Ohnivá čaša 8.

                Ginny sedela v kupé Rokfortského expresu spolu s Lucy, Lunou a mimoriadne ju potešilo, keď sa Hermiona nechala prehovoriť a pripojila sa k nej. Počas tých troch týždňov, čo bola Hermiona v Brlohu, sa starala o to, aby sa ich vzťah upevnil. Boli kamarátky, to určite, ale neboli takými dôvernými kamarátkami, ako napríklad s Lucy. Veľmi dobre vedela, že keby záležalo len čisto na Hermione, nikdy žiadnu kamarátku nebude mať. A keď je to tak, bude sa musieť uspokojiť s ňou a jej kamarátkami. A ich vzťah skutočne začínal byť dôvernejším.

                Veľmi sa jej páčil Ronov prekvapený výraz, keď Hermiona prehlásila, že pôjde do kupé s Ginny a oni nech sa usadia, kde budú chcieť. Harry to pochopil a uškrnul sa, musel Rona zdrapiť za ruku a ťahať ho preč. Zrejme bude dlho premýšľať, prečo sa ich trojka roztrhla.

                „No ale musím uznať, že nie všetci tvoji bratia sú na zahodenie,“ skonštatovala Lucy počas jazdy.

                Na nástupisko sa dostali taxíkmi a sprevádzali ich Bill s Charliem. Artur musel ísť ráno zachraňovať akéhosi šibnutého bývalého aurora, ktorého napadli smetné koše. Podľa jej najstarších bratov to bol skvelý auror, ktorý pochytal veľa smrťožrútov, hoci trocha prepracovanejší. A to im ešte museli vysvetliť, kto je ten auror. Keby boli takýto aurori na Svetovom pohári, možno by pána Malfoya odmaskovali.

                „No ja neviem,“ Luna zdvihla oči od svojho časopisu. „Mne sa skôr páčia tmavé typy. Hoci uznávam, že postavu mali celkom... oku lahodiacu. Hlavne ten menší. Charlie, myslím,“ pozrela na Ginny. Tá prikývla bojujúc proti uškrnutiu.

                „Mne sa zase páčil Bill, aj s tým chvostom,“ namietla Lucy.

                „Mamka mu ho chcela ostrihať. Nedal sa, našťastie,“ zaškľabila sa Ginny.

                „Zrejme by potom vyzeral obyčajnejšie,“ prikývla Luna kladne hodnotiac Billovo vzopretie voči matkinmu zásahu do jeho vizáže. Pozrela na Hermionu, ktorá tam sedela trocha neistejšie. „A tebe sa ktorý Weasley páči najviac?“ Okamžite ju študovali tri páry očí. Mierne stiahla obočie.

                „Hm, asi ten Bill. Ale nie kvôli jeho vlasom. Je mimoriadne inteligentný, keď pracuje ako kliatborušiteľ,“ prezradila.

                „Hermiona, zrejme by si si mala trocha upraviť svoje nároky na chlapcov,“ upozornila ju Ginny. „Márne budeš na Rokforte hľadať niekoho seberovného.“ Lucy súhlasne prikývla.

                „V Bystrohlave je dosť chytrých chlapcov,“ namietla Luna. „A na niektorých sa dá aj dívať,“ usmiala sa a znova sa začítala do časopisu, ktorý držala pre Hermionu z neznámych príčin hore nohami. „Napríklad Roger Davies,“ naslinila si prst a lenivo pretočila stránku.

                „Prosím ťa, prečo držíš ten časopis hore nohami?“ spýtala sa Hermiona, ktorá to už proste nemohla vydržať. Zvláštnym spôsobom jej prekážalo, že ho má obrátený. Nebolo to prirodzené.

                „Sú v ňom testy,“ prezradila. „Keď ich obrátiš, prečítaš si odpovede.“

                „Ale ty ho máš obrátený stále,“ upozornila. Ginny sa potajme uškŕňala a Lucy jej nazerala do časopisu.

                „Iste, vymýšľam si k tým odpovediam otázky,“ usmiala sa a pozrela na Hermionu.

                „Aha, hm...“ zamyslela sa. Mykla plecami. Dávalo to zmysel. „Ale nevymyslíš len jednu otázku. Tých otázok môže byť niekoľko. Dokonca aj viac, ako niekoľko.“

                „O to je to väčšia zábava. Chceš si to skúsiť?“ ponúkla jej časopis.

                „Nie, ďakujem. Je to Sršeň,“ zakrútila nosom. Ginny výstražne zavrtela hlavou. „Je to hlúpy časopis...“ Ginny nešťastne prevrátila oči.

                „Tak to prepáč, vydáva ho môj otec,“ Luna sa na ňu odsudzujúco pozrela.

                „Aha, ou,“ Hermiona sa zapýrila. „Ehm...“ To by zodpovedalo, prečo mala z Luny taký zvláštny pocit. Mala zvláštneho otca. Ale bola to Ginnina kamarátka. A Harryho zrejme tiež.

                „Niektoré články sú tam výborné,“ ozvala sa červenovláska. „Od začiatku napríklad píšu o nevine Siriusa Blacka,“ nadvihla smerom k Hermione obočie.

                „Vážne?“

                „A on je nevinný?“ pochybovačne natiahla Lucy. „Je to utečený vrah, milé dámy.“

                „Podľa môjho otca absolútne zlyhal čarodejnícky súdny systém,“ Luna si položila časopis vedľa seba. „Pred rokmi sa nekonalo ani vypočúvanie, nieto proces so Siriusom Blackom. A bol pri moci Vy-viete-kto. Prečo by nemohol byť obetným baránkom?“ zasnene z nej vyšlo. Ginny mrkla na Hermionu. Zvláštna rodinka, ale zrejme mimoriadne bystrá rodinka.

