Ohnivá čaša 2.

                Ginny mala v momente otvorené aj druhé oko a dívala sa dobrých päť sekúnd na Harryho. Potom mierne sčervenela, čo klasifikoval ako nedobré znamenie, pretože pri ňom už nečervenela, ani keď sa bavili o potešovaní.

                „Vážne? Harry?“ zamrmlala nervózne. Potom sa otočila na brucho a zakryla tým tie dva minikopčeky, ktoré jej pučali pod tielkom. „A ja som si myslela, či nemám nejakú zákernú chorobu,“ sarkasticky natiahla.

                „Čo som zase povedal?“ nepozdával sa mu ten tón.

                „Ja som si to všimla, vieš?“ pokračovala o čosi pokojnejšie. „Mamka si to všimla a zaprisahala ma, že mi najbližšie kúpi podprsenky,“ vyzerala, že je jej zle. „A načo?“ pozrela naňho. Mykol plecami. „Ale vraj: Ginevra, dievča potrebuje nosiť prsia v podprsenke, aby ich mala pevné a aby mohla dlho kojiť...“ zachichotala sa. To uvítal. Chichotanie mohlo byť. „Budem mať trinásť a už mám myslieť na kojenie?“ dívala sa naňho.

                „Tak asi vie, prečo to hovorí, nie?“ stiahol obočie. Stratil sa.

                „Iste, ale čo mám nosiť v podprsenke ja?“ spýtala sa a otočila, aby videl tie dva minikopčeky. „Veď takú podprsenku ani nevyrábajú,“ hundrala ďalej. Aspoň pochopil, že nie je naštvaná naňho. Len ešte nevedel, či je nahnevaná na mamku, alebo na svoje prsia. „To si tam môžem dať zrovna lupene z kvetu,“ zaškľabila sa.

                „Sú väčšie než na lupene z kvetu... Au, sakra, Ginevra, prestaň ma furt mlátiť,“ mračil sa. „Na čo si naštvaná?“

                „Na to, že sa mi snaží nanútiť podprsenku, keď ešte nie je na čo. A stále o tom hovorí... Jej dievčatko začína dospievať, och Merlin. Menštruuje a rastú jej prsia. Ako by to mal byť niečo extra.“

                „Ale veď ešte narastú, nie?“ spýtal sa múdro. Uhol, pretože ho chcela znova capnúť. „Si agresívna,“ upozornil.

                „Lezie mi s tým na nervy,“ priznala. „Keď som jej povedala, že je na to čas, tak tvrdila, že nie. Že teraz porastú... Ale veď prídeme na Vianoce, nie? Keď sa náhodou zväčšia, tak dobre. Pouvažujem nad podprsenkou. Nie, nie, Ginevra Molly, je potrebné kúpiť ti podprsenky teraz. Od hanby sa v Šikmej prepadnem,“ mračila sa. „Neviem, načo sa ponáhľa. Akoby mi mali rásť bleskovou rýchlosťou,“ krútila hlavou.

                „No, ehm a? Tak ti kúpi podprsenky a budeš ich mať v stolíku. Ja na tom nevidím nič zlé. Nič k naštvaniu,“ vypustil zmierlivo, ale aj tak ostražito, pretože netušil, či nedostane ďalšiu ranu. Nedostal.

                „Ibaže potom už bude všetko definitívne, vieš?“ pokojne vysvetľovala. „Menštruácia a potešovanie sa, to je celkom v pohode. Ale keď začnem nosiť podprsenky, tak to už vlastne bude... konečná, rozumieš?“ pozrela naňho.

                „Nie,“ priznal. Vážne netuší, čo mu tým chce povedať.

                „Že už potom skutočne začnem vzdychať za chalanmi,“ zaprskala.

                „Ale to môžeš aj bez podprsenky, nie? Chalani by boli radšej, keby si bola bez podprsenky,“ vyšlo z neho a ona sa rozosmiala. Nie, absolútne ju nechápal.

                „Ty si truľo,“ uchechtla sa. Ublížene zagánil. „V momente, ako mi nebude blbé nosiť podprsenku, tak začnem slintať po chalanoch. A je jedno, či moje prsia budú dosť veľké alebo nie. Či ju budem potrebovať alebo nie. Rozumieš?“

                „Akože ti v hlave prepne?“ vyzvedal.

                „Dá sa to tak povedať,“ prikývla. „Tvojím rozumom sa to tak dá chápať.“

                „Aha, takže tak... asi...“ zamyslel sa. „Akože, keď ti príde prirodzené nosiť podprsenku alebo len okvetný lístok, tak dostaneš chuť na rande? A na veci, ktoré sa na rande robia?“ pozrel na ňu.

                „Konečne náznak inteligencie,“ zaškľabila sa naňho. „Pochopil.“

                „Aha,“ prikývol. „A to je takto u každého dievčaťa?“

                „Aspoň ja to tak vnímam.“

                „Uhm a teba to naštvalo, pretože ti mamka týmto spôsobom nechtiac podsúvala, že by si už mala mať chuť na rande?“

                „Si náhle neskutočne bystrý,“ provokačne zamrkala. Zamračil sa. „Ale trvalo ti to dlho. Vieš, moje spolubývajúce si už minulý rok pravidelne merali odvod hrudníka a naschvál vytŕčali hruď, aby si namerali čo najviac... Zdalo sa mi to dosť šibnuté,“ zaškľabila sa. „A potom sme s Lucy premýšľali, či sú hlúpe ony, alebo my,“ pozrela naňho.

                „Merať si obvod hrudníka? Rozhodne sú šibnuté,“ zavrtel hlavou.

