Ohnivá čaša 9.

                „Slečna Weasleyová...“

                Ako z iného sveta k nej doliehal hlas profesorky Transfigurácie. Stále mala pred očami Moodyho, ktorý jej vravel, aby skočila na lavicu. Ibaže jej duša sa vzpierala. Pobádal ju a okolo nej sa smiali ostatní študenti. Nie výsmešne, len sa smiali, pretože im zrejme predvádzal nejaké kúzlo. Na Harrym. Dialo sa to v tej istej chvíli, len v inej triede na hodine Obrany štvrtákov. Videla Harryho očami.

                „Poďte... na ošetrovňu.“

                Pozrela sa do očí Minervy McGonagallovej a nadýchla sa. Potom ale vydýchla. Práve sa v nej ozvala Harryho časť duše. Tá väčšia bojovala na Obrane a tá menšia v nej chcela pomáhať. Asi. Zrejme. A keď je to tak, musí mlčať.

                „Som v poriadku, len sa mi zatočila hlava,“ hrabala sa zo zeme.

                „Ste bledá ako smrť,“ zamračila sa. „Podajte pohár s vodou. Nie korytnačku, pán Creewey... Dobre, ďakujem, pán Colby. Tu máte, napite sa.“ Prinútila ju naliať do seba štyri hlty vody.

                „Už je to dobré,“ zamrmlala protestne.

                „Nie je. Slečna Simmonsová, odprevadíte slečnu Weasleyovú na ošetrovňu. A neodídete odtiaľ, pokým sa slečna Weasleyová nenechá vyšetriť. Môžete chodiť?“ pozrela na Ginny.

                „Je mi fajn...“

                „O tom rozhodne madam Pomfreyová...“

                Ginny pýriac sa odchádzala z triedy a Lucy ju držala pod pažou. Ako väzeň mieriaci na popravu. Neriešila to však. Nebolo jej zle. Nemusela ísť na ošetrovňu. Len sa jej zatmelo pred očami a potom sa jej zatočila hlava. Akoby jej náhle klesol tlak a ju to zložilo dole. Keď to teda profesorka chcela, má to mať. Aspoň môže rozmýšľať.

                „To ti prišlo len tak zle?“ šepkala Lucy po ceste. Šli hradom a všade sa ešte učilo.

                „Nie, zle mi neprišlo,“ zavrtela hlavou. „Len sa mi zatočila hlava. Asi tlak,“ vyhŕkla, ale premýšľala nad tým, čo sa to práve udialo.

                „Vyzerala si otrasne,“ zafrflala.

                „Ech, a ja som sa tak snažila vyzerať pôvabne,“ uchechtla sa.

                „Ha, takže si už v poriadku, keď ryješ,“ zavrtela hlavou jej kamarátka.

                Ibaže Poppy si ju tam chcela nechať a o to skutočne nestála. Tak jej nahovorila, že dostala menštruáciu a zrejme preto mala nízky tlak. A ešte k tomu riadne neobedovala a podcenila pitný režim. Lucy za ošetrovateľkou sa na ňu škľabila a krútila hlavou. Toľko bludov narozprávať behom dvoch minút, to chce talent.

                Poppy do nej naliala nejaké tri elixíry a poslala ju do fakultnej postele. Nemalo zmysel držať ju tam, keď mala len periódu. Dievčatá reagujú rôzne a dokonca aj horšie, než Ginny.

------

                „Pomfreyová ti kázala ležať,“ mračila sa Lucy na Ginny. Jej kamarátka totálne odignorovala odporúčanie ošetrovateľky. Nešla si ľahnúť, posadila sa do klubovne a čakala, kedy sa objaví Harry.

                „Nič mi nie je,“ opätovala jej zamračenie. Popravde jej už začínala liezť na nervy.

                „Ginny, ale ľudia bežne neodpadávajú na hodinách,“ poznamenal Colin a schmatol Lucin pergamen, aby si skontroloval úlohu.

                „Tak má asi svoje dni,“ mykol plecami Steve prezerajúc si svoju zbierku kartičiek z čokoládových žabiek.

                „Nie, nemá svoje dni,“ Lucy ju prebodávala pohľadom. „A obedovala tak, ako vždy. Jednoducho z nevysvetliteľných príčin...“

                „Jednoducho sa mi zatočila hlava. Merlin, čo je na tom k nepochopeniu?“ prevrátila oči. „Nechajme to tak. Radšej sa venujme úlohám,“ navrhla a sklonila sa k svojmu pergamenu. Lucy sa nadýchla. „Povieš ešte slovo a prekľajem ťa,“ upozornila ju Ginny priateľsky.

                „A na to by som si dával sakra pozor,“ zaškľabil sa Colin. „Lucy to má napísané celkom pekne. Môžem si pozrieť ešte tvoju úlohu?“ usmial sa na Ginny. Prebodla ho pohľadom a potom mávla rukou.

                „Pozri, keď si myslíš, že ti to vleje trocha rozumu do hlavy...“

                „Trocha by mu nepomohla,“ zasmial sa Steve. Colin sa naňho zaškľabil.

                „Nebola za tebou Hermiona?“ spýtala sa Lucy. Ginny na ňu pozrela.

                „Nie.“

                „Hm, keď som si myslela, že som ťa uložila do postele, tak som zašla do knižnice. Bola tam, ale potom zmizla,“ prezrádzala.

                „Tak asi našla brata a Harryho,“ mykla plecami.

