8. Vyjasnenie pozícií


„Dosť, stačí. Dám prednosť osviežujúcemu zaklínadlu,“ vyhŕkla skôr, než jej mohol stiahnuť nohavičky, schmatla župan a vybehla von. Vydýchol si.  
                „Ginevra,“ volal za ňou. Našiel ju v kuchyni, ako si v chvate na seba súka jednou rukou župan. „No tak,“ chcel jej pomôcť. Vyšklbla sa a on začul vzlyk. „Upokojte sa,“ jemne jej dohováral a pomohol jej navliecť na seba župan. „Pokoj. Chceli ste ma dostať a nevyšlo vám to,“ mykol plecami.
                Pohľad, ktorý mu venovala, bol plný hnevu, poníženia a bolesti.
                „Pobavilo vás to?“ sykla po ňom.
                „Veľmi nie,“ priznal. „Mňa ale nedokáže hocičo rozhádzať,“ znova mykol plecami dívajúc sa do jej bojovnej tváre. „Nemôžete so mnou hrať takéto hry.“
                „Hry,“ zaprskala. Áno, prehrala na celej čiare. „Ste skutočne taký chladný a ľadový? Áno, priznávam, chcela som vás prinútiť cúvnuť a vzdať sa, ale povedzte... vážne nedokážete nič cítiť? Ani rešpekt, či úctu? Všetko beriete tak samozrejme, na ničom vám nezáleží...“ prskala síru.
                „Myslíte?“ prerušil ju zvláštnym tónom a siahol na jej ľavú ruku. Priložil si ju do lona a ona vyvalila oči. Cítila jeho erekciu a to dosť impozantnú. „Ešte budete tvrdiť, že nič necítim, Ginevra?“ hlesol a tisol si jej ruku k sebe. Zbadala v jeho očiach vzrušenie, ktoré už neskrýval. Nebola schopná vydať ani hláska. „Som profesionál,“ vypustil a sklonil sa k nej. Bol pár centimetrov od jej tváre, s jej rukou vo svojom lone. „Ste aj vy profesionálka? Povedzte, keby som sa s vami vyspal, teraz alebo včera, pretože toto pri vás cítim od prvého okamihu,“ pohol jej rukou hore a dole po svojom mužstve, „dokázali by ste sa potom správať ako profesionálka?“ perami prešiel po jej spánku.
                Bola v prdeli. Chcela naňho kričať a prekliať ho a zároveň naňho skočiť a milovať ho, pretože jej to jasne naznačoval. Nebola schopná riadne uvažovať. Jej prsty sa automaticky omotali okolo jeho vzrušenia a ona začula jeho tichý ston.
                „Nie, takto nie,“ vyšklbla sa mu. Zmätene sa naňho dívala a jasne videla, ako sa jeho vzrušením presýtený pohľad pomaly vracia do pokojného. A spokojného. Stiahla obočie a zamotala sa do županu ešte viac.
                „Správne,“ okomentoval a snažil sa upokojiť svoj dych a svoje emócie. „A teraz sa porozprávame. Sadnite si,“ vypustil a prešiel si rukou po tvári. „Sadnite si, aurorka Weasleyová,“ stiahol obočie, keď sa nehýbala. Poslúchla okamžite.
                „Vysvetlíte mi to?“ spýtala sa neisto.
                „Pokúsim sa,“ prikývol a sťažka dosadol na stoličku. „Po prvé, neuveriteľne ma priťahujete. Po druhé, tieto pocity sú v aurorskom pute neprípustné, ako iste viete. Po tretie, tento fakt mi nebráni veľmi živo si predstaviť, že sa s vami vyspím. Hoc aj opakovane. Po štvrté, ja som profesionál a ak by medzi nami k niečomu došlo, dokážem sa správať ako profesionál aj naďalej. Po piate, ja chcem, aby k niečomu medzi nami došlo,“ uprene sa díval do jej očí a videl, ako si ukladá práve získané informácie do tých správnych okienok. „Ginevra, dokážete sa správať aj vy profesionálne?“ spýtal sa.
                „Ja...“ zarazene naňho hľadela. „Ja neviem,“ priznala potichu.
                „Presne tak,“ prikývol. „Vy to ešte neviete. Nemali ste to kedy zistiť. Myslíte si, že som s vami hral nejakú hru. Chcel som vám ukázať, že sme aurori. A my nehráme hry. Ide nám o život a musíme to brať vážne. Ak by som sa s vami vyspal, čo by to s vami spravilo? Brali by ste to len ako odreagovanie? Ako spôsob pomoci, ktorý by sme jeden druhému poskytli? Možno budete znova prskať, ale ste žena. A ženy toto vnímajú inak, než muži. Preto je tak málo auroriek. A ak, tak to musia byť ešte väčšie profesionálky, než muži. Dawn je profesionálka. Tonksová je profesionálka. Alica Longbottomová profesionálkou byť nemusela. Tam šlo o niečo iné, niečo viac. Mala manžela. To sa však stalo hádam tri razy v histórii. Povedzte, Ginevra, že budete profesionálkou a ja sa s vami vyspím, okamžite a niekoľkokrát a spravím to veľmi rád,“ šepol.
                „Takže... takže by malo ísť čisto len o výpomoc. O fyzickú príťažlivosť. Potreby, ktoré by sme si navzájom uspokojili. O nič viac,“ prikývla so sklonenou hlavou. Ako si mohla myslieť, že by sa zamiloval? Ona si nemohla dovoliť sa zamilovať. Nemyslela si, že je zamilovaná, ibaže on myslel dopredu. Bál sa, že by sa doňho zamilovala a potom robila scény, ako ktorákoľvek iná žena.
