Väzeň z Azkabanu 15.

                Harry sa prebral v nemocničnom krídle. To si uvedomil. Uvedomoval si aj to, že počuje tlmený rozhovor z chodby, ktorému ale nemohol rozumieť. Bol malátny a ospalý a bolo mu v posteli dobre. Ibaže potom sa ho zmocnil nepríjemný pocit, že niečo nie je v poriadku. Niečo sa nepodarilo, respektíve sa niečo poriadne zmrvilo.

                Otvoril oči, videl rozmazane a natiahol sa za svojimi okuliarmi. V rohu miestnosti zbadal madam Pomfreyovú. Skláňala sa nad Ronom. Netušil, čo je s kamarátom, a keď sa pozrel napravo, zbadal Hermionu. Dívala sa naňho, skrúšene a nešťastne. Napriek tomu, ako nanič sa cítil, musel niečo spraviť. Keď sú oni tu, kde bol Sirius? Posadil sa.

„Tak už ste sa zobudili?“ Ošetrovateľka zaregistrovala pohyb a otočila sa k nemu. „Na stole máte čokoládu. Zjedzte z nej poriadny kus.“

                Harry pozrel na Hermionu. Ukázala na svoj stolček, kde mala obrovský kus čokolády.

                „Ako je Ronovi?“ šepol.

                „Dostane sa z toho. Uspala ho,“ prezradila kamarátka. „A otoč sa, to je tiež zaujímavé,“ nadhodila. Harry spravil, ako mu poradila.

                „Ahoj,“ nešťastne sa naňho zaškľabila Ginny.

                „Čo tu robíš?“ spýtal sa. Videl, že aj ona má kus čokolády pri sebe. Ako mohla mať čokoládu, keď s nimi nebola?

                „Slečna Weasleyová mala zvláštny záchvat,“ prezrádzala madam Pomfreyová a podišla až k nemu. Zobrala do rúk veľký kus čokolády a napchala mu ho do úst takou rýchlosťou, že nestihol ani zareagovať. „Vy by ste ju nikdy nezjedli, Potter,“ zamračila sa naňho. „Nikdy nedodržujete pravidlá. A teraz si ľahnite.“ Otočila sa na päte a odkráčala.

                „Aký záchvat?“ spýtal sa Ginny, keď čokoládu aspoň rozhrýzol. Ale pomáhala. Cítil príval síl.

                „Neviem,“ mykla plecami a posadila sa. „Vlastne mi to je jedno. Akurát nevedela, čo so mnou, tak mi dala nejaké elixíry a čokoládu.“ Harry sa na ňu uprene díval a ona mu rovnako upretý pohľad vracala. Napadli ho dementori, cítil zúfalstvo. Cítila niečo podobné aj ona? Musela, nikdy sa jej nič podobné nestalo.

                „Zvláštne, však?“ aj Hermiona sa posadila a oboch si ich premeriavala.

                „Neviem, nie som liečiteľ,“ mykol plecami. „Čo je so Siriusom?“ spýtal sa. Hermiona zavrtela hlavou.

                „Je zavretý,“ prezradila Ginny.

                „Prosím?“ nechápavo sa zamračil.

                „Bola som tu, keď vás sem Snape priviedol. Prilevitoval. Všetkých troch. Práve som sa preberala, ale tvárila som sa, že spím. Pribehol aj minister, s Dumbledorom. Vraj sa dementori... utrhli z reťaze, obrazne povedané. A napadli vás. Potom sa stiahli, ale vy dvaja ste tam ležali a vedľa vás Sirius Black. Vraj šli dementori po ňom. Zviazal ho a vás priviedol na ošetrovňu. Spolu s Ronom. A pomáhal mu ten kat, Macnair. Minister sľúbil Snapeovi Merlinov rád...“

                „Ale to je...“ Harry stiahol obočie. „Ako mohol? Bol tam, keď sa Peter priznal. Vie, že je Sirius nevinný. Tak veľmi ho nenávidí, že ho nechal znova zavrieť?“ rozčuľoval sa Harry.

                „Potter, nekričte mi na ošetrovni!“ zakričala naňho ošetrovateľka zo svojej miestnosti. Podráždene zavrčal.

                „Musíme niečo spraviť. Musíme ísť za Dumbledorom...“

                „Dementori sú vraj pripravení dať mu bozk,“ šepla Ginny takmer nečujte. V očiach mala slzy.

                „Nie, to nie,“ zavrtel hlavou. Nešťastne pozrel na Hermionu. Vyzerala bezradne. „Madam Pomfreyová!“ skríkol zúfalo.

                „Potter, upokojte sa...“

                „Musím hovoriť s profesorom Dumbledorom. Okamžite,“ skočil jej do reči. V hlave mu vírilo toľko myšlienok, že jednoducho nemal čas ich všetky zachytiť a identifikovať a preto sa sústreďoval len na toto jediné.

