61. 12 hodín

 

„Profesor!“ vykríkol a sledoval, ako sa z očí vytratil lesk a zavreli sa. „No tak! Dočerta!“ v beznádeji zatriasol bezvládnym telom. „Dočerta aj s vami! Nenávidím vás! Vraj, zabijem vás, keď sa necháte pohrýzť. Hovno! To ja vás zabije, ale najprv vás z toho dostanem!“ v zúfalých výkrikoch ho neprestával triasť. „To prisahám. Dostanem vás z toho, aby som vám potom s potešením zakrútil krkom.“ Nevládal sa pozerať na tú mŕtvolnú tvár. „Idiot,“ šepol zdrvene. Keď si už začal namýšľať, že by dokázal prekonať tú bariéru, ktorú medzi sebou vybudovali, on sa nechá pohrýzť nejakým pankhartom. Nazúrene sa postavil, asi by mal začať niečo robiť.

„Alohomora!“ vykríkol na bránu, ale tá bola bezpečne zavretá. Aj keď to vedel, musel to vyskúšať. „Bombarda!“ skúsil násilie. Bez výsledku. „Bombarda maxima!“ Neostalo mu nič iné, len do nepriepustnej prekážky kopnúť. „Do riti,“ snažil sa vymyslieť spôsob, ako by sa mu podarilo dostať profesora na ošetrovňu. Pozrel sa nad bránu, ale aj to je určite chránené. Rovnako ako všetky prístupové cesty. Dostať sa k Škriekajúcej búde alebo do Medových labiek a odtiaľ tajnou chodbou vstúpiť do hradu, by zabralo príliš veľa času. A to je niečo, čoho nemá nazvyš. Pohľad mu skĺzol na profesorovu tvár, na jeho ústa, z ktorých počúval len sústavné nadávky a zosmiešňovania. A že mal neraz pravdu.

„Harry, ty si taký hlupák,“ prevrátil oči nad vlastnou hlúposťou. Priložil si prútik k zápästiu.

Ginny, prosím, povedz McGonagallovej, aby mi prišla otvoriť hlavnú bránu. Čo najrýchlejšie.

Bolo pred štvrtou, vedel, že je už po vyučovaní.

Čo sa stalo?

Potom.

Že mu to, idiotovi, nenapadlo skôr. Nechcelo sa mu pozerať na profesora, nervózne sa prechádzal a čakal. Aj tak mu až príliš často zalietal pohľad naňho. Až teraz si uvedomil jeho posledné slová. On mu veril. Skutočne? Alebo to bolo len akési vyznanie vo vidine posledných okamihov? Tak isto aj to oslovenie. Pochyboval, že to bude ešte niekedy z jeho úst počuť. Aj keď, nech už počuje z jeho úst hocičo, len nech niečo vôbec počuje.

„Harry!“ začul výkrik odkiaľsi sprava. Jeho prútik bol razom v pohotovosti, aby vzápätí klesol.

„Kingsley. Čo tu robíš?“ spýtal sa úplne bezmyšlienkovite.

„Strážim,“ zmĺkol, pretože sa dostal bližšie a zbadal Snapa. „Čo sa mu stalo? Ty si ho zabil?“ neveriacky naňho hľadel.

„No to určite,“ nasilu sa zasmial. V skutočnosti nemal chuť niečo niekomu vysvetľovať. Ich výlet mal zostať utajený. „Len mal menšiu nehodu,“ doložil, pretože musel niečo povedať.

„Nehodu,“ zaznelo nedôverčivo a on sa vôbec nedivil. „Kde ste boli? Čo sa stalo? Tá noha,“ zjavne si všimol rozsiahleho čierneho zranenia. „Čo ho pohrýzlo?“

„Pozri, Kingsley, to je prísne tajné,“ zaškľabil sa. „Nehnevaj sa, ale vážne ti nemôžem nič povedať. Pochopíš to?“

„Nie, nepochopím,“ zaprotestoval. „Ale keď mi nič nemôžeš povedať, asi vieš, čo robíš.“ Pozrel sa na aurora, videl jeho veľkú túžbu niečo sa dozvedieť.

