Ohnivá čaša 17.

                Sirius Black sedel zadumane nad množstvom pergamenov, na ktorých mal zaznačené svoje poznámky ohľadne svojho krstného syna a jeho duchovnej priateľky. Vlastne s tým začal okamžite, ako ho Dumbledore zavrel v jeho vlastnom dome na Grimmauldovom námestí. Ako hľadaný zločinec nemohol ani nos vystrčiť z domu a zrejme ho ani dlho vystrčiť nebude môcť.

                Preto sa prvé týždne venoval aj tomu, aby skultúrnil maličký dvorček za domom, na ktorý viedli dvere z chodby za kuchyňou. Aby mal kde dýchať čerstvý vzduch. Hoci aj pomenovanie dvorček bolo príliš odvážne, pretože sa jednalo o priestor o rozlohe osem krát štyri metre a dvorčekom začal vyzerať až vo chvíli, kedy celý priestor vyplienil, zbavil ho zamorenia jedovatými rastlinami, vyhnal piadimužíkov a černožienky a tiež musel vyhrabať kvantum vajíčok, ktoré do zeme nakládli tie potvory. Nehovoriac o hadoch a pavúkoch, ktoré sa tu hemžili v húfoch. Jeho drahá matička zanechala svoju stopu skutočne všade.

                Molly Weasleyová spo odchode detí do Rokfortu chodievala často. Nielen preto, aby skontrolovala, či Sirius má čo jesť, hoci bola pravda, že ho poväčšine zásobovala jedlom sama a rovnako často ho pozývala na jedlo do Brlohu, ale aj preto, lebo Dumbledore chcel postupne scivilizovať celý dom, nielen pár miestností. Preto chodila a pomáhala. A preto priniesla semiačka trávy a nejaké kvety a tie spolu vysadili na dvorčeku, ktorý začal vyzerať celkom dobre. Teraz bola síce zima a ich snahu až do jari nikto neocení, ale to bolo jedno.

                Sirius tiež dostal za úlohu vypratať knižnicu. Odstrániť z nej všetku literatúru, ktorá charakterizovala čarodejníkov obývajúcich toto sídlo v minulosti a ktorá nebola vhodná, aby sa nachádzala na mieste, kde sa budú, podľa Dumbledora onedlho stretávať zástupcovia svetlej strany.

                Nebolo to však také jednoduché, ako si predstavoval. Knihy sa nedali len tak zničiť. Roztrhať alebo spáliť, pretože sa proti tomu bránili. Skúsil zničiť tri, poleptali mu ruky a ďalej sa o to nepokúšal. A tak ich preniesol do jednej miestnosti v pivnici a povedal si, že keď sa podarí Dumbledorovi zlákať na ich stranu Billa Weasleyho, zničia ich potom.

                Roztrpčene si povzdychol a zavrtel hlavou. Potom mu pohľad padol na niekoľko kníh, ktoré neodložil do pivnice, ale nechal si ich pri ruke. Boli to knihy, v ktorých sa písalo o rôznych temných rituáloch a dušiach. Pochyboval, že takéto knihy sa nachádzajú v rokfortskej knižnici, čiže ani Ginny a ani Hermiona sa k nim nedostali nehovoriac o Harrym, ktorý ani nemal snahu o zistenie, čo sa to vlastne stalo, ale ani Dumbledore sa k nim nemal ako dostať, pokiaľ nemal k dispozícii podobne bohatú knižnicu, aká bola v Blackovskom sídle. Zaškľabil sa.

                „Sirius, bude obed!“

                Pred dverami sa ozvalo zvolanie Molly Weasleyovej. Hodil jedno zastieracie kúzlo na poznámky a knihy. Do jeho domu síce zatiaľ nechodil takmer nik, ona však bola skutočne tou poslednou osobou, ktorá by potrebovala spoznať jeho prácu.

                „Ďakujem, Molly, si skutočne jedinečná,“ usmial sa a vtisol jej bozk na líce, keď sa dohrabal do kuchyne. Mierne sčervenela.

                „To je maličkosť,“ usmiala sa naňho a položila pred neho tanier s vriacou polievkou. „Po obede ešte dokončím upratovanie miestnosti na druhom poschodí a potom pôjdem pripraviť večeru domov. A ty prídeš na večeru. A bez komentára,“ zarazila jeho nadýchnutie a prisadla si k nemu.

                „Je výborná,“ úprimne ocenil jej kulinárske umenie. A znova si povzdychol. „Viem, že nie som pri týchto upratovacích prácach príliš nápomocný, ale...“

                „V poriadku, Sirius,“ prerušila ho. „Stačí, keď s Remusom odstránite všetky tie zakliate veci a černožienky a...“ zamračene zavrtela hlavou. Uchechtol sa.

                „Jasne, tento dom je klenotom medzi nehnuteľnosťami v Anglicku,“ zaceril sa. Jeho matka sústavne nadávala ako jemu, tak aj jej a ten prekliaty škriatok kade chodil, tade prskal síru. Aj napriek tomu, že musel vedieť, že ho Sirius počuje. „Keď sa k nám pridá Bill, tak sa s tou ženskou vysporiadame,“ sľúbil.

                „Je to tvoja matka,“ zamračila sa.