                „Potter...“

                „Nie, vy mi nerozumiete!“ štekol po nej tak ostro, až sa čudoval, že naňho okamžite nevytiahla prútik.

                Ibaže v tej chvíli sa vo dverách ošetrovne skutočne zjavil Dumbledore a Harry videl, že sa snaží zavrieť dvere pred ministrom. A podarilo sa mu tu. Ten rozhovor, ktorý začul pred ním z chodby, to museli byť oni dvaja. A ako pochopil, profesor bránil ministrovi pri vstupe na ošetrovňu.

                „Pán profesor...“ skúsil okamžite, ibaže riaditeľ ho umlčal jedným zdvihnutím ruky.

                „Poppy, prosím, rád by som sa porozprával s týmito mladými ľuďmi,“ pozrel na ošetrovateľku.

                „Nepozdáva sa mi to, pán riaditeľ,“ zamračila sa naňho, avšak len veľmi zdržanlivo.

                „Sľubujem, že ich nebudem dlho zdržovať,“ usmial sa.

                Harry si nervózne poposadol. Snažil sa byť trpezlivý, ale vnútri neho akoby sa bilo sto čertov. Ošetrovateľka napriek protestu zamračene odišla.

                „Pán profesor,“ Harry spustil v okamihu, ako za sebou zavrela dvere. „Sirius Black je...“

                „Nevinný, Harry,“ prerušil ho so smutným úsmevom. Harry stiahol obočie. „Prosím, nechaj ma povedať, čo musím. Nemáme príliš veľa času na rozprávanie. Profesor Snape mi povedal, čo sa stalo v Škriekajúcej búde...“ stíchol a prísne sa na Harryho zadíval. Už sa znova nadychoval k nejakému slovnému výpadu. „Postaral sa o pána Weasleyho a potom šiel hľadať vás. Ibaže v tom čase odchádzal kat z Rokfortu preč a videl, ako dementori ustupujú od jazera. Na nešťastie vás videl tiež. Ak si myslíš, že by Severus mohol Siriusa... pustiť, skryť alebo čokoľvek, nemal tú možnosť. Pán Macnair veľmi ochotne zviazal utečenca. A potom mohol Severus len mlčať. Rozprával sa až so mnou a viem, ako prebiehal rozhovor v Škriekajúcej búde. A teraz pouvažujme,“ pozrel z Harryho najprv na Hermionu a potom aj na Ginny, na ktorej ostal pohľadom visieť o čosi dlhšie. Akoby si až teraz uvedomil, že by tam vlastne nemala ani byť. Vrátil sa pohľadom k Harrymu. „Vy ste tri deti, ktoré by sa dali ľahko zmanipulovať kúzlami. Profesor Lupin je vlkolak a Siriusov priateľ. Sám Sirius je väzeň na úteku, šialený, ako ho vykreslili. A Severus... už viete, že to bol smrťožrút, avšak bol v mojich službách. Smrťožrúti boli Voldemortovými stúpencami a aj Sirius má byť Voldemortov zástanca. Kto by uveril? Vám, ktorých mohli zmanipulovať? Remusovi Lupinovi, vlkolakovi? Alebo bývalému smrťožrútovi, ktorý by chcel pomôcť svojmu... kolegovi? Pettigrew je nanešťastie preč a vaše slová nemá kto potvrdiť...“

                „Nemôžeme to ale takto nechať,“ už to nevydržal a skočil profesorovi do reči. „Nie sme zmanipulovaní, nech to prešetria. Nech Snape vypovedá. Nech...“

                „Harry, práve som vykreslil situáciu, ktorá by nastala, keby sme skúsili s tým niečo spraviť. Ani mne by neverili, nebol som pri tom a všetci prítomní sú nedôveryhodní. Ministerstvo je momentálne spokojné, minister vyniesol rozsudok, ktorý sa má splniť okamžite a ja nemám moc prinútiť ostatných, aby videli pravdu.“

                „Ale vy nám veríte,“ ozvala sa Hermiona.

                „Áno, ja vám verím,“ presvedčivo prehlásil.

                „Nespravíme s tým teda nič? Necháme dementorov, aby dali Siriusovi bozk?“ Harry sa na profesora díval vyčítavo. Nemohol uveriť, že profesor nepodnikne nič, aby jeho krstnému pomohol. „Snape predsa... keby povedal, čo sa tam dialo...“ Chápal, že im by nikto neveril a Lupin bol ktovie kde v lese, ale Snape, keby chcel, tak mohol vypovedať.

