Ohnivá čaša 3.

                Harryho narodeniny sa blížili závratnou rýchlosťou a on si uvedomoval, že polovica prázdnin bude onedlho fuč. Hedviga sa ešte stále nevrátila a on sa v duchu upokojoval, že sa jej nič nemohlo stať. Bola veľmi inteligentná, dokázala sa o seba postarať. Zaprisahal sa, že ak sa vráti, tak ju už nebude zaťažovať podobnými úlohami, hoci si bol vedomý, že ak raz nájde Siriusa, vracať sa k nemu by bolo oveľa ľahšie. Keď sa naňho nebude hnevať, a keď bude chcieť lietať, tak jedine pre dvojčatá a pre tie ich projekty.

                Ron pre nich skutočne testoval jednotlivé výrobky. Často sa stalo, že presedel celý deň na záchode alebo si zvieral žalúdok, až sa Molly čudovala, prečo je stále taký chorý. Stúpla mu teplota a vyhovárali sa na úpal. Opuchli mu oči a mali zakázané vliezť do jazierka, že vraj tam chytil nejaký zápal. Jedno celé popoludnie sa nadnášal vo svojej izbe, než sa podarilo dvojčatám ho dať dole. Ale spravidla všetko dali rýchlo do poriadku a Ron mal radosť, že jeho keramický leprechaun, do ktorého hádzal galeóny, stále krajšie hrkoce.

                Nikto o tom nemal tušenie a oni prostredníctvom zatiaľ stále len Joeyho obchodovali so svojimi výrobkami. Raz sa však stalo, že sa Ron z ničoho nič vyhádzal na celom tele niečím, čo veľmi pripomínalo dračie kiahne a Molly s ním vystrašene utekala k Mungovi.

                „Nič sa mu nestane, za pár dní to zmizne samé od seba,“ upokojoval Fred Harryho. Sám mal ale k pokoju ďaleko. Zdalo sa, že keď chceli ich kúzlo zrušiť, len Ronovi pohoršili.

                „Za koľko dní?“ mračil sa. Nepozdávalo sa mu to od samého začiatku, ale dvojčatá väčšinou všetko zvládli.

                „Nevieme,“ priznal George.

                „Za normálnych okolností do dvoch dní... akurát čas, aby sa decká uliali z vyučovania.“

                „Ibaže sme to zrejme zhoršili.“

                „Ale neboj, na tvoje narodeniny bude Ron doma,“ nasilu sa zaškľabili.

                Molly sa vrátila z nemocnice, aby im oznámila, že čaromedici nasadili liečbu, ktorá však nezaberá a nechajú si tam Rona na pozorovaní.

                „Kde len mohol chytiť dračie kiahne?“ smrkala pri večeri.

                „A boli to skutočne dračie kiahne?“ spýtal sa Artur. Molly naňho hodila veľmi odsudzujúci pohľad. „Vravíš, že nasadili liečbu na dračie kiahne, ktorá nezaberá. Tak sa pýtam, či sú to dračie kiahne?“

                „Liečitelia to vravia. Musíme veriť liečiteľom,“ znova zasmrkala.

                „Hneď zajtra ráno zájdeme do nemocnice,“ rozhodol Artur. Vrátil sa z práce hneď, ako mohol, ale to už bola Molly na ceste z nemocnice.

                „Možno to sú len osýpky alebo ovčie kiahne,“ ozval sa Harry len preto, aby Molly zdvihol náladu. Alebo sa o to aspoň pokúsil. „Sú to síce muklovské choroby, ale tie môžu chytiť aj čarodejníci, nie?“

                „Iste, zlatko,“ prikývla Molly a takmer sa jej vyšmykla misa so zemiakovou kašou. Ginny ju od nej zobrala. „Ale čaromedici hovoria o dračích kiahňach...“

                „Čaromedici sa môžu mýliť,“ nevzdával sa Artur. „Už sa to stalo neraz, že liečili niečo iné, čo sa podobalo na niečo iné... alebo tak,“ zjavne nebol vo svojej koži, keď mal najmladšieho syna v nemocnici.

                „Chúďa malé, ani poriadne rozprávať nemohol. Aj na jazyku to mal.“

                „Mami, sadni si, prosím. Ja tú večeru naservírujem,“ nabádala ju Ginny.

                „Ďakujem, zlatko.“

                „Pomôžem ti,“ ponúkol sa Harry a vyskočil, aby vzal taniere a poukladal ich na stôl. Nezabudol sa veľmi škaredo zamračiť na dvojčatá, ktoré boli ticho. Ani nemukli. Ak chceli byť nenápadní, týmto sa im to určite nepodarí. Na ich šťastie, bola ale Molly zaneprázdnená prorokovaním všakovakých Ronových koncov a Artur jej to vyhováral.

                „To spravili tí dvaja chumaji, však?“ spýtala sa Ginny, keď bral zo zásuvky príbor.

                „Neviem, o čom hovoríš,“ zahral nechápanie.

                „No jasne, Harry. Hraj hlúpeho,“ zaškľabila sa. „Stačí sa na nich pozrieť a musí to byť jasné každému. Majú šťastie, že sú mamka s tatkom mimo, a že je Percival v práci.“

                „No, ehm...“

                „Prejde mu to?“

                „Vraj za pár dní.“

                „Aspoň, že tak,“ prikývla. Keď niesla na stôl misu so šalátom, nezabudla ju pri dvojčatách tresnúť o stôl, aby im dala na vedomie že vie, odkiaľ vietor fúka.

