Ohnivá čaša 10.

                Snape sa díval, ako po zbavení znehybnenia okamžite siahol na jej ruky, vyhrnul rukáv habitu a kontroloval jej zápästia na oboch rukách. Potom mu venoval jeden obzvlášť znechutený pohľad, ale vstal a pomohol pozviechať sa aj jej. O stupeň sa upokojil, keď zistil, že je v poriadku, ale bolo to málo. A on bol veľmi zvedavý, čo z tohto vzíde.

                Hnal ich ako zatúlané ovce do riaditeľne, pred ktorou postávala nervózna Grangerová. Okamžite sa dožadovala vysvetlenia. Nedostala sa ďalej, pretože nepoznala heslo. To je tiež rozum ísť žiadať o pomoc a nevedieť, ako sa k pomoci dostať.

                „Vráťte sa do svojej klubovne, slečna Grangerová,“ prikázal jej príkro.

                „Ale...“

                „A to okamžite,“ sykol takým spôsobom, že o krok odstúpila. Pozrela na Harryho a Ginny s obavami, ale on len krátko prikývol a tak sa otočila na päte a odchádzala. Zavrčal heslo a schody ich vyniesli až pred riaditeľňu. Snape zaklopal. Po pár sekundách sa ozval zvnútra Dumbledorov hlas.

                „Čo sa deje?“ spýtal sa prekvapene Dumbledore dívajúc sa na nahnevaného Harryho, zarazenú Ginny a vcelku pobavene sa tváriaceho Severusa.

                „Tieto deti vám zjavne zabudli niečo prezradiť, pán riaditeľ,“ oznámil mu a flegmaticky podišiel k vitríne s akýmisi kovovými vecičkami.

                „Čo sa stalo?“ Dumbledore pozrel na Harryho. Ten sa zamračil ešte viac, než sa mračil predtým.

                „Chcem, aby tu bol Sirius,“ vypustil tvrdo. Dumbledore spravil krok k nemu, ale zarazene zabrzdil, keď sa Harry postavil pred Ginny. Profesorovo obočie od prekvapenia vybehlo takmer až k vlasom.

                „Harry...“

                „Hneď!“ štekol Harry. Severus sa prekvapene otočil. „Zavolajte Siriusa okamžite. Nepovieme ani slovo, pokiaľ tu nebude. Alebo nám snáď vymažete pamäť?“ natiahol a neprestával prebodávať Albusa pohľadom. „A robíte to často?“ zaprskal Harry. Ginny mu zovrela ruku. Cítila, že má nervy vyšponované na maximum. Pritisla sa k jeho chrbtu. Možno mu to pomôže.

                „Trocha úcty, Potter...“

                „Vy buďte ticho,“ zavrčal aj na Snapa. Ten sa uchechtol.

                „Severus, zavolaj prosím Siriusa. Skutočne sa musíme porozprávať,“ pozrel na profesora, ktorý svojím výrazom dával najavo, čo si o celej situácii myslí. Zamračil sa ešte viac, ale poslúchol. Pohol sa smerom ku krbu. „Harry, vysvetli mi prosím...“

                „Až tu bude Sirius,“ tvrdohlavo si stál za svojím. Profesor pozrel na malé dievča. Hladila ho po chrbte a snažila sa ho upokojiť.

                V riaditeľni bolo ticho takmer desať minút, než z krbu vypadol Snape a hneď po ňom aj Sirius.

                „Čo sa tu deje,“ okamžite zamieril k deťom dívajúc sa Harrymu do tváre. Pozrel na Ginny.

                „Ja vlastne neviem,“ pípla.

                „Čo sa stalo? Harry?“ chytil chlapcovu tvár a vynútil si jeho pozornosť. „Čo sa stalo?“ zopakoval šepky.

                „Prelomil som Imperius,“ zaškľabil sa.

                „Áno, to viem.“

                „Ibaže sme nepovedali, že keď som bol pod tou kliatbou, Ginny videla mojimi očami,“ pozrel sa na Dumbledora. „Videla profesora Moodyho, ako ma núti skočiť na stôl. A keď som kliatbu prelomil, spamätala sa. Len sa jej zatmelo pred očami a potom sa jej zatočila hlava. Nebolo to nič vážne, nechceli sme hneď utekať a rozprávať o tom. Čakali sme, či sa ešte niečo nestane. Chceli sme prísť na budúci týždeň predtým, než prídu z Durmstrangu a Beauxbatonsu,“ vyprskol. Cítil, ako mu Ginny zovrela ruku. Privrel viečka.

                „A ďalej?“ vyzýval ho Sirius. Siahol na Ginny a pohladil ju po vlasoch.

                „Ďalej sa stalo asi to, Sirius, že som požiadal Severusa, aby zistil, či dokáže aj Ginny odolávať Imperiu. A aby jej vymazal ten zážitok,“ povzdychol Dumbledore. „Viem, bola to chyba...“

                „Chyba vravíte?“ usmial sa Harry. Pozrel na Siriusa. „Sedel som s Hermionou a Lucy pri úlohách, keď sa mi zrazu zatmelo pred očami... A potom som videl profesora Snapa, ako ma núti skákať, štekať, vyplazovať jazyk a vravieť, že ho nenávidím,“ zaškľabil sa. „A prinútil Ginny vziať nôž a rezať si do zápästia,“ vypustil nahnevane.

