64. Finále

 

Na trávniku sa zablysli prvé lúče a zápas začal. Slizoličan spustil prudké a rýchle výpady, ktoré sa jej darilo vykrývať a odkláňať. Striedal odrážacie a omračujúce zaklínadlá, akoby predpokladal, že k porazeniu súperky nič iné potrebovať nebude. Narazil však na odhodlaný odpor, preto umocnil silu útokov. Na Ginny leteli zaklínadlá vysielané vzrastajúcim Slizolinčanovým hnevom. Dokázala sa statočne brániť, proti jeho rýchlosti a sile používala hybkosť a ľahkosť. Každému druhému lúču dokázala uhnúť, preto míňala menej energie na vyčarovávanie štítov.

A to favorita vytáčalo, preto vyslal prvú dávku kameňov, z ktorých len polovica bola včas zneškodnená. Ostatok ju zasiahol v plnej sile a zápas musel byť po prvý raz prerušený za sprievodu nadšených ovácii zelenostrieborných fanúšikov. Červenozlatý sa nevzdávali nádejí a neprestávali povzbudzovať. Duel pokračoval a scenár bol takmer identický. Až na to, že sa Chrabromilčanke podarilo občas vyslať zaklínadlo smerom na súpera. A používala Declicantio, kúzlo, ktoré si každý vyskúšal v Núdzovej miestnosti len raz. Odkláňacie, vylepšené tým, že ak sa podarí zasiahnuť súperov lúč na jeho počiatku, vráti ho naspäť vysielajúcemu.

Po dvoch desiatkach minútach, kedy sa snažila, aby sa trafila, slávila úspech. Slizolinčanove odrážacie kúzlo, pri ktorom dbal o to, aby bolo čo najsilnejšie, sa obrátilo proti nemu a na prekvapenie celého štadióna sa prvý krát objavil na zemi. Kým sa obecenstvo spamätávalo z tohto šoku, letela na Montanguea séria zúrivých zaklínadiel. Ešte stále prekvapený vlastnou prítomnosťou na trávniku a riadne udretým chrbtom, stačil niekoľko desiatok sekúnd len odvracať a vykrývať sympatické Ginnine pokusy.

Vzápätí sa však spamätal a jeho nenávisť posilnená práve prežitou ujmou na vlastnom egu, sa mu dala čítať v tvári. Ubránil sa všetkým útokom, nech boli akokoľvek schopné a dobre mierené a nasledovala jeho pomsta. Ginny letela niekoľko metrov vzad a než sa stihla pozviechať, pocítila na pokožke nepríjemné svrbenie. Kontrolným pohľadom na svoju ruku zistila, že jej Slizolinčan pričaroval rybie šupiny.

Zahorela v nej túžba po pomste a nenávistne pálila smršť lúčov proti raz tak ťažkému súperovi. S miernym úškľabkom ju nechal prejaviť sa. Bez problémov zneškodnil jej netopiere, liany potrhal ešte skôr, ako k nemu prileteli. Ohňové rotujúce kotúče uhasil na polceste a obrovského pavúka premenil na impozantnú sochu. Potom zaútočil aj on, opäť sa ocitla na zemi, kde na ňu zaútočili tri rozdráždené kobry. Uvedomila si, že pokiaľ im usekávala hlavy, neletel na ňu žiaden lúč. V okamihu, ako usekla poslednú, šmýkala sa po trávniku a zastavila sa až na tribúne. K šupinatej pokožke sa pridali žabacie ústa.

Pohľad na Slizolinčana ju presvedčil, že sa výborne baví. S ironickým úškrnom ju vláčil po zemi. V nezávideniahodnej polohe však vysielala zaklínadlá a tým ho aspoň na okamih prinútila skoncovať s útokmi. Jej vyslané kamene však včas premenil a dopadali naňho len zrniečka piesku, aby zopakoval to isté, avšak s oveľa väčším úspechom.

Opäť sa prerušovalo. Našťastie si Ginny dokázala bez problémov ošetriť rany, tie menšie si dokonca zahojila. Napriek tomu mala po šupinatej tvári a tele niekoľko nepekných rán. Nemienila sa vzdávať a spustila ďalšiu sériu útokov, aby si vzápätí uvedomila kŕče v nohách. Že jej začali brnieť aj ruky zistila až v okamihu, keď sa zviechala zo zeme po ďalšom silnom odrazení a zároveň jej miesto nosa narástol sloní chobot.

Ďalšie odrazenie, Slizolinčan si dával pozor na to, aby ju nedolámal a ani nepripravil o vedomie. Napriek tomu jej nechcel darovať nič. Nemala kedy zistiť, či by dokázala aj napriek bolestiam v nohách stáť, pretože k postaveniu sa nedostala príležitosť. Gentlemansky na ňu vyslal malé ihličky, ktoré sa jej pozapichovali do tela, kúzlom ju donútil rozplakať sa, opäť sa ocitla o niekoľko metrov ďalej na chrbte, rozbolel ju žalúdok, zviazal jej nohy, vzbĺkol okolo nej oheň, ktorý sa pokúšala uhasiť, vzápätí jej prútik padol na zem, pretože sa jej ruky premenili na vtáčie krídla.

Teraz už nebola schopná akejkoľvek reakcie, i tak si neodpustil posledné silné odrazenie predtým, ako ukončil zápas arogantným a laxným zodvihnutím jej prútika.

------

„Keď som si ja strieľal z Thomasa a to bola len tretina z tohto, tak sa išla McGonagallová zblázniť!“ prskol Harry. Sedeli pri Ginny na ošetrovni, kde ich Pomfreyová láskavo na chvíľu nechala. Už bola ošetrená, našťastie sa jej nič nezlomilo a z tých dosť rán už mala väčšinu vyliečenú. Horšie to bolo s jej vzhľadom. Aj keď sa ošetrovateľke podarilo zbaviť ju šupín z pokožky a taktiež žabích úst, ešte stále mala po rukách vtáčie pierka. Najhoršie to bolo s chobotom, strácal sa veľmi pomaly.

„A čo si čakal? Že sa Montangueovi za to niečo stane?“ spýtal sa Ron.

„Keď sa mu prepieklo Nevillovo takmer zmrzačenie, toto bola len maličkosť,“ frkla Hermiona nespokojne.

„Aspoň, že si to prežila,“ Harry sa na svoju lásku mierne pousmial a nežne ju hladil pomedzi pierka na ruke.

„Radšej by som tu ležala v bezvedomí a s prelámanými nohami, ako toto!“ naštvane vrkla a chobot sa jej mierne zakolísal. „Alebo sa ti zdám teraz atraktívnejšia? Veď on zo mňa spravil nejakého, zvieracieho hybrida, a to doslova!“ nešťastne húkla a ťažko potláčala plač.

„Ale, no tak, Ginn, veď ti to zmizne,“ namietol Harry. Vyhýbal sa téme chobota, aj keď Ginny vyzerala, akoby jej z tváre visela hadica od vysávača, bol rád, že je celá a relatívne zdravá.

„Fajn, to ma neuveriteľne teší. Ale kedy?!“

„Mne sa zdá, že sa ti to zmenšilo, o kúsok,“ nadhodil Ron s problémami skrývajúc úškrn.

„Bež do čerta.“

„Do rána to bude určite v poriadku,“ pokúšala sa ju upokojiť Hermiona. Po dvoch hodinách ich Pomfreyová vyhodila. Ubezpečila ich, že ju na druhý deň pustí. Ginny zaprotestovala, vyjadrila sa, že pokiaľ jej nos nebude opäť nosom, nevytiahne odtiaľ päty. Harry jej chcel jemne naznačiť, že ju varoval, ale bola zo seba taká nešťastná, deprimovaná a zúrivá, že sa radšej zdržal.

------

SEMIFINÁLOVÉ SÚBOJE S PREKVAPIVÝMI MOMENTMI

Včera sa odohrali na Strednej škole čarodejníckej v Rokforte dva semifinálové súboje duelantského turnaja, ktoré určili dvoch finalistov. Úroveň oproti štvrťfinálovým zápasom sa mierne zvýšila, možno preto, že vďaka vyraďovacím bojom zostali pred bránami semifinále tí menej schopní.

V prvom zápase sa postavil Vyvolený Harry Potter proti slizolinskému spolužiakovi Blaiseovi Zabinimu. A keď som v predchádzajúcom článku spomínala, že Vyvolený nepreukazuje práve najpresvedčivejšie výkony, moje slová sa v tomto zápase len potvrdili. Jeho predpokladané víťazstvo, ktoré malo byť jednoznačné, bezproblémové a rýchle, sa napokon zvrhlo na urputný boj. Neraz sa ocitol na zemi, jeho útoky sa pravidelne striedali s obranou a zápas musel prerušiť kvôli ošetrovaniu. Napokon sa však tešil z víťazstva, súpera porazil dosť nevyberaným spôsobom, kedy ho doslova prirazil k tribúne. Ak však predvedie rovnaký výkon aj vo finále, obávam sa, že mu absolútne nebude stačiť na to, čo od neho všetci očakávame. A to je triumf v turnaji.

