Tajomná komnata 3.

Harry ležal zamotaný do prikrývky a nedarilo sa mu zaspať. Všetky decká sa vybrali do postelí skôr, pretože boli unavené z cestovania. Dokonca aj dvojčatá. On síce tiež pociťoval únavu, tá bola ale statočne prebíjaná novými pocitmi. Mal stráviť svoju prvú noc v Brlohu ako rovnocenný člen tejto domácnosti a stále si nevedel na túto myšlienku zvyknúť. Nie je tu na návšteve, bude tu žiť.
             
Prekvapilo ho, keď mu prichystali jeho vlastnú izbu. Myslel si, že bude spávať v Ronovej izbe a on si to myslel tiež, čo aj pri večery hlasno predniesol. Mamka ho prísne uzemnila. Harry k nim predsa nebude chodiť na prázdniny alebo podobne. Bude tam bývať a musí tam mať svoje vlastné miesto. Povedali mu, že izbu zariadili zatiaľ len tak obyčajne. Ak bude chcieť, môže si ju vylepšiť po svojom. Keď do nej vstúpil prvý raz, nemyslel si, že by ju chcel vylepšovať. Bola úžasná. Bola síce malá, ale mal tu mäkký koberec, pohodlnú posteľ s celkom zachovalým matracom, čisté a voňavé periny. Mal svoju vlastnú skriňu, svoj vlastný písací stôl a svoje vlastné kreslo. Na stole ležala klietka s Hedvigou, ktorá ho veselo pozdravila tichým zahúkaním. Prezradil jej, že sú doma a vypustil ju von, na lov. Všimol si na parapetnej doske okna kvetináč s fialovými kvietkami a usmial sa. Všetko tu bolo úžasné.
              
Priebeh večere ho prekvapil. Všetci sedeli svorne za stolom a búrlivo medzi sebou diskutovali. Aj jeho zaťahovali do rozhovorov a jemu s Ronom, sa darilo nespomínať udalosti minulého ročníka. Ak to už manželia Weasleyovci vedeli, nedali na sebe nič poznať. Páčila sa mu tá atmosféra. Bol rád, že sa k nemu všetci správajú priateľsky (okrem Percyho, ktorý sa pokojne navečeral a potom s ospravedlnením odišiel do svojej izby a Ginny, ktorá zaryto mlčala so sklonenou hlavou a len jednoslabične, nasilu a mierne sa pýriac odpovedala na otázky svojich bratov).Trocha sa upokojil. Nie však až natoľko, aby dokázal v momente zaspať.
             
Bolo to nové, bolo to zvláštne a bolo to úplne úžasné.

------

„Dobré ráno. Už si hore, zlatko?“ prekvapene pozrela pani Weasleyová na Harryho, keď sa zjavil v kuchyni. Bola zvyknutá, že jej synovia vyliezali z postelí oveľa neskôr.  
                „Dobré ráno. Áno, som zvyknutý vstávať skoro,“ pousmial sa. V škole sa vstávalo vždy skoro a počas prázdnin musel plniť úlohy, ktoré mu zadala jeho teta.
                „Dobre,“ prikývla. „Musíš chvíľočku počkať, pripravím ti niečo jesť,“ zvrtla sa a začala mávať prútikom. Poobzeral sa okolo seba, aby si poriadne prezrel všetky tie úžasné veci, ktorými bola kuchyňa preplnená. Čítal si názvy čarodejných kuchárskych kníh a nedokázal vyjsť z údivu. Molly sa otočila a nervózne naňho pozrela. Na panvici sa už smažili vajíčka a slanina.
                „Ako sa ti tu páči, Harry?“ spýtala sa znenazdajky. Harry sa k nej otočil, na tvári mal jemný úsmev.
                „Je to tu úplne úžasné, vážne,“ ubezpečoval ju s úsmevom. Viditeľne jej odľahlo.
                „To som rada,“ opätovala mu úsmev.
                „Môžem sa niečo spýtať?“ nesmelo skúsil. Molly sa naňho uprene zadívala, ale potom prikývla a pokynula mu, aby si sadol za stôl. V kuchyni sa rozhostilo ticho, ktoré rušilo len jemné syčanie slaninky a vajíčok. „Prečo ste ma vzali k sebe?“ potichu sa spýtal a zadíval sa jej do očí. „Pretože som Harry Potter? Alebo preto, lebo to chcel Dumbledore?“
                „Profesor Dumbledore, Harry,“ jemne ho upozornila a povzdychla. „Nie preto, prečo si myslíš ty, drahý. Nevzali sme ťa sem preto, lebo si Harry Potter ani preto, lebo nás o to požiadal riaditeľ. Nie je to len z tých dôvodov. Je to trocha komplikovanejšie,“ obrátila sa k sporáku, aby na tanier naložila raňajky a položila ich pred Harryho. Prisunula mu aj košík s čerstvým chlebom. Harry sa jedla nevedel dotknúť. Aspoň zatiaľ nie. „Neviem, čo všetko ti môžem povedať, ale ak sa máš trápiť neistotou, tak ti musím niečo prezradiť,“ vypustila a sadla si oproti nemu. „Vieš, čo sa dialo predtým, než si porazil Toho-koho-meno-nevyslovujeme?“ spýtala sa.
                „Niečo málo, možno,“ mykol plecami.
                „Poznáme profesora Dumbledore práve z tej doby. V tej dobe sme poznali aj tvojich rodičov, Harry. Než si ho zastavil, viedla sa vojna a my všetci sme patrili do skupiny, ktorá proti nemu otvorene bojovala. Tvojich rodičov to napokon stálo život,“ hlas sa jej stratil. Videla však na chlapcovi, že ho jej slová nezarmútili, že bol len veľmi zvedavý a túžil to pochopiť. „A nielen oni prišli v prvej vojne o život. Aj moji dvaja bratia boli obete,“ stíchla.
                „To ma mrzí,“ hlesol.
                „Nemá ťa čo mrzieť, Harry,“ smutne sa pousmiala. „Keby si ho nezastavil, všetko by pokračovalo. Potom sme si všetci uvedomili, akým dôležitým si a aj budeš. Nevzali sme ťa sem preto, lebo si Harry Potter. To ani náhodou. Vzali sme ťa sem preto, lebo si nám všetkým dal nádej na pokojnejší život, Harry,“ nahla sa k nemu, aby ho pohladila po tvári. „Zrejme ti profesor Dumbledore povedal o svojej teórii, že sa Veď-vieš-kto vráti. Chcela by som sa tej myšlienke brániť, ale nejde to. Neexistuje dôkaz, že by bol úplne porazený. A bez dôkazu nemožno veci uzavrieť. Možno sa tak nestane a všetko bude v poriadku, to teraz nemôžeme s istotou tvrdiť. Ale jedno je isté, Harry. Vtedy sme všetci bojovali za jedno a to nás spájalo. Profesor za nami prišiel práve preto, lebo nás spája spoločná minulosť, ktorú si ty a ja v to budem dúfať vždy, vyriešil a zbavil si nás zla. Žili a bojovali sme vo vojne. Ľudia o tebe môžu rozprávať, aký si hrdina a Chlapec, ktorý prežil a podobné hlúposti, ale len málo ľudí to cítilo tak, ako my. Pre nás si hrdina, ale v úplne inom slova zmysle,“ v očiach sa jej zaleskli slzy. „Netráp sa už myšlienkami, prečo je to tak, ako to je. Jednoducho to prijmi. V našom dome by si bol vždy vítaný. A si predsa Ronov najlepší kamarát. Kde inde by si mal ísť, ak nie sem?“ postrapatila mu vlasy.
                „Ďakujem,“ uľavilo sa mu. Niečo takéto potreboval počuť. V lepšej nálade sa pustil do raňajok.

