Fénixov rád 1.

                „Pokloň sa Lordovi Voldemortovi, pokloň sa svojmu pánovi, Harry Potter!“

                Žena sa s hrôzou dívala na vysokú chudú postavu v čiernom habite, na bledú tvár bez nosa a na blčiace červené oči. Jeho prútik bol namierený na sotva pätnásťročného chlapca s roztrhaným ramenom bojujúcim proti bolesti, ale to vidieť práve v tej chvíli nemohla. Jej ústa boli otvorené v bezhlasnom výkriku údesu a šoku. Je to pravda. Vrátil sa.

                „Prinútim ťa pokloniť sa mi! Imperio!“

                Šok trocha ustúpil, mohla sa pohnúť a zdesene spravila niekoľko krokov vzad. Kútikom oka videla, ako chlapec bojuje proti tej kliatbe, ako sa mu posmievajú smrťožrúti, ako vykrikujú, nadšene a freneticky povzbudzujú toho netvora, aby ho mučil.

                „Crucio!“ Lordovi Voldemortovi sa nepozdávalo, že nebol schopný prinútiť Harryho Pottera, aby sa mu uklonil a začal ho mučiť. Chlapec kričal v hrozných bolestiach a ona sa k nemu chcela hodiť. Nemalo to však zmysel.

                „Tak vstávaj! Vstaň a konečne bojuj, Harry Potter!“

                Chlapec sa zviechal zo zeme a Ten koho nemenujeme netrpezlivo prechádzal popred neho, z úst sa mu rinuli urážky a provokácie, jeho poddaní sa smiali a ona si ich letmo prezrela, aby sa pohľadom vrátila k chlapcovi, ktorý sa vyškriabal na nohy. Do očí sa jej nahrnuli slzy, keď videla v akom je stave, ako mu ruka visí vedľa tela, totálne zdevastovaná, ako sa mu zračí na tvári únava, bolesť a utrpenie a napriek tomu napriahol prútik...

„Stupefy! Confringo! Expelliarmus! Stupefy! Stupefy! Impedimenta! Confringo! Confringo! Ty hajzeľ! Zdochni! Confringo! Confringo! Confr...“

A potom videla mávnutie prútika a on letel dozadu... a ona sa vynárala zo spomienky.

Po vynorení sa z mysľomise zaspätkovala a sťažka dopadla na stoličku. Jej dych bol rýchly a plytký, vrtela hlavou, akoby sa sama chcela presvedčiť, že to, čo teraz videla, skutočne nie je pravda. Hoci vedela, že to pravda je.

„Túto spomienku som od chlapca získal len dnes ráno,“ potichu vravel Dumbledore. Rokfortskí riaditelia z obrazov načúvali. „Nie je celá, samozrejme, ale svoj účel hádam splnila, nie?“ vážne sa díval do jej bledej tváre. Konečne bola schopná pozrieť sa naňho.

„Je to pravda...“ hlesla s ťažkosťami. „Vrátil sa. Ale ako?“ Albus vstal a podišiel k malému stolčeku, aby do dvoch pohárov nalial medovinu.

„Prostredníctvom temného rituálu, kedy použil kosť otca, mäso služobníka a krv nepriateľa. Kosť otca si zadovážil z jeho hrobu, mäso mu venoval Peter Pettigrew a za krv nepriateľa si vybral Harryho z celkom jasných príčin,“ povedal a podal jej pohár, ktorý uchopila do roztrasenej ruky. Nespúšťala z neho pohľad a dívala sa, ako prešiel k svojej stoličke a posadil sa. „Petra Sirius Black nezabil, ako ste si určite všimli,“ mávol rukou k mysľomise. „Stál vedľa Luciusa Malfoya a mal zvrátenú radosť z toho, ako Lord Voldemort mučil...“

„Nevravte to meno!“ prerušila ho a striasla sa. Jemne sa pousmial.

„Každopádne je Peter Pettigrew zavretý na ministerstve a ja, ako hlava Wizengamotu... zatiaľ ňou skutočne som... nedovolím, aby bol prevezený do Azkabanu. A veľmi nutne potrebujem, aby sa súdny proces s ním uprednostnil pred procesom s Barty Crouchom. Potrebujem podporu. Tichú, ale dôraznú...“

„Videl tú spomienku minister?“ zvedavo sa spýtala. Albus Dumbledore sa potichu zasmial. A ona sa zamračila.

„Dobre teda, poviem vám všetko. Korneliusa som už pred deviatimi dňami konfrontoval s tým, že sa... Temný pán vrátil. Neveril mi. Neveril, že sa s ním Harry Potter utkal v súboji, že bol svedkom rituálu, prostredníctvom ktorého získal telo a moc, neveril, že bol mučený a vystavený obrovskému riziku a unikol len vďaka môjmu zásahu. Neveril ani po tom, ako na vlastné oči videl Bartyho Croucha a Petra Pettigrewa. A poviem vám ešte niečo... nielen ja a Harry Potter, ale ďalší štyria ľudia videli, že sa vrátil a bojovali s ním. Neveril ani tomu,“ smutne sa pousmial dívajúc sa do očí žene, ktorú si starostlivo vybral, aby mu verila.

A ona sa uprene dívala naňho. Vážila si ho odkedy ho poznala. Často za ním chodievala pre rady. Podporoval ju a viedol. Nemala by mať problémy s tým mu veriť najmä po tom, ako videla tú spomienku.

