8. Vykanie‚ tykanie a oslovovanie

 

Oslobodený smrťožrút vďaka prazvláštnym výpovediam

Wizengamot, na čele so samotným ministrom, včera oslobodil najmladšieho smrťožrúta v dejiných, Draca Malfoya, na základe štyroch svedectiev. Je nutné podotknúť, že všetky štyri svedectvá boli viac ako podozrivé. Podľa neskoršieho vyjadrenia žalobcu Johna Herberta Dormana, bol celý proces veľmi zvláštny. V prvom rade jeho utajenie a zverejnenie až na poslednú chvíľu, čo si vyžiadal Albus Dumbledore osobne. Taktiež jeho vyhlásenie sa za obhajcu obžalovaného sa dá nazvať nezvyčajným. A v neposlednom rade úzka spolupráca medzi Dumbledorom a ministrom sa zdala byť veľmi obskúrna a pochybná. Členovia Wizengamotu sa nechali ovplyvniť nevšednou spoluprácou týchto dvoch pánom podloženou veľmi záhadnými svedectvami.

Najviac očakávané bolo svedectvo Harryho Pottera, všeobecne považovaného za Dumbledorovho chránenca. Áno, je pravda, že bol Potter väznený u Veď-viete-koho a to viac ako dva týždne. Len ťažko si môžeme predstavovať, čo všetko sa tam s ním dialo. Alebo možno to, čo si Vyvolený praje, aby sme si mysleli. Prazvláštna výpoveď bez jediného podloženého faktu, ktorú korunoval drzosťou, bezočivosťou a nerešpektovaním základných pravidiel súdneho tribunálu. Vynára sa otázka, čo chcel svojou výpoveďou vlastne docieliť. Chcel si svoju povesť záchrancu sveta totálne zbúrať tým, že svedčí v prospech smrťožrúta? Alebo si ju chcel naopak vylepšiť vyumelkovanou výpoveďou, v ktorej načrtol všetky hrôzy, ktoré na ňom boli údajne realizované, ale samotné fakty nechal na našej vlastnej fantázii? Alebo chcel jednoducho pomôcť svojmu tútorovi tým, že sa posadí vedľa jeho nového chránenca a porozpráva nám detailne premyslenú výpoveď? A pomohla, samozrejme. Kto by neveril Vyvolenému spoločne s Dumbledorom a ešte k tomu s podporou ministra?

Ďalšia výpoveď bola tiež veľmi dojímavá. Škoda, že nám ani Hermiona Grangerová nevedela podložiť svoje slová žiadnymi dôkazmi. Svedectvo, v ktorom spomínala svoje neodvlečenie k Veď-viete-komu a rytierske prepustenie Malfoyom spred domu jej rodičov, ktorých ďalší smrťožrúti týrali, bolo síce pôsobivé, ale opäť to boli len slová. Bez argumentov, ktoré by svedectvo potvrdili. A ako inak, zapôsobilo to. Možno by som aj verila, že bolo v jej záujme vravieť čistú pravdu. Nedalo sa však nevšimnúť pohľadov a úsmevov, ktoré si s obvineným vymieňala. Čo už, opäť zaúradoval Dumbledore spoločne s ministrom a Wizengamot sa rozhodol pritakať.

Čo sa týka ďalšej z výpovedí, zistili sme si podrobnosti, keďže boli odmietnuté predložiť priamo na súde. A ani sa nedivíme, že sa obhajoba rozhodla k takémuto kroku. Ťažko brať vážne svedectvo Ginevry Weasleyovej, ktorá bola priviazaná ku stoličke v prázdnej učebni svojím bývalým milencom. Ohrdnutým, žiarlivým chlapcom, ktorý si mohol slová, ktoré údajne vypočula, vymyslieť. Možno chcel zapôsobiť, možno sa chcel pomstiť. Vymenila ho predsa za slávneho hrdinu. Možno sa chcela pomstiť za svoje údajné ublíženie a preto mohla klamať.

A k poslednému svedkovi toho skutočne nie je veľa čo napísať. Dumbledorova odvaha nepozná hranice. Priviesť na proces smrťožrúta, aby svedčil smrťožrútovi. Verejne prehlásiť jeho údajnú dlhoročnú spoluprácu. A ak sa jedná o niekoho, kto dlhé roky učí naše deti na Rokforte, neostáva mi nič iné, len sa zamýšľať, kam až je ochotný Dumbledore zájsť. Severus Snape, učiteľ Elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej a tajný smrťožrút, vraj na dobrej strane, bez mihnutia oka rozprával o smrťožrútskych schôdzkach v sídle Veď-viete-koho. S hrdosťou vravel o znamení, ktoré má na ruke a o systéme ich zvolávania sa. Nechodí stále, ak ho začne páliť? Skutočne nemôžem pochopiť, ako bol Wizengamot ochotný jeho slovám uveriť. Ale prečo sa vlastne čudujem? Dumbledore s ministrom mu predsa veria.

K mladému Malfoyovi je zaťažko sa vyjadrovať. Celkom pokojne ukázal smrťožrútske znamenie. Počas celého procesu neprejavil ani najmenší náznak smútku alebo ľútosti. Chladne a vypočítavo čakal na vynesenie rozsudku, ktorého znenie bolo dopredu jasné takmer každému.

Svedectvá Pottera, ktorý je v úzkom spojení s Dumbledorom a dvoch dievčat, ktoré sú v úzkom spojení s Potterom, sa dajú nazvať prazvláštnymi. Tieto deti boli jednoznačne súčasťou hry Dumbledora a ministra, dopredu pripraveného procesu, naaranžovaného pre oko verejnosti. Wizengamot by mal prehodnotiť zmýšľanie svojich členov, jednoznačne je prestarnutý a malo by sa pristúpiť k razantnej generačnej výmene. A minister by sa tiež mohol zamyslieť nad svojím ďalším pôsobením.

Na záver skonštatujem, že ani jeden zainteresovaný nebol ochotný podať k procesu svoje vyjadrenie.

Rita Skeeterová

„Vieš, ako to teraz vyzerá?“ vyštekol Sirius po tom, ako Lupin zložil noviny. „Harry je Dumbledorov trulinko, ktorý si vymýšľa ktovieaké povedačky len preto, aby bol zaujímavejší. Hermiona má pletky s obvineným a preto si vymýšľa dojímavé scény. Ginny je nejaká, nechcem sa vyjadriť čo a tiež klamárka. Snape je ten najhnusnejší smrťožrút, ktorý si dovoľuje učiť deti a Malfoy je predsa len vinný a bez svedomia. A korunu tomu všetkému dávajú Dumbledore so Scrimgeurom, ktorí, podľa jej riadkov, vymýšľajú akési tajné pakty za zadkami senilného Wizengamotu.“

„Veď to je Skeeterová,“ mykol plecami Lupin. „Čo si od nej očakával?“

„Čo riešite?“ prisadla si Tonksová a natiahla sa za Prorokom.

„Nemala si ostať doma?“ zamračil sa Lupin.

„Je tam nuda,“ odvetila bez toho, aby zdvihla oči.

„Toto si bude musieť odskákať,“ vrčal po chvíli Sirius. „Samozrejme, že sme od nej nemohli čakať objektívnosť. Ale ona sa sústredila len na znemožnenie obhajoby.“

„Tak, ako tomu je vlastne vždy,“ mračila sa Tonksová. „Niekto by jej mal zavariť a to poriadne. Ten článok o prepadnutí Ministerstva ste čítali?“ spýtala sa, keď zalistovala ďalej. Zavrteli hlavami. „Tak počúvajte,“

Ministerstvo napadnuté!

Včera podvečer, krátko po skončení súdneho procesu s obvineným smrťožrútom, napadla Ministerstvo tridsiatka ďalších smrťožrútov spoločne s päťdesiatkou dementorov. Od niekoľkých priamych svedkov sme sa dozvedeli o besnom vyčíňaní smrťožrútov v átriu, kde ničili odvodové krby. Bránili tak úteku obyvateľstva. Zvýšené množstvo aurorov a taktiež niekoľko desiatok dobrovoľníkov sa pustilo do nerovného boja a znemožňovalo prienik dementorov do vnútra Ministerstva. Útok si vyžiadal piatich mŕtvych civilistov a štyroch aurorov a taktiež tridsaťdva zranených, vrátane dvoch detí. Podľa najčerstvejšej informácie je stav štyroch hospitalizovaných kritický. Ministerstvo nakoniec nepadlo, ale rozhodne k tomu nemalo ďaleko.

A tu nastáva čas k úvahám. Ako sa podarilo smrťožrútom a dementorom dostať na Ministerstvo? Prečo práve po skončení súdneho procesu s Malfoyom? Nemohli si prísť na Ministerstvo práve pre svojho kumpána? A čo Potter? Podľa jeho prehlásenia na súde má Veď-viete-kto snahu o jeho dolapenie. Nešli tam pre neho?