                „Severus múdro mlčal a rozprával sa až so mnou, Harry.“

                „Múdro mlčal?“ napaprčil sa. „No jasne, nenávidí Siriusa, je spokojný, že ho dostali,“ zamračil sa.

                „Zrejme ho nenávidí, ale mlčal z dôvodov, ktoré sú dôležitejšie, než ich vzájomná averzia,“ Dumledore si povzdychol. „Nehľadaj za jeho mlčaním nenávisť k Siriusovi. To, čo si počul na skúške z Veštenia...“ rozprával pomaly a dôrazne, „to nemôžeme brať na ľahkú váhu. Peter sa zrejme pridá k Voldemortovi a pomôže mu povstať. Je veľmi, veľmi dôležité, aby sa nik nezainteresovaný nedozvedel o Severusovom poslaní. Aj keď sa Peter k Voldemortovi pridá, nikde nespomenie túto noc. Má strach z Voldemorta, ale väčší strach má zo Severusa,“ jemne sa pousmial. „Keby teraz Severus rozprával, upútal by na seba pozornosť a to je neprijateľné pre budúcnosť.“

                „Predpokladáte, že pre vás bude špehovať aj v budúcnosti,“ nadhodila Ginny celkom potichu. Usmial sa.

                „Je zbytočné zatvárať pred pravdou oči tak, ako to robí celý svet. Voldemort sa vráti. Ty, Harry, to vieš od prvého ročníka. Vy sami ste s ním minulý rok bojovali a viete, že je to ťažké. Potrebujeme každú, aj tú najmenšiu výhodu, aby bola na našej strane,“ profesor sa díval na deti. „Aby sme mali proti nemu šancu. A Severus je naša veľká výhoda.“

                „A preto obetujeme Siriusa,“ prikývol Harry. Aj keby oproti nemu stál samotný Merlin, neodpustil si ironický úškľabok. „Prijateľná strata v nasledujúcej vojne,“ znova prikyvoval.

                „To som nepovedal, Harry,“ povzdychol si. „Pozorne ma teraz počúvaj. A vy tiež, slečny. Dostali ste sa sem a ja som sa veľmi snažil, aby sa k vám minister nedostal. Aby ste naňho nevyrukovali práve s týmto. Severusovo poslanie musí byť utajené, vy budete musieť odteraz mlčať. To je hlavné. A čo sa týka Siriusa Blacka... minister vydal rozsudok s okamžitou platnosťou a vykonateľnosťou. O polnoci mu majú dať dementori bozk. Je to alibistické, ale potrebuje sa prezentovať pred svetom. A my musíme Siriusa zachrániť. Na nešťastie máme málo času,“ vyriekol a pozrel na Hermionu. „Za pár minút vykonajú rozsudok a my potrebujeme viac času,“ zopakoval.

                Harry pozrel na Hermionu, ktorej od prekvapenia vyletelo obočie až niekde k vlasom.

                „Och!“

                „Správne,“ prikývol Dumbledore. „Sirius je zavretý v pracovni profesora Flitwicka na siedmom poschodí. Trináste okno sprava od Západnej veže. Ak sa to podarí, dnes v noci nezachránite len jeden nevinný život,“ významne sa usmial. Harry sa naňho díval nechápavo, Hermiona sa mierne mračila. „Ale pamätajte si, nesmie vás nikto vidieť. Poznáte zákon, slečna Grangerová.“

                Hermiona prikývla a Dumbledore sa spokojne usmial. Otočil sa k odchodu.

                „Zamknem vás tu. Je za päť minút dvanásť. Tri obrátenia by mali stačiť,“ díval sa priamo na Hermionu. „A! Vezmite so sebou aj slečnu Weasleyovú, som si istý, že bude užitočná,“ usmial sa. „Veľa šťastia!“

                Harry sa díval na dvere, za ktorými profesor zmizol a potom pozrel na Hermionu.

                „Čo to malo znamenať? Čo tým myslel? Veľa šťastia? Ako...“

                „Nemáme čas, Harry. Poď sem. Aj ty, Ginny.“ 

                Nechápali, ale podišli k Hermione, ktorá si šmátrala vo výstrihu. Keď vytiahla ruku, objavili sa malé, trblietavé presýpacie hodiny.

                „Bližšie...“ pritiahla ich k sebe a obom navliekala okolo krku retiazku. Harry uchopil Ginninu ruku a cítil príval síl, ktoré sa nemohli rovnať čokoláde pred chvíľou.

                „Hermiona, čo...“

                „Ticho, Harry,“ zahriakla ho. „Tri obrátenia vravel. Dobre.“

                Harry sa pozrel na Ginny. Vyzerala rovnako prekvapene. Ibaže vzápätí sa všetko dalo do pohybu a on mal pocit, akoby cúval. Nemocničná izba sa rozplynula, farby a tvary okolo nich svišťali, v ušiach mu hučalo a aj keby chcel niečo povedať, nepočul by ani sám seba.

