Ohnivá čaša 1.

                Harry sa zobudil nezvyčajne neskoro na jeho pomery. Cez okno mu do izby prenikali slnečné lúče, ktoré mu prezradili, že už musí byť riadne pokročilá hodina. Prinajmenšom desať hodín. Zaškľabil sa. Keby počul jeho kamarát Ron, že vraví desiatej hodine rannej riadne pokročilou hodinou, zrejme by ho odporučil k čaromedikom. V škole museli vstávať skoro, ale cez prázdniny si mohli dovoliť vyspávať. Harry sa to ale nikdy nedokázal naučiť. Vstával takmer vždy skoro. Len keď sa stalo niečo mimoriadne, dokázal si pospať.

                Včera sa síce nestalo nič až tak výnimočné, len sa vrátili domov na prázdniny, Molly ich tak včera nechala hore dlho a on vstal až teraz. Ležal vo vlastnej posteli, vo vlastnej izbe a v dome, ktorý si už zvykol nazývať domovom. Boli to už takmer tri týždne od chvíle, keď prišiel o Siriusa a začal sa s tým vyrovnávať, napriek tomu si však trpko uvedomil, že mohol ležať v skutočne vlastnej posteli. Nie, že by táto nebola, ale Sirius bol jeho krstný otec. A musel sa skrývať. Hoci z jeho listu, ktorý dostal len včera vycítil, že je Sirius vcelku spokojný. Bol živý a voľný a Harry poznal pravdu. A na tom mu najviac záležalo, ako mu povedal profesor Lupin pri ich poslednom rozhovore. A on sa tomu veľmi snažil uveriť.

                Za tú dobu, čo sa stretávali, si spravili veľa plánov do budúcnosti a tie teraz budú musieť počkať, kým sa Pettigrew nechytí a kým Siriusa nezbavia obvinení. A Harry tomu veril, že to tak raz bude. Bude musieť byť trpezlivý. V niečom však mohol pokračovať aj bez Siriusa. S Ginny.

Sirius ich totiž niekoľko dlhých týždňov učil, ako sa stať animágmi. Najprv im rozprával, ako na to majú ísť a potom im dokonca zohnal potrebný elixír, ktorý v jeden májový podvečer vypili. Teraz bolo potrebné len sa sústrediť a nájsť v sebe zviera, na ktoré sa budú meniť. Nebolo to tak, že ak sa chce stať levom, sústredí sa naňho a premení sa. To zviera sa mu muselo zjaviť samé. A keď sa tak stane, nebude problém sa doňho premeniť a zmeniť sa aj naspäť. Preto bol dôležitý ten elixír, ktorý vypili, nech to bolo čokoľvek. A platilo to aj pre Ginny. Strašne túžila byť nejakým vtákom, dravcom najlepšie. Jemu by sa to asi tiež páčilo, aj keď si vedel predstaviť, ako sa mení práve na leva. Alebo slona. Niečo veľké a silné, aj keď si z neho robila Ginny žarty, že so slonom by veľmi nenápadný asi nebol. Slona teda zavrhol. Ale ten lev alebo tiger, možno vlk? Len nie had, ako ho upozornila jeho kamarátka, ktorá vlastnila kúsok jeho duše.

Magické zviera to byť nemohlo, v opačnom prípade by chcel byť drakom. Ibaže ani Patronusy nemali byť magickými zvieratami a oni mali hneď dvoch. Čo keby sa začal meniť na pegasa? Ginevra by asi pukla od závisti. Bol by silný a ešte by aj lietal. Lupin ale vravel, že Patronusy nemajú s animágstvom nič spoločné, takže pri Harryho šťastí sa začne meniť na lúčneho koníka. Zaškľabil sa.

„Dobré ráno, zlatko, dnes si si prispal,“ usmiala sa naňho Molly, keď zišiel dole do kuchyne. Tam boli prítomní len Percy a Ginny, ktorá ho privítala sprisahaneckým mrknutím. „Sadni si, hneď ti spravím vajíčka so slaninou.“

„Včera som bol unavený,“ vysvetlil a natiahol sa za hriankou. Než budú vajíčka, natrie si aspoň hrianku, pretože jeho žalúdok po nej doslova skučal.

„To áno, včera sa šlo spať mimoriadne neskoro,“ prikývol Percy vážne. „Otec už ale vstal a šiel do práce. A mňa zabudol zobudiť,“ s výčitkou pripomenul.

„Percy,“ otočila sa k nemu Molly. „Si zo školy len jeden deň. Čo keby si s tým počkal aspoň týždeň?“

Harry pozrel na Ginny spýtavým pohľadom. Prevrátila oči a zavrtela hlavou na znamenie, nech to radšej ani nechce vedieť. Na čarovnom sporáku sa čarovne pripravovali raňajky.

„Nemôžem čakať týždeň, mama. Všetky dobré miesta sa môžu obsadiť. Nechcem robiť na nejakom podradnom mieste. Moje výsledky hovoria, že patrím na dôležité miesto...“

Harrymu to docvaklo. Percival skončil školu, spravil všetky MLOKy na vynikajúcu a chce si nájsť prácu. Nájsť si prácu. Fíha, Percy už je veľký. Takmer sa rozosmial.