Nech boli ich dôvody k napadnutiu akékoľvek, jednoznačne nám ukázali, že už nie je istota nikde. A to dokonca ani na Ministerstve. Keď si dovolili toto, ani si nechcem domýšľať, čo si dovolia nabudúce. Kde zaútočia? V nemocnici? V Rokforte, či ostatných školách? Naše domovy už dávno nie sú bezpečné a ako sa ukazuje, postupom času nebude spoľahlivé žiadne miesto.

Rita Skeeterová

„No, buď nechcela alebo nevedela o tom, že tam bol aj Rád,“ zamrmlal Lupin.

„Skôr nechcela, to sa jej hodí viac,“ zavrčal Sirius.

„Dosť krátky článok. Asi sa jej to nezdalo tak zaujímavé ako zdiskreditovať proces,“ nadhodila Tonksová. V nadávaní na Skeeterovú pokračovali a pridali sa aj ostatní, ktorí sa ukázali v kuchyni.

------

„V živote by mi nenapadlo, že toto niekedy spravím.“ Vtrhol ho do reality jej hlas. Uvedomil si, že sa nechal strhnúť a podľahol svojej slabosti. Vydýchol a odtiahol sa od nej. Tlkot svojho srdca síce nezmierni, ale ľahostajný výraz tváre predstierať môže.

„To isté môžem povedať aj ja,“ mierne sa uškrnul. „Komu by ešte pred pol rokom napadlo, že budem objímať Grangerovú?“ teatrálne prevrátil oči a naoko sa zaškľabil. Zasmiala sa.

„Každopádne som sa presvedčila, že svoju zmenu myslíš skutočne vážne. Ale nemyslím, že by si veril mojim slovám,“ opatrne nadhodila. „Aj keď dúfam, že sa už konečne prenesieš cez tú nedôveru a začneš veriť tomu, čo vravíme.“

„Čo vravia poniektorí z vás,“ poopravil ju. Prišlo mu to ľúto. Aj keď vedel, že nestojí o nič, než o priateľské gesto, i tak si hlúpo myslel, že by mohlo byť za tým objatím niečo viac. Naivný somár. Jednoznačne mala oči len pre svojho priateľa, pre neho v jej mysli nebolo miesto. Má proste smolu.

„Jasne, ešte stále sa nájdu niektorí neveriaci,“ nadhodila a dívala sa naňho. „Ale v nich má ta nedôvera hlbšie korene a ty sa nemôžeš vôbec diviť,“ dodala. Jasne videla, že ten kamenný výzor len predstiera. Jeho oči ho prezrádzali. Kedysi chladná šeď sa stratila, v očiach mal mierny, takmer krotký a dokonca nežný výraz. Zarazilo ju to. Zrejme naňho posledného polroka spolu so všetkými udalosťami, ktoré sa odohrali, dopadli oveľa dôraznejšie, ako si je ochotný pripustiť. Alebo prejaviť.

„Áno, som si vedomý toho, čo všetko som v minulosti porobil,“ povzdychol a zvalil sa na stoličku. „A vôbec sa nedivím, aj keď mi je vlastne jedno, čo si niektorí jednotlivci myslia,“ zabodol do nej o niečo tvrdší pohľad. Rozhodne kašľal na názor nejakého pripečeného Weasleyho. „Záleží mi však na určitých názoroch,“ doložil a opatrne sa na ňu díval.

„Je jasné, že bude musieť prejsť čas, kým sa prebúrajú bariéry medzi tebou a niektorými,“ nedohovorila. Niekoľko sekúnd pozerala do zeme, potom však zdvihla pohľad. „A môj názor si práve spoznal. Vážne som ti vďačná, zachránil si mi život už dvakrát a je neviem, či ti to budem môcť vedieť niekedy oplatiť.“

„Stačí, keď mi veríš,“ pousmial sa. Potom však zvážnel. „A neviem, či to nie je príliš smelé,“ nadýchol sa. „Ale bol by som rád, keby sme boli priatelia,“ odvážil sa vysloviť.

„Ale veď to už sme dávno,“ usmiala sa aj ona. „To len ty sa tej predstavy stále desíš. Ginny ti verí od začiatku. Harry ti je tiež vďačný, dokonca aj Neville s Lunou po včerajšku uznali, že to myslíš vážne,“ doložila s významne zdvihnutým obočím. Nedá sa povedať, že by ho trápil práve názor posledne dvoch menovaných, ale asi bude výhodnejšie vychádzať aj s nimi.

„Tak fajn,“ uškrnul sa. „Ešte by som chcel niečo pozmeniť,“ opäť ho zaplavila neistota z jej reakcie. „Potter mi ráno naznačil, že by som mohol prestať oslovovať aspoň dievčatá priezviskami. Uznávam, že bude veľmi ťažké zbaviť sa tohto zlozvyku, ale chcel by som to skúsiť,“ mrkol po nej. Zaškľabila sa.

„Tak to skús,“ vyzvala ho. „Keď teda poznáš moje meno,“ dodala provokačne.

„Niečo sa mi za tie roky donieslo,“ zaškľabil sa jej naspäť. „Ahoj, Hermiona, ja som Draco,“ natiahol k nej ruku. Bolo zvláštne počuť svoje meno z jeho úst.

„Ahoj, Draco, volám sa Hermiona,“ mierne sa pousmiala a prijala jeho podávanú pravicu. Jeho meno znelo z jej úst tak nádherne a roztomilo. „A čo ostatní?“ nadvihla obočie.

„Pri Weas... pardon,“ zaceril sa. „Pri Ginny a Lune to tiež môžem skúsiť. Ale pochybujem, že by som niekedy v živote oslovil Pottera Harrym, alebo Longbottoma...“ pochybovačne zakrútil hlavou. A na Weasleyho zvysoka kašle.

„Ich názor bude zrejme totožný,“ mykla plecami. A jeden bude zle znášať akúkoľvek zmenu v ich spoločných vzťahoch. Bude sa s tým však musieť zmieriť, snáď dostane rozum. „Takže, čo bude teraz s tebou vlastne ďalej?“ opýtala sa po chvíli.

„Neviem,“ mykol plecami. „Pozajtra si spravím oficiálne premiestňovacie skúšky, za necelý týždeň spravíme skúšky do Rádu. Potom bude veľká schôdza kde nás prijmú. Budem si musieť nakúpiť... chrabromilské habity,“ zaškľabil sa. „A vlastne všetko do školy.“

„To som ale nemyslela,“ prerušila ho zamračene. „Budeš sa nám vyhýbať? Alebo sa k nám pripojíš a stráviš koniec prázdnin s nami?“ opatrne sa opýtala.

„Možno by som aj chcel,“ odvetil a oči vrazil do zeme. „Ale pokiaľ ma nebudú rešpektovať všetci, nebudem sa vnucovať. Naše priateľstvo je pre mňa dôležité a sama musíš uznať, že je príliš krehké. Určite by sa to nezaobišlo bez problémov a ja nechcem riskovať,“ pomaly k nej zdvihol pohľad.

„Rozumiem,“ prikývla. Bolo to jasné a po jeho dnešnom výbuchu nepochybovala, že to bude aj veľmi ťažké. „Nezabúdaj však, že ti veria viacerí.“

„Áno, viem,“ pousmial sa. Momentálne vlastne kašľal na všetko a na všetkých. Neľutoval, že sa rozhodol za ňou prísť. Nemal síce to, čo by si želal, ale mal jej priateľstvo a to je dobrý základ. A má jej dôveru. To bolo niečo, v čo po všetkých tých rokoch ani nedúfal. Zdržal sa u nej ešte niekoľko minút a aj keď nechtiac a s ťažkým srdcom, nakoniec sa zdvihol a rozlúčil sa.

------

„Áno, mala zomrieť a ja som o tom vedel,“ odvetil Harry a vrhol sa k dverám. Vtiahol rozzúreného Rona do salónika a spravil to, čo mal spraviť už predtým. Zabezpečil izbu.

„Ako si mohol?“ sykol a zabíjal ho naštvaným pohľadom. „Je ti prednejší ako ona? Čo, Harry?“

„To je hlúposť,“ vrkla Ginny. „Počul si len koniec nášho rozhovoru. Nepoznáš súvislosti...“

„Ty sa do toho nepleť!“ vyštekol bez toho, aby na ňu pozrel.

„Neziap po nej,“ upozornil ho s výstražne zdvihnutým obočím. „Upokoj sa a ja ti to vysvetlím.“

„Prečo by som sa mal stále upokojovať?! Kvôli čomu? Práve si povedal, že tam mala zomrieť a vedel si o tom.“

„Chcel by som ti to vysvetliť, ak mi to teda dovolíš!“ húkol už aj on.