                „Áno, každou vetou mi to pripomína,“ trpko z neho vyšlo. Bola to pravda. Starej pani Blackovej sa nepozdávala nielen prítomnosť špinavej a chudobnej krvizradkyne, ale aj nepodareného a nevďačného fagana, ktorý zapredal ich meno a robil jej hanbu. Nehovoriac o starom ľudomilovi Dumbledorovi, prašivom Arturovi a smradľavom vlkolakovi, ktorí občas prišli. A Kreacher svojimi síce tichými, ale aj tak počuteľnými poznámkami jej sekundoval. Sťažoval sa a spoločne ich ohovárali. Bolo mu to jedno, ale Molly si skutočne nezaslúžila, aby ju neustále urážali. Hoci, treba podotknúť, že sa už párkrát stalo, že jej Molly tak vynadala, až Sirius čakal, že sa portrét jeho matky začne červenať. Bol to neustály boj a podľa Dumbledora sa tu onedlho budú stretávať viacerí. Bolo by dobré, keby sa s ukričaným portrétom vysporiadali. A zrejme aj so starým škriatkom.

                „Tento dom bude v absolútnom poriadku, až sa dá do poriadku,“ pokračovala Molly, keď naservírovala dusené hovädzie. „Viem, aké máš plány keď ťa oslobodia, ale aj keby sa to nepodarilo, Harry tu bude mať dobrý domov,“ potichu z nej vyšlo.

                Sirius na ňu rýchlo pozrel. Usmiala sa. A on tiež. Už sa o tom rozprávali, ale trval na tom, že ak bude v dome len kúsoček temnosti, Harry bude v Brlohu, kde bude mať svoju izbu navždy. Nech by sa stalo čokoľvek.

                Keď Molly odišla, zachmúrene sa vrátil do svojej izby, sadol si za stolík a mávnutím prútika odhalil všetko skryté. Bol zúfalý. Zachvacovala ho bezmocnosť, ktorá by sa možno dala prekonať. Ibaže ju sprevádzala nemohúcnosť a to ho ubíjalo. Čo zmôže z tohto domu? Nič. Nemôže robiť absolútne nič, len premýšľať, zožierať sa, špekulovať a snažiť sa vyriešiť nevyriešiteľné. Tresol dlaňou do stola.

                Potom vzal do rúk hrsť pergamenov, ktoré ho mátali čoraz viac. Možno to bolo skutočne tým, že tu bol zavretý a vlastné myšlienky ho vyžierali znútra. Možno to bolo tým, čo mu povedal Harry. Zasial v ňom zrniečko pochybností. Spravil to nevedome, v hneve a v roztrpčení, určite to nemyslel vážne, ibaže Siriusovi sa to stále vracalo, vynáralo sa mu to v myšlienkach a začalo ho to prenasledovať v snoch. Nedôvera. Pochyby. Neistota. Nepokoj.

                Aj keď na to jeho krstný syn vo víre všetkých udalostí, ktoré ho strhli, možno už zabudol, Sirius mal toľko zbytočne voľného času, že nad všetkým musel premýšľať a to, čo v minulosti bral ako samozrejmosť a bez výhrad tomu veril, v tom zrazu začal vidieť diery a nezrovnalosti. Podráždene zavrčal.

                Keď sa podvečer objavil Lupin, uľavilo sa mu. Molly bola určite fajn a spolu odvádzali v tomto dome dosť práce, jeho starý kamarát bol predsa len niečo iné.

                „Čo sa deje, Tichošľap?“ spýtal sa Remus svojho priateľa po tom, ako sa vrátili z Brloha, kde boli na večeri.

                „Hádaj, nudím sa ako pes,“ vŕkol s úškľabkom. Snažil sa presvedčiť ho bezstarostnosťou, ale vnímavého Remusa neoklamal.

                „Iste a ja pri najbližšom úplnku zájdem za ministrom a požiadam ho o prácu,“ mierne sa uškrnul.

                „Trápny pokus o vtip, Námesačník. Nevieš to a nikdy sa to nenaučíš,“ odfrkol si. „Nudím sa, to je fakt. Práce na dome pekne pokračujú a ak to takto pôjde ďalej, Dumbledore dovolí aj ostatným, aby sem chodili,“ ironicky natiahol.

                „Dumbledore si potrebuje najskôr overiť, či všetci tí, čo boli lojálni v minulosti, budú lojálni aj teraz, než im prezradí adresu tohto domu,“ upozornil Remus jemne.

                „Áno,“ pritakal Sirius a postavil sa, aby vytiahol fľašu ohnivej whisky.

                „Neveríš tomu?“ spýtal sa Remus opatrne, pretože práve to zacítil v slovách svojho priateľa.

                „Verím,“ prikývol a pozrel na vlkolaka. Povzdychol a nalial do pohárov. „Vážne verím, že si chce byť istý,“ povytiahol obočie. Remus sa zamračil. „Merlin, Námesačník, prestaň ma vyšetrovať. Mám toho teraz proste v hlave veľa, no... tak sa zdám podráždenejší,“ vyprskol a upil si.

                „To je pochopiteľné,“ uznal to vlkolak. „Ale musíš uznať, že ty...“

                „Uznávam,“ vrčaním ho prerušil. „Skutočne to uznávam. Treba overiť každého jedného, než sa dáme dohromady. Hoci by stačilo len to, aby si dal prútik na dlaň a vyslal signál... a všetci verní by sa okolo neho zhromaždili. A stačilo by, aby Snape každému vliezol do hlavy a zistil by, či je lojálny alebo nie. My si ale vyberáme dlhšiu a strastiplnejšiu cestu, nie? Iste... ak sa jedná o Mundungusa, toho treba overiť. Ale prosím, vysvetli mi, prečo treba sledovať Kingsleyho? Diggla? Jonesovú?“ povytiahol obočie.

