9. Novinový článok

                Ginny sa opatrne dívala na Harryho študujúceho otázky, ktoré podľa očakávania obdržala od svojej šéfky. Hermiona stála nad ním a nazerala do pergamenu.        

                Dalo sa predpokladať, že sa Rite nebude ani trocha pozdávať, že by mala s Harry Potterom komunikovať práve ona. Nielenže bola podľa jej názoru amatérka pracujúca na skrátený úväzok zaoberajúca sa článkami, ktoré sa zjavovali na zadných stránkach Denného Proroka, bola aj bývalá snúbenica Harryho Pottera, s ktorým mala dieťa a práve preto bude mäkká a nedôrazná a zistí akurát tak veľké prd. A zrejme mala pravdu.

                Jej sa ale podarilo presvedčiť vedúceho Proroka, že Harry skutočne s nikým iným komunikovať nebude a možno by mali byť radi, že má k nemu z minulosti blízky a dôverný vzťah. Ľahko sa mohlo stať, že by sa síce vedelo, že žije, ale nedostali by z neho nikdy ani slovo. Dovolil to.

                Ibaže uzávierka pred tlačou bola o polnoci a ona takýto termín ešte nikdy nemala. Rita chcela od nej článok dokonca do desiatej hodiny večernej, aby ho mohla skontrolovať, a aby mohli túto správu zverejniť už ráno. Podľa Ginny chcela mať čas upraviť ho k obrazu svojmu a rozhodla sa, že sa tak stane jedine cez jej mŕtvolu.   

                „To je ale krava,“ vyprskol Harry po tom, ako si prečítal otázky. Hermiona sa neveriacky škľabila. Ale dalo sa to predpokladať.

                „Harry, pozor na jazyk,“ upozornila ho Ginny so stiahnutým obočím. Charlie sedel pri nich a pchal sa čerstvým koláčom.

                „Ty si o nej minule povedala, že je zmija jedovatá,“ upozornil ju jej syn významne. Zarazene naňho pozrela. „Asi toľko z fauny,“ nevinne natiahol a Harry s Hermionou sa rozosmiali. Neostalo jej nič iné, len s úškrnom zavrtieť hlavou.

                „Máme na to len niekoľko hodín,“ upozornila ich Ginny. „A ako som povedala, nikdy som interview nerobila. A musím ísť pre deti, postarať sa o ne, dať im večeru...“ Harrymu sa zdalo, že začína panikáriť úplne zbytočne.

                „Večeru samozrejme uvarím aj vám,“ ponúkla sa Molly.

                „A ja zájdem pre decká, nie je problém,“ Hermiona mávla rukou. „A s Charliem ich uložíme aj spať, nie?“

                „Jasne, ale ja Franka, Luna je stále ukňučaná...“

                „Tvoja sestra je ešte malá,“ Hermiona ho vzala okolo pliec a šla s ním do obývačky. „Poď, pozrieme sa na tie fotky a skúsime otcovi vybrať kachličky do kúpeľní... určite bude rád,“ zaškľabila sa naňho cez rameno. A nielen za kachličky, pomyslel si.

                „Pustím sa teda do večere,“ ozvala sa Molly a vyzerala nadšene. „A upečiem vnukom ešte jeden koláč...“

                „Poď von,“ navrhol Harry. Ginny si vzala blok s ceruzkou a roztržito ho nasledovala. Vážne v tejto disciplíne nebola dobrá. Nedokázala sa ľuďom pchať do súkromia, spovedať ich a fikane z nich ťahať odpovede. A z ostatných Ritiných predností sa jej tiež dvíhal žalúdok.

                „Neviem, či to zvládnem,“ priznala, keď si sadli na lavičku. „Nikdy som to nerobila a protiví sa mi to...“

                „Upokoj sa, Ginny,“ prerušil ju. „Nech by tu teraz sedel miesto teba hocikto iný, aj tak by som nič nepovedal.“

                „Aha a to ma podľa tvojho názoru má upokojiť?“ neveriacky zavrtela hlavou.

                „No samozrejme,“ prikývol presvedčene. „Prečo chceš vlastne nutne robiť práve interview?“ pozrel jej do očí. Zamračila sa. „Vidíš ma. Sedím tu. Keby bola predo mnou Skeeterka a skúšala na mňa páliť otázky, pošlem ju doprdele... prinajlepšom. Keby tu predo mnou sedel iný novinár, zrejme by sa mu stalo to isté. Ale sedíš tu predo mnou ty. Iste, do prdele ťa nepošlem, ani keď skúsiš klásť svoje otázky, nie Ritine, ale povedz... musí to byť interview?“ povytiahol obočie.

                „No iste. Rozhovor s inou osobou sa v novinárskej terminológii nazýva interview,“ mykla plecami.

                „Ahá, tak toto je ono,“ plesol si do nohy hrajúc prekvapenie. Dívala sa naňho ako na blázna, ale potom sa uchechtla. „Ja len nechápem, prečo novinári cítia potrebu páliť otázky.“

                „To robí novinár, vieš? Kladie otázky.“

                „A aké články píšeš ty?“ povytiahol obočie. A ona sa sústredene zamračila. Potom prekvapene zamrkala a pozrela sa naňho. Usmial sa.

