Väzeň z Azkabanu 2.


„Mrzí ma to,“ hlesol Harry, keď kútikom oka videl prichádzať od domu Ginny. Sedel na lávke pri jazierku a nohy mal namočené v teplom zohriatej vode.
                „Nemá ťa čo mrzieť,“ zabrblala a posadila sa vedľa neho. Vyzula si sandále a nasledovala jeho príklad. „Ak to je niekoho vina, tak potom otcova. Hovoril si mu to, to on si tvrdil svoje.“
                „Skazil som celé prázdniny,“ vypustil nešťastne myšlienkami sa nachádzajúc v Egypte, z ktorého museli po necelých dvoch týždňoch odísť. Mali tam byť mesiac, ale všetko sa pokazilo.
                „Nič si neskazil,“ zavrtela hlavou. „Nikoho to tam už nebavilo...“
                Do Egypta prišli s tým, že tam strávia celý mesiac. Vlastne sa mali vrátiť týždeň pred začiatkom školského roka. Ibaže ich tam vyčíhali novinári, ktorí ich začali lačne prenasledovať s úmyslom vytiahnuť z Harryho interview. Vedel, že to tak dopadne. Vystríhal ich, ale Artur si trval na svojom. Mal s Prorokom dohodu, či skôr zmluvu. Ako víťaz ich hlavnej výhry, čiže ako Arturovi sponzori, chceli vedieť, ako s výhrou naloží, aby mohli priniesť informáciu svojim čitateľom a zároveň prípadným záujemcom o ďalšie žrebovanie. Preto Artur, prvé čo spravil, keď prišli do Egyptu, zavolal fotografa, aby ich vyfotil pred pyramídou a fotku poslal do Proroka. A Harryho, ako nového člena rodiny, chcel mať na fotke tiež. Darmo sa vzpieral a vystríhal, pán Weasley vedel, čo to môže spôsobiť, napriek tomu nechcel ustúpiť. Harry BOL členom ich rodiny a na rodinnej fotke chýbať nemohol. A tak sa vyfotili.
                Problémy nastali už po piatich dňoch. V Prorokovi sa objavila fotografia aj s Harrym, ktorý sa na nej síce snažil skryť za Ronom, ale aj tak sa ho dalo zazrieť a fotka zrejme musela behom chvíli obletieť svet, ako sa vyjadrili dvojčatá. Mnoho novinárov chcelo niekde vystriehnuť Weasleyovcov a Harryho. A akosi sa im darilo vždy dozvedieť, čo majú v pláne. Našli ich v Údolí kráľov aj v Luxore. Tak sa stalo, že sa Weasleyovci napokon venovali len tomu, aby pred nimi stihli ujsť. Našli ich aj v prenajatom čarodejníckom domčeku, ktorý im vybavil Bill a to už bolo na Molly priveľa. Rozhodla, že dovolenka končí a oni sa vrátia domov.
                Behom relatívne pokojného prvého týždňa videli dosť. To boli slová takmer všetkých, okrem Percyho, samozrejme. Ten, keby mohol, prezrie úplne všetky pyramídy, hoci sa všetky na seba ponášali svojimi čarodejníckymi zabezpečeniami a aj minulosťou. Všetci boli fascinovaní pri prvej, aj druhej pyramíde. Nadšenie prejavovali aj pri tretej. Ale pri štvrtej sa už len nudili a dvojčatá špekulovali, ako niekde v pyramíde zavrieť Percyho (keď už sa museli aj oni zúčastňovať takmer identických prehliadok), keď to ich brat tak žral. A Bill by im možno aj zasekundoval, keby ich nepristihla Molly a nezachránila Percyho v poslednej chvíli.
                Molly bola síce mierne roztrpčená, ale po skoro dvoch týždňoch vedeli, že z dovolenky už nemajú absolútne nič. Novinári museli mať špehov pri všetkých turistických (a najmä čarodejníckych) miestach. Po hodine, čo sa tam zjavili Weasleyovci, sa na tom istom mieste vynorili aj novinári. A Weasleyovci potom prchali. Najskôr do domčeku, neskôr k Billovi domov. Ten mal ale len jednoizbový byt. A keďže sa správy rozšírili, už by sa im nenápadne nepodarilo prenajať nič, tak sa teda vybrali naspäť.
                Nikto Harrymu nič nevyčítal. Vážne. To si len on namýšľal, že za to môže, aj keď vlastne mohol. Ale bol to Artur, so súhlasom Molly, ktorý ho presvedčil, aby sa vyfotili spoločne. A nahlas to aj priznali. Harryho pocit viny to ale nezmiernilo.
                „Ale bavilo,“ nedalo mu.
                „Chodiť po štyridsaťstupňových horúčavách po rozpálenom piesku? Alebo sa skryť pred dusnom v smradľavej a plesnivej pyramíde?“ s úškľabkom sa naňho pozrela. Jeho výraz jej ale úsmev z tváre zotrel. „Harry,“ hlesla nešťastne. „Prestaň sa tváriť takto. Nie je to tvoja vina, na tom sa zhodli všetci. Boli sme s Billom skoro dva týždne, naši boli za ním cez Vianoce a bol doma pred rokom. To je viac, ako za celých posledných päť rokov. Mame to stačilo a ver, že Billovi ešte viac. A tiež dvojčatám. Vedia sa predstaviť na oveľa zábavnejších miestach, ako pod sfingou, ktorá by ich bavila len v prípade, keby jej mohli položiť pod zadok rozbušku,“ zahihňala sa. Harrymu sa predsa len podarilo usmiať. „No vidíš, takto je to lepšie,“ usmiala sa a chytila ho za ruku.
