Ohnivá čaša 23.

        Hoci bol Harry oslobodený od robenia skúšok, nemohol sa len tak pofľakovať po hrade a preto bol prítomný pri skúškach svojich spolužiakov. Aj tak mal pred sebou rozložené pergameny a stále skúšal mávanie rukou pri komplikovanom kúzle Defodio, ktoré malo objekty drviť. Uznali ho za vhodné, ale on si stále nedokázal osvojiť mávanie prútikom.

                Po obede sa zúčastnil ďalšej skúšky ako prísediaci, aby sa pred večerou a po večeri zavrel v učebni a skúšal vyčarovať rôzne zábrany, ktoré by mohli pôsobiť ako prekážky pred tým všeličím, čo sa môže nachádzať v labyrinte. A keď prišiel niekto, kto mu mohol sekundovať, tak cvičil obranné aj útočné kúzla. V skúškovom období to bolo ale problematické, napriek tomu bol vždy aspoň jeden z jeho priateľov s ním.

                „Všetko sa tak otrasne skomplikovalo,“ hlesla Ginny večer pred labyrintom. Boli spolu už znova vo svojej učebni a ona ho dobíjala doplna. I tak ho chcela zajtra po večeri niekam zatiahnuť, aby ho objala tesne predtým, než vstúpi do labyrintu.

                „Podľa toho, ako sa na to dívaš,“ ozval sa z jej hrudníka. „Nemyslím si, že sa to skomplikovalo. Jednoducho ideme dopredu a ten, kto má, s nami ostane a ten, kto nie... tak odpadne.“

                „To si povedal pekne,“ uznala. „Ale aj tak...“

                „Ginny, už nie, prosím,“ zastonal a pozrel jej do očí. „Nie je to tvoja vina. A už o tom nechcem počuť ani slovo.“

                „Dobre,“ šepla potichu dívajúc sa mu do očí. Ich vzťah bol oveľa ďalej, ako ten jej. Ona toľko neľutovala. Harry mal ale Čcho skutočne rád. Možno to ešte nebola láska, pretože bol veľmi mladý, jeho city však boli čisté a úprimné a jej to bolo ľúto. Čcho sa tvárila, že nikoho z nich nevidí. A ona mala sto chutí ísť za ňou, vysvetliť jej to. Harry ale nechcel. „Už o tom nepoviem ani slovo, sľubujem,“ pousmiala sa len preto, lebo ju uprene pozoroval a vtisla mu bozk na pery. „No a... čo povieme našim?“ spýtala sa obrátiac list. „Dostala som sovu od mamky. Ešte som jej neodpísala, ale niečo jej musíme povedať a musí sa to zhodovať.“

                „To, čo sme povedali dvojčatám?“ navrhol. Zauvažovala nad tým.

                „To by možno šlo,“ pripustila. „Dobre. No a... zajtra to dopadne dobre. Máš náskok, labyrintom prebehneš, získaš pohár ako prvý a všetkým ovisnú huby až po zem,“ zahihňala sa. Skúsila mu zdvihnúť náladu, aj keď to robila len svojou blízkosťou. „Nerozmyslel si si to s tým mojím nápadom? Že si proste nastavíš na prútiku smer, ktorým by mal byť pohár a budeš robiť diery v plote, aby si sa tam dostal ako prvý?“

                „To by nebolo fér a mohli by ma diskvalifikovať,“ pousmial sa. „Spravím ale všetko pre to, aby som vyhral,“ pevne prehlásil.

                „Vyhráš, viem to,“ prehlásila a skutočne si to myslela. „Naučil si sa pár parádnych zaklínadiel, si pripravený na všetky potvory, ktoré by tam mohol Hagrid nastražiť, hoci pri niektorých budeš musieť improvizovať, dajú sa zdolať všetky. A si vďaka mne dosť šikovný, aby si dokázal aj improvizovať, keby to bolo potrebné,“ rýpla si. Uchechtol sa.

                „Určite. Som pokojný. Myslím, že toho viem vážne dosť.“

                „Vieš,“ prikývla a zdvihla si jeho hlavu. „A sľúbiš mi to, čo minule. Budeš sa starať len sám o seba, dobre?“

                „Uhm,“ prikývol a vyfasoval bozk. Rozhodne neplánoval odstraňovať potvory Cedricovi alebo ostatným z cesty. Ak by mal tú príležitosť.

------

                Ráno si Harry myslel, že sa zúčastní ako prísediaci posledných skúšok, aby večer absolvoval poslednú úlohu v turnaji. Mýlil sa. Prišla za ním McGonagallová a povedala, že pred poslednou úlohou boli pozvaní aj rodinní príslušníci, aby podporili svojich blízkych. A hoci Harry nepredpokladal, že by mohol prísť Sirius, bol si istí, že prišli Weasleyovci. S úsmevom sa vybral do miestnosti za Veľkou sieňou.

                „Harry, zlatko,“ zvolala Molly a zovrela ho v silnom objatí. Mierne sa zaškľabil na Billa, ktorý matku sprevádzal. „Mysleli sme si, že by sme prišli, keď nám profesor Dumbledore povedal, že to bude možné. No a tak sme ťa prekvapili,“ usmievala sa naňho a pozorne si ho prezerala.

                Harry zbadal v kúte Diggoryovcov, v ďalšom Krumovcov a tiež boli prítomní Delacourovci, ktorým niečo ševelila francúzsky malá Gabrielle, pričom Fleur pokukovala po Billovi.

