Väzeň z Azkabanu 11.


„Pusti ju!“ výstražne skríkol a spravil rýchle kroky k nim.
                „Neublížim ani jej a ani tebe, pokiaľ sa budeš správať pokojne, dobre?“ Ginny sa snažila vyšmyknúť, ale držal ju pevne.
                „Na to ti kašlem, Black! Okamžite ju pusti, lebo...“
                „Ale no tak, prestaň. Štadión je začarovaný a ja sa chcem len porozprávať. Chcem ti niečo vysvetliť. A nepustím ju, pokiaľ ma nevypočuješ. Tak sa správaj rozumne, upokoj sa a choď do šatne,“ hlavou ukázal niekde za Harryho.
                Harry frustrovane zavrčal. Nepustí ju, bude ho musieť počúvnuť. Ginny bola vydesená a pokúšala sa mu vykrútiť. Najradšej by sa naňho hodil a zaškrtil ho holými rukami. Dostali sa do pasce. Než odišli z hradu, skontrolovali pozemky. Nikoho nevideli, okrem pár prvákov pri jazere. Nič nebolo podozrivé. A napriek tomu skončili v tejto bezvýchodiskovej situácii.
                „Neublížiš jej!“
                „Ani vlások na hlave jej neskrivím, prisahám!“
                „Prečo nemôžem veriť vrahovi?“
                „Budeš musieť!“
                Keby chcel, mohol ho dávno zabiť. Mal v ruke prútik a Harry bol prakticky bezmocný. Pozrel na Ginny, ktorá slabučko prikývla. V duchu nadával sám na seba.
                „Dobre, Black,“ zavrčal nenávistne. „Ale keď jej niečo spravíš, zabijem ťa!“ s vyhrážkou cúval k dverám šatne. A Black sa pohol spolu s Ginny.
                „Dobre, Harry,“ prikývol Black, keď sa dostali do šatne. Stačilo raz švihnúť prútikom a miestnosť bola zabezpečená. „Nikto nás nevyruší. Chcem sa s tebou len porozprávať, dobre? Polož prútik na zem a ja to spravím tiež.“
                „Neverím ti, pusti ju.“
                „Až keď položíš prútik. Nechcem, aby si v nevedomosti a hneve spravil niečo neuvážené.“
                „Neverím ti!“
                „Musíš, pre Merlina. Nemám ako dokázať svoju nevinu, len sa ti chcem pokúsiť niečo vysvetliť. Polož prútik a ja ju pustím. Prisahám!“
                Harry pozrel na Ginny. Len aby sa dostala od neho čo najďalej. S prudko bijúcim srdcom a očami upretými na Ginny, ktorej stekali po tvári potichu slzy, pokladal prútik na zem. Ani ho poriadne nepoložil na zem, keď mu vyletel priamo spod prstov do vzduchu, aby pristál pri Blackovi.
                „Ty!“
                „Pokoj!“ Znova švihol. A Harrymu zdreveneli nohy. Len stál a nevedel sa pohnúť z miesta. V hlave sa mu ozval Ginnin hlas, ktorý mu kedysi dávno vravel, že proti dospelému čarodejníkovi toho veľa nespraví. A bola to pravda.
                Black sa zohol, aby chytil jeho prútik do rúk. A potom pustil Ginny. Keď cítila, že sú jeho ruky preč, okamžite sa rozbehla k Harrymu, ktorý ju dokázal len silno objať, nespúšťajúc pohľad z Blacka.
                „Dobre, decká,“ vyriekol Black dívajúc sa na to, ako malé dievča zabára tvár do bundy o kúsok väčšieho chlapca a ten škaredo zazerá. „Nechcem vám ublížiť. Finite Incantatem!“
                Harry sa znova mohol hýbať a Ginny mohla znova hovoriť.
                „Je to ten pes, Harry. On je ten pes,“ šepkala so strachom, trasúc sa ako osika. Snažil sa jej dať svojich pár síl.
                „Áno, som ten pes,“ zamračil sa Black. „Ale najprv, z tejto miestnosti sa nedostanete. Mňa nepreveziete, ako ste už pochopili. Nikto nás tu rušiť nebude, o to som sa postaral. A chcem sa rozprávať. Preto si teraz obaja sadnite,“ prikázal pokojným tónom.
                „Dementori ťa chytia, ak nás zabiješ!“ štekol po ňom Harry.
                „Ak by som ťa chcel zabiť, spravil by som to už dávno!“ skríkol po ňom netrpezlivo. „To ti ešte nedošlo? Tak, ako teraz, som vás mohol previezť už dávno a nespravil som to. Tak sa zamysli, prečo tomu tak je. A sadnite si!“
                Obaja spravili drobný krok vzad. Za nohami mali lavičku, na ktorú poslušne sadli. Harry zaváhal. Ten chlap mal pravdu. Nechcel ho zabiť, chcel mu spraviť niečo horšie.
                „Dobre,“ prikývol Black a sadol si na protiľahlú lavičku. Pozeral sa na deti, ktoré z neho nespúšťali svoje pozorné pohľady. „Dobre,“ zopakoval a významne zdvihol ruku z dvoma prútikmi. „Aby ste videli, že to myslím vážne,“ významne vyriekol a položil oba prútiky vedľa seba. „Sú dosť blízko v prípade, keby ti napadla nejaká hlúposť. A pritom dosť ďaleko, aby som ti dokázal, že sa chcem len rozprávať. Jasne?“
                Harry nepekne zazeral. Ginny sa aspoň prestala triasť, hoci k pokoju mala ďaleko. Objímal ju rukou a bol pripravený biť sa, keby jej chcel niečo spraviť. Ale on skutočne vyzeral, že sa chce len rozprávať.
