Tajomná komnata 5.


Ginny vystupovala po schodoch do svojej izby a uterákom si sušila vlasy, keď začula z Harryho izby smiech. No jasne, bol tam Ron a možno aj dvojčatá a bavili sa. Ona donedávna pomáhala mamke pri zaváraní džemov. Potom sa šla osprchovať s tým, že si bude ešte chvíľu čítať. Ona na bavenie veľa času nemala, ako si s trpkosťou uvedomovala. Vlastne nemala vôbec čas na bavenie, pretože ju mamka zaťahovala do všetkých tých činností s naivnou predstavou, že sa jej dcéra priučí. A čo sa mala vôbec priúčať, keď ešte kúzliť nemohla? Preto to mamka robila skoro všetko bez prútika. Možno, keby sa trocha vzbúrila, tak by si vybojovala viac času pre seba. Určite by si vybojovala čas pre seba. Ale k čomu by to bolo? Oni by ju aj tak medzi seba nevzali. Začula tlmený výbuch. Jasne, dvojčatá prezentujú niektorú zo svojich šialeností. Možno, keby zaklopala a chcela by sa pozrieť, tak by ju bratia nevyhodili. Ale bol tam Harry! No a čo? Práve ten by ju nevyhodil.  
                „Ginevra, nemala by si už byť v posteli?“ Prerušil jej myšlienky hlas Percyho, ktorý vystupoval po schodoch. Zamračila sa.
                „Staraj sa o seba, Percy!“ odvetila podráždene. „Nie som už malá a nie je tak neskoro. A nehovor mi Ginevra!“ štekla po ňom.
                „Na jednej strane vravíš, že nie si malá a na druhej sa hneváš, keď ťa niekto osloví tak dospelo?“ napravil si svoje okuliare a zavrtel hlavou.
                „To bude asi tým, že ty sa ma nesnažíš oslovovať dospelo. Snažíš sa len o to, aby si vyzeral dôležito. Príliš ti to ale nejde,“ zamračila sa.
                „Takto sa so mnou rozprávať nebudeš, mladá dáma,“ Percy začínal červenieť a zvýšil hlas. „Poviem matke...“
                „Daj sa vypchať, Percival!  A bež si žalovať mamke, keď si myslíš, že ťa za to bude niekto obdivovať a uznávať,“ prskla mu do tváre. Strašne ju štvala tá jeho póza, kedy sa hral na dospelého a múdreho a pritom bol len obrovským idiotom a vôbec nedokázal pochopiť, že tým každého len rozčuľuje.
                „Počúvaj...“ chcel spustiť jej brat, ktorý bol maximálne zapýrený, pretože sa mu vôbec nepáčilo, ako sa s ním rozpráva jeho malá sestrička.
                „Čo sa to tu deje?“ Z Harryho izby vyšli dvojčatá. „Počuli sme hádku... aha!“
                „Náš nepodarený brat zase raz niekoho sekíruje?“ uškrnul sa Fred.
                „A tentoraz si vzal na mušku našu malú sestričku?“
                „Ale ako vidíme, tvoja tvár vyzerá ako riť makaka, takže si zrejme neuspel, však?“ natiahli pobavene. Percy sa začervenal ešte viac.
                „Miesto toho, aby ste jej vy dvaja šli príkladom, tak...“
                „Tak čo, Percy?“
                „Myslíš, že nás Ginny potrebuje k tomu, aby pochopila, aký si hlupák?“
                „Budem sa musieť s rodičmi porozprávať...“
                „Rozprávať sa môžeš jedine tak s ghúlom, pretože jedine on je ochotný ťa vôbec vypočuť,“ neprestávali sa zubiť.
                Percy si niečo brblal pod nos a naštvane kráčal naspäť do svojej izby. Sprevádzalo ho posmešné vyrypovanie dvojčiat. Ginny kútikom oka zazrela, že vo dverách stojí aj Ron a s ním Harry. Obaja mali tváre od sadzí.