                „Čo...“

                „Prvotné výzvy som uznal ako slabé k motivácii. Tak som použil niečo silnejšie, aby som ju prinútil zabojovať proti Imperiu,“ vysvetlil Snape. „Ako ste si všimli, neublížila si. Imperiu sa bránila len slabo, nie tak brilantne, ako Potter...“

                „Snape, drž hubu,“ zavrčal Sirius a postavil sa k Harrymu tak, aby mohol jednou rukou objať Ginny. „Chce sa mi zvracať len z toho, že počujem tvoj hlas.“

                „Páni, pokoj...“

                „Je to zvláštne. Jeden profesor uvaľuje na študentov Neodpustiteľnú kliatbu a div sa nevynáša do nebies, keď ju jeden študent prelomí. Ďalší profesor spraví to isté s požehnaním riaditeľa... a vyvoláva nevoľnosť? Kde je potom spravodlivosť?“ uchechtol sa s pohľadom na riaditeľa.

                „Severus len plnil moju žiadosť,“ vysvetľoval Dumbledore. „Nemohol som si sem zavolať Ginny, to za prvé. A za druhé, je majster v úpravách pamäti. Ginny si nemala nič pamätať a my by sme zistili, či dokáže odolávať Imperiu rovnako, ako Harry. Je to moja chyba, ako som povedal. Strašne túžim pochopiť, čo sa s tými deťmi deje. Alebo aspoň odhadnúť, čo sa ešte bude diať. Čo môže a čo bude nebezpečné. Áno, uznávam. Mohol som hrať férovo a mohol som povedať dopredu, čo chcem spraviť,“ zadíval sa Harrymu do očí. „Nechcel som však vyrukovať so svojimi pochybnosťami. Pretože nevedomosť vyvoláva pochybnosti. Prosím, ak sa dá, prijmite moje ospravedlnenie, Ginny,“ pozrel na dievča, ktoré sotva vykukovalo spoza Harryho. Rýchlo pozrela na Siriusa. Ten ju pohladil po tvári. A prikývol.

                „Prijímam,“ zapípala potichu.

                „Čo...“ Harry sa k nej otočil, ale ona mu okamžite položila ruku na ústa a objala ho.

                „V poriadku,“ Sirius sa pozrel na Dumbledora aj Snapa. Harry sa chcel otočiť, ale držala ho pevne. Nechápavo sa jej zadíval do očí. To bude hotovo? To bude všetko? „Upozorňujem ale na to, Dumbledore, že ak sa ešte raz tých detí chytíte, ešte raz si niečo skúsite, na niečo ich použijete a je mi jedno, ako veľmi sa snažíte pochopiť, čo sa s nimi deje, dostojím svojej povesti a nebude už len podstrčená,“ vypustil z úst tak ľadovo a pokojne, až Harryho striaslo.

                „Rozumiem a mrzí ma to,“ Dumbledore sklonil hlavu.

                „Výborne, skvelé predstavenie,“ neodpustil si Snape. „A to bude všetko?“ pozrel z Dumbledora na Siriusa. „S tými deťmi sa deje niečo, čo presahuje ľudské chápanie. A my to necháme tak? Oni si s tým neporadia, uvedomujete si to, však?“ natiahol.

                „Ty do toho ten svoj krivý nos pichať nebudeš. Upozorňujem ťa na to,“ prskol po ňom Sirius. „Na to tu majú mňa...“

                „Ale prosím ťa,“ opovržlivo ho prerušil. „Nejdeš svoje vedomosti porovnávať s riaditeľovými, že nie? Alebo s mojimi...“

                „Aké vedomosti sú k tomuto potrebné, mi vysvetli,“ vyzval ho tak pokojne, až sa Harry začudoval. Držal Ginny pri sebe a cítil, že ten hnev odchádza. „Sami tvrdíte, že to presahuje ľudské chápanie. Nemyslíte, že potrebujú niečo iné?“

                „Vidíš?“ spýtal sa Harry Ginny polohlasne. „Preto som od začiatku chcel mlčať. Aby sme neslúžili ako pokusné králiky na skúmanie,“ krivo sa zaškľabil.

                „Aha, tak vidíte,“ ukázal prstom na deti. „Toto nie je zložitý problém, ktorý potrebuje ten najbystrejší mozog, aby ho vyriešil,“ pozrel na Dumbledora. „To nejde vyriešiť. Ide len o to pokúsiť sa to pochopiť. Naučiť sa s tým žiť. Zistiť, ako sa vyhnúť problémom. Keby ste k nim boli od začiatku úprimný, Dumbledore, boli by úprimní aj oni k vám,“ vypustil stále zachovávajúc chladnú hlavu. V prvom momente im chcel obom zakrútiť krkmi. „Neváhali by ani na moment.“

Riaditeľ zdvihol hlavu a v očiach mal veľké množstvo smútku.