                „Skeeterovú roztrhne, keď to nebude interview,“ upozornila zamyslene. „Samozrejme aj ja pokladám nejaké otázky, ale...“ mračila sa. „Mohla by som napísať prepis rozhovoru,“ uvažovala nahlas. „Súkromného rozhovoru. Je verejným tajomstvom, že po tebe ostal Charlie a kto je jeho matkou. Nevolám sa už síce Weasleyová, ktorá bola s tebou spájaná, ale Ginny tiež nie je bežné meno. Preto by nemalo byť nikomu podivné, keď poskytneš rozhovor práve mne...“

                Harry ju nechal, nech dumá a oprel sa pohodlne o lavičku. Ani za mak sa mu nepozdávalo, že sa jeho meno už znova bude pretriasať v novinách, ale ak už o ňom niekto mal písať, skutočne bola ona tou najschodnejšou cestou. Niekoľko minút bolo ticho.

                „Dočerta,“ zavrčala. Otočil sa k nej, mala v ruke telefón.

                „Čo robíš?“ vyzvedal.

                „Potrebovala by som telefonovať. Mama si zatiaľ elektrinu zaviesť nedala a mágiu má tiež zastaranú, dajú sa tu len prijímať správy, signál sa dá chytiť len zriedka,“ zdvihla hlavu a pozrela naňho. „Pokrytie pre mobily je po celom Anglicku. Elektrina pre čarodejníkov je tak trocha upravená... netuším ako, nie som expert, ale je to preto, aby ju nerušila mágia. Pri zavedení takejto upravenej elektriny sa aj mágia mení... a čarodejník môže zapnúť kávovar, telefonovať mobilom alebo surfovať po nete,“ zaškľabila sa naňho. „U mamy sa dajú len prijímať a posielať správy. Musím nájsť signál, aby som mohla volať,“ postavila sa. Okamžite stál aj on.

                „Dobre, pôjdem s tebou... ak to nie je súkromný rozhovor,“ povytiahol obočie.

                „Potrebujem sem zavolať Colina,“ pozrela naňho. Zamračil sa. „Fotí pre nás. Verejnosť by chcela vidieť teba na vlastné oči a to nehrozí. Článok v novinách je síce fajn, ale budeme potrebovať aspoň jednu fotku, aby dostali ľudia niečo... reálnejšie, chápeš?“

                „A s Hermioniným fotoaparátom by to asi nešlo,“ prikývol.

                „Je muklovský. My potrebujeme čarodejnícky. Prorok je čarodejnícky denník...“

                „Chápem,“ zamračil sa ešte viac. Videla, že sa mu to nepozdáva. Ruky mal okamžite vo vreckách. „Dobre teda, poďme,“ vypustil, keď zdvihol hlavu.

                „Poviem mu, aby nebol priveľmi otravný,“ sľúbila, keď vykročili cez sad za hranice pozemkov. Kontrolovala telefón, aby zistila, kde mágia príliš signálu neprekáža.

                „Chcel som sa spýtať,“ začal pomaly. „Po tom, čo mi Brooksová začala dávať do poriadku moje záležitosti,“ pozrel na ňu. Prikývla. „Prečo si nikdy nešla do trezoru pre nejaké peniaze pre Charlieho?“ priamo sa spýtal. „Uznal som ho za vlastného, mal moje meno, mala si na to právo...“

                „Mali to byť peniaze pre neho,“ potichu odvetila. „Mal ich dostať až v deň plnoletosti.“

                „Jasne, ale pomohli by, keby...“

                „Harry, ja som nechcela,“ zastala a pozrela naňho. „Nebolo to o tom, že by mi pár galeónov, hlavne spočiatku, nepomohlo. Nechcela som ísť do tvojho trezoru, pretože by mi pripomínal teba, rozumieš?“ dívala sa naňho. Mal stiahnuté obočie a študoval ju. Prikývol.

                „Áno, ale aj tak...“ zavrtel hlavou. „Chcem, aby sa to teraz zmenilo. Je jasné, že ty odo mňa peniaze neprijmeš, nech by mali byť akokoľvek veľmi preňho, ale chcem, aby som mu školu platil ja. Veci do školy a tak. Proste sa chcem postarať aj o toto a ty...“

                „Dobre, Harry,“ prerušila ho so smutným úsmevom. „Určite budeš chcieť svojho syna aj finančne podporiť a ja ti brániť nebudem. Ale o tom sa porozprávame neskôr, súhlasíš?“ spýtala sa. „Mám signál,“ zamávala mobilom.

                Mykol plecami a s rukami stále vo vreckách počúval, ako sa dohovára s Colinom. Mal prísť hneď do Brlohu, spraviť Harryho fotku a vrátiť sa do redakcie, aby striehol na dianie Skeeterovej. Mal sa správať dospelo a varovala ho, že keď začne jasať a plesať nad Harrym, osobne mu vykrúti krk. Uškrnul sa.

                „Colin bude v pohode, hádam,“ zahlásila, keď ukončila hovor a obrátila sa smerom k Brlohu. „Ideš?“ pozrela aj k nemu. Stál opretý o strom a díval sa na ňu. Mala pocit, že ju pozoroval celú dobu. Sústredene a zamyslene. Znervóznilo ju to.

                „Ideme,“ prikývol a vykročil skôr, než stihla otvoriť ústa. Hoci nevedela, čo mu povedať. S miernym červenaním ho nasledovala.

                „Neodpovieš ani na jednu otázku z tých Ritiných, však?“ spýtala sa.

                „Ani náhodou.“

                „Dobre, skúsim niečo napísať, pretože aj tak neodpovieš ani na moje otázky,“ stiahla obočie. Bolo ťažko písať interview bez odpovedí, že áno. „A zrejme k tomu budem potrebovať súkromie,“ upozornila ho, keď sa vrátili k Brlohu a ona si sadla na lavičku. Pozrel na ňu. Červenala sa.

                „Ja ti nebudem nazerať cez rameno,“ slabo sa uchechtol. Vyzerala však vážne. Žmurkol jedným okom.

