Tajomná komnata 2.

 

Harryho prvý ročník na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej skončil záchranou Kameňa mudrcov, pri ktorom takmer prišiel o život a jeho najlepší kamarát bol zranený. Všetko však dobre dopadlo. Kameň sa nedostal do rúk toho niečoho, čo bolo akýmsi ostatkom Voldemorta a Chrabromil vyhral školský pohár, vďaka čomu aj nevôľa jeho spolužiakov zmizla.   
                Sedel zadumane v kupé Rokfortského expresu a bol na ceste domov. Domov! Keď sa Ron dozvedel, na čom sa dohodli Weasleyovci s Dumbledorom, bol celý bez seba. Od radosti, samozrejme. Bol šťastný, že jeho najlepší kamarát bude bývať s ním a Harry bol šťastný, že sa nemusí vrátiť do Surrey. Áno, bol šťastný, aj keď cítil zvláštny smútok, ktorý vôbec nechápal, keď si spomenul na svojich príbuzných. Oni ho nenávideli, nechceli ho tam, správali sa k nemu, ako ku kusu nábytku a ešte horšie! Mal by mať radosť z toho, že sa ich zbavil. Jemu je to ale ľúto. Odvtedy však prešiel už nejaký čas a on sa s tým zmieril.
                Cítil však aj obavy. Ako ho prijme nová rodina? Ron bol rád. Fajn, ale to bol Ron. Aj Fred s Georgeom boli radi, jasne to na nich videl. Okamžite ho začali titulovať svojím bratom, hoci mali od Dumbledora nakázané, aby to držali v tajnosti. Zrejme sa to prevalí skôr, ako sa stihnú spamätať, ale upozorňovať na to zbytočne nemusia. Aspoň to vravel profesor. Rozhodne by verejnosť rada vedela, kde žije Chlapec, ktorý prežil.
                Percy bol o niečo opatrnejší. Nepovedal, že je rád, že s nimi bude Harry žiť. Nepovedal ani to, že s tým nesúhlasí. Len mu potriasol rukou a povedal, že verí v pokojné spolužitie. Akoby spolužitie s Harrym nemalo byť pokojným, však? Nemal Percyho príliš rád a cítil, že Percy jeho city opätuje. Ale to bol Percy. Percyho sa snažili všetci brať s rezervou, alebo, a to skôr, si z neho strieľali.
                Pamätal si na pani Weasleyovú z nástupišťa, kedy mu poradila, ako sa dostane cez priechod k Rokfortskému Expresu. Zdala sa mu veľmi milá. Človek, ktorý pošle úplne cudziemu dieťaťu, len na základe listov od svojho syna, vianočné darčeky, musí byť zákonite milý. A v každom liste, ktorý dostal Ron od svojej matky, boli otázky týkajúce sa aj Harryho. Ako sa má. Čo robí. Aké má známky. A tak ďalej. Pýtala sa naňho od začiatku školského roka, ale po tom, čo sa dohodla s Dumbledorom, doslova Rona zasypávala listami a ušlo sa aj Harrymu. A pýtala sa ho, čo rád je, aké má záľuby, čo rád robí. Nikdy nikoho nezaujímalo, čo má rád, alebo čo neznáša! Až teraz.
                Ronovho otca a ostatných Ronových, alebo teraz hádam aj svojich, súrodencov osobne nepoznal. Dumbledore nepristúpil k stretnutiu na Rokfortskej pôde, z čoho bol Harry smutný. Chcel sa s nimi stretnúť, aby vedeli hneď, koho si privedú domov. Teda, nie že by sa mali čoho obávať, že? Ale aj tak cítil neistotu a strach z odmietnutia. Dumbledore ho upokojoval, ale to bol Dumbledore. Ten ho vychovávať predsa nebude.
                Jeho najlepšia kamarátka, Hermiona Grangerová, sa tiež potešila po tomto zistení. Iste, vyjadrila mu sústrasť a to všetko, čo sa pri tom robí – hoci jej Ron stále tvrdil, že tých muklov ľutovať netreba – povedala však, že sa Harrymu v tejto situácii nemohlo stať nič lepšie než to, že bude v rodine, v ktorej bude určite šťastný. Tým si bola na sto percent istá a keďže obaja chlapci podvedome verili jej úsudku, Harryho to trocha upokojilo.