                Cítil, že to napätie z neho odchádza. Toto potreboval. Od chvíle, kedy Molly zahlásila, že sa vracajú, cez príchod a príkaz, aby sa vybalili, až po jeho útek z domu, aby si sadol práve sem. Nechápali to, ale rozhodli sa to neriešiť. Proste to tak bolo a zrejme to tak malo byť. Konečne sa cítil aspoň trocha uvoľnene a pokojnejšie.
                „Vážne si myslíš...“
                „Vážne si to myslím,“ okamžite ho prerušila. „Naposledy, Harry. Nie je to tvoja vina a všetci to vedia. Nemusíš sa cítiť vinne, ani nič podobné. Jasné?“ stiahla obočie. Pozrel sa na ňu. Nikdy by si nepomyslel, že tak malé dievča sa môže tak hrôzostrašne mračiť. Pomyslel si na slová jej bratov. Ginny dokáže byť nebezpečná. Uškrnul sa.
                „Jasne,“ prikývol. „Keď som si doteraz nebol istý, tvoj výraz ma presvedčil.“
                „Čo je s mojím výrazom?“ nasrdenie vystriedalo zarazenie aj s miernym zapýrením.
                „Vážne netušíš, ako sa tváriš, keď sa naštveš?“ uchechtol sa. Nemo zavrtela hlavou. Zasmial sa ešte viac. „Ako Snape v menšom vydaní.“
                „Toto si prehnal,“ zamračila sa a chňapla chechtajúceho sa Harryho po ramene. Neprestával sa smiať, nedalo sa inak, len sa k nemu pridať. Aspoň sa jej ho podarilo rozosmiať, čo sa za posledných pár dní nepodarilo ani dvojčatám. „Budem sa musieť na ten výraz pozrieť do zrkadla,“ vypustila, keď sa dosmiali. Harry sa cítil oveľa lepšie, než pred chvíľou.
                „Ďakujem,“ díval sa Ginny do očí. Veľmi dobre vedela, za čo ďakuje. Opätovala mu úsmev. Chcela povedať, že nemá za čo a že ho už nechce nikdy vidieť takto sa zbytočne obviňovať, miesto toho však prevrátila oči, keď začula hlas svojho brata.
                „Hej, vy dvaja! Nevideli ste Prašivca?“
                „Nemám na robote nič iné, len kontrolovať tvojho potkana,“ zaprskala a vyvliekla si ruku z tej Harryho. Ron ju počuť nemohol a Harry po očku pozeral, ako sa Ginny naštvane obúva do sandálov.
                „Nevideli,“ obrátil pozornosť na svojho kamaráta. „Čo mu zase je?“
                „Neviem,“ mykol plecami. „Čo sa tváriš, ako...“ chcel sa spýtať sestry, keď okolo neho dupala preč do domu.
                „Sklapni,“ sykla. Ron sa za ňou zamračene díval, až kým sa nestratila za stromami.
                „Vyrušil som vás?“ natiahol ironicky, keď sa pozrel dole, na kamaráta. Zviezol sa vedľa neho.
                „Vlastne áno, vyrušil,“ priznal Harry. Ron naňho vytreštil oči a sčervenel. „Práve ma totiž presviedčala, že ten Egypt nie je moja vina,“ Harry sa díval na hladinu jazierka, na ktorej bolo niekoľko lekien.
                „Aha,“ prikývol Ron. „Egypt ale tvoja chyba nie je,“ oznámil mu.
                „Uhm,“ zahundral Harry s prikývnutím. Ron sa naňho opatrne díval. Pokým Harry spomínal na jeden z incidentov s novinármi, Rona znútra žralo niečo iné.
                „Ty, Harry,“ oslovil ho po chvíli. Harry k nemu otočil hlavu. Kamarát sa mu zdal nervózny, akoby s niečím bojoval.
                „Áno?“
                „Čo robíš s mojou sestrou?“ vyhŕkol Ron v rýchlosti a odvrátil od Harryho pohľad.
                „Ehm, čo s ňou mám robiť?“ Harry vyvalil oči.
                „Nooo, veď vieš,“ Ron sčervenel ešte viac. „Stále ste spolu, stále sa o niečom bavíte a tak. Nie si do nej zabuchnutý?“ konečne sa prinútil mračiac pozrieť Harrymu do očí.
                „Čože?“ vyprskol ten. „Ako si na to prišiel?“
                „Neviem,“ mykol plecami. „Ale je to divné.“
                „Ron, v Komnate sme obaja takmer prišli o život. Zachránil som ju, ale vlastne aj ona zachránila mňa. A to nás zblížilo. Rovnako ako s Hermionou. Mám Ginny rád rovnako, ako Hermionu. Chápeš? A okrem toho, nie sme stále spolu.“
                Rona zmienka o Komnate zarazila. Ale áno. To spoločné dobrodružstvo ich mohlo zblížiť. Veď predsa vďaka trolovi sa skamarátili s Hermionou. A pritom nešlo o nič také nebezpečné, ako bola Komnata. Ibaže dávať do jednej úrovne Hermionu a jeho sestru – to sa mu príliš nepozdávalo. Ale to robil Harry. Preňho boli rovnaké. Pre Rona to bola Hermiona, potom dlho nič a až potom sa tam niekde zjavila jeho malá, často krát protivná a hašterivá sestra. Nie že by ju nemal rád, akurát bolo zvláštne dávať ju do jednej úrovne s Hermionou. Harry ale vlastne s Ginny nemal žiadne zlé skúsenosti, preto ju mohol mať rovnako rád, ako Hermionu. Ronovi ani vo sne nenapadlo, že za týmto jeho zrovnávaním môže byť aj niečo iné.
