Ohnivá čaša 27.

                Harry sa zamračil dívajúc sa z okna ošetrovne. Poppy sa ho skutočne rozhodla prepustiť až zajtra, hoci jej celé ráno tvrdil, že je v poriadku. Neprotestoval tak, ako by to robil za iných okolností. Mohol aspoň premýšľať o tom, čo sa včera stalo.

                Luna s Lucy vyzerali byť úplne v pohode, Neville sa vypytoval na animágov a Ron sa konečne upokojil, keď o tom vedela matka. A Bill. Snape bez slova odišiel hneď, ako Dumbledore zahlásil koniec schôdzky. Minerva sa na nich po očku dívala, videl v jej očiach však aj čosi iné. Niečo, čo ešte nedokázal odhadnúť. A ako začul, Poppy šla za Dumbledorom a vypytovala sa ho na jeho názor ohľadne ich možných stavov. Novú informáciu zjavne pojala vedecky. Tonksová sa uvoľnene bavila s Remusom a Siriusom. Bill sa vypytoval Ginny na to, ako sa im podarilo stať sa dvojitými animágmi.

                No a Molly. Videl, ako si odviedla Dumbledora a Siriusa na bok, ako o niečom diskutovali. A ako sa skutočne upokojila. A keď odchádzala, objala ho rovnako, ako objala svoju dcéru. Bolo to fajn, to určite, ale jemu sa to nepozdávalo. Nepáčil sa mu akýsi súlad Dumbledora so Siriusom pri presviedčaní Molly. Cítil za tým niečo zvláštne.

                A keď mu vzápätí Sirius povedal, že za ním dnes príde a bude sa chcieť rozprávať s ním aj s Ginny dohromady, len v trojici, jeho nepokoj narástol. Nevedel poriadne spať. Áno, rameno ho ešte pobolievalo a mohol si to ospravedlňovať tým, že Ginny včera prakticky vyhodili hneď a oni sa nestihli poriadne objať, jeho nervozita tentoraz nepramenila z tohto.

                Obed zamyslene nahádzal do seba a vypil elixíry a potom čakal, kedy za ním príde Sirius a Ginny.

                „O čom myslíš, že to bude?“ spýtala sa ho Ginny po desiatich minútach intenzívneho objímania. Poppy vykukla, ale potom hneď zmizla.

                „Bojím sa špekulovať,“ povedal a zadíval sa jej do tváre. Pozorne si ju obzeral, aby ju následne pohladil po tvári.

                „Spokojný?“ natiahla rýpavo. „Vravím, že mi už nič nie je, tak ma prestaň stále študovať,“ stiahla obočie.

                „Niekedy ťa vážne neznášam, vieš to, že?“ vŕkol a pritiahol si ju k sebe. Pohodlne sa uvelebila na jeho hrudníku.

                „Nefrfli,“ symbolicky zaprskala. „Chrabromil sa ťa už nevie dočkať. Chystajú na zajtra ohromnú párty,“ uškrnula sa. „A pozajtra pôjdeme domov,“ dodala potichu.

                „Hurá,“ usmial sa. Zdvihla hlavu. Zaceril sa. „Konečne, fakt. Milujem Rokfort, ale po tomto roku budem rád, keď ho dva mesiace neuvidím.“

                „Uhm,“ súhlasila. Potom jej pohľad padol na stôl. „Čo to je?“ natiahla sa, aby chytila do rúk čierny mešec. „Počkaj, nejdeš mi tvrdiť, že toto je... tisíc galeónov?“ stíšila hlas a pozrela naňho. Mykol plecami.

                „Dumbledore mi to priniesol. Hlavná výhra.“

                „Ale tisíc galeónov? To nie je možné. Nevidela som síce dohromady ani dvadsať galeónov... ale sem sa nemohlo vojsť tisíc. Či?“ dívala sa naňho s úškľabkom.

                „Neviem, nepočítal som ich, ale vraj je tam šek. Mešec je symbolicky zaplnený a zvyšok je na šeku, ktorý mi vraj škriatkovia prevedú do trezoru,“ zamračil sa. Pozrel na ňu. „A ja to posuniem dvojčatám...“

                „Áno, jasne. Budeš investovať,“ usmiala sa a položila mešec na stôl. „Máš pravdu, dar by si nevzali, pôžičku tiež nie a keď budeš chcieť investovať... proti tomu by nemali namietať.“

                „Dúfam,“ prikývol. Premýšľal aj nad tým, že by ich posunul Weasleyovcom, ale aj keby bola situácia iná, nevzali by si ich.

                „Príjemné popoludnie, prajem,“ ozval sa Dumbledore, ktorému šiel za pätami čierny pes. Rozmotali sa z objatia. „Slečna Weasleyová, síce sa stále vyučuje a hoci je to už len symbolické, ospravedlním vás u profesora Binnsa,“ usmial sa na Ginny. „Poppy, poď so mnou, prosím. Poskytneme im súkromie...“ Ďalej už nepočuli, dvere sa zavreli.

                „Binns ani nevie, že ma učí,“ zafrflala a posadila sa na stoličku.

                „Binns ani nevie, že učí,“ opravil ju Sirius. „Tak čo decká? Ste v poriadku?“ spýtal sa a oboch ich študoval.

                „V najlepšom a upozorňujem, že keď sa to Ginny opýtaš ešte raz, je pripravená ťa prekliať,“ Harry sa nasilu uškrnul.

                „Čo sa deje?“ uchechtol sa.

                „Harry je príliš jemnocitný,“ vysvetlila.

                „Aha... tak dobre, nebudem to riešiť,“ zavrtel hlavou a pritiahol si stoličku. Sadol si. Obe deti sa naňho uprene dívali. „Tak dobre! Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, aj tak obaja čakáte, čo chcem riešiť. No a...“ siahol si do habitu a vytiahol hromadu pergamenov. „Nate, rozdeľte si to, prečítajte a pochopíte, čo mám na srdci,“ podal im pergameny. Harry si zamračene vzal zhruba polovicu a druhú podal Ginny.

