62. Napätie

 

„No to mi je teda krásne rodinné stretnutie,“ ozvalo sa od dverí a pristupoval k nim Sirius, „myslím, že by sme sa mali porozprávať, Srabus.“

„Sirius,“ prekvapene hlesla Susan. Rovnako prekvapene vyzeral aj Harry, rozhodne tu Siriusa nečakal a tušil, že budú problémy. Jeho naštvaný výraz tomu plne zodpovedal.

„Aha, Black,“ pobavene skonštatoval Snape, okamžite pochopil situáciu, „ako sa zdá, tak sa ti dostalo tej cti a bol si konečne informovaný.“

„Pán Black,“ Pomfreyová vystrčila hlavu, „poprosila by som vás, aby ste na ošetrovni nezvyšovali hlas. Okrem toho si nemyslím, že by bola vhodná doba na návštevy,“ skúsila, pretože dobre poznala vzťah medzi Siriusom a Severusom.

„Madam Pomfreyová,“ vrkol jej naspäť a prebodol ju pohľadom, „ja by som vás chcel zase požiadať, aby ste nás nechali osamote, ak je to možné. Ubezpečujem vás, že táto doba je tá najvhodnejšia na návštevu.“

„Si si istý, Black?“ natiahol Snape provokačne. „Nevyzeráš na to, že by táto návšteva mala prebehnúť v pokojnom duchu.“ Nasledovala typické povytiahnutie kútikov úst. Sirius po ňom hodil zúrivý pohľad, aby vzápätí pozrel do nepokojných tvárí Susan a Harryho.

„Možno to bude tým, že už len pohľad na teba vo mne prebúdza vražedné sklony. Ale môžeš byť pokojný, nezaútočil by som na ležiacu trosku, ktorá unikla smrti len o vlások,“ zaškľabil sa.

„Sirius, prosím ťa,“ skúsila Susan.

„Pán Black,“ zakročila ošetrovateľka, „naozaj si myslím...“

„V tom prípade, ako zástupca Rádu vám odporúčam, aby ste teraz na moment odišla a nechala nás sa porozprávať,“ použil autoritatívny tón. Pomfreyová naňho chvíľu protestne hľadela, aby sa vzápätí otočila na opätku a s dosť významným frflaním odchádzala. Pritom takmer vrazila do neviditeľnej osoby pod plášťom, ktorá sa potichu vkradla na ošetrovňu. Sirius za ošetrovateľkou zabezpečil miestnosť.

„Skutočne statočné používať svoju moc na úbohú ženu, ktorá sa iba snaží...“

„Drž hubu, Snape,“ vyletel po ňom nazúrený Sirius, „ty si ten posledný, kto má právo spomínať statočnosť. Nechceš mi niečo vysvetliť?“

„Nie, myslím, že ti skutočne nemám čo vysvetľovať. Táto záležitosť sa ťa absolútne netýka,“ odvetil úplne pokojne.

„Mýliš sa, vzhľadom k tomu, že som Harryho krstný otec, tak sa ma týka. Chcem po tebe len odpovede na dve otázky. Prečo si to nepovedal skôr? Ale hlavne... Čo chceš vlastne po Harrym?“ Postavil sa k čelu postele, vedľa nervózneho Harryho a zazeral. Susan sedela napäto na stoličke a strieľala pohľadom z jedného na druhého.

„Na obe tvoje zvedavé otázky mám jedinú odpoveď,“ použil posmešný tón, „je to moja vec, teba do toho nič nie je. A ak sa chceš zase ohadzovať tým, že si Potterov krstný otec, k tomu ti poviem len toľko, že to na mňa vôbec nepôsobí.“

„Vysvetli mi, ako si mohol mlčať? Ako si mohol chodiť okolo Jamesa, keď si vedel, že to je tvoj brat? Ako si bol schopný ho toľko nenávidieť? A taktiež Harryho? Ty budeš niekomu hovoriť o statočnosti? Si obyčajná nula, obyčajný úbohý pokrytec. Nemal si ani toľko odvahy, aby si mu to povedal do očí. Čoho si sa bál? Pretože to musel byť len tvoj strach. Ale prečo ma to vôbec prekvapuje, veď ty si bol vždy posratý. Obával si sa postaviť pravde do očí? Ale to bolo pre teba rozhodne lepšie. Vždy si si totižto vyberal len tú najjednoduchšie a najpohodlnejšiu cestu...“

„Prestaň trepať,“ prerušil ho už napálene Snape. Ani jeden si pritom nevšímal Susanine pokusy zasiahnuť. „Nevieš o tom nič, tak nesúď...“

„Tak mi to teda vysvetli a ja možno zmením názor,“ skočil mu do reči posmešne.

„Nič ti nebudem vysvetľovať,“ vrkol podráždene a strelil pohľadom po Harrym, ktorý nespúšťal pohľad zo Siriusa. „V prvom rade necítim žiadnu potrebu niečo ti vysvetľovať. Nie si pre mňa nijako dôležitý. Si...“ nasledujúce uštipačné slová sa mu podarilo prehltnúť. „A v druhom rade, nebudem nič rozoberať pred Potterom. A nijakými svojimi provokačnými rečami ma k tomu neprinútiš. Bol by som rád, keby si sa zobral a vypadol, nemám na teba náladu.“

„Tak to ti neposlúžim. Rozhodne neodídem skôr, kým z teba nedostanem odpovede.“

„V tom prípade tu stvrdneš riadne dlho. Už som sa vyjadril a som si istý, že by si mohol byť natoľko inteligentný, aby si to pochopil.“

„Aspoň raz preukáž kúsok odvahy a odpovedz,“ vyzval ho provokačne. „Som si istý, že by si to mohol konečne dokázať.“

„Sirius, prosím, nechaj toho,“ ozvala sa nešťastne Susan.

„Ale asi sa toho nedočkám,“ pokračoval nevšímajúc si jej prosbu, „No, nie je to žiadne prekvapenie. Keby to James vedel, tak by sa mu asi prevrátil žalúdok. Mať takéhoto brata,“ zatváril sa znechutene. V Snapovi kypela žlč. „od prvého momentu ťa nenávidel. Bolo šťastie, že si mlčal, ušetril si ho poriadnej hanby.“

„Veď to nie je pravda,“ vyletel Harry. Sirius po ňom nechápavo pozrel. „On o tom vedel,“ dodal potichu a díval sa mu priamo do očí.

„Nie, Harry, určite o tom nevedel. Povedal by mi to,“ presviedčal ho.

„Včera som ti to nestihol dopovedať. Bol by som rád, keby sme sa mohli porozprávať v pokoji a osamote,“ hovoril takmer prosebne. Sirius mu hľadel do očí, pokúšal sa celú situáciu pochopiť. Vzápätí strelil pohľadom na Susan a Snapa.

„Neviem síce o čo ide,“ povedal po chvíli o niečo pokojnejšie, „ale v poriadku, porozprávame sa. S tebou som ale neskončil,“ vrkol po Snapovi.

