67. Vlkolak medzi vlkmi

 

„Pomaly. Severus, Sirius, upokojte sa,“ uzemňoval ich Dumbledore. „Toto je vážne obvinenie. Môžeš svoje podozrenie nejako odôvodniť?“ vyzval Snapa. Na obvineného bolo namierených asi tridsať prútikov.

„Iste,“ vrkol a pohŕdavo hľadel do ľahostajnej tváre. „Thomas využil strýkovo smrťožrúctvo a poslal odkaz, že sa bude Potter nachádzať v Troch metlách. Podľa rozhovoru medzi Lestrangovou a Carsonom, práve Carson získal túto informáciu. Carson je Thomasovým strýkom. Samozrejme, že nepovedal, že ju má od polomuklovského synovca. Smrťožrúti by ho prizabili. Ty si vypočúval Carsona v ministerskom podzemí. Pod vplyvom Veritasera si z neho vytiahol všetko. Nám si tvrdil, že hovoril len o čiernom chlapcovi, pretože ti to tak vyhovovalo. Vedel si, že budeme podozrievať Zabiniho a nie Thomasa. Pravdepodobne si už spriadal ten svoj nechutný plán. Po útoku na Pottera šla Minerva za Fénixmi, ktorí strážili Slizolinčanov s otázkou, či to neboli oni. Šla za tebou a Jonesovou. Bol si tam, kryl si Thomasa a ako auror máš prístup k Antiveritaseru aj Všehodžúsu. A v neposlednom rade som tú tvoju topánku zahliadol dnes ráno pri učebni, keď si zabil Thomasa.“

„Je to pravda, Kingsley?“ pokojne sa ho opýtal Dumbledore. Ale pokojným bol len on. Ostatní si začali plne uvedomovať Snapove slová a vedeli, že je to pravda.

„Prečo nepovieš všetko?“ osopil sa Kingsley na Snapa. „Prečo nepovieš aj o vypočutom rozhovore na ošetrovni? To ti veľmi nevyhovuje, však?“

„Kde je Lupin?“ opýtal sa ho Sirius znova a pohľadom ho vraždil.

„A čo čakáte? Že vám to snáď poviem?“ zaškľabil sa im do tvárí.

„Ty hajzel!“ vykríkli naraz dvojčatá a vrhli sa naňho. Zvalili ho zo stoličky a na zemi ho začali zúrivo mlátiť. Bill a Charlie ich od neho odťahovali, než sa im to však podarilo, stihli mu uštedriť pár rán. „To máš za našu sestru!“

„Upokojte sa, všetci!“ Dumbledore zvýšil hlas, aby prekričal hluk a šum, ktorý v momente nastal. Sirius a Snape zdvihli Kingsleyho zo zeme a priviazali ho k stoličke.

„Toto máš za Harryho,“ prskol mu Sirius do tváre a päsťou mu rozbil nos. Snape prevrátil oči.

„Sirius, pokúsme sa správať civilizovane,“ oslovil ho Dumbledore, ale jeho slová vyšli nazmar, pretože sa pred Kingsleyho postavila Molly a poriadne mu vyťala. Hneď za ňou pristúpila Tonksová a s odkazom na Lupina mu vylepila. „Už by to stačilo, poprosil by som vás, aby ste sa všetci upokojili!“ vyzval ich opäť a dôraznejšie. Poniektorí ho skutočne uposlúchli. Profesor si bezmocne sadol, pretože pokojní nechceli zostať viacerí. Najprv si päsťou vrazili Bill, Charlie a aj Ron. Weasleyovskú pomstu zavŕšil Artur, ktorý do svojej rany vložil takú silu, že zvalil väzňa aj so stoličkou.

„Dobre, teraz by sme sa mohli pohnúť dopredu.“ Dumbledore sa poobzeral, či sa v miestnosti nenachádza ešte nejaký záujemca, ktorý by si rád udrel. Keď sa už nikto nehlásil, pokračoval. „Takže prvý bod máme vyriešený. Zistilo sa, kto je Vlk. A musím povedať, že ma to veľmi prekvapilo,“ pozrel na krvavého Kingsleyho, ktorý pôsobil nevšímavo „a sklamalo. Nikdy by som si nepomyslel, že zradíš ty. Práve ty. Slová pána Thomasa sa potvrdili, hráš na tri- štyri strany. Si auror, Fénix, Vlk a možno aj smrťožrút. Môžeš nám to vysvetliť?“

„Nie, veľmi dobre viete, že vám dobrovoľne nebudem nič vysvetľovať,“ odvetil nevšímavo.

„My ale poznáme metódy, ktorými ťa prinútime hovoriť,“ vrkol Sirius.

„Samozrejme a budeš sa snažiť, aby si bol pri vypočúvaní len ty, Snape a Susan,“ zaškľabil sa. „Nepredpokladám totiž, že by sa Snape stihol pochváliť svojím tajomstvom.“

„Upozorňujem ťa, Shacklebolt...“

„Na nič ma neupozorňuj,“ prerušil Snapa. „Prečo by to nemohli vedieť? Nech sa dozvedia, že Potter je...“ Nedohovoril, pretože Snape švihol prútikom a umlčal ho. Kingsley sa len uškrnul.

„Snape, ale on takto nemôže zostať večne,“ otočil sa k nemu Sirius. Snape ho zabil očami.

„Neviem síce o čo ide,“ ozval sa Dumbledore, „ale skutočne toto nie je to najsprávnejšie riešenie,“ prebehol zamračeného Snapa zamysleným pohľadom. „Keďže máme Vlka, začneme s vypočúvaním. Vaša prítomnosť teraz nie je nutná. Jednať budeme, až zistíme, kde je Lupin. A tomu sa budeme venovať až po zajtrajšej schôdzke Harryho s Voldemortom. Preto sa môžete rozísť a stretneme sa zajtra poobede,“ rozpustil zhromaždenie. Okrem Mundungusa odchádzali všetci zamračene. Nechceli sa vzdať možnosti byť pri vypočúvaní. Snape si zatiaľ odbehol do bytu pre Veritaserum. Bolo jasné, že sa bez neho nezaobídu. Nakoniec v zabezpečenej kuchyni zostali len Dumbledore, Snape, Sirius, Susan a Kingsley. Tonksovú museli prinútiť odísť.

„Môžeme začať,“ spustil Dumbledore a rozlepil Kingsleymu ústa. „Budeš nám odpovedať na otázky dobrovoľne?“

„Nie.“

„To sa dalo predpokladať. Severus, bol by si taký láskavý?“ otočil sa na Snapa, ktorý už čakal s fľaštičkou Veritasera. Aj keď sa vzpieral, nakoniec mu potrebné tri kvapky dostal do úst.

„Proti tomuto Veritaseru sa ti nepodarí odolávať,“ zaškľabil sa naňho Snape, „pretože som ho vyrobil ja. Na rozdiel od bežnej receptúry som ho troška vylepšil. Prinúti ťa hovoriť. Povedzme, že som ho... zosnapovateľ.“

„Severus, prosím,“ upozornil ho Dumbledore. Sirius sa zachechtal. „Si Vlk?“ otočil sa na Kingsleyho.

„Áno.“ Bolo vidieť, že sa pokúša brániť, ale jednoducho si nevedel pomôcť a pritakal.