                Sirius sa postavil a nechal ich čítať. Podišiel k oknu a zadíval sa von. Mal z toho trocha strach, to si priznal. Ale od svojho veľmi dôverného, osobného a tajného rozhovoru s Remusom od svojho presvedčenia neupustil. Po nedávnych udalostiach si k súkromnému zoznamu pridal ďalšie body, ktoré Albus Dumbledore nezvládol. A nie, určite sa pred ním neprezradil. Neposkytol Dumbledorovi ani najmenší dôvod k podozreniu. Musí byť teraz dobrý a poslušný chlapec, ak chce slobodu. To za prvé. Uvedomoval si aj to, že sám toho veľa nezmôže. Potrebuje podporu a zatiaľ ju má len v Remusovi. A to je málo. To za druhé. A za tretie, nech by mal akékoľvek výhrady, Albus Dumbledore má stále dosť stykov a kontaktov, ktoré zrejme budú potrebovať.

                Premýšľal dosť dlho, keď sa otočil k deťom. Stále študovali pergameny a obe boli zamračené. Celkom logicky. Bol pri svojich úvahách veľmi konkrétny. Po chvíli podišiel k nim, aby si sadol. Ešte stále bolo ticho.

                „Doprdele...“ vyšlo z Harryho napokon. Sirius naňho pozrel. „Akože... vážne, fakt,“ zavrtel hlavou a zdvihol ju. Siriusov pohľad bol takmer bolestivý. „A toto je Dumbledorova práca?“ zaškľabil sa Harry.

                „Nie, moja,“ potichu z neho vyšlo. Ginny naňho pozrela. „Skoro rok trčím na Grimmauldovom námestí a premýšľam. Inú robotu nemám,“ povzdychol. „Napadlo mi to po Imperiuse... vlastne po tom, čo to Dumbledore skúsil na Ginny. Začalo to najprv tým, že som skúsil vypisovať zaklínadlá... potom rôzne reakcie. Na každé zaklínadlo môže pasovať iná reakcia... a ani nemusí, samozrejme. To ale nevieme. Každá jedna vypätá situácia môže na toho druhého vplývať inak. A, samozrejme, nemusí. To ale nebudeme vedieť a ja by som vás chcel poprosiť, oboch, aby ste mi dovolili to vyskúšať...“ vyšlo z neho potichu.

                Harry sa pozrel na Ginny a povytiahol obočie. Stiahla obočie ešte viac.

                „Ja vás nechcem skúmať, študovať ani robiť pokusy, ak vám napadlo to,“ okamžite reagoval. „Musíte ale uznať, že to niečo do seba má. Aj Remus s tým súhlasí...“

                „Remus?“ Harry naňho pozrel.

                „Potreboval som to s niekým prebrať,“ rozhodil rukami a postavil sa. „Tiež z toho nemám dobrý pocit a potreboval som sa niekoho spýtať na názor. A Remus bol jedinou možnou alternatívou.“

                „To asi áno,“ privolila Ginny.

                „Nepáčil sa mi a stále ani nepáči spôsob, akým sa k tomu postavil Dumbledore. On si ale ako prvý uvedomil, čo sa môže v budúcnosti stať. Nemusí a môže... toto si asi budeme stále opakovať. Nevieme prečo, čo a nevieme ako. Ale nemôžeme si dovoliť nečinne sedieť a čakať či a kedy. Rozumiete?“ vyprskol zúfalo a hodil sa na stoličku pred nich. Harry sa stále mračil a pozrel na pergameny. Vymenil si Ginninu hromadu s tou svojou.

                „Zrejme je to stále dokola, nie?“ spýtala sa Ginny. „Tie zaklínadlá a kliatby... a reakcie.“

                „Áno, veď hovorím. Písal som a premýšľal...“

                „A ty ich chceš na nás všetky vyskúšať? Dobre som to pochopila?“ zamračila sa. „Mal si pravdu,“ pozrela na Harryho. „Chcú nás skúmať...“

                „Ale tak to predsa nie je, Ginny,“ ozval sa nešťastne Sirius. „Nechcem skúmať priamo to vaše prepojenie. Chcem len prísť na to, či nie je niečo, čo by vám mohlo ublížiť. A prísť na to, ako sa tomu vyhnúť. Pomôcť vám vysporiadať sa s tým...“

                „Sirius, mlč,“ prerušil ho Harry. Krstný otec naňho pozrel takmer prestrašene. „Je nám jasné, aké pohnútky k tomu vedú teba. Nie?“ pozrel na Ginny. Prikývla. „A popravde, niečo podobné sme si uvedomili aj my. Mal som strach z toho, ako budem reagovať, keby strčili Ginny do tej vody. Bola by prispatá niekoľko hodín. Čo by to spravilo so mnou...“

                „Presne. A podobná situácia môže nastať hocikedy, ako sme videli. Stále chodíme do školy. Chodíme medzi ľudí. A fakt, že na mňa nepôsobilo, keď Ron Harryho zviazal ešte neznamená, že na mňa nemôže pôsobiť, ak mu niekto podá... napríklad ten elixír lásky,“ zaškľabila sa.

                „Vy... súhlasili by ste s tým?“ neisto sa spýtal Sirius. Znova si vymenili pohľady.

                „Si to ty, Sirius, a my ti veríme,“ prehlásil Harry. Ginny s úsmevom prikývla. „Len mi prosím povedz, čo s tým má spoločné Dumbledore? Pretože ak je toto jeho práca, tak potom mi to je ľúto,“ stiahol obočie.

                „Stále mu to nevieš odpustiť, čo?“

                „Nie, to mu neodpustím nikdy,“ zamračil sa ešte viac.

                Ginny natiahla ruku, aby uchopila tú jeho. Albus Dumbledore spravil obrovskú chybu, keď prikázal Snapovi, aby na nej vyskúšal Imperius. Harry to považuje za zradu v najvyššej možnej miere. A Sirius spraví chybu tiež, keď nebude úprimný.

