtol sa. „Ako keby sa mi to malo vryť do mozgu...“ odfrkol. Ginny ho chytila pod stolom za ruku.

        „Klamať by sa nemalo, to fakt,“ zavrtel hlavou Sirius. „Polovicu trestu ale už budeš mať za sebou a potom si zahráš hádam aj metlobal,“ zaškľabil sa a mrkol na Ginny.

        „Áno, to by som mu radila,“ zamračila sa. „Nebaví ma to. Aj keď všetci prehlasujú, že som to jediné najschopnejšie, čo sa dalo nájsť... ak opomeniem fakt, že Lucy to nechcela ani skúsiť... metlobal bez Harryho je jednoducho nepredstaviteľný.“

        „Nenavyšuj umelo moju dôležitosť,“ ohradil sa.

        „Nenavyšujem,“ prskla po ňom. „Angelina je skutočne tyran, ako vraveli dvojčatá. Naháňa ma a porovnáva s tebou, ako by to bolo vôbec možné. Viem lietať, aj hrať metlobal, ale stíhačkou nebudem ani vo sne. Aj keby som náhodou o tom chcela snívať...“

        „Ale je to len preto, aby bolo to dievča trocha pokojnejšie, nie?“

        „Lenže ona nebude pokojná ani keď sa Harry vráti...“

        „Nechajme už túto tému, prosím,“ namietol Harry. Ginny nebola zlá. A nevravel to len Ron, ale aj ostatní. Dokonca bola viac ako dobrá, ibaže podľa všeobecnej mienky na Harryho stíhačské kvality nestačila. Hoci, kto by v súčasnosti na Rokforte aj stačil? „Budúci rok si zahráš triafačku...“

        „Áno, na to sa teším,“ vyriekla už o čosi pokojnejšie.

        „A čo je nové u teba?“ Harry obrátil pozornosť na Siriusa.

        „No... oficiálne som podal žiadosť na právne oddelenie, aby mi pomohli vytiahnuť od Gringottových stav trezoru Toujours Pur. Údajne som našiel doma dokumenty, podľa ktorých existuje takéto niečo... a ja by som si prosil galeóniky aj odtiaľ. Má to byť rodinný trezor a ako dedič si chcem nárokovať aj Regulusovu časť. No a... stretol som sa s Andromedou, ktorá stade nedostala ani knut... tak prosíme aj jej časť,“ zaceril sa. „Najal som si právnika. Joy Hartleyová, ako ministerský pracovník, to byť nemôže. Bill sa už o všetko postaral, hoci nemal veľa práce. Stačila požiadavka a raráškovia majú vo veciach poriadok... Na budúci týždeň je prvé stretnutie v kancelárii Amélie, ako šéfky Oddelenia pre presadzovanie čarodejného práva, pretože po toľkých rokoch to bude vyžadovať takúto cestu... vravel môj právnik... syn bratranca Hestie Jonesovej.“

        „A vidíte to ako?“

        „Ťažko povedať. Nemáme ešte v rukách žiadne podklady, tie dostane do rúk ministerstvo a až potom sa začne deliť majetok... a Lucius bude platiť a platiť a platiť...“ posledné slovo šepol. A zasmial sa. „Ale vyzerá to dobre. Je to rozbehnuté, bude to právoplatné a Wizengamot bude musieť rozhodnúť podľa toho.“

        „Aby ich Malfoy nemal kúpených,“ upozornila Ginny.

