7. Čo je ľahké a čo je správne

 

Severus sa zastavil pred Hermioniným domom v Huelve. Takmer celý život sa pohyboval v čarodejníckom svete, ale keď už niekedy zamieril do toho muklovského a narazil v ňom na niečo čarodejnícke, cítil to. Dokázal to odhadnúť. Teraz sa mu zvýšené množstvo mágie doslova zahryzávalo pod kožu. Musel sa zaškľabiť. Takže nakoniec predsa len použila prútik.

Vystupujúc po schodoch pred jej byt sa jeho podozrenie potvrdzovalo. Cítil niečo, úplne nehodiace sa do tohto prostredia, a pritom tak dôverne známe. Zastavil na schodisku pred jej bytom a započúval sa. Na poschodí bol zrejmý len jeden zvuk. Zo susedného bytu k nemu doliehali tóny akejsi skladby buď z televízora alebo z rádia. V jej byte bolo absolútne ticho. Možno spala, možno ani nebola doma.

Skôr, ako predstúpil pred jej byt, vytiahol prútik. Jednoduchými testovacími kúzlami zistil, že si okolie začarovala ochrannými zaklínadlami. Samozrejme, že ich poznala, aj keď sa ich nikdy oficiálne neučila. Počas vojny boli všetci nútení začarovávať si miesto, kde sa práve nachádzali. Aj keď to neboli dokonalé kúzla, ale skôr dočasné, hodiace sa do terénu, tomu základnému slúžili. Obísť ich však nebol vôbec žiaden problém.

Skutočnosť, že bol byt začarovaný, mu napovedala, že nebola doma. Odišla do práce alebo kdekoľvek inde a zaistila si byt. Nepochyboval o tom, kvôli komu to urobila. Zazubil sa znova. Keďže boli tieto kúzla nedokonalé a provizórne, ani ich odstránenie nebolo zložité a on po piatich minútach mal cestu k nej do bytu. Počká si na ňu. Nielen pre to, aby jej odovzdal odkaz, ale aj preto, aby jej povedal, aká hlúpa je, keď riskuje svoje odhalenie španielskym ministerstvom mágie a používa uprostred čisto muklovskej Huelvy kúzla. Hoci slabé a problematicky odhaliteľné, ale predsa.

------

„Už ste sa vrátili? Tak skoro?“ Minerva prekvapene vzhliadla od kuchynského pultu a pozorne si obzrela Harryho.

Do Anglicka sa dostal už pred hodinou, ale to, že sa prechádzal po Londýne, jej neprezradí. Nepotreboval sa upokojiť, ani zvládnuť hnev, či iné emócie. Potreboval si premyslieť, ako sa má teraz správať, keď pozná pravdu. Aké stanovisko má zaujať. Určite jej chcel pomôcť, to bezpochyby, len nevedel, či by nebolo lepšie tváriť sa, že o ničom nevie. Že netuší, čím všetkým si musela prejsť, čo pretrpela. Určite by sa hanbila, možno by sa uzavrela ešte viac, ak je to však možné. Ale mal taký pocit, že ona to aj tak vycíti. Aj keby jej nedal ani najmenšiu šancu zistiť, že niečo tuší. Vedel sa pretvarovať, Severus ho to naučil. Len sa obával, že toto zistenie jednoducho nedokáže skryť. A ona nie je hlúpa, dokáže si dať dve a dve dohromady. Pochopí, že to nenechá len tak a bude sa chcieť pomstiť. Že bude chcieť zistiť pravdu.    

„Povedzme, že som si vybral jednu splátku z dlhu, ktorý má ten chlap voči nej,“ povedal pokojne. Vnútri to ním však lomcovalo. Nemá kam ísť, nezostal jej nikto, nemá nič, ani ten prekliaty prútik. Absolútne nič. Ostala sama. Zbitá, zranená, ponížená, sklamaná, zničená. Ale stále je tu ešte on. Postará sa o ňu, nech by akokoľvek odmietala pomoc. A možno...

„Severus sa už vrátil?“ spýtal sa. Je tu istá nádej, že by neodmietala Hermionu. Možno nepoznal Ginny úplne dokonale, nemali čas na to, aby sa poznali o niečo viac, ale poznal Weasleyovcov. Hrdých, nepripúšťajúcich si pomoc a už vôbec nie ľútosť. Možno by Hermiona dokázala svojou prítomnosťou prekonať túto bariéru, ktorú predpokladal.