„Ako to bolo s pánom Thomasom?“

„Presne tak, ako povedal Snape. Najprv som si myslel, že je to len obyčajný bezcenný žiarlivec, Zaujali ma tie obálky, ktoré začali chodiť Potterovi a aj keď on nebol zvedavý, ja som veru bol. Obsah obálok sa stal verejným tajomstvom a nechápem, ale iba mne napadlo sledovať Astronomickú vežu. Počas dvoch služieb som tam videl Thomasa, ako striehne s palicou. Bolo mi jasné, čo má v pláne. Nechal som to tak, Pottera som nikdy nijako nemusel, už niekoľko rokov sa pretvarujem. S tým Carsonom mal pravdu. Prezradil mi, že to jeho synovec ich upozornil. Klamal som a vy ste nemali dôvod neveriť mi. Dúfal som, že Thomas môže byť užitočný. Predpokladal som, že ma môže dostať do chrabromilskej klubovne, už vtedy som chcel využiť Pottera. Preto som mu ponúkol pomoc, naplánoval som jeho možnú pomstu Potterovi. A trocha som ho aj vydieral jeho strýkom. Keďže viem, kde je nové väzenie, sľúbil som mu, že ho odtiaľ Vlci pomsty dostanú. A on prejavil záujem pridať sa. Smrťožrútom nechcel byť, ale Vlkom áno. Ohlásil sa, keď Minerva naparila Potterovi trest. Stačilo len málo, vypiť všehodžús a nechať ho, aby sa vybláznil. Dal som mu Antiveritaserum a upozornil ho, nech ho vypije, než pôjde k Snapovi na trest. Samozrejme, že ten si nenechal ujsť prvú príležitosť, aby ho k sebe pritiahol. Už vtedy mi bol podozrivý ten Snapov záujem o Pottera. A potom som videl Pottera, ako zúfalo pochoduje okolo ležiaceho Snapa s parádnym pohryznutím... od vlka. Aj on sa správal príliš podozrivo, chcel som zistiť prečo. Bol som si istý, že keď sa Potter po metlobalovom zápase ponáhľal na ošetrovňu za Snapom, dozviem sa niečo zaujímavé. A to potvrdil aj Sirius, ktorý tam naštvane pribehol. Ale že sa dozviem až takú fantastickú vec, to som nepredpokladal. V momente som vedel, že toto zistenie nám pomôže povraždiť anglických vlkolakov, ktorých má pod ochrannými krídlami Temný pán. Upozornil som Thomasa, aby dával pozor na všetko podozrivé. A potom mi povedal o tajnej chodbe. To bola príležitosť, ktorú bolo nutné využiť. Spojil som sa s Lestrangovou a navrhol plán, ako získať Pottera, protislužbou malo byť prijatie u Temného pána. Tomu som chcel vyzradiť meno smrťožrútskeho zradcu spolu s jeho spojením s Potterom a samozrejme aj podrobnosti o Fénixoch. Chlapec si stanovil podmienky... vyslobodenie jeho strýka, prijatie u vlkov a malú Weasleyovú. Ale už som ho nepotreboval. To je asi tak všetko.“

„Si hajzel,“ vrkol Sirius.

„Pokoj,“ upozornil ho Dumbledore. „A ako je to s Vlkmi pomsty a tvojím pôsobením v tejto organizácii?“

„Pred troma rokmi som bol na služobnej ceste v Nemecku a trocha som sa tam zdržal. Hľadal som jedného podozrivého a zhodou okolností som sa stretol s jedným členom. Vyvražďovali vlkolakov a mne sa to celkom pozdávalo. Nikdy som ich nemal v láske. Zaujala ma ich myšlienka a časom ma zachvátila. Vlk ako symbol moci, vodca zvieracej ríše, inteligencia, ľstivosť, dravosť, rýchlosť. Previedli ma obradom zasvätenia, dali mi vypiť vlčiu krv a ja som začal rozmýšľať ako vlk, cítil som ako vlk, v súkromí som sa správal ako vlk. A nenávidel som vlkolakov, odporných, zvrátených polovlkov, hlúpu a nezmyselnú hru prírody. Keď sa pred dvoma rokmi znovu vytvoril Fénixov rád, od začiatku som Lupina neznášal, páchol vlkolačinou, bol mi nechutný, trpel som. Vlkom pomsty už dochádzali v Nemecku obete a ja som ich pred pár mesiacmi zavolal do Anglicka, tu ich je dosť. Trpezlivo čakajú na svoju príležitosť.“

„Ako je to s tými obeťami?“

„To je len báchorka, nikomu vlkolakov neobetujeme, jednoducho ich zabíjame. Keď nejakého chytíme, čakáme na úplnok. Vlkolak je priviazaný reťazami a naši vlci hodujú, za živa ho rozhryzú.“

„Takže máte Lupina.“

„Samozrejme,“ zachechtal sa. „Veď hovorím, že som ho celé roky neznášal, omyl prírody. A pozajtra je úplnok. Hneď, ako sa premení, budú mať vlci hostinu.“

„Kde ho držíte?“

„V jednej jaskyni na juhu Anglicka, v hustom lese. Nemajte strach, nenájdete to,“ zasmial sa a Sirius mu vrazil.

„Zavedieš nás tam!“ húkol po ňom.

„Neviem, či by bol Lupin nadšený...“

„Ako to myslíš?

„To jeho dnes už niekoľkokrát preberané divné správanie...“

„Čo o tom vieš?“

„Všetko. Presne tak ako vlk, aj vlkolak cíti, ťažko vám to budem vysvetľovať. Mne Lupin smrdel, ale ja jemu nie, pretože som človek, mám len niektoré vlčie zmysly. Ale Lupin cítil, cítil nebezpečenstvo. Ako každý vlkolak, aj on vie o Vlkoch pomsty. A cítil za svojím chrbtom hladných vlkov, ktorí ho niekoľko mesiacov sledovali. Bolo mu jasné, čí sú tí vlci. Nechcel o tom hovoriť, o svojej nenormálnosti nerád hovoril. A pred dvoma mesiacmi mi začala smrdieť aj Tonksová, aké prekvapujúce. Hanbil sa za svoju chorobu, hanbil sa za svoj vzťah a pritom splodil malého vyvrheľa. Presne tak, ako som to z nej cítil ja, cítil to aj on. Veľmi dobre vedel, že si to nenechá zobrať. A ja som ho začal vydierať, jeho život za život toho... vlkolačika. Čaká postihnuté dieťa a neodpustí mu to, znenávidí ho. Včera sa nechal odviesť a naivne si myslí, že toho malého bastarda necháme na pokoji.“

„Ty odporný, zvrhlý...“ vyštekla po ňom Susan. Len sa spokojne škľabil.

„Komu si povedal o svojich získaných informáciách?“ spýtal sa ho Snape.

„Ale čo? Bojíš sa, že som niekomu povedal o tvojom vzťahu k Potterovi? Nemusíš sa obávať, bol som taký blbý, že som to smrťožrútom nepovedal a keďže je jasné, že sa k Temnému pánovi nedostanem, tvoje tajomstvo zostane u mňa v bezpečí.“

„Podrobne nám opíšeš váš úkryt a premiestniš nás tam. Hneď potom ťa zavrieme v pivnici a keď bude Lupin aj s Harrym v bezpečí, odovzdáme ťa Ministerstvu,“ pokojne mu oznámil Dumbledore a pozeral, ako ho Sirius so Snapom vedú do pivnice hneď vedľa miestnosti, v ktorej tlačil Lovegood provokačné letáky. Miestnosť zabezpečili niekoľkými kúzlami.

