Ohnivá čaša 28.

                Oslava pokračovala aj v klubovni. Prerušila ju rozlúčková večera, hostina s mimoriadne pestrým výberom pochúťok a Ron tradične stonal, že sa prežral ako jeden kôň. Keď sa však vrátili a jeho spolužiaci chceli oslavovať aj naďalej ospravedlnil sa, pretože sa nutne potreboval pobaliť.

                „A zajtra domov,“ skonštatovala Ginny sediaca pod dekou pred kozubom. Tentoraz sa vyhli prázdnej učebni. Ani jednému sa do nej nechcelo.

                „Chcel by som im povedať, ako možno bude naše leto vyzerať, ale ani sám neviem,“ povzdychol.

                „Prinajhoršom im o tom napíšeme, nie? Luna bude na Madagaskare, Lucy v Chile, Hermiona v Španielsku... Ak sa bude dať, tak Neville môže dochádzať. A môžu trénovať spolu s Ronom. A s nami. Ak táto možnosť bude k dispozícii.“

                „Bol by som rád.“

                „Čo? Nechceš trénovať len so mnou? Bojíš sa, že ťa porazím?“ zahihňala sa.

                „Možno. Ale ide o to, že by vôbec nebolo na škodu, keby vedel Ron viac. A aj Nevillovi by to zdvihlo sebavedomie, nie?“

                „Asi áno,“ prikývla. Zasmiala sa. „Práve som si vás troch predstavila... Ou.“

                „Nesmej sa. Ešte vôbec netušíme, čo čakať.“

                „Dozvieme sa. Za pár dní.“

                „Uhm... Myslíš, že bude mamka v pohode?“

                „Mala by. Naposledy vyzerala zmierene.“

                „Dúfajme.“

------

                „Prečo sa chcel Harry stretnúť tu?“ spýtala sa Lucy zvedavo Hermiony, ktorá ich už čakala v učebni, kde sa stretával Potter tím.

                „To by som aj ja rada vedela, za chvíľu budú odchádzať a my vlastne tiež,“ povzdychla. Rada by ešte povedala Viktorovi, že mu aspoň napíše, alebo čo.

                „Ahojte,“ pozdravila Ginny prítomných.

                „Ty vieš, prečo Harry chcel, aby sme sem prišli?“ spýtal sa Neville.

                „Nie, vám to nepovedal?“ pozrela na brata. Zavrtel hlavou.

                „Zdravíme vospolok!“ pozdravili ich dvojčatá.

                „A vy čo tu robíte?“ podivil sa Ron.

                „Netušíme. Mali sme prísť sem, tak sme prišli.“

                „Záhada na konci roku... to vyzerá ako dobrá detektívka,“ usmiala sa Luna. „Možno sme sa tu mali stretnúť pre to, lebo ja do vašej fakulty nemôžem, nie?“

                „Znova správne, slečna Lovegoodová,“ zaškľabil sa Harry, ktorý začul koniec. „Nebojte, nebudem vás dlho zdržovať. Viem, že sa chceme ísť lúčiť s našimi zahraničnými hosťami... niekto viac, niekto menej, takže to vezmem od podlahy, poviem, čo chcem a hotovo. Dobre? Protestovať nebudete, lebo nie je čas,“ zaškľabil sa.

                „Vôbec nie si vtipný, Potter,“ zafrflali dvojčatá.

                „Takže, k veci,“ vytiahol mešec. „Zrátal som to... Nie! Protesty neprijímam,“ zamračil sa na Hermionu, ktorá to pochopila. „Hlavná výhra... Ticho a dosť!“ prizabil pohľadom Nevilla. Ginny prevrátila oči. Lucy sa zamračene pozrela na Lunu, ktorá mykla plecami.