                „Určite, keď ste ma prakticky adoptovali...“

                „Charlie chcel prísť tiež, ale nemohol,“ vravel mu Bill. „Každopádne cez prázdniny príde,“ povytiahol obočie. Harry prikývol. Asi vedel, prečo.

                „Poďme sa poprechádzať. Rada by som videla všetky moje miestečká,“ tajomne šepla a objala ho okolo ramien. Pozdravila sa s Diggoryovcami. „Artur nemohol prísť, tak prišiel miesto neho Bill, vieš? Majú toho teraz na Ministerstve veľa. Percy tiež.“

                „Jorkinsová sa zatiaľ nenašla a zmizol aj Crouch...“

                „Bill, ticho. To nie je práve to, čo by potreboval Harry teraz počuť. Pripravil si sa na tú úlohu?“ pozrela naňho. „Sirius vravel, že ti nejaké kúzla poslal,“ šepla. Usmial sa.

                „Myslím, že toho viem asi dosť. Nie všetko, vlastne len málo, ale hádam to bude stačiť.“

                „No, malo by. Rozprávali,“ Bill naňho žmurkol.

                „A Harry,“ obrátila sa naňho Molly, keď zastali neďaleko Hagridovho domu. V diaľke sa dalo vidieť trocha zeleného labyrintu, ale viac vyčnievali tribúny, ktoré tam už stáli. „Tie články...“ nervózne sa pomrvila.

                „Jasne, články,“ uchechtol sa. „Ubezpečujem vás, že sú to len výmysly. Alebo skôr upravené polopravdy. S Ginny sme len kamaráti, nič medzi nami nie je a ani nemôže byť. Je ako moja sestra, nie?“

                „No, asi hej...“ vyšlo z nej zmätene. Takú rýchlu odpoveď zrejme nečakala. „Vraví to aj profesor Dumbledore a aj Sirius. Ibaže tie vety...“

                „Mami, vraveli sme ti to aj my. Skeeterová nevie nič iné, len očierňovať.“           

                „Tak ale... bez vánku sa ani lístok nepohne, nemám pravdu? Tak ako je to Harry? S tým Potter tímom a dievčatami?“ spýtala sa, ale sčervenela poriadne. Bill nenápadne prevrátil oči.

                „Do toho Potter tímu patrí aj Ron a Neville Longbottom. To Rita zabudla spomenúť. Lucy a Luna sú Ginnine kamarátky a všetci mi pomáhali. Aj teraz, trénovali so mnou. So žiadnou z nich nič nemám, nikam ich po nociach nevodím,“ vyprskol. A uchechtol sa. „Veď sa na mňa pozrite. Koho by som kam mal ja ťahať, nie?“

                „A Čcho?“

                „No, ehm... to bolo niečo iné,“ potichu z neho vyšlo. Molly sa naňho uprene dívala a potom ho objala.

                „Máš ju rád, však?“

                „Mami, nechaj ho.“

                „Bill, mlč. Tieto prvé lásky sú veľmi dôležité, vieš? A bolia veľmi silno. Harry, si v poriadku?“

                „Áno, prisahám,“ usmial sa. Hoci si musel pripustiť, že mala pravdu. Bolelo to. Vždy, keď Čcho niekde zbadal. „Ale už som z toho vonku. Prídu iné dievčatá, nie?“ bez váhania vypustil.

                „Vážne, Harry?“ zaškľabil sa naňho Bill. Vrátil mu úškľabok.

                „A to posledné, čo Rita písala... Čcho sa so mnou rozišla, pretože si skutočne myslela, že medzi mnou a Ginny niečo je. Nemohol som jej povedať o tom, že je to vlastne moja sestra a že s ňou bývam. Objavila nás v jednej učebni, ako sa rozprávame... o Siriusovi. K takýmto rozhovorom sa aj s Ronom a Hermionou zašívame na miestach, kde nás nikto nemôže počuť. To je logické, nie? Myslela si ktovie čo a neverila, tak som to nechal tak,“ stiahol obočie. Rozhodne sa v tom vŕtať viac nechcel.

                „Dobre teda, zlatko. Poďme sa ešte prejsť.“

                Celé doobedie sa prechádzali po pozemkoch a Molly mu vravela, na ktorom mieste čo zažila. Samozrejme to boli bezpečné dobrodružstvá, hoci nazvať ich dobrodružstvami bolo príliš odvážne. Bill mu porozprával o niektorých svojich dobrodružstvách a tie už boli napínavejšie. On o svojich príhodách radšej nehovoril.

                Na obed zašli do Veľkej siene a pridali sa k nim aj Ron s Hermionou a Ginny, ktorá mame predstavila Lucy a Harry zase Nevilla. Luna jej kývala od ich stola. A dvojčatá sa s matkou a bratom len pozdravili a potom sa k nim už nehlásili.

                Ginny mame potichu povedala to isté, čo aj Harry a Molly sa upokojila. Aj tak si nechala ukázať to dievča a pomyslela si, že Harry má mimoriadne dobrý vkus. Škoda, že sa to pokazilo.

                Po obede sa Harry dočkal ešte jedného prekvapenia. Pokým Molly ostala s Billom a študenti si šli dokončiť skúšky, Harryho si odviedla Minerva, aby mu umožnila, na Dumbledorov popud, stretnutie so Siriusom. Boli prizvaní aj príbuzní. A keď sa Sirius nemôže objaviť na verejnosti, stretnú sa aspoň takto.