„Zajtra ho poriadne vypočujeme a vymyslíme spôsob, ako z toho Lupina dostať,“ povedal Sirius a chcel zavolať ostatných.

„Ešte otázočka,“ zabrzdil ho Dumbledore a pozrel zo Siriusa na Snapa. „Nechcete mi vysvetliť ten vzťah Harryho s tebou, Severus?“ Snape sa síce zamračil, ale po chvíľke povedal.

„Poďte so mnou, toto by som vám mal asi vysvetliť sám,“ zdvihol obočie.

------

„Tonksová je tehotná,“ vyhŕkol Ron v momente, ako vošiel spolu s Charliem do izby dievčat. Aj napriek tomu, že bolo po polnoci, takmer celý dom bol hore. „Nadáva na Lupina, že je hňup,  vraj, keď ho nezabijú oni, ona to spraví s radosťou.“

„To bolo to divné Lupinovo správanie?“ opýtala sa Hermiona a vyzvala ich, aby im povedali všetko, čo zistili. A Ron spustil. Charlie si sadol opatrne vedľa svojej sestry. Ležala na posteli a pohľad upierala niekam pred seba, na Hermioninu posteľ. Bolo mu jej ľúto, toto si nezaslúžila a rád by jej pomohol. Opätovala mu pohľad a aj keď s problémami, neuhla. Skúsil zariskovať a natiahol sa za jej rukou. Uprene jej hľadel do očí a dúfal, že v nich uvidí tú veľkú bratskú lásku, ktorú k nej cítil. Pochopila. Jej drobná dlaň vkĺzla do tej jeho a on ju pevne zovrel. Pousmiala sa.

„Len stále nechápem, ako to nemohla nevedieť. Veď ženy pri tom vracajú, je im zle, nie? A mala by jej meškať tá, no...“ koktal červený Ron.

„To ale nie je pravidlom, ty intelektuál. A s menštruáciou má roky problémy, nemá ju pravidelnú,“ vrkla po ňom sestra. Tentoraz ho jej rýpnutie potešilo.

„Každá znáša tehotenstvo inak,“ vysvetľovala Hermiona. „A u vlkolakov je to obzvlášť chúlostivé. Sú v pokoji, pokiaľ sa nezačnú riadne vyvíjať a pokiaľ nezačnú vnímať. Potom má na nich spln rovnaký vplyv, ako by boli na svete. Tonksovú čaká krušné obdobie.“

„Ja zase nechápem, ako si mohol Lupin myslieť, že by ho Tonksová znenávidela,“ zamrmlala Ginny.

„To sa dozvieme, keď ho odtiaľ dostaneme a keď o tom bude chcieť hovoriť. O niektorých veciach sa hovorí veľmi ťažko,“ nadhodil Charlie a díval sa pri tom na Ginny. Pochopila a zamračila sa.

„O niektorých veciach je lepšie nehovoriť.“

„Ten Kingsley, kto by si to bol pomyslel?“ nadhodil Ron. „Plánoval to niekoľko mesiacov, chodil okolo nás, pretvaroval sa, podvádzal, úplne pokojne a presvedčivo.“

„Ak by to bol hocikto, prekvapilo by nás to rovnako.“

„Aký trest ho teraz čaká? Myslím akože od Rádu,“ vyzvedal Ron.

„Novovytvorený Rád aj s novými pravidlami ešte nikto nezradil. Záleží to na Dumbledorovi, on má rozhodujúce slovo a všetko závisí aj od miery zrady. Táto bola podľa môjho názoru dosť veľká a on ho chce odovzdať Ministerstvu,“ ozrejmil Charlie.

„Dumbledore je až príliš dobrosrdečný,“ okomentovala Ginny.

„To je jedno, hlavne aby ste dostali Lupina do bezpečia,“ zívla Hermiona.

„To áno a potom bude na rade Harry,“ Charlie sa otočil na svoju sestru. „Mali by ste sa vyspať, dnes sa toho už asi veľa nestane a Hermiona nám už prejavila dosť významne svoju únavu,“ zachechtal sa. „Ty by si mala dať ešte vedieť Harrymu.“

------

Zradca je Kingsley. Ku všetkému sa priznal a Lupina držia niekde v horách. Zajtra, teda vlastne už dnes, vymyslia plán, ako ho odtiaľ dostať. A to jeho divné správanie, predstav si, že Tonksová je tehotná a ten somár sa jej to bál povedať. Je naňho dosť nazúrená, obávam sa, že keď ho uvidí, zderie z neho kožu. Tentoraz ťa predbehnem, mám taký pocit, že všetko bude v poriadku. To dieťa je prísľubom. Vyslobodia Lupina a potom teba. Všetko dobre dopadne a ja sa neviem dočkať, kedy sa vrátiš. Milujem ťa a myslím na teba.  

Mierne sa pousmial. Nepozastavoval sa nad Kingsleym, momentálne ho to netrápilo, nech by to bol ktokoľvek. Škoda, že on nemá taký pocit ako Ginny. Alebo aspoň taký, aký sa mu pokúšala nahovoriť. Strach o Lupina neprestával, teraz len čakať, kedy ho to prejde. Rovnako, ako to bolo s ňou. Táto bezmocnosť ho privádzala k zúfalstvu, nemohol robiť nič iné, len sa zožierať. Aspoň k svojmu pocitu pridelil osobu. Teraz sa dá niečo spraviť. A zajtra, vlastne už dnes, Voldemort. Nevedel sa dočkať, ešteže sa strely zbavil. Nakoniec sa mu, utopenému v myšlienkach, podarilo zaspať.

------

„Máš to vypiť,“ vrkol Draco a podával mu fľaštičku s červenou tekutinou. Nedôverčivo zagánil.

„Je to bezpečné?“ natiahol. „Čo keď mi Voldemort posiela nejaký pozdrav?“

„Temný pán do teba niečo naleje, tým si môžeš byť istý,“ zaškľabil sa. „Toto ti ale posiela Snape. Je to Antiveritaserum. Predpokladá sa totiž, že nebudeš chcieť spolupracovať. A keby si mi neveril, tak ti mám povedať, že si s tebou rád zahrá pľuvadlíky. Čo máš so Snapom ty?“

„Hocičo. A čo keď je to tvoj úskok a ty mi chceš podstrčiť niečo iné? Napríklad aj taký elixír koktavosti je červený.“

„Tak to ti nezostane nič iné, len mi dôverovať,“ zaceril sa. Potom zvážnel a podával mu fľaštičku. Harry sa mierne zamračil a zabodol sa mu do očí. Draco zdvihol obočie. Mykol plecami a vypil obsah. „No vidíš, ako vieš spolupracovať. Tak poďme, čaká ťa výsluch.“ Prázdnu fľaštičku nechal zmiznúť a zviazal mu ruky. Vyvádzal ho von.

Aj keby sa snažil zapamätať si bludisko chodieb, ktorými ho viedol, nemal by šancu. Úpenlivo rozmýšľal nad nasledujúcimi udalosťami. Snape mu dal Antiveritaserum. To znamená, že ho budú vypočúvať elixírom pravdy. Samozrejme, že musí klamať. Ale ako ich presvedčiť, že hovorí pravdu a pritom nič nevyzradiť? Musí to byť uveriteľné a nesmie povedať nič konkrétne. Niečo mu napadlo. Keďže Kingsley nepríde, aby mu to vyvrátil a Snape bude vedieť, že klame, mohol by ho podporiť. Je dosť inteligentný na to, aby to pochopil a spolupracoval.