„Tým som si istý,“ odvetil rovnakým tónom, ale pozeral na Harryho, ktorý mu pohľad vracal. „Potter, asi mu budete musieť povedať niečo z toho, čo som vám vravel, inak si myslím, že ho neupokojíte.“

„Aký si prezieravý,“ zaškľabil sa naňho Sirius. „To je ale tvoj štýl, nechávať svoje veci riešiť niekoho iného.“

„Buď ticho,“ vrkol po ňom nevraživo, „povedal by som ti to sám. Ale možno ťa jedno moje rozhodnutie nadmieru prekvapí, rozhodol som sa totiž nespomínať staré spory pred Potterom.“

„To mi je novinka. Čo si zrazu tak ohľaduplný? Vôbec to k tebe nepasuje. Ani sa nepokúšaj hrať na nejakého strýka, nikto ti to nezožerie.“

„Tvoj názor na celú situáciu je ten posledný, ktorý by ma zaujímal. Tým si môžeš byť istý.“

„Čo chceš od Harryho?“ skúsil znova. „Nevrav, že si sa po takmer sedemnástich rokoch rozhodol vynahradiť mu všetok ten čas, všetky tie nechutnosti, ktoré si mu narozprával, všetky tie podlosti, ktoré si mu porobil. Zrazu ťa osvietilo? Nemôžeš sa mi diviť, ale ja ti neverím, nepresvedčíš ma zmenou svojho správania.“

„Asi bude lepšie, keď odídeš,“ prerušila ho Susan a prepichovala ho pohľadom. „Možno, keď pochopíš, o čo v skutočnosti ide, tak sa na to budeš pozerať racionálnejšie.“

„Ale, vážne?“ natiahol a mračil sa na ňu. „Vieš, Snape,“ preniesol pohľad na menovaného a zatváril sa posmešne. „Táto situácia mi niečo pripomína. Aj Lily ťa stále bránila. Ani trochu sa nehanbíš stále sa skrývať za zadky dievčat? Ty hrdina.“

„Sirius, už konečne prestaň!“ húkol po ňom Harry.

„Zober sa a vypadni,“ sykol po ňom Snape so stiahnutým obočím. Bolo na ňom vidieť, ako sa premáha, aby nevybuchol. „S tebou nič riešiť nemienim. Pokiaľ si si nevšimol, tak Potter bol môj brat a nie ty. Keď ti mladý bude chcieť niečo vysvetľovať, nech tak spraví. A ja len dúfam, že sa mu podarí ťa trocha upokojiť, pretože si súci tak akurát na to, aby ťa zavreli k Mungovi. Aby si ma konečne pochopil, budem mať s tebou zľutovanie a poviem ti to ešte raz, ale naposledy. Tvoj názor je mi úplne ukradnutý, nič ti nemienim vysvetľovať. Záleží mi jedine na názore Pottera. A budem pochybovať o duševnom zdraví svojej sestry, keď sa bude chcieť s tebou zahadzovať aj po tejto scéne.“

„Ver mi, že keby si tu neležal ako zdochlina, tak by som si to s tebou vyriešil inak,“ prskol po ňom, keď konečne odvrátil nechápavý pohľad z Harryho.

„Tomu verím. Vždy si sa správal arogantne. Keď ti dochádzali argumenty, vyťahoval si násilie. To bola najväčšia zbraň frajera Blacka. Nestojíš za nič.“

„Severus, prestaň. Obaja okamžite prestaňte,“ Susan nedokázala skryť slzy.

„Ty už len za niečo stojíš,“ vyštekol nazúrene a spravil neurčitý pohyb smerom k nemu. „Srab, umastený,“ precedil pomedzi zuby.

„Sirius!“ Harry sa pred neho postavil s odhodlaním konečne ukončiť hádku. „Už buď ticho, prosím. Myslím, že by sme mali odísť, hneď.“

„Harry,“ neveriacky zvraštil obočie, „tento človek nenávidel tvojho otca celý život. Tvoj otec ho nenávidel,“

„To všetko viem, nemusíš mi to pripomínať,“ zamračil sa aj on. „Zopakujem ti to, čo som ti povedal už včera, zmieril som sa s tým a teba by to skutočne nemalo tak rozčuľovať. Prosím, poďme sa niekde porozprávať, nevyhrocuj túto situáciu ešte viac.“

„Nemôžem tomu uveriť,“ hlesol a vpíjal sa mu do očí. „Ako chceš, pôjdeme.“

„Výborne, konečne ti to zaplo,“ Snape sa zatváril víťazne, zjavne ho potešila Harryho reakcia, „tak by si sa mohol...“

„Drž hubu,“ sykol po ňom, „povedal si, že pred Harrym nebudeš spomínať staré spory. Počítaj s tým, že za tebou prídem.“

„Neviem sa dočkať,“ zaškľabil sa.

„Poďme, pôjdeme do Hlavného štábu,“ chytil Harryho za plece a otočil sa na päte bez toho, aby pozrel na Susan, ktorá si nešťastne držala hlavu v dlaniach. Po prehodení neviditeľného plášťa si to zamierili rovno k Tonksovej. Harry nezabudol hodiť po profesorovi jeden zamračený pohľad.

„To ste teda vyriešili,“ hlesla Susan, keď za sebou zavreli dvere. Nespokojne pozrela na brata a utrela si slzy.

„Čo si čakala? Bolo jasné, že bude reagovať agresívne.“

„Nemohol si byť...“

„Nie, nemohol,“ vrkol podráždene. „Kontroloval som sa, ako som vedel. Nemôžeš však čakať, že po cielených útokoch budem flegmatický. Ani kvôli tebe a kvôli tej tvojej zaslepenosti nestálym a popudlivým Blackom. Neviem pochopiť, čo ťa k nemu tak priťahuje. Ten jeho zjav? Ver mi, že to nie je najdôležitejšie.“

„Do toho sa zase nestaraj ty, ak ťa môžem poprosiť,“ vrkla podráždene aj ona. „Len dúfam, že nie je všetko stratené.“

„Si neuveriteľná,“ neveriacky po nej fľochol. „Nemyslím však, že sa ti niekedy otvoria oči a ja zase dúfam, že sa mu nepodarí ťa zničiť, pretože...“

„Nechajme toho, áno? Tak, ako ja neviem pochopiť tvoje správanie, nevieš pochopiť ani ty moje. To je fakt, s ktorým sa musíme zmieriť.“

„Fajn, tak sa ním pôjdeme zmierovať ku mne,“ prehlásil rozhodne a začal sa obzerať okolo seba.

„Čo chceš robiť? Môžeš mi to vysvetliť?“ nechápavo po ňom zazerala.

„Hádaj. Idem odtiaľto preč, môžeš mi povedať, kde si mi dala habit? Nepôjdem po hrade v pyžame.“

Aj napriek ráznym Susaniným protestom a taktiež pokusom o presviedčanie ošetrovateľky, ktorá to však rýchlo vzdala vďaka profesorovmu nepriateľskému vrčaniu a konštatovaniu, že si povzbudzujúce elixíry dokáže spraviť sám a taktiež, že si nohu ošetrí svojpomocne, sa napokon vychytil preč. Po prvých krokoch síce cítil nevoľnosť a samozrejme bolesť v stehne, ale bol zvyknutý na horšie stavy, takže mu nerobilo problém odtiaľ vypadnúť.

------

„Tak spusti,“ vyzval ho Sirius, keď sa usadili v jeho izbe v Hlavnom štábe. Knižnica ani salónik nepripadali do úvahy, pretože jednu miestnosť zabrali Grangerovci spolu s pani Weasleyovou, ktorá potichu frflala na pani Longbottomovú. Tá dnes obsadila kuchyňu ako prvá a to bolo pre Molly znamením, aby tam radšej ani nestrkala nos. V druhej sa zase usídlila Fleur, ktorá sa v štábe strašne nudila a podráždenú náladu sa snažila trocha zmierniť skúšaním svojej portugalčiny pri konverzácii s pani Barrosovou, ktorá túto príležitosť rada privítala.

