Fénixov rád 2.

                Albus Dumbledore mávol prútikom a nechal zmiznúť ako poháre, tak aj čašu s medovinou. Pri následnom rozhovore rozhodne potrebné nebudú. Amélia sa už v tejto chvíli odmiestňovala od Škriekajúcej búdy preč a jeho zaplavil pocit spokojnosti. Toto dopadlo dobre. Či to bude dobre aj pokračovať, to sa uvidí.

                „Nemali by ste sa najesť?“ natiahol Phineas starostlivo si ho obzerajúc. „Vyzeráte hladne,“ vrkol. Albus sa zasmial.

                „To je staroba, Phineas. A nie hlad. Informovali ste Hlavný štáb s výsledkami rokovania?“

                „Samozrejme. Môj prapravnuk sa urýchleniu procesu potešil. Ostatné ho potešilo už menej...“

                „Áno, to budeme musieť ešte premyslieť. Každopádne by som vás chcel poprosiť, aby ste pri nasledujúcom rokovaní predstierali spánok. Nepotrebujeme zbytočne upozorňovať,“ vyzval obrazy. A všetky súhlasili s frflaním, že nie sú hlúpi. „Ďakujem...“

                Stíchol, keď sa v krbe zjavili plamene. Do pracovne mu vpadol Harry a celkom ten vpád ustál.

                „Dobrý deň, pán profesor,“ pozdravil. Dumbledore sa mierne pousmial.

                „Dobrý, Harry. Ideš presne,“ pozrel na hodinky. „Poď, posaď sa. Najskôr sa rýchlo porozprávame. Po našej následnej akcii budem mať ešte veľa práce,“ usmial sa ešte viac a díval sa, ako si Harry sadol. Potom sa zadíval na obrázok na jeho tričku. „Aké máš prázdniny, Harry?“

                „No, ehm...“ mierne sa zarazil. Na to, že sa profesor ponáhľal, vybral veľmi nezaujímavú tému. „Prázdniny zatiaľ trvajú len tretí deň... ešte ich mám také, normálne,“ vyšlo z neho. „No ale...“

                „Rád by si vedel, ako sa vyvíjajú tie veci, o ktorých ste diskutovali so slečnou Weasleyovou a Siriusom pred pár dňami,“ prikývol a postavil sa, aby podišiel k oknu.

                A mal pravdu. Harry a Ginny už tretí deň čakali, že za nimi príde Sirius a niečo povie. Neukázal sa. Videl ho len pred dvoma minútami a to len letmo. Molly ho pustila ku krbu tesne pred treťou a keď mal dodržať čas stretnutia s profesorom, nemohol sa zdržovať na Grimmauldovom námestí. Na ktorom ešte nikto z nich nebol, zato Molly tam chodila denne.

                „Áno, radi by sme vedeli, čo sa bude diať. A vlastne aj... čo sa deje. Vo všeobecnosti. Prečo tá spomienka? A tak...“ nesmelo vypustil. Nečakal ale, že by sa mu Albus rozhodol zverovať.

                „Chápem,“ Albus sa zadíval na hladinu jazera a mierne sa zamračil. „Videl som plány, ktoré spracoval Sirius. Videl som aj plán, podľa ktorého vás chce viesť Nymphadora,“ pousmial sa a obrátil sa k nemu, aby naňho krátko pohliadol. „Sám som vypracoval jeden návrh. Po pravde mal za vami Sirius zájsť zajtra, ibaže... práve pred pár chvíľami som sa dozvedel, že sa minister zrejme rozhodol začať úzku spoluprácu s Percivalom,“ sadol si na stoličku. „Sirius je už o tom informovaný a plány sa budú musieť trocha pozmeniť...“

                „Sirius sa s nami chcel stretávať v Brlohu, ale vzhľadom k tomu, že minister momentálne nepatrí do okruhu našich fanúšikov, Percy by nás mohol vidieť a bonzovať?“ vyletelo z neho. Dumbledore sa potichu zachichotal.

                „Tak nejako,“ privolil. „Percymu som pred dvoma týždňami upravil pamäť. S Mollyným súhlasom, samozrejme. Nedalo sa vymazať mu z hlavy, že u nich žiješ, na to by bol ten zásah priveľmi rozsiahly. A našťastie sa Percy zdržiaval v práci veľmi často. Napriek tomu niekoľkokrát videl Siriusa a nepotrebujeme, aby sa táto informácia dostala do ministrových uší. A to aj v prípade, keď bude Sirius oslobodený...“

                „Sirius už do Brlohu nepríde,“ pochopil.

                „Nie, to netvrdím. Koniec koncov je to tvoj krstný otec a keď budete spolu žiť, rozhodne sa môžete navštevovať s Weasleyovcami. Nechcem, aby minister vedel, že k nim chodil už v dobe, kedy bol utečencom, rozumieš? Skomplikovalo by to Arturovi život. O toto je už postarané. Len tie vaše tréningy, ktoré mali prebiehať v Brlohu... budú musieť prebiehať ešte tajnejšie a práve to musíme doriešiť. Chápeš?“ pozrel sa naňho

                „Jasne,“ napoly prikývol a napoly mykol plecami. Čo mu iné ostávalo? „A tá spomienka? Nie, že by som po nej túžil, ale prišli ste a požiadali ma o ňu a...“ zavrtel hlavou.

                „Cítiš sa ako nahý?“ spýtal sa zvedavo.

