9. Z hradu a na hrad


Natiahol pred seba svoju dlaň, ale vzápätí ju stiahol. Nebolo by rozumné práve v tejto chvíli zalarmovať Rád prostredníctvom znamenia. Okamžite by sa sem premiestnili, čo zrejme teraz nebolo to najvhodnejšie. Preto si z vrecka vybral galeón.
                Nepremiestňujte sa k hradu! Čakajte!
                „Na čo majú čakať?“ spýtala sa Hermiona čítajúc si odkaz.
                „Neviem,“ bezradne rozhodil rukami. „Na niečo, na čo prídeme.“
                Sú tam smrťožrúti.
                „Správne,“ prikývol, keď si prečítal Hermionin dodatok.
                „Vravel si, že nebude problém to premiestňovacie územie,“ šepla Hermiona, keď k nemu pristúpila.
                „Správne,“ zopakoval zamyslene. Potom na ňu pozrel. „Myslím, že by sa dala jedna miestnosť na Základni premeniť na premiestňovacie územie,“ nadhodil. „Na pozemkoch ani v Rokforte to nebude možné, pretože by sa tým oslabila naša ochranná bariéra.“
                „To je pravda,“ prikývla. „Bill to vysvetľoval, ale...“ zvraštila obočie. „So Základňou by to malo byť iné. Je to iná mágia než tá, ktorá obklopuje hrad, ale...“
                „Čo ale?“
                „Podľa Bystrohlavovej si mal myslieť na jeden význam jej miestnosti a to si urobil,“ jemne ho upozornila Ginny. „Na premiestňovanie sme nepomysleli. Rozširuje síce svoje priestory, ale myslím, že premiestňovacie územie v ňom nevytvoríš.“
                „Áno, to som mala na mysli aj ja,“ pritakala Hermiona. Harry sa zadíval na Tonksovú. Mala sklonenú hlavu a utápala sa vo svojich myšlienkach. Lupin ležal zranený a vonku boli ďalší, ktorí sa nemali ako dostať dnu nevraviac o tom, že ani oni sa nemali ako dostať von. Jedine tak cez hlavnú bránu, ale tam striehli smrťožrúti určite.
                „Musím to skúsiť,“ zamračil sa. „Nejako ich musíme dostať dnu.“
                „To je pravda, ale radšej, než rozčuľovať Bystrohlavovú, by som navrhla skúsiť spraviť premiestňovacie územie niekde mimo Základňu. Dá sa to, nie?“ Ginny pozrela na Hermionu.
                „Áno. Mali sme predsa jednu miestnosť vytvorenú tak, aby sme sa mohli premiestňovať, keď sme sa učili premiestňovať.“
                „A riskovať tým to, že by sme vlastne vyslali smrťožrútom pozvánku do hradu, keby sa náhodou prevalilo, kde to územie je?“ protirečil Harry.
                „Neprevalilo by sa to.“
                „Ale mohlo by. Nebudeme riskovať nič také,“ nepozdávalo sa mu.
                „Harry...“
                „Nie,“ rázne zavrtel hlavou. „Nie je tu vlastne nik, kto by to zvládol, keďže Bill je na ošetrovni a Severus je, ktovie vlastne kde,“ obrátil sa k priechodu medzi Základňou a hradom. Prichádzali odtiaľ všetci, ktorí boli na pozemkoch. Jeho strýko chýbal. Určite by tu bol ako prvý, keby si prečítal odkaz. „Zrejme vonku,“ krivo sa zaškľabil. „Áno, iste, on sa sem dostane, aj keby sa mal pod hradom podhrabať.“
                „Čo sa tu deje?“ pýtali sa prichádzajúci. Ginny im všetko vysvetľovala, ale po očku sledovala Harryho.
                „Skúsila by som to,“ opatrne mu navrhla Hermiona. Ich rozhovor sa stratil v rozhorčenej diskusii dvojčiat. Lee a Angelina už utekali zistiť presný počet tých, ktorí sú na hrade a tých, ktorí chýbajú.
                „Ja viem, že by si to zvládla,“ pousmial sa na svoju kamarátku. „Ale Severus a zrejme aj ostatní by nás zabili, keby sme oslabili ochrannú bariéru. A keby sa zistilo, že odniekiaľ z hradu alebo pozemkov sa dá premiestňovať, tak by sa sem skúšal Voldemort dostať a napokon by sa mu to aj podarilo. Nie je tu jediného miesta, ktoré by nepoznali. A skúšali by to. A napokon by to miesto vysnorili. Základňu nepoznajú.“
                „Bystrohlavová ale...“
                „Ja viem, ale inú možnosť nemáme,“ povzdychol. „Skúsim požiadať toto miesto, aby nám umožnilo premiestnenie. A keď sa to nebude dať, tak, tak ja neviem. Budeme sa musieť prebojovať von. Alebo skúsiť preletieť na testraloch ako pred troma rokmi.“
                „Vtedy tu bola minimálna ochrana,“ namietla.
                „Ja viem,“ sykol frustrovane. „Prepáč,“ okamžite sa ospravedlňoval za svoj výbuch. „A potom, že sa mám venovať len profesorstvu a kúzlam,“ zaškľabil sa. „Hermiona, dohliadni tu na to. Nie je tu nikto iný. Severus je preč, Bill s Lupinom sú zranení a vyzerá to tak, že je vonku aj Artur,“ zamračene pozeral na skupinku pred ošetrovňou, ku ktorej sa hrnulo čoraz viac zvedavcov. „Nemáme nikoho dostatočne skúseného, aby nám s touto situáciou pomohol.“
                „Dobre teda,“ prikývla zmierene. „Rob, čo uznáš za rozumné.“
                „To je ale obrovská dôvera, ktorú si mi práve prejavila,“ zazubil sa.
                „Nerob si z toho vtipy,“ zamračila sa a odkráčala k ostatným.
                Harry ich chvíľu zamyslene pozoroval. Musí to skúsiť. Je pravda, že keď myslel na účel Bystrohlavovej miestnosti, tak premiestňovanie vynechal. Vtedy to navrhol sám Severus. Že by bolo bezpečnejšie, keby sa premiestňovalo mimo Základňu, pretože sa tam mohli dostať len osoby, ktorým by sa to umožnilo. Zo Základne by mohol odchádzať hocikto, kedy by len chcel. Ale cez zabezpečený vchod sa všetci nedostali. A oni sa tým chránili. Teraz ale musela ísť ochrana na vedľajšiu koľaj.
                Zavreli ich do pasce. Možno tam už nie sú, ale pochyboval o tom. Keď vysliedili miesto, kde sa primiestnili Lupin so svojou skupinkou je logické, že tam teraz číhajú, aby dostali ešte niekoho. Iné miesto nemali, len toto a hlavnú bránu. Keby si vytvorili nový priechod, narušili by tým ochrannú bariéru. Vzduch bol rovnako silne chránený. Boli síce v bezpečí, ale zavretí ako krysy v klietke. Možno by sa to dalo prežiť, keby nemali v úmysle chodiť von. Nemuseli by, mali tu všetko, čo potrebujú. Ibaže niekoľkí vonku sú a treba myslieť aj na to, že majú v záujme zachrániť a priviesť sem všetkých, kto ich o to požiada. Život vo vákuu si dovoliť nemôžu.