        „Ak náhodou aj, tak len pár jedincov. Albus vravel a Amélia to potvrdila, že členovia Wizengamotu sú z veľmi, preveľmi starej školy, aby sa dali nalákať na zlé cestičky. Ale ktovie, možno sa časy zmenili...“

------

        „Čo to má spoločné so vzdelávaním?“ vyhŕkla Hermiona podráždene. Colin so Stevom sa zdržali na večeri o čosi dlhšie a boli pri tom, keď vo Vstupnej hale vešal Filch na stenu pod dozorom Umbridgeovej Dekrét o vzdelávaní číslo dvadsaťštyri na ktorom stálo, že sa od zajtrajšieho rána kontroluje prílet sov zvonka. „Sovia pošta nemá predsa so vzdelávaním nič spoločné,“ zaprskala a zdrapla Harryho ruku, aby ju namočila do mise s murtlapou esenciou. Naštudovala a v ich učebni uvarila, aby aspoň trocha pomohla s Harryho ranou na ruke. „Za chvíľu ti to tam ostane,“ zadívala sa mu do očí. Pomáhalo to takmer okamžite.

        „Jazva na čele, jazva na ruke...“ zaškľabil sa s úľavou. „Som taký zjazvenec...“

        „Prestaň,“ vrkla po ňom a pozrela do mise. „Mal by si to povedať...“

        „Ty prestaň,“ prerušil ju a porozhliadol sa. Do ich miest by nemal dovidieť nik, pokiaľ nepríde bližšie aby videl, že má za kreslom strčenú ruku v mise. „Poviem to, až bude po tom.“

        „Nebude po tom. Ona ťa nenechá na pokoji,“ protestovala. Boli sami. Ron vzal Nevilla von, aby si zabehali. Hoci Neville nebol ktovieakým atlétom, na počudovanie ho to bavilo. Harry chcel ísť tiež, lenže tá ruka ho bolela čoraz viac a on sa nedokázal sústrediť na nič do chvíle, kým nezabral murtlap. Ale aj trestom bude koniec a potom sa bude Nevillovi venovať viac.

        „Tak si nenechám napariť ďalší trest,“ mykol plecom. Hermiona ho prebodávala pohľadom. „No fakt, nenechám. Nech sa snaží, nevyprovokuje ma na hodine.“

        „To by bolo fajn. Inak by riaditeľ musel rezignovať,“ pripomenula mu.

        „Ja to vydržím,“ usmial sa.

        „Dobre, možno,“ súhlasila s povzdychom. „Si neuveriteľne tvrdohlavý. Ja by som to povedala. Aspoň riaditeľke...“

        „No to iste,“ zavrtel hlavou. „Ja nebudem žalovať, pretože zrejme čaká len na to. Nedoprajem jej to.“

        „Ako chceš,“ zavrtela hlavou a sklonila sa k úlohe.

        Harry si vydýchol. Aspoň na tento moment. Hermiona síce súhlasila, že bude mlčať, neodpustila si však, aby ho nepresviedčala pri každej príležitosti. Dúfal, že ho tá ruka prestane bolieť čo najskôr, pretože si ešte musel napísať úlohu z Čarovania a tiež z Astronómie.

        „Videli ste to?“ spýtali sa Ginny s Lucy, keď sa vrátili z knižnice. Neboli s Ronom a Nevillom vonku, pretože sa obmedzili len na tréningy cez víkend, pokým tí dvaja k tomu využili každú možnú príležitosť.

        „Nie, šli sme z večere priamo sem, ale počuli sme...“ ozvala sa Hermiona kontrolujúc si svoju úlohu. Harry len začal písať esej o utesňovacom zaklínadle pre Flitwicka.

        „Znamená to, že je letákom koniec,“ povedala Lucy a položila na stôl knihy.

        „Ako môže niekto zakázať soviu poštu?“ mračila sa Ginny.

        „A ako to môže skrývať za vzdelávací dekrét? To by ma zaujímalo,“ Hermiona sa vystrela.

        „Dalo sa čakať, že to zatrhne,“ povedal Harry a odložil úlohu. Tušil, že ju dnes nenapíše. „Čo sme si mysleli? Veď ju skoro šľak trafil, keď sem prileteli. Nám Sirius prečíta, čo sa píše v nových pamfletoch... decká sa to ale nedozvedia.“

        „Možno by mohli...“ Ginny stiahla obočie. Všetci na ňu pozreli. „Luna predsa ovláda kopírovacie zaklínadlo, nie? Potrebovali by sme ešte zistiť, ako znie zafarbovacie kúzlo... ak také niečo existuje...“

        „Existuje...“ zahlásila Hermiona.