                „Dobre, nie ste stále spolu, ale ste spolu častejšie, ako by sa medzi dievčaťom a chlapcom patrilo,“ mierne zvraštil obočie. Harry naňho pobavene pozrel.
                „S Hermionou sme bývali častejšie a aj s ňou budeme častejšie,“ nadhodil.
                „No áno, to možno áno,“ privolil. Chvíľu panovalo ticho, ozýval sa len spev vtákov. Dívali sa, ako sa hladina jazierka mierne vlní. „Ona bola do teba zabuchnutá, vieš?“ hlesol Ron potichu. „Kedysi.“
                „Ja viem, prezradila mi to,“ úplne samozrejme pritakal. Ron naňho už znova vyvalil oči. To sa mu zverila aj s týmto? To vôbec nebolo normálne.
                „A nie je? Do teba zabuchnutá?“ skúsil.
                „Nie,“ zavrtel hlavou. „Počuj, Ron. O čo konkrétne ide?“ opatrne sa spýtal.
                „Ale o nič,“ mávol rukou mierne sa červenajúc. Nesmelo pozrel na Harryho, ktorý ho uprene pozoroval. Sčervenel ešte viac. „Proste mi je protivné predstaviť si vás dvoch, no, veď vieš...“ s ťažkosťou vypustil. Tentoraz sa zapýril Harry.
                „O to vážne nejde,“ zaprotestoval dôraznejšie. „Ron, mal som len trinásť. Vôbec netúžim po tom niekoho bozkávať,“ zaksichtil sa takmer až znechutene. Aj Ron sa pri tej predstave nezatváril úplne najoptimálnejšie. „A okrem toho, ak by mi náhodou niekedy napadlo nejaké dievča bozkávať,“ kriticky červenel, „Ginny by to nebola. Veď to je rovnako hrozná predstava, ako bozkávať Hermionu, nie?“ mierne sa striasol. Ron sčervenel ešte viac, ak to vôbec bolo možné.
                „No, pre mňa je úplne nechutné predstaviť si bozkávanie s Ginny,“ potichu sa zachechtal.
                „Jasne, je to tvoja sestra,“ prikývol Harry. „Ale tak, Hermionu by si bozkával?“ pozrel na Rona. Jeho ryšavý priateľ stuhol a tváril sa, že ho prepočul. „Čo?“ pripomenul sa Harry.
                „No, áno, je to úplne hrozné,“ nakoniec z neho vyšlo. A bolo to hrozné, to fakt. Veď to bola Hermiona!
                „No vidíš. Máme ich radi, obe. Aj ty a aj ja. Ale to je asi tak všetko. Nikdy ich nebudeme bozkávať ani to ostatné všetko, čo...“ zarazil sa. Vymenili si pohľady. Ani jeden z nich vlastne poriadne nevedel, čo všetko sa pri tom robí.
                „Hrozné,“ zavrtel hlavou Ron a rozchechtal sa. A Harry sa k nemu pridal. Smiali sa nad tými predstavami dosť dlho. „A bude to tak stále?“ spýtal sa Ron, keď sa napokon upokojili.
                „Myslím, že áno,“ prikývol Harry. „Myslím, že sa mi bozkávanie s nimi bude zdať protivné vždy.“
                „To som nemyslel!“ vyhŕkol Ron. „Nemyslel som bozkávanie,“ mierne sa striasol. „Myslel som to, že budeš stále s Ginny.“
                Harry sa naňho pozrel. Možno začal pomaly chápať, čo kamaráta tak štve. Nepáčilo sa mu, že toľko času venuje Ginny, že je vlastne skoro stále s nimi a že Ron nemá svojho kamaráta len pre seba. Ron začal žiarliť, to Harry pochopil.
                „Asi áno,“ prikývol napokon. Nerád by sa dotkol Rona, ale Ginny nemienil odsunúť na vedľajšiu koľaj ani náhodou. „Ale nie zase až toľko. Má kamarátov, má iné hodiny, než my, ale ak to bude možné a ak bude chcieť, samozrejme, tak s ňou budem,“ dodal nesmelo sa dívajúc na Rona, ktorý len prikyvoval.
                „Bude to tak musieť byť. Mamka nás prizabije, ak ju budeme ignorovať aj tento rok,“ opätoval Harrymu pohľad. „Ale nie zase až tak často. Nevieš si predstaviť, čo dokáže, keď sa rozzúri,“ nasilu sa uchechtol a pozrel na opačnú stranu jazierka.  Harry si len povzdychol.
                „Ron, si môj najlepší kamarát a na tom sa nezmení nikdy nič,“ pomaly vypúšťal slová. „Si môj najlepší chlapčenský kamarát,“ dodal ešte viac neistejšie. „Ale Ginny a Hermiona, sú moje najlepšie kamarátky a...“
                „Jasne,“ prerušil ho Ron oveľa istejšie. S úsmevom pozrel na Harryho. „Ani ja nebudem robiť rozdiely medzi tebou a Hermionou. Ale nenahneváš sa, keď svoju diabolskú sestru nebudem brať až tak...“ zamyslene stíchol hľadajúc tie správne slová. Harry tiež nevedel, aké slovo by sa tam hodilo.