                „Dám ti to samozrejme prečítať. Chcem byť však sama. Aj tak neviem, čo vlastne písať...“

                „A ja by som ťa znervózňoval. Dobre, pôjdem pozrieť, aká farba by sa mi hodila do kuchyne,“ zaškľabil sa na ňu a odkráčal.

                Povzdychla a pozrela do bloku. Bez váhania napísala nadpis. A to bolo všetko. Mala proste okno. Možno mala predstavu, čo by sa malo v článku objaviť, ale netušila, ako začať a už vôbec, ako by mal obsah vyzerať. Mal by to byť prepis ich rozhovoru, pretože odpovedať na priame otázky nebude. Aspoň nie hneď. Zachránila ho síce pred Skeeterovou a zrejme všetkých pred dotieravými novinármi, ale nezachránila seba.

                Keď sa po polhodine objavil Colin, v bloku boli stále len tri slová. Našťastie sa skutočne tváril dospelo. Šok už prekonal. Len Harryho s úsmevom pozdravil a zdržal sa vyzvedania. Rovnako aj nadšeného oznamovania svojej radosti z toho, že žije. Podal mu ruku a požiadal ho, aby len v pokoji stál. Musela sa uchechtnúť. Bude na fotke vyzerať rovnako strateno, ako na všetkých doterajších. Našťastie sa známky po zlomenom nose stratili. A stále bol až príliš chudý. Nie taký vyziabnutý, ako prvý raz, keď ho zbadala, mamina strava mu nejaké to kilo už stihla pridať. Ľudia sa ho nevydesia, ale bude jasné, že sa jedenásť rokov nepofľakoval.

                Čas sa výrazne posunul smerom k uzávierke a jej sa v bloku zjavilo niekoľko poškrtaných viet. Nič hodnotné. Molly im nabalila večeru a oni sa museli premiestniť k nej, aby Hermiona, aj napriek jej protestom zašla pre deti do škôlky.

                „Je to zúfalé,“ zašomrala sediac vo svojej obývačke za písacím stolom. Hermiona s Charliem upratali kuchyňu po večeri. Deti sa príliš nečudovali, čo tam robí ujo Harry. Bol to predsa Charlieho otec, ktorý zachránil svet, ako vedeli už v tak mladom veku. A mama mala mimoriadnu prácu. Charlie im na rovinu povedal, že je potrebné, aby napísala o otcovi článok a je dôležité, aby oni dvaja poslúchali jeho. A Hermionu. Preto si v tichosti stavali stavebnicu vo svojej izbe a Charlie im robil dozor. Hermiona sa pri nich hrabala v prospektoch.

                „Už niečo máš?“ Harry k nej podišiel. Síce najskôr zakryla blok rukami, ale on jej ich zachytil a vzal ho. Nervózne a pýriac sa čakala, čo na to povie.

                „Je to blbé, ja viem,“ povzdychla dívajúc sa mu do tváre. Neprezrádzala nič. „Je čudné písať o tebe. O zmŕtvychvstaní. Keď vlastne ani nič neviem...“ Prečítal si tých niekoľko odsekov, ktoré napísala a pozrel na ňu.

                „Je to...“ stiahol obočie. Prevrátila oči.

                „Hovadina, ja viem,“ vrkla a vyšklbla mu blok z rúk. Vytrhla stránku a pokrčila ju.

                „Počkaj,“ zastavil ju a schmatol papier. Vyrovnal ho. „Nie je to úplne zlé. Len mi to príde príliš... také... ufňukané,“ pozrel na ňu. Zamračila sa. „Tak som to nemyslel,“ prevrátil oči. „Je to príliš srdcervúce,“ zaškľabil sa. „Môže to byť takto, len to trocha... ja neviem, ako to povedať,“ povzdychol a sadol si do kresla. Nepozdávalo sa mu byť znova v dome Nevilla Longbottoma, ale inú možnosť nemal.

                „Rita čaká za dve hodiny článok, Harry. Chcem ho tam odniesť až pred polnocou, aby nemala čas ho zmeniť. Ale aj tak nemám veľa času. Tak keď máš niečo na srdci, tak to povedz hneď,“ vyzvala ho.

                „Príliš ma glorifikuješ. Príliš upozorňuješ na dôležitosť mojej smrti...“ vymenovával.

                „Pre svet bola dôležitá,“ upozornila ho. „Pre teba nie. Pre mňa už vôbec. Ale vďaka tomu...“

                „Dobre, ja viem,“ prerušil ju. „Skús ale trocha ubrať. A ten záver?“ pozrel na ňu. Mykla plecami.

                „Treba trochu zahrať na city, Harry. Uvedom si, že sa zjaví národný hrdina po viac ako jedenástich rokoch. Oni začnú prenasledovať nielen teba, ale každého z tvojej minulosti, ktorý ti bol len trošku blízky. Až sa čudujem, že Rita nevyslala svojich agentov, aby snorili okolo tohto domu, napríklad. Princkle jej to zrejme zarazil...“

                „Možno,“ privolil. „Dobre,“ prikývol. „A tento čas... čo tak mesiac?“ pozrel na ňu.

                „Stanovíš si čas?“ neveriacky sa naňho pozrela.

                „Pochopil som, že keď potrebujú moju fotku, potrebujú aj konkrétny čas, ktorý by si mohli odrátavať, kým sa im zjavím,“ ironicky zaprskal.