------

Malá Ginny Weasleyová nervózne pochodovala po svojej izbe. Samozrejme, že bola nervózna! Kto by aj nebol, keď k nim mal prísť Harry Potter. A čo prísť. On tu mal bývať! V Brlohu! Horšie sa už stať ani nemohlo. Počúvala príbehy o Chlapcovi, ktorý prežil. Bol hrdinom, porazil Toho-koho-netreba-menovať, keď mal len rok a tri mesiace. Bolo to také neuveriteľné! Ako mohol niekto taký maličký poraziť temného čarodejníka? To nedávalo zmysel. Napriek tomu to bol jej najobľúbenejší príbeh. Harry Potter sa stal jej hrdinom.
                Až do chvíle, kedy jej Steve Kent v čarodejníckej škôlke netvrdil, že je to len výmysel. Dospelí si proste vymysleli akéhosi Harryho Pottera, aby mali svojho hrdinu. Veď predsa nikto nevedel, kde Harry Potter je. Musel niekde byť a keď nikto nevedel kde, tak to bol výmysel, pretože keď nikde nebol, tak proste neexistoval. Aspoň to bola logika Steva, ktorý to musel počuť doma a rozhlasoval to po škôlke. Steve sa jej znechutil a jej vzdušné zámky o Harry Potterovi sa rozsypali. Dobre, možno skutočne niekde bol, ale jej obľúbený príbeh pomaly zapadal prachom.
                Obľúbený príbeh sa mal ale od prachu oprášiť, keď jej bratia zahlásili, že stretli vo vlaku Harryho Pottera. Tak strašne ho túžila vidieť na vlastné oči! Nedovolili jej to však a s odstupom času si uvedomila, že k tomu bol dobrý dôvod. Ani jej by sa nepáčilo, keby na ňu civeli. A možno sa jej bratia mýlili, aj keď tvrdili, že videli jeho povestnú jazvu. Každopádne sa s ním nestretla, nemohla si teda overiť, že je skutočne skutočný.
                 Potom začali chodiť listy od jej najmladšieho brata, v ktorých tvrdil, že sa s Harry Potterom kamaráti. Dokonca písal, že sú najlepší kamaráti! Takže musel byť skutočný. Mamka po každom liste rozprávala ockovi o Harrym a ona načúvala. Jej hrdina skutočne existoval! Pocity z detstva sa vrátili. Mamka bola z Harryho hotová. Vyrastal v hnusných podmienkach a ani nevedel, že je čarodejník. Veď je to hriech, aby čarodejník nevedel, že je čarodejník. A trpel. Ani to nechápala, ako mohol ktokoľvek dopustiť, aby hrdina trpel? A mamka mu uplietla sveter a poslala mu fondány. Ginny ju presviedčala, aby Harrymu neposielala takú – taký sveter, pretože keby povedala nahlas, že je to obludnosť, tak by s ňou mamka zrejme zatočila. A Harrymu sa darček páčil, ako písal Ron. Bol to jeho prvý darček, ktorý vôbec dostal. Nechápala už znova. Ona toho tiež nikdy nedostala veľa, pretože nemali peniaze, ale aby nikdy nedostala nič? To si nevedela ani predstaviť.
                 Keď sa u nich objavil pán, ktorého poznala z kartičiek z Čokoládových žabiek, ostala zarazená. Bratia museli vyviesť fakt veľkú šialenosť, keď riaditeľ prišiel až k nim domov. Väčšinou sa to riešilo listami a následnými Vrešťadlami. Musela načúvať na medziposchodí. A skoro omdlela!
                 Jej mamka plakala, keď počula celý príbeh Harryho Pottera. Aj ona sama mala podozrenie, že detstvo jej hrdinu nebolo hodné detstva hrdinu. A teraz už nemal absolútne nikoho. Ani tých podradných príbuzných, ktorí ale predsa len boli príbuzní. Nemal kam ísť a mamka s tatkom neváhali ani chvíľu. Sľúbili, že mu poskytnú domov, ktorý by nikde inde nenašiel. No, možno našiel, ale to by boli úplne cudzí ľudia. Takto aspoň poznal Rona a dvojčatá. A Percyho. Ale toho nikto nikdy nepočítal.