                „Ste krásna žena a neuveriteľne ma priťahujete,“ priznal zvláštnym tónom. Pozrela mu do očí. „Nebudem ale riskovať našu spoluprácu neuváženým činom, ktorý by mohol mať ktovieaké následky. Keby som s vami vliezol do tej sprchy, dopadlo by to presne tak.“
                „Ako si môžete myslieť, že by to malo také následky, aké si myslíte?“ zamračila sa, jej tón však vôbec nebol bojovný.
                „Nemôžem si byť istý, len nechcem nič podceniť,“ potichu odvetil.
                „A...“ zarazila sa. „Ja...“ stiahla obočie. Zavrtela hlavou. „Len...“
                „Ešte raz, Ginevra,“ spustil pomaly. „Som ochotný vás viesť a učiť. Byť vaším partnerom a prijať vás, ako partnerku. Postarám sa, aby ste toho vedeli čo najviac a aby sa z vás stala výborná vyšetrovateľka. A budem rád, ak mi vy poukazujete čarodejnícky svet taký, aký ho nepoznám. Ale prosím, už nikdy sa ma nesnažte vyprovokovať a zahnať do kúta dvojzmyselnými narážkami, sexuálnymi ponukami a čímkoľvek iným. Prezradil som vám, že ma priťahujete a je to pravda, preto sa stávam zraniteľným. A obávam sa, že moja sebakontrola nemusí byť vždy stopercentná a ja podľahnem. Nechcem vám ublížiť tým, ako to cítim ja, alebo ako by som sa k tomu potom staval ja. Pretože všetko iné, ako fyzické uspokojenie, zamietam. Nie som stavaný na nejaké city a podobne, ako vám už zrejme neušlo a nechcem o vás prísť týmto spôsobom,“ dokončil a díval sa jej do očí.
                „Chápem,“ prikývla. A bola to pravda. Vyspal by sa s ňou a hneď, keby dala pokyn. Ale len vyspal. Bojí sa, že sa doňho zamiluje. Momentálne len predpokladá, že ju aj on priťahuje. Alebo to len zo zdvorilosti takto prezentuje. Medzi aurormi k ničomu inému prísť nemôže. Láska by všetko skomplikovala. Ako povedal, Longbottomovci boli jedni z mála, ktorým sa podarilo skĺbiť lásku a službu do jedného. „Ale ja...“
                „...sa neviete s niekým vyspať bez toho, aby ste niečo cítili,“ dokončil za ňu s miernym úsmevom. „Možno sa vám to bude zdať bláznivé, ale ja to obdivujem. A nepoznám to. Ale to je môj problém,“ odfrkol. Pozrel na ňu. Vyzerala takmer až vydesene. Zasmial sa. „Ja to zvládnem, Ginevra. Nemajte obavy. Nemusíte teraz okolo mňa chodiť po špičkách len preto, lebo si budete myslieť, že ma nejakým gestom vyprovokujete. Som Harry Potter, pre Merlina!“
                „Dobre, fajn!“ okomentovala s úľavou. „Túto lekciu som dostala len preto, aby sme si to medzi sebou vyjasnili,“ prikývla a pozrela naňho. „Nedalo sa o tom porozprávať skôr? Nešlo to bez toho divadla naokolo?“
                „Nie, potrebovali ste to aj s názornou ukážkou,“ zaškľabil sa na ňu. A ona sa uchechtla.
                Bolo to upokojujúce a desivé zároveň. Priznal sa jej, varoval ju a povedal, že o ňu nechce prísť. A ona sa k tomu musela tiež takto postaviť. Chcela sa stať vyšetrovateľkou. Chcela mu byť po boku. A všetko ostatné, čo by sa mohlo stať, alebo skôr, o čom by mohla snívať, že by sa mohlo stať, sa vlastne nemohlo stať. Musí byť profesionálkou. A aj sa ňou stane.

------

Nasledujúce obdobie sa zdalo pokojné. Zdanlivo pokojné. Rameno sa jej zahojilo a vrátili sa do služby. Dostali rozkazy a venovali sa im. Zobral ju von, na niekoľko sledovačiek. Keď mali voľno, chodila k nemu trénovať presne tak, ako sa dohodli. Jej fyzické cvičenia sa striedali s behmi v teréne, súbojmi a trénovaním odklínania.
                Naučil ju niekoľko nových kúziel. Učil ju čo najsvižnejšie odklínať. Snažil sa vycibriť v nej zmysel pre detail. Celé hodiny dokázali sedieť na ulici a on ju nútil pozorovať ľudí a vravieť mu o ich pocitoch a myšlienkach len z ich výrazov tváre a pohybov. Boli to prínosné poznatky, to si uvedomovala.
                Bola veľmi učenlivá a bystrá, ako s uspokojením skonštatoval. Kúzlo jej stačilo vysvetliť raz a ukázať dva razy a ona ho po niekoľkých pokusoch ovládala. Jej odklínačské schopnosti sa lepšili síce výraznejšie, než pozorovacie, ale ani tie neboli najhoršie.  
                A ona ho učila úplne obyčajné a bežné zaklínadlá, ku ktorým sa nedostal. Nechápal síce, načo je potrebné mávať prútikom, aby si človek zaviazal šnúrky na topánkach, ocenil však, že je to rýchlejšie. Naučila ho mávať prútikov v kuchyni, aj keď tieto poznatky zrejme nevyužije často. Naučila ho udržiavať si poriadok v domácnosti kúzlami. Naučila ho hrať čarodejnícky šach a pľuvadlíky a on mal z toho skutočnú zábavu. Na oplátku si spolu postavali puzzle. On postaval, pretože ju to nesmierne nebavilo.