„Tak čo keby si sa obliekol a šiel tam sám?“ spýtala sa ho Ginny. „Veď vieš... nie všetci oteckovia robia na ministerstve a aj tak tam ľudia chodia a pýtajú si prácu,“ nevinne zamrkala. Molly sa nadýchla, ale vzápätí vydýchla. Jej dcéra mala pravdu. Nielen Percyho tvár sčervenela. Mal aj krk červený. Harry si zahryzol do jazyka už poriadne.

„No, ehm, ehm...“ vyšlo z Percyho a zamračil sa. „Nie je to tak, že by som chcel, aby mi otec našiel prácu,“ vysvetľoval rýchlo. Ginny prikývla. No iste. „Len som chcel, aby... no...“

„Aby ťa predstavil ako svojho syna. Jasne, Percy, chápeme,“ jemne ho plesla po ramene. Percy zamyslene zmĺkol.

Pred Harryho sa zniesol tanier s jeho raňajkami. S chuťou sa do nich pustil. Ako si všimol, mal na tanieri dvojnásobné množstvo vajíčok a slaniny. Molly mala stále pocit, že je podvyživený. Včera síce tvrdila, že vyrástol o dobrých desať centimetrov, aj keď to nebola pravda, stále jej však pripadal chudý. Na to Artur povedal, že je to práve preto, lebo vyrástol o tých desať centimetrov. V istom okamihu svojho života sa však Molly rozhodla Harryho vykŕmiť a poctivo na tom pracovala. Už dávno sa zmieril s tým, že aj keby začal normálne rásť, čo už konečne aj začal, nikdy nebude taký vysoký, ako Ron. Alebo Percy. Bude skôr nižší, ako dvojčatá. Bolo mu to vlastne jedno, hoci jeho kamarátka doňho raz zavŕtala, že dievčatá majú radšej vysokých a silných chlapov, ale keďže je Harry Potter, zrejme by mohol mať o oko viac a o nohu menej, aj tak budú za ním dievčatá pišťať. Bavilo ju strieľať si z neho.

„Bola by som najradšej, keby si si ešte aspoň týždeň užil voľna,“ povedala Molly a vyčítavo pozrela na dcéru. „Keď sa raz zamestnáš, už toho voľného času nebudeš mať toľko.“

„Nie, pôjdem dnes,“ vypustil a červeň z jeho tváre len pozvoľna odchádzala. Bola to len jeho sestra. Dvojčatá by mu to povedali oveľa menej citlivejšie. „Zájdem na personálne. Myslím, že keď uvidia moje výsledky, nebudú váhať a dajú mi dôležitú prácu,“ znova si začínal byť sám sebou istý.

„Som si istá, že áno,“ usmiala sa Molly silene. Ďalšie dieťa sa chystá postaviť na vlastné nohy.

„Budeme ti držať palce,“ povedala Ginny vážne. Podozrievavo sa na ňu pozrel. „No vážne, čím skôr si nájdeš prácu, tým skôr ťa bude doma menej,“ zaškľabila sa naňho.

„Ginevra!“ skríkla po nej Molly.

„Si rovnaká, ako oni dvaja,“ prskol po nej Percy a naduto odkráčal z kuchyne.

„Prehnala si to,“ mračila sa na ňu matka. Tvárila sa nevinne. „Nemusíš byť naňho protivná aj ty. Stačí, že sú tvoji bratia...“

„Mama, on je protivný stále. Len mu pripomínam, aké to je...“

„To ťa ale neospravedlňuje,“ neprestávala sa mračiť.

„Kde sú hodiny?“ spýtal sa Harry, aby odvrátil pozornosť. Sám mal dosť starostí s tým, aby sa nerozosmial, ale to by nahnevalo Molly ešte viac. Stálo to ale za to. Percy bol vážne niekedy neznesiteľný, skôr často než niekedy a podľa jeho názoru dostal len to, čo si zaslúžil. Harry si včera nevšimol, že hodiny chýbajú, pretože boli v obývačke, dnes mu to ale udrelo do očí.

„Hodiny...“ hlesla Molly a pozrela na prázdne miesto nad krbom. „Otec ich vzal do opravy. Ešte pred dvoma týždňami. Tvoju ručičku sme museli dať preč, aby sa nevedelo, že tu bývaš.“

„A čo je s nimi?“ vyzvedala aj Ginny vďačná za zmenu témy. Na rozdiel od svojich bratov si z Percyho zvykla strieľať, keď nebola matka nablízku. Dnes sa ale odolať nedalo.

„No... zdali sa mi pokazené,“ zamyslene sa zamračila. „Pred niekoľkými týždňami ukazovali smrteľné nebezpečenstvo. U Rona a Harryho. Keď som sa už rozhodla, že zájdem krbom na Rokfort, ukazovali, že ste v Rokforte. Potom sa Harryho ručička vrátila na smrteľné nebezpečenstvo, to už som brala do rúk letaxový prášok... a znova sa vrátila do normálnej polohy,“ prezradila a uprene pozrela na Harryho. „Čo sa dialo?“

„Netuším,“ odvetil tak prekvapene, že sa pristihol pri myšlienke, že skutočne netuší. „Neviem, nič nám nehrozilo,“ uprene sa na ňu díval. Prikývla.