                „Vidím, že z teba nedostanem ani slovo. Si rovnako tvrdohlavý, ako tvoj otec...“
                „Môjho otca nespomínaj! Zabil si ho!“
                „Nikoho som nezabil,“ vypustil Black ľadovo. „Nechaj ma chvíľu rozprávať, dobre?“ uprene mu hľadel do očí. Videl v nich len nenávisť. Bolestne povzdychol. „Ginny, prosím, môžem to vysvetliť?“ pozrel na dievča, ktoré nebolo zaslepené toľkou nenávisťou. „Viem, že ho dokážeš upokojiť, že na teba dá.“
                „Hovorte,“ šepla a pritlačila sa k Harrymu ešte silnejšie. Niekoľkonásobný vrah sa pousmial.
                „Dobre. Som ten pes, som animágus. Sedel som dvanásť rokov v Azkabane za niečo, čo som nespravil.“
                „Klamár!“
                „Harry, pokoj,“ obrátila sa k nemu. „Nechaj ho, nech povie, čo chce. Potom sa rozhodneme, či mu budeme veriť.“
                „Rozumné dievča.“
                „Tak teda hovor!“
                „Dobre,“ prikývol. „Ako vám už došlo, vypočul som si dosť vašich rozhovorov. Harry, skutočne som tvoj krstný otec. Bol som najlepším priateľom tvojho otca. A tvojej matky. Miloval som ich a bol som pripravený položiť za nich život,“ šepol. Harry si musel silno zahryznúť do jazyka. Vrahovi sa v očiach objavili slzy a ten šialený výraz, ktorý videli v novinách, úplne chýbal. „Museli sa začať skrývať, nemohli byť nikdy odhalení a ja som bol pripravený udržať ich tajomstvo. Nikdy by som ich nezradil. Ibaže bolo jasné, že ako ich najbližší priateľ mi budú veriť a poveria ma ako Strážcu ich domu. A bolo jasné aj to, že po mne pôjde Voldemort ako pes po údenom,“ zaprskal. Harry stiahol obočie. Bol po Dumbledoreovi a Lupinovi ďalším, ktorý mu hovoril menom. „A vlastne sme to aj hlásali, chceli sme, aby to všetci vedeli. Ibaže som prišiel za Jamesom s tým, že keď bude po mne Voldemort poľovať, môže sa stať, že ma aj chytí a on pozná spôsoby, ako sa dozvedieť to, čo chce. Preto som navrhol, aby bol ich strážcom Peter Pettigrew. On by ako strážca Voldemortovi nikdy nenapadol. Netušil som, že je zradca. On mu slúžil a priviedol ho k nim. Myslel som si, že Voldemorta zamestnáme na dosť dlho. Pokým by ma lovil, oni mohli žiť. A mohlo sa prísť na to, ako ho zničiť. Ibaže to bol Peter, kto zradil! Keď ich zabil a mne to všetko došlo, šiel som nájsť Petera, chcel som ich pomstiť! Celý svet vedel, že som bol údajným Potterovým dôverníkom. A on na to spoliehal. Netuším, kde sa v tom krysom mozgu našlo niečo tak logické, ale nahral to všetko tak, aby padla vina na mňa. Ten výbuch zaranžoval, nafingoval aj svoju smrť a ja som bol zúfalý, zronený, na pokraji síl keď ma našli. Odsúdili ma bez procesu, neverili mi ani slovo. Po ňom ostal len prst a všetko ukazovalo, že som to bol ja. Okamžite ma strčili do Azkabanu bez toho, aby sa niekto aspoň pokúsil to vyšetriť!“ skríkol.
                Nervózne sa postavil a začal pochodovať popri lavičke. Harry spravil neurčitý pohyb vpred, ale Ginny ho zastavila. Určite by sa nestihol ani poriadne pohnúť.
                „Ja...“ pokračoval Black zúfalo. „Dvanásť rokov pri dementoroch. Pri rozume ma držala len pravda. Moja nevina a nádej, že sa odtiaľ niekedy dostanem a pomstím ich. A moja animágska forma. Vedeli ste, že na psa dementori nepôsobia? Vydržal som tam bez toho, aby som prišiel o rozum. A vydržal by som aj dlhšie, keby som nevidel tú fotku v novinách,“ otriasol sa a zastavil pred deťmi. „Nemohol som zniesť myšlienku, že je tak blízko teba. Vrah tvojich rodičov. Vedľa teba,“ vrtel hlavou. Obaja zarazene civeli.
                „Ako to myslíte?“ šepla Ginny. Mykol sa a pozrel na ňu.
                „Tá fotka z Egyptu. Weasleyovci spolu s Harrym. Najprv som sa potešil tomu, že o Harrym viem aspoň niečo. Bol to mladý muž, ktorý trávil prázdniny so správnou rodinou,“ mierne sa pousmial. A zrazu vyzeral celkom normálne a ľudsky. „Ibaže potom som ho tam videl. Poznal by som ho všade. Nemohol som to pripustiť, musel som sa odtiaľ dostať čo najskôr a zabrániť najhoršiemu.“
                „Čo?“
                „Tá krysa,“ zasyčal Black tak nenávistne, až sa Harrymu zježili chlpy na krku.
