8. Musieť a môcť I.

 

Ginny sa opatrne pozrela do zrkadla. Nevidela sa niekoľko dní, ale to, čo cítila jej jasne napovedalo, ako asi musí vyzerať. Dával si záležať, aby svoje činy maskoval. Vyhýbal sa tomu, aby ju udieral do tváre. Vždy. Až do toho kritického okamihu. Modriny na tele sa dali skryť pod šaty, ale s tvárou to bolo horšie. Zachvela sa a povzdychla si. Nespoznávala svoju tvár, na ktorej boli stále stopy po modrinách a veľmi dobre vedela, že musela vyzerať ešte horšie. Mala by ho nenávidieť, ale znova sa pristihla pri myšlienke, že si to zaslúžila. Svojím neprístojným správaním. Pochybením. Sklamala ho a preto bol trest oprávnený.

„Na čo sú tu tí škriatkovia?“ skríkol na ňu v jej spálni. Podvedome sa stiahla pred jeho hnevom presýteným hlasom. Nedokázala otvoriť ústa, len naňho upierala vystrašený pohľad. S divo búšiacim srdcom a plytkým, rýchlym dýchaním. Jej pokusy o vzdor boli dávno zahatené tvrdou bitkou a týraním. Nielen fyzickým, ale aj psychickým. „Si úplne šibnutá, alebo čo? Načo s tebou vôbec strácajú čas, keď si neschopná zapamätať si také primitívne veci?“

„Len som si zmýlila lyžičky,“ napokon sa odvážila k drobnému protestu, aj keď veľmi dobre vedela, že si tým svoju situáciu len zhorší. Do očí sa jej nepríjemne tisli slzy, keď si predstavila, čo bude zákonite nasledovať. Dopredu sa pripravovala na jeho drsné výchovné prostriedky. Na jeho drezúru, ako to sám pomenoval.

„Len si si zmýlila lyžičky!?!“ vyštekol nepríčetne. „Len? Pred všetkými tými hosťami? Veľmi dobre si vedela, akí dôležití sú pre firmu.“ Jeho oči blčali šialenstvom. Podobný výraz už raz videla. Pred niekoľkými rokmi. Na Rokforte, v Dennom Prorokovi, na titulnej stránke a fotke utečených väzňov. Jednou z nich bola Bellatrix Lestrangeová. On mal presne tie isté oči, rovnako pomätený výraz. V jednom sa však líšili. Kým Bellatrix ho mala nepretržite, Edmunda tento ošiaľ prepadal len vo chvíľach, kedy ju ‚krotil‘. „Spravila si to schválne!“

„Nie.“

„Nie som hlupák!“ priskočil k nej. Snažila sa mu vyhnúť, ale za ňou bola len tvrdá stena. Hodil ju do nej, chrbtom narazila na drevené poličky, z ktorých jednu zlomila. Bolestne sykla. „Si obyčajná hlúpa krava, ktorá  toto robí schválne! Naschvál sa snažíš ma ponížiť v očiach mojich kolegov!“

„To nie je pravda,“ hlesla a dbala o to, aby si rukami zakryla aspoň tvár. Bolo to zbytočné, zdrapil ju pod krk.

„Vážne? Tak mi vysvetli, ako si dokážeš nezapamätať základné body slušného a vhodného správania sa hostiteľky, nastávajúcej manželky majiteľa jedných z najrenomovanejších novín na celom svete?! Čo?“

„Edmund, prosím,“ zachrapčala pod jeho stiskom.

„Nepros! Konaj! Opäť si ma sklamala a opäť ťa neminie trest!“ húkol jej do tváre. Nasledovali údery a kopance. Hádzal jej telom po miestnosti, dbal o to, aby ucítila tvrdosť každého nábytku, ktorý sa v miestnosti nachádzal. „Už si konečne zapamätaj, že dostaneš výprask po každom pochybení. Pretože si to zaslúžiš. Keď nezačneš byť normálna, nie len hlúpa, malá kurva, dobrá akurát tak k tomu, aby roztiahla nohy, tak ťa trestať neprestanem! Ja z teba tú neposlušnosť vymlátim, na to sa môžeš spoľahnúť.“

Zaslúžila si všetky tie bitky? Po čase sa naučila veriť tomu. Všetkým tým jeho slovám. Jeho formovaniu jej osobnosti. Ale Harry predsa vravel, že si toto nezaslúži nikto. A ona už vôbec nie. Skutočne bola v ich vzťahu ona tá normálna, kým on bol šialenec? Spočiatku si to myslela, verila tomu. Po rokoch nad tým prestala premýšľať, brala to ako samozrejmosť, ktorá jednoducho patrila do jej života. Ona bola normálna. On bol blázon. Musí sa naučiť tomu veriť. Harry by jej predsa neklamal. Nemal na to dôvod. Musí sa presvedčiť, že ona bola obeť.

Striasla sa a odvrátila pohľad od zrkadla. Nedokáže sa na seba dlho pozerať. Hanbila sa sama pred sebou a tento pocit sa ešte znásobil, keď šlo o ostatných. Nebola to len hanba, bola to dokonca neúcta. K sebe, k svojmu telu, k svojmu osudu. Očervenela až po korienky vlasov, keď si odviazala obväz, ktorým mala stiahnutý hrudník. Uvedomila si, že ju musel vidieť. Stopy po modrinách, ktoré jej ešte úplne nezmizli z pŕs, jej však napovedali, že aj keď ju už videl, ten pohľad ho mohol viac rozhorčiť ako čokoľvek iné. Opatrne si siahla na ľavý prsník, ktorý si to odniesol viac. Akoby sa bála, že len dotykom zobudí všetku tú bolesť, ktorá ju zaplavovala v posledných dňoch. Alebo skôr rokoch. Zamračene si povzdychla. V tom povzdychu sa odrážala jej zúfalosť a bezradnosť. Nezmohla nič. Aj keď spočiatku protestovala, jej snahu rázne ubil hneď na začiatku.

Stála v sprche a nechala na seba padať veľké množstvo horúcej vody. Nech splaví všetko zlé, všetku špinu a žiaľ. Drhla sa mydlom, jej koža začala červenieť, ale ona neprestávala. Snažila sa zmyť zo seba nepríjemnú spomienku na jeho ruky a dotyky, na každý jeho kontakt. Drsne a nekompromisne. Plakala. V ušiach jej znel jeho výsmešný hlas, ktorý sa striedal s hrubými nadávkami a ponižovaním. Zúfalo sa snažila nemyslieť naňho, radšej chcela cítiť bolesť s prehnaného drhnutia sa, ako vnímať ten nenávidený hlas.