Všetko bolo ale zvláštne. To, ako dramaticky ju priviedol do svojej pracovne v Rokforte, kedy sa jej zjavil v dome, kde ho priniesol jeho fénix, pretože primiestňovať sa nedalo. Potom ju požiadal, aby prišla na jednu adresu, odkiaľ sa mala preletaxovať na ďalšiu adresu a odtiaľ sa mala premiestniť na tretiu adresu, kde na ňu čakal rokfortský profesor, aby ju cez nejaký tunel previedol až do Rokfortu. Myslela si, že ho pošle do čerta už pri predostretí tohto plánu, rešpekt ju však držal skrátka.  

Prezradil jej len to, že jej potrebuje ukázať niečo veľmi dôležité a vzhľadom k tomu, že ho ministerstvo sleduje, nemôže sa s ňou stretnúť priamo. Ani v práci ani nikde. Na ministerstve bola napätá atmosféra už deväť dní a gradovala, ako si všimla. Dve súdne siene na jeho popud a s ministerským súhlasom, hoci videla, že s tým minister stotožnený úplne nie je, premenili na žaláre, kde sa zjavili dvaja väzni, ktorí mali byť mŕtvi. Za tých deväť dní si stihla prečítať prvotné obvinenia a výpovede. Len si nemyslela, že by tieto náhle zmŕtvychvstania mali byť tri a zmŕvychvstal aj Ten koho nemenujeme.

Všetky tieto podivné udalosti, ktoré sa rozbehli po skončení Trojčarodejníckeho turnaja, ju napokon presvedčili, aby súhlasila s týmto bláznivým Albusovým spôsobom jej dopravy do jeho kancelárie a po tom, ako jej ukázal tú spomienku... ani netušila, či o také predstavenie vôbec stála.

„Čiže minister vám neverí, popiera to?“ povytiahla obočie. Jej dych už bol ustálený a hoci sa jej pred oči vracal ten červený pohľad, dokázala racionálne uvažovať. Po poznaní pravdy a po jej prijatí prichádza uzmierenie. A ona tento fakt prijala. Vrátil sa.

„Počas niekoľkých posledných rokov sme sa predsa rozprávali o tom, aký postoj ku mne zaujal. Tento postoj je rok čo rok horší a silnejší a Kornelius je presvedčený, že usilujem o jeho miesto,“ usmial sa. Niekoľko riaditeľov si odfrklo. „Vy veľmi dobre viete, že po mieste ministra mágie nebažím.“

„Áno, to je pravda,“ prikývla. „Ale táto spomienka...“

„Čo myslíte, čo by povedal Kornelius, keby som mu ju ukázal? Pretože mu ju nemôžem ukázať celú,“ povzdychol si. Rozhodol sa o čo najväčšiu úprimnosť. Potreboval ju na svojej strane bez váhania. „Táto spomienka, ak by som mu ju ukázal celú, obsahuje niekoľko momentov, ktoré skutočne nepotrebuje vedieť. Napríklad identitu štyroch ľudí, ktorí tam šli so mnou. Mohol by som mu ukázať len to, čo vám a povedzte... čo by povedal Kornelius, keby to videl?“ povytiahol obočie a pomaly si odpil z medoviny. Spravila to tiež. Upila si.

„Samozrejme viem, čo si o vás minister myslí,“ vyšlo z nej a on začul nesúhlas, až pohŕdanie. „Čo by povedal? Musel by veriť, nie?“

„Nie, neveril by. Je presvedčený, že ho chcem zničiť. Nahováral by sám sebe a aj ostatným, že je tá spomienka zmanipulovaná. Že som Harrymu niečo vopchal do hlavy a potom som to vytiahol. Veď predsa Lucius Malfoy, alebo páni Crabbe či Goyle... neexistuje, aby boli smrťožrúti. Tvrdil by, že je to moja zvrátená hra. Moja úporná snaha o zdevastovanie ministerstva. Spomienku by zničil, poprel by ju a pustil by sa do mňa zrejme už bez zábran a verejne,“ slabo sa pousmial.

Niekoľko dlhých minút sa naňho uprene dívala premýšľajúc o jeho slovách. Znova si odpila a Albus rezko vstal, aby priniesol čašu s medovinou a postavil ju na svoj stôl. Pracovala na ministerstve už viac ako dvadsať rokov. Rovnako dlho poznala aj Fudgea a bola svedkom toho, ako sa postupne menil po usadnutí do ministerského kresla. A nebola jediná, ktorá si všimla, že plynúcimi rokmi jeho paranoja narastala a videl v Dumbledorovi niekoho, kto sa pokúšal o jeho miesto, hoci to nahlas priamo nepovedal. Povzdychla a položila pohár na stôl.

„Áno, myslím, že by Kornelius toho bol schopný,“ stiahla obočie a končekom prsta si pretrela pokožku pod okom, kde momentálne absentoval jej monokel. „Už len z princípu bude odmietať fakt, že sa Veď viete kto vrátil, pretože za tým bude vidieť sprisahanie. Merlinžiaľ...“

„Správne,“ privolil Albus. „Poviem vám pravdu. Pred deviatimi dňami som s ním o tom diskutoval, alebo skôr som sa s ním o tom riadne dohadoval...“

„Kričali po sebe ako dva psy!“ vyprskol jeden z obrazov.