                „Strašne ma štve, že tam nemôžem byť,“ zaprskal Sirius. „Budem netrpezlivo čakať na Minervu, kedy sa tu zjaví a hrdo oznámi, že sa Chrabromil znova ukázal,“ zaškľabil sa.

                „Kiež by,“ povzdychol. „Nenaučil som sa z toho veľa, ale niečo predsa a som si istý, že to pomôže. Ďakujem,“ usmial sa na krstného otca.

                „Maličkosť,“ odfrkol si. „A doučiť sa to budeš môcť hocikedy.“

                „To určite. A povedz to aj Remusovi. Mrzí ma, že ho tá krava spomenula v novinách...“

                „Nič si z toho nerob,“ mávol rukou. „Nikto ti nemôže mať za zlé, že si s priateľom svojich rodičov v kontakte. Prostredníctvom sov, podotýkam. Veď my sa so slečnou novinárkou ešte porozprávame,“ povytiahol obočie.

                „Čo hovoril Dumbledore o tom sne?“ vyzvedal. Sirius prikývol.

                „Čo konkrétne znamená, to netuší. Môže len predpokladať. Už vieme, že je s Voldemortom Peter. Nevieme kde. A samozrejme jeho moc narastá, pokúša sa nejak dostať k vlastnému telu... nechce žiť ako to niečo, čo si videl. Možno špekulujú nad nejakým rituálom, iné si nevieme predstaviť. Možno sa im niečo nepodarilo, ako si videl v sne a Peter schytal. Ale zároveň to aj opravil... A blíži sa to... Snapovi sa stále viac zvýrazňuje Temné znamenie. Nebude dlho trvať a Voldemort skutočne povstane. Ale o tom teraz nepremýšľajme,“ chytil Harryho za ramená. „Ty sa teraz zameraj len na ten labyrint. Sústreď sa a dávaj pozor. Nôž máš?“ spýtal sa. Harry prikývol. Nosil ho vždy. Sirius sa pozrel na jeho nohy a spokojne zdvihol hlavu. „Na Rokforte sa ti nemôže nič stať. A ostatné budeme riešiť až potom. Dobre?“

                „Jasne,“ usmial sa. Sirius sa mu uprene díval do očí a povzdychol.

                „Ostatné budeme riešiť skutočne až potom...“

                Aj stretnutie so Siriusom sa muselo skončiť a Harry sa ťahal na hostinu, keď si ho vyčíhala Ginny. Nejako sa jej podarilo vyšmyknúť spod matkinho dohľadu a zatiahla ho do kutice na metly. Niekoľko minút sa intenzívne objímali a Harry sa cítil výborne.

                „Zvládnem to,“ usmial sa na Ginny. Prikývla a pobozkala ho.

                Hostina pozostávala z niekoľkých chodov, Harry však jedol len striedmo. Dvojčatá sa napokon priznali k svojej rodine a zabávali takmer celý stôl. Harryho pohľad sa v jeden okamih stretol s pohľadom Čcho. Bolo to však chladné a cudzie a on sa v tej chvíli definitívne vzdal myšlienky, že by sa to mohlo niekedy urovnať.

                Keď sa Dumbledore postavil a zahlásil, aby všetci šli k bludisku a šampióni nasledovali pána Bagmana, narýchlo ešte dostal pár povzbudzujúcich buchnátov a objatí. A potom šiel.

                Bagman sa ho znova pýtal, či je všetko v poriadku a či si verí, až mal chuť povedať mu, že sa posnaží, aby mohol raráškom vrátiť požičané zlato.

                Spolu so Cedricom, Viktorom a Fleur prišli až k labyrintu. Veľká diera v živom plote znamenala vstup a čierňava za ním vyzerala hrozivo. Harry sa dozvedel, že profesori Moody, McGonagallová, Flitwick a Hagrid budú hliadkovať okolo labyrintu. Dozvedel sa, že ak by mali problémy a chceli odstúpiť, stačí vystreliť do vzduchu červené iskry. Hliadka ich vyzdvihne.

                Nasledovalo Bagmanovo otvorenie tretej úlohy, jeho oznam o priebežnom poradí. Harry mal ísť do labyrintu prvý. Pol minúty po ňom mal nasledovať Cedric. Stačil sa ešte obzrieť, aby videl v prednej lavici pani Weasleyovú a Billa a najmä Molly nadšene mávala chrabromilskou zástavou. Pousmial sa. Potom pohľadom vyhľadal svoj tím. Sedeli na samotnom kraji a nadšene skandovali.

 

 

„A už to začalo,“ vyšlo zo Siriusa dívajúc sa na hodiny. Niekoľko sekúnd sa na ne díval a bolo absolútne ticho.

„Správne, začalo,“ prikývol Remus s miernym úsmevom. Jeho priateľ bol nervózny niekoľko mesiacov, ale dnes to vygradovalo a on chodil po kuchyni ako lev v klietke. Po stretnutí s Harrym sa trocha upokojil, ale ako sa blížil začiatok tretej úlohy, jeho nepokoj rástol. „A teraz budeme pokojne čakať, kým to neskončí.“

„Spravím čaj,“ ponúkla sa Nymphadora Tonksová. Na odporúčanie Shacklebolta a tiež Siriusa bola len prednedávnom prijatá za členku novodobého Fénixovho rádu. Možno vďaka rodinným vzťahom trávila na Grimmauldovom námestí oveľa viac času, ako ktokoľvek iný. Alebo skôr práve kvôli tomu. Sirius potreboval niekoho pri sebe a hoci Remus túto funkciu spĺňal, prítomnosť Tonksovej, ako žiadala, aby jej hovoril, bola tiež prínosná a užitočná.