„Ešte nie,“ Minerva ho neprestávala skúmať. Len krátko prikývol. „Harry, nebudem pátrať po tom, čo ste mysleli tým dlhom a prvou splátkou. Zrejme si to dokážem domyslieť. A pevne verím, že viete, čo robíte,“ povzdychla a sadla si oproti nemu. „Severus pred odchodom priniesol masť, ktorá pomôže pri tých modrinách. Do zajtra by mali zmiznúť,“ zmenila smer rozhovoru. Jeho pohľad bol veľavravný, a preto začala rozprávať. „Nie je nič nové. Teda, jej fyzický stav sa zlepšil. To áno. Čo sa však toho ostatného týka,“ trocha stlmila hlas, „za celý deň mi povedala sotva päť viet, vyhýbala sa mi pohľadom. Ani z postele nechcela zísť, darmo som ju vyzývala, aby začala s rehabilitáciou, na Severusovo odporúčanie samozrejme. Je to možno ešte horšie, ako sme si mysleli,“ takmer zašepkala. „Možno bude mať viac dôvery k vám, keďže ste ju z toho pekla dostali. Možno. Mňa jednoznačne odmieta,“ povzdychla.

Možno to bol pocit krivdy, pomyslel si Harry. „Bude to lepšie, určite,“ predniesol presvedčivo. „Možno to nepôjde tak rýchlo, ako by sme si priali. A jednoducho to určite nepôjde,“ prehlásil zachmúrene. Minerva sa naňho skúmavo pozerala.

„Nepoviete mi, čo ste sa dozvedeli?“ skúsila. Krátko zavrtel hlavou. Síce to neuspokojilo jej zvedavosť, ale s ničím iným ani nepočítala. „Dobre teda. Harry, budem sa musieť vrátiť na Rokfort,“ neochotne vyriekla. Ako riaditeľka Rokfortu mala momentálne plné ruky práce. „Ak budete čokoľvek potrebovať, neváhajte a obráťte sa na mňa.“

„Ďakujem, budem si to pamätať. Nateraz však bude úplne stačiť to, na čom sme sa dohodli.“

„Iste. A ešte som chcela,“ mávla rukou ku kuchyni, „dovolila som si uvariť večeru. Nič veľké to nie je, ale ako som pozerala na vaše zásoby, vašu chladničku, neuvažovali ste o domácom škriatkovi?“ spýtala sa. Harry zvraštil obočie. „Myslím nejakého dôverného škriatka, ktorý by sa tu ukázal len raz za deň. Nakúpil by a navaril. Na Rokforte je dosť škriatkov a všetci sú verní riaditeľovi Rokfortu, čiže mne. Viem, ako vám záleží na bezpečnosti. Nezradia. Jedného vám pošlem a dohodnete sa.“

„Minerva, ja som...“ chcel protestovať, ale prerušila ho.

„Nezabúdajte, že nielen vy, ale hlavne Ginny potrebuje teplé jedlo. A povedzme si úprimne. Viete variť? Myslím niečo iné, nielen raňajky? Vám je to možno jedno, prestravujete sa akokoľvek, zájdete do hostinca. Ale čo ona? Čo jej chcete ponúknuť?“

Zrejme by začal prskať a presviedčať, že si poradí sám. Ale vedel, že má pravdu. Jemu na pravidelnom stravovaní nezáležalo. A možno by to bolo jedno aj Ginny. Lenže donekonečna sa na sendvičoch či volských okách žiť nedá. A vedel, že ona nebude schopná tak skoro ísť do nejakého hostinca plného ľudí. Na to má príliš veľký strach. Z niečoho však museli byť živí. Napokon súhlasil. Z minulosti vedel, že rokfortskí škriatkovia sú spoľahliví. Všetci sa zapojili do bojov a na rozdiel od čarodejníkov mali tú výhodu, že sa im podarilo prežiť viacerým. Keď sem má však prísť nejaký škriatok, postará sa, aby bol jeho dom ešte bezpečnejší.

