Ohnivá čaša 6.

                Hermiona pochopila to, čo jej vravel Sirius ohľadne animágstva, okamžite. A pochopila aj to, že ak sa skutočne rozhodne takýmto závažným spôsobom porušiť pravidlá a stať sa neregistrovaným animágom, bude to nesmierne ťažké. Nepodarí sa to komukoľvek, to by po svete behalo veľké množstvo animágov a ako dobre vedela, je ich naopak málo. Tých registrovaných. A o neregistrovaných to určite tiež platilo.

                Lákala ju tá predstava, to určite. Nebola taká nadšená, ako Ronald, ktorý okamžite začal ospevovať, akým zvieraťom sa stane a čo bude robiť. Aké možnosti bude mať. Bral to ako hotovú vec, že sa mu to podarí. Bola v tomto opatrnejšia. Harry s Ginny sa to učili už niekoľko mesiacov a zatiaľ sa im to nepodarilo. A možno sa im to nepodarí nikdy.

                Ale viac uvažovala nad tým, čo v to popoludnie povedala Ginny. Doteraz sa jej darilo zachytiť akési zviera so srsťou. Ibaže v to popoludnie prehlásila, že zachytila niečo, čo malo celkom určite perie a ju to potešilo, pretože sa mohla stať vtákom, po ktorom túžila.

                „Je to čudné,“ vypustila sediac na lúke vedľa Siriusa. Jej kamaráti sa jašili v povetrí, tentoraz aj s dvojčatami.

                „Myslíš to, čo vravela Ginny, než prišli dvojčatá,“ prikývol. Tiež nad tým špekuloval.

                „Iste. Neberúc v úvahu, že sa to učí rovnako dlho, ako Harry a jemu sa nepodarilo zachytiť nič, kým jej už dvakrát... prečo to bola vtedy srsť a teraz perie?“ zadívala sa naňho. Stiahol obočie.

                „Zrejme máš vytvorenú teóriu. Tak sem s ňou,“ vyzval ju. Hermiona pozrela do vzduchu, kde sa ozýval smiech. Prišlo jej z toho lietania zle.

                „Jej duša asi bojuje. Ten kúsok Harryho možno chce získať nadvládu a preto sa jej zjavilo niečo so srsťou, čo by mohlo byť Harryho zviera. A teraz niečo s perím, čo chce zrejme jej duša,“ zamračila sa. Prikývol.

                „Áno, aj ja si to vysvetľujem takto. Inak sa to asi chápať nedá. Ale aj tak... nikdy som nepochopil, prečo sa zo mňa stal pes a z Jamesa jeleň. Nie je to o tom, že chceme to ktoré zviera. Tá krysa určite nikdy nechcela byť krysou. Určite chcel byť niečím vznešenejším,“ znechutene sa otriasol. Hermiona sa naňho opatrne pozrela. Ale nerozbesnel sa tak, ako vtedy v tej búde. Usmial sa na ňu. „Vravím to preto, lebo Ginny túži byť vtákom. Ale o tom to nie je, chápeš?“

                „Jasne,“ prikývla samozrejme. Potom sa potichu zachichotala. So záujmom na ňu pozrel. „Možno to zviera nejako odzrkadľuje, čo sme v živote dokázali... v tom prípade by mohol byť z Rona slimák,“ chichotala sa ďalej. Sirius sa zaškľabil. Vedel o tej príhode. „Radšej mu to nepoviem. Chcel by byť medveďom... a bol by z neho slimák...“

                „Áno, tým som si istý,“ zasmial sa aj on a pozrel hore. „Ale aj tak... prečo je zo mňa pes? Som pes? Nikdy som sa nesprával ako pes,“ zamrmlal.

                „Ale pes je hravý a verný... a to ty si,“ jemne upozornila. Pozrel na ňu.

                „Vidíš, to mi nenapadlo,“ prikývol. „Si vážne veľmi bystrá... v tom prípade by si mohla byť sovou.“

                „A Ginny by mi vytrhala všetko perie,“ neprestávala sa chichotať, aj keď sa pýrila. „Ron by mohol byť psom,“ zamyslene skonštatovala. „Je hravý a verný,“ pozrela hore. Bavil sa skoro stále a o vernosti nepochybovala. Sirius sa na ňu díval kútikom oka. A usmial sa. „Podľa mňa animágova forma vyplýva z toho, akými sme vo svojom vnútri. Ty si verný a hravý. Krysa bola zradcovská. A Harryho otec... no, možno to odzrkadľuje to, že bol... akoby som to povedala. Než sa dal dohromady s Harryho matkou, tak bol asi veľmi prelietavým, nie? Akoby bol stále... v ruji...“ zapýrila sa.

                A Sirius sa rozosmial, ako už dávno nie. Áno, to by zodpovedalo. Bol v ruji dlhé roky. A keď sa učili byť animágmi, tak bol v extrémnej ruji. Zvíjal sa na zemi od smiechu. Dívala sa naňho podozrievavo.

                „Rozlúštila si to,“ neprestával sa smiať. „Tak by to mohlo byť, to vážne. Bol v ruji skoro stále. Akurát nechápem, prečo sa zo mňa tiež nestal nejaký kanec,“ chechtal sa. Opatrne sa usmiala.

                „Pretože pes prevládol,“ preniesla pohľad hore. „V tom prípade by z Harryho mohlo byť nejaké odvážne zviera. A z Ginny zase veselé. Ibaže sú ich duše prepletené a zrejme z toho vzíde niečo nezvyčajné. Ak sa im to napokon podarí. Ale skôr im, ako mne alebo Ronovi...“

------

                „Smiem prosiť, mademoiselle?“ Fred podával ruku Georgeovi.

                „Oui, mon cheri,“ George spravil pukerlík.