------

Ron mu v ten deň ukázal celý dom, otcovu garáž (do ktorej sa ale nedostali, pretože ju mal pán Weasley zabezpečenú), kôlňu a priľahlé pozemky. Dumbledore, ako sa dozvedeli, myslel na ich potrebu sa vyblázniť a čaroval poriadny kus od domu. Preto nemali byť ukrátení o žiadnu letnú zábavu. Trpezlivo mu vysvetľoval všetko, čo vedel o čarodejníckej domácnosti. A Harry chcel vedieť všetko do najmenších podrobností. Ron s úškrnom zahlásil, že je z neho riadne unavený.
                V ďalších dňoch naučil spolu s dvojčatami Harryho odtrpaslíkovať záhradu. Celkom ho to bavilo a nakoniec si užili kopec zábavy. Nesmelo navrhol, že by mohli trocha upraviť záhradu, na ktorej bola metrová burina. Ron ho zaprisahal, aby to nehovoril v dome príliš nahlas, pretože by to mohla počuť mamka a chytila by sa toho nápadu. Sľubovala im rok čo rok, že sa do záhrady pustia. Teraz by na ňu predsa len mala viac času, ako v minulosti. Stačilo jej len tých pár riadkov zeleniny, ktoré pestovala a o ktoré sa starala. Harry si aj tak myslel, že by bolo pekné, keby sa záhrada trocha upravila. Alebo mu možno len chýbala činnosť, na ktorú si u Dursleyovcov zvykol.
                Chlapci ho chceli vziať za kopec  zalietať si na metlách a zahrať si akýsi zvláštny štýl metlobalu, kedy po sebe hádzali jablká. Mamka im najprv podrobne vysvetľovala, kam až siaha zabezpečené územie a medzitým im vyhovárala nápad na lietanie. Na jednej strane vedela, že by sa mali chlapci pobaviť, na druhej strane by však bola radšej, keby sedeli doma na zadku a nevymýšľali.
                Počas príhovoru pani Weasleyovej zahliadol Harry drobnú postavu, ktorá vošla do kuchyne. Nikto iný si ju nevšimol. Keď sa k nej otočil, aby ju oslovil, zbadal už len chrbát s dlhými červenými vlasmi, ktorý zmizol na chodbe vedúcej do práčovne.
                „Prečo nezavoláme aj Ginny, aby si s nami zalietala?“ šepol Ronovi. Jeho kamarát sa naňho pozrel prekvapene, takmer až šokovane, akoby mu napadlo, že jeho kamarát sa musel niekde poriadne tresnúť do hlavy.
                „Daj pokoj,“ prevrátil oči. „Za prvé, nevie lietať. Za druhé, nech si radšej číta, lietanie nie je pre dievčatá. Za tretie, keby aj vedela lietať a my by sme uznali, že je lietanie pre dievčatá, nemám náladu počúvať, ako po nás vrčí a nadáva nám,“ zaškľabil sa.
                „To je blbosť,“ zavrtel hlavou Harry. „Angelina, Alica a Katie lietajú. A hromada ďalších dievčat.“
                „Iste, ale tie sa to naučili na Rokforte, nie?“
                „Aha,“ prikývol. To bolo vcelku logické. Chcel začať prezentovať svoj názor, že lietanie je rovnako pre dievčatá, ako pre chlapcov, keď ho šokovala iná informácia: „Ona na vás vrčí?“ neveril. Zdala sa mu tichá, rozhodne si ju nevedel predstaviť, ako po niekom vrčí. Pozrel sa do chodby, v ktorej zmizla.
                „Vrčí, keď ju poriadne vytočíme. Ako pes, ktorý sa utrhne z reťaze,“ zasmial sa. „Ale ticho. Mlč o tom a rozhodne ju neskúšaj vytočiť. Hoci, je zvláštne, že za ten týždeň ešte po nikom neskočila,“ zamyslene stiahol obočie. „No čo,“ mykol nakoniec plecami. „Zrejme je stále urazená, že sme jej tak málo písali. Veď ju to nakoniec prejde. Poď!“
                Harry sa vybral za svojím kamarátom a jeho dvoma bratmi. V momente, ako vzlietol na svojej metle k oblohe, zabudol na Ginny a užíval si pocitu slobody, ktorý mu lietanie prinášalo.