------

Hermiona sa vracala z práce rozladená. Bolo nad slnko jasnejšie, že už ju knihy ani zďaleka tak nefascinujú, ako to bývalo kedysi. Pristihla sa pri myšlienke, že ju jej práca čoraz viac nudí a to ju zarazilo. Za normálnych okolností, alebo Hermionu, ktorá by bola o osem rokov mladšia, by toto zistenie šokovalo až vydesilo. Ale dnešnú Hermionu to len prekvapilo. Nepripúšťala si možnosť, že by za tým bolo čokoľvek iné než fakt, že žije striktne muklovským spôsobom, pretože ju čarodejnícka vojna zničila a zahubila v nej čokoľvek pre ňu typické z minulosti. Mávla nad tým rukou. Tú maličkosť, že myslí na spôsob, akým uniknúť od spomienok čoraz častejšie, jednoducho prehliadala. Zvykla si na to. Bolo to celkom jednoduché, vypiť fľašu vína a nespomínať. Pri tom zájsť do nejakého podniku a nájsť niekoho, kto jej dokáže, že stále za niečo stojí. Že ju vojna nepripravila o všetko, že ju nedokázala obrať úplne o všetko. Alebo vypiť fľašu whisky či iného tvrdého alkoholu a zabudnúť úplne.

Lenže potom sa tu ukázal ten mastný netopier a hneď za ním aj jej bývala profesorka. Čarodejnícky svet stále existuje, dokonca sa zdvihol z blata a funguje naďalej, ako jej k nevôli pripomenuli. Opäť sa v nej zobudili spomienky, ktoré zdarne dusila alkoholom. Opäť nachádzala tie kruté útržky minulosti, ktorým sa snažila vyhnúť. Opäť mala nočné mory, ktoré nedokázalo zapudiť žiadne množstvo alkoholu. A ona ho potrebovala. Ako sa blížila jej záverečná v práci, ako si uvedomovala, že ostane sama bez toho, aby ju niekto alebo niečo odpútalo, jej potreba rástla. Zabudnúť bolo predsa také jednoduché.

Ten kretén ju prinútil vytiahnuť prútik. Netrénovala Accio na fľaše, ako jej radil. Začarovala si byt kúzlami, ktoré používali vo vojne. Jednoduchými ale účinnými. Len preto, aby sa vyhla podobným nechceným návštevám ako v uplynulých troch dňoch. Chcela mať predsa svoj pokoj do ktorého sa náhlila aj teraz. Do svojho bytu, ktorý jej poskytoval útočisko na to, aby zabudla.

V náhlivosti, s myšlienkami len na to jediné, si nevšimla žiadne zmeny na svojich ochranných kúzlach. Na ňu nepôsobili, pretože to tak chcela. Nepotrebovala vyťahovať prútik dvakrát denne len preto, aby ním mávala okolo svojich okien a dvier. Nechcela ho vôbec vidieť. V rýchlosti otvárala dvere, aby sa zavrela pred svetom.

„Dobrý večer,“ natiahlo sa z obývačky.

Skoro spadla z nôh. Prvotné vydesenie z cudzieho hlasu v jej obývačke sa zmenilo na hnev, keď si uvedomila, kto sa odvážil, aj napriek kúzlam, vliezť jej do bytu. Škoda, že nemá v ruke prútik. Ale on ho mal a keby ho aj náhodou držala v ruke, zrejme by si nepomohla.

„Zase vy?“ vyprskla.

„Celkom zjavne...“

„Vypadnite!“ skočila mu do reči. „Ste snáď ešte natvrdnutejší, ako jeden z dvojice vašich bývalých žiakov. Crabe či Goyle, to je jedno. Obom akoby ste z oka vypadli. Nehovorila som snáď, že už vás nechcem vidieť? A ako...“

V momente jej zamrel hlas v krku. Severus skutočne nemal záujem počúvať jej výlevy. S úškľabkom sa díval na jej naštvaný výraz a na zlosťou sršiace oči. Keby mohla, tak ho na mieste zaškrtí. Ale ako si uvedomila, nemohla sa hýbať, takže táto jej túžba ostane neuskutočnená. Ocitla sa v kresle, priamo oproti nemu a nech bol jej protest akokoľvek silný, ani sa nepohla.