Priviedol ho do prijímacieho salóna. Prvé, čo zbadal, bolo veľké vyrezávané kreslo a v ňom vyškľabený a zjavne spokojný Voldemort. Pri ňom stála sebavedomá Lestrangová a Malfoy starší s typickým unudeným výrazom. Z druhej strany stál Snape s kamennou tvárou. Prebodával ho pohľadom a on sa snažil, aby jeho oči na ňom nezostali visieť príliš dlho. Inak tu nebol nik. Draco sa postavil vedľa svojho otca.

„Takže sa konečne stretávame,“ spustil ľadovým hlasom. Opätoval mu pohŕdavý pohľad. „A tentoraz bude náš kontakt dlhší, nikým nerušený a intenzívnejší. Nebudem sa zdržovať zbytočným rozprávaním. Pravdepodobne už vieš, prečo si tu. Asi si už prišiel na to, čo po tebe chcem a čo aj dostanem.“

„Ide ti o kameň. Ale zabudni na to, že ho dostaneš,“ zaškľabil sa mu naspäť. Lestrangová ho prebodla nenávistným pohľadom a spravila pohyb rukou s prútikom.

„Pokoj, Bella,“ zarazil ju. „Bolo jasné, že sa chlapec bude vzpierať a odmietne spoluprácu. Ale my predsa poznáme metódy, ktorými ho prinútime spolupracovať,“ postavil sa a šiel smerom k nemu. Za ním sa začala ťahať Nagini, tú si predtým nevšimol, pretože bola za kreslom. „Ty malý hajzlík,“ uškrnul sa, keď pristúpil k nemu. „V prvom rade si kľakni, nepatríš k ľuďom, ktorí by si zaslúžili stáť oproti mne ako rovnocenní,“ vyzval ho a zabíjal ho pohľadom. Nemal v úmysle ho počúvnuť a svojím znechuteným výrazom mu to dával najavo.

„Nikdy si pred tebou nekľaknem a to dobre vieš, Tom,“ provokoval. Voldemort sa zatváril pobavene.

„Samozrejme, preto ťa prinútim k poslušnosti,“ zachechtal sa a namieril mu prútik na kolená. Cítil, ako by sa mu do kolien niekto zavŕtaval obrovskou vŕtačkou. Aj keď zatínal zuby a snažil sa odolať, bolesť bola príliš veľká. Nakoniec ho to premohlo a on klesol. „No vidíš, že to ide,“ spokojne sa zaceril.

„Áno, veľmi presvedčivé,“ znechutene sa zaškľabil. Kolená ho neprestávali bolieť.

„Prestaň sa vzpierať a všetko bude v poriadku,“ zamračil sa, čupol si k nemu a voľnou rukou ho chytil pod krk. „Teraz si ťa trocha prezriem,“ uprene sa mu zadíval do očí. Vedel, že jeho hodiny oklumencie prejdú tvrdou skúškou. Teraz sa preukáže, či je vôbec schopný odolávať prudkým a dotieravým pokusom o vstup do jeho mysle.

Cítil, ako sa cielene a húževnato pokúša dostať cez jeho oheň. Odolával sústredenému pohľadu červených očí, formoval svoju bariéru a nepúšťal ho. A cítil aj to, že jeho obrana nebude mať dlhé trvanie. Nevydrží a pustí ho cez oheň. Nemá šancu vzpierať sa majstrovi legilimencie. Tak sa ho aspoň pokúsi odpútať.

Spomenul si na profesora Quirrella. Cez oheň mu poslal obrázok jeho vlastnej tváre vytŕčajúcej z profesorovej hlavy. Nech sa na seba pozrie. Sila úporného útoku zakolísala. A okamžite sa pokúsil o to isté. Ukázal mu, ako Chrabromilovým mečom zabíja jeho baziliska. Ako vráža jedovatý zub do denníka a jeho spomienka sa rozplýva. Videl na Voldemortovej tvári záblesk zúrivosti. A pokračoval. Ukázal mu jeho vlastné zakrpatené telo, ako ho Pettigrew hádže do kotla. Ukázal mu súboj vyčarovaných tvorov na Ministerstve. Jeho had krvácal. Ukázal mu, ako rozbíja veštbu.  

„Ty malý bastard!“ skríkol a stojac kŕčovito zovrel prútik. „Crucio!“

Jeho telo sa zmietalo pod návalom bolesti. Krutej a neznesiteľnej. Horúčava sa striedala s ľadovým chladom. Zabodávanie ihličiek sa menilo s pocitom naťahovania kostí a stláčania vnútorností. Cítil tlak na každom mieste, zatínal zuby a privieral oči. Nevykríkne, takú radosť mu nespraví. Vnímal kvapkajúcu teplú krv, ktorá sa mu pustila z nosa.

„Tak, to by sme mali,“ vypustil cez stisnuté zuby v okamihu, ako odtiahol prútik. „A teraz vstaň!“ nakázal a kopol doňho. Nielenže nechcel plniť rozkaz, ale ani nemohol. Zviazané ruky mal stŕpnuté a telo ubolené. Pokúšal sa dostať dych do normálu a zmierniť frekvenciu úderov svojho srdca. „Vstaň!“ zavelil znova a tentoraz si miesto kopnutia vybral. Odniesla si to jeho hlava. „Zdvihnite tú zdochlinu a posaďte ho na stoličku. Budeme pokračovať.“

Malfoyovci ho zdvihli a posadili na stoličku. Videl zamračenú tvár svojho strýka, jeho pevne stisnutú čeľusť a čierne oči pozorne ho sledujúce. Videl šťastný výraz Lestrangovej. Voldemort už sedel a očividne sa upokojoval.

„Teraz mi je už jasné, prečo sa naše spojenie prerušilo,“ vrkol a hľadel naňho s opovrhnutím. „Nevadí. Keď mi to nechceš ukázať tak mi to povieš a rád. Severus,“ otočil sa k nemu. „Nalej do nášho hosťa Veritaserum,“ vyzval ho už pokojne. Strýko k nemu pomaly pristupoval. Vedel, že by mal hrať odmietanie a aj hral. Vzpieral sa, ale Snapova ruko ho chytila za bradu a otvorila ústa. Zabodol sa mu do očí a daroval mu nenávistný pohľad. Snape sa len posmešne zaškľabil.

„Výborne,“ zachechtal sa Voldemort, „Vy teraz odíďte,“ otočil sa na Malfoyovcov. „Toto bude súkromný rozhovor.“ Jeho tón nepripúšťal námietky a oni rozhodne nemali v pláne protestovať. Lucius odchádzal so zle skrývanou nespokojnosťou.

„A čo Snape?“ spýtala sa Lestrangová a menovaný na ňu znechutene zagánil.

„Ten by mal zostať,“ vrkol Voldemort a zjavne si ho nevšímal. „Ak sa vyskytnú problémy, bude užitočný.“

„Nemyslím si, že je to najrozumnejšie.“

„Tu ale rozhodujem ja, čo je rozumné,“ ziapol po nej, okamžite sa stiahla. Snape sa zaškľabil. „A teraz k tebe,“ venoval sa Harrymu. „Keďže je v tebe silné Veritaserum, budeš odpovedať bez vzpierania. Vieš, čo po tebe chcem?“

„Samozrejme,“ predstieral s problémami vypustenú odpoveď.

„Tak mi povedz, kde máš ten kameň!“ štekol po ňom.