                Harry sa díval, ako Pomfreyová pustila na ošetrovňu zatiaľ len Tonksovú, Molly a Fleur vo vysokom štádiu tehotenstva. A bránila ostatným, aby sa cez ňu dostali dnu. Potom sa ale otočil na päte a pustil sa chodbou k Siriusovmu bytu. Vedel, že Hermiona a Ginny majú pravdu. Na premiestňovanie nemysleli, preto bolo teraz viac ako odvážne žiadať od Bystrohlavovej miestnosti, aby sa prispôsobila novým požiadavkám. Vtedy to bolo povedané dosť jasne. Len jedna myšlienka.
                Mysleli na všetko. Na to, aby sa vytváralo stále viac miestností a priestoru vzhľadom na pribúdajúci počet obyvateľom. Myslelo sa na ošetrovňu, na kuchyňu, na spoločenskú miestnosť, na byty, na tréningové miestnosti, dokonca aj na záhradky, vonkajšie prostredie, aj na ihriská pre deti, ale na premiestňovacie územie nie. Že si spravili z jednej miestnosti trezor, tým nezasahovali do hlavného zmyslu Bystrohlavovej miestnosti. Len si proste jednu miestnosť prispôsobili k tomu, aby v nej držali galeóny. Bez kúziel a bez zásahov. Len tam proste presťahovali peniaze. Ale premiestňovanie? To bol až príliš veľký zásah do silnej mágie, ktorú im Bystrohlavová poskytla.
                Napriek tomu sa s chmúrnym pohľadom sústredil na to, aby sa zo Siriusovej obývačky stalo premiestňovacie územie. Trpko si uvedomil, že sa tu nič nezmenilo. Všetko ostalo presne tak, ako to zanechali Sirius so Susan. Na stolčeku ležala rozčítaná kniha a pohár, na dne ktorého plesnivel zvyšok vína. Zamračene sa otriasol a sústredil sa na to, čo chcel docieliť. Žiadal v duchu Bystrohlavovú, aby im dala šancu.
                „Prosím,“ takmer až zapípal, keď si uvedomoval, že to nepôjde. Skúšal sa odtiaľ premiestniť, ale bez úspechu. „Brunhilda, viem, že vy viete, v akej situácii sme sa ocitli. Viem, že som mal len jednu možnosť, ako využiť váš dar, ktorý ste nám dali. A sme spokojní! Ibaže teraz je to všetko v háji. Téda, pripadám si ako idiot, keď tu tak rečním,“ mierne sa zaškľabil nad sebou samým. „Skúšam to, no,“ mykol plecami. „Viem, že ma počujete, rovnako ako ma práve teraz počujú všetci tí, ktorí s nami nemôžu byť. A viem, že vy viete, že som bol na vás naštvaný. A viem, že vy viete, že vlastne som ešte stále na vás naštvaný! Ale viete, prečo tomu tak je,“ povzdychol si. „Vážne mi šibe, skúsiť to ale musím. Keď neprehovorím vašu miestnosť, aby nám poskytla premiestňovacie územie, tak sa aspoň snažím apelovať na vaše...“ stiahol obočie. Nevedel, čo povedať. „V tejto sračke sme sa ocitli hlavne kvôli vám,“ vyletel naštvane. „Už som to nepovedal dávno a vlastne som na to dlho ani nemyslel, ale celá tá vaša hra Zakladateľov, tá vaša vojna mi lezie hore krkom!“ zarazil sa. Potom zavrtel hlavou a zachechtal sa. „Asi by som potreboval nejakého psychiatra, pripadám si ako korunovaný blbec. Ale tak nech. Keď nám chcete pomôcť v boji, ktorý ste zapríčinili vy a nikto iný, tak nám pomôžte tým, že sa odtiaľto budeme môcť premiestniť!“ zakričal a sústredil sa na premiestnenie. „Tak nič, no. Čo som si aj mohol myslieť, že? Že by ste nám pomohli? Ako môžem byť taký naivný?“ zaprskal.
                A nepomohla som ti dosť?
                „Čo...“ zarazil sa. Zmetene sa obzeral okolo seba, ale nikoho nevidel. Nebol si istý ani tým, či sa ten hlas ozýva v miestnosti, alebo či ho počuje len vo svojej hlave. No iste a v tomto momente je úvaha o psychiatrovi namieste.
                Áno, ozývam sa v tvojej hlave a pýtam sa, či som ti nepomohla už dosť. Chcela som ťa najprv ignorovať, ale tvoje naliehanie bolo cieľavedomé a nie príliš priateľské.
                „Takže predsa ma počujete,“ vypustil. A úplne hlúpo, ako si náhle uvedomil.  
                Iste. Myslím, že som ti pomohla viac ako dosť. Dostali ste túto miestnosť a tá sa stala tým najlepším útočiskom, aké by ste si mohli priať. Silná mágia vás dokáže ochrániť a zachrániť vám životy. Dala som vám kúzla a elixíry, na ktorých použitie už musíte prísť sami. Ale sú silné, ako si videl pri drakoch. Dala som ti tmu, ktorá ti pomôže pri získaní nardajskej žiary. Od Nuntios Lucis dostaneš dar, ktorým budeš môcť zmeniť jeden osud. Myslím, že som ti dala viac, ako Brigita s Richardom dohromady, preto nechápem, prečo si na mňa stále naštvaný!
                Jej hlas znel nahnevane a jemu sa pred očami zjavila vysoká socha s nepriateľským, takmer až výhražným výrazom. Naprázdno prehltol.
                „Áno, viem, že ste nám toho dali veľa a všetkých darov si ceníme, ale...“
                Ale čo? Si naštvaný, pretože som ťa podľa tvojich slov zdržala. Uvedom si, že svoju tmu by som nedala nikomu, kto by toho nebol hoden. Preto si musel tou previerkou prejsť. A že ti to trvalo tak dlho, za to ja vážne nemôžem.
                „Čo...“ vyvalil oči. Uvedomil si, že jej hlas teraz znie posmešne, takmer až škodoradostne. Vedel, že by sa nemal hádať s jednou zo Zakladateliek, ale mal chuť zakrútiť jej krkom. A keby mu aj teraz naservírovala zavraždeného Voldemorta priamo k nohám, aj tak by ju neznášal presne tak, ako doteraz. Viac sa už zrejme ani nedá. Zahryzol si do jazyka, na ktorý sa mu drali štipľavé poznámky. „Takže mi už viac nepomôžete,“ skonštatoval holý fakt.
                Neviem. Rozhodne nie teraz. S tvojou žiadosťou nemôžem nič spraviť, ani keby som náhodou chcela. Miestnosť, ktorú som ti zanechala, bola začarovaná. Ty si ju využil presne tak, ako si vtedy uznal za vhodné. Ak by sa teraz narušilo kúzlo, zničil by si samotné kúzlo v jeho počiatku. Vaša Základňa by zmizla, moja miestnosť by zmizla a vy by ste boli...
                „Chápem,“ nenechal ju zhodnotiť ich momentálnu situáciu. Vedel, že sú v riadnej prdeli. Nemusela mu to ešte ona pripomínať.