------

Harry sa zobudil na podivný zvuk, ktorý začul. Alebo sa mu to možno len zdalo vo sne, na ktorý si nevedel spomenúť. Sadol si na posteľ a započúval sa. Skutočne to vyzeralo, že sa mu len niečo snívalo. Sluch mal vytrénovaný. Často sa stalo, aby naslúchal zvukom domu, kedy sa snažil uchmatnúť si niečo jesť, alebo kedy sa chcel vyhnúť nepríjemným príbuzným. Proste striehol a tlmený zvuk začul znova. Niekto sa pod ním zakrádal po dome. Vzal prútik a hoci čarovať nemohol, bol odhodlaný brániť weasleyovský dom.  
                Mohlo byť päť hodín ráno, ale jemu ani náhodou nenapadlo, že by mal ísť niekoho zobudiť, aby mu prípadného votrelca pomohol zneškodniť. Potichu zišiel po schodoch. Jasne počul, že sa zavreli dvere z kuchyne na dvor. Počkal pár sekúnd a potom sa náhlil cez obývačku do kuchyne. Nazrel cez sklo a videl maličkú postavu v nočnej košeli zakrádať sa smerom ku kôlni. Prekvapene nadvihol obočie. Dostal veľkú chuť zistiť, aké tajomstvo ukrýva Ginny Weasleyová.
                Aké bolo jeho prekvapenie, keď ju o pár minút zbadal zakrádať sa s jednou z metiel za kopec. Presne tam, kde pravidelne lietali chlapci. Jeho zvedavosť narastala a nenápadne ju sledoval.
                Slnko už pomaly vychádzalo a on si sadol na kameň, aby pozoroval jej let. Aj napriek slabému svetlu videl na jej tvári radosť. S úsmevom sa nechala zaplaviť pocitmi, ktoré pri lietaní zrejme cítil aj on. A lietala celkom dobre. Neboli to ktovieaké akrobatické vývrtky a prudké zmeny letu, ale let to bol na počudovanie pekný. Kde bolo Ronovo prehlásenie, že jeho sestra lietať nevie? S úsmevom zavrtel hlavou.
                Ginny si skutočne lietanie užívala, hoci sedela na Charlieho Kométe, ktorá už bola stará a veľmi pomalá. Vlastne ju Weasleyovci vyradili, preto to využívala a potajme ju kradla, aby si mohla zalietať. Mamka by jej to určite zakázala. Za prvé, ešte je príliš malá, za druhé, učí sa to až na Rokforte a za tretie, mladá dáma by na metlu vôbec nemala sadnúť.
                Zavrtela hlavou. Teraz na to vôbec nechcela myslieť a už vôbec nechcela myslieť na to, čo by sa stalo, keby ju nachytali napriek zákazu ukradnúť metlu a lietať na nej! Keď ona sa práve v tomto období cítila na metle najistejšie. Harrymu sa vyhýbala, ako sa len dalo, aby sa pred ním znova nestrápnila. Stačil jej ten jeden raz. Obedy a večere nejako pretrpela, ale v ostatných častiach dňa sa naučila celkom šikovne držať sa od neho čo najďalej. Ono to zase až také ťažké nebolo, keď bol stále len s Ronom alebo s dvojčatami. A jej to vyhovovalo. Prečo by ho mala zaujímať malá, nezaujímavá Ronova mladšia sestra, ktorá ešte ani nechodí na Rokfort?  
                A už vôbec nechápala, prečo naňho musí myslieť ešte aj na tej metle, na ktorej mala v pláne riadne sa odreagovať. Bol iný, než si ho predstavovala. Rozhodne to nebol ten neohrozený hrdina, ktorý zatočil s temným čarodejníkom a ktorý pricválal na koni do Brlohu, aby si ju odviedol a aby spolu žili šťastne až do smrti. Bol malým, vystrašeným chlapcom. Milým, neistým a úslužným. Spomenula si, ako jej bratom ovisli brady po tom, čo sa postavil, aby po obede poumýval riad. Samozrejme mu to mamka nedovolila, ale počítal sa len ten nápad. Jej bratia nechápali. A ona tiež nechápala, ale všimla si jeho takmer až sklamanie, že nemôže nič spraviť.
                Nebol tým vysnívaným hrdinom. Zdal sa jej ešte lepším. Skutočnejším. Takmer zletela z metly, keď ho zbadala, ako sedí na kameni a pozorne ju sleduje. Krv jej stuhla v žilách a všetky jej vnútornosti oblapila ľadová náruč strachu. Teraz je všetko v háji. Určite to na ňu povie. Tak sa snažila, aby na to nikto neprišiel – a napokon na to príde práve on! Ako v mrákotách zletela k zemi. Ustráchane a bojazlivo, až priamo pred neho. Keď sa naňho pozrela a videla, že je len v pyžame, zhrozene si uvedomila, že ona je len v nočnej košeli. Okamžite sa začala červenať a tušila, že z nej zase nevylezie ani hláska a to bolo nanajvýš nepraktické, keď sa ho vlastne chystala presvedčiť, aby mlčal.
                „Lietaš dobre,“ začal Harry s úsmevom. Mlčala, hlavu mala sklonenú a on videl červeň, ktorá panovala na jej tvári. „Tvoji bratia nevedia, že vieš lietať,“ skúsil z nej predsa len niečo vypáčiť. Nebolo možné, aby nepovedala ani slovo. Prečo sa správa tak, ako sa správa? Len zavrtela hlavou. „Aha a predpokladám, že máš dôvod, aby nevedeli, že vieš lietať a predpokladám aj to, že keď to nevedia doteraz, tak chceš, aby to nevedeli ani odteraz a nakoniec predpokladám, že chceš, aby som si to tajomstvo nechal pre seba,“ povedal veselo.  
                Zdvihla tvár, ktorá jej doslova blčala. Teraz k tomu mala ale dôvod! Bude si z nej robiť žarty? Na ústach mu síce pohrával jemný úsmev, ale v očiach videla úprimnosť, dokonca porozumenie a chápanie. Zarazila sa a štipľavá poznámka jej zamrela na perách. Nerobil si z nej žarty ani náhodou. Prekvapene zamrkala. Keby to zistil niektorí z jej najmladších bratov, zrejme by na jej úkor vtipkovali ešte na nasledujúce Vianoce.
                „Správne,“ potichu vyriekla. Sama seba prekvapila, že mu vydržala opätovať pohľad. Jeho oči ju fascinovali.
                „Ja to chápem, Ginny. Viac, ako si dokážeš predstaviť,“ povzdychol. „Viem, aké to je zakrádať sa za niečím, čo máš rada. Áno,“ prikývol, keď v jej tmavohnedých očiach videl nedôveru. „Čakal som na chvíľu, kedy budú Dursleyovci preč z domu, aby som mohol z garáže vytiahnuť Dudleyho bicykel a aby som sa aspoň chvíľu previezol. Nikdy mi nekúpili môj vlastný a on by si radšej nechal zlomiť nohu, než by mi požičal ten svoj.“
                „Bicykel. To je tá vec na dvoch kolesách?“ spýtala sa. Prikývol. Potešilo ho, že konečne povedala viac slov, ako tri za celý deň. „Tatko ho má v garáži,“ kývla hlavou kamsi za seba. „Raz ho pritiahol a rozbil si na ňom kolená. Mamka sa s ním pohádala, ako vždy, keď privliekol niečo muklovské. Možno je ešte funkčný. Skús mu to navrhnúť, určite ti ho dá.“
                „Vážne?“ usmial sa. Prikývla uvedomujúc si, že práve povedala viac slov naraz, ako za celý týždeň letných prázdnin. A na počudovanie to nebolo ani také ťažké. Len keby sa neusmieval a nedíval sa na ňu. Cítila, že sa zradná červeň znova vracia. „To by bolo fajn. Možno by som vás mohol naučiť bicyklovať sa.“
                „Nás?“ prekvapene zamrkala.
                „Jasne, vás,“ prikývol so samozrejmosťou. „Aj teba, ak teda budeš chcieť,“ opatrne doložil. Vedel, že sa správa tak podivne kvôli nemu a on chcel tú bariéru prekonať. Musel ju prekonať, ak tam mal žiť. Ak by bola ona nešťastná, alebo nespokojná z jeho prítomnosti, nedokázal by tam normálne fungovať. Prišiel do Brlohu, ale ostať mohol len vtedy, ak to budú rešpektovať všetci. Nechcel byť niekomu tŕňom v oku. Teda, Percymu určite bude a vždy, ale tomu boli tŕňom v oku úplne všetci.
                „Nie je to dobrý nápad,“ zavrtela hlavou. Nie že by nechcela. Chcela a strašne. Alebo teda, bude chcieť, ak si naňho zvykne. Ale jej bratia ju aj tak medzi seba nevezmú a ona nechce byť príčinou, aby sa ktokoľvek s kýmkoľvek hádal alebo, a to je ešte horšie, aby bola terčom vtipov ona alebo Harry.
                „Prečo?“ nechápal. Z úst sa jej vydral tichunký ston.
                „To je jedno,“ zavrtela hlavou. „Budeš teda mlčať o tom lietaní?“
                „Určite, ale Ginny...“ chcel sa jej spýtať na jej dôvody. Chcel sa jej spýtať, prečo sa správa tak, ako sa správa. Nedostal k tomu príležitosť. S tichým ďakujem sa otočila a bežala naspäť do domu.
                Ostal sedieť na kameni a premýšľal, čo sa to deje, prečo sa to deje a čo spraviť preto, aby sa to nedialo. Ani na jednu z tých otázok nenašiel odpoveď. Každopádne pochopil, že bratia Weasleyovci nemajú ani tušenia o tom, ako dobre ich sestra lieta.