                „Ani nie, vlastne ani neviem, či ju chcem naspäť... hoci ste mi to vysvetľovali a vrátite mi ju. Ale... pomohla?“ pozrel na Dumbledora, ktorý však pozeral na Félixa.

                „Veľmi pomohla,“ usmial sa. „Sirius ti to prezradí aj sám, ale vďaka nej bude do dvoch týždňov proces s Petrom a Siriusa oslobodia...“

                „Skvelé!“ vyhŕkol nadšene a po prvý raz po takmer dvoch rokoch sa díval na svojho poručníka, ktorý však stále skúmal Félixa a mal chuť ho objať. Hoci nikdy túto chuť nemal. Teraz by ho pokojne objal. Nerád si taký pocit pripúšťal, ale prišlo mu to, akoby Dumbledore konečne spravil niečo užitočné.

                „Som rád, že máš radosť,“ Albus sa naňho krátko pozrel. „A teraz, prečo som ťa zavolal? Pri nasledujúcom jednaní budeš nápomocný aj ty,“ povytiahol obočie dívajúc sa mu do očí. Opatrnejšie, než v minulosti. Tentoraz ho svojím pohľadom neskenoval a Harrymu to rozhodne nevadilo.

                „Ako by som mohol byť nápomocný pri jednaní s Ritou Skeeterovou?“ zavrtel hlavou a vytiahol zatemnený pohár, aby ho položil na stôl. Nemali možnosť odovzdať ho Siriusovi, pretože sa s ním ešte nestretli.

                „Veľmi, dovolím si predpokladať. Zabudneme na skutočnosť, že sa celý rok veľmi snažila znepríjemniť ti život a aj sa jej to darilo... nemysli si, že som ťa nesledoval. Viem, že spôsobila tvoj rozchod so slečnou Čangovou a ty by si ju zrejme najradšej roztrhol ako žabu...“

                „To asi fakt,“ privolil. „A nielen ja som sa stal jej obeťou.“

                „To je pravda,“ privolil. „Ak však zabudneme na skutočnosť, že trápila teba a tvojich priateľov musíme uznať, že ako novinárka je veľmi cieľavedomá, bez zábran a je schopná zistiť čo potrebuje. Že potom prekrúti fakty, aby boli jej články pútavejšie, to je teraz vedľajšie,“ povytiahol obočie.

                „Chcete ju presvedčiť, aby písala články pre nás?“ uchechtol sa. Albus sa pousmial.

                „Veľmi správne, Harry. Myslím, že k jej presvedčeniu by stačilo len mierne pohrozenie o tom, že jej animágstvo prezradíme, avšak ukázaním tej spomienky ju vydesíme a ukážeme, kam bude spoločnosť smerovať...“

                „Neverím, že by sa nechala presvedčiť. Je ako kabát... obracia sa tam, kam fúka vietor...“

                „To si vystihol,“ zasmial sa. „Sirius povedal, že mal presne to v pláne. Keď si mu prezradil, že ste ju chytili, chcel ju prinútiť pod hrozbou robiť práve to. Písať články v náš prospech. Lenže rovnako ako ty, ani ja jej neverím. Siriusa nemohla zahliadnuť a ako viem, pred ňou ste sa prezieravo o ničom nerozprávali. V tomto bode je naše utajenie zachované. A keď teraz uvidí nás...? Mám pocit, že onedlho budeme zapĺňať titulné stránky novín. Ja viac, ako ty, dúfam v to.“

                „Minister stále zatĺka?“

                „Minister bude zatĺkať vždy. Myslím, že by zatĺkal aj v prípade, keby sám videl Voldemorta. Ak sa ale Voldemort predstaví celému svetu, zatĺkať nebude môcť,“ jemne sa pousmial. Harry prikývol. „To ale nech teba netrápi. Ty sa budeš venovať spolu so slečnou Weasleyovou skúmaniu toho vášho prepojenia. Pod Siriusovým a ako som počul aj Remusovým dohľadom. Občas na vás dohliadnem ja, ak proti tomu nebudeš namietať. To sa ale dorieši v momente, ako vyriešime miesto, kde sa to všetko bude uskutočňovať. Súhlasíš?“ spýtal sa znova prezerajúc Félixa.

                „Áno, samozrejme,“ privolil s pocitom, že je naňho Dumbledore nahnevaný. Nesprával sa tak, ako v minulosti, hoci treba brať v úvahu aj skutočnosť, že ani Harry sa k nemu nesprával práve najoptimálnejšie. Mohol mu to vyčítať a to zrejme aj robil. Možno ho tu ani nechcel, keď sa naňho ani riadne nepozrel. V duchu mykol plecami. Ešte mu nezabudol jeho útok na Ginny.

                „Dobre teda. Poprosil by som ťa, aby si si prehodil plášť... priniesol si ho, však?“

                „Priniesol,“ prikývol. Ráno mu predsa povedal, čo má spraviť. Nie je idiot, pomyslel si podráždene.

                „Tak sa postav tam do rohu a keď ti dám znamenie, zviditeľníš sa. Dovtedy mlč a neupozorňuj na seba,“ pozrel naňho a pousmial sa. Harry prikývol s kamennou tvárou a podišiel do rohu, aby sa skryl pod plášťom.

                Díval sa, ako Albus hádže po miestnosti zaklínadlá. V jednom spoznal zaklínadlo znemožňujúce pretransformovanie sa do animágskej podoby. Na stole stála mysľomisa s jeho spomienkou a pri nej zatemnený a zabezpečený pohár, ktorý otvoril a naštvane z neho vyletel chrobák, ktorý však zamrel v pohybe. Riaditeľ švihol prútikom a zjavila sa pred ním neupravená a zanedbaná novinárka so spľasnutými vlasmi.