                „Počuj, kamarát...“

                „Nepočujem, Ron. Takže. Hlavná výhra činí tisíc galeónov, ako iste viete. Dostal som však len tristo, plus šek,“ zazubil sa a vyberal mince, aby robil kôpky. Šesť kôpok. „Vyhral víťaz, celkom logicky, ale ešte jasnejšie je, že bez vás všetkých by si ten víťaz ani neškrtol...“

                „Nie, Harry, to nie...“

                „Každý z vás,“ nevšímal si Lucy, „prispel niečím. Nebudem teraz vymenovávať zásluhy jednotlivcov... každopádne ja som bol ten, kto to len spravil, ale návod ste mi dali vy.“

                „Dobre a čo tu robíme my?“ uchechtli sa dvojčatá. „My sme akurát uzatvárali stávky... síce na teba, ale to sa asi ako pomoc klasifikovať nedá, nie?“ Harry už mal spravené tri kôpky.

                „Ticho. Takže som sa rozhodol asi takto... o výhru sa podelíme. Všetci rovným dielom. Hermiona, Luna, Lucy, Ginny, Ron a Neville... každý z vás dostane päťdesiat galeónov...“

                „Koľko?“ Ron vyvalil oči. Toľko nemal v leprechaunovi za celý život.

                „Harry...“ mračila sa Ginny.

                „Sú to moje peniaze a čo s nimi spravím, je moja vec. A nezaslúžim si tú výhru. Takže, nech sa páči...“ vkladal každému do rúk päťdesiat galeónov.

                „Ďakujem,“ povedala prosto Luna.

                „S tebou sa dá obchodovať,“ usmial sa na ňu Harry. Peniaze boli porozdávané. „No a k vám,“ obrátil sa na dvojčatá.

                „Čo dostaneme? Odznak za statočnosť?“

                „Dostanete šek...“

                „Ehm... čo?“

                „Ale my sme ti nepomohli ani s obutím ponožiek, Harry.“

                „To je fakt. Ale ja som sa rozhodol zvyšok výhry investovať do vášho obchodu,“ vytiahol z mešca šek.

                „Čože to?“

                „Chcem do vás investovať. Keď začnete zarábať, budem chcieť päť percent zo zisku až do doby, kedy bude moja investícia... vrátená.“

                „Ty nám chceš požičať peniaze? Ani náhodou...“

                „Dobre, päť percent na päť rokov. To je fér, nie?“

                „No ale... moment... to je...“

                „Sedemsto galeónov?“ vyhŕkol Fred dívajúc sa na šek. „Zbláznil si sa?“

                „Už mi to tvrdili, pravda.“

                „Harry, toto... nemôžeme prijať.“

                „Ale ja chcem investovať. Chápete? Ja vám nedávam dar, ani pôžičku. Tak prestaňte robiť drahoty a začnite podnikať. Chcem si totiž začať žiť ako rentier,“ zaškeril sa. „A teraz poďme... lúčia sa cudzinci.“

                „Harry, pre Merlina...“

                „Už prestaňte skučať,“ zahriakla ich Ginny. „Mladý podnikateľ nevie čo s prachmi, tak ho v tom nenechajte,“ zaškľabila sa na Harryho.

                „Harry...“

                „Ticho Hermiona. Aj vy ostatní. Drak by ma zožral už v prvom kole, nebyť vás... Tak nediskutujte a poďme sa rozlúčiť,“ s dobrým pocitom vybehol z učebne. Utiekol z učebne. Tí šiesti tam chvíľu stáli, dívali sa na seba a nevedeli, čo spraviť.

                „Mali ste pekne poďakovať,“ Luna na nich pozrela. „Spravilo mu to radosť, nevideli ste?“ strčila peniaze do vrecka. „Tak mu ju nekazte,“ pobrala sa von.

                „Tak fajn, je zo mňa z minúty na minútu boháč,“ Ron mykol plecami.

                „No... ale tak... je to od neho pekné, nie? Že na nás pamätal,“ ozval sa Neville nervózne.