                „No ja neviem,“ Lucy neprestávala pochybovať. „Tie dôkazy boli jednoznačné.“

                „Mohli byť jednoznačne podstrčené,“ Luna si založila ruky na prsiach a uprene sa dívala na Lucy. „Ministerstvo mágie sa búcha do hrude a prehlasuje, že si zakladá na spravodlivosti a pravde, na rovnosti a slobode. A pritom odmietajú pomôcť vlkolakom, ktorí za svoju chorobu nemôžu, alebo ktorí sa snažia začleniť sa do spoločnosti. Ako napríklad Quentin Fontain, ktorému mal niekto vysvetliť, čo sa s ním deje ešte skôr, než zahrdúsil troch ľudí,“ mračila sa. Hermiona opatrne pozrela na Ginny, tá zavrtela hlavou. „Alebo taký Remus Lupin, ktorý nás minulý rok učil. Ministerstvo odmieta čo i len uvažovať nad začlenením domácich škriatkov medzi čarovné tvory. Nehovoriac o tom, že by im poskytli nejaké práva alebo čokoľvek. Veď aj mantichora je chránená, pretože patrí medzi ohrozené druhy. Koľko ľudí zavraždili mantichory? A koľko domáci škriatkovia? Pozri, koľko smrťožrútov behá po slobode. Veď sa o tom veľmi dobre vedelo pred pätnástimi rokmi. Ministerstvo si myslí, že tí, na ktorých poľovali vtedy a tí, ktorí vystrájali na metlobale, nie sú tí istí? Tak nech sa zobudia,“ mračila sa ešte viac. Lucy sa neodvažovala prerušiť ju. „Tomu by sa mali venovať. Mali by vziať svoje záznamy, mali by vziať Veritaserum a jedného po druhom ich zavierať. Tak,“ zaprskala a oprela sa. Ginny sa uškrnula a prikývla. Tak.

                „Čo je Veritaserum?“ spýtala sa opatrne Lucy. Hermiona si pomyslela, že nie všetko musí byť v Sršni hlúpe.

                „Elixír pravdy,“ prezradila, ale dívala sa na Lunu. „Tvoj otec mal v minulosti väzby na, no...“ potichu vravela. Lunin pohľad ju privádzal do rozpakov.

                „Na Dumbledora a Fénixov rád, správne,“ prikývla. „Ale nie väzby, len sa vtedy mimoriadne zaujímal o to, čo sa deje. Niečo zistil, niečo vydedukoval. Siriusa Blacka sa vtedy na nič nepýtali. Každý uväznený má právo spojiť sa s jednou osobou vonku. On nemohol. A ja sa pýtam prečo?“ povytiahla obočie, vďaka čomu sa jej oči zdali ešte väčšími. Hermiona sa usmiala.

                „Ja si ten časopis prečítam, ak môžem?“ spýtala sa. Luna prikývla a podala jej ho.

                „No, dobre, ale keď je to tak, prečo teraz utiekol?“ nedalo Lucy.

                „A tebe by sa chcelo trčať v Azkabane?“ Ginny lenivo zložila Krivolaba zo svojich nôh. Záhadne sa tam usadil už na začiatku cesty.

                „Nie, samozrejme,“ Lucy stiahla obočie. „Ale nie je možné, aby sa vtedy toľko ľudí mýlilo, nie?“ opatrne sa dívala na Ginny, ktorá sa hrabala vo svojom kufri schválne sa vyhýbajúc Luniným očiam. Nechcela, aby sa Bystrohlavčanka znova rozohnila.

                „Všetko je možné,“ Ginny mykla plecami. V ruke držala knihu, ktorú mala rozčítanú. „Možno je to vrah, možno nie. Možno má Luna... alebo teda jej otec pravdu, možno nie. Ale to, že sa to vtedy nešetrilo, je pravda. A teraz... budeme preberať politické témy?“ pozrela na Lunu. „Lebo ak áno, ja si idem čítať,“ zamávala knihou.

                „Nie, nemusíme nutne,“ zdalo sa, že je Luna už pokojnejšia. „Môžeme preberať dievčenské veci. Otec mi napokon tie šaty kúpil a prinútil ma ich zbaliť. Vraj nikdy nemôžeme vedieť, či by nás skutočne niekto nepozval na ples. A ja by som bola rada, keby to bol Roger Davies,“ usmiala sa.    

                „Ples... to je ten riadok o spoločenských habitoch a šatách?“ vyhŕkla Lucy. „Čo o tom viete?“

                Ako sa zdalo, tak sa táto informácia skutočne nedostala medzi muklov, pretože hoci mala Lucy matku čarodejnicu, žili čo najviac muklovsky na muklovskom území a ešte k tomu mimo Anglicko a sova k nim priletela len zriedkavo. A tak sa pustili do rozprávania o Trojčarodejníckom turnaji, troch školách a vianočnom plese.

                Hermiona ich počúvala len na pol ucha. Nie. Jej názor sa nezmenil. Možno Sršeň stojí za nevinou Siriusa Blacka, ale zároveň prehlasuje, že je to akýsi spevák. Hneď vedľa toho sa objavil článok, v ktorom autor nabáda čitateľov, aby skúsili vycvičiť acromantuly na stráženie svojho majetku. Našla článok o tvorovi, o ktorom v živote nepočula. A to si prečítala kvantum kníh o všelijakých tvoroch. Ministerstvo vraj usiluje získať kontrolu nad Gringottbankou. Hlúposť, vždy bola a vždy bude výhradným majetkom škriatkov.