                „Zdravím vás, Rita. Posaďte sa, prosím,“ vyzval ju s miernym úsmevom.

                „Pán riaditeľ...“ sťažka z nej vyšlo, keď ho zaregistrovala. „Ako... a kde sú tie prekliate decká...“ prskla keď dopadla na stoličku.

                „Rád by som vyjadril ospravedlnenie za správanie sa Potter tímu, ak by som ho myslel úprimne. Nemyslím si to však. Naopak, vzhľadom k tomu, ako ste znepríjemňovali tým deťom život si myslím, že trojtýždňové pohárové väzenie vám prospelo, nemýlim sa?“

                „Ja, ehm, teda...“

                „Nebudeme sa hrať teraz na slepú babu. Myslím, že nemáte ani najmenšie právo sa na ne hnevať nehovoriac o možnosti ich... udať?“ natiahol. Napravila si okuliare na špinavej tvári.

                „Ehm, možno?“ vystrela sa na stoličke.

                „Čo možno, Rita? Žiadal som vás, aby ste opustili Rokfort. Vykázal som vás z neho. Napriek tomu ste sa vrátili, aby ste zbierali senzácie ako... animágus? Chrobák? Skutočne? Ako sa na to budú dívať všetci tí, o ktorých ste napísali články? Keď sa im dostane do uší, akým spôsobom ste informácie získavali? Ako ste sa im nanominovali do domácností, aby ste zbierali špinu a tú ešte prekrucovali k vlastnému prospechu? Ste si vedomá toho, že máte na krku razom desiatky žalôb? Súdnych ťahaníc a procesov? Myslíte, že vás z toho Prorok vyseká? Že bude za vás platiť súdne výdavky? Pokuty? Máte vy dosť finančných prostriedkov, aby ste sa zo všetkého vyplatili? A nehrozí pri tom všetkom niekoľkoročné väzenie?“ vychrlil na ňu a povytiahol obočie.

                „Aha, ehm... čo? Teda...“ koktala. Keď vyliezla z pohára nahnevaná, teraz bola úplne stratená. „Ja... nemáte dôkaz,“ vyprskla. Harry zavrtel hlavou.

                „Nemám dôkaz? Nevytiahol som vás práve z pohára?“

                „Bude to len tvrdenie proti tvrdeniu. Tým deťom neuverí nik a vám vlastne tiež nie,“ prehlásila, hoci to vôbec nepôsobilo rozhodne.

                „Rita, vy ste neuveriteľná,“ zasmial sa Albus. „Vážne si myslíte, že nemám dôkaz? Stačí predsa len málo,“ významne natiahol a vyčaril vo vzduchu fľaštičku. Vzápätí si priložil prútik k hlave, aby vytiahol spomienku a tú vložil do fľaštičky. Zaštupľoval ju. „Nemám dôkaz?“

                Rita vyskočila na nohy a chcela sa vrhnúť k stolu, aby schmatla spomienku. Kúzlo letiace od chrbta ju ale zložilo na kolená. Obzrela sa, pretože toto Dumbledore nemohol byť ani náhodou.

                „Zdravím, slečna redaktorka,“ Harry sa odkryl. „Ospravedlňujem sa, pán profesor. Viem, že toto zrejme nebolo to znamenie, ktoré ste mi mali dať, ale slečna je hlúpa a chcela... čo vlastne? Premôcť vás?“ zasmial sa.

                „Mohol si ešte počkať, Harry, aby bol tvoj nástup údernejší...“

                „Harry,“ šepla Rita hrabúc sa z kolien na nohy. Sadla si na stoličku dívajúc sa na chlapca, na ktorého poľovala celý rok.

                „Mali by ste vypočuť profesora, lebo vás vezmem naspäť za Ronom a viete, že ten vás chcel zašliapnuť,“ pripomenul. Zbledla, zrejme rezignovala.

                „Čo chcete za mlčanie?“ spýtala sa a nervózne potriasla hlavou. „Dobre, jasne, dostali ste ma. Máte ma na lopatkách, gratulujem. Uznávam. Čo mám spraviť, aby ste si moje tajomstvo nechali pre seba?“

                „Prestanete písať články pre Prorok,“ navrhol Dumbledore. Rita naňho pozrela.

                „A čím sa akože mám živiť? Už dosť, že som bola tri týždne mimo. Ako to mám vysvetliť Cuffeovi? Že som nenapísala o závere Trojčarodejníckeho turnaja, ktorý tak jednoznačne vyhral Potter?“ obrátila sa k nemu. „A mala som prichystaných toľko šťavnatých viet, chlapče... Napríklad titulok – Podceňovaný chlapec všetkým ukázal...“

                „Alebo skôr... Na chrbte riaditeľa až do stredu labyrintu...“

                „Som si absolútne istý, že vy sa pred pánom Cuffeom dokážete preklamať k dostačujúcej výhovorke,“ Dumbledore sa neprestával usmievať a ona sa naňho ublížene pozrela. „Ale zrejme som sa nevyjadril správne. Prestanete písať to, čo chce Prorok. Nedokážem si predstaviť nič, čím by ste sa dokázali živiť, takže písať budete musieť, avšak budete písať nie pre Prorok, ale pre mňa.“

                „Čože to?“ nechápala. Harry pozrel na profesora, ktorý sa tváril pokojne a spokojne. „Budem písať pre vás? Vy hádam vlastníte nejaké periodikum?“ uchechtla sa.

