Väzeň z Azkabanu 6.


Pripadal si ako hlupák. Skutočne. Áno, vedel, že to, čo sa stalo a čo sa môže stať, je nebezpečné a vážne, ale toto bolo už príliš. Po tom, ako strávili noc vo Veľkej sieni a profesori prehľadávali hrad – Dumbledore zakázal dementorom vstúpiť dnu – a chceli nájsť niekoho, kto má určite dosť rozumu, aby sa tam neobšmietal a dávno utiekol, ho všetci sledovali. Profesori cítili potrebu sprevádzať ho na každom kroku. Poručník si ho zavolal, aby ho presviedčal o opatrnosti a nevychádzania z klubovne. Molly mu napísala, aby neriskoval a Ron priznal, že písala aj jemu, aby ho strážili. Percy sa mu držal v pätách, pri ceste do Veľkej siene aj z nej. Ako stopovací pes.
                Dobre, možno si mysleli, že je to dôležité a on pripustil, že ak po ňom Black ide a prišiel do hradu, môže to znova zopakovať. Výhodné to však nebolo ani náhodou. Prvé dva dni sa prežiť dali, ale tretí už bol krutý. Pre oboch. Stretli sa v noci o tretej, aby si pomohli upokojiť sa. A pokračovalo to. Teraz sa zakrádal po chodbe pod plášťom, aby sa stretli v jednej tmavej chodbe. Ju nesledovali.
                „Je to na nervy,“ zavrčal, keď ju k sebe pritískal. Ráno už bol taký nervózny, že sa dokonca pohádal s Ronom. Kvôli maličkosti. Potom sa síce uzmierili, ale toto nezvykol robievať. A na vyučovaní to bolo ešte horšie. Tak nervózny a nepokojný nebol ešte nikdy. Cez obed jej nechal krátky odkaz a teraz sa tu stretli, akoby... akoby boli nejakí zločinci, ktorí sa stretajú pod rúškom noci. Hoci boli štyri hodiny poobede.
                „Len pokoj, za chvíľu to prejde,“ šepla. Bola na tom podobne, ak nie ešte horšie. Aj jej mama písala, aby dávala na Harryho pozor, ak to bude možné. Ráno jej nepokoj narástol a ona v zúrivosti a frustrácii rozbila v kúpeľni zrkadlo. Potom musela zavolať Hermionu, aby ho dala do poriadku. Aspoň sa naučila užitočné kúzlo.
                „Vyhovoril som sa, že si idem zdriemnuť  a potom som sa vykradol pod plášťom,“ zamrmlal. Držali sa nepretržite a pevne už pätnásť minút a stále neboli poriadne upokojení. Ale cítili to. Ako ten nepokoj odchádza. Merlin, ak toto bolo normálne, tak si potom nedokázali vysvetliť nenormálnu situáciu.
                „A presvedčil si ich?“ spýtala sa.
                „To vieš, že nie,“ uchechtol sa. „Nikdy som si nešiel po vyučovaní zdriemnuť. Ale do noci by som nevydržal.“
                „Budeme to musieť nechať na noci,“ plánovala nahlas. „Budeme síce nevyspatí, ale keď sa nechceme hádať s kamarátmi a nedávať pozor na vyučovaní, nehovoriac o rozbíjaní zrkadiel, tak to tak musí byť.“
                „Čo si spravila?“ jemne sa od nej odtiahol, aby jej videl do tváre. Objímať sa ale neprestali.
                „Rozbila som zrkadlo,“ zaškľabila sa.
                „To znamená sedem rokov nešťastia,“ zamračil sa.
                „Mali ste veštenie?“ neprestávala sa uškŕňať. „Ty vidíš besa a ja budem mať nešťastie. Harry, sú to len povedačky. Mama rozbila v živote už asi tri zrkadlá a nevyzerá, že by mala nešťastie, pokiaľ nebudeme brať do úvahy fakt, že má takého potomka, ako Percy,“ natiahla. „Ostatné deti sa jej vydarili, hlavne to najmladšie,“ nevinne zamrkala. Musel sa zasmiať. Cítil sa oveľa lepšie.
                „Prečo si rozbila zrkadlo?“ vyzvedal.
                „Pretože som už bola zúfalá,“ posťažovala sa zamračene. „Nejde to proste, musíme sa objať aspoň raz za dva dni. A keď ťa budú tak strážiť... Mám strach,“ pozrela naňho. „Čo keď sem Black znova príde, aby ťa zabil?“
                „Možno ani neprišiel kvôli mne,“ mykol plecami. „Možno je to len náhoda. Dobre, zrejme je naštvaný, že som zničil Voldemorta, ale aby kvôli tomu riskoval, že ho dementori chytia? A keď, tak dúfam, že ho chytia čo najskôr. Nebaví ma byť pod neustálym dohľadom.“
                „Ide mu o teba,“ hlesla vážne. Poznal ju už natoľko dobre, aby dokázal pochopiť, že to prehlásenie je niečím podložené. Spýtavo na ňu pozrel. „Dvojčatá mi hovorili, že vypočuli rozhovor Flitwicka a Sproutovej. Flitwick jej hovoril, že Black vo väzení niekoľkokrát opakoval, že on je v Rokforte. Zrejme hovoril o tebe. A nechceli ti to povedať, aby si sa nevydesil.“
                „Nie som vydesený,“ protestoval. Už sa mohli len držať za ruku. Obaja úplne pokojní a vyrovnaní. A tak stáli vedľa seba v tmavej chodbe, do ktorej prenikalo len slabé svetlo z vedľajšej, nie príliš frekventovanej chodby, opierajúc sa o stenu a držiac sa za ruku. „Možno ani nehovoril o mne. Keď bol zavretý, tak som ani v Rokforte nebol.“
                „Harry, on bol zavretý dvanásť rokov. Ty si v tej dobe bol v Rokforte,“ opatrne ho upozornila.
                „Myslel som v tej dobe, keď utiekol. To sme boli v Egypte.“
                „Áno a v novinách sa objavila tvoja fotografia,“ kútikom oka naňho pozrela. „Aj to je úvaha dvojčiat, že ťa videl v novinách a preto utiekol.“
                „Tak to ma príliš neupokojilo,“ krivo sa zaškľabil.
                „Prepáč,“ ospravedlnila sa. „Myslela som si, že by si to mal vedieť.“
                „To je v poriadku,“ usmial sa. „Aspoň mi to hovoríš na rovinu a bezducho ma nechlácholíš, ako ostatní. Ako Trelawneyová, ktorá mi už zrejme kúpila smútočný veniec. Ako všetci tí, ktorí sa na mňa dívajú, ako by som mal smrteľnú chorobu. Alebo pohrebný nápis nad hlavou. Na chrbte terč, do ktorého sa bude Black triafať. Ako...“
                „Pst, ticho,“ obrátila sa k nemu a objala ho. Bol z toho roztrpčený, rozhnevaný a to sa jej nepáčilo. „Aj tak mám strach,“ šepla mu do habitu. Pohladil ju po hlave.
                „Ale to vieš, že aj ja,“ mierne sa pousmial. Na predchádzajúci výbuch už zabudol.
                „Sľúb mi, že si dáš pozor,“ zdvihla k nemu hlavu. Videl, že o tom strachu neklamala. Chcel povedať, že je taký strážený, že sa mu nemôže nič stať, už nikdy a nikde a že ani poriadne na záchod nemôže ísť. Sarkazmus ale na mieste nebol.
                „Určite,“ sľúbil jej. Potom si vzala do rúk jeho tvár a pobozkala ho na líce. Neprišlo k odmietnutiu, ani k ničomu inému a ani sa nezačervenala. Bolo by fajn, keby bolo všetko v poriadku. Ale to nebolo ani v nasledujúcich dňoch.