Po dlhých minútach sa rozhodla prestať trýzniť a vyšla zo sprchy. Jej pokožka bola podráždená, ale jej sa aspoň trocha uľavilo. Verila, že dokonalý kúpeľ zmije aspoň jeho fyzické pozostatky. Na tie ostatné mydlo, šampón a horúca voda určite stačiť nebudú. Kruto si uvedomila, že nemá nič. Absolútne nič. Nechcela už ani tie posledné dva kúsky odevu, ktoré jej ostali, pretože ju spájali s minulosťou. Natiahla si Harryho tepláky. Našťastie mali šnúrku, takže jej nepadali. Jeho košeľa bola síce veľká, ale bola príjemne mäkká a teplá. A voňala. Jemne a nevtieravo. Nie ako jeho parfum. Zavrtela hlavou. Bude si musieť požičať jeho prútik. Pamätala si kúzla, ktorými jej mamka upravovala šaty kúpené z druhej ruky. Aby padli jej deťom.

Myšlienka na matku v nej vyvolala ďalšie trpké spomienky. Nechcela na to myslieť. Na nich, na nič. Bude si musieť pohnúť a skutočne zísť dole. Keď už pre nič iné, tak by pri ňom hádam mohla nemyslieť. Rozčesala si vlasy hrebeňom, ktorý tam našla. Určite nebol nikdy použitý. Jeho vlasy sa jednoducho nedali učesať, preto pochybovala, že by sa o to vôbec snažil. Mierne sa uškrnula. Vzápätí sa zarazila. Skutočne to, čo práve teraz cítila, bol akýsi pokojný a príjemný pocit, ktorý jej dokázal dokonca vyčariť slabý úsmev na tvári? Neveriacky stiahla obočie. Vedela sa usmievať, pretože ju to škriatkovia naučili, ale to bolo len na povel. Nikdy nič spontánne, aspoň posledné tri roky sa nikdy neusmiala ničomu bez príčiny. Nezabudla na to?

S povzdychom riskla jeden rýchly pohľad do zrkadla. Už nevyzerala ako po dlhej chorobe. Modriny z tváre síce nezmizli, ale dôkladný kúpeľ spôsobil aspoň to, že jej ostatná pokožka na tvári mala sviežejšiu farbu, než akou bola tá smrteľná bledosť pred ňou. Než pôjde spať, alebo prežívať ďalšie nočné mory, bude sa musieť natrieť masťou od Snapea. A to nielen na tvári. Ešte sa poriadne vydýchala, aby nabrala odvahu, než sa odhodlala zísť dole.

Potichu zišla po schodoch. So záujmom a zvedavo si prezerala priestrannú obývačku. Nebola síce ani zďaleka tak prepychovo zariadená, ako všetky miestnosti v jej predchádzajúcom bydlisku, ale aj napriek skromnosti a jednoduchosti bola pekná a útulná. Vyvolávala v nej takmer domácku atmosféru. Vedľa nej bola predsieň s vchodovými dverami. Prekvapilo ju, že jej okamžite nenapadla myšlienka na útek ako to bolo v Saleme. Pohľad na vchodové dvere v nej neustále evokoval ilúziu slobody a voľnosti. Teraz to však bolo iné. Ani vtedy nič nemala, nemala kam ísť, ale teraz netúžila utiecť. Odvrátila sa.

Vkročila do obývačky. Videla, že rovno pred ňou je ďalšia miestnosť. Vôňa, ktorú cítila a taktiež prestretý stôl, ktorý zbadala, bol veľavravný. Kuchyňa spojená s jedálňou. Opatrne nazrela. Zbadala ho pri kuchynskej linke. Znova sa v nej ozval nesmelý hlások záujmu, zvedavosti a spolupatričnosti rovnako ako vtedy, keď ho videla prvýkrát. Bolo jasné, že aj keď si určite zvykol na svoju zranenú nohu, každý pohyb mu spôsoboval bolesti.

„Poď ďalej a sadni si,“ vyzval ju, aj keď bol otočený chrbtom. Prekvapene sa mykla. Nečakala to. Nemohol ju predsa počuť. Ale asi počul. „Ochutnal som to, je to dobré,“ mierne sa pousmial, keď sa otočil a skúmavo sa na ňu zahľadel. Znervóznela a sklopila zrak.

„Ďakujem,“ vypustila potichu a napäto si sadla. Asi by si to nepripustila, ale pohľad na tanier jej pripomenul, aký obrovský hlad má. Chuť chýbala, ale obrázok pred ňou kruto rozhýbal jej prázdny žalúdok. „Vyzerá to dobre.“

„Aj vyzerá a aj je,“ prikývol. Pozorne si ju prezrel. Stále dominoval prestrašený výraz, ale v jej očiach už nebolo toľko paniky, ako zo začiatku. To by malo byť veľké plus. Videl na jej tvári, krku a aj rukách, že zrejme hubku na umývanie použila dôkladnejšie, než by to jej koža uvítala. Vedel, pre čo to tak bolo. Aj on sa po vojne niekoľkokrát takto umýval. Keď chcel zo seba dostať nepríjemné pocity po tom všetkom. Po vražde. Zachmúril sa. Bola takmer utopená v jeho veciach. Aj keď bola maličká, nebola oveľa menšia, než on. Ale bola útlejšia a preto na nej jeho veci vyzerali ako stany. Napriek tomu si uvedomil, že je to celkom milé, takmer až roztomilé a táto myšlienka ho samého prekvapila.

„No, ja,“ zakoktala sa. Jeho pozorný pohľad ju vyvádzal z miery. Necítila sa pokojne a toto jej nepomáhalo. „Môžem si teda vziať?“ spýtala sa o niečo rozhodnejšie. „Mám hlad...“ pípla.

„Samozrejme,“ odvetil hneď vzápätí. Všimol si, ako sa mierne trhla, keď jej skočil do reči. Zaťal päste. Idiot. „Prepáč,“ ospravedlňoval sa. Zdvihla hlavu, aby mu opätovala pohľad. Mierne sa pousmiala.

„To nič, všetko je v poriadku,“ zaklamala. Vedela, že zbytočne, ale vedela aj to, že on túto jej lož prijme.

„Dobrú chuť,“ povedal pokojne a potichu, keď si prisadol.

Takmer celá večera prebehla mlčky. Pár viet, v ktorých zdvorilo vychválili Minervino kuchárske umenie nedokázalo zmierniť to napätie, ktoré bolo takmer hmatateľné. Ginny sa snažila vyhýbať Harryho zraku, aj keď si niekoľkokrát uvedomila jeho upretý pohľad. Zjedla toho oveľa viac, než by si pomyslela, že je schopná do seba dostať.