                A vzala ho do Brlohu, ako sľúbila. Prehovorila mamu, aby navarila hocičo čarodejnícke a predstavila jej svojho šéfa, z ktorého mala Molly najskôr strach. Artur ho ale poznal. Na ministerstve bol známou persónou, ako v dobrom, tak aj v zlom, ale ich dcéra bola so šéfom spokojná, tak sa oni dvaja nemali prečo sťažovať. A Harry túto návštevu mimoriadne ocenil. Všetky čarodejnícke jedlá a zákusky boli také dobré, že sa nevedel rozhodnúť, ktoré z nich je najlepšie. A večer, pod altánkom, len odfukoval a viedol s Arturom debatu, samozrejme o ministerstve.
                „Ginny, skutočne si v práci spokojná?“ spýtala sa jej mama po očku pozerajúc cez okno na dvor. Šéf jej dcéry bol veľmi zvláštny.
                „Jasne, mami,“ zasmiala sa a švihla prútikom, aby sa poumývali taniere. Molly mrkla na dcérino kúzlo a prikývla.
                „A ten Harry, on...“
                „Ja viem, ako sa môže javiť. A áno, skutočne sa nemýliš v tom, že s ním nie je skoro žiadna sranda, je večne zachmúrený, neznesiteľne úprimný, pretože hovorí pravdu na rovinu, neznesie odpor a protirečenie, ale je najlepším a učí ma. Rešpektuje ma a váži si ma,“ dodala tichým a spokojným hlasom. Molly ju študovala.
                „Otec vravel, že vyhodil už štyroch absolventov.“
                „To je fakt. Ale mňa nevyhodí,“ usmiala sa na mamu. „Už sa mi raz podarilo zachrániť mu zadok a on pochopil, že o ten svoj pekný zadok môže pokojne prísť, keď mu ho niekto nebude kryť,“ zacerila sa.
                „Ginevra! No tak,“ zamračila sa Molly.
                „Je to v pohode, mami. Vážne. Zvykli sme si na seba. Aj ja mu pomáham, napríklad týmito jedlami. Teda, pardon, pomáham mu prostredníctvom teba,“ opravila sa.
                „To je v poriadku,“ prikývla a znova pozrela von. „Vážne nejedol nikdy nič z toho?“ zavrtela hlavou. Nechcelo sa jej veriť.
                „Nemal to v živote ľahké, ale o tom sa baviť nebudeme. Dobre?“
                „Samozrejme,“ prikývla s pohľadom na Harryho, ktorý prikyvoval niečomu, čo mu vravel Artur. Aspoň, že s ním sa môže porozprávať. „Hm, Potter,“ zamyslene stiahla obočie. „To mi niečo hovorí.“
                „Čo?“ Ginny bola okamžite v pohotovosti.
                „Nespomeniem si,“ povzdychla. Ginny nechcela začínať s tým, že vraždy jeho rodičov boli určite medializované a možno si pamätala práve to. Vôbec to nechcela spomínať. Pozrela na Harryho. Vyzeral prejedene, unavene a vôbec nie ostražito, ako vždy. Zaškľabila sa. „A prečo si vlastne vykáte?“ pozrela na dcéru. A tá si odfrkla.
                „Tak to netuším. Robíme spolu už vyše mesiaca. Ja ale nebudem tou, kto niečo navrhne,“ zavrtela hlavou. Zrejme by ju zavesil za päty do prievanu. Hoci bol ich vzťah uvoľnenejší, pokojnejší a dôvernejší, stále mala rešpekt. Nejeden raz sa stalo, že sa nahnevala a on potom pol dňa gánil. Nie, keby mu navrhla tykanie, tak by zrejme schytala nejaký trest. Nebude to riskovať. A ešte okrem iného, vykanie ich udržovalo v určitom odstupe. A tak to bolo správne.

------

„Ste pripravený?“ spýtala sa Ginny s úškľabkom dívajúc sa na svojho šéfa. Boli v Brlohu a ona mu práve predviedla, ako sa lieta na metle. Nebol z toho dvakrát nadšený. Mračil sa na metlu, na ktorej sedela a na ktorú sa mal posadiť aj on.
                „Je to bezpečné?“ pozrel na jej pobavenú tvár.
                „Hádam sa nebojíte metly,“ odfrkla si. „Veľký Harry Potter má strach z trochy lietania? To by bol materiál k vydieraniu.“
                „Dávajte si pozor na jazyk, Ginevra,“ neprestával zazerať. „Nepoznám to a samozrejme mám rešpekt.“
                „Rešpekt? Alebo strach?“ rýpala ďalej.
                „Čistý rešpekt rovnako ako ku všetkému neznámemu,“ trval na svojom. Opatrne sa k nej priblížil. „Znova sa pýtam, či je to bezpečné.“
                „Videli ste ma pred chvíľou, nie?“
                „No veď práve,“ odfrkol tentoraz on. Podľa jeho názoru lietala na tej veci až príliš divoko.
                „Nešpekulujte a sadajte. Keď sa ma budete držať príliš pevne sľubujem, že si z vás nebudem robiť žarty,“ uchechtla sa. Prebodol ju pohľadom, ale už za ňu nasadal.
                Bolo to divné, nové a zvláštne. Chytil ju za pás. Začul, ako sa potichu pohihňáva a tentoraz sa mu to pohihňávanie nepáčilo. Ani nečakala, kým jej dá povel a okamžite vyštartovala.