------

„Je to všivák,“ sťažoval sa Ron pri obede. Dostal od Snapea trest, pretože si dovolil spýtať sa ho, prečo pokladá otázku, keď na ňu nechce počuť odpoveď. Snape tesne predtým zosmiešnil Hermionu pred celou triedou. Pýtal sa na rozdiel medzi vlkolakom a skutočným vlkom. A nikto iný sa nehlásil. Len ona a akosi sa nevedela zdržať a po zjavnom ignorovaní profesorom si dovolila správnu odpoveď vykríknuť.
                „To je,“ prikývol Harry. „Hermiona...“ otočil sa k nej. Ale nebola tam. Stiahol obočie. Prichádzala na obed predsa s nimi. „Kde zase je?“ zamrmlal. Mierne sa pousmial, keď naňho Ginny kývla z neďalekého miesta.
                „Neznášam ho. Ach Merlin, ako ho len neznášam,“ vrčal Ron. Nič mu však nebránilo v tom, aby si kopcom naložil na tanier. „Keď bude to počasie trvať aj zajtra, tak ti nezávidím,“ pozrel na začarovanú oblohu nad sebou. Mraky boli posťahované, vietor silno fúkal a lialo ako z kanvy.
                „Zajtra má pršať ešte viac,“ zadýchane sa ozvala Hermiona. Harry sa k nej okamžite otočil. Nadýchol sa a vydýchol. Ani presne nevedel, čo povedať. „Čo?“
                „Teraz si tu nebola. Prichádzala si s nami, ale nebola si tu. A teraz si tu. To...“ zarazil sa, „nie je normálne.“
                „Aha,“ prikývla s miernym začervenaním. „Zdržala som sa pri... Hannah,“ otočila sa a ukázala na blonďavú biflomorčanku. Potom sa k nemu obrátila s úsmevom na tvári. „To sa nemôže?“ povytiahla obočie.
                „Iste, to sa môže,“ pritakal stále mierne rozhádzaný. Potom sa to rozhodol neriešiť. Mal iné problémy. Najprv mu McGonagallová zakázala trénovať vo večerných hodinách. Potom k nim priradila Hoochovú, ako profesorský dozor. Potom sa počasie úplne zbláznilo. A nakoniec sa dozvedeli, že proti nim nebudú hrať Slizolinčania, pretože chudáčik Dráčik má zranenú ruku, hoci všetci vedeli, že je to nezmysel. Nechceli hrať v tomto počasí. Budú hrať proti Bifľomoru a akémusi Cedricovi, nad ktorým sa všetky dámy v tíme rozplývali a Oliver bol z tej zmeny zúfalý, pretože sa pripravovali na Slizolin. A naňho sa samozrejme upierali zraky všetkých Chrabromilčanov. Ako ale v tomto počasí chytí strelu, to absolútne netušil.
                „Hovorila si, že bude pršať?“ nešťastne sa pozrel Ron na Hermionu.
                „Áno, ešte viac, ako dnes,“ prikývla a nakladala si obed.
                „Tak to je v prdeli.“
                „Ron! Pozor na jazyk,“ upozornila ho zamračene. Pre istotu si ju nevšímal.
                „A dnes mám aj trest,“ Ron vyzeral skutočne zúbožene. Mal metlobal rád, šlo mu o dobrý výsledok a zajtrajšie počasie sľubovalo problémy. A k tomu sa pridal aj trest u Snapea. Harry sa len divil, prečo ho nedostal on. Zrejme preto, lebo dokázal udržať jazyk za zubami, hoci by profesora najradšej roztrhal v zuboch.
                „Zadrhol by som ho kvôli tomu, ako sa vyjadroval o profesorovi Lupinovi,“ prezradil zachmúrene. „A vôbec. To nám nemohli prideliť iného učiteľa, keď už Lupin nemohol? Prečo práve toho umasteného netopiera?“ zavrčal.
                „Harry, uvedom si, že sa vyjadruješ o profesorovi,“ napomenula aj jeho. Potom sa nadýchla a vydýchla. „Je celkom logické, prečo zastupoval profesor Snape, keď profesor Lupin z vážnych dôvodov nemohol,“ skonštatovala a zamyslene stiahla obočie. Harry na ňu kútikom oka pozrel. Vyzerala, že nad niečím uprene premýšľa. Zavrtel hlavou a nechal ju tak. Ona stále nad niečím premýšľa, tak nech v tom pokračuje.
                „Áno, je to celkom logické,“ povedal Harry smerom k Ronovi. „Trasie sa ako ratlík, len keď sa môže k učebni Obrany priblížiť.“ Ron sa po jeho slovách rozchechtal a Hermiona ho upozorňovala na to, že by mal byť k profesorom úctivejší. Už zase.

