8. Pravda

 

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 15.8.2001
      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 15.8.2001
               
Prvé, čo si uvedomila, keď sa začala prebúdzať, bola neznesiteľná bolesť hlavy a nevoľnosť. Z úst sa jej vydral bolestný ston. Potom potichu mľaskla. V ústach mala nepríjemnú pachuť alkoholu. A cítila, že sa jej hlava pomaly, pokojne a pravidelne dvíha. Skúsila otvoriť oči, svetlo sa stalo jej úhlavným nepriateľom.
                Ibaže ona tie oči otvoriť musela, pretože si nebola istá, či to, čo videla v prvom momente je presne to, čo si myslela, že to je. A keď otvorila oči, slnko-neslnko, vytreštila oči. Priamo pred jej tvárou bol... Okamžite vyskočila a civela pred seba.
                „Kurva,“ sykla a chytila sa za hlavu. A za žalúdok. Včera sa sprášila, tým si bola istá. Pokúšala sa v hlave usporiadať myšlienky, ale cítila, že jej mozog zatratene mešká. Potrebovala by ho mať pri ruke a on sa rozhodol stávkovať. Ako sa doprdele dostala do Harryho postele? Civela na jeho takmer nahé telo. Ležala mu na bruchu, pre Merlina! A k dobrému ránu jej zavinšovala jeho ranná erekcia vykúkajúca spod treniek!
                „Kurva,“ zasyčala znova a posúvala sa na posteli po zadku ďalej od neho. Pozrela na seba. Ona mala na sebe Harryho košeľu? A bola bez podprsenky! Podozrievavo naňho pozrela. Len nech sa to nestalo. Siahla medzi nohy. Dobre, nohavičky mala. Ale to nie je dôvod predpokladať, že sa nič nestalo.
                Prebehla jeho telo pozorným pohľadom. Za normálnych okolností by ju to mimoriadne vzrušilo. Najme ten jav v jeho trenkách. Ale teraz? Bolo jej zle. Nevedela, či to bolo z alkoholu alebo z toho... Nie, muselo to byť z alkoholu. Aj keby sa spolu vyspali, tak jej zle nemohlo byť z toho! Sakra! A okrem toho, cítila by, keby niečo bolo. Pozrela znova na jeho trenky. Áno, určite by cítila, že sa niečo stalo.   
                Posunula sa ešte o kúsok a zosunula sa z postele. Pristála na zadku. Náhly pohyb spôsobil, že sa jej žalúdok začal neuveriteľne obracať a ona prášila do kúpeľne, kde bol aj záchod.  
                „Do riti, mne je zle...“ hlesla s hlavou v záchode. Vyvrátila sa už dva razy a čakala, či si žalúdok nezmyslí úradovať ešte raz. „Tak posrato zle,“ bolestne zakvičala. Čo sa včera stalo? Prečo je tu? Prečo je v tom, v čom je? Žalúdok bude už zrejme konečne ticho. Alebo v ňom už nie je nič, čo by chcelo ísť von. Ale bolí, veľmi a hlava...
                Sťažka sa vyhrabala na nohy a pustila prúd studenej vody. Chvíľu pod ňou držala hlavu. Že by to ktovieako pomohlo, to sa nedá povedať. Zbadala jeho zubnú pastu a vytlačila si trocha na prst. Nech sa zbaví tej hnusoby v ústach. Pozrela do zrkadla, keď si vypláchla ústa. Smrteľná bledosť zdôrazňujúca jej pehy, vpadnuté líca a kruhy pod očami. Je fakt sexi...
                „Ahoj,“ pozdravil ju Harry ležiac stále v posteli, keď sa dopajdala dnu. Opatrne si sadla na posteľ. Pozrela naňho. Prikrývku mal vytiahnutú na bezpečnom území a upieral na ňu obrovské, ustráchané oči.
                „Ahoj,“ hlesla nešťastne. „Čo sa stalo?“ spýtala sa jednoducho a zložila si hlavu do dlaní. Tak strašne bolela!
                „No, ehm...“
                „Spali sme spolu?“ okamžite naňho pozrela. Videl v jej očiach strach a zúfalú prosbu o to, aby to nebola pravda.
                „Nie, neboj,“ s opatrným úsmevom sa posadil. Ešte stále jej nemohol ísť pre elixír. Hoci si bol takmer istý, že ho musela vidieť.
                „Tak, prečo som tu a takto?“ nechápala.
                „Pokiaľ si to pamätáš?“
                „No, viem, že sme boli najprv v Strele,“ opatrne sa pokúšala spomenúť si. Dbala o to, aby šetrila svoju ubolenú hlavu a mozog, ktorý stále nechcel poriadne spolupracovať. „Ehm, potom sme šli ku Grace do domu a potom viem, že sa Susie pokúšala premiestniť domov, ale nešlo jej to,“ zavrtela hlavou. „Agáta hovorila niečo o taxíku a potom neviem, vážne,“ zamračila sa.
                „Aha,“ prikývol Harry.
                „Tak čo sa tu, dočerta, stalo?“ uprela naňho uslzené oči. „Ako veľmi som sa strápnila? Tak hovor! Au...“ sykla a chytila sa za hlavu.
                „Počkaj, najprv ti prinesiem Opičný elixír, ako to nazýva môj otec,“ postavil sa a zamieril do kúpeľne. Už si to mohol dovoliť. A potom do kuchyne pre pohár vody. Kútikom oka sa naňho dívala. Už bol v pohode. A bol krásny, sakra. „Pomaly to vypi, opatrne, nehltaj rýchlo, nech to v tebe ostane. Tento je univerzálny,“ slabo sa pousmial. Potom sa otočil a vzal do rúk tepláky a tričko. Než všetko vypila, bol oblečený.
                „Tak hovor, Harry,“ nervózne sa ošila.
                „Ehm... pozeral som televízor, keď si zazvonila. Opitá si mi vbehla do bytu s tým, že nemáš s kým piť. Keď som ti vzal fľašu, rozhodla si sa, že sa so mnou vyspíš,“ pozrel na ňu. Privrela viečka a sklonila hlavu.