                „Vážne je... neskutočný,“ zavrtela hlavou Lucy a usmiala sa na Ginny. „Tak poďme.“

------

                Harry sa díval na koč, ktorý sa vzďaľoval ponad lesy za hranicami Rokfortu. Hagrid mu prezradil, že sa napokon s madam Maxime zmierili. Neboli síce rozhádaní, pretože sa nepohádali. Len odmietla priznať, čo v skutočnosti je. A toto si napokon vysvetlili. Zaúradoval Dumbledore, ako Harry pochopil po tom, čo sa mu Hagrid pochválil, že jemu a madam Maxime, zadal spoločnú úlohu. Nechcel prezradiť, o čo ide, ale vraj je to veľké a je to pre Rád.

                Vzápätí pohľadom skĺzol na jazero, cez ktoré a následne rieku do mora, popláva loď Durmstrangu. Viktor im prezradil, že si loď kormidlovali sami aj na ceste sem, čiže im na palube Karkarov chýbať nebude. A nechýbal by im ani trocha, keď zbabelo ušiel. Trest ho ale neminie, podľa Siriusa. No a Hermiona sa s Viktorom dohodla, že si aspoň napíšu. A čas napokon ukáže, či by niečo bolo, ak by malo byť. Harry o tom dosť pochyboval.

                Teraz ale obe zahraničné výpravy odchádzali a ich za pár minút odvezú koče k vlaku. Obrátil sa a pozrel na hrad. Vážne ho na dva mesiace oželie. Stalo sa tento rok toho toľko, že ešte dva dni naviac a praskla by mu hlava.

                „Tak poď, Harry!“ zakričal naňho Ron. S úsmevom sa vydal za ním. Zjavne sa mu podarilo chytiť koč a teraz od neho odháňal každého, kto sa k nemu priblížil.

                „Harry, počkaj!“ Zastavil. Poznal ten hlas. Stiahol obočie, keď sa otočil k Čcho. „Chcela som ti povedať, že ti gratulujem k víťazstvu,“ vypustila potichu. „Vážne som rada, že si vyhral. No a... uži si prázdniny. Ahoj,“ rozlúčila sa a v rýchlosti okolo neho prešla k hlúčiku Bystrohlavčanov.

                „Ahoj,“ povedal jej chrbtu. „A vďaka,“ dodal roztrpčene.

                „Čo chcela?“ spýtal sa ho Ron, keď sa k nemu pridal a nasadol do koča.

                „Gratulovať,“ vypustil.

                „Aha, tak to sa asi patrí, no,“ mykol plecami.

                „Tu ste,“ zadýchane pribrzdil Neville. „Dievčatá už idú. Viete aké sú... ešte si potrebujú povedať dvesto vecí, čo za rok zabudli,“ zaškľabil sa.

                „Tiež si to stihol len tak tak,“ upozornil ho Ron. Harry sa uchechtol.

                „Ja mám ale kvalitný dôvod.“

                „Aký?“

                „Už sme tu,“ zahihňala sa Ginny. Za ňou sa do koča vyšplhali aj Lucy s Lunou a Hermionou. Koč bol ale pre šesť ľudí, nie pre sedem.

                „Prirodzený výber,“ nadhodila Luna. „Kto je najslabší, sedí na zemi. Takže si tam sadnem,“ usmiala sa a vážne sa chystala postaviť a sadnúť si na podlahu, len aby sa netisli.

                „Blázniš? Ja si na zem sadnem,“ ponúkol sa Neville a usádzal ju na svoje miesto.

                „Ďakujem, Neville, si milý. Ale ja s tebou nechcem chodiť,“ uprela naňho pohľad. Lucy sa zachichotala do dlane a Ginny vyprskla. Hermiona sa len uškŕňala.

                „Čo?“ spýtal sa Ron.

                „Ale, to je... ale nie, prosím ťa,“ koktal Neville celý zapýrený. „Ako si vôbec na to prišla?“ vrtel hlavou.

                „No vážne, Luna,“ obrátil sa k nej Harry. „Ako si na to prišla?“

                „Vážne nevieš?“ spýtala sa ho. Zakrútil hlavou. „Tak ani tento neoplýva bystrosťou, dievčatá. Mám proste pravdu, ako vždy,“ prehlásila. Dievčatá sa rozosmiali. Harry stiahol obočie.