                „Prašivec?“
                „Peter Pettigrew,“ znechutene sa zaškľabil. „Je rovnakým animágom, ako ja. Ibaže má hnusnú zvieraciu podobu,“ vypľul pohŕdavo. „Zameral som sa len na to, aby som sa k nemu dostal. Preto som zaútočil na tvojho kamaráta v lete,“ pozeral Harrymu do očí. „Smrdel Pettigrewom tak silno, až sa mi dvíhal žalúdok. Ale bol si tam ty,“ jeho tón zjemnel a výraz znežnel. „Akoby som videl Jamesa. Chcel som sa okamžite premeniť a objať ťa. Vziať ťa odtiaľ čo najďalej, všetko ti vysvetliť, ale nemohol som. Musím dostať Petera, musím ho zabiť!“
                „Ale Prašivec,“ nechápala Ginny, „je krysa...“
                „Je to animágus, Ginny,“ prebodol ju pohľadom. „Ako dlho ho máte v rodine? Čo? A nechýba mu prst?“
                Ginny s Harrym na seba pozreli. Bolo ťažké tomu uveriť. Vlastne mu ani neverili. Ale pochopili, že im zrejme skutočne neublíži.
                „Túlal som sa okolo vášho domu s nádejou, že sa k nemu dostanem. Šiel som na Rokfort vo viere, že sa mi podarí k nemu priblížiť a zabiť ho. Tučná dáma ma nechcela pustiť cez portrét,“ slabo sa uchechtol. Harry v tom smiechu začul to psie uchechtnutie, ktoré sa im zdalo zvláštne. Teraz už chápal. „Kocúr tej vašej kamarátky, Hermiony, je maguár. Má v sebe magické gény a pochopil. Cítil v kryse zradcu. A pomáhal mi. Ukradol niekomu heslá a tie som použil v nádeji, že tá krysa bude spať vedľa Rona.“
                „Preto ste tam boli vtedy v noci,“ šepol Harry zamyslene. Black sa naňho skúmavo pozrel. Neušlo mu, že Harry prešiel k vykaniu. Už mu netykal a nepohŕdal ním.
                „Harry,“ vypustil Black a kľakol si oproti deckám, ktoré pred ním už ani neuhli. „Nikdy by som ti neublížil, musíš mi veriť. Nezradil som tvojich rodičov a nechcem zradiť ani teba. Keby som bol tým, čo o mne hovoria, mal som celú radu príležitostí, ako vás premôcť a zabiť. Nemyslíš? Bol som šťastný, keď som sa k tebe mohol priblížiť. Aspoň ako pes. Riskoval som, zdržoval som sa v blízkosti dementorov len preto, aby si prišiel na tú čistinku a ja som s tebou mohol aspoň chvíľu byť. Hoc ako pes,“ zašepkal a z očí mu skutočne vyšli slzy.
                Ginny sa konečne pohla. A uverila mu. V očiach sa jej hromadili slzy, ktorým sa nesnažila zabrániť. A Harry naňho civel. Mal pravdu, aspoň čo sa tej psej časti týkalo. Cítil, že ho ten pes niečím priťahuje. Muselo to byť podvedomie. A to ostatné, čo hovoril, dávalo to zmysel.
                „Boli to tie najkrajšie chvíle v mojom živote,“ Black sa pousmial a slzy mu stále stekali z očí. „A nedokázal som zniesť tú tvoju nenávisť. Akoby si ma v tom momente zabil. Nemohol som pripustiť, aby si veril tým kecom, aby si ma nenávidel a chcel zabiť. Stále však bolo mojou prioritou dostať Pettigrewa. Chodil som na tú čistinku pravidelne, čakal som, či sa neukážeš. Občas som prišiel bližšie, tak ako dnes a videl som vás prichádzať. Ja sa ospravedlňujem, že som vás vydesil,“ pozrel na Ginny, „musel som ale túto príležitosť využiť a bol som si vedomý toho, že mi môžeš neuveriť a ja ťa už nikdy neuvidím,“ díval sa na Harryho, v ktorého očiach sa prekvapenie začínalo meniť na uvedomenie. „Harry, odpusť mi. Prosím. Keď to už nemôžu spraviť tvoji rodičia, sprav to aspoň ty. Zlyhal som, poradil som Jamesovi hlúposť vo viere, že robím správnu vec a nikdy si to neodpustím.“
                „Dosť, stačilo,“ prerušil ho Harry.
                „Harry...“
                „Ja vám verím,“ šepol. Blackovou tvárou prebehol záblesk prekvapenia. A potom radosti.
                „Vážne? Veríš mi?“ s nádejou sa spýtal.
                „Áno,“ presvedčene prehlásil. A Black sa zasmial štekavým smiechom a zdrapil Harryho do objatia nevšimnúc si, že tým oblapil aj Ginny a so smiechom ho zvieral a plakal.
                „Ďakujem, Harry,“ hlesol, keď sa od nich odtiahol. Ginny s úsmevom smrkla. A Harry sa len uprene díval do očí svojho krstného otca. Pokojne a vyrovnane. „Toto je môj najšťastnejší deň,“ chytil Harryho tvár do dlaní a pozorne si ho obzeral. „Tak strašne sa podobáš na Jamesa, ale tie oči...“
                „Sú matkine,“ konečne sa pousmial aj Harry.
                „Áno, sladká a dobrá Lily,“ smutne sa pousmial. „Nezaslúžili si to a ja nebudem mať pokoj, pokiaľ Pettigrewa nechytím.“
                „To je už zbytočné, je mŕtvy,“ ozvala sa Ginny. Black na ňu pozrel. „Krivolab ho zožral.“
                „Ale blbosť,“ zaprskal Black a postavil sa. Podišiel k lavici a vzal oba prútiky. Bez váhania ich podával deťom. „Ten maguár sa ho snažil len chytiť a priniesť mi ho. Celkom som si s ním rozumel.“
                „Do čerta!“ zavrčal Harry. Obaja naňho pozreli. „Prašivec bol často krát pri nás, keď sme sa rozprávali. Pamätáš?“ pozrel na Ginny. Tá zamyslene stiahla obočie.
                „Jasne. Aj keď sme sa bavili o animágoch.“
                „Animágoch?“ zaujalo Blacka. Ginny sa zapýrila.
