Ohnivá čaša 25.

                 „Ginny!“ skríkla Molly a vrhla sa k dcére.

                Dumbledore pozrel na dievča, aby vzápätí vzhliadol k Ronovi, ktorý vystrel ruku s pískajúcou škatuľkou.

                „Harry,“ šepol Sirius. „Premenil sa... Musím ísť,“ pozrel na Dumbledora a postavil sa od stále bezvedomého Moodyho, ktorého sa už chystal vziať do parády. Vzal alarm z Ronovej ruky. „A musím ísť rýchlo,“ zamračil sa. Dumbledore prikývol.

                „Ak ťa to vezme tam, kde je Harry...“

                „Do okruhu kilometra. Zistím, kde je a privediem ho naspäť.“

                „Samozrejme idem s tebou,“ Remus spravil krok k priateľovi.

                „Ja by som tiež, ak by som mohol,“ ponúkol sa Bill.

                „U mňa je to jasné,“ pristúpila aj Tonksová. Všetci štyria sa dívali na Dumbledora.

                „No... šiel by som ja, miesto Remusa, pretože ten vie, o čo tu ide,“ Dumbledore pozrel na Ginny.

                „Nie, ja idem určite...“

                „Ak by som vás smel prerušiť, páni a dáma,“ ozval sa Snape a vystrel sa. „Moja prítomnosť pri záchrane pána Pottera by bola nielen zarážajúca, ale aj nevýhodná pri predpoklade, že je s ním Temný pán. Však? A vzhľadom k tomu, že ja viem, o čo tu ide, môžem ostať a dohliadať. Aj na pána... bezmenného,“ mávol rukou k Moodymu.

                „Dobre, Severus. Ďakujem. No tak... poďme. Nezdržujme sa viac. I tak bude trvať, kým sa dostaneme za brány Rokfortu,“ zafrflal a vykročil. Celkom rezko na svoj vek. A za ním sa náhlila záchranná čata.

                „Necivte Weasley,“ prskol na Rona, keď osamel s deťmi a Molly. A niekým bezmenným. „Vezmite do rúk prútik a dávajte pozor na tohto tu,“ kopol nepravému Moodymu do nohy. „Je omráčený, ale možno nie dostatočne, tak ho istite.“

                Potom si kľakol vedľa Ginny, ktorá stále dávila, respektíve jej telo chcelo dáviť, ale už nemalo prakticky čo a tak ju len napínalo. Molly ju držala v rukách, inak by sa zosypala k zemi.

                „Čo je s ňou?“ Molly pozrela na Snapa. „Viete to a vedia to aj deti. Chcem vedieť, čo je s mojou dcérou.“

                „Zvracia,“ vypustil nevrlo, díval sa však na malé dievča.

                „Severus...“

                „Pozrite, Molly, profesor Dumbledore vám jasne povedal, že sa s vami o tom porozpráva. Teraz to nechajte tak. Nie je čas...“

                „Prešlo to,“ šepla Ginny.

                „Prešla nevoľnosť?“ spýtal sa Snape. Ginny zdvihla hlavu. Zamračil sa. Tak zbitý výraz už dávno nevidel. Prikývla. Nemala už veľa síl. Vlastne sa spoliehala už len na držanie matky. Chcelo sa jej umrieť, alebo aspoň zaspať. Bola extrémne vyčerpaná a tak nejak tušila, že to ešte nie je všetko.

                „Premenil sa?“ pýtala sa Hermiona. Ron natŕčal uši. A Molly sa nechápavo mračila.

                „Ty cítiš Harryho?“ šepla podozrievavo. Snape si povzdychol.

                „Neviem, nie, nepremenil,“ vrtela hlavou.

                „Umrel?“ skúsil Snape. Mykol plecami, keď ho všetky tri prebodli podráždeným pohľadom. „Alebo je v bezvedomí, no...“

                „Áno, mami, niečo cítim,“ pozrela na mamu, ktorá mala v očiach hrôzu. „Kvôli tomu, čo sa stalo v Komnate, vieš?“ dodala a pokúsila sa o úsmev. Vedela, že z nej vyšiel len chabý pokus.

                „Och, dievčatko,“ šepla a opatrne ju objala. Vďačne sa o ňu oprela.

                „Neumrel,“ zavrtela hlavou. „Neviem ako, ale to by som asi cítila inak, nie?“ pozrela na Hermionu. Tá pozrela na Severusa. A ten mykol plecami. Už znova. V poslednej dobe len mykal plecami.

                „Tak už som ho vyčistil,“ ozvalo sa im za chrbtami. Z labyrintu vyšiel Hagrid. „Čo sa tu stalo?“

                „Väčšina prítomných sa rozhodla ísť zachrániť Pottera,“ Severus sa postavil. Zrazu si uvedomil, že tu ostal sám. Výborne. Lepší večer si ani predstaviť nedokázal. „Možno by sme sa mali premiestniť dnu?“ navrhol dívajúc sa na poloobra.

                „Nebude potrebné,“ od hradu sa ponáhľala Minerva aj s Poppy. Tá sa okamžite vrhla k Ginny, aby ju prezrela. „Čo sa stalo?“

                „Blackova škatuľka začala pískať a všetci šli pre Pottera. Mne sa dostalo tej cti, aby som dohliadal na... tých, čo ostali. Hagrid, čo keby ste zašli za profesorom Flitwickom a požiadali ho, aby jednu miestnosť začaroval na dočasné väzenie? Nechce sa mi tráviť tu viac času, než je nevyhnutné a predpokladám, že aj po príchode záchrannej čaty bude potrebné dohliadnuť na pána... ktoviekoho.“

                „Vy ste ešte nezistili, kto to je?“ neveril Hagrid. Snape sa nadýchol, chcel povedať niečo štipľavé, ale zdržal sa.