Proti nemu sa postaví favorit turnaja, Damian Montangue. Ten doteraz nemusel zápoliť s problémami. To, čo malo byť spanilou jazdou Pottera, nám predvádza práve on. Zvládol doteraz všetky súboje s prehľadom a ľahkosťou. Semifinálový zápas nebol výnimkou a súperka, Ginevra Weasleyová, podľa očakávaní kládla len priemerný odpor. Že sa Montangue turnajom baví, sa dalo poznať aj na nej. Po zápase mohla pokojne slúžiť ako učebná pomôcka pre prírodovedecký krúžok.

Na záver svojej reportáže si dovolím tvrdiť, že výsledok finále je s najväčšou pravdepodobnosťou jasný. I tak pevne dúfam, že nám Vyvolený bude schopný ukázať aj niečo viac, ako doteraz a tým potvrdí svoju povesť, ktorá sa s ním spája. Inak sa obávam, že ak je pravda, čo sa o ňom hovorí, mali by sme si začať všetci robiť starosti.

Samozrejme vám prinesiem reportáž z finále a taktiež sa pokúsim získať vyjadrenia od samotných finalistov ešte pred posledným zápasom, ktorý by sa mal konať vo štvrtok.

Rita Skeeterová

„Nebudem sa radšej vyjadrovať,“ vrkla Hermiona po prečítaní článku. Pred raňajkami sa zastavili na ošetrovni. Ginny už mala našťastie svoj vlastný nos a taktiež jej zmizlo páperie z rúk.  

„To sa ani neoplatí, zbytočná strata času,“ zakrútil hlavou Neville.

„Zvláštne, keď takmer zahrdúsil Nevilla, to je podľa nej prehľad a ľahkosť,“ škľabil sa Ron. „Ale keď Harry troška pricapil Zabiniho na tribúnu, tak to je nevyberaný spôsob.“

„Nechápem, načo to čítate? Je to Skeeterka, a to je kauza sama o sebe,“ povedala naštvane Ginny, „Že učebná pomôcka.“

„Poskytneš jej vyjadrenie?“ otočil sa Ron s úškrnom na Harryho.

„Pošlem ju do prdele,“ opätoval mu rovnaký výraz.

„Teraz sa budeme musieť sústrediť na to, aby si vyhral,“ nadhodila Hermiona. „Inak sa v tých svojich novinách dosýta vybúri.“

„Nikto nepochybuje o tom, že zvíťazíš. Celý Chrabromil stojí za tebou,“ zapojil sa Seamus. „A dovolím si tvrdiť, že nielen on. Aj keď je na teba kurz trocha vyšší, väčšinou sa vsádza na teba.“

„Hm, tak to by mi malo lichotiť.“

------

„Nemuseli by sme čakať až do štvrtka,“ vrkol Snape v pracovni profesora Dumbledora, kde sa streli v pondelok pred vyučovaním obaja finalisti spolu s vedúcimi fakúlt a Tonksovou. „Zjavne sú obaja v absolútnom poriadku. Alebo sa mýlim, Potter? Máte nejaké skryté ťažkosti, ktoré by vám bránili uskutočniť finálový duel skôr?“ zaškľabil sa naňho. Montangue sa tváril nanajvýš spokojne.

„Nie, nič mi nie je,“ zaprotestoval.

„Tu nejde o to, či niekomu niečo je,“ usmial sa Dumbledore. „Ja som si vyhradil istý čas na to, aby som bol prítomný na finále a aj istý čas po tom. Takže, milý Severus, nemusíš byť voči mne taký ústretový. Môžem predpokladať, že chceš záležitosť urýchliť práve pre to, aby si mi ušetril trocha času?“ Nečakal na odpoveď. „Už aj verejnosť je vďaka milej slečne redaktorke informovaná o tomto termíne a finalisti budú mať o niečo viac času na prípravu.“

„To je možno pravda,“ precedil pomedzi zuby. „Musím však podotknúť, že pán Montangue nepotrebuje čas na prípravu. Je schopný nastúpiť aj okamžite.“

„O tom nepochybujem,“ vložila sa McGonagallová a prebehla ho zamračeným pohľadom. „I tak by som mu však odporúčala, aby sa skúsil pripraviť. Určite mu to neuškodí a taktiež nie je prezieravé podceňovať súpera.“

„My by sme si nedovolili podceňovať pána Pottera,“ uškrnul sa, „len sme si vedomí vlastných kvalít a možností. Preto skutočne nepotrebujeme na prípravu až toľko času, koľko zjavne potrebuje váš duelant.“

„To by ste mohli nechať láskavo na našom uvážení,“ prskla po ňom profesorka.

„A ja si zase myslím, že čas do štvrtka je absolútne v poriadku,“ vtrhol im do debaty Dumbledore s úsmevom. „Ako sa ho finalisti rozhodnú stráviť, je iba ich vec. Nám neostáva nič iné, iba sa tešiť na zážitok, ktorý nám určite pripravia. Máte k tomu nejaké pripomienky, slečna rozhodkyňa?“ otočil sa na Tonksovú.

„Z mojej strany žiadne,“ mykla plecami a mrkla na Harryho.

„Výborne, tak sme sa teda dohodli. Vo štvrtok o štvrtej na metlobalovom štadióne. Pravidlá sú rovnaké ako v predchádzajúcich dueloch,“ ukončil schôdzku.

-----

Od pondelka začal aj predfinálový boj Slizolin versus ostatok školy. Slovné napádania boli samozrejmosťou, útočili po sebe dokonca aj prváci. Chrabromil začal nosiť na podporu svojho finalistu červenozlatú stuhu na ramene, čo by nebolo až takým prekvapením, keby Seamus spolu s Ronom a Nevillom do toho nezaťahovali aj bystrohlavských a bifľomorských spolužiakov. Už v pondelok po prvej hodine mali stuhu viacerí zástupcovia spriatelených fakúlt a ich počet sa zvyšoval. Luna prišla s nápadom odznaku, rovnako, ako tomu bolo vo štvrtom ročníku pri Trojčarodejníckom turnaji. Hermiona začarovala odznaky s Ginnniným textom a potom ich rozdávali. Bola na nej jeho tvár a nápis POTTER – JEDINÝ VÍŤAZ. Po poklopaní prútikom sa zjavila Montangueova tvár a nápis MONTANGUE – JE DIVNÝ ÚKAZ.

Tajná vojna sa odohrávala aj medzi profesormi. Snape zavalil šiestakov polmetrovými prácami a na stredu im sľúbil písomnú previerku z celoročného učiva. Cez hodiny chodil pomedzi Chrabromilčanov, nepretržite po nich vrčal a buzeroval im elixíry. Naopak, McGonagallová zvolila voľnejšie opakovacie tempo a šiestaci sa na jej hodinách doslova flákali, čo sa zaobišlo bez poznámok z jej strany a celkom okate to prehliadala. Rovnako na tom bol Flitwick, ktorý s nimi dokonca opakoval tretiacke učivo. Vraj na prípravu na MLOK-y nie je nikdy príliš skoro. Sproutová im nakázala upratovať provizórnu učebňu, nakoniec však len prenášali kvetináče z jednej strany na druhú. Tonksová zase postavila pred Harryho každého, kto jej prišiel pod ruku, aby naňho útočil a pokúšal sa ho odzbrojiť. Katie Bellová im priniesla informáciu, že so siedmakmi je to úplne obrátene. Pokým majú od Snapa pokoj, ostatní profesori im naložili úlohy. Pre „dobro veci“ to však do štvrtka vydržia.

„Tu máš,“ vyhŕkla Hermiona, keď vbehla do Núdzovej miestnosti a hodila Harrymu na stôl tri knihy. „Sú to učebnice Obrany, Transfigurácie a Čarovania pre siedmakov,“ okomentovala jeho prekvapenie.

„Ale to sa nemá šancu do štvrtka naučiť,“ zaprotestoval Ron.

„To mi je jasné,“ vrkla mierne podráždene, „ale aspoň zistí, čo ho môže čakať a poprípade vymyslieť nejakú obranu,“ mykla plecami.

„No, keď si myslíš, že to na niečo bude,“ mykol jej plecami naspäť.

„Samozrejme, že to na niečo bude.“ Okamžite si sadla a zobrala učebnicu Transfigurácie. Ginny si privlastnila Čarovanie a Harry sa nahol po Obrane. Až do večere ich študovali, aby nakoniec prišli k nejakým záverom.