„Ďakujem, Phineas. Áno, naša rozprava sa napokon stala veľmi dramatická. Neveril a ako Croucha tak aj Pettigrewa chcel okamžite ponúknuť dementorom. A to som dovoliť samozrejme nemohol. Pravda a spravodlivosť nemôže byť pochovaná v dementorovom bozku. Sirius Black bol zavretý neprávom. Pred rokom sa mu podarilo utiecť, hoci ho Kornelius už mal zavretého. A neprávom by ho odovzdal dementorom. Ale teraz... Peter Pettigrew je v dočasnom žaláre na ministerstve a ja nemôžem čakať, kedy Kornelius spraví hlúposť a odovzdá ho do Azkabanu. Sľúbil som mu, že budem mlčať o návrate Toho koho nemenujeme,“ vyšlo z neho nasilu. Žena naňho vyvalila oči. „A ako protislužbu som chcel riadny proces s Pettigrewom a oslobodenie Siriusa Blacka...“

„Albus, ale...“ zamračila sa. „Jasne som videla tú spomienku. On sa vrátil a o jeho návrate musí byť verejnosť informovaná. Mýlim sa snáď?“ pohliadla naňho prísne. Krátko prikývol.

„Nemýlite sa, samozrejme. To bolo prvé, čo som chcel dosiahnuť, avšak na oslobodení Siriusa Blacka mi mimoriadne záleží,“ jemne sa pousmial.

„Black je Potterovým krstným otcom. Súvisí to?“ zvedavo sa spýtala. Prikývol. „Aha. A preto ste ochotný poprieť všetky svoje zásady, svoje presvedčenie? Svoju... povinnosť? Áno, dovolím si tvrdiť, že je to vaša povinnosť po tom, ako ste bojovali pred niekoľkými rokmi,“ zamračene okomentovala jeho povytiahnuté obočie. „Vrátil sa a vy mi vravíte, že ste s ministrom uzavreli nejakú prazvláštnu dohodu a budete mlčať len preto, aby bol jeden muž oslobodený? Hoci nevinný a hoci je krstným otcom Harryho Pottera?“ Jej hlas sa zvyšoval. Riaditelia protestne mrmlali, zaznelo aj pár rozhorčených hlasov. Ako si dovoľuje táto žena zvyšovať hlas? „Po tom, čo všetko spravil minule a teraz...“ ukázala na mysľomisu, „...teraz sa bude zrejme história opakovať? Koľko nevinných životov ešte musí zničiť?“ vyprskla.

„Áno, som ochotný,“ vyriekol Dumbledore po tom, čo zdvihol ruku čím umlčal nielen obrazy, ale aj samotnú ministerskú pracovníčku. Neveriacky otvárala a zatvárala ústa. Mierne sa pousmial. „Ale ako som povedal, potrebujem urýchliť proces s Petrom Pettigrewom, po ktorom bude predvolaný Sirius Black, aby bol zbavený obvinení a oslobodený. Som ochotný mlčať práve takúto dobu,“ usmial sa širšie a natiahol sa, aby dolial medovinu. „Nikto po mne predsa nemôže žiadať, aby som jeho návrat popieral, nie? Bolo by výborné, keby sa všetko dialo v rozmedzí, povedzme dvoch týždňov. Obaja vieme, ako Wizengamot pracuje, nie?“ mrkol na ženu a postavil čašu naspäť na stôl.

„Chcete verejnosť varovať potom,“ prikývla zamyslene. „Fudga momentálne držíte v šachu? Máte v rukách viac tromfov, ako on? Preto súhlasí s tým procesom, so zadržaním Pettigrewa na ministerstve a nie jeho uvrhnutím do Azkabanu?“

„Tak nejako, áno. Mám v rukách viac, ako on, hoci si to on mylne vysvetľuje. Myslí si, že mi ide o jeho miesto. Že by som vymyslenými výpoveďami verejnosť predsa len presvedčil, že sa vrátil... že je situácia taká kritická, aby ministerstvo mágie potrebovalo nového ministra, čarodejnícka verejnosť nového vodcu a naša budúcnosť novú nádej. A má pravdu, samozrejme. Toto všetko potrebujeme, mali by sme to dosiahnuť ale nie tak, ako si to on myslí a rozhodne nie so mnou na čele,“ zasmial sa.

„Chcete docieliť rozvrat ministerstva?“ došlo jej to.

„Rozvrat nie. Určite nie rozvrat. Som ochotný mlčať do chvíle, kedy nebude Sirius voľný, pretože mu to dlžím. Nehovoriac o tom, že je nevinný a dvanásť rokov musel trpieť dementorov. Dva roky je na úteku. Je Harryho krstným otcom. Keď máme Pettigrewa, mala by to byť formalita. Áno, do toho momentu budem mlčať a Kornelius si mojou následnou lojalitou nemôže, nechce byť istý a nečudujem sa mu. Minister veľmi správne tuší, že ma nemôže umlčať naveky, ale pritom váha, aby Pettigrewa a Croucha odstránil, pretože v tom momente by riskoval... skutočne rozvrat ministerstva. Ale o to nejde...“ Pomaly sa napil medoviny. Nechal jej pár chvíľ na premýšľanie.

„Vždy ste boli lišiakom, profesor,“ vyriekla vážne dívajúc sa mu do očí. Pousmial sa. „Ale napriek tomu... nikdy ste sa nepúšťali do politických hier. A ak správne predpokladám to, čo chcete docieliť, práve o tieto hry pôjde, nie?“

„Uvažujete správne,“ prikývol. „Ministerstvo je rozdelené na dve polovice... na tú, ktorá je bezmedzne lojálna ministrovi a na tú, ktorá váha, respektíve by sa dala presvedčiť o našej veci...“

„Našej veci?“ uškrnula sa. „Tým, že ste ma sem zavolali, ukázali ste mi tú spomienku, všetko mi vravíte... som prvou na vašom zozname, ktorá sa dá presvedčiť o vašej veci?“

„A nepresvedčil som vás?“ mrkol na ňu. Mierne si odfrkla.