                „Rita, prestaňme sa hrať na hlupákov, ak smiem poprosiť. Budete písať pre Prorok, samozrejme. Ale články, ktoré vám schválim. Rozhodne nie žiadne hlúposti o tragických hrdinoch, dievčatách, ktoré si snažia prilepšiť... budete písať to, čo vám... dajme tomu zadá Fénixov rád.“

                „Ha, ja som to vedela. Fénixov rád začína znova existovať? A prečo? Čo vás k tomu vedie?“ nervózne sa pomrvila a Harry zbadal pohyb, ktorým chcela schmatnúť brko. Nemala k dispozícii žiadne. A ani piaď pergamenu.

                „Chcete skutočne vedieť, čo ma k tomu vedie?“ Dumbledore povytiahol obočie.

                „No iste, inak by som sa nepýtala, nie?“ zavrtela hlavou.

                „V poriadku. Harry, počkáš nás tu,“ mrkol na chlapca, ktorý sa zaškľabil. Nebohá Rita nevie, čo ju čaká. „Poďte, chyťte ma za ruku, niečo vám ukážem...“

                Medzi najdôležitejšie vlastnosti každého novinára patrí zvedavosť. A Rita bola mimoriadne zvedavá. Harry si pomyslel že to, čo tam uvidí a čo to s ňou zrejme spraví, bude pre ňu hádam dostatočným trestom po tom, čo o nich všetko popísala. A keď sa zo šoku nepociká, bude dobrá.

                Koľko tá spomienka môže trvať? Keď tam bol, pripadalo mu to ako celé veky. Zavrtel hlavou a pozrel na obrazy, ktoré driemali. Pozrel na vitrínu s fľaštičkami so strieborným obsahom. Spomienky. Ktovie, či sú všetky Dumbledorove. Napadla ho šialená myšlienka, že je profesor možno zberateľ spomienok. Tak, ako niekto zbiera kartičky z čokoládových žabiek, on zbiera spomienky. Zachichotal sa a začul zadriemanie z jedného obrazu. Jasne, keď ich nezobudil ich predchádzajúci rozhovor, jeho tichý smiech ich rozhodne vyruší.

                Zhruba po piatich minútach sa hladina v mysľomise rozvírila a on spozornel. Vystrel sa na stoličke, aby videl vypadnúť zo spomienky najskôr profesora, ktorý za sebou ťahal Ritu.

                „Bolo prezieravé, že som tam šiel s ňou,“ prezradil Harrymu a usadil bledú, vydesenú novinárku, ktorá civela pred seba a odmietavo krútila hlavou. „Len vykríkla a potom sa dívala na Voldemorta, bez pohnutia... musel som ju vyvliecť von,“ prezrádzal.

                „Nečakala to,“ Harry ani nevedel, či mu je jej ľúto. Vyzerala skutočne biedne. Neupravený vzhľad, špina a áno, zápach po trojtýždňovom väzení v pohári spolu s jej momentálnym vzhľadom spôsobili, že vyzerala horšie ako Sirius vo svojej najzablšenejšej chvíli.

                „Toto jej pomôže,“ profesor sa vrátil od bočnej skrinky a strčil jej pod nos fľaštičku. Ten smrad cítil až Harry. „No tak, Rita... spamätajte sa...“

                „Ááá...“ ozval sa výkrik, ktorý ale stíchol. Zdvihla hlavu a pozrela na riaditeľa. „To bol on... Ten koho nemenujeme... Harry,“ obrátila sa k chlapcovi so široko otvorenými očami. „Videla som ho,“ šepla. „Ja som ho videla...“

                „Ja tiež,“ mykol plecami.

                „Ak by ste sa sústredili na celú spomienku, drahá Rita, vnímali by ste aj dianie okolo lorda Voldemorta...“

                „Aaa...nie...“

                „... zbadali by ste pár známych smrťožúrtov postávať okolo neho, videli by ste dokonca Harryho, ktorý s ním bojoval...“

                „Ty si s ním bojoval?“ spýtala sa zbytočne a na stoličke pookriala. „Ako si sa...“

                „A dosť!“ prerušil ju Albus nahnevane. Stíchla a otočila sa k nemu. „Vy tú svoju novinársku náturu nezapriete, však? Tak počúvajte. Pozorne, prosím,“ vynútil si jej pozornosť. Bola roztržitá, stále hýbala prstami, ako by jej v nich niečo chýbalo. Brko. „Vráťme sa o polhodinu naspäť. Čo by ste mi povedali, keby som vám tvrdil, že sa... Temný pán vrátil?“

                „Že ste blázon, samozrejme,“ odfrkla pohotovo. „Nikto nechce toto počuť, drahý Dumbledore, viete? Svet je s momentálnou situáciou spokojný, verejnosť čaká na pikantéria zo životov známych ľudí... zo života Harryho, napríklad,“ fľochla po ňom. A potom znova. „Svet by chcel vedieť, či sa so slečnou Čangovou napokon uzmieril a nie, že sa Temný pán vrátil... Tak čo? Vyjasnili ste si to?“ zvedavo sa spýtala. Prevrátil oči.

                „Rita, tu som!“ upozornil na seba profesor. „Správne, presne to by ste predstavovali aj v novinách, však? Že som blázon, že si s Harrym vymýšľame, potrebujeme vyvolávať paniku a podobne. Nemám pravdu?“

                „Máte, iste,“ pripustila a potom sa zamračila. „Aha, jasne, chápem. Ukázali ste mi to... je to pravé? Skutočne sa to stalo?“ strieľala pohľadom z jedného na druhého.