„Neviem,“ mykol plecami a posmešne sa uškrnul.

„Čo tým chceš povedať?“ zaváhal.

„Že neviem, kde je ten kameň.“

„Ako to, že nevieš? Vieš o aký kameň sa jedná?“

„Jasne, Bystrohlavovej. A ty máš Slizolinov a jeden, ktorý si si priniesol zo Švédska,“ s pobavením vŕtal.

„Áno, zjavne vieme, o čom rozprávame. A Dumbledore má jeden portugalský,“ pozorne sa naňho zadíval.

„Presne tak, priniesol ho a ukázal mi ho.“ Vedel, že musí byť presvedčivý.

„Vieš, kde Dumbledore hľadá teraz?“

„Neviem, nerozpráva mi o svojich cestách. Vraví len, že sú to zabudnuté a prastaré miesta. Len mi vždy oznámi, že náramok ešte nenašiel,“ nevinne mykol plecami.

„V poriadku. Teraz mi povedz, kam si dal svoj kameň.“

„Ja neviem, vážne.“

„Nenúť ma ťa prizabiť. Povedz mi, čo si s ním spravil a okamžite!“

„Odložil som ho,“ zaškeril sa. Voldemortom triasla čoraz väčšia zúrivosť.

„Dal si ho niekomu?“ Začal pokladať priame otázky.

„Áno.“

„Komu?“

„Neviem.“

„Ako to, že nevieš?“ zvreskol opäť. Bavilo doňho vŕtať aj keď riskoval nejaké mučenie. Kútikom oka zahliadol varovný Snapov pohľad. Asi by už stačilo.

„Neviem, kto to bol. Nechal som zvolať Rád. Oni si dali kapucne, všetci vyzerali rovnako, nerozprávali ani sa nijako inak neprejavovali. Vybral som jedného a tomu som ho odovzdal. Ani oni nevedia, kto to bol. Je to jeden z nich. Nevie, o čo ide, nevie, aký má ten kameň cenu. Vie len to, že ho nemá nikomu dať, nemá o ňom hovoriť a ani priznať, že ho má. Zložili sme Neporušiteľnú prísahu. Zastrene mi odpovedal len áno. Spútavačkou bola Hermiona Grangerová.“

„Neporušiteľnú prísahu,“ vypustil ľadovo a zúrivo, „Môžeš to potvrdiť?“ otočil sa na Snapa.

„Áno,“ odvetil pomaly a nezúčastnene. „Skutočne Potter zvolal Rád. Požiadal Fénixov, aby si obliekli plášte a cez tvár prehodili kapucne. Mali mlčať. Boli asi sedemnásti a mali za ním prejsť do salónika. Čo sa tam dialo, to neviem. Potter moju prítomnosť výslovne odmietol,“ zaškľabil sa.

„Samozrejme,“ štekol po ňom. „Od takého hajzla, ako ste vy, by som nič nežiadal!“ Lestrangová sa zachechtala.

„Zjavne ťa má Potter rád,“ prskol Voldemort. „Takže sedemnásti a nevieš, ktorí z nich to bol. Fajn, dáme im... dva dni čas. Nech sa dočasný majiteľ prizná a kameň mi prinesieš. A keď pri tom zatrepe kopytami, o jedného Fénixa menej. A keď odmietne vydať kameň, po dvoch dňoch pristúpime k iným metódam a prinútime Pottera spolupracovať. Toto odkáž Dumbledorovi,“ povedal Snapovi. Ten len prikývol. „Si ochotný dobrovoľne vyzvať dočasného majiteľa, aby ti kameň vrátil?“ otočil sa naspäť na Harryho.

„Ani v tvojich najdivokejších snoch,“ prskol. „Nikdy ho nedostaneš.“

„Ale dostanem, tým si môžeš byť istý. Ak ho do dvoch dní nebudem mať, ty zažiješ niečo, po čom mi ten kameň veľmi rád dáš.“

„Zabudni.“

„Čo tak solvonusový elixír?“ zacerila sa Lestrangová.

„S tým by som nesúhlasil. Videli Weasleyho. Ak ho uvidia v tom stave, určite mu odmietnu kameň dať, o to sa Dumbledore postará,“ namietol Snape. Nepripustí, aby z neho spravili bezduché monštrum, aby v ňom zabili city.

„Tiež mám ten názor,“ pritakal Voldemort. „Ten starý idiot sa kvôli nemu aj rozkrája, ale spraví to kvôli Potterovi a nie kvôli našej bábke, najmä, keď už niet šance na návrat. Veď my poznáme aj lepšie metódy, po ktorých bude skučať ako malé prasa a žobrať o zmilovanie. A nemyslím Cruciatus. Ten by ho zničil veľmi skoro.“

„Mučenie, biče, lámanie nôh a rúk, sypanie soli do rán, zabodávanie ihiel do tela, narezávanie kože, rozžeravený kov, prúd studenej vody, topenie, elixír na vyvolanie nočných môr, vytrhávanie nechtov, naťahovanie končatín, elixír na vyvolanie kŕčov...“ vymenovávala Lestrangová a tvárila sa fanaticky, takmer vzrušene. Snape po nej s opovrhnutím zazeral.

„No vidíš, akú máš fantáziu, Bella,“ zachechtal sa Voldemort. „Áno, to bude to správne presvedčovanie nášho malého väzňa,“ zaškľabil sa na Harryho. „A pritom by mohol byť užitočný Snape. Každý deň by ho dal do poriadku, aby mohol nasledujúci deň podstúpiť niektorý z uvedených donucovacích prostriedkov. Tak čo? Nerozmyslel si si to a nebudeš s nami spolupracovať dobrovoľne?“ s výzvou v očiach pohliadol na Harryho.

„Si snáď natvrdnutý? Nikdy nebudem s vami spolupracovať,“ vrkol s odporom.

„Dávaj si pozor na tú svoju papuľu, ty malý kríženec,“ prskla Lestrangová.

„Nechaj ho,“ uškrnul sa na ňu. „Jeho tá odvaha a pochabosť prejde a príde na to čoskoro. A čo je s tým Vlkom?“ opýtal sa akoby nič.

„Odhalili ho, už nepríde. Bol to Kingsley a uniesli im vlkolaka,“ zaškľabil sa Snape. „Teraz sa všetci po ňom zháňajú.“ Harry mal pre istotu sklonenú hlavu. Nepotreboval, aby na ňom videli nejaké zaváhanie, známku poznania. Nechcel sa nejako hlúpo prezradiť. Zjavne si ho však nevšímali.

„A čo vlastne po mne chcel?“ spýtal sa znudene.

„Vyvražďovať anglických vlkolakov,“ odvetil bez emócií. „Jediné, čo nás môže mrzieť je to, že bol ochotný vyzradiť, kde je nové väzenie.“

„Kašľať na to a aj na nejakých Vlkov pomsty. Nech si svoje obete zháňajú sami.“

------

„Dobre. Vieme to, že Harry nijaký Rád nezvolal a ten kameň nikomu nedal takým spôsobom,“ povedal Sirius a hlavu mal zloženú v dlaniach. Sedel spolu s Dumbledorom, Snapom a mládežou v zabezpečenom salóniku. „A vy tvrdíte, že ho nedal ani nikomu z vás. Takisto ani mne, profesor bol preč. Tak komu ho mohol dať?“

„Keď ho niekomu dal, určite ho presvedčil, aby o ňom mlčal,“ pokračoval v úvahách Dumbledore, „Voldemortovi klamal a to celkom šikovne. Ale pritom povedal aj kusisko pravdy.“

„A čo keď ho nikomu nedal a jednoducho ho schoval?“ nadhodila Hermiona.