                „Nepozdávalo sa mi to vaše správanie. Nebolo to psie správanie. Bolo to príliš inteligentné a ľudské. Dosť ste ma desili.“
                „Vážne?“ zachechtal sa. „Veď vravím, rozumné dievča.“
                „Mysleli sme si, že je ten pes nejaký váš komplic,“ mykol plecami Harry. „Ale počul to. Zrejme si domyslel, že ten pes ste vy a snažil sa utiecť.“
                „Jasne, maguár ho držal vo veži,“ uškrnul sa. „Ale aj tak mu zdrhol,“ mykol plecami.
                „Takže žije. Ale je preč.“
                „Je stále v hrade, len sa skrýva presne tak, ako posledných takmer trinásť rokov,“ znechutene sa otriasol. „Únikové cesty ale strážim.“
                „Je v hrade?“
                „Iste. A vy máte možnosť zistiť kde je,“ mrkol na nich. Obaja sa na seba pozreli.
                „Mapa!“ došlo Ginny.
                „Záškodnícka mapa, správne,“ Sirius sa usmial. Ginny si pomyslela, že vyzerá celkom pekne. Ten úsmev mu pár rokov ubral. „Slávnostne prisahám...“ zasmial sa. Harry naňho prekvapene pozrel.
                „Vy ste tú mapu už niekedy videli? Pretože určite viem, že sme sa s vami stretli len raz a potom už nie a veľa sme o nej nerozprávali,“ podozrievavo sa spýtala Ginny.
                „Drahá Ginevra,“ mierne sa zaškľabil. „Dívaš sa na jedného zo štyroch ľudí, ktorí mapu vytvorili. Potom nám ju vzal Filch a nejakým záhadným spôsobom sa dostala do rúk vám.“
                „Môj otec?“ spýtal sa Harry.
                „Áno, ja, tvoj otec, tá krysa a ešte jeden človek, ktorého poznáte,“ roztopašne našpúlil pery. A práve v tomto momente sa objavila jeho pravá tvár. Ginny sa musela uškrnúť.
                „Kto?“ na Harryho to až taký dojem nespravilo.
                „Hádaj,“ zaškľabil sa.
                „A Harryho otec bol tiež animágus? Ako vy a Prašivec?“ docvaklo Ginny. Harry rýchlo pozrel na Blacka, ktorý sa stále zubil.
                „Jasne. Bol jeleňom,“ mrkol.
                „Harry,“ šepla Ginny. „Naučil by si sa to.“
                „Chcete sa stať animágmi? V tom prípade by som vám prial lepšiu formu, než tú moju zablšenú,“ zaprskal. A Ginny sa rozhihňala. Harry stále pozeral na Siriusa. Jeho otec bol animágom. Jeleňom. A tvorcom Záškodníckej mapy.
                „No páni.“
                „Áno, no páni,“ prikývol Black.
                „A ten štvrtý Záškodník je kto?“
                „Asi mám tip. Rovnaký vek, takmer identický vzťah k tebe, Harry,“ povytiahla obočie.
                „Profesor Lupin?“
                „Bingo!“
                „A on má akú formu?“ vyzvedal fascinovane.
                „No, troška komplikovanejšiu. Nie je v mojej kompetencii ju vyzrádzať. Keď bude niekedy chcieť, tak vám ju povie,“ prehlásil Sirius.
                „Dobre teda. Animágstvo, mapa, Pettigrew. Čo s tým spravíme?“ spýtal sa Harry. „Neznesiem, aby bol na slobode.“
                „Teraz mi to je vlastne jedno,“ Sirius sa spokojne usmieval. „Ty poznáš pravdu, vieš že som nevinný a to je pre mňa najdôležitejšie.“
                „Ale pre mňa nie,“ zamračil sa.
                „Dobre, niečo s tým spravíme. Bude potrebné zistiť, kde sa skrýva. Zbytočne ho nevydesiť a neprezradiť sa. Potom ho prekvapiť a zneškodniť. Nebudem mať možnosť chodiť do hradu stále. Môže ma vycítiť. Máte ju tu? Mapu?“
                „Nie,“ Harry stiahol obočie. „Kontrolovali sme ju pri odchode, ale nenosíme ju všade.“
                „To je škoda. Ale nevadí, keď sa zistí, kde je, ostatné bude hračka. Musím vás naučiť kúzlo, ako zabezpečiť, aby vaše rozhovory nepočul nik iný. Ešte ste sa to neučili. A potom, samozrejme, ako znehybniť a následne pretransformovať animága. Ak by sa stalo, že by som nemohol prísť ja. Ale to bude vážne len v prípade núdze. Ak zistíte, kde je, tak ma budete informovať.“
                „Môžem ešte jednu otázku?“ nesmelo sa spýtala Ginny.
                „Určite, Ginny,“ usmial sa Sirius.
                „Vy by ste vedeli... naučili by ste nás byť animágmi?“ uprela naňho obrovské oči. Harry zvedavo preniesol pohľad na Blacka, ktorý sa usmieval ako slniečko.
                „Samozrejme, ak k tomu budem mať príležitosť,“ sľúbil.

------

Zmeškali obed a zmeškali aj stretnutie s Lupinom. Strávili v začarovanej šatni veľa času, ale do večere bolo ešte ďaleko. Sirius im však poradil niečo iné, čo by mohli využiť prakticky hocikedy, ak ich prepadne hlad. A tak spolu sedeli v rokfortskej kuchyni, kde sa o nich ochotne postarali škriatkovia na čele s Dobbym. Ten mal obrovskú radosť z toho, že znova vidí pána Harryho a Harry bol spokojný, keď zistil, že sa o škriatka Dumbledore postaral.