                Potom to náhle ustalo a oni sa zjavili vo vstupnej hale. Prekvapene sa obzeral okolo seba, Hermiona im zvliekala retiazku.

                „Hermiona, čo...“ skúsila to Ginny. Ibaže aj ona bola okamžite prerušená.

                „Sem, poďte, hneď,“ šepkala náhlivo a tlačila ich do prázdnej kutice oproti schodom. Zavrela za sebou a počuli, ako si vydýchla.

                „Prosím si to vysvetliť,“ ozval sa Harry. Stále zvieral Ginninu ruku a nemienil ju pustiť. Hermiona rozsvietila svoj prútik.

                „Toto je Obracač času, Harry,“ strčila im pred tváre presýpacie hodiny. „Vďaka nemu som stíhala všetky predmety...“ Predstavila im čarovný predmet.

                „Checht, chceš povedať, že sme sa vrátili v čase?“ neveril.

                „Presne tak. Vrátili sme sa o tri hodiny nazad. Dumbledore chce, aby sme niečo spravili. Počúvajte...“ stíchla a pritisla ucho na dvere. Z haly sa ozvali tlmené kroky. „To sme my, keď sme šli za Hagridom.“

                „Ale to je hlúposť,“ stiahol obočie. „Sme tu a sme aj tam?“

                „Áno a Ginny je zrejme na ceste k Lupinovi.“

                „Super,“ ozvala sa Ginny bez známky nadšenia.

                „Počkáme ešte chvíľu a potom pôjdeme za nami. Na nešťastie nemáme plášť, aby sme sa skryli. Nikto nás nesmie vidieť, rozumiete?“ prebodla ich pohľadom. Prikývli.

                „Dobre, Dumbledore chce, aby sme zmenili niečo, čo sa stalo pred troma hodinami. Čo to je?“ spýtal sa Harry.

                „Teraz je pred troma hodinami a my sme na ceste k Hagridovi. A povedal, že môžeme zachrániť viac ako jeden nevinný život. Čiže chce, aby sme zachránili Hrdozobca,“ premýšľala nahlas. Potom na nich pozrela. „Poďme, pôjdeme k Hagridovi opačnou stranou, ako sme šli predtým. Nesmieme sa vidieť,“ upozornila už znova.

                Nesmieme sa vidieť. Znelo to tak absurdne, že to proste musela byť pravda. Harry pozrel na Ginny a mykol plecami. Hermiona vykĺzla von, skontrolovala situáciu a rýchlo prešla k dverám. Nasledovali ju, stále sa držiac za ruky.

                „Dumbledore nám vravel, kde je Sirius zavretý,“ šepol. Tak nejak si to vyžiadala situácia. Hermiona sa zakrádala a oni sa jej prispôsobili.

                „Kde bude zavretý,“ opravila ho.

                „Dobre, kde bude zavretý. A asi chce, aby sme zachránili Hrdozobca. Aby na ňom Sirius zmizol,“ špekuloval. Hermiona mu prišla ako zlodej, ktorý sa zakráda. „Čo robíš?“

                „Nikto nás nesmie vidieť, nepamätáš? Čo keď nás niekto zbadá z okna?“

                „To je zrejme jedno,“ mykol plecami. Neodpovedala a on mlčal. Kradmým štýlom sa dostali až k Hagridovmu domu. Keď sa snažil niečo povedať, len naňho zasyčala, aby bol ticho. A potom sa skutočne zbadal. Hagrid otvoril dvere a on videl sám seba, ďalšiu Hermionu a nezraneného Rona, ako ich Hagrid vpúšťa dnu.

                „No páni, hovorila si pravdu,“ hlesol prekvapene. Ginny neveriacky zízala na Hagridovu chatrč.

                „A čo si si myslel?“ zamračila sa naňho.

                „Dobre, len je to... zvláštne,“ zabrblal.

                „Takže... sme u Hagrida. Za chvíľu objavíme Prašivca. A potom nás Hagrid vyženie, pretože sa budú blížiť minister so svojimi poskokmi a Dumbledorom. Pôjdeme tamtým smerom,“ ukázala na stromy. „Dumbledore chce, aby sme zachránili Hrdozobca,“ pozrela na Harryho.

                „Tak ho poďme pustiť, kým sme dnu,“ navrhol. Zastavila ho.

                „Pamätáš, že sme to chceli spraviť už predtým? A pamätáš, prečo sme to nespravili?“ povytiahla obočie. Prikývol. „Musia Hrdozobca vidieť, inak by mal Hagrid veľké problémy. Odviažeme ho, ale až keď budú oni dnu a my preč,“ rozhodla.