                Reflexívne sa k nej pritisol a objal ju pevnejšie. Vlastne ju objímal celú. Možno by si uvedomil jej prsia, pod ktoré pevne položil jednu ruku, kým druhou zvieral jej brucho, ibaže to by nemohol byť zamestnaný všetkým tým, čo sa dialo. Zatočila sa mu hlava. Snažil sa nedívať dole, pretože by sa mu zdvíhal aj žalúdok. Napriek tomu ani nepípol, len sa jej držal, hlavu mal položenú na jej ramene a modlil sa k Bohu, aby nespadol. Nech si myslí, čo chce.
                Vyzývala ho k statočnosti. Komentovala pocity, ktoré pri tom mala a on nezdieľal ani jeden. Vravela o tom, že lietanie je to najúžasnejšie na svete a on si predstavil hneď desať spôsobov mučenia, ktoré by znášal radšej. Nelietala divoko, ako predtým, napriek tomu trpel.
                Mal trpieť ale len chvíľu. Nebude predsa nejaká omáčka, ktorá to nezvládne, keď to zvláda drobné dievča a ešte k tomu s radosťou. Pootvoril najprv jedno oko a potom aj druhé. Uvedomil si najskôr jej vôňu, ktorou by ju dokázal identifikovať kdekoľvek. Potom si uvedomil svoju prazvláštnu polohu a opatrne sa od nej odtiahol. Nie na veľa, len na kúsok, aby sa uistil, že nezletí. Nohami kŕčovito zvieral rúčku metly. Nezletí, ako si s úľavou dokázal. Až potom ucítil, ako ju drží. Nenápadne povolil objatie a jeho ruky sa posunuli k pásu. Bolo naivné myslieť si, že si to nevšimla, ale komentovať sa to hádam neodváži.
                „No vidíte, že to ide!“ kričala za seba, keď sa usadil o niečo odvážnejšie. „Nie je to báječné?“
                „Nie!“ zakričal na ňu.
                „Ale je! Skúste zavrieť oči a nechajte si opierať vietor do tváre. Myslite pri tom na to, že ste vo vzduchoprázdne, že okolo vás nič nie je, že ste ten najslobodnejší človek pod slnkom a že môžete lietať, ako vták!“ radila mu.
                „Ani za nič na svete nezavriem oči!“ odpovedal.
                „Ste posera!“ zasmiala sa.
                „Dovoľujete si, však?“
                „Jasne. Tu hore som šéf ja. Držte sa pevne!“ upozornila, keď spravila obrat doľava.
                V prvom momente sa k nej chcel znova prilepiť, ale to by len podporil názor, že je posera. Toho poseru jej ešte pripomenie. Odolal však nutkaniu spraviť zo seba poseru a strpel tú obrátku. A potom ďalšiu a ďalšiu. Pochopil, ako sa nakláňať na metle, aby nespadol. A nebolo to najhoršie.
                „Rýchlejšie!“ vyzval ju a ona sa smiala.
                „Dostali ste sa tomu na kĺb?“ hihňala sa a zrýchlila.
                „Je to fajn!“ zakričal po niekoľkých minútach.
                „No jasne!“
                Lietali ponad pozemky niekoľko ďalších minút, hore dole, doprava a doľava a jemu sa to skutočne začalo páčiť.
                „Dobre, teraz naopak,“ zavelila, keď zleteli k zemi a on stále bezpečne na nohách.
                „Naopak... ja vpredu a vy vzadu?“ stiahol obočie.
                „Samozrejme, musíte sa naučiť ovládať metlu,“ prikývla so samozrejmosťou a posunula sa, aby mu spravila miesto. Díval sa do jej vysmiatej a sčervenenej tváre trocha nesmelo.
                „Neviem to,“ zavrtel hlavou. „Zabijem nás.“
                „Ale figu. Som tu a naučím vás to. Budem vás istiť, auror Potter,“ dodala s úškľabkom. Nedôverčivo sa zamračil.
                „Ak sa niečo stane, tak...“
                „...to už zrejme nikomu nebudete schopný povedať,“ uchechtla sa.
                „Celé noci budete písať hlásenia,“ zavrčal výstražne.
                „Mne to problém nerobí na rozdiel od vás. Mňa tým nepotrestáte,“ mykla plecami.
                „Do hrobu ma privediete,“ vŕkol, ale nasadal pred ňu.
                Chytil rúčku tak, ako to videl robiť ju, keď sa okolo jeho tela predrali jej ruky a on ucítil na chrbte jej prsia. Musela sa naňho prilepiť, inak by nedočiahla.
                „Je to jednoduché,“ vysvetľovala, „budete natáčať rúčku tam, kam chcete, aby metla letela.“
                „Uhm,“ stiahol obočie.
                „Odrazte sa nohami prudko od zeme a vyletíte. Nebudem robiť nič, len nás budem istiť, dobre?“
                „Rozhodne to skúsim,“ prikývol.
                A odrazil sa. Prvotný šok však ustál. Respektíve ona držala pevne rúčku, kým on sa spamätával. Vyleteli hore.
                „Ako sa brzdí?“ kričal.
                „Ťahom k sebe!“ zvolala a potiahla rúčku. Spomalili a zastavili vo vzduchu. „A keď sa budete chcieť rozletieť, tak sa len predkloníte. No robte!“ Tlačila mu do chrbta. Predklonil sa a letel. Potiahol a brzdil. Znova sa rozletel a natáčal rúčku raz doprava a potom doľava.
                „Je to zábava!“ zvolal.
                „To vám to trvalo, kým ste to pochopili,“ usmiala sa. „Pustím rúčku a poletíte sám.“
                „Nie, Ginevra, Nerobte to!“
                „Veď to viete!“ Na nič nečakala a pustila ho, aby sa jej ruky ocitli na jeho páse a nechala sa viesť.