                „Hedviga!“ zvolal Harry pri prestieraní príborov. Jeho sova práve pristála na parapetnej doske. „Tak čo máš pre mňa?“ prihovoril sa sove. Hedviga sa s ním jemne zvítala. Nebola nahnevaná, že ju poslal tak ďaleko. Ani vlastne nevedel, kde presne. Ibaže neniesla nič. Ani maličkú správu. „Odovzdala si ten list?“ tíško sa spýtal. A ona rovnako tíško zahúkala na znak súhlasu. List odovzdala. Nemohla odpoveď stratiť, na to bola priveľmi zodpovedná. Sirius mu neodpísal. Buď nemohol, alebo nechcel. „Bola si s ním?“ šepol. Hedviga znova húkla a potom roztiahla krídla, aby vyletela o jedno poschodie vyššie do svojej klietky. Neprítomne si sadol za stôl.

                „Čo je s tvojou sovou, zlatko?“ spýtala sa Molly. Videla, že chlapcovi klesla nálada ešte viac. Že je duchom neprítomný.

                „Je v poriadku. Len som čakal jednu odpoveď,“ priznal. Očami vyhľadal Ginny. Vyzerala nechápavo. Taktiež sa jej nepozdávalo, že by Sirius neodpísal.

                Celá večera prebiehala v ponurej nálade. Molly s Arturom stále preberali Rona v nemocnici, dvojčatá vyzerali ako zmoknuté sliepky, Harry sa na sliepku tiež podozrivo podobal. A aj Ginny mala k dobrej nálade ďaleko. Nepomohol tomu ani Percy, ktorý sa vrátil z práce a dôležito vysvetľoval, prečo ide až tak neskoro. Vraj sa začala riešiť jedna významná udalosť, ktorá mu zaberá skoro toľko času, koľko jeho kotlíkový projekt. Keď však svojou poznámkou nikoho nezaujal, mrzuto večeral aj on.

                „Čo sa mohlo stať?“ spýtala sa ten večer Ginny Harryho, keď za ním prišla do izby.

                „Netuším, Hedviga ho musela nájsť,“ díval sa na sovu, ktorá znova potichu zahúkala. A zatrepotala krídlami. „Nestratila ani náš list a ani odpoveď, tým som si istý.“

                „Možno sa Sirius rozhodol prísť,“ nadhodila. Okamžite na ňu pozrel. Mykla plecami. „Písal, že si spôsob nájde. A keď Hedviga nepriniesla list, možno sa ukáže. Pôjdeme zajtra k hraniciam pozemkov. Ak je tu, nájde nás.“

                „Myslíš, že by...“ mierne stiahol obočie.

                „Je to predsa Záškodník, nie?“ usmiala sa. „A okrem toho máš za tri dni narodeniny,“ pripomenula. „Možno ťa chce prekvapiť.“

                „To by bolo... úžasné,“ vyhŕkol. Ani mu na um neprišlo, že by to mohlo byť len jej chlácholivé dohováranie. Svoju logiku to malo a pokojne to mohla byť odpoveď. Od radosti ju chytil za pás, zdvihol ju a zatočil sa s ňou.

                „No páni, tuším naberáš sily,“ zaškľabila sa, keď ju zložil na zem a provokačne mu stisla rameno.

                „Ani nie, akurát vážiš toľko ako záhradný trpaslík,“ zaceril sa. A ona sa zasmiala. Harry s dobrou náladou je rovnako bezpečný, ako Ginny s dobrou náladou.

                „Dobre, fajn,“ povedala a pohladila Hedvigu po hlavičke. „A teraz mi povedz, čo stvárajú moji bratia s mojím bratom,“ pozrela naňho. Zamračene sa posadil.

                Nemalo zmysel zapierať. Čaromedici nakoniec aj tak zistia, že mu nič nebolo a oni budú musieť s pravdou von. Zrejme ich Molly... nie neprizabije ich, ale diplomy čakať nemôžu.

                „To sú idioti,“ prskla napokon. „A Ron je ešte väčší idiot. Čo si vlastne myslel? Dokedy môže na sebe nechať skúšať také sprostosti?“

                „Chcel si zarobiť pár galeónov,“ obhajoval ho. „A tie výrobky od dvojčiat sú napokon... možno užitočné,“ obhajoval aj ich.

                „A na tebe neskúšali nič?“

                „Dohodol som sa. Mary Lou Bennetová to istila,“ zazubil sa. A ona sa uchechtla. „A chcú si požičať Hedvigu, aby im nosila poštu,“ pozrel na sovu.

                „Myslím, že mamka spustí taký bengál, že si Hedviga kvôli nim drať pierka nebude. A tá Ronova prachovka tiež nie.“

                „Asi hej,“ prikývol. „A je to Joey,“ pripomenul. Odfrkla si.