------

Hukot vetra v to ráno bol neskutočný. Akoby sa počasie rozhodlo, že sa bude stále zhoršovať a vrchol celého svojho snaženia si nechalo na dnes. Práve na dnes, keď mali hrať proti Bifľomoru. Teda ona nie. Ona bude len v hľadisku a aj keď si želala opak, práve dnes by sa jej asi nechcelo lietať. Najhoršie možné počasie, aké si len k metlobalu vedela predstaviť.
                Zakliala tak škaredo, že by mamka asi vyletela z kože, keby ju počula, keď skontrolovala čas. Bolo veľmi skoro na niekoho, kto sa narodil do Brlohu. A znova zaspať sa jej nepodarilo. Iste, svoje zohrávala aj nervozita. Mali sa ale stretnúť až v noci, tak by to mohla vydržať. Znova zaspať však už nedokázala.
                Podráždene vyliezla z postele a potichu sa prešmykla do kúpeľne. Lucy sa skôr ako o deviatej nezobudí, preto si nevedela ani predstaviť, čo bude robiť skoro tri hodiny. Nevrlo prskla aj po Krivolabovi, na ktorom sa skoro na schodoch potkla. Priplietol sa jej pod nohy a ona sa už videla, ako zletí po schodoch a prizabije sa na nich. Škaredý kocúr našťastie ušiel, inak by sa asi neudržala a nakopla ho do zadku, či už bol Hermioniným alebo nie.
                „Vďaka Merlinovi,“ takmer zastonala, keď zbadala sedieť Harryho na gauči pred kozubom. Zdalo sa, že aj on si vydýchol, keď ju uvidel. Jej nálada sa po chvíli zdvihla, čo sa však nedalo hovoriť o ňom.
                Snažila sa mu trocha zdvihnúť náladu a možno sa jej to aj podarilo. Sedeli pred krbom spoločne, držiac sa ruky a potichu sa rozprávali, pričom striehli, aby sa Krivolab znova nepokúsil prešmyknúť do chlapčenskej spálne. Pokým Ginny vyjadrila svoje sympatie s týmito pokusmi, Harry sa nevedel rozhodnúť, ktorému zvieraťu držať palce. Keďže však bol Ron jeho najlepší kamarát, nakoniec vyhral Prašivec.
                O čosi neskôr sa dívala, ako si k nim vo Veľkej sieni prisadlo celé chrabromilské družstvo v pohrebnej nálade. A aj keď sa jej dvaja bratia snažili aspoň trocha rozohnať tie chmúrne mraky nad ich hlavami, ich snahu neocenil najmä Oliver Wood.
                Počasie vonku bolo také hrozné, že sa vážne pristihla pri myšlienke nezúčastniť sa zápasu, keby nebolo Harryho. Čo bolo pri jej obľube lietania a metlobalu jasným príznakom, že počasie je viac ako zlé a nepríjemné. Vonku zúrila víchrica, mrzlo a husto pršalo. Lucy sa vyjadrila, že nikam nejde a ona sa musela opierať o Colina, inak by ju po ceste odfúklo. Gentlemansky sa snažil robiť jej v tom vetre akúsi záťaž, hoci zrejme sám potreboval jej váhu, aby ho víchrica neodviala. Nebolo to zase až také hrozné, to musela pripustiť. Videla, že ostatní idú celkom normálne, aj keď sa museli opierať do vetra, ale oni boli prakticky najmenší, dokonca menší, než niektorí prváci a preto to bolo pre nich náročné. Než prišli na štadión, obaja boli úplne premočení.
                Keď začal zápas, zovrelo jej srdce. Ak mali oni problémy pri chôdzi, čo mal hovoriť Harry sediac vysoko na metle. Oveľa vyšší a ťažší než ona zase nebol. Vietor s ním doslova hádzal zo strany na stranu.
                Zápas bol v plnom prúde. V tom hluku nepočula ani komentátora, ani Colina, ktorý pri nej veselo štebotal a takmer ani vlastné myšlienky. Začalo sa blýskať a duneli hromy, obloha tmavla. Wood si vyžiadal oddychový čas a ona zbadala Hermionu, ktorá sedela s Ronom o niekoľko lavíc nižšie, ako uteká preč. Príliš tomu nevenovala pozornosť. Až keď ju zbadala dole, pri hráčoch pochopila, že niečo vymyslela. Že začarovala Harryho okuliare, to sa dozvedela až neskôr.
                Zápas pokračoval, počasie bolo čoraz horšie a ona s napätím sledovala výlučne Harryho snahu o získanie strely. Keď sa štadión osvetlil po jednom obzvlášť silnom blesku zbadala, ako Harry na moment stuhol, alebo čo. Jeho metla klesla o meter nižšie a ju zaplavil silný pocit strachu. Až teraz si uvedomila, aké nebezpečné to bolo a ona si neželala nič iné, len aby zápas skončil a on bol bezpečne na zemi. Wood naňho niečo zakričal a on vyštartoval hore za Bifľomorčanom, ktorý zrejme zbadal strelu. Na moment zmizli z dohľadu. Obaja boli tak vysoko, že ich nebolo vidieť. Nepozdávalo sa jej to, opantal ju silný pocit nepokoja. Tušila, že sa niečo stane. Niečo zlé, čo sa jej nebude páčiť. S napätím sa dívala hore a vôbec si nevšímala ostrého dažďu, ktorý jej šľahal do tváre.
                Potom zbadala to, čo všetci ostatní. Harryho, ktorý letel k zemi zo svojej metly a dementorov, ktorí sa začali znášať čoraz nižšie. Zhrozene sa dívala, ako padal. Bola si istá, že to bolo kvôli nim. Nenávidela ich a nenávidela aj ten pocit strachu, straty a skľúčenosti, ktorý ju okamžite opantal. Nemohla ani dýchať, ani rozmýšľať a nedokázala sa spamätať ani po tom, čo riaditeľ kúzlom utlmil jeho pád a následne nahnevane vyhnal dementorov akýmsi strieborným fénixom. Harry vyzeral na nosidlách ako mŕtvy. Všetci si to mysleli, počula to zo všetkých strán. Až keď dementori zmizli, až potom sa otriasla a utekala na ošetrovňu, kam ho odnášali.