------

Artur Weasley mal skutočne v zabezpečenej garáži, okrem lietajúceho auta, bicykel a v okamihu, ako sa na to Harry spýtal sľúbil, že ho vyberie. Nadšene spustil rozpravu o bicykloch a pýtal sa Harryho pri obede na rôzne maličkosti ohľadne tohto muklovského vynálezu. Harry kútikom oka zbadal, že na Ginninej sklonenej tvári pohráva pobavený úsmev.
                „Čo s tým mám robiť?“ pýtal sa Ron. Harry mu ukázal, ako na bicykli jazdiť, ale Ron nevedel pochopiť, ako má udržať rovnováhu na dvoch kolesách.
                „Najprv sa musíš odraziť a držať ju až počas jazdy,“ zasmial sa Harry.
                „Ale veď to je blbosť.“
                „Nie je. Než som zistil, že sa dá lietať na metlách, bolo to to najúžasnejšie, čo som zažil,“ bránil Harry bicykel. „A ešte horská dráha. Na tej som bol ale len raz, pretože bolo tete Marge hlúpe pred priateľkami pustiť tam len Dudleyho. Zvracal potom pol dňa,“ zachechtal sa. „Ani vlastne neviem, prečo som bol u tety Marge, ale bol to otrasný zážitok.“
                „Takže sa odraziť, pustiť a držať rovnováhu?“ pýtal sa po desiaty krát.
                „Áno,“ prikývol Harry. A Ron po desiaty krát spadol z bicykla. Našťastie do trávy, ale nezabudol to patrične okomentovať.
                „Kašlem ti tvoj bicykel,“ napaprčil sa, keď si spolu sadli do trávy, kde pred chvíľou pristál. „Vážne, pokojne si ho nechaj, aj tak sa na ňom nikdy nenaučím jazdiť.“
                „Uznávam, že metla je lepšia,“ Harry sa potichu zasmial.
                „No to si píš, že je,“ prikývol Ron vážne. Obaja zdvihli hlavu. V dome sa ozval slabý výbuch, na ktorý si už všetci zvykli. Dvojčatá experimentovali vo svojej izbe a im sa samozrejme nezverili, čo tam robia. Vlastne nikomu. Dokonca aj pani Weasleyová prešla menšie výbuchy bez povšimnutia.
                „Počuj, Ron, môžem sa niečo spýtať?“ skúsil opatrne. Na opačnom konci záhrady práve vešala pani Weasleyová vypranú bielizeň a Ginny jej asistovala.
                „Nikdy si sa nepýtal, či sa môžeš niečo pýtať,“ Ron nadvihol obočie. „Tak spusť,“ zaškľabil sa.
                „Prečo Ginny tak ignorujete?“ vypálil naňho otázku.
                „Ignorujeme?“ podivil sa Ron a prekvapene zamrkal očami. „Nemyslím si, že ju ignorujeme. Ako si na to prišiel?“ podozrievavo pozrel na Harryho. Potom zablúdil pohľadom k svojej sestre.
                „Čo ja viem? Ani raz ste sa jej nespýtali, či nechce ísť niečo robiť s vami,“ mykol plecami.
                „Hm,“ zamyslel sa. „Ja neviem, vždy to tak bolo. Ale pravdou je, že sa ona pýtala a my sme jej to nedovolili. Teraz sa nepýta už vôbec, možno vie, že je to zbytočné. Kto by sa chcel ťahať s mladšou sestričkou?“ prevrátil oči a s úškrnom pozrel na Harryho. „Pochop, vždy keď sme sa akože hrali, tak to skončilo buď hromadnou bitkou alebo nejakým zranením. Nikto z nás nechcel, aby sa zranila, chápeš? A okrem toho preberáme chlapské záležitosti. U toho ona fakt nemusí byť. A nakoniec, mám taký pocit, akoby si ju mamka držala pri sebe. Bude ju tu mať už len mesiac a kúsok, potom všetci odídeme na Rokfort a mamka tu zostane sama,“ vysvetlil a spokojne sa zvalil do trávy.
                „Aha, to dáva zmysel,“ prikývol Harry. Otočil sa k Ginny, ktorá sa v tom momente obzrela. Ich pohľady sa stretli a on znova videl, ako sčervenela a uhla pohľadom. Sakra, čo jej spravil, že sa naňho nedokáže ani pozrieť? Zamračil sa a ľahol si vedľa Rona.
                „Nemyslíš, že by sme mali napísať Hermione?“ spýtal sa Ron akoby nič.
                „Uhm, po dvoch týždňoch by sa už asi patrilo,“ súhlasil.
                „A požičiaš Hedvigu? Vieš, aká je Elvíra,“ zaksichtil sa. Staručká sova už ledva vedela, kde je jej domov.
                „Samozrejme. Bude rada, keď si riadne pretiahne krídla.“