                „Je to už takmer pätnásť rokov, za tú dobu sa mohlo stať hocičo,“ povzdychol Remus. „Teba žerie, že nič nerobíš, však? Chápem to, musí to byť frustrujúce, ale ono sa to zmení...“

                „Zmení?“ Sirius ho prebodol očami. Dlhú dobu sa naňho díval a napokon zavrtel hlavou. „Kašlem na to, vlastne to mi je vcelku jedno. Žerie ma to, čo sa deje s Harrym a Ginny,“ priznal sa.

                „Áno, tiež na to musím stále myslieť,“ pripustil Remus.

                „A vymyslel si niečo?“ zvedavo sa spýtal. Zavrtel hlavou. „Vidíš. A ja na to myslím už niekoľko mesiacov. Poď so mnou. No poď,“ vyzval ho.

                Remus ho nasledoval do jeho izby. Veľmi dobre vedel, že sa jeho priateľ musí mučiť zavretý v dome, ktorý nenávidel. Že sa musí trápiť a to nielen myšlienkami ohľadne Harryho, ale aj svojou zrejme zbytočnosťou. Chcel by mu pomôcť, ale jeho dohováranie a povzbudzovanie stroskotávali.

                „Pozri,“ zahlásil Sirius, keď pristúpil k stolu a odhalil skryté predmety. Remus sa díval na hromadu zapísaných pergamenov a kníh, ktoré sa tu povaľovali. Pozrel na Siriusa. „Sadni si a počúvaj,“ Sirius dopadol na stoličku a začal sa prehrabovať v pergamenoch. „Tu som zapísal vývoj toho ich prepojenia a tu... zrejme len predpoklady, pretože netušíme, čo to je a ako sa to bude vyvíjať,“ strčil mu do rúk svoje výpisky. Remus sa začítal. Chvíľu panovalo ticho.

                „To je... dosť...“ Remus vydýchol a pozrel na kamaráta. Ten mykol plecami.

                „Nevieme, len predpokladáme. Možno sa z toho nestane nič, možno ešte viac. Obaja sa len vyvíjajú, dospievajú. Sám si na to upozorňoval. Čo keď sa to dostane do štádia, keby bez seba jednoducho nebudú môcť fungovať?“ spýtal sa. Remus sklopil pohľad k pergamenom. „Iste, obaja teraz tvrdia, že je to v poriadku a Merlin vie, že by som bol rád... ak takto majú žiť do smrti, nech to takto ostane... ale čo ak nie?“

                „Ja neviem...“

                „Jasne. Ty nevieš. Ja neviem. Dumbledore nevie. A oni dvaja už vôbec nevedia. Ich mágia sa stále vyvíja, dozrieva, stupňuje, umocňuje... a ja mám vážne obavy, že tak, ako mágia, tak ako ľudská bytosť, tak isto sa bude vyvíjať aj to ich... prepojenie, skríženie alebo ako to nazvať,“ vyprskol a postavil sa. Začal pochodovať po izbe v rozčúlení. „Presviedčať sa, že to je všetko, čo sa im mohlo stať a už sa nič nestane je podľa mňa krátkozraké. Je to hlúposť. Je to len smiešne chlácholenie, v ktorom si môžu dovoliť žiť oni dvaja. My ale musíme byť rozumnejší, nie? Musíme sa pripraviť na to, čo môže prísť. Nemusí a môže. A myslím, že aj príde. Dospejú. A čo potom?“ zastavil sa pred Remusom.

                „Dumbledore...“

                „Vidíš a presne o to ide,“ zachechtal sa. „Verím, že nevie, čo sa s nimi stalo. Ale viem, že rovnako ako ja, uvažuje aj on. A to je kameň úrazu, vieš?“ uprene sa mu zadíval do očí. „Dumbledore to začal skúmať vo chvíli, kedy na Ginny nechal uvaliť Imperius. A tým si pod sebou podpílil konár. Harry mu už neverí, pretože do toho zatiahol Ginny. Niekedy na začiatku, kedy si obaja začali uvedomovať, že s nimi nie je niečo v poriadku vravel, aby to nikomu nehovorili, pretože ich začnú skúmať. A Dumbledore spravil presne to. Vieš to, aj tebe to vraveli a prosili ťa, aby si mlčal. A ty si mlčal. Ale, kamarát...“ vyšlo z neho tak zúfalo, až sa Remus striasol. „My si asi nebudeme môcť dovoliť ignorovať to a čakať, čo sa ešte môže stať. Rozumieš?“

                „Budeme ich musieť skúmať,“ privolil a povzdychol.