                „Toto je skutočne môj nápad,“ spustil Sirius po chvíli. „Bol som za Dumbledorom... vlastne ani nie tak kvôli tomuto. Ale poďme poporiadku,“ napriamil sa na stoličke a pozrel na oboch. „Tieto veci som spísal pred istým časom. Skonzultoval som ich s Remusom. Vedel som, že Dumbledore má možno podobný zoznam, ako ja. Určite niečo má, pretože nad tým premýšľa podstatne dlhšie, než ja. Má viac možností, kontaktov a hlavne príležitostí, než ja. Aspoň pokým som utečeným väzňom, rozumiete?“

                „Zatiaľ áno.“

                „Fajn. Včera som za ním šiel však z iného dôvodu. Absolútne sa mi nepáčilo, že si sa dostal mimo hrad, k Voldemortovi a to pred očami celej školy, profesorov, Dumbledora, zástupcov zahraničných škôl, zástupcov Ministerstva... a tak trocha sme sa pohádali. Vyčítal som mu, že sa nechal Crouchom oklamať. Že oklamal nás, dobre. Chyba, ale pochopiteľná. Vedel som, že tam je a viem, kým je. Že je to niekto iný by som... možno... zistil, keby som s ním bol v kontakte. Ale on je predsa Dumbledore. Ako to, že nezistil, že mu po hrade pochoduje smrťožrút popíjajúci Všehodžús? A ešte hromadu ďalších vecí... napríklad to, že mal ten turnaj zrušiť hneď na začiatku. Ale to je jedno. To sú moje osobné spory s Albusom. No a... tak nejak som sa s ním znova pohádal, pretože sa mi nepáči, s čím sa musíš pasovať,“ pozrel na Harryho. „Bol by som rád, ak sa už dostaneš do nejakej nepríjemnej situácie, aby si bol pripravený čo najlepšie. Pre Merlina, si Harry Potter. Možno doteraz nie, ale odteraz po tebe pôjde každý smrťožrút, aby ťa k nemu priviedol. A čo ty? V prvom ročníku ste sa vy traja vrhli do nebezpečenstva bezhlavo. V druhom si možno dostal rady, ale ďakujem pekne, za také rady. Pred rokom po hrade pobehoval vrah, ktorý ťa chcel zabiť. A ty čo? Povedal ti niekto, ako sa brániť? Nie, miesto toho sa na hranice napchali dementori. Vskutku revolučný nápad. A tento rok tomu dal korunu, to fakt. Harry, musíš sa zúčastniť, pretože lebo... Tam máš dráčika, veď si štyri roky trénoval, určite si poradíš. A aha, tam je Čierne jazero... veď sme ti jasne ukázali, ako sa transfigurovať na žraloka, tak kde je problém. A labyrint? Brnkačka, acromantule si porážal, keď si mal dvanásť, nebude problém...“ prskal sarkasticky. Decká si v tej chvíli ani nevšímal. „A cintorín... to máš len v rámci tréningového procesu... jedna krysa, náhražka človeka, to zvládneš. Aha, nezvládneš, ale aspoň si neumrel, že?“

                Pozrel na deti. Oba naňho vyvaľovali oči prekvapené jeho výbuchom. Sakra, asi by sa mal naučiť zvládať hnev.

                „Toto si mu všetko povedal?“ neveril Harry.

                „Ehm, nie všetko. Len nejakých pár maličkostí,“ zovrel pery. Potom sa zaceril. „Musím hrať dobrého chlapca, aby mi pomohol zbaviť sa viny, ale myslím si práve to, čo ste počuli. A som rád, že sa včera Molly postavila na moju stranu...“

                „Mama?“

                „Áno, tá. Nezávisle odo mňa, prišla viac menej na to isté. Požadovala od Dumbledora ochranu pre teba, Ginny... ale počkaj, nerozčuľuj sa! Nielen ochranu. Trvala na tom, aby ste vy dvaja dostali príležitosť k tomu naučiť sa brániť pri prípadných nepríjemnostiach. Nielen... hodíme vás do labyrintu a robte, čo viete, hádam prežijete. Chápete?“

                „Moja mama? Molly Weasleyová?“ neverila. Sirius sa uškrnul. „Dobre si rozumel?“

                „Najlepšie. Molly vie, kto je Harry Potter. Po tom, ako Voldemort získal telo vie, že sa bude chcieť pomstiť. A chce, aby sa Harry vedel brániť, aby si ty neprežívala muky ako v ten večer. A tiež naopak. Si Harryho súčasťou. A ak je on v nebezpečenstve ako prvý, ty si v nebezpečenstve ako druhá. My vás môžeme chrániť ako najlepšie vieme, ale ak sa dostanete do situácie, kedy sa budete musieť spoľahnúť na vlastné sily... viď cintorín... chce, aby ste sa vedeli obaja brániť smrťožrútom. Pretože Voldemortovi brániť sa je ťažké pre hocikoho. Doslova povedala, že si neželá, aby ste sa držali v bezpečí ako bábiky z porcelánu, pretože to je zrejme zbytočné a požadovala, aby ste sa vyškolili a naučili sa brániť.“

                „Moja mama,“ prikývla Ginny a pozrela na Harryho. Mierne sa uškrnul. „Neverím tomu,“ zavrtela hlavou.

                „Súkromne mi povedala, že bude pre jej dcéru výhodnejšie naučiť sa metať okolo seba kliatby, ako zavárať džem.“

                „To fakt,“ zasmial sa Harry. „Takže to nakoniec vzala skutočne dobre,“ s úľavou skonštatoval.

                „Miluje ťa, Harry. Vždy bude, pamätaj na to,“ Sirius sa postavil a posadil sa k nemu na posteľ. Objal ho okolo ramien. „No a to... ehm... čo?“

                „Budeš nás ale skúšať ty,“ položil si podmienku Harry.

                „Len to, čo budem môcť, aj to sme riešili s Dumbledorom.“

                „No, ehm...“ tentoraz váhal Harry. Pozrel na Ginny.