                „Asi,“ prikývla. „Nevadí, vysvetlí mi tú Aritmanciu inokedy.“

                Ginny mala radosť. Hermionu zoznámila s Lucy a Lunou a oni sa skutočne stali kamarátkami. Teda, nie že by ju nepoznali, ale rozprávali sa spolu. Možno to ešte nebolo úplne najpevnejšie priateľstvo, ale ako Hermiona, tak Luna im pomáhali s učivom, ktorému nerozumeli, spoločne preberali rokfortské záležitosti a aj záležitosti mimo hrad. Klebetili o chlapcoch a o dievčatách asi viac. A zapájala sa aj Hermiona, čo ju potešilo. Niekoľkokrát spolu šli na raňajky, obedy a večere. Najmä cez víkendy.

                A potešilo ju, že Harryho častejšie vídavala s Nevillom. Aj s ostatnými jeho spolužiakmi, ale s tými bol skôr Ron. Bol to vcelku dobrý začiatok a ktovie, možno pôjdu najbližšie do Rokvillu ako jedna veľká partia, lebo tam oni už mohli. Na ples nie, pretože bol len od štvrtého ročníka vyššie, čiže ich chlapci zrejme utrú, ony ale stále mali nádej, že ich niekto pozve. Ju by mohol napríklad Luke Addison, ale ten chodil s nejakou Bifľomorčankou, ktorej meno nepoznala a neznášala ju.

                Ibaže potom sa jej myšlienky sústredili znova k tomu popoludňajšiemu zážitku a strelila pohľadom k portrétu, či sa neobjaví Harry. Bola si svojou domnienkou istá a keď sa o ďalšiu polhodinu zjavil spolu s Nevillom, neváhala.

                „Myslíš, že spolu začnú chodiť?“ spýtal sa Colin Lucy po tom, čo Ginny niečo zamrmlala a vybrala sa za Harrym. Steve zaklapol svoju knihu.

                „Neviem,“ Lucy sa zadívala na diskutujúcu dvojicu. Ako si všimla, Neville s nimi už nebol. „Stať sa môže samozrejme čokoľvek a aj najlepší priatelia spolu môžu začať chodiť. Momentálne je to ale nemožné,“ zaškľabila sa.

                „Tak by si mal využiť momentálny stav,“ Steve doňho drgol lakťom.

                „O to sa snažím už vyše roka... a nič,“ povzdychol a sklonil sa k úlohám. „Snažiť sa ale ešte budem, to sa stavte,“ zamrmlal. Steve a Lucy si vymenili veľavravné pohľady.

                Ginny medzitým požiadala Nevilla, či by sa mohla s Harrym porozprávať osamote a on ich nechal tak. Sadli si do rohu miestnosti do dvoch kresiel. Harry videl, že je Ginny rozrušená a sám jej chcel povedať o svojom zážitku.

                „Aké kúzlo ste sa učili na Obrane?“ vypálila ako prvá.

                „Imperius, prečo?“

                „To je to, keď ťa niekto niečo núti robiť?“ pokračovala vo vypočúvaní. Spozornel.

                „Nie priamo. Nenúti. Proste ho na teba uvalí a ty potom spravíš, čo chce. Dobrovoľne,“ vysvetlil a stiahol obočie. „Prečo mám pocit, že sa to nepýtaš len ako zaujímavú tému ku konverzácii?“

                „Bystrý,“ pochválila ho. A povedala mu o svojom zážitku z hodiny Transfigurácie. Zarazene ju počúval.

                „Takže si videla mojimi očami, keď som bol pod tou kliatbou,“ šepol zamyslene. „A zatočila sa ti hlava? Nebolo ti zle, nezvracala si alebo také niečo?“

                „Len sa mi zatmelo pred očami a potom som videla tvojimi očami. Zatočila sa mi hlava zrejme vtedy, keď si prelomil tú kliatbu,“ vravela rovnako potichu. Hoci boli zabezpečení. Harry mal zamyslene stiahnuté obočie a civel do zeme.

                „Asi áno,“ prikývol a pozrel na ňu. Vyzerala dychtivo a zvedavo. Nie vystrašene, hoci čo by ich mohlo ešte vystrašiť? „No ale, je rovnako málo pravdepodobné, že ju na mňa niekto uvalí ako fakt, že sa ešte stretneme s dementormi,“ povedal na upokojenie. Prikývla a zároveň mykla plecami.

                „Je to nový poznatok. Mali by sme sa ohlásiť Siriusovi,“ nadhodila.

                „A Dumbledorovi, jasne,“ súhlasil a opatrne na ňu pozrel. „A nenecháme to, až sa toho nazbiera viac? Nie je to nič nebezpečné, kto by už tu mohol vrhať Neodpustiteľné kliatby? Okrem Moodyho, pravda. Ale ten nám to len ukazoval, aby sme vedeli, s čím by sme sa mohli stretnúť.“

                „A potom to skúšal na študentoch,“ krivo sa zaškľabila. „Je to maniak. Ale je to Fénix, podľa Dumbledora.“

                Harry dostal neuveriteľnú chuť neveriť Moodymu, keď mu Dumbledore verí. Aj Snapeovi verí. A Harry Snapovi neveril ani ten krivý nos medzi očami. Potlačil však ten pocit. Nemôže byť na Dumbledora nahnevaný stále.

                „A čo teda? Počkáme, či pôjdeme za nimi?“ spýtal sa.

                „Počkáme,“ privolila. Vedela, že medzi Harryho hlavné body, ako prežiť pokojne na Rokforte je aj to, aby sa svojmu poručníkovi vyhýbal čo najviac. „Ale len do konca októbra. Potom prídu študenti z Beauxbatonu a Durmstrangu. A hlavne tí z Durmstrangu budú zaujímaví, keď z Beauxbatonu prídu len dievčatá,“ nevinne zamrkala.

                „Ginny! Podľa Hermiony tá škola podporuje čiernu mágiu,“ zamračil sa.