------

Čas v Brlohu plynul rýchlejšie, než by sa Harrymu páčilo. Užíval si každého dňa, kedy s Ronom lietali. Niekedy sa k nim pridali aj dvojčatá. Inokedy sa len tak vyvaľovali na slnku, alebo hrali hry. Pani Weasleyová si nakoniec spomenula, že by bolo dobré dať do poriadku aj zvyšok záhrady, tak im okrem zábavy prischla aj nejaká tá povinnosť. Pravdou bolo, že keď sa zbavili buriny a Harry obstrihal všetky kríky, trpaslíci sa ľahšie vyhadzovali do poľa a po pár pokusoch, kedy zistili, že už nemajú taký úkryt, na aký boli zvyknutí v spletitej džungli, väčšina z nich sa už nevrátila. Ale trvalo im to niekoľko dní, než to pochopili.
                Nakoniec si museli vybrať aj úlohy, ktoré dostali na prázdniny a pani Weasleyová prísne zahlásila, že si ich budú robiť obaja nastávajúci druháci samostatne, čo Rona dosť naštvalo. Harry sedel za svojím stolom a snažil sa napísať prácu pre McGonagallovú, keď do izby niekto vstúpil.
                „Prepáč,“ pípla Ginny. „Myslela som, že si s Ronom vonku,“ mrkajúc sa dívala na muškát v okne. Nevyhodil ho!
               „No, musíme si napísať úlohy,“ otočil sa k nej. Vyzerala nervózna a znova sa červenala. V ruke držala kôpku akejsi bielizne. „Je to mučenie, dávať nám úlohy na prázdniny,“ zaškľabil sa. Opatrne sa naňho pozrela. „Pochopíš a budeš súhlasiť,“ nadvihol obočie.
                „To verím, počúvam to každé prázdniny.“
                „To je vlastne pravda,“ prikývol.
                „A ehm, ja... prišla som ti prezliecť periny,“ zamávala balíkom v ruke a nesmelo spravila krok vpred. Nerozprávala sa s ním od toho rána, kedy ju pristihol s metlou a to bolo takmer pred dvoma týždňami. Čudovala sa, že zvláda rozhovor celkom obstojne, hoci sa o rozhovor skutočne jednať nemohlo. Strašne ju znervózňoval! Ani nevedela, čo má hovoriť. O čom sa s ním má baviť, ak by aj našla odvahu, aby sa s ním bavila? Zdal sa byť normálnym chlapcom. Rozhodne sa nesprával ako hrdina, hviezda alebo čokoľvek si kedy predstavovala.
                „Ja si ich prezlečiem,“ navrhol okamžite. Zarazila sa a prestrašene sa naňho pozrela. „Viem to,“ mykol plecami. „Robieval som to bežne.“
                „Ja ti verím, ale mamka by ma zabila, kedy zistila, že si si ich navliekal sám,“ zavrtela hlavou.
                „Ako myslíš,“ rezignovane sa oprel na stoličku. Nechcel sa s ňou dohadovať a rozhodne nechcel dopustiť, aby ju mamka kvôli nemu zabila, aj keď by to také strašné určite nebolo. Sledoval, ako vyzliekla vankúš a použitú bielizeň hodila na zem. Všimol si, že červeň postupne ustúpila.
                „Ono to zase nie je až také ťažké, prezliekať periny,“ mierne sa uškrnula. Vlastne mu povedala, aby nerobil ramená, že také niečo vie robiť. Cítil, že mu dušou preletel jasný lúč radosti a spokojnosti. Možno sa ľady pohli a ona ho tu bude akceptovať.
                „Pravda, ešte dokážem celkom dobre umývať zablatené topánky a vynášať smeti,“ zachechtal sa. Začul tichý smiech, ale nebol si tým istý, pretože mu stála chrbtom. „Ehm, Ginny, ešte chodíš ráno lietať?“ skúsil. Prudko sa k nemu otočila, v očiach jej zbadal nahnevané ohníky a jej tvár znova červenela. Tentoraz ale vedel prečo. Bola naštvaná.
                „Čo myslíš?“ zaprskala podráždene. „Chceš to použiť proti mne?“ zamračila sa. Nech to bol, kto chcel – nedovolí mu, aby to niekde spomenul a aby sa to dozvedeli ostatní. Možno im to už stihol aj vytárať. Čo si myslela? Chalani sú všetci rovnakí. Veľké huby a mozog nikde.
                „Nie, pre Merlina, prečo by som to mal robiť?“ zarazene sa na ňu díval. Pomaly sa spamätala z toho nahnevaného výbuchu.
                „Prepáč, len som zvyknutá, že sa v tejto domácnosti každý omyl dá poriadne zneužiť proti previnilcovi,“ hodila po ňom jeden ospravedlňujúci pohľad a potom sa obrátila naspäť k perinám.
                „To je dobré si zapamätať,“ prikývol súhlasne. „Aby som si začal dávať pozor,“ usmial sa sám pre seba.
                „Možno ti dávajú len čas na to, aby si si zvykol, než ťa začnú terorizovať,“ nadhodila veselším tónom. Samozrejme sa upokojila.
                „Dvojčatá, predpokladám.“
                „Jasne.“ Na zemi sa ocitla aj prikrývka. „Mám dať vyprať aj toto?“ otočila sa k nemu a v ruke zvierala jeho pyžamo. Znova kompletne sčervenela.