                „Skúmať...“ ticho vyliezlo zo Siriusa. „Alebo môžeme ešte počkať,“ nasilu sa uchechtol. „Čakať na niečo... nevieme čo. Vieš, našiel som v tomto dome pár kníh...“ mávol rukou ku kôpke. „Píše sa v nich o temných rituáloch, ktoré dokázali spojiť dve duše, prepliesť ich tak, aby boli na sebe závislé... väčšinou však šlo o to, aby si jedna duša opantala tú druhú. Rozumieš? Čierna mágia je o tom, aby si jedna duša podvolila druhú. Sú tu aj knihy, ktoré sa zameriavajú na spojenie s dušami zomretých, to nás ale nezaujíma. Sú tu knihy, kde sa píše o elixíroch, ktoré zničili dušu. Ukradli ju. Na to máme v súčasnosti dementorov. V jednom temnom rituáli si môžeš vraždou zabezpečiť nesmrteľnosť tým, že uložíš časť duše do nejakého predmetu. V Komnate ale o vraždu ani rituál nešlo. Potom sú tu ďalšie, kde sa hovorí o naklonení si duše toho druhého na svoju stranu. Len mierne, niečo ako elixír lásky. Potom sú tu rituály z minulosti, ktoré po sobáši spájali dve duše, aby si boli verné. Tak si čistokrvní krížiaci sa incestne zabezpečili vernosť. Osemdesiat percent z týchto rituálov je ale o podvolení si tej druhej duše...“

                „Pokým oni sú rovnocenní,“ Remus stiahol obočie.  

                „Presne. Sú to dve duše, ktorých časť sa dostala do druhého tela. Bez nutnosti opantať tú druhú. Iste, je jasné, že ten kúsok Harryho v Ginny kričí po zvyšku svojej duše, ale nijako sa nesnaží zničiť Ginninu dušu, preto sa musia objať a uspokoja sa...“

                „Nechceš ich držať od seba dlhšie, že nie?“ Remus pozrel na Siriusa takmer až divoko. Ten sa uchechtol.

                „Nie, ja určite nie,“ zavrtel hlavou. „Nechcem ublížiť ani jednému, ani druhému...“ stíchol. Remus naňho uprene hľadel. Potom sa zamračil. A odmietavo zavrtel hlavou.

                „Dumbledore to nespraví,“ presvedčivo prehlásil, keď mu došlo, o čom toto všetko vlastne je. „Nebude robiť nič, čo by im ublížilo!“

                „Remus, ale on to už spravil, rozumieš?“ vyprskol podráždene. „Prikázal Snapovi, aby použil Imperius, pretože chcel vedieť, či mu Ginny odolá rovnako, ako Harry. A čo bude nabudúce?“

                „Nevedel, že by to mohlo ublížiť,“ neprestával vrtieť hlavou.

                „Samozrejme. Spravil chybu. Kto ale zaručí, že pri snahe o pochopenie nespraví ďalšiu?“ pokojne sa spýtal.

                „Predsa to sľúbil.“

                „A ja dohliadnem na to, aby sľub dodržal. Ibaže, vieš...“ znova sa roztrpčene uchechtol. „Všetky tieto poznámky a predpoklady pri jednotlivých kliatbach a zaklínadlách, pri situáciách, ktoré mi napadli, ktoré som spísal, pri tých všetkých možnostiach, ktoré môžu nasledovať...“ rukou rozhodil množstvo pergamenov na stole a tie sa rozleteli po izbe, „mám ten istý názor ako Dumbledore,“ potichu priznal s pohľadom vrazeným do Remusových očí.

                „Ty chceš Harryho a Ginny skúmať tak, ako chcel Dumbledore?“ Remus sa zamračil.

                „Nechcem,“ zavrtel hlavou. „Nechcem spraviť nič, s čím Harry nesúhlasí. A Ginny, samozrejme. Nechcem, ale zrejme budem musieť skôr, než tak spraví Dumbledore...“

                „Dumbledore to nespraví!“

                „Skôr či neskôr ale bude musieť, nechápeš?“ Sirius vyštekol a vyskočil na nohy. „O tom celú dobu vravím. Čítal si si, čo sa môže stať, nie? Čo keď najbližšie niekto na Harryho zošle Cruciatus? Vieme, čo to spraví s Ginny? Čo keď mu niekto vlezie do hlavy? Čo to spraví s Ginny v Harrym? Čo keď mu niekto podá Veritaserum? Napríklad? Alebo čo keď...“ trpko sa uchechtol. „Čo keď sa Harry so svojou priateľkou vyspí? Ako potom bude reagovať jeho časť duše v Ginny? Hm? Keď už prakticky dozreje aj fyzicky? Respektíve... keď prestane byť panicom? Alebo Ginny pannou? Budú ich duše reagovať tak, ako teraz? Alebo sa to ich spojenie znásobí? Nebude potrebné za rok, za dva... alebo aj po dosiahnutí plnoletosti, aby boli spolu denne? Každú hodinu? Vždy? Čo keď ich odlúčenie zabije? Čo potom?“

                „To samozrejme nevieme,“ Remusove ramená klesli. Pochopil to. Sirius sa tomu chce vyhnúť, ale pochopil, že to tie deti budú musieť podniknúť. Pozrel naňho. „Porozprávaj sa s nimi. Vysvetli im to. Ja ti samozrejme pomôžem, vo všetkom.“

                „Mám strach, aby som k tomu dostal príležitosť, vieš?“ Sirius sa smutne pousmial.

                „A prečo by si nedostal?“ nechápal vlkolak.

                „Pretože som možno Harryho krstný otec, ale Dumbledore je poručník...“

                „No moment, hádam si nemyslíš, že by Dumbledore šiel proti vám?“ Remus s uchechtnutím zavrtel hlavou. Sirius sa naňho uprene a vážne díval. „Sirius!“ štekol po ňom Remus.