                „No a? Hlavne, že príde nová krv. Neopozeraná a čerstvá,“ natiahla významne. Uchechtol sa.

                „Takže už začínaš pokukovať po chlapcoch?“ zavrtel hlavou. „Len aby sa to nedozvedeli tvoji bratia.“

                „Ty im to nepovieš a ja si viem dať pozor.“

                „Tak ktorý je to?“ široko sa usmial. Odfrkla si.

                „Jeden Bifľomorčan, ale chodí so svojou spolužiačkou, tak nemám šancu,“ stiahla obočie. Pozrela naňho. „Luke Addison, nepoznáš ho.“

                „No to nie, to máš pravdu,“ privolil. „A niečo mladšie a prístupnejšie sa ti nepáči?“ uškrnul sa a pozrel za ňu. „Čo Colin?“ zazubil sa. Pozrela naňho ako na pacienta madam Pomfreyovej.

                „Colin je milý, priateľský a dobrý... ale je to len kamarát.“

                „Zatiaľ?“ významne sa spýtal. Zavrtela hlavou.

                „Navždy.“

                „No, keď to vravíš...“

                „Radšej mi povedz, kde máš môjho brata. A kde si bol s Nevillom,“ usmiala sa.

                „Ron je niekde vonku so Seamusom a Deanom. Boli sme s nimi, ale Neville chcel ísť k jazeru. Chcel si overiť, či skutočne platí, že rastliny Stredozemného mora sú len v Stredozemí,“ zahihňal sa.

                „A ty si šiel s ním,“ súhlasne a spokojne prikývla.

                „Je menej bláznivý než tí dvaja. A tak nejak nás spája podobný zážitok z detstva,“ povedal potichu. Sľúbil síce, že to nikomu nepovie, ale povedať to Ginny mu prišlo, ako by to rozprával sám sebe.

                „Ja viem,“ jej hlas bol rovnako tichý. Pozrel na ňu. „No... prežila som v Brlohu len vďaka tomu, že som zbierala informácie, ktoré by mi mohli pomôcť. Rozumieš, nie?“

                „Úplne presne,“ prikývol. „A zrejme si počula svojich rodičov.“

                „Áno, kedysi dávno,“ stiahla obočie. „Poznali Nevillových rodičov. Nejako som súvislostiam nerozumela, ale vryli sa mi ich mená do pamäti a hlavne to, že boli umučení k šialenstvu,“ povzdychla. „Chudák Neville.“

                „To mu ale nepovieme,“ rázne zasiahol. Usmiala sa.

                „Zlepšuješ sa, Potter. Začínaš sa orientovať v medziľudských vzťahoch. Máš pravdu, ľútosť by mu nepomohla. Priateľstvo áno. Tak sa s ním kamaráť,“ drgla doňho. Prikývol.

                „Je fajn, celkom. A keď sme už pri tých priateľoch... kde je Hermiona?“ spýtal sa, keď ju nenašiel pri Lucy. „Nezačala vám liezť na nervy a nezavreli ste ju niekde, že?“ zachichotal sa.

                „Si hlúpy,“ odfrkla si. „Po pravde ale neviem, kde je. Veď ona sa ukáže. No a... tak mi napadlo... nechceli by ste s Nevillom chlapcom trocha pomôcť?“ významne sa spýtala. „S úlohami, myslím. Od Hermiony by zrejme pomoc neprijali...“

                Keď sa o čosi neskôr objavil aj Ron, našiel Harryho s Nevillom pri Colinovi a Stevovi. Neville im práve vysvetľoval nejakú burinu, ako započul. Prisadol si však, hoci Dean so Seamusom prehlásili, že sa idú ešte pred večerou natiahnuť.

                „Kde ste zmizli?“ šepol Ron Harrymu.

                „Rastliny,“ povedal na vysvetlenie. Ron zvraštil obočie.

                „Eh, no jasne. Neville,“ prikývol vážne a potom sa zachichotal. „Neviem kto normálny dá prednosť rastlinám pred okukovaním šiestačiek,“ šepol so smiechom. Harry naňho pozrel.

                „Tak ale z rastlín máš aspoň úžitok. Z okukovania môžeš mať akurát tak chorú ruku,“ odšepol mu naspäť. Ron mierne sčervenel. Potom mu to ale došlo.

                „Hej!“ symbolicky ho udrel do pleca a potom sa smiali obidvaja.

                „A už vieš koho pozveš na ples?“ pýtal sa Harry stále tichým hlasom.

                „Nikoho, samozrejme,“ zavrtel hlavou. „Pôjdeme tam s Deanom a Seamusom na pánsku jazdu,“ zaškľabil sa. „Keď chceš, môžeš ísť s nami,“ navrhol.

                „No, neviem. Ja to možno skúsim s tou Čcho.“

                „Budem ti držať palce, kamarát. Kde je vlastne Hermiona?“ poobzeral sa po klubovni. Nebola ani pri jeho sestre, ako si všimol.

                „Neviem. Ani Ginny nevie. Niekde zmizla.“

                „Stavím sa o galeón, že je v knižnici,“ zaškľabil sa. Harry prikývol. Dávalo to zmysel. „Dobre, počkáme ešte chvíľu a keď sa neobjaví, pôjdeme na večeru?“ spýtavo sa naňho zadíval. Harry znova prikývol. Necítil potrebu zájsť do spálne a nazrieť do mapy. Určite bola v knižnici.