                „Nie,“ zavrtel hlavou. „Proste sme všetci najlepší kamaráti.“
                „Správne.“
                Znova sa rozhostilo ticho. Obaja zamyslene pozorovali okolie.
                „Tak, čo je s Prašivcom? Niekde sa po tej ceste zašil? Ani v Egypte nevyzeral príliš zdravo.“

------

Po návrate do domu vyzeralo byť všetko v poriadku. Weasleyovci sa povybaľovali, Molly chystala večeru a Artur sa zašil vo svojej dielni. Dvojčatá robili ktovie čo vo svojej izbe a Percy zrejme písal list svojej priateľke. Ktovie, čo v ňom stálo. Možno ospevoval pyramídy a starogréckych čarodejníkov a možno sa sťažoval, že toho nevidel viac, pretože museli zvláštnou zhodou okolností odísť skôr.
                „Nepozdáva sa mi to, Ginevra,“ krútila hlavou jej matka stojac pri šporáku, na ktorom sa niečo varilo a to niečo zúrivo miešala začarovaná vareška. Jej dcéra sedela za stolom a s prevracaním očí čistila hromadu zemiakov. „Možno by si to mala nechať na Rokfort.“
                „Je to moja kamarátka,“ nedala sa. „A sú prázdniny. A býva za kopcom! Prečo by som ju nemohla ísť navštíviť?“
                „Prazvláštna kamarátka,“ mrmlala si pod nosom Molly. „A jej ešte prazvláštnejší otec.“
                „Kto?“ spýtal sa Ron, keď vstúpili s Harrym do kuchyne. Harry si okamžite vzal do rúk nožík a prisadol si k Ginny, aby jej pomohol. Molly sa naňho zarazene pozrela, ale potom len mávla rukou. Chlapcovi sa tieto domáce práce jednoducho nezdajú zvláštne tak, ako sa zdali jej synom. Ron tiež pozrel nechápavo, ale potom zavrtel hlavou a natiahol sa za jablkom.
                „Luna Lovegoodová,“ prezradila Ginny a vďačne sa pousmiala na Harryho. „Mama mi nechce dovoliť ísť ju navštíviť. A to býva za kopcom,“ vysvetľovala skôr Harrymu, ako bratovi. Rozhodla sa chabé priateľstvá z minulého roka upevňovať. Colin a práve Luna boli jej najlepší priatelia. Ale zanedbávala ich, vplyvom všetkých tých udalosti. Colin neprichádzal do úvahy, ani poriadne nevedela, kde býva, teda vedela, ale netušila, kde v Anglicku sa to nachádza. S Lunou to bolo iné, tá bývala pol kilometra od ich domu a vážne nechápala, prečo sa mama tak krúti, aby jej to povolila. Kedysi normálne chodili do dediny. Teraz nemôžu ani nos vytiahnuť z domu?
                „Tá šibnutá?“ zaškľabil sa Ron.
                „Nie je viac šibnutejšia, než ty,“ škaredo naňho pozrela. „Je zvláštna, ako povedala mama, ale šibnutá nie je.“
                „A prečo nemôžeš ísť na návštevu?“ nechápal Harry. „To kvôli tomu?“ opatrne skúsil.
                Pre Molly to bola citlivá téma. Pre niekoľkými dňami, keď ešte boli v Egypte, sa zjavil článok, že z Azkabanu utiekol nejaký vrah. Sirius Black sa volal. A Molly bola od tej chvíle akási ustráchanejšia a nervóznejšia. Možno sa aj preto tak rýchlo vrátili z Egypta.
                Dvojčatá, na rozdiel od Molly a tiež ich otca, vyjadrili hlboký obdiv k Siriusovi Blackovi. Pretože sa ešte nikomu nikdy nepodarilo z Azkabanu ujsť, až teraz práve onému chlapovi. Niekoľkonásobnému vrahovi a nebezpečnému šialencovi, ako hlásali noviny. Harry nad touto novinou len mykol plecami. Neobdivoval, neobviňoval a nevydesil sa, ako Molly. Áno, bol to vrah a šialenec, ale čo by chcel spraviť Weasleyovcom?
                „Presne kvôli tomu,“ prikývla Molly a nervózne pozrela na svoje deti. „Môže byť kdekoľvek a nikto z nás nebude hazardovať,“ prísne zazerala po svojej dcére.
                „Mama, ak ten človek ušiel, myslíš, že je ešte v Anglicku?“ prevrátila oči Ginny. Spočiatku ju tá novina vydesila. Alebo teda fotka, ktorú videla. Ale dvojčatá boli v pohode a Harry bol v pohode a jej netrvalo dlho, aby bola tiež v pohode, keď bol Harry v pohode.
                „Tiež si myslím, že keď ušiel, posledné čo by si prial, by bolo ostávať tam, kde ho všetci hľadajú,“ pridal sa na Ginninu stranu Harry. „Ten je už dávno na druhej strane zemegule.“
                „Je jedno, kde je alebo kde nie je,“ zamračila sa na nich Molly. „Je to vrah, prívrženec Vy – viete – koho a šialenec, ktorý je schopný všetkého. Napríklad aj toho, že sa potuluje po Anglicku. Preto budete na našich začarovaných pozemkoch a nechcem počuť nič, už ani jednu pripomienku, že by ste chceli ísť niekde inde. A hotovo,“ uzavrela tému.