                „Ja nás zabijem!“
                „To je zmysel aurorstva, nie? Ak už umrieť, tak spoločne!“ zahihňala sa.
                „Zo všetkého si musíte robiť srandu, však?“ nepozdávalo sa mu.
                „Letíte? Letíte. Tak stále nefrflite.“
                Skutočne lietal. Občas mu niečo poradila. Ale lietal. Sám. Už ho neistila a celá metla bola v jeho rukách. Nebol to ktovieaký divoký let, ale letel.
                „Bolo to vcelku zaujímavé,“ skonštatoval, keď spolu sedeli pod stromom a napchávali sa sendvičmi.
                „Bol to síce komatózny let, ale na prvý raz celkom zaujímavý,“ zasmiala sa. Díval sa na ňu.
                „Komatózny,“ zavrtel hlavou a zaškľabil sa. „Nikdy som metlu nevidel, čo ste čakali?“
                „Veď vravím, že na prvý raz vcelku zaujímavý,“ mrkla naňho. „Na Rokforte sa to učíme celý prvý ročník. Niekomu to ide hneď, niekomu nikdy. Ja som to vedela ešte pred Rokfortom,“ usmiala sa. „Vezmem vás na nejaký zápas. Harpyí, najlepšie a uvidíte, čo je to skutočný let.“
                „Vlastne ani neviem, či to chcem vedieť.“
                „Nemôžete niečo nechcieť len preto, lebo to nepoznáte.“
                „To je opatrnosť.“
                „To je obmedzenosť.“
                „Prosím?“
                „Svet nie je zložený len z vecí, ktoré poznáte a ovládate,“ zamračila sa.
                „Ale to ja predsa viem,“ mračil sa aj on.
                „Prečo sa im teda bránite?“ pozrela naňho. „Nepozerajte sa na mňa týmto spôsobom, dobre viete, že ma nezastrašíte. Váš svet sa zameriava výlučne na váš svet a všetko, čo je mimo neho, je podľa vás nezaujímavé, zbytočné, menejcenné a podradné.“
                „To nie je pravda,“ vypustil. „Rešpektujem svet mimo ten môj.“
                „Pohŕdate ním,“ tvrdila si svoje.
                „Sakra, Weasleyová, prestaňte mi protirečiť,“ zavrčal nebezpečne. Nič si z toho nerobila.
                „Prečo niekedy nezájdete do baru?“ spýtala sa ho. „Prečo sa neopijete, nezabavíte, nespravíte nejakú hlúposť? Prečo niekam nejdete len tak, lebo chcete? Váš svet je zameraný len na aurorstvo a tréningy. Kupovanie si jedla, pretože bez neho umriete. A to je všetko.“
                „Teraz som tu.“
                „Pretože som vás prinútila, sakra!“ vyštekla po ňom. „Keby bolo po vašom, tak aj to lietanie by ste absolvovali na ministerstve. Choďte niekedy von, ale len preto, lebo budete chcieť ísť von a nie niekoho sledovať, pozorovať. Spravte niečo úplne nezmyselné. A potom sa na tom zasmejte.“
                „Napríklad čo?“
                „Čo ja viem? Poďme sa dnes ožrať,“ zaškľabila sa. „Ožerme sa a potom poďme ku Gusovi a vytrhajme mu záhradku.“
                „Nemá záhradku,“ stiahol obočie. „A je to hlúposť.“
                „Určite je to hlúposť,“ privolila. Dívala sa mu do očí. „Som vaša učiteľka bežných veci, nie?“ povytiahla obočie. Bol schopný len myknúť plecami. „Za domácu úlohu teda dostávate návštevu baru a niekoľko pohárov whisky,“ zazubila sa.
                „Ja nepijem,“ protirečil.
                „Merlin, Potter, s vami sa nedá rozprávať!“ štekla zúfalo a otočila sa mu chrbtom. Strašne túžila po tom, aby spravil nejakú sprostosť. Držal sa svojich vnútorných pravidiel a nepustil ani o milimeter. Existoval len jeho svet a proti tomu ostatnému sa bránil. Videla to veľmi jasne. Trávila s ním všetok čas. Buď u neho doma, u nej doma alebo na ministerstve. Ak ho už niekam vytiahla, tak to bol buď Brloh alebo zase Brloh. Všetko ostatné sa točilo len okolo služobných povinností. Aj tá zmrzlina, čo jej kúpil, bola len preto, lebo sedeli na lavičke a očumovali okoloidúcich, ktorých mu musela ona komentovať.
                Díval sa na jej chrbát a mračil sa. Povolil už dosť zo svojich zásad kvôli nej. Chcela, aby spravil hlúposť. A on by ju najradšej otočil a pobozkal. Divoko a vášnivo, presne tak, ako lietala. To by bola ale zrejme jeho osudová hlúposť.
                „Nikdy som sa neopil,“ vyšlo z neho potichu. Nechcel, aby sa hnevala. Mal rád, keď sa smiala. Uvedomoval si, že aj on sa pri nej smeje čoraz častejšie. Cítil sa pri nej dobre. „Dohliadnete na mňa, keby som vystrájal skutočne nejaké hlúposti?“ spýtal sa. Otočila sa k nemu a neveriacky civela. Prevrátil oči. Najskôr ho do niečoho naženie a keď privolí, bude sa tomu čudovať?
                „Vážne sa chcete opiť?“
                „Nechcem, ale zrejme to bude jednoduchšie, ako znášať týždeň váš hnev,“ zaškľabil sa na ňu.