Znelo to divne. Celá tá situácia bola podivná. Ginny vedľa neho ani nehlesla. Stále držala jeho ruku, hoci už boli obaja upokojení. Dlhé minúty mlčali a čakali, slnko zapadalo a oni zbadali skupinku štyroch ľudí, ako sa blíži k Hagridovej chatrči. O malú chvíľu sa zbadali pri zadných stenách. Počuli sa rozprávať a celá situácia sa stala ešte podivnejšou. Videli sa, ako sa pod plášťom odkradli a o pár sekúnd už klopala skupinka na Hagridove dvere.

„Pôjdeš,“ Hermiona sa otočila k Harrymu. „Odviažeš Hrdozobca a zmizneme s ním do lesa. Smerom k vŕbe.“

„Dobre,“ prikývol, akoby mal absolvovať prechádzku na raňajky do veľkej siene. Hermiona sa naňho starostlivo dívala.

„Musíš byť rýchly a tichý.“

„Ja viem,“ prevrátil oči. „Počkajte ma za tekvicovým hájom.“

Odtrhol sa od nich a priblížil sa k Hrdozobcovi. Začul rozhovor z vnútra domu. Minister čítal rozsudok, ale obsah ho nezaujímal. Poklonil sa Hrdozobcovi a ten mu úklon opätoval. Poznal ho, bolo to jednoduché. Horšie to bolo s odväzovaním hipogrifa. Hagrid zaviazal uzol skutočne pevne. Napokon sa mu to podarilo. Ale prinútiť veľké zviera, aby s ním šlo, to bolo ešte náročnejšie. Začul za sebou Hermionu, ako ho šepky súri a on potichu prehováral hipogrifa, aby s ním šiel. Napokon sa pohol a bolo to na poslednú možnú chvíľu. Zmizli aj so zvieraťom ďalej do lesíka. Čo sa dialo za ich chrbtami, to ich nezaujímalo. Zastali až o poriadny kus ďalej, aby priviazali hipogrifa o strom a sadli si. To napätie z nich pozvoľna opadávalo.

„Fajn, Hrdozobec je zachránený. Čo teraz?“ spýtal sa Harry.

„Teraz budeme čakať. Pozerajte...“

A Harry si uvedomil, na čo ich upozornila. Na kopci sa skrývali pod plášťom oni a na ďalšom kopci sa za chvíľu zjaví Sirius. Potom sa k nemu rozbehnú a zastaví ich Zúrivá vŕba, ktorú z tohto miesta zazrel. Síce nejasne, ale bola tam. Ale asi o nej vedel, pretože o nej vedel.

„Hermiona, a čo keby sa teraz Ginny zobrala, šla za nami, vypýtala Prašivca a odniesla ho Dumbledorovi?“ spýtal sa s nádejou. „Vravela si, že sa nesmieme vidieť. A ona s nami nebola. To by šlo, nie? Ja by som jej Prašivca dal, veril by som jej.“

„To je fakt, spravím to,“ Ginny sa už zdvíhala zo zeme.

„Nie,“ zastavila ju Hermiona. „Nerozumiete tomu. Nesmieme meniť udalosti.“

„Je šanca, aby sme zabránili Prašivcovi ujsť. Prečo ju nevyužiť?“ zamračene na ňu zazeral. Ozvalo sa Ronovo zakňučanie. Krivolab ho sekol do nohy.

„Pretože nemôžeme meniť to, čo sa už raz stalo. Nám. Iste, Ginny by tam mohla ísť, mohla by vziať Prašivca... ibaže v tom prípade by nešlo všetko tak, ako má a my by sme sa nikdy nedostali k jazeru. Nikdy by nás nenapadli dementori. Ginny by nikdy nemala záchvat a nikdy by sa nedostala na ošetrovňu, čiže by tu teraz nikdy nemohla byť. Rozumieš?“ vybalila naňho. Zamračil sa.

„Ja asi áno,“ pritakala Ginny.

„Ale vôbec tomu nerozumiem,“ neprestával sa mračiť a pozrel ku kopcu. Zbadal Siriusa. „Hermiona...“

„Nejde to, Harry,“ Ginny mu položila ruku na rameno. „Keby sme zmenili to, čo sa už raz stalo... jednoducho by sme... čo ja viem... zbúrali našu samotnú existenciu?“ spýtavo sa pozrela na Hermionu.