                 A potom to začalo. Riaditeľ Dumbledore k nim prišiel niekoľkokrát, aby zabezpečil ich domov aj s pozemkami tými najlepšími kúzlami, o ktorých zrejme nepočul ani Bill a to bol zaklínač. Niečo horšie však malo nasledovať. Mamka prehlásila, že keď bude u nich Harry bývať, tak by mal mať vlastnú izbu. Tak, ako ju mali všetci. A vylučovacou, vcelku logickou, metódou prišli s tatkom na to, že jeho izba bude na prvom poschodí, kde mala izbu aj ona! V podkroví býval Ron. Pod ním rodičia. Potom už boli poschodia, kde boli vždy dve izby. Billovu a Charlieho rušiť nechceli. Ak by kedykoľvek prišli na návštevu, tak by spali vo svojich izbách. Nad ňou mali izbu dvojčatá a Percy. A na prvom bola jej izba a bola tam miestnosť, z ktorej chcela mamka spraviť izbu pre Harryho.
                 Tak začala brigáda. Museli vyhádzať staré haraburdy, vyčistiť a vymaľovať a nasťahovať, síce starší, ale stále funkčný nábytok. A ona svojim rodičom vo všetkom pomáhala. Keďže nebol doma nikto iný, tak jej nič iné ani neostávalo. Nie, že by to robila z prinútenia. To ani náhodou. Zdalo sa jej to ale všetko – toto bol predsa Brloh a nie miesto, v ktorom by mal žiť Chlapec, ktorý prežil. Aj sa so svojou neistotou zdôverila mamke. Tá jej ale povedala, že bude Harry určite rád. Býval predsa v komore pod schodmi, čo bola tiež vec, ktorú vôbec nechápala.
                  Nakoniec, keď už izba vyzerala ako izbou a mamka ju slávnostne zavrela s prehlásením, že teraz už počká na Harryho, Ginny mu tam prepašovala malý kvetináč s fialovými muškátmi. Aby to tam mal aspoň trocha útulné, pokým sa to nerozhodne zútulniť po svojom. Hoci – ak si zútulnenie predstavuje ako Ron a bude tam mať všelijaké oranžové ohavnosti, tak vážne zapochybuje o jeho duševnom zdraví.
                  Tak bolo hotovo. Harryho si síce neadoptujú – vďaka Merlinovi a aj Morgane, po siedmom bratovi skutočne netúžila – ale mal pripravené všetko, čo by mu mohlo aspoň matne pripomenúť domov. Len dúfala, že ho Brloh aj s okolím neznechutí alebo niečo horšie, že to tu nebude neznášať!
                  Celý deň bola nervózna a väčšinu času strávila pochodovaním po izbe. Ani si neuvedomila, že by mala protestovať, keď sa na stanicu rozhodol ísť len tatko, pretože by sa do auta všetci nezmestili. A aj to auto si musel najprv tatko vyhádať. Jazdil skutočne ako šialenec. Ale doteraz sa vždy vrátil živý a zdravý (mamka o jeho výletoch často ani sama nevedela), preto nepochybovala, že tomu bude aj teraz tak. Takže – Harry Potter mal prísť do nového domova.

 

------

„Tam je tatko!“ zakričal Ron a ukazoval kamsi dopredu. Spolu s Harrym a Hermionou vystúpili z vlaku a ťahali za sebou svoje kufre. Harry sa zadíval ukazovaným smerom a skutočne videl prichádzať vysokého, takmer plešatého muža s chatrnou šticou červených vlasov, ktorá bezpodmienečne napovedala, že je to jeden z Weasleyov.
                „Dobre, chlapci,“ povzdychla Hermiona a zamávala opačným smerom. „Tam sú moji rodičia,“ vysvetlila. „Budete mi písať?“ pozrela na oboch. Harry horlivo prikyvoval, Ron sa tváril všelijako. S písaním listov zrejme nestrávi príliš veľa času. „Dávajte na seba pozor a Harry, verím, že budeš šťastný,“ smrkla a tuho ho zovrela v objatí. Fred s Georgeom, ktorí ich práve v tej chvíli našli, zahvízdali, za čo ich Hermiona spražila pohľadom. So všetkými sa rozlúčila a rýchlo sa ponáhľala za rodičmi. Skôr, než by ju premohli slzy.
                „Chlapci, tu ste. Kde je Percy?“ prihnal sa k nim pán Weasley. „A, Harry,“ milo sa naňho pousmial. „Som rád, že ťa spoznávam,“ podal mu ruku, ktorú Harry trocha opatrne prijal. Aj napriek obavám sa na pána Weasleyho usmial.