                Som rada, že si to pochopil.
                „Dobre teda a čo máme robiť?“ spýtal sa. Napäto čakal, ale odpovede sa nedočkal. „Už tu nie ste? Alebo tu ste a nechcete odpovedať? Alebo čo?“ skúsil znova.
                Sedel tam ešte dlho a premýšľal, čo spraviť ďalej. Bystrohlavovú naštval, to vedel. Ale ona jeho viac! Takže sa rozhodol, že na ňu radšej myslieť nebude. Premiestňovacie územie tu nespravia a spraviť ho niekde v hrade alebo na pozemkoch, by sa rovnalo ruskej rulete. Čakalo by sa, kedy smrťožrúti vystrelia a ich zbraň necvakne naprázdno. Musí existovať niečo iné. Keby tu bol Severus, určite by na niečo prišiel. Ale ten je niekde vonku a čaká, kým niekomu niečo nenapadne. Hypogrify a testraly mohol vylúčiť. Vzduch bol chránený. Jediné, kto mohol voľne lietať, boli sovy. A aj tie zažívali pri každom prelete cez bariéru šok. Takže ako sa dostať von, tak aby...
                „Och Merlin môj najmilší!“ skríkol Harry do prázdnej miestnosti. „Ako sme mohli byť takí sprostí! Teda hlavne ja, samozrejme,“ zaceril sa. Náhla myšlienka mu vliala do žíl novú nádej. „Veď je to predsa také jasné! Dobby!“
                Škriatkovia sa predsa dostanú z hradu a do hradu hocikedy sa im zachce. Dokážu primiestniť obrovské množstvo jedla, tak prečo by sa nedokázali premiestniť s čarodejníkom? Ako na nich mohli zabudnúť? Možno preto, že majú čarodejníci tendenciu týchto tvorov podceňovať a nebrať na vedomie. Nie sú pre nich dostatočne dôležití. A pritom dokážu veci, nad ktorými rozum ostáva stáť. Pripadal si ako jeden z tých čistokrvných, arogantných mamľasov, ktorí sa zhromažďujú okolo Voldemorta. A hanbil sa za to.
                „Harry Potter, pane,“ zapišťal Dobby, keď sa pred ním zjavil. „Pán ma volal! Pán sa na niečo hnevá! Nespravil niečo Dobby dobre, pane?“ pípal zúfalo. Harry sa musel zasmiať.
                „Nie, Dobby, všetko robíš úplne dokonale,“ upokojil ho skôr, než by mu napadla nejaká sebadeštrukčná hlúposť. „Som na teba nesmierne hrdý. A nehovor mi pane. Už som ťa na to upozorňoval niekoľkokrát,“ jemne mu pripomenul.
                „Dobby rád pomáha,“ škriatok sa od radosti triasol. „Ale Dobby musí hovoriť Harrymu Potterovi pane, pretože Harry Potter je pánom celého Rokfortu. Škriatkovia to vedia a Dobby je šťastný!“
                „Dobre teda,“ rezignoval. Nedokáže to škriatkovi vyhovoriť, tak nech mu hovorí ako chce. „Dobby, chcem sa ťa spýtať. Dokázal by si ma odtiaľto odmiestniť?“
                „Akože von z hradu, pane?“ Dobby vyvalil oči. „Ale to je nebezpečné, pane! Mali by ste ostať v bezpečí hradu!“
                „Teraz je ale dôležité, aby sa dostali dnu tí, ktorí sa nemôžu dnu dostať, pretože nám v tom smrťožrúti bránia,“ trpezlivo vysvetľoval. „Nie je inej cesty. Musím sa spoľahnúť na tvoju pomoc,“ skúšal.
                „Dobby rád pomôže Harrymu Potterovi, pane!“ zatváril sa, akoby nechápal, prečo o tom Harry pochybuje. „Vonku je to nebezpečné.“
                „To viem,“ usmial sa na škriatka. „Vezmi ma von a potom vezmeš dnu ostatných, dobre? Dobby?“ nadvihol obočie. Škriatok vyzeral, že nesúhlasí s tým, aby šiel Harry von, ale nakoniec privolil.
                „Pre Dobbyho nie je ťažké vziať pána Harryho von a jeho priateľov dnu.“
                „Tak poďme na to. Premiestni ma tam, kde sa konalo finále Svetového pohára. To miesto poznajú všetci. Vieš, kde to je, však?“ Harry k nemu natiahol ruku. Dobby ju opatrne zovrel a prikývol. O zlomok sekundy neskôr sa objavili na otvorenom priestranstve plnom zelene. Jeden kontrolný pohľad. Územie sa zdalo byť prázdnym.
                „Výborne, Dobby,“ pochválil škriatka. „Teraz všetkým pošlem správu, aby sa sem premiestnili a ty im pomôžeš dostať sa do hradu, dobre?“ pozrel na škriatka. S pochopením prikývol. „Neviem, koľkí sú vonku. Predpokladám, že štyria alebo piati. Každopádne sa tu zjavia a ja...“ zamyslene zmĺkol. Musí to spraviť teraz. Netušil, či sa mu podarí dostať sa nepozorovane z hradu a najmä osamote. „Ja si teraz musím niečo zariadiť. Za pár minút sa vrátim.“
                „Pane, nie!“ vypískol Dobby zhrozene. „Nemôžete ísť niekde sám a...“
                „Budem v poriadku, nejdem robiť nič nebezpečné, neobávaj sa.“
                „Ale pane!“
                „Dobby, to je príkaz,“ mierne sa zamračil. Dobby sa okamžite stiahol. „Prepáč, ale toto musím spraviť.“
                „Dobby nemá čo prepáčiť Harrymu Potterovi. Nech Harry Potter prepáči Dobbymu, ale Dobby má o Harryho Pottera veľký strach!“
                „Ja viem a sľubujem, že do pätnástich minút budem naspäť. Počkaj tu na mňa, dobre?“
                „Dobre, pane,“ súhlasil škriatok, ale Harry videl, že to spravil len preto, lebo to po ňom chcel. Len si nešťastne povzdychol, ale vážne nešiel robiť nič nebezpečné. Len k tomu potreboval byť osamote.
                Premiestnite sa tam, kde sa konalo finále metlobalu. Dobby čaká.
                Vedel, že tento jednoduchý odkaz pochopia všetci a on sa následne odmiestnil na iné miesto.
                „Kde je Potter?“ zavrčal Severus na Dobbyho, keď k nemu pristúpil z miesta, na ktoré sa primiestnil.
                „Toto by mi nenapadlo,“ nadchýnal sa Artur len pár metrov od nich. „Dobrý spôsob, ako sa dostať dnu.“
                „Čo sa tam dialo?“ chcel vedieť Krum a jeho zahraničný kolega Koreško. Boli vlastne jedinými cudzincami, ktorým sa podarilo prežiť masaker pred väzením.
                „Pán Harry mi prikázal, aby som vás odtiaľto dostal,“ zapišťal Dobby, ale vyhýbal sa Severusovmu pohľadu. „Tak vás Dobby vezme do hradu.“
                „A kde sa momentálne nachádza pán Harry?“ Severus sa nechcel nechať odradiť.