                „Niektoré články sú zaujímavé,“ povedala, keď Lune vracala časopis. Luna si ju uprene prezrela.

                „Klameš, nepáčia sa ti. Ale to nevadí,“ mykla plecami. „Pravda raz vyjde najavo. Tak, ako nevina Siriusa Blacka,“ usmiala sa. Ginny na Hermionu pozrela spôsobom, ktorým jednoznačne vravela, aby to nechala tak. „No a, keď sme pri plese, bola by som rada, keby ma pozval Roger Davies. Nebalila som si tie šaty predsa len tak. A koho chcete vy, aby vás pozval?“

                „Určite Cedric Diggory,“ vyhŕkla Lucy. Ginny na ňu prekvapene pozrela.

                „Pred dvoma mesiacmi si ešte o rande nestála,“ s úškľabkom jej pripomenula.

                „To ani ty a videla som, ako si sa pozrela na Luka Addisona,“ vrátila jej úškľabok.

                „Dievčatá, zabudnite. Všetko sú to šiestaci a siedmaci,“ upozornila ich Hermiona. „Čo tak držať sa trocha pri zemi?“

                „Snívať predsa môžeme,“ Luna na ňu znova pozrela tým svojím zasneným pohľadom. „A o kom snívaš ty?“ spýtala sa priamo. Lucy s Ginny spozorneli. Hermiona sa zapýrila.

                „Ja? O kom snívam? Hm...“ neprestávala sa mračiť. Ginny sa zazubila. „Snívam o plukovníkovi Brandonovi...“ začervenala sa ešte viac.

                „To je kto?“ spýtala sa Luna aj Ginny.

                „Ehm, to je postava z knihy Rozum a cit od Jane Austenovej,“ upozornila Lucy.

                „No a?“ Hermiona mykla plecami. „Pýtali ste sa, o kom snívam.“

                „Pokladám doplňujúco otázku!“ prihlásila sa Lucy. „Kto chceš, aby ťa pozval z Rokfortu?“

                „Týka sa to len študentov?“ natiahla Hermiona s úškrnom. Na to sa všetky rozosmiali a Hermiona si uvedomila, že asi nebude také hrozné mať aj kamarátky.

------

                 „Prečo sedí s nimi aj teraz?“ nepozdávalo sa Ronovi a striasal si z hlavy vodu z balóna, ktorý naňho chrstol Zloduch. Hermiona si aj vo Veľkej sieni sadla k Ginny a Lucy. Luna sa musela usadiť k bystrohlavskému stolu. „Človek by si myslel, že to človeka, ako Hermiona, omrzí, nie?“

                „Neviem prečo by malo,“ skonštatoval Harry. „Určite si ako dievčatá majú čo povedať, nie?“

                „No, to možno... ale keď si vezmeš, že tam s nimi bola aj Luna...“ zaškľabil sa. Harry mykol plecami. Prišlo mu to rovnako podivné ako fakt, že oni boli počas cesty v kupé s Nevillom a Seamusom s Deanom. Proste to boli spolužiaci, boli to chlapci, ktorí preberali metlobal, Írov a Bulharov, Trojčarodejnícky turnaj a ples, dievčatá. No vážne, preberali aj dievčatá. Ani netušil, akú fantáziu majú jeho spolužiaci. A Neville tiež. Preto si povedal, že sa aj on bude musieť poobzerať po ďalších možnostiach, ak by krachlo jeho vytúžené... no, rande asi nie, ale sprievodom na ples by to nazvať mohol.

                Čcho tam bola, Čcho sa rozprávala so svojou kamarátkou a sušila si prútikom vlasy. Dlhé čierne vlasy, ktoré boli premočené z dažďa a tiež z útokov Zloducha a jeho vodných bômb, ktorými zasypával študentov vo vstupnej hale, až sa mu McGonagallová vyhrozila Dumbledorom. A Čcho zacítila jeho pohľad a usmiala sa. Už znova.

                „Mám hlad, že by som zožral hipogrifa,“ zaskučal Ron.

                „Uhm, aj ja,“ pritakal Harry trocha dezorientovane. Pokiaľ sa ale bude sústreďovať výlučne na Čcho, nikdy sa ani nepriblíži k tomu, aby skúmal svoje ďalšie možnosti.

                A tak sa vážne prinútil poobzerať sa po dievčatách. Hľadať na niektorej niečo podobné, čo ho zaujalo na Čcho. Ale čo konkrétne ho zaujalo na Čcho? A už je zase pri Čcho.

                „Sakra,“ vrkol.

                „Čo je?“ Ron sa naňho pozrel. Nervózne zvieral príbor a čakal, kedy bude večera. Pridal sa k nim Takmer Bezhlavý Nick a spustil debatu so Seamusom. A Deanom.

                „Nemám najmenšiu šancu porozhliadnuť sa po nejakom dievčati na ples, pretože musím stále myslieť na Čcho,“ posťažoval si. Neville sa uchechtol.

                „No áno, je to hrozné,“ prikývol Neville. „Žiješ si úplne pokojne a potom náhle... puf... hlava sa ti zatemní a ty musíš stále myslieť na tú jednu,“ zavrtel hlavou.

                „Aj tebe sa to stalo?“ opatrne naňho pozrel Ron.

                „Nie, ale starká varovala, aby som nestratil hlavu,“ zamračil sa.

                „A pribalila ti k tomu Nezabudal, nie?“ zasmial sa Ron. Neville sa zatváril ublížene.