„Vážne?“ znechutene sa zaškľabil a hodil sa do kresla. „Tak počúvam. Spusti!“ Nepriateľsky zazeral. Bolo vidieť, že stačilo len máličko a snáď by bol schopný sa aj pobiť. Nešťastne si sadol oproti nemu.

„Pred dvoma dňami som sa zobudil uprostred noci. V sne som videl umrieť Miu,“ porozprával mu všetko. O tom, že si ho nepamätal celý, aj o tom, ako sa pokúšali so Siriusom a Dumbledorom na niečo prísť. A aj o následných udalostiach. Ron ho celú dobu mračiac sa sledoval, jeho tvár nemenila výraz, stále v nej bola nechuť.

„Boli ste tam vy štyria. Vedel si, že pôjde o proces.“

„Áno, myslel som si to.“

„Tak si mal niečo spraviť!“ štekol. Výčitka v slovách jeho najlepšieho kamaráta ho zasiahla. Sám najlepšie vedel, že mal niečo spraviť, že to nemal podceňovať.

„Máš pravdu,“ hlesol nešťastne. „Mal som niečo spraviť.“

„A čo asi mohol spraviť?“ naštvane sa ozvala Ginny a zabíjala svojho brata pohľadom. „Nepamätal si ho celý, poznal len útržky. Predpokladali, že ide o nočnú moru. Nikto nemohol tušiť, že sa to aj v skutočnosti stane. Stalo sa to po prvý raz! Nehnevaj sa na mňa, Ronald, ale si totálny magor! Človek by si myslel, že za tie roky už svojho kamaráta poznáš. Vážne si myslíš, že by niečo nespravil už predtým? Dosť na tom, že si to vyčíta sám. Skutočne si vynikajúci kamarát, to sa musí nechať,“ vrkla znechutene a prisadla si k Harrymu na opierku. „Neverím, že by si bol až taký tupý a nedokázal to pochopiť.“

V miestnosti nastalo ticho. Ron po slovách svojej sestry ostal zarazene pozerať do zeme. Jednoznačne nad tým uvažoval. Harry mal hlavu v dlaniach a úzkostlivo čakal, ako to celé dopadne. Chcel niečo povedať, ale neodvažoval sa. Ginny ho hladila po chrbte, ale pohľad mala vrazený v Ronovi. Niekoľkominútové napäté ticho prelomil Ron.

„Ako sa ti podarilo zavolať Snapa?“ spýtal sa pokojne a opatrne.

„Neviem,“ prekvapene k nemu zdvihol pohľad. „Nemám tušenia.“

„Aspoň, že tak,“ dodal nervózne. „Ja... A prečo si to nepovedal predtým?“ vypálil opäť sa mračiac. „Myslel som si, že vieme o všetkom.“

„Keby to bolo niečo iné, tak by som to povedal. Ale toto som nemohol.“

„Ale mohol.“

„Nemohol som jej povedať o sne, v ktorom umrela!“

„A čo, keď sa ti bude niečo podobné snívať nabudúce? Tiež nám o tom nepovieš?“

„Nabudúce budem vedieť, že je to skutočnosť!“

„Dobre, fajn, nekrič po mne,“ urazene sa ohradil.

„A kto po mne kričal doteraz?“

„Jasne, prepáč,“ opatrne sa naňho pozrel. Chvíľu sa dívali do očí. „Je mi to ľúto,“ hlesol a zabodol pohľad do zeme. „Aj ty, Ginny. Ja som len trocha rozhodený,“ vysvetľoval červenajúc sa.

„Trocha rozhodený?“ vrkla po ňom Ginny. „To nemyslíš vážne. Veď ty si úplne mimo! A upozorňujem ťa na to, braček, že keď sa okamžite nespamätáš, všetko pokazíš.“

„Viem,“ hlesol nešťastne a zahanbene. „Len ma to všetko rozčuľuje. Úplne všetko.“

„A čo si myslíš, že by ťa teraz vymenila za Malfoya len preto, že jej dvakrát zachránil život?“ štekla po ňom. Harry k nim nechápavo zdvihol hlavu.

„Neviem,“ pípol.

„Tak to máš o nej veľmi nízku mienku,“ zamračila sa. „Uvedom si už konečne, že ťa miluje. Takého, aký si. Aj keď ti k bežnému štandardu kusisko chýba. Nedokázala ti to snáď?“ nadvihla obočie, keď na ňu hodil jeden protestný pohľad. „Pozri, Ronald, aj keď ťa vážne niekedy považujem za úplne stratený prípad, stále si môj brat a mám ťa rada. Tri roky som sledovala, ako sa vy dvaja obchádzate a keď ste už konečne spolu, jednoducho nedovolím, aby si to pokazil svojou tuposťou.“

„Ale Malfoy...“ pokúsil sa namietnuť.

„Malfoy pomohol Harrymu. On mu je vďačný a ja tiež. Hermione zachránil dvakrát život, tiež mu je vďačná. Ale je to len vďaka, nič viac. Zmenil sa a my to berieme na vedomie. Čakáš snáď, že by ho Harry teraz vymenil za teba?“ zaškľabila sa. Harry preniesol nechápavý pohľad z nej na Rona.

„Ja...“ pozrel sa na Harryho.

„O to ide?“ neveriacky sa opýtal Harry. „To si myslíš?“ zvraštil obočie.

„Áno, môj brat má tak nevšedne vyvinuté logické myslenie, že si práve toto myslel. Že začne Hermiona zbožne uctievať Malfoya a že sa zároveň stane tvojím najlepším kamarátom. Len neviem, akú úlohu hrám v tejto skladačke ja,“ provokačne sa zaškľabila na brata.

„Prestaň si konečne zo mňa strieľať,“ vrkol, ale jeho sčervenanie naznačovalo, že sa trafila.

„Ono to pri tebe ani nijako inak nejde,“ rýpla.

„Ty si si myslel, že by som Malfoya vymenil za teba?“ opýtal sa ešte raz Harry, len pre istotu, či tomu dobre rozumel. „To nemôžeš myslieť vážne,“ zaškľabil sa naňho. „Je to Malfoy. Nikdy sa s ním nebudem kamarátiť. Môžem ho maximálne rešpektovať,“ zavrtel hlavou.

„Dobre, no,“ mykol plecami a očami strieľal všade naokolo. Potom ich opatrne zabodol do Harryho. „Len mi to tak preletelo cez hlavu,“ nadhodil a mierne sa uškrnul.

„No, ja by som niečo povedala...“

„Radšej mlč,“ vyzval ju brat zamračene. Bolo zrejmé, že by opäť vŕtala.

„Ron, ty si môj najlepší kamarát a na tom sa nikdy nič nezmení. Ani keby mi Malfoy pomohol alebo zachránil život stokrát.“

„Ja viem. Vážne,“ opäť sčervenel. Po chvíli sústredeného očného kontaktu sa začali obaja na seba vyškierať.

„Teraz by si mal ísť za Hermionou,“ navrhla mu Ginny. „A keď ti môžem poradiť, poriadne sa ospravedlň a Malfoya nespomínaj. Ignoruj ho, nerýp doňho. Keby ti to nerobilo problém, tak ho občas pochváľ. Dobre, dobre,“ ohradila sa, keď videla jeho výraz. „To je asi nereálna požiadavka.“

„Pôjdem,“ povedal rozhodne a vstával z kresla. „Nehnevajte sa na mňa,“ dodal pri odchode a oboch prebehol pohľadom. Len sa naňho zacerili.

„Fajn, toto by sme mali,“ skonštatovala Ginny, keď osameli.

„Tak o toto vlastne išlo? Začal vážne žiarliť?“ ubezpečoval sa Harry a stiahol si ju na kolená. Neveriacky sa na ňu zadíval.

„Vieš čo, láska?“ povzdychla si a pohladila ho po tvári. „Niekedy mám pocit, že medzi tebou a Ronaldom nie je zase až taký veľký rozdiel. Ten tvoj kamienok musí mať občasné výpadky, alebo niečo také, inak si to neviem vysvetliť,“ doložila s miernym úškrnom.

„A ty proste musíš vŕtať,“ zakrútil hlavou a nahodil urazený výraz. Nevinne sa pousmiala a zamrkala naňho. „Milujem ťa,“ hlesol a privinul si ju k sebe.

„Len pevne dúfam, že to môj brat pri najbližšej možnej situácii zase nepokazí,“ doložila zamyslene. Spomenula si na svoje mierne podozrenie, ktoré sa týkalo Malfoyovho správania. Pevne verila, že mu jej brat nedá zámienku a možnosť, aby svoje zmýšľanie začal realizovať. Aj keď je to trúba, stále je to brat. Harry len zahmkal, zjavne nemal tušenia, nad čím premýšľa.