„Vravela som Arturovi, nech ich dá skontrolovať. Nemôžeme mať doma hodiny, ktoré si ukazujú, čo chcú,“ povzdychla a postavila sa. Začula zvuky z poschodia, čiže bude potrebné hodiť na panvicu ďalšie vajcia a ďalšiu slaninu.

Harry si vymenil pohľad s Ginny. Bolo jasné, čo sa nebohým hodinám stalo. Boli v poriadku. Bol tam vlkolak a na moment boli v smrteľnom nebezpečenstve. A potom úradovali dementori.

„A Ginnina ručička bola v poriadku?“ spýtal sa a vzápätí sykol. Jeho kamarátka ho kopla pod stolom.

„Áno, tá bola v poriadku. Prečo? Niečo sa stalo?“

„Ale nie, mami, Harry tým chce len povedať, že sa mohli zblázniť všetky ručičky...“

„Uhm, to mohli,“ prikývla a venovala sa raňajkám.

„Za čo?“ šepol na ňu ublížene.

„Zbytočne na nič neupozorňujeme,“ odšepla a vyplazila jazyk.

Do kuchyne sa dovliekli dvojčatá a nasledoval Ron. Harry mal svoje raňajky zjedené, ale ešte sa natiahol za kotlíkovým koláčom. A Ginny sedela pri stole už len preto, aby si vypočula následné inštrukcie. Všetci si mali povybaľovať kufre, kufor vyčistiť a odniesť špinavé veci do práčovne. Samozrejme si mali upratať izbu. A nasledoval ďalší zoznam prác, ktoré bolo potrebné vykonať. Počnúc kosením trávy a odtrpaslíkovaním záhrady, cez opravu kurína a plota, ktorý trpaslíci zničili, až po vyplienenie záhrady. Molly využívala len časť svojej záhrady a rozhodla sa, že pestovanie rozšíri. A bolo potrebné tiež zájsť do sadu a pozbierať ovocie.

„Beriem si na starosť záhradu,“ ozvala sa Ginny. „Vy by ste to tam zničili.“

„Dobre, zlatko...“

„My s Harrym plot a kurník!“ zabral im robotu Ron.

„My sme chceli plot a kurín,“ nepozdávalo sa Fredovi.

„Nie, vy ste nechceli nič,“ upozornila ich Ginny.

„To je pravda, ale keď už, tak radšej kurín a plot, než celé leto dohliadať na trávnik,“ zašomral George. Ron sa naňho škľabil.

„Ron sa ozval prvý,“ rozhodla Molly. „On s Harrym sa postarajú o plot a kurín a potom pôjdu zbierať ovocie. Vy dvaja sa budete celé leto starať o to, aby bol trávnik v poriadku. A záhrada bez trpaslíkov. Nedovolíte, aby útočili na vašu sestru, keď bude v záhrade, nemám pravdu?“ usmiala sa na nich spokojne Molly. Tí dvaja nadšene veru nevyzerali.

„Ale celé leto?“

„Iste, celé leto sa budete starať o to, aby bola tráva v poriadku. Ona totiž zvykne rásť, viete?“ Molly na nich významne pozrela. Pripomenula im ich vlastné slová z minulého roka. Harry sa zachechtal.

„Svoju frustráciu si potom môžete vybiť na trpaslíkoch,“ povzbudil ich Ron a spokojne sa pustil do svojho preplneného taniera.

„Veď my ti to pripomenieme, bratku,“ sľúbili pomstychtivo. „A tebe tiež, takmerbratku,“ pozreli na Harryho, ktorý sa ceril.

„Keď si svoje práce splníte, môžete mať potom voľnú zábavu,“ Molly sa už šuchtala v kuchyni. O malú chvíľu začne pripravovať obed. Harry si uvedomil, že je vlastne v jednom kole. Od raňajok, cez obedy, až po večere. Keď sú oni na Rokforte, má voľnejší program. A pritom mal pocit, že ten zhon miluje, pretože má deti doma. Usmial sa.

„Ja teda odchádzam,“ do kuchyne vstúpil Percy v nažehlenom habite, perfektne učesanými vlasmi a štyrmi starostlivo zvinutými pergamenmi.

„Kamže, Percival?“ spýtal sa Fred.

„Vyhnúť sa práci?“ pridal sa George.

„Nájsť si prácu,“ opravil ich a našuchoril sa. „Som kvalifikovaný čarodejník, ak ste na to náhodou zabudli.“

„Kvalifikovaný na žranie nervov,“ prikývol Fred.

„Ale radšej iným, ako nám,“ doplnil ho významne George. Percy už znova červenel.

„A dosť!“ Molly tresla hrncom. V kuchyni bolo v momente ticho. „Ešte jedna nemiestna poznámka a ten trávnik pôjdete kosiť aj k Lovegoodovým a Fawcettovcom,“ vrčala po nich. „A tiež plieť záhradu,“ pozrela na Ginny a chytila Percyho pod pažu, aby ho šla odprevadiť k premiestňovaciemu územiu.