                „Je to besná prachovka,“ zamračila sa. „Joey je strelené meno.“

                „Rovnako strelené ako Kuvik. Vy Weasleyovci neviete dávať zvieratám meno.“

                „A aké meno by si mu dal? Keď sa ti nepozdával Kuvik?“

                „Neviem, nemyslel som na to. Len mi to prišlo smiešne. A Ronov výber nebol o nič lepší. Každopádne je to už Joey a my to musíme rešpektovať.“

                „Tú sovu mienim ignorovať, nie rešpektovať.“

                „Ako chceš,“ mykol plecami a sadol si na posteľ. Znova pozrel na Hedvigu. „Mohol aspoň dve tri slová poslať. Nenapadlo mu, že si budem robiť starosti?“

                „Podľa toho, čo nám rozprával, tak nikdy nedomýšľal veci až do konca,“ prisadla si k nemu a drgla doňho ramenom. „Dobre to dopadne. Som si istá, že sa objaví... najneskôr na tvoje narodeniny.“

                „Kiež by,“ povzdychol a zdvihol ruku, aby sa k nemu pritisla. A on ju objal.

------

                A bengál skutočne nastal. Molly sa vrátila s Arturom z nemocnice. Rona si tam chceli ešte nechať, pretože mal zoslabnutý organizmus po tom, čo absolvoval príliš veľa testovacích kúziel. Napokon však čaromedici pochopili, čo to bolo za zvláštnu chorobu a nasadili patričnú liečbu a samozrejme to rodičom povedali.

                Harry bol rád, že nie je v tú chvíľu v obývačke, pretože sa mu zdalo, že tam lietajú hromy-blesky a to doslovne. Molly kričala tak, ako ju ešte nikdy nepočul. Hnev sa miešal so slzami a výčitkami. Začul dvojčatá niečo hundrať, ale k slovu sa príliš nedostali. A ani Artur. Potom stačil sotva uhnúť zo schodov, keď sa rútila hore, s dvojčatami za pätami, do ich izby a tam začal nový krik, tentoraz už s dôraznejšími vsuvkami dvojčiat, ktoré si chceli svoj majetok ochrániť. Nepodarilo sa. Molly im povyhadzovala absolútne všetko.

                „Prešmyknem sa do kuchyne a prinesiem nám nejaké koláče a jablká,“ zamrmlala Ginny, ktorá stála vedľa Harryho na ich prvom poschodí a načúvali tomu, čo sa deje o poschodie vyššie. „Dnes zrejme večera nebude...“

                „Máš pravdu, zlatko,“ ozval sa im za chrbtami Artur vystupujúci po schodoch. „Ale ja mamku napokon upokojím,“ mierne sa pousmial. „Ty si nevedel o tom, čo tí traja stvárajú?“ pozrel na Harryho.

                Aj keby chcel hneď klamať, úprimnému Arturovi to nešlo.

                „Vedel,“ priznal. Ginny prevrátila oči. Asi ho bude musieť naučiť riadne klamať. „Ale neprišlo mi to až také nebezpečné. Tie výrobky, myslím. Ron toho otestoval asi priveľa,“ neprestával sa dívať na Artura.

                „Áno, asi áno. No, ale bude v poriadku a to by nás malo v túto chvíľu tešiť,“ jemne ho plesol po ramene. „Každopádne pred Molly nespomínaj, že si to vedel. Možno sa mi podarí presvedčiť ju, aby to hodila za hlavu. A ty tiež,“ pozrel na Ginny.

                „Ja som to ale vážne nevedela, tatko,“ zašomrala.

                „Dobre, ja viem. No, pôjdem hore odviesť matku do izby. Vezmite si koláče, jablká a hocičo čo nájdete. Dobrú noc.“

                Harry sa díval, ako Artur vystupuje hore. Dobrú noc? Nebolo ani päť hodín večer.

                „Zatiahne ju do izby a bude jej rozprávať,“ prezradila mu Ginny. „Dnes už z izby nevylezú. Tak poď, pôjdeme si uchmatnúť jesť, než prídu dvojčatá. Tí dlho výčitkami svedomia trpieť nebudú a dostanú hlad,“ chytila ho za ruku a ťahala dole.

                Krik z horných poschodí sa ešte chvíľu ozýval, potom všetko stíchlo. Celý dom stíchol. Začul len občasné húknutie niektorej zo sov. Ginny pred neho položila koláč, ktorý ostal a chystala sa, že pripraví nejaké chleby s džemom. Tak sa aspoň postavil, že uvarí čaj. V tichosti pracovali.

                „Vyhodila nám skoro úplne všetko,“ posťažovali si dvojčatá. Skutočne dlho netrpeli výčitkami svedomia.

                „A čo ste čakali?“ obula sa do nich sestra. „Merlinov rád prvého stupňa za tie stupídnosti, čo vymýšľate?“

                „Upokoj sa aspoň ty,“ zabrblali. „Tiež nás to trápi, nemysli si. Ale vážne to nie je nič nebezpečné.“

                „No to fakt,“ ironicky zaprskala. „A nechaj tie chleby,“ capla Georgea po ruke. „Sú moje a Harryho. Vy si spravte.“

                „Si krutá,“ hlesol.

                „Neodhadli sme, kedy je veľa už príliš.“

                „A Ron si prišiel na slušné galeóny.“

                „Stavím sa, že bude chcieť pokračovať, keď sa vráti.“

                Harry prikývol. Bol si tým istý. Možno je mu teraz zle, ale keď sa oklepe, bude chcieť zarobiť ešte nejaké peniaze.

                „To asi ťažko, keď vám mamka všetko vyhodila,“ natiahla a capla po ruke aj Freda. Ublížene zagánil.