„Viem, čo robím,“ odvetil potichu, ale dôrazne. Auror to zjavne nechcel zobrať bez vysvetlenia, ale k ďalším otázkam nedostal príležitosť, pretože sa otvorila brána. Profesorka McGonagallová skontrolovala situáciu prísnym pohľadom a keď jej zrak padol na kolegu, zaváhala.

„Čo sa stalo?“ vypálila na Harryho. Za ňou postávali Ginny, Hermiona a Ron. Nechápavo a zarazene hľadeli na profesora.

„Vysvetlím vám to cestou. Najprv ho zoberme na ošetrovňu,“ snažil sa pôsobiť pokojne, ale najradšej by sa rozbehol do jeho bytu. Profesorka naňho chvíľu hľadela, akoby sa rozhodovala, či mu môže dôverovať. Vzápätí však vyčarovala nosidlá a takmer v tú istú chvíľu ich prelevitovala aj s profesorom na rokfortské pozemky, aby za sebou zavrela bránu.

„No tak?“ vyzvala ho profesorka, levitujúc pred sebou nosidlá. Asi jej bude musieť povedať takmer celú pravdu.

„Boli sme na jednom mieste pre jednu vec. Profesor Dumbledore o všetkom vie. Pohrýzol ho gordak. Zostáva mu dvanásť hodín, teda vlastne už len jedenásť. Než upadol do bezvedomia, povedal mi o jednom spôsobe, ako ho z toho dostať.“

„O gordakoch som počula,“ prerušila ho a po očku po ňom pokukovala. „Je mi jasné, že teraz nie je čas na nejaké vysvetľovania. Asi mi neostane nič iné, iba vám dôverovať. Ten elixír, pretože na to zaberá iba elixír, chcete sa ho pokúsiť vyrobiť?“

„Áno, samozrejme,“ odvetil prekvapene. To už vstúpili do hradu a zamierili na ošetrovňu.

„Dobre teda. Potter, ak je nejaká možnosť, ako mu pomôcť, pokúste sa o to. Čo k tomu potrebujete?“

„Vlastne nič, len, aby si nás štyroch nikto najbližších jedenásť hodín nevšímal,“ povedal rozhodne. „Vlastne ani nevieme, čo k tomu všetko treba. Hermiona je v elixíroch najlepšia a neviem, či nebudeme potrebovať pomoc,“ vysvetlil, pretože ho profesorka skúmavo pozorovala. Vkročili na ošetrovňu a Pomfreyová okamžite vyštartovala. Pálila po nich otázky a pritom prezerala nohu. McGonagallová sa jej pokúšala všetko povysvetľovať a Harrymu to začalo poriadne liezť na nervy.

„Bude stačiť, keď ho najbližších jedenásť hodín udržíte na žive,“ vrkol podráždene po ošetrovateľke a tým jej v skratke povedal to, o čo sa snažila profesorka. Strelila po ňom ublíženým pohľadom.

„Potter,“ prskla McGonagallová a vyzerala, že ho poriadne zvozí. Len si vzdychla. „Vlastne je to presne tak,“ povedala smerom k ošetrovateľke a potom sa obrátila na nich, „vy teraz bežte. Ja to pôjdem oznámiť Susan.“

Na nič nečakali a vybrali sa ráznym krokom za Harrym. Ginny ho mlčky chytila za ruku.

„Čo treba robiť?“ opýtala sa ho Hermiona.

„Ja ani neviem. Povedal, že za bytom má laboratórium a pod vínom knihu Zabudnuté elixíry. Budeme musieť nájsť ten elixír a vyrobiť ho,“ mykol plecami. Cestou nikoho nestretali.

„A to mu má zachrániť život?“ spýtal sa Ron. „Aj tak je to zvláštne,“ pokračoval, keď Harry prikývol, „zachraňovať Snapovi život. Ja viem, že je to tvoj strýko, ale nebolo by praktickejšie nechať to všetko tak?“

„Ronald!“ vrkla po ňom Hermiona podráždene, Ginny ho pre zmenu zabila pohľadom. „Ako môžeš niečo také povedať?“

„Úplne normálne,“ zafrflal naspäť, „keď si vezmeme, aký je protivný.“

„Veď to už nie je pravda, o dosť sa zmenil,“ protirečila Hermiona a prepaľovala ho pohľadom, „A určite to bude postupne lepšie.“

„Keď myslíš,“ mykol plecami, ale neznelo to presvedčivo. „Ozaj, čo na to povieš ty, Harry?“

„Na čo? Na to, že to má byť lepšie? Alebo na to, že ho máme nechať umrieť?“

„Vieš, ako to myslím. Ako to vlastne prebiehalo? O čom ste sa bavili? Dalo sa to vydržať?“ vypálil otázky.