                „Pokračuj, chcem vedieť všetko,“ šepla.
                „Si si istá? Bolo to dosť... dramatické.“
                „Neštvi,“ zamračene zagánila.
                „Ako chceš. Tak všetko?“ pozrel na ňu, či súhlasí. Prikývla. „Než som za tebou dobehol, už si bola bez trička a nohavíc. Chcel som ti spraviť kávu, ale zarazila si ma. A keď som sa otočil, tak si na mňa skočila, ehm... bez podprsenky, len v nohavičkách a veľmi intenzívne si mi dávala najavo, čo chceš,“ sčervenel. Nehovoriac o tom, aká zapýrená bola ona. Dívala sa tvrdohlavo do steny s pevne privretými perami. „Horko, ťažko som ťa zo seba striasol. Na malý moment som si myslel, že podľahnem. Videla si, v čom spávam,“ sklonil hlavu. Nečakal však na odpoveď. „Potom si na mňa kričala, že som zradca a ešte pár všelijakých prívlastkov. Keď som sa ti pokúsil navliecť aspoň tú košeľu, pretože do trička by som ťa nedostal ani náhodou, tak si začala plakať a ospravedlňovať sa no a potom... si proste odpadla. A tak som ťa uložil,“ dorozprával a stíchol.
                „Mrzí ma to, Harry,“ hlesla, ale nepozrela naňho.
                „Nič sa nestalo. Akurát si to trocha prehnala. Stále lepšie, ako sa ožrať, staviť sa, prehrať stávku a potom lietať na štadióne úplne nahý pol hodiny a to v decembri,“ uchechtol sa.
                „A bol aspoň plný?“ spýtala sa úplne vážne.
                „Nie, boli tam len ľudia z nášho tímu, našťastie sa to nedozvedelo vedenie a moji rodičia. Aj keď ma pol roka miesto Hawk volali Lietajúci penis,“ dodal. Slabo sa pousmiala, ale nepozrela naňho. „No tak, Ginny. Bola si opitá a nevedela si, čo robíš. Také veci sa stávajú,“ prisunul sa k nej a trocha do nej drgol. Konečne naňho pozrela. Cítila, ako jej rumenec vchádza do tváre.
                „Videl si ma takmer nahú,“ šepla.
                „Áno,“ prikývol. „A si krásna,“ pousmial sa. Príliš jej nepomohol. „A ty si zistila, že zvykneme vstávať dvaja. A nevrav, že nie,“ uškrnul sa. Sčervenela ešte viac.
                „No, ehm,“ zakoktala sa. „Vlastne som sa, uhm, zobudila na tvojom bruchu a...“
                „Nie!“ vydesene skríkol. Mrkla naňho. Nedalo sa inak, musela sa uškrnúť.
                „Áno,“ dorazila ho. Tentoraz bol on tým, kto sa pri tej predstave začervenal a začal sa nervózne ošívať. „A si krásny,“ šepla takmer nečujne a sklonila hlavu.
                „No, ten elixír... zabral?“ snažil sa zmeniť tému.
                „Áno, už mi nie je zle. Ani hlava ma nebolí.“
                „Fajn,“ prikývol. „Spravím raňajky, už ich zvládneš.“
                „Nestihneš tréning,“ zarazene pozrela na hodiny. Bolo za pár minút osem.
                „Ani tam nejdem, rovnako ako ty,“ mykol plecami. „Včera si hovorila, že ťa Agáta bude kryť tak, ako vždy a že ja, ako hviezda, tiež nemusím loziť na každý tréning,“ díval sa na ňu. Ako predpokladal a ako vyrozumel z jej včerajších rečí, Agáta Sundersová bola tou, kto jej spolu s Ronom pomáhal. Zvláštne, ale nie nepredstaviteľné. Viditeľne po tých slovách znervóznela.
                „Čo všetko som ešte hovorila?“ opatrne sa spýtala.
                „Nič, čo by mi pomohlo to pochopiť. Nemaj strach,“ ubezpečil ju. Otočil sa a kráčal do kuchyne.
                Nešťastne sa za ním dívala. Možno, keby si v noci pustila ústa na prechádzku a povedala mu o všetkom, bolo by to iné. Určite by to bolo iné. Ona by si to nepamätala, ale on by to vedel. Už konečne. Zaslúži si pravdu, nemôže ho donekonečna takto... využívať. Chce to pochopiť, lebo jej chce pomôcť. Ale ako by mohol? Po tom, čo sa to dozvie? Nenávidela sa za to a ju musia nenávidieť všetci. Je pravda, že za to nemohla, ale v konečnom dôsledku to bola ona, kto to všetko pokazil.  
                Potriasla hlavou. Bolesť už prešla a aj keď bol žalúdok stále citlivý, nebolo jej už zle. Vzala si svoje veci, ktoré musel včera uložiť na stoličku a zamierila do kúpeľne. Chcelo by to sprchu, alebo ešte lepšie kúpeľ, dlhý a teplý, ale to až doma. Obliekla sa a nešťastne sadla na privretý záchod. Merlin, tak strašne sa strápniť! Zovrela jeho košeľu a pritisla si ju k sebe. Rozplakala sa nad tým, čo bola schopná všetko spáchať. Aj keď si to nepamätala. Dlhú dobu jej trvalo, kým sa aspoň trocha pozbierala.
                „Pripravil som len niečo ľahké,“ povedal jej Harry, keď prišla do kuchyne. Na stole boli hrianky, džem a maslo a tiež čaj a káva. Vďačne naňho pozrela. „No tak, Ginny, už nad tým prestaň špekulovať,“ vypustil, keď videl jej výraz. Postavil sa a podišiel k nej. Uprela naňho previnilý pohľad. Len sa usmial a objal ju. „Mohlo to byť oveľa horšie, ver mi,“ hlesol jej do ucha.