                „Nie, všetko nám nevyhodila,“ prezradili potichu. „Ešte máme niečo niekde skryté, obchodovať budeme ale len s výrobkami, ktoré sme už otestovali.“

                „Ktoré vám odtrpel Ron ste chceli povedať,“ opravila ich. Sadla si za stôl.

                „No, to je pravda. A nevrav, že ti je Rona až tak priveľmi ľúto. To ti neveríme, drahá sestra,“ zaškľabili sa.

                „Pokiaľ ide o jeden žart, rada mu ho uštedrím sama. Ale toto bolo prehnané. To nebolo o vtipoch. To bolo z vašej strany vypočítavé a z jeho naivne mamonárske,“ neprestávala sa mračiť. A Harry práve pochopil, ako veľmi má Rona rada, aj keď si z neho stále len robila žarty. Pozrel na dvojčatá.

                „Och, Merlin náš najmilší! Aké ušľachtilé slová používaš,“ uchechtli sa. „Keď sa Ronuško vráti, radi mu o tvojej starostlivosti povieme.“

                „Nech sa vám páči, poslúžte si,“ zaškľabila sa na nich. A potom si vzala posledný chleba z taniera. A odišla preč.

                „Vážne nám nespravila nič na jedenie?“ pozreli na Harryho.

                „Mali by ste byť radi, že vám neuštedrila nejakú kliatbičku ako pomstu za Rona... keď má o neho takú starosť,“ zaškľabil sa na nich aj Harry, schmatol jablko a šiel do svojej izby.

                „No, nedopadlo to najlepšie, drahý bratku.“

                „Máme my vôbec hlad?“

                „Museli by sme tie chleby pripravovať. Takže...“

                „Takže hlad nemáme. Poďme.“

------

                Harry na ďalší deň schádzal do kuchyne príliš opatrne a príliš potichu. Načúval zvukom. Ozýval sa štrngot riadu, syčanie slaniny a volských ôk. Takže sa niečo dialo, ale aj tak bolo príliš ticho. Nazrel do kuchyne. Za stolom sedel Artur a čítal noviny. Molly sa motala pri sporáku a Ginny cedila čaj.

                „Dobré ráno,“ pozdravil neisto. Artur vykukol spoza novín a usmial sa.

                „Dobré ráno, zlatko. Sadni si, za moment bude večera,“ Molly sa naňho usmiala.

                „Raňajky budú,“ opravila ju Ginny a významne na Harryho pozrela.

                „Och, áno, raňajky budú,“ prikývla. „Som roztržitá, Harry, tak ma ospravedlň.“

                „Príliš toho nenaspala. A trápia ju výčitky svedomia,“ šepol mu Artur. „Čaká, kedy zídu dvojčatá. A nie, neboj,“ pousmial sa na jeho výraze. „Včerajšok sa opakovať nebude.“

                „Nie, nebude,“ pritakala Molly a pozrela na Harryho. „Ospravedlňujem sa. Podobný výbuch som nemala už riadne dlho. Snáď som ťa nevydesila, však že nie?“ vyzerala, že sa rozplače.

                „Nie, vôbec nie,“ rýchlo ju ubezpečil. Vyzerala, že jej spadol kameň zo srdca. Pozrel na Ginny. Zavrtela hlavou.

                „Zajtra si pôjdeme pre Rona,“ vravela ďalej bez toho, že by zaregistrovala Harryho odpoveď. Ginny vzala zo sporáku panvicu, pretože slanina začala podozrivo hnednúť.

                „Dobré ráno,“ strojene pozdravil Percy, keď vošiel do kuchyne. „Môže mi niekto, prosím, povedať, čo sa tu včera dialo? Prišiel som z práce domov, unavený a prepracovaný a nikde nikto... žiadna večera... AU! Ginevra!“ sykol po nej. Prechádzala okolo neho a kopla ho do nohy.

                „Si idot, Percival, akého na svete niet. Gratulujem,“ zaškľabila sa a nakladala otcovi na tanier slaninu s vajcami.

                „Ja som včera ani nevarila...“

                „Mami, to je v poriadku. Vážne,“ Ginny ju prerušila. „My sme si jedlo spravili. A keby nebol Percy somár, mohol si natrieť chleba aj sám. Alebo si niečo prichystať. Na volské oká so slaninou nikto nemusí byť plne kvalifikovaným čarodejníkom,“ zaprskala. Harry videl, ako sa Artur nenápadne uškrnul.

                „Ginevra, ako si dovoľuješ...“

                „Upokoj sa, synak,“ prerušil ho Artur pokojne, ale dôrazne. „Ginny má pravdu. Mohol si si niečo prichystať aj sám. Celý život ste zvyknutí, že sa vám pod nos strká všetko. Raz nie je večera na stole a miesto toho, aby si sa snažil najskôr zistiť, prečo tomu tak je, tak budeš vyčítať?“ uprene sa díval na Percyho, ktorý sčervenel.

                „No a čo...“

                „Mlč, sadni si a jedz,“ zavelila hlava rodiny.

                Harry sa na Artura zadíval. Všimol si toho a mrkol. Nikdy by si nepomyslel, že dokáže len jednou vetou bezpečne uzemniť Percyho. Usmial sa. Molly sa otočila k sporáku a naložila ďalšiu várku slaniny a vajec. Znova bolo ticho. Ginny sa posadila vedľa Harryho a pustila sa do raňajok.

                „Otec, ty nepôjdeš?“ spýtal sa Percy, keď dojedol. Bol prichystaný, ale videl, že Artur sa neponáhľa.