                Ibaže Hermiona neprišla ani na večeru, na ktorej sa s chuťou zabávali na úkor Draca Malfoya, ktorého profesor Moody vychovával transfiguráciou na fretku. Navážal sa totiž na Rona a jeho otca a keď ho Ron riadne zotrel, chcel vytiahnuť prútik a zaútočiť od chrbta. S Hermionou už to začínalo byť skutočne podozrivé. Rozhodol sa, že keď sa vrátia do klubovne, zájde pre mapu a skúsia ju vypátrať. Na miznutie a strácanie sa tu predsa boli iní. Na ňu sa to nehodilo. No a potom si uvedomil, že tento týždeň má mapu Ginny. Striedajú sa predsa. Pri večeri jej povedal, čo má v pláne a ona sľúbila, že ju prinesie.

                K pátraniu sa ale nedostali.

                „Som rada, že ste tu všetci takto, pohromade,“ vyhŕkla Hermiona po tom, čo vbehla do klubovne v momente, ako Ginny priniesla mapu. Nestihli si k prezeraniu mapy ani vytvoriť podmienky. Neville aj Lucy tam boli tiež. „Neodchádzaj, Neville,“ zastavila ho Hermiona. „Posaď sa. Výborne. Ty tiež, Lucy. Kde je Colin a Steve? Tiež by sa hodili...“ obzerala sa okolo seba.

                „Šli do sovinca... čo sa deje, Hermiona?“ spýtala sa jej Ginny.

                „Veľmi významná vec sa deje,“ usmiala sa na všetkých.

                „Nebola si na večeri,“ pripomenul jej Neville.

                „Och, áno. No nevadí, nemám príliš hlad. Ale aby som sa vrátila k tomu hlavnému,“ vypustila nadšene a položila na stôl škatuľu, v ktorej čosi zahrkotalo, a ktorú dovtedy zvierala v pravej ruke. V ľavej mala zvitky pergamenov. „Chcela by som vám predstaviť...“ spravila dramatickú odmlku a usmievala sa tak, až mal Harry pocit, či sa pri elixíroch niečoho nenadýchala. „CHLPOŠCelosvetové hnutie legalizujúce právo oslobodenia škriatkov. Po pravde, najskôr mi napadlo pomenovať našu organizáciu SOPLOŠ – Spoločnosť pre ochranu práv a legálne oslobodenie škriatkov, ale Luna ma prehovorila. Vraj CHLPOŠ je lepšie než SOPLOŠ. Naivka, ale nebrala som jej to,“ usmievala sa a mávala jedným pergamenom. „Každopádne na hlavnom slogane sme sa zhodli: Zastavte nehorázne zneužívanie našich blížnych čarovných tvorov a začnite kampaň za zmenu ich zákonného postavenia.“

                „Ehm... čo?“ spýtal sa Ron. Harry zamrkal dívajúc sa na Hermionu. Premýšľal, čo to vlastne povedala. Rozumel tomu správne? Kútikom oka pozrel na Ginny, ktorá sa na ňu dívala rovnako podozrievavo, ako vedľa sediaci Neville. Zrejme im napadlo to isté, čo jemu. Hermiona sa zrejme zbláznila.

                „Akože... domácich škriatkov?“ spýtala sa Lucy. Hermione blyslo v očiach.

                „Najmä tých, správne! Ale týka sa to všetkých. Sú zneužívaní, ponižovaní... neberú žiaden plat za svoju prácu, nemajú dôchodkové poistenie, nemocenské dávky, žiadne dovolenky a absolútne žiadne kvalitné pracovné podmienky! Žiaden ochranný pracovný odev, žiadne prestávky, žiadne platené obedy. Nič!“ jej prst vyletel hore. „A naša organizácia bude bojovať za ich práva...“

                „Naša organizácia?“ opatrne sa spýtala Ginny.

                „Áno, založili sme ju s Lunou. Dostali sme ten nápad takmer rovnako rýchlo,“ neprestávala sa usmievať.

                „S Lunou, aha,“ prikývol Harry a sklonil hlavu, aby sa nerozosmial.

                „Hermiona, nerád ti beriem ilúzie, ale im sa tá práca páči,“ jemne sa na ňu usmial Ron. Ako keď sa usmievate na blázna len preto, aby na vás neskočil.

                „To nie je pravda. Sú zotročení. Spolu s Lunou sme vypracovali štúdiu...“ zamávala druhým pergamenom, „kde presne vykresľujeme, ako k tomu ohavnému činu prišlo. A samozrejme za to môžu čarodejníci. Veď tie úbohé stvorenia nemajú ani zastúpenie na ministerstve medzi magickými tvormi. Nikto nemôže dbať a starať sa o ich práva...“

                „Oni nemajú žiadne práva, Hermiona,“ znova jej trpezlivo dohováral Ron. „A vôbec. Aké hnutie ste vymysleli? Šibe ti tak, ako Lune...“

                „Sklapni Ronald,“ obula sa doňho Ginny.

                „Ty sa nebodaj chceš stať členkou?“ vyškieral sa na ňu.

                „No, to práve nie, ale nebudeš urážať moju kamarátku,“ mračila sa .

                „Ako to, že sa nechceš stať členkou? Budeš prvou námestníčkou.“

                „Čože to?“

                „No iste, každý dostanete funkciu. Budeme zbierať členov,“ zamávala tretím pergamenom. „Členské bude dva sikle. Za tie peniaze vytlačíme letáky. Luna sľúbila, že sa články objavia v Sršni. Oslovíme čo najširšiu škálu čitateľov a budeme bojovať za práva škriatkov!“

                „Všetkých čitateľov? Čiže Lunu a jej otca,“ zaškľabil sa Ron. „A po novom Hermionu.“

                „Mlč, Ronald,“ zamračila sa Hermiona. „V škatuli máte odznaky. Rozdeľte si ich a hneď začneme s prvou schôdzou. Luna sem nemohla, ale za týždeň bude schôdza v nejakej učebni, kde budú môcť aj študenti z iných fakúlt. Prvým bodom... Lucy, vezmi si pergamen, budeš zapisovateľkou. Po Harrym by som to neprečítala. Prvý bod – každý z vás musí zohnať aspoň piatich ďalších členov. Ja mám splnené,“ spokojne sa pousmiala dívajúc sa na päticu nebohých čarodejníkov.