„Áno, ja viem. Harryho dôvera vo mňa je veľmi naštrbená, ak náhodou nie úplne zničená. Najskôr znemožnenie tvojej obhajoby a dnes vystavenie Ginny nebezpečenstvu. Nebudem sa teraz obhajovať a vysvetľovať svoje pohnútky. Už som to raz spravil. Avšak nikto mi nemôže zakázať snahu o pochopenie. Nie vyriešenie, ale pochopenie. To pri všetkej úcte nepôjde. Obaja majú plné právo sa na mňa hnevať, tak nech tak činia,“ povzdychol a napriamil sa. „Severus, Minerva je informovaná o dome na Grimmauldovom námestí a tiež o Siriusovej nevine. Vzhľadom k tomu, že Harry s Ginny nebudú chcieť prísť k tomuto krbu a k tvojmu už vôbec nie, prepojíš so Siriusom Minervin krb. Porozprávam sa s ňou. Upozorňujem ale na fakt, že sa spojíte len v mimoriadnych situáciách,“ konečne pozrel na deti. Harry sa naňho díval, Ginny nie. „Predpokladám, že keby táto schéma fungovala predtým, k tomuto nedorozumeniu by neprišlo.“   

Ginny zovrela Harryho ruku, pretože sa už znova chystal papuľovať.

„V poriadku,“ prikývol Sirius. Severus zavrtel hlavou a prevrátil oči. „A ja sľubujem, že budete informovaný o každej zmene. Je to dôležité, Harry,“ otočil sa k nemu, pretože sa chlapec protestne pomrvil. „Je to dôležité,“ zopakoval a pozrel na oboch.

„Výborne, vyriešené,“ Snape si teatrálne pomädlil ruky. „Idem zapájať krb...“

„Pamätaj na to, čo som ti povedal, Snape,“ vrkol Sirius.

„Nie, Black. Ja som už zabudol. Mne je jedno, či sa niekomu budem páčiť alebo nie. A tebe s Potterom sa absolútne netúžim páčiť. Nikto ma ale neprinúti nijakým spôsobom dať od toho ruky preč... hups, pardon,“ zaškľabil sa. „Budem len pozorovať,“ potichu natiahol a zatresol za sebou dvere.

„Prečo to vlastne vie on?“ spýtal sa Harry Dumbledora. „Práve on?“

Dumbledore naňho smutne pohliadol.

„Harry, sú veci, ktoré nepochopíš. Severusovi dôverujem, ako nikomu na svete. Zveril by som mu vlastný život, ak by to bolo potrebné. Iste, nepochopíš to,“ usmial sa na jeho výraze. „Ale je to tak. A ja som ti nemusel sľúbiť, že budem mlčať napríklad tak, ako Remus Lupin. Po mne by si sa to neodvážil vyžadovať. Zveril som sa Severusovi. Vie všetko. Potrebujem pri sebe bystrý mozog, ktorý by ma upozornil na niečo dôležité...“

„Dnes sa vám to ale nepodarilo, nie?“ natiahol Sirius.

„Nebuď ironický, prosím. Nerobil som to so zlým úmyslom,“ pozrel na Ginny, ktorá naňho opatrne hľadela. Mierne sa pousmial.

„Ja si nič nepamätám,“ vyšlo z nej a pozrela na Harryho. „Asi našťastie?“

„Keď sme mu povedali, že ho nenávidíme, to bolo fajn,“ uškrnul sa. A ona sa uchechtla. Siriusovi sa uľavilo.

„Dobre, dám vám polhodinku. Potom sa ale budete musieť rozlúčiť a najbližšie pôjdete do pracovne profesorky McGonagallovej,“ pozrel na Harryho. Opätoval mu pevný pohľad. A prikývol.

Keď sa za Dumbledorom zavreli dvere, Sirius ich oboch zdrapil do silného objatia. A držal ich skutočne pevne.

„Ste obaja v poriadku? Nič vám nie je?“ spýtal sa ich, keď ich pustil a díval sa im do očí.

„Ja som,“ povedala Ginny dívajúc sa na Harryho. „Nič mi nie je. Nič si nepamätám. Vydesil si ma, keď si tam tak vbehol,“ stiahla obočie. „A vydesilo ma, čo si hovoril. A potom tá predstava.“

„Mne tiež nie. Už,“ vyprskol. Dumbledore tam mal kreslo a on doňho padol. Ginny si stiahol na kolená a objal ju. „Keď som si ale predstavil, čo horšie by ešte mohol spraviť okrem rezania zápästia...“ hlas sa mu zlomil. Jej ruky sa omotali okolo jeho krku a zovrela ho. „Bol som nahnevaný, strašne. A ešte viac, keď som pochopil, kto ten pokus vymyslel,“ vypľul zo seba.