------

Do baru sa však v ten večer nedostali a auror Potter si svoju domácu úlohu bude musieť spraviť v inom termíne. Obom im začalo vibrovať vrecko a obaja sa náhlili na ministerstvo.
                Bola vyhlásená pohotovosť. Na anglickej pôde bol zahliadnutý nebezpečný zločinec, na ktorého bol vydaný zatykač a s anglickými aurormi pri tomto spolupracovali aj ostatné ministerstvá. Bolo by úplne fajn, keby sa ho podarilo chytiť a vrhnúť do väzenia, pretože po ňom pátrali už viac ako päť rokov.
                „Ak si ho niekto s niekým pomýlil a pokazil nám tým príjemný večer, tak ho asi roztrhnem,“ zasyčal Harry sarkasticky, keď sa spolu s Ginny skrývali v jednej z londýnskych uličiek. Dívala sa na fotku zločinca. Na ministerstve jej ukázali záznam starý päť rokov, ktorý spravili počas vypočúvania. Dívala sa na pohyblivú fotku a dúfala, že keď ho uvidí, tak ho spozná.
                „Mala som dojem, že vy dávate prednosť akciám pred návštevami barov,“ natiahla aj ona sarkasticky.
                „Iste. Akciám so šancou na úspech,“ konkretizoval.
                „Ten by ste v bare asi neslávili,“ rýpala.
                Pozrel na ňu. Nevinne sa usmievala. Prečo jej toto rýpanie toleroval? Zamračene na ňu zagánil a znova sa venoval hlavnej ulici.
                „Mal by byť v tamtej reštaurácii,“ ukázal hlavou. „Patrí jeho bratancovi. Ale či tam skutočne je? Koľko nevinných ľudí tam je?“
                „Pozná vás?“ spýtala sa.
                „Myslím, že nie.“
                „Mňa tiež nie. Nie? Čo keby sme to tam šli omrknúť?“ navrhla. Pozrel na ňu.
                „V okolí sú desiatky aurorov. Máme sledovať,“ obrátil sa naspäť k reštaurácii. Bola to pravda. Aurori boli aj v budovách po okolí.
                „Bolo by vtipné, keby bol ten chlap na druhej strane Anglicka,“ odfrkla si. Znova na ňu pozrel. „Zájdeme na večeru a pozrieme, či tam je. Čo by sa mohlo stať?“ povytiahla obočie.
                Asi nič. Samému mu to napadlo. Táto akcia sa neplánovala. Jednoducho ho zahliadli v Anglicku, usúdili, že šiel k bratancovi a hotovo. A on skutočne môže byť niekde v pekle a polovica anglických aurorov tu môže drepieť ako banda kreténov. Kingsley na ministerstve nebol. Aurorom velili šéfovia oddelení. A Tonksová na jeho úsudok dala takmer vždy. A bola v niektorom z domov, takže sa s ňou nestihne poradiť. Možno schválne.
                „Gus!“ potichu zavolal za seba, aby kolegovi predostrel svoj... teda ich plán. Treba podotknúť, že Ginny sa tvárila mimoriadne samoľúbo. Mala na sebe rifle a tričko s výstrihom. Môže byť. S ním to bolo horšie. Tie jeho košele boli nemožné.
                „Vyzlečte si tú košeľu,“ nadhodila. Skrývali sa v uličke a kolegovia ich istili.
                „Prosím?“ neveriacky na ňu pozrel, keď si kontroloval svoje prútiky na oboch nohách.
                „Nohavice ešte ujdú, ale v košeli nechodí v týchto horúčavách nikto normálny,“ mykla plecami. Gus sa rozhihňal, ale okamžite sklapol, keď naňho Harry pozrel.
                „Má pravdu,“ pridala sa na jej stranu Dawn. „Gus ti tričko požičia.“
                „Som so svojou košeľou mimoriadne spokojný. Ďakujem,“ zaprskal Harry.
                „Harry, takto nechodí v dnešnej dobe na rande nikto,“ Dawn sa naňho pousmiala. „Nikto v tvojom veku nechodí takto oblečený nikdy. Nikto nezožerie, že si so svojou priateľkou na rande a na večery,“ chlácholivo mu dohovárala. Ginny prikyvovala, Gus sa uculoval. Stiahol svoje tričko a podával ho Harrymu. Podráždene prskal na všetky strany, ale podvolil sa. Ginny zbadala ďalšie dva prútiky, ktoré mal pripevnené na ramenách.
                „Vy ste skutočne...“ zamyslene stiahla obočie, „profesionál,“ vyprskla.
                „Zdržte sa komentárov, Ginevra,“ podráždene sa zamračil, keď na seba natiahol Gusovo tričko a zložil si prútiky. „Naše šance sa výrazne znížili.“
                „Keď ste so mnou, nemusíte sa báť,“ hlesla nevinne a postrapatila mu vlasy. V tom tričku vyzeral dobre. Jeho svaly sa výrazne vynímali. Možno, keby mal rifle, tak by to bolo ešte lepšie. Rozpustila si vlasy a napravila výstrih. „Pripravený na rande?“ Prútik si zastrčila za tričko.
                „Poďme, nech to máme z krku,“ zasyčal.
                „A usmejte sa. Rande so mnou musí byť zábava,“ uškrnula sa a omotala si ruku okolo jeho pása. Nemohol spraviť nič iné, len ju objať okolo ramien a pritiahnuť si ju k sebe. „Je to muklovský podnik, však? Tak to nechám velenie na vás,“ usmiala sa.