                „Nie, tentoraz nie...“

                Najprv však museli pretrpieť triedenie prvákov. A Harry zistil, že malý Dennis Creewey je ešte poplašenejší, než bol kedy Colin aj s celou rodinou. Poriadne sa najedli a Ron po očku pozoroval Hermionu, ktorá sa celkom bavila s jeho sestrou a tou jej kamarátkou. Vyzeralo to tak. Stále sa rozprávali a smiali. Hm, dievčatá sú vážne zvláštne stvorenia.

                Potom sa Dumbledore rozrečnil o turnaji. Prišiel ten auror, ktorého Artur ráno zachraňoval a ten ich mal učiť Obranu proti čiernej mágii. Nezvyčajný, strašidelný a veľmi podivný. Harry videl, aký pohľad hodil po Snapeovi. No iste, jeden auror a druhý bývalý smrťožrút. A obaja celkom zjavne kamaráti Albusa Dumbledora. Harry dokonca zachytil jeden nevraživý pohľad od učiteľa Elixírov. Zrejme na ich posledné stretnutie nezabudol.

                Po riaditeľovom oznámení o udalostiach, ktoré na nich čakajú v školskom roku, vypukla v sieni vrava. Ako sa zdalo, väčšina študentov o tom nevedela. Z ministerstva napokon uniklo menej informácií, alebo ich len včas stopli. Samozrejme sa to väčšine zdalo nespravodlivé, že sa mohli prihlásiť len plnoletí čarodejníci. Kto by aj nechcel okrem slávy vyhrať tisíc galeónov, však? Pokým Ron s Nevillom, Seamusom a Deanom nadšene diskutovali, on pozeral na Moodyho a Dumbledora.

                „Potter, profesor Dumbledore si žiada vašu okamžitú prítomnosť uňho v pracovni,“ oznámila mu potichu McGonagallová, keď sa študenti po výzve pomaly rozchádzali. Vyzeralo, že sa jej to nepozdáva. Najradšej by videla svojich študentov v posteliach. „A taktiež slečny Weasleyovej. Poviem jej to. Choďte tam a počkajte naňho.“

                „Asi to bude súvisieť s tým, nie?“ spýtal sa Ron. Nedokázal povedať, že ide o spojenie duší. Hovoril o tom, s tým, tomu, pri tom... ale nikdy to nepovedal priamo.

                „Zrejme áno,“ prikývol a díval sa, ako vedúca ich fakulty zháňa Ginny. „Potom ti o tom poviem, počkaj na mňa,“ pozrel na kamaráta.

                „Jasne,“ súhlasil Ron.

                Zo siene vychádzali študenti, aby sa pobrali do svojich fakúlt, kde budú určite ešte preberať získané informácie. Dnes asi skoro spať nepôjde nikto, nech by sa to profesorke McGonagallovej akokoľvek nepozdávalo. Pomaly sa vybral smerom k riaditeľovej pracovni a dával jej čas, aby ho dostihla.

                „Asi vieme, čo bude chcieť,“ nadhodila, keď sa k nemu pridala. Prikývol.

                „Pochybujem, že bude mať riešenie,“ kútikom oka na ňu pozrel.

                „To asi nie, ale aspoň budeme ušetrení vysvetľovania. Sirius mu zrejme povedal všetko.“

                „Skoro všetko,“ upresnil. Uchechtla sa.

                „Jasne, skoro všetko. A mne to nabúralo plány,“ stiahla obočie. Zvedavo na ňu pozrel. Prevrátila oči. „Baldachýnová akcia sa bude musieť posunúť o deň,“ vysvetlila.

                „Aha, to,“ zaceril sa. „A ty si sa tešila, že to bude zajtra,“ provokačne natiahol.

                „Môže to byť aj dnes, to nie je ten problém,“ zabrblala. „A nerýp...“

                „No to hovorí tá pravá,“ zavrtel hlavou. Vo vzájomnom doberaní ale pokračovať nemohli, pretože na nich už čakal Dumbledore, ktorý ich s úsmevom pozval do svojej pracovne.

                „Sadnite si,“ vyzval ich riaditeľ a sám sa posadil do kresla pred svoj stôl. „Ako určite tušíte, Sirius mi povedal o novinkách, ktoré sa udiali od nášho posledného stretnutia.“

                „Áno,“ prikývol Harry. „Ale asi to nebude nič vážne. Jazva ma už nepáli a Ginny odvtedy nebolo zle.“

                „To je rozhodne dobre, ale nerieši to do budúcnosti nič. Rozprávali sme sa dlho a poprosil by som, Ginny, vezmite si ten elixír. Potláča nevoľnosť. Viem, že ste v Brlohu nemohli nič pýtať od matky, aby ste sa vyhli vypočúvaniu,“ jemne sa pousmial a ukázal na malú fľaštičku ležiacu na stole.

                „Ďakujem,“ Ginny sa opatrne usmiala a elixír si vzala.

                „A ten druhý balíček, ten ti posiela Sirius. Vraj budeš vedieť, čo s tým,“ profesor povytiahol obočie. Harry videl na stole menší balíček a vzal si ho.

                „Zrejme mi poslal Fazuľky každej chuti,“ uškrnul sa. Dostal neuveriteľnú chuť skočiť profesorovi do kozuba a preletaxovať sa na Grimmauldovo námestie. „Ako sa má Sirius?“

                „Vzhľadom k okolnostiam dobre. Spoločnosť mu začal robiť Remus Lupin,“ prezradil Dumbledore.

                „No a... našli ste aj ďalších Fénixov?“ opatrne sa spýtal. Profesor sa potichu zasmial.