                Harry nevedel odkiaľ, ale Artur zohnal kazetu s valčíkmi. A tú chceli púšťať. A Molly stále trvala na tom, že chlapcov tancovať naučí. Nestačilo, že ovládali tie kroky už celkom obstojne, aj keď sa s Ronom v obývačke stále zrážali, keď trénovali. Teraz sa rozhodla, že to proste budú robiť v pároch.

                A pán Weasley niekde zmizol. Ďalší zradca.

                „Fred, George, je to vážne, tak sa prestaňte naťahovať,“ upozornila ich matka. „Pozrite na Siriusa a Hermionu. Ukážu vám základný postoj. Ronald, chyť ma. Netvár sa...“ zamračila sa na syna. „Ginny, ty sa prestaň poškľabovať a venuj sa Harrymu. Správne. Chytiť dievča za pás, hlavu hore. George, ale už aj toho nechajte, inak si ma neprajte. Sirius, prosím...“

                Sirius zapol magnetofón a spolu s Hermionou im ukázali, ako sa tancuje čarodejnícky valčík. Hermione sa to ohromne pozdávalo. Vždy rada tancovala, aj keď by to nikdy nahlas nepovedala. A čarodejnícky valčík bol ešte lepší, než muklovský. S úsmevom sa nechala viesť, zdvíhať a otáčať. Len Ginny vedela, že ju nadchádzajúci ples veľmi láka. Teší sa naň, ak sa teda nájde niekto, kto by ju pozval. Dúfala, že ju napokon niekto pozve a ona si ho užije. A čo by sa dialo ďalej, nad tým radšej neuvažovala. Neodvažovala sa nad tým uvažovať.

                Ron sa na ňu díval. Harry sa chystal ju pozvať na ples, ak by mu to nevyšlo s Čcho. Stále netušil, či by sa mal prinútiť ju pozvať. Bola to ale Hermiona. Bolo by to divné. Zvláštne mu však vadila predstava, že by ju pozval Harry. Alebo niekto iný. Ak by sa napokon niekto našiel, kto by to spravil, čomu neveril. Bola to predsa len Hermiona. Zvláštnejšia bola naopak predstava, že by on pozval kohokoľvek. Musel by tancovať, musel by sa venovať dievčaťu a to sa mu nechcelo.

                „Výborne!“ zvolala Molly. „Ďakujem,“ usmiala sa na Siriusa a pýriacu Hermionu. „Dobre, videli ste, ako sa to robí. Hermiona, zlato, môžeš sa ujať Ronalda?“

                „Čo má spraviť?“ vyprskol.

                „Venovať sa ti. Skúšať s tebou tancovať, Ron,“ mama sa naňho starostlivo pozrela. Čomu ten chlapec nerozumel. „Vy dvaja pokoj,“ pozrela na dvojčatá, ktoré zapískli a súhlasne zavyli. Hermiona opatrne podišla k Ronovi.

                „Tak teda... videl si postoj, tak poďme na to.“

                „Na čo?“

                „Na tanec.“

                „Je to choré,“ zamračil sa a kútikom oka pozrel na Harryho, ktorého Ginny upravovala do základnej pozície.

                „Môžeš tancovať s matkou, ak sa ti to so mnou zdá protivné,“ zasyčala naňho potichu.

                „Nie, to nie,“ zavrtel hlavou a opatrne položil ruku na jej pás. Pozrel na ňu. Bola možno červenšia než on. „Nie protivné, len čudné, vieš?“

                „Tak keď nie protivné, tak tú čudnosť skús prekusnúť,“ radila mu. Tiež pozrela na Harryho a Ginny, ktorí už skúšali prvé kroky. „Alebo môžeš tancovať s Ginny, ale tá by ti to osladila ešte viac, než mama,“ zaškľabila sa.

                Štval ju. Dobre, chápala, že chlapci nemusia brať tancovanie tak pozitívne, ako dievčatá a hlavne, keď majú len štrnásť, ale obaja si musia uvedomiť, že ples proste bude, jednoducho naň pôjdu a tancovať budú musieť. Teda, mali by, keď už tam budú. A Harry vyzeral, že by sa cez to mohol preniesť. Celkom mu to šlo.

                „Tak fajn,“ odvrkol len preto, lebo sa naňho mama uprene zadívala od dvojčiat, ktoré musela od seba trhať, pretože sa pri pokusoch o tanec takmer pobili. Zrejme zabudli, kto je slečna a kto mon cheri.

                Mala chuť ho niekoľkokrát tresnúť silno po hlave. Nielenže sa tváril, že bude dáviť večeru, ale jej aj šliapal po nohách. Síce sa ospravedlňoval a ona prevracala oči, ale aj tak sa to opakovalo.

                „Nie, Ronald, zle,“ zúfalo sa naňho dívala matka. „Pozri na Harryho, celkom mu to ide...“

                „No tak sa to ja nikdy nenaučím, no,“ zaprskal podráždene. Hermiona sa tvárila, akoby bol snáď nejaká kopa hnoja, ktorú musí ľutovať. „Aj tak na ten ples nepôjdem a tancovať nebudem...“

                „Ronald!“ zvolala za ním mama, ale zmizol na schodoch. Potom pozrela na Hermionu. „Asi som to čakala,“ nešťastne vypustila. „Mohlo mi napadnúť, že niektorý to vzdá,“ pozrela na dvojčatá, ktoré sa upokojili a na Harryho, ktorý opatrne prešľapoval a učil sa, ako neprivodiť partnerke zranenie. „No ale, vyzerá to, že zo štyroch to vzdal len jeden a to je úspech,“ povzdychla.

