Tajomná komnata 10.


Harry sa začal preberať. Uvedomil si, že sa niekto snaží veľmi tlmiť rozhovor, ibaže to tlmenie bolo dosť hašterivé, nervózne a vôbec nie tlmené. Ďalšie, čo si uvedomil, bola skutočnosť, že musel spať veľmi dlho, pretože bola ošetrovňa plná svetla, hoci boli zatiahnuté závesy. A nakoniec si uvedomil, čo všetko sa včera stalo.
                „Dobré ráno,“ zabrblal rozospatým hlasom a naťahoval sa za okuliarmi.
                „Dobré ráno,“ šepol jeho kamarát a okamžite sa vrhol k jeho posteli. Harry si mrkajúc uvedomil, že sú tam aj dvojčatá a Percy! Podozrievavo po nich pokukoval. „Harry, je to všetko pravda?“ šepkal Ron. „To, čo nám hovoril Dumbledore? Keď som bol včera za ním, vykázal ma na internát a poslal so mnou Filcha, aj napriek tomu, že som protestoval. A potom, niekedy okolo polnoci prišiel, aby nám všetko povedal. Je to pravda?“ Dvojčatá sa naňho uprene dívali.
                „Čo či je pravda?“ fľochol pohľadom po vedľajšej posteli, kde ležala Ginny, zamotaná do prikrývky otočená im chrbtom a stále spala. Merlin vie, že sa potrebovala poriadne vyspať.
                „No, že si zachránil Ginny. Že ju Ten-koho-nemenujeme posadol a pod jeho vplyvom robila to všetko a že si tam šiel, aby si ju zachránil a nakoniec sa ti to podarilo? Že si zabil obludu a zničil ten denník a že je Ginny zase normálna?“ vyhŕkol naňho.
                „Ona bola vždy normálna,“ zamračil sa. „Ale tak nejako to bolo. Len som jej pomohol.“
                „Harry, teda páni!“ vyhŕkli dvojčatá už vôbec nie ticho. „Máš naše hlboké sympatie.“
                „Ďakujem ti, Harry,“ ozval sa Percy už vôbec nie tým nadradeným tónom Sem sa pozerajte, ja som prefekt! a podal mu ruku. „V mene celej našej rodiny, ktorá ti zrejme bude ďakovať ešte niekoľkokrát.“ Harry mu červenajúc zovrel podávanú ruku.
                „Náš Percival ti už ale viac určite ďakovať nebude, tak si to poriadne zapamätaj,“ zaškľabili sa dvojčatá a poplieskali Harryho po ramenách. Percy po nich hodil odsudzujúci pohľad, ale k prekvapeniu mlčal. „A áno, aby sme nezabudli. Ďakujeme. Bolo by hrozné prísť o Ginny.“
                „To je pravda, bratku. Neviem si ani predstaviť, kto by nám prezliekal periny.“
                „A pripravoval raňajky.“
                „A upratoval po nás bordel.“
                „A zbieral ponožky.“
                „A...“
                „Môžem sa na vás aj vykašľať, keď neprestanete,“ zamrmlala Ginny. Jej bratia boli okamžite na nohách a vrhli sa na ňu, aby ju objímali, keď sa strapatá posadila na posteli. Cez Fredovo plece pozrela na Harryho, ktorý sa len usmieval. Vyzerala oveľa lepšie, než včera. Teda, nebola taká bledá, hoci mala od prírody svetlejšiu pleť a nemala už ani kruhy pod očami. A usmievala sa, čo bola obrovská zmena oproti predchádzajúcim mesiacom.
                „Si v poriadku?“ pýtal sa jej Ron.
                „Určite som normálnejšia než ty, tým si buď istý,“ hodila po ňom jeden odsudzujúci pohľad.
                „Nemyslel som to tak,“ obhajoval sa Ron.
                „Vieme, ako si to myslel,“ Percy mu položil ruku na rameno. Ron naňho nechápavo pozrel.
                „Prečo ste tu?“ spýtal sa Harry.
                „Tak to prepáč, Harry, že sme o vás mali strach a chceli sme vás vidieť,“ dvojčatá sa naňho zaškľabili.
                „Dnešné vyučovanie včera zrušili,“ vysvetľoval Ron. „Vlastne boli všetci pripravení odísť domov. Flitwick utekal hneď ráno zrušiť Rokfortský Expres. Nikam sa nejde, škola sa nezatvára. McGonagallová to dnes oznámila na raňajkách,“ usmial sa. „Povedala, že obluda je preč a že už nehrozí žiadne nebezpečenstvo, ale... dnes sa neučí.“
                „A Pomfreyová?“
                „Máme pocit, že jej Dumbledore povedal, aby sem nechodila,“ zaškľabili sa dvojčatá. „Nevideli sme ju a to sme tu už skoro hodinu.“
                „Dobre,“ prikývol Harry, ktorý stále kútikom oka pozeral na Ginny sediacu medzi dvojčatami. „Oblečieme sa teda a vypadneme?“ otázku smeroval na Ginny. Prikývla.