                „Rubeus, je to dobrý nápad. Poprosila by som vás o to asi aj sama. Postaráte sa o to?“ oslovila ho Minerva.

                „Jasne,“ prikývol hájnik. „Idem za Flitwickom,“ znova prikývol. „Stráž ho veľmi poctivo,“ tresol Rona po ramene, keď okolo neho prechádzal. Ron vážne prikývol.

                Snape sa díval, ako Poppy kontroluje slečnu Weasleyovú ale stavil by sa, že nezistí nič. Stiahol obočie. Jeho pohľad padol na zviazaného vinníka. Bolo možné, aby si nič nevšimli? Mohol to tak dobre hrať?

                „Je veľmi vyčerpaná, ale známky choroby som nenašla,“ prehlásila Poppy.

                Ako inak, keď nie je chorá, že?

                „Dajte si jeden povzbudzujúci elixír, potrebujete nabrať trocha síl,“ ošetrovateľka vytiahla elixír. Molly posmrkávala. McGonagallová s Grangerovou ju starostlivo kontrolovali. A Weasley poctivo strážil.

                Lenže potom jeho rukou prešla ohromná bolesť a on si vyhrnul rukáv aby videl jasné, vlniace sa znamenie na jeho koži. Zbledol by, ak by už nebol dosť bledý. Bolo hotovo. Temný pán je v plnej sile a zvoláva svojich služobníkov. Cítil, že ho to ťahá na premiestňovacie územie.

                „Severus...“ Minerva si všimla, že je s mladým kolegom niečo v neporiadku. Podišla k nemu.

                „Má znova telo. Je v plnej sile,“ potichu jej prezradil. Neveriacky stiahla obočie.

                „Ste si istý?“

                „Rozhodne. Volá ma k sebe...“

                „A Potter?“

                Severus miesto odpovede pozrel na Ginny. Pozorovala ho rovnako, ako Hermiona. Podišiel k mladej Weasleyovej, držiac si ľavé predlaktie a uprene sa na ňu zadíval.

                „Za predpokladu, že je Potter v bezvedomí a Temný pán sa ho rozhodne prebrať... pripravte sa na oveľa väčšie muky,“ vravel jej potichu. „Poppy, myslím, že by bolo vhodné dostať do slečny Weasleyovej nejaký elixír proti bolesti a nevoľnosti skôr, než...“

                Nedohovoril. Ginny sa vytrhla matke z rúk, aby zvracala neexistujúce zvratky a aby sa začala zmietať na zemi. Nepočula, ako na ňu matka aj s Hermionou kričia, ako nad ňou Poppy máva prútikmi. Bolo to neskutočné, agonické, akoby sama cítila to, čo cíti Harry a tentoraz to nebola len jazva, ktorá ho mučila. A prichádzalo to vo vlnách, neúprosne a vytrvalo.

******

                Keď Harry otvoril oči, okamžite naňho zaútočila bolesť jazvy. Ibaže tentoraz bola prekrytá inou bolesťou. Uvedomil si zlámanú ľavú ruku, krvácajúcu veľkú ranu a obhorené oblečenie. A čo horšie, Voldemort mal telo. Mal v ruke prútik. Červochvostovi sa ligotala nová ruka. Netušil, čo robili. Uvedomil si len, že sa zachoval hlúpo.

                Jeho kliatba mu vybuchla na paži, ktorú zlámala a roztrhala svaly. Bezmocne mu visela pri tele a on bezmocne visel priviazaný na nejakom kameni. Rituál bol dokonaný. Priamo pred ním sa vyškľaboval Voldemort. A okolo bolo niekoľko smrťožrútov. Bolo mu to jedno. Nevládal.

                Nedokázal si ani uvedomiť, ako sa volá. Bolesť sa mu zahryzávala do celého tela.

                „Vitaj medzi živými, Harry. Nie však na dlho,“ posmieval sa mu Voldemort. „Si hlupák, ktorý porazil sám seba. Veľmi hlúpy hlupák. Nechápem, ako ťa môžu všetci obdivovať. Si nikto!“ priblížil sa k nemu. Smrťožrúti sa pochechtávali. Pokúsil sa zamerať ich, ale jeho zrak bol kalný a zastretý slzami a bolesťou. Zničila ho jeho vlastná neschopnosť.

                „Nie si hodný, aby ťa oslavovali. Chlapec, ktorý prežil, aby zabil sám seba. Na čo si potom prežil? Há? Harry, Harry, rád by som ti niečo oznámil. Už – sa – ťa – môžem – dotknúť!“

                A na potvrdenie svojich slov mu priložil prst na jazvu. Akoby mu vrážali obrovský klinec priamo do lebky. Kričal, ako ešte nikdy. Dusil sa a zmietal. K tomu si rozdráždil rozdrvené rameno. A on sa smial, spolu so svojimi druhmi. Čím viac kričal, tým viac sa smiali.

                „A dosť,“ prerušil napokon svoje mučenie. Harry možno na pár sekúnd upadol do bezvedomia. „Neumrieš takto, to nie, drahý Harry. Dlho som čakal na túto chvíľu a hoci ťa zabijem, ako červíka, nezabijem ťa bezmocného, no nie? Dlhé roky si bol Vyvoleným, tak aj tak umri. Nech na teba spomínajú s láskou,“ zachechtal sa. „Červochvost!“

                Harry v následnej chvíli cítil, ako ho zdrapila kovová ruka, ktorá mu otvorila ústa a hoci sa snažil elixír vypľuť, aj tak ho prinútil prehĺtať. Cítil príval síl. Jeho zmysly sa rozjasnili. Zrazu mohol uvažovať jasnejšie. Bolesť z ramena sa strácala a bolesť hlavy bola miernejšia. Zrazu mu napadlo znova sa premeniť, odletieť a už sa o nič nepokúšať.