------

                „Ron je hlupák,“ zavrčala Ginny, keď tú noc prišla za Harrym do izby. Hermiona to chápala. Vedela, že potrebujú byť spolu, a aj keď to bolo všetko nevinné, nepozdávala sa jej predstava, že by mala byť pri nich, keď sa objímajú a rozprávajú. Zrejme oveľa dôvernejšie, než by sa dokázali rozprávať dve najlepšie priateľky.

                „Prečo?“ spýtal sa a zdvihol automaticky ruku. Spokojne privrela oči, keď ju zovrel. Úľava prichádzala tak náhle, akoby si chlipla teplého čaju a ten jej zohrieval vnútornosti. No potom sa zamračila.

                „Pretože je,“ prehlásila.

                „Aha,“ prikývol s prevrátením očí. Jej logika ho občas dokázala šokovať.

                „A je mi to jedno. Nech sa nenaučí tancovať, nech na ten ples nejde, nech niekde ostane sedieť, ako kopa nešťastia a nech sa díva, ako si to Hermiona užije,“ zaškľabila sa. Spozornel.

                „Ona si to užije?“

                „Keď ju niekto pozve, rozhodne si to užije,“ zdvihla pohľad k jeho tvári. „Teší sa na ten ples.“

                „No, chcel som ju pozvať ja,“ prezradil. Prekvapene zamrkala. „Ron povedal, že to nespraví. A ja predpokladám, že ak sa prinútim pozvať Čcho, tak odmietne. No a tak som povedal, že ju pozvem ja, keď on nechce.“

                „Aha,“ nasilu sa uchechtla. „Berieš ju, ako poslednú možnosť. Ako záruku, že s tebou niekto napokon pôjde, keď skúsiš všetky svoje možnosti. Och, pardon! Ty máš len jedinú možnosť. Slečnu Changovú...“

                „Sama ma nútiš, aby som s ňou začal chodiť. Čo sa ti zase nepáči?“ dotknuto reagoval na jej iróniu.

                „Áno, začni s ňou chodiť, prosím. Hneď zajtra,“ vyprskla nahnevane. „Neber ale Hermionu ako svoju poistku. Akoby niekoho, kto s tebou na ten ples pôjde len preto, lebo si myslíš, že jej tým spravíš láskavosť.“

                „Tak to ale nie je,“ ohradil sa dotknuto.

                „Vážne nie?“ povytiahla obočie. Díval sa jej do tváre.

                „Nie, ja som len myslel, že keď nie Čcho, tak ona...“ zamračil sa. „Láskavosť by som spravil sebe, vieš?“

                „Jasne. Pretože nechceš ani skúšať pozvať niekoho iného,“ povzdychla. „Nechaj ale Hermionu tak. Nepozývaj ju len preto, lebo nebudeš mať inú možnosť. To potom radšej seď zadubene niekde v rohu s Ronom. Daj jej priestor, aby ju pozval niekto, s kým by si mohla aj niečo užiť, dobre? Ona v tej dobe pätnásť bude mať,“ zaškľabila sa. A on sa zapýril. Pochopil jej poznámku.

                „Aj tak asi na ten ples nepôjdem. A keď pôjdem, tancovať nebudem. Takže partnerku mať nebudem musieť. Tancovanie je totiž sprostosť,“ vyprskol.

                „Prečo? Veď ti to ide. Ešte pár večerov, aby si si stále necivel na nohy, ale aby si pozeral partnerke do očí a bude to celkom fajn.“

                „Nebudem sa ani zúčastňovať tých večerov,“ pevne prehlásil.

                „A prečo?“

                „Pretože...“ mykol plecami. Jeho logika bola tiež niekedy úžasná.

                „Aha, no dobre,“ mykla plecami a nechala ho tak. Pár minút bol ticho. Len po ňom pozerala kútikom oka.

                „Zo solidarity k Ronovi,“ napokon priznal.

                „Myslela som si,“ krivo sa zaškľabila.

                „No a... koho chce Hermiona, aby ju pozval?“ spýtal sa zvedavo.

                „O to sa nestaraj.“

                „Vážne existuje niekto, kto sa jej páči?“ prekvapilo ho to. Pohoršene sa naňho pozrela.

                „A prečo by nemohol?“

                „Mohol, samozrejme, že mohol. Len, že nič nepovedala...“

                „Vám?“ uchechtla sa. „No to by si dala...“

                „Sme kamaráti.“

                „Ste chlapci.“

                „No a?“

                „Hovoril si jej o slečne Changovej?“

                „Nie.“

                „A hovoril si o nej Ronovi?“

                „Áno.“

                „A uvedomuješ si, aký je medzi vami rozdiel, Harry. Že áno?“ provokačne natiahla. Prikývol. „Tak už chápeš, prečo potrebuje kontakt s niekým iným, okrem vás, nie?“ nevinne sa pousmiala.

------

                Molly napokon kurzy tancovania vzdala. Nemalo to zmysel. Ron sa nenechal presvedčiť, aj  keď mu dohovárala. Zaťal sa a tvrdil, že ho ples nezaujíma ani v najmenšom. Dvojčatám to síce šlo a určite by sa zdokonalili, každý jej pokus však skončil ich naťahovaním, doberaním a žartovaním a vždy sa s nimi pohádala. No a Harry zo solidarity odmietol jej snahu o pokračovanie individuálneho kurzu. Napokon jej až Artur dohovoril, aby nechala deti tak. Ako sa bude blížiť ples, sami podľa jeho názoru vyhľadajú Ginny alebo Hermionu, aby ich doučili, aby si nespravili hanbu pred partnerkami.

                „Neviem, načo mi kupovala slávnostný habit, keď na ples nepôjdem,“ frflal Ron v Harryho izbe. Práve si vykladal nákup zo Šikmej. Včera prišli domov Charlie s Billom a dnes absolvovali návštevu v Šikmej, kde sa museli v Deravom kotlíku naobedovať, pretože toho mali na starosti veľa.