„Čaj,“ odfrkol si Sirius a odtrhol pohľad od hodín. „Chceš ma utopiť?“ pozrel na prasesternicu. „Dáme si po poháriku whisky, to ma upokojí viac,“ navrhol a už sa hrabal do knižnice, aby ju odtiaľ doniesol.

„Ja poprosím aj tak ten čaj, ak smiem,“ Remus pozrel na Tonksovú. Zaškľabila sa. Vedela, že vlkolak toho príliš nevypil, skôr naopak. A ona dá zrejme tiež prednosť čaju.

„Čakajú nás náročné chvíle,“ ozvala sa od sporáka, na ktorý postavila kanvicu s vodou. Podarilo sa jej prevrhnúť jeden pohár. Aj na to si už Remus zvykol. Že je trocha nemotorná. Shacklebolt ale vravel, že keď musí, vie byť veľmi opatrná, tichá a hlavne šikovná. Inak by ju neodporučil. A hlavne bola metamorfmagička, čo jej dávalo veľa plusových bodov.

„Sirius si zrejme vydýchne, až bude po všetkom,“ prikývol a díval sa, ako Sirius dobehol aj s fľašou, Tonksová položila na stôl tri poháre a jeho priateľ bohato ulial. Zo svojho pohára si dal poriadny hlt.

„S vami sa vôbec nedá chľastať,“ odfrkol si, keď videl, že aj Remus a aj Tonksová si len omočili pery. „Už, aby sa k nám pridal Mundungus,“ zaškľabil sa.

 

******

„Harry, ideš. Na tri,“ upozornil ho Bagman. Prikývol.

                Po zaznení hvizdu mu však malú chvíľu trvalo, než sa rozbehol do labyrintu. Keď si lietal a plával, čo logicky nasleduje? Budeš behať... A to zodpovedalo. Vchod sa za ním zavrel a on si rozsvietil prútik. Tlmene počul ten huriavk, ale tu, v labyrinte, to bolo tiché, akoby boli davy na opačnej strane Rokfortu a pritom boli len pár desiatok metrov za ním.

                Pribehol k prvej križovatke. Doprava, či doľava? Štvordobovým kúzlom si začaroval prútik, aby mu ukazoval smer. Stred labyrintu by mal byť niekde na severozápad. Takže kam? Asi to bolo úplne jedno, keď to bol labyrint. Môže ísť tým smerom a cestička môže byť slepá. V diaľke začul hvizd. Cedric je v labyrinte. Rozbehol sa vpred, prútik držal vysoko nad hlavou. Chodba sa zdala prázdna. Znova začul hvizd. V labyrinte bol už aj Viktor. Za chvíľu hvizdne štvrtýkrát. Harry dobehol k ďalšej križovatke. Zatiaľ žiadna prekážka, žiadna potvora, ktorá by ho ohrozovala.

                „Ukáž,“ zavelil prútiku a ten sa mu na ruke pohol, aby mu ukázal sever. Takže doprava. Pomyslel si, či by hliadka zistila, že si robí v plote dieru a hrabe sa ňou na severozápad. Majú ako na to prísť? Nebude riskovať, aby to zistil. Či Bagman hvizdol aj štvrtý raz, to už nemohol počuť. Bol dosť ďaleko. A nič sa nedialo.

                Začal byť nervózny. Kde je nejaká príšera? Prekážka? Alebo tvor? Prečo ešte nič nestretol? V tele mal našponovaný každý nerv, v krvnom riečisku mal vyplavené enormné množstvo adrenalínu, bol pripravený bojovať a zatiaľ nič nestretol? Pred každou odbočkou, za každým rohom čakal, že naňho niečo vyskočí. Že by mal šťastie? Alebo ide úplne zle a tu nenastražili nič.

                Ibaže potom takmer vydesene vykríkol a vyslal vybuchujúcu kliatbu, keď spoza rohu vybehol Cedric, ktorému sa dymilo z rukáva.

                „Hagridov tryskochvostý škrot,“ zaškľabil sa a utekal ďalej. Harry sa pozrel do miest, skade vybehol Cedric. Nie, na Hagridových miláčikov náladu nemal. Rozbehol sa tam, kam Cedric, ale zabehol ešte ďalej, aby odbočil niekde úplne inde.

                A znova bežal a znova sa nič nedialo. Skúsil prútik, smer by zodpovedal. Za ďalšou odbočkou ale zacítil chlad a on vedel, čo sa k nemu blíži. Nemal tu Ginny, ale ako videl, na jedného dementora by stačil aj jeho opar.

                „Expecto Patronum!“ vykríkol s myšlienkou na objatie. Nič sa ale nestalo, opar preletel dementorom a ten sa  zatackal. Ktorý dementor je taký nešikovný? Žiaden.

                „Riddikulus!“ vykríkol a dementor sa rozplynul.

                „Jasne, dementor. Prízrak. Pre mňa,“ zafrflal. A zarazil sa. Bol nespokojný? Nepozdávalo sa mu snáď, že natrafil len na prízrak? A čo chcel? Mantichoru?