                „Iste, jeden vás bude učiť Obranu,“ mrkol na deti. „Ale aby som vás nezdržoval... profesorke McGonagallovej sa nepozdávalo, že vás zdržujem od spania, hoci musí byť každému jasné, že skôr ako o jednej žiaden študent nezaľahne, možno len tí mladší. A ja som mimoriadne rád, že sa mi podarila posunúť veková hranica turnaja,“ uprene sa díval na Harryho.

                „Nechcem sa zúčastniť,“ okamžite sa začal obhajovať. „Chcem aspoň jeden rok prežiť normálne. Nemám záujem bojovať s drakmi...“ vyhŕkol a sčervenel.

                „Och, Harry, budem ťa musieť naučiť klamať,“ zamrmlala si Ginny pre seba.

                „Aj to sa ku mne dostalo, že ste si dali do súvislosti isté indície. No áno, budú tu aj draci. Hoci... myslel som skôr, že znamenia ukazujú, že sa skutočne k niečomu schyľuje. Ako iste viete, zmizla Berta Jorkinsová, objavilo sa Temné znamenie, teba páli jazva, sen, ktorý sa ti sníval...“

                „Viete, čo to znamená?“ spýtala sa Ginny rýchlo.

                „Nie, neviem,“ zavrtel hlavou. „Teda, on je jednoznačný. Voldemort kuje pikle s Červochvostom a zabili nejakého mukla. Prečo, kde... to je záhadou. Zhodli sme sa so Siriusom, že to bola skutočnosť,“ díval sa na Harryho. „A že chce zabiť aj teba... prekvapilo by ma, keby sa jeho ambície zmenili. Znížili. A keď tu bude prebiehať Trojčarodejnícky turnaj, je zvýšené riziko, že sa sem nejaký jeho stúpenec dostane. Bude tu oveľa viac ľudí. Bude sem mať prístup ministerstvo, novinári, nehovoriac o dvoch zahraničných školách. Nevravím, že sa niečo stane, ale netvrdím, že je všetko bezpečné, hoci sme bezpečnosť zvyšovali ako sa dalo. A samozrejme sa bude všetko prísne kontrolovať. Chcem len apelovať na to, aby ste si dávali pozor,“ povzdychol. Harry stiahol obočie. Staral sa o bezpečnosť, ale nepodceňuje súpera.

                „Určite sa budeme snažiť vyhnúť sa problémom, nemám pravdu?“ Ginny sa pozrela na Harryho.

                „Jasne,“ prikývol. „Ako som povedal, chcem konečne normálny rok.“

                „Možno si len sem – tam vybehnúť alebo vyletieť na pozemky, nie?“ Dumbledore sa na nich usmial. Deti po sebe fľochli pohľadom. „Prosím, nedajte sa vidieť. Viem, že dokážete nebyť videní. Zakazovať vám niečo nemá zmysel. Ak vás nikto neuvidí, dobre. Pamätám, keď sa tu potulovali traja animágovia. Len vás chcem požiadať, skúste tieto svoje výlety skutočne obmedziť. Viem, že to musí byť úžasné, ale i tak...“ zavrtel hlavou a postavil sa, aby prešiel pred nich. „Málokomu sa podarí stať sa animágom. Ja to napríklad neviem, hoci musím uznať, že som sa tomu nikdy dôkladne nevenoval. Šokovalo ma, keď sa nimi pred dvadsiatimi rokmi stali hneď traja mladí čarodejníci. Ale neprekvapuje ma, že sa stal animág z teba, Harry. A vy, Ginny, tam je to už akosi automatické,“ usmial sa na tretiačku. „Znova ste ma však dokázali prekvapiť hoci vysvetlenie je vcelku logické. Dve zvieratá... no páni,“ povytiahol obočie. A Harry v jeho očiach skutočne zbadal úžas.

                „To naše spojenie duší má svoje výhody,“ prehlásil Harry a pozrel na Ginny.

                „No áno, zatiaľ skutočne výhody prevyšujú nevýhody,“ povzdychol a oprel sa o stôl. „Treba ale myslieť aj na nevýhody, ktoré z toho vzišli a ešte môžu vyjsť.“

                „S tým ale asi nespravíme nič,“ Ginny sa naňho opatrne pozrela. Posmutnel.

                „Zrejme nie,“ pritakal. „Stále som nenašiel ani zmienku o tom, čo sa vám stalo,“ díval sa z jedného na druhého. „No ale!“ jemne plesol dlaňami a napriamil sa. „Budete sa sledovať, užijete si zaujímavý rok a zodpovedne sa budete učiť,“ usmial sa. „Nebudete priťahovať problémy a pozornosť. A budete mi hlásiť každú zmenu vášho stavu, súhlasíte?“

                „Uhm,“ pritakal Harry, pokým Ginny odpovedala celou vetou.

                „Dobre teda, tak šup do postelí...“

                Profesor sa díval na to, ako deti odchádzajú. Keď za sebou zavrel dvere, jeho ramená ovisli a tvár zvážnela. Sadol si za stôl a zo zásuvky vytiahol zničený denník Toma Riddla. Obočie sa mu zvraštilo od sústredeného uvažovania, aby sa vzápätí spýtavo zadíval do očí človeku, ktorý sa zviditeľnil v rohu miestnosti.

                „Zobral to celkom statočne, nemyslíš?“ spýtala sa Ginny cestou do klubovne.

                „Nič iné mu asi neostáva, keď nevie čo s tým,“ mykol plecami a zatiahol ju do jednej z komôr, ktorú zabezpečil. „Bezpečnosť, Ginevra. Keď sa chceme baviť o tom, tak si musíme dávať pozor,“ oprel sa a nechal svietiť svoj prútik.