                „Bol na teba zlý?“ spýtali sa dvojčatá, keď za sebou Percy zabuchol dvere. Zdola zaznel výkrik ich matky, ktorá sa pýtala, čo sa tam deje. Ani jeden z nich sa neunúval jej odpovedať. Zrejme bola Molly na takéto epizódy zvyknutá, pretože sa po stíchnutí už neozvala. Keby sa stalo niečo vážne, napríklad by sa niekto pri súrodeneckej potýčke zranil, tak by ju vyhľadali, aby ich dala do poriadku. „Máme mu dať lekciu?“
                „Svoje záležitosti si dokážem vyriešiť aj sama,“ odsekla. Bola naštvaná na Percyho a aj na tých štyroch, pretože tam robili zrejme niečo zaujímavé a ani jednému nenapadlo, aby ju zavolali. Hodila jeden nabrúsený pohľad aj na Harryho, aj keď vôbec nemohol za to, že je naštvaná. Alebo teda mohol. Z jednej pätiny. Zatresla za sebou dvere.
                Ešte začula, ako niečo brblú, keď chodba stíchla. Nemohla vedieť, že sa Harry v protiľahlej izbe pýta, či by jej nemohli ukázať nový výmysel dvojčiat a ako mu jej bratia vysvetľujú, že ani oni by ho vlastne nemali vidieť, nieto ich malá sestrička, tak nech je radšej ticho. Hnev ju neopúšťal ani po desiatich minútach prácneho rozčesávania si vlasov. Nenávidela tú činnosť. Tešila sa, keď bude môcť kúzliť a prvé, čo sa naučí, bude rozčesávacie kúzlo. Vlasy mala až po pás a mala ich husté a trpela, než si ich nakoniec rozčesala. A strašne sa jej nepáčili.
                Hnev ju pomaly opúšťal, keď si sadla na posteľ s knihou v rukách. Zadívala sa na svoje veci do Rokfortu, ktoré mala hrdo vystavené pri stolíku. Aj s jej kufrom po Charliem, ktorý jej matka kúzlami opravila. Konečne vypadne z domu, bude chodiť na Rokfort a konečne ju hádam niekto bude brať vážne. Spomenula si na svoj nový denník. Nemala ho v ruke niekoľko dní! Celkom sa jej podarilo naň zabudnúť. Ešte nie je úplne neskoro, ešte ju matka nepríde skontrolovať, či spí.
                Vyhrabala ho spod učebníc a sadla si za stolík. To meno tam ešte stále bolo a ona sa ho rozhodla ignorovať. Zrejme by sa jej ho znova nepodarilo začarbať. Preto prevrátila list a namočila brko do atramentu. Za pár dní mali prísť jej dvaja najstarší bratia a ona si chcela svoje pocity zaznamenať. Napísala na stránku dátum 18.8.1992 a so špičkou brka medzi zubami premýšľala, čo napísať ako prvé.
                Neveriacky sa dívala, ako napísaný dátum mizne v stránke. Akoby ho list pohlcoval a za pár okamžikov bola stránka prázdna. Stiahla obočie a napísala dátum znova. A on znova zmizol. Nechápala tomu. Bol to veľmi zvláštny denník, zrejme je úplne pokazený, keď sa doňho nedá písať. Alebo ho možno niekto začaroval tak, aby v ňom druhý nevedeli čítať. Keď príde na Rokfort, bude sa musieť niekoho spýtať, ako fungujú podobné zaklínadlá. Ale nie svojich bratov. Určite by ju začali vypočúvať, kde sa k nemu dostala alebo by jej ho vzali, aby si oni mohli zapisovať svoje postupy pri výrobe výmyslov, ktoré by nikto iný nemohol prečítať. Tak by to bolo najskôr. Zavrtela hlavou a skúsila to ešte raz. Oči sa jej od úľaku rozšírili, keď sa na stránke zjavilo:
                Ahoj!