                „Luna hľadá chlapca, s ktorým by mohla diskutovať na úrovni,“ vysvetlila mu Lucy. „Na nešťastie, zatiaľ na takého nenarazila a tak...“

                „Ale toto nepotrebujú vedieť,“ zachichotala sa Hermiona.

                „A prečo?“ spýtala sa Luna. „Je to normálna vec a robia to aj oni. A ak budú tvrdiť, že nie, tak sú veľkí klamári. Však?“ obrátila sa k Ronovi.

                „Čo? Tak asi hej, no...“ vypustil a mykol plecami smerom k Harrymu. Ten pozrel na Nevilla.

                „Máme hľadať chlapcov k diskusii? Čo... áha...“ zapýril sa Neville.

                „Náznak bystrosti. Možno si to ešte rozmyslím...“

                „Och, Merlin, konečne vlak,“ zaúpel Ron a vyštartoval z koča. „Bude to dlhá cesta,“ šepol Harrymu.

                „To každopádne,“ uškrnul sa ten.

                Ron si vzal na starosť nájdenie prázdneho kupé. Šiel pred nimi o dobré dva metre a nazeral do každého. Harry mal aj tak podozrenie, že to robí len pre to, aby sa vyhol Lune. Ako toho chce dosiahnuť v kupé, to netušil. Napokon ho našiel v strede piateho vagóna.

                „Aj tu to je pre šesť ľudí,“ povzdychla Luna.

                „No ale zase, je tu o čosi viac miesta, nie? A keď sa bude Ginny tisnúť k Harrymu, budeme vedieť, prečo to tak je,“ uškrnul sa Neville a vyložil si kufor.

                „No to každopádne,“ zaškľabila sa Ginny. Harry si sadol k oknu a ona sa k nemu skutočne pritisla, aby si mohli vcelku pohodlne sadnúť Lucy s Lunou. Oproti sedela Hermiona medzi Nevillom a Ronom.

                Popravde, Lucy s Lunou a Ginny boli také malé, že Ron s Nevillom ich svojou rozlohou pohodlne dohnali. A Harry tiež nepatril k tým najväčším chlapom, akí chodili po Rokforte.

                Keď sa dal vlak do pohybu, zahlásila sa Lucy, že by im všetkým chcela niečo povedať. A povedala presne to, čo Ginny a Harrymu. A jej obavy z ich reakcií boli neopodstatnené. Hermiona sa síce okamžite zamyslela, Luna však len mávla rukou, Ronovi to bolo vcelku jedno, na Ministerstvo mal spravený svoj vlastný názor a Neville ju ubezpečil, že si nemusí robiť starosti. Ak by mala v krvi čo i len náznak černoty, už by to dokázali odhadnúť. Na to mu Luna pripomenula, že on si nevšimol nič už predtým, čiže môže ťažko čakať, že by si niečo všimol neskôr a Neville sa znova pýril.

                Harrymu konečne docvaklo, že si Luna z neho strieľa cielene. A musel sa uškrnúť. Hoci vyzerala neškodne, ba až jednoducho, bola to bystrá potvora. Možno začal rozumieť tomu jej spôsobu prejavu. Jej poznámkam, ktoré sa zdali od veci. Spomenul si na moment z tretieho ročníka, kedy nechápala, ako môžu mať ostatní depresívne pocity pri dementoroch. Nebola šťastná, ale stavil sa, že ak by teraz prišiel dementor, mala by rovnaké pocity, ako ostatní.

                „Čo sa usmievaš?“ šepla Ginny. Zbadala jeho úsmev, ktorý priradila k tým infantilným.

                „Luna je úžasná,“ šepol ešte tichšie. A ona sa pousmiala.

                „Áno, to je.“

                Cesta pokračovala a on spokojne sedel a načúval rozhovorom. Kúpili si nejaké občerstvenie a napchávali sa, keď si Neville spomenul.