                „Niečo na ten spôsob, áno. Ale bez irónie,“ zamračila sa. „Myslíš, že budeš za mesiac v poriadku? Veď vieš... dokážeš sa postaviť pred svet?“

                „Budem musieť.“

                „Prečo?“ zachmúrila sa ešte viac. Mesiac sa jej zdal príliš málo, aby sa zmieril so všetkým, o čom nemala ani poňatia, čo zažil.

                „Pretože za mesiac a päť dní bude mať náš syn jedenásť rokov. A ja chcem s ním ísť a kúpiť mu prútik,“ pevne prehlásil. V obývačke sa rozhostilo ticho. Ginny sa naňho zarazene dívala. „Je to veľmi dôležitá udalosť v živote každého čarodejníka a chcem, aby bol jeho otec s ním. A jeho matka tiež, ak budeš súhlasiť, aby sme šli spolu,“ potichu dodal. Musela zamrkať, aby zahnala slzy a sklonila hlavu.

                „Dobre, Harry. No a ten článok... skúsim trocha ubrať z velebenia nezosnulého hrdinu.“

                Slabo sa uchechtol. Lenže potom zvážnel. Zrejme si na seba uplietol bič. Ibaže on sa skutočne potreboval dať za mesiac dohromady. Chcel ísť s Charliem pre prútik. Chcel s ním ísť do obchodov a kúpiť mu všetko, čo bude na Rokforte potrebovať. Chcel by s ním zájsť napríklad aj na nejaký metlobalový zápas. Chcel s ním robiť veci, ktoré by mal otec so synom robiť, hoci netušil, čo všetko sa do toho zaraďuje. Jeho vzťah so synom nemohol byť predsa založený len na natieraní plota a styk za prítomnosti jeho matky alebo Hermiony. Chcel by toho spraviť veľa, než pôjde na Rokfort, pretože potom s ním tak často nebude. A ako vedel, aj Charlie bol celý život v akejsi izolácii chránený pred záujmom verejnosti, s ktorým by sa doteraz zrejme nevyrovnal.

                Postavil sa a prešiel ku krbu, na ktorom boli fotografie. Fotky rodiny Longbottomovej. A Charlieho. Videl veľa jeho fotiek u Hermiony, tu však boli iné. Pohyblivé. Pozrel sa na fotku, na ktorej bola tehotná Ginny so svojím manželom a Charliem s Frankom. Frank mal dva a Charlie osem. Usmial sa.

                „Riadne si pribrala, keď si čakala Lunu,“ povedal s úsmevom dívajúc sa na Ginny, ktorej to však aj tak svedčalo. Na rozdiel od Nevilla, ktorý mal v tej dobe možno o päť kíl menej a nesvedčalo mu to určite nikdy.

                „Čože?“ zdvihla hlavu od článku. Uvedomila si, čo povedal. „Riadne som pribrala, keď som čakala všetkých troch,“ zaškľabila sa. „A dalo dosť práce zhodiť tie kilá. Niečo na mne aj tak ostalo,“ nespokojne prezradila. Pozrela naňho. Díval sa na jednu z fotiek.

                „To je pravda,“ prikývol a obzrel sa. Najprv ju prekvapil a potom sa mračila. „Nevraždi ma pohľadom, prosím,“ zahučal. „Ale je fakt, že máš ženskejšie tvary. Širšie boky a väčšie prsia, než si pamätám.“

                „Mala som vtedy sedemnásť,“ zabrblala a sklonila hlavu. Sčervenela. „A porodila som tri deti. Nemôžem mať postavu, akú som mala vtedy...“

                „Ale ja netvrdím, že je teraz horšia. Skôr naopak,“ vypustil a obrátil sa znova k fotkám. Kútikom oka naňho pozrela, aby si siahla na prsníky. Mala ich väčšie, to určite.

                „A nebavme sa o mojich prsiach, prosím,“ nespokojne zabručala.

                „Prečo je Luna vlastne Luna?“ spýtal sa. „Frank je jasný. Ale prečo nie Molly? Alebo Ginevra?“ obrátil sa k nej.

                „Pretože mi Luna dosť pomohla po tvojej smrti,“ stiahla obočie. „A nechaj ma. Musím písať.“

                „Fajn.“

                Ibaže to bola dosť veľká nuda potichu čakať. Občas na ňu pozrel. Mračila sa na blok, škrtala a dopisovala. Uvítal, keď sa po chvíli zjavila Hermiona s oznámením, že menšie deti už spia a Charlie leží v posteli s knihou. Dokonca mu nevadilo ani to, keď naňho vybalila prospekty s kachličkami, oknami, dverami a kuchynskou linkou.

                „Absolútne netuším, Hermiona,“ zastonal sediac v kuchyni, aby mala Ginny pokoj k písaniu. „Nemám ani najmenšiu predstavu o tom, akú kuchynskú linku vlastne chcem. Vieš? Čo keby si to vybrala ty a hotovo?“

                „Mám zariaďovať dom podľa toho, ako sa to páči mne?“ neveriacky zagánila.

                „Keby som zariaďoval dom podľa toho, čo sa páči mne, tak ho nezariadim nikdy. Alebo by z toho vzišlo niečo... ani vlastne neviem čo,“ zaškľabil sa. „Nemám s čím porovnávať. Dursleyovci ani náhodou a Weasleyovci sú trocha nesúrodí.“

                „Trocha viac,“ prikývla. „Dobre, skúsim vymyslieť niečo vkusné. Niečo vhodné do domu obývaného dvoma chlapmi,“ zaškľabila sa.

                „No vidíš. A hneď budem mať pekný dom,“ nevinne natiahol. Uchechtla sa.

                „A čo nábytok?“ spýtala sa.

                „Ešte predsa nemám ani vchodové dvere. A už sa bude riešiť nábytok?“ nechápal.