„Pekne povedané,“ prikývla. „Tak nejako to je.“

„Obidve ste príliš... logické,“ odfrkol a pozrel naspäť pod kopec. Zúrivá vŕba práve trafila Rona, ozval sa jeho výkrik. Obzrel sa dozadu. Blížila sa skupina. Sirius bol už človekom a hádzal ich do diery v strome. Znova si odfrkol. Mal pocit, že práve všetko pobabrali. Hrdozobec hrabal v zemi a lovil červíky. Obe dievčatá boli ticho. A ticho vládlo aj vtedy, keď sa zjavil Remus. Videli, ako sa skryl pred skupinkou na čele s ministrom, ktorý mrmlal, že netuší, ako sa mohlo stať, že hipogrif zmizol . Vo svetle ich prútikov zbadali Dumbledorov spokojný výraz.

„Dobre teda,“ Harry sa k nim obrátil, keď Remus zmizol vo vŕbe. „Keď je to všetko tak, ako to tvrdíš... Aj ten prvý raz Hrdozobca nesťali? Pred tromi hodinami, keď je teraz pred troma hodinami, aj vtedy sme ho odviazali? Alebo sa to spravilo až teraz?“ vypálil. „Čo je vlastne skutočné? Naše terajšie ja? Alebo to, čo je v Škriekajúcej búde?“

„Príliš premýšľaš,“ zamrmlala Ginny.

„No nie,“ obrátil sa k nej. „Nech mi to vysvetlí, keď...“

„Ticho,“ zahriakla ho Hermiona. Práve sa zjavil Snape a Harry s odporom zavrčal. Videli, ako konárom potlačil hrču a vkĺzol do diery. „Harry, ja neviem, ako to funguje. McGonnagalová mi Obracač požičala s tým, že môžem cestovať maximálne hodinu dozadu. Aby som sa zúčastnila dvoch hodín začínajúcich napríklad o deviatej. A nikto ma nesmel vidieť dvakrát. Nesmela som zasahovať do diania. Vravela, že je to mimoriadne nebezpečné... zahrávať sa s časom. Ak by som sa vraj pokúsila zmeniť to, čo sa už stalo, mohlo by to mať katastrofálne následky.“

„Ale to nie je odpoveď na moju otázku,“ nepozdávalo sa mu.

„Sme skutoční... aj tam, aj tu. Len sme pred chvíľou ohli čas a dostali sme sa sem, kde je o tri hodiny menej. Za tri hodiny dobehneme čas a vrátime sa tam, odkiaľ sme prišli všetci traja.“

„Stále si mi neodpovedala,“ upozornil tvrdohlavo. Prevrátila oči.

„Myslím, že ten prvý raz Hrdozobec nezmizol. Nemohol. Náš čas musel raz ubehnúť... nevinne, bez zásahov, aby sme sa mohli vrátiť. Alebo sa mýlim, ja neviem, skutočne.“

„Spýtaj sa na to Remusa,“ navrhla Ginny. „Skrýval sa, keď okolo prechádzal minister. Spýtaj sa ho, o čom sa vtedy rozprávali. Určite to nebolo o tom, ako je možné, že ten hipogrif ušiel,“ zaškľabila sa.

„Dobrý nápad,“ prikývla Hermiona. „A aha...“

Znova ich upozornila. Hagrid si to šinul od svojej chatrče a spieval. Niesol si demižón a tekvicový džús v ňom rozhodne nebol. Jeho krok už bol klátivý. Oslavoval vo veľkom.

„Aspoň niekto je šťastný,“ usmial sa Harry. Hipogrif sa začal mrviť a nervózne pohrabávať, keď začul hájnikov hlas. Harry vyskočil na nohy a upokojoval ho.

„Sirius bude tiež. Bude voľný,“ zašepkala Hermiona. Ginny sa na ňu pozrela kútikom oka.

„Prečo chcel Dumbledore, aby som tu bola aj ja?“ spýtala sa. „Viem, že by sa tým ovplyvnil čas, ale prečo chcel, aby som tu bola ak nie pre to, aby som odniesla Prašivca?“

„Správna otázka,“ prikývol Harry.

„Ja neviem, to sa snáď dozvieme, ale kvôli Prašivcovi to určite nebolo,“ odvetila potichu. Hagrid sa už od nich vzďaľoval. „No ale, máme zhruba hodinu, kým vyjdeme z vŕby a ja vás tu mám takto po ruke,“ počkala, kým si k nim Harry prisadne. „Chcela som sa spýtať... čo to s vami je?“ oboch si ich zvedavo prezerala. „A nevravte, že nič, a že neviete, o čom hovorím. Nie som včerajšia. Všímam si to už rok... niečo sa medzi vami deje.“

„O čom konkrétnom hovoríš, Hermiona?“ opatrne sa spýtal Harry.

„No iste,“ ironicky sa uchechtla. „Dalo sa čakať, že budeš robiť hlúpeho. Čo tí dementori vo vlaku? Tie dotyky na ošetrovni? Obaja sa vždy niekam vyparíte. Buď jeden alebo druhý a ja sa stavím, že sa spolu stretávate.“

„Hermiona, nie je to...“ skúsila Ginny.

„Nie, nemám na mysli nejaký romantický vzťah,“ vypustila so sebazaprením a pýrením. Harry povytiahol obočie. Ginny čakala, čo z nej ešte vypadne. „A tiež dnes. Harry odpadol pri jazere. Ty si odpadla v klubovni. Čo to znamená?“

„Náhoda,“ odfrkol Harry.

„Ale blbosť. Obaja zvyknete bývať nervózni a obaja sa náhle upokojíte. Možno som to nesledovala poriadne, pretože som mala dosť vlastných starostí s Obracačom času a s učením a tak... ale ja nie som hlúpa. Ste moji najlepší priatelia, ak sa smiem tak vyjadriť a jednoducho som si to všimla. A mrzí ma, že sa nezveríte,“ zamračila sa hlavne na Harryho. „A dnes ste sa držali za ruky,“ dodala významne.

Harry sa pozrel na Ginny. Vyhovárať niečo Hermione a presviedčať ju, že sa mýli, je zbytočné. To vedeli obaja. Ale vedeli aj to, že už zrejme neexistuje žiadna normálna výhovorka, ktorou by sa obhájili.

„Asi by sme jej to mali povedať,“ opatrne vyšlo z Ginny. Mierne sa zamračil. Pozrel na kamarátku, ktorá zjavne očakávala vysvetlenie. Nie nejakú hlúposť, ktorú by možno narýchlo vymyslel, ale pravdu. Povzdychol.

„Dobre teda, ale musíš prisahať, že to nikomu nepovieš,“ zadíval sa na ňu. Prekvapene zamrkala.

„To je to až také vážne?“ spýtala sa.

„Asi áno,“ priznal Harry.

„No ale, keď je to vážne, možno...“

„Žiadne možno,“ prerušil ju Harry. „Prisahaj, že nikdy nikomu nepovieš nič z toho, čo ti tu teraz povieme.“

„Harry, ale...“

„Hermiona!“

„Dobre teda, nemusíš zvyšovať hlas,“ zamračila sa naňho. „Prisahám, že nikdy nikomu nepoviem o tom, čo sa tu dnes dozviem. Spokojný?“ natiahla.

„Áno,“ prikývol. A pozrel na Ginny.

„No, ehm,“ spustila druháčka. „Potrebujeme kontakt, aby sme sa upokojili. Ten nám vo vlaku pomohol viac, než čokoláda,“ potichu povedala. Harry súhlasne prikývol.

„Kontakt... fyzický?“ Hermiona vytreštila oči. Ginny sa začervenala a nadýchla sa, aby jej odvetila.

„No áno. Aký iný?“ prikývol Harry samozrejme. „Keď sme spolu, občas stačí, keď sa dotkneme. Chytíme za ruku a tak. Ale keď sme od seba dlhšie, dva dni konkrétne, tak sa potrebujeme objať. Vtedy to rýchlejšie prechádza. Dnes som myslel, že ma roztrhne, ako si si všimla. Potom som sa stretol s Ginny a upokojilo ma to.“

„U mňa je to presne rovnaké,“ súhlasila Ginny. Hermiona strieľala prekvapeným pohľadom z jedného na druhého.

„No a to je všetko,“ vypustil s istotou a mykol plecami. Ginny sa naňho pozrela. To rozhodne všetko nebolo. Hermione sa to ale nepozdávalo.  

„Nie, nie je,“ zavrtela hlavou. „Ten Ginnin dnešný záchvat a dementori spolu súvisia,“ presvedčivo prehlásila. Človek by si myslel, že po tom, čo jej povedali, sa zamyslí a začne špekulovať. Ona miesto toho vytiahne ďalší otáznik, ktorý ju hrýzol.

„To bola len náhoda,“ mávol rukou.

„Povedz, Harry, keď sa k tebe blížia dementori, nepočuješ kričať nejakú ženu?“ vypálila. Samozrejme zaváhal. Síce nie veľmi, ale ona si to všimla. „Ha! Myslela som si,“ zatvárila sa veľmi víťazne. Jej kamarát sa zamračil.

„A ty vieš, čo to znamená?“ spýtala sa Ginny s nádejou. Harry na ňu pozrel.

„Nie, to neviem,“ priznala sklamane. „Ale odhalila som vás. Kedy sa to začalo diať?“

„Po komnate,“ odvetila Ginny ticho. „Harry mi zachránil život a ako mi stále tvrdí, tak aj ja jemu. A to nás zrejme zblížilo.“ Hermiona mala sústredene zvraštené obočie.