------

„Ahoj,“ hlesol a vstúpil do izby. Cítil, že horí, srdce mu prudko búchalo a ruky sa potili. Odložila knihu, opatrne a s nádejou sa naňho dívala.  

„Ahoj,“ odvetila. Videla na ňom nervozitu a bolo to dobré znamenie.

„Mia, prepáč,“ nesmelo pristúpil k jej posteli. „Prepáč mi ten výbuch, správal som sa ako tupec,“ ospravedlňoval sa a pohľad mal vrazený do prikrývky. „Mal som strach.Celú noc som sa obával najhoršieho a proste som to neuniesol,“ pozrel jej do očí. „Dal by som neviem čo za to, aby som tam mohol byť s tebou, aby som ťa mohol ochrániť. Ja som to mal byť. Si moje všetko a jednoducho... Prišlo mi zle z toho, že ty si bola tam, v ohrození života a ja som sa váľal doma na gauči.“

„Ron,“ šepla a chytila jeho ruky do dlaní. „Už toho nechaj. Bola to zhoda náhod a nemáš si čo vyčítať. Pamätáš na trola v prvom ročníku?“ mierne sa pousmiala. „Kto ho vtedy dostal? A Ministerstvo? Kto stál pri mne? Som si istá, že budeš mať ešte kopu príležitostí postarať sa o mňa. Ono byť kamarátmi Harryho nám zaručuje, že budeme mať o zábavu postarané,“ zasmiala sa. Jeho výraz sa zmiernil, nakoniec sa pousmial.

„Takže sa na mňa nehneváš?“

„Nemám sa prečo,“ hlesla a pritiahla si ho k sebe. „Milujem ťa, somárik.“

Prisadol si k nej a nežne ju objal. Pobozkal ju. Strácali sa v spleti nežných bozkov a dotykov.

„Máš to so mnou ťažké,“ zamrmlal, keď sa od seba odtrhli. Malfoya radšej spomínať nebude, len myšlienka naňho v ňom búrila žlč.

„Áno, to mám,“ povedala úplne vážne. Strelil po nej pohľadom, uškrnula sa. „Ale sa nesťažujem,“ nadvihla obočie. Zasmiali sa a potom ho opäť pobozkala. Rozhodla sa radšej Malfoya nespomínať, asi by to teraz nezniesol najpokojnejšie.

------

„Je to Skeeterová, od nej sa nedá očakávať nič prijateľné,“ rozhodil rukami Sirius pri večeri. Za stolom sedeli takmer všetci a preberal sa článok v novinách. Manželov Weasleyovcov sa dotkla poznámka o akomsi milencovi ich dcéry a samozrejme ju zasypali otázkami. Asi päťkrát flegmaticky vysvetľovala, že Thomas jej milencom nebol. Zapôsobil až argument Tonksovej, že by ju inak nechcel znásilniť. Harry bol v kútiku duše rád, že Skeeterová nepomenovala aj jeho jej milencom, nebol si istý, či by dokázal bezproblémovo klamať.

„Samozrejme. Ja si opäť raz niečo vymýšľam len preto, aby som zapôsobil,“ ironicky natiahol. „No čo už, je to taká moja choroba. Proste to potrebujem,“ striasol sa, „tú popularitu. Jej úbytok na mňa hrozne vplýva,“ zaškľabil sa.

„Som zvedavý, čo na to povie Dumbledore,“ nadhodil Lupin. „Tie narážky na Snapa, ktovie, či tým nevyvolá paniku medzi rodičmi. Aby sa nestalo, že budú zo strachu odhlasovať deti zo školy.“

„V Sršni zverejníme odozvu,“ ozval sa Lovegood. „Napíšeme o tom, ako ten proces prebiehal v skutočnosti. A samozrejme aj napadnutie.“

Táto téma vyvolala ďalšiu búrlivú diskusiu, ktorú na okamih pretrhol až Ron, ktorý sa prišiel v rýchlosti navečerať. Mal v pláne čo najrýchlejšie odniesť večeru aj Hermione. S Malfoyom sa ignorovali. Ginny sa pokúsila prekaziť mu natiahnutie sa za Prorokom, ale bol rýchlejší. Začítal sa do článku. Sestra ho pozorne sledovala, pokiaľ sa ostatní bavili medzi sebou.

„Tá Skeeterka toho snáď nikdy nenechá,“ skonštatoval celý červený. Harry sa naňho pozrel. Až potom mu napadlo, že sa dočítal o úsmevoch a pohľadoch medzi Hermionou a Malfoyom. Videl, že pevne zviera vidličku a snaží sa ovládať. „Prečo si opäť niečo vymýšľaš?“ zamračil sa na Harryho. Stôl stíchol a sledoval ho.

„Prosím?“ vytreštil oči. Nechápal, čo zase mal spraviť, čím svojho kamaráta naštval.

„Ten článok,“ zamával mu novinami pred nosom. „Na koho sa zase snažíš spraviť dojem?“ tváril sa absolútne vážne. „Spolu s Ritou máme rovnaký názor. Už by si mohol nechať toho oblbovania verejnosti svojimi pestrými historkami. Je to už okukané, vymysli si niečo iné,“ zaškľabil sa. Stôl vybuchol a Harry si vydýchol. Aj tak sa nezabudol zamračiť na svojho kamaráta.

„Tie šoky by si si mohol odpustiť,“ vypustil.

„Jasne,“ zaškeril sa. „Pôjdete so mnou? Myslím, že by si mal Mie ešte niečo vysvetliť,“ vyzývavo nadvihol obočie.

„Hm, prídeme tak za polhodinu. Nech sa v pokoji naje.“  

------

„Ron mi povedal, že by si mi rád niečo vysvetlil,“ Hermiona spýtavo nadvihla obočie v momente, ako prišli k nej do izby.

„Aj tak si myslím, že to nie je najlepší nápad,“ zamračil sa na svojho kamaráta.

„Nemal by si mať pred nami tajomstvá,“ zamračil sa mu naspäť. „A okrem toho teraz, keď Mia o niečom vie, aj tak ťa už nenechá na pokoji.“

„Tým si môžeš byť istý,“ pritakala s vyzývavým pohľadom. „Tak, začni,“ vyzvala ho.

„Fajn, ako chceš, ale za následky nenesiem zodpovednosť,“ podráždene vrkol. Nepáčilo sa mu to, ale obaja súrodenci sa naňho pozerali takým štýlom, že si len povzdychol a porozprával o svojom sne už tretí krát behom jedného dňa. Celú dobu ju pozorne sledoval. Najprv mala prekvapený výraz, potom vytreštila oči a nakoniec sa s hrôzou striasla.

„Takže som mala umrieť?“ pípla na záver. Ron ju držal okolo ramien.

„To jednoznačne,“ pritakal potichu.

„Merlin,“ vydýchla. Niekoľko minút bolo ticho. „No, našťastie si zavolal Snapa,“ povedala, keď sa ako-tak spamätala. „Muselo to byť hrozné,“ pozorne sa naňho zadívala. Nechápavo zvraštil obočie. „Keď si to prežíval znova. Vedel si, čo príde. Teraz už chápem to tvoje zúfalstvo. Mal si taký zvláštny výraz,“ zamračene spomínala. „Našťastie to dopadlo dobre. A vlastne ste ma zachránili všetci. Ty si natiahol čas a zavolal si Snapa, Ginny mi zastavila krvácanie a...“ zarazila sa.

„Bola to vlastne taká tímová práca,“ doplnil ju Ron.

„Áno, tentoraz to dopadlo dobre a nabudúce budeme vedieť, čo to znamená,“ prikývla.

„Ty mi to nebudeš vyčítať?“ neveriacky sa opýtal.

„A čo ti mám vyčítať?“ nechápala. „Rozhodne by si mi zatrhol celý proces, keby si vedel, ako to dopadne. A mám ti snáď vyčítať to, že si si kvôli mne držal prútik pri hlave? Si blázon?“ zamračila sa.

„Nie, to snáď nie,“ hlesol s úľavou. Pousmial sa. „Len som si myslel, že by si...“

„Tak si si myslel zle,“ prerušila ho. „Fajn, takže sa budeš snažiť zapamätať si každý sen. Keď to bude bezpečné,“ uškrnula sa. „Teda, myslím, keď sa budeš môcť s nami oň podeliť, tak ho rozoberieme. Možno máš už dávnejšie nejaké sny, doteraz neškodné, ktoré mohli niečo značiť.“

„Mám si viesť denník snov?“ podozrievavo sa zamračil.

„Mia, začínaš sa podobať na Trelawneyovú,“ zachechtal sa Ron.

„No a? Ona je tárajka, na rozdiel od Harryho, ktorý skutočné predvídavé sny začal mať,“ mykla plecami.

„Aj tak sa mi väčšinou snívajú súkromné sny,“ zaškľabil sa.