                List teraz neabsorboval atrament, ale ho vytlačil na stránku a tam sa zjavil ten pozdrav. Šokovane sklapla denník a okamžite sa obzrela okolo seba. Srdce jej divoko búšilo. Čo sú to za kúzla? Rozhodne musia byť silné, keď je denník schopný viesť konverzáciu, pretože toto na konverzáciu vyzeralo. Denník ju pozdravil. Mala by o tom niekomu povedať. Harrymu, napríklad. No to určite... Bojovala medzi strachom a zvedavosťou. Opatrne otvorila denník. Pozdrav odtiaľ zmizol. Čo sa stane, keď tam niečo napíše? To nebude vedieť, pokiaľ to neskúsi. A tak napísala.
                Ahoj!
                A čakala. Pozdrav zmizol, stránka znova vpila atrament. Nič sa nedialo. Trpezlivo čakala očami hypnotizujúc list denníka. Už si začínala namýšľať, že sa jej niečo zdalo, keď vtom...
                Ako sa voláš?
                Denník sa s ňou chcel jednoznačne rozprávať. Srdce jej neprestávalo splašene biť a pristihla sa, že zadržiava dych. Tušila, že to nie je správne. Ale možno mal niekto denník, ktorý silnými kúzlami začaroval tak, aby sa mal s kým rozprávať. A ona nemala nikoho, s kým by sa dalo normálne rozprávať. Jej mamka bola príliš úzkostlivá, otec veľmi zaneprázdnený, Bill a Charlie tu neboli, Percy bol idiot, dvojčatá bláznivé, Ron bol trúba a Harry – Harry bol – on bol proste – bol fajn, ale aby sa mu sťažovala, že sa nemá s kým rozprávať? A prečo by sa s ňou mal rozprávať práve on? Potriasla hlavou, aby odohnala tie myšlienky.
                Ginny. A ty?
                Napísala a čakala. A čo keď to napíše? Jej meno to je, nie je zlé, keď to niekomu povie.
                Ahoj, Ginny. Ja som Tom. Máš krásne meno.
                Mierne sa zapýrila. Jej meno bolo rovnako hrozné, ako jej vlasy. Preto ju potešilo, že sa niekomu zdá pekné. A ten niekto sa volal Tom. T.M.Riddle. Takže Tom Riddle.
                Ďakujem. Odvážnejšie napísala. Kto si?
                Nasledovala pauza. Už si začala namýšľať, že bola príliš zvedavá a Tom sa jej neozve.
                Som tento denník. Zjavilo sa napokon. Som priateľ čarodejníkov.
                Ginny sa zamyslela. Priateľ čarodejníkov. Ona potrebovala nejakého priateľa. Každý niekoho potreboval. Zrejme to bol denník, s ktorým sa mohli osamelé duše, akou ona bezpochyby bola, porozprávať. Aby sa mohli poradiť. Alebo čokoľvek iné.
                Mohol by si byť môj priateľ?
                Skúsila nesmelo. Bála sa, aby ju nevysmial.
                To by som mohol. Povedz mi niečo o sebe, Ginny.
                Ginny sa v duchu zaradovala. Neodbil ju. Dokonca ju vyzval, aby rozprávala. Teda písala. Napísala mu o sebe a svojom detstve. O svojich bratoch a rodičoch. Prezradila, kde býva a prezradila aj to, že tento rok nastupuje na Rokfort. Tom ju trpezlivo počúval. Občas jej položil nejakú otázku. Po čase mala pocit, akoby bol jej najlepším kamarátom. Zaujímal sa o ňu, aj o jej život.
                Tom, budem už musieť ísť spať. Mamka ma za chvíľu príde skontrolovať.
                Dobre, Ginny. Nezabúdaj, môžeš ma osloviť kedykoľvek. Budem tu vždy pre teba.
                Ďakujem, Tom.