„Prehnal to, to je pravda,“ súhlasil Sirius a sadol si do druhého kresla. „Ale už nič podobné nespraví. A keby spravil, tak mi bude jedno, či je to Dumbledore alebo ktokoľvek...“

„Mne to bude tiež jedno,“ sľúbil Harry, aj keď si veľmi dobre uvedomoval, že keby prišlo k istému, zrejme by si ani neškrtol. „Sirius,“ oslovil svojho krstného otca. Ginny mala hlavu položenú lícom na tej Harryho a hladila ho vo vlasoch. „Musíme nájsť Pettigrewa za každú cenu. Musíš byť oslobodený a ja musím byť s tebou. Alebo teda... nechcem, aby bol mojím poručníkom.“

„Podobná situácia sa už nebude opakovať, Harry. Tiež by som chcel byť slobodným, samozrejme. Ale Dumbledore...“

„Je najväčším, najlepším, najschopnejším a čo ja viem ešte aké naj čarodejníkom na svete,“ prikývol Harry. „Áno, viem. Rešpektujem to. Snaží sa pochopiť nepochopiteľné. Dobre, uznávam. Tiež by som chcel. Ale toto skutočne nemal robiť,“ zavrtel hlavou. „Nemal zneužiť Ginny k svojim pokusom. Tajne. A chcel sa postarať, aby sa o tom nikto nedozvedel. Nie, Sirius, toto mu už neodpustím. Aj keď zrejme na mojom odpustení vôbec nezáleží, ja mu to nezabudnem.“

„Nič sa mi nestalo,“ povedala Ginny snažiac sa upokojenie jeho stavu.

„Ale to je jedno,“ vyriekol na to všetko pokojne a pozrel jej do očí. „Zneužili ťa, to je fakt. A nebyť toho prepojenia, nikdy by sme na to neprišli. A to sa už nestane, inak prisahám, že...“ stiahol obočie. Čo by spravil? Zrejme nič. „Jednoducho to už nedovolím,“ pevne prehlásil. Slabo sa usmiala. To by sa vsadila.

„Keď sa najbližšie niečo podobné stane a nech to bude čokoľvek, aj keby ste si len naraz kýchli, chcem vás oboch okamžite vidieť,“ vyšlo zo Siriusa dívajúceho sa na ich objatie. Už ich takto videl, keď za ním chodili na čistinku. „V momente zájdete za McGonagallovou, aj keby ste ju mali z postele vytiahnuť,“ dodal. Obaja sa naňho pozreli. Prikývli.

„Dalo by sa niekde zistiť, kde je Pettigrew?“ spýtal sa Harry.

„Niekde nie, ale niekto možno áno. Námesačník sa o to snaží,“ prezradil im. „Robí to na vlastnú päsť. Momentálne je v Albánsku, kde sa predpokladá, že sa Voldemort naposledy pohyboval a kde by mohla byť stopa. Ale má obmedzené možnosti.“

„Neviem síce, ako vyzerajú Albánci, ale ten mukel, ktorého zabil, vyzeral ako Angličan,“ nadhodil. Sirius prikývol.

„Alebo to mohol byť hocikto iný. Bol to starý dom s krbom, takých je na celom svete veľa. A bol to mukel, ktorých je tiež veľa. Musíme sa držať posledných istých stôp. Merlin, ako rád by som bol vonku a niečo podnikal,“ zavrčal nespokojne. Harry prikývol. „Dobre, ale nechajme to tak. Všetko. Aj to a aj tamto. Čo Ron? Našiel už zviera?“

„Nie, snaží sa síce, ale má menej príležitostí než v Brlohu,“ prezradila Ginny. „A heh,“ uškrnula sa. Skutočne sa snažila celú situáciu trocha odľahčiť. „Boli sme s Harrym niekoľko hodín mimo Rokfort,“ prezradila s úškrnom.

„Nemal to nikto vedieť,“ zašomral Harry.

„Ale prosím ťa...“

„Predpokladám, že ste si zalietali a zabehali dosýta,“ usmial sa Sirius. Sám niekoľkokrát ušiel s Jamesom a niekedy vzali aj potkana, mimo spln len sa tak vyblázniť.

„Úplne úžasne...“

------

                Dumbledore sa znova ukázal takmer až po hodine a oni sa so Siriusom rozlúčili. Keď odchádzali, Harry síce úctivo pozdravil, ale aj tak to bolo chladné a nedôverčivé.

                „Ehm, tak mi napadlo,“ Harry sa zastavil na schodoch do ich veže, „Lucy bola pri tom, keď som dostal ten... tú vidinu, alebo ako to budeme nazývať,“ pozrel na Ginny.

                „Vidina je dobrý názov,“ prikývla a zamračila sa. „Už ju ale asi neoklamem. Je pri mne skoro stále, vidí že so mnou nie je niečo v poriadku, alebo teda že sa správam neštandardne,“ zadívala sa mu do očí a neprestávala sa mračiť.

                „A ty jej budeš musieť niečo povedať, aby si to vysvetlila, pokiaľ sa s ňou nechceš pohádať a prestať baviť,“ prikývol aj on.

                „Nechcem rýpať a teraz to myslím vážne nevinne... ale začína ti to páliť,“ mierne sa pousmiala. Vzápätí však zvážnela. „Verím jej, Harry.“

                „Dobre,“ bez váhania prikývol. Prekvapene zamrkala. „Ja verím tebe a keď vravíš, že jej veríš, ja jej musím veriť tiež. Nie? Je to logické,“ vypustil, ale vlastné slová ho prekvapili.