„Iste, zblížilo vás to, stali ste sa kamaráti... koniec koncov aj ja som sa s tými dvoma zblížila po tom, čo ma zachránili pred trollom. Ale Ginny... ja nepociťujem potrebu niektorého z nich držať za ruku. Alebo ho nebodaj objímať,“ dívala sa na menšie dievča. „A vy to nutne potrebujete. A ešte aj to, že zrejme reagujete rovnako na dementorov,“ zamračila sa. „Niečo sa tam dole muselo stať.“

„Určite, na to sme už prišli,“ prikývol Harry s pohľadom upretým na Ginny. Potom pozrel na Hermionu. „Nerozumieme tomu síce, ale vyhovuje nám to. Alebo teda, nevidíme v tom nič zlé. Chápeš? A keď sa teraz začneš oháňať Dumbledorom, tak už dopredu ti vravím, že za ním nepôjdeme, aby sme sa mu zverili,“ vypustil dôrazne. Ginny súhlasne prikývla.

„Nie ste zvedaví, čo sa stalo? Čo sa s vami deje?“ neverila. Preniesla pohľad z Harryho na Ginny, pretože dúfala, že u nej by mala viac možností k presvedčeniu. „Možno v tom nie je nič zlé a možno vám to vyhovuje, ale nie je to normálne. Dumbledore by možno vedel...“

„Možno by vedel a možno by nás začal skúmať ako pokusné králiky,“ zamračil sa chlapec. „Dosť už, že je pozornosť zameraná na mňa. Toto by mi priťažilo. A rozhodne nechcem, aby sa následného... niečoho zúčastňovala Ginny.“

„Ja to tiež nechcem, Hermiona. Síce tomu nerozumieme, ale neohrozuje nás to. A ak by sa stalo, že by sme boli ohrození, tak sa niekomu zveríme...“

„Dnes si odpadla, keď Harryho napadli dementori,“ pripomenula jej Hermiona. „Počujete kričať ženu, zrejme rovnakú. Nutne potrebujete toho druhého, aby ste boli pokojní...“

„Nechaj toho, Hermiona, prosím,“ Harry ju síce požiadal, ale v jeho tóne musela počuť, že to nechce rozoberať. Dívala sa naňho dlhú chvíľu.

„Povedali ste to aspoň niekomu dospelému?“

„Lupin to vie. A chceli sme to povedať Siriusovi.“

„Tak aspoň niečo,“ zamračene zmĺkla.

„Budeš mlčať?“ spýtal sa jej kamarát.

„Budem, sľúbila som to,“ odvetila. „Ale to neznamená, že vás nebudem sledovať, že sa na to nepokúsim prísť, a že sa vám nebudem pripomínať,“ sľúbila. Mierne sa uškrnul.

„Opak by ma prekvapil,“ natiahol.

Hermiona sklonila hlavu a vyzerala, že v tej istej chvíli začína špekulovať. Harry pozrel na Ginny a mykol plecami. Aspoň sa nedozvedela, že v rovnaký čas začali dospievať, že cíti jej menštruáciu a ako sa potešujú v tú istú chvíľu. To by ju zrejme ani Hrdozobec nezastavil a utekala by za Dumbledorom.

Ktorý vymyslel tento plán, a ktorý chcel, aby tu bola aj Ginny. Kútikom oka na ňu pozrel. Uprene sa dívala do miest, kde bola Zúrivá vŕba, len slabo viditeľná vďaka osvetleniu z hradu. Trápil ho ten jej záchvat. Nepovedal to nahlas, ale vedel, že si to myslela aj ona. A vlastne to Hermiona vyslovila. Súvisel s jeho nepríjemným zážitkom, kedy sa mu dementor chystal dať bozk. Cítila to. Nejako podobne, ako sa dokázali cítiť. Určite by chcel pochopiť, čo to všetko znamená, ale bál sa.

Ibaže spomienka na dementora mu pripomenula niečo iné, na čo pri tom všetkom zabudol. Najprv to bol strach o Siriusa, potom návrat v čase, neustále dohadovanie sa s Hermionou, až sa mu na to podarilo zabudnúť. Na to, čo videl pri jazere. Alebo si skôr myslel, že videl, pretože to predsa nemohla byť pravda.

„Pri jazere, tesne predtým, než som odpadol, som niečo videl,“ povedal do ticha. Obe dievčatá sa naňho pozreli. „Na jednej strane je to nemožné, ale na druhej strane, po tom všetkom, čo sme zažili, by to mohla byť pravda,“ dodal zamračene.

„Čo si videl?“ spýtala sa Ginny. Hermiona naňho už znova upierala ten svoj vyšetrujúci pohľad.

„Budete si o mne myslieť, že som blázon,“ vypustil. „Alebo ešte väčší blázon, než vlastne som. A ja viem, že je to nemožné... ale možno, predsa len by to mohla byť pravda...“

 

TOPlist