„Minerva mi nanútila domáceho škriatka,“ oznamoval jej po večeri. Vytiahol z mrazničky vanilkovú zmrzlinu a ponúkol jej. Neodolala. Milovala zmrzlinu, ale už osem rokov sa jej nedotkla. Pretože nebola zdravá. Škriatok ju ale bezpečne vytrhol zo zamyslenia. Hádam prvý krát od začiatku večere sa uprene zadívala do Harryho očí. „Nemusíš sa báť,“ ubezpečoval ju, pretože jej jasne čítal v očiach, čo sa odohráva v jej mysli. „Rokfortskí škriatkovia podliehajú riaditeľke Rokfortu, to znamená Minerve a hoci sú vlastne už všetci slobodní, svojho starého života sa takmer do jedného odmietli vzdať. Nikto im to nedokáže vysvetliť. Pripomínajú mi Dobbyho,“ smutne doložil. Dobby bol prvou z obetí, ktoré prišli o život pri prvom útoku na Rokfort. Rýchlo ale dokázal zahnať smutné spomienky. „Škriatok príde, uvarí a potom odíde. Bude sa zdržovať len v kuchyni a ty, keď chceš, môžeš v tej dobe byť v izbe. Ale ubezpečujem ťa, že aj keby o tebe vedel, nikomu by to nepovedal“ zdôraznil.

„Uvarí,“ zamyslene prikývla. Presne toho sa obávala. Aby ju niekto nevyzradil jemu. Nemala by mať strach zo škriatka, ale ona nedôverovala nikomu. Ani sebe. Možno, možno dôverovala len Harrymu. Aj keď netušila, prečo to tak je. Pri ňom sa ale cítila istejšia a verila jeho slovám. On by jej určite nechcel ublížiť.

„Áno. Ja nie som ktovieaký kuchár, neviem, ako si na tom ty. Keby si chcela variť, tak by som Minerve povedal, aby toho škriatka odvolala. Ale samozrejme ťa nechcem do ničoho nútiť.“

„Neviem variť,“ zahanbene šepla. Každá čarodejnica v jej veku variť musí vedieť. Ona nie. „Niečo málo si pamätám, predsa ma len mamka stihla niečo naučiť, ale veľa toho nie je. A okrem toho nemám ani prútik. Ale budem sa snažiť niečo spraviť. Určite áno. Nechcem ti byť na ťarchu a predsa si len musím jedlo odrobiť.“

„Ginny, nemusíš nič,“ prerušil ju zamračene. Nepáčili sa mu jej poznámky. Mal nepríjemný pocit, že bola nútená v predchádzajúcich rokoch si stravu ‚odrábať‘. Na Millsa by to sedelo. Zaplavila ho nová vlna hnevu na toho človeka. Nie, na to zviera. Určite si jedlo neodrábala varením, či žehlením, ale niečím iným. A určite sa jej na to nebude pýtať. Neveril tomu síce, ale možno sa niekedy v budúcnosti sama zdôverí. „Keď chceš niečo robiť, samozrejme môžeš. Nemusíš, len môžeš.“

„Ale predsa len, jedlo a to všetko. Zobral si ma sem. Nemám nič. Nemôžem ti za to dať nič.“

„Si moja priateľka. Ja ti chcem pomôcť. Nemáš kam inde ísť. Môžeš to brať tak, že si tu na návšteve. Si hosť a podľa toho sa budeme aj správať. Hosť na návšteve môže robiť, čo chce. Ale nemusí robiť nič preto, aby si ubytovanie či stravu akýmkoľvek spôsobom zaplatil.“

„Ale...“

„Aj prútik ti zoženiem. Je mi jasné, že ťa odviedli, keď si ešte nedokončila ani štvrtý ročník a odvtedy si prútik v ruke nedržala. Ale si čarodejnica a prútik k čarodejnici jednoducho patrí. Ja, no, zrejme ťa nenaučím variť alebo upratovať, ale existujú o tom knihy, tak keby si chcela, môžeš sa učiť. Ja ťa môžem naučiť maximálne sa brániť. To jediné viem.“

„Áno, to by som chcela,“ hlesla takmer nečujne. Dívali sa na seba a chvíľu mlčali. Bol by rád, keby skutočne vzala do rúk prútik a knihu a učila sa. Aspoň by sa odpútala. Pomohlo by jej to. A ona mu bola vďačná. Už opäť. Bola si vedomá toho, že mu nikdy nebude môcť splatiť jeho dobrotu a pomoc. Nechápala, že za to nič nechce. Ale vyzeral tak úprimne. A neoblomne. Stál si za tým. Chcel jej pomôcť a s takýmto niečím sa už dlho nestretla. Zabudla, aké je to nezištne pomáhať. Preto ju takmer neprekvapilo ani jeho ďalšie prehlásenie.

„Bude potrebné zohnať ti aj šaty,“ neprestával sa na ňu dívať a ona si uvedomila, že už dokáže vydržať jeho pohľad. „Vlastne všetko,“ zamyslene stiahol obočie. Nadýchol sa k otázke. „Ginn, budeš schopná ísť so mnou do Šikmej a všetko si nakúpiť?“ Okamžite vedel, že toto úspech nebude mať. Jej mierny úsmev nad jeho oslovením bol razom preč. Objavila sa nová panika. Sprudka sa nadýchla.

„Ja, ja...“

„Viem, že tam bude plno ľudí, ale budem tam ja. Viem, že máš z ľudí strach, ale so mnou ho mať nemusíš.“

„Je to ešte skoro,“ šepla. Pripadala si, akoby mu robila len problémy. Bola na príťaž. On sa o ňu stará už niekoľko dní, chce jej zohnať prútik a dokonca kúpiť šaty, poskytuje jej azyl a stravu a ona? Len mu hádže pod nohy polená. Lenže jej vnútorné pocity prekrikovali snahu o racionálne premýšľanie. „Možno neskôr. Harry, ja ti verím. Neviem prečo, ale verím ti. Mám proste ten pocit, že ti veriť môžem. Ale viem, že, že... určite tam bude plno ľudí a ja by som určite zazmätkovala. Narobila by som len kopu problémov a ja ti nechcem robiť problémy.“ vyhŕkla zo seba.

„Nerobíš mi žiadne problémy,“ presvedčivo sa usmial.

„Ale robím. Od chvíle, kedy si ma tam zbadal, robím len problémy.“

„Ginny, nie,“ zavrtel hlavou. „Nebudem opakovať slová, čo som už raz povedal. Keď to teraz nejde a ja to chápem, len som to skúsil, tak to vyriešime inak. Ja toho veľa nekúpim, ale Minerva by s tým nemala mať problémy.“ Nechcel spomínať Hermionu, pokiaľ nebude mať istotu, že skutočne príde. „Von budeš môcť ísť aj neskôr. Skúsime najprv len voľnú prírodu. Potom, neskôr, aj tých ľudí. Dostaneš sa cez ten strach, určite sa dokážeš znova postaviť na nohy. Viem to.“  

„Si neuveriteľný,“ vyslovila roztrpčene. Neprestával ju prekvapovať. Nielen svojou otvorenosťou a pritom citlivým vyhýbaním sa problémovým miestam v jej živote, ale hlavne tým, že sa s ním dokáže rozprávať. Neprestala sa hanbiť, ale prijímala ho akoby podvedome a inštinktívne.  