------

„Uhni, Percival, inak prisahám, že ťa na mieste prekľajem tak, že ti nos neopraví ani Pomfreyová s celým Mungom dohromady!“ kričala po svojom bratovi pred ošetrovňou. Prefekt sa staral o to, aby sa na ošetrovňu okrem hráčov nikto nedostal. A hráči práve odchádzali.
                „Madam Pomfreyová ale prikázala...“
                „Na to zvysoka kašlem!“ neprestávala sa čertiť.
                „Mal by si ju pustiť,“ krivo sa zaškľabil Fred.
                „Nezabúdaj, čo dokáže, keď je nahnevaná,“ upozorňoval aj George. Obaja vyzerali nešťastne. Samozrejme, zápas prehrali a Harry sa takmer zabil. Než sa dostala zo štadiónu a do hradu cez tie davy, oni tu boli už dávno. A ešte sa musela dohadovať so svojím tupým bratom, ktorý nedokázal pochopiť, že ho proste musí vidieť.
                „Ale madam...“
                „Strč sa do zadku, Percy!“
                „Čo sa to tu deje?“ z dverí vykukla zamračená Poppy.
                „Vravel som svojej sestre, že ste zakázali návštevy pri už znova zranenom Harry Potterovi,“ našuchoril sa dôležito Percy. „A ja zrejme budem musieť...“
                „Ide o to, madam,“ galantne sa k nej otočil Fred, pokým George s už o niečo presvedčivejším úškrnom zadržiaval rozhnevanú Ginny, ktorá mala zrejme v pláne dvere vyvaliť. „Že je Harry niečo ako náš brat a je celkom logické, že ho chce jeho takmer sestra vidieť.“
                „Preto si myslíme, že by ste jej to mali umožniť.“ pridal sa aj George.
                „Máme totiž podozrenie.“
                „Že v prípade neumožnenia tejto takmer rodinnej návštevy.“
                „Je naša sestra schopná rozmlátiť dvere nielen vám.“
                „Ale pokračovať aj v búraní riaditeľovej kancelárie,“ uchechtli sa. Poppy na nich zamračene gánila a potom pozrela na maličkú druháčku, ktorá si už zrejme uvedomila, aký rozruch spravila a aj keď sa prestala zmietať, jej rozhorčenie sa jej jasne črtalo v tvári. A potom na ošetrovateľku uprela tie najnevinnejšie, najprosebnejšie a najväčšie hnedé oči, aké kedy videla a srdce Poppy Pomfreyovej sa okamžite roztopilo ako kocka ľadu na rozpálenej platni.  
                „Dobre teda, ale len na chvíľu,“ slabo sa usmiala a Ginny sa s radostným vypísknutím vrhla dnu a nezabudla pritom kopnúť Percyho do nohy.
                „Čo sa tam dialo?“ zamračil sa na ňu Ron, keď pribehla k posteli. Netrápil ju, rovnako ako ju netrápilo, ako sa týmto dvom podarilo nenápadne ostať vnútri. Len sa dívala na Harryho a pohľadom sa ubezpečovala, že je v absolútnom poriadku. Najradšej by sa naňho vrhla, to si ale v žiadnom prípade nemohla dovoliť. Dokonca ho nemohla chytiť ani za ruku. Cítila na sebe podozrievavé pohľady, ale ani tie ju netrápili. Venovala sa len jeho tvári a keď sa usmial, odvalil sa jej z hrudníka ten obrovský kameň, ktorý jej na ňom ležal od momentu, ako sa pustil na štadióne k oblohe.
                „Si v poriadku?“ potrebovala sa ubezpečiť.
                „Myslím, že áno, hoci to nedokážem odhadnúť, pretože som nadopovaný elixírmi,“ smutne sa zaškľabil. S úľavou si sadla na stoličku pri posteli. „Práve sme hovorili o mojej metle.“
                „Áno, počula som,“ prikývla so zvrašteným obočím. „To naštve.“
                „Uhm.“
                „Tak čo sa tam dialo?“ vyzvedal Ron.
                „Percy,“ jednoducho vysvetlila.
                „Aha,“ prikývol. Už sa nadychoval k ďalšej otázke, keď sa dnu vrhla pani Weasleyová.
                „Harry! Zlatko!“ zadýchane zabrzdila pri posteli okamžite ho kontrolujúc starostlivým pohľadom. „Si v poriadku?“
                „Áno, ja len...“
                „Primiestnila som sa k hradu v momente, ako sa na hodinách zjavilo smrteľné nebezpečenstvo a hneď som utekala sem. Percy mi povedal, čo sa stalo,“ ukázala na svojho syna, ktorý stál za ňou a nespokojne na nich zazeral.
                „Čo sa to tu deje?“ zamračene sa k nim prihrnula Poppy. „Molly?“
                „Ospravedlňujem sa,“ Molly k nej vrhla jeden pohľad, ale vzápätí sa venovala Harrymu. Proste sa ho musela dotknúť a zistiť, či je vážne v poriadku. „Ja len... od strachu som takmer zamdlela. Musela som prísť.“ Potom pozrela na svoje ďalšie deti kontrolujúc ich stav. „Dementori. Ako mohli?“
                „Ako si sa to dozvedela?“ nepozdávalo sa Poppy. Niežeby jej prítomnosť Molly vadila, boli predsa dlhoročné priateľky, len ju to šokovalo.
                „Poppy, Molly má doma isté hodiny, ktoré upozornia, ak sa jej deti ocitnú v nebezpečenstve,“ pristúpil k nim profesor Dumbledore. Videl Molly, ako sa ženie k hradu a vedel, kam zamieri. Hodil jeden pohľad na Harryho, žmurkol naňho a potom pokračoval. „Myslím, že by sme ti to mali vysvetliť,“ navrhol s pokojným úsmevom. Poppy sa na neho dívala, potom pozrela na Harryho spoza stiahnutého obočia, akoby sa snažila pochopiť, čo sa to deje. Jej pohľad sa uprel na Molly.
                „V tom prípade sa asi uvidíme často.“
                Na ošetrovni sa spustila diskusia, keď sa Dumbledore pustil do vysvetľovania. Poppy pochopila a Molly musela sľúbiť, že sa do hradu nabudúce takto nevrhne. Že sa proste spojí krb v jeho pracovni s Brlohom a najprv zistí, čo sa stalo. Molly sa potom rozčúlila, pretože sa jej nepáčilo, že sa Harry stal obeťou útoku dementorov. To sa nepáčilo ani Poppy a Ron im do toho začal kibicovať. Percy tiež nemohol ostať pozadu. Je nutné podotknúť, že Molly bola viac ako nahnevaná a sklamaná, že sa situácia až takto vyhrotila a že si to odniesol Harry.
                Harry sa na tú scénku díval a bol by najradšej, keby všetci vypadli a on sa mohol vrátiť k tomu, čo sa stalo a čo videl len v kruhu najbližších kamarátov. Bol samozrejme rád, že vidí Molly. V kútiku duše ale vedel, že má Poppy pravdu. Že sa tie dve ženy budú stretávať veľmi často. Opatrne sa natiahol k Ginnyinej ruke, ktorú mala položenú na posteli a jemne ju zovrel. Ako všetci, aj ona sa sústredila na takmer hádku. Potom sa k nemu ale obrátila, opätovala mu zovretie dlane a usmiala sa naňho. Pocity, ktoré ho zaplavili tesne pred pádom z oblohy, sa postupne vytrácali. V tej chvíli im stačilo len sa chvíľu držať.
                Hermionu tiež zaujala mierne nervózna výmena názorov. Stála však na druhej strane Harryho postele a kútikom oka videla, ako jej zovrel ruku. A ako sa naňho pozrela a usmiala sa. A ako sa ich tváre pomaly upokojili a nadobudli pohodový, takmer až harmonický výraz. Stiahla obočie. Konfrontáciu už nepočúvala, zamyslene sa zadívala na druhú stranu ošetrovne a niečo si nemo mrmlala pod nos.
                „Dobre teda,“ Molly sa napokon nechala presvedčiť, že dementori budú skutočne len na hraniciach pozemkov a dnu sa už nedostanú. Skontrolovala svoje deti a venovala posledné, materinské objatie Harrymu, keď ju Dumbledore odviedol preč.
                „A vy,“ obrátila sa k posteli Poppy. Všetkých prebehla pohľadom. Ginny skúmala o niečo dlhšie. „Teraz ma nebude zaujímať, či ste súrodenci alebo hocičo,“ prebodla pohľadom Harryho. „Pacient potrebuje oddychovať.“
                „Mne nič nie je.“
                „Za stanovovanie diagnóz tu platia mňa, pán Potter,“ zamračila sa. „Teraz odíďte, nechcem vás tu vidieť skôr, ako zajtra.“
                „Ale...“
                „Švihom, pán Weasley,“ vyháňala ich odhodlane. „Hybajte,“ hnala ich pred sebou ako stádo oviec.
                „Prídeme zajtra hneď ráno,“ sľubovala mu poslušne odchádzajúca Hermiona. Ron po ošetrovateľke nenápadne škaredo zazeral.
                „Ja tiež prídem,“ ticho sa ozvala Ginny. „Niekedy v priebehu dňa,“ nenápadne naňho žmurkla.
                „A vy si zjedzte tú čokoládu, vypite elixír a spite,“ prikázala mu ošetrovateľka od dverí, ktoré preventívne zabezpečila. Nebudú jej sem predsa tak neslušne vbiehať a robiť krik. Nikto. Harry si podráždene ľahol do postele. Mal toho na srdci a v hlave toľko, že zrejme nezaspí.