                „Harry, pusti ma,“ zamračene ho od seba odtláčala. Videla jeho pohľad plný nepokoja a strachu. Bojí sa, že ho nechce. Smutne sa usmiala. „Smrdím, potrebujem sa vykúpať,“ vysvetlila a zviezla sa na stoličku. Viditeľne mu odľahlo. „Rozhodla som sa,“ šepla pomaly hryzúc suchú hrianku, „že ti poviem všetko,“ sklonila hlavu. Prekvapene povytiahol obočie.
                „Vážne to chceš?“ opatrne sa spýtal. „Ja to chcem, samozrejme, ale...“
                „Už to tak proste ďalej nejde,“ zdvihla hlavu a bojazlivo sa naňho pozrela. „Netuším, či sa pohneme dopredu, alebo naopak, či sa pokazí aj to, čo je teraz, ale jednoducho sa to už ďalej ťahať nemôže,“ zavrtela hlavou a vystrela sa na stoličke. „Nemôžeme sa točiť stále na mieste, akoby...“
                „Všetko bude v poriadku, viem to,“ nahol sa cez stôl a vzal jej dlaň do rúk. „Zdôveríš sa a uľaví sa ti. A potom bude všetko fajn,“ presvedčivo tvrdil a usmieval sa. Chcela by mať tú jeho vieru.
                „To je jedno,“ zavrtela hlavou a odpila si čaju. „Teraz ale nie, o druhej idem do Brloha a na to potrebujem byť aspoň trocha... pri zmysloch,“ krivo sa zaškľabila.
                „O druhej ideme do Brloha,“ opravil ju.
                „Harry, nie,“ mierne sa zamračila. „Nie po tom, čo som vystrájala v noci.“
                „Ale prestaň,“ uchechtol sa o niečo odvážnejšie. „Ja tam musím. Som pozvaný Ronom, vieš?“ prezradil. Pozrela naňho. Mykol plecami. „Áno, tvoja rodina už vie, že príde aj tvoj nový priateľ. A okrem toho, zohnal som demižón ohnivej whisky pre tvojho otca. Čo s ňou teraz budem robiť?“ natiahol.
                „Chľast prosím nespomínaj,“ zamračene sa otriasla. Zasmial sa. „Ronalda Weasleyho už asi vážne zabijem,“ sľúbila.
                „Nenechám ťa tam ísť samú,“ povedal potichu.  
                „Cítim sa strašne trápne,“ hlesla.
                „Ja tiež, tak sme si kvit,“ uškrnul sa. Zdvihla hlavu. A spomenula si na to ráno. V žalúdku sa jej niečo pohlo a tentoraz to nemalo nič spoločné s nevoľnosťou. Usmiala sa.
                „Si vážne povšimnutia hodný,“ natiahla.

----------

Bola nervózna. Primiestnili sa do blízkosti Brlohu pár minút pred druhou. Mal na sebe čierne nohavice a červenú košeľu s krátkym rukávom. Na tvári pokojný úsmev, ktorým ju povzbudzoval, ale aj tak vedela, že musí byť nervózny aj on. Pozorne sa dívala, ako zareaguje na Brloh. Varovala ho, že nepatrí práve k top rodinným sídlam. Videla, že sa mu oči rozžiarili, keď ho zbadal. Pozrel na ňu.
                Musel jej vtisnúť krátky bozk na pery. Vyzerala bojazlivo a placho, potrebovala povzbudenie. Bola nádherná. Po včerajšku na nej nebolo ani pamiatky. Ľahký make-up zakryl aj kruhy pod očami. Slabo sa pousmiala a zovrela mu ruku. Krátke, žlté letné šaty zvýrazňovali jej postavu a on po nej, celkom nelogicky práve v tejto chvíli, strašne zatúžil.
                Vykročili smerom k Brlohu. V kuchyni sa na ňu vrhla jej mama.
                „Mami, toto je Harry Potter, Harry... mama,“ nervózne ich predstavila dívajúc sa pozorne na mamu.
                „Teší ma, pani Weasleyová,“ Harry sa usmial. „Konečne som pochopil, po kom je Ginny taká krásna,“ hodil kompliment, po ktorom sa Molly začervenala a podal jej kyticu kvetov. Ginny videla, ako ho matka pozorne študuje, hodnotí a určite aj porovnáva.
                „Ďakujem, mladý muž,“ prikývla s úsmevom a nechala si vtisnúť na líce bozk. Silený úsmev, to jej dcéra zbadala okamžite. „Ostatní sú vonku, budem tu musieť dorobiť pár maličkostí,“ štebotala a vkladala do váze kvety. „Ginny, drahá, gratulovať ti budeme neskôr. Dvojčatá tu ešte nie sú a Charlie písal, že príde až podvečer.“
                „To je v poriadku, ďakujem,“ chytila Harryho za ruku a ťahala ho preč.
                Vonku začalo predstavovanie znova. Zoznámil sa s Billom, ktorého si matne pamätal, jeho manželkou Fleur a tiež ich dcérou Victoriou. Bola s nimi aj Fleurina sestra Gabrielle, krásne pätnásťročné dievča, ktoré tu trávilo prázdniny, ako vysvetlila Fleur švagrinej. Ginny musela prehltnúť pár nadávok.
                Spoznal ďalšieho Ginninho brata, Percyho a jeho manželku Audrey. A spolu s nimi ich syna Floriana. Dvojčatá prišli vzápätí, aj so svojimi priateľkami, Angelinou a Alicou. Bývalými metlobalistkami.  
                Na rozdiel od skúmavej mamy sa Ginnin otec zdal Harrymu pokojný, milý a šťastný z Ginninho nového priateľa. Pamätal si naňho veľmi dobre. Príliš sa nezmenil, možno bol ešte plešatejší. Bez najmenšieho váhania vzal do náručia svoju dcéru a potom krátko objal aj Harryho. Predsa len bol priateľom Siriusa a teraz už aj Jamesa.
                „Teda, nepredpokladal som, že tu uvidím aj teba,“ uškrnul sa Harry na Gloriu Fitzpatrickovú od Sokolov, ktorá sprevádzala Rona.