                Znova sa dal do behu napomínajúc sa, že by mal byť rád, kým ešte môže, že mu labyrint nadeľuje zatiaľ len svoju verziu pre začiatočníkov. Keď však zbadal pred sebou zvláštnu hmlu, ktorú nepoznal, pribrzdil. Skúsil vyslať do hmly odrážacie zaklínadlo, nič sa nestalo. Ani keď vyslal vybuchujúcu kliatbu a kúzlo na odstránenie prekážok. Hmla si tam zaryto visela a ani sa nepohla. Už sa chcel pustiť cestičkou ďalej s úmyslom vyhnúť sa hmle, niekde za hmlou začul výkrik.

                „Fleur!“ zakričal, nikto sa mu neozval. Že by bola za hmlou? Že by sa dostala pred neho? Je to ale možné. Mohla si vybrať priamočiarejšiu cestu. A malo by ho to zaujímať? Ak chce, tak nech vyšle červené iskry. Ale čo ak nemôže? Harry bojoval s nutkaním ísť sa aspoň presvedčiť, či je v poriadku. A uvedomuje si vôbec, že týmto váhaním stráca čas, ktorý si nahnal pri drakoch a v jazere? A možno ho už stratil dávno.

                Rozbehol sa cez hmlu. Aj tak to bola najpriamejšia cesta na severovýchod. Ibaže potom sa svet prevrátil naruby. Visel v hmle hore nohami a pod sebou videl hviezdnatú oblohu.

                Spomenul si, čo je to za hmlu. Hermiona o nej čítala. Stačí sa len presvedčiť, že je to klam. Je to kúzlo. Nie je to nič skutočné. Je to magická hmla a on bude musieť spraviť krok do ničoty, aby kúzlo prelomil. A spravil tak.

                Riadne sa udrel, keď dopadol na zem, ale hmla bola v momente preč. A Fleur nikde nebola. Stihla vypustiť iskry? Dostala sa z toho? Bolo to jedno. Rozbehol sa a nepripúšťal si myšlienku, že ak odstúpila, má o jedného protivníka menej.

 

******

                „To bolo rýchle,“ skonštatovala Ginny po tom, ako po polhodine Bagman zahlásil odstúpenie Fleur Delacourovej z turnaja. Celé obecenstvo zaskandovalo, až na Beauxbatončanov, ktorí boli samozrejme sklamaní. Madam Maxime pribehla k svojej študentke, ktorú z labyrintu vytiahol kúzlom Flitwick. V závese mala rodičov Fleur a tiež jej malú sestru.

                „Vyzerá byť omráčená,“ Hermiona zhodnotila stav Francúzky na tú diaľku. Dumbledore ju kontroloval a potom odčaroval. Fleur sa rozplakala, keď si uvedomila, že pre ňu turnaj končí.

                „To je jedno,“ mávol nad ňou rukou netrpezlivo Ron. „Koho zaujíma Fleur?“

                „Teba prednedávnom ešte áno,“ Luna naňho pozrela. Sčervenel.

                „A vášho brata možno začala zaujímať,“ šepla s úškľabkom Lucy. Ginny strelila pohľadom po Billovi, ktorý sedel spolu s matkou neďaleko od nich a pristihla ho, ako ju hltá pohľadom.

                „No Merlin pri nás stoj...“

                „Harry má o jednu súperku menej,“ Neville si pomädlil dlane.

                „Fleur nikdy nebola adekvátnou súperkou,“ protirečil Ron.

                „Niečo v nej musí byť, keď sa vôbec dostala do turnaja,“ zastala si jej Hermiona.

                „A keď z nej Bill nespustí oči,“ usmiala sa Luna. Hermiona zavrtela hlavou.

                „Kašlime na ňu, sústreďme sa na Harryho...“

 

******

                Bežal ako o život, niekoľkokrát zahol za roh, dva razy natrafil na slepú uličku, ale smer si stále držal. A potom narazil na škrota. Bolo ich tu viac? Alebo sa, Merlin, vrátil späť? Prútik mu ukazoval smer, neukazoval však vzdialenosť. Teraz ale... škrot.

                „Reducto!“ vykríkol, kúzlo sa odrazilo od jeho panciera a škrota to popudilo. Rýchlo sa náhlil k Harrymu. Ten ustupoval. „Impedimenta! Incarcerous! Stupefy! Confringo!“ divoko vykrikoval zaklínadlá, ale na škrota akoby platilo len prekážacie zaklínadlo. Aspoň to ho spomalilo. „Impedimenta!“ vykríkol znova a škrot stuhol v pohybe. Harry sa už chcel otočiť a utekať kade ľahšie, keď si spomenul na jemnejšiu časť škrotovho tela, ktoré sa dá zasiahnuť. A ono bolo teraz odkryté. Zamieril. „Confringo!“ vypálil vybuchujúcu kliatbu, ktorá zasiahla škrota do brucha a ten sa rozprskol. „Prepáč, Hagrid,“ hlesol nešťastne.

                Rozbehol sa popri rozprsknutom tele nebohého škrota ďalej. Bol to nechutný pohľad, ale on sa prinútil pokračovať. Nemyslieť na to. Narazil na močiar a hlbočníkov. To bola skutočne brnkačka. S úsmevom túto prekážku prekonal a pokračoval ďalej. Kontrola smeru, trocha sa odchýlil. Vracal sa, aby si vybral inú cestičku.