„Vážne?“ Ginny smerom k nemu nadvihla obočie. „Že si sa nepochválil.“

„Načo spomínať sny, keď ťa mám naživo?“ zazubil sa.

„Dobre, o tomto počúvať vážne nemusíme,“ zamračil sa na nich Ron. Hermiona sa zasmiala.

------

„Čauko, opäť sa nám darí nespať?“ spýtal sa Harry Siriusa. Našiel ho sedieť zadumaného v salóniku. Jemu sa nepodarilo zaspať, pretože Neville skutočne chrápal hroznejšie ako Ron. Už sa nevedel dočkať Rokfortu, kedy ich bude mať na oboch stranách. Celý večer strávili pri Hermione, ale keď už od únavy klipkala očami, rozhodli sa ju nechať tak. Vlastne aj s Ronom, ktorý si k nej nechal priniesť pohodlné kreslo.

„Hm, plná hlava problémov a potom je to ťažké,“ odvetil a díval sa, ako si sadá oproti nemu. „Predpokladám, že ty máš svoje obvyklé problémy so svojím svedomím.“

„Aj. Ale už je to lepšie,“ povedal na rovinu. „Ale keď sa k tomu pridruží fantastická zvuková kulisa, potom je ten problém trojnásobný,“ zaškľabil sa. „Hermiona mi odporučila kontrolovať verejné sny,“ nadhodil so zdvihnutým obočím. Sirius sa zachechtal, okamžite pochopil, čo tým chce naznačiť.

„Nie je to zlý nápad, ale nevkladám do toho veľké nádeje,“ mykol plecami. „Rozhodne to skúste, možno sa podarí niečo odsledovať. Len tak, medzi nami, aký je tvoj pomer verejných snov a tých súkromných?“ vyzvedal s úškľabkom.

„Keď ti poviem, povieš aj ty?“ vyzval ho.

„Hm,“ tváril sa, že rozmýšľa. „Ale aj hej.“

„Fajn, v priemere tri súkromné na jeden verejný.“

„Tak to som na tom oveľa lepšie. Ja mám najmenej štyri súkromn. Aj keď som si nie veľmi istý, to vieš, roky sa hromadia a občas mi vynecháva pamäť,“ zaceril sa. Schuti sa zasmiali. Vzápätí však zvážneli.

„Čo máš nové? Čo sa deje?“ spýtal sa Harry.

„Dalton prisľúbil pomoc a chytili sme pod krk Dormana. Je nevinný, skutočne neprezradil žiadnu informáciu.“

„Čo ste urobili?“ zvraštil obočie.

„To čo vždy,“ mykol plecami. „Naliali sme doňho Veritaserum a potom upravili pamäť.“

„A to sa spraví aj s ministrom?“ zatváril sa nedôverčivo. Sirius sa naňho skúmavo zahľadel.

„Už sa spravilo,“ nadhodil opatrne. „Vážne,“ dodal, keď videl jeho výraz. „Dumbledore sa dnes o to postaral osobne, aj keď tvrdil, že mu úplne dôveruje. No a mal pravdu. Ani ten nič nepovedal.“

„Tak potom už vážne len niekto z Rádu.“

„Ak dostali informáciu dopredu, tak to musel byť len niekto z Rádu. Preto dúfame, že sa im to skutočne podarilo vymyslieť a zorganizovať za dva dni,“ povzdychol. „Nepáči sa mi predstava, že máme ďalšieho zradcu,“ dodal roztrpčene.

„Tomu sa ani nedivím,“ pritakal zamyslene. „A ako sa bude postupovať pri členoch?“

„Tiež tak. A začne sa hneď od zajtra. Preveria sa tí, ktorí budú k dispozícii, vrátane obyvateľov domu a vás. No a pri veľkej schôdzi sa ta dokončí. Budú prítomní všetci, napríklad aj Susan.“

„Hm, dúfam, že všetci prejdú previerkou,“ povedal, aj keď v ňom stále driemalo presvedčenie, že to smrťožrúti vedeli dopredu. „Kto bude viesť tie previerky?“

„Hádaj,“ zaškľabil sa. „Samozrejme, že majster elixírov,“ nadvihol obočie.

„Ako inak. Ako to, že Skeeterka nezistila, že je to môj strýko? Snorila predsa vo výpovedi Kingsleyho. Že by vymazával pamäť aj jemu?“

„Správne si to odhadol,“ uškrnul sa. „Spravil to ešte vtedy, keď bol Kingsley zavretý tu. Tak sa snaží, aby toto jeho tajomstvo aj tajomstvom zostalo,“ povedal zvláštnym tónom.

„Čo sa deje?“ spýtal sa opatrne. Mal tušenie, čo sa za Siriusovým správaním skrýva, ale neodvažoval sa začať s tým sám.

„Harry, prečo si volal jeho? Prečo nie mňa alebo Lupina? Dumbledora?“ mierne zvraštil obočie.

„Ja neviem prečo,“ mykol plecami. „Možno preto, že mám teraz celý mozog preplnený ním. Zober si to, čo sa všetko za posledné dni stalo. Je všade. V sudbe, vo fénixstve, bude nás učiť,“ snažil sa hovoriť presvedčivo.

„Myslím, že je za tým viac,“ povedal potichu. Cítil z neho ublíženie.

„Možno máš pravdu,“ pritakal na rovinu. Sirius doňho zabodol pozorný pohľad. „Pomohol mi, keď som bol tam. Ani si nevieš predstaviť, čo všetko pre mňa robil. To nebolo len nalievanie elixírov, ale napríklad...“ nadýchol sa. Nerád na to spomínal, ale vedel, že bude musieť Siriusa niečím presvedčiť. Nepripustil by nejaké odcudzenie sa s krstným otcom. „Rozmlátili mi ruku na kašu. Prišiel by som o ňu,“ vypustil sťažka. „A on mi ju dal do poriadku, kúsok po kúsku. A nielen to. Tých vecí bolo veľa...“

„Už buď ticho,“ zarazil ho a vrhol sa k nemu. Chytil mu hlavu do svojich dlaní a zdvihol ju. Videl mu v očiach slzy. „Nemysli na to,“ povedal potichu. „Nehovor o tom. Viem, že pre teba spravil veľa. A viem aj to, že ťa má rád. Trocha ho poznám. A ty jeho tiež. To len ja som sebec. Nedokážem pripustiť myšlienku, že by som sa mal o teba deliť. Alebo, čo je ešte horšie, že by som...“

„Ty buď ticho,“ tentoraz ho prerušil on. „Sirius, si môj krstný otec, na tom sa nikdy nič nezmení. Vždy ťa budem mať rovnako rád. Si predsa moja prvá poriadna rodina. A to ti nemôže nikto zobrať. Snape je Snape, áno mám ho rád, priznávam. Ste úplne odlišní, ale ja potrebujem oboch. Aj keď každého na niečo iné,“ mierne sa pousmial.

„Prepáč mi to,“ hlesol a objal ho. „Zapochyboval som. Myslel som si, že začínaš zabúdať,“ z očí sa mu predrali slzy.

„Nikdy nezačnem zabúdať,“ opätoval mu objatie. „Snape mi nikdy nedokáže dať to, čo ty. Nie, že by mal akúkoľvek snahu sa o to pokúšať,“ cez slzy sa zasmial. „Mám ťa rád,“ šepol.

„Aj ja teba.“

------

Siriusova nálada sa na ďalší deň totálne obrátila. Už to nebol len silený a predstieraný humor, ale prirodzený a úprimný chechot. Nezabudol si potichu vŕtnuť do Snapa, ktorý mu s úškľabkom kontroval. Keďže boli všetci obyvatelia oboznámení s následným postupom Rádu pri prešetrovaní vzniknutej situácie, bez problémov spolupracovali so zamračeným Snapom. A to dokonca aj Longbottomová, i keď si nezabudla zo srdca zanadávať, než rezignovala. Harry si všimol, že stará dáma pravdepodobne pochopila svoju nepopularitu a behom týchto dní sa zdržovala väčšinou vo svojej izbe. Na všeobecnú tichú radosť.

Molly sa v kuchyni striedala s pani Barrosovou a pani Grangerovou. Vždy ráno, na obed a aj k večeru chodila za Percym, kde sa zdržala hodinku. Žiadna zmena uňho zatiaľ nenastala a Snape sa rozhodol dávku svojho elixíru zvýšiť. Aj tak sa dalo vypozorovať, že nielen Weasleyovci, ale aj Grangerovi sa nevedia dočkať návratu do Brlohu, ktorý sa predpokladal už na druhý deň. Všetko záležalo od zotavovania sa Hermiony a Georgea. Tá si ten deň začala testovať nohu a na všeobecnú radosť s ňou mala len mierne problémy. Ron vzápätí upaľoval pozrieť svojho brata a v duchu súril aj zlepšenie jeho zdravia. Nevedel sa dočkať, kedy vypadnú nielen z Hlavného štábu, ale najmä od Malfoya, s ktorým sa úspešne ignoroval. George mal obe nohy zacelené a taktiež sa pokúšal postaviť. Fred mu výdatne pomáhal. Bill sa ten deň tiež prebral, čo vyvolalo búrku nadšenia a osláv. Bol poriadne dezorientovaný a zoslabnutý, Snape sa však vyjadril, že sa za niekoľko dní dá do úplného poriadku. Jeho návrat domov sa teda oddialil, ale všetkých zaprisahával, aby sa nezdržovali kvôli nemu. Fleur sa od neho predsa nepohne ani na moment.