                „Ty, Hermiona... čo znamená ŠTRAJK?“ spýtal sa Harry opatrne držiac v ruke odznak zo škatule. „Budeme štrajkovať?“

                „Ak nám nebudú načúvať, tak určite. A znamená to: Škriatkovia týraní rodinami a jednotlivými kúzelníkmi... Vedeli ste, že tu na Rokforte je ich prinajmenšom tristo? Starajú sa o krby, robia poriadky, perú oblečenie, varia...“

                „Vedeli sme to,“ prikývol Harry obzerajúc si odznak.

                „TY SI TO VEDEL?“ Ten výkrik zrejme počuli aj v žalároch. Celá klubovňa sa na nich obrátila.

                „No, áno, vedel som to,“ pozrel na ňu. Tvárila sa tak, že Minerva McGonagallová vo svojom najhoršom rozčúlení pôsobila len ako amatér. Keby Harry mohol, odstúpi od nej aspoň o sedem krokov. Mohol sa však len oprieť na pohovke.

                „To vie každý,“ mávol rukou Neville.

                „Ako?“ zabíjala pohľadom Harryho.

                „Ehm, no, hm... niekto mi minulý rok povedal, ako sa dostanem do kuchyne,“ rozhodol sa z toho Ginny vynechať. „Pracuje tu aj Dobby, vieš? A je spokojný. Oni sú spokojní...“

                „Ale to je klamstvo! Nemôžu byť spokojní. Nepoznajú sociálny systém. Zákony. Práva,“ vyzerala, že ju na mieste porazí.

                „Hermiona, smiem otázku?“ ozvala sa Ginny. Hermiona na ňu preniesla pohľad. „Ty po nás chceš, aby sme tento odznak nosili?“

                „No samozrejme. A predávali ho ďalej.“

                „A vysvetľovali, čo to znamená?“

                „No iste.“

                „A si si vedomá toho, že sem majú prísť za dva týždne delegácie z Durmstrangu? A Beauxbatonu? A z ministerstva? Ty chceš iniciovať štrajk škriatkov v tomto období? A vôbec, ty chceš iniciovať štrajk?“

                „O to to bude údernejšie. Nebudú môcť zatvárať oči...“

                „Nie, je to totálna hlúposť,“ zavrtel hlavou Ron. „Túto blbosť nosiť nebudem a tiež nepôjdem do toho vášho spolku. Zbohom,“ zavrčal, postavil sa a kráčal ku schodisku.

                „Ronald!“ kričala za ním. „Neville, sadni si na miesto inak uvidíš,“ zamračila sa. Neville klesol do kresla.

                „Prepáč, Hermiona,“ ozval sa Harry. „Môžeš ma zapísať ako člena a aha...“ vytiahol pár peňazí, „dokonca si kúpim ten odznak, ale nosiť ho nebudem,“ zavrtel hlavou. „Ja som tých škriatkov videl a oni tu radi pracujú. Prepusti ich a umrú.“

                „Dobbyho si prepustil.“

                „Dobby mi zachránil život. A umrel by, nebyť Dumbledora. Nevedel som, čo robím.“

                „Hermiona, oni iné robiť nevedia,“ pridala sa aj Ginny. Neville s Lucy len potichučky sedeli a snažili sa o transformáciu na paru.

                „Ale mohli by sa aspoň ich podmienky zlepšiť. Jednajú s nimi, ako s kusmi nábytku.“

                „Iste, máš pravdu, ale to tu a teraz nejakými odznakmi, manifestami a štrajkami nedocieliš. Skôr naopak. Ak vyvoláš vzburu... hoci je to možné len teoreticky... tak potom ťa určite vylúčia. Minulý rok ti to prešlo, teraz ti to neprejde,“ varovala ju Ginny. Zdalo sa, že Hermionino nadšenie a rozčúlenie, pokleslo.

                „No, ehm...“

                „Ak chceš, vezmem ťa do kuchyne a porozprávaj sa s tými škriatkami,“ navrhol Harry.

                „A keď budeš veľká, môžeš na ministerstve bojovať za škriatkov,“ opatrne sa ozvala Lucy.

                „A pritom môžeš zlegalizovať domáci chov chimér,“ nadhodil Neville. Harry sa zachichotal. Obaja chlapci si vyslúžili štuchanec od dievčat.

                „No ale, všetko sme mali naplánované...“ Hermiona si nešťastne sadla do kresla.

                „Ja sa s Lunou porozprávam,“ sľúbila jej Ginny.

                „Ehm, písala už otcovi. Prvý článok vyjde na konci mesiaca...“

                „Nemyslím, že by si to veľa ľudí prečítalo,“ pochybovala Lucy. „My asi áno. A vonku... možno pár desiatok. A okrem toho sa v tom časopise nájdu síce celkom zaujímavé teórie, ale je ich len asi päť percent. Pri všetkej úcte, mám Lunu rada, ale...“ nedohovorila a zavrtela hlavou.