„Slečna Grangerová, ja som zase vravel, že na tie vaše hysterické výlevy nemám čas,“ znudene spustil. „Nevravím, že ma neteší toto vaše spacifikovanie. Naopak. Bolo mi potešením usadiť váš zadok bezpečne do kresla a zamedziť vaše chrlenie jednej urážky za druhou. Neskutočným potešením,“ zaceril sa. „No, vidím, že aj keď túžite po tom, aby ste ma roztrhali ako žabu, toto potešenie vám veľmi rád neumožním. Prišiel som a verte mi, že som nezdieľal ani minimum nadšenia, len preto, aby som vám oznámil, že sa vaša kamarátka našla. Potter objavil Weasleyovú v Amerike, v Saleme, kde ju držali, možno nie vo väzení, ale ďaleko k tomu nechýbalo. A to vyše osem rokov. Najprv v pivnici, v tme, bez prútika, bez možnosti úniku. Prinášali jej správy o smrti jej blízkych. Potom ju, mysliac si, aké veľké gesto pre ňu robia, pustili, ale len pre to, aby pre ňu pripravili peklo. Týrali ju fyzicky aj psychicky. Znásilňovali ju a bili. Mám taký pocit, že ničili jej duševné zdravie. Možno jej nepreskočilo, ale veľa k tomu nechýba. Potter ju našiel zbitú do bezvedomia, s početnými zlomeninami, tržnými ranami a modrinami. Zachránil ju v poslednej chvíli a teraz je uňho doma. Povedzme však, že už nie je tou Weasleyovou, ktorú si pamätáte. Zanechalo to na nej stopy a to dosť výrazné. Bojí sa ľudí, bojí sa kontaktu. Potterovi a Minerve napadlo, že práve vy by ste jej mohli pomôcť, aby sa z toho dostala. Na nešťastie ja nezdieľam to ich presvedčenie. Myslím si, že naopak vy potrebujete pomoc takmer rovnako, ak nie viac, ako ona. A keďže sa Potter vybral do Ameriky s úmyslom pomstiť sa a moju prítomnosť pri Weasleyovej rázne zamietli, tak mne pripadla karta Čierneho Petra a vyslali ma za vami. Takže vám toto oznamujem. Neprišiel som vás prehovárať ani brať so sebou. Verte, že by som radšej reinkarnoval Temného pána ako trávil s vami svoj drahocenný čas, ale požiadali ma a tak som tu. Teraz záleží čisto na vás, ako sa rozhodnete. Či dáte prednosť alkoholu a náhodným známostiam alebo sa rozhodnete pomôcť niekomu, kto si možno tajne myslí, že ste boli kedysi jej priateľkou. Ak budete chcieť ísť do Potterovho domu, máte dve možnosti. Pochybujem o tom, že by ste mali v úmysle použiť môj krb, v tom prípade sa premiestnite, hádam ste to ešte nezabudli, do pracovne rokfortskej riaditeľky a prostredníctvom krbu v jej byte sa tam dostanete. Iná možnosť neexistuje. Moje kúzlo prestane účinkovať do polhodiny. Dosť dlhá doba, aby ste nesiahli po fľaši a neopili sa skôr, než nad všetkým popremýšľate. Cítim sa hrozne, keď robím takéto dobré skutky pre niekoho, ako ste vy. Majte sa ako chcete, slečna Grangerová. Ak sa náhodou objavíte v Anglicku, prestanem si o vás myslieť, že ste stratený prípad a na krátky okamih si pomyslím, že ste predsa len úplne nezblbli...“  

------

Harry pred hosťovskou izbou, ktorú podvedome začal nazývať Ginninou izbou, napäto zastal. Stále v ňom bojovali protichodné pocity. Hnev, roztrpčenie a ľútosť. Ani jeden z týchto pocitov mu teraz však nemohol pomôcť. A jej už vôbec nie. Potláčal tieto emócie a sústredil sa len na to, aby jej dokázal poskytnúť oporu. Nerátal s tým, že by mu to dovolila okamžite, ale keď z nej bude cítiť priateľa, možno časom sa aspoň trocha upokojí a dovolí mu priblížiť sa natoľko, aby neodmietla jeho pomoc. Zhlboka sa nadýchol a vstúpil.  

Sedela na posteli so sklonenou hlavou. Keď začula zvuk otvárajúcich sa dverí, prudko zdvihla hlavu. Videl v jej očiach nepokoj a strach, ale ten náhle zmizol, keď si uvedomila, kto vstúpil. Zdalo sa, akoby sa upokojila, akoby sa jej uľavilo. Nenašiel však žiadnu inú známku toho, že by sa z jeho prítomnosti potešila. To asi ani čakať nemohol, ale ten slabý náznak toho, že z neho možno nemá strach, ho i tak zahrial na duši.