                „Ou, všimol si si,“ ironicky natiahla. „Predpokladám, že aj nábytok budem vyberať ja, nie?“

                „Nie, spravme to takto. Napríklad obývačka. Vyber päť, ktoré si myslíš, že by boli vhodné a ja na jednu ukážem. To by mohlo byť, nie?“ usmial sa. S povzdychom zavrtela hlavou.

                „S tebou je veľmi ťažká práca, Harry Potter. Zrejme na mne ostanú aj spotrebiče, výbava kuchyne... uteráky...“ s prižmúrenými očami naňho pozrela. Mykol plecami.

                „Nemám nič, Hermiona. Budem potrebovať všetko. A vôbec netuším, čo všetko slovo všetko obsahuje,“ usmial sa na ňu.

                „Chápem. Dobre,“ prikývla. „A vzhľadom k tomu, ako veľmi bohatý muž si, tak budem môcť vybrať úplne všetko, všetko a všetko. Aj kefu do záchoda.“

                „Ak je potrebná, tak určite.“

                „No, zrejme strávim na internetových stránkach značnú časť svojho nadchádzajúceho života,“ zaškľabila sa a prevrátila stránku vzorkovníka podláh.

                „Ak by som ťa ale zaťažoval, alebo...“

                „Zmĺkni,“ zamračila sa naňho. „Nevravím to preto, lebo by si ma zaťažoval, Harry. Vravím to preto, lebo skutočne budeš potrebovať... všetko,“ zdôraznila. „A Charlie mi pomôže. Pozri, vybrali sme podlahy do všetkých miestností a tiež farbu na steny. Okná a dvere. Obkladačky do kúpeľní a toaliet. Seamus s Deanom od zajtra môžu začať pracovať...“

                 Páčilo sa mu to. Bol rád, že sa toho Hermiona chopila rovnako, ako sa svojho času púšťala s vervou do všetkého. Skutočne by nedokázal vybrať podlahu a zároveň farbu na steny, aby to ladilo mysliac na prípadný nábytok, ktorý by sa k tomu všetkému hodil. Zrejme by ukázal na prvé veci a bolo by vybavené.

                „Tak...“ prišla k nim Ginny z obývačky. „Čo myslíš teraz?“ strčila mu do rúk blok s textom. Nervózne si prisadla a sledovala ho. Chvíľu mu trvalo, kým sa dočítal na koniec. Potom sa na ňu pozrel. Hermiona chňapla po bloku.

                „Myslím, že môže byť,“ povedal vážne. Uľavilo sa jej. Skutočne nesmierne. Postavil sa a natiahol k nej ruku, ktorú uchopila, aby ju vytiahol do stoja a objal ju. „Vďaka, Ginn,“ šepol. Opätovala mu objatie.

                „Kto bude mať rozum, tak to bude rešpektovať,“ povedala potichu.

                „Toto sa tvojej šéfke nebude páčiť ani náhodou,“ Hermiona zdvihla hlavu a zavrtela ňou.

                „Viem, už mi volala a písala dvanásťkrát. Vypla som si zvuky na mobile,“ zaškľabila sa, keď Harryho pustila. Nejak sa jej nechcelo, ale za polhodinu mal ísť článok do tlače. „Pôjdem. Počkajte ma. Colin tam stále čaká.“ Zvrtla sa na päte a náhlila sa ku krbu. Hermiona sa pozrela na Harryho.

                „Jeden mesiac, Harry? Zvládneš to?“ starostlivo sa naňho zadívala.

------

                „Neexistuje, aby toto šlo do tlače,“ zasyčala nahnevane Rita Skeeterová. Ginny prišla do redakcie dvadsať minút pred uzávierkou hlavne preto, aby zabránila jej zásahu do článku. „Chcela som interview, dostala si otázky, nie si schopná...“

                „Pán Princkle, to je to jediné, čo momentálne z Harryho dostaneme,“ obrátila sa k vedúcemu Denného Proroka, ktorý taktiež ostal v práci. Zmŕtvychvstanie Harryho Pottera bolo najzávažnejšou udalosťou od konca vojny. Nemohol odísť z redakcie a nezaujímať sa. Díval sa na článok, potom však zdvihol hlavu. Rita však neprestávala dorážať.

                „Nie je tam jediná zmienka o tom, čo robil. Bol sám? Kde bol? Aká kliatba? Ako kúsok po kúsku? Čo konkrétne? Kde je zmienka o jeho synovi? Čo...“

                „Už mlč!“ štekla po nej Ginny. „On neposkytne rozhovor, nebude o tom rozprávať. Je to v článku spomenuté. Nechápeš? Alebo nechceš chápať? Skús sa k nemu priblížiť a položiť mu jednu z tých tvojich otázok a potom budeš vidieť...“ mračila sa.

                „Vyhrážaš sa mi?“ Skeeterka zúrila. „Hneď zajtra nasadím...“

                „Ticho, Rita,“ konečne zareagoval aj Princkle. „Toto je Harry Potter, uvedom si to. Jeden útok naňho a máme po chlebe. To dievča môže s týmto zájsť ku konkurencii, si si toho vedomá? Ja tomu verím. Viac ako jedenásť rokov bol ktovie kde a robil ktovie čo... ja nebudem tým, kto si ho znepriatelí.“

                Ginny chcela povedať, že má síce nejaké problémy, ale agresia k nim nepatrí. Nemuseli to ale vedieť, že áno.

                „On sa ukáže a bude ústretovejší, ako sľúbil. Skutočne ale potrebuje trochu času...“

                „Je psychicky narušený?“ vypálila Rita. Keby vedel pohľad vraždiť, tak je Rita už pochovaná.