                „Riaditeľ nám skutočne nechce ublížiť, Harry,“ vyriekla presvedčivo. „Spravil chybu, ospravedlnil sa... nerobil to ale so zlými úmyslami. A to bude platiť aj teraz. Ale!“ zdvihla prst a pozrela na Siriusa. „Každý krok, každé kúzlo, každú maličkosť mu budeš musieť odsúhlasiť ty.“

                „Jasne,“ potešene sa pomrvil na posteli. „Ja a Remus a potom to predostrieme vám a vy budete musieť tiež súhlasiť. Nič násilne, nič neočakávane.“

                „Aj Remus?“

                „Jasne, že aj on. Čo si si myslel? Že necháme syna najlepšieho priateľa napospas osudu?“

                „No dobre, dobre,“ prerušil ho Harry. „A keby to bolo, ako by to bolo? Budeš chodiť do Brlohu? A ten... tréning alebo ako to nazvať... čo to bude, až to bude? Alebo budeme na Grimmauldovom námestí? Alebo...“

                „Zadrž, Harry. Po pravde, tak nejako som sa na to pripravoval, na časť toho všetkého. Dúfal som, že by sme vás mohli aj učiť, okrem iného. No a... Tonksová vypracovala plán, ľahšiu verziu aurorského výcviku...“

                „No páni,“ usmial sa Harry. Táto časť sa mu bude určite páčiť.

                „Áno, páni. Najprv ale budem musieť hovoriť s Molly,“ pozrel na Ginny. „Bude súhlasiť, to je jasné, ale nebude to také jednoduché. Budeme musieť doladiť ešte pár maličkostí. Budeme musieť... ale viete čo? Špekulovať takto dopredu sa nedá. Počkajte ešte pár dní a potom sa dozviete všetko.“

                „Dumbledore do toho asi bude musieť hovoriť, však?“ spýtal sa Harry. Bol však podstatne pokojnejší.  

                „Bude musieť. Ako som spomínal, má možnosti, má príležitosti, má vplyv... ja mám momentálne akurát tak chuť.“

                „Dobre teda,“ Harry pozrel na usmiatu Ginny. „A čo Ron? Neville? Dievčatá?“

                „Si strašne náročný, Harry,“ Sirius sa naňho ublížene pozrel. „Ako som povedal, musí sa to doladiť. Váš súhlas máme a od toho sa to teraz začne odvíjať. Potrebujem pár dní na premyslenie a naplánovanie. A hotovo. Dosť. Už ani slovo,“ zaškľabil sa. „Mám vás oboch strašne rád, viete to, že?“

                „Jasne, že áno.“

                „Aj my teba, Sirius,“ Ginny ho objala.

                „Dobre. No a... ja asi teraz pôjdem plánovať a pripravovať. Dobre? Zvládnete to tu?“

                „Určite,“ usmial sa Harry a díval sa, ako Sirius opatrne otvoril dvere, mávol niekde na chodbu a zmenil sa na psa. Študenti sa zrejme budú diviť, prečo sa po Rokforte pohybuje v posledných dňoch prerastené psisko.

                „Mám z toho dobrý pocit,“ usmiala sa Ginny. Kútikom oka videla, ako ošetrovateľka potichu prešla do svojej miestnosti.

                „Aj ja,“ pripustil dívajúc sa na ňu. „Sirius je na Dumbledora nahnevaný, zdá sa.“

                „Horšie, že v tých jeho slovách je hromada pravdy,“ zamyslene stiahla obočie.

                „O tom ale hovoriť nebudeme. Hermione a Ronovi. Nie?“

                „Zatiaľ určite nie,“ prikývla.

                „No a... aurorský výcvik, no páni,“ zopakoval. Uchechtla sa. Už ho videla ako behá a metá kliatby všade okolo. Určite bude vo svojom živle. „Ty, tak mi napadlo,“ stiahol obočie a pozrel na ňu.

                „Hm?“

                „Aj ty sa budeš zúčastňovať, budeš sa učiť náročné kúzla a kliatby, zrejme budeme bojovať...“

                „Aj ja si tak predstavujem výcvik,“ zaškľabila sa.

                „Budeš potrebovať svoj vlastný prútik. Nie ten zdedený. Chápeš? Aby boli tvoje kúzla čo najlepšie, budeš musieť mať prútik, ktorý si ťa vyberie. A proti tomu nemôže ani Molly protirečiť.“

                „Asi máš pravdu,“ zamračila sa a zamyslela. „Nemáme síce peniaze, ale Bill by mi mohol požičať. Prípadne by sa mohli bratia zložiť...“

                „Alebo...“

                „Ani náhodou, Harry,“ vrkla po ňom. Vedela, čo chcel povedať. Frustrovane zafunel.

                „Si prakticky ja. Prečo by si nemohla mať moje peniaze?“

                „To je o niečom inom...“

                „Ale figu o inom. To tá vaša hlúpa weasleyovská hrdosť. Nechápem, prečo...“

                „Nie a hotovo. A už buď ticho, inak prisahám, že ti ukážem, že viem preklínať aj s prútikom po babičke...“

                „Keby si mala svoj, bolo by to efektnejšie, vieš?“

                „Ja ho budem mať a ty...“

                „Fúha, tu je to akési ostré,“ prerušil ich príchod priateľov.

                „Čo sa hádate?“ spýtala sa Hermiona.

                „Zrejme vzťahová kríza,“ zhodnotila Luna.

                „Figu. Je to len tvrdohlavá Ginevra,“ prskol Harry. Ron sa zasmial.

                „Si to tvrdohlavý ty...“

                „Dosť už,“ prerušil ich Ron.

                „Máš pravdu. Dosť už. Ja mám iný nápad,“ vypustil Harry záhadne a zaškľabil sa.

                „Šípim problémy,“ zhodnotila Luna a hodila sa do kresla. „Čo plánujete cez prázdniny?“ spýtala sa. Harry pozrel na Ginny, ktorá sa stále mračila. Po tej otázke sa však zaškľabili. „Ja pôjdem s otcom na Madagaskar pozorovať kuvikuly a skúsiť jednu chytiť,“ prezradila s úsmevom.