                „Tu máš,“ Ron mu strčil do rúk kôpku jeho oblečenia. „Aj to nám poradil Dumbledore,“ zazubil sa. „A ty máš svoje oblečenie tam,“ povedal Ginny a hlavou ukázal na stoličku.
                „A aby sme nezabudli,“ dvojčatá povedali takmer komorne. „McGonagallová mala ísť po raňajkách pre rodičov,“ pozreli na Ginny. Tá zbledla. „Zrejme im všetko povedia, než sa zjavia,“ štuchli ju do ramena. „Žiaden strach!“
                Harry vstal, že zájde do kúpeľne.  Bolo už dávno po raňajkách, zacítil, ako mu zaškvŕkalo v bruchu. Umývajúc si spomenul, čo sa odohrávalo minulú noc. A uvedomil si, ako málo stačilo k tomu, aby boli obaja mŕtvi. Čo by sa teraz dialo? Jemu by to už bolo jedno. Zavrtel hlavou. Úvahy o smrti by si mohol nechať od cesty. Prežili obaja a cítil, že sa medzi nimi vytvorilo zvláštne puto. Puto silnejšie, než obyčajné priateľstvo. Nazvala to spriaznené duše. Môže niečo také existovať? Asi áno.
                Ginny v druhej kúpeľni uvažovala nad niečím podobným. Pochopila však aj niečo iné. Tomov vplyv bude musieť zanechať nejaké následky. Niečo sa musí zmeniť. Nevedela čo, dúfala, že to nebude nijako dramatické. S návratom z Tajomnej komnaty už však nebude taká, ako predtým. To vedela určite.
                Keď vyšla z kúpeľne videla, ako jej matka objíma plačúc Harryho a ďakuje mu, ako jej otec stojí vedľa nich, na tvári stále šok z toho, čo sa zrejme pred chvíľou dozvedeli. Zbledla. Bola si istá, že jej to budú vyčítať a matka ju poriadne zvozí.
                „Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová, keď ju zbadala. Mierne privrela oči, ocitla sa však len v jej pevnom objatí. „Ach, zlatko...“ nevedela nájsť slová. Len plakala a zvierala ju v náručí.
                „Profesor Dumbledore nám už všetko povedal,“ ozval sa jej otec tichým hlasom. „Nevieš si ani predstaviť...“
                „Už je po všetkom,“ začula sa, ako vraví. A cítila, že ju mama za chvíľu snáď rozpučí. „Mami, nemôžem dýchať,“ zachrapčala. Dvojčatá sa rozchechtali.
                „Prepáč,“ pípla Molly a zadívala sa dcére do očí. „Nebudeme sa na nič pýtať,“ zavrtela hlavou, keď ju pustila. Otec ju krátko objal a vtisol jej bozk do vlasov. Videla v jeho očiach tú hrôzu, keď si uvedomil, čo sa mohlo stať.
                „Ja som...“ napriek tomu to chcela nejako vysvetliť.
                „Pst, nič nehovor,“ šepol jej otec. „Nebudeme to rozoberať. Vieme, čo sa stalo a aj to, čo sa mohlo stať, keby...“ hlas sa mu zasekol a pozrel na Harryho, ktorý sa tváril, akoby sa chcel skryť za najbližšiu posteľ a nevyliezol by odtiaľ riadne dlho. Vedela, že nemá rád nejakú zvýšenú pozornosť a jej rodičia sa o niečo také práve postarali. „Ale to je jedno,“ pevne prehlásil držiac svoju dcéru okolo ramien. „Už je po všetkom.“
                „Správne,“ prikývla aj Molly stierajúc si slzy z tváre. Potom sa ale otočila k svojim synom. Podvedome sa prikrčili, jej výraz dobre poznali. „A vy ste si za celý rok nič nevšimli?“ prskla po nich.
                „Mama...“ chcela protestovať Ginny. Pani Weasleyová jej ale nedala šancu.