                „Dobby nevie, pane,“ pípol potichu. „Pán Harry povedal Dobbymu, že sa za pätnásť minút vráti. Pán Harry požiadal Dobbyho, aby ho tu počkal. A vás má Dobby vziať do hradu. Tak vás Dobby vezme do hradu.“
                „Ja tu teda počkám s Dobbym na pána Harryho,“ zaškľabil sa Severus. Len tým prekrýval obavy, ktoré o svojho synovca mal.
                „Severus, nič sa mu nestane,“ upokojoval ho Artur, keď Dobby zmizol aj s Koreškom. „Nespravil by predsa žiadnu hlúposť.“
                „Vážne?“ Severus povytiahol obočie. „To zhodnotím, až keď sa mi dostane do rúk.“

------

„Toto bude zrejme naša jediná možnosť, ako sa dostať z hradu,“ uzavrel Artur narýchlo zvolanú poradu.
                Zhodli sa na tom, že vytvárať premiestňovacie územie priamo na hrade alebo na pozemkoch nie je rozumným riešením. Preto požiadali Dobbyho, aby vybral piatich najspoľahlivejších škriatkov a tí im budú robiť akýchsi sprievodcov na ceste von. Zhodli sa aj na tom, že sa bude musieť celé územie hradu a pozemkov začarovať ešte jedným kúzlom, ktorým sa zaistí, aby sa asistovane nemohol primiestniť žiaden človek. Predpokladali, že smrťožrútom bude podozrivé, že z hradu predsa len odchádzajú a môže im napadnúť použiť škriatkov. Toto ale plánovali až po prvom septembri. Na túto maličkosť ich upozornil Harry. Že by bolo rozumné dostať sem deti z vlaku týmto spôsobom, pretože sa dalo čakať, že smrťožrúti budú chcieť zaútočiť na vlak. Ešte mesiac budú musieť riskovať.
                Zranení budú nakoniec v poriadku, ako sa vyjadrila Pomfreyová. A odsúhlasil jej to aj Snape, keď ich prehliadol. Katie s Oliverom už boli v pohode, Billovi sa rana na nohe zoceľovala a Lupin sa v podvečer prebral z bezvedomia. Následky by si nemal niesť.
                „Trvalo ti príliš dlho, než si si spomenul na škriatkov,“ okomentoval Harryho výkon Severus, keď sa ocitli sami v miestnosti určenej na porady. „Ale napokon ti to došlo, čo nám dáva istú nádej.“
                „Kto by si spomenul na škriatkov? Teda okrem teba, samozrejme,“ nevšímal si jeho rýpnutie. „Vo všeobecnosti sú podceňovaní a neráta sa s nimi.“
                „To je zmýšľanie čistokrvných, preto dúfam, že nám naša taktika až do prvého septembra vydrží. Alebo teda tvoja taktika, ktorá sa nakoniec ukazuje ako celkom rozumná a prezieravá,“ vypustil vážne. „Zdá sa, že konečne začínaš uvažovať racionálne s ohliadnutím na udalosti nadchádzajúce. Ani sa mi nechce veriť, že si to ty. Neprevtelil sa do teba niekto iný?“
                „Myslím, že nie,“ pousmial sa Harry. Síce zvláštne, ale aj tak ho strýko práve pochválil.
                „Myslel som si. Preto nechápem kam, dočerta, si zmizol z tej lúky,“ vyprskol. „Nezdôveríš sa?“
                „Nie,“ odmietavo zavrtel hlavou. „Niečo som si potreboval vybaviť a k tomu som nepotreboval ani tvoju a ani nikoho iného asistenciu,“ mierne sa zapýril.
                „Aha,“ Severus zvraštil obočie. Videl, ako si Harry automaticky siahol do vrecka. Jeho zapýrenie a až takmer posvätná úctivosť s tým niečím, čo skrýval vo vrecku mu naznačili, kam sa asi tak mohol jeho synovec vybrať. Čo považoval za také dôležité, aby preto riskoval jeho hnev. Aj keď, jeho synovec na jeho hnev zvysoka kašľal, ako si uvedomoval čím ďalej tým viac. Pomaly ale iste sa stával jeho rovnocenným partnerom, za čím videl svoj vlastný úspech. A bol tomu rád. „Je zrejmé, že v Godricovej úžľabine nebezpečenstvo nehrozilo,“ zaceril sa. Harry naňho prekvapene pozrel. „No, každopádne, ak by si sa chcel s ničím zdôveriť alebo požiadať o radu, nehanbi sa a oslov ma.“
                „Teba? O radu? V tomto?“
                „V čom?“
                „Ale v ničom.“
                „Keď to chceš takto nazývať, je to tvoja vec. A teraz k podstatnejším veciam. Presvedčil si ma, že si niekde pochytil trocha rozumu. Môžem dúfať, že bude mať Pomona konečne možnosť rozposlať listy študentom?“
                „Iste, svoj učebný plán ti prinesiem aj okamžite, keď po ňom túžiš.“
                „Túžim akurát po tom, aby som sa konečne vyspal niekoľko hodín v kuse. Takže to počká do zajtra.“

------

„Škriatkovia sú úplne úžasní,“ zhodnotili ich Katie, Angelina a Alica, keď na ďalší deň odprevádzali Katie a Olivera z ošetrovne. Katie sa ponúkla, že mu jeho nový domov hneď aj ukáže. Dvojčatá sa len zaškľabili, ale povinnosti ich vyhnali na pozemky a od dievčat dostali sľub, že za nimi prídu v okamihu, kedy odprevadia Katie a Olivera. Obaja dostali od Pomfreyovej prísny zákaz vyjsť zo Základne ešte aspoň tri dni, ale obaja boli pripravení tento zákaz hneď na druhý deň porušiť. „Všetky tie metly opravili.“ Na chodbe pri stene stálo opretých tridsať metiel, ktoré s úškľabkami brali do rúk Neville s Colinom s úmyslom upratať ich.
                „Bola by ich škoda,“ prikývol Oliver. „Kvôli nim a mne mohlo prísť o život niekoľko...“
                „Zmĺkni, Wood,“ zahriakol ho Draco, ktorý sa zjavil za nimi aj s Hermionou. „Výčitkami svedomia tu predsa trpí niekto iný,“ zaškľabil sa. „Nikto o život neprišiel a všetci to robia s vedomím, že by o ten život prísť mohli.“
                „To si povedal veľmi krásne,“ zacerila sa naňho Angelina.
                „Je zvláštne vidieť ťa tu,“ Oliver sa naňho díval so záujmom.
                „Veľmi veľa vecí je tu zvláštnych, tak nech ťa príliš neprekvapujú,“ priateľsky mu podal pravačku. A Oliver ju s prekvapením stisol.
                „Napríklad aj to, že sa Fred a George konečne rozhodli bývať každý sám,“ pridala sa Hermiona. „Ktovie, kto ich k tomu presvedčil,“ uškrnula sa na Angelinu a Alicu.
                „Myslím, že v tom máme tak trochu prsty my.“
                „Prsty?“ uchechtol sa Draco.
                „Sklapni, Malfoy,“ prskla po ňom pobavene Alica.