                „Videli ste to, nie?“ nechápal Harry.

                „Po pravde, pozrela som sa, zľakla som sa a mám okno,“ zamyslene stiahla obočie. Harry si s Albusom vymenil pohľad. „Bol to on, však? Neviem ako vyzeral predtým, nikdy som ho nevidela...“

                „Máte okno,“ prikývol Dumbledore. „Zahliadli ste ho a potom ste nič nevideli a nepočuli...“

                „Potrebujem to vidieť znova. Už viem, čo ma bude čakať. Pripravím sa na to a poobzerám sa tam,“ rozhodne sa postavila. Nielen zvedavosťou oplývajú novinári, ale ja rozhodnosťou a nebojácnosťou. „Tiež ste mi mohli dopredu povedať, čo tam uvidím,“ vyčítavo pozrela na riaditeľa. „Tak... môžem tam ísť znova?“

                „Nech sa páči...“

                Harry sa díval, ako sa energicky vnorila do mysľomise.

                „Neviem, či ju nenávidieť, ľutovať, alebo obdivovať,“ odfrkol si.

                „Tiež mnou zmietajú tieto protichodné pocity, Harry,“ Albus sa oprel na stoličke. „Ale chápem, že ju milujú tí, ktorí práve netrpia jej pozornosťou,“ pousmial sa. „Myslím, že ak by sa nám podarilo ju presvedčiť, tak by sme získali na svoju stranu veľmi cenného spojenca.“

                „A moja úloha je?“ povytiahol obočie. Toto predsa mohol absolvovať sám, nepotreboval ho, pokým však Harry nemal zohrať nejakú úlohu.

                „Čo chce Rita najviac na svete?“

                „Aha, jasne,“ prikývol s nevôľou.

                „Samozrejme by musela napísať to, čo by sme chceli my,“ mrkol naňho. „Ak bude mať prísľub dobrovoľného rozhovoru s tebou, bez konkrétneho dátumu, samozrejme, bude to pre ňu mimoriadne silná motivácia. Najmä po tom, ako ťa tam uvidí,“ dodal významne. Harry sklonil hlavu. Dokázal si to predstaviť.

                „Ak to pomôže...“ vypustil napokon a pozrel na riaditeľa.

                „Budeme sa snažiť, aby bola užitočná,“ povzdychol Albus. „No, veď onedlho uvidíme...“

                Za moment sa skutočne začala víriť hladina a vypadla z nej Rita, ktorá vyzerala dychtivo.

                „Teda páni... Malfoy, Crabbe, Goyle, Parkinson a ostatní... to je materiál. A... Pettigrew myslím podľa toho krysieho ksichtu. Nie je mŕtvy, to je bomba...“ drmolila si pre seba. „A potom!“ pozrela na Harryho. „Páni, ako som si kedy mohla myslieť, že si malý rozmaznaný fagan, ktorý životom pláva len kvôli tej nálepke? Si statočný, ale... ako si sa od neho dostal? Musel ťa predsa rozpučiť ako muchu! A ako sa dívam, si celý a zdravý, ani náznak nejakého stretu... tá ruka... vyzerala, akoby ti mala odpadnúť. Nemáš umelú ruku, že nie?“

                Harry sa pozrel na Albusa, ktorý sa pod nosom uškŕňal.

                „Nie, nemám, je moja.“

                „Rita, prosím,“ znova ju upokojoval riaditeľ. Od nadšenia takmer poskakovala. Vyzerala ako Colin s fotoaparátom. Mala kvantum materiálu, ktorý už v hlave dávala na papier a Albus ju zjavne vyrušil. Podráždene naňho pozrela. „Poďme sa trocha porozprávať, súhlasíte?“

                „Budem musieť, vám sa nedá protirečiť,“ odfrkla si.

                „Ďakujem. A prosím, na potenciálne články teraz nemyslite, pretože toto vydať zatiaľ nemôžete a rozhodne to nemôžete napísať tak, ako ste zvyknutá. Práve o tom je toto stretnutie.“

                „Áha... o to vám ide? Rozumiem.“

                „Novinárskej praxi sa venujete už tridsať rokov, však?“

                „Tridsaťtri...“ odfrkla nespokojne a dotknuto.

                „Písali ste už počas prvej vojny, pamätáte si na hrôzy, vraždy, teror. Písali ste aj o odsúdených smrťožrútoch, preto si dovolím predpokladať, že ste s Voldemortovým režimom... ale no tak, nesykajte, je to len meno...“

                „Predpokladáte správne, pán profesor. Samozrejme som s tým nesúhlasila. Kto by aj súhlasil, okrem smrtiek?“

                „Smrtiek?“ zvedavo sa spýtal Harry. Pozrela naňho.

                „No áno, tak ich voláme my, novinári. Smrtky – smrťožrúti...“

                „A ak by nastala rovnaká situácia, boli by ste proti, však?“

                „Áno,“ pozrela z jedného na druhého. „Toto má byť nejaký kvíz? Samozrejme by som bola proti, ale tak, ako v prvej vojne, aj teraz by som zrejme musela písať to, čo niekto nadiktoval... A to mi pripomenulo, aký bude teda rozdiel medzi tým, že mi niečo budú diktovať smrtky a tým, že mi niečo budete diktovať vy?“ povytiahla obočie. Ajhľa, vlastne má pravdu, pomyslel si Harry a zvedavo pozrel na profesora.