                „Teba nadchlo, že si s niekým našla spoločnú reč, čo?“ Ginny sa jemne pousmiala. „Keď budete veľké, môžete bojovať za kohokoľvek. Teraz sa ale venujte škole a iným nedôležitým veciam.“

                „Škola je dôležitá,“ zamračila sa na Ginny, ale potom pookriala. Kamarátka to myslela zo žartu. „No a... vezmeš ma za nimi?“ pozrela na Harryho. Prikývol. „Tak fajn,“ zhlboka povzdychla. „Tak ja si nájdem niečo iné.“

                Hermiona si ale niečo iné musela začať hľadať až neskôr. Harry ju ešte ten večer vzal do kuchyne, kde bola asi stovka maličkých stvorení. Na čele s Dobbym, ktorý už znova úctivo zdravil Harryho, ponúkal im jedlo a Hermiona neodmietla, keď nevečerala. Sedela, obzerala si ich. Boli veselší, než Winky, ktorá tam bola tiež, avšak značne pripitá. Dobby im prezradil, že si škriatka s fľašou mimoriadne rozumie. Nedostali z nej však žiadneho rozumného slova.

                Dívala sa na nich. Okolo pása mali síce handru, ale bola prekvapujúco čistá. Pochopila, že hoci tu pracovali a pracovali zadarmo, bolo im vytvorených pár neobvyklých podmienok. Striedali sa v práci. Mohli si prať svoju handričku. Mohli sa dosýta najesť. Mohli sa vyspať, kedy chceli. Prácu si organizovali sami tak, ako im vyhovovala a pritom si za tri predchádzajúce roky nevšimli, že by tu nejakí škriatkovia boli. Ale to bolo tu. Na Rokforte. Dumbledore na nich dohliadne. A skutočne, keď bude ona veľká, dohliadne na ostatných. Sľúbila si to.

Hermiona sa skutočne s niektorými porozprávala. Všetkým sa práca na Rokforte páčila a milovali ju. A zistila, že majú radi ponožky. Všetci do jedného. Keď Harrymu sľúbila, že ho naučí štrikovať, aby im uštrikovali ponožky, čiapky a rukavice, radšej by sa videl pod vŕbou ako ho mlátia konáre.

„Čože?“ vyhŕkla na ceste naspäť do klubovne. Harry jej porozprával o Ginninom zážitku spojenom s jeho odolaním Imperiu. Okamžite ho posielala za Dumbledorom, ale napokon ju presvedčil, že nie je kam sa ponáhľať. Aj tak mu to do dvoch týždňov povedia a tiež Siriusovi, pretože sa Ginny chcela sústrediť na durmstrangských fešákov.

------

                Ostávali im dva týždne do chvíle, než na ich školu zavítajú cudzí študenti. Hermiona im vravela o tom, že na Beauxbatons chodia víly, ktoré dokážu očarovať muža len slovami, často pohľadom. Zároveň ich upokojila, že im sa to stať nemôže, lebo v žiadnom prípade nie sú mužmi. Ron sa smrteľne urazil a odišiel do spálne. A o Durmstrangu vravela, že musí byť niekde ďaleko na severe, ale nikto presne nevedel, kde.

                Harrymu to bol vcelku jedno. Teda to, kde presne sa Durmstrang nachádza. Že mali prísť cudzinci, na to sa celkom tešil. A na turnaj. Na ostatné sa netešil.

                Sedeli za stolčekom v klubovni len oni dvaja, pretože Ron trucoval v spálni a Neville sa ponúkol Sproutovej so zberom nejakého niečoho, čo by len on dokázal vysvetliť. Pokým si Hermiona písala úlohy, Harry hľadel do všehľadu a prehrával si Vronského fintu.

                „Chcel som si to vyskúšať a nevyšiel čas. V Brlohu sme sa venovali animágstvu a tu vlastne nie je s kým. Možno s Ronom. Jedine. Poviem mu, aby sme v sobotu zašli na štadión,“ mrmlal si pod nos.

                „O čom hovoríš?“ spýtala sa Hermiona.

                „O Vronského finte. Chcem si ju vyskúšať.“

                „Och, Harry. Chceš sa zabiť?“ odsudzujúco po ňom fľochla.

                „Ahojte, môžem?“ pozdravila ich Lucy. Hermiona automaticky prikývla, ale zabíjala pohľadom svojho kamaráta.

                „Prečo by som sa mal zabíjať, mi vysvetli,“ položil všehľad na stôl a založil si ruky na prsiach.

                „Pretože viem, čo tá vec spravila s Aidanom Lynchom. Dvakrát,“ prskla a vrátila sa naspäť k svojej úlohe. Harry pozrel opatrne na Lucy a tá sa naňho zaškľabila.

                „Hermiona, to nie je vec, ale manéver. A Lynch je somár,“ blahosklonne jej vysvetlil.

                „Čítala som to. Krum ho dobre napálil,“ usmiala sa Lucy.

                „Chceš to vidieť? Mám to nahrané na všehľade...“

                „Och, Merlin. Nevrav, Lucy, že aj teba zaujíma metlobal,“ Hermiona zdvihla hlavu.

                „No jasne,“ prikývla. „Chcem byť triafačkou, keď sa uvoľnia posty,“ so samozrejmosťou prikývla. Hermiona prevrátila oči a mávla rukou. Harry sa spokojne pomrvil.

                „Vidíš, aký je ten šport obľúbený, Hermiona?“ naschvál zdôraznil. „Tu a týmto tlačidlom si to môžeš posúvať dopredu a dozadu a týmto druhým spomaľovať,“ vysvetlil Lucy, ako funguje všehľad.

                Hermiona si niečo podráždene zamrmlala pod nos, ale nevšímal si ju. Ginny mu neprezradila, že aj Lucy má rada metlobal, dokonca má ambície dostať sa do družstva. Hoci bola pravda, že ani Ginny to zatiaľ nepovedala nahlas. Tento rok sa uvoľnil len post strážcu, ale na to sa dievčatá nehodia. Budúci rok ešte nie, ale potom odídu Angelina, Alica a aj dvojčatá a razom bude miest v družstve viac ako dosť.