                „Podstúpiš súboj, môj drahý Harry. Aby som ťa zabil trocha férovejšie. A hlavne, aby som presvedčil mojich poddaných, že to ja som najdôležitejší čarodejník. To mňa majú všetci oslavovať. Podriadiť sa mi a slúžiť mi. A aby si si nemyslel, že sa pokúsiš o ďalší trik... toto miesto je začarované. Nezmeníš sa na toho prekliateho vtáka a neuletíš...“

******

                Sirius sa nespokojne vracal pre ostatných. Riadne sa s Dumbledorom pohádal. Keď sa mal s Remusom premiestniť na miesto, na ktoré ich malo doviesť monitorovacie kúzlo, chcel ísť overiť terén. Dumbledore ale rozhodol, že hliadkovať ostane Remus a on sa bude premiestňovať pre ostatných pretože hrozilo, že by Sirius stratil hlavu a spravil hlúposť.

                Zrejme by ju aj spravil, ale on jednoducho chcel niečo robiť čo najskôr. Chcel mať Harryho pod dohľadom. Niekde v bezpečí.

                „Toto by mal byť Little Hagletton,“ Dumbledore sa díval na dedinu, na kraj ktorej ich priviedlo kúzlo.

                „A to je dôležité konkrétne prečo?“ spýtal sa netrpezlivo.

                „Žil tu, podľa papierov zo sirotinca, muklovský otec Toma Riddla,“ vysvetlil.

                „Rituál,“ šepol Bill. Tonksová naňho pozrela. „No... Voldemort chce telo. A k tomu slúžia temné rituály. Kosť otca, mäso služobníka a krv nepriateľa – to je najznámejší rituál. Preto chce aj Harryho. Kvôli jeho krvi.“

                „A to vieš odkiaľ?“ spýtala sa mladá aurorka.

                „Kurzy v Egypte...“

                „Môže mať hocakú krv. Celý svet ho nenávidí,“ odfrkol Sirius. „Tak ideme?“

                „Harryho krv je ale špeciálna. Keď sa vtedy Lily obetovala, poskytla Harrymu ochranu. Krvnú. Preto bol u Dursleyovcov. A Voldemort chce práve túto krv. Krv najväčšieho nepriateľa, ktorý ho už raz porazil...“

                „Nechcem vás rušiť,“ vložil sa do Dumbledorovho prejavu Remus pretože jasne videl, že priateľov kalich trpezlivosti preteká. „Ale toto si môžeme povedať aj neskôr. Takže kam? Cintorín?“

                „Logicky.“

                „Výborne,“ zavrčal Sirius a vykročil vpred.

                „Cintorín by mal byť na konci dediny... A mali by sme ísť radšej mimo hlavnú cestu.“

                Sirius rezignovane zaprskal, ale starý pán mal pravdu. Samozrejme, bol tu, vedel ako to tu vyzerá. Pátral po príbuzných malého Toma Riddla a možno sa s nimi stretol.

                „Veďte nás,“ ponúkol Albusa.

******

                „Je to lepšie,“ zaševelila Ginny po chvíli bezmocného ležania na zemi. Molly plakala, nedokázala sa vyrovnať s trýznením svojej dcéry a Hermione stekali slzy po tvári tiež. „Je to oveľa lepšie,“ zopakovala a pokúsila sa zdvihnúť. Okamžite jej pomáhala ako Minerva, tak aj Hermiona a Poppy jej strčila do rúk ďalší elixír.

                „Ako dlho ešte?“ spýtala sa Molly. Snape do bezvládneho tela strelil omračovacie kúzlo a posilnil povrazy len preto, aby mohol ísť Weasley podporiť svoju matku.

                „Pokým pri nej znova nebude Potter, dovolím si predpokladať,“ vyšlo z neho potichu. Nikdy by si nepomyslel, že ho takýto zážitok dokáže až tak zasiahnuť. Agónia Ginevry bola neznesiteľná. Až sa čudoval, že už dávno neupadla do bezvedomia, pri takej chabej telesnej konštrukcii. Keď však Minerva navrhla, aby ju proste omráčili, odmietol to. Potrebovali vedieť, kde sa nachádzajú. Na protesty ako Molly tak aj Hermiony a Minervy proste zavrčal, že sa s otázkami majú obracať na Dumbledora.

                „Mám viac síl a nie je to len kvôli elixírom od madam Pomfreyovej,“ prehlásila Ginny a dokonca sa usmiala.

                „Nevoľno vám ale je, však?“ díval sa na ňu. Prikývla. „Výborne. Tak teraz tie elixíry, kým je čas,“ Severus pozrel na Poppy. Porozumela mu.

                „Bude to pokračovať?“ vydesila sa Molly.

                „Nebudem klamať. Medzi praktiky Temného pána patrí aj taká, že ak je zajatec príliš slabý, nalejú doňho životabudiče len preto, aby im poskytol ďalšiu zábavu,“ povedal akoby oznamoval aktuálne počasie. „Dva posilňujúce, jeden proti nevoľnosti a dva proti bolesti. Pre začiatok. Máte?“ vrkol na Poppy. Prikývla. „Tak rýchlo.“

                Díval sa, ako ošetrovateľka v náhlivosti vyberá potrebné elixíry a ako ich mladé dievča hltá. Len dúfal, že zaúčinkujú skôr, kým ich vyvracia.

                Nastalo ticho a všetci čakali, čo sa bude diať. Ginny sa začala triasť v náručí svojej matky, ktorú si o seba opieral Ronald. Minerva čupela vedľa nich. Poppy mala pripravený prútik. Pozrel na Grangerovú, ktorá sa naňho dívala s otázkou v očiach. Mykol plecami. Už znova. Mohli len čakať. Na niečo.