                Ron hrýzol už druhé jablko, keď pozrel zvedavo na Harryho. Ten len mykol plecami. Molly sa mu zdala zbytočne nervózna, alebo teda dobre, chápal jej obavy, ale skutočne si nikto normálny nemôže myslieť, že by Sirius Black nevyužil príležitosť a keď už raz bol na slobode, že by neušiel, čo najďalej sa len dalo. Najmä, keď po ňom pátralo celé ministerstvo.  A zdalo sa mu, že sa naňho Molly dívala zvláštne, akoby skrúšene. Tiež Artur bol akýsi zadumanejší. Možno toho človeka poznali z prvej vojny. Bojovali vtedy predsa proti Voldemortovi a zrejme bojovali aj proti tomu chlapovi. Možno vedeli, čoho všetkého je schopný. V tom prípade by sa ich obavy dali pochopiť, ale zase, ten chlap je už určite tisícky kilometrov ďaleko.
                Harry pozrel na Ginny, z ktorej sklamanie takmer hmatateľne sálalo. Zamračene škrabala zemiak. Vedel, čo chcela cez prázdniny robiť. A Luna v jej plánoch figurovala na popredných priečkach. Poznali sa od škôlky, v škole, keď teda bola Ginny samou sebou, sa spolu bavili a kamarátili a bývali blízko seba. Je logické, že ju chcela ísť navštíviť a zrejme by to platilo aj opačne. Aby Luna prišla k nim. Nech by jej rodina bola akokoľvek zvláštna. Ginny mala Lunu rada a Harry sa pristihol, že vlastne aj on má Lunu rád, aj keď ju vôbec nepoznal, ale keď ju mala rada Ginny, musel ju mať rád aj on. Zvláštne.

------

Po udomácnení sa život v Brlohu posunul zase do svojich starých koľají, ktoré boli pošramotené Denným Prorokom a stále sa objavujúcimi článkami o márnom pátraní po Siriusovi Blackovi. Harry na tie články po týždni prestal reagovať, zato pani Weasleyová sledovala Prorok oveľa precíznejšie, než tomu bolo v minulosti.
                Oslavu narodenín, ktoré Harry strávil v Egypte, sa rozhodla Molly zlúčiť a oslávili ich naraz hneď traja. Ako Harry, tak aj Ginny a Percy. Harryho najviac potešil Hermionin darček, ktorá mu z Francúzska poslala servisnú súpravu na metly. S Ronom sa potom tri dni starali o všetky metly, ktoré sa nachádzali v Brlohu. Ron mu ešte v Egypte daroval vreckový špiónoskop, ktorý bol zrejme pokazený, pretože sa pravidelne točil, aj keď v Brlohu špión, ani žiaden iný nepriateľ, nemohol byť. Možno tak Percy, ktorý dostal z Rokfortu list aj s odznakom hlavného prefekta a potom chodil po Brlohu ako páv, za čo si vyslúžil pár štipľavých poznámok ako od dvojčiat, tak aj od Ginny.  Ginny mu ešte v Egypte darovala malú sošku pyramídy, na ktorej sa potom pri spomienkach na Afriku (a najmä na neúspešné uväznenie Percyho v pyramíde) spoločne zabávali.
                Tak sa stalo, že jednu sobotu Molly upiekla síce tri, zato oveľa menšie torty. A každému svojmu dieťaťu, vrátane Harryho, venovala nové habity.
                „Tu si!“ vyhŕkol v ten deň Ron sediac spolu s Harrym a Ginny pod stromom. Pchal sa už asi piatym kúskom torty. „No ty teda vyzeráš,“ zakrútil nosom nad svojím potkanom, ktorý bol ešte oveľa vypĺznutejší, než keď ho Harry videl naposledy. „Budem ho musieť nechať v Šikmej prezrieť,“ starostlivo si obzeral Prašivca.
                „Na tvojom mieste by som ho nechala v pokoji uspať a zaobstarala by som si nové zviera,“ navrhla Ginny s odporom sa dívajúc na potkana, ktorý vyzeral, že už má svoje dni zrátané.
                „Keď budeš mať svoje zviera, môžeš o ňom rozhodovať,“ vŕkol po nej. Potom sa začal prihovárať potkanovi, ktorý sa k nemu túlil.
                „Je to chudák,“ Harry stál na strane Rona a potkana. „Ale tak, keď ho prezrú, tak by mu mali pomôcť, nie?“
                „Pomáhajú nádejným prípadom, nie strateným,“ zasmiala sa Ginny. „A Prašivec bol strateným prípadom odjakživa. Čo vlastne dokáže? Nič. Len spať, žrať a spať.“
                „V poslednej dobe akosi ožil,“ namietol Harry. A bola to pravda. Prašivec väčšinu času strávil tým, že stále pobehoval.
                „Možno posledný nádych pre koncom.“
                „Bež do čerta,“ zaprskal Ron po sestre a postavil sa s úmyslom ísť do domu a spýtať sa matky, ako by sa dalo jeho miláčikovi pomôcť. „Možno je lenivý a spavý a možno je práve teraz nechutný, prepáč, Prašivec, ja to tak nemyslím, ale stále je to môj kamarát a nedovolím, aby si o ňom tak rozprávala.“
                „Ale veď dobre! Prepáč!“ volala za ním jeho sestra. „Aj tak je odporný,“ fľochla po Harrym, či má rovnaký názor.