                „A ja zase neviem, prečo si si vybojoval normálny slávnostný habit pred tým hnedým hnusom, na ktorý siahla ako na prvý, keď na ples ísť nechceš,“ zaškľabil sa naňho Harry. Molly chcela ušetriť a vybrala Ronovi habit s neuveriteľným množstvom čipiek a Ron doslova škemral u Billa, aby mu požičal galeóny na síce drahší, ale krajší habit. Doma mu potom z leprechauna odsypal niekoľko útrpne zarobených galeónov.

                „No... keby náhodou. Veď vieš,“ mávol rukou. Harry vytiahol svoj habit. Popravde mu musela Molly s výberom pomôcť, pretože ani netušil, že nejaké slávnostné habity existujú. „Ten je super,“ uškrnul sa Ron. „Čcho sa za teba nebude hanbiť,“ natiahol s úškľabkom. Prial si, aby šiel s Čcho. Aby nepozval Hermionu.

                „No to každopádne,“ prevrátil oči. „Aj tak ju nikdy nepozvem. Nenájdem odvahu.“

                „Si Chrabromilčan,“ pripomenul mu. To bolo v túto chvíľu a vo chvíli, kedy by mal pozývať Čcho, zrejme jedno.

                „Ju zaujímajú starší,“ mávol rukou, keď položil habit na posteľ. Zadíval sa na Rona. „Keď prídeme na Rokfort, budem sa musieť porozhliadnuť po nejakej inej. Ak mi napadne tá šialenosť pozvať niekoho, tak by som si mohol pozrieť, aké mám možnosti.“

                „Obmedzené,“ uchechtol sa Ron. „Ale vážne, Harry. Chceš niekoho pozvať? Ak teda nebudeme myslieť na Čcho. Vieš, čo potom dievča bude očakávať? Bozkávanie a tak...“ stiahol obočie.

                „Jasne,“ prikývol zamyslene. „To je logické. Pozveš dievča a ono to bude brať ako rande. A na rande sa také veci očakávajú. Keby šlo o Čcho a ja by som bol niekto odvážnejší, tak si viem predstaviť bozkávanie. Alebo teda, možno... Ale predstaviť si to viem, to fakt,“ prehlásil presvedčivo. „Alebo sa môžeme dohodnúť, že pôjdeme len ako priatelia, hoci asi neexistuje dievča, ktoré by šlo a neočakávalo niečo viac.“

                „Hlavne, keď si Harry Potter,“ upozornil. Harry prikývol.

                „My chlapci to máme veľmi ťažké,“ povzdychol a sadol si.

                „Všetko je také komplikované...“

------

                Harry sedel na záhrade vedľa Rona a Hermiony a spokojne odfukoval. Bol prejedený k prasknutiu. Už znova sa totiž oslavovali trojité narodeniny, tentoraz aj za prítomnosti Charlieho a Billa. A Hermiony. Díval sa na to, ako Bill o niečom diskutuje so Siriusom, na ktorého kolenách ležal Krivolab, a svojím otcom. Ako sa Charlie spolu s Ginny a dvojčatami na niečom smejú. Zrejme z neho znova ťahali informácie ohľadom drakov, ktorí by sa mali objaviť na pozemkoch Rokfortu niekedy, Merlin vie kedy. A ako sa Molly rozpráva s Percym. S ním sa v dome rozprávala už vlastne len ona.

                „Je to fajn, vedel by som si takýto život predstaviť do smrti,“ zabručal a ľahol si do trávy. „Som sa prežral...“

                „Tiež tak, Harry. A ešte raz... ďakujem za ten darček, ale nemal si,“ usmial sa Ron.

                „Nedostaneš nič ale ani na Vianoce a ani na narodeniny,“ upozornil ho.

                „Je mi to jasné,“ prikývol a s posvätnou úctou sa díval na dres Viktora Kruma, ktorý by mal mať oblečený na finálovom zápase. Alebo možno niečo podobné, každopádne to bol bulharský dres s jeho menom na chrbte. Keď to Harry v Šikmej zbadal, bol zvedavý. Predral sa do obchodu s metlobalovými doplnkami a prvý raz v živote zneužil to, že je Harry Potter. Bolo tam totiž neskutočne natrieskané, pretože sa predávali tieto dresy a bol ich len obmedzený počet. Ako mu Sirius neskôr vysvetlil, dresy boli začarované ochranným kúzlom, aby sa nedali replikovať. A boli neuveriteľne drahé. Ibaže v momente, ako zbadal zelený írsky dres Moranovej s číslom päť, povedal si, že ho bude mať za každú cenu, predral sa vpred a nechal sa spoznať majiteľom obchodu. Bol o riadnu hromádku galeónov ľahší, ale Ginny dostala poriadny darček k narodeninám a Ron tiež. Síce nie k narodeninám, ale vedel, ako zbožňuje Kruma.

                „Aj ja ti chcem poďakovať, Harry,“ ozvala sa Hermiona. Keď mohol venovať darček Ronovi, ktorý bude mať narodeniny až v marci, prečo by nemohol venovať niečo aj Hermione, ktorá ich bude mať v septembri? A tak, keď videl peknú súpravu bŕk vo vyrezávanej škatuľke, neváhal. Predavač mu začal hovoriť niečo o tom, z akých vzácnych exotických vtákov sú oné brká vyrobené, ako dlho vydržia, ako s nimi bude spokojný, a že zrejme do konca života nebude potrebovať iné, mávol nad tým rukou. Prišlo mu to ako vhodný darček pre Hermionu. A ona si ich s láskou prezerala, opatrne skúšajúc, ako sa jej s nimi bude písať. Ak sa niekedy rozhodne s nimi písať.

                „V pohode, pätnásť budeš mať za mesiac,“ zabručal.