„Kto sú Fawcettovci?“ spýtal sa Harry.

„Ďalšia čarodejnícka rodina tu vo Vydráku,“ prezradil Ron. „Majú trikrát tak veľký pozemok ako my,“ zaškľabil sa na dvojčatá. „Dosť drsná vyhrážka od matky,“ ocenil.

„Stavíme galeón na to, že prácu nenájde,“ zachichotal sa George.

„Ja stavím galeón, že ak aj nájde, do týždňa ho vyrazia,“ pridal sa Ron. „Harry, požičiaš mi galeón?“

„Jasne, a ja zasa galeón, že si prácu nájde, nevyrazia ho, ale bude ešte protivnejší,“ uškrnul sa.

„Berieme!“ súhlasili dvojčatá.

„V tom prípade držím palce Harrymu. Percival nebude doma,“ ozvala sa Ginny. „Rozhodne však nechcem plieť záhrady polovici Anglicka, takže ja doňho už rýpať nebudem. A ak môžem poprosiť... tie smradľavé handry si aspoň roztrieďte, než mi ich prinesiete do práčovne. Nepotrebujem zvracať,“ zaškľabila sa a odkráčala do svojej izby.

------

                „Ty jediný si si roztriedil ponožky,“ pochválila ho Ginny, keď sa večer stretli u nej v izbe tak, ako sa stretali celé minulé leto. Alebo sa možno posťažovala na ostatných bratov.

                „Som vzorný,“ prikývol. Sedeli na zemi a ona sa oňho opierala. Na leto sa tešil. Nepotrebovali sa stretávať tajne ako v škole, pretože do neskorej noci v klubovni vždy niekto bol a v priebehu dní mali málo príležitostí. Teraz  stačilo im raz za dva dni sa stretnúť u nej v izbe, pretože sa jej protivilo chodiť do chlapčenskej, aj keď musela uznať, že Harry tam mal oveľa menší neporiadok a smrad, ako jej bratia.

                „Myslím, že to pôsobí ten kúsok zo mňa v tebe,“ uškrnula sa.

                „Vďaka za ten kúsok,“ zaškľabil sa. „Radšej kúsok poriadkumilovnosti ako protivnosti,“ natiahol s úmyslom zavŕtať. A podarilo sa. Odmenila ho štuchancom do rebier. „Au,“ zamrnčal.

                „Čo budeme robiť s tým animágstvom?“ spýtala sa po chvíli. „Rozhodne chcem pokračovať.“

                „Jasne, ja tiež. Sirius vravel, že keď sa nám odhalí zviera, že sa doňho premeníme a premeníme sa aj naspäť úplne bez problémov. Vďaka elixíru.“

                „To viem, ibaže ide o to, že sa mi páčilo, keď sme za ním chodili len my dvaja, chápeš? A tu sa to nedá.“

                „Uhm,“ prikývol. Rozumel jej. Tiež mal rád tie chvíle, ktoré trávili spolu so Siriusom. „Dalo by sa, keby sme povedali Ronovi pravdu, a to nechceme, takže sa budeme musieť o to pokúšať každý sám,“ povedal. „Jedine, že by sme sa mu zverili...“

                „Nie, to nie,“ stiahla obočie. „Stačí, že nás odhalila Hermiona. On by to zrejme... nezobral tak pokojne.“

                „Hermiona to nezobrala pokojne,“ upozornil.

                „Hermiona to aspoň neprezradí,“ vypustila a napriamila sa. Jeho ruka skĺzla po jej chrbte, keď sa k nemu otočila. „Okamžite by s tým utekal za rodičmi, vieš? Aj keby sme mu povedali, čo hovoril Dumbledore. Nenechal by si vysvetliť, že sme smrteľne neochoreli,“ zaškľabila sa. „S jeho malou sestričkou sa stalo niečo podivné a on by cítil potrebu to vykvákať,“ ironicky natiahla. „Možno, keby to bol Charlie alebo Bill. Ale nie Ron.“

                „Asi hej,“ súhlasil. Poznal svojho kamaráta a toto bolo niečo, s čím by sa asi nedokázal vyrovnať alebo by to odmietal pochopiť. Aby mala jeho sestra v sebe kúsok niekoho či niečoho, aj keď to bol len Harry. „S Hermionou sme mu nahovorili, že si bola s nami, aby si strážila hipogrifa. O Patronusoch nevie. Navrhla to Hermiona,“ pozrel na Ginny. Prikývla.

                „Ja viem, tak trocha sme to prebrali a zhodli sme sa, že pokým Ron nebude starší a dospelejší, múdrosť asi čakať nemôžeme nikdy, tak mu to nemôžeme prezradiť. A to nevie Hermiona všetko,“ dodala.

                „Dobre,“ kladne ohodnotil ich riešenie. „Takže budeme mlčať, budeme sa ďalej tajne stretávať a skúšať animága budeme každý sám. Nič iné nám neostáva. Akurát som premýšľal... to, o čom som sa naposledy rozprával s Lupinom, keď hovoril, že sami Patronusa nevyčaríme, možno to platí aj o animágstve,“ nadhodil a pozrel jej do tváre. Zamračila sa.