                „A chalani náhodou nepoužívajú meter?“ provokačne natiahla.

                „Načo?“ zadíval sa na ňu. Vyzerala tak, že mu to okamžite došlo. „Checht, aj keby som náhodou meter použil, rozhodne si nebudem porovnávať svoju veľkosť s Ronovou,“ zatváril sa znechutene.

                „Takže si sa ešte nemeral?“ provokovala ďalej.

                „Nie, Gingin, nemeral,“ zatváril sa dotknuto. Ani vo sne mu neprišlo merať si ho. Zavrtel hlavou.

                „Dostaneš múdru knihu a potom sa premeriaš,“ záhadne šepla. Pozrel na ňu. Mal podozrenie, nie nemal podozrenie, bol si istý, že tú knihu preštudovala. Ako sa jej dostala do rúk, to bolo záhadou, ale určite ju čítala.

                „Zrejme je tam nejaká tabuľka,“ prikývol. Uškrnula sa. „No, možno by som sa potom premeral, aby som videl, či by mi stačil aspoň list palmy,“ zaškľabil sa. Rozhodne väčší, než okvetný lístok.

                „Si netaktný!“ prskla po ňom.

------

                 Prázdniny sa posunuli o ďalší týždeň. Harry v momente, ako si Hedviga odpočinula od pátracej akcie, pri ktorej našla Remusa Lupina, ju požiadal, či by nechcela podniknúť ďalšiu dobrodružnú výpravu za nájdením Siriusa Blacka. Nepochyboval, že ho nájde, aj keď jej to zrejme bude trvať dlhšie. Napokon aj Sirius tvrdil, že ho nájde. A Hedviga svojím významným zahúkaním a ďobnutím ho do palca akoby vravela, aby o tom ani nepochyboval. A tak napísal dlhý list, do ktorého aj Ginny pripísala pár riadkov a vyslal Hedvigu na výpravu. Pocit zrady od Dumbledora ho síce neopustil, ale aspoň sa naučil nemyslieť naň na každom kroku.

                Harry vyhral dva galeóny, alebo teda len jeden, pretože galeón požičal Ronovi, keď sa vsádzali. Percy si prácu našiel a po týždni ho nevyhodili. A skutočne začal byť ešte otravnejší, ako predpovedal. Do práce chodil zároveň s Arturom, ale často sa stalo, že domov prichádzal neskôr a potom sa snažil každému podstrčiť myšlienku, že je to preto, lebo je pre pána Croucha nenahraditeľný. Po dvoch dňoch začal každému liezť na nervy.

                Ginny mu prezradila, že pri sústredení v jeden večer sa jej zdalo, akoby k nej prichádzalo akési zviera, ktoré malo srsť. Keď mu to rozprávala, bola napoly nadšená a napoly sklamaná. Chcela byť vtákom, ale keď identifikovala na nejasnom zvierati srsť, jej sen sa rozplynul. Harry sa jej snažil nahovoriť, že by to ešte mohol byť hipogrif, ktorý má trocha srsti. Alebo aj taký pegas. A obe zvieratá lietajú. Ibaže to nebolo možné, ako vedeli. Do magických tvorov sa premieňať nemohli a Ginny by sa to ani nepáčilo, pretože to boli veľké zvieratá. Pravdou ale ostávalo, že pokým ona zažila aspoň náznak zblíženia s vlastným zvieraťom, Harry sa k tomu svojmu ani nepriblížil.

                Najväčšiu radosť zažila Ginny pri oznámení, že na šampionát v metlobale by radi prišli aj Bill s Charliem a Artur mal o to väčšiu motiváciu zohnať dostatočné množstvo lístkov. Jeho dcéra začala doňho každý deň dobiedzať, aby sa snažil, aby bol prvý, keď sa na ministerstve budú rozdeľovať a Harry s Ronom sa k nej pridali a žobrali o to, aby zohnal o jeden lístok naviac. Pre Hermionu. Artur bol vďačný aspoň za to, že sa mu podarilo ráno nepozorovane odísť do práce. Sľúbil si ale, že lístky zoženie.

                „Ahoj mládež,“ pozdravili dvojčatá Harryho s Ronom, ktorí v sade zbierali marhule. Molly mala len dva marhuľové stromy, ale rodili bohato a oni dostali za úlohu zozbierať ovocie, aby ho potom zavarila, upiekla koláč a z plodov zo zeme navarila džem. Nebude toho veľa, ale Harry už poznal čarodejnícke tajomstvo, ako z mála predsa len spraviť viac.

                „Vy ste vystrčili nos z izby?“ spýtal sa ich Harry, ktorý stál pod stromom a šikovne chytal pekné plody, ktoré mu hádzal Ron z najvyšších konárov.

                „Zrejme sa muselo stať niečo mimoriadne,“ ozval sa Ron a zliezal zo stromu.

                „Ešte sa nestalo, ale stane sa,“ povedal Fred záhadne.

                „Čo sa stane?“ vyzvedal Harry. Určite to súviselo s tým, čo robili vo svojej izbe. Ron zoskočil z najnižšieho konára.

                „Niečo mimoriadne, takmerbrat,“ George ho plesol po ramene tak silno, až mu nadskočili marhule v koši.

                „Potrebujeme od vás niečo,“ priznal Fred. „Nehovorí sa nám to ľahko, ale potrebujeme vašu pomoc.“

                „Respektíve pomoc od vašich vtákov...“

                „Všimni si, Ronald, že vravíme vtáci a nie sovy, pretože ten tvoj vrabec má so sovou spoločnú asi len túžbu byť sovou,“ zaškľabil sa Fred.