                „Ale veď dobre!“ rezignovane zdvihol ruky. Neprestával sa ceriť. „Mne je vlastne jedno, ktorá časť vašich tiel spôsobila, že weasleyovské dvojčatá prestrihli pupočnú šnúru, ktorá ich držala pohromade.“
                „Buď rád, že ťa nepočujú,“ upozornila Angelina.
                „Preto hovorím tak potichu,“ usmial sa.
                „Zdá sa, že aj keď sa mi Katie snažila vysvetliť, ako to tu chodí, asi budem potrebovať chvíľu čas, aby som si zvykol,“ okomentoval Oliver.
                „Veď ona sa Bellová postará, aby si si zvykol čo najrýchlejšie.“
                „Počuj, Malfoy, dnes si mimoriadne zábavný. Čím to je?“ Angelina doňho ďobla prstom.
                „Možno tým, že dostal veľmi dôležitú úlohu,“ zasmiala sa Alica.
                „Je to dôležitá úloha,“ neprestával sa usmievať. „Aj keď asi nedostanem možnosť nabrať trocha bronzu, ešte si raz na mňa spomeniete.“
                „Tomu veríme, ale neveríme tomu, že máš z toho radosť.“
                „Keby si každý vyberal prácu, ktorá by ho bavila, tak by vlastne nikto nič nerobil.“
                „Asi máš pravdu. Preto ideme my robiť tú nezábavnú prácu von, na slnko,“ nevinne sa naňho pousmiali Angelina a Alica a rozlúčili sa s Katie a Oliverom.
                „A ja sa budem dusiť vnútri,“ prikývol a díval sa za nimi.
                „Snáď sa budeme dusiť vnútri,“ upozornila ho Hermiona.
                „Áno, tak je to správne.“
                „A čo vlastne idete robiť?“ vyzvedala Katie, ktorej sa Dracova poznámka o tom, že sa postará o Oliverovu edukáciu, vôbec nedotkla.
                „Ideme vytvoriť obrovské laboratórium, kde sa budú variť elixíry, najmä teda tie liečiteľské,“ vysvetlila Hermiona.
                „Snape na všetko proste nestačí,“ dopĺňal Draco. „Tak máme za úlohu zaškoliť čarodejníckych dobrovoľníkov a vlastne aj tých muklovských. Mohli by pomôcť s krájaním, tam prútik nepotrebujú.“
                „Avšak elixíry budú mimoriadne potrebné. A radšej mať zásobu tých, ktoré vydržia dlhšie, než trpieť nedostatkom. Tým odoberieme Severusovi jedno bremeno, aj keď protivlkolačí elixír a elixír pre Ginny variť neprestane.“
                „Zaujímavé veci sa tu dejú, to fakt,“ prikývol Oliver. „A nie, vôbec sa nezačnem diviť,“ zareagoval na Dracov výraz. „Síce som neexceloval, ale keby ste potrebovali pomoc, stačí povedať.“
                „Ďakujeme,“ usmiala sa naňho Hermiona. „Ale pomôžu nám Nott, Ginny a Luna. Vy, keď sa vystrábite, budete potrební vonku.“
                „Nott, aha...“
                „Sľúbil si, že sa nebudeš diviť,“ upozornil Draco s úškľabkom.
 

------     

V miestnosti, ktorá na prvom poschodí slúžila pre porady Rádu, mala na druhom poschodí pod zemou slúžiť ako veľké laboratórium na výrobu elixírov. Prihlásilo sa niekoľko dobrovoľníkov. Rodičia Čcho Čangovej, ktorá im už pripomínala ich školské časy v Rokforte listovaním v učebniciach, otec Leeho Jordana a matka Alici Spinnetovej, o ktorých sa zaujímala Luna. Nott sa venoval manželkám preživších Fénixov a taktiež Bradleymu, ministerskému pracovníkovi. Creeweyovci a pani Johnsonová sa mohli len prizerať, ale boli pripravení podľa inštrukcií krájať, lisovať, dokonca aj miešať v kotlíku. Aj Lovegood prisľúbil, že hneď, ako bude mať možnosť, príde do laboratória pomôcť.
                Draco s Hermionou a Ginny sa hneď pustili do vytvárania pracovných priestorov. Mali v pláne vytvoriť viac stolov, kde sa mohli jednotlivé prísady pripravovať a tiež celý rad kotlíkov, pod ktorými sa rozžiari oheň. Dúfali, že sa im podarí priviesť na Základňu aj ďalších, ktorí by sa mohli pridať k vyrábaniu elixírov.
                Jednalo sa najmä o jednoduchšie elixíry. Kostrorasty a Kostrocely, dokrvovacie a vyživovacie elixíry. Tie zložitejšie si vezme na starosť samotný Nott, ktorý sa vyjadril, že sa sústredí aspoň na elixíry, keď ho do akcií nepustia. Pomôcť mu môže ktokoľvek. Dovolili mu mať pri sebe prútik, začali mu pozvoľna dôverovať. A on vážne nemal v úmysle zradiť ich.
                Po sovách, ktoré pomohol vybrať a niektoré udomácnil vo vežiach, bolo laboratórium druhou možnosťou, akou mohol preukázať svoju lojalitu s Rádom a svojimi záchrancami. Pretože ich za nich považoval. A okrem toho, ako sa sám vyjadril, je Slizolinčanom a tím šli elixíry od nepamäti lepšie, ako Chrabromilčanom, ktorých tu bola väčšina. S tým súhlasila aj Luna a sľúbila, že do konca prázdnin pomôže aj so zaradením muklov.
                Na tretí deň od začatia vytvárania laboratória, bola práca hotová. V kotlíkoch to pomaly bublalo. Niekoľko z nich bolo prázdnych, ale verili, že oheň vzplanie aj pod nimi. Ostali tam dobrovoľníci pod dohľadom Notta a Luny.

------

Harry nechal počas týchto dní iniciatívu na ostatných. Presne tak, ako sľúbil a ako sa snažil aj splniť. Nie, že by mu to, čo sa týkalo laboratória, robilo problémy. Prišiel sa síce niekoľkokrát pozrieť, dokonca aj poradil mame Leeho Jordana pár svojich ťahov pri krájaní, drvení a cedení, ale to bolo z jeho strany všetko. Videl, že má Nott situáciu v laboratóriu pevne pod kontrolou. 
                Bol navštíviť skleníky, kde sa pachtil umazaný Neville. Spolu s Colinom mali veľa práce s rozmnožovaním mäsožravých a popínavých rastlín, ktoré plánovali vysadiť pri hraniciach Rokfortu. Ak by sa smrťožrútom podarilo preniknúť dnu, tak na nich bude čakať hnusné privítanie. Sproutová im pomáhala, presádzala nebezpečné brečtany, z ktorých listov vystrekoval jed. K týmto rastlinám chlapcom nedovolila sa priblížiť. Prezradila Harrymu, že podľa nového učebného plánu sa študenti budú zameriavať pri Herbológii práve na pestovaní a rozmnožovaní nebezpečných rastlín. A prezradila aj to, že Nevilla na najbližšej profesorskej porade predstaví ako svojho asistenta, nech sa vraj Severus aj na hlavu postaví. Neville sa pýril, kým Colin ho povzbudivo plieskal po ramene.