                „Nie, ja mám ešte jedno stretnutie doma.“

                „Dobre, aha a čo... No dobre, tak ja idem. Dovidenia.“

                A znova bolo ticho. Už aj Molly si sadla za stôl, ale nejedla. Po chvíli sa došuchtali dvojčatá hádam ešte opatrnejšie, než Harry. A Molly sa im najskôr za výbuch ospravedlnila, potom však povedala, že vôbec nebanuje, že im povyhadzovala veci, a že doma si už nič podobné neželá. A už sa k tomu nebudú vracať. A nech sa neopovážia Rona, Harryho alebo svoju sestru niekedy k niečomu zneužiť. Tak a bolo hotovo. Dvojčatá prikyvovali, ale Harry im príliš neveril.

                „A koho vlastne čakáme?“ spýtala sa Ginny.

                „Vy nikoho, zlatko. My profesora Dumbledora,“ prezradila Molly. Harry sa skoro zadusil čajom, ktorý uchlipkával už len preto, aby sa mohol zdržovať v kuchyni.

                „Môj poručník príde? Prečo?“ spýtal sa.

                „To nevieme,“ Molly sa naňho usmiala. „Ale určite sa bude chcieť rozprávať aj s tebou. Každé prázdniny predsa za tebou príde.“

                Ginny sa naňho pozrela. Veľmi dobre vedela, že by túto návštevu najradšej oželel.

                „No, myslím, že tu bude čochvíľa,“ Artur zložil noviny a pozrel na deti. „Harry a Ginny majú dnes voľno od povinností. A vy dvaja,“ pozrel na tiché dvojčatá. „Osobne vám večer skontrolujem izbu a nazriem do každej zásuvky, pod posteľ, skontrolujem uvoľnené dosky v podlahe a v stenách... a mávnem vám v izbe prútikom, aby som odhalil tajné skrýše. A nech vás Merlin ochraňuje, ak nájdem jediný cukrík, jediný klobúk, jediný falošný prútik. Je vám to jasné?“ prísne na nich zagánil. Molly smrkla. Dvojčatá sčerveneli. Ginny sa zaškľabila. A Harry premýšľal, kam to všetko, čo im ešte zostalo, chcú ukryť.

                „Áno, otec,“ sklonili hlavu. „A ešte raz, je nám to ľúto,“ vyšlo z nich potichu a otočili sa k odchodu.

                Harry pozrel na Ginny. Neveriacky sa zaškľabila. Ani ona im neverila.

                „Profesor Dumbledore,“ zahlásila Molly profesora, ktorého videla prichádzať. „Asi hodím na panvicu ďalšiu slaninu. Čo myslíš, Artur? Bude chcieť profesor večerať?“

                „Raňajkovať. A netuším...“

                Profesor o pár sekúnd zaklopal. Harry nevedel, či má ostať, alebo odísť a tak zdržoval. A Ginny tiež akosi pomaly dopíjala čaj.

                „Dobré ráno vám prajem. Všetkým,“ usmial sa profesor, keď vstúpil dnu. Weasleyovci zabručali pozdrav. „Molly, Artur... a Harry a Ginny,“ zadíval sa na deti. „Ronald ešte nevstal?“

                „Nie, je v nemocnici,“ Molly stiahla obočie. Profesor hodil spýtavý pohľad na Artura.

                „Deti sa trocha utrhli z reťaze,“ prezradil Artur.

                „Dvojčatá, predpokladám.“

                „Správne. Rona si nechali liečitelia v nemocnici na pozorovaní.“

                „Bude v poriadku?“

                „Áno.“

                „To je dobre,“ prikývol Dumbledore a usmial sa. Pozrel na Harryho. Pár sekúnd sa na seba dívali. „Molly, Artur, prišiel som s vami prebrať istú záležitosť. Keď tu vidím Harryho a Ginny, poprosil by som, aby ostali. Chcel by som, aby tu bol aj Ronald, ale keďže ten nemôže...“

                Deti sa na seba pozreli.

                „Iste, samozrejme,“ prikývla Molly a fľochla pohľadom po svojej dcére. Čo zase tie deti vyviedli? Neodvažovala sa však nič hovoriť nahlas. „Poďme, prejdime do obývačky. Dáte si večeru, pán profesor?“ Profesor na ňu opatrne pozrel.

                „Molly je mierne roztržitá,“ vysvetľoval Artur. „Dvojčatá ju poriadne nahnevali a nevie sa z toho tak rýchlo spamätať. Však?“ pozrel s úsmevom na Molly.

                „Raňajky, samozrejme, pán profesor.“

                „Nie, ďakujem. Už som jedol. Ale ak, tak by som neodmietol šálku čaju.“

                „Bude riešiť Siriusa,“ šepla Ginny Harrymu. Prekvapene na ňu pozrel. „Načo by chcel aj nás a Rona? Chce im povedať o Siriusovi pravdu. Keby nechcel pri tom Rona, myslela by som, že chce hovoriť o nás dvoch. Ale keď aj jeho...“ povytiahla obočie. Molly postavila čerstvú vodu na čaj a Artur pripravoval šálky.

                „A ako sa darí tebe, Harry?“ otočil sa k nemu Dumbledore. Harry naňho rýchlo pozrel. Nestihol ani zareagovať na Ginninu teóriu.