------

O pár dní po incidente na medziposchodí, v ktorom nebol Harry hlavným účastníkom, sa stal svedkom búrlivého privítania Weasleyovcov s ich druhým najstarším synom a bratom, Charliem. Bill mal prísť na až ďalší deň. Pán Weasley sa rozhodol vziať si na pár dní dovolenku, ale tá mu začínala až zajtra. Harry sa s úsmevom díval, ako mamka so slzami v očiach bozkáva svojho syna, ako ho dvojčatá aj s Ronom radostne plieskajú po širokých pleciach a ako mu Percy až príliš oficiálne a strojene podáva pravicu a víta ho doma. Najväčšiu radosť prejavila Ginny. Nikdy by si nepomyslel, že dokáže byť až taká veselá a šťastná. Skočila mu do náručia a vyzeralo to, že ho odmietne pustiť dlhú dobu. Nie, že by si Charlie sťažoval. To nie. Ale...
                „Ginny, budeš ma musieť na chvíľu pustiť, aby som sa mohol zoznámiť s Harrym,“ jemne ju upozornil neprestávajúc sa usmievať. Ginny mierne sčervenela a nechala sa zložiť na zem. „Ahoj, Harry. Rád ťa poznávam osobne,“ natiahol ruku a pevne mu zovrel pravačku. Harry netušil prečo, ale zdal sa mu strašne sympatický a vôbec nebol v jeho prítomnosti nesvoj.
                „Ahoj, aj ja som rád, že sa s tebou môžem zoznámiť.“
                „Tak ty si teda ten slávny – Chlapec, ktorý prežil,“ skúmavo si ho prezrel. „Aby som nezabudol, Norbert sa má dobre,“ šepol potichu.
                „Vážne? Je v poriadku?“ potešilo ho.
                „Má sa výborne, len máme problémy s identifikáciou jeho pohlavia,“ zasmial sa. „To vieš, u drakov trvá trocha dlhšie, kým sa zistí, či je to chlapec alebo dievča.“
                „Drak menom Norbert?“ stiahla obočie Ginny.
                „Áno, mali sme jedného takého kamaráta,“ šepol s úškrnom Ron, ktorý sa k nim pridal. „Ale pred mamkou ani muk. Prisahaj,“ pozrel na sestru. Tá naňho unavene preniesla pohľad.
                „Všimol si si na mne prefektský odznak?“ lenivo sa spýtala. Ron nechápavo stiahol obočie. „Tak si ma nepleť s Percym!“
                „Dobre, no...“ zarazene zavrtel hlavou.
                „Som si istý, že Ginny nepovie ani slovo,“ Charlie ju objal okolo ramien a pomaly sa vybrali do domu, kde už mamka štrngala s riadom. „Povedz Hagridovi, že ho pozdravujem a že je o jeho miláčika riadne postarané.“
                „Určite,“ prikývol Harry spokojne.
                „Tak rozprávaj, Charlie. Čo nové?“ vyzvali ho všetci, keď sa došuchtali dnu. A Charlie im rozprával dlho, ešte dlho po tom, čo doobedovali. Mal sa zdržať len niekoľko dní. Viac dovolenky mu nedali.
                Na ďalší deň prišiel aj Bill a tak spoznal Harry všetkých členov weasleyovskej domácnosti. Vlastne aj svojej domácnosti. Páčil sa mu rovnako, ako Charlie. Možno to bolo tým, ako na nich Ginny visela a ako ju oni medzi seba brali. A ako sa v ich prítomnosti zmenila. Dokonca ju počul smiať sa, preto ho mrzelo ešte viac, že sa nedokáže tak baviť aj s ostatnými. Alebo to nebola jej chyba?