                „Áno, Ron konečne neodolal a pozval ma,“ uškrnula sa. Harry mrkol na Rona. Ak sa ešte raz objaví v novinách článok, že je sukničkár, pošle novinárov za Ronom.
                Takmer všetky dámy boli nadšené z Harryho Pottera. Hviezdy ligy a budúceho reprezentanta. Malá Victoria sa naňho začala vešať, hoci vo veku dvoch rokov nemala ani tušenia, čo je to metlobal a vešala sa dovtedy, kým ho Fleur s podmanivým úsmevom neoslobodila.
                „Počkáme s večerou na Charlieho, dobre?“ navrhla Molly. „Zatiaľ by sme mohli oslávenkyni zagratulovať,“ usmiala sa na dcéru.
                Harry to z bezpečnej vzdialenosti pozorne sledoval. Všetci ju milovali, to zbadal okamžite. Smiali sa, vinšovali a dvojčatá hovorili niečo o ohňostroji. V tom problém nebol, aspoň podľa toho, čo hovoril Ron. Ginny naňho občas pozrela, akoby sa chcela ubezpečiť, že je stále statočný a znáša to bez toho, aby utiekol. A on jej vždy venoval povzbudivý úsmev.
                „Začne to až za chvíľu, kamarát,“ postavil sa vedľa neho Ron, ktorý už mal svoje gratulovanie odbavené. Podával mu fľašu piva. „Len si trocha uhnú a hneď začnú smútiť za prekliatym Johnom.“
                „To myslíš vážne?“ neveril.
                Ron prikývol: „Možno to dnes nebude až také drsné, keď si tu ty. Príliš tomu ale neverím.“
                O malú chvíľu už Molly za pomoci ostatných žien pripravovali stôl k hostine.
                „Takže... ty si americký metlobalista, dobre sme tomu porozumeli?“ zjavil sa pri nich Bill.
                „Som Angličan, ktorý žil v Amerike,“ upresnil zdvorilo. „Ale metlobalista som,“ prikývol.
                „Plánuješ tu ostať? Pretože podľa Proroka tu chceš byť len rok,“ skúmavo sa naňho zadíval.
                „Také plány som mal, keď som sem prišiel,“ súhlasil. „Začínam však meniť názor,“ pozrel Billovi do očí.
                „Takže Prorok neklamal?“ pridal sa k nim aj Percy. Jeho syn sa hral na zemi s Victoriou a Gabrielle na nich dohliadala. Alebo skôr civela na Harryho a hádzala po ňom vílie úsmevy.
                „Neklamal... v čom konkrétne?“ opatrne sa spýtal. „Napísal toho dosť a zväčša to boli bludy.“
                „Pochop nás, Harry,“ trpezlivo vysvetľoval ministerský pracovník. „Keď sa pri našej sestre zjaví sukničkár, tak z toho nemôžeme byť nadšení,“ mykol plecami. Ron sa nervózne pomrvil.
                „Áno, tomu rozumiem,“ Harry sa naňho uprene pozrel. Percy sa nafúkol ako kohút. „Ubezpečujem vás, že sukničkár nie som,“ dodal pokojne. Z domu práve vyšla Ginny nesúca taniere a pohľadom ich skontrolovala. Zamračila sa, len na ňu upokojujúco mrkol.
                „Lustrujete ho?“ vrkla na svojich bratov. Jeho mĺkve ubezpečenie, že je všetko v poriadku, jej nestačilo. Zamierila rovno k nim.
                „Debatujeme, Ginny, všetko je v poriadku,“ pritiahol si ju k sebe a objal ju. Percy niečo zamrmlal a odišiel.
                „Si šťastná, Ginny?“ spýtal sa jej Bill. Prebodla ho podráždeným pohľadom. Potom sa ale trochu upokojila a usmiala.
                „Áno, braček, som nesmierne šťastná,“ pevne prehlásila a otočila sa k Harrymu, aby ho krátko pobozkala.
                „To je dobre,“ prikývol Bill a odišiel. Harrymu sa zdal smutnejší, než by sa patrilo.
                „Dám naňho pozor,“ povedal Ron smerom k sestre a mrkol. Upokojilo ju to prehlásenie a s miernym úsmevom prikývla.
                „Buď statočný,“ šepla mu do ucha predtým, než odišla späť do domu.
                Ron sa od neho nepohol. Akoby sa skutočne pasoval do úlohy osobného bodyguarda. A Harrymu to vyhovovalo. Mal sa s kým rozprávať, pretože netušil, o čom by sa mal rozprávať s ostatnými.
                O necelú hodinu pani Weasleyová zavelila, že sa má nosiť jedlo na stôl. Prišiel aj posledný Ginnin brat, Charlie s manželkou Nadiou a synom Dorinom. Vyobjímal svoju sestru a Ginny sa zdala šťastná, že ho vidí. Harrymu stačilo toto málo, aby priznal, že okrem Rona samozrejme, má Charlieho z jej bratov najradšej. Pevne mu zovrel ruku a uprene sa mu zadíval do očí, aby potom spokojne prikývol a tresol ho do ramena. Áno, Charlieho má najradšej.
                Vedľa hlavného stola bol jeden menší, kde sa snažili nakŕmiť tri dvojročné deti, jedlo však bolo všade, len nie v ich tanieroch a už vôbec nie v žalúdkoch. Všetci ich ale nechali tak, to čo potrebovali, zjedli a s ostatným sa aspoň zabavili.  
                Večera bola skvostná a zdalo sa, že nemá konca. Harry zdvorilo pochválil kuchárske umenie panej domu a hovoril to skutočne úprimne. Potešilo ju to a červenala pod tou chválou. Celú večeru cítil Ginninu nohu natlačenú priamo na tej jeho. Nevedel, kto potrebuje väčšie upokojenie. Ona, ako sa následne dozvedel.