                „Dovolil by som si upozorniť, že od Joeyho chcete pomoc... tak by som ho neurážal,“ mierne sa zamračil. Harry prikývol. Joey bol švihnutá sova, ale bol Ronova sova a on ho mal rád. Bol asi ale len jediným. Harry ho mal trocha rád a aj to len preto, lebo to bol vlastne Siriusov darček. A vybojoval preňho lepšie meno než Kuvik, aj keď je pravda, že Ron mohol viac zapojiť fantáziu.

                „No áno, máš pravdu,“ prikývol George. „Potrebovali by sme pomoc od Hedvigy a Joeyho,“ zdôraznil. Harry okamžite pochopil, že pomoc viac ako potrebujú, keď boli ochotní tak rýchlo rezignovať.

                „O čo ide?“ spýtal sa.

                „O to, čo majú sovy v náplni práce,“ povytiahli obočie. „Nosiť poštu.“

                „Hedviga je teraz ale preč a ja nedokážem odhadnúť, kedy sa vráti,“ vysvetlil. Nerobilo by mu problém požičať im ju, keby bola doma. Stále však pátrala po Siriusovi.

                „A Joeyho chcem poslať za Hermionou, aby sme jej povedali o metlobale a o tom, že keď budeme mať lístky, tak pôjde aj ona,“ dodal Ron. „A o tom, že by ostala do konca prázdnin u nás...“

                „Hermiona bude u nás na prázdninách?“ prekvapene zazerali. „No, tak to aby sme sa začali učiť slušne sa správať,“ zaškľabili sa.

                „Načo potrebujete sovy?“ nedalo Harrymu.

                „Aby nosili poštu, takmerbrat,“ zanôtili obaja. „Hestiu nám Percival nepožičia a Elvíra je už napoly mŕtva. Tak sme chceli vaše... sovy,“ krotko vyriekli.

                „Dobre, ale akú poštu majú nosiť?“ vyzvedal ďalej Takmerweasley. „Keď si ich chcete od nás požičať, bolo by na mieste, aby ste povedali prečo. A odpoveď typu: aby nosili poštu... tak tú neprijímame,“ zdôraznil. Tušil, že za požičaním sov stojí ich supertajná činnosť.

                „Správne,“ prikývol Ron. „Tak načo chcete zneužiť Joeyho?“

                „Nedajú sa,“ Fred pozrel na George.

                „A možno by mohli pomôcť,“ pridal sa ten.

                „No, ale aj tak by sa to raz dozvedeli.“

                „Chceli sme síce neskôr, ale keď je to tak...“

                „Tie sovy potrebujeme viac ako udržať to v tajnosti čo najdlhšie,“ dopĺňali sa. Harry pozrel na Rona a nadvihol obočie. Ten sa zazubil.

                „Dobre teda, vy dvaja... Ale musíte sľúbiť, že budete držať jazyk za zubami. A budete ho držať za zubami aj na Rokforte. Súhlasíte?“

                A tak vznikla dohoda medzi dvojčatami a Harrym s Ronom. Povedali im, čo vymýšľajú. A bolo to úžasné. Harry si vždy myslel, že len špekulujú nad hlúposťami, ibaže teraz tým hlúpostiam dávali formu a on vedel, že to bude mať úspech. Klobúk dolu. Záškodníci by sa nehanbili.             

                S čím však nesúhlasil bolo testovanie ich výrobkov na ňom samotnom. Vydupal si dohodu, že na ňom nikdy v živote nič nevyskúšajú a zavážila aj poznámka o dobrodružstve z jedného leta. Na druhej strane bol ochotný pomôcť, ak by chceli testovať napríklad na Percym. Požičia im Hedvigu, keď sa vráti, a keď po nej nebude potrebovať, aby niesla jeho poštu. Dvojčatá vedeli presne, kam chcú poslať sovy a o to to bolo pre nich jednoduchšie. Ron ale neodolal. Samozrejme Joeyho požičia, aspoň bude mať chvíľu v izbe ticho. Súhlasil však aj s tým, že niektoré výrobky otestuje. Napokon mu dvojčatá sľúbili istý podiel zo zisku a tiež niečo, čo by sa dalo nazvať mzdou a on neodolal. Veľa peňazí nikdy nemal, preto ho to tak lákalo.

                „Čo si myslel tým letom?“ vyzvedal o kúsok neskôr Ron. Joey sa vydá na svoj prvý let a dvojčatá šli všetko pripraviť. „Keď ti prisahali, že na tebe nič nevyskúšajú.“

                „Aha, ehm...“ Harry si spomenul na príhodu, ktorú mu prezradila Ginny. Ako ich nachytala in flagranti v otcovej kôlni. A uvedomil si, že do ich prísahy asi mal zahrnúť aj ju. Ona sa ale dokáže o seba postarať. „No, toto...“ váhal. Ron naňho uprene hľadel a on začal červenieť. „Ginny mi niečo hovorila a ja som to použil. Ale nemôžem ti to povedať, pretože by ma prekliala. Chápeš?“ nevinne naňho pozrel. Ron prikývol.

                „Viem, čoho je schopná. Ale aj tak... tebe povedala niečo na dvojčatá? A zjavne niečo silné? Prečo?“ nechápavo stiahol obočie.

                „Neviem,“ mykol plecami. „Asi preto, aby som tu neschytával,“ skúsil. Bolo zložité bez ujmy prežiť medzi mladými Weasleyovcami. Aj keď šlo len o vtipy a provokácie, zosmiešňovanie. Najčastejšie to bol Percy. A potom Ron.

                „Asi áno,“ privolil. „Keď si tu začal bývať, vyzeral si ako vďačný objekt,“ zaškľabil sa naňho. „Taký malý a slabý...“ natiahol.