                Nikto sa ani nepohol. Hermiona mala na jazyku otázku, čo, dočerta, sú kuvikuly. Nikdy o tom nepočula, nikde sa o tom nepísalo. Bola však rozumne ticho.

                „Nikto sa nespýta, čo sú kuvikuly?“ Luna sa dívala z jedného na druhého. Harry zavrtel hlavou, Ron sa zaškľabil a Neville sa nadýchol.

                „Nie,“ prehlásil Ron.

                „Veľmi múdro,“ prikývla. „Keby som vám to povedala, rozhodli by ste sa ísť aj vy a to by nebolo dobré,“ mykla plecom. Opatrne po sebe pokukovali.

                „A...“ Hermionu skutočne na jazyku pálili otázky. „No, ehm, ja pôjdem s rodičmi do Španielska,“ prezradila.

                „Do Bulharska nepôjdeš?“ spýtal sa Ron a obzeral si nechty.

                „Nie, nepôjdem,“ mierne sa zamračila. Ron ju okamžite prebodol pohľadom. Harry povytiahol obočie. „Viktor sa veľmi hanbí po tom, čo sa stalo v labyrinte,“ pozrela na Harryho. „Vie, že to nie je jeho chyba, ale akosi stále nevie pochopiť, ako mohla spôsobiť jedna hmla, že konal tak, ako konal. Nič si nepamätá. Nevie, kedy omráčil Fleur a ani to, že napadol Cedrica...“

                „Rovnako ako si Cedric myslí, že mal šťastie, že sa vyhol hmle,“ doplnila Lucy.

                „Aha, tak takto to okomentovali,“ zaškľabil sa Harry. Keď udržať tajomstvo, tak absolútne. „No a... Viktor sa rozhodol túto záhadu vyriešiť, že tam nejdeš?“ spýtal sa.

                „Nie, jednoducho sme sa rozišli,“ mykla plecami. „Hoci stále ani neviem, či sme spolu chodili. Nie je to zmätočné?“

                „Vidíš? A na toto by ti pomohli kuvikuly,“ usmiala sa Luna. Neville sa rozkašľal.

                „Ehm...“ Hermiona na ňu pozrela. Lucy zakrývala smiech. „A ty, Neville? Čo budeš robiť cez prázdniny.“

                „To čo vždy,“ mykol plecami. „Nič. Budem sa hrabať vo svojom skleníku...“

                „Máš vlastný skleník?“ usmiala sa Hermiona. „Ale to je výborné, keď máš doma to, čo ťa najviac baví.“

                „A nechceš vysadiť korene drncálky? Alebo dirigovateľné slivky? Som si istá, že by sa ujali,“ ponúkla sa Luna.

                „Uvidím, koľko budem mať miesta v skleníku a dám ti vedieť,“ odvetil Neville diplomaticky. Ginny sa usmiala. Bola to dobrá odpoveď.

                „Dobre, napíš mi. Ale asi si list neprečítam, pretože budem preč.“

                „Tak by sme sa dohodli potom...“

                „A ty, Lucy?“ Hermiona sa obrátila kamarátku. Tá rýchlo zdvihla hlavu. „Asi budeš v zahraničí?“

                „No áno, budem,“ prikývla a na všetkých pozrela. „Naši sú momentálne stále v Južnej Amerike, v Chile a tam pôjdem...“

                „Chcela by som ísť s tebou,“ prezradila Hermiona. „Chcela by som si vyskúšať byť archeologičkou. Odhaľovať minulosť a tak...“ Ginny pozrela na Lucy, ktorá jej pohľad opätovala.

                „No, my budeme zrejme doma, nie?“ Ginny pozrela na Harryho a Rona.

                „A kde inde?“ uchechtol sa Ron. „Najskôr nám mamka navalí robotu. A budeme hrať metlobal a ja budem skúšať intenzívnejšie to animágstvo.“

                „Tiež by som to skúsil,“ nadšene sa ozval Neville. „Bolo by to parádne...“

                Chalani spustili ospevovanie animágstva a tá téma im vydržala až do večere. Decká sa rýchlo utekali navečerať, Harry vyfasoval svoju večeru, tentoraz o čosi štedrejšiu, aby sa znova stretli. Poppy ho chcela prepustiť zajtra, pred obedom, hoci už bol skutočne v poriadku. Nedohadoval sa ale. Bol poslušný chlapec.

                „Ja by som...“ začala Lucy, keď sa všetci zdvihli, že pôjdu do klubovne a nechajú Harryho sa vyspať. Hoci to vážne nepotreboval. „Potrebovala by som sa s Harrym o niečom porozprávať, ak môžem,“ rýchlo pozrela na Harryho.

                „No jasne.“

                „Osamote,“ doplnila s pohľadom na klbko priateľov.

                „Počkáme ťa vonku?“ spýtala sa Hermiona.

                „Nie, v poriadku.“

                „Dobre, tak poďme,“ zavelila Ginny, krátko Harryho objala, na Lucy sa usmiala. Potom všetci odišli.

                Dívala sa na zavreté dvere asi päť sekúnd, než sa nervózne otočila k Harrymu. Slabo sa usmieval. Podišla k stoličke a doslova na ňu padla. Trápilo ju to a musela to zo seba dostať.

                „Harry, niečo ti musím povedať,“ dívala sa síce jeho smerom, ale niekde za neho.

                „Tak do toho,“ povzbudil ju, keď mlčala.

                „Je mi to blbé, vieš?“

                „Asi áno, vidím,“ prikývol. Pozrela mu do očí. „Si nervózna... vlastne myslím že už niekoľko týždňov. Tichšia, zamyslenejšia, smutnejšia. Tak čo sa deje?“ spýtal sa. Prekvapil ju, že si to všimol. A hlavne ju vydesilo, že si to všimol. „Nezabila si niekoho, že nie?“ potichu z neho vyšlo. Najprv naňho tri sekundy nechápavo civela, aby sa potom uchechtla.