                Všetko vyzeralo byť v pohode, všetci sa rozprávali, malé skupinky viedli medzi sebou rozhovory a debatovali. Hoci nemohol počúvať všetko, venoval sa dvojčatám a ich priateľkám, ktorí ho bombardovali otázkami o metlobale a dopĺňali ich Ron s Gloriou a tiež s Ginny, občas začul, ako na vzdialenejšom konci stola zaznelo meno John. Nepoznal súvislosti, ale bavili sa o ňom a jeho to znervóznilo. Pozrel na Ginny. Zaregistrovala to aj ona. Venovala mu smutný úsmev. Našiel jej ruku pod stolom a zovrel ju.
                Keď zo stola zmizli taniere a objavili sa koláče a kúsky torty spolu s demižónom ohnivej whisky, rozhovory na konci stola trochu zmĺkli. Debatujúci medzi sebou diskutovali síce potichu, ale zato dosť dôrazne.
                „A tá vaša metla...“ pokračovala Angelina vo vyzvedaní. „Aké je jej zrýchlenie? Keď som hrávala, bol to len Nimbus 2000.“
                „No áno, drahá,“ natiahol Fred. „Keď sme my hrávali, týmto mladým ešte tieklo mlieko po brade.“
                „Len to nepreháňaj, dobre?“ zaškľabil sa naňho Ron. „Nie sme až takí mladí.“
                „DreamFly je vlastne...“ chcel spustiť vysvetľovanie, ale stíchol.
                „Už toho nechajte, konečne!“ skríkol Charlie na Percyho a svoju matku. Bill sklonil hlavu a Artur sa ponáhľal z domu. „Je to jej život, tak ju prestaňte dirigovať.“
                Harry pozrel na Ginny. Bolo zrejmé, o čo ide. Mala sklonenú hlavu a rezignovane sa dívala do stola zmierená so všetkým, čo bude nasledovať. Pozrel na Rona, ten prevrátil oči a mykol plecami.
                „Nikto ju nediriguje, Charles,“ ozval sa Percy vyumelkovane. „Názor si povedať môžeme, nie?“
                „Iste, Percival,“ Charlie sa naňho mračil. „Nabudúce ale, ak budeš chcieť vyjadrovať svoje názory, tak ma z toho vynechaj. Nie som na ne zvedavý.“
                „Čo sa to tu deje?“ zaujímalo Artura.
                „To čo obvykle,“ prskol Charlie a pozrel na Ginny. Nereagovala na nič a reagovať ani nebude. Len si povzdychol. „Nie, je mi to ľúto, nebudem sa zúčastňovať týchto trápnych rodinných stretnutí,“ zavrtel hlavou a postavil sa.
                „Charlie!“ skríkla po ňom jeho matka. Nepočúval ju.
                „Nadia, Dorian, odchádzame,“ zavelil.
                „Charlie, no tak, upokoj sa,“ dohováral mu otec. „Zbláznili ste sa?“ vyletel na manželku a synov. „Charlie!“
                „Je mi to ľúto, sestrička,“ šepol jej pri uchu a pobozkal ju na líce. „Môžeš prísť hocikedy, vieš to, že?“ pýtal sa. Slabo prikývla. „Daj na ňu pozor,“ pozrel na Rona a potom odchádzal. Artur nevedel, či sa hnevať na rodinu, chlácholiť Ginny alebo utekať za Charliem. Rozhodol sa pre Charlieho.
                Harry stisol Ginny ruku. Tvrdohlavo civela do stola bez snahy sa brániť alebo reagovať. V očiach sa jej leskli slzy.
                „Výborne, gratulujem vám,“ zaškľabil sa Ron na koniec stola. „Zase ste sa neuveriteľne blysli.“
                „Je mi to ľúto,“ šepla Molly dívajúc na svoju dcéru.
                „Ale mne nie je,“ mračil sa Percy a postavil sa. „Mala by už konečne dospieť a spraviť si v živote poriadok, keď si ho tak skazila. A nie sa stále len nezmyselne držať metlobalu. Mohla mať normálny a pokojný život, s Johnom. A čo má? Slávu? Peniaze? Kariéru? A čo bude, keď nebude môcť hrať? Čo jej ostane? Nič. Na rozdiel od teba mi ide o jej budúcnosť. Myslite na budúcnosť! Metlobal hrať do smrti nebude môcť. Koho si potom nájde? Jeho?“ štekol na brata.
                Harry sa nadýchol, že niečo povie, ale Ginny ho stiahla späť. Uprene sa naňho dívala a zavrtela hlavou.
                „Zlato, my ti nechceme zle,“ zaševelila Molly dívajúc sa na dcéru. Tá po nej hodila jeden pohľad. Nepovedala však absolútne nič.
                „Mal by si vypadnúť, Percy, kým ti nerozbijem papuľu,“ vyhrážal sa Ron.
                „Stačilo,“ postavili sa aj dvojčatá. „Je to minulosť, pre Merlina. Zabudnite na to.“
                „Nejde zabudnúť,“ vŕkol Percy. „Poď, Audrey, odchádzame aj my.“
                „Áno, tak je to správne,“ ohodnotil ho kladne Ron. Audrey vzala Floriana a ospravedlňujúco pozrela na Harryho a Ginny.
                „Percy!“ začuli kričať Artura.
                „Tak, je tu ešte niekto, kto jej chce, už znova, znepríjemňovať život?“ Ron sa pozrel priamo na matku. Len zavrtela hlavou s tvárou utopenou v slzách. Pozrela na mĺkvu dcéru a odišla do domu. Vrátil sa Artur.
                „Mrzí ma ten cirkus,“ díval sa na Harryho. „Vážne je mi ľúto, že si toho musel byť svedkom. Srdiečko,“ pozrel na Ginny, ktorá k nemu zdvihla hlavu. „Mrzí ma to,“ šepol skľúčene. Len sa pousmiala.
                „Bež za ňou, prosím,“ hlesla. Prikývol. Harry sa prisunul bližšie k Ginny a objal ju okolo ramien. Vtisol jej bozk na spánky, len sa oňho frustrovane oprela.