------

„Ginny, Ginny, Gin-gin,“ zanôtil Charlie svojej sestre, keď si k nej prisadol pod strom. Mal na ďalší deň odísť, rovnako ako Bill a potreboval sa so sestrou porozprávať. Celé dni ho okupovali buď dvojčatá, alebo mamka a on s ňou nebol ani na chvíľu osamote.
                „Nechaj toho,“ zasmiala sa tej starej pesničke, ktorú ale dovolila spievať len jemu. Ani Bill to už radšej nerobil. Ešte v dobe, kedy sa len batolila, jej to bratia spievali a keď vyrástla, tak s tou pesničkou poslala každého do čerta.
                „Tak ako?“ zadíval sa na ňu s miernym úsmevom. „Čo hovoríš na to, že u nás Harry býva?“ povytiahol obočie. Len mykla plecami.
                „Nič, býva tu,“ odvetila. Cítila však, že jej srdce začína biť rýchlejšie už len pri tom, ako má o Harrym rozprávať. Bolo to však už len jej srdce, ktoré ju pri týchto činnostiach zrádzalo. Vedela sa hýbať, vedela rozprávať, červenala sa už tiež len ojedinele, ale to srdce, to sa bude búriť ešte dlho.
                „Ginny,“ Charlie vzal svoju sestru okolo ramien a pritiahol si ju k sebe. Nechala sa. Bratské objatie jej veľmi chýbalo a Bill v tom nebol až taký dobrý, ako Charlie. „Už ťa to prešlo? Vieš čo...“
                „Fascinácia, takmer až posadnutosť Chlapcom, ktorý prežil?“ mierne sa zaškľabila. Dokonca sa ani nečervenala. Pri Charliem to nebolo potrebné. Prikývol. „Áno,“ zamyslene z nej vyšlo a zadívala sa na druhý koniec záhrady. „Je milý, dobrý a skromný. Pracovitý a také to všetko,“ pozrela znova na Charlieho, ktorý ju pozorne sledoval. „Ale hrdina z mojich snov to rozhodne nie je. Nevravím, že nie je hrdina, vravím, že nie je ten z mojich snov.“
                „No,“ Charlie sa tváril veľmi vážne. „Je krpatý, vychudnutý a občas nahodí veľmi jednoduchý výraz...“
                „Charlie!“ so smiechom ho udrela do ramena. Potom ale zvážnela. „Mám ho rada, to zase áno,“ priznala potichu. „Myslím si ale, že je to niečo iné,“ stiahla obočie. Charlie mlčal a čakal, čo mu prezradí. „Mám ho veľmi rada,“ potriasla hlavou a pozrela na Charlieho. „Nie je to o tom, že je hrdinom. Chcela by som ho viac poznať,“ sčervenela. Videl v jej očiach, že sa v nich odráža takmer až strach. „Ja tomu nerozumiem a neviem to vysvetliť,“ do očí jej vhŕkli slzy. „Nie je to také, ako to čítam v knihách. Ale cítim niečo zvláštne. Má krásne oči,“ cítila, že horí, keď to vyriekla. Ale pred Charliem mohla. „Mám pocit, akoby... akoby...“ snažila sa vysvetliť tú nehu, ktorú cítila. Bola to láska, to vedela, ale nebola to láska, o ktorej čítala v knihách. Hoci, pred nedávnom mala jedenásť. Čo ona vie, ako má asi vyzerať láska?
                „Si dosť rozpoltená,“ povzdychol Charlie a pevnejšie ju zovrel. „Možno, keď sa lepšie poznáte, bude to iné a ty si plne uvedomíš, či to, čo cítiš, je zamilovanosť alebo...“
                „Nehovor to slovo!“ sčervenela ako zrelá paradajka. Jej mladší bratia si z nej pre pár rokmi robili žarty práve touto témou. „Povedala som, že to nie je tak, ako to čítam v knihách!“
                „Dobre, Ginn. Upokoj sa a prosím. Nepošli na mňa svojich netopierov. Chcel som tým povedať, že keď sa budete poznať lepšie a keď prejde istý čas, tak budeš vedieť svoje pocity pomenovať presnejšie.“
                „Pripomína mi teba a Billa,“ nadhodila pokojnejšie.
                „Čo?“ vyvalil oči. Toto veru nečakal. „Máš ho rada, ako brata?“
                „Nie tak úplne,“ zavrtela hlavou. „Nechcem viac bratov, aj tak ich mám viac než je zdravé. Hovorím, že mi vás trocha pripomína. Ale nie v tej bratskej rovine. Ja vážne neviem, čo to je!“
                „Takže, mohol by to byť tvoj kamarát?“
                „Bola by som rada, keby bol mojím kamarátom,“ prikývla po chvíli váhania. „Keď si vôbec všimne, že existujem,“ trpko dodala.
                „Myslím, že si všimol, že existuješ,“ pousmial sa.
                „To iste,“ prikývla vážne. „Doteraz do mňa nikde nevrazil, takže neviditeľná určite nie som,“ zaškľabila sa. „Dokonca sa so mnou pár krát rozprával. A dokonca mi ponúkol metlu, aby som si zalietala,“ mrkla na Charlieho. „Jasne, že som si ju nepožičala!“
                „Vie, že lietaš?“
                „Pristihol ma,“ prikývla. „Ale sľúbil, že bude mlčať.“
                „A keďže si živá a nemáš ani doživotný trest, tak predpokladám, že slovo drží,“ uškrnul sa. Ginny sa rozhihňala. „No vidíš, správa sa celkom milo. Čo je pre jeho zdravie veľmi prospešné,“ zatváril sa nebezpečne.
                „Budeš mi chýbať, Charlie,“ posmutnela a zavŕtala sa tuhšie do jeho náručia.
                „Aj ty mne, Gingin,“ vtisol jej bozk do vlasov.