„Dobre teda,“ vzdychol Harry a uprene sa díval do zamračenej Siriusovej tváre. Odkladal to príliš dlho a konečne sa priznal k tomu, čomu sa vyhýbal takmer desať mesiacov.

„Aha, takže sa vyjadril, že mu to je ľúto a že mu to nestihol povedať,“ zhrnul napokon a pozrel Harrymu do očí. „A ako vieš, že to myslel práve na toto?“ skúsil.

„A čo iné by tým mohol myslieť?“ nechápavo po ňom strelil pohľadom a okamžite zbadal, že to Sirius povedal takmer zo zúfalstva.

„Jasne, je mi to jasné. Ale vedel to len chvíľu pred smrťou, to nič nerieši. Ich vzájomná nenávisť tam bola, na to sa nedá tak ľahko zabudnúť, aj keď to ľutoval. Mimochodom, neverím, že Snape niečo ľutuje alebo že by niečo niekedy oľutoval, aj keby prišlo k ich vzájomnej konfrontácii.“

„Ale otec to oľutoval a to je pre mňa najdôležitejšie. Okrem toho nevieme presne, ako sa o tom dozvedel, niečo musel nájsť.“

„To jednoznačne. Neverím však, že by si boli schopní niečo vysvetliť. Aj keď si mi povedal o Snapových dôvodoch a to mám pocit, že si bol riadne stručný, myslím si, že si to jeho matka jednoducho vymyslela. Možno nie všetko, ale určite väčšinu. Poznal som tvojho dedka a bol to správny chlap,“ povedal absolútne presvedčene.

„Ani Susan neverí tomu, čo rozprávala jej matka,“ nadhodil akoby mimochodom a pozorne sledoval Siriusovu zarazenú reakciu. „Celé mesiace ho presviedčala, aby to prezradil, aj mne a aj tebe. Čo chceš teraz robiť? Mieniš sa s ňou rozísť kvôli takej hlúposti?“

„Nepovažoval by som to za hlúposť. Nie som nadšený z toho, že klamala.“

„Ale ona predsa neklamala, len držala v tajnosti informáciu, ktorá sa jej netýkala. Tiež som bol spočiatku naštvaný, ako na ňu, tak aj na Ginny. Sirius, mali by ste sa pokojne porozprávať a rozhodne by si na ňu nemal byť naštvaný.“

„Toto by som rád nechal na mne, ak dovolíš. Určite sa s ňou porozprávam, ale ako to dopadne, to neviem odhadnúť. Ja sa s tým nedokážem tak ľahko zmieriť, ako si to dokázal ty,“ zadíval sa naňho. „Aj tak to nechápem, mne sa zdá, že si mu odpustil. Je niečo také vôbec možné?“

„Je. Ide to, ver mi. Tiež som tomu nemohol uveriť, ale keď som rozmýšľal nad tým, čo sa udialo v posledných mesiacoch, počnúc Azkabanom. Odpustil som mu. Možno viem pochopiť aj to, prečo sa tak správal. A on, tak sa mi zdá, to ľutuje. Nespráva sa síce nijako milo, ale aj tak sa zmenil a to dosť výrazne. Mne je jasné, že to teraz nebudeš vedieť pochopiť, nebudeš tomu veriť, ale on sa vážne snaží.“

„To máš úplnú pravdu, tomu neverím. Odpustil si mu, fajn, je to pre teba niečo nové, také maličké pobláznenie z ktorého sa prebudíš.“

„Sirius, ale veď to je hlúposť,“ prerušil ho napálene. „To nie je pobláznenie. Ty ho vôbec nepoznáš, si stále zaslepený tou starou nenávisťou. Skutočne by si ho nemohol brať o niečo prijateľnejšie?“

„Nie, Harry. Kvôli Susan som sa ho naučil rešpektovať. Kvôli tebe sa prenesiem cez skutočnosť, že to je tvoj strýko a že ho toleruješ. Ale nikdy, nikdy ho nebudem brať prijateľnejšie. A nikto ma k tomu neprinúti, ani ty a ani Susan.“

„Možno, keby si sa ho pokúsil spoznať...“

„O čo ti ide? Ja ho rozhodne nemám v úmysle poznávať a to isté platí aj pre neho. V posledných mesiacoch sme boli schopní vydržať v jednej miestnosti bez provokácií, dokonca sme sa zhodli vo veci toho útoku na teba. Och, Merlin, keď si spomeniem, ako sa mi vtedy nepozdávalo to jeho správanie. Teraz je to jasné, on sa obával o svojho synovca. A aj to je niečo, čomu ide len ťažko uveriť, aby on mal o niekoho strach, ešte k tomu o Pottera.“

„Je to tak,“ opäť sa musel zamračiť. „Tak tomu bolo aj pri Azkabane, pokiaľ si spomínaš. A pri útoku gordakov taktiež.“

„Ja tomu stále nemôžem uveriť. Nechápem, ako si mohol zmeniť názor. Ešte pred rokom sme naňho spoločne nadávali a teraz? Ty, práve ty ma budeš presviedčať o jeho krotkej povahe. Harry,“ zamračil sa a zabodol doňho pohľad. „Nechceš mi snáď naznačiť, že si ho začal mať rád?“

„Rád, to snáď ani nie,“ hlesol zarazene a opätoval mu pohľad. „Nemám ho rád, len...“ pokúšal sa vyjadriť svoje pocity voči profesorovi, ktorým ani sám nerozumel. „Jednoducho som len rád, že je to môj strýko, vážne,“ doložil, pretože sa Sirius zatváril viac ako neveriacky. „Ťažko sa to vysvetľuje, aj pre mňa je to ešte stále k nepochopeniu, ale skutočne som tomu rád. Tiež si myslím, že Snapova matka klamala a niečo mi navráva, že sa raz pravdu dozvieme. Keď si zoberieš otcov odkaz, podľa mňa našiel niečo, čo to  vysvetľuje. Určite by mu nebolo ľúto, keby zistil len to, že je to jeho brat. Možno mu bolo ľúto niečo iné, niečo, čo im nedalo príležitosť nájsť si k sebe cestu včas a možno, keby otec žil, by k sebe tú cestu našli. Nezazeraj, mám z toho taký pocit.“

„Je to ťažko uveriteľné, ale s tvojím rozhodnutím sa zmierim a budem ho rešpektovať. Harry, odpovedz mi úprimne, existuje šanca, že by si ho niekedy mohol mať rád?“

„Sám neviem, možno áno,“ odvetil odhodlane a presvedčivo. Toto si už pripustil. Sirius sa naopak zatváril takmer zdesene.

„Ako chceš,“ hlesol ešte stále zhrozený zo slov svojho krstného syna. „Ale po mne nechci niečo podobné.“

„Tak to je viac ako samozrejmé,“ mierne sa zaškľabil, aby vzápätí zvážnel. „Čo chceš teraz robiť? Myslím jeho a Susan?“

„S ňou sa budem musieť porozprávať, je pre mňa dosť dôležitá.“ Možno aj chcel povedať nejakú uštipačnú poznámku na adresu jej brata, ale zdržal sa. „A budem sa jej musieť ospravedlniť. Možno mi odpustí, správal som sa ako idiot.“

„Áno, s tým sa dá len súhlasiť,“ pritakal s úškrnom.