                „Krásavec to nie je, to je pravda. Ale momentálne je asi chorý a my by sme mali podporiť aspoň Rona, keď už nebudeme podporovať potkana, nie?“ povytiahol obočie. Trocha sa zahanbila.
                „Máš pravdu,“ privolila. „Asi som sa dotkla jeho citov, ale je to Ron, on sa dotýka mojich citov tiež často,“ zaškľabila sa. A Harry sa musel uchechtnúť.
                „Nehovorme mu to,“ navrhol neprestávajúc sa uškŕňať.

------

„Molly, nemali by sme tie deti držať v úplnej izolácii,“ nadhodil Artur jeden večer sediac s manželkou v obývačke pri šálke čaju. Všetky deti boli pozatvárané v izbách a konečne si robili domáce úlohy do školy. „Ministerstvo po ňom intenzívne pátra, sú do toho zapojení tí najlepší aurori a nie je ho. Tie informácie, že ho niekde videli, sú hlúposti. Každú takúto správu overia, ale je to len nezmysel. Nikto ho nikde nevidel, on tu proste nie je.“
                „Možno nie je,“ privolila Molly. „Možno, ale aj tak. Čo keď mu napadne prísť a pomstiť sa?“ pozrela na manžela. Videl v jej očiach strach. Len si povzdychol a pohladil ju po ramene.
                „To by mohol spraviť, to je pravda. Bol to jeho najväčší prívrženec a možno preto by sa chcel pomstiť Harrymu. Ale neverím tomu. Nech je šialený akokoľvek, slobodu si zrejme cení. Samozrejme pre to nebudeme podceňovať Harryho bezpečnosť, ani bezpečnosť náš všetkých,“ zadíval sa do krbu. „Rozprával som sa s Ginny,“ opatrne spustil. „Mrzí ju ten minulý rok. Mala dvoch kamarátov a Luna bola jednou z nich...“
                „Bude mať iných kamarátov,“ prerušila ho Molly vediac, kam chce rozhovor zatiahnuť. „Nájde si nových kamarátov.“
                „Iste, to je pravda. Nič iné si neželá, len začať odznova. Ale to, že pri nej Luna stála a nech sa nám jej otec zdá akokoľvek divný, ten fakt už nič nevymaže a Ginny si želá byť dobrou kamarátkou. Keď nie ona, tak nech Luna príde k nám. Nemusíme pre to ohrozovať bezpečnosť našich detí, nie?“
                „Myslíš?“ Molly pozrela nedôverčivo na manžela. Iste, ak sem niekto príde, ona ho určite nevyrazí.
                „Ginny to tak chce,“ šepol Artur. Pre svoju dcéru by spravil hocičo. A keď za ním prišla s tým, že by si želala stretnúť sa so svojou spolužiačkou... pre Merlina! Bývali od seba len kúsok, boli to spolužiačky, poznali sa od škôlky, tak prečo sa nenavštevovať a nekamarátiť!?!... Artur sa rozhodol prehovoriť svoju manželku. Najprv chcel, aby dcéru pustili, ale uznal, že je to nebezpečné. Tak aspoň skúsi druhú možnosť.
                „Dobre, samozrejme môže to dievča prísť, ak bude chcieť. Proti tomu nemám vôbec nič. Ale potom sa prezradí, že tu Harry býva. A zničí sa celá Dumbledorova snaha po tom Egypte.“
                „Povie sa jej, že tu Harry trávi prázdniny. A keby nie, Ginny si je istá, že Luna nič nevyzradí. A keby aj vyzradila, kto by veril niekomu s menom Lovegood?“

------

A tak sa stalo, že si Elvíra prevetrala krídla a zaletela za kopec. Nebolo to ďaleko, preto sa predpokladalo, že by to stará sova mohla prežiť. Nechceli použiť Hedvigu. Harry mal byť u nich na prázdninách a bolo by zvláštne, keby jeho sovu používali. Luna s nadšením súhlasila a na ďalší deň prišla na návštevu.
                Harry uvidel malé dievča, len o kúsok vyššie ako Ginny, rovnako vychudnuté, s rovnako dlhými vlasmi, akurát blonďavými. Mala zvláštny, zasnený výraz. Brloh okomentovala ako miesto s príjemným, chaotickým usporiadaním vecí a Molly milou, zaneprázdnenou ženou, ktorá mala veľké srdce, keď do domu pozvala práve ju. Keď sa jej všetci ostatní vyhýbali. Harrymu a Ronovi sľúbila, že ich nebude svojou prítomnosťou príliš obťažovať, skôr naopak, ani si nevšimnú, že tam je. Harry mal po tom zoznámení stále pocit, že má Lunu rád. Na rozdiel od Rona, ktorý Harryho zdrapol pod pažu a vyjadril sa, že s tým dievčaťom nechce mať nič spoločné.
                Obe dievčatá sa zavreli v Ginninej izbe. Vyšli z nej, až keď ich zavolala Molly, aby si dali olovrant. Luna pochválila Mollyin čerešňový koláč, vďaka čomu v očiach Molly mimoriadne stúpla. Ktoré dvanásťročné dievča pochváli nejaký koláč?