                „Nepoviem jej úplne všetko. Len aby si prestala vytvárať nejaké svoje teórie,“ upresnila.

                „Dobre,“ znova prikývol.

                „Vážne?“ potrebovala sa ubezpečiť. Prevrátil oči a vtisol jej bozk na líce.

                „Vážne...“ zaškľabil sa.

------

                V klubovni na nich netrpezlivo čakala Hermiona. Najprv prišla Ginny z trestu od Snapa. O chvíľu neskôr prišiel aj Harry. A povedali jej, čo sa stalo. Rozčúlilo ju to, samozrejme, ale začala niečo vravieť o tom, že hoci sa Dumbledore nezachoval najčestnejšie, mal k tomu pádne dôvody. Harry sa s ňou mierne pohádal a trucovito odišiel spať. A keďže Ron trucovito zaspal už skôr, Harry sa trucovito zašil za baldachýn.

                Harry Rona nebudil. Sám prehlásil, že pokiaľ nebude ohrozený život jeho sestry, nemieni sa zaujímať o ich vzťah. A jej skutočne nešlo o život, hoci si to najskôr myslel. Snape by ju nenechal podrezať si žily, aj keď možno po ničom inom netúžil, začal by svoje sny napĺňať najprv uňho. A hoci ho nenávidel, zvláštne nedával vinu jemu. Iste, zaklial ju, nútil ju robiť tie veci a vymazal jej spomienky, robil tak však na Dumbledorov príkaz.

------

                Ginny sa od Hermiony vyzvedala, ako reagovala Lucy na Harryho rýchly odchod od úloh. Vyzvedala, samozrejme. Po tom, čo sa Hermiona vrátila, chcela vedieť, čo sa deje. Hermiona sa pokúsila odľahčiť situáciu s tým, že sa nič nedeje, Lucy jej samozrejme neverila. Dôrazne vyzvedala a Hermiona dôrazne prehlásila, že sa budú venovať Aritmancii. A skutočne sa jej takmer hodinu venovali, keď sa potom Lucy rozlúčila. A Hermiona z nej cítila nespokojnosť.

                Preto šla tretiačka do ich spálne trocha opatrnejšie. Jej druhé dve spolužiačky ju pozdravili, ale venovali sa už znova kláboseniu o novinkách z časopisu Čarodejnica. A Lucy vyzerala, že spí. Napoly ju to potešilo, napoly však trápilo. Chcela jej niečo povedať, aby sa s Lucy neodcudzili, pretože to tak muselo dopadnúť.

                Vliezla do sprchy a pripravovala sa na spanie. Pozrela do zrkadla a nespokojne zakrútila nosom. Zatiaľ sa nič mimoriadne nedialo, alebo sa to možno dialo, avšak veľmi dômyselne skrytým spôsobom. Podprsenku veru tak skoro začať nosiť nebude musieť. Jedine, že by si do nej niečo napchala. Zaškľabila sa.

Keď sa vrátila do spálne, jej kamarátka stále spala, alebo sa možno len tvárila že spí a na to by pokojne stavila jeden zo svojich ťažko usporených galeónov. Preto jej vyliezla na posteľ, zatiahla baldachýn a uvrhla tlmiace zaklínadlo.

„Viem, že nespíš, ty herečka,“ natiahla medovo. Lucy sa k nej otočila. Vyzerala veľmi živo na to, že by sa práve zobudila.

                „Chcela som sa tváriť, že spím, aby si mohla ísť spať aj ty, a aby... čo ja viem? Aby sme sa vyhli vyzvedaniu a klamaniu,“ zdôraznila. Ginny prikývla.

                „Áno, viem,“ zadívala sa na kamarátku, „tak sa posaď, porozprávame sa.“ Lucy spozornela a mierne sa zamračila.

                „A budeš klamať? Alebo mi nebodaj povieš pravdu?“

                „Nevŕtaj, mne to ide lepšie,“ mierne sa zaškľabila. Potom ale zvážnela a neprestávala sa jej dívať do očí. „Pravdu ti povedať nemôžem. Môžem ti ale aspoň povedať, čo sa deje... vo všeobecnosti.“

                „Ale pravdu nie?“

                „Celú pravdu nie, správne. To nemôžem. Ibaže ak to bude takto pokračovať a ja sa budem stále vyhovárať, môžem zničiť naše priateľstvo a to nechcem.“

                „Aha,“ prikývla Lucy a vyhrabala sa spod periny. Sadla si oproti Ginny. „Takže mi povieš, čo sa s tebou deje, vo všeobecnosti? Tie tvoje nálady, úteky a zvláštne správanie sa?

                „Tak nejak,“ prikývla.

                „Spusti,“ vyzvala ju uprene sa jej dívajúc do oči. Ginny si povzdychla.