                „Ďakujem,“ krivo sa zazubil. Ale mal pravdu.

                „A Ginny tiež vyzerá malo a slabo... a zjavne z nej majú dvojčatá strach,“ pokračoval v dedukcii. A šlo mu to, ako na potvoru. „A teraz aj z teba,“ pozrel sa naňho skúmavo. „Nehrozí, že by si mi to povedal, aby som mal aj na nich niečo silné, že?“

                „Ty si s nimi... takmer spísal zmluvu, tak si teraz nesťažuj,“ pripomenul mu.

                „Tak pokiaľ budú vedieť protizaklínadlá, a to by mali, tak by to nemuselo byť od veci. Zarobiť si pár galeónov.“

                „Asi hej, ale ja to aj tak nechcem,“ zavrtel hlavou. Ron sa naňho díval zvláštnym výrazom. A Harrymu to docvaklo. „Nechcem, aby sa na mne niekto smial. Dosť pozornosti si užijem aj bez toho,“ dodal na vysvetlenie. On si nepotreboval privyrábať takýmto spôsobom. Ron prikývol.

                „Každopádne to môže byť ešte veľmi zaujímavé leto,“ zachechtal sa. „Poď, pôjdeme zaniesť tie marhule, nech má mamka čas upiecť koláč...“

------

                Zaujímavé leto to malo byť, to vskutku. Harry ležal na posteli a čakal. Ginny mu po večeri povedala, aby spať nešiel a počkal na ňu, že si príde pre pravidelné objatie. Ibaže sa pravidelne stretali u nej v izbe a preto nechápal, prečo chce prísť teraz ona. Aj keď tak nesmrdel, ako Ron, povedal si v duchu škľabiac sa. Dom už dávno spal, keď sa dnu prešmykol tieň, zamrmlal tíšiace kúzlo a rozsvietil prútik.

                Ginny stála vedľa postele zabalená v župane a skúmavo sa naňho dívala.

                „Čo pozeráš?“ Ten pohľad sa mu nepozdával.

                „Čo si robil?“ vyzvedala.

                „Podľa rozkazu čakal na teba,“ odvetil a posadil sa. Spravil jej miesto vedľa seba a čakal, že sa k sebe pritisnú. Zamračila sa.

                „Nepotešoval si sa?“ spýtala sa. Vyvalil oči.

                „Prečo by som sa mal potešovať, pre Merlina, keď som čakal na teba? Je to úchylné...“

                „Pretože ja som sa potešovala,“ vysvetlila a sadla si na posteľ. Zažal prútikom lampičku. Po tom vyznaní zamrel v pohybe. Vyzerala zadumane.

                „Ty si mi prišla povedať, že si sa potešovala? Ty si prišla po tom, čo si sa potešovala?“ vyhŕkol. Pozrela naňho a zamračila sa.

                „Chcela som vedieť, či to má súvislosť, ty úchyl,“ uprene sa naňho dívala. Bez hanby. „V škole sme zistili, že by sme to mohli cítiť. A na ďalšie skúmania nebol čas. A ja som dostala chuť teraz vyskúšať, či je v tom nejaká pravidelnosť, chápeš? Akože či to na teba pôsobí automaticky, keď si to robím ja.“

                „Aha,“ prikývol. No jasne, o tom sa už bavili. „No, nepôsobí. Nič som necítil.“

                „To je dobre,“ prikývla spokojne. „Takže sa už nemusí stať, že utečieš z klubovne s malým Harrym v pozore, keď sa ja budem venovať sebe.“

                „Malej Ginny,“ opravil ju s úškľabkom. Zabila ho pohľadom.

                „Teraz je ale potrebné zistiť, čo na nás vplýva. Chápeš? Čo spôsobí, že cítime to, čo ten druhý.“

                „Áno, to by bolo dobré,“ prikývol zamyslene. „Pokiaľ sa nechceme zveriť Dumbledorovi,“ natiahol s úškľabkom. Znova ho zabila pohľadom. Ale aspoň ho fyzicky nenapádala.

                „Nemusí o tom vedieť úplne všetko. Každopádne ja sa teraz vrátim do svojej izby a potešíš sa ty. Budem vedieť, že to robíš a uvidím, či niečo budem cítiť. A keď skončíš, prídeš...“

                „Ja sa ale nemôžem potešovať takto... na povel,“ stiahol obočie. Uškrnula sa.

                „Len nekecaj. Vezmi do rúk časopis, predstav si slečnu Changovú a pôjde to,“ plesla ho po nohe. „Chalanom stačí k radosti len málo, vieš?“ zaškľabila sa a postavila.

                „A čo máš ty, aby si sa potešovala?“ zamračil sa.

                „O to sa nestaraj,“ prskla od dverí mierne zapýrene. „Držím palce. A čakám. Potom si príď pre objatie...“

                Zmizla za dverami. Doteraz ešte nezistil, čo spôsobovalo, že cítil potrebu sa potešiť. Možno to, že zazrel Čcho niekde na chodbe a večer siahol za časopisom. Alebo možno skutočne to, že sa potešovala Ginny. Alebo jeho sny. Ale aby teraz, takto na povel, vzal časopis a proste si to spravil? Neveril tomu príliš.

                Mala ale pravdu. Skutočne stačilo, aby prelistoval pár stránok, spomenul si na Čcho a ostatné šlo jednoducho. Až príliš ľahko sa malý Harry prebral k životu a dožadoval sa svojich práv a pozornosti. A spravil to. Bolo to také jednoduché, až mu to prišlo zvrátené. Samozrejme, že to bolo úžasné, všetky tie pocity a hlavne záver. Len mu prišlo podivné, že sa všetko deje tak ľahko, keď všetko ostatné v jeho živote bolo komplikované. S myšlienkou na Čcho dosiahol nádherného orgazmu.