„Verím, že sa vrátil a veľmi dobre viem, že treba varovať, treba sa pripraviť, aby sa predišlo minulosti. Tomu verím. Ale čo so mnou zamýšľate, Dumbledore?“

„Profesor Dumbledore,“ sykol Phineas.

„Oslovujú sa aj menami,“ odfrkol si Everard, bývalý minister mágie a riaditeľ.

„Ďakujem obom,“ Dumbledore kývol hlavou a pozrel na Phineasa. Nespokojne odfrkol. „Iste uznáte, že by mi veľmi nepomohlo, keby som s touto spomienkou chodil od jedného člena Wizengamotu k druhému, nehovoriac o skutočnosti, že by som musel použiť krkolomný spôsob stretnutia s nimi.“

„Fudge vás sleduje.“

„Ako ostriež, hoci si myslí, že je nenápadný,“ zachichotal sa. Žena zavrtela hlavou. „Jednoducho... takéto presviedčanie je časovo náročné a zdĺhavé. A okrem toho, sľúbil som Harrymu, že jeho spomienku použijem len dvakrát a potom mu ju vrátim. Spomienky sú vysoko súkromnou záležitosťou, nech sa jedná o akúkoľvek spomienku a ak sa jej človek vzdá na dlhú dobu, či naveky, zanechá to v ňom určité stopy. Viem, o čom hovorím,“ jeho pohľad na moment padol do vitríny, kde sa v sklenených fľaštičkách vírili jeho spomienky. „U tak mladého človeka, akým je Harry, by tieto násilné narušenia vnímania reality mohli mať nešťastné následky.“

„Áno, to viem,“ prikývla a na moment zvrtla hlavu do miest, kam sa díval. „Takže ste ju ukázali mne a ja mám presvedčiť ostatných členov Wizengamotu, aby sme proces urýchlili? A zrejme to budem musieť spraviť nenápadne, aby ma nezačal Fudge podozrievať a sledovať?“

„Skoro ste to trafili,“ súhlasil.

„Ale prečo ja? Prečo nie Griselda? Alebo Tiberius? Napokon, všetci členovia Wizengamotu veria vášmu úsudku, veria vám. Ešte stále, hoci minister proti vám frfle už viac ako päť rokov...“

„Griselda Marchbanksová a Tiberius Ogden sú veľmi lojálni, to je pravda. A tiež rad ďalších... ale nech sa na mňa ani jeden z nich nenahnevá, vzhľadom k budúcnosti to musel byť niekto mladý, cieľavedomý priebojný,“ usmial sa na ňu.

„Mám štyridsaťdva rokov,“ odfrkla si. „Rozhodne nie som mladá...“

„V porovnaní s nimi určite,“ zachichotal sa. „A v porovnaní so mnou, samozrejme. Ide mi ale o to, že nielen urýchliť proces bude potrebné...“

„Moment,“ prerušila ho, keď jej náhle došlo, o čo mu v skutočnosti ide. „No iste,“ uchechtla sa nasilu. „Vám ide o to vymeniť ministra, však? Toto všetko robíte len preto, aby ste Fudga skutočne pripravili o stoličku, hoci ju nechcete pre seba?“

„Správne,“ absolútne pokojne súhlasil. Musela si upiť z medoviny. Zavrtela hlavou.

„Sú tam iní adepti, medzi ktorými ste mohli vyberať, Albus. Nie som tá pravá...“

„Myslím, že ste tá najsprávnejšia, Amélia. Smrťožrúti vás šmahom ruky pripravili o rodičov, súrodenca, synovca... Vy, lepšie ako ktokoľvek viete, aké je to prísť o všetko a ostať sama len s neterou, pričom vás od totálnej záhuby delilo len pár chvíľ... keby vtedy smrťožrúti na jeho pokyn neprestali vyčíňať, pretože on mal v tom momente cieľ jasný a stálo ho to niekoľko rokov existencie, dostali by aj vás a aj Susan. O koľko bola staršia, než Harry? O pár mesiacov? Celá vaša rodina bojovala za správnu vec a stálo ich to životy. Vy sama ste ticho podporovali Fénixov rád práve z ministerstva, hoci ste nastúpili v tých najhroznejších chvíľach. Nezaváhali ste a ostali ste verná svojej rodine, ich presvedčeniu, hoci ich zabíjali jedného po druhom,“ dodal tvrdo. Dívala sa do okna s kamenným výrazom. „Práve preto som sa rozhodol dôverovať vám, zveriť sa vám a presvedčiť vás,“ povedal potichu. Pozrela naňho.  

„Myslíte si, že sa bude diať to, čo v minulosti, však?“ potichu sa spýtala. Nepôsobila už prísne a neprípustne tak, ako v súdnych sieňach pri pojednávaniach. Minulosť sa jej kruto pripomenula.

„Myslím, že to bude ešte horšie, Amélia,“ priznal potichu. Obaja si upili. Dala si riadny log a Albus jej dolial. Celkom nelogicky sa zachichotala.

„Asi sa tu opijem...“

Chápal ju viac, než si uvedomovala.