                „Si somár,“ zhodnotila.

                „Viem, istá osoba mi to pripomína denne trikrát,“ usmial sa. „No tak, do toho, Lucy. Dostaň to zo seba, uľaví sa ti.“

                „Ja viem, len... je to také zvláštne. Prezradili ste mi svoje tajomstvo, s Ginny, hoci upravenú formu, o jej menštruácii ostatní nevedia,“ pozrela na Harryho a usmiala sa nad jeho červenaním. „Ale aspoň som pochopila to všetko a je to vážne... desivé a úžasné zároveň a ja neviem, ktorý pocit vo mne víťazí.“

                „Desivosť.“

                „Asi, áno,“ prikývla. „Ale aj tak... po tom Ritinom článku, v ktorom spomenula mojich rodičov, som sa medzi vami cítila... nepatrične, vieš?“ povzdychla. Nechápavo stiahol obočie. „A vy ste sa mi zverili. Ja som sa síce zverila Ginny a zverím sa aj ostatným, ale myslím, že ty by si to mal počuť ako prvý a takto... súkromne,“ ovisli jej ramená.

                „Dumbledore povedal, že vie o situácii ohľadne tvojich rodičov a verí,“ pozrel na ňu.

                „Áno, to ma trocha upokojilo aj keď neviem, odkiaľ o tom môže vedieť.“

                „On vie zrejme oveľa viac, než predpokladáme,“ zaksichtil sa. Smutne sa pousmiala. Vedelo sa, že je jeho poručníkom a ona celý rok videla, ako sa mu vyhýba. A Ginny jej včera prezradila, prečo tomu tak bolo. „Každopádne, Ginny o tom vie a verí ti. A ja ti verím tiež.“

                „To je síce ušľachtilé a asi chápem, prečo to tak cítiš, ale aj tak ti musím povedať pravdu.“

                „Dobre, tak spusti.“

                A ona sa napokon rozrečnila a povedala mu všetko. O zákaze vstupu na anglickú pôdu, o vedení jej rodičov ako potenciálnych čiernych mágoch, o ich pátraní po čiernych artefaktoch a cestovaní po svete, pretože nemali domov nikde, hoci ho mali v Kilby pri Leicesteri. A hlavne o tom, ako môže byť niekto taký, ako ona, ktorej rodičia sú braní ako reprezentanti temnej strany pri niekom, ako je Harry, ktorý je absolútny opak. Stíchla a slzy mala na krajíčku. Ale dostala to zo seba a skutočne sa jej uľavilo.

                „Aha,“ prikývol s porozumením. „Ministerstvo berie tvojich rodičov ako smrťožrútov?“

                „Temných mágov,“ opravila ho.

                „No, to je skoro to isté. A prehlasuje to to isté Ministerstvo, ktoré držalo dvanásť rokov pod zámkom nevinného človeka? To Ministerstvo, ktoré pre pokoj v duši odmieta fakt, že sa Voldemort vrátil? To Ministerstvo, ktoré si myslí, že sa chce Dumbledore stať novým Temným pánom?“ zasmial sa. „Prepáč, ale to isté Ministerstvo si môže akurát tak vysrať oko,“ vrkol.

                „A keby sa neprevinilo tým všetkým, čo si povedal?“

                „Lucy, tvoji rodičia skúmajú to, čoho sa ostatní boja. Skúmajú, nepoužívajú to, neprevádzajú temné rituály, nevraždia a nemučia ľudí... alebo sa mýlim?“

                „Nie, samozrejme že nie...“

                „V tom prípade sú rovnakí temní mágovia, ako ja,“ zaškľabil sa. „No, majú síce netradičný koníček, ale Luna ide chytať kuvikuly, tak čo...“ mykol plecami. A ona sa rozosmiala. Toto potrebovala. Z hrude sa jej odvalil riadny kameň. Smejúc sa vstala, aby ho objala. A on jej objatie opätoval. Po pár sekundách sa ale spamätala a s horiacou tvárou ho pustila.

                „Som strašne rada, že to berieš takto,“ napravovala stoličku len preto, aby jej nevidel do tváre. „Uľavilo sa mi. Vážne.“

                „Takže budeš v Chile,“ prikývol. „Čo tam vlastne budeš robiť?“ spýtal sa zvedavo. Nevedel si takú prácu ani predstaviť, nieto pochopiť, čo tam môže robiť štrnásťročné dievča.

                „Po pravde? Nudiť sa,“ zaškľabila sa. „Prvé dva týždne ma to bude baviť. Mama mi vždy vyberie niečo, čo môžem vykopávať a čistiť... ale viac ma baví epigrafika.“

                „Eh...“

                „Staré nápisy,“ vysvetlila.

                „Uhm...“ Aj tak nechápal. Zasmiala sa.

                „Niektoré archeologické náleziská sú kombináciou muklov a čarodejníkov a niektoré sú čisto čarodejnícke. Ale žiadne nie je čisto muklovské, vieš? Preto sú tam rôzne artefakty, aj tie čierne. Mňa ale baví odhaľovať magicky skryté nápisy, ktoré sú výhradne z runového písma. Lúštiť ich a prekladať. Hoci som ešte nič poriadne nevylúštila, len pár slov a fráz...“ mykla plecami.

                „Zaujímavé,“ vypustil so zvrašteným obočím. A skutočne si to myslel. „Teda, keby záležalo na mne, tak asi niekde niečo pri kopaní rozkopem, ale toto je fakt zaujímavé. A toto študuje aj Hermiona? Starobylé runy?“

                „Jasne,“ zaškľabila sa.

                „Aha, tak už asi chápem, na čo jej to bude,“ nevinne sa pousmial. A ona sa rozosmiala ten večer už niekoľký raz.