„Ahoj,“ pozdravil ju a usmial sa. Neodpovedala, sotva badateľne kývla hlavou. Zbežne si ju poobzeral. Opuch tváre už mizol a konečne sa dali rozoznať jej rysy. Taktiež masť, ktorú jej pripravil Severus, začala zaberať a z obličaja sa pomaly strácali všetky farby, ktoré tam nemali čo robiť. „Chcel by som ťa prezrieť,“ začal opatrne. „Nebudem sa ťa dotýkať,“ dodal v rýchlosti, pretože sa bál odmietnutia. Neprotestovala však a on pomaly pristúpil k posteli. Niekoľko kúziel, ktoré predviedol, ho potešilo. Zlomeniny na hrudníku aj tvári boli zacelené. Sadol si na stoličku vedľa postele. „Zranenia, tie fyzické, sú zahojené. Tú masť, ktorú priniesol Severus, budeš ešte nejaký ten deň či dva používať. Aby zmizli aj modriny. Pomaly môžeš vstať z postele a môžeš sa ísť umyť. Jedna kúpeľňa patrí aj k tejto izbe,“ mávol rukou k dverám. Dívala sa naňho a bojovala s túžbou odvrátiť zrak. Cítila, že sa začína červenať, ale dúfala, že to cez modriny nie je vidieť. Hanbila sa pred ním, ale podvedome cítila a vedela, že nie je prečo. Ale ten pocit bol silnejší. „Obväz z hrudníka už môžeš zahodiť,“ pokračoval potichu. „No ale, nemám tu nič pre teba, aspoň teraz nie. Môžem ti dať zatiaľ nejaké tričko a tepláky alebo pyžamo, aj keď ti to bude veľké. Poprosím Minervu, aby ti niečo kúpila, ja sa v tom príliš nevyznám, teda nevyznám sa v tom vôbec,“ táral nervózne. Nechcel, aby stvrdla v posteli donekonečna, ale pritom nevedel, čo si počať. Ako pristupovať, čo hovoriť. Ako bude reagovať. Čo sa vôbec bude diať.

„Bol si v Saleme,“ vydralo sa z nej šepky. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie skutočnosti. Bolo zbytočné zapierať. Ak sa majú k niečomu dopracovať, bude lepšie, ak si toto vyjasnia hneď na začiatku.

„Áno, bol,“ prikývol. Zamrkala. „Viem takmer o všetkom, Ginny,“ aj jeho hlas prešiel do šepotu. Sklonila hlavu. Videl, že sa pod modrinami tvorí červeň. Že sa jej hrudník začal rýchlejšie zdvíhať ako predýchavala zrejme slzy, ktoré sa jej drali do očí. A ona to tušila. Vedela, že presne to spraví, že sa bude chcieť pomstiť. Že sa postaví do úlohy jej ochrancu alebo brata, keď o všetkých vlastných prišla. Že sa pokúsi nahradiť jej rodinu. Nemala mu to za zlé, to ani náhodou, ale predsa len, on je len priateľ. Alebo skôr bývalý najlepší kamarát jedného z jej bratov. Jej skutočným priateľom sa nikdy nestal a toto všetko robil asi len preto, že cítil istú zodpovednosť voči jej rodine, ktorá ho v minulosti prijala a z ktorej ostala len ona.

„Ginny, počúvaj ma,“ kľakol si k posteli a ruky zložil na prestieradlo. Nahol sa tak, aby jej videl do tváre. „Pozri sa na mňa,“ v jeho hlase bola cítiť takmer prosba. „To čo sa stalo sa nikdy nemalo stať. Nikdy sa nemalo dovoliť, aby ťa tam strčili. Nikomu sa to nikdy nemalo stať a už vôbec nie tebe. Ale stalo sa. Mrzí ma to. Mrzí ma, že to trvalo osem rokov. Mrzí ma to všetko. Ale nie je to tvoja chyba. Nemohla si s tým nič robiť, nemala si sa ako brániť a už vôbec si ho ničím nevyprovokovala, aby robil všetko to, čo robil. Alebo robili. Netuším, čo všetko si musela prežiť, nehovoril o podrobnostiach a ja sa ich ani netúžim dozvedieť. Stačilo mi to, čo som videl. Ale ak by si náhodou niekedy chcela o tom hovoriť, som tu. Je zrejmé, že ťa to zranilo a zničilo. Môžeš však niečo spraviť, aby sa cítil horšie ako ty. Môžeš sa postaviť na nohy, môžeš sa cez to dostať, začať nový život. Tým ho zraníš najviac, keď pochopí, že sa mu nepodarilo ťa zlomiť úplne. Weasleyovci boli vždy silní, najmä weasleyovské ženy. Dokážeš to Ginny.“  