                Díval sa, ako sa tmavomodré oko Lucy sústredilo do priezoru a ako sa usmiala, zrejme vtedy, keď sa Lynch rozčapil na zemi.

                „A čo Colin so Stevom? Nechcú aj oni hrať metlobal?“ spýtal sa. A ona sa schuti zasmiala. Potom naňho pozrela.

                „S prižmúrením oka možno Steve. Ale Colin ani náhodou. Ako som počula, už jeho brat je lepší, než on a to mal len dve hodiny lietania,“ vyprskla.

                „Aspoň niekto sa tej šialenosti nezúčastňuje,“ spokojne prehlásila Hermiona a zavrela knihu.

                „To zase nie. Oni majú radi metlobal, len nevedia lietať. A to je rozdiel,“ upozornila. Harry súhlasne prikývol.

                „Aha. No, Chrabromil. Čomu sa čudujem. Tak... ideme na to?“ pozrela na Lucy. Tá prikývla a vyberala si knihu a pergameny. Aritmanciu, ako videl.

                „Ty chodíš na Aritmanciu?“ prekvapilo Harryho. „Myslel som si, že je to len pre Bystrohlav a Hermionu,“ natiahol.

                „Vidíš? A napriek tomu v Bystrohlave metlobal hrajú,“ zaškľabila sa naňho Hermiona. To on vedel veľmi dobre. Ich stíhačka okupuje jeho sny.

                „Chodím aj na Starobylé runy,“ mierne sa zapýrila, ale Hermiona vyzerala spokojne. „Moji rodičia sú totiž archeológovia,“ pozrela na Harryho. „Mama je čarodejnica a otca sprevádza po Južnej Amerike. Cez prázdniny som s nimi a cez rok tu. Preto som nebola ani na metlobale. A zo mňa by chceli mať tiež archeologičku,“ mierne sa zaškľabila.

                „To je veľmi ťažké a mimoriadne zaujímavé povolanie,“ spustila Hermiona. „Najmä, ak sa na to dívaš z čarodejníckeho hľadiska. Muklovskí archeológovia hromadu vecí zanedbávajú, pretože im nerozumejú. Preto je výhodné byť čarodejníckou archeologičkou...“

                Harry pozrel na Lucy a prevrátil oči. Ona sa potichu zachichotala.

                „Ja ti neviem, Hermiona. Ale MLOKy si spravíš už za tri roky. Aby si mala dosť času rozhodnúť sa, či chceš byť škriatkovskou aktivistkou alebo archeologičkou,“ jemne ju upozornil Harry. Lucy sa pochechtávala. „Alebo príde ešte niečo iné?“

                „Je lepšie, keď si môžeš vyberať z viacerých možností, vieš?“ mierne sa naňho zamračila.

                „Ty si ale môžeš vyberať zo všetkých možností,“ nedalo mu.

                „Alebo sa venovať dvom-trom prácam,“ pridala sa Lucy. „Zvládala by si to.“

                „Je milé, že ste sa zhodli a pekne si nahrávate, ale venujme sa vážnym veciam,“ pozrela na Lucy. Potláčala smiech, ale súhlasne prikývla. „Dobre teda...“

                „Kde je vlastne Ginny?“ spýtal sa Harry. Stretnúť Lucy bez Ginny bolo zvláštne a zvláštnejšie bolo to, že si to uvedomil až teraz.

                „Na treste u Snapa. Pred hodinou sa pohádala s Mulweym a začul ich,“ mykla plecami. „Samozrejme si obhajoval svojho...“ zamračila sa.

                „Hnusák jeden mastný,“ zaprskal aj Harry.

                „Tak. Už môžeme?“ Hermiona sa uprene pozrela na Lucy. Tá prikývla.

                Harry sa niekoľko minút snažil pochopiť, o čom to vlastne tárajú. Ale tie čísla a znaky a ich výklad bol mimo jeho chápanie. Preto si vzal všehľad a znova si prezrel Vronského fintu. Povie Ronovi, keď sa prestane durdiť, aby s ním šiel na štadión a skúsi to. Ak by sa niečo stalo, bude tam Ron a určite ho dostane včas na ošetrovňu.

                Ibaže v tej chvíli sa mu zatmelo pred očami a ruka so všehľadom mu klesla. Už si chcel siahnuť na oči, či sa mu niečo nestalo, keď sa obraz rozjasnil.

                A on videl, ako pred ním stojí Snape s napriameným prútikom. Chystá sa zaútočiť? Harry sa chcel vrhnúť do obrannej pozície, chcel vytiahnuť prútik, hoci by ho zrejme ani poriadne nevybral a Snape by ho odzbrojil. Ale nedalo sa. Nevedel sa pohnúť. Skočte. Začul Snapa celkom zreteľne a čisto. Tak ale stál pred ním, ako inak by ho mohol počuť? A on skočil. Jeho telo bol zvláštne cudzie. Nebolo to telo, aké poznal, skok, na aký bol zvyknutý. Zaštekajte. A on štekol. Spravte kotrmelec. A on ktovie prečo kotrmelec spravil. Nechcel ho spraviť, ale spravil ho. Snape prešiel až priamo k nemu a uprene sa mu díval do očí. Vyplazte jazyk. Vyplazil. Povedzte, že som hnusný netopier. A on to povedal. Ibaže to nebol jeho hlas. Bol to Ginnin hlas. Toto bolo ono? Použil na ňu Imperius?