                „Vtedy, keď ma tá obluda odvliekla do Komnaty,“ sťažka z nej vyšlo, „a Harry ma prišiel zachrániť... zabil obludu a tak... stali sa tam aj iné veci, o ktorých mám zakázané hovoriť. Profesor Dumbledore to zakázal,“ zdôraznila. Lucy prikývla. Riaditeľ vyvolával rešpekt a keď niečo zakáže, musí sa to plniť. To chápala. „Takže nemôžem povedať, čo sa tam stalo. Môžem ti len povedať, že nás to s Harrym veľmi zblížilo,“ potichu povedala.

                „Ale nie romanticky,“ prikývla Lucy. Ginny sa mierne pousmiala.

                „To nie. Ibaže musíme byť aj tak spolu. Vieš? Potrebujeme fyzický kontakt minimálne každé dva dni, inak sme podráždení, nervózni a nepokojní.“

                „Aj Harry?“ spýtala sa tmavovláska. Červenovláska prikývla. „A čo je ten fyzický kontakt?“ vyzvedala.

                „Objatie,“ prezradila. Lucy prekvapene zamrkala. „Keď sme vedľa seba, ako napríklad cez prázdniny, tak sa to dá zvládať úplne v pohode. Ibaže v škole tak často spolu nie sme a potom to objatie nutne potrebujeme.“

                „Tvoje nálady,“ prikývla. „A keď si zvláštne mizla a vymýšľala si jednu hlúposť za druhou, stretala si sa s Harrym,“ znova prikývla. Ginny ju napäto pozorovala. „Neviem síce, čo za mágia na vás zapôsobila tam dole, ale... desí ťa to? Ubližuje ti to?“ prebodla ju pohľadom.

                „Nie,“ s úsmevom zavrtela hlavou. „Je to... nevieme síce, čo to je, nevie to ani Dumbledore, ale s Harrym by sme už nemenili.“

                „Aha, ehm...“ Lucy úpenlivo premýšľala, hoci Ginny vedela, že nemôže vymyslieť nič.

                „Je viac ako môj kamarát. A nie! Nejde o romantiku,“ škľabiac okomentovala Lucin spýtavý výraz. „Je to moja spriaznená duša.“

                „Aha, s tým výrazom som sa už stretla,“ prikývla. „Ale aj tak tam musí byť niečo iné. Vieš, všimla som si tie čokolády, ktorá ti nosí pravidelne, každý mesiac... napríklad,“ zdôraznila.

                „No a to je to, o čom hovoriť nemôžem. Ale máš pravdu. Vieme toho o sebe o čosi viac, než bežní kamaráti alebo spriaznené duše. Rozprávame sa o všetkom. Príde nám to úplne samozrejme a vôbec nie nejaké... podivné, choré alebo desivé. Patrí to k nám, vieš?“ povzdychla. Snažila sa to vysvetliť najlepšie, ako mohla, aby pritom nevyzradila všetko. Ale to sa asi nedalo.

                „On cíti, kedy začneš menštruovať?“ stiahla obočie. „Pretože, ak by som aj uznala, že mu povieš, kedy začneš krvácať... a už to je na pováženie, nech by bol váš vzťah akokoľvek dôverný, koľkokrát si k tomu ani nemala príležitosť, vieš? Raz sme ráno prišli do Veľkej siene a on ti na stôl položil hromadu čokoládových žabiek bez toho, aby ste sa stretli a ty si mu povedala, že som ti musela dávať elixír proti menštruačným bolestiam,“ nadvihla obočie.

                „Si ešte všímavejšia a bystrejšia, než som tušila,“ nešťastne sa na ňu zaškľabila.

                „Myslela som si, že je to len náhoda. Že ti tie žabky prinesie okolo istého dátumu. Ale teraz som sa presvedčila, že mám pravdu. Preto sa spýtam ešte raz. On to cíti?“ výrazne zdôraznila. „Och, Merlin!“ šokovane skríkla, keď jej to prikývnutím potvrdila. „Och, Bože,“ šepla dívajúc sa okolo seba.

                „Je to tu začarované, nebudú počuť nič,“ upokojila ju.

                „Čo všetko cítite?“ pokračovala vo vypočúvaní.

                „Nemôžem ti povedať všetko, rozumieš?“

                „Dobre, dobre. A čo dnes?“

                „To je to, čo ti nemôžem povedať. Na Transfigurácii som vycítila niečo, čo sa dialo Harrymu a dnes sa to isté dialo mne a vycítil to on... ale ja nemôžem hovoriť o všetkom, Lucy,“ začala ju opantávať zúfalosť.

                „Och, Merlin,“ vydýchla. „Bola si u Snapa. Čo sa ti tam mohlo diať, aby to vycítil Harry?“

                „Lucy, prosím,“ hlesla nešťastne.

                „Čo ti Snape robil?“ nevzdávala sa. „Pretože Harry vyzeral veľmi nahnevane...“

                „Nie to!“ skríkla, keď si vysvetlila jej výraz. „Dobre teda. Keď sme mali Transfiguráciu, oni mali Obranu a Moody na ňom skúšal jednu kliatbu. A ja som videla jeho očami. A dnes sa Snape na riaditeľov príkaz rozhodol, že vyskúšajú, či by to fungovalo aj obrátene. A fungovalo to. Harry videl mojimi očami,“ vysypala zo seba a ramená jej ovisli.