                „No?“ spýtal sa, keď zapýrene vliezol do jej izby a zabezpečil im súkromie. Sedela na posteli a čítala si knihu.

                „Nič,“ pozrela naňho. Opatrne pristúpil k jej posteli.

                „A nepomohla ani tá kniha?“ spýtal sa.

                „To je detektívka, Potter,“ zamračila sa naňho. A potom sa zazubila. „Knihu od Lucy mám schovanú,“ zaškľabila sa.

                „Aha,“ múdro prikývol. Tak nejak si myslel, že keď on sa hrabe v časopise, musí mať niečo podobné v ruke aj ona. Aj keď teda niečo podobné mala, ale nie teraz, keď sa venovala tomuto projektu.

                „Zistili sme, že na nás nemusí vplývať ani nevedomosť a ani vedomosť. Na nešťastie netušíme, čo spôsobuje, že cítime to, čo ten druhý,“ uvažovala nahlas. Nervózne sa pomrvil.

                „A už ťa teraz môžem objať?“ spýtal sa. Prikývla a on si ochotne sadol vedľa nej a zovrel ju v náručí. Spokojne sa k nemu privinula. Niekoľko minút mlčali.

                „Je dôležité, aby sme to zistili, vieš?“ zabrblala potichu. Rovnako, ako prúd teplej vody s mydlom odnášal nečistotu z tiel, pôsobilo na ich duše objatie. V tomto momente mu to bolo úplne jedno. „Musíme to pochopiť. Zrejme sa v tej chvíli ozýva moja časť duše v tebe a naopak.“

                „Asi áno,“ privolil proti svojej vôli. Posadila sa a otočila sa k nemu. Stále sa nachádzala v jeho objatí, chrbtom opretá o jeho hrudník a nohy a on ju objímal jednou rukou okolo pása a druhou okolo ramien.

                „Harry, ja to chcem pochopiť zo sebeckých dôvodov. Ak sa raz náhodou stane, že budem na rande a budem tam robiť veci, ktoré sa na rande zvyknú robievať a ty budeš mať trest u Snapa, napríklad... myslíš, že by nebolo dobré vedieť, kedy to cítime rovnako, aby sme sa vyhli trapasom? Chceš, aby malý Harry reagoval pri drhnutí kotlíkov?“ zaškľabila sa.

                „Aha,“ konečne pochopil, o čo jej ide. Šlo jej o to, aby sa s tým naučili žiť, pretože nepredpokladala, že by to šlo už napraviť. Dumbledore to nepredpokladal, hoci nevedel, o čo ide. A keď mal pochyby on, bolo na mieste, aby sa s tým zžili, odsledovali to a prispôsobili sa. Bolo neuveriteľné, že dievča, ktoré bude mať za pár týždňov trinásť, a ktorému len začali pučať prsia, rozmýšľa až takto logicky, prakticky a dospelo. „Si neuveriteľne inteligentná, vieš o tom?“ ohodnotil ju s rešpektom. Tvárou jej prebehol mierny rumenec.

                „Niekto z nás dvoch musí byť,“ prskla potichu a znova sa oňho oprela. Upevnil zovretie. „Ale ako som spomínala, som sebecká. Nechcem sa cítiť nepohodlne, keď budeš na rande so slečnou Changovou. S inteligenciou to nemá nič spoločné...“

                „Aj táto pripomienka nasvedčuje, že si inteligentná,“ nedal sa. „A keď si inteligentná, mala by si pochopiť, že ja na rande so slečnou Changovou nebudem nikdy,“ nespokojne zabručal.

                „Skôr sa bojím toho, že ak aj náhodou budeš na rande s kýmkoľvek, nemám šancu cítiť sa nepohodlne,“ zaškerila sa.

                „Prečo?“ spýtal sa. A potom si dal do súvislosti informácie, ktoré v priebehu rozhovoru získal. Neprestávala sa pochechtávať. „Niekedy ťa neznášam, vieš?“ upozornil ju zamračene. „A zabudni na to, že by som dovolil cítiť sa nepohodlne, keď budeš na rande ty skôr, než budeš mať aspoň pätnásť,“ neprestával sa mračiť.

                „A presne preto chcem, aby sme zistili, kedy cítime to, čo ten druhý,“ štuchla mu do nohy.

                „Skôr ti narastú prsia do podprsenky, než by sme pochopili súvislosti,“ vŕtol si aj on. Ona si z neho strieľala skoro stále. Raz za čas mohol aj on.

                „To by bola aspoň nádej, že to raz pochopíme.“ Nie, jeho rýpnutie nepadlo na úrodnú pôdu. „A je potešiteľné zistiť, že si sa začal zaujímať o prsia,“ natiahla provokačne. „Je tu istá nádej, že by si ich chcel skúmať aj bližšie... na rande napríklad. Všímaj si ale prsia druhých dievčat, dobre? Moje nechaj na pokoji,“ otočila k nemu hlavu. Škľabila sa významne. Len si odfrkol.

                Bolo to zvláštne. Nie desivé, už si na ich vzťah zvykla. Ale bolo zvláštne, že ešte pred dvoma rokmi, keď začal Harry u nich bývať, sa takmer rozpadla, len čo na ňu pozrel. A po dvoch rokoch sa k nemu túli, úplne samozrejme, akoby to bola len bežná denná činnosť, ktorú robila automaticky. Ako umývanie zubov, alebo rozčesávanie vlasov. Položila si hlavu na jeho hrudník.