                „Asi hej,“ prikývla. „Máš pravdu, dobre,“ prevrátila oči. Uškrnul sa. „Je od neho milé, že mi zohnal elixír.“

                „Od Siriusa. A predpokladám, že v balíčku je elixír pre Rona na jeho formu animága. Keď boli pred dvadsiatimi rokmi traja animágovia, nech sú aj dnes.“

                „Dobre. A teda, keď profesor prorokoval naše behanie a lietanie po pozemkoch... vyrazíme si na prvé dobrodružstvo spoločne?“ spýtala sa.

                „Jasne, inak by som to asi nechcel. Musíme si ale nájsť nejaké miesto, kde nebudú dva oceloty podozrivé.“

                „Čistinka by mohla stačiť. Je dosť ďaleko.“

                „Alebo by sme mohli cez Škriekajúcu vŕbu utiecť do skutočného sveta. Ako vtáci by sme sa rýchlo dostali dosť ďaleko. A ako zvieratá by o nás nikto nevedel.“

                „Počuj, Potter, ale toto je dosť závažné porušenie školského poriadku,“ pohoršene natiahla. Potom sa zaškľabila. „A ja to beriem...“

------

                Prvý školský deň sa zdal byť vcelku pohodový. No, pohodový síce áno, ale aj tak bol taký... rokfortský. Najprv vytláčali hnis z buberóz na Herbológii, čo bolo dosť nechutné. Potom im Hagrid predstavil tryskochvosté škroty, čo bolo dosť nebezpečné. A na veštení dostali za úlohu podľa postavenia planét zostaviť si vlastný horoskop, čo bolo dosť šibnuté.

                Na Obrane ich ale profesor Moody šokoval tým, že im predstavil Neodpustiteľné kliatby, čo bolo fakt dosť desivé. Prinútil pavúka stepovať, mučil ho trýznivou bolesťou a napokon ho zabil. A ozaj, predstavil Harryho ako jediného svojho druhu. Toho, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Znova naňho bola upriamená pozornosť a on to z duše neznášal.

                Harry ohodnotil Moodyho ako paranoidného šialenca, ktorý sa vo svojej práci ale skutočne vyzná. Všetci študenti z jeho hodiny odchádzali ohúrení a vystrašení. A najviac asi Neville.

                „Neville, ty ešte nespíš?“ šepol Harry. Pokúšal sa zaspať, ale nejak sa mu nedalo a preto zašiel dolu do klubovne s tým, že sa pokúsi trocha zohriať pri krbe. Vonku už síce nelialo tak, ako prvý deň, chladno ale ostávalo. Neville sa naňho pozrel prestrašene. Zbadal v jeho očiach slzy. Rýchlo si pretrel oči.

                „Ahoj, nie, ešte nie,“ zamrmlal a zadíval sa znova do plameňov.

                Harry sa nervózne pomrvil. Nevilla sa najviac dotkla Moodyho prednáška. To si všimol dokonca aj on. A teraz tu sedel smutný, so slzami v očiach, ktoré zrejme nemal vidieť nikto. Spravil neistý krok smerom k pohovke, na ktorej jeho kamarát sedel. Spomenul si, čo vravela Ginny. Mal by si nájsť aj iných kamarátov. Kamarátov. Nie spolužiakov alebo známych. O Nevillovi síce hovoril, ako o kamarátovi, ale pravdou bolo, že sa príliš nezblížili. A teraz možno nastal ten správny čas. Prisadol si k nemu.

                „Tak vrav, čo sa deje?“ potichu sa spýtal a taktiež sa díval do plameňov.

                „Ale nič,“ mykol plecami a mierne zvraštil obočie.

                „Nie. Ja nič poznám a toto nie je nič,“ drgol doňho ramenom. Neville sa smutne pousmial. „Keď sa deje nič, tak máš spokojný výraz. A keď sa deje niečo, tak sa tváriš tak, ako teraz. Ja sa tak tvárim stále, pretože sa mi stále niečo deje,“ krivo sa zaškľabil a Neville sa nahlas uchechtol. „Má to súvislosť s Moodym?“ spýtal sa a pozrel naňho. Neville sa zamračil.

                „Pozval ma k sebe na čaj a požičal mi knihu...Čarovné vodné rastliny Stredozemného mora,“ mávol smerom k stolčeku, na ktorom bola kniha položená.

                „No, povedal by som, že je to fajn. Beriem to však ako nejaké ospravedlnenie, nie?“ skúsil. Možno sa trafil. Hermiona hovorila, že mu musel Cruciatus ublížiť.

                „Je to výborná kniha. Prečítal som ale len dve strany,“ sklonil hlavu. Nastalo ticho. Harry špekuloval, čo má hovoriť. Bol v tomto smere nepoužiteľný, ako vravieva Ginny. Nevie sa baviť normálne s nikým iným, než s Ronom, Hermionou alebo s ňou. A potreboval by sa vedieť baviť aj s niekým iným. S Čcho, napríklad.

                „Ide o ten Cruciatus, že?“ spýtal sa potichu. Neville naňho strelil pohľadom. Videl však vážnu tvár, žiadne posmešky, nič také. „Tak mi to povedz, Neville, som tvoj kamarát,“ vypustil a zadíval sa mu do očí. Neville zamrkal a pozrel znova do plameňov.