                „Uhm, pôjdem sa večer okúpať,“ prikývol, ale myslel na to, v ktorom okamihu ho začnú dvojčatá terorizovať.
                „Prečo si sa pýtal na to lietanie?“ hodila po ňom rýchlym pohľadom, tvárila sa však, že spýtala len pre to, aby reč nestála. Aj keď nestála. Vôbec nestála a ona sa už necítila tak vydesene, ako v prvých dňoch.
                „Aha, lietanie,“ pousmial sa. „Len som ti chcel povedať, že by som občas mohol svoju metlu nechať pred dverami a ty by si si ju zobrala, keď pôjdeš lietať.“
                „Čože?“ vyprskla a obrátila sa k nemu so široko roztvorenými očami.
                „Moja metla, pred dverami,“ mávol rukou k dverám.
                „Ja som to pochopila, ale to nejde,“ zavrtela hlavou. „Mohla by som ju zlámať a to by mamka neprežila. Nie, to nejde,“ krútila hlavou.
                „Prečo? Videl som ťa, vieš lietať...“
                „Ale keby sa to mamka dozvedela, tak by ma zabila,“ neprestávala nesúhlasne vrtieť hlavou. „To nejde, nie,“ opakovala. Ani jeden z jej bratov jej nikdy nedovolil požičať si ich metlu. Okrem Charlieho, ale ten tu už nebýval. A on sem teraz príde a ponúka jej svoju metlu. A ešte akú metlu! Tresla vankúš na posteľ. „Ja by som sa na takej rýchlej metle mohla zabiť! A potom by mamka zabila teba.“
                „Aha, takže keď tomu rozumiem, tak by mamka neprežila, keby si zlámala metlu a potom by zabila teba, keby si sa zabila a nakoniec by zabila aj mňa?“ uškrnul sa. Zamračene sa k nemu otočila. Zbadala však, že sa snaží len vtipkovať. Nevysmieva sa jej, ani nič podobné. Opätovala mu nesmelý úsmev a znova cítila, ako jej stúpa červeň do tvárí. Čert aby vzal to weasleyovské červenanie!
                „Tak nejako,“ prikývla a vzala do rúk čistú prikrývku.
                „Ginny, už si v poriadku?“ nadýchol sa k otázke. Zarazila sa v pohybe, ale radšej sa k nemu neobrátila.
                „Prečo by som nemala byť?“ spýtala sa potichu. Jej srdce sa splašene rozbúchalo. Ani nevedela prečo, ale proste búchalo ako šialené.
                „Zo začiatku sa mi zdalo, že...“ stiahol obočie. Ako to má povedať? Nehýbala sa a on chcel, aby mu trocha uľahčila. „No, keď ste ma sem zobrali, chcel som, aby ste ma tu chceli všetci a ja, no... Všetci boli v pohode, až na Percyho, ale ten ma nemal rád ani predtým. A ja tu mám bývať a keď tu mám bývať, chcem, aby ma tu chceli všetci, chápeš? A ty si sa správala tak, akoby si ma tu nechcela. Akoby si bola nahnevaná, že som tu. Akoby si ma nemala rada. A ja nemôžem...“
                „Čo?“ vyvalila oči a otočila sa k nemu. Nebola červená, bola rozhorčená. Myslela si, že je úplne jasné, prečo sa správa ako idiot vždy, keď bol nablízku. A on si myslel, že ho tam nechce, pretože nabúral ich rodinnú pohodu, ktorú si vo svojich predstavách vybudovala? „Ja som si toto vôbec nemyslela,“ zavrtela hlavou. Ako na to vlastne mohol prísť?
                „Nie?“
                „Nie,“ ubezpečila ho. Potom sa zarazila. Teraz zrejme bude nasledovať vysvetlenie, prečo sa správala tak, ako sa správala. „Harry, ja som vážne rada, že si tu. Ver mi. Ja som, proste...“ v hlave jej to šrotovalo. Snažila sa nájsť nejakú výhovorku. Jemu bude zrejme stačiť málo, keď si tak naivne myslel to, čo si myslel. „Počúvala som príbehy o tebe od malička a bola som proste nervózna, keď si prišiel,“ mykla plecami a už znova červenela. Snáď sa v tom nebude chcieť špárať podrobnejšie.
                „Aha, počúvala si príbehy o hrdinovi a potom som prišiel ja,“ krivo sa zaškľabil. „Chápem.“
                „Tak to nie je!“ prerušila ho. Potom si ale uvedomila, že to myslel s humorom. „Si otrasný,“ zavrtela hlavou.
                „Takže je všetko v pohode? Si rada, že som tu?“ potreboval sa ubezpečiť. Našťastie skutočne nepotreboval veľa vysvetľovania. Chlapci sú v tomto príliš jednoduchí.
                „Som,“ prikývla odvážne. Teraz už skutočne bola pokojnejšia. Vôbec si nevšimol pravú príčinu, prečo sa správala podivne. A ona pochopila, že to nie je ten rozprávkový princ na koni, ale úplne jednoduchý chlapec, ktorý bol zvláštnym spôsobom odlišný než všetci tí, ktorých poznala.

------

Čas sa posunul o ďalší týždeň vpred. S Hermionou si vymenili už dva listy. Hedviga lietala veselo hore dole, šťastná, že je vyťažená a Elvíra spokojne oddychovala na bidielku. Hermes, Percyho sova, stále niekde lietala a v Brlohu sa zjavila len zriedkavo.  
                V deň Harryho narodenín, o ktorých, ako sa zdalo, vedel každý, len on si nespomenul, pripravila mamka Weasleyová kráľovské raňajky. Bola šťastná. V priebehu dvoch predchádzajúcich dní prišli dve rôzne sovy a ona oznámila, že jej dvaja najstarší synovia prídu posledný prázdninový týždeň, aby sa poznali s novým členom ich rodiny.
                Pani Weasleyová upiekla veľkú tortu a spolu s Arturom venovali Harrymu v mene celej rodiny niekoľko kusov oblečenia, pretože v tom, v čom chodil, sa skutočne nedalo normálne fungovať. Dudleyho veľkosť bola gigantická. Harry vravel, že si nemuseli robiť starosti. Dali mu toho už toľko, že sa mu o niečom podobnom ani nesnívalo. Nielen izbu, ale aj domov.
                Boli to jeho najúžasnejšie narodeniny, ktoré prekonali aj tie minuloročné, počas ktorých sa dozvedel, že je čarodejníkom. A mal istotu, že takýchto narodenín bude ešte veľmi veľa. Jeho vzťah s Ginny sa upokojil. Netrávila s ním a bratmi síce žiaden čas, ale občas s Harrym prehodila pár viet a zdalo sa mu, akoby sa už toľko nepýrila.