                „Že vraj je stále chorá,“ zazerala po Ronovi, ktorý červenel „Že vraj jej pomáhajú Elixíry,“ zamračila sa na Percyho, ktorý mal sklonenú hlavu. „Že vraj sa stále učí a že vraj si musí prejsť tým, čím každý?“ hodila odsudzujúci pohľad na dvojčatá. „Že je niekde zalezená a vy ju ani poriadne nevídate?“ citovala z ich listov. „To vám to nebolo ani trocha podozrivé?“
                „Oni za to nemôžu,“ snažila sa ich obhajovať sestra. Jej otec jej len zovrel rameno.
                „To ma nezaujíma! Mali ste na ňu dohliadnuť viac. Mali ste sa jej venovať! Mali ste sa s ňou rozprávať. A keď to všetko, to všetko...“ pani Weasleyová už od hnevu funela, „keď sa stalo to všetko, prečo tam šiel Harry? Prečo ani jeden z vás? Ste tu štyria, pre Merlina! To je také ťažké dať pozor na svoju sestru?“ štekla po nich. Všetci štyria vyzerali veľmi maličkí.
                „Vyhýbala som sa im a....“ znova skúsila Ginny celá zapýrená.
                „Ty mlč!“ Molly sa k nej otočila. „Ale aby vám bolo jasné, všetkým!“ zabodla pohľad aj do Harryho. „Aby vám bolo jasné... odteraz žiadne Vianoce na Rokforte, žiadne trojriadkové listy a žiadne vyhováranie. Odteraz mi každý z vás, každy a to platí aj pre teba,“ znova pozrela na Harryho, „Každý z vás a každý týždeň mi pošle jeden list! A žiadne výhovorky. Za týždeň končí škola a vy môžete zabudnúť na to, že sa budete celé prázdniny len flákať,“ vyhrážala sa im. „Žiadne lietanie, žiadne experimenty a žiadne vyhýbanie sa povinnostiam. Otec vám nejakú prácu prichystá,“ sľúbila. Pán Weasley sa aj chystal trocha protestovať, ale pohľad na manželku – a najmä niekoľkoročné skúsenosti – mu našepkali, aby radšej mlčal. Tak len mykol plecami. „Odteraz budete mať v hlave najprv svoje povinnosti a potom, keď vám ostane čas, tak aj zábavu,“ lapala po dychu. „Tak,“ zdalo sa, že už stíchne. „A ty,“ pozrela znova na Harryho.
                „Pre mňa to platí tiež,“ rýchlo povedal.
                „No, asi áno,“ prikývla. Harry si vydýchol. Bolo by nespravodlivé, keby ostatní schytali a on by sa tomu vyhol.
                Molly ich nakoniec ešte všetkých vyobjímala a už znova plakala. A plakala skoro hodinu. Napokon sa ešte asi po dvadsiaty raz presvedčila, že sú všetci v poriadku a rozlúčila sa. Pomfreyová sa predsa ukázala a vyhodila ich odtiaľ na obed.
                „Mrzí ma to,“ pípla Ginny ospravedlňujúco, keď sa šuchtali na obed.
                „Mama mala pravdu,“ ozval sa Percy potichu. „Mali sme sa ti viac venovať.“
                „Nedala som vám predsa príležitosť,“ zamračila sa. Vážne ju mrzel ten mamin výstup a hlavne to, že teraz budú trpieť všetci.
                „To je jedno, Ginny. Sme tvoji bratia a vykašľali sme sa na teba,“ vypustili dvojčatá. Ron len zafunel, zrejme si to uvedomoval tiež.
                „Nech vám ani nenapadne odteraz po mne striehnuť,“ vystríhala ich nebezpečne dopredu. Harry sa potichu zasmial. „Neopovážte sa ma sledovať, sprevádzať na raňajky a podobné hlúposti, inak vám to nedarujem!“
                „Jasne, vieme si predstaviť,“ zasmial sa Fred.
                „Aj tak mám pocit, že ma budete strážiť na každom kroku. Nerobte to, dobre?“ pozrela na nich prosebne. „Nepotrebujem stopovacích psov. Už sa o seba dokážem postarať.“
                Prišli do Veľkej siene, ktorá bola plná, pretože sa tam zišli všetci a naraz. Všetci civeli na Harryho a potichu si šepkali. Slizolinčania, na čele s Malfoyom, sa nahlas pochechtávali a Harry mal podozrenie, že vlastne ani nevedia, prečo sa majú pochechtávať. Pozrel na učiteľský stôl, ktorý takmer zíval prázdnotou, ale Lockhart sa zubil na všetky strany.