„Prečo?“ spýtal sa začudovane. Neuniklo jej, že na ňu šibalsky mrkol. Aj keď len letmo, predsa to zaregistrovala. Pri tom všetkom sa snažil jej ešte aj zdvihnúť náladu.

„Pretože si neuveriteľný,“ pousmiala sa. „Ja, stále som zmätená, čo je určite vidieť. Ale dôverujem ti, snáď ako jedinému, aj keď je pravda, že nikto iný vlastne ani nie je. Minerva a ani Snape, oni, proste...“

„Som tomu rád. Skutočne,“ postavil sa a podišiel opatrne a pomaly k nej. Nechcel ju vydesiť, ale chcel sa pokúsiť o ďalší krok. Sadol si na vedľajšiu stoličku a nespúšťal z nej pohľad. Zamrkala, ale nijako inak nedala na vedomie, že by sa jej jeho gesto nepozdávalo. Možno len v očiach preblesol náznak paniky. „Ginny,“ opatrne jej siahol na ruku. Bolo vidieť, že stuhla, ale rukou neuhla. Jemne jej zovrel dlaň. „Skutočne by som bol rád, keby si mi verila. Nechcem ti ubližovať, chcem ti pomôcť.“

„Ja ti verím,“ pípla pozorne sledujúc ich ruky. „Viem, že mi nechceš ublížiť, ale...“ pozrela sa naňho. Mierne upevnil ich zovretie. Až ju zaskočilo, aký príjemný sa jej ten kontakt zdal. Priateľský, bez postranných úmyslov. Vedela, že jej tá ruka neublíži, lenže... „Ja som...“

„Psst,“ prerušil ju šepky. „Nemusíš o tom hovoriť, keď nechceš. Ešte nie. Viem, že keď sa s tým začneš vyrovnávať, tak mi to povieš sama a dobrovoľne. Nie pre pocit, že mi musíš niečo vysvetľovať. Pre mňa znamená veľa aj to, že mi veríš a nebojíš sa. To je dôvod, aby som sa ďalej pokúšal ti pomôcť. Pretože to priatelia robia. Pomáhajú si.“

„Priatelia,“ pousmiala sa. Potešilo ho, že to bol o niečo presvedčivejší úsmev, ako tie jej predchádzajúce pokusy, ale doslovne v ňom vybuchol gejzír radosti, keď mu sama opätovala stisk ich dlaní.

„Áno, to sme.“ Nepúšťali si ruky. Akoby sa zachytila záchranného kolesa, ktoré jej hodil do rozbúrených vĺn.

„Zmrzlina sa roztopila,“ snažila sa odpútať pozornosť od tejto, pre ňu ešte stále ťažkej situácie.

„Nevadí, dáme si zajtra druhú,“ uškrnul sa. Znova sa mu pozrela do tváre.

„Dáme,“ prikývla. „Ale radšej čokoládovú, ako vanilkovú, keď ju teda máš.“

„Aj čokoládovú, aj orieškové a tuším je tam aj pistáciová.“

„Čokoládová bude stačiť.“

„Tak teda čokoládovú. Vaše prianie je mojím rozkazom,“ zazubil sa.

„Si neuveriteľný,“ povedala v ten večer po tretíkrát. Tentoraz to nepredniesla prekvapene, ale s úsmevom. „Ďakujem ti za všetko.“

„Rado sa stalo,“ odvetil úplne vážne.

„Šla by som si ľahnúť, ak proti tomu nič nemáš,“ opatrne navrhla. Spať sa jej nechcelo. Bála sa spánku. Ale ešte stále sa v jeho prítomnosti cítila váhavo.

„Absolútne nič proti tomu nemám. Smiem ťa odprevadiť?“ navrhol. Zamrkala.

„Ale...“

„Len po dvere. Nemysli si, že si chcem vybrať prvé nájomné,“ zamračil sa. Jeho otvorenosť ňou zatriasla. Presne to si myslela.

„Prepáč,“ vyhŕkla ospravedlňujúco. Rozhodne nemala v úmysle sa ho dotknúť, len bola zvyknutá, že si Edmund za všetko vyberal... Bolo jej z neho zle.

„Chápem a prepáč. Len chcem, aby si si uvedomila, že ja som Potter. Nie niekto iný.“

„Ja to viem.“

„Dobre, tak už toho nechajme. Ideš?“ usmial sa a vstával. Prikývla. Na viac sa nezmohla. Len ho nasledovať. Ani si neuvedomili, že sa stále držia za ruky. Pri jej dverách zastali, aby si zaželali dobrú noc. Ani jeden z nich však nečakal, že ich noc bude dobrá. Niekoľko sekúnd sa na seba vážne dívali. Vedeli, že vzniklo niečo zvláštne. Možno niečo silné a pevné. Určite však neobyčajné. Až potom sa pustili a ona zmizla vo svojej izbe. Usmial sa. Bude to ťažké, ale určite ľahšie, než to vyzeralo byť ráno. Len si dávať pozor na svoje následné kroky. Len neurobiť chybu, aby sa znova neuzavrela v tom svojom svete.

------

Hermoinina rozpoltenosť práve dosiahla kritického bodu. Prestala plakať, pretože jej pre plač trešťalo v hlave a siahla po fľaši. Presne tak, ako to robila vždy. Tentoraz mala pádny dôvod utopiť svoj žiaľ v alkohole. Ten sviniar Snape, ktorý si sem napochoduje, akoby nebolo na svete nikoho dôležitejšieho, než je on sám a dovolí si ju súdiť. A hlavne odsúdiť. Poriadne si upila a z úst jej vyšla veľmi škaredá nadávka. Radšej ho v duchu preklínala, akoby mala znova uvažovať nad tým, či sa vrátiť alebo zostať. Nie, zaháňala hryzavé pocity výčitiek svedomia. Oni ju predsa nepotrebujú, nikto ju nepotrebuje. Na čo by sa tam mala vrátiť? Aby znova prežívala všetku tú bolesť? Bola zbabelec, odporný pokrytec a zbabelec. A Snape bol len obyčajný... Svoju bezmocnosť obrátila k zúrivosti a nenávisti k svojmu bývalému profesorovi. Kedysi k nemu cítila len úctu, ale tá bola teraz preč. V momente, kedy prišiel a nešetrne sa dotkol jej citov. Nenávidela ho. Hajzľa. Zúrivosť ju nútila stále piť, pretože to jej pomáhalo zabúdať a teraz, dnes to bolo potrebnejšie, než kedykoľvek predtým. Sviňa. Netopier. V duchu zúrila, až kým ju alkohol, nie, neuspal, ale dostal ju do bezvedomia...  