                „To mi nenapadlo,“ hlesla potichu. Na moment boli obaja ticho. „Skús mu napísať,“ pokračovala. „Spýtaj sa ho, aký ma na to názor. Asi je rozdiel medzi Patronusom a animágom, nie? Je to úplne iná mágia.“

                „Možno áno,“ privolil. Niečo na tom bolo. Premeniť sa na zviera a vyčariť Patronusa boli dve rozdielne veci. „Napíšem mu,“ usmial sa veselšie.

                „Musí to tak byť,“ húdla si ďalej svoje. „Chcem byť vtákom a nechcem, aby si bol stále pri mne, keď si budem chcieť zalietať,“ vypustila a pozrela naňho. Zamyslene sa uškŕňal. „A budeme musieť niečo vymyslieť, ako sa stretávať. Lucy začala byť všímavá. Môže sa stať, že jej to dôjde rovnako ako Hermione. Aj keď, s tebou si to asi nespojí. Ale aj ostatní si môžu niečo všimnúť...“

                „Na čo myslíš?“ spýtal sa zvedavo. Po pravde, na vymýšľanie plánov tu bola ona.

                „Čo ja viem? Buď nájdeme nejaké riešenie, ako sa stretávať na Rokforte, aby sme sa vyhli podozreniu, alebo riskovať, že sa tomu podozreniu nevyhneme, alebo predstierať, že spolu chodíme,“ zaškľabila sa. Rýchlo na ňu pozrel. Vyzerala, že bude zvracať. Zamračil sa. Jej oči našli jeho tvár a zasmiala sa. „Nejde o to, že by som si nevedela predstaviť čas trávený s tebou... veď to aj robíme, nie? Teda, bez všetkých tých ostatných vecí. Ale keby sme to predstierali, zahatali by sme si možnosť k ozajstným rande.“

                „Aha, hm, to áno,“ prikývol. „Niečo vymyslíme,“ stiahol zamyslene obočie. „Prípadne budeme improvizovať, než niečo vymyslíme,“ pozrel na ňu. Neprestávala sa škľabiť. „Čo zase?“

                „Mal by si začať chodiť so slečnou Changovou. Naše prípadné úniky by už nikoho nezaujímali,“ uškrnula sa.

                „Slečna Changová sotva vie, že existujem,“ povzdychol. „A čo ty? Ty by si mohla s niekým začať chodiť.“

                „Ja som ešte malá,“ nevinne natiahla.

                „Pch, zrazu,“ zavrtel hlavou. „Skôr budeš s niekým chodiť než ja.“

                „Skôr bude s niekým chodiť ktokoľvek, než ty, Harry. Mal by si začať trocha žiť. Bola by som rada, keby ti ten kúsok vo mne dal chuť do života,“ zamračila sa. Ublížene zagánil. „Nezazeraj. Je to pravda. Opomenúc skutočnosť, že sa ti každý rok niečo udeje, aj keby sa ti nič neudialo, si v tejto oblasti absolútny... mamľas. Mal by si si trocha rozšíriť obzor. Ja viem, že Hermiona s Ronom sú skvelí kamaráti, to im nikto neberie, ale prečo nepestuješ vzťahy aj s niekým iným?“ nadvihla obočie. Neprestával ju študovať.

                „Bavím sa predsa s tebou... au!“ Asi to nebola správna odpoveď.

                „Vieš, ako to myslím,“ vrkla po ňom. Zamračil sa.

                „Ale ja mám kamarátov. Nevilla, Seamusa, Deana...“

                „To sú spolužiaci a to je rozdiel, vieš?“ rýpla. „Myslím niekoho, s kým by si šiel do Rokville, napríklad. Alebo s kým by si si sadol a spravil úlohy, ak to niekedy plánuješ spraviť. Alebo sa len tak porozprával o ničom... Nikdy s nikým nezačneš chodiť, alebo sa len kamarátiť, keď budeš stále s Hermionou a Ronom. Cha! Alebo začni chodiť s Hermionou. To by si mal dva v jednom. Aj kamarátku, aj dievča. A vezmite aj Rona...“

                „Ginny, prestaň si zo mňa strieľať,“ zamračene ju prerušil. Nehneval sa. Myslela to dobre. Už to preberali. „Vieš dobre, že každý iný by sa so mnou bavil len preto, lebo som Harry Potter.“

                „Len si toľko nenamýšľaj. Luna, Lucy, dokonca aj Colin na to zvysoka kašľú. A Colin dostal upozornenie, aby na to kašľal aj jeho brat.“

                „Jeho brat?“ spýtal sa.

                „Áno, začne chodiť na Rokfort od septembra.“

                „No Merlin pri mne stoj,“ zaškľabil sa. Veľmi dobre si pamätal, ako ho stíhal Colin. Potom mu Ginny vyčistila žalúdok, Colinovi samozrejme, a chlapec sa upokojil. Už naňho nečumí, nepokrikuje, nefotí, len ho priateľsky pozdraví a to je všetko.