                Pozrel sa aj na veže, ktorých stavba sa skončila. Bill sa práve chystal začarovať jednotlivé informačné tabuľky vo vežiach a spojiť ich s hlavnou tabuľkou na Základni, pri čom Hermiona samozrejme nemohla chýbať. Vo vežiach už bolo ubytovaných tridsať soví, Hedviga a Surnia boli prvými, kto sa s novou úlohou zoznámili a rozumne „vysvetľovali“ aj ostatným sovám, čo sa po nich bude chcieť.
                „Kde sú dvojčatá?“ vyzvedal Harry. Sledoval prácu Billa a Hermiony a neprítomnosť Freda a Georgea mu prišla podozrivá. Najmä preto, že tu boli všetky dievčatá, dokonca aj Čcho s Hagridom.
                „Keď sa všetko spojí,“ ukázal Lee na veže, „keď sa to kúzlo podarí, čo sa aj podarí, tak plánujú niečo vytvoriť na Základni.“
                „Čo?“ vyzvedal.
                „To má byť prekvapenie,“ uškrnula sa Ginny.
                „Prekvapenie, ich prekvapenie?“ nepozdávalo sa mu to.
                „Neplaš sa, nebude to vybuchovať ani nič podobné,“ upokojoval ho Draco s úškľabkom.
                „Pracujú na tom aj s Billom a Lupinom,“ dodala Ginny.
                „Na čom?“
                „Nečakáš snáď, že ti to vykecáme?“ spýtal sa Lee. „Bude to prekvapenie pre teba a dokonca aj pre Snapa. O tomto nemá ani poňatia a preto ho to možno aj rozčúli,“ škodoradostne sa zachechtal.
                „Čo sa deje?“ Harry sa otočil k Ginny. Pochopil, že sa od tých dvoch momentálne nedozvie ani to, koľko je hodín.
                „Vlastne to napadlo Hermione a Dracovi,“ mykla plecami. „Vedia o tom všetci, okrem vás dvoch. Ale myslím, že v konečnom dôsledku budete spokojní.“
                „Ginny, nemôžeš byť trochu konkrétnejšia?“
                „Nebuď zvedavý. O teba vlastne ani nejde, ale chcú dostať Severusa, pretože im lezie na nervy to jeho sledovanie, strkanie nosa do každej maličkosti. Štve ich, že musí mať o všetkom prehľad, že im nedôveruje a tak. Ty si sa už trocha umúdril, ale Severus je neznesiteľný.“
                „Keď som sa umúdril, tak by som o tom mohol vedieť, nie?“ skúsil.
                „Nie,“ zavrtela hlavou. „Ak všetko doladia do dvoch dní, tak to slávnostne otvoria na tvoje narodeniny.“
                „Čo otvoria?“
                „Pozri! Podarilo sa im to kúzlo,“ snažila sa obrátiť jeho pozornosť k Hermione a Billovi, ktorí radostne mávali rukami. Všetci sa už okolo nich zbiehali.
                „Dobre, podarilo sa im to, ale čo sa má slávnostne otvoriť na moje narodeniny?“ nešťastne sa za ňou ťahal. Zase raz nevie o všetkom.

------

„Takže aj toto kúzlo si môžeme vyčiarknuť zo zoznamu,“ Severus sa zachmúrene díval na kus pergamenu. Dobby osobne ich odmiestnil a neskôr aj primiestnil na Základňu. Teraz sedel aj s Harry vo svojom byte na hrade. „Máme tu širokú a pestrú škálu možných oblúd, ale zatiaľ ani jedno kúzlo, ktoré by fungovalo a ktoré by mohlo na ne platiť.“
                „O to je to zábavnejšie, nie?“ Harry sa pokúsil zavtipkovať. Strýkov pohľad ho presvedčil, že si mohol ušetriť energiu. „Ešte je tam dosť kúziel, niektoré určite nebudú po záruke,“ díval sa na Severusa. „Ale zase na druhú stranu, ak nebudú fungovať, bude to znamenať, že obludy proste nie sú.“
                „Áno, môžeme sa spoliehať už len na to v prípade, že na kúzlo neprídeme až vtedy, keď bude neskoro,“ mračil sa.
                „Ach jaj, Severus,“ Harry zavrtel hlavou. „Kde sú tie tvoje reči, že má všetko svoj čas a podobne?“
                „Ja som niečo podobné vravel? A kedy?“
                „Už niekoľkokrát. Možno nie doslova, ale...“
                „Nepamätám, že by z mojich úst vyšli podobné slová.“
                „Dobre. Ale hovoril si, že nespravím všetko behom dvoch dní!“
                „To je už iné. Áno, to som vravel. Ty si sa správal, akoby si mal každý deň prísť na jedno alebo dve kúzla, akoby si mal zachrániť aspoň jednu rodinu a podobne. Ja som len skonštatoval, že máme takmer až encyklopédiu starovekých oblúd a nič k nim.“
                „To je len hra slovíčok.“
                „Ja sa rozhodne nezvyknem hrať.“
                „Vidíš, práve o tom hovorím.“
                „A o čom?“
                „Si nemožný.“
                „Prečo?“
                „Pretože si.“
                „To je ale nepopierateľný dôvod.“
                „To určite je. A ani sa nedivím, že všetkým lezieš na nervy. Správaš sa ešte detinskejšie, ako ja pred týždňom.“
                „A na to si prišiel ako?“
                „Pretože mi povedali všetci, že im lezieš na nervy.“
                „Áno, o tom nepochybujem. Ale prečo si myslíš, že sa správam horšie, než ty?“
                „Kde si bol dnes ráno?“
                „V posteli.“
                „A keď si vstal?“
                „Na raňajkách.“
                „Do čerta! Tak kde si bol po raňajkách?“
                „Hm, myslím, že v riaditeľni.“
                „A predtým?“
                „Na raňajkách.“
                „A medzi raňajkami a riaditeľňou?“
                „Asi som šiel po chodbe, nie? Premiestňovať sa tu nedá.“
                „Severus! Videli ťa ráno pri severovýchodnej veži, ako kontroluješ sovu. Potom ťa zbadali, ako sa zakrádaš smerom od laboratória. Ako počítaš zásobu elixírov. Neviem, ale ani veža a ani laboratórium sa nenachádza na ceste od Veľkej siene do riaditeľne,“ zmĺkol. Severus naňho mlčky a pokojne hľadel. „Tak čo mi na to povieš?“
                „A čo ti mám povedať? Rozhodne sa nezakrádam, keď už tak, normálne kráčam. Kto je ten špeh?“
                „Nie je to jedno?“
                „Nie, rád by som dotyčnému alebo dotyčnej vysvetlil rozdiel medzi zakrádaním sa a normálnym kráčaním.“
                „Snažíš sa len obrátiť rozhovor iným smerom.“
                „Toto nie je rozhovor, toto je len donášanie, žalovanie a ohováranie.“
                „Proste nikomu neveríš. Všetkých musíš sledovať a kontrolovať ich prácu. Sám si mi to vyčítal. Možno, keby si si polovicu svojho šmírovania odpustil, mali by sme viac času na tie kúzla.“