                „Fakt. Ty budeš mať pätnásť,“ Ron sa na ňu pozrel. „Ale to si už stará...“

                „Ďakujem, Ronald. Neskutočne ma teší tvoje pozitívne ohodnotenie môjho veku,“ zaprskala podráždene a postavila sa, aby odišla.

                „Tak som to nemyslel,“ nešťastne sa na ňu díval. Potom pozrel na Harryho. „Čo jej preletelo cez nos?“

                „Sirius vravel, že sa ženám nemá spomínať ich vek.“

                „Ona nie je žena, je to dievča,“ zaškľabil sa. „A nech sa hnevá, jej problém. Má pätnásť, je stará a hotovo...“ pohľadom sa vrátil k dresu a jeho pohľad znežnel. „Všetci puknú od závisti, keď ma v tomto uvidia...“

------

                Harry ležal o čosi neskôr vo svojej posteli. Stále mal pocit prejedenia. Hoci už prešla dlhá doba od chvíle, ako zjedol svoj posledný zákusok, stále mal pocit plného žalúdka. A bolo mu dobre.

                „Ahoj,“ šepla Ginny do tmy. Okamžite sedel, keď sa rozsvietilo a mrmlala zaklínadlo. „Chcela som sa ti ešte raz poďakovať,“ usmiala sa. Mala na sebe Moranovej dres, keď sa posadila vedľa neho, objala ho okolo krku a pobozkala ho na pery. „Tak ďakujem.“

                „Nemáš za čo,“ usmial sa. „Mala by si ho mať na sebe? Ron vyzerá, že si ho nechá zarámovať.“

                „Ron je prasa, zašpinil by ho. Ja nie,“ uškrnula sa. Potom zamrkala. „Ja viem, že si už darčeky dostal, ale tak mi napadlo, že by som ti mohla ešte niečo dať, keď som od teba dostala Moranovú...“

                „Už si mi predsa dala darček...“ Bola to pravda. Nielenže dostal darčeky na oficiálne narodeniny, dnes dostal dodatočne darček od nej a Hermiony v spolupráci so Siriusom. Hromadu nových handier, vraj aby sa páčil babám. Ktovie načo, keď bude celý rok v školskej uniforme, ale nesťažoval si. No a áno, dostal aj tri nové uniformy, pretože vyrástol o tých desať centimetrov, ako pripomínala Molly.

                „Ja viem, ale ešte mi niečo napadlo...“ usmiala sa a podávala mu malú krabičku. Prekvapene zamrkal.

                Ibaže keď krabičku otvoril a ona sa začala pochechtávať, jednoducho ju musel schytiť, zvaliť na posteľ a štekliť.

                „Tak muklovský meter, Gingin? Vážne, fakt?“

                Mučil ju šteklením dlhú chvíľu a ona sa zvíjala. Bol silnejší, nemala šancu. Až keď mu prisahala pri Merlinovi, že si z neho aspoň týždeň nevystrelí, prestal ju štekliť. Zadýchane si zotierala slzy smiechu z očí.

                „Ja som sa už meral, vieš?“ priznal po chvíli a hodil jej meter do rúk. „A som spokojný, aby si vedela. Na to, že nikdy nebudem veľmi vysoký... som spokojný,“ významne nadvihol obočie s úmyslom dostať ju do rozpakov.

                „Si spokojný? Harry, ale ty si nikdy nebol príliš náročný,“ uchechtla sa znova. Zamračil sa.

                „Niečo si len pred chvíľou sľúbila,“ pripomenul jej. Ospravedlňujúco ho pohladila po líci.

                „To hej, ale neviem odolať, prepáč,“ vydýchla stále bojujúc so smiechom. „Len, či si pri meraní nepoužil meter dvojčiat. Vieš, ten čo vždy pár centimetrov pridá,“ povedala vážne.

                „Oni také niečo vyrobili?“ zvraštil obočie. A ona sa znova zachichotala.

                „Harry, ty si niekedy tak úžasne naivný, že nestrieľať si z teba by bol hriech,“ chichotala sa. Zavrtel hlavou a mávol nad ňou rukou. „Tak prepáč!“ ospravedlnila sa a silno ho objala. Pritisol si ju k sebe.

                „Ty, Ginny.“

                „Hm?“ nepúšťala sa ho.

                „Ja neviem, ale asi by si už mala začať nosiť podprsenku. Niečo malé ma popichalo do hrudníka... au!“ rehotal sa tentoraz on.

------

                Ibaže všetko krásne zrejme raz skončí. A v jeho prípade to platilo dvojnásobne. Ako si mohol myslieť, že bude žiť bez problémov aspoň pár mesiacov? Je naivný, to vskutku.

                Posadil sa na posteli a tlačil si dlaňou jazvu, ktorá ho neznesiteľne pálila, až mu slzili oči. A pred oči sa mu vracal ten sen. Starý mukel, Peter Pettigrew, Nagini, zelený záblesk a niečo, čo zrejme bolo lordom Voldemortom. Snažil sa spomenúť si, ibaže čím viac sa snažil, tým viac ho pálila jazva. Niekoho zavraždili, vo sne zamordovali starého mukla a chystali sa zabiť aj jeho. Super program na leto.

                Sirius. Musí sa mu zveriť. To bolo prvé, čo mu napadlo, keď potlačil pálenie do tej miery, že mohol začať uvažovať. Vyhrabal sa von z izby a schádzal po schodoch.

                „Ginny! Už som ti pripravila elixír!“ Začul Mollin výkrik. „Je ti už lepšie?“

                Okamžite sa náhlil dole. Pred obývacou miestnosťou zastal. Molly stála v chodbičke, kde bola kúpeľňa a toaleta.

                „Čo sa stalo?“ zvraštil obočie, čo spôsobilo, že ho jazva rozpálila ešte viac.