Koľkokrát sú slová zbytočné. Nech by boli povedané akokoľvek, nemusia vždy vystihnúť presne to, čo človek cíti. Preto sa snažil dať do svojho výrazu všetko, čo chcel, aby pochopila. Úprimnosť a presvedčenie. Snahu o získanie jej dôvery. Túžbu po tom, aby sa prestala báť. Díval sa jej do zapýrenej tváre, do očí, z ktorých po posledných slovách slzy skutočne vytryskli a chcel, zmätene si uvedomil, že snáď nikdy nechcel nič viac ako teraz, aby mu uverila. Opatrne jej siahol na ruku, ktorá spočívala vedľa jej tela, len niekoľko centimetrov od neho a nesmelo ju pohladil.

Zachvela sa pod tým dotykom. Chcela sa najprv odtiahnuť, ale drsná veľká dlaň bola neuveriteľne jemná a nežná. Doteraz zažívala len opak. Hebké ruky, ktoré však ubližovali. Po pár sekundách si ale uvedomil, čo robí a sám sa odtiahol. I tak jej zanechal na pokožke hrejivý pocit. Snažila sa uveriť týmto pocitom. Chcela veriť jemu. Slzy zmizli, chrbtom ruky si otrela mokrú tvár. Jej dych sa upokojoval. Aj keď to bude ťažké, mala pri sebe priateľa. Bola si istá, že to myslí vážne. Aj napriek všetkému, čo sa dozvedel, neotočil sa jej chrbtom. Možno to nakoniec skutočne nebola jej vina.

„Pokúsim sa o to,“ pípla napokon. Stále sa mu dívala do očí, aj keď ju to stálo veľa premáhania. Potešilo ho to. „Ale bude to ťažké.“

„Ty si to však zaslúžiš,“ mierne sa pousmial. Na jej tvári sa však neobjavilo nič nové. „Nemôžeme čakať, že to bude trvať deň alebo týždeň. Možno to bude trvať oveľa dlhšie, ale ty sa nakoniec presvedčíš, že na svete stále existujú dobrí ľudia. A ľudia, ktorým na tebe skutočne záleží.“

„Áno, jedného mám pred sebou,“ povedala o niečo odvážnejšie. Stále to však vyznievalo, ako zdvorilostná naučená formulka, ktorá bola použitá v ten správny moment.

„Tým si môžeš byť istá. Tak čo? Vstaneš a pôjdeš sa umyť? Prinesiem ti niečo zo svojho šatníka?“ snažil sa zmeniť smer rozhovoru. „A potom by si mohla zájsť dole. Minerva niečo uvarila, neviem síce čo presne, ale voňalo to dobre.“

„Čo si mu spravil?“ uprene sa naňho pozrela. Nečakal, že by sa chcela vracať späť k pôvodnému rozhovoru.

„Len niečo málo z toho, čo on spravil tebe,“ sťažka vypustil.

Ťažko opísať pocit, ktorý ju na malý okamih zaplnil. Škodoradosť? Možno. Možno by sa dokázala radovať z toho, že zrejme dostal výprask, keby spomienky na tie jej výprasky neboli také blízke, až takmer citeľné. Zadosťučinenie? Stále si namýšľala, že niektoré veci si zaslúžila. Dokázal jej to nahovoriť, až si to ona vsugerovala. Ľahostajnosť? Tá to nemohla byť, pretože sa Harry postavil na jej stranu a to jej ľahostajné rozhodne nebolo. A ani on jej ľahostajný nemohol byť. Nielen preto, že sa doňho skutočne na malý okamih zamilovala, ale najmä preto, že ho stále cítila. Na každom kúsku svojho tela a toho pocitu sa tak ľahko nedokáže zbaviť. Striasla sa.