                „Už znova si stredobodom pozornosti,“ zaškľabil sa Ron. „Roznieslo sa, že si zmizol a keď dnes ráno McGonagallová prehlásila, že je všetko v poriadku a hrad je znova bezpečný, tak si všetci domysleli, že si si to s tou obludou vybavil.“
                „Alebo že som jej povedal, aby ďalej neútočila, nie?“ netváril sa nadšene. Ginny sedela vedľa neho strnulo. „Nevšímaj si to,“ šepol jej a pritiahol k nej misu s pečeným mäsom. Ron sa zatváril zradene, pretože sa práve chystal z tej misy poriadne si naložiť.
                „Nemáte obedovať?“ ozval sa Percy a zazeral na tých, ktorí boli najbližšie a zízali na Harryho, ako na zjavenie. Zvyšok siene už pochopil, že na nich Harry neskočí alebo čo a že sa nestane nič zaujímavé, preto sa venovali svojim tanierom. Odvšadiaľ sa ozývala už celkom normálna vrava. Len tých pár Chrabromilčanov, ktorí boli najbližšie, čumeli a čumeli. „Ako prefekt vám prikazujem, aby ste sa venovali svojmu obedu a neznepríjemňovali stravovanie ostatným prítomným,“ vyhlásil prísne. Pár tretiakov sklonilo hlavy.
                „Vďaka,“ zazubil sa Harry.
                „Teda Percy, my ťa nakoniec začneme mať aj radi,“ zaškľabili sa dvojčatá. Percy sa mierne zapýril, ale sústredil sa na obed.
                „Ona bude v poriadku,“ šepla svojmu bratovi Ginny tak ticho, že to začul len Harry. Percy sčervenel ešte viac a zabodol pohľad do sestry. „Zajtra majú predsa spraviť ten odvar,“ mrkla naňho.
                „Teda, ehm, Ginny, neviem, o čom to hovoríš,“ odšepol jej maximálne potichu a maximálne nepercyovsky.
                „Stavím sa, že vieš,“ usmiala sa. Percy sa na ňu zarazene díval, potom len zavrtel hlavou a rozhodol sa to ďalej neriešiť. Teda až na:
                „Budeš mlčať?“ prižmúril oči.
                „Nebudeš ma špehovať?“ prižmúrila oči tiež. Harry sa uchechtol, za čo si vyslúžil rýchly odsudzujúci pohľad Percyho, ktorý sa ale sústredil na svoju sestru.
                „Ginevra, toto je ale vydieranie,“ sykol.
                „A ani Ginevra mi hovoriť nebudeš,“ neprestávala prižmurovať oči.
                „Dobre teda,“ súhlasil napokon. Potom sa uškrnul. „Ale len do chvíle, kedy sa to prevalí,“ zaškľabil sa. Harryho ten úškľabok úplne zaskočil.
                „O čom sa to bavíte?“ spýtal sa Ron.
                „O ničom,“ povedali obaja súrodenci naraz. Ron len mykol plecami.
                Už mali vlastne zjedené, čakali len, kým sa poriadne napchá Ron, keď prišla do Veľkej siene profesorka McGonagallová a vydala sa priamo k nim. Tvárila sa ustarane.
                „Slečna Weasleyová, pán Potter, poďte so mnou, prosím,“ vyzvala ich. V sieni zavládlo ticho. Obaja vyzvaní sa mierne vykoľajene postavili. Pohľad na ich vedúcu im napovedal, že sa stalo niečo vážne. A Harryho trápilo ešte jedno. Všetci pochopia, že s tým má Ginny niečo spoločné – nie, že by nemala, že? – a tomu sa chceli predsa vyhnúť.
                „Čo sa stalo, pani profesorka?“ spýtal sa Harry, keď cupitali vedľa nej.
                „Stalo sa asi to, že prišiel minister Fudge, spolu s pánom Malfoym, ako zástupcom školskej správnej rady,“ vypustila a Harry videl, že len ťažko skrýva znechutenie, „aby zatkli Hagrida, keďže bol podozrivý z útokov aj pred päťdesiatimi rokmi. A ani jeden z nich nechce veriť, že už je všetko v poriadku. Minister si vás dvoch výslovne vyžiadal,“ zastavila sa a pozrela na deti. Jej výraz okamžite zmäkol. „Mrzí ma to, ale asi si tým budete musieť prejsť znova,“ dívala sa hlavne na Ginny. „Profesor Dumbledore mi už všetko povedal a ja som na vás nesmierne hrdá,“ usmiala sa na oboch. „Hoci sa mi ani za mak nepozdáva spôsob, ktorý Albus zvolil,“ zavrtela hlavou. Otočila sa a kráčala ďalej. Harry pozrel na Ginny. Vyzerala už znova prestrašene.
                „Všetko bude v poriadku, ver mi,“ chytil ju za ruku. Len prikývla a náhlili sa za profesorkou.