                „Chúďa malé, zrejme to včera prehnala s maškrtami. Zbehla z izby a začala zvracať. Zvracia už asi dvadsať minút...“

                „Nemyslím, že by Harry nutne potreboval vedieť práve toto...“

                Zo záchoda vykukla Ginnina bledá tvár. Veľmi bledá tvár. Pod očami mala kruhy a pehy sa zdali ešte tmavšie. Jej pohľad bol zastretý, keď pozrela do Harryho tváre. Jeho oči boli zvraštené, akoby bojoval proti nepríjemným pocitom. Zamračila sa a on prekvapene stuhol. Muselo to spolu súvisieť.

                „A ty, zlatko, tiež nevyzeráš dobre,“ Molly naňho pozrela a podávala dcére elixír.

                „Mne nič nie je, vážne,“ usmial sa nasilu.

                „No neviem,“ neverila. „Každopádne pôjdem pripraviť ešte nejaké elixíry. Všetci sme sa včera prejedli. Ak bude ešte niekto chorý, pouvažujem nad zrušením toho zajtrajšieho metlobalu...“

                „To nie,“ zvraštil obočie a okamžite si pritisol dlaň na čelo. Ginny naplo. Mamka odišla do kuchyne. „Ginny...“

                „Prepáč, ale budem zvracať,“ zatresla za sebou dvere a on počul zvuky dávenia.

                O čosi neskôr sedel v kuchyni a pchal do seba raňajky len preto, aby Molly presvedčil, že mu nie je zle. Sirius naňho podozrievavo hľadel.

                „Dobré ráno,“ pozdravila Hermiona.

                „Zlatko, tebe nie je zle?“ spýtala sa Molly miesto pozdravu.

                „Nie, prečo?“ posadila sa vedľa Harryho. Prekvapene nadvihla obočie, keď zbadala jeho útrpný výraz a zaslzené oči. Pálilo to. Prechádzalo to síce, ale pálilo to a on sa s nimi o tom nemohol porozprávať, pretože tam bola Molly a naopak, nebola tam Ginny. A mal pocit, že pokým ho bude páliť jazva, Ginny ani nepríde.

                „Musím ísť von,“ šepol a doslova utiekol z domu. Zbehol k jazierku, nabral studenú vodu a tú si prikladal na jazvu. Pomohlo to, ale len trocha.

                „Čo je, Harry?“ pribehol k nemu Sirius.

                „Páli ma jazva. Mal som sen. A myslím, že to vplýva aj na Ginny...“

------

                „Toto tiež nie je práve príjemný zážitok,“ zašomrala Ginny. Hermiona odtiahla Rona na lúku, kde skúšali animága len preto, aby to Harry so Siriusom a s Ginny prebrali. Po tom, čo užila elixír, sa jej uľavilo. Molly, keď zistila, že to s maškrtami prehnala len Ginny, upokojila sa. V tom slova zmysle, že nebolo zle viacerým, čiže sa nejednalo o epidémiu, ale len o ojedinelý stav. A dcére sa napokon polepšilo.

                Harryho ale pálila jazva skoro celý deň. Na to elixír nepoznali.

                „Už je to ale lepšie,“ Harry zvieral jej ruku vo svojej a cítil, že pálenie ustupuje.

                „Určite to spolu súvisí,“ skonštatoval Sirius sediac vedľa nich a dívajúc sa na ich spojené ruky. Aj dementorom sa týmto spôsobom bránili.

                „Naposledy ma jazva pálila v prvom ročníku. V Zakázanom lese. Keď sa on z Quirellovej hlavy kŕmil krvou jednorožca. Bol blízko,“ pozrel na nich.

                „Nemyslím, že by bol Tom niekde tu,“ zavrtela hlavou Ginny.

                „To dúfam.“

                „Neviem síce, ako fungujú jazvy tohto typu, respektíve práve tvoja jazva, Harry, bolo to ale tým snom. Snívalo sa ti o ňom. Červochvost je s ním. Myslím, že to bol skutočný sen.“

                „Zabili, zabíjajú a budú zabíjať,“ zaškľabil sa. „A ja som v ich zozname.“

                „V tom si už od narodenia, Harry, tak sa nerozčuľuj,“ prskla Ginny.

                „No to áno, ale teraz je to reálnejšie, vieš?“

                „Viem, cítila som to,“ zaškľabila sa naňho.

                „Každopádne o tom informujeme Dumbledora. Nech niečo vymyslí...“

                „Nevymyslí nič,“ odfrkol Harry a pozrel na Siriusa. „No nedívaj sa. Čo by mohol vymyslieť? Vieme, že toto nie je štandardná situácia, ktorú vyrieši mávnutím prútika. Môže uvažovať, špekulovať, predpokladať... ale nevymyslí nič.“

                „Správne,“ prikývla Ginny. Harry na ňu pozrel. Bude to takto cítiť, keď ho bude páliť jazva? Zrejme áno. Bude jej zle a bude zvracať.

                „Odteraz budeš pri sebe nosiť elixír,“ navrhol. „Nemôže ti byť zle zakaždým, keď mňa začne páliť jazva. Pretože asi začne. Nebudeš z toho zvracať. Keď budeš cítiť, že ti je nevoľno, vypiješ ho. A potom sa nájdeme. A mňa prestane páliť jazva. Už teraz mi je lepšie,“ usmial sa a preplietol si prsty s jej drobnými. Opätovala mu smutný úsmev.

                „Tak a hotovo,“ Sirius plesol dlaňami. „Problém pálenia jazvy... vyriešený. Tento bod si môžeme odškrtnúť,“ vypustil sarkasticky.