                A teraz niečo, proti čomu by ste asi chcela bojovať, natiahol škodoradostne. Vezmite nôž zo stola a zarežte si do ruky Nie, to nie. Chcel na ňu kričať, ale kričal by len sám na seba. Musí s tým bojovať. Nesmie sa porezať. Ibaže videl, ako zviera v pravej ruke nôž a približuje sa k zápästiu. NIE, NIE, NIE. Je to slabé, slečna Weasleyová. Ste slabšia, než on. Obliviate.

                 „Harry!“ Hermiona doňho drgla. Cítil, že má spotené čelo. Celý sa chvel od vysilenia a strachu. „Čo sa stalo? Zbledol si a bol si duchom neprítomný. Stalo sa to?“ Hermiona takmer vykríkla, keď jej to došlo.

                „Áno, presne to,“ stiahol obočie. Nadvihol okuliare a silno si trel oči. „Musím ísť...“ zdvíhal sa zo stoličky. Ona bola práve v tejto chvíli v žalároch. Skúšal na nej Imperius a ešte... Zamračil sa. „Čo za kúzlo je Obliviate?“

                „Eh,“ Hermiona sa zamračila. „Myslím, že Zabúdacie zaklínadlo. Maže pamäť. Harry, čo sa stalo?“

                „Teraz nie,“ vyskočil zo stoličky a musel sa zachytiť stola. Pár sekúnd mu trvalo, kým sa spamätal. Kým mu prestalo hučať v ušiach. Lucy ktovie odkiaľ zohnala pohár s vodou. Pozrel do jej tmavomodrých očí. „Ďakujem.“ Na dúšok ho vypil. „Hermiona, bež a nech sa sem dostane... veď vieš.“ Prikývla. A on sa rozbehol najrýchlejšie, ako dokázal, von z klubovne.

                „Toto sa stalo aj vtedy Ginny. Vyzerala rovnako,“ Lucy sa dívala na Hermionu. Tá jej pohľad opätovala.

                „Teraz nie, musím ísť. Dorobíme to potom,“ vyhŕkla. A pochopila. Ginny bola na treste u Snapa. A Harryho stav zodpovedal tomu, že bol pri tom, keď na ňu uvalili Imperius. Náhlila sa za Dumbledorom.

                Lucy si sadla za stôl a zvraštila obočie. Niečo tu nehralo. Niečo nebolo v poriadku. Niečo bolo riadne pomrvené.

------

                Harryho stav sa postupne zlepšoval. Krvný tlak sa mu zvyšoval, hoci by sa mu zvýšil rýchlejšie, keby bol v pokoji. To ale nemohol. A okrem toho ho poháňal strach. Vedel veľmi dobre, kde je. Sám tam bol na trestoch veľakrát. A zúril. Cítil, že sa jeho vnútrajšok takmer trasie od hnevu. Ak jej ten človek ublížil, zabije ho. Alebo mu len niečo spraví. Ale spraví to. Hocičo.

                Veľmi rýchlo sa dostal do podzemia a behom chvíle sa ocitol pred žalárom. S prútikom v ruke vtrhol dnu, bez klopania, v záchvate hnevu.

                „Potter, čo...“

                „Ginny!“ vrhol sa k nej. Drhla kotlíky, na tvári mala špinavú šmuhu. „Čo ste jej spravili?“ štekol na Snapa. V ruke zvieral prútik, mieril naňho, ale sklonil sa k nej a objal ju.

                „Harry, čo je?“ zvraštila obočie a dívala sa do jeho rozzúrenej tváre. Jeho objatie bolo silné, skoro až zúfalé. S nenávisťou sa pozrel na profesora.

                „Vy...“ Nestihol však nič. Prútik mu vyletel z ruky. Cítil, že ho znehybnil s ňou v objatí. „Ja vás zabijem,“ zasyčal Harry a bolo mu jedno, aké dôsledky budú mať jeho slová.

                „Iste, to určite,“ zavrčal Snape a postavil sa, aby podišiel k dvojici kľačiacej na zemi. On sa nemohol hýbať a ona bola uväznená v jeho náručí. Pôvabné. „Prečo ste sem tak vtrhli?“

                „Vy neviete? Vážne?“ zaškľabil sa. „Použili ste na ňu Imperius, vy...“

                „Mlčte, aby ste svoje slová neľutovali,“ zamračil sa. Toto bola novinka. To netušil.

                „Čo spravil?“ pýtala sa Ginny.

                „A Zabúdacie zaklínadlo! Na čo všetko mala zabudnúť? Čo ste jej spravili?“ triasol sa od zlosti. Ginny sklonila hlavu a oprela si ju o jeho rameno. „Tak hovorte, vy hajzeľ!“

                „Och, Merlin,“ hlesla Ginny a roztriasla sa.

                „Držte ústa, lebo vás aj umlčím, Potter,“ nevraživo z neho vyliezlo. „Mala zabudnúť len na ten pokus.“ 

                „Aký pokus, sakra...“ náhle stíchol. Došlo mu to. Prebodával Snapa pohľadom a on sa naňho díval s rovnakou láskou. „Profesor Moody prezradil, že som prelomil Imperius. A vy ste chceli zistiť, či to dokáže aj Ginny. A nemala si to pamätať,“ znechutene sa zaškľabil. „S niečím ste ale nepočítali, však?“ posmešne natiahol.

                „Vskutku,“ pripustil Snape. „Hm, veľmi zaujímavé. Teraz vás zbavím znehybnenia a zájdeme do riaditeľne. Ak budete dobrý, prútik vám tam vrátim.“

                „Vy jeden...“

                „Buďte ticho, Potter. Nie som zvedavý na vaše výlevy. Poďme, vstavajte. Hýbte sa. Vy tiež, slečna."

 

TOPlist

aktualizované: 23.11.2020 15:16:36