                „Cruciatus... tá kliatba zničila mojich rodičov,“ šepky z neho vyšlo. „Oni... jedna smrťožrútka ich mučila tak dlho, kým...“ hlas sa mu zadrhol. Harry čušal ako pena. Toto nečakal. „Sú u Munga. Liečitelia nevedia, čo s nimi. Už trinásť rokov. Oni...“ hlas mu prešiel do šepotu.

                „Moody ti to tým svojim predstavením pripomenul,“ pochopil Harry. Hovoril rovnako ticho. Pochopil aj to, že Neville sa bojí, aby ho nevysmial alebo niečo. „Mne to tiež pripomenul. Hlas mojej mamy, keď ju on zabil Avadou,“ zveril sa aj on. Pochopil, že sa musí zveriť.

                „Áno,“ prikývol Neville. Náhle sa zahanbil sám pred sebou. „Moji rodičia ale žijú, aj keď ich pripravila o rozum. Stále za nimi môžem chodiť, aj keď ma nepoznajú. Ale ty už nemáš za kým chodiť. Je mi to ľúto.“

                „To aj mne,“ prikývol a pozrel na Nevilla. „Počuj, Neville, kašlime na to. Minulosť sa zvrátiť nedá,“ päsťou ho jemne drgol do ramena tak, ako to videl spraviť Billa Charliemu.

                „No, to nedá, máš pravdu,“ povzdychol a slabo sa usmial. Pozrel na Harryho. „Nepovieš to nikomu, však? Nikto nevie, že moji rodičia sú tam...“

                „Nepoviem, sľubujem,“ mierne sa pousmial. Neville prikývol a znova sa zadíval do plameňov.

„Chcel by som sa pomstiť, ale nemám komu,“ krivo sa zaškľabil. Harry naňho pozrel. „Tá smrťožrútka, čo im to spravila, je v Azkabane.“

                „Aha, ale to je dobre,  nie?“

                „No je, ale ja by som ju rád chytil pod krk a stisol,“ vyprskol nenávistne a rukami spravil gesto škrtenia. Harry sa slabo pousmial. Vyzeralo to smiešne. A pritom tak odhodlane. Nepochyboval, že keby Neville mal možnosť, spravil by to.

                Sedeli v klubovni ešte chvíľu a rozprávali sa. A Harry vedel, že získal dobrého priateľa, s ktorým si zveril tajomstvo. Určite ho nezradí, určite sa mu nebude posmievať. V tú noc sa mu snívalo, ako Neville silno stíska hrdlo akejsi smrťožrútke bez tváre. A on tiež zvieral hrdlo. Len si presne nevedel vybaviť, komu to hrdlo vlastne stískal. Voldemort to však nebol, tým si bol istý.

------

                „Takže?“ spýtala sa Ginny po tom, ako zbehla kúsok pred jedenástou hodinou večernou zo svojej spálne dolu a našla tam sedieť Harryho. Klubovňa ešte zďaleka nebola vyprázdnená, ale Ron ani Hermiona pri Harrym neboli a on jej držal miesto v rohu miestnosti. Nenápadne mávla prútikom, aby ich nik nepočul.

                „Mali sme pravdu,“ stiahol obočie a díval sa jej do očí. Slabo sa uškrnula.

                „A ako to prebiehalo?“ provokačne natiahla.

                „Chceš to vážne vedieť?“ zamrkal. „Aby som ťa nepriviedol do rozpakov...“

                „Ty? S malým Harrym? To ani náhodou,“ odfrkla. „Prišlo to vzrušenie samé od seba?“

                Prišlo. Porozprával jej o tom, ako vzorne čakal v posteli za baldachýnom a striehol na reakcie svojho tela. Presne, ako vtedy večer v klubovni, sa malý Harry rozhodol zobudiť. Bez toho, aby nad niečím uvažoval. Bez časopisu. Sám od seba sa prebudil k životu. A potom samozrejme musel masturbovať. Jej vzrušenie jeho telo jednoznačne cítilo a bolo to preto, lebo neboli dva dni spolu. 

                „Takže tento bod máme potvrdený,“ prikývla Ginny a pozrela naňho. „No, aspoň sa vyhneme trápnym situáciám. Každopádne to ale vyzerá tak, že ak chceme fungovať úplne normálne, budeme sa musieť stretnúť každý deň. Alebo si značiť do kalendára, kedy sme sa objali,“ zaškľabila sa.

                „Niečo vymyslíme,“ stiahol obočie. „Len teraz je tu akútnejší problém...“

                „No jasne, ale kým sa to tu nevyprázdni, tak sa objať nemôžeme,“ mykla plecami. „A keby sme teraz odišli niekam preč, zrejme by to vyvolalo otázky. Tak si vybehni pre nejakú učebnicu a budeme sa tváriť, že sa učíme. Ty by si sa asi ani nemusel tváriť,“ významne dodala.

Zaškľabil sa na ňu, ale počúvol. Museli čakať skoro ďalšie dve hodiny, kým odišiel aj posledný Chrabromilčan. Medzitým si čítal Transfiguráciu a ich kolená sa dotýkali. Aspoň trocha to pomohlo. Keď ale osameli, v šere rohu sa objali.

------

                Čas na Rokforte sa posunul o čosi bližšie k udalosti, na ktorú sa všetci tešili aj napriek tomu, že bol zrušený metlobalový pohár. Vyučovanie, podľa Harryho, prebiehalo vcelku pokojne, až sa mu nechcelo veriť. Profesor Snape bol rovnako nepríjemný, ako v minulosti, ale ani mrknutím nenaznačil, že by sa na konci minulého roka niečo udialo. Čo hlavne Hermiona prijala s nadšením.