                „Sirius...“

                „Ja viem, Harry. Ale štve ma to. Nielen to, čo to robí s oboma. Ale že sa to vôbec deje, vieš? Musíme toho pangharta zastaviť. Musíme zistiť, kde je tá krysa aj s ním. A musíme ho konečne zabiť...“

                „A to bude tvoj zoznam, ktorý si budeš odškrtávať?“ natiahla Ginny.

                „Nebuď rýpavá, Ginevra,“ zamračil sa na ňu Sirius dotknuto.

                „Nevrav mi Ginevra, ty chlpáč,“ zamračila sa aj ona.

                A Harry sa rozosmial. A smial sa s chuťou. Toto potreboval. Tí dvaja po sebe dotknuto zazerali, ale potom sa rozosmiali aj oni.

------

                Harry bol informovaný o tom čo sa bude diať, ako sa to bude diať a aj prečo sa to bude tak diať. Napriek tomu len neochotne vyliezal z postele, keď ho mamka Weasleyová budila uprostred noci. S potešením zistil, že po páliacej jazve už niet ani pamiatky. A trocha pookrial, keď si uvedomil, kam vlastne pôjdu.

                Napriek tomu výdatne vyzivoval, keď sa všetci schádzali v kuchyni. Takmer všetci, Bill s Charliem a Percym sa na Svetový pohár premiestnia, kým oni sa budú musieť premiestniť prenášadlom. Dvojčatá vrčali na nespravodlivosť celého sveta, keď museli prejsť niekoľko kilometrov k prenášadlu na Lasičiu hlavu. Kopec vysoko nad Vydrákom, ako mu prezradil Ron. Nikdy tam nebol, ale bol to jediný orientačný bod široko ďaleko.

                Hermiona fučala a držala sa za bok, keď vystupovali do kopca. Dvojčatá už znova nadávali a Ginny sa na nich pochechtávala. Keď vyšli až hore a snažili sa nájsť oné prenášadlo, zavolal na nich jeden človek. Amos Diggory, ako prezradil Artur. Bol tam so synom, Cedrikom, ktorý Harryho minulý rok porazil v metlobale, respektíve vyhral, pretože Harryho napadli dementori. Pokým za túto prehru ho dvojčatá nepozdravili, Harry si všimol, že dievčatá ho pozdravili celkom ochotne. Amos sa rozplýval pri zoznámení s Harrym, ale nezabudol pripomenúť, že ho jeho syn porazil v metlobale.

                „Fajn tričká,“ okomentoval Cedrik Ronov a Ginnin dres. „Ale bolo ich len pár. Kde ste sa k nim dostali?“

                „To vieš, niekto má šťastie pri metlobale a niekto vie zháňať tričká,“ zavrčali dvojčatá. Ron, ani nevedel presne prečo, ale odmietal odpovedať.

                „Keď máš za kamaráta Harryho Pottera, zoženieš čokoľvek budeš chcieť,“ usmiala sa Ginny. Hermiona sa pýrila a Harry zamrkal. Ron vyzeral, že sa pozvracia.

                „Harryho Pottera,“ prikývol Cedric a prebodol ho pohľadom. Harry sa krivo pousmial. „Tak to potom áno.“

                „Mládež, už budeme musieť ísť!“ zvolal na nich Artur.

                Harry zhodnotil prenášanie ako ďalšiu činnosť, ktorá sa mu vôbec nepáči. Po nie príliš vábnom dopade, keď ho Ron zvalil na zem, si siahol na brucho, či mu tam pupok vôbec ostal. Ostal.

                „Ó, keď máš za kamaráta Harryho Pottera,“ natiahol šepky Harry Ginny. „Čo to malo znamenať?“

                „Ja neviem,“ mykla plecami. „Zdá sa mi milý, trocha som spanikárila,“ zapýrila sa.

                „Je to fešák,“ šepla Hermiona. Ginny na ňu pozrela. Obe sa zahihňali.

                „Úžasné,“ zaprskal namosúrene a pribrzdil, aby ho Ron dobehol. Potom sa od nich Diggoryovci odtrhli a oni pokračovali k nejakému domcu, kde zaplatili, vyfasovali mapu a potom sa dívali, ako nebohého mukla opravujú kúzlom zabudnutia. Harry si siahol na hlavu. Toto kúzlo asi inkasovať v živote nechcel.

                Keď prekročili hlavnú bránu na rozľahlú lúku, všade kam Harry v tom šere dovidel, týčili sa všakovaké stany. S úžasom si ich prezeral, pokým ich Artur viedol na im vyhradené miesto. Napokon ho našli tesne pri lese, za ktorým mal byť štadión. Výborné miesto, ako zhodnotil Artur. Dajakým záhadným spôsobom sa jemu a Hermione podarilo postaviť dva stany. Dievčenský a chlapčenský. Ibaže netušil, ako sa tam chcú pomestiť. A potom pochopil, aké úžasné kúzla sú, pokiaľ sa niekto nerozhodne vrhať na vás zabúdacie zaklínadlo.

                Artur sa rozhodol, že keď sa majú tváriť aspoň trocha muklovsky, musia robiť všetko muklovsky a tak poslal deti pre vodu.

                „Idem s nimi, tatko,“ ohlásila sa Ginny. Artur sa nadýchol. „Uvedom si, že sú to čarodejníci s nie príliš veľkým rozhľadom o čarodejnom svete... a Ron. Zablúdia alebo sa im stane niečo horšie. Aj s Ronom. A okrem toho, chcela by som vidieť všetky tie stany,“ škemrala. A Artur ju pustil.

                Neponáhľali sa príliš pre vodu. Postupovali pomaly a kochali sa. Malo tu byť takmer stotisíc čarodejníkov z každého kúta sveta. Neuveriteľné množstvo čarodejníkov, až sa Harry zahanbil, pretože mu doteraz akosi nenapadlo, že čarodejníci existujú aj mimo Anglicko.