------

„Čo to...“ Harry sa vracal od Rona neskoro v noci, pretože hrali dlho šach a chcel si ľahnúť spať, keď našiel na svojej posteli sedieť čosi podivné.
                „Harry Potter!“ To čosi zoskočilo z postele a lusklo prstami.
                „Pst,“ zamračil sa Harry neprestávajúc obozretne pozerať na votrelca. „Niekto ťa môže začuť.“ Všetci si už síce ľahli dávno, ale pokiaľ tu bude vyvreskovať, ľahko ich môže pobudiť.
                „Nemôže, pane, začaroval som to tu,“ vysvetlil.
                „Kto si? A ako?“
                „Dobby, pane. Len Dobby, domový škriatok,“ predstavil sa škriatok a hlboko sa uklonil. „Domový škriatkovia čarujú bez prútikov.“
                „Domový škriatok,“ prikyvoval Harry, hoci stále nechápal. Z prvotného šoku sa už spamätal, stále ale nevedel, čo tu to stvorenie robí. „Čo tu robíš?“
                „Dobby musí pánovi Harrymu Potterovi niečo povedať. Dobby musí...“ prestrašene sa díval okolo seba. „Dobby ale nevie, ako...“ zavial ušami.
                „Najprv si sadni,“ vyzval ho a sám sa posadil na posteľ. Vzápätí sa musel hodiť na škriatka, pretože začal kvíliť a pišťať.
                „Harry Potter povedal Dobbymu, aby si sadol! Sadol, ako rovnocenný! Dobby, s Harry Potterom!“
                „Ticho, čuš,“ zahriakol ho prísne. Škriatok k prekvapeniu zmĺkol. „Dobre, tak čo tu robíš?“
                „Dobby musí pána Harryho Pottera varovať,“ obozretne sa obzeral. „Dobby počul... Dobby počul... a Harry Potter je kúzelník, ktorý nás zbavil zla a Dobby počul, že sa chystá niečo zlé. Nie, to nesmiem. Zlý Dobby, zlý Dobby!“
                Harry schmatol škriatka okolo pásu a odtiahol ho od stolíka, do ktorého si to stvorenie trieskalo hlavu.
                „Prečo to robíš?“ spýtal sa. „Prečo sa biješ?“
                „Dobby musel, pane,“ zakvílil. „Dobby takmer povedal niečo zlé. Niečo, čo nemal.“
                „Keď sa máš za to trestať, tak radšej čuš. Nechcem to vedieť.“
                „Pán Harry je taký dobrý,“ Dobby sa rozplakal. „Dobby to musí povedať. Musí Harryho Pottera varovať!“ Škriatok vyzeral, akoby bojoval sám so sebou, keď vypúšťal tie slová. Akoby sa nútil ich povedať, pretože mu niečo bránilo hovoriť. „Harry Potter sa nesmie vrátiť na Rokfort...“
                „Čo? Prečo?“
                „Chystá sa niečo zlé. Niečo veľmi zlé a Harrymu Potterovi pôjde o život,“ Dobby vydýchol a okamžite sa hodil ku skrini, do ktorej si privieral ruku.
                „Dobby, prestaň!“ Harry ho stiahol preč.
                „Dobby  sa musí trestať, pane.“
                „Tak fajn, ale trestaj sa, až prídeš domov, ja sa na to dívať nechcem,“ zahriakol ho. Dobby previnilo sklonil hlavu, ale disciplinovane čušal. „Čo zlé sa bude diať?“
                „To Dobby nemôže!“ zakvílil škriatok a chystal sa tresnúť hlavu o stenu.
                „Nechaj toho!“ Harry ho zachytil rukami. „Budeš sa mlátiť vždy, keď mi niečo povieš?“ Dobby stisol zuby a prikyvoval tak horlivo, až mu dlhé uši poletovali. „Tak sa nebudem pýtať. Ale do Rokfortu sa vrátim,“ povedal presvedčivo.
                „Harry Potter nemôže! Nesmie! Zlé veci!“
                „Čuš už,“ zamračil sa. „Vrátim sa. Rokfort mám rád, mám rád svojich priateľov a jednoducho do školy chodiť musím. Budem si dávať pozor, vážne.“
                „Ale keď spraví Harry Potter niečo zlé, potom ho tu už nebudú chcieť. Dajú ho preč a keď ho dajú preč, už sa nevráti na Rokfort,“ prorokoval Dobby.
                „Čo to hovoríš?“
                „Keď spraví Harry Potter niečo zlé, tak ho dajú do nemocnice a už sa nebude môcť vrátiť na Rokfort. A Dobby Harrymu Potterovi zachráni život.“
                „Čo plánuješ?“ spýtal sa ostražito v nepríjemnej predtuche.
                „Dobby to musí spraviť. Musí zachrániť Harryho Pottera!“
                Vtom sa dvere na chodbu otvorili a Dobby vystrelil von. Jeho nohy ťapkali po zemi a Harry sa ho okamžite vybral prenasledovať. Potichu naňho volal, ale Dobby len krútil hlavou.
                „Čo chceš spraviť?“ pýtal sa škriatka, ktorý stál uprostred obývačky.
                „Dobby zachráni Harryho Pottera.“ A luskol prstom.
                Škriatok zmizol, miesto toho sa ozval hrozný lomoz. Všetok nábytok sa lámal, vyletovali z neho knihy a porcelán a drevo sa trieštilo, lámalo a trhalo. Pohovky boli poprehadzované, dokonca aj z krbu kus chýbal. Na vytlčených oknách viseli zdrapy záclony. Keď po troch minútach všetko stíchlo, bezmocne stál uprostred všetkého toho nešťastia a bezradne sa díval na tú spúšť.
                Jeho zrak padol na schodisko, na ktorom sa tisli všetci Weasleyovci. Ron len teraz dobehol a dvojčatá obdivne hvízdli. Ginny sa naňho dívala s vyvalenými očami a Molly si držala ruku na ústach. Artur vyzeral šokovane.
                „Vravel som, že Harry Potter je veľmi komplikovaný chlapec bez štipky disciplíny, ktorý na seba priťahuje len samé problémy,“ vypustil Percy jedovito a ukázal naňho rukou. Chcel tým povedať, že mal počas celého roka pravdu, keď na Harryho donášal.
                „Sklapni, Percy,“ vrkla Ginny potichu.

TOPlist