                „A vy?“ spýtal sa Ron ostatných bratov. „Budete rýpať aj vy?“ a riadne si uhol whisky. Díval sa, ako Fleur odnáša do domu Victoriu, ktorá sa rozplakala, keď tam nemala Floriana a Dorina. Gabrielle cupitala za ňou.
                „Nie, ale zase... tak trochu ich musíš chápať,“ vypustil George dívajúc sa na Ginny. „Nikdy nič nepovie na svoju obranu,“ ukázal na ňu. „Nič nevysvetlí, len mlčí,“ zavrtel hlavou.
                „Možno k tomu má svoje dôvody, nie?“ dovolil si ozvať sa Harry.
                „Možno,“ prikývol.
                „Ideme pomôcť do kuchyne,“ ponúkla sa Angelina a schmatla Alicu a Gloriu za ruky.
                „Nikdy sme nepočuli tvoj názor na celú situáciu, tvoje vysvetlenie toho všetkého,“ spustil Fred dívajúc sa na Ginny. Potom pozrel na Harryho. „On patril do tejto rodiny, brali sme ho tak. A nikdy nič nevysvetlila, prečo sa to stalo,“ mykol plecami. „Je jasné, že sú z toho roztrpčení. A my vlastne tiež.“
                „Pôjdeme domov,“ šepla Ginny pozrúc sa na Harryho. Prikývol.
                „Vidíš a takto to dopadne vždy,“ nešťastne rozhodil rukami Bill. „Zoberie sa a utečie. Potom trvá mesiac, kým sa znova objaví. A my sakra nevieme prečo!“
                „A čo keby ste len rešpektovali jej názor?“ zamračil sa Harry stojac vedľa Ginny, ktorá už bola otočená k odchodu. „Čo keby ste sa vykašľali na zvedavosť a pokúsili sa jej dôverovať? O to predsa v rodine ide, nie? Bolo to jej rozhodnutie a mala k nemu dôvod...“ pokračoval. Cítil, že ho Ginny ťahá preč. Varovala ho, aby nič nehovoril. „A vy, ako rodina, by ste toto rozhodnutie mali vziať ako prostý fakt. Bez otázok. Je to vaša sestra, pre Merlina. A čo bol on?“
                „Harry...“
                „Poďte,“ ťahal ich preč už aj Ron. „Buď ticho,“ vŕkol po Harrym.
                „Mrzí ma, že som musel spoznať nepríjemnú stránku rodiny Weasleyovej,“ mračil sa na dvojčatá a Billa, ktorí tam sedeli s ovisnutými ramenami. „Dovidenia a ďakujem za pohostenie.“
                Rázne kráčali na premiestňovacie územie.
                „Čo je to za šaškáreň?“ mračil sa v bezpečnej vzdialenosti od domu.
                „Ďakujem, Ron,“ pousmiala sa Ginny.
                „Hocikedy,“ vtisol jej bozk na čelo. „Tie dary ti prinesiem,“ sľúbil. Potom pozrel na Harryho. „Varoval som ťa,“ zaškľabil sa. „A to bolo ešte celkom mierne.“
                „Vážne?“ podivil sa. „Zaujímalo by ma, ako to vyzerá nemierne.“
                „Pôjdeme,“ prosebne sa naňho zadívala Ginny. „K tebe...“

------

Ginny sedela s hlavou v dlaniach na jeho pohovke. Nepovedali ani pol slova od doby, kedy sa premiestnili z Brloha. V tichosti prišli, sadla si a mlčala.
                „Dáš si víno?“ potichu sa spýtal. Zachvela sa, zrejme ju vytrhol zo zamyslenia.
                „Radšej niečo ostrejšie,“ opatrne sa naňho pozrela. Prikývol a vytiahol whisky. Svoj pohár do seba okamžite kopla, tak jej nalial ešte jeden. Nadýchla sa a vydýchla. „Oni nie sú zlí, skutočne to ale nemôžu pochopiť,“ uprela naňho pohľad. „Nemysli si, že sú to nejakí...“
                „To je v poriadku,“ ubezpečil ju. „Dokonca ich chápem, ani ja to nedokážem pochopiť.“
                „Oni ho mali radi,“ potichu spustila. „Myslím, že by som ti to mala povedať od úplného začiatku, aby si pochopil všetko,“ zadívala sa naňho. Videl, ako sa stále presviedča, aby rozprávala. Prikývol a prisadol si k nej. Chytil ju za ruku pripravený počúvať.
                „Do toho,“ povzbudil ju.
                „Dúfam, že ma potom nezačneš nenávidieť,“ šepla.
                „Nezačnem, na to ťa až príliš milujem,“ odšepol jej. Prudko sa k nemu obrátila, akoby ju tie slová šokovali. Mierne sa pousmiala, keď videla, že to myslí vážne.
                „Dobre,“ prikývla a oprela sa. „Poznala som Johna na Rokforte. Bol o rok vyššie. Začali sme spolu chodiť, keď som mala ešte len štrnásť,“ mierne sa zaškľabila. „Poznáš to, také tie pokusy, prvé bozky. Ešte na mne nebolo nič poriadne vidieť, preto som nechápala, prečo sa ma stále držal,“ pozrela naňho. „Bol pekný a dievčatá po ňom šaleli, ale on chcel len mňa.“
                „A ja sa mu nedivím,“ skonštatoval. Slabo sa usmiala.
                „Od pätnástich to už bolo vážnejšie. Ron zistil, že spolu chodíme a samozrejme sa naštval. Mal pocit, že musí chrániť svoju sestričku. Neveril Johnovi a často sme sa hádali. O panenstvo som s ním prišla pred šestnástymi narodeninami,“ sklonila hlavu mierne sa červenajúc. „Odišiel študovať liečiteľstvo a ja som si myslela, že ho stratím. Nevzdal sa ma ani potom, písali sme si, stretávali sa v Rokville celý môj siedmy ročník. Na moje sedemnástiny sme sa zasnúbili. Nikto v rodine neprotestoval, už ani Ron nie, keď sme boli zasnúbení. Bol skvelá partia. Bystrý študent s vyhliadkou dobrej kariéry, pozorný, úslužný a miloval ma. Skutočne ma miloval a ja som milovala jeho. Za tie roky som ani raz nezapochybovala, ani mi nenapadlo pozrieť na iného. Verila som mu, bezmedzne a dala som mu úplne všetko. A moja rodina ho zbožňovala, samozrejme,“ povzdychla.