------

Obaja najstarší bratia odišli a Ginny tá eufória z ich prítomnosti zakrátko prešla. O pár dní mali ísť na Rokfort a ona sa nevedela dočkať. Mamka ju stále zamestnávala, ale ona sa nesťažovala. Aj jej bratia s Harrym museli niečo porobiť okolo domu, tak si nepripadala ako domový škriatok, ktorý všetko oddrie sám. S Harrym prehodila pár zdvorilostných viet len pri jedle. Možno z neho cítila, že by bol rád, keby sa chvíľu bavila s nimi, občas vyzeral, že by to aj navrhol, lenže vždy zvíťazil rešpekt alebo akási solidarita s jej bratmi. Nemala mu to za zlé, absolútne. Poznala bratov a vedela, čo by dokázali, keby navrhol niečo, s čím oni nesúhlasia. A príležitosť k súkromnému rozhovor nedostala. Merlin! Nie, že by niečo podobné vyhľadávala. Vážne netušila, o čom by sa mali baviť. O počasí? Alebo lietaní? Zavrtela hlavou. Bola znova sama a zrejme ostane sama aj celý školský rok. Alebo možno nie sama...
                Tom?
                Skúsila osloviť svoj denník. Vravel, že tu bude pre ňu vždy. A ona teraz potrebovala priateľa.
                Áno, Ginny?
                Potešilo ju to. Bol tam a čakal. Pripadala si vinná, že si ho pár dní nevšímala. Ale boli tu bratia a ona s nimi trávila všetok čas.
                Mrzí ma, že som sa neozvala skôr.
                To je v poriadku. Povedal som ti, že tu budem vždy, keď ma budeš potrebovať.
                Usmiala sa. Toto bol pravý priateľ. Bol tu, keď ho potrebovala a ona tušila, že ho bude potrebovať stále častejšie.
                Boli doma moji bratia. A bolo to úžasné...
                Rozpísala sa. Vyklopila mu úplne všetko. Zašla až tak ďaleko, že mu hovorila o svojich pocitoch ohľadne jej mladších bratov. A o tom, ako ju prehliadajú. Vždy to tak bolo, ale vždy mala aspoň toho Rona, ktorý je teraz stále len so svojím kamarátom a na ňu už ani nepomyslí. Možno to bola žiarlivosť. Prekvapilo ju, že sa tá žiarlivosť ani tak netýka Rona. Chcela by byť blízko Harryho. Netušila prečo, ale niečo ju k nemu priťahovalo.
                Miluješ ho?
                Tá otázka ju prekvapila. Bratia sa jej kedysi vysmievali, že Harryho žerie. Potom ich to prešlo a zabudli na to. Alebo nezabudli a ona im nedala príliš príležitostí, aby jej to pripomínali. A hlavne pred Harrym.
                Neviem, nie! Mám jedenásť, neviem čo je to láska, pre Merlina! Len viem, že ho mám rada. Možno trochu viac, ako by sa patrilo, ale nie je to pravá láska. Chcem, aby sa so mnou rozprával a tak podobne, ale neviem si predstaviť, že by ma vodil za ruku a objímal a bozkával.
                Po tých slovách cítila, že jej červenanie nadobudlo rekordných rozmerov. Ale vedela, že Tomovi môže dôverovať. Nikomu to predsa neprezradí.
                Takže ho chceš za priateľa?
                To určite! Ale to by si najprv musel uvedomiť, že existujem.
                Som si istý, že si to raz uvedomí. Si úžasná osoba a on by bol hlupák, keby to raz nepochopil. A potom bude tvojím priateľom. A na mňa zabudneš.
                Nikdy na teba nezabudnem. Prečo si to myslíš?
                Každý na mňa raz zabudne.
                To ale nie je môj prípad, Tom. Budem s tebou tak často, ako sa len bude dať. Aj každý deň. Potrebujem ťa, potrebujem sa s niekým porozprávať. Určite ťa niekde nezaložím alebo nevyhodím, ako to spravili čarodejníci predo mnou. Môžeš mi veriť.
                To som rád. Skutočne. Veľmi rád sa s tebou rozprávam. A tie dni, kedy si sa so mnou nerozprávala, boli hrozné.
                To sa už opakovať nebude, Tom. Sľubujem. Mám ťa rada.
                Aj ja ťa mám rád, Ginny.

------

Konečne nadišiel ten slávny okamih a ona prvý raz vstúpi na rokfortskú pôdu. To ale musia najprv prežiť ten chaos, ktorý ráno v deň odjazdu vypukol. Mamka nakoniec privolila, že pôjdu autom, ale brblala na úbohé auto od skorého rána. Niekoľkokrát sa museli vracať. Dokonca aj ona zapišťala, že sa musí vrátiť pre svoj denník. Skoro zabudla Toma doma! To by si nikdy neodpustila! Ako by to bez neho prežila? Stalo sa to preto, lebo spolu ešte večer hovorili a ona ho strčila pod vankúš. A ráno bol taký zmätok, že naňho skoro zabudla. To by bola tragédia.
                Cesta bola dosť nudná. Hlavne preto, že Harry s Ronom niekde zmizli. Mamka hysterčila, ale ona musela nastúpiť do vlaku, tak netušila, čo sa dialo na nástupišti. Bola v kupé s Hermionou, s ktorou ju zoznámili ešte v Šikmej a s dvojčatami. Pokým Hermiona skoro celú cestu prorokovala, čo všetko tí dvaja zase vyvedú – a mala skutočne rozvinutú fantáziu – jej bratia brblali, že nech spravia čokoľvek, radi by boli s nimi. Boli v kupé celý čas. Hoci sa ukázal aj Percy, aby dohliadol na svoju sestru – a nezabudol na zdĺhavý monológ v ktorom zdôrazňoval, že musí byť zodpovedná a disciplinovaná, nie ako tí dvaja (a Hermiona mu prikyvovala do taktu) – poslala ho do čerta a bola rada za to, že je tam s dvojčatami.
                Mala strach. Určite. Nikto netušil, kde sú a ona sa bála, aby sa im nič nestalo. Triediacu ceremóniu prežila ako vo sne. Bola fascinovaná Rokfortom. Rozprávali jej o ňom, ale vidieť to na vlastné oči... Tešila sa, ako všetko porozpráva Tomovi. Zaradili ju do Chrabromilu a ona si nadšene sadla medzi svojich bratov. Aj hostina bola úžasná. Jediné, čo ju trápilo, bol strach o brata a Harryho. Neskôr sa všetko vysvetlilo.