„Tak, to najlepšie nakoniec,“ natiahol Snape a významne zamával fľaštičkou s čírou tekutinou. „Posaďte sa, pán Potter,“ vyzval ho oficiálne. „Bude mi potešením preveriť napokon aj vás,“ zaškľabil sa.

„Nechápem načo,“ zafrflal, ale posadil sa. „Snáď si nikto nemyslí, že by som smrťožrútom niečo vytáral ja.“

„Musíte pripustiť, že vy máte istú slabosť, čo sa týka nezmyselného tárania. Nerobí vám problém hocikedy a hocikomu tárať dve na tri,“ zamračil sa.

„O čo ide?“ spýtal sa urazene.

„Nebudem sa teraz zdržovať vysvetľovaním a opakovaním vášho klasického problému. Poviem to jednoducho a tak, ako som už povedal. Rozmýšľajte, Potter. Rozmýšľajte, komu čo poviete a za akých podmienok to poviete. A keď mi náhodou nerozumiete, tak opäť, rozmýšľajte. A ak by vám táto činnosť robila nejaké problémy, rád vám pomôžem, ale nie dnes,“ zaceril sa.

„Dobre, budem premýšľať,“ mykol plecami. Snape sa naňho mračiac zadíval. Žeby to bolo všetko, čím ho okomentuje? „Ale pravdepodobne budem potrebovať pomoc. Od vás,“ pozrel naňho. A už je to tu. „Nechápem, prečo ste doteraz nevydali žiadnu príručku, ktorá by mohla niesť názov, 100 rád profesora Snapa o tom, ako sa nestratiť v živote s podtitulom 100 spôsobov, ako sa nepáčiť celému svetu.“

„Ja tých spôsobov poznám oveľa viac,“ uškrnul sa. „Ešte zďaleka nepoznáte všetky, Potter.“

„Neviem sa dočkať, kedy mi dáte príležitosť ich spoznať.“

„Dočkáte sa, verte mi,“ natiahol. „Ale vráťme sa k tomu, prečo sme sa tu vlastne zišli, takto osamote, nikým nerušení. Nevravel som vám náhodou, že vám za niečo odtrhnem hlavu?“ výstražne sa zamračil a prebodol do očami.

„Niečo sa mi marí, nespomínam si ale poriadne. To viete, môj spôsob uvažovania nie je ten najbystrejší,“ natiahol a zaškľabil sa. „Ale naisto viem, že sme sa tu stretli preto, aby ste ma vypočúvali. To si ešte pamätám.“

„Áno, máte absolútnu pravdu. Najmä čo sa týka zhodnotenia vášho mozgového potenciálu. Naposledy vás upozorňujem, že vám podobné poznámky nebudem tolerovať.“

„Nie, naposledy ma budete upozorňovať aj nabudúce.“

„Nabudúce vás zaškrtím.“

„Ani sa ma nedotknete. Máte ma rád.“

„Neskáčte mi do reči! Nikdy to už nespomeniete.“

„Viete tak isto ako ja, že to spomeniem.“

„Potter, leziete mi už na nervy,“ štekol. Zamračene pozeral do jeho usmiatej tváre. „Áno, je mi jasné, že to spomeniete pri každej možnej situácii,“ vraždil ho pohľadom. „A keď vás to bude baviť, tak nech sa páči,“ mykol plecami. „Upozorňujem ale na to, že nabudúce nebudem reagovať,“ vypustil.

„Vážne?“ uškrnul sa Harry. „Tomu neverím. A nechápem, prečo vás to tak irituje,“ zavrtel hlavou. „Ale nebudem to spomínať.“

„Chcete mi robiť láskavosti?“ zamračil sa ešte viac.

„Nie, jednoducho vás mám rad. Presne tak isto, ako máte rád vy mňa,“ nadvihol obočie. Profesor z neho nespúšťal oči.

„Myslíte?“ natiahol.

„Viem.“

„Možno.“

„Určite.“

„Držte už zobák. Dohodnime sa, že posledné slovo v našich konverzáciách budem mať ja. Vyhneme sa tak zbytočným hádkam.“

„Myslel som si, že vás hádky bavia.“

„Vy to stále nechápete? Ja som neskončil, tak mi láskavo neskáčte do reči. Už niekoľkokrát sme sa dohadovali na podmienkach našich rozhovorov. Ja rozprávam, vy mlčíte. Ja dohovorím, vy máte slovo.“

„Nechcete mi tykať?“ skočil mu do reči.

„Ste natvrdnutý? Práve o niečom hovorím...“ zarazil sa. Až potom si vlastne uvedomil, čo povedal. Zvraštil obočie a nechápavo sa naňho zadíval. „Prosím?“

„Pýtam sa, či mi nechcete tykať. Ste môj strýko, ste starší a úprimne, začína mi to vaše vykanie liezť na nervy. Myslím si, že keď ma už máte rád, tak by ste mi mohli pokojne tykať. Keby vám to robilo problémy, môže to byť len v súkromí. Samozrejme od vás nemôžem očakávať, že by ste mi tykali, poprípade ma volali menom, ktoré určite poznáte, pred všetkými. Ale prečo to neskúsite, keď budeme sami, len my dvaja?“ usmial sa. Profesor naňho civel.

„Chcete, aby som vám tykal?“ spýtal sa neveriacky. Harry nechápavo nadvihol obočie.

„A o čom som teraz hovoril?“ uškrnul sa. „Priatelia a osoby, ktoré ma majú radi a ktorých mám rád ja, mi tykajú. Prečo by ste nemohli aj vy?“ Jednoznačne ho zatlačil do kúta.

„Ja vás ale nemám rád,“ vypustil.

„Hlúposť,“ zaškľabil sa.

„Potter,“ zamračil sa. Díval sa mu do očí, ktoré mu neustále pripomínali minulosť. Zamyslel sa. Časť jeho duše súhlasila, druhá sa stále vzpierala. Nadýchol sa. „Fajn, ako chceš,“ vrkol podráždene. „Nerob si ale žiadne ilúzie. Stále budeš len otravný Potter, ktorý ma rozčuľuje. A ktorý bude o tomto mlčať,“ dodal výstražne.

„No, uvažovať by sa o tom dalo,“ natiahol. „Dobre, budem mlčať,“ okomentoval jeho následný výraz.

„Ale ty mi nebudeš tykať.“

„Samozrejme, že nie. To by som si nedovolil. Merlin, veď ste môj profesor,“ usmial sa. Mal prvé víťazstvo. Ešte ho prinúti oslovovať ho menom. Nejako.

„Pôvodne som mal v pláne zakrútiť ti krkom.“

„No vidíte a miesto toho mi tykáte,“ zaškľabil sa. „Nie je to nádherné?“ provokoval.

„Ticho, pristúpime k vypočúvaniu.“

„Upozorňujem, že na nepríjemné otázky odpovedám v parselčine. Takže sa o nič nesnažte.“

„Už skonči s tým táraním,“ zavrčal. „Vrátim sa k tvojej pôvodnej otázke,“ uvedomil si, že mu to tykanie ani neprekáža. „Vraj nechápeš, ako si niekto môže myslieť, že by si niečo smrťožrútom vytáral ty,“ vážne to nie je vôbec ťažké. „Možno ťa poteší, že som vypočúval aj Malfoya. A profesor Dumbledore prešiel rovnakým postupom a ja som sa vypočúvaniu tiež nevyhol.“

Vypočúvanie osôb obývajúcich dom na Grimmauldovom námestí, vrátene niekoľkých členov, ktorí boli k dispozícii, neprinieslo žiaden výsledok. Teda vlastne aj áno. Všetci boli lojálni, nikto nič nevyzradil. Pokračovať sa malo aj v ďalších dňoch. Všetko záležalo od toho, kedy sa kto ukáže. Skončiť sa malo posledným vypočúvaním Susan na veľkej schôdzi, kedy sa mala vrátiť zo svojej európskej misie.

------

„Malfoy,“ zavolal naňho Harry na ďalší deň, keď ho videl prechádzať okolo salónika. Nachádzali sa v ňom všetci mladí, ktorí boli pousádzaní v kreslách, na pohovkách a aj na zemi. „Ako dopadli skúšky?“ spýtal sa zdvorilo.