------

Celú nedeľu sa u Harryho striedali návštevy. Prišli nielen jeho priatelia, ale aj známi, chrabromilské metlobalové družstvo, Hagrid a dokonca aj Dumbledore, ktorý so svojím zverencom viedol rozhovor, v ktorom ho znova prosil o to, aby svoje vychádzky z klubovne obmedzil len na tie najnevyhnutnejšie. Nemyslel si, že by tam niekde Black bol, dementori boli pri strážení veľmi dôslední, ale čert nikdy nespí.
                „Videl som toho psa, pri zápase,“ vypustil neskôr Harry, keď osamel spolu s Ronom a Hermionou.
                „Toho z leta?“ spýtal sa Ron s vytreštenými očami. „On za tebou prišiel až sem? Je to vôbec možné?“
                „Áno, asi áno,“ prikývol Harry. „Bol na tribúne. Stál tam, videl som ho, keď sa zablyslo. A potom bol preč,“ mykol plecami. Tiež ho prekvapilo, že prišiel. Ak to teda bol on. Ale musel, žiadneho iného psa nikdy nevidel a tento už v lete vyzeral, akoby k nemu prechovával nejaké divné, nepochopiteľné city.
                „Počkaj,“ zahriakla ho Hermiona. „Vravíš, že si ho videl na tribúne?“ spýtala sa. Len prikývol. Úplne presvedčivo. „Ale to nie je možné,“ zavrtela hlavou s úsmevom. „Nie je možné, aby si na tribúne videl psa. Ako by sa asi ten pes dostal na tribúnu? Keby to bola mačka, veverička alebo vták, tak dobre. Ale pes? Nie je možné.“
                „Psy dokážu šplhať po stromoch.“
                „Nie, Ronald. Psy nedokážu šplhať po stromoch,“ prevrátila oči.
                „Dokážu.“
                „Bol to on,“ zamračil sa na ňu. „Bol to veľký, čierny pes. Presne ten istý, ako v lete.“
                „Harry, pes by sa po rebríku nevyšplhal na tribúnu, rozumieš?“ trpezlivo mu dohovárala.
                „Tak sa tam dostal iným spôsobom,“ nenechal sa presvedčiť. Bol si istý, že to bol on. V lete si ho prezrel a hoci sa stmievalo a pršalo, vtedy sa zablyslo a on ho videl úplne jasne.
                „Tak to musel byť Bes,“ šepol vydesene bledý Ron a díval sa Harryho. „Videl si znamenie smrti,“ priškrtene dodal.
                „To je tiež hlúposť,“ odfrkla si Hermiona. „Bes neexistuje.“
                „Ako to môžeš tvrdiť?“ vydýchol stále bledý Ron. „Sme kúzelníci, okolo nás sa vyskytujú celkom nepochopiteľné a nevysvetliteľné tvory. Všimla si si?“ škodoradostne natiahol. Nestrácal však smrteľnú bledosť. „Harry,“ vydýchol. „Nerád to vravím, ale umrieš.“
                „Vďaka, kamoš,“ nepresvedčivo sa zaškľabil. Mohol to byť Bes? Videl znamenie smrti a umrie?
                „Nezmysel,“ zamračila sa Hermiona. „Áno, sme čarodejníci a v našom svete existuje veľa podivných vecí. Ale Bes a ani iné smrteľné znamenia neexistujú. Keby to bolo nejaké zviera, ktoré by sa nazývalo znamením zla, dobre. To by som uznala. Ale podľa Trelawneyovej je to ZNAMENIE ZLA, predzvesť smrti... nič hmotné a reálne. Keby sa hovorilo, že vidíš kura a umrieš, v poriadku. Nikde, v žiadnej knihe nie je ale písané, že by bol Bes skutočný. Rozumieš?“ mračila sa na Rona. Harry musel pripustiť, že niečo na jej slovách je.
                „Môj strýko Bilius videl Besa a do dvadsiatich štyroch hodín umrel,“ mračil sa aj on. Po smrteľnej bledosti nebolo ani pamiatky. Teraz bol od rozhorčenia červený. Hermiona len s úsmevom nesúhlasne vrtela hlavou.
                „Ďalšia hlúposť. Nerada to pripomínam, ale už ubehlo dvadsať štyri hodín a Harry je ešte stále živý,“ víťazoslávne ďobla Harrymu do hrudníka. „A nevyzerá, že by sa chystal umrieť.“
                „To poteší,“ prikývol. „Tak to musel byť ten pes.“
                „Alebo si len videl tieň niečoho,“ povytiahla obočie nadšene mu ponúkajúc vlastnú verziu toho, čo videl.
                „Som si istý, že to bolo živé, veľké, chlpaté a čierne a bol to ten pes.“
                „Bol to Bes.“
                „Ach, Merlin,“ prevrátila oči. „Lámem nad vami palicu a odchádzam. Musím si spraviť úlohy,“ vrkla po nich a odišla.
                „Niekedy je na roztrhnutie,“ paprčil sa Ron. Potom opatrne pozrel na Harryho. „Že dokážu psy šplhať po stromoch?“
                „Možno, nejakí vytrénovaní,“ hlesol.  