                To, čo sa rozhodla vyriešiť, bolo, aspoň podľa nej, to najzvláštnejšie. Iste, cítil jej menštruáciu, nosil jej čokoládu. Spoločne počuli jeho matku pri dementoroch. A spoločne vyčarovali Patronusa. To bolo ale niečo, čo sa už nikdy nemuselo opakovať. A menštruácia nebola najdesivejšia. To, čo sa im občas stalo pri potešovaní, skutočne bolo najzvláštnejšie. A ona vážne chcela prísť na to, čo spôsobuje, že niekedy cítia to, čo ten druhý. Nielen preto, lebo by sa mohli dostať do trápnej situácie ako vtedy, keď bežal Harry z klubovne s rastúcou erekciou. Chcela to pochopiť, pretože vedela, že ešte musí prísť niečo, čo ich bude ovplyvňovať a keby pochopili, čo, kedy a ako sa deje, mohlo by im to pomôcť vyrovnať sa s tým. Predchádzať tomu. Alebo sa proti tomu brániť.

                Keby záležalo len na Harrym, kašľal by na to. Netrápilo by ho to. Aj teraz mu to bolo jedno. Ona musela byť v ich vzťahu tou rozumnou. Preto sa rozhodla, že kým príde niečo ďalšie, čo bude ovplyvňovať oboch, skúsia nejako vydedukovať, za akých okolností sa stáva, že cítia masturbovanie toho druhého. Nepozdávalo sa mu to príliš, ale súhlasil.

                Nechcela sa spoliehať na to, že by Dumbledore na niečo prišiel. Obávala sa, že nikdy na nič nepríde. To, čo sa im stalo, možno ani nie je druh mágie. Možno je to niečo, čo nie je ľudský mozog schopný pochopiť a porozumieť tomu. Preto to ostane len na nich. Koniec koncov sú to oni, kto všetko cíti a vníma. Alebo teda ona, pretože Harry jednoducho na také veci kašle. Pokiaľ sa nejedná o zachraňovanie, tak je absolútne nepoužiteľný.

                A pochybovala, že by im pomohol profesor Lupin, alebo Sirius, ktorému sa zveria, keď sa s ním stretnú. Ak sa s ním stretnú. Alebo Hermiona.

                Ginny už nezáležalo na tom, aby pochopila, prečo sa im to stalo. Proste sa stalo. A nerobila si ani nádeje, že by sa to dalo odstrániť alebo čokoľvek. Chcela by len pochopiť, za akých podmienok sa to deje. Či je niečo konkrétne, čo za to môže. Možno nejaké citové rozpoloženie, stres, radosť... jednoducho niečo. Nerozumela tomu, ale keď budú sledovať okolnosti, možno príčinu odhalia. Dala si za úlohu to zistiť.

                A uvedomila si aj iné. Po zážitkoch z komnaty a dementoroch, po tom, čo zistila, že zdieľa dušu s niekým iným, si začínala uvedomovať, že jednoducho musia obaja dospievať rýchlejšie. On toho predsa zažil ešte viac, hoci uvažovať o Harrym a dospelosti sa príliš nedalo. Na sebe však pozorovala, že má iné zmýšľanie, než by bolo vhodné pre trinásťročné dievča. Uvažuje nad vecami, ktoré sa k trinásťročnej adolescentke nehodia. Nie, teraz nemyslela na to, že majú občas obaja potrebu masturbovať súčasne. To bolo to posledné, na čo si v tejto súvislosti spomenula. Jednoducho už normálne fungovať nebudú. Má v sebe časť Harryho a on časť z nej. Budú sa s tým musieť naučiť žiť a čím rýchlejšie, tým lepšie. Preto sú ich starosti iné, než by sa na deti v ich veku patrilo. A oni sa k tomu tak budú musieť postaviť.

                Rozprávala mu o tom dlho. Dosť dlho na to, aby napokon pochopil, čo presne jej prebieha mysľou, nad čím uvažuje a čo chce dosiahnuť. Dosť dlho na to, aby zaujal podobné stanovisko.

                „Tak dobre,“ povedal napokon. Stále mu ležala v náručí, s hlavou na hrudníku. „Budeme sa zameriavať na to, aby sme odhalili, či je niečo, čo má na svedomí, že masturbujeme zároveň,“ vyšlo z neho samozrejme. „Keď si to spravíme, proste sa o tom porozprávame. A keď to bude súčasné, možno tam bude niečo, čo to spôsobí a my to odhalíme.“

                „Správne,“ prikývla. „Presne o toto mi dnes šlo,“ zdvihla hlavu a zadívala sa naňho. „Dnes to bolo úplne normálne. Zajtra nemusí...“

                „Zajtra? Nejako často, nie?“ rýpol s úsmevom.

                „To bol príklad,“ odfrkla. „Harry...“

                „Hm?“

                „Je toho veľa. Na teba, aj na mňa. A je to vážne. Sľúbme si ale, že skúsime žiť ako najnormálnejšie sa bude dať.“

                „To každopádne,“ prikývol. „Pozri, naše spojenie trvá viac ako rok, a doteraz sa skoro nič mimoriadne neudialo. Dementori síce neboli fajn, ale zvládli sme ich. Čo by sa ešte mohlo stať?“

                „Čo Trelawneyová?“ nadvihla obočie.