        „A text sa dá tiež kopírovať?“ usmial sa Harry významne.

        „Super, takže budeme vyrábať a distribuovať pamflety,“ povzdychla Hermiona. „Práve my, ktorí sme v rebríčku neobľúbenosti profesorky Umbridgeovej na prvom mieste,“ zavrtela hlavou. „Vieš čo sa stane, ak ťa s niečím takým prichytí?“ pozrela na Harryho. Ten pohýbal prstami pravej ruky.

        „Asi dostanem na zadok, nie?“ natiahol. Lucy sa zachichotala.

        „Tak sa budeme snažiť, aby nás neprichytila,“ prehlásila Ginny rozhodne. „Nech si nemyslí, že sa decká nedozvedia o tom, čo sa deje vonku...“

        „Viete, čo vymyslela tá krava?“ Pribehli k nim Ron s Nevillom.

        „Harry, zrejme je čas vyhlásiť drahej Dolores vojnu,“ Ron uprene pozrel na Harryho...

------

        Harry nenápadne pozrel na hodinky na svojej ľavej ruke. Ešte dve minúty. Po chrbte pravej ruky mu stekal pramienok krvi na pergamen, na ktorom bolo jeho krvou napísané: Nesmiem klamať. Rovnaké písmená mal vryté aj v pokožke. Zrejme mu ten nápis už nezmizne. Alebo možno áno. Možno, keď sa ráno zobudí, nebude na ruke nič. Pochyboval však o tom.

        Hermiona sa počas prázdnin naučila dobré kúzla. Aurorka ju naučila aj kúzlo, ktorým sa dajú skryť isté poznávacie rysy na človeku, ako šošovičky alebo tetovanie napríklad. A on toto kúzlo využíval počas vyučovania, hoci to nebolo to najlepšie a najspoľahlivejšie, s čím sa mohli aurori kryť. A tiež nebolo trváce. Ale na to, aby na seba neupozornil Minervu, Snapa alebo iného profesora, to stačilo. A za čosi viac ako týždeň bude mať po treste a potom to bude jedno.

        Hotovo, na dnes. Bude sa môcť navečerať a potom si močiť ruku v murtlape.

        „Dobre, pán Potter, na dnes máte hotovo,“ usmiala sa naňho Dolores spokojne. Bez slova odložil brko a vzal si batoh. Postavil sa. „Ukážte,“ podišla k nemu a chytila mu ruku. Ten dotyk bol rovnako nepríjemný, ako ona. Stisla mu ju a on sa veľmi premáhal, aby od bolesti nezasyčal. „Myslím, že už som do vás vštepila, že klamať sa nemá. Nemám pravdu?“ prebodla ho pohľadom. Mlčal.

        Nenávidel ju tak veľmi, až ho to zvnútra zožieralo. Cítil to čosi, čo sa v jeho mysli dialo. Bolo to akoby rozhorúčenú tvár na moment schladil studený vánok. Bola to Ginny, ktorá v tej dobe sedela v klubovni a cítila vo svojej mysli presný opak. Jej pokojnú myseľ atakovala nechuť a nenávisť. Akoby na chladnú tvár prikladali žeravý uhlík. Vďaka nej dokázal ovládnuť svoju myseľ. Cítil ju a už len toto vedomie ho upokojovalo. Tá nenávisť bola obrovská, ale cítiac Ginnin pokoj, ktorý mu vysielala, teraz už vedome, bol pokojnejší a vyrovnanejší.

        „Klamať sa nemá, však pán Potter?“ vyzvala ho znova a pustila mu ruku. Prehltol bolesť.

        „Nie, pani profesorka,“ zdvorilo odvetil.

        „A keď sa vás teraz opýtam, či sa Veď-viete-kto vrátil, čo mi odpoviete?“ medovo sa usmiala.