------

Ťažké sú rána opilcove? Hermiona mala našťastie, aspoň pre ňu, tréning a na podobné rána bola zvyknutá. Bola malátna a hlava jej trešťala, ale nebolo jej zle. Prebrala sa na zemi, vedľa dvoch prázdnych fliaš a kruto si uvedomila, čo sa stalo predchádzajúci večer. Bolestne sykla, keď si siahla na hlavu, ktorá ju nemilosrdne upozornila na to, že liter whisky je skutočne príliš. Zviechala sa zo zeme. Vedľa seba našla prútik. Vzala ho do rúk, len zo zvyku, proti ktorému bojovala. Teraz ho ale mienila použiť.

„Accio, fľaša,“ vrkla s úškľabkom a namierila prútik na jednu z plných fliaš, ktorých tu bolo dosť. „Ty jeden nechutný mastný smrad. Niektoré tvoje rady neboli úplne zlé,“ vyslala odkaz Snapeovi, keď si otvorila svoju prvú pomoc. „S čím sa človek pokazil, tým sa musí napraviť,“ odpila si poriadny glg. Tekutina ju príjemne zahriala. To bolo všetko, čo dokázala. Hlava ju aj naďalej bolela, až musela privrieť oči. „Kretén, tak on si myslí, že som hysterka,“ precedila pomedzi zuby. „Bastard, veď ja mu ešte ukážem,“ zasipela. Oči mala privreté, pretože jej denné slnko nerobilo vôbec dobre. Možno by káva trochu pomohla. Alebo aspirín. „Accio, aspirín,“ štekla do chodbičky. Skrinka sa otvorila a z lekárničky vyleteli lieky. „Accio, voda z chladničky“ vyslala ďalší povel smerom do kuchyne. S chladničky vyletela fľaša príjemne vychladenej čírej tekutiny. Uznala, že zapíjať lieky alkoholom by nebolo najrozumnejšie. „Páni, to je komfort,“ zachichotala sa. Bol to však silený smiech, plný zármutku a bolesti. Vložila si hlavu do dlaní a smrkla. „Tak on mi to prišiel len oznámiť. Radšej by reinkarnoval Voldemorta, ako sa zdržoval so mnou. Nech ide do pekla. Idiot!“ húkla do ticha svojho bytu. 

Uvedomila si, že ísť do práce by bolo zbytočné. Než by sa dala do poriadku a než by sa dostala cez pol Huelvy, začali by pomaly zatvárať. Ale tento jej ďalší výpadok už zrejme akceptovať nebudú. Dostala už tri výstrahy. Tentoraz ju určite vyrazia. A ona si už štvrtýkrát bude musieť hľadať nové zamestnanie. Prekliala Snapea nanovo. Keby neprišiel, možno by sa opila, ale určite by prácu stihla.

Nepríjemne si uvedomila to, nad čím už kedysi premýšľala. Že jej možnosti úkrytu v Huelve sú vyčerpané. K životu potrebuje peniaze a tie získa jedine prácou. A tu už mala len minimálnu možnosť, že si niečo zoženie. Všetkými kníhkupectvami už prešla a v knižniciach ju neprijmú. Tamtamy fungujú spoľahlivo a ona nemala práve najpriaznivejšie referencie. Do čerta aj so Snapeom! Aj napriek všetkému chcela robiť niekde, kde ide o knihy. A zatiaľ až tak hlboko neklesla, aby si na živobytie zarábala sexom. Dobre, zháňala si známosti na jednu noc, ale len preto, lebo si chcela užiť. Nikdy za to neprijala peniaze a možnosť, že by s tým začala, rázne zamietla. Možno si chce užívať, pretože ju sex baví, ale nie je prostitútka. To nie. Nech si myslí kto chce, čo chce, ona vedela svoje.

„Do prdele,“ zavrčala už znova. Hlavou jej v momente prebehli všetky možné alternatívy, ale riešenie nenašla. Je v úzkych. A to poriadne. A môže za to len jeden človek. Jej úvahy podporilo aj zvonenie telefónu. Číslo, ktoré sa zjavilo na displeji a ktoré poznala, ju príliš nepotešilo. Nezdvihne. Vedela, čo jej chcú povedať a ona nemala chuť vymýšľať si ďalšie výhovorky. Kašle na to. Do práce sa do desiatich minút nemá šancu dostať, tak nech idú po pekla. Všetci. A on ako prvý. Telefón po chvíli stíchol a ona vedela, že je to konečná. Jej konečná v Huelve. Bude musieť niekde ísť. Nájsť si nové útočisko. Začať nový život.

„Sakra,“ vrkla, keď sa zdvíhala zo zeme. Hlava akoby ani nepatrila k jej telu. Kam má teraz ísť? Skúsiť niečo v Španielsku alebo ísť niekde inde? Vedela ešte po francúzsky. Možno by mohla tam, odznovu, úplného začiatku. Pevne stisla čeľusť a pozrela na prútik vo svojej ruke. Jedným zaklínadlom si privolala šálku, ďalším nasypala kávu a tretím zapla kanvicu. Uškrnula sa. Aké je to všetko jednoduché, keď človek nemusí vysielať štíty a hádzať okolo seba odzbrojujúce zaklínadlá. Keď si kúzlami uľahčuje život. Ťažko si však kúzlami nájde byt a zoženie prácu. Ibaže, jedine že by použila zakázané kliatby. A tie nikdy nepoužila, ani keď jej život visel na vlásku.

Bola v koncoch. Znova pripustila, keď si usrkávala z kávy. Aj napriek bolesti jej to v hlave šrotovalo. Prišla o prácu, za týždeň príde o byt, pretože nebude mať z čoho zaplatiť nájomné. Musí tomu predísť. Kým ešte niečo má, musí sa nejako zariadiť. Skôr, než skončí na ulici.

Pred očami sa jej zobrazil Rokfort. Z doby, keď ešte stál pevne na svojich základoch, keď prijímal ročne nových študentov, keď sa týčil v celej svojej sláve. Nie tie trosky, ktoré videla naposledy. Snažia sa ho znova postaviť. Živo si predstavila chvíľu, kedy doň nastupovala ona. Nabitá vedomosťami a dychtivým očakávaním. Nesklamal ju. Poskytol jej bezpečné zázemie a pomohol jej nájsť priateľov. Prvýkrát v živote. Dlžila mu toho dosť. Mala by mu to vrátiť. Mala by sa vrátiť.

Len si sťažka povzdychla. Je zbabelá, nenájde k tomu odvahu. Ale, predsa bola Chrabromilčanka, odvaha by jej nikdy nemala chýbať. Otočila sa chrbtom k oknu a napriamila ruku s prútikom do miestnosti.