„Nechcem, aby si mal kvôli nemu problémy,“ znova mu pozrela do očí.

„Nebudem mať problémy,“ zavrtel hlavou. „Prečo by som aj mal mať?“

„Pretože ti nebude stačiť jedna odveta,“ mierne sa zamračila. Aj napriek všetkému bol potešený. Nielenže z nej vyšlo oveľa viac viet za túto krátku chvíľu, ako za celý deň strávený s Minervou, ale aj preto, že začala logicky uvažovať. A to bola známka toho, že nie je zameraná len na seba a svoju bolesť, ale že vníma aj svet okolo seba. Čo v predchádzajúcich dňoch chýbalo.

„Nerob si s tým starosti,“ naklonil hlavu do boku a s úsmevom sa na ňu díval. Chcel dosiahnuť aspoň zmiernenie jej výrazu, ale zamračenie trvalo a v jej očiach bolo stále kus uväzneného cudzinca. „Budem si dávať pozor,“ privolil nakoniec. „Viem, že si robíš starosti, pretože je to mocný muž, ktorý má všade konexie a podľa tvojho názoru dokáže všetko, čo si zaumieni. Ale ja som Harry Potter, Vyvolený, vrah Voldemorta,“ zaškľabil sa. „Nemá šancu.“ Nakoniec sa mu podarilo dosiahnuť aspoň to, že sa prestala mračiť. Povzdychol. „Ginny, ja to nenechám len tak. Neuspokojím sa len s jednou pomstou. Ten chlap bude trpieť do konca života.“

„Prečo to robíš?“ zaujímalo ju. Prekvapene stiahol obočie. „Dobre, pomohol si mi, dostal si ma stade, zrejme si mi zachránil život. Ale prečo? Pretože musíš? Pretože si myslíš, že dlžíš niečo mojej rodine? Prečo?“

„Nemusím, ja chcem,“ tentoraz to bol on, kto sa mračil. „Už dávno som prestal mať záchranársky komplex, keď myslíš to. Dobre, pomohol som ti, ale tak to je hádam logické. Nepociťujem ani žiadnu vďaku k tvojej rodine. Už dávno som z toho všetkého vyrástol. Čo som spravil, bolo aj preto, že si bola sestra môjho najlepšieho kamaráta, ale hlavne som to spravil zo zištných dôvodov. Ginny, aj ja potrebujem niekoho, o koho by som sa dokázal oprieť. Na koho by som sa mohol spoľahnúť, komu by som mohol veriť. Severus je síce priateľ a všetky tieto body určite spĺňa, ale stále je to Severus. Ani mne neostal nikto, prišiel som o všetkých. Minerva mi povedala, že žiješ a ja som sa tomu potešil. Predsa len ostal niekto z mojej minulosti. Nečakal som, kde ťa nájdem a v akom stave. Ale aj to je ďalší dôvod pre to, aby sme si navzájom pomohli.“

Odmlčal sa. A mlčala aj ona. Niekoľko minút sa na seba len dívali. On netrpezlivo čakal, ako zareaguje a ona si v hlave preberala všetky fakty, ktoré sa dozvedela. Nebola z toho nadšená, ale pôsobil na ňu, akoby si nevšímal jej celkom zrejmé zahanbenie a poníženie. Ale aspoň vie niečo z toho, čo zažila a čo nevie, to si ľahko dokáže domyslieť. Aspoň sa ona nemusí naďalej pretvarovať a tajiť svoje skutočné pocity. Štyri roky boli viac ako príliš. Ale tá jeho poznámka o tom, že by si mohli navzájom pomôcť. On potrebuje pomoc? A ako by mu mohla pomôcť práve ona? A s čím? Určite toho zažil vo vojne veľa a určite to nebolo nič príjemné. Ale čo ona zmôže? Keď si nedokáže postrážiť ani vlastné myšlienky? Určite mal pravdu v tom, že to nebude trvať deň, ani týždeň. Bude to trvať dlho. Ako pre ňu, tak zrejme aj preňho.

„Pôjdem sa umyť a potom zídem dole,“ vypustila len pre to, aby prerušila to ťaživé ticho. Netušila, čo bude ďalej robiť. Zrejme sa bude musieť zamerať na pomalé kroky vpred. Jeden po druhom. Najprv kúpeľ, potom jedlo, keď sa jej podarí niečo prehltnúť. A potom, potom sa uvidí...