                „Aj ja som rád a ďakujem...“ chcel začať rečniť.
                „Nemusíš,“ prerušil ho okamžite. „No tak? Kde je Percy. Musíme sa ponáhľať. Mama sa nevie dočkať,“ obrátil sa k dvojčatám.
                „Zrejme potrebuje odobrať ešte zopár bodov,“ zasmialo sa jedno dvojča. Harry absolútne netušil, ktoré z nich to bolo. Nepodarilo sa mu ich rozoznať počas celého roka. Keď hrali metlobal, podľa pohybov vedel, ktorý je ktorý. Ale keď stáli vedľa seba, a pokiaľ ich predtým nejako nerozoznal podľa košele, nemal ani tušenia.
                „Zrejme si neuvedomil, že začali prázdniny,“ pridalo sa druhé dvojča.
                „Zrejme nás tým bude týrať celé leto,“ povedali naraz a lúčili sa s Leeom.
                „Skutočne,“ vydýchol pán Weasley. „Moja manželka chcela ísť. Ale auto neznáša,“ vysvetľoval pán Weasley Harrymu.
                „Auto alebo to, ako šoféruješ?“ zasmiali sa dvojčatá. Pán Weasley ich smerom zakrútil hlavou.
                „Auto?“ prekvapilo Harryho.
                „Tatko má auto, ktoré dokonca aj jazdilo,“ usmial sa Ron. „Akurát mamku skoro šľak triafa vždy, keď s ním chce ísť. Už funguje?“
                „Ron, pozor na jazyk,“ upozornil ho otec. „Ale je to pravda. Vedieme spolu pre to občas boj,“ zavrtel hlavou. „Nezohnal som ministerské auto a Rytierskym autobusom by som nerád cestoval, tak som sa rozhodol, že sa na to auto poriadne pozriem a podarilo sa mi ho opraviť. Teda aspoň dúfam,“ zasmial sa.
                „Akým Rytierskym autobusom?“ neprestával sa čudovať Harry.
                „Asi ti toho budem musieť ešte veľa vysvetľovať,“ poklepal ho po ramene jeho kamarát.
                „Ale aj tak. Sme šiesti a máme hromadu kufrov. Ako sa pomestíme do auta?“ nevedel si ani predstaviť Harry. Keď aj náhodou šiel niekde s Dursleyovcami, Dudley potreboval mať vzadu kopu priestoru a on sa aj tak krčil len pri dverách.
                „Stále zabúdaš na to, že si čarodejník?“ usmial sa pán Weasley. No jasne. Oni sú čarodejníci, on je čarodejník – v ich svete je možné úplne všetko.  
                Napokon sa objavil aj Percy a dvojčatá sa ho nezabudli spýtať, ktorému nešťastníkovi stihol dať vo vlaku trest. Odmietal sa s nimi rozprávať a na Harryho sa díval len kútikom oka. Nevedel mu odpustiť, že pripravil ich fakultu o veľa bodov a hoci ich napokon nabrali naspäť a Chrabromil vyhral školský pohár, nevedel mu odpustiť, že ležal ktovie prečo na ošetrovni a že jeho brat si tam tiež chvíľu poležal. Ron mu šepol, aby ho ignoroval.
                Cesta autom prebiehala dosť dobrodružne. Auto bolo začarované, pretože pán Weasley nemal žiadne skúsenosti s jazdou v muklovskej premávke a okrem toho, že fascinovane komentoval všetko, čo videl a vyjadroval sa obdivne o mukloch, jazda Londýnom prebehla bez komplikácií.
                Šok nasledoval až po tom, keď sa dostali mimo hlavné mesto na jednu z ciest, na ktorej už toľko áut nebolo.
                „Drž sa, Harry. Teraz to začne byť zaujímavé,“ varoval ho Ron s miernym úškľabkom.
                Podľa rady sa držal sedadla pred sebou. Takmer odpadol, keď sa auto vznieslo nad zem a pokračovalo stále vyššie a vyššie. Dvojčatá nadšene skandovali, Percy zatváral oči a Ron sa škľabil na bledého Harryho. Pán Weasley sa tváril spokojne a sústredene a povedal, že ho začaroval, aby ich nevideli muklovia.