„Expectro Patronum!“

Nič svetoborné sa neudialo. Slabý strieborný chumáčik, ktorý sa zjavil, ju vôbec neprekvapil. Aj keď má šťastné spomienky, tie sú dokonale zahatené tými nepríjemnými. Sklonila hlavu. Určite by chcela ešte niekedy vidieť svoju vydru v plnej kráse. Bola podmanivá a nádherná. A chránila ju. Ona potrebovala ochranu. Aj keď si vždy namýšľala, že všetko zvládne sama. Nebola to pravda. Potrebovala lásku a priateľstvo. O lásku prišla, ale stále tu boli priatelia. Aj keď ich ostalo až bolestne málo. Boli tu. A minimálne Ginny potrebovala jej pomoc. Možno by skutočne mohla pomôcť. Možno by v sebe našla silu sa aspoň o to pokúsiť. A možno by aj oni mohli pomôcť jej. Zmieriť sa a zabudnúť. Začať žiť nový život. Život, nie len prežívanie.

Do očí sa jej znova začali predierať slzy. Asi by sa mala prestať ľutovať a mala by sa konečne postaviť svojmu osudu tvárou v tvár. Tieto alkoholové úteky sú možno pomocou, ale len dočasnou a neriešia vôbec nič. V tom mal ten, ten Snape pravdu. Len s problémami si to nakoniec pripustila. Pochybovala, že by sa tým začala riadiť a už vôbec, keď jej to radil on. Ale niečo málo pravdy v tom bolo. Keď jej mozog nebol zahmlený alkoholom, dokázala si to priznať. Ale aj tak. Tá bolesť a spomienky boli, nedali sa tak jednoducho stráviť.

Kútikom oka pozrela na whisky. Nie, teraz nie. Teraz má inú úlohu. Pevne zovrela prútik a prešla do spálne. Behom niekoľkých minút mala všetky svoje veci zbalené a zmenšené. Nepremýšľala nad tým, len švihala prútikom aby to stihla skôr, než si to znova rozmyslí a zmení svoje rozhodnutie. Mala v ruke malú cestovnú tašku, v ktorej bol ukrytý celý jej život. Zamračene sa pozerala po svojom byte. Musí odísť. Radšej dobrovoľne, ako z prinútenia. Schytila fľašu. Kým spraví to, k čomu sa nakoniec dokopala, musí sa predtým posilniť. Musí si k tej svojej odvahe trocha dopomôcť. Skutočne len trošičku. Poriadne si odpila a skryla fľašu. Asi ju bude ešte potrebovať. Určite.

Vyšla na ulicu, aby sa za svojím domom, kde nedovideli oči zvedavcov, premiestnila. Nie naspäť domov. Len do Anglicka. Pred Rokfort.

V duchu sa pripravila na to, čo uvidí a aké pocity to v nej vyvolá. Aj napriek tomu ostala stáť a zarazene sa dívala pred seba. Potláčala nepríjemné spomienky, ktoré sa jej vtieravo dostávali do mysle. Miesto toho sa snažila sústrediť na to, čo videla. Škriatkovia a obri spolu s čarodejníkmi, spoločne, dávali Rokfort do poriadku. Neexistovali žiadne rozdiely, spájala ich jediná myšlienka. Dať do poriadku čarodejnícky svet, v ktorom bol Rokfort jedným z hlavných symbolov. Zadívala sa na hrad, ktorý o svoju niekdajšiu slávu poriadne prišiel. Nebol v tak katastrofálnom stave, ako si ho pamätala, odviedlo sa na ňom už dosť práce, ale stále to bol len slabý odlesk toho z jej šťastnejšej minulosti. Podvedome sa striasla a potlačila nutkanie vytiahnuť... nie, musí v sebe nájsť odvahu a nemôže si k tomu dopomáhať pitím. Nie skôr, než sa stretne s Minervou...

Odhodlane vykročila vpred. Uvedomila si, že by márne hľadala medzi osobami niekoho známeho. Aspoň nikoho z niekdajších predstaviteľov Rokfortu. Možno tu bol niekto známy, ale určite nikto, kto bol jej srdcu bližší. Všetci umreli.

S prudko bijúcim srdcom vstúpila do vstupnej haly. Bola taká prázdna, taká tichá. Zamrkala, aby odohnala bezmocný záchvat plaču, ktorý sa hotoval k tomu, aby z nej vytryskol. Oprela sa o stenu a sprudka vydychovala.

No tak, už je koniec. Už na teba nevyskočia smrťožrúti, aby pred tebou vraždili tie malé deti, ktoré si mysleli, že sa tu skryjú. V bezpečí. Je po všetkom. Môžeš pokojne pokračovať. Ísť ďalej.

Musela vytiahnuť fľašu a trocha si odpiť. Musela. Inak by sa neodhodlala k ďalším krokom. Nazrela do Veľkej siene. Alebo do miestnosti, ktorá sa tak kedysi nazývala. Štyri dlhé stoly patriace k jednotlivým fakultám tu neboli. Nebolo tu nič. Bola to len prázdna obrovská miestnosť. Prázdna, rovnako ako jej srdce.

Otriasla sa a zavrela za sebou dvere. Takéto to tu je asi všetko. Holé, studené a prázdne. Ako jej život. Ale to všetko sa zmení. Rokfort sa dá do poriadku, miestnosti sa zaplnia zariadením a on bude pripravený prijať nových študentov. Život na Rokforte sa pomaly dostane do starých koľají. Alebo sa aspoň bude snažiť, aby sa to na minulosť trocha podobalo. A ona sa tiež môže pokúsiť svoj život zmeniť. Nie zlepšiť, v to nedúfala, ale aspoň ho dostať do prijateľnejších medzí.

Zamierila smerom k riaditeľni. S hlavou sklonenou, aby ju to nenabádalo obzerať sa okolo seba. Minerva ju prijme. Určite milo a ona sa z toho postupne dostane. Určite. Musí.

„No ale to mi je prekvapenie nad všetky prekvapenia,“ zavŕkala osoba, do ktorej sa jej podarilo vraziť. Uškrtila by ho holými rukami. Za ten jeho hlas, za jeho výraz. „Nechcete mi tvrdiť, slečna Grangerová, že ste sa tak rýchlo umúdrili, takmer v rekordnom čase, ktorý určite poriadne zatrasie svetovými štatistikami a poctili ste nás svojou návštevou? Alebo mám snáď začať veriť na zázraky a vy ste ochotná prijať Minervinu ponuku? Nevravím, že ma to teší, ale rozhodne bude veľmi zaujímavé mať tak výstrednú kolegyňu,“ zaškľabil sa.

„Čo keby ste sklapli a nechali si tie svoje vskutku hodnotné pripomienky pre niekoho, kto bude mať záujem ich počúvať?“ zavrčala mu naspäť. „Znova upozorňujem na to, aby ste mi dali pokoj,“ v rýchlosti vytiahla prútik a oprela mu ho o hruď. „Starajte sa o seba, nie o mňa. Myslím, že aj to vám dá poriadne zabrať.“

„Tak teraz ste ma skutočne vystrašili,“ natiahol posmešne s absolútnym pokojom. „Teší ma zistenie, že ste nezabudli, ako sa drží prútik. Môžem veriť aj tomu, že ho viete používať? Začnete tu prskať nejaké kliatby alebo si len zabezpečíte pravidelný prísun istých tekutín z Deravého kotla?“

„Ja vás varujem,“ sykla nevraživo.