                „Si fajn, Harry. Ja ti ďakujem... že si ma vypočul a vážne sa mi uľavilo.“

                „Je to v poriadku, Lucy.“

------

                Harry sa tú noc vyspal lepšie, ako predchádzajúcu. Sirius s Dumbledorom síce kujú pikle, ale Sirius sa hrá na vlastnom piesočku a to ho potešilo. Každopádne mali pravdu obaja. Ako riaditeľ, tak aj krstný otec. Chápal to a aj to podstúpi ale len s podmienkami, ktoré si určili. Viac ho ale lákal ľahký aurorský výcvik, hoci netušil, čo všetko si pod tým predstaviť a či sa mu to napokon bude páčiť. Ale aurorom sa chcel stať, o tom bol presvedčený.

                Tajne dúfal, že by Sirius večer ešte prišiel, prípadne teraz, ráno, ale zrejme plánoval a riešil. A čím skôr naplánuje a vyrieši, tým skôr sa Harry dozvie, o čom to celé bude.

                V myšlienkach zablúdil k Dumbledorovi. Nemal to ľahké ani riaditeľ. A zrejme to bude mať ešte ťažšie. Znovu aktivizovať Fénixov rád, naberať členov, riešiť ich problém... hoci by bol vďačný, keby toto prenechal Siriusovi... k tomu hrozba v podaní Voldemorta a smrťožrútov, problémy s Ministerstvom, ešte stále nedoriešené súdne procesy. Jeho pocity voči Dumbledorovi začali byť zmiešané.

                Neváhal a šiel preňho na cintorín. Nastal problém a okamžite ho riešil. Zamestnal a odohnal Voldemorta. A vysvetlil ich situáciu tak, aby ju napokon tolerovali všetci. To mu musel nechať.

                „Pán Potter, za chvíľu bude obed. Myslím, že sa môžete prezliecť a odísť,“ informovala ho Poppy. Jeho priatelia mu deň predtým priniesli uniformu a tak zapadol do kúpeľne, aby sa prezliekol.

                „Pevne verím, že vás najbližšie uvidím... aspoň za rok,“ lúčila sa s ním ošetrovateľka, hoci obaja vedeli, že to zrejme nebude možné.

                „Ďakujem vám, za všetko,“ usmial sa na ňu. Mal byť za čo vďačný. Zachránila mu ruku, ktorá bola zlámaná, potrhaná a obhorená, všetko ale nasvedčovalo tomu že ak, tak tam bude mať len zanedbateľné jazvy.

                „Tak už padajte,“ usmiala sa aj ona.

                Cestou do Veľkej siene nazeral do chodbičiek, či tam nebude číhať veľký čierny pes, ale to pracovalo len jeho podvedomie, ktoré po tom túžilo. Veľký čierny pes má teraz iné starosti. Nejako si ani nevšimol, že je hrad tichý. Zrejme sú všetci na tom extra obede, o ktorom mu vraveli priatelia. A večer mala byť rozlúčková hostina.

                Keď vstúpil do Veľkej siene pochopil, že sú skutočne všetci na tom extra obede.

                „Vážené dámy, vážení páni!“ ozval sa Ludo Bagman natešene. „Dovoľte mi, aby som oficiálne ukončil Trojčarodejnícky turnaj...“

                Harry sa snažil nenápadne prejsť až k ich stolu kde videl, že má miesto, ale ľudia mu mávali, občas naňho zavolali a keď sa priblížil, dvojčatá ho zdrapli za ramená a objali. Postavil sa aj Seamus a Lavender s Deanom, ktorí ho plieskali po ramenách. Colin so Stevom dokonca prebehli okolo stola skandujúc jeho meno, celý chrabromilský stôl sa postavil, aby mu zatlieskal a on si chcel len v tichosti sadnúť a tváriť sa, že nejestvuje. Lenže v tom sa k nemu vrhli Angelina s Alicou, Katie Bellová a ďalší a ďalší a bola to taká malá súkromná oslava Chrabromilčanov v zaplnenej sieni.

                „Dobre, ďakujem. Sadnime si,“ šokovane zapadol medzi Hermionu a Ginny.

                „Hádam Bagman nestratil niť,“ zahlásila Ginny predstierajúc starosti.

                „Áno, áno! Chrabromilčania ešte nemali príležitosť pozdraviť svojho šampióna, pretože bol hospitalizovaný, tak im ešte pár minút necháme, kým prejdeme k oficialitám...“

                A Chrabromilčania tých pár minút využívali naplno. Každý potreboval poplieskať Harryho po ramene a on sa cítil dosť trápne. Pre pokoj fakulty to ale bol ochotný podstúpiť. Keď pozrel k profesorskému stolu, sedeli tam všetci. Vrátane madam Maxime. Snape si obzeral príbory, Dumbledore sa zamyslene usmieval, Minerva vyzerala mimoriadne hrdo a Hagrid tlieskal spolu s Chrabromilčanmi.

                Čo čert nechcel, jeho pohľad padol k Bystrohlavčanom. Všimol si Čcho, ktorá sa naňho dívala s pokojným výrazom. Dokonca sa trocha pousmiala, alebo si to možno len vybásnil. Každopádne pri nej sedel Michael Corner a ako vedel, tí dvaja sa tak trocha sťukli. Nech sú v živote šťastní.

                „Tak, ešte raz! Dovoľte mi oficiálne ukončiť Trojčarodejnícky turnaj, ktorý sa konal na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej za účasti Beauxbatonskej akadémie mágie a Durmstrangského inštitútu. Na konci októbra minulého roka nestranný sudca vybral šampióna z každej školy, aby následne zaúradoval ešte raz a vytiahol štvrtého šampióna. Za Beauxbatons bola vybraná slečna Fleur Delacourová a ja poprosím slečnu, aby prišla ku mne,“ zoširoka sa usmieval. Dívajúc sa na Fleur Harry uvažoval, koľko zlata Bagman jeho víťazstvom získal. „Za Durmstrang súťažil pán Viktor Krum, poprosím aj vás. A za Rokfort sa do bojov vrhli páni Cedric Diggory a Harry Potter!“

                Hermiona doňho drgla, už znova, aby ho upozornila, že sa má postaviť a kráčať k Bagmanovi. A Harry to spravil, tentoraz s lepším pocitom, ako ten prvý raz. Harry sa postavil k Cedricovi, ktorý sa naňho usmial a veselo ho plesol po ramene. Možno ho už tých päť metrov mrzelo menej.