                „Naše lietajúce auto,“ predstavil auto Ron Harrymu. „Je to oveľa rýchlejšie, takto prídeme domov za chvíľu.“
                „Je to úžasné,“ usmial sa Harry, keď si zvykol na myšlienku letu v aute.
                „To je, škoda len, že nám ho nechcú dovoliť šoférovať,“ smutne si povzdychol.
                „Aj to bude, bratku,“ ozvali sa dvojčatá.
                „Ja tu stále sedím,“ pripomenul sa pán Weasley skrývajúc pod nosom úškrn. „A verte mi, že som vás počul.“
                „Potešilo nás zistenie, že ti sluch slúži dostatočne,“ zasmiali sa dvojčatá. Harry vedel, že keď sa tí dvaja rozhodnú šoférovať – alebo skôr letieť autom – že im v tom nezabráni nič.
                „Práve preto je auto zabezpečené bezpečnými kúzlami, aby vám dvom nenapadlo chcieť sa previezť. Už znova,“ povedal ich tatko. Dvojčatá len prevrátili oči. Percy súhlasne prikyvoval.
                „Veď my prídeme na to, ako ho odčarovať,“ nahlo sa jedno dvojča k Harrymu a šeplo mu do ucha.
                „Tomu verím,“ usmial sa Harry.
                „A keď na to prídeme, môžeš nám robiť navigátora,“ pridalo sa aj druhé dvojča. „Bude nám cťou vziať ťa na výlet.“
                „A čo ja?“ zaprskal Ron.
                „Jasne, Ronuško, aj s tebou rátame.“
                „Sklapni,“ ocapil sa Ron na jedného z bratov.
                Leteli nad krajinou vcelku bez problémov. V aute sa viedli veselé hovory. Artur sa občas niečo spýtal Harryho a ten odpovedal. Percy len zadumane sedel a nezapájal sa do rozhovorov. Nie, že by to bolo niekomu ľúto. Teda až na pána Weasleyho, samozrejme.
                Čím dlhšie leteli a čím boli bližšie k Harryho novému domovu, tým viac narastala jeho nervozita. Pán Weasley sa zdal byť v pohode. A Harrymu sa veľmi páčil. Smial sa vtipom dvojčiat, keď to však so svojím rýpaním do Percyho začali preháňať, prísne ich napomenul a oni ho rešpektovali. Všetci chlapci plánovali, čo budú robiť cez prázdniny, na čo ich otec upozornil, že budú mať aj svoje povinnosti, nielen zábavu. Svorne prevrátili oči.
                Skutočne sa po chvíli Ford Anglia zniesol k zemi, aby s ľahkosťou pristál. Aby pán Weasley ešte viac nevystresoval manželku pohľadom na lietajúce auto, rozhodol sa tých pár kilometrov šoférovať. Po pár minútach sa pred Harrym zjavila podivná budova. Akoby malé dieťa z kociek lega poskladalo niekoľko domčekov na seba. Ron sa opatrne pozrel na Harryho, ale tomu sa na tvári rozlieval obdivný úsmev. Kúzla sú skutočne úžasné.
                „Vitaj v Brlohu, Harry,“ slávnostne ho privítal Ron, keď vystúpili. Zdal sa trocha nervózny.
                Z domu vybehla pani Weasleyová. Presne tak, ako si ju pamätal, aby privítala svojich synov a Harryho doma. Každému venovala pevné objatie a bozky na líca, čomu sa chceli dvojčatá a Ron vyhnúť. Pán Weasley už levitoval nanovo zväčšené kufre do domu.
                „Idete práve včas, o chvíľu bude večera,“ povedala pani Weasleyová a zadívala sa na Harryho. Nenápadne prehltol. Netušil, prečo je taký nervózny. Nikto ich do ničoho nenútil, chceli ho tam. Weasleyovci sa pomaly ťahali dovnútra. „Ach, Harry,“ šepla s úsmevom. Videl, ako sa jej oči zaliali slzami. Bude teraz plakať, pretože ho tam majú? Vydesil sa.
                „Pani Weasleyová,“ vyliezlo z neho. „Ja...“
                „Som tak rada, že budeš u nás bývať,“ smrkla a opatrne ho objala. Nie tak silno, ako pred chvíľou svojich synov, ale aj tak pevne. „Je mi ľúto všetko, čo sa ti stalo,“ pohladila ho po lícach, keď ho pustila a dala mu na ne štyri bozky. Cítil, že začína červenieť. „Poď, zlatko. Všetko je vnútri pripravené. Navečeriame sa a ty sa udomácniš,“ viedla ho do domu. Ron postával pred dverami a keď sa blížili, len naňho žmurkol.