„Dobre. Premiestňovať som sa vedel, takže šlo len o formalitu,“ odvetil a odhodlane vkročil dnu.

„Tak to je fajn,“ okomentoval. „Nechceš si prisadnúť? Práve vymýšľame odvetu Skeeterovej,“ zaškľabil sa. Dvojčatá mali hlavy vrazené v hromade, zjavne špekulovali nad niečím pôsobivým.

„Jasne,“ prikývol, ale sústredil sa na Hermionu. Opierala sa o Rona a venovala mu mierny úsmev. Ten sa samozrejme tváril, akoby ani nikto ďalší nevošiel do izby. „Hermiona, vidím, že sa ti prilepšilo,“ usmial sa na ňu. Všetky oči sa vzápätí otočili naňho.

„Áno, je to oveľa lepšie. Chôdza po schodoch mi síce ešte robí problém, ale spraví sa aj to,“ odvetila s úsmevom. Ron naňho neveriacky civel.  Hermiona? Odkedy jej on hovorí Hermiona? Bola preňho humusáčka a zrazu je Hermiona?

„Malfoy, zdalo sa nám to?“ zacerili sa dvojčatá. „Alebo si sa odhodlal k takému významnému kroku a začneš nás oslovovať menami?“

„Nerobte si nádeje,“ zaškľabil sa na nich. „Vás sa to rozhodne netýka.“

„Takže si si vzal moju radu k srdcu?“ opýtal sa Harry.

„To nebola rada, Potter,“ natiahol. „Bolo to len nie príliš priateľské konštatovanie. Ale máš pravdu, rozhodol som sa to skúsiť.“

„Nemôžeš očakávať príjemné komentovanie niečoho takého primitívneho,“ vrkol.

„O čo vlastne ide?“ dožadovali sa vysvetlenia dvojčatá.

„Harry upozornil Malfoya, že by mohol aspoň dievčatá oslovovať menom,“ vložila sa Ginny.

„Áno, to by bolo slušné,“ povytiahli obočie. „A ty si sa to rozhodol skúsiť?“ neveriacky sa zaškľabili.

„Áno, predstavte si,“ zaceril sa im naspäť a sadol si na zem. „Tak čo riešite?“ opýtal sa, aby odvrátil od tejto témy pozornosť.

„Takže ty ma budeš oslovovať menom?“ Luna sa zatvárila prekvapene a uprela naňho svoj typický pohľad.

„Áno,“ díval sa na ňu. Ak sa však nájde téma, o ktorej by sme sa mohli my dvaja rozprávať.

„To je milé,“ pousmiala sa a vrazila pohľad naspäť do časopisu.

„A čo ony?“ zavŕtal Harry. „Ony ťa tiež majú oslovovať menom?“ provokačne natiahol. Ginny ho drgla.

„Nie, nemusia,“ nevinne sa pousmial. „Ony sa nemusia správať gentlemansky.“

„Áno, to samozrejme.“

„Ja ho už volám menom,“ ozvala sa pokojne Hermiona. Všetky oči sa upreli teraz na ňu. Znervóznela. „No áno, dohodli sme sa tak.“

„Aha,“ Ron v momente sčervenel. Takže to bude odteraz Draco. Draco. Kypela v ňom žlč. „To je od teba milé,“ nasilu sa usmial. Strelila po ňom podozrievavým pohľadom. „Vážne. Zachránil ti predsa život. Dvakrát,“ nútil sa hovoriť pokojne. Všetci naňho neveriacky upierali zrak. „A aby som nezabudol,“ otočil sa na Malfoya. „Ešte som sa ti vlastne nepoďakoval. Zachránil si mojej najmilšej život, nikdy ti to nezabudnem. Ďakujem,“ kŕčovito sa usmieval. Hermiona mu stisla ruku. Draco. Draco. Pch. Fuj.

„Nie je za čo,“ nahodil úsmev. Všetci sa zadívali naňho. Mojej najmilšej, ty kretén, tupý.

„Ja si myslím, že to nie je až taký problém,“ opäť sa ozvala Luna a usmievala sa na Malfoya. „Tiež ti môžem hovoriť menom. Draco.“

„Odkedy to je Draco?“ nechápal Neville a pozeral na Lunu.

„Od narodenia, Longbottom,“ vrkol po ňom Malfoy.

„Ehm, a čo ty?“ Harry hodil skúmavý pohľad na Ginny. Tá prebehla všetky zvedavé pohľady, ktoré boli teraz upreté na ňu. Mykla plecami.

„Neviem. Podľa situácie,“ nadhodila opatrne. „Ale myslím, že by sa to dalo vydržať,“ pozrela na Malfoya. Len sa zaškľabil.

„To je nádhera,“ dvojčatá sa vyškierali. „Významný krok vpred. Čo všetko sa pod touto strechou ešte neudeje?“

„No, sám za seba vravím, že sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadneme,“ pousmial sa Ron a významne objal Hermionu okolo ramien. „A vrátime sa naspäť do Brlohu, kde budeme mať pokoj.“

„Súhlasíme, braček,“ pritakali dvojčatá. „Neville nehnevaj sa, ale tvoja babka je niekedy vážne...“

„Ja viem,“ zachechtal sa.

„A keby len ona...“ nadhodil Ron. Malfoy po ňom strelil znechuteným pohľadom.

„Aspoň tam máme vzduch a dá sa tam niečo robiť,“ zahovárala Hermiona a pozrela na Rona. Nevinne sa pousmial a vtisol jej bozk.

„A ty, Draco,“ skúsila Luna s miernym úsmevom. „Budeš chodiť s nami do Brlohu? Aj ty by si sa potreboval dostať trocha na vzduch. Si strašne bledý,“ povytiahla obočie. Všetky oči strelili z Luny na Draca.

„Nie, myslím, že to nebude potrebné,“ zavrtel hlavou. Ron nenápadne súhlasne prikývol.

„Máš pravdu, tá bledá ti pristane,“ zacerili sa dvojčatá.

------

V nasledujúcom čísle Sršňa sa mal objaviť článok s podrobným opisom výpovedí. Zároveň sa malo spomenúť podceňovanie kontrolovania registrovaných animágov a možnosti, že by sa mohli pohybovať medzi čarodejníkmi aj nejakí neregistrovaní. Zodpovedným odporučili pokúsiť sa zistiť nejaké informácie priamo od Skeeterovej. Keďže takéto články všetci považovali za provokácie, nepredpokladalo sa, že by tejto poznámke venovali pozornosť. Stačilo im však len zasiatie nedôvery do samotnej duše slečny redaktorky. Mal sa vydať aj podrobný popis útoku na Ministerstvo, samozrejme sa zo všetkých smrťožrútov porobili veľkí tupci. Vymenovaní mali byť mŕtvi a polapení smrťožrúti s poznámkou, že je zase na svete o kúsok čistejší vzduch.

Weasleyovci, zatiaľ bez Billa a Fleur, Grangerovci a Sirius s Harrym sa na ďalší deň rozlúčili s Hlavným štábom a pobrali sa do svojich domovov. Niekto tento fakt privítal s radosťou a niekto iný s ťažkým srdcom.

„Harry, potrebujem s tebou niečo prebrať. Osamote,“ dodala dôležito Hermiona. Zabodla skúmavý pohľad do Rona. Obaja sa vyvaľovali pred Brlohom v tráve a vyhýbali sa tak príprave večere, na ktorej sa podieľala pani Grangerová spoločne s Ginny. Využila príležitosť, že je mamka opäť v nemocnici a mávala po kuchyni prútikom.

„Prečo to nemôžem počuť aj ja?“ protestoval Ron. „Čo s ním chceš vlastne preberať?“

„Ja ti to poviem, ale až potom. Najprv sa musím dohodnúť s Harrym. No tak,“ hodila po ňom psie oči. Podráždene sa posadil.

„Čo mám akože robiť? Hneď, ako sa ukážem v kuchyni, prischne mi nejaká robota.“

„Tak choď za Nevillom a Lunou,“ navrhla.

„Jasne. Oni dvaja sú tak na mňa zvedaví,“ zafrflal a vstával.

„Tak sa nejako nenápadne dostaň za Georgeom do izby. No,“ zamrkala a vtisla mu bozk. Pozerala, ako sa frflúc a nespokojne hrabe do domu. „Tak,“ spustila a sadla si k Harrymu. Ten na ňu pozorne hľadel. „Zajtra má Ginny narodeniny.“

„To viem,“ prikývol. „A? Čo chceš prebrať?“

„Asi si si nevšimol, že Weasleyovci nejako zvlášť narodeniny neoslavujú,“ nadvihla obočie.