                „Výborne, myslím,“ odvetil úprimne. Skutočne sa mu do tohto momentu darilo výborne. Ktovie, ako sa mu bude dariť po návšteve riaditeľa Rokfortu.

                „To som rád. Skutočne. A k tej veci, ktorú sme riešili na konci roka,“ významne povytiahol obočie. Obe deti znervózneli. „Nezistil som zatiaľ nič,“ sklamane vypustil.

                „Aha...“ hlesol Harry. Ale to aj predpokladali.

                „Budem sa chcieť potom porozprávať aj s vami. Osamote,“ profesor sa naňho uprene díval. Pohľad preniesol na Ginny. „Budem chcieť počuť, či prišlo k nejakej zmene...“

                „K žiadnej neprišlo. Všetko je tak, ako to bolo na konci roka,“ Harry nervózne prešliapol z nohy na nohu. „Všetko je v poriadku,“ dodal presvedčivo. Dumbledore sa usmial.

                „Čaj je hotový,“ zahlásila Molly. „Môžeme prejsť do obývačky.“

                Chvíľu sa ešte motkala po kuchyni, ale potom vzala podnos s čajom a niesla ho do vedľajšej miestnosti. Manželia Weasleyovci sa podozrievavo pozreli na profesora, keď začaroval izbu kúzlom súkromia.

                „Dobre teda, pôjdem priamo k veci,“ spustil Dumbledore. Najprv pozrel na Harryho, potom preniesol pohľad na Molly a Artura. „Chcel som sa dnes s vami stretnúť, pretože potrebujete počuť jednu pravdu, ktorá je, na nešťastie, zatajená.“

                Harry sa pomrvil. Skutočne chce hovoriť o Siriusovi.

                „Pravdu... o čom?“ spýtal sa Artur.

                „Tá pravda sa týka Harryho. Keď tu s vami žije, musíte o tom vedieť. Zaslúži si to a vy tiež,“ pozrel na Harryho. Chlapec sa naňho uprene díval. Profesor zbadal nedočkavosť, zvedavosť. Usmial sa naňho.

                Weasleyovci tiež pozreli na Harryho.

                „A Ginny? A Ron? Prečo tu majú byť aj oni? Teda, vlastne teraz len ona?“ nechápala Molly.

                „Dostaneme sa k tomu,“ Dumbledore pokojne pokračoval. „Obaja si pamätáte Siriusa Blacka, však?“ priamo sa spýtal. Molly sa striasla.

                „Toho vraha, áno,“ prikývol Artur. A pozrel na Harryho. „Harry zistil, že je to jeho krstný otec a zradil jeho rodičov?“ Chlapec naňho pozrel. Bolo na ňom vidieť pobúrenie.

                „Nie je to vrah,“ ozval sa Harry a mierne sa zamračil. „A nikoho nezradil...“

                „Harry, vysvetlím to ja, ak dovolíš,“ prerušil ho Dumbledore. „Harry má pravdu. Na konci minulého roka sa stala jedna udalosť, pri ktorej bol odhalený pravý vrah a zradca, Peter Pettigrew. Sirius Black je nevinný. Nanešťastie túto informáciu nie je možné pustiť do sveta...“

                Harry sotva počuteľne zavrčal. Artur s Molly boli upriamení na profesora, preto k nemu Ginny pristúpila a položila mu ruku na chrbát. Okamžite sa mu uľavilo.

                „Ale ako je to možné?“ Artur stiahol obočie.

                „Sirius Black je neregistrovaný animágus. Jeho podoba je pes...“

                „Ten pes, ktorý sa obšmietal okolo dediny minulý rok?“ Molly sa nervózne pomrvila.

                „Drahá, nechaj profesora rozprávať,“ upozornil ju Artur.

                „Správne, bol to on. A Peter Pettigrew je tiež animágus. Je to potkan. Tento potkan žil dvanásť rokov u vás, Molly. Bol to Prašivec...“

                „Čo...

                „Sirius Black ušiel z Azkabanu, keď videl fotku vás všetkých v Egypte. Vrátane Harryho a Petra. A snažil sa ho dolapiť, pretože to on zradil a vraždil...“

                Pokračoval a porozprával im všetko. Neveriace pohľady sa menili na nechápanie, postupné uvedomovanie a následný šok. Ale vravel to Dumbledore a oni nemali dôvod mu neveriť. A Harry bol rád. Ak už nič iné, tak ho aspoň budú brať po novom a nie ako stále unikajúceho vraha.

                „Dobre. A čo deti?“ Artur pozrel na Ginny a Harryho. „Akú úlohu v tom zohráva moja dcéra? A syn?“

                „Sirius, ako pes, sa dostal k Harrymu. Bolo to to jediné, čo mu robilo radosť. A neraz sa stalo, že bol s Harrym aj Ron, či Ginny alebo slečna Grangerová.“

                „Aha...“

                „Napokon to boli oni, kto pomohol Siriusovi znova uniknúť, inak by už bol mŕtvy,“ profesor sa s úsmevom pozrel na deti. Na Harrym bola vidieť nervozita.

                „Čo ste zase vyvádzali?“ spýtala sa Molly. Pýtala sa to ale vcelku pokojne.

                „No vlastne...“ Harry stiahol obočie. Pozrel na profesora. Ten mierne prikývol. „Vlastne sme chceli len upokojiť Hagrida, keď mu mali popraviť hipogrifa. A potom sa to tak nejak pomotalo,“ nervózne zašomral.