„Na to pretláčacie zaklínadlo nefunguje nič, dá sa iba uhnúť,“ skonštatoval Harry. „Ibaže by som použil Declicantio, keď už budú lúče spojené, mohlo by ho to odvrátiť.“ Pozrel na Hermionu, či mu to odsúhlasí. S prižmúrenými očami mierne prikývla.

„Ani sa nesnaž vyčarovať nejaké zviera, všetky sa učia meniť na sochy,“ pridala poznatok Ginny.

„Aj tak som nikdy nevedel vyčarovať žiadne zviera poriadne,“ zaškľabil sa a Ron svojím tlmeným smiechom dal najavo, že je na tom rovnako.

„Ani ohňové kotúče a kamene ti nebudú na nič, ako sme už zistili,“ zamrmlala Hermiona a listovala v knihe. „Taktiež ti nepomôžu liany, pretrhá ich. Jediné, čo by nebolo na škodu, sú ľadové krúpy, sú maličké, ale je ich veľa a sú dosť tvrdé. Než by ich všetky zneškodnil ohňom, určite by sa k nemu nejaké dostali,“ zdvihla k nemu hlavu. „Dokážeš sa to naučiť?“

„Budeš musieť, kotúče boli len tri a kameňov zo desať,“ pridala sa k nej Ginny a nazerala jej cez plece. „Tých krúp je okolo tridsať. Mohlo by to fungovať.“

„Skúsiť to môžem,“ mykol plecami. Po večeri sa pustil do učenia nového kúzla, ktorým by privodil súperovi nejaké zranenie. Skúšal ho znova a znova, aby sa mu ku koncu podarilo vypustiť z prútika niekoľko chumáčikov pary.

„No, do štvrtka to bude treba ešte zmraziť,“ skonštatovala Hermiona a pozerala sa, ako sa chumáčiky strácajú.

„Čo tak skúsiť vyčariť veľký lúč svetla?“ ozvala sa Ginny s nosom pichnutým v knihe. „Mohlo by ho to na moment oslepiť.“

„A tým získam niekoľko sekúnd, skúsime aj to,“ privolil, ale to sa už vychytili naspäť do chrabromilskej klubovne, kde ešte asi hodinu preberali možné stratégie.

------

Ďalší deň sa niesol v podobnom duchu, ako ten predchádzajúci. Šatiek a odznakov sa rozdalo viac a Slizolinčania provokovali častejšie.  

Po obede sa ho pokúšala odchytiť Skeeterová, ale podarilo sa mu vypariť skôr, ako ho zahliadla. Zhodli sa na tom, že sa jej budú vyhýbať ako čert kríža. Skúsenosť zo štvrtého ročníka im k tomu dala dostatočný dôvod. Nevzdávala sa a pokúšala sa od vystriehnuť po vyučovaní. Našťastie, vďaka jednej zo svojich skratiek, sa mu podarilo včas pred ňou zmiznúť a zapadnúť spolu s priateľmi do Núdzovej miestnosti.

Rozhodli sa celý čas venovať trénovaniu a učeniu nových kúziel. Dve hodiny skúšal vyčarovať krúpy, ku koncu sa zdalo, že začali ľadovatieť, z čoho mala najväčšiu radosť Hermiona. Sústredil sa aj na zdokonalenie svojho odrážacieho zaklínadla. Hermiona mu vyčarovala sochu Montanguea, rovnakej výšky a hmotnosti. Pálil do nej o stošesť, ale spočiatku sa mu podarilo sochu len prevrátiť. Musel vložiť do kúzla veľkú silu, aby sa mu ju podarilo postupne odrážať čoraz ďalej. Hermiona mu ju ochotne, po každom rozbití, opravovala.

Skúšal vyčarovať prúd svetla. Toto kúzlo sa zdalo byť jednoduché a krátko po večeri, kedy za nimi prišiel aj Sirius, zaplavila Núdzovú miestnosť ostrá žiara, pri ktorej žmúrili oči všetci. Zhodli sa na tom, že keď sa tým podarí prekvapiť a oslepiť Slizolinčana, môže mu to pomôcť k ďalším útokom.

Nasledovalo skúšanie ošetrovania rán. Toto bola bolestivejšia disciplína, pretože si musel narezávať nohu, aby si vzápätí zastavoval krvácanie a ošetroval zranenie. Aj napriek nedôverčivým a nepresvedčivým výrazom sa mu Ron, Neville a Sirius ponúkli, že si môže požičať aj ich telá. Neprotestoval, ale rany napokon musela liečiť Ginny, pretože sa mu to nedarilo. Rýchlo s tým skončili, uspokojil sa s dokázaním zastaviť drobnejšie zranenia, bolesť naschvál narezaných nôh bola príliš veľká.

Napokon sa rozhodli, že ho preskúšajú z pohotovosti a rýchlosti. Neville spolu s Ronom po ňom vysielali zaklínadlá a on ich dokázal pohodlne odvracať. Nastúpil Sirius s odhodlaním zodrať z neho kožu. Hodinu do neho búšil, tvrdo a nemilosrdne, nakoniec sa bránil kolenačky, ale odolal a to bolo dobrým znamením. Vyzeralo to, že sa nevzdá tak skoro. Do klubovne sa dohrabal totálne vyčerpaný.

„A čo bude s tým zajtrajším testom z Elixírov?“ začal si robiť starosti Ron. V chrabromilskej klubovne sa nachádzalo ešte dosť detí a tie Harryho s úsmevmi povzbudzovali.

„Kašlem naň,“ zamrmlal a zmorene sa hodil na pohovku, hlavu si položil Ginny do lona.

„Ty sa učiť nemusíš, ale ja som sa do tej knihy ani nepozrel.“

„Ron, povedzme si úprimne,“ zaškeril sa naňho Neville, „nám dvom by nepomohlo, ani keby sme tú knihu zožrali. Dostanem T, opäť, a už som sa s tým zmieril.“

„Asi mi neostane nič iné, iba sa s tým zmieriť tiež. Každopádne to za to stojí, vidieť Snapov výraz po tom, ako si Harry prevezme pohár, ktorý už dopredu vidí v Montangueových rukách.“

„Ako môžeš vedieť, čo si Snape myslí?“ napomenula ho Hermiona.

„Tiež si myslím, že by bol rád, keby vyhral Harry,“ pritakala Ginny a hladila ho po hlave.

„Vy dve ste také naivné,“ vrkol po nich Ron. „Nech je preňho Harry hocičo, aj tak sa nezmieri s myšlienkou, že by turnaj vyhral niekto iný než Slizolinčan.“

„Práve preto sa do seba stále navážajú s McGonagallovou,“ súhlasil aj Neville.

„A to má do celého sveta vykričať, že si praje víťazstvo svojho synovca?“ tlmene po nich vrkla Ginny.

„To možno nie, ale povedz, keď si taká múdra, prečo mu niečo neporadí? Prečo mu nedá nejaký tip, ktorým by zvíťazil?“ osopil sa na ňu brat.

„No, možno preto, že to chce nechať na ňom. Alebo možno preto, že by za ním musel Harry ísť. A keďže všetci vieme, že to nespraví a tak isto za ním nepolezie ani Snape,“ položila mu ruku na ústa, pretože sa chystal protestovať. „tak mu neostane nič iné, iba spoľahnúť sa na svoje sily.“

„A keby si nemyslel, že má Harry šancu, určite by to nenechal len tak,“ pridala sa Hermiona.

„Ešte by som rád vedel, čo by mu také úžasné poradil, keby za ním Harry prišiel,“ zafrflal stále nepresvedčený.

„Čo by mi poradil?“ ozval sa Harry, ktorému už začali klipkať oči. „Ukázal by mi najkratšiu cestu zo štadióna.“

------

V stredu sa v Dennom Prorokovi objavil rozsiahly rozhovor so slizolinským finalistom, z ktorého sršala sebadôvera. Zároveň s ním sa zverejnili aj veľkohubé prehlásenia jeho spolužiakov, menovite Parkinsonovej a Zabiniho. Redaktorka nezabudla doložiť informáciu, že druhého finalistu sa nepodarilo zastihnúť z jednoznačných príčin. Aspoň jej to bolo jasné. Potter sa bojí a skrýva sa.

„Dúfam, že ste sa pripravovali na dnešný test poctivo, všetci,“ vrkol Snape ľadovo a prebehol ich zamračeným pohľadom. Očami ostal visieť na Chrabromilčanoch. „Alebo ani nie ako vidím. Však, pán Weasley?“ posmešne natiahol. „Váš nie príliš duchaprítomný výraz mi dal zrejmú odpoveď. Môžem sa vás spýtať, čo ste robili? Spolu s pánom Longbottomom, ktorý vyzerá, ako by som mu práve podal potajme elixír na vyvolanie žalúdočných kŕčov? Hádam, že ste pomáhali svojmu favoritovi pripraviť sa na finále a na test ste, určite nechtiac, zabudli,“ ironicky sa zaškľabil. Harry ho prizabil pohľadom.