                „Zásadný, drahá Rita. Ja vás nezavraždím v momente, ako ma neposlúchnete... ja len predám túto fľaštičku správnym ľuďom a vás bude čakať väzenie. Čo bude horšie? Okamžitá smrť? Alebo pobyt v Azkabane?“ natiahol. Rita sa zamračila. Harry zavrtel hlavou. „Som si ale istý, že ak sa porozprávame ako dvaja rozumní ľudia dospejeme k záverom, ktoré budú napokon vyhovovať obom stranám. Ja po vás nebudem chcieť, aby ste klamali. Ja po vás budem chcieť len to, aby ste pravdu predkladali uvedomelo, dômyselne, postupne a najmä... aby to skutočne bola pravda. Ako ste sama povedali, ak by sa zajtra objavil článok s tým, že sa Voldemort vrátil, vyvolalo by to paniku... v prípade, že by vám Prorok takýto článok vydal, však že áno? Ale vy viete, že je to pravda a hoci píšete spôsobom, s ktorým mnoho ľudí nesúhlasí, vrátane mňa, predsa sa vo vašich článkoch pravda nachádza. Ja, rovnako ako vy a tu prítomný Harry, nehovoriac o ľuďoch tam vonku chceme, aby sa Voldemort k moci nedostal. A musíme sa o to postarať každý svojimi možnosťami a schopnosťami. Vo vašom prípade postupným a nenápadným podsúvaním pravdy verejnosti. Nie titulné strany, v tom prípade vaša kariéra skončí. Piata šiesta strana by bola ideálna. Malé články upozorňujúce na isté špecifiká... áno, tieto informácie by ste dostali od Fénixov. Potrebujeme docieliť, aby sme pribrzdili rozmach Voldemortovej moci, aby sme mu zabránili podvoliť si inštitúcie, ministerské oddelenia, aby sme upozornili potrebné aparáty aby preverovali to, čo bude potrebné. Jednoducho všetkými spôsobmi brániť, hoci sa bude jednať asi len o oddialenie, vypuknutiu druhej vojny. Rozumiete mi?“

                „Áno,“ potichu z nej vyšlo. „Som dosť inteligentná, aby som dobre pochopila všetko, čo tu vravíte. Nepáči sa mi to však. Mám sto chutí napísať o tom, že je Malfoy prekliaty smrťožrút, ktorý hopsá okolo Veď viete koho ako psík na baterky. Viete, čo sú to baterky, Dumbledore?“ spýtala sa. Harry si zahryzol do jazyka.

                „Áno, ďakujem Rita, viem čo sú to baterky,“ mierne sa pousmial. „Vyšiel by takýto článok?“ povytiahol obočie. Uchechtla sa.

                „Možno vo sne. Fudgea by obratom exportovali k Mungovi. Vidím, čo stvára na poste ministra a keby som mohla, tak...“

                „Ale nemôžete. A ani nebudete môcť. Ibaže by ste sa zamestnali v iných novinách, prípadne v časopise, kde by ste mohli prezentovať všetky svoje názory...“

                „Nejdete mi ponúknuť miesto v Sršni, že nie?“ zaprskala nespokojne. „Je to brak, ale vzhľadom k tomu, že je slečna Lovegoodová vo fanklube pána Pottera...“

                „Je to moja kamarátka,“ zavrčal podráždene.

                „Ha, takže priateľka? Miesto Čcho?“

                „Kamarátka, slečna Skeeterová,“ upozornil výstražne.

                „Pch, len som to skúsila,“ vypustila, ale napriek tomu naňho skúmavo hľadela. „Dobre, no...“ rezignovala a obrátila sa k Dumbledoreovi. „V Sršni by som si na Malfoya mohla zanadávať?“

                „A ako dlho si myslíte, že by ste prežili?“ pozrel sa na ňu rovnakým skúmavým pohľadom. Podráždene potriasla hlavou. „Nie, Rita. My ešte nemôžeme priamo ukazovať na vinníkov. My sa musíme pokúsiť ich inteligentne odstrániť z cesty a vy predsa ste inteligentná,“ usmial sa.

                „Samozrejme som,“ odfrkla si. „Myslím, že by sa mi žilo šťastnejšie, keby ste mi tú spomienku neukázali. Popierať to nedokážem, nie je to vo mne. Ak viem niečo veľké, potrebujem o tom napísať, chápete?“

                „Iste, to je pochopiteľné...“

                „A toto je megabomba!“ zdôraznila. „Merlin, Veď viete kto znova na žive, sakra...“

                „Takýto článok môže vzniknúť,“ nadhodil jej návnadu. Rýchlo naňho pozrela. A uškrnula sa.

                „Samozrejme však v tej správnej chvíli... ktorú práve vy ohodnotíte ako správnu a článok by zrejme prešiel cenzúrou, nie? Tak si ho môžete napísať aj sám,“ zaprskala. Harry sa uchechtol a Rita naňho mrkla.

                „Radšej rozprávam, ako píšem články a prejavy, možno preto nechcem byť ministrom,“ jemne sa pousmial.

                „Jasne a ja mám znova šestnásť a Dodge Kimsky po mne páli,“ zavrtela hlavou. „Viem, o čo vám ide Dumbledore. A viem, že ma máte v hrsti, takže zrejme spolupracovať budem musieť, nie? Budem si musieť dávať pozor, aby som pri stretnutiach na ministerstve nevybehla na Luciusa s otázkou, kde nechal kamaráta bez nosa a budem čakať inštrukcie o kom môžem písať, čo písať, ako to písať...“

                Harry znova pozrel na Dumbledora. Hnev, ktorý pociťoval k Rite Skeeterovej, sa pri tomto stretnutí jednoducho musel rozplynúť.