                „Ja nešmírujem. Len sa potrebujem ubezpečiť, že každý pracuje tak, ako má. A to je rozdiel.“
                „Možno, ale skús im veriť.“
                „Ja im verím.“
                „A preto sa ubezpečuješ, či pracujú správne?“
                „Potter, odpusti si toto káranie. To, že skontrolujem ich prácu ešte neznamená, že šmírujem.“
                „Tak prečo to robíš po raňajkách, po svojich raňajkách, kedy raňajkuješ v hrade oveľa skôr, ako ostatní na Základni a kontroluješ ich práve v čase, kedy sú oni na raňajkách? Prečo za nimi neprídeš niekedy cez deň?“
                „Cez deň sa venujem škole, kúzlam a akciám vonku. Preto.“
                „Aha. Preto. Si ako malé decko.“
                „Podľa seba súdim teba?“
                „Áno, aj tak by sa to dalo povedať.“
                „V tom prípade máš chabý úsudok.“
                „Už skončime.“
                „Dochádza ti energia pri rýpaní?“
                „Nie, ale múdrejší ustúpi.“
                „Hm, v tom prípade je nutné ho pohľadať.“
                „Koho?“
                „Toho múdrejšieho,“ zaškľabil sa Severus. „Dobre, keďže som tvoj strýko a musím dohliadať okrem iného aj na tvoj zdravý psychický vývoj tak sľubujem, že kontrolovať prácu ostatných budem chodiť len v dennom čase. Nie po raňajkách, ani po večeri, ani nikdy, kedy by nehrozilo, že stretnem niekoho z tých idiotov. Spokojný?“
                „Až na to posledné. Nie sú to idioti.“
                „Tvoj chabý úsudok. Ale poďme sa teraz venovať aj našim súkromným hodinám.“
                Ako vždy, keď k tomu mali príležitosť, sa venovali legilimencii. Severus dovolil Harrymu, aby sa mu „špáral v hlave“ a aby z nej vytiahol nejakú neškodnú spomienku. A celkom sa mu darilo. Severus mu vytvoril pár prekážok, ale Harry stále lepšie cez tieto prekážky napredoval, vyhýbal sa im a systematicky nachádzal spomienku, ktorú mu Severus podstrčil. Bolo to len slabé cvičenie. K tomu, aby sa Harry zdokonalil, by potrebovali nejakého dobrovoľníka, pretože Severus odmietol akýkoľvek pokus o Harryho samostatnú akciu v jeho hlave s úmyslom nájsť konkrétnu spomienku na ešte konkrétnejšiu udalosť.
                „No ale musím skonštatovať, že keby si sa tomu mohol venovať v plnej miere, tak by ti to šlo,“ priznal na konci cvičenia.
                „Keby si mi dovolil venovať sa tomu v plnej miere, tak by si to zistil možno aj sám,“ mykol plecami.
                „O tom sme sa predsa rozprávali. Jeden zlý pokus a spravil by si zo mňa cvoka, úplne by si mi mohol vygumovať myseľ.“
                „A myslíš, že k tomu, aby som z teba spravil cvoka, potrebujem legilimenciu?“
                „Máš pravdu. K zblázneniu úplne stačí tvoja prítomnosť.“
                „Ktorú mimochodom rád vyhľadávaš. Ale ja mám pocit, že sa skôr bojíš, aby som nevytiahol nejakú tvoju chúlostivú spomienku.“
                „Keď narážaš na tvoje strkanie nosa do môjho súkromia v tvojom piatom ročníku, tak ťa upozorňujem, že...“ mračil sa.
                „To nie,“ ubezpečil ho Harry pokojne. „Skôr som myslel, že by som mohol naraziť napríklad na to, ako sedíš na nočníku a pokúšaš sa o svoj prvý úspech.“
                „Haha, veľmi vtipné,“ neprestával sa mračiť. „Každopádne máš nádej, že sa legilimenciu naučíš obstojne. No a keď sme už pri legilimencii a blížia sa tvoje narodeniny,“ zaškľabil sa. „No nepozeraj, na hlavnú udalosť roka sa nedá zabudnúť najmä preto, že Molly už od včera vypeká a Fleur jej pri tom funí,“ stiahol obočie. „Mám taký pocit, že už nebude dlho trvať a na svet sa dostane ďalší ryšavec.“
                „Ale veď má termín až koncom septembra...“
                „No a čo? Nikdy si nepočul, že sa deti môžu narodiť aj pred termínom? Asi nie. Znova tá moja slabosť preceňovať ťa,“ zaceril sa. „Každopádne sa mi zdá, čo ja viem? Akoby to na ňu malo prísť už zajtra. No, jej liečiteľkou je Poppy a zrejme ju dôkladne sleduje, takže, takže sa vráťme k tomu, čo som chcel povedať. Blížia sa tvoje osemnáste narodeniny a ja som uvažoval nad darčekom, ktorý ti venovať. Zajtrajšiemu teátru by som sa chcel vyhnúť, takže...“ nervózne vytiahol zabalenú škatuľku. „Všetko najlepšie.“
                „Ou, ďakujem,“ Harry sa uškrnul. „A dokonca je to aj zabalené.“
                „Dobby mi pomohol.“
                „Ako inak. A čo to je?“
                „Otvor to a uvidíš,“ vyzval ho.
                Harry opatrne siahol na škatuľu, aby ju rozbalil. Fascinovane sa díval na darček, ktorý sa pred ním objavil.
                „Teda, ale, ďakujem. To je... Ako si k tomu prišiel?“
                „To sa pýtaš majstra legilimencie?“ Severus sa zatváril dotknuto. „Normálne som to kúpil v Šikmej. Niektoré obchody ešte fungujú.“
                „Ty si šiel do Šikmej? A čo bezpečnosť? Vieš si predstaviť, ako si riskoval?“ mračil sa.
                „Potter, nemoralizuj. A nevychovávaj Snapa. Tak čo povieš na ten darček?“
                „Je úžasný. Len, ja neviem...“
                „Naučím ťa zaklínadlo, ktorým si vytiahneš spomienku a tú si budeš môcť v mysľomise prezrieť. Myslel som si, že by si chcel vidieť znova svojich rodičov. Alebo by si ich chcel niekomu ukázať,“ potichu vypustil.
                „Áno, to by som chcel,“ Harry sa šťastne usmieval. „Ďakujem.“
                „Nie je za čo. Okrem iného si tým môžeš trénovať legilimenciu aj na sebe. Nemusím byť predsa tvojou obeťou len ja.“

------

Harry považoval Severusov darček za ten najúžasnejší, aký mohol doteraz dostať. V každom voľnom čase skúšal novú formulku, ktorou by si vytiahol spomienku na svojich rodičov, ale nešlo mu to. Aspoň zatiaľ. Vedel, že raz sa mu to podarí a potom to pôjde. Stále a hocikedy bude chcieť. Mysľomise boli vzácnymi artefaktmi, aj preto si tohto darčeku nesmierne cenil.