                „Toto budú asi Íri,“ zamrmlala Hermiona, keď sa dostali medzi stany pokryté ďatelinou.

                „Celkom jednoznačne,“ prikývol Harry.

                „Harry! Ron! Hermiona!“ Začuli výkrik a keď zaregistrovali, odkiaľ sa niesol, zbadali spolužiakov Seamusa a Deana.

                „Ginny, pre Merlina, ty si naša šampiónka,“ rozplýval sa Seamus dívajúc sa na jej tričko. „Ako sa ti ho podarilo zohnať? Vyhlásili, že ich budú predávať... a po hodine boli vypredané.“

                „Postaral sa o to jeden náš nemenovaný kamarát, ktorý použil svoje meno k tomu, aby sa predbehol,“ uškrnula sa.

                „No áno,“ Ron vypol hruď a predstúpil pred nich. To asi nemal robiť. „Zohnal nám ich Harry.“

                „Prepáč, Ron, ale ty si z nepriateľského tábora,“ Dean ho mierne odstrčil.

                „Hej!“

                „Ginny, koľko chceš za to tričko?“ vyhŕkol Seamus.

                „Nie je na predaj, je to darček,“ vrtela hlavou.

                „Ale no tak, všetko má svoju cenu...“

                „Toto tričko sa dá dostať len za cenu života... tvojho...“ vypustil Harry vážne a potom naňho mrkol. Seamus sa zazubil. „Načo by ti bolo tričko, keď budeš mŕtvy?“ Dean sa uchechtol.

                „Vskutku zmysluplná diskusia,“ zavrtela hlavou Hermiona.

                „A ty budeš komu držať palce?“ spýtali sa obaja. Vedeli, ako nemala metlobal rada, preto sa podivili, že tu bola. Ale bola tu len preto, lebo sa kamarátila s Harrym a Ronom.

                „Ja? Ešte neviem,“ mykla plecami.

                „Tak, aby si mala ľahšie rozhodovanie...“ vypustil Seamus a chytil jej tričko, aby jej naň pripol zelený štvorlístok. Nad prsia. „Fandi Írom,“ usmial sa na ňu a ona sa mierne zapýrila. Ron sčervenel. Dean sa škeril.

                „Výborná náborová kampaň,“ uchechtol sa Harry. „Na mňa žiadnu zelinu nelep!“ vyhŕkol, keď sa chystal Seamus aj jeho obdarovať.

                „On bude určite fandiť Krumovi,“ prskol Dean. „Tí dvaja nikdy nedostanú rozum.“

                „Hej!“

                „Poďme,“ zasmiala sa Ginny.

                Pokračovali ďalej, predierali sa medzi stanmi, ktoré stále jasne prezentovali, že fandia Írom. Harry si pomyslel, že je vcelku nebezpečné chodiť tade s Ronom, ktorý bol navlečený v bulharskom drese. Ale ľudia len zazerali, nezaútočil nikto.

                „Asi budem fandiť Írsku,“ šepla Hermiona Ginny. Tá sa zazubila. Ron to ale počul.

                „Ten Seamus je teda fakt... Že?“ Ron to povedal dosť nahlas, aby to počula aj Hermiona. „Držať palce Írsku, taká sprostosť...“ Dievčatá sa na seba pozreli a zavrteli hlavou.

                Ibaže si Ron neuvedomil jednu podstatnú vec. Stále sa nachádzali v tábore fanúšikov Írska.

                „Čo si to povedal, mladý?“ zachrčal po ňom nejaký starší pán.

                „Počula som to. Povedal, že je sprostosť držať palce Írsku!“ skríkla čarodejnica. Zo stanov vykúkali hlavy.

                „Bulhar jeden... ryšavý.“

                „Vyhoďte ho! Zničte ho!“

                „Ajaj...“ zhodnotil ich situáciu Harry. Fanúšikovia ich začali obkľučovať a vyzerali nahnevane.

                „Bulhari fúúj! Írsko, do toho!“

                „Nemôžete na nás útočiť, prosím vás!“ skríkla na nich Hermiona.

                „Uhni dievča, ty si Írka.“

                „No, po pravde som skôr...“

                „Hermiona, mlč,“ zasyčal Harry. Ron vyzeral vydesene. A Íri nahnevane.

                „Prosím, ospravedlňte môjho brata!“ Ginny spravila krok vpred. Dúfala, že jej Moranová zapôsobí. „Je tak trocha malomocný a niekedy nevie, čo rozpráva. A trvá to už veky! Nemôže za to...“

                „Moranová, ako môžeš mať za brata Bulhara?“

                Harrymu sa zdalo, že skôr oni sú malomocní. A nie, nezabijú ich, to určite nie. Ale Ron by mohol dostať pár do zubov a on zrejme tiež, keď si nenechal na seba nalepiť tú zelinu. Nahnevané tváre sa stále približovali...

                „Vy blázni, čo nevidíte, že je to Harry Potter?“ Objavil sa záchranca. Respektíve sa vedľa Ginny postavil mužíček celý v zelenom, v obrovskom zelenom klobúku a zelenými fúzami.

                „Harry Potter?“

                „To bude asi ten čiernovlasý, nie ten ryšavý Bulhar.“

                „No, toho asi neubijeme, nie?“

                „Dobrý nápad, odporúčam nikoho neubiť!“ prikývla Hermiona a dívala sa, ako sa dav pomaly rozchádza.

                „Ospravedlňujem sa za svoju rodinu, vzdialenú rodinu, strýkov z mnohých kolien... sme tak trocha šibnutá rodina,“ uchechtol sa klobúčnik a zložil klobúk aj s fúzmi. Mrkol na Ginny. „Moranová,“ uchechtol sa. „Ale svedčí ti to.“

                „Ty?“

 

 

Komentáre

Nový príspevok
nick  
text
 
 
218+5osem  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist