Väzeň z Azkabanu 10.


Hermione sa, samozrejme, ten nápad vôbec nepáčil. Nepáčil sa jej už vtedy, keď jej ho prezrádzali vo vlaku a teraz sa jej nepáčil ešte viac. Boli však v presile a ona nedokázala spraviť nič.
                Obaja sa skryli pod plášťom a kontrolujúc mapu sa náhlili do severnej časti. Overili si, že Filch, pani Norrisová a tiež Zloduch sú mimo ich dosah, preto nemuseli príliš dbať o to, aby boli nečujní. Svit mesiaca bol v tej chvíli ich sprievodcom.
                Bodka McGonagallovej sa skutočne prechádzala po jednej z chodieb. Teraz už bolo potrebné len to, aby zistili, či je na chodbe mačka alebo profesorka. Prikrčili sa v jednom výklenku, takmer nedýchali, svetlo mesiaca im slabučko svietilo na mapu, ale im to stačilo. Bodka mala namierené priamo k nim. I tak však trvalo, kým mala vystúpiť spoza rohu. Dúfali a verili, že mačka predsa len nebude mať taký čuch, ako napríklad pes. Alebo že zmizne v niektorej z ďalších chodieb a nepôjde priamo k nim. Jednoducho, že ich tam nevyčuchá. Zadržali dych, keď sa mala zjaviť.
                Ron do Harryho drgol. Bolo to jasné. A šťastie im prialo. Mačka možno vycítila nebezpečenstvo, alebo si to myslela. Alebo proste len chcela ísť niekam inam, nie ich smerom. Po pár minútach zmizla a oni mali jasno. Dostať sa naspäť do veže, bola už vlastne len formalita.  

------

„Dobre, vieme, že sa animágus dá vidieť na mape,“ šepol Harry pri obede. „Teraz musíme vymyslieť, ako prilákať toho psa dostatočne blízko, aby bol vidieť na mape.“
                „Ako ďaleko od hradu tá mapa siaha?“ šepol Ron.
                „Zdá sa mi, že až po okraj Zakázaného lesa,“ stiahol obočie.
                „Mali by sme to vedieť presne.“
                „Jasne, Ron, ale ja nie som kartograf.“
                „Kto?“
                „Ten, kto kreslí mapy. Alebo si myslím, že sa to tak volá.“
                „Volá sa to tak,“ prikývla Hermiona. Obaja na ňu šokovane pozreli.
                „Kedy si prišla?“
                „Vážne, Hermiona,“ pridal sa aj Harry. „Nebola si tu.“
                „Pred chvíľou,“ prevrátila oči a nakladala si kuracinu. „Vymýšľali ste práve jeden z vašich šialených nápadov a nevšimli ste si ma.“
                „No, nezdá sa mi to,“ neveril Ron. Bol si istý, že tam nesedela. Nevidel ju prichádzať. A zrazu tu bola. „Tie tvoje náhle zjavenia ma začínajú desiť.“
                „To by platilo, keby nejaké náhle zjavenia existovali,“ prevrátila oči. „Takže? Čo ste to zase vymysleli?“
                „Zatiaľ nič.“
                „Aké prekvapujúce,“ zaškľabila sa.
                „Mohla by si nás podporiť,“ zamračil sa Ron. „Alebo keď nie podporiť, tak poradiť.“
                „Prepáč, Ronald. Ale ja nedokážem radiť pri tých vašich hlúpostiach.“
                „Ty nechceš zistiť, čo je to za psa?“ nechápal jej postoj.
                „Iste, že chcem. Ale nie spôsobom, pri ktorom by mohlo ísť niekomu o život.“
                „Ale prosím ťa,“ vyprskol.
                „Buďte tichšie,“ napomenul ich Harry. „Nemusí celá škola vedieť, čo plánujeme.“
                „To je pravda,“ prikývol Ron a venoval sa svojmu bohato naplnenému tanieru.
                „Dobrú chuť,“ zavinšovala im Hermiona.