„To je predsa ich vec,“ ozvala sa Ginny a stále ho vraždila pohľadom, „teraz by sme sa mali trápiť inými vecami.“

„No jasne. A to hovoríš ty? Ktorá sa to aj tak dozvie? Myslíš, že my nie sme zvedaví?“

„Iste, byť Harryho priateľkou má svoje výhody,“ provokačne sa naňho zaškľabila.

„Neopovážte sa začať hádať,“ vrkol po nich Harry, „najprv spravíme ten elixír a potom budeme riešiť ostatné záležitosti.“

To už mierili k žalárom a ostatok cesty nepovedal nikto nič. V okolí učebne Elixírov sa nenachádzal nikto a oni sa bezproblémovo dostali až k Snapovmu kabinetu. Pred jeho bytom zaváhal, ale len na moment, veď ho tam sám poslal. Stisol kľučku, ale dvermi nepohol. Bolo zamknuté. Vyskúšali Alohomoru, ale bez odozvy.

„Do šľaka a teraz akože čo?“ vykríkol Harry, aby už druhý krát ten deň kopol do dverí, ktoré sa pred ním nechceli otvoriť. Bezradne pozrel na Hermionu a čakal pomoc. „Predsa ma sem poslal,“ nešťastne ukázal na dvere.

„Niečo vyskúšam,“ Hermiona vyzerala ako vždy, keď jej niečo dôjde. Švihla prútikom pri dverách a niečo si mrmlala pod nosom. Kľučka po chvíli zašramotila a ona sa s úsmevom pozrela na Harryho. „Má to zabezpečené kúzlom. Vpustí to len pokrvného príbuzného. Tie dvere ťa zatiaľ nepoznajú, stačí, ak na ne nanesieš trocha krvi.“

„Ale aj to kúzlo patrí k tým zabudnutým,“ zamrmlal si Harry sám pre seba. V poslednej dobe sa akosi často spomínajú zabudnuté veci. Kúzlom si urobil na dlani drobnú ranku, aby naniesol svoju krv na dvere. Chvíľu počkali, kedy mu ruku zdrapla Ginny, aby pod jej kúzlom ranka zmizla. Toto bolo niečo, v čom sa vôbec nevyznal. Opäť siahol po kľučke, tentoraz slávili úspech.

„No teda,“ vzdychli obe dievčatá, keď vstúpili do obývačky. Harry sa okamžite vrhol na komodu, na ktorej stálo víno. Začal sa v nej prehrabovať, aby našiel knihu.

„To teda fakt,“ pridal sa k nim aj Ron a s otvorenými ústami sa obzeral okolo seba. „Normálne by som čakal, že tu bude mať pozavesované hlavy rebelských študentov, zo stien budú visieť pavučiny, všade budú karafy s ľudskou krvou a všetko podľa mojich predstáv malo byť tmavé. Také typické, snapovské. Rozumiete mi?“ zaškľabil sa.

„Ronald, ty si vážne idiot,“ vrkla po ňom sestra a pritom fascinovane hľadela na dva krištáľové svietniky.

„To je nádhera,“ Hermiona sa nadchýnala renesančným príborníkom.

„Mám ju!“ vykríkol Harry a vytiahol hrubú, polorozpadnutú knihu. Strčil ju do rúk Hermione, ktorá sa po jeho výkriku, spolu s ostatnými, prebrala zo zasnenia. „Teraz poďme do toho laboratória,“ zavelil a vrhol sa k dverám, ktoré viedli do spálne. Tam sa taktiež na moment v úžase zastavili a Hermiona sa nadychovala k prednáške o Snapovej posteli. Keď však videla podráždený pohľad svojho priateľa, zavrela ústa.