                Vnútri sa to zdalo Harrymu úplne úžasné. Prešiel dvermi priamo do kuchyne, kde sa už dvojčatá zháňali po niečom na zub, než bude večera. Percyho nevidel. Okamžite niekde zmizol. Prekvapilo ho, ako sa do miestnosti vošli aj ich kufre a hoci sa zdala kuchyňa malá, stále tam bolo dosť priestoru, aby sa pomestili.
                Stál a fascinovane sa díval na prvú čarodejnícku domácnosť. Na svoju domácnosť. Z každého kúta naňho sálala mágia, každá vec, ktorú zazrel, bola čarodejná. Toto ešte nevidel a bolo tú úplne úžasné.
                „Paráda,“ vydýchol nadšene. Ron sa naňho pozrel trocha skepticky.
                „Je to skromné,“ začervenal sa. „Je to Brloh. Je to domov.“
                „Áno,“ prikývol samozrejme Harry. „A je to skvelé.“
                „No, keď myslíš,“ mykol plecami Ron a načahoval sa za koláčom. Mamka ho plesla po ruke.
                „Po večery,“ zabrblala a natiahla krk do ďalšej miestnosti. „Ginny!“ zakričala a znova sa venovala odháňaniu dvojčiat od koláčov. „Do obývačky a okamžite!“ zavelila im.
                „Ginny?“ spýtal sa Harry Rona, keď sa aj oni šuchtali do obývačky. Tam to bolo rovnako úžasné, ako v kuchyni. Síce malé, v prvom momente si myslel, že si budú šliapať po krkoch, ale keď vstúpil, zrazu bolo miesta dostatočne.
                „Moja sestra,“ vysvetlil Ron a zvalil sa na gauč. Harry si spomenul na to malé dievčatko, ktoré odprevádzalo svojich bratov k vlaku minulý rok. A spomenul si, že sa o nej Ron párkrát zmienil, ale príliš o nej nerozprával. To skôr o svojich dvoch najstarších bratoch. Na tých bol hrdý. Nesmelo si prisadol k Ronovi.
                „Tak aký bol školský rok?“ vyzvedala Molly. Neveriacky zavrtela hlavou, keď zbadala, že dvojčatá predsa len uchmatli koláče a ponúkali nimi Harryho. Napriek tomu sa neprestávala usmievať.
                „Nás sa nepýtaj,“ uškrnuli sa dvojčatá. „U nás nové nič. Sekali sme dobrotu tak, ako to robíme každý rok.“
                „Samozrejme,“ prikývla ich matka. Po úsmeve nebolo ani pamiatky. „Dostali sme len tri sovy,“ mierne sa zamračila. „Ak nezačnete veci brať vážne, nikdy to nikam nedotiahnete.“
                „Mama má pravdu,“ pridal sa na jej stranu takto.
                „My to ale nechceme nikam doťahovať,“ obhajovali sa. „Máme predsa perfektného prefekta Percyho, aby držal štít weasleyovskej rodiny vysoko,“ zaškľabili sa. „No a keďže predpokladáme, že sa Ronuškovi nepodarí ten štít vyzdvihovať a to zrejme ani nášmu novému bratovi,“ zazubili sa na Harryho, „tak to ostane už len na Ginny.“
                „Sklapni,“ zavrčal Ron. Harry sa zasmial a Ron mu venoval podráždený pohľad. Ospravedlňujúco mykol plecami.
                „Kde je vlastne Percy?“ pán Weasley sa obzeral.
                „Zrejme sa už vybaľuje,“ pani Weasleyová si všimla, že jeho kufre zmizli. V kuchyni sa dovárala večera a ešte bolo potrebné prestrieť stôl. „Ginny!“ zakričala na schodisko znova.  
                „Iste, náš brat už bude mať zrejme za hodinu vyprané všetky ponožky,“ šepli dvojčatá smerom k dvom mladším chlapcom. „A aby nemusel čakať, vyperie si ich sám.“
                „Ale vážne, chlapci,“ podišiel k nim pán Weasley opatrne sa dívajúc na svoju manželku. „Čo keby ste sa prestali do svojho brata stále navážať?“
                „Koleduje si o to, pretože je neznesiteľný,“ vysvetlili.