„Aj to je jedna z možností,“ prikývol Sirius. „A ja si myslím, že ho pokojne mohol dať niekomu z nás. A skutočne nás presvedčil, aby sme ho v žiadnom prípade nevydávali. Urobili by sme to preňho.“

„To áno, ale zase veľmi dobre vie, že keby prišlo k mučeniu, zaváhali by sme, kvôli nemu,“ ozvala sa Ginny.

„Asi máš pravdu. Určite mu ten kamienok nechce dať. A pozná nás. V tom prípade ho asi niekde schoval,“ skonštatoval Sirius.

„Určite ho nemal pri sebe?“ obrátil sa Dumbledore na Snapa.

„Aj keď neviem, o čom stále hovoríte,“ vrkol po nich, „pravdou je, že Potter mal pri sebe len hodinky a náramok. Hodinky mu zobrali, ale náramok sa im nepodaril zložiť.“

„Určite ťa trápi tvoja nevedomosť,“ zaškľabil sa mu Sirius. „Keď sa Harry vráti, môžeš ho poprosiť, aby ti to vysvetlil. Od nás sa nič nedozvieš.“

„Už ma vidíš,“ prskol Snape. Profesor ho prerušil.

„Pokoj, páni. Mohli by ste spolupracovať, ide predsa o spoločnú vec. Severus, ide o zlatú strelu, ktorú má Harry na krku.“

„Na krku nič nemal.“

„Takže sa jej zbavil, celkom prezieravo. Aj keby ju Voldemort neotvoril, určite by upútala pozornosť smrťožrútov. Opýtame sa Fénixov, či im Harry nedal niečo do úschovy. Vyzveme ich, aby sa priznali, aj keď pochybujem, že by to niektorí z nich spravil.“

„A potom zostane už len prehovoriť Harryho, aby povedal, kde ju dal,“ ozval sa Ron.

„Áno, ale pochybujem, že by to vyzradil. Za žiadnych okolností mu ju nebude chcieť dať. Takto sme získali aspoň trocha času.“

„Prehovoril som Malfoya, aby dnes večer požičal Potterovi prútik. Môžete sa pokúsiť z neho niečo vytiahnuť. Predpokladám, že budete spolupracovať, slečna Weasleyová,“ obrátil sa na ňu.

„Samozrejme.“

„Dobre, tak sa teraz poďme zamerať na naplánovanie záchrany Remusa,“ ukončil profesor ich schôdzku.

------

Po stretnutí s Voldemortom ho strčili naspäť a vôbec si ho nevšímali. Ešte stále sa spamätával zo silného Cruciata, ležal na peľasti a pokúšal sa nevnímať bolesť. Sústredil sa na identifikovanie svojich pocitov. Bolo dosť otravné pôsobiť ako anténa zachytávajúce blížiace sa problémy a nebezpečenstvá. O to horšie, že sa k obavám o Remusa pridali aj iné. A tie nevedel pomenovať. Bol si istý, že ho pôjdu zachrániť. Bolo jasné, že ich pôjde veľa a taktiež pri tom hrozilo nebezpečenstvo. A on ho cítil, vedel, že dvaja ľudia budú ohrození viac, možno smrteľne. Ťažko im to dá vedieť. Malfoy mu ráno dôrazne povedal, že prútik mu dá len cez jeho mŕtvolu. A okrem toho sa uňho neukázal, priniesol mu len obed a potom zmizol. Obed, studená polievka z konzervy a suchý chleba. Prečo mu to tak pripomína Dursleyovcov? A čo iné čakal? Hotel Intercontinental? Zaškľabil sa. A opäť tie pocity. Dvaja, ale ktorí? Pokúšal sa prideliť k svojim pocitom tváre. Stále znova a znova. Nešlo to, veď aj pri Siriusovi a Ginny ich identifikoval, až keď bolo nebezpečenstvo blízko. Ale čo potom Remus? Možno to bude tým, že on je v ohrození už dva dni.

------

„Tak si to zhrňme,“ zavelil Sirius. Pätnásť hláv bolo sklonených nad náčrtkami a rôznymi návrhmi.

Celé doobedie vyťahovali z Kingsleyho podrobnosti. Poobede sa s Charliem a Billom premiestnil ku kraju lesa a ukázal im smer ich úkrytu. Po jeho opätovnom zavretí tam postupne popremiestňovali dopredu označených aktérov záchrannej misie.

„Akcia prebehne dnes o polnoci, zajtra je úplnok. Po premiestnení ideme ja, Susan, Bill, Charlie a Snape smerom na západ, tadeto,“ ukazoval na nákres. „Dostaneme sa k jaskyni zvrchu. Naša úloha je dostať sa do jaskyne a vyviesť odtiaľ Lupina. Artur, Fred, George a Diggle pôjdu juhovýchodne, dostanú sa k výbehu, kde by mali byť  vlci spolu s ich ochrancami. Piatimi. A vy ostatní, na čele s profesorom, pôjdete priamo. Odpútate ich pozornosť najmä od nás piatich. Nemalo by ich tam byť veľa. Keď odrátame tých piatich, ktorí sa budú venovať vlkom vo výbehu, tak by tam mali byť siedmi Nemci. Vy šiesti na nich stačiť budete.“

„Fajn a aké problémy nás môžu stretnúť?“ spýtal sa McCrea.

„Rôzne. Ak by vlci neboli vo výbehoch, ale pobehovali by voľne, neváhajte a zabíjajte. Títo vlci sú zvyknutí útočiť po ľuďoch. Nemci nás čakať nebudú. Podľa informácií ležia vonku pri ohňoch. Ak budeme mať kúsok šťastia, bude väčšina spať. Čakajú ho až zajtra, takže nemajú tušenie, že o nich vieme.“

„Chcem ísť tiež,“ skúsila Tonksová. Celú dobu ich presviedčala, že je zatiaľ bojaschopná.

„Už sme to preberali, ty zostaneš tu,“ zamračil sa na ňu Sirius.

„A ten dynamit?“ opýtal sa Artur.

„To by mohol byť najväčší problém,“ prikývol zadumane. „Bill zostane vonku a bude brániť prípadným vstupom Nemcov do jaskyne. Nedovolíme, aby po sebe zamietli stopy.“

------

„Tu máš,“ vrkol po ňom Malfoy a strčil mu pod nos tanier.

„Fíha, pečené zemiaky. Čím som si to zaslúžil?“ nasilu sa zaškľabil.