                „Aká veľkorysá,“ natiahol, ale musel sa zaškľabiť. A presne toho chcela docieliť. Aby vyzeral, že je na rande a nie na ceste na popravu. Niekedy teraz už našli Tonskovú a povedali jej o ich pláne. Už nebude čas akciu zrušiť, odvolať alebo hocičo. Vchádzali do reštaurácie.
                Úplne obyčajnej, akých bolo v Londýne kvantum. Bratranec nášho podozrivého bol síce čarodejník, ale preferoval muklovský spôsob života, čo sa podpísalo aj na jeho podniku. Našťastie nebol preplnený a oni zbadali voľné stoly. Harry zhodnotil situáciu rýchlym pohľadom a viedol ich k strategicky umiestnenému stolu, odkiaľ uvidia do všetkých kútov obdĺžnikovej miestnosti.
                „Prepáčte!“ zavolal za nimi mladý čašník. „Prepáčte, ale máte rezervované miesta?“ pýtal sa ich.
                „Ja som to vedela,“ Ginny nešťastne rozhodila rukami. Všimla si, že na niektorých stoloch sú kartičky s rezerváciou. „Ty si neobjednal stôl?“ pozrela na Harryho s utrápeným výrazom. „Ako si mohol zabudnúť?“ zavrtela hlavou. Pár ľudí po nich fľochlo pohľadom, ale potom sa venovali svojmu jedlu.
                „Ja som...“
                „Prepáčte,“ otočila sa k mladíkovi a snažila sa, aby jej hrudník bol veľmi dobre vidieť a na tvári mala ten najprosebnejší výraz. Dokonca sa jej v očiach zaleskli slzy. „Je mi to strašne ľúto. Môj priateľ je...“ povzdychla a zavrtela hlavou. Harry civel. Jedna slza jej skutočne vykĺzla. „Máme oslavovať výročie. Nechápem, ako na to mohol zabudnúť,“ smrkla a utrela si oči. „Skutočne je všetko obsadene?“ hlesla. „Nedalo by sa niečo vymyslieť? Teraz už určite nikde nič nezoženieme.“
                „No...“ mladík zamrkal najprv na jej hrudník, potom na jej slzy a nakoniec sa poobzeral. „Možno. Niektoré stoly máme pre prípad zvláštnych hostí, ktorí k nám zavítajú bez oznámenia.“
                „A prídu aj dnes?“ priblížila sa k nemu a šepla. „Nezdržali by sme sa dlho. Len by sme chceli povečerať,“ jemne ho pohladila po ramene.
                „Ja, ehm, myslím, že by...“ koktal mladík. Ginny naňho hľadela stále nevinne s očami plnými sĺz. „No ale, ak by prišli...“
                „Tak by sme určite rýchle odišli,“ usmiala sa naňho tak, až sa mu podlomili kolená. Bol červený a vyvaľoval oči.
                „Dobre teda,“ prikyvoval a zaspätkoval. „Tento napríklad.“
                „A čo tamten?“ Ginny ukázala na stôl. Strategicky umiestnený uprostred miestnosti. „Nie sú pri ňom kvety. Som alergická na kvety,“ prosebne pozrela na úbohého chlapca.
                „Alebo tamten. Áno, sadnite si, prinesiem vám našu ponuku,“ cúval od nich preč.
                Ginny mrkla na Harryho, keď si sadala na lavicu za stôl. Posadil sa vedľa nej.
                „Ste veľmi užitočná,“ uznanlivo zhodnotil jej herecký výkon.
                „Okrem iného, áno,“ zaškľabila sa naňho. Obaja už pozorne skenovali okolie. V momente, ako im chlapec priniesol lístky, mali svoj objekt vyhliadnutý.
                Chlap sedel na konci miestnosti za stolom spolu s ďalšími troma. Dvaja však nejedli, len striehli. Ochranka. Posledný im bol neznámy. Harry ich mal v zornom uhly, pokým Ginny mohla sledovať len vchod do reštaurácie.
                „Takže máme výročie,“ prikývol Harry otvárajúc ponuku podniku. „Myslím, že si nás ten mladík bude všímať.“
                „Určite. Zrejme aj ostatní, ak niečo začuli,“ povzdychla a dívala sa do svojej ponuky. „Je mi to ľúto, inak by nás vyhodili.“
                „To je v poriadku,“ mierne sa pousmial. „Čo by ste povedali na pečeného lososa?“
                „Myslím, že je mi to vcelku jedno. Týmto muklovským jedlám nerozumiem,“ mykla plecami.
                Mladík sa vrátil a ona sledovala svojho priateľa, s ktorým prišla osláviť výročie, ako pohodlne objednáva muklovské jedlo a... skoro jej oči vypadli, keď objednal aj fľašu vína. Chlapec odbehol.
                „Alkohol v práci, auror Potter?“ šepla. A on sa k nej naklonil. Mali hrať zamilovaný pár. Museli hrať zamilovaný pár.
                „Asi by nám neuverili, keby sme si pri tejto významnej príležitosti objednali sódu, však?“ šepol jej do ucha. Vyzeralo to, ako by si skutočne dvaja zamilovaní potichu vyznávali lásku. Usmiala sa. Harry mal však jedno oko nepretržite na ich objektoch.
                „Ten chlap tam má dvoch ochrankárov. Tí by mali byť nebezpeční a samozrejme on. To sú traja. Posledného chlapa neviem odhadnúť. Sedí mi chrbtom a ja by som ho zrejme nepoznal, ani keby som mu videl do tváre,“ šepkal s úsmevom. Pozrela mu do očí.