                „Budem sa spoliehať na vašu inteligenciu, Rita. Som si istý, že nechuť k Luciusovi a ostatným dokážete potlačiť. Nikto vám nebude články kontrolovať, pretože ste dosť bystrá a skúsená, aby ste vedeli, čo sa v takom článku má nachádzať, aby zaujal a upozornil. A ak sa chcete rozohniť...“ Dumbledore pozrel z Rity na Harryho a mrkol na oboch, „...čo tak písať pod pseudonymom rôzne pamflety?“ nadhodil ledabolo, hoci práve k tomuto to všetko smeroval. Chcel ju navnadiť a vyprovokovať, zároveň ju stiahnuť na zem a umravniť a potom ponúknuť možnosť k rozletu. Videl, ako sa jej lačne blyslo v očiach.

                „Vzhľadom k minulosti a k vývoju udalostí v minulosti a vzhľadom k tomu, že to nejako podobne bude vyzerať aj v súčasnosti bude zrejme nutné uprednostniť bezpečnosť pred potrebou blysnúť sa v spoločnosti,“ nešťastne z nej vyliezlo. „Nie som hlúpa, pán riaditeľ. Ani náhodou. A okrem toho videla som tú spomienku, je pravá, som novinárkou už tridsať rokov a zažila som prvú vojnu, ministerstvo je vlastne mojím prechodným domovom... čiže viem, aké vzťahy tam panujú, kto koho môže a kto vyslovenie nie... a vás sa minister štíti ako trol sviežeho kúpeľa... a ja vás nepovažujem za blízkeho priateľa ale za niekoho, pri kom by stúpla čítanosť mojich článkov ešte viac, než už je... rozumieme si, nie?“ mrkla na oboch čarodejníkov, „Ja nie som idiot. Keď vravíte, že to bude tak, ako predtým, bude. A hoci by som tú spomienku nevidela, premýšľala by som, či vám neveriť, pretože vás poznám. Ale ja nie som príliš investigatívny novinár,“ jemne sa pousmiala. „Ále, veď si rozumieme. Všetci vieme, akým článkom sa venujem a ak by som tú spomienku nevidela a vy by ste vyrukovali s tvrdením, že sa Veď viete kto vrátil, kašľala by som nad úvahami o tom, či vo vašich slovách nie je zrnko pravdy... rozniesla by som vás v novinách v zuboch. A keď sa to nestane, keď takýto článok nenapíšem, pretože mám zrejme o tejto spomienke zakázané hovoriť... čo myslíte, že sa so mnou stane v Prorokovi?“ povytiahla obočie. „Keď mám podľa vašich slov písať články pre vás... rozhodne to nebudú články, v ktorých by som vám odporúčala komplexné vyšetrenie u Munga na oddelení trvalých následkov,“ odfrkla si.

                Harry sa stratil a len veľmi pomaly sa dostával do obrazu. Vedel o čo ide jednému aj druhému. Pochopil rovnako ako Rita, čo chce Dumbledore docieliť. Ale pri tých slovách, ktoré zo seba chrlila, sa jednoducho zamotal.

                Dumbledore sa celú dobu jej rečnenia usmieval.

                „Ste veľmi... prefíkaná,“ ocenil úprimne. Harry naňho pozrel a preniesol pohľad na Ritu, ktorá sa tvárila ako žralok. Nie, nepomotala riaditeľa tak, ako sa jej to podarilo s Harrym. „Samozrejme vám nepoviem viac, ako nevyhnutne potrebujete vedieť, drahá Rita. Ale som rád, že sme sa plne pochopili.“

                „Skvelé,“ odvetila nespokojne. Harry stále tápal. Dumbledore naňho pozrel a pochopil.

                „Aby som to zhrnul,“ vravel viac Harrymu, ako Rite. „Zatiaľ sa nič nedeje. Vy sa vrátite do práce, určite sa šikovne vyhovoríte, kde ste sa podeli na tri týždne a budete pracovať tak, ako doteraz. Na ministerstve sa stále niečo deje, čiže nebudete mať núdzu o to, čo písať. Pravdu poznáte, podľa toho sa zariadite. Podľa toho, čo my zistíme, vás upozorníme na situácie a osoby, ktorým sa bude potrebné venovať na stranách päť a šesť,“ povytiahol obočie. „A čo sa týka titulných strán... ak ich nebudete chcieť prenechať kolegom, nezabránim vám v tom. Kvôli udržaniu si miesta v Prorokovi zrejme bude potrebné, aby ste boli aktívna aj tam. Hoci... čo bude pre vás ťažšie? Mlčať o pravde? Prispôsobiť sa požiadavkám Proroka, čiže ministerstva? Prenechať titulnú stranu kolegovi?“ uprene sa na ňu zadíval.