                „Ešte raz vám ďakujem za pozvanie, pani Weasleyová,“ lúčila sa podvečer Luna. „Ginny je veľmi milá, že si na mňa spomenula,“ usmiala sa na svoju spolužiačku.
                „Nemáš za čo, drahá,“ usmiala sa aj Molly. „Rada som ťa spoznala, hoci sme sa videli pred rokmi.“
                „Áno, vtedy moja mama žila a ja som bola ešte celkom normálna,“ prikývla Luna. Pokým Molly na ňu neveriacky vytreštila oči, Ginny sa len uškrnula.
                „To si aj teraz. Celkom normálna,“ zahihňala sa.
                „Však,“ znova prikývla neprestávajúc sa zasnene usmievať. „Pani Weasleyová, nemusíte sa snažiť prísť na spôsob, akým sa ku mne správať,“ Luna si správne preložila rozpaky Molly. „Verte mi, že naň neprídete nikdy.“
                „Ehm, áno.“
                „To je v pohode, mami. Luna je v pohode,“ Ginny chlácholivo pohladila svoju mamu po pleci. „Mami, môžem ísť Lunu aspoň odprevadiť?“
                „Ehm, áno,“ Molly bola stále vykoľajená. „Ale len po hranice pozemku. A chlapci pôjdu s vami.“
                „A načo?“
                „Neodvrávaj,“ nedala svojej dcére príležitosť protestovať. Hneď na to volala do schodov, aby zišli Ron s Harrym dole. Pokým sa Ron krútil ako slanina na rozpálenej masti, Harry v tom nevidel žiaden problém.
                „Tak dobre,“ zafrflal Ron a pokladal Prašivca na kreslo. Dobre vedel, že potkan využije príležitosť a niekde sa zašije a on bude musieť čakať, kým sa milosťpánovi uráči vystrčiť nos, ako dnes. „Snáď budeme do večere doma.“
                „Určite, Ronald,“ ubezpečila ho Luna, keď sa vychytili do záhrady. „Hranice pozemkov predsa nie sú až tak ďaleko.“
                „Mrzí ma to,“ hlesla Ginny. Obe dievčatá šli pred chlapcami, ktorí sa za nimi šuchtali. Ron otrávene a Harry normálne. Ginny vyzerala spokojne a to bolo najdôležitejšie. „Mama šalie. Najradšej by som ťa prišla navštíviť, ale nedovolí mi to.“
                „Áno, tebe verím, že mi to nehovoríš len preto, že by si ma ľutovala.“
                Harry s Ronom si vymenili nechápavé pohľady.
                „Samozrejme, že nie!“
                „Si milá.“
                „O čom ste sa vlastne bavili?“ chcel vedieť Ron. Luna sa mu zdala zvláštna a šibnutá dohromady, preto nechápal, o čom sa s ňou môže jeho sestra baviť. Hoci, aj ona je šibnutá.
                „To ťa nemusí zaujímať, že?“ prskla po ňom Ginny.
                „Dievčenské veci,“ prezradila Luna. „Napríklad...“
                „Luna!“ zahriakla ju Ginny. Harry zbadal, že sa mierne zapýrila. V momente bol zvedavý aj on.
                „Čo je? Ach tak, ty si myslíš, že keby vedeli, že...“
                „Luna,“ zasyčala Ginny výstražne. „Nezabúdaj, že všetko, čo sa dozvedia, môžu použiť proti nám.“
                „Hej!“ ozval sa Ron.
                „Ronald možno. Harry určite nie. Ste na rovnakej duševnej vlne,“ usmiala sa Luna dívajúc sa na oblohu. „Ak by sa o tebe dozvedel hocičo, nikdy by to nepoužil proti tebe.“
                Ron pozrel na Harryho. Harry pozrel na Rona. Obaja naraz si zaťukali na čelo. A Ginny pozrela na oboch s vystríhajúcim pohľadom. Ak to niektorí z nich pokazí nejakou nemiestnou poznámkou, tak si to s nimi vybaví.
                „Záleží od toho, čo by sme sa dozvedeli,“ zaškľabil sa Ron. „Keby náhodou to, kedy...“
                „Ron, ticho,“ varoval ho Harry. Chcel sa Luny spýtať, čo myslela tou duševnou vlnou, ale zrejme by mu povedala niečo v podobnom znení, takže by nebol o nič múdrejší, ako teraz.
                „Áno, Ron, ticho,“ zamračila sa Ginny.
                „Tak, sme na hraniciach vašich pozemkov,“ Luna sa zastavila a obrátila sa k nim. „Tam sú už naše pozemky,“ mávla rukou dozadu. „Ronald, keby som ti aj prezradila, o čom sme sa bavili, vy by ste to aj tak nepochopili, tak sa zbytočne netrápte,“ usmievala sa.
                „Ehm.“
                „Asi áno,“ pritakal Harry. „Chlapčenské zmýšľanie je veľmi rozdielne od toho dievčenského.“
                „Áno a oveľa jednoduchšie,“ Luna sa naňho pozrela. „A neboj sa, nikomu nepoviem, že teraz bývaš u Weasleyovcov.“
                Harry ostal zarazene civieť. Pozrel na Ginny, ale vyzerala rovnako prekvapene, ako on. Takže od Ginny sa to Luna nedozvedela. Ron vedľa neho zalapal po dychu. Aj keď to pre nich až tak veľa neznamenalo, teda okrem Harryho, všetci vedeli, že dospelí chcú, aby sa to držalo v tajnosti.