                „Ďakujem súťažiacim. Skôr, ako sa pustíme do vyhlasovania výsledkov, pripomeňme si jednotlivé kolá tak, ako nasledovali. V prvom kole, v ktorom mali súťažiaci ukradnúť drakovi vajce, sa na prvom mieste umiestnil pán Potter, na druhom pán Krum, na treťom pán Diggory a na štvrtom slečna Delacourová. V druhom kole, v ktorom si šampióni mali z dna Čierneho jazera zachrániť to, čo bolo ich srdcu najmilšie, vyhral pán Potter, druhý skončil pán Diggory, tretí pán Krum a slečna Delacourová úlohu nedokončila. No a v tretej, rozhodujúcej úlohe, v ktorej šli umiestnenia z predchádzajúcich kôl bokom, pretože mal v labyrinte nájsť pohár ten najrýchlejší, najskôr odstúpila slečna Delacourová a následne aj pán Krum.“ Ozval sa potlesk od zástupcov oboch škôl a tiež Rokforťanov. „Rozhodujúci boj sa teda odohral medzi dvoma zástupcami Rokfortu,“ potešene sa pomrvil a pristúpil k nim, aby ich oboch vzal za ramená. „Bolo to určite mimoriadne napínavé. Všetci vieme, že rozhodlo neskutočných päť metrov,“ usmial sa na Cedrica. Ten mu opätoval neistý úsmev. „Na druhom mieste sa umiestnil študent Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, pán Cedric Diggory!“ zahlásil a tentoraz bol potlesk o poznanie srdečnejší. Bifľomorčania skandovali jeho meno a ostatné fakulty tlieskali spolu s nimi. „Ďakujem,“ pokračoval Bagman. „No a...“ pomädlil si ruky a so širokým úsmevom pozrel na Harryho. Ten od neho o drobný krok odstúpil. „To najlepšie na záver,“ vypustil a otočil sa k stolčeku, na ktorom bol Harryho pohár, ktorý mu včera vzali priatelia do fakulty, pretože ho Seamus pomenoval ako putovný a jednoducho sa ho musel dotknúť každý Chrabromilčan. Hádam ho vyleštili, pomyslel si. „Vážené dámy, vážení páni, víťazom Trojčarodejníckeho turnaja, ktorý je zároveň jeho najmladším víťazom v histórii sa stáva študent Chrabromilskej fakulty Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, pán Harry Potter!!!“ vykríkol do miestnosti a Chrabromilčania vyskočili, aby sa rozkričali tak, ako to chceli spraviť v ten večer a pridali sa k nim aj férovo Bifľomorčania a k Harrymu úžasu Bystrohlavčania. „Zdvihni ho,“ šepol Bagman, keď mu vtisol do rúk pohár.

                „Je to zaslúžené, Harry,“ Cedric mu podával ruku. A Harry mu ju potriasol.

                „Mrzí ma tých päť metrov...“

                „Ale nemrzí,“ uchechtol sa Cedric.

                „Arry, ghratulujem,“ pristúpila k nemu Fleur, usmiala sa a vtisla mu bozk na každé líce. Snáď sa Ron díva. „Je to neskhutočné, šo si dokazal. Kto by si to pomyslel... ale Arry,“ potichu povedala a šepla mu do ucha. „Už nie si takhý malý... vyrhastol si.“

                „Ech, ďakujem, Fleur. Fakt.“

                „Aj ja gratulujem, Hry,“ Viktor mu podával ruku trocha opatrne. Tá hmla mu asi musí mútiť hlavu poriadne. „Fakticky si porobil dojem na cely Durmstrang a keď ty budeš mať cestu, zastav sa.“

                „Fajn, ale to by som najskôr musel vedieť kam.“

                „Kto skutočne chce, najde,“ záhadne sa pousmial.

                Nato sa všetci obrátili, aby zamávali do siene a Cedric chytil Harryho ruku, v ktorej držal pohár a zdvihol ju. Harry sa usmial a potom aj zasmial. Bol to skvelý pocit. Vyvolať občas pozornosť aj v pozitívach.

                „Pán Potter,“ podišla k nemu Minerva, pokým sieň stále aplaudovala. „Chcem sa vám poďakovať za príkladné reprezentovanie našej školy a najmä Chrabromilskej fakulty,“ hoci sa najskôr tvárila oficiálne, teraz sa usmievala a vyzerala razom oveľa mladšie. „Skvelý výkon, Potter, som na vás hrdá,“ šepla.

                „Pán Potter, dovoľte aj mne zagratulovať vám a zároveň sa poďakovať za hodnotné a inšpiratívne výkony,“ mrkol naňho Dumbledore. A Harry sa naňho usmial. „A dúfam, že už to všetko skončí,“ šepol riaditeľ. „Medzi nami... už mám Bagmana plné zuby.“

                „To aj ja,“ uchechtol sa.

                „Harry! Harry! Gratulujem!“ pribehol k nemu Hagrid a tak ho objal, že práca Poppy Pomfreyovej utrpela vážnu skúšku. Ale obstála. „Ja som to vždycky vedel, že si najlepší.“

                „Zničil som ti škrota a acromantulu.“

                „Viem, ale škrotov už chovať nemôžem a acromantúl je v lese dosť.“

                „Paráda...“

                Pri ceste naspäť k svojmu miestu, kedy sa postavilo pár Bifľomorčanov, aby si s ním podali ruky, nezabudol pohár zdvihnúť a ukázať zamračenému slizolinskému stolu, menovite Malfoyovi a jeho skupinke. Znechutene sa zaškľabili a on sa blahosklonne pousmial.

                „Dobre. A teraz poďme jesť, mám hlad...“

               

TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54