                Už za dverami Dumbledorovej kancelárie začuli hádku. Keď vošli, Harry zbadal Hagrida, ktorý zaberal skoro štvrtinu miestnosti. Vedľa neho stál stále pokojný Dumbledore. Na druhej strane dychtivý človek, ktorého Harry nepoznal, ale ktorý bol určite minister a podráždene sa tváriaci starý Malfoy. Keď vstúpili, hovor prestal a všetci sa k nim obrátili.
                „Šmária, Harry, Ginny, je to pravda?“ okamžite ich kontroloval Hagrid. Zrejme počul, čo sa stalo. Vyzeral ustarane, ale šťastne, že sú v poriadku.
                „Pán Potter, veľmi rád vás spoznávam,“ minister mu chňapol po ruke a silno ju zvieral. Malfoy si len pohrdlivo odfrkol. „Veľa som o vás počul a...“
                „Posaďte sa, prosím,“ prerušil ho Dumbledore. McGonagallová ich potláčala do pripravených kresiel. „Veľmi ma mrzí, že sme vás museli odviesť od obeda,“ zamračil sa na ministra, „pán minister si však žiadal, aby mohol počuť historku priamo od vás,“ zamračil sa ešte viac, „pretože mne, ako sa zdá, neverí a pán Malfoy stále trvá na tom, aby bol Hagrid odvedený do väzenia.“
                „Ale tak to vôbec nie je,“ obhajoval sa minister.
                „Takže ste vlastne chceli len spoznať pána Pottera?“ spýtala sa ho Minerva prísne.
                „Pochopte, vypočutie svedkov je dôležité...“
                „Sme hádam na nejakom súdnom pojednávaní?“ stále sa nepozdávalo Minerve a svojím správaním to dala jasne na vedomie všetkým.
                „Už toho nechajme,“ ozval sa Malfoy ležérne. „Správna rada sa rozhodla odvolať riaditeľa a zavrieť školu,“ zazeral po Harrym, „mám tu jej rozhodnutie. A keď poznáte nové skutočnosti, pre ktoré ste sa rozhodli školu svojvoľne nezatvárať,“ zabil pohľadom Dumbledora, „radi by sme sa ich dopočuli od... údajných priamych svedkov,“ natiahol posmešne.
                „Ak vám moje slovo nestačí,“ Dumbledore sa díval na ministra, „a ak chcete ďalej týrať tieto deti tým, že budú nútené znova sa vracať k tej záležitosti...“
                „To je v poriadku, pán riaditeľ,“ prerušil ho Harry, ale díval sa na Ginny, ktorá sa mračila. „Myslím, že by sme to mohli ešte raz zopakovať,“ vypustil. Ginny naňho pozrela a prikývla.
                „Dobre teda, slečna Weasleyová, povedzte nám svoj príbeh a vy pán Potter, povedzte, čo sa stalo v Tajomnej komnate,“ vyzval ich minister. Dumbledore si len povzdychol.
                A tak sa Ginny rozrečnila. Trocha ostýchavo a roztrasene a do podrobností nezachádzala, ale povedala všetko. A Harry pokračoval. Vyhol sa tomu, ako ich Dumbledore nabádal. Povedal, že si domysleli, aj vďaka Hermione, čo za obludu to bolo a aj to, ako sa zbaviť Toma a aj baziliska. Minerva im obom chlácholivo zvierala ramená a Hagrid dosť hlasno posmrkával.
                „A tomu máme veriť?“ posmešne vykrivil kútiky úst Malfoy, keď stíchli.
                „Áno,“ pritakal Dumbledore. „A ako ste pochopili, náš hájnik bol nevinný pred päťdesiatimi rokmi a je rovnako nevinný aj teraz. Preto by sa mal príkaz na jeho zatknutie roztrhať,“ uprene sa díval na ministra.
                „Áno, správne,“ pritakal minister neprestávajúc študovať Harryho, ktorý sa cítil pod tým pozorným pohľadom veľmi divne.
                „A keďže je všetko vyriešené, mohol by sa roztrhať aj príkaz na odvolanie riaditeľa,“ upozornila Minerva Malfoya. Ten na ňu hodil pohŕdavý pohľad, ktorý Harryho totálne vytočil.
                Potom mu ale niečo zišlo na um, keď sa díval do tváre Luciusa Malfoya, ktorý vyzeral, že sa tak ľahko nevzdá. V spomienkach sa vrátil k udalosti minulých prázdnin. Na slová Toma v Komnate, na prezradenie Ginny, kedy sa jej dostal do rúk Tomov denník a aj na roztržku v kníhkupectve.
                „Mohol by som mať jednu otázku, pán Malfoy?“ spýtal sa. Všetky pohľady sa obrátili naňho.
                „Myslíte si, pán Potter, že nemám na robote nič iné, len odpovedať na vaše otázky?“ natiahol nadradene.
                „Určite máte,“ zamyslene stiahol obočie. „Napríklad to, ako podstrčiť Riddleov denník nevinnému dievčaťu do jej kotlíka v učebnici transfigurácie cez prázdniny v kníhkupectve,“ povedal pomaly, uprene sa naňho dívajúc. Malfoy ani brvou nepohol, len sa mu oči zvláštne zaleskli.
                „Prosím?“ vyvalil naňho oči minister. Dumbledore sa mierne uškrnul, zato Minerva vyzerala, že vyletí z kože.
                „Neviem, čo to tu tárate, Potter,“ precedil pomedzi zuby.
                „Ale viete,“ slabo sa pousmial. „Tom Riddle mi povedal, že svoj denník nechal v rukách Slizolinčanov a že nevie, ako sa dostal do rúk Ginny Weasleyovej. A vy ste tam vtedy boli, keď sme si kupovali veci na Rokfort. Ginny ten denník objavila po stretnutí s vami.“
                „Lucius, je to pravda?“ nechápal minister.
                „Samozrejme, že nie je,“ zamračil sa Malfoy neprestávajúc prebodávať pohľadom Harryho.
                „Pán Malfoy, ak je to pravda...“ spustila Minerva. Ginny pozerala na Harryho nechápavo.
                „Nie je to pravda,“ zamračil sa Malfoy. „A podobné obviňovanie si vyprosujem. Kde máte dôkazy, že som to bol ja, Potter?“ napriek tomu sa spýtal pokojne.
                „Myslím si, že ste vedeli, že ten denník dokáže niečo zlé. Myslím, že ste sa doma o tom rozprávali a zrejme ste dávali do súvislosti udalosti spred päťdesiatich rokmi s tými, ktoré by sa mohli udiať po tom, čo by sa použil denník. A bolo vám jedno, ako to dopadne. Chceli ste dosiahnuť odvolanie riaditeľa, zavretie školy a ublíženie muklovským študentom. Alebo ste možno nič z toho netušili a chceli ste sa len pomstiť Arturovi Weasleymu, ak by vina padla na jeho dcéru.“
                „Čo si to tu vymýšľate, Potter!?!“ štekol po ňom Malfoy a vytiahol prútik. Okamžite sa pred Harryho postavila Minerva. Minister vyzeral, že dostal ľadovú sprchu.
                „Ty si obyčajný...“ odsekával Hagrid každé slovo.
                „Pozor na výrazy,“ varoval ho Malfoy. „A vy, Potter, okamžite sa mi ospravedlníte za tieto nehorázne lži, ktoré ste práve vypustili z úst.“
                „Nemyslím si, že sú to lži,“ zavrtel hlavou. „Ako sa volá váš domový škriatok?“ skúsil a v hlave mu to šrotovalo. Vedel, že má pravdu, ale vedel, že sa to nedá dokázať. Ani keby proti nemu vypovedal škriatok. Jeho výpoveď by nikto nebral na vedomie. Rovnako ako výpoveď dvanásťročného chlapca. A tiež mal na svojej strane Správnu radu a určite aj kopu ďalších vplyvných ľudí. Nejako sa ale musel Dobbymu revanšovať. Skutočne sa ho pokúšal zachrániť, aj keď ho skoro zabil. Pamätal si, čo hovorila Ginny cez leto. Škriatok sa dá prepustiť len tým spôsobom, že mu jeho majiteľ dá kus oblečenia. Podozrenie, ktoré ich prenasledovalo od prvého momentu, kedy sa Dobby zjavil pred Harrym, sa teraz ukázalo ako správne. A on nechcel, aby Dobby ďalej slúžil Malfoyovcom.
                „Načo chceš vlastne vedieť, ako sa volá môj škriatok?“ nechápavo zavrtel hlavou. Bol taký rozčúlený, že mu zabudol vykať. A Harrymu to bolo srdečne jedno.
                „Jeden škriatok ma niekoľkokrát varoval,“ pokračoval konverzačným tónom, aj keď pozorne sledoval, čo sa okolo neho deje. „A ja si myslím, že vás začul, ako o tom hovoríte a preto ma varoval.“
                „Škriatok?“ minister strieľal pohľadom z Harryho na Luciusa. Minerva sa pozrela na Dumbledora. Ten sa stále usmieval a pobavene scénku sledoval.