„Budete tu musieť stráviť ešte niekoľko hodín, aby ste sa z tejto jemnej medoviny opili,“ vypustil vážne. A ona sa znova zachichotala. Nechal ju.

„Čo myslíte, že bude nasledovať?“ spýtala sa po chvíli. „Aké máte plány, čo so mnou zamýšľate?“

„Môžem predpokladať, že som vás presvedčil?“ povytiahol obočie. Ak sa jej má zveriť, potrebuje sa ešte uistiť. Hoci nepochyboval, že bude na jeho strane.

„Vyvraždil všetkých mojich blízkych, ako ste povedali,“ zamračene z nej vyšlo. „Mamu, otca, brata, synovca... a áno, keby ho vtedy Potter nezastavil, pokračovali by. Uchránilo ma len to, že som pracovala na ministerstve, otvorene som sa nevyjadrovala a zrejme si mysleli, že ma budú potrebovať,“ ironicky sa uchechtla. „Akoby si mysleli, že po tom, čo mi vyvraždia rodinu, s nimi budem spolupracovať,“ zavrtela hlavou.

„Oni nepremýšľali nad niečím takým, že by bola vaša bolesť dôvodom k nenávideniu a otvorenému nesúhlasu. Mysleli si, že mocou vás prinútia k spolupráci.“

„Ja viem,“ prikývla. „A potom ho Potter zastavil. Susan uchránilo len to, že bola ešte príliš maličká. Možno sa v nejakom smrťožrútovi pohlo svedomie a nedokázal zabiť jeden a polročné dieťa... pri Edgarovi im to bolo jedno. Mal len šesť,“ zamračila sa.

„A niečo podobné sa začne diať aj teraz, Amélia,“ s povzdychom jej pripomenul. „Pred mesiacom sme len tušili, že sa plánuje vrátiť, pred deviatimi dňami sa to stalo skutočnosťou. Vrátil sa a história sa bude opakovať. A my sa na to musíme pripraviť, dôkladnejšie než v minulosti, kedy nás ministerstvo ticho podporovalo...“

„Rozumiem. Veď viete kto je späť a ministerstvo na čele s Fudgom tomu nechce veriť. Potrebujeme ministerstvo, ktoré by... zrejme nielen ticho podporovalo Fénixov rád, nemám pravdu?“

„A každého, kto bude bojovať za správnu vec,“ privolil. „Prioritou bude varovať verejnosť, samozrejme. Ibaže každá naša snaha bude zmarená hneď v počiatkoch. Nedá sa ani zo dňa na deň vymeniť ministra... verejnosť by to nepochopila a brala by to ako otvorený prevrat v čarodejníckom svete. Nehovoriac o tom, že bude potrebné starostlivo triediť celé ministerstvo a povedzme... udržiavať si blízke vzťahy len s lojálnymi ľuďmi.“

„Na ministerstvo by mohol preniknúť,“ súhlasila.

„Nie hneď. Hoci už nejaké chápadlá má aj tam. Tiež si najprv potrebuje vybudovať zázemie a to je naša výhoda. Zatiaľ je ministerstvo rozdelené tak, ako som spomenul. Verní Fudgovi a jeho politike... a tí ostatní.“

„Dobre. Rozumiem. Mojou úlohou bude nenásilným spôsobom docieliť, aby sa proces s Pettigrewom urýchlil...“

„To je prvoradou úlohou. Ale nie vy, vy nemôžete okato lobovať za urýchlenie,“ díval sa na ňu.

„Griselda a Tiberius?“ pousmiala sa. A on jej vedomý úsmev opätoval.

„Tí dvaja sú verní až za hrob. Už vedia, čo majú robiť. V tejto chvíli zrejme podpisujú súhlasy s oficiálnym vypočúvaním Petra Pettigrewa. Toto vypočúvanie bude viesť lojálny auror a do Wizengamotu sa dostane len to, čo budeme potrebovať. Napokon... potrebuje to aj Kornelius. Nebolo by preňho vhodné, aby začal Pettigrew rečniť o Voldemortovi, Fénixoch, cintoríne... jednoducho sa skrýval, prišiel na stretnutie bývalých kamarátov na cintoríne a tam som ho dolapil,“ Dumbledore sa postavil a podišiel k oknu, aby sa zadíval na rokfortské pozemky. „Griselda ani Tiberius nepotrebujú vedieť úplnú pravdu, v ich prípade sa spolieham na lojalitu,“ pozrel na Améliu. „A nie, nie je to ani príliš veľká manipulácia so súdnym tribunálom. Napokon, na jeho čele som stále ja. Nebude tomu tak ale vždy...“

„Keď začnete vravieť nahlas pravdu, Fudge vás odstráni,“ uchechtla sa.