------

„Našťastie nás nikto nevidel,“ hlesol Harry ten večer v spálni druhákov. Vyhli sa tomu všeobecnému nadšeniu v klubovni, respektíve Percymu, ktorý ich chcel kárať. A podarilo sa im vyhnúť aj Hermione, ktorá tiež chcela spustiť nejaký typický príhovor. Ronovi sa však pozornosť, ktorú spôsobil ich unikátny príchod na Rokfort, veľmi páčila. Až na to, že sa mu jeho prútik zlomil a on si ho teraz lepil lepiacou páskou. Dúfal, že by to mohlo stačiť.
                „To je pravda,“ prikývol Ron. „Tatko by mal problémy. Ale aj tak. To auto zase tak veľa nevydržalo.“
                „Zrejme nikdy nelietalo tak dlho, nie?“
                „Nielen nelietalo, ono ani nikdy tak dlho nejazdilo,“ prezradil Ron. „Tatko ho opravil, ale nie dostatočne.“
                „Asi nás nepochváli, že sme ho zničili,“ spomenul si na rozmlátené auto pri Zúrivej vŕbe.
                „Nepochváli, ale stálo to za to,“ zazubil sa Ron. „Bál som sa, že nás vylúčia, ale za ten Snapeov výraz to stálo,“ zasmial sa.
                „To je pravda,“ pridal sa aj Harry. „A stálo to aj za tresty a to všetko... vidieť ho takmer s besnou penou u huby.“
                Smiali sa dlho. Smiech ich však prešiel, keď dostali na ďalší deň Vrešťadlo. Teda Ron dostal. Harry bol spomenutý len nevinnou poznámkou, ale pani Weasleyová bola nahnevaná až to nebolo pekné a Harrymu to bolo ľúto. Nechcel ju sklamať, ale nejako sa na hrad dostať museli. Zhodli sa na tom, a Hermiona im ich teóriu potvrdila, keď sa s nimi začala napokon rozprávať, že to musel spôsobiť Dobby. Zrejme chcel starý Malfoy skutočne docieliť, aby sa Harry na Rokfort nedostal, aby ho vylúčili alebo čokoľvek a aby bol jeho syn za hviezdu. Po tomto prehlásení vyprskli všetci traja smiechom.
                Harry zbadal Ginny, ako sedí pri raňajkách niekoľko stoličiek od nich. Keď spustilo Vrešťadlo, tvárila sa, že svojho brata nepozná, že vôbec nepatrí do tej rodiny. Pozdravil ju a šepol, že je rád, že je v Chrabromile. Len sa mierne pousmiala, ale potom sa museli ponáhľať na svoju prvú hodinu.

------

Harrymu sa vôbec nepozdávala pozornosť, ktorú mu venoval učiteľ Obrany proti čiernej mágii, Gilderoy Lockhart. Pokým dievčatá takmer odpadávali, on sa mu snažil vyhnúť. Nešlo to vždy tak, ako by si to predstavoval. Lockhart mal talent vyčíhať si ho všade. A bol totálne trápny a určite nič nevedel, čo sa ukázalo na prvej hodine, ktorá bola takmer až smiešna.  
                A tiež sa mu nepáčilo, akú pozornosť mu venoval maličký prvák Colin Creewey, ktorý doslova nadskakoval nadšením vždy, keď Harryho niekde zbadal. Aby toho nebolo málo, chcel ho vyfotiť, čo vyvolalo nežiaducu pozornosť a posmešky zo strany Malfoya. Že vraj autogramy! Nikdy nestál o pozornosť a tento malý prvák mu zavaril len na problémy. Nehneval sa naňho, ale bol by rád, keby sa venoval niečomu zaujímavejšiemu.
                „Tam máš svojho fanúšika,“ zasmial sa Ron. Cez portrétovú dieru vstupoval Colin. Harry sa zavŕtal do kresla a tváril sa nenápadne.
                „Je ťa vidieť,“ upozornila ho s úškrnom Hermiona.
                „Snáď sa nebude obzerať po miestnosti,“ šepol Harry. Jasne, že ho bolo vidieť. Nedokázal splývať s kreslom a neviditeľný plášť tiež nemal. Našťastie si ho Colin nevšimol a nespravil mu ďalšiu scénu.
                „Pôjdeme na večeru?“ spýtal sa Ron. „Mám hlad.“
                „Vskutku prekvapujúce,“ povedala Hermiona akoby mimochodom. Kontrolovala si svoju prvú úlohu a tvárila sa dôležito.