                „Si šťastný, však?“ usmiala sa Ginny na Harryho pojedajúc z hory tekvicových koláčov.
                „Určite,“ opätoval jej úsmev. „Keď všetko klapne, budem mať skutočnú rodinu. Nevravím, že prvú, tou ste vy, ale budem mať niekoho, kto mal byť pri mne od malička,“ mierne posmutnel.
                „Spravodlivosť sa ukáže, uvidíš,“ chytila ho za ruku. „Len sa obávam, že potom pôjdeš preč.“
                „Ale nepôjdem, Ginn,“ okamžite ju upokojoval. Tiež mu to napadlo, že keď Siriusa oslobodia, keď sa všetko vysvetlí, on pôjde logicky s ním. Preč od Weasleyovcov. Ďaleko od nej a to sa nemohlo stať. „Nejako mu to vysvetlíme, že proste musíme byť blízko seba, uvidíš,“ pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju na spánky.
                Dobby, ktorý sa v tú chvíľu na deti pozrel, prekvapene zamrkal. Tie deti sa správali oveľa viac, ako len kamaráti. A boli predsa príliš malý na to, aby sa mohli správať ako sa správajú veľkí ľudia. Potriasol ušami a venoval sa chystaniu večere.
                „To dúfam, neviem si ani predstaviť, že by som o teba prišla.“
                „Neprídeš o mňa, nikdy. Prisahám.“
                Zahnali hlad, ale do večere, či príchodu ostatných z Rokvillu, bolo ešte skoro. Preto sa rozhodli zájsť za Lupinom a ospravedlniť sa mu. Hovorili, že vonku pri lietaní stratili pojem o čase. A kládli dôraz na to, aby boli presvedčiví. Už vonku sa dohodli, že zatiaľ nemôžu nikomu nič povedať. Nikto by im zrejme neveril. Harry sa napriek tomu díval na Remusa inými očami. Už predtým ho mal rád. A teraz vedel oveľa viac. Lupin ich výhovorke uveril. Nemal dôvod im neveriť a dohodol sa s nimi na nejakom inom termíne, pri ktorom by si vyskúšali Patrona.
                Lenže to, čo nemohli povedať profesorovi Lupinovi, ani nikomu inému, museli povedať Hermione a Ronovi. Preto si ich večer usadili k jednému stolu aj napriek tomu, že tí dvaja jednoducho nedokázali sedieť pri jednom stole. Začarovali ich, aby nemohol nikto nič počuť presne tak, ako ich to naučil Sirius. Týmto kúzlom si vyslúžili plnú Hermioninu pozornosť. A v Ronovi tiež vyvolali zvedavosť.
                A povedali im úplne všetko, čo sa v ten deň stalo. Obaja boli najskôr bledí od strachu a zdesenia, ale ako začali postupne chápať a uvedomovať si skutočnosť, ich výrazy sa menili.
                „Prašivec,“ hlesol Ron takmer nečujne. Ten, o kom si myslel, že je jeho najlepším priateľom, než spoznal Harryho, bol zradca a podlý vrah. Jeho pohľad padol na Krivolaba, ktorý sa lenivo vyvaľoval vedľa Hermiony a díval sa naňho takmer až pohrdlivým pohľadom, akoby mu vravel, že stačilo len veriť jemu. „Ospravedlňujem sa, Hermiona,“ pozrel na kamarátku. „Je mi to ľúto, všetkých tých rečí, ktoré som hovoril.“
                „V poriadku, Ron,“ prijala ospravedlnenie. „Je to všetko neuveriteľné,“ zavrtela hlavou. „Na to, čo bolo, zabudnime, dobre?“ pozrela Ronovi do očí. Tomu sčerveneli končeky uší, ale prikývol.
                „Aj tebe sa ospravedlňujem, Krivolab,“ oslovil kocúra. Ten od neho odvrátil pohľad. Ginny mrkla na Harryho, aspoň sa konečne tí dvaja uzmierili.
                „Čo teraz?“ Hermiona si ich oboch prezerala. „Čo s tým budeme robiť? Myslím, že by sme to niekomu mali povedať.“
                „Neexistuje,“ okamžite protirečil Harry. „Siriusovi by nikto neveril a nám ešte menej. Musíme najskôr zistiť, kde tá krysa je. Nejakým spôsobom odpozerať jeho zvyklosti, kde sa zvykne skrývať, či má len jedno miesto, ako dlho sa v ňom zdržuje a ako sa k nemu dostať a potom dáme vedieť Siriusovi. On sa oňho postará.“
                „Nedostane sa na hrad.“
                „Ale dostane. Teraz nebude mať len jedného spojenca, ale piatich,“ pridala sa aj Ginny.
                „Ja neviem. Myslím, že napríklad profesor Dumbledore by nám uveril.“
                „Nie, Hermiona,“ Harry stiahol obočie. „Nebudeme riskovať. Musí to ostať medzi nami. A nebudeme sa o tom môcť rozprávať. Môže sa stať, že by sme niečo povedali na nejakom mieste, na ktorom by bol on a všetko by bolo stratené.“
                „Harry, ale...“
                „Nie!“
                „Hermiona má možno pravdu, Harry,“ ozval sa Ron. Harry ho prebodol pohľadom.
                „To hovoríš len preto, lebo teraz cítiš potrebu zapáčiť sa Hermione,“ zamračila sa Ginny.
                „Nie, to nie,“ sčervenel. Pre istotu na Hermionu nepozrel. „Čo ale zmôžeme?“
                „Prekonali sme pasce v prvom ročníku, o minulom ročníku hovoriť nebudem. Nemyslím, že by jedna krysa mala byť problémom,“ pevne prehlásil Harry odhodlaný spraviť čokoľvek. A Ginny bola jednoznačne na jeho strane.