                „Aha,“ prikývla Lucy. „No, toto je menej desivé než to, že cíti, kedy začneš krvácať,“ mierne sa zaškľabila. Ginny na ňu pozrela. „A tipovala by som, že toho cítite ešte oveľa viac, ale chápem, že nechceš hovoriť.“

                „Nemôžem hovoriť,“ opravila ju.

                „Nechceš. Hermiona to vie.“

                „Nevie všetko.

                „Uhm, ale aj tak,“ zavrtela hlavou a na chvíľu stíchla. „Ako je to možné?“ šepla zamyslene. „Je to...“

                „Neskúšaj to pochopiť, prosím. Nepodarí sa ti to. Ani riaditeľ nechápe. Ale nám je to jedno, vieš? Sme za to radi, nemenili by sme.“

                „Ech,“ vyhŕkla a dívala sa na Ginny ešte zvedavejšie. „A vážne medzi vami nie je nič viac? Vieš, ako to myslím...“

                „Nie, sme len kamaráti,“ pevne prehlásila. „Trocha viac neštandardní, ale kamaráti.“

                „Colin sa ma pred nejakou dobou pýtal, či začnete spolu chodiť,“ povytiahla obočie.

                „Colin by sa hlavne mal zamerať na niekoho iného a nestíhať stále len mňa,“ zahundrala nespokojne. „A čo sa týka Harryho... nie,“ zavrtela hlavou. „Nezačneme spolu chodiť. Nemyslím si, že by sme niekedy začali spolu chodiť,“ vypustila. „Práve to by bolo zrejme desivejšie než všetko, čo sa nám stalo,“ uchechtla sa. Mala snáď povedať, že by vlastne začala chodiť so samou sebou?

------

                Bola pravda, že sa z ministerstva dostali informácie, alebo bola pravda aj to, že sa nedostali všetky a dostatočne rýchlo, aby o tom vedeli všetci študenti. Harry s kamarátmi mali výhodu. Vytiahli z Artura, Siriusa a následne aj Charlieho všetko, čo šlo. Preto vcelku pokojne prežívali blížiaci sa termín príchodu zahraničných študentov, pokým všade naokolo začalo prevládať nadšenie a nervozita.

                „Mohol by to byť Luke Addison,“ nadhodila Ginny jeden večer, keď preberali možných kandidátov Trojčarodejníckeho turnaja a zástupcu Rokfortu. Sedeli spolu s Hermionu, Lucy, Nevillom a Ronom za jedným stolčekom a snažili sa robiť si domáce úlohy. Harry sa uškrnul.

                „Kto je to?“ spýtal sa Ron a poškrabal sa na nose, keď premýšľal, čo by si ešte vymyslel do úlohy z Veštenia.

                „Taký jeden študent,“ natiahla Ginny bez snahy o vysvetlenie,

                „Nie, vážne? A ja, či to nie je jeden z Hagridových škrotov,“ zaškľabil sa.

                Harry sa uškrnul a zdvihol hlavu. Lucy sa taktiež usmiala a náhodou na seba pozreli. Ginny jej čosi prezradila, ako vedel a ona tie informácie vzala pokojne, hoci sa naňho začala dívať zvedavejšie, zamyslenejšie a zdalo sa mu, že aj opatrnejšie. Usmial sa na ňu ešte viac, aby si náhodou nezačala myslieť, že je nejaký netvor, alebo čo. Mrkla naňho, ale potom sklonila hlavu, aby lúštila akési znaky, či runy, proste niečo mimo normálneho ľudského chápania.

                „Luna vravela, že ešte nemá sedemnásť,“ vyšlo z Hermiony, aby trocha schladila Ginnino nadšenie. „A dobre aj tak. Pri tom turnaji sa umiera...“

                „Jéj, už zase,“ odfrkol si Ron a pozrel na Hermionu. „Umieralo sa v minulosti. Teraz sú možnosti oveľa viac vymakanejšie. Nedovolia, aby niekto umrel,“ zabrblal. „Seamus s Deanom vraveli...“ reagoval na Harryho pohľad.

                „Iste, tí dvaja vedia všetko na svete,“ zavrtela hlavou Ginny. „No, každopádne sa vo veľkom hovorí o Cedricovi Diggorym,“ prehlásila a spravila bodku vo svojej úlohe.

                „Len ten nie,“ zaprskal Ron.

                „Človek by si myslel, že keď už, tak by to mal byť niekto z Bystrohlavu, prípadne Chrabromilu. Ale Bifľomorčan?“ nadhodila Lucy a zavrtela hlavou. Ginny sa na ňu zamračila. Luke bol Bifľomorčan. Harry sa uškrnul  znova.

                „Že áno,“ okamžite súhlasil Ron. „Hocikto, len nie Diggory...“

                „A prečo nie? Vraj je šikovný,“ namietla Hermiona.

                „To hovoríš len preto, lebo si myslíš, že je pekný...“

                „Ale prosím ťa,“ odfrkla so zapýrením. „Počula som, že je veľmi nadaný. Okrem toho, že je pekný,“ zdôraznila dívajúc sa na Rona.