                „Čo robíš v Anglicku, Námesačník?“ Sirius povytiahol obočie.

                „Pomáham dávať dohromady Fénixov rád. Preverujem bývalých členov. Ale to vieš, nie?“

                „Áno, viem. Dumbledore, ja, ty, Moody, Snape, Minerva, Artur a Molly. A?“

                „Hagrid, Poppy, Shacklebolt sú istí. Shacklebolt dohodí nejakých aurorov a tvoju prasesternicu. A možno ďalších. Overia sa ostatní,“ nechápavo sa zadíval na Siriusa. „Treba ich chvíľu sledovať, overiť a to spraví Snape, správne. Za pár mesiacov budeme kompletní a budeme zháňať nových členov. Bill a Charlie Weasleyovci sú prakticky naši.“

                „Áno, je potrebné dať sa dohromady. Nevieme, kedy vypukne druhá vojna... za mesiac, rok alebo desať, ale Voldemort sa vráti. To je viac, ako isté. Ty si mal ale stopu v Albánsku. Stopu k Petrovi a vzdal si sa jej. A prečo?“ povytiahol obočie. Remus sa naňho zarazene díval.

                „To je hlúposť, Tichošľap. Keď si myslíš, že ma Dumbledore odvolal, pretože nechcel, aby sme dopadli Petra, tak sa mýliš. Nemáme dôkazy, že je s ním...“

                „Hovadina!“ zvreskol Sirius, až Remus na stoličke nadskočil. „Čo Trelawneyová? A keď sa jej táranie zdá niekomu nezmyselné, čo Dumbledore? Sám prehlasuje, že Voldemort znova povstane. Čo ten Harryho sen cez prázdniny? Jasne videl, že je Peter s ním!“

                „Áno a je jasné, že mu pomôže povstať. Niekto ale musí dávať dohromady Fénixov rád a vonku a bez záväzkov, nenápadne, Merlinžiaľ, som momentálne len ja!“ Remus povytiahol obočie. „Nie je to tak, že by ťa Dumbledore obetoval... pre Merlina... a to len preto, aby ťa neoslobodili a aby bol Harryho poručníkom a mohol ho skúmať...“ odmietavo si odfrkol. „Koniec koncov, ak Harry povie, že nie, tak s tým Dumbledore nič nespraví. A Harry dá prednosť tebe, tým si buď istý.“

                „A Ginny?“

                „Čo Ginny?“

                „Čo ak Dumbledore presvedčí Molly a Artura, že bude pre ňu vhodné, aby... čo ja viem? napríklad strávila prázdniny s ním? Hm? Myslíš, že by ju Harry nechal len tak?“

                „Ale to už sú strašné konšpirácie!“ Remus zvýšil hlas.

                „Nemusel by klamať. Mohol by hovoriť pravdu a presvedčiť ich,“ Sirius flegmaticky pokrčil ramenami. „Napokon by mohla súhlasiť aj Ginny,“ znova pokrčil plecami.

                „Prestaň, Sirius. Si zavretý príliš dlho a vytváraš rôzne fikcie. Ubezpečujem ťa, že Dumbledore nikdy...“ nedohovoril. Sirius pred neho šmaril niekoľko ďalších pergamenov. Remus si ich opatrne vzal a jeho priateľ sa unavene zvalil na stoličku. Niekoľko minút bolo ticho.

                „Tichošľap...“ vydýchol Remus napokon a pozrel na svojho najlepšieho priateľa pohľadom, v ktorom on dokázal nádherne čítať. Uškrnul sa.

                „Harry mi povedal, ešte v Rokforte, že chce, aby sa Peter chytil. Aby ho usvedčili a odsúdili a mňa oslobodili. Aby Dumbledore prestal byť jeho poručníkom, vieš? Harry mu už neverí. A ja som dúfal, že pôjdeš po jeho stope a chytíš ho,“ jemne sa pousmial. Remus sa vystrel.

                „Rozumiem, ale nebolo to úmyselné, ver mi,“ pevne prehlásil a zamával pergamenmi. „Sú to len dohady. Žiadne fakty.“