------

Keď ho večer Pomfreyová prepustila, bol nadšením bez seba. Neznášal ošetrovňu a všetky tie nechutné elixíre. Dumbledore bol skutočne veľmi nahnevaný na správanie dementorov. Keď ho prišiel navštíviť, tak ho najprv upokojil, že to vôbec nie je hanba, že spadol z metly. Znova rozprával o tom, akí sú to nebezpeční tvorovia a akí majú vplyv na človeka. Áno, to vedel. Chcel sa však s niečím zveriť a to mohol len jedinej osobe.
                „Počul som ju znova, jasnejšie a bolo to hroznejšie,“ šepol, keď sedel spolu s Ginny pred vyhasnutým krbom v spoločenskej miestnosti v pondelok nadránom. Opierala sa oňho a on ju jednou rukou objímal. Boli zahrabaní pod dekou, jednu nohu mal však vonku. Nemohli si dovoliť tam zaspať a zima na nohe ho držala v strehu. „Chcel by som im to povedať, ale nemôžem. Upozornili by sme, že je niečo v neporiadku, keď si ju počula aj ty.“
                „Mohli by sme hovoriť, že som počula len niečo podobné,“ navrhla. Vedela, že im to chcel vážne povedať. „Nie práve tvoju mamičku, ale len výkrik. Oni o tom aj tak nič nevedia, mohli by si myslieť, že sa pri nich dá niečo také počuť a že my to počujeme,“ zavŕtala sa k nemu ešte viac a on ochotne upevnil objatie.
                „Nepoznáš riadne Hermionu,“ zaškľabil sa. „Tá ich má naštudovaných aj odzadu. Nenechá sa oklamať. Neverí mi ani to, že som videl toho psa,“ stiahol obočie.
                „A bol to vážne ten pes?“ skúsila.
                „Ja neviem,“ nešťastne hlesol. „Vážne som si myslel, že je to on, ale jej argumenty boli také silné, že si už začínam namýšľať, že som si niečo vymyslel,“ odfrkol. „Ron si stále myslí, že to bol Bes, ale keďže ešte stále žijem, tak už nie je jeho presvedčenie také silné,“ zasmial sa.
                „Nerob si z toho srandu,“ zamračila sa. „Ale vážne... ako by sa pes vyšplhal na tribúnu? Nemyslím si, že si nič nevidel a že sa ti len niečo zazdalo a tiež si nemyslím, že to bol Bes. Ale musí to mať nejaké iné vysvetlenie. Psy nedokážu šplhať na tribúny.“
                „Asi áno,“ zvraštil obočie. „Obaja odmietli, že to pôjdeme preskúmať.“
                „Čo chceš spraviť?“ okamžite vystrelila do sedu. Našťastie bola tma, tak sa aspoň nemusel dívať do jej zjavne rozhnevanej tváre.
                „No, chcem ísť von a skúsiť toho psa nájsť. Hermiona vraví, že má toľko úloh, že sa na tej akcii zúčastňovať nebude a vyhráža sa, že keď pôjdem po zotmení von, tak to na mňa povie a Ron sa tiež vyhovára, že on po žiadnom Besovi pátrať nebude. Tak som sa rozhodol, že pôjdem pred zotmením, aby to neprezradila a sám, pretože je Hermiona veľmi zaneprázdnená a Ron strachom celý bez seba,“ vyprskol.
                „Si normálny?“ rozhorčene sa spýtala.
                „Snáď áno.“
                „Nie, nie si. Dumbledore aj McGonagallová ťa upozorňovali, niekoľkokrát, aby si nikam nechodil. Či už pred alebo po zotmení. Niekde tam môže byť Black a keď sa budeš prechádzať, tak...“
                „Black tu už dávno nie je,“ prevrátil oči. „Aj najatí agenti prestali s mojim strážením. A Dumbledore tvrdí, že dementori strážia zodpovedne.“
                „Ale môže byť a môže číhať na svoju príležitosť. A ty sa budeš pokojne prechádzať po pozemkoch a čakať, kým na teba ten šialenec nezaútočí?“ neprestávala sa hnevať. „Kým ťa nezabije?“ jej hlas prešiel do šepotu.
                „Nie je tu,“ presvedčene tvrdil. „Myslím však, že ten pes tu je a chcem byť o tom presvedčený,“ pritiahol si ju znova k sebe. Rozhodne nemal v pláne ju niečím vydesiť. Už aj ľutoval, že jej to vôbec hovoril. „No tak,“ šepol.
                „Pôjdeš von, že?“ spýtala sa úplne zbytočne.
                „Vzhľadom k tomu, že máme tréningy a máme aj hodiny s Hagridom, tak budem musieť, nie?“
                „Ale to nie si sám.“
                „Preto som chcel tých dvoch. Ale obaja sa boja,“ odfrkol.
                „A preto pôjdeš sám.“
                „Nebudem mať inú možnosť.“
                „Si hlúpy,“ povzdychla. „A ja som tiež hlúpa, ale samého ťa nenechám ísť.“