                „Môžeme čakať, či odídu a vonku ho zatknúť. Ale na to by som nespoliehala. Môže sa odmiestniť odtiaľto, alebo zmiznúť prenášadlom.“
                „Správna úvaha,“ prikývol a vzal prameň jej vlasov medzi prsty, aby sa s nimi hral. „Čo navrhujete?“
                „Neviem,“ povzdychla. „Improvizáciu? Zaútočiť vnútri reštaurácie nemôžeme. Nikto z ostatných síce nevyzerá podozrivo, ale ohrozovať civilistov a ešte k tomu muklov, nemôžeme.“
                „Áno,“ znova prikývol. Vyrušil ich mladík, ktorý im priniesol víno a s pohľadom upretým na Ginny nalial. Harry ho zdegustoval a prikývol. Mladíka si nevšímal. Mal oči len pre Ginny. A pre chlapov vzadu. Keď chlapec odišiel, pokračoval. „Skúsime chvíľu vyčkať. A na niečo prísť. Aspoň si naplníme žalúdky,“ krivo sa zazubil. Chytil ju za ruku. Ich prsty sa preplietli.
                „Je tu dohromady dvadsať tri ľudí, traja čašníci, jeden barman, do kuchyne nedovidím a naša štvorka,“ zrátala to Ginny. „Možno, keby prišli naši viacerí...“
                „Nie, vzbudilo by to podozrenie, keby sa tu náhle objavilo toľko ľudí bez rezervácií,“ zamietol jej návrh. Na čele sa jej objavila vráska sústredenia, ako si ju pre seba pomenoval. Usmial sa. „Niečo plánujete?“
                „Nemám čo, drahý,“ riekla polohlasne. „Aj tak si to ešte budeš musieť vyžehliť... ďakujeme,“ usmiala sa na chlapca, ktorý im na stôl nakladal večeru.
                V pokoji jedli. Rovnako ako ich podozrivý. Občas prehodili pár slov, občas sa na seba usmiali. A Harry sledoval a odhadoval dvoch zamračených chlapov, ktorí pohľadom skenovali okolie.
                „Celkom dobré, na muklov,“ skonštatovala Ginny, keď dojedli. Mladík bol okamžite pri nich.
                „Dali by sme si ešte nejaký zákusok?“ Harry pozrel na svoju priateľku. Usmiala sa. A on objednal dva koláče. Nič sa nestalo, nič nevymysleli.
                „Myslím, že máme problém,“ zahlásil Harry a prisunul sa k nej bližšie.
                „Aký?“ povytiahla obočie. Jeden z chlapov sa naňho mračil viac, ako na ostatných.
                „Zrejme nás podozrievajú,“ šepol. Zbadala, že sa mu v ľavej ruke objavil prútik. Ginny si vytiahla ten svoj.  „Civí na mňa škaredo už nejakú dobu. Musíme byť presvedčivý. Pobozkám vás, dobre?“
                „Ehm,“ prekvapene stiahla obočie.
                „Náš herecký výkon asi nie je najpresvedčivejší,“ díval sa jej do očí. I tak mal v periférii chlapa a ten gánil. „Sme predsa profesionáli, nie?“ šepol tesne pred tým, ako sa jeho pery spojili s jej. Jemne a nežne. Cítila jeho ruku na svojej hlave a vnímala, ako jej dlaň automaticky siaha na jeho rameno. A kĺže na hrudník. Prsty jej vnoril do vlasov a pritlačil ústa viac. A ona ich zachytila do svojich. Náhle sa stal bozk pre nezainteresovaného pozorovateľa presvedčivejším a vášnivejším.
                Cítila jeho jazyk na svojich perách a netušila, či ide stále o herecký výkon dvoch profesionálov a popravde, bolo jej to v tejto chvíli jedno. Pootvorila svoje ústa a pustila ho dnu. Ich jazyky sa nežne zvítali a začali sa poznávať. Nenáhlivo a zmyselne.
                „Fajn výkon, auror Potter,“ hlesla, keď sa od nej odtiahol na pár centimetrov.
                „Áno, aj ja mám isté vlhy,“ zavrnel a pobozkal ju na líce. „Chlap stále civí.“
                „Chlap je blbec,“ prehlásila a strčila mu do úst kúsok koláča. S pohľadom vrazeným do jeho očí mu prstom zotrela z pier zvyšky cukru, aby si následne prst vopchala do svojich úst a olízla cukor.
                „Náš podozrivý sa postavil, zrejme ide na toaletu,“ zabrblal dívajúc sa na jej pery. A jej jazyk. „Jeden chlap ide s ním.“
                „Zrazu potrebujem ísť na toaletu, drahý. Počkáš tu na mňa?“ navrhla.
                „Nie, Ginevra,“ vtisol jej bozk na pery. „Je to nebezpečné.“
                „Ale figu. Je to jeden chlap.“
                „Dvaja.“
                „Na toalete dvaja nebudú.“
                „Je to pánska toaleta.“
                „Je to chodba s pánskou a dámskou toaletou,“ zamrkala. „Vás ten chlap podozrieva, mňa nie. Som maličká, slabá a úplne neškodná. Keby sa niečo dialo, začnem kričať,“ zaškľabila sa. Zovrel jej pevne ruku.
                „Nehrajte sa na hrdinku,“ povedal s úsmevom.
                „Keď sa vráti, môže sa odmiestniť. Na jeho zatknutie sa čaká päť rokov. Na čo budeme ešte čakať?“ povytiahla obočie. Možno mala pravdu. „Verte mi, auror Potter,“ hlesla a pobozkala ho. Nežne mu zahryzla do pery, aby si vyvliekla ruku a s úsmevom sa postavila.
                Harry sa za ňou díval a nútil sa mať na tvári úsmev. Nemal dobrý pocit. Absolútne z toho všetkého nemal dobrý pocit.

TOPlist