„Z každej funkcie, na ktorú má ako minister dosah. Správne. A preto ste tu vy,“ vrátil sa k stolu a posadil sa. „Vašou úlohou nebude presviedčať každého, že je Voldemort späť. Ak by Fudge zistil, že konáte proti nemu, dlho by ste na svojom mieste nevydržali. Je ale len otázkou času, kedy sa Lord Voldemort zjaví celému svetu a v tom momente sa Fudgeova predstava zrúti ako domček z karát a verejnosť bude požadovať jeho rezignáciu... keď bude popierať to, čo Fénixov rád bude tvrdiť a presviedčať o tom verejnosť... bude súci na odchod.“

„A začnete s tým vo chvíli, kedy bude Black voľný...“

„Áno, presne tak. Myslím, že Kornelius to predpokladá tiež. Bude robiť všetko pre to, aby ma zdiskreditoval hoci, uznávam, jeho psychika je narušená a namýšľa si, že mi ide o jeho miesto. Nič iné za tým nevidí, Merlinžiaľ. Žiaden návrat najnebezpečnejšieho čarodejníka všetkých čias. Snažil som sa ho presvedčiť, ale nemá to zmysel. A my sa musíme podľa toho zariadiť. Predpokladám, že v momente, ako do sveta vypustím túto informáciu, sa ministerstvo bude všetkými spôsobmi snažiť poprieť to. A má na to veľa prostriedkov. A sme v tom bode, pri ktorom budete veľmi prospešná. Potrebujeme nenásilne, nenápadne zistiť, ktorí ľudia sú prístupní rozumným debatám. U ktorých je perspektíva, že po odstúpení Korneliusa Fudgea budú lojálni k novému ministrovi a ministerstvu, ktoré sa v tom momente bude musieť začať zabezpečovať. Lucius Malfoy alebo Walden Macnair, to sú nastrčené chápadlá z minulosti. Prídu iní, noví, nebezpečnejší, aby zamorili ministerstvo. Súmerne s rastúcou mocou Lorda Voldemorta, bude narastať aj odvaha smrťožrútov a oni si budú postupne podvoľovať ministerských pracovníkov na správnych miestach. Či už Imperiom, alebo ohrozovaním ich rodín. Tomuto musíme zabrániť. Potrebujem od vás, Amélia, aby ste počas doby, kedy sa bude Fudge držať ministerskej stoličky zubami nechtami, starostlivo vyberali spolupracovníkov na správnych miestach, ktorým my poskytneme čo najlepšie možné zabezpečenie, pretože s vaším nástupom na ministerské miesto započne druhá vojna s Temným pánom...“

„Moment,“ prerušila ho neveriacky žmurkajúc. „Ja mám byť nová ministerka mágie? Ja?“

„Áno, vy,“ samozrejme prikývol. „Nevravel som to?“ naoko sa začudoval.

„Vraveli ste len to, že je tá najsprávnejšia a preto ste si ju vybrali k úzkej spolupráci,“ pripomenul Evander.

„Aha, tak to vravím teraz,“ pripustil s miernym úsmevom dívajúc sa do neveriacej tváre.

„Ale to...“ stiahla obočie. „Teda... nie, že by mi tá predstava bola proti srsti. To by som klamala. Ale sú tam iní adepti, ktorí by si zaslúžili...“

„My ale nemôžeme vyberať podľa zásluh, drahá Amélia. My musíme vyberať podľa presvedčenia. Ak by to nemalo platiť, ministrom by sa stal Tiberius Ogden, ktorý sa v práve pohybuje už päťdesiat rokov. On sa na mňa určite nebude hnevať keď prehlásim, že nový minister musí byť o niečo viac... akčnejší. Nehovoriac o Griselde Marchbanksovej. A ostatní vo Wizengamote sa radia takmer do rovnakej kategórie. Ctím si ich, väčšine bez výhrad dôverujem, ale do následnej vojny sa nehodia. Možno by sme uvažovali nad šéfom aurorov, Rufusom Scrimguerom. Ten by bol do boja ten najvhodnejší, však? Lenže je to tvrdohlavec, bez diplomatického cítenia. Koho by on prehovoril k spolupráci? Dôverujem mu, prácu si odvádza výborne... napokon je to on, kto dbá o našich dvoch väzňov na ministerstve, ale následná vojna sa bude musieť viesť trocha odlišnejšie, než v minulosti. Nielen silou...“

„Starostlivým zberom tých správnych ľudí,“ privolila. „Šikovným tkaním pavučín, aby sa sieť stiahla v tú pravú chvíľu...“

„To je politika. A Rufus nie je politik, je to bojovník...“

„Ja som právnička,“ upozornila. „A čo oddelenie pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu? To sú diplomati,“ pripomenula.

„To sú, pravda. Posledného vedúceho zavraždil vlastný syn a jeho zástupcovi som musel upraviť pamäť,“ priznal.

„Percivalovi? Prečo, pre Merlina?“ nesúhlasne vykríkla. Phineas pohoršene zatskal.

„Povedzme, že si budeme musieť starostlivo vyberať spolupracovníkov a ja... hovorí sa mi to ťažko, ale Percival bude musieť ešte presvedčiť,“ zamračil sa. „Upravil som mu pamäť čiastočne, samozrejme. Sú informácie, ktoré on momentálne nepotrebuje vedieť,“ díval sa do nesúhlasnej tváre. Povzdychol. „Nepozdáva sa mi jeho postoj, aký zaujal voči svojej rodine v predchádzajúcich mesiacoch. Nie je nepriateľský, to nie, ale nesúhlasím s tým, aby syn po tom, čo ho rodičia vychovali, starali sa oňho ako najlepšie vedeli... a ich starostlivosť bola príkladná... aby pochyboval o konaní svojho otca, o jeho presvedčení... Nechcem to ďalej rozoberať. Poviem len toľko, že Percival momentálne nevie, kde je Sirius Black. A keď sa presvedčím, že mu môžeme znova dôverovať... dobre. Nevylučujem, že by sa stal vašou pravou rukou. Prečo nie? Je to inteligentný, ambiciózny a pracovitý mladík... ktorý si len potrebuje uvedomiť, kde presne je jeho miesto.“

„Ehm...“ nervózne sa pomrvila po vypočutí si tých slov. „Asi rozumiem,“ zadívala sa Albusa. „Dnes ráno mi ho Pius Thicknesse spomínal...“

„V akej súvislosti?“ zvedavo sa spýtal Albus.