                „Aby som nezabudol...“ postavil sa a natiahol sa k svojmu kufru. Siahol do bočného vrecka a vytiahol zaváraninovú fľašu. „Nerád by som sa o tú potvoru staral celé prázdniny,“ podával pohár Harrymu.

                „Príjemné popoludnie, slečna Skeeterová,“ zavinšoval podráždenému chrobákovi.

                „Zdá sa mi to? Alebo ešte stučnela?“ Hermiona si ju pozorne obzerala. Chrobák nespokojne zašuchoril krídlami. Spôsobil akurát to, že narazil na stenu fľaše.

                „Stučnela,“ prikývol Neville. „Nemá tam pohyb. Len žerie.“

                „A čo jej dávaš žrať? Nevinných študentov?“ spýtala sa Lucy.

                „Nie, listy z buka. Máte u vás buk? Skúšal som aj topoľ a mandragoru... vlastne skoro všetko, ale pustila sa až do buka. Možno už mala taký hlad, že ukončila protestnú hladovku,“ zaceril sa. Harry sa zasmial.

                „Drahá slečna novinárka. Sľubujem, že vaše väzenie potrvá už len pár dní, nanajvýš týždeň?“ pozrel na Rona.

                „Ja by som ju zašliapol hneď, mrchu jednu.“

                „Asi týždeň, áno,“ prikývla Ginny. „A potom sa s vami veľmi... veľmi dôkladne porozprávame. Som si istá, že budete pri rozhovore viac ako ústretová,“ nebezpečne sa zaškľabila do pohára.

                „Prečo ju vlastne nikto nehľadá?“ spýtal sa Neville. „Sú to už dva týždne a nikto si nerobí starosti, kde je...“

                „Každý je zrejme rád, že zmizla,“ Harry sa pousmial na chrobáka. „Môže ale pomôcť. Môže spolupracovať. Ako protihodnotu bude mať naše mlčanie.“

                „Harry, ale to je vydieranie,“ nepozdávalo sa Hermione.

                „Práve ty si jej budeš zastávať?“ neverila Lucy. „Nespomínaš, ako ťa nazvala?“

                „Na to určite nikdy nezabudnem. Ale aj tak, je to...“

                „Môžeme ju využiť a aj ju využijeme. Takže bukové listy, vravíš. Bude vám to stačiť, slečna?“ mrkol na Ritu. znova nervózne zadrnčala krídlami. „Pardon, nerozumiem. Takže vás teraz začarujeme, aby ste nič nepočuli. Dobrú noc!“

                Hodil na pohár kúzlo nečujnosti a zatemnil ho.

                „Ozaj, kedy naposledy jedla?“

                „Včera.“

                „Fajn. Je tučná, potrebuje schudnúť... list jej dáme až zajtra.“

                „Si barbar,“ zamračila sa Hermiona na Harryho.

                „A ty si zase prílišná pacifistka,“ odprskol jej naspäť.

                „Nie, nie, nehádajte sa. Ďakujem,“ upozornila ich Luna a znova pichla nos do Sršňa.

                „Ták, asi mám dosť,“ vypustil Ron, keď zjedol siedmy tekvicový koláč.

                „Celý život čakám na túto vetu...“

                „Haha,“ zamračil sa na sestru.

                „Samé konflikty, všímaš?“ Luna pozrela na Lucy.

                Zvyšok cesty prebehol v akomsi súlade. V tichých rozhovoroch, ktoré Harry tak počúval, až sa prepočúval k driemaniu. Zobudil ho až štuchanec od Ginny.

                „Sme v Londýne,“ oznámila mu. A on si spod nej vytiahol ruku a natiahol sa.

                „Takže budeme si písať. Všetci. Dobre?“ spýtala sa Hermiona vychádzajúc z vlaku. „V Španielsku by sme mali byť dva týždne, potom musím ísť pozrieť tetu... ale zrejme by sa dalo prísť,“ pozrela na Weasleyovcov.

                „Napíšeme si,“ usmiala sa Ginny.