„A kde sú dvere do laboratória?“ Opäť ho zachvátila panika. Pozeral po všetkých stenách, ale nikde nebolo ani známky po nejakých dverách. Jediné, čo tam bolo...

„A čo ten obraz?“ Hermiona ukázala na obrovský obraz pred nimi.

„Skutočne je zavesený viac ako divne,“ podporila ju Ginny.

„No a čo? Raz som to videla vo filme,“ okomentovala Ronov nechápavý výraz.

„A prečo nie,“ pridal sa k nej aj Harry, aby zároveň skúmal obraz.

„On je tuším paranormálny,“ frkol Ron.

„Po prvé, hovorí sa paranoidný, paranormálny si možno ty,“ oborila sa naňho Ginny. „A po druhé, myslím si, že je akurát riadne opatrný,“ doložila.

„Ale...“ Ron chcel jednoznačne spustiť hádku.

„Ron, skutočne by si sa mohol začať vyjadrovať miernejšie a neútočiť stále naňho,“ povedala Hermiona celkom pokojne a chytila ho za ruku.

„No jasné, keď zoberiem do úvahy, že proti vám dvom nemá skoro nič.“

„Ako sa to v tom filme robilo?“ otočil sa Harry na Hermionu, pretože si nevedel rady. Pristúpila k nemu, aby vyskúšala obrazom pohnúť. Nijako im to nešlo.

„Moment,“ zastavila ich Ginny a pristúpila k poličke s knihami. Hýbala jednou knihou po druhej a na siedmy pokus mala šťastie. Kniha bola akousi západkou a tá otvárala obraz. „Ja som zase čítala jednu muklovskú detektívku, ktorú priniesol Bill,“ mykla plecami a začervenala sa pod ich obdivnými pohľadmi. Harry ju nezabudol pobozkať a vrhol sa do priechodu za obrazom nasledovaný ostatnými nedočkavcami. A tam ich čakal ďalší šok.

„Teda, Merlin, to sú veci,“ zhíkla Hermiona a obzerala sa po moderne zariadenom laboratóriu. „On tu má úplne všetko, aspoň myslím,“ prezerala si police s množstvom do detailov označených fľaštičiek, škatúľ a nádob. „To je úžasné, on tu má úplne normálne položenú šľachu z dračieho srdca, od roku 1902 je odoberanie dračieho srdca prísne kontrolované a vlastne je takmer zakázané a on to tu má. A hneď pri ňom má položené...“

„Mia, prosím,“ prerušil ju Harry. „Sľubujem, že keď spravíme ten elixír a zachránime ho, ja sa ho pokúsim prehovoriť, aby ťa sem pustil. Ale teraz nemáme čas. Máme už len desať hodín.“

Okamžite sa zahanbene posadila a začala listovať v knihe. Hľadali niečo, v čom sa vyskytoval názov gordak, ale nemali šťastie. Vzápätí prezreli všetku názvy elixírov, v ktorých by sa spomínalo uhryznutie. Našli tri a Harry si spomenul na profesorove slová.

„Pýtal sa ma, načo potrebujem magický odhaľovací elixír,“ spomínal a pritom pozeral na priateľov. „Keď som sa ho pýtal, odkiaľ to vie, tak povedal, že perkusovec sa používa len na dve veci a keď ma neuhryzol gordak, tak to bude tá prvá. Pozri, v ktorom elixíry sa spomína perkusovec.“

„V tomto,“ vyhŕkla nadšene, „volá sa Elixír proti paralyzujúcemu uhryznutiu,“ a začítala sa doň.

„Jasne, paralýza,“ zafrflal Harry. „Čo si o tom myslíš? Ako dlho to potrvá?“

„Jeho výroba je najkomplikovanejšia o akej viem. Inak, vyrába sa osem hodín.“

„To sa dá stihnúť.“

„Je to nemožné,“ pokrútila hlavou Hermiona a pozrela nešťastne na Harryho. „Mal pravdu, nejde to.“

„Prečo?“

„Pretože k tomu treba práve ten kvet perkusovca a ty sa tam v žiadnom prípade nevrátiš.“

„Aj tak už bude asi neskoro,“ pridal sa k nej Ron. Ginny mlčala, len naňho hľadela.