„A čo sa týka tvojho strýka,“ vypustil pomedzi zuby. „Je mi ukradnutý. Nemám sa s ním o čom rozprávať, kašlem na neho. Nebudem vyvolávať ďalšie zbytočné scény, pokiaľ nebude provokovať.“

„Keby si včera neutiekol a dovolil mi to vysvetliť, tak by sme sa vyhli aj tej dnešnej.“

„Áno, to mi je jasné,“ privolil s povzdychom. „Takže z nášho Snapa sa nakoniec vyliahol Potter,“ zachechtal sa. „Musí byť strašne rád,“ nevinne sa uškrnul, keď zaregistroval mierny Harryho protest. „Povedz mi ešte, prečo si mi to nepovedal hneď ako si sa prebral? Na čo si čakal?“

„Neviem, nechápal som to a chcel som najprv zistiť pravdu.“

„Aha, hm, v poriadku. Teraz môžem len skonštatovať, že s týmto by som ti rozhodne nepomohol.“

„Tiež si myslím,“ konečne sa uškrnul uvoľnene. „Takže toto by sme mali vyriešené, obával som sa toho a ako sa ukázalo, tak nie bez príčiny. Som rád, že sme si to vyjasnili. Teraz by si mi mohol povedať, čo je nové tu.“

„Všetko po starom, keď máš na mysli smrťožrútov a Rád. Nový Brloh už má vykopané základy, pomáhajú aj Grangerovci, celkom si s Weasleyovcami padli do oka. Keď sa ešte dozvedia, že sa ich deti zblížili o kúsok viac, asi budú nadšení. My už máme zariadené takmer celé horné poschodie, chýba už len tvoja izba. Na niečom sme sa so Susan dohodli a má to byť pre teba prekvapenie.“

„Aké?“

„Keď ti to prezradím, tak ťa pripravím o to typické ohromené vydýchnutie a údiv,“ zaškľabil sa.

„V poriadku, tak si to nechaj pre seba,“ vrkol s predstieraným podráždením. „Len dúfam, že to prekvapenie bude spoločne so Susan.“

„Posnažím sa,“ ospravedlňujúco mykol plecami. „Lovegood je stále vrazený v pivnici, Barrosovci sú priateľskí, jediným postrachom je Longbottomová. Molly sa už nevie dočkať, kedy odtiaľto vypadnú, nechce sa s ňou hádať, o to sa starajú dvojičky, denne jej lezú na nervy. O zábavu je tu rozhodne postarané. A ešte sa mi v poslednej dobe nepáči Lupin.“

„Ako to myslíš?“ táto informácia ho zaujala. „Ako sa ti nepáči? Pred troma dňami bol predsa spln.“

„Nie, nie je to jeho klasický problém. Ide o niečo iné. Neviem o čo, keď sa ho opýtam, vždy sa nejako vykrúti. Je nejaký tichší, zamyslenejší a roztekanejší. Správa sa divne.“

„Nechápem. Nemôže mať problém s Tonksovou? Aj keď, tá sa mi zdá v pohode.“

„Určite?“ neveril Sirius. „Nemôžem to posúdiť. Tu sa neukázala už takmer mesiac.“

„Asi, ja vlastne ani neviem. Nadhodím to Ginny, nech niečo z Tonksovej vytiahne.“

„Keď sa jej to podarí.“

Harry sa zdržal v Hlavnom štábe ešte nejaký ten čas, ktorý strávili preberaním rôznych záležitostí vrátane duelantského pohára. Celkom sa mu uľavilo, že to napokon aj po dramatickom úvode skončilo tak, ako to nakoniec dopadlo. Sirius vyzeral byť aj napriek novinke v pohode a aj keď sa občas na Harryho skúmavo zahľadel, sršal optimizmom. Možno by mu dobrá nálada vydržal aj naďalej, ale pri Harryho odchode sa v kuchyni nachádzala už aj Susan. Pokiaľ sa na ňu Harry povzbudzujúco usmial, Sirius zjavne znervóznel. Čakal ich rozhovor a jemu nezostalo nič iné len dúfať, že dopadne pre nich uspokojivo.

------

„Merlin, čo tu ten chce? Nemal by ležať na ošetrovni?“ prskla Hermiona v nedeľu pri príchode k Veľkej sieni na obed. Pozreli jej smerom  a videli prichádzať od žalárov profesora Elixírov. Jeho krok nebol najistejší, ale typický úškľabok nechýbal. „My sa snažíme celú noc a on sa tu bude prechádzať, akoby sa nič nestalo. Nemôžem uveriť, že je taký nezodpovedný,“ frflala, ale intenzitu pomaly zmierňovala v úmere s ich vzájomným približovaním.

„Aha, záchranárska čata,“ vrkol po nich, keď sa všetci piati zastavili. Prebehol ich zamračeným pohľadom a hlavou mu prebehla myšlienka, či by im nakoniec nemal skutočne poďakovať. No to iste. „K piatkovej záležitosti,“ pokračoval, keď si zistil, že sú tam sami. „Som rád, že sa vám to podarilo, všetkým,“ doložil a prizabil pohľadom Rona, ktorý sa pre istotu díval do zeme. „Nepredpokladám však, že by ste odo mňa očakávali nejaké vylievanie citov. Rovnako som si viac ako istý, že len poniektorí z vás skutočne pomáhali. Druhí, povedzme, len zavadzali, poprípade si krátili čas snorením. Nemienim to ďalej rozoberať.“ Bolo jasné, čo svojimi slovami myslí. Nechcel však zachádzať do podrobností, bol si vedomí svojho sľubu, ktorý dal Harrymu. „I tak si však cením vašu snahu,“ sťažka sa z neho vydralo. „V čarodejníckom svete existuje zákon. Určite ho poznáte. Za záchranu života sa dlží. Aj keď nerád, som vašim dlžníkom,“ snažil sa nedať svoju nechuť príliš najavo, „niektorým viac a niektorým menej. Preto od vás chcem vyjadrenie, ako by som mohol svoj dlh splatiť.“

„To nebude potrebné,“ ozvala sa Hermiona a statočne mu opätovala pohľad. „Len sme pomohli Harrymu,“ dodala neistejšie, zjavne ju jeho oči zapichnuté v tých jej znervóznili.

„To je pravda,“ pridala sa o dosť odvážnejšie Ginny. „Ste jeho strýko a nám je jasné, že sa máte radi, preto sme považovali za samozrejmé mu pomôcť. Dostali sme možnosť svojou trochou dopomôcť k príležitosti na vaše zblíženie, len sme ju využili,“ doložila s miernym provokačným úškrnom. Hermiona s Ronom po nej neveriacky fľochli, Harry sa na ňu zazubil. Snape len nadvihol obočie.

„To je od vás vskutku veľkorysé.“ Na prekvapenie sa rozhodol odignorovať jej zavŕtanie a prebodol pohľadom Harryho. „Potter, večer vás očakávam vo svojom kabinete. Myslím, že je jedna záležitosť, ktorú by sme mali prebrať. Vyhnime sa zbytočnému udeleniu trestu a príďte dobrovoľne,“ zaškľabil sa naňho. Keď zaregistroval neurčitý pohyb hlavou, ktorý sa rozhodol zobrať ako súhlas, pokračoval. „Taktiež čakám, že si vy traja premyslíte môj návrh a odpoveď pošlete po Potterovi. A teraz ma ospravedlňte. Prajem vám dobrú chuť.“

Neveriacky pozerali, ako sa vydal smerom k učiteľskému stolu. Z jeho pohybu bolo zrejmé, že noha ešte nie je v poriadku.