„Buď rád, že dostaneš aspoň niečo. Muklov, ktorých tu držali, nechali o hlade aj niekoľko dní, než ich zabili.“

„Aha, tak to som neskutočne šťastný.“

„Keď budeš provokovať tak ako dnes, ľahko sa môže stať, že aj tebe zatrhnú prísun stravy.“

„Neviem, či sa to dá nazvať stravou, ale nech je tak.“

„To si taký sprostý? Pretože toto sa už nedá nazvať chrabromilskou odvahou.“

„Čo máš na mysli?“

„To tvoje provokovanie Temného pána. To znechutenie, ktoré mu prejavuješ. To pohŕdanie.“

„Ty si asi nestretol nikoho, kto by mu odporoval, že?“

„Nie, väčšinou sa ho boja.“

„Boja sa ho len smrťožrúti. Každý Fénix by sa správal rovnako.“

„Áno, Fénixy sú nadľudia.“

„To netvrdím. Ide o presvedčenie. Aj ten strach vysloviť jeho meno, nechápem, veď je to len meno. Hermiona a Ginny ho pokojne volajú Voldemort.“

„Prestaň.“

„Ešte stále je v tebe to smrťožrúctvo.“

„Nie je to smrťožrúctvom. Nikto ho tak nenazýva.“

„Máš pravdu. Aj tak je to len obyčajný, nechutný Tom Riddle.“

„Už mlč. Ty si proste odporne statočný Potter,“ zaškľabil sa. „Mám ti požičať prútik, aj keď sa mi to nepáči.“

„Vážne? Teraz mi ho dávaš dobrovoľne?“

„Nie, dobrovoľne to nie je. Ale zase ani pod nátlakom. Povedzme, že je to gesto dobrej vôle.“

„Nehrozí, že by si toto gesto zopakoval častejšie?“

„Nekecaj furt! Snape ma o to požiadal. Nemysli si, že budem podporovať tvoje randenie.“

„To by som si vážne nemyslel,“ zaceril sa a siahol po prútiku.

Ginny, čo sa deje?

Ahoj, láska. Počkaj, zbehnem dole.

Čakal. Pri tom po očku pozeral na Malfoya. Priznával si to len ťažko, ale aj napriek nenávisti a odporu, ktoré obaja vzájomne cítili, zisťoval, že sa dá celkom dobre spolupracovať aj s nepriateľom. Jednu podobnú skúsenosť už mal. Začal mať rád svojho strýka. To síce pri Malfoyovi nehrozilo, ale komunikovať sa s ním dá. Zjavne sú na jednej lodi, tej Snapovej. A jemu bolo jasné, že mu chce Snape pomáhať aj naďalej. Možno to robil kvôli jeho matke. Žeby ona bola tou záhadnou ženou, ktorú Snape miloval?

Harry, Sirius a profesor sa pýtajú, kam si dal strelu.

Jasne, povedz im, že som ju odložil a nech sa ani nenamáhajú zo mňa niečo vytiahnuť. Nepoviem nič.

Ale keď ťa bude mučiť, tak...

Nie, Ginn. Zjavne vám Snape všetko povedal. Voldemort tú strelu nedostane. Nech jednoducho nájdu spôsob, ako ma odtiaľto dostať a chrýzos k tomu zneužívať nebudú. Povedz Siriusovi, že mám zase nejaké tušenie. Okrem obáv o Remusa sa pridružili aj obavy o ďalších dvoch. Nanešťastie neviem, o koho ide, aspoň zatiaľ a obávam sa, že keď budem vedieť mená, tak už nebudem mať šancu to oznámiť. Nech si všetci dávajú pozor a veľký. Dvaja z nich sú v nebezpečenstve, tentoraz smrteľnom.

Myslíš si, že niekto zomrie?

Dúfam, že sa tak nestane. Nech si na seba dávajú pozor.

Sirius ich všetkých upozorní. Idú tam dnes o polnoci a žiada ťa, aby si povedal, kde je strela.

Je v bezpečí a v bezpečí aj zostane. Neuvedomujú si, čo by znamenalo, keby sa dostala Voldemortovi do rúk?

Uvedomujú, ale ide o teba.

O mňa strach mať nemusíte, vydržím dovtedy, kým ma odtiaľto nevytiahnete. A okrem iného, ak by ju Voldemort dostal, vážne si myslíš, že by ma nechal nažive?

Šlo by o výmenný obchod.

Nie a to je moje posledné slovo. Ty sa máš ako?

Dobre, je mi fajn. Ale tá strela...

Ginn, nebudeme sa baviť o strele.

V poriadku. Sirius ti odkazuje, že tú tvrdohlavosť z teba vytlčie.

Už sa neviem dočkať. Ginny, vážne si v poriadku?

Som, viac ma trápi, či si v poriadku ty.

V rámci možností. Malfoy je celkom zábavný spoločník, spím na tvrdej peľasti a strava, nič moc.

Nemôžeš byť chvíľu vážny?

Môžem. Milujem ťa.

Aj ja teba.

„To by už stačilo, Potter,“ upozornil ho Malfoy.

Musím končiť. Malfoy je nervózny. Nech si dajú všetci pozor.

„Zjedz tú večeru, nech mám od teba už konečne dnes pokoj,“ vrkol po ňom, keď mu vytrhol prútik z ruky.

------

„Dobre, sme pripravení?“ opýtal sa Sirius predtým, ako sa mali všetci premiestniť. Opäť zrušili kúzlo zabraňujúce primiestňovaniu v kuchyni. Odtiaľto odídu a sem sa aj vrátia. Všetci pätnásti boli upozornení na zvýšené riziko a všetci boli odhodlane pripravení odísť do akcie. Tonksová sa ešte niekoľkokrát pokúsila nanútiť, ale bola profesorom presvedčená. Lepšie povedané, neodvažovala sa s ním dohadovať. Teraz stále vedľa Ginny a Hermiony a potichu zúrila.

Premiestnili sa na kraj čierneho lesa. Keďže bola tma, nepoužili splývacie zaklínadlo. Nevideli si ani na špičku nosa a hrozilo, že by sa navzájom postrácali. Dvojčatá s otcom a Digglom sa pustili potichu na juhovýchod a profesor viedol svoju skupinu priamo. Sirius so svojimi sa vydal na západ. Mlčky a opatrne našľapujúc sa dostávali čoraz ďalej. Vedeli, že ich čaká takmer pol kilometrová opatrná chôdza. Držali sa blízko seba, dotýkali sa plecami. Neodvažovali sa zasvietiť prútiky, nechali sa viesť len svojimi inštinktami. Občas začuli vlčie vytie.

Konečne zbadali dva rozložené ohne. Les tu bol menej hustý a oni zbadali dieru obrovskej jaskyni. Mali ju po pravej strane. Skryli sa za nahromadené kamene a čakali na znamenie.

„Sú tu len piati,“ sykol Snape takmer nečujne. Skutočne sa pri ohni nachádzali štyri zjavne spiace osoby a jedna sediaca.

„Asi sú pri tých vlkoch,“ šepol Bill. „Sú to fanatici. Možno si myslia, že keď ich každú polhodinku nepohladia, tak umrú od žiaľu.“

„A čo keď sú vnútri?“ opýtala sa Susan.

„Tak ich zneškodníme,“ mykol plecami Charlie. „Možno skutočne šli skontrolovať väzňa a o chvíľu sa vrátia.“

Nestihli ďalej rozoberať možnosti, kam zmizli dvaja z predpokladaných siedmich, pretože ich zasvrbela dlaň. Takže jedna skupinka je už na mieste. Čakalo sa len na druhé znamenie. Keď sa ich dlane ozvali druhý krát, pustili sa k otvoru. Predierali sa pomedzi stromy, čo najrýchlejšie a nepozorovane sa chceli stratiť v útrobách jaskyne. Dostali sa do nej bezproblémovo, zmizli v šere a Sirius si priložil prútik k dlani. Môžu spustiť akciu.

------

V momente, ako Harryho prvý krát zasvrbela dlaň, nervózne sa posadil na peľasť. Jeho pocity sa stupňovali, vedel povedať presne, v akej fáze sa ich akcia nachádza. Dúfal, že čoskoro skončia a on sa uvoľní. To by znamenalo, že sú všetci v poriadku. Po druhom zasvrbení sa netrpezlivo postavil a začal sprudka dýchať. Už bol na to pripravený, preto šetril pľúca a dýchal plytko. Stále vedel len o Lupinovi, druhých dvoch identifikovať nevedel. Nejaké Siriusove slová, že sa to niekedy vyvinie a on bude svoje pocity ovládať, boli teraz zbytočné. Nevedel, že vstúpili do jaskyne. Ucítil svrbivú dlaň a v tom momente sa mu pred očami objavili tváre. Susan a Charlie. Boli to oni, teraz si bol istý, boli blízko smrteľného nebezpečenstva. Bezradne sa zviezol na zem a privrel oči. Čakal.

------

Dvojčatá spolu s otcom a Digglom stáli pred obrovským výbehom. Horeli tu dve fakle a oni v slabom jase videli niekoľko párov blyštiacich očí. Z výbehu sa ozývalo zúrivé vrčanie, prítomnosť ľudského mäsa bola pre predátorov iritujúca. Mierili a po jednom ich omračovali a zväzovali. Nechceli pripustiť, že by niektorý Nemec pribehol a vypustil ich. Obavy si robili aj preto, že z predpokladaných piatich tu boli len traja. Tí už ale neotvoria nič, zneškodnili ich hneď na začiatku.

Vstúpili do jaskyne. Diera sa v úzadí rozdeľovala do troch chodieb. Vedeli, že majú ísť tou pravou. V mierne osvetlenom priestranstve zbadali na zemi tri debničky s dynamitom. Muklovským výdobytkom, ktorý si Vlci obľúbili. A oni vedeli prečo. Všade to tu páchlo vlhkosťou, krvou a hnijúcimi ostatkami tiel. S najväčšou pravdepodobnosťou kŕmili svojich miláčikov aj mimo úplnok, pokiaľ sa oni nerozhodli ísť loviť sami. A dynamitom po sebe zahladzovali stopy. Akoby nemohli použiť obyčajný prútik, pomyslel si Sirius a zakrútil nosom. Nemci...  

Bill ostal pri vstupe, mal brániť prípadným útokom zvonka. Susan, Charlie a Snape sa vybrali do pravej chodby, Sirius im kryl chrbát. Čakalo ich asi tridsať metrov dlhej a osvetlenej cesty, po zemi ležali roztrhané kusy končatín a ďalší dynamit. Asi im toho dávajú zožrať viac, ako znesú a možno sú už výberčiví. Zápach bol neznesiteľný, Susan si rukou zakryla nos.

„Remus!“ vyhŕkla zhrozene. Zostali zarazene stáť pred hrubou mrežou. Lupin ležal na zemi, zjavne v bezvedomí, po celom tele známky pohryzenia. Celý odev dotrhaný a zakrvavený, na stehne kusisko svalstva odtrhnutého a ľavé rameno vyvrátené v neprirodzenom uhle. Očividne si krátili čas do úplnku a bavili sa mučením väzňa. „Je živý?“ hlesla. To už Charlie odpaľoval zámku, aby sa k nemu predrali.

„Žije, ale dlho to už nevydrží, treba ho odtiaľto dostať,“ vypustil Snape pomedzi zuby, keď ho kľačiac skontroloval. Zrazu sa ozvalo vlčie vytie, ktoré sa odrážalo od chladných stien. Prebehol im po chrbte mráz a neveriacky po sebe pozreli. Vzápätí sa ozvali silné rany, ich zvuk sa v jaskyni zniekoľkonásoboval. „Idem tam, vy ho prezrite a vylevitujte von!“ skríkol po nich Snape a bežal po chodbe.

V prednej diere prudko zabrzdil. Trojica rozzúrených vlkov dorážala do Siriusa, Bill sa venoval dvom Nemcom, ktorí vybehli z dvoch chodieb. Zrejme tam boli kŕmiť vlkov. Tí, aj keď boli nažratí, nedokázali odolať pohybujúcemu sa dezertu. Odpálil jedného vlka a pridal sa v boji k Siriusovi. Vonku sa strhla ďalšia bitka. Dumbledore so svojou družinou stihli prekvapiť spiacich Nemcov a spútali ich, vrátane jedného bdejúceho. Z okolitého lesa však pribiehali ďalší vlci, tých zrejme vypustili, aby sa šli svojvoľne zabaviť. Odhadom ich bolo asi osem.

Jeden z vlkov sa posadil a pustil sa do zavýjania, jeho pokus bol zabrzdený hneď v úvode Siriusovým omračovacím zaklínadlom. I tak však dal vedieť svojim druhom, tí sa pustili od bojujúcej skupinky a vrhli sa k jaskyni. Dumbledore ich prenasledoval a spolu s ostatnými ich omračoval v behu. Bill zneškodnil Nemcov a venoval sa pribiehajúcim vlkom. Pridal sa k nemu aj Sirius. Stojac bok po boku brzdili a metali po nich zaklínadlá. Z ďalšej chodby však vybehli poslední dvaja Nemci. Zistili, čo sa deje a stihli sa pripraviť.

„Pozor!“ zvreskol Snape a vypálil po jednom z nich. Mali v ruke horiace fakle a boli odhodlaní spustiť dynamitovú reakciu. Sirius s Billom sa otočili, aby zistili, čo sa deje. Už to nestihnú, pochopili to takmer okamžite.

„Susan!“ vykríkol Sirius a chcel sa vrhnúť do chodby. Bill ho chytil a ťahal preč. Neveriacky civel na horiace knôty v debničke. Odťahoval Siriusa čo najrýchlejšie preč, Snape púšťal prúd vody na jednu z dební, Ďalšie tri horeli. Nemci boli pripravení vnútri umrieť. K Snapovi priskočil Dumbledore a nútil ho k ústupu. Nestihne uhasiť všetky debny. Hodiac sa na zem začuli ranu. A potom ďalšiu. Jaskyňa sa otriasala sériou výbuchov, vyletovali z nich úlomky kameňov. Zem zadunela dvanásť krát, než všetko stíchlo.

„Nie!!! To nemôže byť pravda,“ vrieskal Sirius a trieskal rukou o zem.

„Zostali tam. Charlie, Susan a Remus!“ vykríkol Bill na svojho otca a bratov, ktorí sa k nim pridali.

„Musíme ich nájsť, nemôžu byť mŕtvi!“ húkol Sirius na zúčastnených a pridal sa k Snapovi, ktorý s bolestným výrazom prútikom odhadzoval kamenné trosky.

„Určite sú len uväznení. Zasypala sa chodba. V tom žalári predsa nebol dynamit!“ húkol aj Snape a tým podnietil k činnosti aj ostatných.

------

„Nie!“ vykríkol Harry a zúfalo padol na zem. Tá bolesť bola strašná, celé vnútro mu oblapila ľadová ruka, ktorá ho stískala, gniavila a nemienila pustiť. Toto pri Siriusovi necítil. Ani pri Ginny. Bezradne sa skrútil do klbka. Pocit straty, rozlúčenia, odchodu bez návratu. Vedel, že niekto umrel. Vedel, že už niektorého neuvidí s otvorenými očami. Jeden z nich umrel a ďalší zúfalo bojujú o život. A on si uvedomil, komu jeho pocity patria. Vedel, koho už neuvidí smiať sa, rozprávať alebo nadávať. Bol si istý. Mal pred očami tvár. Ležiac na zemi plakal a potichu sa lúčil.

TOPlist