                „Aha, áno,“ zamračil sa. V jej náručí sa mu darilo nemyslieť na starosti. „Dobre, samozrejme sa môže stať čokoľvek a asi si nevyhrala prvú cenu v lotérii... môj kúsok duše... ale sľubujem, že ak to budem vedieť ovplyvniť, tebe sa nič nestane a budeme žiť vcelku... normálne.“

                „Ja som skôr myslela teba... že sa začneš viac venovať normálnym veciam. Ja som to myslela vážne, keď som vravela, že by si mal byť uvoľnenejší a...“

                „Dobre, dobre, ticho,“ prerušil ju rýchlo. Povzdychol. „Viem, ako si to myslela.“

                „Budeš sa ale aj naďalej krútiť, však?“ mierne sa zamračila. Ani nemusel odpovedať, bolo jej to jasné. „Jednoducho si vyjdeš s Colinom a Stevom. A pozveš niekoho na rande...“

                „Ginevra...“

                „Mlč, Potter, keď vraví niekto inteligentnejší než ty,“ zamračila sa už poriadne a vystrelila do sedu. Jeho náruč bola prázdna. Zagánil. „Teraz by som asi mala povedať, že v tom prípade budeš ticho už naveky, ale to nepoviem...“ potichu sa zasmiala.

                „Ty!“ zaprskal nespokojne.

                „To máš za tú Ginevru,“ neprestávala sa pochechtávať. Zavrtel hlavou.

                „Niekedy ťa vážne neznášam,“ odfrkol.

                „A zrejme neprestaneš, pretože budem do teba ryť aj naďalej. Až pokiaľ sa nezačneš správať viac ako... normálny človek.“

                „Super...“

------

                A on sa skutočne chcel začať správať ako normálny štrnásťročný chlapec, ktorého neprenasleduje Voldemort a životunebezpečné každoročné dobrodružstvá. On povstane, ale môže sa tak stať až za dlho, a čo dovtedy? Bude žiť, ako mu odporučila Ginny. Napokon má v sebe kúsok z nej, ktorý by mu mohol pomôcť. Ak má nejaký význam ten kúsok, tak možno práve takýto.

                Sedel s Ronom na deke vedľa jazierka, z ktorého len prednedávnom vyliezli a sušili sa na slnku. Ron sa musel natierať krémom v hrubých vrstvách, aby neočervenel ako rak, ale jemu sa darilo celkom slušne sa opaľovať. Dosť ďaleko od nich sa na slnku vyvaľovali Ginny s Lunou, ktorá prišla toto leto už tretíkrát. Oni z pozemkov odísť nemohli, ona ale prísť mohla a aj chodila. Molly to tentoraz neprekážalo ani náznakom.

                „Čo myslíš, Ron, začínajú sa mi už tvoriť svaly?“ skúsil Harry použiť nejakú bežnú chlapčenskú tému. Silno sa nútil tú vetu vypustiť z úst a presviedčať sa, že by nemal vyzerať ako idiot. Ron naňho prekvapene pozrel. Tak asi vážne vyzerá ako idiot. Vďaka, Gingin, pomyslel si.

                Ibaže Ron sa pozrel na jeho telo a potom pozrel aj na to svoje. A znova na Harryho.

                „Nie, ešte nie, ale už ti veľa nechýba. Mamka ťa musí ešte trocha vykŕmiť, ešte párkrát ponesieme koše s ovocím a potom začnú,“ plesol ho po ramene. Harry sa zamračil.

                „Vážne?“

                „Nie, robím si žarty, Harry,“ Ron naňho uprene pozeral. „Kedy ťa začali zaujímať svaly?“

                „Ja neviem,“ stiahol obočie. Vlastne nikdy, že? „Len mi to tak napadlo...“

                „No, nedajú sa ti už aspoň spočítať rebrá, ako pred dvoma rokmi,“ Ron naňho opatrne pozrel. A potom pozrel znova na seba. Zrejme nebol spokojný s tým, čo vidí. „Myslíš, že by sme mali začať cvičiť?“ spýtal sa vážne.

                „Čože?“ Harry sa vydesil.

                „Cvičiť, aby nám svaly rástli,“ zamrmlal Ron. Harry nevedel, či si z neho strieľa, alebo či to myslí vážne. „No nepozeraj tak prekvapene, tiež mi to napadlo,“ ohradil sa Ron dotknuto. „Len som si nemyslel, že ťa zaujímajú také veci.“

                „Zaujímajú,“ vyšlo z Harryho. Jeho kamarát si z neho nestrieľal. A nepredpokladal, že by ho zaujímali podobné veci. Prečo? Zrejme bol skutočne divnejší, než si uvedomoval. „Babám sa skôr páčia svalnatí chlapi, nie?“ prinútil sa povedať ďalšiu vetu. Ron sčervenel.

                „Teda, Harry, vážne som nečakal, že by sme niekedy začali preberať toto,“ zoširoka sa usmial. Harry ostražito pokukoval. „Tak, ktorá sa postarala o to, aby si sa začal venovať takýmto veciam?“

                Keby povedal, že jeho sestra, zrejme by ho preklial do bezvedomia. Ale je pravda, že sa s Ronom rozprávali len o metlobale, Voldemortovi, škole, prípadne o Hermione, či rodine, ale nikdy nie o takýchto civilných témach.

                „Budeš sa mi smiať, keď ti to poviem,“ Harry sa mierne zapýril.

                „No tak, povedz,“ Ron sa nedočkavo pomrvil. „Nevrav, že je to ešte stále tá bystrohlavská stíhačka,“ vyvalil oči. Harry sčervenel. „Stále je to Čcho?“ neveril. Harry naňho pobúrene pozrel.

                „A čo? Je krásna a je... krásna,“ mierne stiahol obočie. Má vôbec nejakú fantáziu?