„No teda, on ťa vôbec nezabil,“ nechápal Ron a zazeral na svoju sestru.

„Samozrejme, že ma nezabil. Tvrdíme ti to stále, že sa zmenil,“ odvetila s úškľabkom.

„Možno, ale voči mne sa nezmenil ani trocha,“ zaprotestoval.

„To sa mu ani nedivím,“ zavŕtala. Sčervenel a nadychoval sa k odvrknutiu.

„Nečakala by som to,“ zasiahla v rýchlosti Hermiona a pozrela na Harryho „ale my po ňom nič nechceme.“

„Ja viem a on tiež, to je jasné. A určite mu to poviem.“

------

„Sadnite si,“ vyzval ho, keď sa uňho objavil. Celý deň uvažoval nad tým, či sa mu posledné chvíľky pred upadnutím do bezvedomia iba nezdali. Či to nebola len jeho predstava vyvolaná podvedomou túžbou. Jeho reakcia na ošetrovni mu dala odpoveď. Jednoznačne sa postavil na jeho stranu aj proti milovanému krstnému otcovi. A to predsa musí niečo znamenať.  

Poslúchol. Tentoraz šiel do žalárov oveľa pokojnejšie. Netešil sa, to zatiaľ nie, ale i tak mal akýsi pocit pohody. Možno to bolo tým, že sa im ho podarilo zachrániť a on dostane možnosť frflať na všetkých naokolo. A možno to bolo jeho novovytvorenou túžbou dozvedieť sa o ňom viac. Pochopiť ho, porozumieť mu. Má skutočne veľa tajomstiev a on si zrazu uvedomil, že sa ich chce pokúsiť odhaliť. Aj keď mu pri tom hrozilo zabitie.

„Potter, v prvom rade mi vysvetlite, prečo ste taký neskutočne nezodpovedný,“ vrkol po ňom a nesnažil sa skryť podráždenie.

„Môžete mi povedať, o čom hovoríte?“ odvetil pokojne. Vôbec ho to neprekvapilo, nemohol predsa očakávať taký „normálny“ rozhovor.

„Skutočne vám nič nenapadá?“ natiahol provokačne a keď uvidel záporné zavrtenie hlavou, pokračoval. „Možno vám niečo chýba, ale neverím, že by ste si toho vôbec všimli. Potter, prečo sme v piatok riskovali? Kvôli čomu som takmer vypľul dušu?“

„Asi myslíte perkusovec,“ konečne mu to došlo.

„Predstavte si, presne ten mám na mysli,“ zaškľabil sa. „Asi nie je pre vás dôležité spraviť ten elixír, keď nechávate taký vzácny kvietok ležať hocikde, bez dozoru.“

„Ale ja som ho nenechal ležať hocikde,“ zaprotestoval, „nechal som ho ležať u vás. A tu sa mu nemohlo nič stať. Ste vynikajúco chránený, nedostane sa sem hocikto, len váš pokrvný príbuzný,“ natiahol tentoraz on.

„Skvelý postreh. Hoci nepredpokladám, že sa podarilo prísť na to práve vám,“ zaškeril sa. „To ale nie je tá najlepšia výhovorka. Pokojne ste ho mohli odložiť aj inde.“

„Tak tomu neverte. Nie som až taký sprostý.“

„Ste o tom vážne presvedčený?“

„Určite. Vedel som totiž, že mi z lásky umožníte vytvoriť ten elixír u vás, vo vašom špičkovo zariadenom laboratóriu a pritom mi budete s nadšením robiť spoločnosť.“

„Potter, práve ste sa mi nepekne votreli. Ste nechutný.“

„Vy sa tiež nemôžete pýšiť titulom Miss sympatia.“

„Prosím?“

„Nechcite vedieť.“

„Ale ja chcem. Mys, to má byť výbežok pevniny zasahujúci do mora? Čo to má s tým spoločné?“

„Nie mys, ale miss. Viete čo? Zjavne neovládate muklovský svet tak, ako by sa na čarodejníka vášho kalibru patrilo,“ zazubil sa. „Preto vám to nebudem vysvetľovať. Rozhodne je to pre moje zdravie výhodnejšie.“

„Hrozilo by, že by som vás zaškrtil?“

„Tým som si istý.“

„V tom prípade to radšej nechcem vedieť,“ mierne sa zamračil. „Vráťme sa však k tomu, prečo som vás zavolal. Možno ste sa dočítali v tej knihe, že magický odhaľovací elixír je možné vytvoriť do týždňa od odtrhnutia perkusovca,“ zvedavo naňho pozrel. „No jasne, že ste sa o to nezaujímali,“ vrkol, keď zbadal jeho nesúhlas. „Prekvapilo by ma, keby ste začali uvažovať o kúsok dopredu. No a keďže ste sa doslovne nanútili do môjho laboratória a ja mám, povedzme, istú slabosť voči vašej osobe, skutočne vám dovolím vytvoriť ten elixír u mňa. Bude lepšie, ak ho spravíte po svojom štvrťfinálovom zápase. Niečo mi totiž nahovára, že po ňom budete toho schopný. S istotou to však nemôžem tvrdiť o vašom ďalšom zápase, so Zabinim.“

„S Ronom,“ zaprotestoval s úsmevom.

„Stále rovnako naivný? No nevadí. Veď sa zajtra z toho sna prebudíte. Takže ho spravíte v stredu, ale bez mojej asistencie.“

„Dobre. Môžem mať na vás jednu otázku?“ Jeho provokácie sa mu darilo úspešne ignorovať. Rovnako bol na tom aj profesor, tentoraz použil znudené prevrátenie očí. „Odkiaľ máte tú knihu? Nie je bežné mať vo svojej knižnici knihu so zabudnutými elixírmi.“

„To naozaj nie je bežné. Ale rovnako bežne neodpovedám na podobné otázky a je jedno, kto mi ich položí. Sú veci, o ktoré sa nemusíte zaujímať, rovnako ako sa ja nebudem zaujímať o vaše tajomstvá. Možno sa niekedy zdôveríme. Možno náš vzťah niekedy príde do úrovne, kedy si budeme svojimi vzájomnými a opätovanými, hm, citmi? istí. Do tej doby sa s vami nebudem rozprávať na podobné témy, ak súhlasíte. A teraz k vašim priateľom. K akým záverom dospeli?“

„K žiadnym,“ zamračil sa. Ale len na moment, ani on nemal v pláne hovoriť mu o svojich veciach. „Nič nechcú, pomohli mi. A spravili to nezištne, z priateľstva. To je to, čo vy neuznávate a teraz vám to zachránilo život,“ vrkol ironicky.