                „Pán Princkle, Harry ostane v kontakte s médiami, ale len prostredníctvom mňa.“

                „Ale to je nehorázne. Veď ty ani nie si riadna novinárka. Píšeš len o...“

                „Dosť Rita, nemáme čas. Tento článok ide do tlače bez úprav a... vy máte aj fotku?“ fascinovane siahol po fotografii, ktorú Colin strčil Ginny do rúk v momente, ako sa objavila. „No na môj veru, je to on...“ šepol. Rita nazerala, neprestávala sa ale mračiť. „Garry!“ Princkle skríkol, ale neprestával zízať na fotku. Pribehol jeho asistent. „Tento článok aj s fotkou na prvú stránku. Bež! A prvý výtlačok chcem!“ zakričal za ním.

                Ginny sa uľavilo. Polovica práce bola za ňou. Ešte bolo potrebné nejako upratať Ritu z cesty.

                „Pán Princkle,“ skúsila znova, hoci mala mimoriadny rešpekt. „Ako som povedala, Harry sa bude rozprávať len so mnou. Nepustí k sebe žiadneho novinára a určite nie Ritu. Má na ňu len zlé spomienky, nehovoriac o tom, aké články sa objavili po jeho zmiznutí,“ prebodla svoju šéfku pohľadom. Bolo jej to ale jedno. Harry bol teraz dôležitejší.

                „Chcete výhradné právo ku komunikácii s Potterom,“ prikývol.

                „Prepáčte, ale to už prakticky mám,“ prehlásila odvážne. „Hlavne chcem, aby sa dodržalo to, čo je v článku.“

                „Asi áno,“ Princkle sa zamračil. „Mlč, Rita,“ prerušil ju, pretože sa už nadychovala. „Keď tento článok vyjde, začnú sa diať nevídané veci. Budem ťa chcieť mať na ministerstve. Pri ministrovi, napríklad. Rozhodne nie blízko Harryho Pottera. Rozumieme si?“

                „Ale...“

                „Nie a hotovo. Každému sú jasné tvoje praktiky a ja s nimi viac-menej súhlasím. Toto je však zvláštny prípad. Toto je národný hrdina, pre Merlina. Necháš ho na pokoji a necháš na pokoji aj jeho okolie aspoň do doby, než sa rozhodne sám objaviť. Je ti to jasné?“ zamračil sa na ňu. Mala pevne zovreté pery a keby mohla, zrejme vypení. „A vy... Longbottomová, správne? Budete blízko neho. Chcem od vás článok každý deň... čo robí hrdina... stačí krátka správa...“

                „Nie,“ zamračene ho prerušila. Princkle nadvihol obočie a Rita zatskala.

                „Nechcem ho vláčiť v novinách,“ mračil sa šéf. „Verejnosť ale bude zaujímať...“

                „Nie a hotovo. Ja ako prvá dodržím to, o čo žiada. A budem dúfať, že všetci novinári budú mať aspoň trocha cti a budú to rešpektovať,“ zamračene zagánila na Ritu. „Len vďaka nemu teraz nepíšete pre Voldemorta obežníky vyzývajúce k vraždám muklov... napríklad. Ja by som zrejme bola mŕtva,“ zaškľabila sa. „Celý november sa pcháte do zadku mŕtvemu hrdinovi a píšete srdcervúce články o vojne a jeho obeti... a keď sa objaví, nie ste schopní venovať mu mesiac, o ktorý žiada?“ vrčala. Vytočili ju obaja.

                „Ty jedna malá žaba...“

                „Drž už hubu, Rita,“ prerušila ju nahnevane.

                „Pokoj, obe,“ zasiahol Princkle, ale gánil na Ginny. „Zajtra sa stretnem s ministrom a členmi Wizengamotu. O tretej bude brífing. Tam sa rozhodne,“ neprestával sa dívať ublížene na Ginny. „Bude jedna hodina v noci... ja idem spať. Dobrú noc.“

                „Ty vieš, čo robil,“ obrátila sa Rita na Ginny, keď odišiel.

                „Budeš sa čudovať, ale neviem,“ otáčala sa k odchodu.

                „Niečo ti poviem, Longbottomová,“ vrkla jej chrbtu. Ginny sa obrátila. „Zničím ťa, budeš...“

                „Poslúž si,“ zaškľabila sa na ňu Ginny a vydupala von z kancelárie.

                „V pohode?“ okamžite sa pýtal Colin vidiac jej nahnevaný výraz.

                „Nateraz,“ prikývla a pozrela na bývalého spolužiaka. „Budem potrebovať informovať o všetkom, čo sa tu udeje. Rozumieš?“ hlesla. V redakcii bola nočná služba, ktorá sa starala o vydávanie Proroka. Minimum ich kolegov.

                „Jasne,“ prikývol Colin. „Spoľahni sa...“

------

                Ginny sa zjavila vo svojom dome roztrasená. Bolo to ale z hnevu. A z odvahy, ktorú ani nevedela odkiaľ našla, aby sa postavila šéfovi a hlavne Rite a tá odvaha ju popravde vydesila. Chcela počkať na prvý výtlačok a vziať ho, ale zrejme by tam stvrdla niekoľko hodín a potrebovala sa vyspať.

                „Tak čo?“ Hermiona bola okamžite na nohách. Videla, že Harry vstal opatrnejšie.