                „To je hlúposť,“ zaprskal Malfoy, ktorý začínal pomaly strácať sebakontrolu.
                „Tak ako sa volá?“ usmial sa Harry. Vedel, že ho tým neskutočne vytáča a celkom ho to bavilo.
                „Mám niekoľko škriatkov,“ vypustil proti svojej vôli. Všetci ho pozorne sledovali a on nesmel zaváhať.
                „Tento sa mi predstavil ako Dobby. Máte škriatka menom Dobby?“
                Lucius zbledol, ak to bolo vôbec možné.
                „Mám pocit, že sa len nejaký škriatok predstavil týmto menom, aby mi uškodil.“
                „Lucius, ty máš škriatka menom Dobby?“ vyvalil oči minister. Dumbledore predstúpil pred svoj stôl.
                „Mohli by ste ho zavolať, pán Malfoy?“ spýtal sa milo Albus. „Ak to bol ten škriatok, ktorý prišiel za Harrym, tak máme dôkazy, ktoré vás usvedčia.“
                „Ale to je...“ Malfoy sa zarazil. Ak odmietne, budú vedieť, že klame. Ak ho zavolajú, budú vedieť, že klame. Aká je pravdepodobnosť, že by si to Potter vymýšľal? Zrejme nijaká. Škriatok by mu mal byť ale verný. Ak ho aj zradil, tak ho nezradí priamo pred jeho očami. A keď sa vrátia domov, tak ho zadrhne. „Dobre, ako chcete,“ zavrčal nespokojne. „Dobby!“
                Po jeho zavolaní sa skutočne objavil Dobby. Strachom sa mu rozkmitali uši, keď sa díval na všetkých prítomných. Pohľadom ledva zavadil o Harryho. Okamžite sa sklonil a roztriasol sa.
                „Volali ste ma, pane?“ pípol smerom k Malfoyovi.
                „Tak čo, Potter? Bol to tento škriatok?“ spýtal sa posmešne. Očakával, že Harry pritaká, lenže Dobby to poprie, samozrejme a potom ho pretrhne. „Spojil si sa s Potterom, Dobby?“ prskol po škriatkovi. Ten na Harryho pozrel obrovskými očami plnými strachu.
                „Nie, tento to nebol,“ zavrtel Harry hlavou.
                „Ale...“ vydýchol minister a pozrel na Harryho. Bol si istý, že to potvrdí.
                „Skutočne nie?“ spýtala sa aj Minerva, ktorá sa už chystala Malfoyovi uštedriť nejakú kliatbičku.
                „Nie, zrejme sa ten škriatok predstavil ako Dobby,“ hral nechápavého.
                „Tak,“ zavrčal Malfoy. „Keď ste sa už rozhodli ma tu prestať obviňovať... alebo snáď máte v pláne pokračovať, pán Potter?“ natiahol úlisne. Harry sklonil previnilo hlavu. Malfoy sa zaškľabil. „Mohol by som odísť,“ treskol na stôl pergamen s odvolaním. „Moja prítomnosť už nie je nevyhnutná, však?“
                „Myslím, že nie, Lucius,“ takmer pokorne prikývol minister. Harry zavrtel hlavou.
                „V tom prípade sa teda lúčim,“ Malfoy každému venoval škaredý pohľad a kopol do škriatka. „Poďme, Dobby,“ zasyčal.
                „Čo to malo znamenať?“ spýtala sa Minerva, keď tresli dvere. Harry sa postavil. Na stole ležal denník.
                „Mohol by som si to požičať?“ spýtal sa Dumbledora. Ten sa usmial hádam ešte viac a prikývol.
                Minerva aj s ministrom sledovali, ako si vyzul topánku a strčil do prepichnutého denníka svoju ponožku. Ginny sa pousmiala.
                Potom sa rozbehol za Malfoyom, ktorý po chodbe predkopával Dobbyho pred sebou.
                „Pán Malfoy!“ zakričal naňho. Ten sa naštvane obrátil.
                „Čo je, Potter?“ zavrčal. Dobby sa prikrčil.
                „Toto je vaše,“ strčil mu denník do rúk. „Stále si myslím, nie, viem to, že ste za to zodpovedný. Dali ste jej ho do kotlíka. Keď si myslíte, že je obzvlášť odvážne ohroziť malé dievča...“
                „Ale nemáš dôkazy, však?“ škodoradostne natiahol. „Nikto mi to nikdy nedokáže,“ pokračoval. „Len ľutujem, že skutočne neumrel nejaký humusák,“ zaprskal. Mohol si to dovoliť, svedkovia neboli. „Tu máš, Dobby,“ vrazil mu denník do rúk. „A ty Potter, dávaj si na mňa pozor. Poďme,“ svojou vychádzkovou palicou tresol Dobbyho po chrbte a ako páv odchádzal.