„Že by som skákal od radosti sa nedá povedať,“ odvrkol mu zamračene. „Ak nič nechcú, je to ich problém.“

„Povedzte úprimne. Čo by tak asi od vás mohli chcieť?“ zaškľabil sa. „Lepšie známky? Príjemnejšie zaobchádzanie? Oni nie sú takí hlúpi, aby čakali nemožné.“

„V poriadku. Po pravde, nič iné som ani neočakával. Nebudeme preberať zásluhy jednotlivcov, viem si živo predstaviť, ako to asi prebiehalo.“

„Alebo viete čo?“ prerušil ho, niečo mu zišlo na um a za pokus to stálo. „Keď sa chcete zavďačiť,“ zaškľabil sa nad profesorovou znechutenou tvárou, „dovoľte Hermione urobiť ten elixír spolu so mnou. Vlastne jej dovoľte, aby tam bola so mnou. Bola z vášho laboratória a zásob uchvátená, určite by jej to spravilo radosť.“

„Grangerová?“ Snape o tom zjavne uvažoval a rozhodoval sa, či súhlasiť. Najradšej by odmietol, len ťažko strávil, že mu tam lozili prvý krát. A aby jej dovolil vrátiť sa? Na druhej strane, ona je vlastne neškodná a ani nie je hlúpa. „Keď sa jedná len o ňu, v poriadku,“ vyliezlo z neho nakoniec. „Ale iba ona. A nebude nič vyberať alebo chytať, môže sa len pozerať. A aby vám bolo jasné, Potter, Weasley sa tam vráti len cez moju mŕtvolu.“

„To je jasné. S určitosťou vám môžem povedať, že je to to posledné, po čom by túžil. A Ginny si vie tiež nájsť príjemnejšie strávenie štyroch hodín.“

„Určite?“ natiahol. „Mne to tak nepripadá. Príde mi divné, že by bez vás dokázala vydržať štyri hodiny,“ zaškľabil sa.

„Úplne v pohode to dokáže. Takže sme sa dohodli. Vy mi láskavo umožníte spraviť ten elixír u vás. Som skutočne potešený, neočakával by som takú ústretovosť z vašej strany. Čím to len môže byť?“

„To skutočne nemám ani potuchy,“ zaškľabil sa nad jeho drzosťou. „A čo Black? Podarilo sa mu to prežiť bez vážneho zásahu do jeho chabého duševného zdravia?“

„Ale samozrejme. Mali ste pravdu. Nezlomí ho hocijaká banalita. Keď som mu povedal o odkaze svojho otca, v pohode to pochopil. Jediné, s čím si robil starosti, bolo vaše duševné zdravie a to, ako sa dokážete vyrovnať so skutočnosťou, že ste Potter.“

„Tomu nemôžem uveriť. Že by bol taký ohľaduplný a staral sa o moje zdravie? To by mi malo asi zalichotiť.“

Harry sa ešte chvíľu zdržal a pokračovali vo vzájomných provokáciách.

------

Duelantský turnaj sa dostal ku štvrťfinálovým zápasom a tie sa mali presunúť na metlobalové ihrisko. Z toho dôvodu bola posledná vyučovacia hodina v pondelok a utorok zrušená a zápasy začínali o pol štvrtej. Harryho a Rona sa to netýkalo, v oba dva dni končili o tretej. Hermiona si však schuti zanadávala, v pondelok jej odpadla hodina Starobylých rún. Treba dodať, že bola jediná, kto sa sťažoval.

„Som mŕtvy,“ stonal Neville pri raňajkách. „Nemám najmenšiu šancu,“ hlesol so sklonenou hlavou.

„Ale no tak, Neville,“ pokúšal sa ho povzbudiť Harry. „Nemaj takú porazeneckú náladu.“

„Má k tomu dôvod,“ vložil sa do toho Seamus. „Je naňho najvyšší kurz, nemá šancu,“ spustil a nevšímal si ich protestných výrazov. „Ani minimálnu,“ dodal a tým ho dorazil. Hlava mu klesla ešte nižšie. „Potom nasleduje Corner a ty, Ron. A na vás, dievčatá, je kurz vyrovnaný. Aj keď si myslím, že po Parkinsonovej nebude mať Hermiona žiadne problémy.“

„Tým si môžeš byť istý,“ vrkla Hermiona a hodila jeden provokačný pohľad po Ginny.

„Ale nevrav,“ vyprskla po nej a zatvárila sa nepriateľsky. „A čím ma chceš poraziť? Nejakou osemstostranovou encyklopédiou, ktorú po mne vyšleš?“

„Neboj. Na teba bude stačiť aj nejaký menší slovníček, pri tej tvojej výške,“ zaškľabila sa.

„Len aby si sa trafila. Budeš si musieť niečo spraviť s tými vlasmi, máš ich všade, len tam, kde by mali byť, akosi absentujú.“

„To nebude potrebné, Weasleyová. Robíš taký krik, že by ťa zameral aj slepý. Že by si si niečo kompenzovala?“

„Neútoč stále na moju výšku, Grangerová. Ubezpečujem ťa, že to nie je moje mínus. Skôr by si mala uvažovať, čo spravíš s tou svojou ustráchanosťou. Nebudem čakať ako Parkinsonová, kým sa k niečomu odhodláš.“

„Parkinsonová bola pre mňa vynikajúcim odrazovým mostíkom. Predpokladám, že na teba budem potrebovať len polovicu času, ktorý s ňou. Môžeš sa tešiť, spravím s tebou krátky proces.“

„No ja ti neviem, viac sa bojím Reducta ako tých tvojich nekonečných a najmä nezmyselných poučiek. Tým ma neporazíš, jedine unudíš, slečna Dokonalá.“

„V súboji s tebou použijem miesto Reducta nejaký mierny vetrík. Účel to splní rovnaký a ty si aspoň na chvíľu zavrieš ústa. Myslím, že to ocenia viacerí, slečna Uštipačná.“

„Výborný nápad, ja by som mohla miesto Reducta vyčarovať hrebene a nejaké ti poslať. Aj keď neviem, či by ťa nezložil následný šok.“

„Ron, prosím ťa, podal by si mi ten džús?“ oslovil Harry kamaráta úplne flegmaticky.

„Jasne, nech sa páči.“ Podával mu ho cez šírku stola pomedzi prskajúce dievčatá, aby sa vzápätí znudene sklonil k vajíčkam. Ani jeden z nich si nevšímal nechápavých pohľadov všetkých naokolo.

„Ohó, asi ťa sklamem, ale toto na mňa nezaberá. Poznám všetky tvoje srandičky a ničím ma nemôžeš prekvapiť. Takže máš smolu, moja milá. Ešte si nedorástla na takú úroveň, aby si mi mohla konkurovať.“

„Neviem, či to budeš schopná aj dokázať, zlatá Hermionka. Možno si to neuvedomuješ, ale v priebehu duelu si nebudeš môcť odbehnúť do knižnice, aby si si overila svoje teórie.“

„Na teba si nebudem potrebovať nič overovať. Postačia mi aj jednoduchšie a najmä slabšie kúzla.“

„Aby si vôbec nabrala odvahu niečo použiť. Nemáš na to, neublížiš ani muche a mňa poteší, ak z teba spravím len strapatý fľak.“

„Z jednej z nás skutočne zostane len fľak. Môžeš sa vsadiť, že bude len taký maličký, ryšavý a pehavý.“

„Hm, len aby v posledných zúfalých kŕčoch nevykrikoval dlhé pasáže z učebnice Dejín mágie.“

„Harry, môžeš nám vysvetliť, čo to má znamenať?“ oslovil ho nechápavý Seamus. Vedľa neho sedel Colin s otvorenými ústami.