------

V pondelok sa našťastie vrátil profesor Lupin a vyzeral hrozne. Napriek tomu sa usmieval a mali pohodovú, zaujímavú hodinu, s ktorou boli spokojní všetci. Sťažovali sa na profesora Snapea, ktorý ich prinútil robiť si úlohu z učiva, ktoré ešte nepreberali a on im veľkoryso povedal, že si ju robiť nemusia. Z čoho bola nešťastná Hermiona, pretože tá už svoju úlohu o rozdieloch medzi vlkolakmi a vlkmi už mala hotovú.
                A Slizolinčania sa začali Harrymu vysmievať. Veľmi sa im páčilo, ako Harry odkvacol pri dementoroch a padol z metly ako hnilá hruška a nezabudli sa mu poškľabovať pri každej možnej príležitosti. S Malfoyom v hlavnej úlohe, samozrejme.
                „Harry, mohli by sme sa porozprávať?“ zastavil ho profesor Lupin po hodine. Príliš mu to nevyhovovalo, pretože chcel ísť von hľadať psa, o ktorom bol presvedčený, že ho videl na štadióne. S Ginny. Ktorú síce odhováral, ale ktorá sa vyjadrila, že keď chce spraviť hlúposť a nenechá sa od nej odhovoriť, tak sa aspoň pokúsi dohliadnuť, aby tá hlúposť neniesla žiadne následky.
                „Áno,“ prikývol a pristúpil k profesorovi.
                „Počul som o zápase,“ pozrel sa mu do očí. „A o metle. Nedá sa už opraviť?“
                „Nie,“ zavrtel hlavou.
                „To mi je ľúto,“ povzdychol a obišiel stôl, aby stál priamo pred ním. „Profesor Dumbledore bol veľmi rozhorčený. Dementori museli sľúbiť, že už na pozemky neprídu. Tak by najbližšie malo byť všetko v poriadku a oni do zápasu nezasiahnu.“
                „Ale čo keď áno? Chcem povedať... Vraveli ste, že ich priťahujú pozitívne pocity. Radosť a nadšenie a iné. Že sa nimi živia. Čo keď budú mať hlad a čo keď ich ten dav nadšených študentov priláka?“
                „To je dobrá otázka,“ prikývol profesor. „To by sa, samozrejme, mohlo stať.“
                „Vy ste toho vo vlaku odohnali,“ skúsil opatrne. „Chcem sa spýtať, ako sa dajú odohnať? Chápte ma, keď prídu nabudúce a oni môžu prísť, musím byť pripravený.“
                „Tam bol len jeden,“ mávol nad tým rukou. „Áno, existuje jedno zaklínadlo, ktorým sa dá brániť pred dementormi. Ale je to veľmi ťažké. Veľa dospelých čarodejníkov sa nedokáže brániť dementrom,“ profesor znel láskavo a s úsmevom sa mu díval do očí.
                „Chcel by som sa to naučiť,“ v rýchlosti vypustil. „Teda, keď existuje nejaké zaklínadlo, chcem vedieť, aké to je a chcem sa to naučiť.“
                „Nie je to jednoduché,“ upozornil ho.
                „Ja to dokážem,“ pevne prehlásil. Vážne to chcel. Neznášal ich, počul pri nich svoju mamu a už dva razy odpadol. Chcel sa dokázať brániť.
                „Dobre teda,“ usmial sa naňho Lupin o čosi presvedčivejšie a veselšie. „Pokúsim sa ťa to naučiť.“

------

Profesorovo prehlásenie ho potešilo. Dalo mu akúsi nádej, že už nebude musieť počuť svoju mamu krátko pred svojou smrťou. Ako prosila Voldemorta, aby ho nezabíjal. Myslel si, že mu dá profesor len nejakú formulku, ktorú sa naučí a bude to. Povedal však, že budú mať súkromné hodiny. Takže to skutočne nebude jednoduchú. To mu ale neprekážalo. Bol pevne rozhodnutý naučiť sa proti nim bojovať.
                „To bude fajn,“ usmiala sa Ginny, keď spolu šli po pozemkoch. Ďaleko, až za Hagridovu chatrč, za jazero, medzi stromy a on sa díval, či sa niekde niečo nepohne, či sa niekde neobjaví ten pes. „Potom ma to naučíš.“
                „To určite,“ sľúbil. „Nechcel by som, aby si ju počula,“ siahol jej po ruke a zovrel ju. V druhej ruke mal prútik. Overil si, že Petrificus Totalus bude fungovať aj na psa a šli von o niečo odvážnejšie. Nielen to povzbudilo ju, zaklínadlo poznala samozrejme aj ona, ale najmä jeho, pretože mal strach, aby sa jej niečo nestalo, ale bola taká tvrdohlavá, že ju nedokázal od takzvanej spolupráci odhovoriť. Takže boli pripravení v prípade nebezpečenstva znehybňovať.
                „Necítila som ich, tam na štadióne. A nepočula som ju,“ nadhodila.
                „Asi boli ďaleko, alebo sa zamerali len na mňa. Na nikoho nepôsobili, dokonca ani na Diggoryho a ten bol blízko.“
                „Sú to nechutné tvory,“ striasla sa. Mierne pribrzdili. Boli už dosť ďaleko. Napravo bol Zakázaný les, ale tam v pláne nemali ísť, aj keď práve tam by sa mohol pes skrývať. Hoci, medzi nebezpečnými tvormi, ktorými je Zakázaný les zamorený, by sa mu zrejme nedarilo. Aj tak to chceli len skúsiť. Pozemky sú také rozsiahle, že by ho mohli aj v desiatich hľadať niekoľko dní. Takže šlo vlastne len o šťastie.
                „Sú,“ prikývol obzerajúc sa. Les hustol. Vľavo, v diaľke, bola vstupná brána. Priamo pred nimi jazierko. Harry si povzdychol. Nikde sa nič nehýbalo, dokonca ani vtáčiky tu nelietali. Sadol si na veľký kameň. „Profesor vravel,“ začal rozprávať takmer šepky. „Vieš, ako som odpadol,“ pozrel na ňu. Mierne prikývla. „Že to nie je moja slabosť. Že na mňa vplývajú preto tak, lebo som zažil v živote hrozné veci, ktoré nikto iný nezažil“ stiahol obočie. „Prežitú smrť, iné to nemôže byť.“
                „Áno,“ v tichosti prikývla. „To dáva zmysel.“
                „Preto sa nemusím hanbiť, keď odpadnem,“ pozrel sa jej do očí so strachom.
                „Nemusíš,“ prikývla. „Keby to Malfoy a tí jeho pätolízači vedeli, nesmiali by sa,“ pevne prehlásila a mierne ho odstrčila, aby si sadla na kameň vedľa neho. „Harry, hanbíš sa?“ skúsila. Sklonil hlavu.
                „Už som dvakrát odkvacol,“ zaškľabil sa.
                „Tak sa hanbi,“ mykla plecami. Neveriacky na ňu pozrel. „Čo pozeráš? Vysvetlil ti to profesor Lupin. Keď ti toto vysvetlenie nestačí, tak sa hanbi,“ pohodila hlavou.
                „Nie, nehanbím,“ stiahol obočia a znova sklonil hlavu. „Ibaže, pokiaľ sa s nimi nenaučím bojovať, bude to ponižujúce. Chápeš? Nikto iný neodpadáva. Len ja. A či som prežil alebo nie...“
                „Harry, ticho,“ prerušila ho a zovrela mu rameno. Pozrel na ňu. A pozrel, kam mieri jej prútik. Okamžite boli na nohách.
                Bol tam. Buď ho prilákal ich hovor, alebo ich pach, ale bol tam. Približoval sa k nim, uprene sa na nich dívajúc s mierne sklonenou hlavou. Harry tiež namieril a srdce sa mu rozbúchalo. Nevrčal, vyzeral dokonca mierumilovne.
                „Je to on,“ šepol so zvláštnym pocitom radosti. Pes zastrihal ušami. „Áno, je to on.“
                „Budeme znehybňovať?“ šepla. Začul, že je jej hlas presýtený strachom. Zdvihol ľavú ruku, aby si ju pritiahol k sebe a spravil polkrok vpred, aby bol medzi ňou a psom. 
                „Nie, jedine keby zaútočil,“ povedal schválne polohlasne. Pes sa približoval už len veľmi pomaly, z nohy na nohu. Jeho oči strieľali z Harryho na jeho prútik. Mierne vyceril zuby a Harryho ruka sa zachvela. „Prečo ma sleduješ?“ spýtal sa psa. Samozrejme odpoveď nečakal. Vedel však, že psy dokážu vyrozumieť, alebo vycítiť, čo človek hovorí. „Čo chceš? Bol si skoro mesiac pri Brlohu, teraz si tu a videl som ťa na štadióne. Čo chceš?“
                „Myslíš, že si sadne a pokecá si s nami?“ hlesla mu do ucha. Strhli sa, keď pes zakašľal. Alebo čo to spravil. Vydal zvuk, akoby sa dusil, či čo. Každopádne stál dva metre od nich, so sklonenou hlavou a jeho žlté oči...
                „Tie oči,“ Harry stiahol obočie. „Videli sme ich pri Hagridovi. Takže nás sleduje.“
                „Zrejme áno, mohol by to byť on. Je to zvláštne, ale necítim strach,“ dívala sa na psa. Vážne. Zrazu si bola istá, že im ten pes neublíži. Jej ruka zvierajúca prútik klesla.
                „Tiež mám ten pocit,“ povedal Harry. Napriamil sa dívajúc sa na pokojného psa, na ktorom by sa možno dokázal aj povoziť, taký bol obrovský a uvoľnil sa. Sklonil prútik. Pes sa ani nepohol. Jeho žlté oči strieľali z jedného na druhého, stále v strehu, ale vôbec nie nebezpečne. Potom si ľahol na zem a začal sa k nim plaziť.
                „Chce sa k tebe dostať,“ šepla mu tesne pri uchu. Vedela, že sa so psom nedokážu porozprávať, ale mala pocit, že im rozumie. Možno je to nejaký čarovný pes. „Budem v strehu.“
                Harry prikývol a čupol si. Pes bol od neho už len na meter. Možno bol tým najväčším hlupákom na svete, možno riskoval nielen odhryznutie ruky, ale aj život a to nielen svoj, ale pomaly pustil prútik na zem a ešte pomalšie natiahol ruku k obrovskej tlame. Pes úplne bez strachu prekonal posledné centimetre a položil svoj ňufák na Harryho dlaň, ktorý ani nedýchal.
                Pes zakňučal a olízal mu dlaň. Potom potichu štekol. Samozrejme, že sa zľakol a padol na zadok. Za chrbtom cítil Ginnine nohy, do ktorých narazil. Pes sa prevrátil na chrbát. Jasne krútil chvostom. Ostal ležať na chrbte, s hlavou vykrútenou a díval sa na nich.
                „Myslím, že sa chce hrať,“ potichu sa zasmiala Ginny.

TOPlist