                Ten večer poriadne preskúmali mapu, ale Petera Pettigrewa na nej nenašli. Podľa Siriusa z Rokfortu neodišiel. Povedal však, že na mape nie je zaznamenaná každá potkania diera v stene. Zmapovali ju síce podrobne, ale nemohli zaznačiť úplne všetko. Bude niekde zalezený a bude potrebné vyčíhať, kedy vystrčí nos.
                „Ako bolo na randa s Harrym Potterom?“ privítali Ginny jej spolužiačky v izbe.
                „Prosím?“ myšlienkami bola ešte dole, preto otázku prepočula. Lucy sa na ňu zubila a druhé dve dievčatá nevyzerali priateľsky.
                „Harry Potter a ty, vaše rande. Strávili ste spolu celý deň. Nebolo vás vidieť. Niekde ste zmizli a ktovie, čo ste robili.“
                „Lietali sme na jeho Blesku,“ zamračila sa. Čo ich je po tom? „Neboli sme na žiadnom rande. Je to môj kamarát.“
                „To sme počuli už niekoľkokrát, ale neveríme tomu.“
                „Je mi jedno, čomu veríte,“ zaprskala nahnevane. „Minulý rok mi zachránil život a je to môj kamarát. Keď nemohol ísť do Rokvillu, samozrejme som bola s ním,“ mračila sa ešte hrozivejšie. Zdalo sa, že poznámka o záchrane života tie dve rozhádzala. „A okrem toho, nechcem chodiť na žiadne rande, fuj,“ zaksichtila sa. „Nie všetci premýšľajú ako vy dve!“
                „Dobre, no. Ale aj tak...“ zmĺkli.
                Ginny ich už radšej ignorovala a prešla k Lucy. Stále nahnevane.
                „Vravela som ti to,“ zaškľabila sa na ňu jej kamarátka.
                „Dobre, ja viem,“ povzdychla a unavene sa hodila na posteľ. Zážitkov na jeden deň mala skutočne dosť. „Pre Merlina, Harry,“ uchechtla sa pri tej predstave.
                „Závidia,“ vysvetlila. „Možno by aj pochopili, že ste... len kamaráti,“ zdôraznila. Ginny ju prizabila pohľadom a Lucy sa nad jej výrazom zasmiala. „Ale aj tak. Si pri ňom blízko a každá jedna by sa k nemu chcela priblížiť podobne vo viere, že by jej potom dovolil priblížiť sa ešte viac. Chápeš?“
                „Jasne. Ale Harry taký nie je,“ zavrtela hlavou. „Hoci, možno postupom času budú mať šancu,“ zahihňala sa. Lenže to by musel prestať myslieť na slečnu Čangovú.
                „Myslíš?“
                „Určite. Aj Harry je len človek.“

------

Že je Harry človek, to si začal aj sám uvedomovať ešte tú noc.
                Sníval sa mu sen, v ktorom za ním prišiel obrovský čierny pes, radostne vrtiaci chvostom. Hodil mu kus konára a pes mu ho priniesol. Pritom mu olízal ruku a svojím pohybom si pýtal hodenie konára znova. A on ho hodil najďalej, ako mohol.
                Nevracal sa k nemu však už pes. Ale Čcho Čangová s miernym úsmevom, dívajúc sa priamo naňho. Žalúdok sa mu už znova podivne zachvel a keď fúkol vietor a rozovrel jej habit, zachvel sa mu ešte viac. Čcho sa usmiala a pristúpila až k nemu. Vzala do rúk jeho dlaň a vtisla mu naň drobný bozk. A potom... Harrymu sa rozbúchalo srdce a zatočila sa mu hlava. Položila mu dlaň na jej hruď a bolo to zvláštne, keď cítil jej prsník...
                Harry sa zobudil a stále cítil, ako mu búcha srdce a cíti sa zvláštne. Nie zle, to ani náhodou. Pochopil, že tie pocity sú proste a jednoducho len vzrušenie, ktoré bolo aj hmatateľné. Prehltol a započúval sa do zvukov noci. Všetci ešte spali. Bolo nadránom, ale bola nedeľa a nikto dnes nevstane skoro.
                Tie pocity boli však dosť nástojčivé. Od prvého incidentu sa mu stalo už dvakrát, že sa zobudil s mokrými nohavicami. Samozrejme o tom mlčal, ale teraz sa zobudil skôr, než by sa to malo opakovať. A on to proste musel vyskúšať. Bola to predsa úplne normálna vec, ako hovoril Ron s Ginny. A príjemná vec.
                Prehltol a rozhodol sa. Potichu siahol do spodnej zásuvky svojho stolíka, kde mal darček od dvojčiat. A potom vrhol zaklínadlo na svoju posteľ, ktoré ho naučil Sirius. A zaliezol aj s prútikom pod perinu. Srdce mu neprestávalo splašene biť, keď rozsvietil a pozrel na čarodejnicu na prednej stránke. Radostne mrkla a on sa na moment cítil, akoby ho prichytila pri niečom zlom. Bol to však len časopis a ešte k tomu slúžiaci presne na to, čo sa chystal spraviť.
                Keď otvoril časopis, jeho pocity sa dostavili v plnej sile. Zahryzol si do pery a siahol do nohavíc, kde našiel svoju plnú erekciu. V momente, ako sa dotkol sám seba, začali ho zaplavovať doteraz nepoznané pocity. Príjemné a krásne. Začal sa pomaly hladiť a tušil, že to bude úžasné. Predstavil si tvár Čcho na žene, ktorá bola úplne nahá a on dopodrobna videl úplne všetko a jeho pohyb sa zrýchlil. Okamžite zabudol na to, či je to správne alebo len normálne. Zameral sa len na ďalšiu stránku, kde mal názorne ukázaný sexuálny akt a keď videl prsia, ako sa pohupujú v závislosti na tom, ako do ženy búšil chlap, vybuchol v ňom ohňostroj tých najpríjemnejších a najnádhernejších pocitov, aké si ani nedokázal predstaviť, že môžu existovať. 
                Keď o pár minút oddychoval na posteli, usmial sa. Bolo to skutočne skvelé a on vedel, že to bude chcieť zažiť znova. A zrejme ešte v tej chvíli. Jeho erekcia úplne nevymizla a on zvedavo nazeral na stále ďalšie stránky a predstavoval si tvár Čcho na každom ďalšom dievčati. Predstavil si sám seba vedľa nej a chytil sa, aby to zažil znova.

------

V tom momente sa prebrala o poschodie, nižšie v druháckej dievčenskej spálni, Ginny. Vedela, že v tom sne k nej pristúpil akýsi chlap. Krásny chlap. Nedokázala si vybaviť jeho tvár, ale bolo to jedno. Chytil jej ruku, aby si ju priložil do lona, kde nahmatala obrovskú hrču a sklonil sa k nej, aby obsypal jej tvár a krk bozkami. A keď siahol do jej rozkroku, proste sa zobudila. Nie, takýto sen doteraz nemala, ale vedela, čo to znamená.
                A tie pocity neodchádzali. Stále to cítila. Bolo jasné, že k tomuto dôjde a že sa bude musieť postarať o svoje potreby. Pretože jej telo sa proste dožadovalo pozornosti a pýtalo si svoje. Ale to znamenalo, že sa zaradí do zástupu vzdychajúcich dievčat, ktoré snívajú o chlapcoch a o veciach, ktoré sa dajú robiť s chlapcami. A to sa jej stále nepozdávalo. Bola ešte príliš malá, hoci bude mať za chvíľu trinásť.
                Zahryzla si do pery a jednoducho sa natiahla za prútikom, aby zabezpečila svoju posteľ kúzlom, ktoré ich naučil Sirius. Jej lono doslova horelo, cítila svoje mokré nohavičky. Musí to spraviť.
                Skusmo si pohladila hrudník, kde pod nočnou košeľou cítila, že sa už niečo začalo diať. Niečo sa už muselo začať diať, hoci sa jej nepozdávala myšlienka, že už čochvíľa skutočne začne nosiť podprsenku. A toto jednoduché gesto spôsobilo, že jej túžba ešte narástla.
                Vedela, čo má robiť. Na rozdiel od Harryho vedela skoro úplne všetko. A keď si siahla do nohavičiek, otriasla sa. Vedela, že je to príjemné, hoci si to doteraz nepotrebovala vyskúšať. Teraz to bolo iné. Nemusela si ani predstavovať toho chlapa zo sna. Vlastne si nemusela predstaviť nikoho. Jej prsty začali krúžiť na tom správnom mieste a zadrhával sa jej dych. Zrýchľovala, jej uvoľnenie malo prísť o malú chvíľu. Vykríkla, keď sa jej telo naplo v obrovskom orgazme. Nešlo to inak. Bolo to silné a nádherné a trvalo jej niekoľko minút, kým sa dostala z nebeských výšin späť na zem. Napokon to všetko okomentovala fascinovaným vau.

------

Harry sa na druhý deň cítil dobre. Teda, keď sa opomenie fakt, že na mape Prašivca znova nenašli, Snape ich týral na elixíroch a Ron dostal na Čarovaní trest, pretože v snahe oslniť Hermionu spôsobil, že Flitwickovi začal horieť klobúk. Nenahnevali ho ani dusené držky, ktoré mali na obed a ktoré príliš neľúbil. Proste sa cítil fajn.
                „V noci som prvý raz masturboval,“ prezradil Ginny, keď sa s ňou stretol po vyučovaní. Hermiona mala ešte hodinu a Ron bol s Filchom. A jeho kamarátka si proste žiadala vysvetliť ten jeho prihlúpnutý úškľabok, ktorý nosil celý deň na tvári. A jemu prišlo úplne normálne, že jej to povedal.
                „Vážne?“ pomrvila sa v jeho náručí. „Ja vlastne tiež,“ prezradila aj ona.
                „No páni.“
                „Áno a vôbec sa mi nezdá podivné, že to na nás prišlo v rovnakú noc,“ zdvihla sa a pozrela naňho.
                „Stále to ale nie je desivé, nemám pravdu?“
                „Nie, desivé to nie je. Ale je to čoraz zvláštnejšie,“ zamračila sa. Potom ale jej výraz zjemnel. „Aké to bolo?“ lišiacky mrkla. A on znova nahodil ten prihlúpnutý úškľabok.
                „Fantastické,“ priznal. „A ty?“
                „Geniálne,“ žmurkla. „Vedela som, že je to fajn, ale takéto niečo by som si ani vo sne nepredstavila.“
                „Presne,“ prikývol. „Bolo to... no páni,“ okomentoval. A ona sa zahihňala.
                „Harry Potter, práve si spoznal príjemné stránky života, nielen naháňanie sa za nebezpečenstvom a zachraňovanie hocičoho a hocikoho, aktuálne svojho krstného otca,“ drgla doňho. A on sa spokojne usmial.
                „Na koho si myslela? Pri tom?“ vyzvedal. Zarazila sa.
                „Vlastne ani neviem. V sne bol akýsi chlap a potom som sa proste len... ako tomu budeme hovoriť? Masturbácia sa mi zdá príliš formálna,“ zasmiala sa.
                „Potešenie?“
                „Môže byť. Potom som sa len potešila,“ dívala sa do jeho očí. Prečo sa necítia trápne, keď o tom hovoria? Úplne otvorene a na rovinu? „Predpokladám, že v tvojich predstavách bola slečna Čangová.“
                „Predpokladáš správne,“ prikývol.
                „A ako často sa teraz budeš potešovať?“ rýpla si.
                „Čo ja viem?“ mykol plecami. „Keď nad tým tak uvažujem, stále mi to príde akési nemorálne.“
                „Ale blbosť. Malý Harry sa bude dožadovať pozornosti.“
                „Malý Harry?“ vytreštil oči.
                „Jasne,“ zaškľabila sa. „Počula som niekoľko rozhovorov o niečom podobnom. A nazývať veci presnými výrazmi je príliš formálne, nie? Prečo hovoriť o masturbácii a penise, keď to môžeš pomenovať o niečo familiárnejšie,“ zahihňala sa.
                „V poriadku. Ale v tom prípade budeš mať ty malú Ginny,“ nadhodil s úškrnom.
                „Dobre. Malý Harry a malá Ginny. To znie fér.“
                „A čo bude nasledovať teraz?“
                „Ja neviem,“ mykla plecami. „Stále nepociťujem potrebu ísť s niekým na rande. To, že som sa v noci potešila ešte nespôsobilo, že by som potrebovala ísť pátrať po ostatných veciach.“
                „Ja vlastne tiež, stačí mi to takto,“ stiahol obočie.
                „Harry, keby si sa ju pokúsil pozvať na rande, tak...“
                „Nie, pre Merlina! Je o rok staršia a nebude mať záujem.“
                „Si do nej zamilovaný?“
                „Neviem, možno,“ povzdychol.
                „Tak to aspoň skús.“
                „Nie, neexistuje,“ rázne zavrtel hlavou.
                „Čo ty vieš, ako sa zachová?“
                „Vysmeje ma.“
                „Nemusí.“
                „Nie, vážne Ginny. Nemám na to čas,“ stiahol obočie. „Teraz sú prioritné iné veci. Sirius, napríklad.“
                „Harry, obávam sa toho, že pre teba budú prioritné vždy iné veci a na ostatné nebudeš mať čas,“ zavrtela hlavou.
                „Proste sa na mňa vždy niečo prilepí,“ mykol plecami a vytiahol mapu. „Poďme pozrieť, či tá krysa nevystrčila nos.“

------

Dni do Veľkonočných sviatkov ubiehali takmer identicky. Kontrolovali mapu tak často, ako sa dalo, ale Prašivec bol buď riadne schovaný, alebo mal šťastie a vystrčil nos v dobe, keby sa oni nedívali. A vlastne o mape musel vedieť. Musel začuť, ako sa o nej bavia, keď bol s nimi vo fakulte. Možno si nedal do súvislosti jednotlivé fakty a to, že im Sirius všetko vysvetlil, nemal ako vedieť. A bol zrejme príliš opatrný. Krvilolab pravidelne chodil po hrade, ale nevysnoril ho.
                Sirius sľúbil, že už na hrad nepôjde, aby niekoho vydesil a nezmobilizoval stráž. Napriek tomu sa s nimi niekoľkokrát stretol na čistinke. Raz dokonca aj s Ronom, aby sa mu ospravedlnil. Spočiatku si nechávali odkazy, neskôr sa začali stretávať. A Sirius im začal vysvetľovať, ako sa stať animágmi. Boli to úžasné chvíle, ktoré zažili. Harry by ich nevymenil za nič na svete. A Ron mu to samozrejme prial.
                Hermiona ale nechodila. Nielenže pociťovala obavy z toho, že chcú Prašivca vypátrať a myslela si, že to môže byť nebezpečné, mala však mimoriadne veľa úloh. K tomu si vzala na starosti aj Hagrida a Hrdozobca. Chcela mu pomôcť, aby mal pri procese niečo v ruke, preto trávila všetok čas v knižnici. Ron sa stále cítil zle za to, ako sa k nej správal a chcel jej pomôcť. Nejako. Preto sa viac sústredil na to, aby jej bol na blízku, keď chodil Harry na čistinku. S Ginny.
                Všetkého ale veľa škodí a Hermione začali povinnosti prerastať cez hlavu. Bola stále viac unavená a vyčerpaná, zahrabaná v úlohách a učeniu. Stále sa stávalo, že zmizla a objavila sa na inom mieste. Vždy to však dokázala nejako vysvetliť. Chlapci však začali mať obavy, aby jej zo všetkého nepreskočilo. A Ron sa práve v tej chvíli zachoval ako správny chlap. Povedal Harrymu, že pri nej bude, aby na ňu dohliadol. Vyjadril sa, že pomoc pri pátraní v Siriusovej záležitosti prenechá plne v rukách svojej sestry. Ak by predsa len na niečo prišli, je k dispozícii, aby pomohol.
                „Myslím, že je do nej Ronald buchnutý,“ vypustila akoby mimochodom Ginny, keď sedeli spolu so Siriusom na čistinke. Už poznali postup, akým sa stať animágom. Chcelo to už len jeden elixír a naučiť sa plne sústrediť na svoju vnútornú mágiu.
                „Do Hermiony?“ pozrel na ňu Harry.
                „Nie, do Sproutovej,“ prevrátila oči. Sirius sa zachechtal. „Samozrejme do Hermiony. Len si to neuvedomuje, alebo možno uvedomuje, ale nahlas to neprizná.“
                „Možno,“ prikývol.
                „A čo vy dvaja?“ zazubil sa Sirius. Obaja ho prebodli pohľadom. „Tiež mi príde, že ste spolu viac, než aby sa dalo nazvať nevinným vzťahom.“
                „Náš vzťah je výnimočný,“ priznal Harry. „Výnimočne nevinný...“

TOPlist