„Neviem,“ mykol plecami a mrkol na Rona. „Začali s tým už včera večer.“

„Asi sa chcú uhádať k smrti ešte pred duelom,“ pritakal Ron.

„Budem ťa musieť opustiť, slečna Provokatérka. Hodina Aritmancie bude určite duchaplnejšia ako primitívna konverzácia s tebou.“

„Tomu sa nečudujem, slečna Bezchybná. Len ma udivuje, že si v tej primitívnej konverzácii udržala celkom slušné tempo.“

„Už si ťa nevšímam, budeme pokračovať pri obede,“ zaškľabila sa a obrátila pozornosť na Rona, ktorý k nej zdvihol pohľad, v ktorom sa dalo jasne čítať, že je neskutočne rád, že si ho vôbec všimla. Keď sa obe napokon rozlúčili a vybrali sa na svoje hodiny, Harry pozrel bezradne na Rona.

„Nebude bezpečnejšie, keď ich do zajtrajšieho poobedia budeme držať od seba?“ navrhol.

„Nemyslím, že by zašli ďalej ako k vŕtaniu,“ zapochyboval.

„Viem, ale myslel som tým, že by to bolo bezpečnejšie pre nás. Kto to má stále počúvať?“ vzdychol a vrátil úškľabok svojmu kamarátovi.

------

Už od tretej sa zapĺňal štadión a školský pohár, ktorý sa blížil ku svojmu vyvrcholeniu, prilákal pozornosť aj Rity Skeeterovej. Vyžiadala si povolenie, aby mohla čitateľom priniesť informácie o tom, ako sa darí mladým čarodejníkom v takomto významnom zápolení.  

Tonksová sa opäť po dohovore s učiteľmi rozhodla vybrať z dvoch zápasov každého dňa ten na prvý pohľad menej zaujímavý a zaradiť ho ako úvodný. Naopak, po ňom mal nasledovať ten očakávanejší a napínavejší, aspoň z pohľadu divákov. Preto sa stretol v úvodnom zápase štvrťfinálových zápasov Harry a Michael Corner. Niekde medzi divákmi sa nachádzali Sirius so Susan. Podarilo sa im napokon celú situáciu vyriešiť ku vzájomnej spokojnosti. Po dlhom rozhovore sa rozhodli nepliesť medzi seba Snapa a jeho vzťah k Harrymu. A taktiež sa tam ponevierali aj Lupin a Bill.

Duelanti sa udomácnili vo fakultných šatniach svojich metlobalových mužstiev. Keďže bifľomorská bola prázdna a ani sa nemala zaplniť, spravili si tam hlavný stan učitelia na čele s Tonksovou. Nad ihriskom bol klasický priesvitný ochranný štít, tentoraz nemal kopulovitý tvar, ale bol vodorovný. Neskôr sa zistilo, že zvuky zvonka k nemu neprenikli, ale diváci mali šancu začuť nejaký výkrik znútra. Keby však ostali potichu. Aj keď to Harry s Ronom nepočuli, štadiónom sa začali niesť prvé povzbudzovania. Škola sa pred otváracím duelom rozdelila klasicky. Chrabromil spolu s Bifľomorom prekrikovali Bystrohlav, ku ktorému sa veľmi ochotne pridal aj Slizolin.

„Držím palce, kamarát,“ podporil ho zelenkavý a nervózny Ron. „Určite vyhráš. Problémy z nás dvoch budem mať len ja.“

„Nestresuj. Počuj, máš na to, aby si ho porazil. Ver mi, poznám ťa,“ Ron zjavne potreboval nejaký zázrak, ktorý by mu pomohol zdvihnúť sebavedomie. O jeho posledné kúsky ho pripravili provokační Slizolinčania v priebehu dňa. „Ron, pamätáš na Vianoce? Keď ste sa ma pýtali, koho by som tipoval za najlepšieho z vás?“ Kamarát k nemu zdvihol skleslý a takmer zúfalý pohľad. „Myslel som teba, ale nechcel som to povedať nahlas. Teraz to však už musím spraviť. Ty ho porazíš, ja to viem. Nemôže sa s tebou rovnať.“

„Vážne si to myslíš? Myslíš, že mám nejakú šancu?“ opýtal sa s nádejou.

„Samozrejme,“ odvetil presvedčivo. „A okrem toho mám aj isté osobné dôvody, pre ktoré musíš vyhrať.“ Zanechal ho s nechápavým výrazom a vyšiel na ihrisko. Pritom mu myšlienky zabehli k profesorovi Elixírov. Bol by rád, keby mu Ron dokázal, že tie jeho názory naňho sú nezmyselné. Alebo si možno len želal, aby jeho názor vyhral nad tým profesorovým.

Harry svojho súpera nepoznal, aspoň čo sa týkalo duelantských schopností. Prvé kolo nevidel, v druhom síce porazil slizolinského siedmaka, ale ten patril do podobnej kategórie, do ktorej zaradili Craba a Goyla. A taktiež zápas s Lunou nemohol nič preukázať. Ako si spomenul na stretnutia Dumbledorovej armády, tam sa gentlemansky zdráhal útočiť na svoju vtedajšiu priateľku. Jediné, v čom si bol pred zápasom istý, bolo to, že sa chce dostať ďalej.

„Pravidlá sú úplne zhodné s tými predchádzajúcimi,“ spustila Tonksová po tom, čo Sproutová, ako nezainteresovaná, slávnostne otvorila štvrťfinálové zápasy.

„Rozdáme si to férovo,“ oslovil ho Michael celkom pokojne.

„Samozrejme, s tým súhlasím,“ odvetil mu prekvapene. Nechápal, čo po ňom chce.

„Možno by som mal byť na teba naštvaný aj ja,“ prebodával ho pohľadom, vracal mu ho zamračene. „Možno. Ani sám neviem, poriadne sa nepoznáme a obaja máme takmer rovnaké problémy.“

„Myslíš Changovú?“ Dostalo sa k nemu, že sa opäť rozišli. Tipovalo sa už len to, kedy sa dajú znova dohromady.

„Áno, dôvodom nášho rozchodu si bol ty, znova,“ vysvetlil tentoraz zamračene.

„To mi je ľúto. Ubezpečujem ťa, že...“

„Ja viem, preto hovorím, že by som mal byť, možno, naštvaný. Je tebou posadnutá.“

„S tým ale nespravím nič. Keď to nevie pochopiť, je to jej problém.“

„Je mi to jasné. Možno, keď odíde zo školy, tak sa spamätá.“

„Hej, chlapci, nechápem, čo potrebujete teraz tak nutne riešiť,“ upozornila ich s úškrnom Tonksová. „Pokiaľ ste si nevšimli, diváci sú zvedaví na súboj a nie na pantomímu.“

Určite mala pravdu a preto sa rozhodli začať. S nejakým zdravením sa vôbec nezdržovali, okamžite zaujali bojové pozície a očakávali prvý útok súpera. Harry k nemu necítil žiadne emócie, nehrozilo, že by ho povzbudila nejaká averzia voči súperovi. Trocha závidel kamarátovi jeho protivníka. Pri ňom by sa dokázal vybičovať k väčšiemu úsiliu. Jediným hnacím motorom bola preňho túžba dostať sa ďalej. Už naňho nepôsobil ani fakt, že to bol kedysi Ginnin priateľ. Možno ho dokonca ľutoval kvôli Changovej. Nie je až taká úžasná, aby mal kvôli nej problémy. Alebo je jednoducho sprostý a za svoje problémy si môže sám.