                „Harry, na Rokforte je hromada báb, ktoré by... no...“ zaváhal. Stále to bolo čudné rozprávať sa o tom s Harrym. On na to myslel, samozrejme. A vedel, že na to myslí aj Harry. Určite už na to začal myslieť. Ale stále mu prišlo divné, že by sa o tom mali rozprávať oni dvaja.

                „A tebe sa ktorá páči?“ Harry prešiel do ofenzívy.

                „Napríklad Angelina. Alebo Alica,“ vypustil úplne samozrejme.

                „Ale to sú šiestačky,“ Harry takmer šepol.

                „Veď ja s nimi ani nechcem chodiť alebo také niečo. Ale sú to šiestačky, ako si povedal. No a majú pekné... kozy...“ vydýchol a začervenal sa. No a? Tak sa o tom rozpráva s Harrym. S kým iným by sa o tom mal rozprávať? S Percivalom? Dvojčatami?

                „Kozy?“ nechápal Harry.

                „Prsia,“ preložil mu to Ron. „Teda... tak tomu hovoria Dean so Seamusom,“ prezradil. Kedy sa s tými dvoma rozprával o kozách?

                „Aha,“ pochopil Harry. „Aj Čcho má pekné... kozy,“ šepol túžobne. A Ron to pochopil.

                „Tak vidíš. Ty snívaš o nej a ja napríklad o Angeline,“ mykol plecami. A Harrymu to docvaklo konečne až teraz. Boli to len objekty Ronovho sexuálneho ukájania.

                „Nemáme šancu,“ zastonal Harry. „Čcho je piatačka.“

                „Stále ale bližšie, keď teda chceš s nejakou chodiť. Do mňa by tie dve vpálili dorážačku, keby som im to navrhol,“ zasmial sa Ron. „Ale snívať môžem o hocikom, nie?“

                „To áno,“ prikývol Harry. Ibaže on doteraz sníval len o Čcho. Zrejme by si asi mal rozšíriť obzory.

                „Ty s ňou chceš chodiť? S Čcho myslím,“ spýtal sa Ron. Harry naňho pozrel.

                „Asi by som rád, ale asi by som sa strápnil na prvom rande a bolo by hotovo,“ zaškľabil sa. Ron sa uchechtol.

                „To asi áno. Ja tiež. Preto snívam. Pretože ak by, mali by sme možno šancu u tých mladších. A tie ešte nemajú kozy,“ zaceril sa. A Harry sa zasmial. Vážne super rozhovor na letné popoludnie pri jazere.

                „Myslím, že Hermiona má kozy,“ mierne rýpol. Hermiona bude mať pätnásť v septembri. Je od neho o rok staršia. A ako si pamätal, tak sa začala vyvíjať... už asi dávno. A ktovie, zrejme nosí podprsenku, čiže by, podľa Ginniných teórií, už mala mať o chlapcov záujem. A podľa rovnakých teórií by Ron do nej mohol byť buchnutý.

                „To má,“ priznal Ron bez zaváhania. „Ale je to Hermiona,“ zatváril sa, že je mu to proti srsti.

                „Je to dievča v našom ročníku, ktoré ťa pozná a toleruje. Myslím, že keby si mal s niekým chodiť, mala by to byť ona,“ vypustil Harry. Zrejme to bola jeho najbystrejšia poznámka, čo sa citovej oblasti týkalo. Bol na seba patrične hrdý.

                „Nie, je to Hermiona,“ zavrtel hlavou pýriac sa.

                „No a?“

                „Je to kamarátka,“ snažil sa vysvetliť. „To je ako by si ty mal začať chodiť s Ginny,“ zavrtel hlavou.

                „Aha,“ prikývol. Dobre, s Ginny by to bolo divné. Ale prečo by to malo byť divné s Hermionou? „Ale Ginny je ako moja sestra. Hermiona ti nie je ako sestra, nie?“

                „Príliš rozmýšľaš, Harry,“ Ron sa neprestával pýriť. „To už skôr začnem chodiť s Lunou,“ zaškľabil sa a pozrel na druhú stranu, kde práve Luna s Ginny vstali, aby si šli zaplávať. Aj Luna mala kozy, ako si stihol všimnúť Harry. O čosi väčšie, než Ginny. Na ňu by sa už podprsenka mohla vyrábať. Nejaká maličká, ale mohla.

                „Hm, nie je na zahodenie,“ skonštatoval.

                „Kto?“ spýtal sa Ron nechápavo. Videl, kam sa Harry díva. „Nemyslíš Lunu, že nie? A Ginny nemysli už vôbec,“ jeho hlas znel varovne. Harry naňho pozrel.

                „Luna, samozrejme,“ vysvetlil. Ron sa naňho díval ako na blázna, aby sa vzápätí rozchechtal.

                „Tak, keď sa ti páčia bláznivé typy...“

                „Povedal som, že nie je na zahodenie. Nie, že sa mi páči,“ zamračil sa. Ron sa neprestával smiať. „Ale nechaj toho,“ odfrkol. Radšej mal byť ticho.

                „No ale, ak by sme chceli s niekým chodiť, tak potom len s takými,“ mávol rukou k sestre a Lune, ktoré veselo plávali v jazierku. „Staršie s nami nebudú chcieť nič mať, naše rovesníčky vzdychajú po starších, tak by sme sa mali uspokojiť s babami, ktoré ešte nemajú kozy,“ zašomral. „Našťastie s nikým nechcem chodiť,“ zaškľabil sa. Potom pozrel na Harryho. „Ty ale, aj keď ešte nemáš svaly a si celkom malý, by si mohol zaujímať aj tie staršie, keď si Harry Potter...“

                „Tak to vďaka,“ zavrčal nespokojne. "Práve tomu by sa rád vyhol.“

 

TOPlist