                „Čo tie pamflety?“ potriasla hlavou. „Predstava, že som nechala titulku pre kolegu je rovnako hrozná, ako predstava, že som na nej klamala len pre to, aby som šla ruka v ruke s ministerstvom, ktoré pravdu bude popierať. Ak je na jej čele ten vyšinutý, paranoidný somár, tak to tak bude. Čiže ak chcem písať pravdu, ostávajú mi len pamflety...“

                „Áno. Môžete začať písať články od srdca. Na hocikoho, koho ste tam videli. Samozrejme tajne môžete zbierať ďalšie informácie a ak k tomu použijete animágsku formu... rozhodne použijete všetko, čo vám zaručí bezpečnosť. My sa postaráme o to, aby sa pamflety dostali do domácností a aby bola verejnosť informovaná, hoci by som odporúčal trocha pozmeniť štýl písania, aby vás nepoznali...“

                „Nie som hlupák, riaditeľ,“ povedala to poobedie už niekoľký krát. „Kde to chcete tlačiť? V Prorokovi asi ťažko a pochybujem, že na Rokforte máte tlačiarenský stroj... Ha! Takže predsa Lovegood?“ významne sa usmiala.

                „Nie, Xenophiliusa rozhodne nebudeme ohrozovať,“ opätoval jej úsmev. Harry videl, ako stisla zuby. Niekoľko dlhých sekúnd sa na seba dívali.

                „Tak fajn, máte ma,“ Rita napokon rozhodila rukami a postavila sa. „Teraz, ak sa nenahneváte, zájdem domov a dám si poriadny kúpeľ nevraviac o tom, že sa normálne najem,“ obrátila sa k Harrymu. „Bukový lístok raz za dva dni... že sa nehambíš,“ zaprskala. „Apropo, čoskoro sa uvidíme, Harry Potter. Dovidenia...“ zarazila sa. „Ehm, odčarujete to tu? Alebo mám vyjsť hlavnou bránou?“ zamračila sa na Albusa, ktorý sa rozosmial a mávol prútikom.

                V nasledujúcom momente sa Rita zmenila na chrobáka a vyletela von oknom. Riaditeľ sa postavil, aby cez okno kontroloval jej let a potom sa otočil k Harrymu. Mávol prútikom a zabezpečil im súkromie.

                „Páni, som z toho jeleň,“ vydýchol.

                „Áno, to nepochybujem. Aby som ti to vysvetlil... obaja sme nepovedali skoro nič, ale pritom dosť. Rita si je na istom len v dvoch veciach. Že môže skončiť vo väzení a že sa Voldemort vrátil. A nám to takto plne vyhovuje. V ostatnom môže len špekulovať. Videla mňa, ale ja sa netajím tým, že vediem Fénixov rád o ktorom sa vedelo len to, že existuje a bojuje proti Voldemortovi. Jeho členovia boli identifikovaní po smrti. Každý môže len špekulovať, kto do rádu patrí a kto nie. Pre teba to bude jednoduché, pretože ma začneš vídať s ľuďmi, ktorí do Rádu patria. Lenže Rita a jej podobní ma vídajú pri desiatkach a stovkách čarodejníkov a je nemysliteľné, aby boli všetci Fénixy len preto, lebo sa pri mne zdržujú. A že si tu teraz ty? V prvom rade by bola naivná, keby si myslela, že som dovolil pätnásťročnému chlapcovi stať sa členom Rádu. A napokon, ak poviem pravdu o návrate Voldemorta, budem musieť povedať, ako k tomu došlo. Uvažoval som nad tým, že by som ťa z toho vynechal, ale s ohľadom na budúcnosť je potrebné, aby si verejnosť neskôr uvedomila, že my sme neklamali. A na tomto mieste sa ťa musím spýtať, Harry. Si pripravený a ochotný postaviť sa do úlohy... klamára, šialenca, zrejme moju bábku? Pretože to sa stane vo chvíli, kedy poviem, že je Voldemort naspäť...“

                „Ja viem,“ vyriekol okamžite. „Od tej chvíle, ako sa so mnou rozprával Sirius, ako vravel, že minister odmieta pravdu, mi to bolo jasné. A už niekoľko dní s Ronom a Ginny preberáme práve to. Pravda sa musí povedať. Nemôžeme sa postaviť do zástupu, ktorý vedie minister,“ krivo sa zaškľabil. „Ako som však pochopil, tak nielen odmietavé články budú vychádzať, nie?“ povytiahol obočie. Dumbledore sa zasmial študujúc fénixa.

                „Áno. Rita napíše pekné články, ktoré sa dostanú tam, kam majú a ľudia sa budú môcť rozhodnúť, čomu veriť,“ krátko naňho pozrel.

                „A slečna Skeeterová bude chcieť hovoriť aj so mnou,“ prikývol.

                „Správne. Som rád, že si sa celkom orientoval v tej našej prestrelke. Rita sa zo mňa snažila niečo dostať... kosa však narazila na kameň. Ale áno, budeš sa s ňou musieť stretnúť a povedať jej pravdu. No, pravdu... to dôležité, čo bude potrebné povedať.“

                „Dobre,“ prikývol. „Ale ak sa ma začne pýtať, s kým chodím...“

                „Začne, vsaď sa,“ Albus sa uškrnul a pozrel na Harryho.

                „Jasne...“

                „Harry, ešte som sa chcel spýtať, než ťa pošlem naspäť do Brloha... čo tvoja jazva? Prejavuje sa nejako od cintorína?“

                „Nie,“ zavrtel hlavou a mykol plecami. „Je pokojná...“

                „Dobre, to je dobre,“ usmial sa na chlapca.

                Potom ho skutočne poslal domov a unavene sa oprel na stoličke.

 

 

Komentáre

11.10.2020
• jarrro  |  11.10.2020 08:48:25  |  IP: 176.116.---.---
Ahoj v akom stave je H&GaFR?
Nový príspevok
nick  
text
 
 
861-0päť  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54