                „No to iste...“

                „Malo by sa prihlásiť viac Chrabromilčanov,“ povedal Harry. „Ale nie takých, ako dvojčatá. Skutočne plnoletých.“

                „Celý siedmy ročník to má v pláne,“ povedal Neville. „A k tomu pár šiestakov...“

                „Budeme im držať palce,“ povzdychol Harry a podal svoju úlohu Ronovi. „Pozri mi to a daj mi tvoju. Uvidíme, či to bude stále dosť dramatické, aby sa to páčilo Trelawneyovej...“

                „Vy ste si zase vymýšľali?“ neverila Hermiona.

                „Tento predmet sa inak prežiť nedá,“ zachichotal sa Neville. Harry s Ronom prikývli a ona len mávla rukou. Veštenie vlastne nepatrilo k predmetom, ktorých zanedbávanie by ju priveľmi rozčuľovalo.

------

                Napokon nastal piatok pred Halloweenom a študenti sa mali zhromaždiť pred hradom, aby privítali zahraničné delegácie. Najskôr priletel bledomodrý koč ťahaný obrovskými lietajúcimi zlatými koňmi a Harry zbadal najväčšiu ženu, ktorá zrejme chodila po zemi, ak sa však nerátajú obryne. Obri musia mať aj obryne, inak by sa nemohli rodiť obri, ako začul zaštebotať malého Dennisa nadšene poskakujúceho kúsok pred ním.

                Potom sa z jazera vynorila veľká loď, doslova vyplávala na povrch a vystúpil z neho nepríjemný, chladný a úlisný chlap. Ibaže spolu s ním prišiel aj Viktor Krum a ten vyvolal obrovskú senzáciu.

                Počas hostiny Harry zistil, že pokým Beauxbatončania opovrhujú všetkým rokfortským... a to sa upratovalo a leštilo niekoľko dní a sieň bola vyzdobená ako ešte nikdy... a krútia nad všetkým namyslene nosom, Durmstrangčanov všetko fascinovalo, ibaže boli akýsi neprístupní a chladní. Každopádne sa Ron zamiloval do jedného cudzieho dievčaťa, o ktorom prehlásil, že je víla a Hermiona mu to vyhovárala a zároveň nadšene pozoroval Kruma, až ho takmer pozval do vlastnej postele. On by samozrejme spal inde.

                Počas slávnostného príhovoru profesora Dumbledora, v ktorom hovoril o turnaji, o reprezentantoch, ktorých bude vyberať nestranný sudca, predstavil aj rozhodcov. Boli nimi traja riaditelia škôl a tiež Ludo Bagman a Bartemius Crouch, ktorého sprevádzal dôležito sa tváriaci Percy. A dvojčatá zároveň špekulovali nad tým, ako by prekabátili nestranného sudcu a hlavne vekovú hranicu, ktorú začaroval sám Dumbledore.

                Po večeri, pri odchode zo siene, Harry s priateľmi takmer vrazili do Durmstrangčanov. Ich riaditeľ na Harryho pozrel zvedavo a potom nahnevane, ibaže sa tam zjavil Moody a Harry videl v očiach riaditeľa Karkarova obrovský strach. Bol to veľmi zvláštny zážitok.

                Študenti troch škôl mali dvadsaťštyri hodín na to, aby sa prihlásili do súťaže. Prihláškou uzavreli čarodejnícku zmluvu a boli povinní pri vybratí turnaj dokončiť. Dumbledore na to upozornil, varoval a vlastne aj odhováral. Hermionin názor na mimoriadnu nebezpečnosť turnaja sa len potvrdil, ale dvojčatá to nechceli ani počuť. Vypili elixír, ktorý by ich urobil starších o pár mesiacov a potom šli na ošetrovňu s dlhými bielymi fúzmi.

                Ďalší šok zažil Harry s priateľmi po tom, čo pri návšteve Hagrida bol ten oblečený v nezvyčajne reprezentatívnom obleku, bol učesaný... nie, bol ulízaný veľkým množstvom gélu a dokonca na seba naniesol niečo, čomu vravel voda po holení, ale Harrymu to pripadalo, akoby vykradol parfumériu a celú ju na seba nalial. Taký smrad to napokon bol. A horšie, že sa celkom jednoznačne zabuchol do madam Maxime, zrejme taktiež poloobryne.

                Najväčší však ešte len mal prísť, keď sa pristúpilo k výberu reprezentantov. Ron zistil, ako sa volá jeho víla, keď Ohnivá čaša vybrala prvú reprezentantku z Beauxbatonsu, Fleur Delacourovú. Potom zvýskol od radosti, keď Ohnivá čaša vypľula meno reprezentanta z Durmstrangu, Viktora Kruma. A takmer sa pozvracal, keď sa nesplnili ich túžby a Ohnivá čaša vybrala za Rokfort Bifľomorčana Cedrica Diggoryho.

                To však nebolo všetko, ako si Harry s hrôzou uvedomil o čosi neskôr. Keď všetci tlieskali a radovali sa, začali diskutovať o turnaji, Ohnivá čaša sa vyslovila ešte raz. A vychrstla meno štvrtého reprezentanta...          

            

TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54