                A to niečo aj prišlo. Ginny sa vytrhla a schúlila sa na zemi do klbka, aby sa rozplakala. Stiahol obočie. To tu ešte nebolo. Plakala, srdcervúco a rozumeli len Harryho meno, ktoré sa jej predieralo z pier.

                „Mučí ho,“ vyriekla Hermiona a smrkla.

                „Zrejme Cruciatus,“ prikývol.

                „Och, Merlin,“ vyhŕkla Minerva.

                Náhle prestala plakať. Zdalo sa, že sa upokojila.

                „Bolelo to, tak veľmi,“ šepla.

                „Kde sú? Prečo ho už nezachránia?“ ozval sa Ron. Chcel mu povedať, že keby sa stretol s Temným pánom, nepýtal by sa tak hlúpo. To nie je ako ísť vyslobodiť dievča zo záchodov pred trollom. Múdro však mlčal.

                „Vidím ho...“ vyšlo z Ginny.

                „Koho? Harryho?“ spýtala sa matka.

                „Voldemorta,“ šepla Hermiona a sklonila sa k Ginny.

                „Tom... má telo... smeje sa a vysmieva. Núti Harryho, aby pokľakol. Bojuje proti tomu, nechce to. Musím mu pomôcť...“ Lenže potom začkala a znova sa rozplakala. Znova ho mučil Cruciatom. Ležala zmotaná v klbku a usedavo plakala. Nedokázala to zastaviť. Ani ovplyvniť. Proste to z nej šlo. Pochopila, že plakala miesto Harryho. On cítil bolesť, ona plakala.

                „To bol Imperius,“ vysvetľoval Ron svojej matke. „Ginny vidí Harryho očami, keď naňho uvalia Imperius. A platí to aj naopak,“ pozrel na Severusa. Ten sa zamračil. Cruciatus. Imperius. Čo keby skúsil Temný pán ešte Avadu? Čo by to s nimi spravilo? Radšej sa nebude pýtať nahlas.

                „Moje dievčatko, čo sa to s tebou stalo,“ Molly plakala spolu so svojou dcérou. „Čo sa to s tebou deje...“

******

                „Tak vstávaj! Vstaň a konečne bojuj, Harry Potter!“ kričal Voldemort.

                A on nevládal. Skutočne. Po tom, čo vyfasoval dva Cruciaty, ozvalo sa jeho rameno, ktoré sa nanovo rozkrvácalo a on cítil každú zlomenú kostičku, každý úlomok vo svojej zničenej paži. Pred očami sa mu zahmlievalo. Chcel v tomto momente umrieť. Prestať myslieť. A prestať cítiť.

                Smrťožrúti sa mu vysmievali, pokrikovali po ňom a Voldemort okolo neho krúžil, s víťazným výrazom. Neumrie. Dnes, ani nikdy, kedy to bude on chcieť. Harry sa nadýchol a vydýchol a prinútil sa zdvihnúť na jednej ruke do sedu. Ozval sa ironický potlesk. Snažil sa nevšímať si bolesť ramena, bolesť jazvy si už ani neuvedomoval. Podarilo sa mu vyškriabať na kolená. Hlava sa mu zatočila. Prekonal však tento nepríjemný pocit a štveral sa na nohy.

                Zaknísal sa a takmer znova padol, ustál to však a napriek všetkej bolesti, napriek pocitu vlastného zlyhania, napriek uvedomeniu si, že zrejme sklamal všetkých, na kom mu záležalo, sa hrdo vyrovnal a prebodol Voldemorta nenávistným pohľadom.

                „Výborne, Harry. Niečo v tebe predsa len je...“ nedohovoril.

                „Stupefy! Confringo! Expelliarmus! Stupefy! Stupefy! Impedimenta! Confringo! Confringo! Ty hajzeľ! Zdochni! Confringo! Confringo! Confr...“

                V tom momente odletel niekoľko metrov dozadu a narazil chrbtom na jeden z pomníkov. Začal sa smiať. Vážne, vyrazilo mu to dych a zrejme ho v nasledujúcej sekunde Voldemort zabije, ale smial sa, pretože Toma tak prekvapil, že sa ten vážne musel brániť jeho rýchlym útokom. A to niekoľko sekúnd, než skonsolidoval pozornosť a sily a odpálil ho jediným mávnutím prútika.

                „Au,“ sykol. Aj hlavu mal rozbitú, ako si náhle uvedomil.

                „Harry,“ sykol za ním hlas. Prekvapením takmer vyskočil, rozdrvená paža nerozdrvená paža. „Seď a nehýb sa, dobre?“ Ten hlas znel priateľsky.

                „Po pravde, iné zrejme asi nezvládnem,“ zachechtal sa.

                A potom sa začali diať divy. V mrákotách, ktoré sa ho opäť zmocnili sa díval na prúdy zaklínadiel, ktoré napadli prekvapených smrťožrútov z niekoľkých strán. Voldemort sa nechápavo obzeral. Červochvost sa snažil skryť za kotol.

                „Čo sa deje?“ spýtal sa Harry so zvrašteným obočím. Nie, že by mu to vadilo, po pravde, než si stihli smrťožrúti uvedomiť, čo sa deje, boli niekoľkí zneškodnení.

                „Vyčaruj štít a drž ho,“ prikázal ženský hlas.

                „Čo...“

                „Ticho a rob, čo vravím,“ sykla a on poslúchol. Vyčaril to najlepšie Protego, aké v danej chvíli dokázal, aby pohltilo prípadné kliatby a potom si uvedomil, že tá žena čaruje na jeho ramene. „Krvácanie máš zastavené, ruku zafixovanú, viac spraviť nedokážem. Môžeš sa premiestniť? Zvládneš to?“

                Pred ním sa to mlelo v jednom kuse. Veľa toho nevidel, zrak mal zahmlený únavou a hlavne bolesťou. Niektorí smrťožrúti sa odmiestnili, niektorí boli zneškodnení, niektorí však stále bojovali. S Fénixami, ako si uvedomil, keď zbadal Dumbledora. Respektíve obrys čarodejníka, ibaže bol tak typický, že si bol svojou domnienkou istý. A ten čarodejník sa zameral na Voldemorta.

                „Pettigrew, treba ho zajať. Už som ho skoro mal...“

                „To nech ťa teraz nezaujíma, Harry. Oni sa o nich postarajú. Teraz je dôležité sa odtiaľto dostať. Rozumieš? Dokážeš sa premiestniť?“

                Harry obrátil hlavu a pozrel sa do tváre mladej ženy s fialovými vlasmi.

                „Tonksová?“

                „Mrzí ma, že sa spoznávame za týchto okolností, ale niečo som sa pýtala,“ zamračila sa.

                „Prenášadlo,“ šepol vysilene. „Niekde je ten pohár. Prenášadlo,“ sykol bolestne. Opúšťali ho sily, ktoré mu vlial Voldemortov elixír. Uvedomoval si, že už dlho nevydrží a upadne do bezvedomia. Alebo zomrie. Jedno z toho. Premiestniť sa nedokáže ani náhodou.

                V tom ich zasiahla vlna vzduchu presýtená množstvom mágie, ktoré vytrysklo z dvoch vybuchnutých kliatob, ktoré sa prekrížili. Harryho to trocha prebralo a on sa s hrôzou díval na to, ako Dumbledore zaspätkoval. Výbuch ho zneistil, ibaže to isté spravil aj s Voldemortom, ktorý v tej chvíli zmizol. A zmizli aj ostatní dovtedy bojujúci smrťožrúti.

                „Harry!“ pribehol k nemu Sirius, aby si ho prezrel.

                „Pettigrew,“ skúsil znova dívajúc sa do očí krstnému otcovi.

                „Dostali sme ho,“ slabo sa naňho usmial vidiac jeho zranenú ruku. „Do čerta...“

                „Musíme ho dostať čo najrýchlejšie na ošetrovňu. Niekde tu má byť prenášadlo.“

                Harry s úsmevom privrel oči. Dostali ho. Zavrú ho. Bude hniť v Azkabane a Siriusa oslobodia. Nebolo to všetko márne. Registroval zvuky činnosti, začul hovor. Nestaral sa ale.

                Potom ucítil to známe šklbnutie pod pupkom a bolesť sa ozvala znova, keď sa točil a krútil, aby po chvíli dopadol na zem. Iste, keby sa premiestnili, museli by ho niesť spoza brány Rokfortu do ošetrovne. Toto bolo rýchlejšie.

                „Pre Merlina, Potter!“ spoznal výkrik Minervy. Otvoril oči. Nezaujímalo ho lamentovanie Poppy Pomfreyovej, ktorá tam bola ktovie prečo. Nezaujímali ho ani ostatní, ktorí tam boli. Zaujímala ho len Ginny, ku ktorej sa kolenačky predieral podopierajúc sa na jednej ruke, pretože druhú mal pripevnenú k telu. A ona mu vyšla v ústrety, aby ho opatrne objala. Bolo to znova dobré. Všetko bolo zase fajn.

                „Musí na ošetrovňu, tá ruka sa musí okamžite začať liečiť,“ vyhŕkla Poppy. Molly sa zarazene dívala na objímajúcu dvojicu, ktorú s úľavou držala v náručí Hermiona a obom im pomáhala, aby udržali rovnováhu.

                „Vydržte chvíľu,“ zarazil ju Sirius. Preniesol sa spolu s Harrym. „Niektorá bolesť je horšia, ako tá fyzická.“

                Molly začkala. Neveriacky sa dívala na ich objatie. Jej dcéra ho zvierala síce opatrne, videla však, že to bolo potrebné a nutné. Ich napäté výrazy sa zmierňovali. Viditeľne sa im obom uľavilo, hoci prežívali muky. Harry sa dokonca spokojne usmial s hlavou položenou na jej ramene. A ona ho hladila po hlave a chrbte a bolo to neskutočné.

                „Čo sa to tu vlastne deje? Môže mi to niekto vysvetliť?“ Poppy sa pozrela na Minervu a potom aj na Siriusa.

                „No, ehm, zrejme sa budeme musieť všetci porozprávať,“ zhodnotil Sirius. Boli tu. Videli to. Klamať im už nebude možné. Pozrel na Hermionu. Vyzerala už uvoľnenejšie. Prikývla.

                „Je to dobré,“ šepol Harry Ginny do ucha. „Už je to dobré...“

                „Ale nie je,“ odvetila mu potichu. Odtiahla sa od neho, aby si ho prezrela. „Tá ruka,“ zamračila sa. „Čo sa ti, do čerta, stalo, Potter,“ prskla po ňom mierne podráždene. A on sa pokúsil zaškľabiť.

                „Vyhral som turnaj, vieš?“ pripomenul jej. A ona sa potichu zachichotala.

                „Dobre, teraz ale vážne tá ošetrovňa,“ zavelil Sirius.

******

                Trvalo zvyšok noci, celý ďalší deň a aj komplet noc, kým Poppy Harryho opravila, ako sa sama vyjadrila. A bola to pravda. Rameno mal rozdrvené na niekoľko kúskov a už len táto skutočnosť si vyžiadala mimoriadne dlhé a postupné liečenie. Nehovoriac o roztrhanej svalovine, ktorá mu z ramena visela na troch miestach. A popáleniny, ktoré boli hrozné, ale v tom prvom momente mu zachránili život, ako zhodnotila. Zabránili prílišnému krvácaniu, až vykrvácaniu. Toto všetko však komplikovalo liečbu a ona mala mimoriadne veľa práce.

                V tej dobe bol Harry uspatý a Ginny bola pri ňom. Ležala na vedľajšom lôžku a držala ho za ruku. Občas sa k nemu prisunula, aby ho objala, robila to však skôr pre vlastné upokojenie. Molly však mohla stráviť na Rokforte len prvú noc, kedy bola aj jej dcéra vyčerpaná a preventívne uspatá. Ako sa vyjadril Dumbledore, všetci sa budú musieť dozvedieť pravdu, ale stane sa tak až v momente, ako bude Harry v poriadku a bude s týmto návrhom súhlasiť rovnako, ako s ním už súhlasila Ginny.

                Harry napokon otvoril oči, aby si uvedomil, čo sa stalo a kde je. Zdvihol sa na rukách. V okne ošetrovne stála zadumaná postava. Napriek tomu, že nemal okuliare vedel, kto to je.

                „Je ráno? Obed? Ktorého dňa?“ pozdravil krstného otca.

                „Harry!“ natešene vykríkol a hnal sa k posteli. Po objatí sa Harry otočil, aby si zobral okuliare zo stolíka, kam predpokladal, že mu ich odložili. Na stolíku stál Trojčarodejnícky pohár. „Si v poriadku?“

                „Viac menej,“ prikývol Harry. Cítil sa dobre. Siahol si na rameno.

                „Poppy ťa pred chvíľou prehliadla a povedala, že to bude dobré. Počítala s tým, že sa čochvíľa preberieš a nechala nás,“ prezradil Sirius pozorne sa naňho dívajúc.

                „Ginny je kde? Je v poriadku?“ spýtal sa. Rozopol si pyžamovú košeľu, aby zbadal zjazvené rameno. Bolo vcelku funkčné, ako zistil, keď s ním pohýbal. Chvíľu potrvá, kým bude môcť s rukou poriadne hýbať, ale asi bol zázrak, že je vôbec v stave, v akom bol.

                „Na vyučovaní, aj keď sa už vlastne neučí. Dnes už musela, ale včera tu bola celý deň... A, na tvoju následnú otázku odpovedám, že si tu strávil dve noci a jeden deň.“

                „Paráda,“ mierne sa zaškľabil. Potom opatrne pozrel na Siriusa.

                „Tak vrav, čo sa tam stalo?“

                „No, ehm... napadli ma a ja som odletel. Mohol som letieť preč, niekam ďaleko, ale chcel som ho dostať, vieš?“ potichu z neho vyšlo. Sirius prikývol. „No a, zakradol som sa k nim ako ocelot. Pripravovali rituál, to som z rečí pochopil. Voldemort stále táral... lenže to bolo len niečo... malé, nechutné a slabé,“ znechutene sa otriasol. „A Pettigrew mal jeho prútik,“ zdvihol pohľad. „Chcel som využiť príležitosť a podarilo sa mi Prašivca omráčiť a zviazať. Mal som ho. Bezmocného. Ibaže ja som chcel skoncovať aj s ním, vieš? Chcel som ho zničiť, tak veľmi a vôbec mi nedošlo, že by bol nejako chránený. Až keď už bolo neskoro. Moja výbušná kliatba sa odrazila a zasiahla ma. A potom neviem, čo sa dialo. Prebral som sa, rituál bol dokončený, boli tam smrťožrúti... a on mal telo. Dotkol sa ma a podobnú bolesť už vážne nechcem nikdy zažiť. Potom do mňa niečo naliali a chcel po mne súboj. Mučil ma Cruciatom a chcel, aby som sa mu poklonil a ja som nechcel. Použil Imperius a potom ešte raz Cruciatus a v tej chvíli som chcel umrieť. Pokašľal som to. Úplne som to celé posral...“

                „Nie, Harry, prestaň,“ zarazil ho Sirius a objal ho. „Nič si neposral,“ odtiahol sa a zadíval sa mu do očí. „Postupoval by som rovnako, vieš? Bolo zrejmé, že si ho chcel dostať a ja by som chcel tiež. Rovnako ako všetci. A napokon si ho dostal. A to, že si neodhadol Voldemortovu ochranu? Pre Merlina, kto, okrem skúsených odklínačov, by to vedel? Štít má byť viditeľný, predsa. Ja by som sa nechal napáliť rovnako.“

                „Vravíš to len preto, aby si ma upokojil,“ v jeho hlase zaznela výčitka.    

                „Ale nevravím,“ Sirius zavrtel hlavou. „Ak chceš, spýtame sa Remusa, ako by postupoval, dobre? Som si istý, že by tiež pálil,“ presvedčivo vyšlo. Harry mykol zdravým plecom.

                „A ako ste sa tam dostali vy?“ spýtal sa miesto toho.

                Sirius mu rozpovedal všetko, čo sa ten večer udialo. Ako sa dostali do Little Hangletonu a zakradli sa k cintorínu, aby sa rozdelili a obkľúčili ho. Smrťožrúti boli zameraní na nich dvoch a nedávali pozor. V momente, ako ich mali v zovretí, zaútočili. Tonksová mala za úlohu ho rýchlo dostať preš, Dumbledore na seba upútal Voldemortovu pozornosť a napokon to bol Remus, ktorý omráčil Pettigrewa.

                „Super,“ usmial sa Harry. „Oslobodia ťa.“

                „To dúfam,“ povzdychol.

                „Počkaj. Čo je zase za problém?“ vyprskol.

                „No... po pravde, máme dosť veľký problém. Veľa vecí sa udialo, kým si spal...“

                „Tak hovor,“ zamračil sa Harry. Ak znova nevyjde pokus o Siriusovo oslobodenie, tak potom už asi... nevie síce čo spraví, ale niečo určite.