„Určite, pomáhali mu tak akurát vymyslieť epitaf,“ zapišťala Parkinsonová. K jej výbuchu sa ochotne pridal Zabini, ostatok učebne ju poprepichoval podráždenými pohľadmi.

„Tebe museli pomáhať,“ otočila sa na ňu Hermiona, ale bola prerušená hneď na začiatku.

„Mlčte. Toto je hodina Elixírov a nie muklovská tržnica,“ schladil ich a pohľad zabodol do Harryho. „Nemyslím si, že by malo prísť k úmrtiu, preto nebude potrebný žiaden epitaf. Obávam sa však, že madam Pomfreyová bude mať o zábavu postarané,“ nadvihol kútiky úst. „A teraz sa pustite do testu.“

V teste bolo dvadsať otázok. Aj keby ich chceli vypracovať podľa Snapových očakávaní, nemali šancu urobiť všetky. S povzdychom sa pustil do písania, kontrolný pohľad na Rona a Nevilla ho ubezpečil, že tí dvaja bojujú s dosť rozporuplnými pocitmi. Hermiona naopak zúrivo a rýchlo písala, kadere vlasov jej hompáľali do taktu. Občas pozrel na svojho strýka, ale ten ho úspešne ignoroval. Po hodine si ho tam však nechal.

„No tak? Ako pokračujete v príprave na finále?“ opýtal sa ho s nádychom irónie. Zamračil sa, aby vzápätí nahodil úsmev.

„Nemôžete predpokladať, že by som vám odpovedal. Nebudem predsa podporovať slizolinskú špionáž.“

„Vy si myslíte, že Montangue potrebuje špionáž? A ešte k tomu odo mňa?“ krátko sa zasmial. „Nie, Potter, to skutočne nie je dôležité. Mám nefalšovaný záujem dozvedieť sa, čo si myslíte o svojich šanciach.“

„Šance sú jedna k jednej.“

„Až tak dobre sa cítite?“ zatváril sa pochybovačne.

„Áno, aj keď sa vám to zdá nemožné. Verím si a víťaz rozhodne nie je dopredu istý,“ zaškľabil sa.

„Iste, v každom súboji môže prísť k nečakaným a prekvapivým zvratom. Nemyslite si, že by som bol rád, keby ste sa dostali na ošetrovňu v podobnom stave ako Longbottom, ale buďme realisti, minimálne jedna noc vás tam určite čaká.“

„Nie, nemyslím si, že by ste tomu bol rád. Ale skutočne buďme realisti, aj keď sme spríbuznení, určite mi nefandíte. Uznávam, že to musí byť pre vás ťažké rozhodnutie, dať prednosť fakultnej príslušnosti pred svojím milovaným synovcom.“

„Verte mi, že to rozhodnutie zase nie je až také ťažké,“ záhadne sa pousmial. „Netajím sa tým, že ma zaujíma osud môjho najobľúbenejšieho synovca,“ zaškeril sa.

„Vzhľadom k tomu, že som váš jediný synovec, tak toto tvrdenie je dosť irelevantné.“

„Nechápem, prečo sa stále tak tvrdohlavo bránite uveriť mojej úprimnej pozornosti,“ provokačne natiahol. „Tak prezradíte mi, ako pokračujete v príprave?“

„Nie. Prezradím len to, že sa pripravujem.“

„Hm, fajn. Dúfam, že sa zameriavate na trénovanie liečenia zranení. Obávam sa, že to bude pre vás asi to najdôležitejšie.“

„Skutočne je v mojej príprave zahrnuté aj liečenie.“

„A ako vás poznám, túto prípravu podceňujete,“ zamračil sa. „Viem však pochopiť, že zarezávanie do tela svojho a taktiež svojich priateľov nie je práve najľahšie,“ zaškľabil sa. „Inak by ste sa to nenaučili,“ okomentoval náznak jeho prekvapenia. „Nemienim vás podporovať. Ako ste povedali, patríte do znepriateleného tábora. Ale i tak. Toto je kúzlo, ktorým si privodíte bezbolestné zranenia,“ napísal na papier formulku. „Výhoda liečiteľského kurzu. Teraz hádam nepodceníte dôležitosť znalosti ošetrovať si rany.“

„Ďakujem,“ trocha nedôverčivo sa natiahol za pergamenom. „Musím pripustiť, že zarezávanie do lýtok nepatrí k mojim obľúbeným koníčkom.“

„Tomu sa ani nedivím. Potter, zajtrajšieho duelu sa skutočne neviem dočkať. A aj keď mi neuveríte, môj názor je taký, že to môže dopadnúť hocijako. Nezabúdajte na sústredenosť. Ak sa bojujúcemu podarí narušiť súperovu koncentráciu, ak ho dokáže rozhodiť, rozptýliť, odpútať jeho pozornosť, má takmer vždy na polovicu vyhrané.“

„Chcete mi snáď niečo poradiť?“

„To skutočne nechcem. Rozmýšľajte,“ kývnutím hlavy ho prepustil. „Potter, ešte moment,“ zastavil ho pri dverách. „Vaše šance sú vyrovnané. A pamätajte, myseľ je veľmi dôležitá.“

------

Čas do večere venovali výlučne skúšaniu si ošetrovania rán. Snapova formulka bola veľmi užitočná, dokázali si spôsobiť aj hlboké a silne krvácajúce rany a to úplne bezbolestne. Spočiatku mali najviac práce dievčatá, pretože sa Harrymu vôbec nedarilo. S malými ranami si poradil, niektoré dokázal dokonca aj vyliečiť, ale pri veľkých mu to nešlo. Postupom času sa to však zlepšovalo a podarilo sa mu zastaviť krvácanie aj z hlbokej a škaredej rany. Považovali to za značný úspech a aj keď mali nakoniec všetci traja previazané celé lýtka, na ktoré im naniesla Ginny kopu zaceľovacej masti, vôbec ich nohy neboleli, pociťovali len nepríjemné trhanie a šklbanie.

Po večeri zdokonaľoval svoje odrážacie zaklínadlo na Montangueovej soche, ktorú Luna „skrášlila“ a pomaľovala ju kvetinkami, slniečkami a vtáčikmi. Socha sa pod jeho lúčom objavovala čoraz ďalej, až prišlo k bezchybnému odrazeniu a roztrieštila sa na protiľahlej stene. Hermiona ju s nadšením opravila, aby ju obdobným spôsobom rozbil ešte päťkrát a rozhodol sa sústrediť na ľadové krúpy. Chumáčiky pary boli zľadovatené čoraz častejšie a viac, ale k dokonalosti mali ďaleko. Ku koncu bol schopný vyčarovať akurát hrudky tvrdého snehu a tým by súperovi určite neublížil. Rozhodli sa pokračovať na druhý deň po vyučovaní.

„Vidíš, že nakoniec pomohol,“ povedala Hermiona Ronovi, keď sa usadili na menšiu bojovú poradu.

„No, to možno áno. Ale ja som skôr myslel, že by poradil nejaké kúzlo, ktorým by ho dokázal prizabiť. A nie ako si bezbolestne zarezávať do nôh,“ zamrmlal a šúchal si lýtko.

„Bolo to praktické. Aspoň si to Harry mohol natrénovať,“ mierne sa zamračila, aby preniesla pozornosť na Harryho. „Čo mohol myslieť tým súperovým rozhodením, rozptýlením, odpútaním jeho pozornosti?“

„Neviem, ešte spomenul, že myseľ je dôležitá.“

„Možno máš vyčarovať niečo škaredé a tým ho zabaviť,“ nadhodil Ron.

„Jedine, že by vyčaroval teba, tým by ho určite zabavil,“ prskla po ňom Ginny. „Nemyslíš, že na niečo také bude pripravený? Určite bude čakať, že Harry niečo vyčaruje. Ibaže by...“ zarazila sa a zabodla pohľad do Hermiony.

„Aj tebe napadlo to, čo mňa? Myseľ je dôležitá,“ mierne sa pousmiala.

„Asi áno. A bez čarovania.“ Obe sa naraz pozreli na Harryho a nadýchli sa.

„Na to zabudnite,“ zarazil ich na počiatku. „Ťažko mi dovolí beztrestne mu civieť do očí. Na to treba čas,“ protestoval.

„O čom to zase rozprávate?“ dožadoval sa vysvetlenia Ron.

„O prenášaní myšlienok,“ poskytla mu informáciu Hermiona.

„Možno sa dostanete do situácie, kedy si budete hľadieť do očí. Rozhodne to nie je zlý nápad,“ stála za svojím Ginny.

„A potom by si sa mu mohol prihovoriť,“ pridala sa aj Hermiona. „Prekvapilo by ho to, rozptýlilo, odpútalo jeho pozornosť.“

„Alebo by si mu mohol podstrčiť nejaký riadne hnusný obrázok,“ vložil sa Ron a hneď navrhoval riešenia. „Napríklad, že mu horí hlava, že po ňom chodia pavúky, alebo že ho chytila riadne veľká anakonda.“

„Fajn, keď sa náhodou dostaneme k situácii, že si budeme pokojne pozerať do očí, určite na to budem pamätať,“ privolil Harry nie príliš presvedčivo.

------

Nastal deň D. Ešte nestihol ani riadne rozlepiť oči a Seamus ho okamžite zabalil do chrabromilskej zástavy. Mierne roztrpčene ju zo seba striasol a zaliezol do sprchy. Doteraz si nepripúšťal turnaj príliš k telu, chcel ho vyhrať, to iste, ale bral ho iba ako zábavu. Zrazu sa zobudil s pocitom, že je veľmi dôležitý. Jeho víťazstvo je veľmi dôležité a tento pocit ho začal znervózňovať. Nechcel sklamať nikoho. Ani Chrabromil na čele s McGonagallovou, ktorá sa k nemu správala za posledné dni viac ako ústretovo. Ani Rád, na čele so Siriusom, ktorý mu bez výhrad fandil. Prítomní mali byť viacerí Fénixy, Sirius, Susan, Lupin, Bill, Charlie, dvojčatá, Kingsley a dokonca aj pán Weasley. Nechcel sklamať ani profesora Dumbledora, ktorý vkladal do turnaja veľké nádeje a chcel z neho spraviť rokfortskú tradíciu. Preto mu tak veľmi záležalo na jeho prvom ročníku a prvom víťazovi. Bola by hanba, keby nebol z Chrabromilu. A taktiež mu záležalo na názore svojho strýka. Chcel mu dokázať, že má na to, aby porazil slizolinského suveréna, že za niečo stojí, že patrí do Rádu. Uvedomil si, že jeho myšlienky čoraz častejšie zalietajú práve k Snapovi ako Siriusovi. Ten by jeho prehru prešiel nejakým vtipom, strýko by mu to asi tak ľahko neodpustil. A v neposlednom rade by bol rád, keby sa mu podarilo zavrieť hubu Skeeterovej.

Náladu mu nezlepšila ani klubovňa. V momente, ako do nej vstúpil, zo všetkých strán sa k nemu niesli výkriky na oslavu svojho finalistu, na každom kroku narážal na svoju zubiacu sa podobizeň z odznakov a niektorí tretiaci dokonca spievali predčasné víťazné chorály. Potľapkávanie po pleciach a povzbudzujúce slová boli pravidelnosťou.

„Vidím, že ti je nanič,“ zhodnotila jeho výraz Hermiona. „Bojíš sa?“

„Ale kdeže, strašne sa teším, vážne,“ odvetil s krivým úsmevom a nešťastne sa hodil na pohovku.

„Všetci ťa už vidia s pohárom v ruke a hlavne s dvesto bodmi pre Chrabromil,“ ukázal Ron na búriace sa davy.

„Aby neboli sklamaní,“ zamrmlal.

„Vonku to bude asi horšie,“ nadhodila Ginny, „chcú ťa sprevádzať až do Veľkej siene.“

„Zdrhnúť sa asi nebude dať,“ skonštatoval, ale vedel, že jeho nápad sa nebude dať zrealizovať. Striehli po ňom desiatky očí a tak v momente, keď sa postavili s úmyslom odísť na raňajky, razom si všetci uvedomili, že sú tiež hladní a pridali sa k nim. Rozruch, ktorý jeho spolužiaci spôsobovali, mu bol proti srsti. Celou cestou vykrikovali víťazné heslá a takýmto štýlom sa dostali do Veľkej siene, kde sa k nim pridávali aj zástupcovia Bystrohlavu a Bifľomoru. Neboli to príjemné raňajky, pretože slizolinský stôl nechcel ostať pozadu a prekrikoval ich výsmešnými a provokačnými sloganmi. Učitelia sa tvárili nevšímavo, taktiež boli napätí z finále a rozruch ignorovali.

Cez vyučovanie mali pokoj, keďže mali do obeda dve hodiny Herbológie a dve hodiny Čarovania a profesori okate podporovali chrabromilského finalistu, tak sa vlastne vyučovania len zúčastňovali. Cez obed priniesla Ginny Harrymu s úškľabkom informáciu od profesorky Veštenia, ktorá mu opäť predpovedala smrť. Nekomentoval. Najväčšiu radosť im však spravila McGonagallová, ktorá poobedňajšie dve hodiny Transfigurácie jednoducho zrušila a poslala ich pripravovať sa na finále. Uprene sa pri tom dívala na Harryho. Hermionu to samozrejme nepotešilo, ale aspoň sa mohli zavrieť v Núdzovej miestnosti, aby si mohol zdokonaliť krúpové kúzlo. Poháňaný túžbou a silným chcením sa mu napokon podarilo vyčariť doslova krupobitie, ktoré niekoľkokrát zopakoval a Núdzovú miestnosť zanechávali značne odierkovanú.

------

Nervózne si povzdychol, za pár minút budú štyri. Sedel sám v chrabromilskej šatni, pred niekoľkými minútami za ním prišli Tonksová s Dumbledorom, aby skontrolovali, či neužil niečo nepovolené. Nejaký elixír proti bolesti, na povzbudenie alebo niečo podobné. Ani mu nenapadlo, že by sa mohol k niečomu takému uchýliť. Dokázal si už vyprázdniť myseľ a upokojiť sa. Nebál sa bolesti, bál sa neúspechu. Počul všetky výkriky, ktoré sa niesli štadiónom a jeho meno bolo oveľa hlasnejšie. Taktiež videl farebné nápisy na transparentoch jednoznačne očakávajúce jeho víťazstvo. Na slizolinskej štvrtine to bolo veľmi podobné, samozrejme preferujúce druhého finalistu.  

Začul hlas Dumbledora, ktorý slávnostne zahájil finále, najprv však musel umlčať publikum. Prišla preňho McGonagallová, aby ho odviedla do stredu štadióna, kde už čakal jeho protivník so Snapom a samozrejme Tonksovou, ako rozhodkyňou. Dohodnutie pravidiel, pozdravenie, aj keď viac ako chladné, žmurknutie Tonksovej, povzbudivý úsmev McGonagallovej, mierne nadvihnutie Snapovho obočia a slabučké, nepatrné pousmiatie, aby vzápätí povzbudil Slizolinčana pobúchaním po pleci. Zostali tam len oni dvaja s Tonksovou.

Už nemyslel na nič. Videl pred sebou o hlavu väčšieho nepriateľa s pohŕdavým a nenávistným pohľadom. Už je len on a jeho súper. Jeho sústredenie sa zameriavalo len na toto jediné. Už mu nikto nepomôže, bude sa musieť spoliehať len na vlastné sily a schopnosti. Už to začne, posledné hlboké nadýchnutie. Nad hlavami sa im uzavrela bezpečnostná kopula a Tonksová odštartovala finále.

Vzduch preťali prvé lúče, ktoré sa rozprskli na prvom štíte. Slizolinčan začal zostra, pálil sériu zaklínadiel, zúrivo a rýchlo. Harry stál pevne na nohách, nezaváhal, neustúpil. Vykrýval sa a čakal na svoju šancu, pozeral, ako sa protivník začal pomaly posúvať do strany. Bez pohnutia tela ho sledoval len hlavou, chcel šetriť energiou, vedel, že to môže trvať veľmi dlho. Jeho snaha bola veľká, kúzla boli silné a on to cítil v ruke. Odtušil Slizolinčanovu chvíľkovú stratu koncentrácie sústrediacu do útokov, ktoré trvali už desať minút. Začal páliť on, rovnako intenzívne a odhodlane. A zatláčal ho, prinútil ho k úpornému vykrývaniu, momentálne bol ten brániaci sa. Dva kroky vpred, Montangue musel ustupovať. Samozrejme s tým chcel niečo spraviť. Na Harryho leteli kamene a ten vyslal krupobitie. Kamene boli pribrzdené prúdom vetra, dopadali naňho takmer neškodne, vôbec mu neublížili. Krúpy podľa predpokladov neboli zničené všetky, rozpustiť stihol len dve tretiny, ostatné doňho vleteli celou silou a doráňali mu hrudník.

Prvé prerušenie, na všeobecné prekvapenie sa musel uchýliť k ošetrovaniu Montangue. Po prvý krát mal problémy, ešte sa nestalo, aby mal čo i len náznak krvavého zranenia. Harryho to povzbudilo, nie je neporaziteľný a štadión šalel. Ich túžba vyzerala byť celkom reálna. Slizolinčana to však rozzúrilo. Bol si istý, že na odpoveď nebude musieť dlho čakať.

A jeho snaha bola vzápätí zrejmá. Nechcel dovoliť Harrymu jeho flegmatické bránenie, chcel ho prinútiť k pohybu. Ich útoky sa striedali, vykryl odrážacie, aby vyslal odzbrojovacie, nato znehybňujúce, aby mu vrátil zväzovacie. Pätnásť minút okolo seba krúžili a vymieňali si napádania. Vtedy na Harryho leteli liany, podpálil ich ešte vo vzduchu, aby bol vzápätí odhodený dozadu. Letiac vyčaril štít, ktorý ho ochránil pred ďalším zásahom a poležiačky vyslal po Slizolinčanovi ďalšie krúpy, ale tým uhol včas. A vysielal ďalšie a ďalšie. Prinútil ho k úskokom a podarilo sa mu ho celou silou odhodiť tiež. Slizolinčan dopadol tvrdo na zem, v momente bol však na nohách a zaútočil. Harry sa uhýbal ďalším kameňom a odrážacím zaklínadlám. Nestaral sa o zmrazenie, ak by zostal stáť a mieriť, súper by ho určite zasiahol. Zásah však prišiel a to hneď niekoľkonásobný. Slizolinčan vyslal po Harrym kamene do miest, v ktorých sa mal pri ústupe objaviť. A tie ho zasiahli v plnej sile na celej ľavej strane tela. Našťastie sa vyhli hlave, ale i tak ho to vyviedlo z koncentrácie a následne vyslaný nôž mu rozťal stehno.

Ďalšie prerušenie a Harry v duchu blahorečil Snapovi a jeho bezbolestnej formulke. So zaťatými zubami si vytiahol čepeľ noža zo stehna, aby si zastavil krvácanie. To sa mu podarilo, avšak s liečením to bolo ťažšie. Rana bola dlhá a bola hlboká dobré dva centimetre. Podarilo sa mu vyčariť len povrchové prekrytie zranenia. Aj tak by to však mohlo stačiť a on bol pripravený k ďalšej akcii.

Nasledovali ďalšie útoky. Nenávistné a zúrivé metanie zaklínadiel z oboch prútikov. Po Harrym leteli tradičné rozdráždené kobry, stihol však pred tým vyčariť prúd silného svetla a tým ho oslepiť. Mal čas na zneškodnenie kobier, ktoré doňho dorážali. Ustupoval pred nimi a snažil sa zamieriť na ich kývajúce hlavy. Pri cúvaní sa však potkol a toho chceli využiť plaziace sa hrozby. Usekol prvú hlavu, aby sa odkotúľal o meter ďalej. Pekne sa mu podarilo zamieriť a druhá bola odstránená. Kútikom oka však zahliadol, že Slizolinčan prestáva mať problémy so zrakom a preto ho odrazil. Za odvrátenie svojej pozornosti však mohol trpko zaplatiť. V poslednej chvíli uhol nohou pred jedovatými zubami posledného hada, aby sa tie bezmocne zaborili do trávi a on ho v pokoji spálil.

Vstávajúcemu Slizolinčanovi zviazal nohy a snažil sa ho zasiahnuť sériou ďalších lúčov. Úspešne sa vykrýval a zároveň sa snažil zbaviť povrazov. Harry sa k nemu približoval a tým zintenzívňoval silu zaklínadiel. Slizolinčanov štít prestával byť účinný, v tom okamihu sa mu podarilo oslobodiť a prevaliť sa na bok, zároveň začal páliť on.

Nad Harrym sa zjavili dva biče, ktoré sa ho snažili zasiahnuť. Spolu so štítom použitým proti Slizolinčanovým následným pokusom sa jednému vyhol, i tak bol zasiahnutý a na chrbte sa mu zjavil široký, červený a štipľavý pás. Sykol od bolesti. Ani jeden z nich už nebol plne koncentrovaný, ani jeden sa nedokázal venovať dlhšiu dobu sústavným útokom či obranám.

Duel sa prehupol cez hodinu a im začínali dochádzať sily. Taktiež sa zväčšovali intervaly medzi jednotlivými vyslanými zaklínadlami. A rovnako sa aj častejšie začalo ošetrovať. Najprv to bol Harry, ktorý nestihol uhnúť pred rotujúcimi ozubenými kolesami a jedno z nich mu prešlo cez brucho. Potom to bol aj Montangue, ktorého zasiahli dve z troch vyčarovaných kopijí a on mal hlboké krvavé rany na pleci a hrudníku. Obaja po sebe vysielali ohňové gule a obaja mali popáleniny na rôznych častiach tela. Čoraz častejšie sa objavovali na zemi zasiahnutí odrážacími zaklínadlami. Už neboli tak silné, ani jeden nemal dosť energie vyslať plnohodnotné kúzlo.

Striedali sa kamene a krúpy, liany a povrazy. Ich oblečenie bolo dotrhané a zakrvavené, ich tváre poráňané a strhané, ale ich odhodlanie bolo stále rovnaké. Bojovali už hodinu a pol a nemienili sa vzdať. Po trávniku bolo veľké množstvo dier po zablúdených či odvrátených zaklínadlách a vzduch bol presýtený zápachom z popretínaných lúčov, spálených oblečení a koží. Tonksová ich pozorne sledovala, ale ani jeden neprejavil náznak protestu, či pokusu o ukončenie. Stále do seba tvrdohlavo búšili, Harry vyzeral, že bude mať nakoniec viac síl. Aj keď to bolo neuveriteľné, zdalo sa, akoby mal nejaké tajné rezervy. Aj po dvoch hodinách sa vykrýval lepšie ako jeho súper. Jeho zásahy boli síce menej tvrdé, skôr propagačné, ale tým pádom mu odoberali menej energie. Začínal chápať Siriusove slová, že v dueloch nehrá výška a hmotnosť žiadnu úlohu.

Tackavo okolo seba krúžili a sporadicky vyslali zaklínadlo, ktorý ten druhý odvrátil alebo vykryl. Až prišlo k nečakanému a prekvapivému momentu. Obaja zároveň po sebe vyslali odzbrojujúce kúzlo, lúče sa tesne minuli a presným zásahom vrazili do prútikov. Obom im vypálili z ruky a leteli niekoľko metrov od majiteľov.

Napätie sa dalo krájať, ostražito po sebe pokukovali a zhodnocovali situáciu. Harryho bol jednoznačne bližšie a Montangue sa zjavne rozhodoval, či sa má pokúsiť získať svoj alebo či má zabrániť Harrymu zmocniť sa toho jeho. A Harry nemal v pláne čakať na to, ako sa on rozhodne. Odhodlane sa vrhol smerom k svojmu, cítil, že sa ho rozhodol prenasledovať. Nechcel pripustiť, aby ho dostal včas a stihol po ňom vyslať nejaké kúzlo.

Bol od svojej zbrane len meter, keď na sebe pocítil Montangueove ruky, ktoré ho chceli odstrčiť. V poslednom momente sa vrhol zo všetkých síl s natiahnutou rukou po prútiku. Tvrdo dopadol na zem, ale prútik mal medzi prstami. Stihol sa len obrátiť na chrbát, keď ho zaľahlo ťažké Slizolinčanove telo. Jeho ruka pevne zovrela tú jeho s prútikom a lakťom druhej mu vrazil do nosa a úst, aby tlačil z celej sily.

Svojou voľnou ľavačkou sa pokúšal odstrčiť Slizolinčana z tváre. Nemal šancu. Montangue sa rozhodol spôsobiť mu ďalšie problémy, kolenom tlačil na poranené stehno. Ako sa zdalo, bolo ošetrené dostatočne a aj keď Harry od bolesti zaúpel, rana to mala vydržať a nerozkrvácať sa. Snažil sa obrátiť prútik na súpera a odraziť ho, ale tá ho držala ako v obruči. Voľnou nohou sa ho pokúšal kopnúť, ale jeho pokusy boli odignorované.

Slizolinčan sa sústredil len na to, že ho porazí bolesťou, zosilnil tlak na tvári a Harry cítil a počul, ako mu drví nos. Teplá krv mu zaplnila ústa a on nemal možnosť ju vypľuť. Pokúšal sa ju hltať, ale jej príval bol priveľký a on vedel, že sa začína dusiť. Pekná smrť pre Vyvoleného, udusiť sa vlastnou krvou. Zadržiaval nádych a pritom sa zúfalo snažil vymaniť spod Slizolinčanovej váhy. Dochádzali mu sily, dochádzal mu dych, tušil, že sa blíži koniec. Neveriacky sa zadíval do nenávisťou skrivenej tváre Slizolinčana, do jeho zúrivých a odhodlaných očí. Očí. Jeho posledná možnosť.

Predstavil si sokovu myseľ a podstrčil mu obrázok. Harry bezmocne ležiaci na zemi zavalený mohutným Slizolinčanom s takmer vražednými úmyslami a desiatka dementorov kĺzajúca sa z oblohy priamo na nich. Prečo si spomenul práve na dementorov, to nevedel. Ale malo to úspech. To zbadal okamžite. Montangue sa preľakol a s miernym zhíknutím pozrel smerom k oblohe. Vďaka jeho prekvapeniu, vystrašeniu a straty koncentrácie zovretie povolilo. A na to čakal Harry, vymanil si ruku a odrazil Slizolinčana. Okamžite si kľakol a oprel sa rukami o zem, aby uvoľnil priechod svojim dýchacím cestám. Vyvalila sa z neho krv, vykašlával a dávil chuchvalce spenenej krvi.

„Neprerušuj, nechcem!“ zakričal na Tonksovú pomedzi záchvaty. Musel to dokončiť, keby zápas prerušil, Montangue by sa dostal k prútiku. Ešte nemá vyhrané, odzbrojil ho, ale nevlastní jeho zbraň.

To sa už Montangue spamätával, došlo mu, že to bola pasca. Vrhol sa smerom k svojmu prútiku, Harry ho podrazil a zviazal mu nohy. Mal čas aspoň na to, aby si zastavil krvácanie z nosa. Medzi paličkou, ktorú túžil získať a ním, bol práve jej majiteľ. Nemohol riskovať privolávanie, pretože by letela ponad neho a hrozilo, že by ju zachytil. V rýchlosti sa snažil rozviazať si nohy a Harry si zatiaľ narýchlo ošetril nos. Dvoma pohybmi sa utrel do rukávov, cítil teplú krv až na krku.

Zamieril už na oslobodeného Slizolinčana, ktorý sa opäť vrhol k prútiku. Nemilosrdne a nešetrne ho odpálil nabok a do svojho posledného útoku vložil čo najväčšiu silu a zúrivosť. Potom už stačilo len máličko, len si pokojne privolať jeho prútik a stať sa víťazom.

Dokázal to, skutočne sa mu to podarilo, zvíťazil, uvedomil si, keď víťazne zdvihol do výšky Montangueov prútik. Sprevádzali ho búrlivé a nadšené výkriky šalejúceho štadióna. Zaplavila ho vlna eufórie a spokojnosti, zabudol na ubolené telo a únavu. Zrazu mal síl na rozdávanie. Bežal pod tribúnu, na ktorej jasali Chrabromilčania, cestou hodil prútik k nohám porazeného a sklamaného finalistu. Pochopili, čo chcel urobiť. Hodili mu chrabromilskú zástavu a on ju v triumfálnom geste rozprestrel. Nezabudol ju ukázať smerom k stíchnutej slizolinskej štvrtine, ani k tribúne s profesormi, kde sedela s falošným úsmevom Skeeterová. Celý štadión na čele s usmievajúcim Dumbledorom sa postavil, aby mu aplaudoval.

„Potter, ste v poriadku? Nepotrebujete urýchlene ošetrovňu?“ spýtala sa ho McGonagallová ustarane a v jej hlase začul záblesk hrdosti. S úsmevom zavrtel hlavou a fľochol po vyškľabenej Tonksovej.

„Nemyslím, že by pán Potter potreboval až tak nutne ošetrovňu,“ ozval sa pokojný Snape. „Keď tu dokáže pobehovať ako trafená srnka, hádam si zvládne prevziať pohár pre víťaza,“ zabodol doňho pohľad. Nedalo sa z neho vyčítať nič. V zlomku sekundy sa už venoval Montangueovi a začul, ako mu nie príliš ústretovo komentuje jeho výkon.

McGonagallová mu aspoň narýchlo očistila zašpinenú tvár, ale to už vchádzal na trávnik Dumbledore s víťaznou trofejou. Sprevádzal ho celý učiteľský zbor a za nimi sa tiahli ako ich tiene Chrabromilčania. Čarovne zosilneným hlasom predniesol príhovor, vyzval zúčastnených, aby potleskom ocenili aj porazeného finalistu a nato s radostným úsmevom vyhlásil víťaza a odovzdal mu trofej.

A Harry pocítil druhýkrát neopísateľný pocit spokojnosti a zadosťučinenia. Vrhli sa naňho Chrabromilčania, aby sa predháňali v poklonách, trieskali ho po pleciach a prekrikovali jeden druhého. Pohár putoval z ruky do ruky. Ron mu s natešeným výrazom oficiálne zagratuloval, Hermiona sa mu vrhla do náručia a nebyť Ginninho dožadovania sa svojich práv, tak by ho asi ani nepustila.

Objímajúc svoju milovanú vyhľadal pohľadom profesora Elixírov. Túžil poznať jeho názor. Zaregistroval jeho sústredený pohľad, celú dobu ho pozoroval. Tentoraz sa nesnažil skryť úsmev, tvárou mu prebehla vlna spokojnosti a miernym prikývnutím mu naznačil, že si to asi takto nejako predstavoval. Opätoval mu pohodový úsmev.

Na ošetrovňu nekráčal, Neville a Ron si ho vysadili na plecia, Seamus mu strčil do rúk pohár a s víťaznými výkrikmi si odnášali svojho víťaza k Pomfreyovej.

------

„Bolo to úplne fantastické,“ vyhŕkol Sirius tlmeným hlasom. Po tom, čo Harryho dopravili spolužiaci na ošetrovňu, si ho vzala do parády Pomfreyová. Napravila mu nos, vyliečila väčšinu odrenín a popálenín, doošetrovala nohu aj brucho, naliala doňho päť elixírov a prehlásila, že ho pustí najskôr v piatok večer. A aj to bude údajne premýšľať.

Opäť sa naňho vrhli nadšení Chrabromilčania a prišli aj zástupcovia druhých dvoch fakúlt. Nakoniec ich musela ošetrovateľka povyhadzovať a dovolila zostať len Hermione, Ginny a Ronovi, pretože mal sľúbenú ešte jednu návštevu. Na druhej strane ošetrovne bolo naštvané a sklamané ticho. Montanguea prišli taktiež pozrieť Slizolinčania a ich osud bol rovnaký ako ten chrabromilský. O ôsmej boli vyprevadení. Teraz tu boli zástupcovia Rádu, menovite Sirius, Susan a Bill. Ešte predtým spravili pár bezpečnostných opatrení, aby mali súkromie.

„V niektorých momentoch som prestávala dýchať,“ s úsmevom povedala Susan.

„A nebola si sama, Mia mi skoro rozdrvila ruku,“ súhlasil s ňou Ron.

„Skutočne to bolo pôsobivé. Nebyť plášťov a utajenia, tak vrieskame spolu s ostatnými,“ doložil Bill s miernym úškrnom. Stále podozrievavo pokukoval na tesné objatie jeho sestry s víťazom. Trofej sa teraz pekne vynímala na stolíku.

„Som neuveriteľne hrdý, vážne, spravil si mi radosť a taktiež Rádu. Je dobré vedieť, že je medzi nami niekto, kto má taký krásny pohár,“ zaškľabil sa naňho Sirius.

„Nezáviď,“ zaškľabil sa mu naspäť. „Niekedy ti ho požičiam a ty sa môžeš tváriť, že je tvoj.“

„To je od teba také milé,“ zatváril sa, že ho hádam zahrdúsi.

„Dumbledore spomínal, že z toho spraví tradíciu. Prihlásite sa aj na budúci rok?“ vyzvedala Susan.

„Nevieme, čo bude na budúci rok. Ja si osobne myslím, že mi to tento rok stačilo,“ vyhlásil Harry.

„Obhajoba víťazstva je ťažšia ako samotné víťazstvo,“ zafilozofoval Sirius.

„A kedy aj, určite to bude bez stávok,“ namietol Bill. „Stratil som kvôli tebe tri galeóny, braček.“

„Viem, nemusíš mi to pripomínať,“ zafrflal.

„Ja by som sa chcela sústrediť na prijatie do Rádu,“ oznámila im Hermiona úplne pokojne. „A ak bude na budúci rok turnaj, ja sa prihlásim.“

Zostali pri Harrym až do desiatej, preberali finále zo všetkých strán a pritom sa tlmene smiali. Sirius im prezradil, že pre nich Dumbledore niečo prichystal. Čo to malo byť, to odmietol prezradiť. Nechýbal však záhadný úškrn.

------

Na druhý deň po raňajkách ho prišli navštíviť priatelia. Hrdo im zahlásil, že seká dobrotu a Pomfreyová s ním nemá problémy. Hermiona mu dosť roztrpčene prečítala krátky článok z Denného Proroka, v ktorom Skeeterová stroho opísala finále. Na adresu víťaza sa vyjadrila, že mohol byť presvedčivejší a že mal šťastie. Len nad ňou mávli rukou.

Okrem zapísania sa do histórie Rokfortu a celkom pekného pohára získal Harry aj voľný víkend v Rokville spolu s troma ním vybranými spolužiakmi. Netreba spomínať, koho si vybral. A profesori sa zhodli na tom, že bude lepšie, aby to mali čím skôr za sebou. Preto si v sobotu ráno všetci štyria pobalili veci na dva dni a za sprievodu mierne závidiacich pohľadov sa naradostene vybrali do Rokvillu. Sprevádzali ich Hagrid a Tonksová. Tajne si želal, aby to bol Snape, ale ako sa zdalo, dával prednosť iným záujmom. Náladu mu to však neskazilo. Zaviedli ich do malého hotela v strede dediny, kde mali rezervované dve izby. Jednu pre dámy a druhú pre pánov, ako sa vyjadril majiteľ. Už bez sprievodcov sa vybrali do jednej z nich.

„Prekvapenie,“ vybafol na nich šibalsky profesor Dumbledore a usmieval sa od ucha k uchu. Zalapali po dychu, jeho tu rozhodne nečakali. „Asi sa divíte, čo tu robím. Nemusíte odpovedať, z vašich výrazov je to zrejmé. Ako som už povedal v pondelok, vyhradil som si istý čas na turnaj a aj čas po ňom. Musím sa priznať, že som tak trocha predpokladal, ako turnaj dopadne, preto som navrhol ten voľný víkend. A taktiež mi bolo jasné, koho si Harry vyberie, aby mu robil spoločnosť. No, ale teraz nemáme veľa času, trocha ste sa zdržali. Poviem vám to v skratke. Spolu s vami sa teraz prenášadlom prenesiem na jedno miesto a tam strávite ten voľný víkend.“

„A naši o tom vedia?“ zapochybovala Ginny. Bill im prezradil, aký cirkus robila Molly po každej ich hospitalizácii a preto na každom kroku nadávala na celý hlúpy turnaj, ktorý určite niekoho pripraví o život.

„Musím pripustiť, že Molly nesršala nadšením, ale podarilo sa mi ju prehovoriť. S vašimi rodičmi, slečna Grangerová, neboli takmer žiadne problémy a najústretovejší bol Sirius.“

„A kam akože pôjdeme?“ nechápal Ron. Harry to začínal tušiť a celkom sa mu to pozdávalo.

„Rád vám to vysvetlím, ale až na mieste. Ostáva nám len dvadsať sekúnd. Poberte si prosím batožinu a pridajte sa ku mne,“ vyzval ich s úsmevom a chytil sa starého odretého kotlíka. Harry sa okamžite pridal a otočil sa s úškrnom na stále nedôverčivých kamarátov, ktorí ho zdráhavo nasledovali. „Pôjdeme tri, dva, jeden.“

------

„Cissa, dokedy to chceš trpieť? Dokedy mu dovolíš, aby ho ničil? Ešte nie je neskoro, stále sa s tým dá niečo spraviť,“ presviedčal ju Snape. Boli sami v jednej z komnát Voldemortovho sídla. Využil túto príležitosť, ktorá sa mu naskytla, aby sa ju opäť pokúsil prehovoriť. Bol svedkom toho, ako začali lámať Dracovu pevnú vôľu. Síce zo strachu neprotestoval a plnil ich príkazy, mučiť odchytených muklov mu už nerobilo problémy, aspoň navonok, ale jemu sa to nezdalo.

Videl mu v očiach náznak odporu a divil sa, že si to nevšimol jeho otec. Teraz sa zameriavali na to, že mu nosili mačatá a on si na nich cvičil smrtiacu kliatbu. Mali v pláne dodávať mu stále väčšie živé tvory a tým sa postupne dopracovať až k ľuďom. Bol pri jeho prvotnom vzdore, kedy odmietol zavraždiť mláďatá, videl síce posmešnú, ale napriek tomu chápavú reakciu Bellatrix. Taktiež videl znechutenie jeho otca a jemu bolo jasné, že sa to nezaobišlo bez trestu. Pri každej príležitosti pozoroval Draca a bolo mu jasné, že sa stále pretvaruje. Ešte stále sa snaží brániť a vedela to aj jeho matka.

„Už sme sa o tom rozprávali,“ odvetila a neskrývala zúfalstvo. „On nás nepustí, stále po nás striehne. A platí to, aj keď nie je doma. Stále na mňa niekoho nasadzuje. Vie, že sa vzpierame, jednoducho to nejde.“

„A čo teraz? Teraz by bola ideálna príležitosť.“

„Tu sa to hemží smrťožrútmi. Keby zbadali niečo podozrivé, okamžite by zasiahli.“

„Dokázal by som vás nenápadne odviesť,“ trval si na svojom.

„Nedokázal. Aj keby sa ti to náhodou podarilo, nebol by koniec.“

„Boli by ste ale v bezpečí. Draco by sa z toho dostal. Cissa, mysli hlavne naňho, oni ho zničia. Keby mohol, určite by utiekol, ale bez teba to nespraví.“

„Nikdy nebudeme v bezpečí. Myslím hlavne na Draca.“

„Nemyslíš, keby to tak bolo, myslela by si hlavne na jeho budúcnosť. Už raz si sa vzdala svojej budúcnosti. Nezahrávaj sa aj so životom svojho syna.“

„Viem o tom,“ zvýšila hlas a zabodla doňho oči. „Viem, že som zahodila svoje šťastie kvôli rodine. Nemysli si, že som zabudla a stále to ľutujem. Stále premýšľam, aké by to bolo, keby som sa vtedy vzoprela, keby som utiekla s tebou. Všetko mohlo byť iné, možno nie bezpečnejšie, ale určite šťastnejšie.“

„Cissa,“ prerušil ju prekvapene. Takmer dvadsať rokov nádejí a ona mu práve naznačila, že jej pocity sú rovnaké. „Môžem predpokladať, že sa tvoje city nevytratili úplne? Skutočne existuje ešte možnosť, že by si ma stále milovala?“

„Načo sa pýtaš? Určite ti to neušlo. Tebe nikdy nič neušlo,“ hlesla a sivé oči sa jej zaliali slzami. Spravil opatrný krok smerom k nej a natiahol svoju ruku, ktorú váhavo chytila.

„A otec to vie?“ ozval sa im za chrbtom hlas. „Vie o tom, že ho podvádzaš s ním? Že ho klameš už celé roky?“

„Draco...“

------

„Je to úplne neuveriteľné,“ zaškľabila sa Lestrangová na svojho spoločníka. „Ani v tom najdivokejšom sne by mi nenapadlo, že budem spolupracovať práve s tebou.“

„Iste, naše stretnutia v minulosti boli dosť vyhrotené,“ odvetil úplne pokojne a flegmaticky.

„Môžem sa opýtať, čo ťa vedie k takémuto kroku? Vždy si bol ten, ktorý sa pohyboval na tej správnej strane,“ zdôraznila pohŕdavo. „A teraz taká výrazná zmena. Chceš napomáhať zlu? Tak to nazývate, nie?“

„Určite ti nepoviem, čo ma k tomu vedie. Tak isto, ako ti neprezradím isté informácie, ktoré som ochotný povedať len Temnému pánovi. Nerob si nádeje. To, že sa budeme venovať spoločnej akcii ešte neznamená, že sa budeme jeden druhému zverovať,“ povedal so zvrašteným obočím.

„Samozrejme,“ zachechtala sa. „Klamala by som, keby som tvrdila, že nie som zvedavá. Nevadí, aj tak sa to dozviem. Takže sme sa dohodli. Všetko poriadne pripravíme a zatiaľ nikomu nič nepovieme. Všetko musí prebiehať v tajnosti, zásah musí prebehnúť bezproblémovo. Vyberiem si troch, štyroch a akciu im ozrejmím až v deň jej realizácie.“

„To, ako sa dohodneš so svojimi smrťožrútmi je len tvoja vec. Ja zabezpečím voľný a bezpečný priechod hradom. Vy sa postaráte o Pottera. A Vlci pomsty sa s najväčšou pravdepodobnosťou pridajú k vám.“

„Nie, že by sme vás nutne potrebovali, o tom však rozhodne Temný pán. A čo bude s tým chlapcom?“

„Toho nechaj na mňa. Chce za svoje služby dievča a tri hodiny. A možnosť oslobodiť svojho strýka. Nepýtaj sa,“ okomentoval jej zvedavý výraz. „Vie, čo ho čaká v prípade zlyhania a je ochotný, kvôli pomste, toto riziko podstúpiť. Dám mu príležitosť, nech sa vybúri, ale nepočítam s ním.“

TOPlist