                „Zrejme si budem hľadať novú prácu,“ zaškľabila sa na nich. „Ale nateraz máme vyhrané...“

                „Vydajú ho?“

                „Už je v tlači. Zajtra sa ale rozhodne, či budú akceptovať všetko,“ pozrela na Harryho. „Bude závisieť aj od toho, ako sa k tomu postaví minister. Prorok spadá pod ministerstvo. Princkla som možno presvedčila, Skeeterovú nikdy,“ uchechtla sa.

                „A tá poznámka o hľadaní práce?“ povytiahol obočie. Hermiona Ginny objala.

                „Trochu som sa rozčúlila...“

                Povedala im, ako rozhovor prebiehal. Skeeterová bola podľa Harryho rovnaká mrcha, ako v minulosti. A Ginny do toho boja vložila všetko. Celú svoju budúcnosť.

                „O prácu neprídeš,“ zamračil sa. „Ak už mám byť tým Hrdinom, tak snáď budem mať páky, aby som niektoré veci ovplyvnil, nie?“ pozrel na obe ženy.

                „Keď sa dáš dovtedy do poriadku,“ upozornila ho Hermiona. Vlastne ho upozorňovala vyše hodiny, čo bola Ginny preč.

                „Skeeterová to tak nenechá,“ dumala Ginny. „Aj keby to hneď minister nariadil, ona do toho pchať nos bude.“

                „Samozrejme,“ prikývol Harry.

                „Keď sa jej ale máš postaviť, budeš sa musieť spamätať, ako vravela Hermiona,“ pozrela naňho. Hermiona prikývla. Harry stiahol obočie.

                „Dobre, čo mám robiť?“ Obe ženy na seba pozreli. Ginny pokrčila nos, Hermiona mykla plecami. Táto hra bola síce zaujímavá, ale neprezrádzala nič.

                „Zajtra zavolám,“ povedala napokon Ginny. „Teraz ale... asi by sme sa mali vyspať. Nechcem vás vyháňať, ale...“

                „Jasne, Ginny,“ uškrnula sa Hermiona. „Pár hodín spánku bude fajn,“ prikývla a znova objala kamarátku.

                „Čo ten zajtrajší telefonát?“ pripomenul Harry.

                „S niekým musím hovoriť,“ Ginny naňho pozrela. „A potom dám vedieť.“

                „S kým?“

                „Najskôr to musím vybaviť,“ slabo sa naňho usmiala. „Veríš nám?“

                „Jasne.“

                „Tak sa bež vyspať,“ zaškľabila sa naňho. Nie, že by ho to upokojilo, že áno.

                „Tak fajn...“

------

                Neville sedel zadumane pri raňajkách vo Veľkej sieni a pred sebou mal výtlačok Denného Proroka. Takže novinka roka, či skôr desaťročia, je vonku. Mohlo mu napadnúť, že o tom bude písať Ginny. Bolo to logické. Pracovala predsa v novinách. Hoci ho prekvapilo, že jej dali šéfovia až takýto priestor. Zrejme tvrdo zabojovala. A určite to robila hlavne kvôli Charliemu. Harrymu chcela pomôcť, o tom nepochyboval, ale snaží sa dať všetko do poriadku kvôli svojmu synovi. Snažil sa o tom presvedčiť sám seba.

                Pozrel do siene. Niektoré decká tu už boli, raňajkovali, a hlavne tie staršie fascinovane čítali článok a dívali sa na Hrdinu, ktorý sa vrátil. Bolo tam na počudovanie ticho. Videl Sinistrovú, ako civí do novín. McGonagallovú, ako diskutuje s Vectorovou. Usmiateho Hagrida hrdo nesúceho noviny. Flitwicka, staručkého a vetchého, ako sa mu nadšene trasú fúzy, pod ktorými sa spokojne usmieval. Dokonca duchovia a obrazy túto novinu preberali. Celý svet si bude musieť na ten fakt najskôr zvyknúť. Každý po svojom.

                Videl mladého Tedyho Lupina, ako pri chrabromilskom stole prikyvuje a usmieva sa. Iste, meno Lupin a Potter šlo vždy ruka v ruke. Našťastie tu nebol ešte nik z ostatných detí. A dokázal si predstaviť, čo by sa dialo, keby tu bol teraz Charlie. Vedel, prečo to Ginny robí. Práve kvôli Charliemu.

Znova pozrel do novín. Na celej prednej strane bola Harryho fotka. A pod ňou článok.

Harry Potter žije

Každoročne, 14.11., si pripomíname deň, keď bola pred viac ako jedenástimi rokmi ukončená najväčšia čarodejnícka vojna v histórii. Presne pred jedenástimi rokmi, piatimi mesiacmi a dvadsiatimi dňami zastavil Harry Potter najtemnejšieho čarodejníka všetkých čias, Lorda Voldemorta. Porazil ho, zničil ho a zmizol. Jeho telo sa nikdy nenašlo a po viac ako troch rokoch bol prehlásený za mŕtveho a vyznamenaný Merlinovým rádom I. stupňa in memoriam.

Zmierili sme sa s tým, že Hrdina zomrel. Ten deň sme začali nazývať Dňom Harryho Pottera, obdobie po ňom sme pomenovali Novým vekom, pretože nášmu svetu svitlo na lepšie časy. Už viac ako jedenásť rokov nažívame v mieri a pokoji, náš svet prosperuje a napreduje stále viac. Vďaka jeho obeti.

Všetci sme sa však mýlili. Harry Potter skutočne ten deň zmizol, ale nezomrel. Stratil sa, aby pokračoval vo svojom boji a ten dobojoval zhruba pred týždňom, kedy sa objavil na prahu síl, vyčerpaný a zničený.