„Ja som vážne idiot,“ vrkol Harry, keď odtrhol oči od Ginny. „Nemusím sa tam vracať,“ vytiahol z vrecka tri kvietky perkusovca a víťazne ich položil na stôl. „Teraz ho urobíme.“

„To je ono?“ nahla sa k nim Ginny v záchvate zvedavosti.

„Ako si mohol odtrhnúť tri? Nevieš, že je to vzácnosť?“ zamračila sa Hermiona.

„Náhodou je dobre, že to spravil, nie?“ nechápal ju Ron. „Takto aspoň zachránite netopiera, hups, prepáč,“ zaškľabil sa.

„Viem, že je to vzácnosť, ale mal som pocit, že ich mám odtrhnúť. Jednoznačne to malo svoju príčinu.“

„Začínaš ma tými svojimi pocitmi desiť, kamarát.“

„Dobre. Uznávam, že je dobre, keď si ich odtrhol. Ale keby to nebolo takto, tak by som ťa snáď za to barbarstvo už asi zabila,“ frkla po ňom a sklonila hlavu ku knihe. „Je to strašne komplikované, ale používajú sa bežné prísady, teda až na ten kvet, mohlo by sa ti to podariť.“

„Nie, nám by sa to mohlo podariť. Budeme ho robiť dvojmo. Keby sa náhodou jeden pokazil, nebudeme musieť začínať odznova, aj tak by už na to asi nebol čas. Jeden z nich sa určite podarí. Musí.“

„Tak to by ste mali začať,“ prehlásila Ginny a zobrala Hermione knihu z rúk. „Najprv by sme mali dať vylúhovať na tridsať minút v dračích slinách srdce bludičníka.“

A vrhli sa na hľadanie potrebných prísad. Hermiona sa stihla celkom dosýta rozplývať nad profesorovými zásobami. V momente pochopili, že má všetko poukladané logicky, podľa abecedy a preto im nerobilo problém nájsť ich takmer okamžite. Nechali v dvoch kotlíkoch lúhovať srdce, pritom natiahli časomer, aby ich upozornil na presný čas. Pustili sa do prípravy prvotných prísad, zhodli sa, že na ďalšie bude musieť dôjsť až pri výrobe elixíru.

Potrebovalo sa doň ich neskutočné množstvo a dokonca aj Ron pripustil po prečítaní výroby, že je to viac ako zložité. Dali variť vodu do dvoch kotlíkov a keď im teplota vystúpila presne na deväťdesiatsedem stupňov, vhodili doň ukážkovo nakrájané korene asfodelu, rezané pozdĺž vlásočníc. Harry sa musel pri ich príprave uškrnúť, spomenul si na profesorovu snahu o jeho vytočenie. Postupne prihodili tri listy nechtíka roľného a Ginny im navážila presne dvadsať dekagramov sušenej žihľavovej zmesi. Pokiaľ oni miešali v kotlíku trikrát proti smere a dvakrát po smere hodinových ručičiek, Ginny drvila roh ľudožravého dvojrožca a Ron roztláčal semienka avarantu. Prvú hodinu šlo všetko podľa plánu a Hermiona mohla na ďalšiu polhodinu začarovať varešky z dreva krovoroka, ktoré jediné mohli použiť.

„Myslíte, že niekto niekedy vyrobil tento elixír?“ spýtal sa Ron, keď napätie trochu poľavilo. Harry nespúšťal oči z kotlíkov, pokračovať mohli, až keď začne stúpať zelenkavý dym.

„Samozrejme. Inak by tu nebol zaznamenaný ten postup,“ privolila Hermiona s knihou na rukách.

„Vsadila by som sa, že aj toto vymysleli Zakladatelia,“ nadhodila Ginny.