„Mladý Weasley konečne prešiel sériou vypočúvaní. Veď viete... ako mu Barty zadával úlohy, ako komunikovali, ako vyzeral, prečo si nič nevšimol... na všetko odpovedal uspokojivo, aspoň čo sa Piusa týkalo. A o mladého Weasleyho prejavil záujem sám minister. Vlastne som si na to doteraz nespomenula. Ale keď sme ho začali rozoberať... myslím, že s ním má Fudge plány. A vzhľadom ku všetkému, čo tu dnes zaznelo, zrejme ho chce mať blízko pri sebe. Vám je rodina Weasleyová veľmi blízka, čo nie je tajomstvo a Percival...“

„Ach, to je pre mňa novinka,“ zamyslene skonštatoval riaditeľ.

„Tak to vyzerá, že nielen vy tkáte pavučiny, však?“ natiahol Phineas pobavene. „Rozhodne to všetko bude ešte zaujímavé.“

„Áno, to určite bude,“ Albus pozrel na jeho portrét. „V tom prípade je môj rýchly zásah veľmi prospešný. Percival nevie nič o Fénixovom ráde,“ díval sa jej do očí.

„Zrejme ste si s Weasleyovcami ešte viac, ako blízky, nie?“

„Naše vzťahy sú špecifické, Amélia. Starajú sa o Harryho Pottera. Po tom, ako jeho rodina zahynula, som sa stal jeho poručníkom. Túto skutočnosť sa mi podarilo zatajiť len rok. A ako iste sama uznáte, ja nie som príliš vhodný na to, aby som niekoho vychovával. Nielen kvôli nedostatku času. Nemám na to ani priestor. Kde by som sa oňho mohol starať. Tu?“ rozhodil rukami ukazujúc svoju pracovňu. „Harrymu je u Weasleyovcov viac ako dobre. Je oňho postarané dokonalo. A keď sa zbaví obvinení aj Sirius Black... v tom momente bude mať svojho krstného otca, bude mať vlastnú rodinu,“ mierne trpko vypustil.

„A vy? Prestanete byť jeho poručníkom? Nebolo by výhodnejšie, aby Chlapec, ktorý prežil... aby Vyvolený, ako ho začala nazývať Rita Skeeterová ktovie prečo... aby ste naňho dohliadali vy?“

„Ale to budem, samozrejme,“ mierne sa pousmial. Jednoducho sa plány budú musieť prispôsobiť. „Rita vybrala peknú prezývku. Z Chlapca, ktorý prežil, tragického hrdinu sa stal Vyvolený...“ zavrtel hlavou. Potom sa uprene zadíval na Améliu. „Som si istý, že s našou spoluprácou už súhlasíte, však?“

„Áno, určite,“ rýchlo prikývla. „Myslím... urýchlenie procesu, skúmanie spolupracovníkov... áno, s tým súhlasím. No a s postom ministerky...“ stiahla obočie. „To sa ešte uvidí. Ak to všetko dopadne tak, ako predpokladáte, verejnosť bude chcieť vás ako ministra.“

„To je zrejme pravda, ale ja ostanem riaditeľom,“ zachichotal sa. Amélia si rezignovane povzdychla. „No a, ak máme postúpiť ďalej...“

„Ono to má ešte pokračovanie?“

„Iste, že má. Myslíte, že som sa namáhal len preto, aby som vám povedal to, čo ste počuli? Nie, chcem vás zasvätiť do všetkého. Musíte vedieť prečo robíte to, čo robíte, respektíve... budeme sa musieť zhovárať na rovinu. A to budeme môcť len v jedinom prípade...“

„Stanem sa členkou Fénixovho rádu,“ prikývla s porozumením.

„Celkom bystrá, pravda,“ súhlasne ju okomentoval Everard.

„Bol by som rád, keby ste sa ňou stali, Amélia. O vašom zmýšľaní nepochybujem ani najmenej. Neverím, že by ste zradili našu spoločnú vec. Napokon ide o budúcnosť celej čarodejníckej komunity. Aby sme mohli ale pokračovať, aby sme vám mohli predostrieť aj ostatné plány, ktoré máme, bez prísahy to nepôjde,“ trpezlivo vysvetľoval, hoci si bol istý, že to dávno pochopila.

„No teda...“ vyriekla po pár minútach, keď dopila svoj pohár. Bola to kvalitná medovina. „Keby sa jednalo len čisto o mňa, neváham ani na moment. Je tu ale ešte Susan. Ak niečo nevyjde, čo bude s ňou? Ak ma odhalia, kto sa o ňu postará? Fénixov rád, hoci je stále oficiálne nečinný, bol v minulosti nežiaduci. Koniec koncov, môj brat bol Fénixom... a kvôli tomu ich vyvraždili.“

„Áno, to nespochybňujem. Kto by sa ale postaral o slečnu Bonesovú v prípade, ak by vás zabili? Nemyslím, že by práve toto bola otázka, pri ktorej by ste odpoveď nepoznali,“ jemne sa pousmial.