                Na moment stíchla, aby si trocha odpila z pohára. Už do seba ten alkohol nekopla, ako predtým.
                „Ibaže nič nie je len ružové,“ pokračovala. „Nemal rád metlobal,“ zaškľabila sa. „Nedokázal nikdy úplne pochopiť moju lásku k metlobalu. Toleroval ho, samozrejme, ale len v rámci akéhosi môjho koníčku. Keď vtedy prišla Gwenog, aby na mňa pozrela, s nadšením som mu písala. Odpísal, aby som to teda skúsila. Po škole ma vzali Harpye medzi náhradníčky. Občas som si zahrala a hrávala som čoraz častejšie. Už na konci prvej sezóny som bola v základnej zostave spolu s Gwenog. Ona potom začala trénovať a samozrejme si ma chcela udržať. Nepáčilo sa mu to. Vieš, aká mienka je na Harpye,“ zavrtela hlavou. „Až neskôr som si uvedomila, že to bol on, kto podplácal ostatné kluby, aby sa ma snažili pretiahnuť k nim, pretože si myslel, že som rovnaká ako Harpye. Že sa vyspím s kýmkoľvek. Nepovedal to nahlas, vtedy nie a ja som mu ani raz nezahla. Keď som mala osemnásť, spísala som s Harpyami zmluvu na päť sezón. Jasne, že sa rozčúlil,“ uchechtla sa. „No a myslím, že vtedy niekedy začal spriadať ten svoj plán,“ zamračene vypúšťala. „A myslím, že mu musel poradiť Percy alebo možno mama,“ hlas sa jej stratil.
                Harry spozornel. Vedel, že sa blíži k tomu hlavnému.
                „Ginny, pokračuj, prosím,“ jemne ju nabádal. Pozrela sa naňho a trpko sa usmiala.
                „Nikdy sa im nepáčila predstava, že by som bola profesionálka. Mysleli si, že vyjdem školu, vydám sa a bude rodiť dieťa za dieťaťom, budem vzorná matka a manželka,“ do očí sa jej tisli slzy. „Dôverovala som mu, myslela som si, že ma podporuje. Bol milý, aj keď sa mu metlobal nepáčil. Neklamal, vravel že by bol radšej, keby som prestala hrať. Ale nikdy by mi nenapadlo, že to spraví...“ zavzlykala.
                „Čo spravil?“
                „On ma podviedol, Harry. Sprosto oklamal, zradil a využil moju dôveru. Myslel si, že keď otehotniem, prestanem hrať. A ja by som to samozrejme spravila, bez váhania. A on to vedel. Pol roka zamieňal moje antikoncepčné elixíre za neškodné. Nemala som dôvod mu neveriť. Bol liečiteľom, staral sa o mňa. Podvádzal ma, zámerne v nádeji, že otehotniem a ja som skutočne otehotnela,“ prestrašene naňho pozrela. Zarazene mlčal dívajúc sa na ňu.
                „Ja... Vieš, ako to v metlobale chodí. Dievča otehotnie a znamená to koniec kariéry,“ po lícach jej stekali slzy. „Vedel to, spoliehal na to, že otehotniem, zistím to, prestanem hrať a budem s ním doma. A ja by som to spravila, prisahám pri Merlinovi, že by som to spravila, keby...“ rozvzlykala sa ešte väčšmi. Okamžite ju objal. „Nikdy by mi nenapadlo ísť na potrat. Nikdy. Ibaže... ja som to nevedela. Prisahám, že som to nevedela!“
                „Ja ti verím, Ginny,“ šepol jej do ucha a chlácholivo ju hladil po chrbte.
                „Nehazardovala by som so životom vlastného dieťaťa,“ potichu pokračovala stále plačúc. „Raz... pri jednom tréningu,“ prudko sa nadýchla, „ma zasiahla dorážačka priamo do brucha,“ šepla. „Bolo mi zle, Gwenog povedala, že mám sedieť na lavičke do konca tréningu. Ja, ja... odmietla som ošetrenie. Bol doma predsa John, ktorý sa o mňa vždy postaral,“ zavzlykala. „Agáta sa ponúkla, že ma odprevadí. Ona, vieš... keď som začala hrávať, bola som mladá, malá a slabá. Gwenog jej nakázala, aby na mňa dávala pozor. A ona dávala. Ponúkla sa, že ma odprevadí, pretože mi nebolo dobre. No a potom, doma nikto nebol, začala som krvácať a bolelo ma brucho. Bolo to hrozné, ale John sa mal vrátiť. Nevedela, čo robiť. Kričala som v bolestiach a ona panikárila... išla aspoň pre Rona a potom pre Johna a potom... než sa vrátili, stratila som veľa krvi, potratila som,“ smrkla. Ako na povel prestala plakať. Mračila sa a on ju upokojujúco hojdal v náručí.
                „Ron a Agáta potom vraveli, že hysterčil. Zachránili mi život, inak by som vykrvácala, zháňali dokrvovací elixír, ani neviem, kde presne. Potrebovala som ho užívať týždeň. Týždeň som krvácala a oni ma udržiavali pri živote. On odišiel.“
                „Nechal ťa v štichu?“ neveril. Smutne sa zaškľabila.
                „Zľakol sa a zmizol. Uvidel ma v bezvedomí a vykrikoval, že som zabila naše dieťa. Schválne, len aby som mohla hrať metlobal. Ron ho skoro zabil. Prinútil ho povedať celú pravdu. A potom ho zbil ako psa a vyhnal... prisahal, že keď sa ku mne priblíži, tak ho zabije,“ slabo sa pousmiala. Pozrela naňho. „Harry, ja som ich prosila, aby ma nebrali do nemocnice. Nemohla som dovoliť, aby sa to prezradilo. Týždeň som pravidelne upadala do bezvedomia a Ron priviedol liečiteľa, ktorému potom vymazali pamäť. Starali sa o mňa a zachránili mi život. A potom sa to muselo nejako vyriešiť...“ zmĺkla. Vyzerala vinne a ustráchane.