                „Tak to vezmem... síce nie postupne časovo, ale logicky. Zistili sme, že za Moodym sa skrýval Barty Crouch mladší...“

                „Nemá byť mŕtvy?“

                „Neprerušuj ma a počúvaj. Áno, mal byť mŕtvy...“ následne mu vyrozprával komplet celú históriu týkajúcu sa Croucha mladšieho. Harry pochopil, že to jeho vtedy videl na mape. Dozvedel sa, ako všetko naplánoval, ako hodil jeho meno do čaše, prečo to robil a ako to spravil. A ako zabil svojho otca, ktorého na mape videl potulovať sa Zakázaným lesom. Zrejme tesne predtým, ako si prvýkrát chytil dievčenské prsia. Bol z toho rozčarovaný a sklamaný. Ale ako sa Sirius vyjadril, pravý Moody sa už dáva do poriadku.

                „Toto je náš prvý väzeň, ktorý má byť údajne mŕtvy. Na tom cintoríne sme odchytili starých Crabba, Goyla, Parkinsona a Rokwooda s Macnairom... A potom je tu Červochvost. No a...“ zamračil sa. „Dumbledore hneď nadránom zburcoval ministra, vieš? Bol na aurorskom úrade... oficiálne... aby s ním šli Shacklebolt a Tonsksová, aby odviedli väzňov...“

                „No moment, počkaj,“ zarazil ho Sirius v nepríjemnej predtuche. „Prečo Tonksová? Zase sa bude niečo nevravieť? Zase sa bude dávať na prvé miesto akési vyššie dobro?“

                „Počkaj, Harry. Počúvaj. Shacklebolt s Tonksovou skutočne odviedli väzňov do ministerských žalárov, lenže skôr, ako sa Fudge stretol s Dumbledorom, Crabba, Goyla a Parkinsona prepustili, pretože vyšetrovateľom tvrdili, že mali svoju súkromnú párty, na ktorej sa stretli ako priatelia, a že ich prepadli neznámi páchatelia...“

                „Na cintoríne?“ zaškľabil sa.

                „Áno. Je to čudné, ale títo traja sú dosť bohatí, aby si podobné výstrelky mohli... kúpiť. Rozumieš? Korupcia hýbe svetom. Aj tým čarodejníckym...“

                „Pokračuj, prosím,“ vyliezlo z neho znechutene.

                „Rokwood s Macnairom tvrdili to isté. Rovnako ako Červochvost. Lenže pokým oni sú zamestnancami Ministerstva a on má byť mŕtvy, nechali si ich tam. Až potom sa stretol minister s Dumbledorom. A teraz... pozorne počúvaj, neprerušuj ma a nerozčuľuj sa. Dumbledore chce svet varovať o tom, že sa Voldemort vrátil. Rozprával a hádal sa s ministrom vlastne celý včerajšok. A Fudge tomu neverí. Prehlasuje, že Voldemort je jednoducho preč a nemohol sa vrátiť. Že tí... uväznení skutočne mali svoju párty, na ktorej ich niekto prepadol a uväznil. Dumbledore najskôr. S niekým... Merlin vie kým. Fudge nechcel ani počuť o tom, že si tam bol, že si bol svedkom rituálu, ktorý mu navrátil telo a že tam bol aj Dumbledore s ďalšími ľuďmi. Že je proste viac tých, kto ho mal... podľa jeho názoru... údajne vidieť. Myslí si, že je to všetko len Dumbledorova hra. Že sa riaditeľ snaží o to, ho zosadiť. Prevziať moc nad Ministerstvom. Má to v hlave proste prepnuté a nenechá sa presvedčiť.“

                „Ale veď to je hovadina!“ vykríkol rozčúlene.

                „Je. Ja to viem, ty to vieš a vieme to všetci. A teraz z opačného uhľa. Ak by minister súhlasil s procesmi, ak by veril a použilo sa Veritaserum... Harry...“ chytil ho za ramená a vynútil si jeho pozornosť. „Fénixov rád je tajná organizácia, ktorá v minulosti bojovala proti smrťožrútom nezávisle od Ministerstva. A to platí aj teraz...“

                „Utajenie...“ odfrkol si.

                „Správne a presne, ako v lete, ti budem tvrdiť to isté aj teraz. Hoci mám niektoré odlišné názory, než Dumbledore, hoci sa mi nepáčia niektoré jeho kroky a Merlin vie, že s ním o tom hodím reč... v tomto s ním musím súhlasiť. Prezradením členov Rádu by sa ohrozilo veľa ľudí, ktorí by sa dali zachrániť v budúcnosti. Platilo to pred dvadsiatimi rokmi a platí to aj teraz. K procesu nemôže napochodovať zamestnanec Gringottbanky, vlkolak, aurorka, utečenec alebo riaditeľ Rokfortu, chápeš? Ak by sa uväznení začali vypočúvať, presne to by sa stalo. Možno by sa svet varoval pred jeho príchodom, Rád by ale utrpel veľké straty. Je to však nezmysel, pretože Fudge s tým nesúhlasí a Dumbledore tvrdí, že na cintoríne bol len on a ty. A už tu je rozpor v prehláseniach, chápeš?“

                „Takže sa pustia, vrátia sa k Voldemortovi a my sa budeme tváriť, že je všetko v poriadku. Výborne...“

                „Nie tak úplne,“ Sirius sa mierne pousmial. „Dumbledore napokon dosiahol istej dohody s ministrom. Crabbe, Goyle, Parkinson sú prepustení. Boli na svojej párty... Nikdy nikomu nepovedia, že boli uväznení, chápeš? Rokwood s Macnairom dostali okamžitého padáka, ale tiež sa ich nikto nebude na nič pýtať. Jediné procesy, ktoré sa uskutočnia, budú s údajne mŕtvym Barty Crouchom mladším, ktorý bude súdený za podvod, vyhýbanie sa trestu, pokusu o tvoju vraždu a vraždu svojho otca. Pettigrew sa bude súdiť za vraždu dvanástich muklov, zradu Lily a Jamesa Potterových a podvodu. Ak budú oba procesy neverejné, zúčastnia sa ho preverení vyšetrovatelia, pri Veritasere sa budú klásť otázky s rozumom, títo dvaja budú odsúdení a mňa následne zbavia obvinení...“