                „Vážne, tati. Celý rok na nás striehol ako sup na zdochlinu. Nedá sa to s ním vydržať.“
                „No tak, je to prefekt, nie? Je to jeho povinnosť.“
                „Iste, my len nechápeme, prečo sa nachádzame v jeho hľadáčiku práve my. Sme predsa jeho bratia!“
                „Hádajte, prečo,“ zasmial sa Harry. Ron sa na nich zaškľabil.
                „No, keď budete vy pokračovať tak, ako minulý rok, tak vzlietne aj nad vás, aby si odhryzol kúsok,“ sľúbili im s úškľabkami. Pán Weasley sa už chcel spýtať, čo to má znamenať, keď sa ozval netrpezlivý výkrik.
                „Ginevra! Treba prestrieť stôl, okamžite!“
                „Ach jaj,“ povzdychol si pán Weasley a pobral sa do kuchyne, aby pomohol svojej manželke. Harry sa spýtavo pozrel na Rona.
                „To je Ginnino celé meno,“ mykol plecami a napchal si do úst riadny kus koláča.
                Harry zamyslene pozrel na schody. Rozhodne to bolo zvláštne a zaujímavé meno.

------

Keď začula prichádzať auto, jej srdce sa prudko rozbúchalo. Vážne sa to stane. Stretne svojho hrdinu naživo! Iste, bola rada za to, že sa jej bratia vracajú domov a ona konečne nebude sama, hoci nejakú mimoriadnu pozornosť od nich nečakala. Budú si ju nevšímať tak, ako doteraz, ale aspoň tu bude rušno a nebude tu také ticho a nuda, ako počas roka. Ale pocit radosti z bratov zastieral iný pocit. Nervozity a neistoty. Milovala hrdinu, ktorý vyslobodil čarodejnícky svet. Alebo pociťovala niečo, čo mohla len sťažka pomenovať.  
                Zbožňovala ho, keď mala štyri alebo päť. Potom na pár rokov zabudla. Ale v priebehu uplynulého roka sa pristihla, že o ňom premýšľa zrejme viac, ako by bolo vhodné. Bude skutočne taký, akého si ho vysnívala? Určite musí! Nikdy nebola hlúpa ani nič podobné, ale vo svojej detskej naivite ešte nedokázala pochopiť, že nič z toho, čo si vysnívame, nemusí byť skutočné. Mala svojho hrdinu, ktorému venovala veľa myšlienok. A ten mal teraz prísť.
                Vybehla o dve poschodia vyššie, aby sa mohla pozrieť z okna v Charlieho izbe na príjazdovú cestu. Zo svojej izby videla do záhrady a do Harryho, a už vôbec nie do Percyho izby ísť nechcela, aby pozrela na navrátilcov z Rokfortu. Srdce jej vynechalo dva údery, keď ho videla vystupovať z auta. Vážne tu bol. Hrdina, ktorý bol razom z mäsa a kostí. Pred takmer rokom si ho neobzrela poriadne a zabudla naňho. Nevedela si ho predstaviť ani po tom, čo dvojčatá tvrdili, že sa s ním stretli.
                Dívala sa a videla čiernovlasého chlapca. Menšieho, než bol Ron. Skoro takého vysokého, ako boli dvojčatá. Chudého v rozťahaných šatách. Zbadala jeho nesmelé kroky do domu po tom, čo ho jej mamka vybozkávala. Teda, nemusela by to až tak preháňať. Zbehla do svojej izby a snažila sa nabrať odvahu k tomu, aby vôbec zliezla dole. Zaregistrovala na schodoch kroky. Niekto vychádzal po schodoch hore. Počula mamku, ako na ňu kričí. Áno, mala by nielen zísť, aby sa s nimi pozdravila, ale hlavne, aby pomohla mamke v kuchyni. Ale bolo to také strašne ťažké. Cítila, že sa jej klepú nohy a ona vôbec netušila, prečo.
                Keď mamka zakričala nervózne už po tretí krát a dokonca jej povedala celým menom, pochopila, že sa bude musieť pohnúť. Celé krstné meno ktoréhokoľvek z dieťaťa pani Weasleyovej zaznelo, len keď bola riadne nahnevaná. Alebo nervózna. Nadýchla sa a vydýchla. Pre Merlina! Je to len chlapec, rovnako ako Ron. Nie, je to hrdina!