                „Keby sa prevalilo, že som bola tehotná, skončila by som. U Harpyí určite. To sú tie ich pravidlá, čo som ti spomínala. Súložiť môžeš, otehotnieť nesmieš. Ak máš stáleho partnera, si oslobodená. Ak potratíš, si vrah,“ hlas sa jej zachvel. „A je jedno, aké k tomu boli dôvody. A Agáta to vedela. Zabránila Ronovi, aby ma hneď vzal do nemocnice. Jeden prekliaty John ma nemohol zničiť úplne, chápeš? Keby som prišla o metlobal, bol by so mnou úplný koniec a ona to vedela. Kryla ma mesiac na tréningoch. Vymýšľala výhovorky a ona je autorita, verili jej. Našťastie začala zimná prestávka, tak som nemusela klamať dlho a dostala som sa z toho. Nikomu sme nič nepovedali. Ron zháňal elixíre a liečiteľa, ktorému pravidelne mazali pamäť. Agáta ma kryla. Pri prehliadkach falšujeme záznamy a klubovému liečiteľovi tiež mažeme pamäť. Ak sa toto prevalí, bude to môj koniec,“ prosebne sa naňho dívala.
                „Ja nič neprezradím,“ ubezpečil ju stále šokovaný tým, čo mu povedala. Naštvaný na Johna v najvyššej možnej miere. Bolestne zasiahnutý tým, čo prezradila. Nechápal a neveril, ako sa mohlo také niečo stať.
                „Harry,“ hlesla po chvíli pevne sa ho držiac. „On... on vo mne zabil akúkoľvek dôveru, rozumieš?“ potichu rozprávala. „Prinútil ma myslieť si, že som vrah. Zabila som vlastné dieťa, aj keď som to netušila a to ma neospravedlňuje,“ znova plakala. „Ohrozila som vlastný život a odvtedy klamem a neprestávam klamať. Keby ma vyrazili od Harpyí, nikde inde by ma už neprijali. Preto sa im prispôsobujem, preto klamem a robím to všetko,“ zavzlykala. „Preto mi je z chlapov zle, alebo zo sexu s chlapmi. Dala som mu všetko a on ma zradil...“
                „Už naňho nemysli, Ginny,“ dohováral jej.
                „Ty to nechápeš,“ vrtela hlavou. „Nemôžem sa s tebou pomilovať a ostať pri tebe. Si chlap a on ma vtedy zradil, sprosto využil a zmanipuloval. Nevážim si samej seba, pohŕdam sebou, pretože som dovolila, aby moje dieťa umrelo. Je mi zle pri pomyslení, že by som sa mala dotknúť chlapa po tom... ešte raz. A je mi zle zo seba, zo všetkého, čo robím a čo robiť musím, pretože je to k zblázneniu, keď to nerobím.“
                „To je pochopiteľné, sú to hormóny,“ zovrel ju ešte silnejšie. „Ja nie som ako on. Nikdy by som ťa nezradil ani nič podobné...“
                „Ja viem, Harry,“ pozrela mu do očí. „Ibaže... ibaže mi rozum hovorí stále niečo iné, chápeš? Srdce za tebou kričí, ale rozum je hajzeľ, ktorý mi stále predhadzuje pred oči Johna a...“
                „Pst, už ticho,“ šepol jej do ucha a pobozkal ju do vlasov. „Už na to nemysli, už dosť. Už ťa nebude trápiť, prisahám, že už nedovolím, aby si sa trápila,“ neprestával šepotať.
                „Ty mi nič nevyčítaš?“ hlesla prekvapene.
                „Čo by som ti mal vyčítať?“ nechápal. „Nič z toho nie je tvoja vina,“ vtisol jej bozk na líce.
                „Ale, ja som si myslela, že...“
                „Myslela si si zle,“ prerušil ju dívajúc sa do prestrašených očí. Usmial sa. „Ver mi, nie je to tvoja vina. Rozumieš?“
                Len slabo prikývla. Oprel sa o pohovku a pritiahol si ju k sebe. Napoly ležala v jeho náručí, dlhú dobu boli absolútne potichu. On v tichosti zúril a ona sa snažila pochopiť, ako je možné, že jej to nevyčíta.
                „Harry,“ ozvalo sa napokon potichu.
                „Áno?“
                „Milujem ťa,“ šepla so slzami v očiach.
                „Aj ja teba,“ ubezpečil ju.
                „Čo budeme teraz robiť?“
                „Pôjdeme na všetko pomaly a opatrne, ak teda budeš chcieť.“
                „Mám z toho strach,“ pípla. „Chcem to skúsiť, ver mi že áno, ale... bojím sa. Bojím sa, aby ma rozum nezradil a aby som ťa nezačala nenávidieť,“ vypustila frustrovane.
                „Nestane sa to, uvidíš.“
                „A... ja viem, že ti môžem veriť, ale aj tak, Harry...“
                „Nikdy by som ťa nezradil,“ sklonil sa nad ňu. Otočila k nemu hlavu. Strach a zraniteľnosť. To sa jej črtalo v tvári. „Milujem ťa, viac ako kedykoľvek predtým, Ginny. Si úžasná a nádherná a spravím všetko pre to, aby si bola šťastná,“ sľúbil so slabým úsmevom a pritisol sa jej na pery. Vyšiel z nej vzdych úľavy. Bála sa toho a nemusela, ako sa presvedčila.
                „Vezmi ma, prosím, do postele a len ma drž,“ šepla prosebne.
                A on ju vzal do svojej spálne, kde si obliekla jeho ďalšiu košeľu. Pritiahol si ju do náručia a držal. Držal ju aj vo chvíli, kedy obaja zaspali. 

TOPlist