                „Áno, sú to len moje dohady. Ale môžeme vedieť čo je a čo nie je úmyselné? Povedz, Remus... zamysli sa s tým, že prestaneš slepo veriť. Čo je a čo nie je úmyselné. Čo je a čo nie je chyba. Čo sú dohady a či v nich nemôže byť pravda? Nebudem teraz vravieť o tom, že mňa vtedy zavreli, bez procesu, bez vypočutia, že ma proste strčili do Azkabanu a nikto sa nikdy nezamýšľal, či som skutočne vinný... Pred pár mesiacmi stačilo len zdržať ministra a vybrať Harrymu a deckám spomienky. Alebo teraz, stačilo len chvíľu počkať a nechať ťa, aby si po tej stope šiel... To rozoberať nebudem. To som ja a ja sa s touto situáciou zmierim. Ale povedz, prečo musel Harry skončiť u Dursleyovcov? A ak aj fungovalo pokrvné kúzlo, ktoré mu zabezpečilo bezpečnosť... prečo to bolo potrebné? Keď Voldemort zmizol? A keď aj možno po ňom poľovali smrťožrúti... prečo ho nikto nešiel skontrolovať? Prečo sa oňho desať rokov nikto nestaral? Figgová? Nevidela, čo sa s ním dialo? Nevravela o tom Dumbledorovi? A keď vravela, prečo nezasiahol? Prečo strčil Kameň mudrcov do Rokfortu? Iste, je to to najbezpečnejšie miesto na zemi, možno preto ho premiestnil z Gringottbanky. A do Rokfortu strčil trojhlavého psa? Zamestnal profesora s Voldemortom v hlave, ktorému sa podarilo do najbezpečnejšieho miesta pod slnkom prepašovať trolla? A najbystrejší mozog na svete nechal po hrade plaziť sa baziliska? Nespojil si súvislosti? Nemohol odsledovať, že sa niečo deje s jednou prváčkou? Že je často chorá? Odpadáva pri obede? Stráni sa priateľov? Má hlavu vrazenú v denníku? Nedal si to do súvislosti, neodsledoval to, nepátral po tom, čo boli zabité kohúty? Čo sa zjavil ten nápis? Nespravil nič. Absolútne nič. Dovolil, aby boli na najbezpečnejšom mieste na svete dementori. Aby ohrozovali deti. A čo tento rok? Kývol Ministerstvu a otvoril brány pre ďalšie školy, pre hromadu ďalších čarodejníkov, z ktorých niektorý hodil Harryho meno do čaše. Toto sa deje na najbezpečnejšom mieste na svete? A čo robí teraz? Preveruje toho niekoho, kto sa celkom jasne usiluje o Harryho život? Má podozrivých? Čo? Vravel ti o tom? Nie, miesto toho mám ja s Molly upratovať tento dom a ty máš sledovať Kingsleyho. Pre Merlina! Zamysli sa Remus, na čo toto všetko ukazuje!“

                „V škole je spolu s ním Minerva, Severus a Moody,“ šepky vyšlo z Remusa.

                „Áno a napriek tomu niekto vrazil Harryho meno do čaše. A keď sa stalo toto... prečo to Dumbledore nezarazil? Minerva to navrhovala, on to nechal na rozhodnutí Croucha, ktorý vlastného syna ochotne strčil do Azkabanu, kde umrel! Kto čakal, že bude Crouchovo rozhodnutie objektívne?“ uchechtol sa.

                „Sirius, to všetko, čo si povedal, sa dá vysvetliť...“

                „Ale prestaň,“ prerušil ho podráždene.

                „Nechceš tvrdiť, že Dumbledore koná proti nám, že nie?“ zamračene zagánil.

                „Nie, samozrejme že nekoná proti nám. Toto všetko sú len moje úvahy, na ktoré ma nechtiac naviedol Harry a ja tu skutočne nemám čo iné robiť, len premýšľať,“ krivo sa zaškľabil. „Ešte aj ten Hrdozobec ostal v Rokforte. Spýtam sa Hermiony, či by mi nepožičala Krivolaba...“

                „Ticho buď,“ prerušil ho potichu Remus dívajúc sa na pergameny. Sirius takmer videl, ako mu to v hlave šrotuje. Znova si čítal jeho poznámky, zaznamenané myšlienky, jednotlivé súvislosti. Nie, jeho priateľ profesora neobviňoval, len upozorňoval na niekoľko skutočností, ktoré sa, po zamyslení a najmä po pochopení súvislostí mohli a zrejme aj mali riešiť inak. „Pomohol ťa zachrániť. Naviedol decká, aby sa vrátili v čase,“ upozornil nepozrúc sa naňho.

                „Aj k tomu je tam poznámka,“ upozornil pokojne.

                „Jasne, možno,“ zamračil sa. „Ale aj tak, mŕtveho ťa nechce. Nemyslím, že ťa schválne odstránil z cesty,“ zdvihol hlavu a mračil sa naďalej. Sirius svoje obočie významne povytiahol. „Nemôže to robiť schválne!“

                „Sú to len moje úvahy, Námesačník. Priznávam, že sú značne ovplyvnené skutočnosťou, že som frustrovaný z pocitu vlastnej zbytočnosti a nepoužiteľnosti. Nemusíš tomu veriť, ak nechceš. Sám sa pokúšam im neveriť. Dokonca mám pocit, že mi až teraz skutočne preskočilo. Týmto všetkým chcem povedať len to, že po tom, ako sa Harry dostal do čarodejníckeho sveta, sa začalo diať čoraz viac podivných vecí, z ktorých sa mnohým dalo zabrániť, respektíve sa mohli diať inak. Chápeš?“

                „Možno,“ privolil Remus napokon.

                „Nerozumiem len jednému. Prečo musel Harry vyrastať mimo čarodejnícky svet? Veď, ak by od malička vyrastal u Weasleyovcov... a Molly by ho prijala okamžite, o tom žiadna... alebo hocaká dobrá rodina ho mohla vychovávať... vyrastal by šťastnejšie. Chcel ho držať ďalej od slávy? Nechcel, aby mu sláva stúpila do hlavy? Chcel ho ušetriť pozornosti? Pre jeho dobro? Prečo neskontroloval, či to jeho rozhodnutie bolo šťastné aj pre Harryho?“ smutne si povzdychol. Remus sa naňho pozrel.