                „Stalo sa asi to, že Harry, Ron a Hermiona boli u Hagrida. Našli tam Petra. V tej dobe už vedeli pravdu. Chceli ho vziať do hradu, len sa museli skryť pred ministrom. A mnou. Sirius im ukázal tajný priechod do jedného domu. Tam chceli vyčkať, keď sa k nim pridal Remus Lupin. Plánovali predať Petra spravodlivosti. A potom sa im do toho zamotal Severus Snape. Vy obaja viete, akú úlohu zohrával v predchádzajúcej vojne a akú úlohu ešte môže zohrať. Každopádne počul pravdu aj on. Na spiatočnej ceste, ale mali nehodu. Najprv sa Remus premenil, potom útočili dementori. A dostali Siriusa. Ron bol zranený, mal zlomenú nohu. Nemohol sa do následnej akcie zapojiť. Miesto neho šla Ginny, aby sa trojica netrhala. Vrátili sa v čase, aby zachránili Hrdozobca, Hagridovho hipogrifa a na ňom umožnili Siriusovi Blackovi uletieť.“

                Veľmi pekne upravená pravda. Povedané len to najnutnejšie. Bez podrobností. Harry sa díval na Dumbledora. Povedal všetko a nepovedal nič dôležité. Mal pocit, akoby toto bolo jeho bežné jednanie. Radšej pozrel na Weasleyovcov.

                „Tie hodiny na konci roka,“ Molly sa mu dívala do očí. „Neboli pokazené. Vy dvaja ste boli v smrteľnom nebezpečenstve. Aspoň na moment, však?“ Molly ho prebodávala pohľadom. Nemal z toho dobrý pocit.

                „No, na maličký moment áno,“ pripustil.

                „A keď som sa pýtala, nepovedal si mi pravdu,“ vyčítavo povytiahla obočie.

                „Nechceli sme ťa desiť zbytočnosťami, mami,“ ozvala sa Ginny. „Všetko bolo v poriadku...“

                „Mlč, Ginevra,“ prerušila ju. „Ich životy boli ohrozené, aj keby to malo byť len na sekundu. Ja to nepovažujem za zbytočnosť.“

                „Ja... mňa to mrzí,“ hlesol Harry. Vyčítala mu to a hnevala sa. Dalo sa to ale čakať. Po poslednom výbuchu určite. „Nemohli sme ale hovoriť o Siriusovi,“ vytiahol pádny argument. „Nemohli sme hovoriť ani o tom nebezpečenstve, pretože by sme museli povedať, prečo sa to dialo a to sme mali zakázané,“ vypustil dívajúc sa Molly do očí.

                „Môžem za to ja, Molly,“ ozval sa Dumbledore. „Požiadal som Harryho a priateľov, aby mlčali. Aby sa uchovalo v tajnosti Severusovo poslanie.“

                „Dobre, možno,“ privolila. „Možno by som to tak mohla brať. Ale už nikdy nechcem žiadne tajnosti. Rozumieme si?“ prebodávala Harryho pohľadom. Prikývol. „A ty tiež,“ pozrela na Ginny. „Ako ti vôbec napadlo zaplietať sa do niečoho takého?“

                „Sirius je aj môj priateľ, mami. A keď sa mu mohlo pomôcť, samozrejme som šla,“ bez váhania prehlásila. Molly vyzerala šokovane. Artur naopak hrdo.

                „Moja dcéra zachraňujúca priateľov,“ spokojne prikývol. „Na budúce ale prosím, zachraňuj a zaplietaj sa do dobrodružstiev, až budeš mať aspoň dvadsaťpäť.“ Ginny sa naňho zoširoka usmiala.

                „Artur,“ Molly mu chcela niečo vyčítať. „To je... vlastne pravda,“ pripustila. „Ale aj tak,“ zavrtela hlavou a pozrela na Dumbledora. „Je to všetko také neskutočné. Samozrejme si pamätám Siriusa Blacka. Prečo sa, ale vtedy nič nešetrilo? Pred trinástimi rokmi?“

                Harry pozrel na Dumbledora. To by tiež rád vedel. Zrejme preto, prečo sa nič nešetrí ani teraz.

                „Svedkovia vypovedali tak, ako vypovedali. A ministerstvo zmietané vojnou na pokraji zániku sa o to nestaralo. Mali svedecké výpovede, mali údajného vraha a tým to bolo pre nich vyriešené.“

                „A čo teraz? Nič sa s tým nespraví?“ nedalo jej. Harry sa usmial. Mal tú ženu veľmi rád. A profesor to spozoroval.

                „Tentoraz potrebujeme my, aby to ostalo takto. Boli tam deti, ktorým by nik neveril. Bol tam Remus, ktorému by nik neveril, ako vlkolakovi. Bol tam bývalý smrťožrút, v ktorého záujme by bolo klamať, aby pomohol ďalšiemu údajnému smrťožrútovi. A Peter unikol.“

                „Prašivec? Ten vrah unikol?“ zamračil sa Artur. „To nie je dobré.“

                „Nemôžete ale nechať nevinného človeka takto sa trápiť,“ vypustila Molly. Nie, nemal tú ženu rád. On ju miloval.

                „Pre budúcnosť to tak musí byť. Severus sa nemôže postaviť verejne na stranu nášho človeka, pretože jeho služby budeme ešte potrebovať.“

                „Vy si skutočne myslíte, že sa Veď-viete-kto vráti?“ zamračil sa Artur.