 ------    

                „Môžeme začať?“ obrátil sa Remus k Harrymu. Pred nimi stála rovnaká debna ako predtým. S rovnakým prízrakom pripraveným vyskočiť a vziať na seba podobu dementora. A Ginny sedela za nimi, pripravená, vlastne ani netušila na čo.
                „Môžeme,“ prikývol Harryho odhodlane. Musel sa posunúť pri výučbe vpred.
                „Máš šťastnú spomienku?“ spýtal sa Remus. Harry mykol plecami. Niečo mal. Ten deň, kedy prišiel do Brlohu, kde ho prijali do rodiny. Keď on získal rodinu. „Dobre.“
                Po otvorení debny z nej okamžite vyskočil prízrak. Ginny sa striasla strachom a zaplavili ju nepríjemné pocity. Videla, ako sa Harry sústredí a ako vykrikuje zaklínadlo. Dokonca sa jej zdalo, že mu z prútika vyšlo nejaké strieborné svetielko. Bol to však len okamih, len malá chvíľa a bolo to preč. Potom počula tú ženu. Harryho matku. Srdce jej zovrelo, keď ho videla padať k zemi. Remus zakročil.
                „Harry,“ profesor sa ho snažil prebrať. Nebolo jej dobre. Cítila sa prázdna a nešťastná.
                „Harry!“ priskočila k nemu, keď sa znova dokázala pohnúť.
                „Čo sa stalo?“
                „Odpadol si.“
                „Mama.“
                „Aj ja som ju počula,“ prezradila Ginny. To už sa profesor díval na dve malé deti, ktoré sa objali. A šokovane sa díval na to, ako z oboch to napätie odchádza. Skutočne nepotreboval čokoládu.
                „Je to neuveriteľné,“ šepol sám pre seba. On sám sa cítil zle, aj na neho ten dementor, hoci to bol len prízrak, pôsobil zle.  
                „Skúsim to znova,“ obrátil sa k nemu po chvíli Harry. Remus sa na nich stále díval zarazene.
                „Dobre,“ otriasol sa a pristúpil k nim. Ginny nesmelo odstúpila. „Bude to chcieť ale niečo silnejšie. Na čo si myslel?“
                „Teraz na to, ako ma prijali v Brlohu. Predtým na lietanie a na Hagrida, keď mi povedal, že pôjdem, aspoň na desať mesiacov, od Dursleyovcov,“ prezradil. Remus ho prebodol pohľadom. Niečo o jeho minulosti už vedel. Ale počuť z to z jeho úst bolo dosť frustrujúce a bolestné.
                „Nie, to nestačí. Musíš myslieť na niečo silnejšie,“ poradil.
                „Ale na čo?“ Harry stiahol obočie a pozrel na Ginny, akoby u nej hľadal radu. Mykla plecami. A potom mu to došlo. „Viem, na čo budem myslieť. Tentoraz to bude fungovať, som si istý.“
                „Dobre, tak to skúsme.“
                Situácia sa opakovala. A Harry tentoraz myslel na pocit spokojnosti, úľavy a šťastia, keď bol v Ginninom náručí. A podarilo sa mu to. Matka sa síce na chvíľu ozvala, ale postupne jej hlas slabol a jemu z prútika vychádzala stále hustejšia strieborná hmla, ktorá dementora zahnala.
                „Výborne!“ skonštatoval Lupin potešene, keď zaklapol za dementorom veko. „Skvelé, Harry. Toto je skutočne úspech!“
                „Si úžasný,“ Ginny ho hrdo objala. Bola si istá, že sa mu to podarí. Jeho matku tentoraz nezačula až tak jasne.
                „Na čo si myslel?“ chcel vedieť Lupin. A Harry sa usmieval.
                „Na toto,“ povedal jednoducho, keď objímal Ginny. A Lupin bol už znova šokovaný.
                „Teda,“ zavrtel hlavou, ale usmieval sa. „Vy dvaja ste skutočne neskutoční. Ginny, viem že máš len dvanásť...“
                „Budem mať trinásť!“ prehlásila s miernym zamračením. V nejakom okamihu sa stalo, že bola pred profesorom odvážnejšia.
                „Áno,“ zasmial sa Lupin. „Budeš mať trinásť. Ale keď to fungovalo na Harrym, nechcela by si to skúsiť aj ty?“ vyzval ju. Harry pozrel na Ginny a potom aj na Remusa.
                „No, keď som to správne pochopila, ten prízrak sa zmení na to, čoho sa najviac obávame. A aj keď je dementor hnusný, ja sa obávam niečoho iného,“ stiahla obočie. Harry ju vzal za ruku.
                „Iste, áno máš pravdu. Ale mohol by sa postaviť pred Harryho. Ty by si skúsila čarovať.“
                „Čo povieš? Skúsime to?“ Harry pozrel na Ginny. A ona mu opätovala trocha vystrašený pohľad.
                „Dobre,“ šepla potichu.
                Harry sa postavil pred debnu a Ginny stála kúsok za ním, keď sa Lupin rozhodol ju otvoriť. Dementor znova vyšiel a Ginny vedela, že musí myslieť na niečo šťastné. Ani sa nepokúšala nad niečím premýšľať. Okamžite sa zamerala na pocity, ktoré mala, keď bol Harry v jej tesnej blízkosti. Začula jeho mamu, kútikom oka videla, ako sa Harry poddáva tomu kriku a sústredila sa ešte viac. Nestačilo to, prízrak musel zahnať až Lupin, napriek tomu jasne videla, že jej z prútika vyšlo podobné strieborné svetlo ako Harrymu.
                „Nebolo to zlé,“ ubezpečil ju profesor dívajúc sa na to, ako sa tí dvaja k sebe tisnú. Nepotrebovali ani kúsok čokolády. On sám si musel odlomiť a kúsok zjesť, aby sa cítil lepšie. „Obaja ste v tento večer dokázali viac, ako väčšina dospelých čarodejníkov. Na dnes stačilo,“ usmial sa na nich. „Dovolil som si pripraviť čaj, dáte si so mnou?“
                Súhlasili. Sadli si v učebni za stôl a Lupin vytiahol začarovanú karafu, z ktorej všetkým nalial výborný harmančekový čaj.
                „Keby prišli dementori v tomto momente, dokázal by si ich aspoň zneistiť. Keď budeš na metle a oni by sa znova objavili, získaš čas aspoň na to, aby si bezpečne zletel k zemi,“ pokojne hovoril profesor.
                „Áno, to by som chcel,“ prikývol Harry. „Keby bolo to kúzlo dokonalé, ako by malo vyzerať?“ vyzvedal.
                „Rôzne. U každého človeka je jeho Patron jedinečný, rovnako ako je jedinečný človek, ktorý ho vyčaruje. Veľmi rád by som si pozrel vašich dokonalých Patronov. Máte dobre nasmerované k tomu, aby ste sa k nim napokon dopracovali. A mám taký pocit, že by ma vaši Patroni prekvapili...“
 