                Ibaže ho niečo chytilo za nohu a zrazilo na zem. Nestihol si ani riadne uvedomiť, čo zaútočilo, keď nič nevidel a už ho to ťahalo po zemi do kríkov. Rýchlo otočil hlavu, aby spoznal rastlinu, ktorá sa ho chystala zatiahnuť do kríkov a tam ho udusiť. „Lumos Maxima!“ vykríkol mieriac na rastlinu, ktorá sa začala nespokojne šklbať. Pustila ho však a on sa po zadku posúval čo najviac od diablovho osídla.

                „Potvora,“ okomentoval rastlinu a odbehol, aby si skontroloval nohu. V poriadku, bude tam mať len modrinu. Bežal ďalej, znova si vyberal cestičky. Koľko tu už mohol byť? Hodinu? Možno aj dlhšie. A možno kratšie. Možno je hlboko v labyrinte a možno len na jeho okraji. Ale asi tam dali viac tých škrotov, nie len toho jedného, ktorý pobehoval po labyrinte. Pristihol sa pri myšlienke, že sa zmení na sokola a vyletí, aby sa obzrel, okamžite by ho ale diskvalifikovali. Hoci netušil, či je možné, aby ich takto monitorovali, nemohol to ani vylúčiť. A tak pokračoval a znova si vyberal cestičku, po ktorej ísť.

                „Viktor!“ skríkol, keď sa zrazil s Krumom vybiehajúcim z ďalšej cestičky. Viktor naňho namieril prútik, ale potom ho sklonil.

                „Behaj dálej,“ vyšlo z neho a obracal sa k odchodu.

                „Počkaj,“ zarazil ho Harry. V svetle prútika videl Viktorov sklený až takmer neprítomný pohľad, jeho meravú tvár, meravejšiu, než zvykol mávať a podivný výraz.

                „Hrry, hybaj,“ odsotil ho od seba a potom sa mu obrátil chrbtom, aby sa započúval. Pustil sa smerom od Harryho.

                Tomu sa toto stretnutie nepozdávalo. Niečo bolo zle. Niečo s Viktorom. Vždy vyzeral ako socha z rokfortských chodieb, ale teraz to bolo niečo iné. Mal sto chutí otočiť sa a bežať ďalej, ako mu to odporučil Viktor, niečo ho ale zdržalo. Sledoval jeho pomalé kroky smerom, odkiaľ pribehol Harry a pri rázcestí zastal. Prikrčil sa ako mačka, ktorá sa chystá skočiť. Harry ale vedel, že tam nič nebolo. Jedine, že by tam niečo prišlo ako ten škrot.

                A ono tam skutočne niečo prišlo, bol to však človek, ako si Harry následne uvedomil. Už, keď sa rozhodoval, že tam nechá Viktora striehnuť na škrota alebo inú potvoru, ozval sa výkrik jeho kliatby. Ani použitie zakázanej kliatby ho nešokovalo ako fakt, že sa ozval bolestný výkrik. A bol to Cedricov výkrik.

                „Stupefy!“ skríkol Harry mieriac na Viktorov chrbát. Bulhar stuhol a sklátil sa k zemi. Použil na Cedrica zakázanú kliatbu? Prečo? A čo ten výraz? Rozbehol sa do uličky.

                „Harry,“ zakňučal Cedric zo zeme bolestivo.

                „Si v poriadku?“ spýtal sa ho Chrabromilčan. Bifľomorčan sa začal zviechať.

                „Áno, budem, za moment. Nebolo to také dlhé,“ posadil sa a pozrel na Harryho. Akoby ho videl prvý raz v živote. „Zachránil si mi život,“ prekvapene z neho vyšlo.

                „To asi nie, chcel ťa len zastaviť,“ Harry stiahol obočie.

                „Neodpustiteľnou kliatbou?“ Cedric naňho pozrel a Harry mykol plecami.

„Viktor nebol sám sebou. Mal divný výraz. A ja som ho zasiahol do chrbta.“

                „Ale aj tak,“ Cedric sa otriasol. „Vďaka.“

                „Ehm, v pohode,“ nervózne z neho vyliezlo. Nebol zvyknutý, aby mu siedmaci ďakovali, ak sa však neráta minulý rok a Oliver po víťaznom metlobalovom stretnutí. „Myslíš, že zaútočil aj na Fleur?“ Harry pozrel na bezvedomého Viktora.

                „Neviem, možno.“

                „Asi sa chcel zbaviť protivníkov a mňa si nechať ako čerešničku na torte,“ zaškľabil sa.

                „Hlúposť. Si schopnejší než si myslíš,“ Cedric ho plesol po ramene a zdvihol sa. „Asi sme ostali len my dvaja,“ vyriekol zamyslene dívajúc sa na Viktora. „Necháme ho tu? Zaslúžil by si to.“

                Harry neodvetil. Díval sa na to, ako vzal Bifľomorčan do ruky Viktorov prútik a vystrelil do vzduchu červené iskry.

                „Takže... boj medzi nami?“ pozrel na mladšieho chlapca, ktorý mu pohľad opätoval.

                „Vyzerá to tak,“ prikývol.

                „Tak pokračujme.“

 

******

                „Merlin, len nech to nie je Harry,“ zaúpela Ginny dívajúc sa na červené iskry, ktoré sa objavili v diaľke. Už sa im podarilo pochopiť, že labyrint je čarovne upravený. Oni vnútri môžu behať hodiny a hodiny a pritom plocha, ktorá je zabraná na pozemku, bola veľká len asi ako tri metlobalové štadióny.