                „A čo je na tom...“
                Harry ich nepočúval. Všimol si, že v kúte sedí Ginny Weasleyová so sklonenou hlavou a píše. Potom chvíľu prestala a znova písala. Napadlo mu, že by za ňou mal zájsť a spýtať sa, či nepotrebuje pomôcť alebo niečo. Predsa jej to sľúbil. Zrejme musela ucítiť, že sa na ňu niekto díva a zdvihla hlavu. Pozreli sa na seba. Videl v jej očiach niečo, čo mohlo byť rovnako sklamaním alebo aj smútkom či rozčarovaním. Potom sa ale sklonila naspäť k svojej práci a už si ho nevšímala. Zamračil sa.
                „... Harry, ideme?“ Začul Ronovu otázku.
                „Kam?“
                „Na večeru,“ prevrátil oči jeho kamarát.
                „No jasne,“ prikývol a hodil pohľad na maličkú osobu v kúte. „Nemali by sme sa spýtať Ginny, či nepotrebuje pomôcť?“
                „Ginny?“ Ron sa otočil, aby pozrel do miest, kam sa díval Harry. „Pre Merlina, je to len prvý deň. Koľko si myslíš, že dostali už úloh?“ zaškľabil sa.
                „Keď mali Elixíry, tak rozhodne dosť.“
                „Ja sa jej potom spýtam,“ sľúbila Hermiona. „Poďme, tuším začínam mať aj ja hlad.“

------

Rokfort je úžasný. Je to oveľa lepšie, ako keď mi ho opisovali bratia. Je to tu všetko také magické. Všade, kam sa pozrieš, sú duchovia. Môžeš cez nich prejsť a len zacítiš chlad. Je to divné, ale je to úžasné. A to jedlo, ktorého tu je stále dosť. Ešte sme poriadne nečarovali, zatiaľ nám len rozprávali, čo všetko sa budeme učiť.
                Musí to byť krásne. Chcel by som to vidieť.
                Všetko ti podrobne opíšem, Tom. Zoznámila som sa so spolužiakmi. Predstav si, že sa do Bystrohlavu dostala Luna Lovegoodová. Chodili sme spolu do škôlky. Neviem, či chodila do prípravky, mňa mamka učila doma, ale zomrela jej mamka a už sme sa potom nestýkali. Myslím, že môže byť mojou kamarátkou, aj keď je trocha divná. No a potom je tu môj spolužiak z Chrabromilu, Colin Creewey. Zdá sa mi strelený, všade chodí s fotoaparátom a chce vyfotiť Harryho, pretože je slávny.
                Harry je slávny?
                Áno a veľmi. Pozná ho celý čarodejnícky svet. Dokonca je aj na kartičkách z Čokoládových žabiek. A je už spomenutý aj v učebnici Dejín mágie.
                Prečo je slávny? Myslel som si, že je malý.
                Je. Má len dvanásť, ale keď bol maličký, spravil niečo neuveriteľné.
                Čo?
                No, zastavil jedného zlého čarodejníka a tým zachránil svet.
                Koho?
                My to meno nevyslovujeme.
                Ginny, ale ty ho nevyslovíš, ty ho napíšeš.
                To je vlastne pravda. Ale on bol taký zlý, že ani neviem, či to meno napíšem. Ľudia sa ho boja vyslovovať, pretože bol veľmi zlý a mocný. A vďaka Harrymu už nie je. Pokúsil sa ho zabiť, ale zničilo ho to a Harrymu ostala na čele len jazva.
                No tak to aspoň skús, prosím. Veľmi ma to zaujíma a viem, že si statočná, keď si v Chrabromile. Musíš byť statočná, už ten názov, Chrabromil, vyžaruje statočnosť.
                Asi áno. Mám však strach ho napísať.
                Skús to, kvôli mne.
                Dobre teda. Lord Voldemort...

TOPlist