                „Nevravím, že to máš jednoduché, keď si slávny. Našiel si si dvoch kamarátov, ktorý ťa berú takého, aký si. A uspokojil si sa s tým. Nehľadáš ďalšie možnosti, neskúšaš, či by si mohol mať ešte viac kamarátov, nehovoriac o dievčati a neprerušuj ma! Ak mi ešte raz budeš tvrdiť, že na to nemáš čas, tak ťa prekľajem,“ sľúbila nebezpečne. „Pozri na Hermionu. Nemyslíš, že by si zaslúžila nejakú kamarátku? Nemôže jej z vás dvoch už preskočiť? Iste, Lavender a Parvati sú troška mimo jej ligu, ale ja mám v pláne ju zoznámiť s Lucy a vytiahnuť ju hocikam, aby začala konečne žiť. A vy dvaja by ste to mali spraviť tiež. Vezmite medzi seba Nevilla, napríklad. Alebo ťa strčím s Colinom a Stevom do jednej miestnosti, aby si zistil, o čom sa majú baviť chalani v tvojom veku. A to sú o rok mladší. A potom, keď vás nikto nebude brať ako nerozlučnú trojku, nikomu nebude divné, keď zmizneš na hodinu niekde preč, pretože si bude myslieť, že si s niekým, kýmkoľvek a my sa budeme môcť stretnúť. Ale keď ste stále spolu a jeden zmizne, vyvolá to zvedavosť, vieš?“

                „Aha, takže o toto ide? Vymyslela si nám plán?“ povytiahol obočie.

                „Nie, nejde o to. Ide o pokoj mojej duše v tvojom tele, Harry,“ povzdychla s prevrátením oči a znova sa oňho oprela. Automaticky ju objal.

                „Myslíš, že Hermiona z nás zcvokne?“ zvedavo sa pýtal.

                „Neviem. Asi nie. Ona je presne taká istá, ako ty. Vaše kamarátstvo jej vyhovuje, je s ním spokojná. Ibaže ona si myslí, že by si iných kamarátov nenašla. Ty sa bojíš si nových kamarátov hľadať. Čo teraz vyslovím zrejme v živote nezopakujem... ale vo vašom zvláštnom vzťahu je v tomto smere najnormálnejší Ron,“ zaškľabila sa.

                „Hermiona by potrebovala kamarátku,“ prikývol po chvíli. Prevrátila oči. Dobré ráno, milý Harry. „A nepokazíš nám ju?“ uchechtol sa. Ten večer ho strčila do rebier už tretí raz.

------

                Prázdninové dni ubiehali na Harryho vkus príliš rýchlo. Spolu s Ronom opravili kurín a plot bleskovou rýchlosťou. Hnala ich vidina následného sladkého ničnerobenia, hoci to až taká pravda nebola. Molly stále našla nejakú prácu, ktorou im osviežila prázdninové dni. Harry sa nesťažoval ani náhodou.

                Napísal Lupinovi list a poslal ho po Hedvige. Bol si istý, že ho sova nájde, hoci sám nevedel, kde Lupin býva. Zabudol sa na to spýtať a mrzelo ho to. Mohol pri ich rozhovore spomenúť, že mu napíše. Mohol mu tým dať na vedomie, že naňho skutočne nechce zabudnúť. Ale tak nejak tušil, že Lupin to vie.

                Animágstvo skúšal, ale len večer pred spaním, prípadne ráno. Nebolo by múdre, keby sa pri vylihovaní v tráve náhle vedľa Rona zjavil krokodíl alebo čokoľvek iné. Zrejme ten lúčny koník. Jeho zviera sa mu však stále neukázalo a Ginny na tom bola rovnako. Ťažkú hlavu si s tým však nerobili. Siriusovi a jeho priateľom trvalo dlho, kým prišli na spôsob, a keď mali elixír, tiež nešlo všetko zo dňa na deň.

                Do Brlohu sa vrátili aj hodiny. Hodinár na nich nenašiel žiadnu chybu, netušil, čo sa na nich mohlo pokaziť, napriek tomu skontroloval všetky kúzla, ktorými boli hodiny ošetrené a nainštaloval nové. Dá sa povedať, že hodiny aktualizoval. V Brlohu na ne vrátili Harryho ručičku.

                Sovička, ktorú venoval Sirius Ronovi (Molly povedali, že ju našli pod sovincom, a keďže sa majiteľ neohlásil, Ron si ju nechal a sovička k nemu hneď priľnula), sa musela z obývačky vysťahovať, pretože robila taký krik, že nerozčuľovala len Elvíru a Hestiu, Percyho sovu, ale aj samotnú Molly. Zistili, že tento druh sovy sa volá kuvičok vrabčí a Ginny ju chcela pomenovať Kuvik. Harry uprosil Rona, aby sove také hlúpe meno nedával, keďže bol majiteľ a bolo jeho právo vybrať meno. Ron sa zamyslel. Napokon pomenoval sovičku Joey, po Joey Jenkinsovi, aktuálnom odrážačovi Kudleyovských kanónov. Odvtedy vystrájal Joey v Ronovej izbe.