Exkluzívne pre Denný Prorok prinášam prepis rozhovoru s ním. Prepis súkromného rozhovoru, ktorý povolil zverejniť, pretože si je vedomý toho, že jeho návrat vyvolá záujem. Enormný záujem povedala by som. A aby aj nie. Ako sa však sám vyjadril, potrebuje určitý čas na rehabilitáciu a prispôsobenie sa svetu, ktorý sa počas jeho neprítomnosti výrazne posunul vpred. Dovolí si požiadať o pokoj, minimalizovanie medializovania svojej osoby, poskytnutie priestoru k tomu, aby si mohol dať vlastný život do poriadku, aby sa dokázal zaradiť do spoločnosti a stal sa jej platným členom.

A my všetci, počnúc novinármi a končiac tým najmenším dieťaťom, by sme mu toto všetko mohli venovať ako prejav vďaky za to, čo pre nás spravil.

Čo sa však stalo 14.11.1998? Kam Harry Potter zmizol a čo robil tých viac ako jedenásť rokov?

Po pravde, Harry nie je príliš otvorený čo sa jeho činnosti v tom období týka. Niečo však prezradil. Všetci veľmi dobre vieme, že sa Lordovi Voldemortovi ako prvý priamo postavil Albus Dumbledore. A zlyhal. V tom momente sme my všetci, ktorí si to pamätáme vedeli, že je horšie ako zle. Keď ho neporazil Dumbledore, kto by mohol? Odpoveď bola zrejmá. Ako mu však mohol čeliť mladík, ktorý len čerstvo získal MLOKy? Hoci existovalo proroctvo, ktoré ho k tomu predurčovalo? Keď neuspel vtedy najväčší a najsilnejší žijúci čarodejník Dumbledore? Mohol mu čeliť, nie však bez pomoci.

V tej dobe dva najlepšie čarodejnícke mozgy prišli na spôsob, ako pomôcť Harrymu poraziť Voldemorta. Ako sa vraví, klin sa klinom vyráža. Najhoršiemu predstaviteľovi čiernej mágie mohol Harry čeliť len s pomocou kliatby. Správne, na porazenie Voldemorta bolo potrebné použiť kliatbu. A úspešne, ako si pripomíname v Deň Harryho Pottera. A pokým sme my oslavovali začiatok Nového veku, Harry zmizol vo svete a nad jeho hlavou visela kliatba. Nemohol dať nikomu vedieť, že žije a zároveň musel kliatbu lámať, kúsok po kúsku. Trvalo mu to viac ako jedenásť rokov, ale napokon ju prelomil. A vrátil sa.

Bude však trvať dlho, ak niekedy, kým bude Harry ochotný rozprávať o podrobnostiach uplynulých rokov. A ja sa nečudujem. Nebola to jedenásťročná dovolenka. Ani dobrovoľný únik. Nebolo to nič chcené, bola to daň za mier a slobodu, ktorú nám poskytol. A všetci si veľmi dobre vieme predstaviť, aké náročné je prelomiť kliatbu, ak sa náhodou aj dá. Nehovoriac o kliatbe, ktorá pomohla zničiť Voldemorta.

V tejto chvíli sa Hrdina sústredí len na to, aby si dal život do poriadku. Aby si ho nejakým spôsobom usporiadal a naučil sa v ňom orientovať. Aby spoznal svet, z ktorého bol jedenásť rokov vytrhnutý. Jeho súčasné plány do budúcnosti sú skromné. Chce si dať do poriadku svoj dom a žiť. A po čase uvidí, kam sa zaradí. Je príliš skoro prehlasovať, čo bude robiť ďalej. Je to predsa len týždeň, čo sa vrátil.

Požiadal ma, aby som napísala presne toto: Prosí aspoň o jeden mesiac zhovievavosti a rešpektovania jeho súkromia. Potrebuje určitý čas, kým bude dostatočne pripravený k tomu, aby sa pred nás všetkých postavil. Sám si je vedomý toho, že jeho, dá sa to tak nazvať, zmŕtvychvstanie, priťahuje pozornosť a záujem a nechce tento fakt prehliadať. Len potrebuje ešte nejaký čas pre seba.

A ja, ako novinárka, apelujem na novinársku česť. Vyzývam nielen svojich kolegov, ale širokú verejnosť k tomu, aby sme jeho žiadosť akceptovali a poskytli mu to, čo potrebuje. Nie je toho zase až tak veľa. Jeden mesiac navyše k vyše jedenástim rokom, to predsa nič nie je. Buďme všetci čestní. Keď neváhame každoročne ho oslavovať ako Hrdinu, nezabúdajme naňho ani v tejto chvíli a z úcty k nemu, ktorú všetci prechovávame, mu doprajme čas, o ktorý prosí.

V mene Harryho Pottera ďakujem.

Pre Denný Prorok, Ginny Longbottomová

„Toto aspoň odpovedá na moju otázku, prečo, dočerta, prespávaš na Rokforte, Longbottom,“ ozval sa vedľa neho ironický hlas. K ruke mu padol Prorok s Harryho fotkou. „Už ti Potter začal šukať ženu?“

Neville zdvihol hlavu a zamračene pozrel do tváre Draca Malfoya. Profesora Elixírov na Rokforte, kde sa zamestnal po tom, ako si nikde inde nevedel nájsť prácu. A keďže ministerstvo po vojne skonfiškovalo usvedčeným smrťožrútom majetky, Draco ostal bez galeónu, pretože jeho rodičia trčali vo väzení.

„Vlastne je to obrátene, Malfoy. Harrymu som začal šukať ženu ja...“

 

 

Komentáre

Nový príspevok
nick  
text
 
 
63+3päť  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 12.07.2020 14:36:38