                „Som tam len na prázdninách,“ vypustil sťažka. Luna sa neprestávala usmievať a uprene sa naňho dívať. „Ale to je pravda, vážne.“
                „Ako si na to prišla?“ zaujímalo Ginny.
                „Čo ja viem?“ mykla plecami. „Harry sa správal skôr domácky, než ako keby bol na návšteve. Popravde, myslela som si, že moja šialenosť dosiahla vrcholu, ale teraz ste ma ubezpečili, že je to pravda.“
                „Budeš mlčať, prisahaj!“ vyzval ju Ron.
                „Samozrejme, že budem. Čo si myslíš?“ dotknuto sa ohradila.
                „No, ja...“
                „Mňa nezaujímajú podrobnosti,“ prerušila Harryho už znova s úsmevom. „Nikomu to nepoviem,“ zasmiala sa.
                „Dobre teda,“ prikývla Ginny. „Naši sa strachujú, aby sa to nerozkríklo. Neverím, že by si niečo prezradila, to ani náhodou.“
                „Ja viem, Ginny. Tebe verím. Ronald ale neverí mne. A to nevadí. On raz uverí,“ povytiahla obočie dívajúc sa na zapýreného Rona. „Bolo to úžasné. Ešte raz ďakujem a majte sa. Uvidíme sa v škole!“ na to sa otočila a kráčala preč.
                „Je... zaujímavá,“ zamrmlal Harry dívajúc sa za odchádzajúcou postavou.
                „Je to Luna,“ prikývla Ginny. „A mám ju ešte radšej než predtým,“ uškrnula sa.
                „Je...“ Ron nenašiel správne slovo.
                Vtom však všetci spozorneli. Všetci traja si všimli toho istého. Spoza stromov, zboka a mimo Lunin dohľad, sa k nej blížil obrovský čierny pes. Väčší, než na akého si Harry spomenul z kníh a televízora. Vyzeral ako teľa, hoci bol vychudnutý až tak, že mali pocit, že by mu dokázali aj na tú diaľku spočítať rebrá. Ceril zuby. Možno nevrčal, ale vyzeral nebezpečne.
                Lune hrozilo nebezpečenstvo. Pes sa k nej zakrádal zboka a tú minútu, čo ich pozorovali, bola neuveriteľne dlhá doba. Dokonca sa pričupil, akoby bol na love. Hranice – nehranice, to bolo teraz jedno. Nemohli sa dívať, ako zaútočí na ich kamarátku. Alebo Ginninu kamarátku, to je jedno. Všetci traja sa rozbehli smerom k nej, zabezpečené územie nechávali za sebou a Ginny spustila krik. Chcela kamarátku varovať, alebo aspoň odpútať psovu pozornosť od blonďavého dievčaťa.
                Luna začula krik a otočila sa. Rovnako, ako Luna, aj pes sa po kriku otočil. Zavetril nebezpečenstvo. Luna vydesene a zmeravene stála na mieste a oni k nim pribiehali. Pes znova zavetril a potom natiahol vzduch ešte raz. A Harrymu sa zrazu zdalo, že sa pes rozbesnel. Možno ho naštvalo to, ako ho niekto vyrušil z lovu. Alebo hocičo iné. Bolo to jedno. Ron bol niekoľko metrov pred nimi. Harry nikdy nebol dobrým bežcom, alebo bol oveľa slabším, než Ron. A Ginny sa držala Harryho úrovne.
                Vtom pes skočil, priamo na Rona, ktorý zrejme ani nevedel, čo bude robiť, keď k nim dobehne. Pes zhodil chlapca na zem, zuby zúrivo ceriac a teraz už aj besno vrčiac. Ron sa zmohol len na to, aby psa chytil pod krk a odtláčal jeho papuľu spred svojej tváre, na ktorej cítil psove stekajúce sliny. Pes zaboril čumák do Ronovej košele. Zaboril a takmer šialene vrčal.
                „Daj mu pokoj! Bež od neho!“ skríkol Harry a hodil po psovi kameň, ktorý ho udrel do vytŕčajúcich rebier. Pes sa nechcel vzdať Rona. Kútikom oka Harry videl, ako Ginny prebiehala ďalej k Lune. „Nepočul si?“ zareval znova. Cez psove vrčanie sa dalo začuť zúfalé Ronovo stonanie. Psove pazúry boli zaryté v jeho hrudníku a zuby nebezpečne vycerené priamo pred jeho tvárou. Zdalo sa, že psovi tento postoj stačí. Bol plne zaujatý Ronom a jeho pachmi. Harry túžil mať pri sebe prútik. Tak veľmi. Aj keď nevedel, či by na psa Expelliarmus stačil a iné vhodné zaklínadlá poriadne nepoznal.
                „Tak z neho sakra zlez!“ štekol už úplne bez zmyslov, bojac sa o kamaráta a nemysliac na to, čo sa môže stať. Kameň, ktorý hodil celou svojou silou spôsobil, že pes zakňučal od bolesti a konečne odvrátil pohľad od Rona. Ale len na moment. Len preto, aby sa pozrel na toho odvážlivca, ktorý ho odpútaval od jeho večere.
                Harrymu stuhla krv v žilách. Vedel, že pes teraz zaútočí naňho. Napriek tomu sa odvážne a nenávistne díval do očí psovi, ktorý mu besný pohľad opätoval...

TOPlist