                Percy chodil každý deň na personálne oddelenie pýtať sa, či sa neuvoľnilo miesto a na piaty raz mu povedali, že sa predsa len jedno miesto uvoľnilo a on sa zamestnal ako osobný asistent vedúceho Oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce, Bartyho Croucha. Samozrejme sa zaňho prihovoril Artur, ale to ostalo tajomstvom.

                A tajomnými začali byť aj dvojčatá. Trávnik bol upravený, záhrada prázdna, aspoň do doby, než sa trpaslíci znova vrátia. Oni sa neustále zatvárali v izbe a odmietali hrať dokonca aj metlobal. A tiež sa odmietali zveriť so svojou činnosťou.

------

                „Kto ti píše?“ spýtal sa Ron, keď do Harryho izby priletela Hedviga s listom na nohe a veselo sa zdravila so svojím pánom. Mala to ťažké, ale napokon Lupina našla. A on mu odpísal.

                „Len profesor Lupin,“ prezradil Harry a skontroloval, či má Hedviga čerstvú vodu. A prisypal jej nejaké sovie sušienky naviac. Zaslúžila si ich. Určite si ulovila nejakú myš, dokázala sa o seba postarať, ale sovie sušienky mala veľmi rada.

                „Ty si píšeš s učiteľom?“ prekvapene vydýchol Ron. Harry naňho pozrel. Mykol plecami.

                „Bol priateľom mojich rodičov. Prišlo mi normálne napísať mu.“

                „Aha, jasne,“ prikývol Ron zarazene. „A čo ti píše?“ vyzvedal.

                „Ale len tak,“ mávol rukou. Ron naňho skúmavo pozrel. „To vieš... asi o rodičoch a tak,“ vykrúcal sa. Nepovedali Ronovi pravdu o Patronusoch. Povedali mu, že k Lupinovi chodil a učil sa. A pri jazere vyčaril Patronusa nejasného tvaru, ktorý dementorov odohnal. Vzhľadom k tomu, že Ron nemal ani tušenia, čo je to za kúzlo, respektíve aké je vlastne ťažké, tak len prikývol a povedal Harrymu, že odviedol dobrú prácu a bolo vybavené.

                „Aha, jasne,“ prikývol Ron znova. Bolo to chúlostivé, to pochopil aj on.

                „Nevadilo by ti...“

                „Nie, prečítaj si ho,“ usmial sa jeho kamarát. „Prečo ja nemôžem mať normálnu sovu?“ zaskučal a díval sa, ako Hedviga distingvovane pije vodu a vyjedá sušienky. Jeho Joey by sa zrejme sušienkou udávil.

                Harry si otvoril list v ktorom Lupin písal, že je rád, že sa mu ozval. Je šťastný, že spokojne prežíva prázdniny. Na jeho otázku odpovedal, že animágstvo a  zaklínadlo Patronus sú dve rozdielne veci a nehrozí, že by s Ginny nutne potrebovali byť spolu, aby sa zmenili na zvieratá. Upokojil ho. Stať sa animágom je síce zložité, ale po vypití elixíru ide len o silu vôle nájsť svoje zviera a potom je to automatické. Je to úplne odlišná mágia. Harry sa potešil.

Odpíše Lupinovi čoskoro. Najskôr chcel Hedvigu poprosiť, aby skúsila nájsť Siriusa, keď si oddýchne. Aj krstného otca musí informovať, ako sa mu darí. Spomenul si na poznámku v jeho liste, kde písal o tom, že on si nájde spôsob, ako sa k Harrymu dostať. Pristihol sa pri tom, že si občas obzerá pozemky a dúfa, že sa Sirius zjaví. Bolo to ale nemysliteľné. Pozemky začaroval sám Dumbledore, takže tu sa Sirius neobjaví. A on by s ním potreboval hovoriť, aby mu prezradil všetko.

                „V pohode?“ spýtal sa Ron. Zdalo sa mu, že jeho kamarát mlčí už pridlho a pritom pozerá do steny zjavne duchom neprítomný.

                „Áno,“ usmial sa. „Len som si tak predstavoval, aké to mohlo vtedy byť na Rokforte, keď tam chodil môj otec.“

                „A Námesačník a Tichošľap,“ uškrnul sa Ron. „Super. Myslím, že keby Fred s Georgeom vedeli, kto boli tí páni, že by pukli od závisti,“ zasmial sa. „Vymyslieť takú mapu...“

                „Nemôžu to vedieť,“ upozornil Harry. Možno by si to zaslúžili, keď rozlúštili, ako sa má s mapou zaobchádzať, ale vyvolalo by to ďalšie a ďalšie otázky a oni by museli s pravdou von.

                „Viem, nie som včerajší. Bola by to ale výzva, chápeš? Oni vymysleli mapu. A moji bratia vymýšľajú len sprostosti.“

                „Nemyslím, že by vymýšľali sprostosti, Ron. To, že nám to nechcú prezradiť ešte neznamená, že nemôžu vymýšľať nejaké...“ zamračil sa. Ron sa škľabil. „No dobre, zrejme to nebude nič užitočné,“ uškrnul sa aj on.