                Na Veštenie si spolu s Ronom a Nevillom vymysleli taký smrtonosný horoskop, že dostali od profesorky výbornú. Pri jeho vymýšľaní sa mimoriadne pobavili.

                Harry sa na jedno sobotňajšie popoludnie veľmi tešil, pretože chceli s Ginny vážne zmiznúť z Rokfortu. Keď Harry povedal o ich pláne Ronovi, bola na ňom vidieť závisť. Tiež by sa rád ako zviera preháňal po voľnej prírode, ale aj s elixírom svoje zviera nezachytil. Povedal aspoň, že zmizne niekde von, pokiaľ je ešte teplo, bude sa sústreďovať a poskytne Harrymu alibi. Hermione radšej nehovoril nič. Ginny povedala Lucy pravdu. Že chce s Harrym stráviť nejaký čas, aby sa v pokoji porozprávali. Ako priatelia. A Lucy jej verila.

                Preto sa hneď po obede v jednej učebni premenili na sokolov a vyleteli von. Pri vŕbe Harry použil rovnaký trik, aký minulý rok Remus so Snapom, aby zo Škriekajúcej búdy vyleteli spoločne. A bolo to úžasné. Nevzďaľovali sa príliš od hradu, aby sa náhodou nezamotali a našli cestu späť. Dívať sa na svet z vtáčej perspektívy bolo ešte lepšie, než z metly. Zrak mali mimoriadne vyvinutý, videli z tej výšky skoro tak dobre, akoby boli desať metrov nad zemou. Videli ľudí v Rokville, ako chodia po chodníkoch. Zbadali v neďalekom lese bežať srnku. Dokonca zazreli zajaca. Vedeli, že keby chceli, dokázali by zbadať hraboša, či myš.

                A zistili, že si svojím krikom, pískaním a škriekaním rozumejú. Pochopili, ktorý zvuk značí čo. Keď Harry pískol a volal Ginny bližšie k zemi, rozumela mu. A potom zapískala ona a vyzvala ho tým, aby skúsili vyletieť, čo najvyššie sa im dalo. A bolo to dosť vysoko, než vzduch zredol do tej miery, že sa im ťažko dýchalo. Potom sa vrátili naspäť.

                Harry zletel až k zemi, aby sa premenil na človeka a vzápätí na ocelota. Bol to neopísateľný pocit. Sokol  ocelota zbadal. O malú chvíľu už bežal vedľa neho menší ocelot, s ladnejšími pohybmi a jasnejšími farbami. Behali po lúke, zabehli do lesa. Naháňali sa a predbiehali. Potom si Harry ľahol k veľkému kameňu vysoko nad Rokville a díval sa dole. Aj ako šelma mal výborný zrak a ešte lepší čuch. Spokojne sa zvalil do trávy a keby sa ocelot dokázal usmievať, spravil by to práve v tej chvíli.

                Ibaže ona sa nechcela vyvaľovať v tráve. Chcela behať, jašiť sa, užívať si, pretože zrejme skoro podobnú príležitosť nebudú mať. Pribehla k nemu a chňapla ho za ucho. Nereagoval. S privretými očami ležal. A ona sa nevzdávala, chňapla ho aj druhý raz, potom mu zachytila papuľu a plesla ho nohou. Zavrčal a ona zasyčala. Znova zavrčal. A keby dokázal ocelot prevracať očami, spravil by to práve v tej chvíli.

Rezignovane si sadla do trávy vedľa neho a dívala sa dole, na Rokville. O malú chvíľu sa posadil aj on a priplazil sa k nej, aby do nej strčil svojou hlavou. Zavrčala a chcela ho zachytiť zubami, ale uhol. A znova do nej narazil hlavou. Vycerila naňho zuby a zasyčala, ale on sa nenechal zastrašiť a znova do nej štuchol. Tentoraz vyskočila a skočila naňho labami vpred, ale zdarne sa jej vyhol a jej laby pristáli na tráve. Štuchol do nej zboku a zhodil ju do trávy. Potom zachytil jej ucho a potiahol. Zahnala sa labou a podarilo sa jej ho ťapnúť. Než sa k nej otočil, skočila naňho a tentoraz mala viac šťastia. Oboma labami dopadla na jeho chrbát a on sa zvalil na chrbát. Skočila naňho, labami sa zaprela do jeho hrudníka a s vycerenými zubami naňho zasyčala. Cítila pod labami, ako pradie. Ešte raz vrkla a potom z neho zoskočila, aby si šla kúsok ďalej víťazoslávne sadnúť. V momente bol na nohách a dvoma skokmi si k nej ľahol. Olízal jej hlavu a ona si spokojne vedľa neho ľahla, hlavu položiac na jeho laby. A on tú svoju položil na jej krk.

                ------

                Ginny sa snažila premeniť svoju šálku na korytnačku. Vedela, že to bolo minulý rok na skúškach a skutočne sa snažila, aby jej korytnačka nemala ani modrý nádych a ani pokrčený pancier, ako Harryho. Lenže sa nedokázala sústrediť po tom úžasnom zážitku zo soboty. Usmiala sa.

                Ibaže v tom sa jej náhle zatmelo pred očami a bolo to také nečakané, že sa oprela rukami o stôl. A potom zbadala Moodyho, ako na ňu kričí. Niečo po nej dôrazne chce, k niečomu ju vyzýva. Nechápala, čo sa to deje. A okolo Moodyho boli akési decká, rozmazané, ale celkom zjavne Rokforťania podľa habitov.

                Ešte než riadne pochopila, čo sa to deje, zatočila sa jej hlava a ona sa zosunula na zem.

 

TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54