                Musela si dávať pozor, aby nezakopla a nezletela zo schodov. To by bol riadny trapas. Ako predpokladala, žiadny z jej bratov neutekal veselo sa s ňou vítať, keď napokon vyhrala nad schodmi a ocitla sa v obývačke. Ani ju to neprekvapilo. Neboli ani Bill a už vôbec nie Charlie.
                „Nazdar, Gingin,“ zaškľabili sa dvojčatá. Zamrkala očami. Bola taká nervózna, že na nich ani nevyletela, aby im vynadala za tú prezývku, ktorú neznášala. „Konečne sme doma a ty si určite nadšením celá bez seba,“ nakoniec sa predsa len postavili, aby ju objali. Mali ju radi, o tom nepochybovala, ale aj tak boli vždy radšej, keď sa venovala svojim zábavám. Nevedela prečo je jej telo také stuhnuté. Nedokázala spraviť ani krok, nieto ich objať. „Tak, musíme uznať, že sme čakali o niečo vrelšie privítanie,“ podivilo sa jedno z dvojčiat.
                „Zdá sa, že si stále urazená za to, že sme ti neposlali tú záchodovú misu, ktorú sme ti sľúbili.“
                „Neposlali ste jej vôbec nič,“ zamračil sa Ron a pristúpil k sestre. „Ahoj,“ hlesol a neohrabane ju objal.
                „To fakt,“ začula, že z nej predsa len niečo vyliezlo. „Ani ty si sa príliš nepretrhol,“ zabrblala. Čudovala sa, že jej hlas znie tak ticho a takmer cudzo.
                „Nooo,“ natiahol Ron. „Vieš, že ja na to písanie príliš nie som. Aj mamke som sa musel nútiť,“ ospravedlňoval sa.
                „Každopádne sme radi, že ťa znova vidíme,“ prehlásili dvojčatá. „Môžeš tvrdiť to isté? Pretože vyzeráš divne. Nie tak nebezpečne, ako by sme predpokladali, vzhľadom k tomu, že sme ti poslali len dva listy. Vyzeráš skôr ako Percy,“ zazubili sa.
                „Och, Merlin, ďalší Percy v rodine!“ jedno z dvojčiat teatrálne zalomilo rukami.
                „Drž hubu, Fred,“ zavrčala. Cítila, že jej na tvár stúpa rumenec. Všimla si, že sa Harry postavil hneď, ako prišla, ale stál vzadu, aby sa mohla privítať so súrodencami. A tí ju tu teraz strápňujú ešte viac, než sa sama cítila.
                „Dokáže nás rozoznať, ešte stále vníma,“ zachechtal sa Fred.
                „To je upokojujúce zistenie,“ zazubil sa George.
                „Ginny, toto je Harry,“ Ron sa konečne spamätal a uvedomil si, že by svojho najlepšieho priateľa mal aj predstaviť. „Harry, toto je Ginny.“
                Čas sa zastavil. Nevnímala už poznámky svojich bratov. Pozrela mu do očí a myslela si, že na mieste odpadne. Cítila, že jej tvár horí. Cítila, že má nohy ako z rôsolu a nebude trvať dlho a ona sa tam úplne zosype. Mal také nádherné zelené oči! To si dokázala uvedomiť. Vlastne len to jediné si dokázala uvedomovať.
                „Ahoj, Ginny,“ usmial sa na ňu Harry. Harry Potter sa na ňu usmieva! Zamrkala a cítila, že jej tvár už červenšia ani nemôže byť. Podával jej ruku.
                „Ahoj,“ zapípala. Alebo si možno len myslela, že niečo povedala. Nebola si vôbec istá, či z nej vyliezol pozdrav. Jej telo však pochopilo, že by mala vystrieť ruku a prijať podávanú pravicu. Jej myseľ totiž nebola schopná myslieť. A ten dotyk ju zelektrizoval. Cítila, ako jej telom prebieha triaška pri dotyku ich rúk. Jej vysnívaný hrdina stál v ich obývačke s úsmevom na tvári a jemne zvieral jej ruku! Vydýchla a rýchlo ho pustila. „Večera...“ zabrblala a s horiacou tvárou sa predrala do kuchyne, kde niekoľko sekúnd hľadala stratený dych a snažila sa, aby sa jej srdce upokojilo.

TOPlist