------

Celú dobu, ktorá prešla od vrhnutia zaklínadla až po jeho skončenie, sa Hermiona dusila. Najprv zlosťou a nenávisťou, ktorú cítila k Snapeovi. Nielen pre to, že jej vliezol do bytu, že ju proti jej vôli začaroval, ale hlavne pre tie jeho slová. Tie, ktorými tak presne triafal do živého. Nemal pravdu, samozrejme, to by si nepripustila. Ale mal tú drzosť a odvahu jej niečo také hovoriť. Keď ju prešla zlosť, začala nad jeho slovami skutočne premýšľať.

Ginny je na tom zle. Táto skutočnosť ňou otriasla a ani sa nepokúšala predstavovať si, čo musela zažiť. Bolo jej to ľúto, to určite, ale stovky ľudí na celom svete sú na tom zle. Z akýchkoľvek príčin. A ona tiež.  Jedna časť jej bytosti kričala, aby neváhala a šla za ňou. Druhá, tá, ktorá mala teraz hlavné slovo však kričala, že sa jednoducho nemôže vrátiť. Pozrieť sa na nich a vrátiť sa do minulosti, aj keď nie úplne tak doslova, ale pohľad na Harryho a Ginny by jej ju pripomenulo oveľa krutejšie a bolestnejšie, než Snape alebo McGonagallová. S Harrym si automaticky spájala Rona, pretože oni boli trio. Päť rokov nerozlučnosti, kedy boli ochotní položiť život jeden za druhého. Čo nakoniec Ron aj spravil. Keby videla Harryho, automaticky by hľadala Rona. A Ginny? Merlin, veď je Weasleyová. Umreli takmer všetci. Niektorých videla umrieť na vlastné oči. A nebolo to nič pekné. Nič, čo by si chcela pripomínať.

Nemohla. Utekala pred tým, skrývala sa a snažila sa zabudnúť. Snažila sa o to hocakými spôsobmi a nakoniec našla jeden, ktorý jej k tomu dokázal dopomôcť. Keď sa teraz vráti, začne všetko prežívať znova. Do najmenších detailov. Každá jedna smrť, každá vražda sa jej bude vracať v myšlienkach nemilosrdne a tvrdo. Predstaví si každú preliatu kvapku krvi, každú slzu, ktorú preliala alebo videla preliať, každú stratu a zradu. Nemala na to už sily, nemala odvahu.

Jej kamarátka potrebuje pomoc. Snape mal pravdu. Akoby jej ona dokázala pomôcť, keď nedokáže pomôcť ani sama sebe? Keď má strach zaspať, pretože jej sny sú červené, krvavé a miešajú sa v nich záblesky kliatob? Keď má strach zavrieť oči, aby sa jej pred nimi automaticky nezobrazili dokaličené telá jej rodičov, Rona, Weaselyovcov? Keď má strach čo i len v útržkoch spomienok načrieť do minulosti, pretože sa myšlienky na jej blízkych automaticky miešajú s predstavou ich smrti?

Ale, predsa len, boli tu ťažké chvíle, kedy sa mohla spoľahnúť na niekoho z nich. V detstve to boli rodičia. Keď bola bezradná, keď potrebovala pomoc, keď ju niečo bolelo, keď mala detské nočné mory, boli tu aby jej pomohli. Na Rokforte sa cítila cudzo, ako nezvaný hosť. Darmo bola čarodejnica, nemala nikoho. Potom našla ich dvoch. Navzájom si pomáhali v tých najťažších chvíľach. Aj keď Harry odišiel, Ron ostal. V každej ťažkej chvíli bol niekto, kto jej napokon pomohol. Vždy. Keď všetci umreli, bola tu McGonagallová, ale vtedy sa rozhodla zmiznúť a zabudnúť. Možno, keby ostala, možno by bolo všetko inak. Možno, keby sa vrátila... Nie. Nemohla. Nie kvôli nim, ale kvôli sebe.

Keď kúzlo prestalo účinkovať, zviezla sa na zem usedavo plačúc. Nevedela, čo robiť. Nedokázala sa rozhodnúť. Keď sa vráti, bude sa musieť postaviť opäť všetkému čelom. Keď ostane, nikdy nezistí, či by jej priatelia pomohli popasovať sa so všetkým...

TOPlist