        Harry stisol zuby. Ak odpovie, že sa vrátil, naparí mu ďalší mesiac.

        „Porozmýšľajte, Harry,“ oslovila ho jemne. „Som si istá, že z nás môžu byť priatelia. Dokonca som ochotná odpustiť vám zvyšok trestu, ak odpoviete správne. Klamať sa nesmie, však?“ natiahla ľúbezne.

        Nesmie klamať. A zároveň sa jej chcel zbaviť. Chcel začať bojovať, lenže chcel bojovať svojimi zbraňami. A mali dobré nápady. Realizovateľné.

        „Neviem, čo sa tam stalo, pani profesorka,“ vyšlo z neho po chvíli. Zlostne jej blyslo v očiach, to rozoznal.

        „Neviete... aha, áno. Správne, to je logické. Veď predsa vám profesor Dumbledore vsugeroval lži, čiže neviete, čo sa tam stalo...“ takmer šepla. Zrejme čakala, že začne vyskakovať a oponovať.

        „Neviem, pani profesorka,“ uprene sa jej díval do očí a Ginny v jeho mysli pracovala dôsledne. Takmer sa usmial. Lenže táto žena si nezaslúžila úsmev, ani keby ho nemyslel úprimne. Možno tak úškľabok.

        „Tak dobre, pán Potter,“ prešla k formálnemu tónu. „Zrejme som to do vás ešte nevštepila dostatočne. Môžete prísť zajtra v rovnakú hodinu. Som si istá, že sa napokon dohodneme...“

        „Dovidenia, pani profesorka,“ úctivo pozdravil a pokojne odišiel. Len, čo zašiel za roh, rozbehol sa smerom k Veľkej sieni, aby sa pridal k priateľom.

------

        Luna im veľmi ochotne pamflety dala a oni ich skopírovali hneď trikrát. Ibaže aktuálne letáky nemali a preto sa dohodli so Siriusom, že im nadiktuje znenie ďalších a tieto texty prenesú na pergameny, ktoré zafarbia a rozmnožia.

        „Poďme ale premýšľať dopredu,“ navrhol Harry, keď sedel so svojím tímom v ich osvedčenej a zabezpečenej učebni. „Predpokladajme, že sa nám niekoľkokrát podarí zahltiť hrad pamfletmi... drahú Dolores bude zaujímať, odkiaľ sa berú,“ zaškľabil sa. Bolo to logické. Prilietajúce sovy boli kontrolované a keď sa objavia nové texty, od jedu by ju malo roztrhnúť. Aspoň to predpokladali.

        „Bude jej jasné, že za to môžeme my, čiže nás bude kontrolovať ešte viac,“ prikývol Ron. „Budeme potrebovať spojencov...“

        „Dvojčatá,“ navrhla Ginny.

        „Zatiaľ a neskôr sa ponúknu aj iní,“ podotkla Lucy. Pozreli na ňu. Mykla plecami. „Stavím sa, že Colin so Stevom by spolupracovali...“

        „Vypytovali sa, kam chodíme cez víkendy,“ Ginny pozrela na Harryho. „Chceli by tiež trénovať...“ ospravedlňujúco dodala.

        „Museli ste im to povedať?“ nepozdávalo sa mu. Tri víkendy využili na behanie a nacvičovanie zaklínadiel. Bez Hermiony a Luny hoci sa obe vyjadrili, že sa určite pridajú, aby si nacvičili kúzla z Obrany, ktoré s Dolores nenacvičia nikdy.

        „No a čo je na tom?“ mykla plecami. „Sú to kamaráti. Netušila som, že by sa chceli pridať, ale nepovažovala som za potrebné im klamať.“

        „Veď dobre,“ zamračil sa. Ron pozrel na Hermionu, ktorá sa tvárila všelijako. Na jednej strane mala na pamäti jej prefektské povinnosti a momentálne plánovali porušenie hádam všetkých pravidiel a na druhej strane sa cítila zle, že prispieva len kúzlami. Pretože ona v noci po hrade chodiť a lepiť pamflety nebude.