„Fénixov rád,“ prikývla. „Koľko má členov?“ v momente v nej zahorela zvedavosť. Tú otázku vypálila len tak, bez rozmyslu, pretože ju to zaujímalo. „Samozrejme by som sa to dozvedela až v momente, kedy by som sa stala členkou,“ uchechtla sa sama nad sebou. Nechal ju tak a znova dolial. Po pár minútach zdvihla hlavu.

„Súhlasím, Albus. Stanem sa členkou Fénixovho rádu a svojou trochou dopomôžem v boji proti Veď viete komu,“ pevne prehlásila.

„Nepochyboval som o tom. A navrhoval by som, aby sme pristúpili hneď aj k prísahe, ak dovolíte. Ako som niekoľkokrát spomínal, je potrebné určité procesy urýchliť a ak k vám máme byť čo najviac úprimní, musíte vedieť viac...“

V nasledujúcich chvíľach skutočne pristúpili k aktu zloženia prísahy. A ona si uvedomila, že slová jej brata Edgara, boli pravdivé. Priznal sa, že sa stal Fénixom. Upozornil ju na to, že budú všetci v ohrození. Celá jej rodina vrátane jej samotnej ale s Fénixovým radom sympatizovala. O on zložil prísahu.

Vravel jej, že to nie je o tom, aby si Dumbledore zabezpečil jeho mlčanie, jeho lojalitu, jeho poslušnosť. Išlo o hĺbku vnútorného presvedčenia a keď sa na ňu díval fénix, keď jej do dlane kvapli jeho slzy, aby ju označili uvedomila si, že by radšej sama umrela, ako by mala zradiť. A zrazu sa cítila voľnejšia a slobodnejšia napriek tomu, že ju zrejme čakali veľmi ťažké a zložité chvíle.

„Výborne,“ usmial sa na ňu Dumbledore.

„Vítame novú členku Fénixovho rádu,“ zaprskal Phineas.

„Áno, správne, vítame!“ ozvalo sa z ostatných portrétov.

„Sú verní tejto škole a jeho riaditeľovi,“ prezradil jej Albus, keď sa dívala okolo seba. „To je stará známa pravda a zradiť nedokážu. Oni ale chcú aj pomáhať, však?“

„Samozrejme,“ ozval sa Everard. „Napríklad, ja, nastávajúca pani ministrová. Odteraz budete s Dumbledorom komunikovať prostredníctvom mňa...“

„Je to tak,“ súhlasil Dumbledore. „Nebude bezpečné, aby sme sa stretali, hoci ťažšie chvíle ešte len prídu. A to vtedy, keď bude Korneliusova paranoja narastať a bude podozrievať každého. Everard slúži ako spojivo s ministerstvom. Bude za vami chodiť, ak bude niečo naliehavé a potrebné vám odkázať. Za tie roky sa naučil, ako byť nenápadný a veľmi prospešný.“

„Ďakujem úctivo...“

„A pôsobil ako spojivo aj s Fudgeom? Iste, vídavam ho na obrazoch na ministerstve... nebude Fudge podozrievať aj jeho? Predsa je lojálny vám...“

„Nie, doteraz nebolo potrebné, aby som sa s Korneliusom dorozumieval týmto spôsobom a odteraz to bude nežiaduce. Everard bol vyťažovaný najviac práve počas prvej vojny. A hoci Kornelius vie, ako tieto obrazy fungujú, Everard mu nedá zámienku, aby ho podozrieval.“

„Nenápadne sledujem ministerstvo už roky, drahá slečna. Aj Wizengamot, počas Dumbledorovej neprítomnosti. A vy ste prišli akurát na to, že ma občas vídate na obrazoch,“ pohrdlivo si odfrkol. Albus sa zasmial.

„Dobre, rozumiem,“ pousmiala sa aj ona a vrátila sa pohľadom na Dumbledora. „A čo teraz?“

„Teraz...“ prikývol a siahol do svojej zásuvky, aby vytiahol kúsok pergamenu a červené brko vnoril do zlatého atramentu. Naškrabal niečo na pergamen. „Ako sme sa už dohodli, je dôležité, aby sa proces s Pettigrewom uskutočnil čo najrýchlejšie. Na tom pracuje Tiberius a Griselda,“ pozrel na ňu ponad polmesiačikové okuliare. „Vzhľadom k tomu, že mňa dnes čaká ešte jedno náročné presviedčanie pomocou spomienky než ju vrátim Harrymu... príďte dnes večer o siedmej v Londýne na jedno námestie,“ podal jej papierik. „Tam sa dozviete mená ľudí, ktorým môžete na ministerstve bez výhrad dôverovať a ktorí vám zároveň budú nápomocní pri realizácii nášho pavučinového plánu. Taktiež dostanete inštrukcie, ako sa správať pri rôznych situáciách, ktoré súvisia s utajením. A tiež sa s istými ľuďmi dohodnete na maximalizácii zabezpečenia vášho domova...“

Amélia Bonesová sklonila hlavu, aby si na pergamene prečítala

Hlavné sídlo Fénixovho rádu sa nachádza na Grimmauldovom námestí číslo 12

 

 

Komentáre

08.09.2020
• Jana Varga  |  08.09.2020 14:51:30  |  IP: 178.41.---.---
Maťa, dík!
Čas strašne letí... nemusel by niekedy :D

06.09.2020
• Maťa  |  06.09.2020 17:06:10  |  IP: 94.109.---.---
To už prešli dva mesiace odkedy bola posledná časť? 🤯 Diki Jani :)
Nový príspevok
nick  
text
 
 
166+9dva  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54