------     

„Čo tým myslel?“ pýtal sa neskoro tej noci Harry. Profesor ich po krátkom rozhovore prepustil s tým, že ak budú mať chuť trénovať, nemajú váhať a majú ho osloviť. Krik Harryho matky už nebol taký výrazný. Vedel, že keby trénoval, tak by ju krátko pred jej smrťou už nemusel počuť. Zatiaľ mu však stačilo len to, že by hádam dokázal dementorov odohnať. Aj tak mal málo času. Wood začal s tréningami každý večer a mal hromadu úloh. Nehovoriac o tom, že si myseľ stále zamestnával psom a jeho odhalením.
                „Neviem,“ mykla plecami. „Bol z nás šokovaný. Asi čaká, že by ho šokovali aj naši Patroni. Možno, čo ja viem? Možno by boli rovnakí.“
                „No, to by ma vôbec neprekvapilo,“ uškrnul sa. „Myslím ale, že je profesor Lupin na našej strane.“
                „Určite,“ prikývla. „Je milý a dobrý. Má ťa rád, je to vidieť.“
                „Rád by som sa ho opýtal na mojich rodičov. Keď bude niekedy čas. Som si istý, že by mi o nich dokázal porozprávať veľa.“
                „Boli priatelia, samozrejme má kopu historiek,“ pritúlila sa k nemu.
                „Uhm,“ hlesol. „Myslíš, že tam niekde vonku je ten pes?“ pretočil tému.
                „Myslíš na pozemkoch?“ spýtala sa. „Neviem, možno. Možno tam na nás čakal,“ hlesla. „Tak som premýšľala... čo si myslíš? Aké je to byť animágom? Len tak, kedy by si zachcel, sa premeniť na zviera. Napríklad vtáka. Chcela by som lietať ako vták. Nie na metle, ale len tak.“
                „Nepremýšľal som nad tým. Ale, keď to teraz hovoríš, bolo by to fajn. Určite. Rozumeli by sme ostatným zvieratám, dívali by sme sa na svet inak. Mohli by sme sa nepozorovane dostať hocikam bez toho, aby ktokoľvek vedel, že sa zakrádame. Vieš si predstaviť dvojčatá, ako by sme vždy odhalili tie ich vtipy? Nevedeli by, ktorá bije,“ zasmial sa.
                „Je to ťažké? Naučiť sa to?“ zamyslene sa opýtala. Harry na ňu kútikom oka pozrel. A uškrnul sa.
                „Netuším. Určite je to ťažké, nemám ale poňatia, ako sa to učí. Čo k tomu treba.“
                „Chcela by som sa stať animágom. Chcela by som byť nejaký vták.“
                „Dravý vták?“
                „Skôr nejaký malý, šikovný a milý,“ zahihňala sa.
                „Ja by som chcel byť orol. Keby som mal byť vtákom. Keby iným zvieraťom tak asi, hm...“
                „Levom?“
                „Áno! To je nápad. Levom. Chrabromilským.“
                „Myslíš, že by nám McGonagallová poradila, ako sa stať animágom?“
                „Myslím, že by nás roztrhla napoly, keby sme sa jej spýtali.“

------     

Január končil, na pozemkoch sa zjavil čerstvý sneh a Harry niekoľkokrát navštívil profesora Lupina. Samozrejme s Ginny, ale tá tam chodila tajne. Nepovedal ani Ronovi a ani Hermione, že tam jeho kamarátka chodí s ním, pretože by to zákonite vyvolalo otázky, prečo tam musí chodiť aj ona. Rona by možno nejako ukecal a Hermiona bola vyťažená úlohami a štúdiom tak, že by sa tiež možno nechala ukecať, neriskoval to však.
                Jeho vyčarovaná hmla však bola stále len hmla. Ani Ginny nezaznamenala výraznejší úspech, preto mu napadla myšlienka, či nie sú súkromné hodiny zbytočné. Podozvedal sa však iné, zaujímavé a desivé veci. Dozvedel sa, čo sa podľa Lupina skrýva pod dementorovou kapucňou. Profesor mu vysvetlil aj to, čo je dementorov bozk. A on si pomyslel, že práve tento trest by bol pre Blacka tým najlepším, čo by si zaslúžil.  
                Život na Rokforte pokračoval aj vo februári. Hermiona vyzerala stále strhanejšie, úvahu nad vypustením aspoň dvoch predmetov však rázne zamietla. Stále nevedeli, ako dokáže stíhať všetky predmety, niekoľkokrát ale na nich zavrčala s tým, že je to s profesorkou McGonagallovou vybavené a nemajú sa starať. Tak sa nestarali.
                Pátranie po psovi neprinieslo žiadne úspechy. Harry už na čistinku nešiel a občasné sledovanie mapy neprinieslo žiaden úspech. Nevymysleli, ako by bezpečne prilákali psa bližšie k hradu. Ani netušili, či tam je. Nezačuli psie vytie a keď boli vonku pri skleníkoch alebo u Hagrida, nevšimli si ani žiadne psie stopy.
                „Čo sa deje?“ spýtali sa jeden večer Nevilla, keď ho našli stáť bezradne pred portrétom do ich klubovne. Sir Cadogan ho nechcel pustiť, pretože, už znova, zabudol heslo. Zachránili ho, ale tým sa desivý večer neskončil.
                Ronov potkan Prašivec sa stratil. Alebo skôr bol zožratý. Aspoň to hystericky vykrikoval, keď našiel krvavú plachtu, izbu bez Prašivca a na zemi chumáč ryšavých mačacích chlpov. Zdalo sa, že Krivolab svoje stíhanie Prašivca úspešne zavŕšil a zožral ho. A to bol začiatok konca priateľstva Hermiony a Rona.            

------

„Harry, môžeš na chvíľočku?“ zastavil ho jeden večer, týždeň pred zápasom Chrabromilu proti Bystrohlavu, riaditeľ Dumbledore pri odchode z večere. Zaviedol ho až do riaditeľne a Harry sám seba presviedčal, že skutočne nespravil nič zlé, prečo by ho riaditeľ musel volať k sebe. „Spolu s profesorom Flitwickom sme dokončili kompletnú prehliadku tvojej metly.“
                „Blesk!“ natešene vykríkol, keď riaditeľ vytiahol metlu.
                „Áno, tvoj Blesk. Je bezpečný, naše podozrenia sa nepotvrdili. Najviac problémom sme mali ale pri jeho opätovnom poskladaní do pôvodného stavu.“
                „Čože?“ zhrozil sa. A riaditeľ sa zasmial.
                „Je v poriadku! Profesorka Hoochová metlu otestovala aj po leteckej stránke. Môžeš na nej trénovať a Harry,“ takmer šepol. Chlapec naňho zvedavo pozrel. „Vyhrajte zápas s Bystrohlavom, dobre? Tak nejako mám pre Chrabromil slabosť,“ usmial sa.
                „Budeme sa snažiť,“ sľúbil s radosťou. Až sa triasol, ako chcel metlu otestovať. Dnes sa už ale von nedostane, bude si musieť počkať na zajtra.
                „Výborne. Aby si bol pokojný, dementori sľúbili, že sa budú držať na hraniciach a k štadiónu nezavítajú,“ povytiahol obočie. A Harry sa zamračil. „Budeš sa môcť venovať len zápasu. A keby aj, počul som od profesora Lupina, že ti dal niekoľko súkromných hodín.“
                Harry sa zapýril. A dostal strach.
                „Áno, profesor sa ma snaží naučiť brániť sa dementorom.“
                „A počul som, že si šikovný žiak. Dosahuješ pozoruhodné výsledky na trinásťročného chlapca.“
                „Za chvíľu budem mať štrnásť,“ s úľavou pripomenul. Lupin ich nezradil, slovo dodržal a Harry ho mal rád ešte väčšmi.
                „Áno, za chvíľu,“ profesor sa úprimne zasmial.

------

V Chrabromilskej veži vyvolal Blesk doslova hystériu. V tom dobrom slova zmysle. Nikto nepochyboval o tom, že nasledujúce zápasy vyhrajú. Najmä pri tom prvom, ktorý sa mal konať už cez víkend, nečakali žiadne problémy.
                „Čcho Čangová je síce dobrá, ale jazdí na slimačej metle,“ prezradil mu v predvečer zápasu Oliver Wood.
                A ukázali mu štvrtáčku, ktorá večerala len o pár miest ďalej. Akoby tušila, že sa o nej chrabromilské družstvo rozpráva, v tej chvíli zdvihla hlavu a prebehla ich všetkých zamračeným pohľadom.        
                „Nemá šancu, Harry,“ ubezpečili ho dvojčatá. „Hlavne, keď máš Blesk.“
                „A tí dementori?“ nesmelo sa spýtal Oliver.
                „Keď sa ukážu, budem ich mať pod kontrolou,“ presvedčivo sľúbil.
                „Super, tak sa na to dobre vyspime, všetci,“ zavelil kapitán a sám sa zdvihol, aby v ten večer šiel spať mimoriadne skoro.
                V deň zápasu vládlo vonku pokojné počasie. Absolútny opak toho, s čím zápolili počas prvého zápasu. Bolo síce stále chladné počasie, ale bolo jasno, nefúkal vietor a Harry mal, podľa celej chrabromilskej fakulty, chytiť strelu bez problémov.
                Počas raňajok Slizolinčania na čele s Dracom Malfoyom zapárali, hoci zjavne nevedeli stráviť fakt, že má Harry Blesk. Bolo mu to úplne jedno. Veril si aj v tom, že ak by skutočne prišli dementori, poradil by si s nimi.
                Pod metlobalový habit si skryl prútik, aby bol pripravený. Oliver mal v šatni príhovor a nezabudol poznamenať, že ak prehrajú, nemajú ten rok šancu získať trofej. Harryho to, k jeho vlastnému prekvapeniu, nevyviedlo z mieri. Čo ho však mierne rozhádzalo bolo niečo iné. Hoci mu Bystrohlavskú stíhačku ukázali večer predtým, teraz bol na metle blízko nej a on prvý raz v živote skonštatoval, že je nejaké dievča pekné.  A keď sa naňho usmiala, podivne sa mu zachvel žalúdok. Takéto niečo zatiaľ nezažil a bolo to príjemné.
                Musel sa však sústrediť na zápas. Začul, ako Lee Jordan vychvaľuje Blesk, až ho musela McGonagallová napomenúť, aby sa venoval zápasu. Hra bola vyrovnaná, Bystrohlavčania hrať vedeli. Čcho sa ho stále držala, akoby sa rozhodla nehľadať strelu, ale nespustiť ho z očí. Keby sa nejednalo o metlobal, asi by mu to zalichotilo.
                Niekoľkokrát ju zbadal a pustil sa za ňou. Raz bol však pomalý, pretože ho súperova stíhačka zneistila úsmevom, druhý raz musel spomaliť, inak by do nej pri obrátke vrazil. Jeho spoluhráči to už nevedeli vydržať a húkli po ňom, aby za akýchkoľvek okolností strelu chytil a nedbal pri tom o druhú stíhačku.
                Keď sa pustil za strelou tretí raz, bol vykoľajený troma dementormi, ktorí sa odvážili priliezť až na štadión. Vytiahol prútik a s myšlienkou na Ginnino objatie po nich vypálil nejasného Patrona. A strelu chytil. Keď sa potom dozvedel, že to neboli dementori, ale len Malfoy so svojimi komplicmi v plášťoch, po jeho kúzle značne roztrasení a s odrátanými bodmi, výhra chutila o to sladšie.
                V Chrabromilskej veži sa oslavovalo celý deň, do večera a noci. Dvojčatá zožali úspech, keď odniekiaľ priniesli ďatelinové pivo, sladkosti a tekvicový džús. Harrymu bolo jasné, odkiaľ sa to vzalo.
                „Čo to malo znamenať? Na tom zápase?“ škľabila sa naňho Ginny. Takmer všetci už šli spať, vrátane Rona a Hermiony, ktorá si aj počas oslavy robila úlohy. V klubovni bolo už len niekoľko deciek.
                „Chytal som strelu,“ mykol plecami a upil si piva.
                „Vážne? Mne sa zdalo, že sa skôr snažíš vydláždiť cestu k strele slečne Čangovej,“ zahihňala sa.
                „Ale blbosť.“
                „Ale no tak, Harry,“ významne zamrkala. A on sčervenel. Pristihol sa, že počas oslavy niekoľkokrát zablúdil myšlienkami k bystrohlavskej stíhačke.
                „Sa mi trochu motala do cesty,“ mykol plecami a pozrel na kamarátku, ktorej panoval na tvári široký úsmev. „Čo je?“ zaprskal.
                „Konečne si si uvedomil rozdiel medzi dievčatami a chlapcami. Nemám pravdu?“
                „Dobre, možno.“
                „Konečne!“ takmer vykríkla. Svojou radostnou náladou pritiahla pozornosť dvoch šiestakov.
                „Čo je na tom?“ nechápal.
                „Harry,“ uchechtla sa. „Vážne by si mal aspoň občas normálne žiť. Veď už aj Colin so Stevom pokukujú po dievčatách a vedú všelijaké reči. Nehovor, že ste sa s Ronom o tom ešte nebavili,“ uprene sa naňho zadívala. A on znova mykol plecami. „Teda, ja sa nestačím čudovať,“ uchechtla sa. „Je jasné, že sú chlapci pribrzdenejší, ale vy dvaja ste unikátni.“
                „Nemám na to proste čas, Ginn,“ obhajoval sa zamračene. „A neviem si predstaviť, že by som teraz začal pokukovať po dievčatách,“ zavrtel hlavou.
                „Ale začneš. A schválne. Čo ťa upútalo na slečne Čangovej?“ vyzvedala. Vážne by ju to zaujímalo.
                „Čo ja viem?“ zamyslel sa. Pravdou bolo, že mala peknú tvár. A keď jej pri lete povieval habit, všimol si aj iné veci, ktoré majú dievčatá odlišné od chlapcov. Zaujímavé a oko priťahujúce veci. „No, ehm,“ zapýril sa.
                „Nebuď prudérny,“ prevrátila oči.
                „Aký?“
                „Cudný, moralistický a hanblivý. Nezabúdaj, že viem o tebe všetko, čo sa doteraz dá vedieť. A keď mi povieš, že si si všimol celkom slušnej postavy a pŕs na slečne Čangovej, tak len prikývnem, pretože je to pravda.“
                „Dobre, má peknú postavu a prsia,“ vyšlo z neho. „A tvár, samozrejme!“
                „A tvár, áno,“ vážne prikývla. Po očku po nej pokukoval, ale nevyzerala, že by si z neho šla strieľať. „No, je štvrtáčka, bude mať pätnásť, samozrejme je na nej už vidieť dosť,“ mierne sa pousmiala a dívala sa na Harryho.
                „Uhm,“ prikývol.
                „S tebou sa dnes nedá normálne rozprávať,“ zavrtela hlavou.
                „Dobre teda, keď sme už pri tejto téme. Čo ty? Pokukuješ už po chlapcoch?“ chcel jej to vrátiť.
                „Keby som začala pokukovať po chlapcoch, tak by si to už vedel,“ pokojne odvetila.
                „Vážne?“
                „No jasne. Harry, sakra,“ zamračila sa. „Vieš o mne všetko, čo sa doteraz dá vedieť. Vieš, kedy mám menštruáciu, dokonca mi vtedy prinesieš svoju zásobu čokolády. Nemyslíš, že by si vedel, keby sa mi začal páčiť nejaký chlapec?“
                „Asi áno.“
                „Určite áno,“ prevrátila oči.
                „Dobre teda.“
                Pokračovali v rozhovore aj vtedy, keď sa klubovňa vyprázdnila. Až keď si boli úplne istí, že sú sami, objali sa. Len na chvíľu, boli spolu noc predtým. Pred zápasom, aby bol pokojný.
                Keď si však mysleli, že sa pokojne vyspia, mýlili sa. Neskoro v noci takmer všetkých vo veži zobudili Ronove výkriky a jeho presvedčivé tvrdenie, že sa nad ním skláňal Sirius Black, ktorý sa mal, podľa všetkého, dostať dnu cez portrét recitujúc pri tom heslá z celého týždňa. A Neville sa stal smoliarom roka.

------

Nočný incident vyvolal takmer šialenstvo. Všetci profesori boli zmobilizovaní a všetci mali na starosti zvýšenie bezpečnosti v hrade. Ron sa v momente preslávil a každý chcel počuť, čo sa to v noci stalo. A tak každému, kto bol ochotný počúvať vravel, ako si myslel, že niečo počuje, ale keď otvoril oči, videl nad sebou Blacka s dlhým nožom, ako rozrezáva baldachýn a ako sa vydesil, keď začal kričať.
                „Aj tak to nechápem,“ vravel Harrymu súkromne, pri obede. Očkom občas hodil po Hermione, ktorá od nich sedela ďaleko, pretože sa stále nebavili, ale na ktorej bolo vidieť, že ju to vystrašilo. Akoby nie, Ron mohol prísť o život. „Podľa všetkého chce zabiť teba.“
                „Mohol si zmýliť postele. Musel rýchlo utiecť, keď si vykríkol. Keby ťa zabil, musel by pobiť celú fakultu a potom aj učiteľov,“ mykol plecami Harry. „Trápi ma však, ako sa dostal do hradu,“ zamračil sa.
                „Tak to netuším, ale už sa doň nedostane, keď všetko zabezpečili,“ odkazoval na skutočnosť, že Filch takmer každý otvor pozatĺkol a Flitwick začaroval každé okno.
                „O Jednookej čarodejnici nevedia,“ šepol Harry. „A ja ani nechcem, aby o nej vedeli.“
                „Keď o nej nevedia profesori, Black o nej nemôže mať tušenia,“ odšepol mu Ron. „Neboj, do Rokvillu sa dostaneš.“
                „Uhm,“ zamyslene zahuhňal. „Ale Zúrivá vŕba?“
                „Tak to pochybujem,“ zavrtel Ron hlavou. „Je zúrivá, nepustí nikoho. A ostatné tajné chodby sú buď zasypané, alebo teraz zabezpečené.“
                „Pravda,“ prikývol. „Ale trápi ma iné. Ako sa tak rýchlo mohol dostať preč?“
                „Nemuselo to byť rýchlo. Nemuseli sme si ho všimnúť. Za tú chvíľu nie si schopný skontrolovať mapu.“
                „Odteraz ju budem kontrolovať častejšie,“ stiahol obočie.
                „No tak, Harry,“ Ron ho plesol po pleci. „Black sa sem už tak ľahko nedostane.“
                „Dobre,“ prikývol. „Ale teraz sa musíme sústrediť na to, ako vystopovať toho psa. Mám pocit, že ten pes, alebo človek, by nám vedel veľa vecí vysvetliť.“
                „To určite. Ale tej osobe, ktorá vlastní to hnusné krvilačné monštrum, tej nesmieme povedať nič. A asi ani Ginny.“
                „Má dobré nápady,“ oponoval Harry. „A som si istý, že keby sme sa nakoniec pre niečo rozhodli, ona by nás podporila.“
                „Jasne,“ neveriacky sa zaškľabil. „Ale mňa z vyjednávania s ňou vynechaj.“         

------

Harry začal mapu sledovať ešte viac, ako predtým. Zameral sa najmä na okolie, ktoré sa na nej zobrazovalo. Nič podozrivé však nezbadal. Profesori ich von nepúšťali, okrem vyučovacích hodín a na tie ich vždy niekto dospelý musel sprevádzať. Nevidel však problém v tom, aby sa dostali nepozorovane von, keď to budú potrebovať. Dvojčatá si jeho plášť už stihli desať ráz požičať. A samozrejme sa odmietli baviť o tom, načo ho potrebovali.  
                Aké bolo jeho prekvapenie, keď mu Hedviga priniesla list od Hagrida, v ktorom ich volal k sebe na čaj. Ako profesor si to mohol dovoliť. A tak sa s Ronom vybrali na návštevu, na ktorú si ich vo Vstupnej hale vyzdvihol.
                A porozprával im o súdnom procese, ktorý sa mal viesť proti Hrdozobcovi za napadnutie Draca Malfoy. Vzkypela v ňom žlč. Toto si nezaslúžil ani Hagrid a ani to úbohé zviera. Nemali o tom ani poňatia, von chodiť nemohli, preto im to Hagrid nemal kedy povedať. A zrejme ani nechcel. Ale termín už bol stanovený a on sa nakoniec potreboval niekomu vyžalovať.
                „Nepôjdeš tam, však?“ spýtala sa Ginny Harryho. Podarilo sa mu vyšmyknúť Ronovi a skutočne šiel do knižnice. Zdržal sa tam však len krátko. Mal sa stretnúť s Ginny v prázdnej učebni.
                „Chcel by som. Rozmýšľal som, že by som bol pod plášťom.“
                „Harry, je to nebezpečné,“ nepozdávalo sa jej ani náhodou. Cez víkend mal byť výlet do Rokville a on samozrejme chcel ísť. Profesori postupne poľavovali v ostražitosti v závislosti od času, ktorý už uplynul od incidentu.
                „Pod plášťom ma Black neuvidí, Ginny,“ pokúsil sa ju upokojiť a pritiahol si ju do náručia.
                „Možno, ale nezabúdaj na toho psa. Ten by ťa mohol vyňuchať,“ zamračene naňho pozrela a jej ruky boli omotané okolo neho.
                „To fakt,“ privolil. Na tú samozrejmosť zabudol. „Ron bude ale nešťastný.“
                „Kašľať na Rona. On to prežije. No tak bude v Rokville sám, keď sa stále hnevá na Hermionu a Merlin vie, že som Krivolabovi už niekoľkokrát zagratulovala,“ zaškľabila sa. „Ale musí pochopiť, že nemôžeš riskovať kvôli tomu, aby sa on necítil sám.“
                „Máš pravdu,“ stisol pery. A vážne si to myslel. Ten pes by ho mohol vyňuchať a aj keď kedysi prehlasoval, že by chcel, aby ho Black našiel, aby sa on mohol pomstiť, teraz už o tom presvedčený nebol.
                „Jasne, že mám pravdu,“ spokojnejšie prehlásila. „A dám na teba pozor, aby si na poslednú chvíľu nezdrhol. Vieš o tom, že moje spolužiačky snívajú, ako ich pozveš na rande do Rokvillu?“ zasmiala sa.
                „Vážne?“
                „Áno, to letí tento týždeň,“ prezradila s úsmevom. Dívala sa na jeho podráždený výraz a rozosmiala sa. „Zrejme sa s tým budeš musieť zmieriť. Si Harry Potter,“ vyplazila jazyk.
                „No to ma teda teší,“ zavrtel hlavou. „Aj Lucy je taká?“ spomenul si na jej kamarátku.
                „Nie, tá jediná z našej izby má rozum, preto sa s ňou bavím.“
                „To je dobre,“ prikývol. „A čo ešte o mne hovoria?“ zaujímalo ho.
                „Všeličo. Aký si nádherný a úžasný, aké máš krásne oči a super vlasy,“ vymenúvala.
                „Uhm, to je pravda,“ spokojne sa zazubil.
                „Jasne,“ zaksichtila sa.
                „Čo sa tváriš?“
                „Snažila som sa na teba pozrieť ich očami,“ vysvetlila. A zatvárila sa, že jej je zle. „Nie, nejde to.“
                „A na koho myslíš týmto spôsobom?“ nevinne natiahol.
                „Čo ja viem?“ mykla plecami a vyzerala, že vážne premýšľa. „Asi na nikoho. Colin je milý, Steve je zábavný,“ vymenúvala. „Ostatní chalani z našej fakulty sú trúby, rovnako ako tvoji spolužiaci. Asi si začnem všímať tých starších.“
                „Starších?“ vydesilo ho. „Ginny, ale starší sú skúsenejší a...“
                „A čo?“ zamračila sa.
                „Čo ja viem? Neviem, ale nepozdáva sa mi to.“
                „Povedala som, že si ich začnem všímať. Nie že sa s niektorým niekde zašijem, aby sme sa bozkávali,“ prevrátila oči. Len sa na ňu díval. Potom sa uškrnula. „A prestal si sa tváriť, že ti je zle, keď počuješ o bozkávaní! To je úspech, Harry,“ pochválila ho rýpavo.
                „Hm, čo ja viem? Mohlo by to byť... zaujímavé.“
                „Zaujímavé alebo príjemné?“ rýpala ďalej.
                „Neviem. Možno aj príjemné,“ mykol plecami. Vyzeral zamyslene.
                „Stále ťa zaujíma slečna Čangová?“ pousmiala sa. Pozrel na ňu.
                „V poslednej dobe na ňu myslím,“ priznal potichu.
                „Uhm,“ prikývla. „Ale možno by si sa mal zamerať na niekoho iného. Na nejakú mladšiu. Predsa je len Čcho štvrtáčka a tá ma oči pre piatakov a šiestakov. Ale zase na druhej strane, si Harry Potter, možno by si dala povedať,“ mrkla naňho. Prevrátil s povzdychom oči. Keď na ňu myslel, toto mu zákonite prišlo na myseľ. Že je pre Čcho primladý.
                „Možno máš pravdu.“