                „Rád by som poznamenal, že Petúnia bola Lilyna sestra a fungovalo krvné kúzlo, ale pripúšťam, že rovnaké zabezpečenie, aké uvalil na weasleyovské pozemky pred troma rokmi, mohol uvaliť aj pred takmer štrnástimi rokmi,“ potichu vyšlo z vlkolaka.

                „No vidíš,“ povzdychol. „Nevravím, že ho nemá rád. Skôr naopak. Myslím, že ho má rád ako vlastného syna, vnuka alebo čokoľvek. Neverím, že by mu chcel ublížiť. Vedome určite nie. Len mám pocit, že...“ zamračene stíchol. Remus naňho pozrel.

                „Čo, Tichošľap?“

                Sirius zdvihol hlavu. A zavrtel ňou.

                „Čo teraz poviem je myšlienka, ktorú mám strach napísať na pergamen, vieš? Ja len... keď ho strčil k Dursleyovým, pretože žiadneho iného príbuzného nemal a neverím, že by sa za celých desať rokov ani raz naňho nepozrel, že by ho proste odložil a zabudol a keď nie on, tak Minerva s Hagridom určite chceli vedieť, ako sa mu vodí... sama Minerva Dursleyovcov chvíľu sledovala predtým, ako ho tam dali a vyjadrila sa, že je to najhoršia sorta muklov... Niečo musel nahovoriť ako Minerve, tak určite Hagridovi. On vedel, ako tam s ním zaobchádzajú...“

                „Sirius...“

                „Nie, počkaj. Som si istý, že to vedel. Či už od Figgovej alebo od seba. Vedel, že mu nedávajú jesť a týrajú ho. A teraz... vezmi si, ako vyzeral v jedenástich rokoch. Bol malý, vychudnutý, podvyživený. Priznal sa Ginny, čo s ním robili a ona sa raz nechtiac prekecla predo mnou a potom musel s pravdou von... A to, čo s ním robili... pri jeho vetchej postave a celkovom zanedbanom zdravotnom stave ho museli niekoľkokrát prizabiť. Chápeš?“ uprene sa naňho díval. Remus naňho vytriešťal oči. „On si to ani neuvedomuje, preto znáša bolesť tak, ako ju znáša, pretože v živote prežil veľa bolesti a tí muklovia...“ zasekol sa, ale pokračoval, „keby niekto čarovne nezasiahol, tak ho museli niekoľkokrát zabiť...“

                „Počkaj, zadrž. Toto je už vážne obvinenie...“

                „Nepočkám. Som si istý, že Dumbledore zariadil, aby Harry u nich nepošiel ako nejaký šváb. Že ho neutĺkli na smrť, že ho nezabili hladom. A robil to preto, aby si zabezpečil jeho bezhraničnú dôveru...“

                „Sirius!“

                „A tak to robí aj s nami. Rozumieš?“ skríkol po ňom. „Veríme všetkému, čo povie. Jeho slovo je zákon. Keby ti povedal, aby si skočil z veže, pretože to alebo to... spravíš to. Slepo a oddane. A toto spravil aj s Harrym. Ale prerátal sa. Teraz je v Harrym Ginny a ja verím, že to nebude tak, ako to chce...“

                „Prečo by to robil?“ štekol Remus.

                „A prečo sa museli začať James s Lily skrývať?“ štekol aj Sirius. Remus sa zarazil. „Už ti to dochádza? Už ti jednotlivé súvislosti zapadli do tých správnych políčok? Našťastie nechcel Dumbledore po Jamesovi Neporušiteľný sľub a on nám to prezradil. A preto som si istý tým, čo teraz tvrdím. Dumbledore veľmi dobre vedel, čo sa deje s Harrym, pretože z neho chcel mať poslušnú zbraň proti Voldemortovi. Zbraň, ktorá splní všetko, čo chce. A teraz sa zamysli. Pozri ešte raz na všetky tie moje úvahy, ktoré som spísal. Pospájaj si ich. Jediné, čo mu momentálne ostalo, je jeho poručníctvo, pretože Ginny sa postarala o to, aby Harry už nebol Harrym. A nech sa teraz na mieste prepadnem, ak sa nebude pokúšať ich zmanipulovať. Odstrániť to ich spojenie asi nie, pretože ak by to šlo, spravil by to hneď. Trocha sa mu pokazili plány a on si bude chcieť vytvoriť nové, v ktorých bude musieť, na nešťastie preňho, figurovať aj Ginny. A prisahám pred Merlinom, že ak na nich siahne, tak spravím to, čo som mu sľúbil a zabijem ho!“ vyprskol.

                V miestnosti zavládlo ticho a trvalo oveľa dlhšie, ako predchádzajúce tichá. Sirius sa postavil a odkráčal do kuchyne, aby odtiaľ priniesol whisky a poháre. Keď sa vrátil, Remus sedel nepohnuto na stoličke s pohľadom vrazeným do protiľahlej steny. Sirius mu strčil pod nos pohár hoci vedel, že vlkolak nikdy veľa nepil.

                „Je to všetko ako... nočná mora,“ skrúšene z neho vyšlo, ale pohár vzal a obsah kopol do seba. Škľabiac sa pozrel na Siriusa, ktorý sa z alkoholu otriasol. „Dumbledore ale, ak je toto všetko pravda... alebo ak je pravda len časť z toho... to určite nerobí so zlými úmyslami,“ díval sa na Siriusa takmer prosebne. Ten mykol plecami.