                „Nie, určite nie,“ zavrtel hlavou Ron. Mal malú dušičku. Keď teraz oznámia meno jeho kamaráta, celá súťaž bola o ničom.

                „Vážení! Dovoľte mi oznámiť, že s turnajom sa lúči...“ spustil Bagman a započúval sa. Niekto mu dával informácie. Nejako. Ginny v napätí zovrela ruky ako Lucy, tak aj Lune. Všetci čakali, ktoré meno povie. „Viktor Krum! Vážení! V turnaji ostávajú už len dvaja zástupcovia Rokfortu!“

                Nedá sa opísať, aký huriavk sa spustil po zaznení tohto oznamu. Chrabromilčania, hoci boli v menšine, začali vykrikovať Harryho meno, pokým Bifľomorčania za výdatnej pomoci Bystrohlavčanov kričali na slávu Cedricovi. Slizolinčania boli zarazene ticho a dívali sa, ako Moody levituje Viktorovo telo k Dumbledorovi. Durmstrangčania mlčali, ich výrazy nič nenaznačovali.

                Ginny sa dívala na to, ako Dumbledore odčaroval Viktora a ten sedel so sklonenou hlavou. Pozrela na svoju matku, ktorá si držala ruku na ústach a brata, ktorý sa pridal k jej spolužiakom a mával chrabromilskou zástavou. Pozrela na labyrint. Celý Chrabromil bol s Harrym, hoci on to zrejme netuší. A ktovie, s čím sa tam už stretol a ešte sa stretne.

                „Je to o nervy,“ prskla nervózne. Bol tam ale už len on a Cedric. Mal veľkú šancu vyhrať. Predrala sa popri šalejúcom Colinovi a Stevovi a zišla zo schodov. Nedokáže len tak sedieť, radovať sa a fandiť. Začala pochodovať popri tribúne snažiac sa o upokojenie svojich rozbúrených emócií.

 

******

                Díval sa, ako sa Cedric vybral naľavo od Viktora. A Harry pokračoval do uličky, v ktorej sa s Viktorom stretol. Bolo to zvláštne. Na moment držali jeden s druhým, aby sa z nich následne stali nepriatelia túžiaci po výhre. Skontroloval smer a zabočil do uličky na sever. V myšlienkach sa vrátil k Viktorovi a tomu jeho výrazu. Povedal Cedricovi, že nebol sám sebou. Bolo za tým ale niečo iné...

                Viac premýšľať nemohol, pretože ho zrazu uväznili liany, ktoré sa k nemu začali naťahovať v momente, ako okolo nich prechádzal. Boli slušne zamaskované v živom plote a on stihol zachytiť len jeden úponok, keď ho ďalší schmatol za pás a ďalší, ktorý sa mu motal okolo krku. A plantali sa okolo neho ďalšie, ktoré ho chceli uväzniť.

                „Diffindo!“ zamieril na ten, ktorý ho dusil. Zbavil sa ho, ibaže liana začala ešte viac sťahovať svoje zovretie. „Diffindo!“ zachrčal a odťal úponok na svojom hrudníku. Začalo sa mu dýchať lepšie, ale padol a nohu mu zachytil ďalší a ťahal. „Diffindo! Diffindo! Diffindo! Reducto!“ Harry trhal všetky úponky, ktoré zbadal, zbavoval sa ich zovretia a napokon odpálil telo liany do krovia. Zadýchane sa postavil, aby sa klátivo rozbehol ďalej.

                Nebežal by už tak rýchlo, ani keby bežať mohol. Cítil, že ho sily pomaly opúšťajú. Bolo to ale skôr psychické vypätie, ako to telesné, ktoré ho ubíjalo. Bol to náročný turnaj, o tom nebolo pochýb a on predsa ešte nemal ani pätnásť. Nemohol sa ani v tomto rovnať s ostatnými. A napriek tomu proti nemu stále už len Cedric a jeho víťazstvo bolo jedna k jednej. Možno, keby ho tam nechal, tak by si teraz šiel pre pohár sám. Alebo by ho za najbližšou chodbičkou prepadol Viktor a mučil ho Cruciatom.

                Zarazene zabrzdil. Na konci dlhej uličky, popri ktorej takmer prebehol, zbadal modrastý svit. Trojčarodejnícky pohár, bolo to jasné aj na tú diaľku. Poobzeral sa. Cedrica nevidel. A započúval sa. Nič nepočul.

                Bolo by to až také ľahké? Jasne, doteraz to nebolo ľahké ani náhodou a to si myslel, že mal veľmi veľa šťastia. Ale teraz, len proste pôjde a vezme pohár? A? Nejako sa to muselo predsa ukončiť.

                Vybral sa do dlhej uličky, prútik mal pripravený. Určite to nejako zabezpečili. Niečím ťažko zdolateľným. Niečím nebezpečným. Niečím... aha...

                S acromantulami sa zatiaľ nestretol, ale počul o nich dosť. V druhom ročníku mali ísť za Aragogom, ale natrafili na Ginny. A potom mu Hagrid rozprával. Sú to nepochopené zvieratá. No to iste. Tento bol obrovský, o dobrý meter vyšší než Harry. Nehovoriac o jeho tučnom tele, ôsmich nohách, nebezpečných klepetách a hlavne jedovom bodáku. Ale, rovnako ako škroti, aj on má citlivé miesto na bruchu.