Bolo to tak. Z ich izby sa čoraz častejšie ozývali výbuchy, objavovali sa len na jedlo a ráno, aby skontrolovali trávnik a trpaslíkov a potom sa zamykali v izbe. Na otázku, čo tam stvárajú mamke odvetili, že sa doučujú. Čomu Molly chcela strašne uveriť a dúfala, že prednášku o dôležitosti VČÚ a MLOKov spolu s jej krikom o tom, ako ju sklamali, si hádam zoberú trocha k srdcu a budú zodpovednejší. A Harrymu s Ronom rovno povedali, aby sa starali sami o seba a nestrkali nosy do ich vecí.

„Veľmi si želám, aby sa otcovi podarilo získať lístky na ten metlobal,“ ozval sa Ron, keď o niečo neskôr ležali v tráve vedľa jazera. Spolu s Ginny. Hoci to pred rokom hlavne Ron bral ako príkaz, teraz to už bral ako samozrejmosť, že bola pri nich dosť často. Mollyin pôvodný zámer bol ten, aby svoju dcéru trocha viac začlenila do kolektívu, pretože mala pocit, že jej dcéru ostatní zanedbávali a preto sa dostala pod vplyv denníka, čo bola trocha aj pravda. A Harrymu to rozhodne neprekážalo.

„Určite by to mohol byť zážitok života,“ usmialo sa dievča zasnene. „Vidieť v akcii Moranovú. A Mulletovú. A Troya!“

„To je kto?“ spýtal sa Harry, ktorý si ako zážitok svojho života predstavoval dožiť ho aspoň do stovky. Pri jeho šťastí z neho bude lúčny koník, ktorého niekto zašliapne. Zachichotal sa. Ginny naňho odsudzujúco pozrela.

„Írski triafači, Harry,“ zamračila sa. „Človek by si myslel, že máš väčší prehľad,“ zaškľabila sa.

„Jeho prehľad končí pred bránami Rokfortu,“ Ron si zobral kus trávy a strčil si ho do úst. „Doma je časopis už týždeň. Píše sa tam o tom zápase. Ale ja chcem vidieť hlavne Kruma.“

„Ehm...“

„Bulharskí stíhač, Harry,“ Ginevra už zavrtela hlavou. Ten chlapec vôbec nič nevie. Časopis sa v obývačke prevaľuje už týždeň a on naňho ešte nesiahol.

„Supermegatalent, má len osemnásť, vlastne ešte chodí do školy a už reprezentuje,“ Ron sa nadvihol na rukách.

„Aha, ja si to prečítam. A kde sa to bude konať?“

A oni mu s nadšením začali rozprávať o tom, čo sa dočítali. A on rozmýšľal, prečo si o tom ešte neprečítal, keď ten časopis je doma už týždeň. Z jednoduchého dôvodu. Okrem listov si sľúbil, že sa čítaniu cez prázdniny bude vyhýbať. Znova sa uškrnul.

Z domu sa ozval Mollyin krik. Nerozumeli, čo ju rozčúlilo tentoraz, ale keď zaregistrovali meno Joey, Ron spozornel.

„Čo zase ten prekliaty vták vyviedol?“ zaprskal a postavil sa, aby si šiel zachrániť zvieratko. Zrejme pred sebou samým, pretože Joey občas vyzeral, že je schopný sa zahrdúsiť len tak, pri lete. Harry sa za ním díval.

„Sirius mohol vybrať lepšiu sovu,“ nadhodil a zdvihol sa na rukách, aby dovidel do domu.

„Sirius bol určite rád, že sa vôbec k nejakej sove dostal,“ zamrmlala s privretými očami. Ta malá prachovka ju nezaujímala a keď jej odmietli dať meno Kuvik, absolútne o ňu stratila záujem.

„To je vlastne pravda,“ prikývol a pozrel sa na ňu.

Ležala v tráve na chrbte, v šortkách a tielku. Chceli ísť do plaviek, ale dve noci predtým pršalo a jazierko bolo studené. A oni nikoho nepožiadali, aby im ho trocha zohrial, čo už oľutovali a sľúbili si, že keď bude aj zajtra studené, prehovoria mamku, aby naňho vrhla pár kúziel.  

To, že začali dospievať, to o sebe vedeli. Stalo sa im to zároveň. Aj prvé masturbácie zažili vlastne súčasne. A niekoľko ďalších taktiež. Cítil, kedy dostala menštruáciu, odkladal jej celý mesiac čokoládu, aby ju mohla zjesť, hoci nechápal, prečo má chuť práve na čokoládu. Všimol si na sebe, že začal viac chlpatieť. Aspoň na nohách a rukách a v rozkroku. Za dva týždne dostane zrejme od Artura múdru weasleyovskú knihu, ktorá by mu to mala všetko vysvetliť. Aj tak to už viac menej spravil Ron a Ginny. A tiež niečo málo vedel aj sám.

Ibaže to všetko bolo viditeľnejšie a reálnejšie až teraz, keď sa na ňu díval.

„Ty, Ginny,“ oslovil ju. Pootvorila jedno oko, aby sa naňho pozrela. „Rastú ti prsia...“

 

TOPlist