„Varujete, ak sa nezmôžete k ničomu inému.“

„Severus, Hermiona!“ Spoza rohu vykukla Minerva, ktorá zrejme časť ich rozhovoru zachytila. Severusa spražila prísnym pohľadom. „Severus, bola by som rada, keby si šiel dohliadnuť na Severnú vežu. A vy, Hermiona,“ jej výraz sa o poznanie zmiernil, „som rada, že ste nakoniec prišli. Poďte so mnou, v pokoji sa porozprávame,“ pokynula jej.

Hermiona neprestávala výstražne zazerať po Severusovi, ktorý jej vracal vcelku pobavený pohľad.

„Rozhodne sa teším na našu následnú spoluprácu,“ zaceril sa.

„Na nešťastie nemôžem tvrdiť, že zdieľam rovnaké pocity. Je mi z vás zle.“

„Zo mňa? Určite? Neprehnali ste to náhodou...“

„Severus, prosím!“ Minerva bola už netrpezlivá.

„Bežte do čerta,“ potichu mu sykla Hermiona do tváre.

„Nie, idem len do severnej časti hradu,“ nevinne sa pousmial. „Do videnia. Prajem vám krásny, triezvy deň.“

„Zabijem ho,“ Hermiona stisla zuby aj päste dívajúc sa za odchádzajúcou postavou. „S veľkou radosťou,“ doložila.

„Severus je skutočne niekedy na zabitie,“ ozvala sa Minerva. Hermiona sa k nej prudko otočila. Zabudla, že nie je v chodbe sama. „Ale ja pevne dúfam, že sa nezačnú profesori medzi sebou vraždiť. Môžem dúfať, že fakt, že ste prišli znamená, že ste sa rozhodli prijať moju ponuku?“ spýtala sa s nádejou.

Hermiona sa musela predýchať. Ten človek ju neskutočne štval a iritoval. Smrad jeden domýšľavý. Ale ona mu ešte ukáže. Nedovolí, aby ju takto zosmiešňoval. Na to nech zabudne.

„Chcela by som sa o to pokúsiť,“ prikývla po chvíli. Vlastne pre to aj prišla.

„Výborne,“ Minerva sa viditeľne potešila. „Poďte teda so mnou.“

------

Ani jeden z nich dobre nespal. Často sa budili zmietajúc sa na svojich posteliach. Oboch ich trápili nočné mory, pred ktorými sa snažili v priebehu dňa utiecť, ale v noci sa vracali s nemilosrdnou a krutou pravidelnosťou. Už si na to zvykli. Brať ich ako nutné zlo. A nerozprávať o nich. Bol to ich údel a oni ho prijali ako niečo, čo sa v ich životoch zakorenilo. Len s chabou nádejou, že to niekedy prejde. Kým Ginny sa v snoch vracali jej útržky zo života v tmavej pivnici, bitiek a psychického týrania, Harrymu sa zjavovali mŕtvoly, vraždy a nešťastia. Dve zranené duše, ktoré po sebe podvedome volali, ale ktorých výkriky nemohli byť počuté a ani pochopené. Aspoň zatiaľ nie.

„Škriatok už odišiel,“ oznámil jej po pozdravení, keď sa krátko pred obedom zjavila dole. Vedel, že nespala. Počul ju chodiť po izbe už skoro ráno. Vedel však aj to, že keď sa odhodlá, zíde dole. Nechal to rozhodnutie na nej. „Zjavil sa hneď ráno. Ani nečakal na rozkazy, hneď sa dal do upratovania a varenia. Mal hotovo rýchlo.“

„Kúzlami to ide rýchlo,“ roztrpčene prikývla.

„Ešte dnes ti zájdem pre prútik. Pamätám, že tvoj prútik bol s cezmíny a jadro mal z vlasu z chvosta jednorožca.“

„Správne a bol 8,5 palca dlhý,“ prekvapene naňho pozrela. „Pamätáš si toho dosť.“

„A pamätám si aj to, že sa k tebe vôbec nehodil. Patril tvojej babičke?“

„Zdedila som ho. Na nový sme nemali,“ roztrpčene skonštatovala. „Ani ma veľmi netrápi, že som oň prišla.“

„Čarovala si s ním ale dostatočne. Myslím, že by to mohlo pre začiatok stačiť. Zoženiem ti rovnaký a keď, keď sa budeš cítiť lepšie, zájdeme spolu do obchodu, aby si mala prútik, ktorý si ťa vyberie.“

„Ďakujem,“ šepla. „Ja, ja netuším, ako ti to všetko splatím.“

„Nebudem sa znova opakovať. Tak to poviem naposledy. Ja nechcem, aby si mi niečo splácala, dobre?“ uprel na ňu prísny a neoblomný pohľad. Aj keď by ju podobný pohľad u niekoho vystrašil, u Harryho to bolo iné. Cítila, že za tým pohľadom nie je nič nebezpečné, len nevinná snaha o pomoc.  Túžba po prijatí jeho pomoci. So smutným úsmevom prikývla.

„Keď sme už pri prútikoch, mohol by si mi požičať na chvíľu svoj?“ opatrne sa spýtala. „Chcela by som si trocha skrátiť rukávy a zúžiť košeľu, lieta to na mne. To si pamätám,“ dodala v rýchlosti, pretože sa bála, že by si mohol namýšľať, že sa chce pokúšať experimentovať.

„Iste,“ uškrnul sa. „Skutočne na tebe tie veci visia ako kedysi na mne šaty po Dudleym. Až na to, že tebe to celkom pristane,“ doložil opatrne. Podozrievavo sa naňho zadívala a sčervenela. Komplimenty a lichôtky nepočula už dávno.

„Asi sa budem opakovať, ale ďakujem,“ hlesla a sklopila zrak. Zvedavo sa díval na to, ako opatrne zovrela prútik a nesmelo skúsila kúzla. Šlo jej to. Až na prekvapenie výborne vzhľadom na to, že nečarovala vyše osem rokov. „A zrejme sa budem opakovať často,“ povzdychla, keď mu vracala prútik.

„No, asi by som mal teraz povedať, že mi ďakovať nemusíš, ale to by sme sa opakovali asi obaja. A určite by nám to po chvíli začalo liezť na nervy. Čo keby sme proste ďakovanie vylúčili z našich konverzácií a jednoducho sa len rozprávali?“ navrhol.