------

Ráno, v deň výletu do Rokville, sa Ron znova pokúšal Harryho prehovoriť, aby sa predsa len vykradol. O psovi nepočuli už niekoľko mesiacov. A Rokville bol Rokville. Chcel sa ísť pozrieť na Škriekajúcu búdu, o ktorej mu hovorili dvojčatá. Ale Harry sa nenechal prehovoriť. Chcel ísť po obede za profesorom Lupinom. A chcel byť s Ginny. Jednoducho cítil, že je to správne rozhodnutie nehovoriac o tom, ako tým potešil Ginny.
                „Tak? Čo budeme robiť doobeda?“ spýtala sa Ginny, keď si k nemu prisadla v klubovni po tom, čo najprv odišiel urazený Ron a o čosi neskôr aj Hermiona, ktorá ho za jeho rozhodnutie pochválila.
                „Mohli by sme si zalietať. O Blackovi počuť nebolo, dementori strážia dobre a profesori už vychádzky povolili,“ nadhodil Harry. Veľmi by si želal, aby si mohla Blesk vyskúšať aj ona. Doteraz tú možnosť nemala a raz to aj nadhodila.
                „To by bolo fajn,“ prikývla po krátkom premýšľaní.
                Nemuseli sa ani príliš obliekať. Jar klopala na dvere a vonku sa začalo otepľovať. Pri odchode z veže si všimli, ako jej dve spolužiačky a tiež prváčky, nešťastne zazerajú po odchádzajúcej dvojici. Na štadióne sa Ginny okamžite zmocnila Blesku a vyletela. S úsmevom sa oprel o štadión a pozoroval jej bláznenie. Takmer hodinu trvalo, kým sa dosýta vyjašila. Mali celý štadión len pre seba a bolo to fajn.
                Potom sa vystriedali a vyletel Harry. Blesk bol skutočne špičková metla, pomyslel si, keď vylietal vysoko k oblohe. A preletel ponad jazero, keď sa vracal naspäť. Ibaže to, čo zbadal dole na štadióne, ho šokovalo.
                Zrýchlil a vytiahol prútik. A vôbec netušil, čo bude robiť keď zoskakoval z metly. Ginny bola vystrašená, videl ako bezhlasne kričí, jej prútik mal v ruke otrhaný chlap a držal ju ako rukojemníka.
                „Pokoj, Harry!“ zakričal naňho chrapľavým hlasom. Spoznal ho a cítil, ako ho zaplavuje nenávisť. A obrovský strach o Ginny...

TOPlist