„Všimol.“

„No a ja by som chcela Ginny nejakú oslavu zorganizovať.“

„Dobre. Máš moju podporu.“

„Treba ju ale zabaviť.“

„Ako dlho?“

„Dve hodiny?“

„A nemohli by aspoň tri?“ pousmial sa.

„Jasne,“ zaškľabila sa. „S Lunou sme sa dohodli, že pripravia nejaké občerstvenie v Hlavnom štábe. Aby nemala podozrenie. Ty ju zabavíš a my všetko pripravíme.“

„V poriadku, len nechápem, prečo si to nechcela hovoriť pred Ronom.“

„No, je tu jeden háčik,“ začala sa ošívať. Vyzývavo nadvihol obočie. „Napadlo nám, že by bolo lepšie, keby to bolo u vás.“

„Prečo?“

„Pretože by sme chceli pozvať aj Draca a on sem nepôjde.“

„Draca,“ zaškľabil sa. „A kde máš záruku, že pán Malfoy bude ochotný preletaxovať svoj ctihodný zadok k nám?“

„Nebuď protivný aj ty,“ vrkla podráždene. „Luna sa s ním už o tom bavila.“

„Jáj, tak vy to už máte až takto zorganizované,“ zaceril sa. „Osobne mi to je jedno. Keď vám to bude vyhovovať, tak to spravte aj u nás. A čo Ron?“

„No, s ním sa budem musieť opatrne porozprávať. Možno to strávi, kvôli Ginny.“

------

„Pozvať Malfoya,“ frflal Ron. Spolu s Harrym sedeli na ďalší deň na terase a popíjali chladené džúse. „Chudáčika, aby nebol sám. Kvôli Ginny? Ginny sa od radosti potentuje, keď ho bude mať na oslave.“

„Ron, už toho nechaj,“ zahriakol ho Harry. Nepočúval nič iné, len jeho lamentovanie.

„Ty máš z toho radosť?“

„Nie. Ale ony to tak chcú, tak nech to tak majú.“

„Jednoducho ho nemám rád a ani nikdy nebudem.“

„Ani ja. A som si istý, že ani on nás. A už s tým vážne prestaňme. Nemám záujem stále myslieť naňho. Ani najmenší.“

„Máš pravdu,“ napokon pritakal. „Ozaj, čo chceš robiť s mojou sestrou tri hodiny?“ zaškľabil sa naňho.

„To by som si nechal pre seba, ak dovolíš,“ uškrnul sa. Rozhodne mal v pláne poriadne jej narodeniny osláviť.

„Hm, len, že to zaujímalo aj mojich bratov,“ neprestával sa škľabiť.  

„A čo si im povedal?“ ostražito sa pýtal.

„A čo som im mal hovoriť?“ mykol plecami. „Nič, samozrejme. Ale ani oni nie sú zaostalí.“

„Máš pravdu a vlastne mi to je už jedno.“

„Vážne?“

„Jasne.“

„Ako chceš,“ uškrnul sa. „Myslím, že keby ťa chceli zavraždiť, tak to spravia už po ostrove,“ skonštatoval. „Čo Sirius?“

„Príde neskôr, z Hlavného štábu aj s Lupinom a Tonksovou.“

„Naši sa ukážu až okolo siedmej. Tatko možno, stále majú dosť práce. No nič, ešte máme chvíľu, než to vypukne. O čom sa vlastne môžu rozprávať?“ opýtal sa a pohľad vrážal do Hermiony a Ginny sediacich v chládku pod stromom.

„Neviem,“ zadíval sa na ne. „Možno zhodnocujú, ktorí z nás má chlpatejšie nohy,“ zaceril sa.

„Myslíš?“ otočil sa naňho Ron a potom sa pozrel dole. „No, ja si myslím, že ty,“ povedal po chvíli. Harry sa nahol tiež.

„Nie. Moje chlpy sú len výraznejšie, pretože sú čierne,“ skonštatoval Harry prezerajúc kamarátove nohy. „Ty ich máš bledé, preto nie sú tak dobre vidieť.“

„To by som netvrdil,“ zavrtel hlavou. „Ukáž,“ prešiel Harrymu po nohe a vzápätí aj po svojej. „Ty si chlpatejší.“

„Never tomu. Mám ich len drsnejšie.“ Pohládzali sa po lýtkach.

„Tak divne sa ti zatáčajú, ja ich mám rovné.“

„Čo tu vy dvaja robíte?“ zachichotala sa Ginny. Hermiona vedľa nej pohoršene zdvíhala obočie. Obaja sčerveneli a odťahovali ruky z nohy toho druhého.

„Len sme uvažovali, kto z nás má chlpatejšie nohy,“ nevinne mykol plecami Ron.

„A to vám ako napadlo?“ opatrne sa spýtala Hermiona a mykalo jej kútikmi úst. Neodpovedali, len po sebe strelili očami.

„A iné problémy nemáte?“ škľabila sa Ginny.

„Keby ste chceli pomôcť s depiláciou, stačí povedať,“ zaškľabila sa aj Hermiona.

Obe sa prehýbajúc od smiechu pobrali do domu.

„Nabudúce radšej drž hubu,“ vrkol Ron na Harryho.

„Ty si ma začal ohmatávať,“ ohradil sa urazene. „Ginn!“ zakričal a vydal sa za nimi. Našiel ich, ako sa chichotajú v kuchyni. Hneď, ako ho zbadali, rozchichotali sa ešte viac. „Dobre, už by ste sa mohli upokojiť. Nemyslíte?“ vytiahol obočie. Zložil si ruky na prsia a trpezlivo čakal, kým ich to prejde.

„Prečo ste nám nepovedali, že vás priťahujú chlpaté nohy?“ smiala sa Hermiona. „My by sme sa nesnažili mať ich hladké,“ vyprskla.

„Ha-ha, stačilo,“ mierne sa zamračil. Pomaly sa upokojovali. „Výborne, som rád, že vás to už prešlo,“ nadhodil, keď konečne zmĺkli.

„Láska, nehnevaj sa,“ líškala sa Ginny. „Ale keď vy ste boli takí podarení,“ chcela opäť vybuchnúť, ale pod jeho pohľadom prehltla smiech.

„Pardon, no,“ vypustila Hermiona a snažila sa o seriózny výraz. Ron sa s vytiahnutým obočím a podozrievavým výzorom objavil v kuchyni. Obe prebehol veľmi vážnym pohľadom. Zdalo sa, že sa situácia konečne upokojila.

„Ginn, mohla by si na slovíčko?“ milo sa na ňu usmial Harry. Nasledovala ho do obývačky. „Dnes je významný deň a ja by som si ťa chcel uniesť,“ prisal sa jej na krk.

„Iste, to som si všimla,“ zapriadla a naklonila hlavu, aby mu uľahčila prístup. „A kde ma chceš uniesť?“

„Na jedno pekné miesto,“ zamrmlal pomedzi bozky. Jemne jej hrýzol ucho.

„A nestačí tvoja izba? Sirius sa vráti až večer.“

„On by nebol problém. Sľuboval som ti niečo špeciálne. A okrem toho už mám všetko pripravené.“

„Dobre. A čo tí dvaja?“

„Som si istý, že oni si nejakú zábavu nájdu,“ uškrnul sa a pozrel  sa jej do očí.

„Je to ďaleko?“ vyzvedala. Zavrtel hlavou.

„Je to len kúsok, asi míľa. Chodil som tam denne, ale aj tak si ťa tam premiestnim. Nechce sa mi čakať.“ Zovrel jej zadok a pritisol si ju k sebe. Jej ruky sa už dávnejšie bavili dráždením jeho zadku pod šortkami.

„Vieš, že ani mne?“ spýtala sa vzrušeným hlasom. Pár sekúnd sa dívali do očí, aby vzápätí naraz vyštartovali k vchodovým dverám.

„Dom je celý váš, robte si tu, čo chcete!“ zavolal smerom do kuchyne. Pri dverách mal nabalený vak. Spýtavo zdvihla obočie. „Vravel som, že mám všetko pripravené,“ mykol plecami a ruka v ruke sa vybrali k premiestňovaciemu územiu. Na nič nečakal, okamžite ju objal a s puknutím zmizli. V nedočkavej náhlivosti si nevšimli pohyb medzi kríkmi.

„Bol to on?“ opýtal sa Dolohov svojho spoločníka. Hliadkovali tu už vyše týždňa a doteraz sa sem nikto neprimiestnil ani stadeto neodmiestnil. Zrejme používali letax. Oproti nemu v kríkoch číhali ďalší dvaja smrťožrúti.

„Áno, bol to ten najdôležitejší. Takže predsa používajú aj tento spôsob,“ uvažoval nepekný chlap. „Začarujeme to tu. Hneď, ako sa vrátia, kúzlo ich pripúta k zemi. Neuniknú nám a Pán sa nám odmení.“

TOPlist