                „A s týmto minister súhlasí?“ Harry stiahol obočie. „Takže, ak tomu dobre rozumiem... V mene utajenia, ktoré je dôležité pre budúcnosť, pristúpil Dumbledore na ministrovu hru, ale ako protihodnotu získal dva utajené súdne procesy? Aby ťa oslobodili?“

                „Tak nejako, áno.“

                „Ale prečo to všetko?“

                „No, minister si je vedomý toho, že ak by s tým Dumbledore sekol, je tu hneď šesť svedkov, ktorí by mohli pod Veritaserom prisahať, že je Voldemort späť. Preto je ochotný... vlastne zalepiť Dumbledorovi ústa očistením môjho mena najmä ak už je Pettigrew na Ministerstve. Dumbledore s tým ale seknúť nechce, samozrejme. A v mene... vyššieho dobra, ako sme to začali nazývať... je ochotný držať ústa zavreté a bojovať proti Voldemortovi tými silami, ktoré zatiaľ máme. A budeme mať hádam viac. Tak, ako v minulosti, kedy sme mali len tichú podporu Ministerstva.“

                „Čoho sa ale minister bojí, do čerta? Veď keby sa o tom vedelo, ľudia by sa mohli pripraviť. Ministerstvo zmobilizovať. Rád by mal viac členov...“

                „Bojí sa nepokojov, násilia, paniky. Vytvoril si pokojný svet. A nezabúdaj, že on je presvedčený o tom, že sa ho Dumbledore snaží odstaviť. Prevziať moc. Je presvedčený, že sa Dumbledore pasuje za nového Temného pána... vládcu a ministerská stolička by mu dopomohla...“

                „Ale veď je to hlúposť, sakra!“

                „Je. Ale on tomu verí. Myslí si, že ťa Dumbledore zmanipuloval a rovnako zmanipuloval aj ostatných... o ktorých identite našťastie nevie. Vie len to, čo povedal Dumbledore a tí smrťožrúti. Že tam bol on a pár ďalších. Ani počet nevie. Že proste Dumbledore prišiel, prerušil ich úchylné stretnutie na cintoríne, zneškodnil ich a tvrdí, spolu s nami ostatnými, že boli pri tom, ako Voldemort povstal. Smrťožrúti mu to samozrejme nepovedia a my nemôžeme...“

                „Ale keby aj smrťožrúti vypovedali...“

                „Tak by sa spustila podobná lavína, ako v minulosti. A ak sa má teraz spustiť, musíme byť silnejší, vieš? Musí nás byť viac, musíme sa posilniť, pretože... ak sa teraz začne vojna, veľa šancí nebudeme mať.“

                „Dobre, rozumiem,“ prikývol po chvíle. „Nakoniec to predsa nemusí skončiť až tak zle, nie? Budeš voľný a to je momentálne najdôležitejšie.“

                „Správne,“ súhlasil Sirius. „Ale uverím tomu, až to bude isté. Dovtedy sa môže stať ešte milión vecí. Rozhodne som ale k slobode bližšie, než predvčerom,“ usmial sa. Harry si ale pomyslel, že ak by nezaváhal, minister by jeho oslobodeniu bol priklonený viac, pretože by svojou hlúposťou nespôsobil Voldemortov návrat.

                „Takže budeme mlčať, budeme sa tváriť, že sa nič nestalo,“ Harry v tej chvíli rezignoval.

                „Možno, ale budeme mať príležitosť posilniť Rád a samých seba, napríklad. A môžeme ľudí varovať aj tajne. No a... podľa ministra s ním Dumbledore vedie boj. A Dumbledore prehlásil, že ak si to myslí, tak tých ľudí budeme varovať, aby jeho úvahy boli opodstatnené,“ zaškľabil sa. Harry prikývol. „A ešte je to jedna vec, samozrejme, ktorá sa potrebuje akútne vyriešiť.“

                „Ja a Ginny,“ pochopil.

                „Bolo tam veľa ľudí, ktorí videli jej stav. Bolela ťa jazva, zvracala. Mučil ťa, plakala. Pokúšal sa ťa ovládnuť, vravela že ho vidí...“ stíchol. Harry naňho okamžite pozrel. Sirius sa smutne usmial. „Videla ho, Harry. Tak, ako ty. A je v poriadku, keď sa chceš na to spýtať...“

                „Napadol mi skôr Tom, vieš?“ zamračil sa. Spomenul si, ako vtedy vyzerala a keď ho cítila, musela trpieť viac ako on. „Budeme musieť s pravdou von, však?“ zdvihol hlavu.

                „Áno. Molly bola pri tom a chce vedieť, čo sa deje s jej dcérou. Minerva a Poppy tiež. Rovnako ako Bill a Tonksová...“

                „Pochopiteľne,“ súhlasil potichu. „Ktorú verziu?“ pozrel na Siriusa.

                „Tú verejnú.“

                „Dobre,“ poposadol si na posteli. „No a myslím, že ak sa bude rečniť, sú tu ďalší traja ľudia, ktorí by mali pochopiť, čo sa deje.“

                „Neville, Luna a Lucy?“ spýtal sa. Harry sa zamračil. „Ginny to už spomínala. Je to možno veľa ľudí, ale oni to videli a klamať sa im nebude dať tak elegantne. Všetci ale zložia prísahu, že nikdy nič nevyzradia...“

                „Už ste to riešili?“

                „Iste, ako som povedal, veľa vecí sa udialo, kým si spal...“

               


TOPlist

aktualizované: 23.11.2020 15:16:36