                „Ja sa tiež prinútim napísať pár riadkov, aj keď je pravda, že som príliš nepísal. A ani babička. Takže jej sova ma zrejme zdrevenené krídla,“ zaškľabil sa. „A tam je babička. Utekám. Majte sa. A ďakujem. Nechcem, aby vás začala terorizovať,“ vysvetlil a ponáhľal sa preč.

                „Uhm,“ Luna sa za ním dívala. „A vie naše adresy?“ spýtala sa. Hermiona sa zachichotala. „Aha, ocko,“ ukázala im vysokého muža s dlhými bielymi vlasmi. V tvári mladého, ale tie biele vlasy boli zvláštne, ako zhodnotil Harry. „Tak sa teda majte a skúste napísať. Možno nás to na Madagaskare prestane baviť,“ mykla plecami. A každého z nich objala. „Ahojte!“

                „A vyzerá to, že pôjdem aj ja,“ prehlásila Hermiona. Harry zamával jej rodičom. Odmávali mu. „Každý týždeň jeden list a bez výhovoriek,“ prísne pozrela na Rona.

                „Od každého? Alebo sa môžeme striedať?“ zjednával.

                „Striedať,“ rozhodla benevolentne. Usmiala sa. „Majte sa, držte sa a píšte,“ poobjímala ich všetkých.

                „A naši sú kde?“ Ron sa postavil na špičky, aby dovidel.

                „Ešte tu nie sú ani dvojčatá,“ zamrmlal Harry.

                „Príde pre teba niekto?“ spýtala sa Ginny Lucy.

                „Už prišiel,“ usmiala sa. „A ja sa rozlúčim...“

                „A kto?“ Ibaže keď im ho ukázala, vyvalili oči. A ona ich prevrátila. „Áno, každý sa tomu čuduje. Strýko je nevlastný mamin brat, ona je čierna len z polovice a ja len zo štvrtiny. Moja rodina je proste taká... trocha zvláštnejšia,“ zaškľabila sa na ich šokované výrazy. „Nikdy ste si nevšimli černošské rysy? Tmavšiu pokožku? Oči?“

                „Oči máš modré a si biela,“ zhodnotil ju Ron.

                „Oči mám po otcovi a rozhodne nie som taká biela, ako Ginny.“

                „Mandľový tvar? Možno plnšie pery?“ skúmala ju Ginny, akoby ju videla prvý raz v živote. „Nie, za celé tie roky som si nevšimla nič. A keby aj, tak čo. No nie?“ pozrela na Harryho.

                „Vyzeráš dobre,“ mykol plecami.

                „Dobre teda,“ usmiala sa. „Ja sa pokúsim z Chile napísať,“ sľubovala, keď objala Ginny. „Ja adresu poznám,“ uškrnula sa a zaváhala. Ibaže to bol Harry, ktorý k nej pristúpil a objal ju.

                „Vylúšti pár tých nápisov, dobre?“ šepol jej.

                „Skúsim,“ hlesla a otočila sa na päte, aby sa ponáhľala k vysokému černochovi.

                „No teda, ale vlastne si uvedomujem, že za celé tie roky sme práve toto neriešili,“ zavrtela hlavou Ginny dívajúc sa na to, ako sa Lucy objala so strýkom a odchádzali. „Vždy len rodičia a strýko, ale ako kto vyzerá, to nie...“

                „Nerieš to,“ mávol rukou Harry.

                „Bude mi to ale vŕtať v hlave, vieš?“

                „Práveže viem.“

                „Aha, Fred s Georgom,“ zamával im Ron. „A príde si niekto pre nás vôbec?“

                Prišiel. Bill s mamou a zahlásili, že pôjdu domov Rytierskym autobusom, čo síce bol dosť rýchly presun na tú vzdialenosť, ale Harry sa zaprisahal, že nikdy viac. Vážne. Potešilo ho, že ho Bill priateľsky plesol a Molly objala. Všetko vyzeralo fajn. Prázdniny mohli začať.

                KONIEC OHNIVEJ ČAŠE

               

TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54