                Severus ho už varoval a aj sám vedel, čo sa bude diať nasledujúci deň po večeri. Oslava jeho narodenín. Aj keď ju považoval za zbytočné mrhanie časom a energiou, nevedel si predstaviť, že by niekoho prehovoril, aby na to proste kašľali. A tak sa len usmieval, keď zaznela klasická narodeninová pieseň, značne nepočúvateľná, pretože Hagrid prekričal všetkých. A keď sa objavila tradičná torta od Molly. A keď mu všetci podávali ruky, tentoraz bez darčekov, pretože nikto nemal možnosť sa k nejakému dostať. Teda okrem Severusa. A Hermiony s Dracom, ktorí mu venovali hneď niekoľko zápisníkov. Presnejšie osem. Jeden pre profesora Pottera a ďalších sedem, aby si mal do čoho zaznamenávať známky žiakov jednotlivých ročníkov. Bill sa naňho zaškľabil a povedal, že predčasne dostal rovnaké zápisníky. Hermiona sa priznala, že prehovorila Severusa, aby jej ich priniesol zo Šikmej.
                „Na počudovanie tam nestretol žiadneho smrťožrúta,“ prezradil Draco Harrymu. „Ale nemysli si, že tam šiel len pre zápisníky a mysľomisu. Musel spraviť nákup v papiernictve.“
                „Aha a ja som si myslel, aký som dôležitý,“ zaškľabil sa.
                „No ale hlavný darček ťa ešte len čaká, drahý švagrík,“ pridali sa k nim dvojčatá.
                „A vlastne aj vás, profesor Snape!“ zakričal Lee smerom k stolu, kde stál Severus s Lupinom. „Teda, niečo sme spravili a radi by sme vám to predstavili,“ okamžite skrotol pod jeho pohľadom.
                „A sme si istí, že z toho budete fascinovaný, učarený a konečne nás pochválite,“ dvojčatá boli zjavne odvážnejšie.
                „Čo to akože má byť?“ spýtal sa Severus podozrievavo.
                „Nič nebezpečné, skôr naopak,“ veselo zaštebotali Angelina s Alicou. A keďže si obe dali predtým dve muklovské pivá, ktoré povzbudili ich chrabromilskú odvahu, obe ho zdrapli pod paže a viedli ho von. Tak ho to prekvapilo, že nestihol protestovať.
                „Tak poď,“ zachichotala sa Ginny a chytila Harryho za ruku. „Môj darček dostaneš a rozbalíš si ho až večer,“ šepla mu do ucha tak ticho, že Neville za ňou vyprskol pivo.
                „To aby si si obliekla viac odevu, aby mal Harry čo rozbaľovať,“ zašvitorila za nimi Luna. Tentoraz sa takmer zadrhol červený Harry.
                „Nebudem ho predsa trápiť v deň jeho narodenín.“
                „Nechceli by ste sa rozprávať o niečom inom?“ Harry neveril vlastným ušiam.
                „Náhodou, Neville si včera rozbaľoval darček dlho.“
                „O niečom úplne inom!“ zdôraznil.
                „Zbytočne sa namáhaš,“ upozornil ho Neville, ktorý bol snáď ešte červenší, než Harry.
                „Ale, Neville, to znamená, že...“ uškrnul sa Harry.
                „Vážne sa rozprávajme o niečom inom,“ zavrtel hlavou.
                „Ja som s tým nezačal!“
                „Ja viem.“
                „Čo sa to tu deje?“ ozvala sa za nimi Molly.
                „Nič, len sa rozprávame o darčekoch,“ vysvetlil Harry. Ginny s Lunou sa chichotali a Neville sa díval na svoje topánky.
                „No, áno, Harry, zlato,“ Molly sa zakoktala. „Tento rok nemáme možnosti na kúpu darčeku, preto len tá torta,“ červenala sa.
                „To nevadí!“ okamžite ju ubezpečil. „Ja ani nechcem darčeky a okrem toho, ten hlavný si ešte len rozbalím,“ natiahol s úmyslom potrápiť Ginny. Tá okamžite stíchla a červenala sa tentoraz ona.
                „Tak to som rada,“ pohladila ho po pleciach. „Som si istá, že Severus niečo vymyslel. Má ťa rád,“ usmiala sa. Harry si musel poriadne hryznúť do jazyka, aby sa nezačal smiať. „Tak poďme, chlapci chcú predstaviť svoj projekt,“ popohnala ich pred sebou.
                „To si vypiješ,“ upozornila Ginny Harryho tentoraz takmer nečujne.
                „Som si istý, že keď siahnem na svoj darček, tak sa mi začne rozplývať pod rukami,“ nevinne sa pousmial.
                „Len si príliš nenamýšľaj.“
                „Nenamýšľam si nič, len konštatujem holú skutočnosť založenú na praktických skúsenostiach.“
                „Dobre, ale teraz sa prosím sústreď na tamto,“ ukázala smerom dopredu, kde pred dverami Ronovej izby stáli dvojčatá s vážnymi tvárami. Preto sa Severusovi nepodarilo zistiť, že sa tam niečo deje. Ronovu izbu „nešmíroval“. Nemal dôvod. Teda, on vlastne ani nemohol mať podozrenie. Všetko prebehlo v úplnej tajnosti.
                „Drahý švagor, milý pán profesor Snape.“
                „Dovoľte nám, aby sme vás srdečne privítali v tejto novovytvorenej miestnosti.“
                „K čomu bude slúžiť, myslíme, že to pochopíte z prvého pohľadu.“
                „Na jej vytváraní sa podieľali všetci zúčastnení.“
                „Pretože všetci chceli dokázať, že nedôvera a podceňovanie skutočne nie je na mieste.“
                „Hádam si týmto činom vybojujeme svoje miesto pod slnkom, ktoré nám patrí.“
                „A dočkáme sa uznania.“
                „A možno aj...“
                „Čo je to za šaškáreň?“ mračil sa na nich Severus, kým Harry sa kráľovsky bavil. Netušil síce, čo vytvorili, ale bavilo ho sledovať Severusa, ktorý snáď prvý raz v živote nevedel, ktorá bije.
                „To je, prosím, naše spoločné veľkolepé dielo venované Harrymu k jeho narodeninám a vám, pán profesor, k, no, len tak. Snáď o nás začnete zmýšľať lepšie,“ zacerili sa a otvorili dvere.
                Harry spravil krok vpred zároveň so Severusom, ktorý od zvedavosti, alebo z hnevu, začínal zelenieť. Ešte moment a zrejme by dvojčatá zadrhol. Ale to, čo videli, obom vyrazilo dych. Mali pravdu. Jeden pohľad a vedeli, čo sa im podarilo vytvoriť. A boli šokovaní.
                „Teda, páni, to je úžasné,“ vypustil Harry fascinovane.
                „Že áno?“ uškŕňali sa dvojčatá. „Chceli sme tomu vymyslieť názov, ale keby sa v ňom mali objaviť mená všetkých, ktorí spolupracovali, tak by sme vyslovovali meno zrejme ešte o polnoci. Preto sa objavilo len meno hlavných iniciátorov. Teda nás!“
                „Zhodli sme sa a jednoznačne odsúhlasili, že táto miestnosť ponesie názov Výmysel, zo skratky WMS.“

TOPlist