                „Som o tom presvedčený,“ ticho vypustil Dumbledore. Molly sa striasla. „Preto som už začal podnikať potrebné kroky k obrane,“ pozrel na Harryho. „A preto potrebujeme v jeho radách špeha.“

                Musel si zahryznúť do jazyka. Nechcel sa už kvôli tomu rozčuľovať. Ginny ho znova nenápadne pohladila. Ale on potreboval viac.

                „Ja som dúfala, že sa to všetko už nevráti. Že je preč,“ uprela vydesený pohľad na Dumbledora. „Druhá vojna príde...“

                „Áno, Molly, príde. A preto podnikám kroky, ako som povedal. A preto sa vás chcem spýtať, či chcete pokračovať v tom, čo ste robili pred pätnástimi rokmi,“ díval sa na nich. Artur s Molly si vymenili pohľady.

                „Samozrejme,“ povedali obaja bez váhania. Harry sa pomrvil.

                „Dobre, to som rád,“ Dumbledore sa uvoľnene oprel do kresla. Pár minút bolo ticho. Nebyť Ginny, zrejme by vybuchol. Takto sa verbuje do vojny?

                „V minulej vojne, Harry, bojovalo veľa ľudí na správnej strane. Na našej,“ profesor sa naňho díval. „A veľa z týchto ľudí bude v boji pokračovať. Za rok, za dva, za desať... ale musíme byť pripravení. A ja som začal dávať veci do pohybu. Zohnal som budovu, ktorá bude v budúcnosti slúžiť ako naša základňa. Zháňam ľudí, ktorí budú v budúcnosti bojovať. Artur s Molly, napríklad. Ale aj taký Remus Lupin sa mi ozval...“

                „A ozval sa vám aj Sirius Black,“ skočil mu Harry do reči. „Preto toto všetko. Preto moja sova nepriniesla odpoveď. Preto ste všetko povedali Weasleyovcom. Musia poznať pravdu, keď sa majú stretnúť s údajným vrahom. Pretože oni sa s ním stretnú, nemám pravdu?“ vypustil jedným výdychom a napäto čakal na odpoveď. Dumbledore sa usmial.

                „Si bystrý, keď ti to došlo, Harry.“

                „To nie ja, to Ginny,“ odfrkol. Ale bol rád. Siriusa už čoskoro uvidí. Ani si nevšimol, ako sa Ginny zapýrila.

                „V tom prípade ste bystrá vy, Ginny,“ Dumbledore na ňu pozrel. Bola ešte červenšia.

                „Ak som tomu dobre rozumel,“ Artur sa obrátil k profesorovi. Kladné ohodnotenie jeho dcéry ho síce potešilo, ale aj tak by bol radšej, keby sa ešte hrala s plyšovými vílami a drakmi, ako paktovala s Ronom a jeho priateľmi. „Človek, ktorého celý minulý rok a vlastne stále, ministerstvo prenasleduje, je nevinný. Ja ho prenasledujem! Ale to je jedno, zrejme prestanem. A vy nám naznačujete, aby sme Siriusa Blacka skryli tu, u nás?“ spýtal sa. Dumbledore sa stále usmieval. „Zrejme áno, všetko ste tu začarovali vy k ochrane Harryho. Nemám pravdu?“

                „Uvažuješ správne, Artur. Šlo by len o niekoľko týždňov. Než by sa dal do relatívneho poriadku jeden dom, ktorý máme vyhliadnutý ako základňu.“

                „Samozrejme ho tu skryjeme,“ pevne prehlásila Molly. Harrymu sa rozbúchalo srdce. A Ginny mu stisla ruku. Pozrel na ňu. Škľabila sa od ucha k uchu. „Koľko bude potrebné. Je nevinný, je to Harryho krstný otec. Kam inam by mal ísť?“

                „Som rád, že sme sa zhodli. A budem radšej, ak mi pomôžete s kúzlom, aby sme ho mohli pozvať...“

                „Akože hneď teraz?“ vyhŕkol Harry nadšene.

                „Iste, preto som tu,“ prikývol Dumbledore. „Hoci som to tu začaroval, kúzla sú ešte poistené. Nik sem nevkročí, pokiaľ ho majitelia nepozvú. Tak? Môžeme?“ preniesol pohľad na Artura.

Ten pozrel na Molly, ktorá prikývla. Bez pochybností. Harry si spomenul, ako sa otriasla vždy, keď zbadala Siriusovu tvár v novinách. A teraz prišiel Dumbledore, porozprával sa s nimi a oni sú ochotní ho tu skryť. A bolo mu to jedno. Teraz nad tým premýšľať nebude. Bol ako na tŕní, keď kráčal von za Arturom a Dumbledorom. Ginny šla hneď za ním a v závese bola Molly. Dumbledore dal Arturovi kúsok pergamenu.

„Ja, Artur Weasley, pozývam teba, Sirius Black, do svojho domu a na svoje pozemky,“ prečítal. Dumbledore mávol svojím prútikom. Harry nepočul, čo zamrmlal.

Chvíľu sa nič nedialo. Rozhliadali sa a čakali, odkiaľ sa vynorí. Keď potom zbadal zo severu pribiehať obrovského psa, so širokým úsmevom sa k nemu rozbehol. 

 

TOPlist