        „To teraz nechajme,“ mávol rukou Ron. „Máme hromadu pamfletov, ale nemôžeme ich mať u seba. Musíme si nájsť nejaké miesto, kde ich budeme skladovať... a odkiaľ si vezmeme vždy toľko pamfletov, koľko budeme potrebovať.“

        „A táto učebňa to byť nemôže, pretože sme sa tu stretali minulý rok a ona to určite vie,“ nadhodila Luna.

        „Kuchyňa?“ navrhla Ginny.

        „Nie, tá nie,“ zamietol to Harry. „Dobbymu síce verím a škriatkovia si hľadia svojich vecí, keď sa to ale prevalí, nechcem ich do toho zaťahovať,“ vysvetlil.

        „Tam by sa to dalo ale uskladniť úplne najlepšie a je tam dosť miesta... mohlo by sa to množiť aj tam, nie?“ Ron sa pozrel na kamaráta trocha vyčítavo.

        „Iste, ale keď na to Dolores príde, spraví im zo života peklo,“ stiahol obočie. „Nemôžeme to mať pri sebe, u Luny to byť tiež nemôže, túto učebňu pozná... musíme nájsť iné miesto, proste.“ Ron prevrátil oči, Hermiona sa na Harryho usmiala, predsa len nechcel do toho zaťahovať škriatkov... a Ginny si povzdychla.

        „Keď sa to prevalí, prevráti hrad hore nohami,“ podotkla. „A keby sa to prevalilo a ona by prevracala hrad hore nohami, chvíľu jej bude trvať, kým sa dostane do kuchyne a Dobby by zatiaľ mohol pamflety premiestniť.“

        „Nerád to vravím, ale moja sestra má pravdu.“

        „A okrem toho je kuchyňa blízko našej fakulty... tiež by som tam mohla zájsť a pracovať na nich. Kúzla ovládam a profesorka Umbridgeová ma nesleduje tak, ako vás troch. Ani Nevilla a Lucy tak nesleduje, ako vás.“

        „To je pravda,“ prikývol Neville. „Na mňa kašle,“ zachechtal sa.

        Harry sa díval z jedného na druhého. Stiahol obočie. Možno mali pravdu.

        „Len do doby, kým nenájdeme iné miesto.“

        Úplne najideálnejšia by bola Škriekajúca búda, ale bola od ruky. A na hrade skutočne neexistovalo nič, čo by mohlo pôsobiť ako ich základňa. Tak to pomenoval Neville. Každopádne sa kuchyňa odsúhlasila ako provizórna základňa. Lucy prorokovala, že keď to rozbehnú, nájdu sa ďalší, kto by mohol prechovávať pamflety bez toho, aby naňho Dolores prišla. Letákovú operáciu ale musia spustiť z kuchyne.

        Preto ich tam všetkých Harry vzal. Lucy, Luna a Neville tam zatiaľ neboli. A preto sa dohodli s Dobbym a on im pridelil jednu maličkú miestnosť, v ktorej boli zaváraniny. Ostatní škriatkovia sa na nich síce pozreli, ale inak nereagovali. Ani Winky, ktorá sa pomaly zbavovala závislosti na alkohole, nereagovala.

        Komplet celú sériu zaklínadiel potrebnej k tejto činnosti ovládali len Luna a Hermiona, preto si vzali na starosť množenie letákov. Hermiona trocha váhavo, Luna veľmi nadšene.

        „Dobre teda,“ vyriekol Neville, keď si vo svojom operačnom stredisku sadli na lavice a Dobby im ponúkol puding a tekvicový džús. „Takže... v noci vyjdeme von a porozlepujeme letáky. Kde všade?“

        „Ja som tak premýšľal...“ nadhodil Harry. Všetci naňho pozreli. „Mám nápad. Myslím, že by sme mohli vytočiť Dolores úplne najlepšie, hoci je to trocha komplikovanejšie...“

        „Von s tým, Harry. Čokoľvek, čo tú ropuchu... rozruší... s tým súhlasím,“ zaceril sa Ron.

        „Mám taký dojem, že sa Hermiona naučila cez prázdniny kúzla, z ktorých by nám mohlo jedno pomôcť...“

------

        „Raráškovia potvrdili existenciu rodinného trezoru Blackových s názvom Toujours Pur a poskytli všetky vyžiadané dokumenty...“ vyriekla Amélia Bonesová sediac vo svojej kancelárii pred hŕbou pergamenov. „Skutočne ale neviem, prečo si toto nemôžete vyriešiť v rodinnom kruhu,“ zdvihla hlavu a pozrela na Siriusa.

        „Pretože žiaden kruh nejestvuje,“ nevinne natiahol. „Veď sa pozrite... chcem riešiť rodinný trezor a príde on,“ mykol hlavou k Malfoyovi.

        „Tiež tu nevidím Andromedu, však?“ natiahol. „Pozri, Black... neuveriteľne ma zdržuješ. Viem že po tom, čo ťa pustili tak nevieš, čo so sebou, ale ako ja, tak i Amélia sme pracovne vyťažení...“

        „Pozri, Malfoy... je tu Nymphadora ako Andromedina dcéra. Dcéra. Vieš, čo to znamená? To je krv. Ty nemáš s Blackovcami spoločné absolútne nič...“

        „Mama na to kašle...“

        „Ticho, všetci!“ zamračene ich prerušila Amélia. „Ako vidím, máte osobné spory, ale tie ma nezaujímajú ani náhodou. V tejto kancelárii si osobné útoky odpustite,“ prebodávala oboch pohľadom. Sirius zdvihol ruky v ospravedlňujúcom geste a Malfoy arogantne zagánil. „Tak prejdime k veci. Vo vašom spore ide o rozdelenie imania z trezoru s názvom Toujours Pur, áno?“

        „Black si niečo také predstavuje, áno,“ prikývol Malfoy.

        „Žiadam právnu cestu, pretože od Malfoya neočakávam ani prianie dobrého dňa, nieto navrátenie toho, čo podľa zákona patrí mne, Regulusovi... a Andromede, ktorú zastupuje jej dcéra. Ty si môžeš nechať to, čo patrí Narcisse a Bellatrix, ktorá trčí v Azkabane...“

        „Aký si veľkorysý,“ Malfoy sa naňho zaškľabil.

        „Žiadala som vás, aby ste si odpustili osobné invektívy,“ vyhŕkla Amélia skôr, než Sirius zareagoval.

        „V poriadku,“ privolil. „V tom prípade sa bude za nás vyjadrovať už len môj právnik...“

        „To nebude potrebné, Black,“ prerušil ho Malfoy. „Vyriešme to tu a hneď. Nemáte právo ani na jeden jediný knut z toho trezoru. Nemíňaj zbytočne na právnikov a neznásilňuj právny systém, ktorý som pomáhal vybudovávať v dobe, kedy si robil spoločnosť dementorom...“

 

Komentáre

16.01.2022
• Lony  |  16.01.2022 20:34:39  |  IP: 86.49.---.---
Jsem rád že píšeš. Rád čtu tvé povídky. Píšeš suprově a hlavě normální hetero vztahy

14.01.2022
• Jana Varga  |  14.01.2022 17:53:56  |  IP: 78.99.---.---
Ďakujem, Lony
pokračovanie viem sľúbiť ešte tento víkend
Ma to znova chytilo a baví ma to a je dobré vedieť, že to nepíšem len pre seba a zhruba piatich čitateľov
• Lony  |  14.01.2022 13:31:45  |  IP: 86.49.---.---
Naprosto super. Celá povídka. Po dlouhé době jsem zavítal a mohl jsem přečíst 6 úžasných kapitol. Díky moc a těším se na poračování
Nový príspevok
nick  
text
 
 
82-0štyri  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.

aktualizované: 24.01.2022 09:11:35