Počas úvah však naňho letelo prvé zaklínadlo, Corner vyčkávaciu taktiku nezvládol. Podarilo sa mu ho vykryť včas a aj následnú ďalšiu sériu útokov. Pri prvej príležitosti využil možnosť protiútoku. A snažil sa, aby bol tvrdý a rýchly. Použil kombináciu odrážacieho a odzbrojovacieho zaklínadla a zbadal, že s tým má drobné problémy. Takže nebude až taký úžasný.

Po niekoľkominútovom snažení však neprišlo k zmene. Aj keď s problémami, i tak odvracal jeho lúče. Keď dostal možnosť k vyslaniu zaklínadla, využil ju. A použil pretláčacie zaklínadlo. Harry ho síce poznal, ale nedokázal ho použiť. Preto sa stretli v silovom súboji, kedy Cornerov žltý lúč pretláčal jeho červený, odzbojovací. Aj napriek zatínaniu zubov cítil, že o hlavu vyšší súper má viac sily a on tento boj nebude vedieť vyhrať. Nepoznal nič, čím by sa dalo zaklínadlo zrušiť alebo odvrátiť.

Rozmýšľať o kúsok dopredu. Prečo mu prišli na myseľ práve tieto slová? Pod úporným držaním prútika a odolávaniu tlaku Cornera, ktorý vkladal do lúča najväčšiu silu, sa dostával takmer na kolená. Jedinou možnosťou je uhnúť. Ako rýchlo je však schopný Corner zareagovať? Preto bude lepšie okamžite vytvoriť ochranný štít a zároveň spustiť svoj útok. Skúsiť odzbrojenie a riskovať, že prvý pokus nebude úspešný? Nie je ľahké zamieriť. Bude potrebovať získať trocha času. Mätúce zaklínadlo, to by mu umožnilo získať priestor k ďalšiemu kroku. Hlavne sa zamerať na odzbrojenie súpera a nevymýšľať.

Keď sa jeho situácia s dotieravým súperom dostávala na hranicu únosnosti a on si siahal na dno síl, rozhodol sa k akcii. Hodil sa na stranu a tým prerušil ich kontakt. Miesto, na ktorom predtým stál, okamžite zasiahlo Cornerovo zaklínadlo a v trávniku sa objavil menší kráter. Ako Harry predpokladal, Cornerovi stačilo minimum času, aby zareagoval na zmenu stavu. Leteli naňho ďalšie lúče, ale tie sa rozbíjali na jeho štíte, ktorý si vyčaroval už počas letu. Tvrdo narazil na zem, aby okamžite vyslal mätúce zaklínadlo nasledované hneď dvoma ďalšími. Na jeho radosť bol však už prvý pokus úspešný a ďalšia činnosť bola len čerešničkou na torte.

Ich zápas trval zhruba štyridsať minút a na svete bol prvý semifinalista. Súperi boli vyrovnaní, taktiež duel, ale divákom sa rozhodne nezavďačili. Tí si predstavovali o niečo tvrdší zápas, možno aj s nejakým tým krvácaním. Ihriskom sa však nieslo Harryho meno.

„Vidíš, vedel som to,“ uškrnul sa naňho kamarát v šatni. „Za desať minút sa začne začiatok konca pre mňa.“

„Prestaň. A vyhraj...“ Stihol akurát povedať, pretože tam vtrhla McGonagallová, aby mu v rýchlosti zagratulovala a zároveň ho odtiaľ vyhodila s odôvodnením, že keď nie je zranený, nemá tam čo zavadzať. Ron v tom zostal sám a on sa vybral nájsť dievčatá. Našiel ich vo chvíli, kedy Sproutová ohlasovala začiatok druhého duelu.

„Už sa spolu bavíte?“ opýtal sa ich. Jednoznačne spolu fandili a spoločne mu zagratulovali. Ginny prihodila aj niečo na viac.

„Samozrejme, že nie,“ vrkla Hermiona.

„Len sme dočasne uzavreli prímerie, aspoň do skončenia ďalšieho zápasu,“ vrkla aj Ginny. Len prevrátil oči a sústredil sa na dianie pod sebou.

Na ploche prichádzalo k jednoznačnému slovnému napádaniu oboch zúčastnených. Obaja vyzerali rozzúrene a niečo po sebe štekali. Nebolo nič rozumieť, pretože sa štadiónom niesli výkriky na podporu Weasleyho, ktoré boli tentoraz jednoznačnejšie. Fandil mu už aj Bystrohlav. Tonksová im musela dvakrát niečo nazúrene povedať, aby sa konečne spamätali a venovali sa duelu.

Prišlo k prvým pretínajúcim lúčom, ktoré vyzerali spočiatku neškodne. Harry zbadal, že Ron vo veľkom používa kúzla z otcovho zápisníka. A taktiež videl, že Ronova nervozita bola v nenávratne. Pôsobil iste a odhodlane a ich súboj bol absolútne vyrovnaný. Po prvých niekoľkých pokusoch však došlo aj k niekoľkým zdarným zásahom.

Zabini sa raz pokĺzol na ľadovej ploche, aby vzápätí vykryl Ronov pokus o zviazanie a následne ho odrazil vzad. Nasledoval Ronov úspešný zásah mätúcim zaklínadlom, mal však problémy s množstvom letiacich kameňov, takže nedostal príležitosť k dokončeniu svojej prvotnej myšlienky. Niekoľko kameňov ho zasiahlo do chrbta a on sa len sťažka zdvíhal z kolien. Zabini vzápätí bojoval s povrazmi, ktoré mu zviazali nohy a v rýchlosti striedal ochranné štíty s pretrhávajúcimi zaklínadlami.

Takýchto pokusov sa striedalo na oboch stranách k spokojnosti búriacich sa divákov nespočetne a duel mal namierené k prelomeniu prvej hodiny. Postupom času boli obaja unavenejší a aj menej sústredení, takže dochádzalo k viacerým presnejším zásahom. Obaja leteli niekoľkokrát vzad a nevyhli sa zraneniam. Tonksová asi päť krát prerušila zápas, aby im umožnila zastaviť si krvácanie. Ich biele košele sa začali čoraz viac zafarbovať krvou. Toto trvalo ďalšiu polhodinu. Bolo na nich vidieť, že už nevládzu. Intenzita vysielania zaklínadiel sa zmierňovala a obaja sa začínali po trávniku zjavne tackať.

V nasledujúcich minútach sa striedali odrážajúce zaklínadlá. Vzduchom sa pretínali a protivníkov zasahovali takmer s pravidelnosťou. Harry sa len modlil, aby mal Ron viac síl. Vyzeralo to, že víťazstvo sa nakloní k tomu odhodlanejšiemu. Košele boli po ďalších minútach a Tonksovej zásahoch červené a diváci šaleli. Obaja vzápätí ležali, Ron sa začal zdvíhať o niečo rýchlejšie ako Zabini a s namiereným prútikov, jednoznačne zničený, si to namieril priamo k nemu.

Boli od seba len dva metre. Možno to bolo krvou, ktorá mu tiekla z čela z nedostatočne ošetrenej rany a on bol na okamih oslepený. Potkol sa o svojho slizolinského súpera a zvalil sa priamo vedľa neho. Dokázali sa nemohúcne posadiť a namieriť na seba prútiky.

TOPlist