„Prepáč, ale to mi vtĺkali do hlavy,“ vypustila skôr, než si vôbec rozmyslela, čo chcela povedať. Zarazila sa. V momente si zahryzla do jazyka, ale už bolo neskoro. Už to bolo vonku.

„Áno, viem si predstaviť.“ Bolo to prvýkrát, čo otvorene povedala o niečom zo svojho predchádzajúceho života. Snažil sa vyzerať, že to berie úplne pokojne. V duchu však preklínal rodinu Edmunda Millsa až do štrnásteho kolena. „Poď, pôjdeme sa najesť,  potom ťa tu chvíľu nechám samú. Len chvíľu a zabehnem ti kúpiť ten prútik. Nebude mi to dlho trvať.“

„Myslím, že to tú chvíľu vydržím,“ bola vďačná za zmenu v ich rozhovore. Chcela ho aspoň chytiť za ruku a dokázať mu tým, že mu verí. Možno ten kontakt podvedome aj sama chcela. Sama od seba. Nie ako gesto vďaky, ale pre dobrý pocit, ktorý jej minulý večer priniesol. Zarazil ju však náhly zvuk od krbu. Prestrašene sa zadívala smerom, skade hluk vyšiel. Kútikom oka videla, ako Harry namieril prútik.

Aj jeho tento náhly vpád prekvapil. Sem sa mohol dostať len Severus alebo Minerva. Ale ani od jedného práve v tejto chvíli návštevu nečakal. Cítil, ako sa Ginny vedľa neho preľakla, ako stuhla v očakávaní toho najhoršieho. Pevne zovrel prútik pripravený vyslať kliatbu na akéhokoľvek neočakávaného votrelca.

„Hermiona?“ jeho prekvapenie sa miešalo s radosťou. Jeho dávna priateľka vystúpila z krbu a opatrne sa oprašovala od sadzí. Spravil pár kokov k nej, ale zarazil sa. Mal na pamäti, aký názor má ona naňho a aj pohľad, ktorý mu venovala, sa zdal byť chladným. Takmer až neprístupným a vyčítavým. Zamračil sa.

„Dobrý deň,“ pozdravila ich pokojne, opatrne a až príliš formálne. Pohľad na Ginny Weasleyovú v nej najprv vyvolal divokú zmes emócii. Presne, ako očakávala. Červené vlasy a pehy. Ona prežila. Potom sa však zamerala na jej tvár a najmä ostatky stôp po násilí. Srdce jej zovrela ľadová ruka a gniavila ho. „Rada vás vidím,“ dodala šeptom. Harry jej pripomenul staré časy. Dobré, aj tie zlé. Bol to mladý muž, kruto poznačený vojnou, ako jej došlo v momente, keď zbadala jeho krok. Chcela sa naňho vrhnúť a vyobjímať ho za to, že prežil. Ronova spomienka jej v srdci vyhlodala obrovskú dieru. Plnú výčitiek. Mohol za to Harry. Mohol? Možno trocha áno. Radosť z toho, že ho vidí bola plne vyvážená dlhoročným pestovaním si odcudzenia...

------

„Severus, rada by som sa s tebou porozprávala,“ oslovila ho Minerva.

„Je to až také dôležité, aby to nepočkalo, kým si tu spravím svoju prácu?“ povytiahol obočie.

„Predpokladám, že ti práca neutečie,“ mierne sa zamračila. Bolo to s ním vždy ťažké. Nepredpokladala, že by to bolo po vojne iné, ale prekvapilo ju, že s ním dokáže celkom vychádzať. Aspoň ona.

„V poriadku, ja teda na moment odložím túto duchaplnú činnosť, ktorou určite je dozeranie na to, či sa obrazy vešajú do správnej a čo najestetickejšej polohy a venujem časť svojho veľmi nabitého programu vám, drahá Minerva,“ zaškľabil sa. Neznášal túto funkciu, ktorá sa až nechutne podobala na úlohy bývalého školníka Filcha.

„Neskutočne ma tým potešíš,“ prskla mu naspäť. Aj keď vedela, že protestuje len naoko, pretože aj v jeho záujme bolo čo najskôr tu všetko dať do poriadku a obrazy k tomu tiež patrili, jeho sarkastické komentovanie všetkého, aj toho nemožného, jej niekedy liezlo na nervy.

„Po vojne sa mi stala taká vec, nejako som začal ľudí tešiť a to ma vydesilo.“

„Severus! Môžeš byť chvíľu vážny?“

„Už mlčím, už mlčím,“ zaceril sa.

„Tak,“ jej nosné dierky sa nebezpečne zachveli. Prehltol ďalšiu poznámku, ktorou ju chcel prirovnať k dračici. Asi by sa mal skutočne krotiť. Aspoň pri rozhovoroch so starou dámou. „Chcem s tebou prebrať Hermionu a tvoje správanie sa k nej,“ odmlčala sa. A mlčal aj on. Stiahla obočie a aj pery. Nepohlo to ním. „Severus! Hermiona nastúpi ako učiteľka transfigurácie a keďže zo starej garnitúry si ostal len ty a ja predpokladám, že by sme jej mohli pomôcť sa zaradiť. Myslím, že by sme mali my traja ťahať za jeden povraz a nie sa navzájom osočovať a urážať,“ dodala presvedčivo. Na Severusovi nebolo vidieť nič. Ani náznak niečoho, čo sa mu ženie hlavou. „Tak čo mi na to povieš?“ zamračila sa ešte viac.

„A čo mám na to povedať? Ak ste sa rozhodli zamestnať alkoholičku, psychickú trosku a ešte k tomu radodajku, je to vaša vec. Ja môžem sľúbiť len to, že sa pokúsim, upozorňujem na slovo pokúsim, jej vyhýbať. Ale pomoc odo mňa skutočne čakať nemôžete. Alebo hádam očakávate, že začnem s akýmisi psychoterapiami? Tak to určite nie.“

„Nečakám to, že by si sa mal stať jej osobným liečiteľom,“ podráždene po ňom zazerala. „Chcem, aby si jej pomohol v oblasti profesorstva, učiva a študentov. Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„A môžem sa spýtať, či ste jej toto navrhli? Pretože pochybujem, že by odo mňa prijala čo i len podanie soľničky.“

„To by si jej najprv tú soľničku musel chcieť podať.“

„Určite skôr soľničku, ako fľašu bylinného likéru.“

„Severus!“

„Prosím?“

„Si, si...“

„Nechutne úprimný a priamy.“

„Si hrozný.“

„To je vaša špecifikácia.“

„Dostaneš ma do blázninca.“

„Slečna Grangerová sa o to postará oveľa skôr. A teraz, ak sa nenahneváte, pôjdem pozrieť, ako stoja, či visia, naše obrazy. A ak slečna Grangerová bude ochotná prijať moju pomoc, tak jej ju rád poskytnem. Ale najprv mi fúkne do detektora alkoholu...“

TOPlist