                „Sú to len moje úvahy, Remus,“ povzdychol. „Ale zapadá mi to stále viac a jasnejšie. Nie, nerobí to so zlými úmyslami, to rozhodne. Ale... ja neviem. Je to asi jeho plán, ktorého sa drží a podľa toho...“

                „S nami manipuluje,“ vyšlo z Remusa. Sirius prikývol.

                „Je to jeho plán ako vyhrať nad Voldemortom, ak sa ten raz zjaví a vieme, že podľa proroctva sa zjaví, pretože ani Harry a ani on nemôžu žiť, pokiaľ žije ten druhý,“ stiahol obočie. „Všetko má naplánované. A nikomu nikdy nepovedal celú pravdu. Možno neklamal, ale podával upravené verzie právd. Nepochybujem o tom, že mu ide o dobro a konečné víťazstvo, ale presne tak, ako sa mohla inak riešiť situácia s baziliskom, sa určite dá riešiť inak aj situácia so zneškodnením Voldemorta, ktorú má naplánovanú.“

                „A má? Ju naplánovanú?“ Remus povytiahol obočie. Sirius mykol plecami. „A rozhodne nám celý plán neprezradí, že? Len nás bude riadiť a budeme robiť to, čo je momentálne vhodné a správne. V tomto prípade dať dohromady Fénixov rád a teba tu nechať... upratovať,“ smutne sa zaškľabil. Sirius naňho pozorne pozrel. Odfrkol si a dolial.

                „Keby skutočne chcel tak by zariadil, aby si stále učil,“ zaprskal nespokojne Tichošľap. „A teraz by som bol pokojnejší pretože hoci sú na hrade Dumbledore s Minervou, Severusom a Moodym, dokonca aj s Hagridom a Poppy, ale keby si tam bol ty, spalo by sa mi lepšie. Niekto chce Harryho zabiť. Kandidátov je tam viac, ale Dumbledore ich Veritaserom preverovať nebude,“ zavrtel hlavou. A dolial. Obaja muži sa ponorili do vlastných myšlienok.

                „Čo budeme robiť my?“ spýtal sa Remus náhle. Sirius mykol plecami.

                „Ja príliš možností nemám, že?“ sarkasticky natiahol. „Každopádne mi ide len o Harryho a Ginny. Momentálne o to, aby som im pomohol s ich stavom. Nie som na nejaké siahodlhé plánovanie a špekulovanie.“

                „Iste, sme Chrabromilčania. Prezradiť sa Dumbledorovi asi nebudeme môcť, nie?“

                „Niečo by nám zase nakecal,“ odfrkol si Sirius. „Ako si na tom s oklumenciou?“

                „Budeme sa tváriť, že o ničom nevieme?“

                „Ale my o ničom ani nevieme. Nemáme dôkaz, že by niečo... ako sa správne vyjadriť? Že nepovedal vždy celú pravdu,“ slabo sa uchechtol.

                „A keby zistil, že pochybujeme, čo by spravil?“ nadhodil Remus. „Odstránil by nás?“

                „Podľa toho, ako by sme narúšali jeho plán. Moja oklumencia je fajn.“

                „Moja je tiež v poriadku. Obávam sa ale, že po tom, čo si mi povedal, tomu verím. Že by sa nás zbavil, ak by sme nezapadali do jeho plánu. Ak by sme vedeli, aký má plán. Ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou má...“

                „Možno na niečo prídeme. Ty budeš naďalej kontrolovať Fénixov a ja... ja budem špekulovať, ako Harrymu a Ginny povedať, že na nich budem musieť uvaliť pár kliatob,“ smutne sa zaškľabil.

                „Pomôžem ti.“

                „Ja viem, Remi,“ Sirius sa pousmial. „Verím ti.“

                „Čo môžem spraviť teraz?“

                „No, možno by si niečo mohol spraviť. Potreboval by som, aby si zistil, ako veľmi je Crouch chorý a aby si mi zohnal žiabrovku...“

                 

 

Komentáre

26.04.2020
• Jana Varga  |  26.04.2020 18:56:51  |  IP: 78.99.---.---
Dakujem!
Zrejme uz nie je tajomstvom, ze o toto prave v celej serii ide. Aby sa veci riesili inak :)
• Leegy  |  26.04.2020 10:50:30  |  IP: 194.228.---.---
ooooo, to je skvělá kapitola... moc se těším na pokračování... jsem zvědavá, co všechno Sirius a Remus zjistí, i jestli a jak budou operovat za Brumbalovymi zády
• Jana Varga  |  26.04.2020 06:21:43  |  IP: 188.121.---.---
Dakujem!
Hovorila som ti, teda pisala, ze tato kapitola naznaci vyrazne odklonenie od originalu. A v zavere tejto casti sa to ukaze este vyraznejsie

25.04.2020
• jerry  |  25.04.2020 19:40:21  |  IP: 178.41.---.---
Čauko. Skladám pred tebou klobúk. Na rozdiel od JKR si nechala niektorých rozmýšľať, a nielen slepo a bezhranične dôverovať Albusovi "mnoho titulovému". Som zvedavý, či nájdu odvahu niečo s tým robiť. Až áno, môže to byť veľmi zaujímavé, na čo sa teším.
Nový príspevok
nick  
text
 
 
766-1sedem  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 30.05.2020 12:40:15