                „Otvor to,“ šepol Dobbymu Harry.
                Veľmi sa mu páčil Malfoyov výraz po tom, čo zistil, že mu prepustil domového škriatka. Stálo to za tú námahu. Vinník síce potrestaný nebude, ale oni vedia, kto za tým stál a budú si to pamätať.
                Na spiatočnej ceste stretol ministra, ktorý vyzeral vykoľajene. Len mu odzdravil pozdrav a keď sa otočil s úmyslom aspoň Harrymu potriasť rukou, ten už bol preč.
                „Bol to on,“ vypustil Harry v kancelárii.
                „Tak prečo si to nedotiahol do konca?“ nechápal Hagrid.
                „Pretože by to Dobby poprel. Bál by sa,“ vysvetľoval Albus. „Bolo by to tvrdenie proti tvrdeniu a my vieme, aké má Lucius konexie,“ prezeral si denník, ktorý mu Harry vrátil. „Je nám jasné, že to bol Lucius, ale nedokázali by sme to. Takto je aspoň Dobby slobodný,“ mrkol na Harryho. „Som na teba nesmierne hrdý.“
                „Je to... šmejd,“ zamračil sa Hagrid. „Ale ďakujem,“ obrátil sa na Harryho so širokým úsmevom a oblapil ho do náručia. Minerva aj s Ginny sa usmievali. „Zachránili ste mi krk. Už opäť,“ zahlásil.
                „Čo by bol Rokfort bez teba, Hagrid,“ zastonal Harry v jeho rebrá lámajúcom objatí.

------

Na druhý deň odčarovali všetkých skamenených do svojich ľudských podôb. Boli za Hermionou niekoľkokrát, než ju prepustili. Dozvedeli sa, že Dumbledore na ďalší rok so službami Gilderoya Lockharta nepočíta (celý profesorský zbor veľmi dobre vedel, aký „úžasný odborník“ Gilderoy je), hoci sa ten stále dožadoval predĺženia zmluvy. Chlapci si vydýchli, dievčatá boli sklamané.
                Po niekoľkých dňoch mali opustiť Rokfort. Skúšky boli zrušené, čo hlavne Hermiona prijala s nevôľou. Naopak, Ginny sa uľavilo, pretože si bola istá, že by skúšky nezvládla. Neflákala síce školu, ale nevenovala sa jej tak, ako by bolo potrebné. A Hermiona napokon povedala, že je to vlastne tak dobre, čím všetkých prekvapila.
                Riaditeľ vo svojom koncoročnom príhovore prezradil pár základných informácií. Alebo teda to, čo chcel, aby všetci brali na vedomie. Ginny Weasleyová nebola skamenená, obluda si ju vzala do Tajomnej komnaty a Harry Potter ju zachránil. Stačilo to. Pre Ginny určite, aspoň sa vyhla obviňovaniu a pre Harryho tiež, aspoň mohla byť v pokoji. Jeho povesti to ale nepomohlo. Bol ešte hrdinskejší, než kedykoľvek predtým. Len sa na to znechutene škľabil.
                „Bude to tak stále, však?“ potrebovala sa ubezpečiť Ginny, keď cestovali naspäť domov. Sedeli spolu v kupé. A náhodou boli sami, pretože si Hermiona zháňala poznámky zo zameškaného času v škole a Ron jej robil sprievod. Vlastne odvtedy, ako ju prebrali, sa od nej nepohol.
                „Čo myslíš?“ spýtal sa.
                „My,“ hlesla.
                „Myslíš, že by som na teba po pár dňoch začal kašľať?“ usmial sa a pozrel jej do očí. Zračila sa v nej neistota. „Samozrejme, že ťa nebudem stíhať ako stopovací pes,“ zazubil sa. Potom však zvážnel. „To, čo som vravel, myslím vážne. Budem tvojím priateľom a nikdy sa ti neotočím chrbtom, Ginny,“ povedal jemne. Usmiala sa.
                „To bude fajn.“
                „Spriaznené duše?“ mrkol na ňu.
                „Spriaznené duše,“ prikývla a nechala ho, aby si ju pritiahol k sebe. Sedeli v tichosti, dívali sa, ako míňajú krajinu. Ona schúlené pod jeho rukou a on s hlavou položenou na jej vlasoch.

KONIEC TAJOMNEJ KOMNATY

TOPlist