                Vedel to, hoci sa to ešte neučili. Hermiona mu čítala o každej potvore, ktorú sem mohli dať. Že by to bola práve jedovatá acromantula, to sa im nechcelo veriť, predsa len bola priveľmi nebezpečná, no ale stalo sa, ako videl a ako videla aj ona, pretože ho práve zaregistrovala.

                Mohol by sa otočiť a utekať. Hľadať inú cestu. Prípadne sem poslať Cedrica. Ak by ju aj nezdolal, ostal by už len Harry ako nastávajúci majiteľ Trojčarodejníckeho pohára.

                A rovnako sa tak mohol niekde zamotať a umožniť tak víťazstvo Cedricovi. A on bol tak šialene blízko k víťazstvu, ktoré by preňho znamenalo zadosťučinenie. Toľko nezmyslov sa o ňom napísalo. Videl za acromantulou modrasto sa blyšťať pohár. Stačí len prekonať acromantulu. Nie? Brnkačka.

                „Reducto!“ skríkol a vyslal po pavúkovi odrážacie zaklínadlo. Veľmi dobre vedel, že mu tento pokus neublíži, že sa len nahnevá a rozbesnie, ale on potreboval, aby sa nejako zdvihol a odhalil brucho. „Reducto!“ skúsil znova. „Impedimenta!“ keď to fungovalo na škrota, mohlo by aj na pavúka. Ibaže pavúk nebol v dobrom postavení, aby mu to k niečomu bolo.

                „A sakra,“ hlesol Harry. Zrejme pavúka vytočil do nepríčetnosti a ten sa dupotajúc rozbehol k Harrymu. Bol od neho pätnásť metrov.

                „Reducto! Impedimenta!“ snažil sa pavúka najskôr zneistiť a potom zaraziť na mieste. Acromantula ale nebola taká hlúpa, ako škrot. „Reducto! Impedimenta!“ zopakoval svoj pokus, keď bol pavúk od neho desať metrov. Harry spravil tri kroky vzad. Mysli, Harry. Skúsil niečo iné.

                „Incarcerous!“ skríkol mieriac na pavúčie nohy. „Incarcerous! Incarcerous! Incarcerous!“ Napokon sa mu predsa len podarilo zamieriť presnejšie a zasiahnuť zmietajúce sa nohy. Zviazal mu síce len tri, ale pohyb acromantuly sa spomalil.

                „Stupefy! Expelliarmus! Stupefy! Reducto!“ vykrikoval a pálil po pavúkovi zaklínadlá. Ten sa ale aj tak približoval. Harryho kliatby mu nič nerobili. Aj keď pomaly, postupoval.                „Reducto! Impedimenta!“

                A pavúk sa zdvihol, aby skočil. Putá z nôh roztrhol, mal veľa sily. A Harry sa na neho nešťastne díval. Ibaže pavúk spravil pri svojej snahe o zaútočenie na človeka chybu, na ktorú Harry čakal.

                „Confringo! Confringo! Confringo!“ mieril na jeho odkryté brucho a to sa trhalo pod vybuchujúcou kliatbou v lete a pavúk pišťal. Harry sa stihol len odsunúť na bok, aby do miest, kde stál, dopadlo roztrhané pavúčie telo.

                Srdce mu mlátilo ako o život, tvár mal zaliatu potom a strach len pozvoľna odchádzal. Zrazu si uvedomil roztrasené končatiny, zvierajúci hrudník a divný pocit v žalúdku. Áno, takto sa cítil zoči voči drakovi. Skoro sa pokadil a pomočil už znova. Dýchal hlboko a krátko, aby sa upokojil. Dve minúty stál nad mŕtvym telom acromantuly, kým bol schopný znova sa hýbať.

                Pozrel na koniec uličky. Bude to všetko? Alebo sa vyroja ďalšie acromantuly? Vykročil, opatrne a pritom najrýchlejšie, ako sa odvážil. Nikde sa nič nepohlo, nič nepočul. Až keď prišiel až na koniec, začul výkriky zaklínadiel.

                Videl, že je pohár skutočne v strede a že k nemu vedú štyri cesty. A pri jednej z nich bojoval Cedric so svojou acromantulou. Zrejme strážili každú možnú cestu k poháru. Harry sa pár sekúnd díval na to, ako Cedric páli po acromantule a tá sa zviecha na zemi. Nemá čas. Nemôže čakať, kým Cedric zdolá svoju prekážku.

                „Nie!“ skríkol Cedric a rozutekal sa. Podarilo sa mu omráčiť pavúka a zbadal, ako Harry beží k poháru. Rozbehol sa aj on. Ibaže Harry vyštartoval skôr. Čím bližšie bol k poháru, tým jasnejšie si uvedomoval, že vyhrá. Vyhrá celý turnaj. Porazí ostatných šampiónov. Ten malý, neschopný štvrták, ktorý si arogantne vytvoril svoj vlastný tím teraz schmatne pohár a zvíťazí.

                „Cha -cha!“ nadšene vykríkol, keď pribrzdil pri stolčeku s pohárom. Cedricovi chýbalo ešte niekoľko metrov. Pozrel na svojho bifľomorského protivníka a s pocitom neskutočnej radosti a hrdosti chytil pohár.

                Cedric padol na kolená s pocitom obrovskej frustrácie. Chýbalo mu päť metrov. Neskutočných päť metrov, aby vyhral. Nešťastne sa díval na to, ako Chrabromilčan schmatol pohár. A prekvapene civel, keď Chrabromilčan zmizol.

              


TOPlist

aktualizované: 23.11.2020 15:16:36