„Je to dosť možné. Predstavte si, že sa tu nachádza aj recept na magický odhaľovací elixír,“ nadhodila a zadívala sa na Harryho, ktorý po tejto informácii spozornel. „Mám taký dojem, že nám na začiatku stačilo zájsť za Snapom a vyhli by sme sa zbytočným nervom. Vie o perkusovci, vie o tom elixíry...“

„To je dosť možné, len to má jeden menší háčik,“ zaceril sa Ron, „Kto z nás by vtedy dobrovoľne šiel za Snapom? Aj keby sme tušili, že niečo vie, tak odvážny by nebol ani Harry.“

„Ja mám zase pocit, že Snape vie toho oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá,“ pripustil Harry zamyslene. „Možno sa v budúcnosti hodí. Preto bude praktickejšie nechať ho nažive,“ zazubil sa na Rona.

„Prestaň trepať,“ zamračila sa naňho Ginny. Nevinne sa uškrnul.

„To ma privádza k ďalšej myšlienke,“ Hermoina sa naňho dívala skúmavým pohľadom. „Tie tvoje pocity... Vravel si, že ich máš, keď ide o niekoho, koho máš rád. Cez leto Brloh a Weasleyovci, Azkaban a Sirius, Rokville, tam sme boli všetci, napadnutie rodín tvojich priateľov a teraz pohryznutie Snapa. Neznamená to, že ho máš rád?“ spýtavo zdvihla obočie, Ginny sa len uškrnula a Ron preniesol nechápavý pohľad z Hermiony na Harryho.

„Nie,“ razantne pokrútil hlavou, „je to strýko, to je všetko,“ prehlásil, ale presvedčený aj tak nebol. Ronovi viditeľne odľahlo a Ginny sa opäť zamračila.

„No, keď myslíš,“ zamrmlala Hermiona protestne a sklonila hlavu naspäť ku knihe.

Harry sa opäť sústredil na kotlíky.

„Čo bolo na tom výlete?“ skúsil Ron. „Nechceli ste sa zabiť?“

„Vieš, že ani nie?“ mykol plecami a pozrel opäť na priateľov. Hermionu okamžite prestala kniha zaujímať a spozornela. „Bolo to celkom zvláštne. Nie, že by sme si rozumeli, nezhodli sme sa v ničom, ale to môže byť tým, že my nikdy v ničom nebudeme súhlasiť s tým druhým. Ale inak, on je celkom, ja viem Ron, že teraz budeš pochybovať o mojom duševnom zdraví, ale on je celkom znesiteľným, vtipným, zaujímavým a má dosť veľa tajomstiev,“ dodal zamyslene.

„Máš pravdu, kamarát. Ty nie si ani trocha normálny,“ odsúhlasil mu to zamračene. „Možno je Snape zaujímavý s množstvom tajomstiev, ale aby bol znesiteľný alebo nebodaj vtipný? Musel sa ti zavariť mozog,“ skonštatoval a Harry sa len zazubil.

„A prečo by nemohol byť?“ namietla Ginny. Hermiona sa na Rona mračila. „Začni sa naňho pozerať bez predsudkov a hlavne začni používať rozum. Ale to je asi niečo, čo ty nikdy nezvládneš, možno by sme ti mali zohnať nejakú príručku, aj keď, na tie tvoje dve mozgové bunky asi ťažko zoženieme niečo schopné.“

„Na tvojom mieste by som bol ticho.“

„Ron, ale Ginny má pravdu,“ prerušila ho Hermiona, aby sa vzápätí zarazila a opravila, „teda aspoň v niečom. Zmenil sa, to si si už všimol. A prečo by ich to vyzradené tajomstvo nemohlo zblížiť? Čo my vieme, aký Snape v skutočnosti je? Pretvaruje sa pred smrťožrútmi, možno sa pretvaruje pred celým svetom. A myslím si, že keď ho má niekto šancu spoznať bližšie, lepšie povedané, keď to niekomu dovolí, tak je to práve Harry.“

„Možno je znesiteľný, ale vtipný určite nie je. Čo?“ s nádejou sa pozrel na Harryho, aby mu túto fikciu vyvrátil. Ten len pobavene mykol plecami. Od kamarátovho vyzvedania ho zachránili kotlíky, z ktorých začal stúpať zelenkavý dym. Pokračovali v práci. Výluh, ktorý sa im úspešne podarilo vytvoriť, teraz prelievali cez špongie čistivky do nových kotlíkov za asistencie Ginny a Rona. Nasledovalo postupné pridávanie ďalších troch prísad v presnej váhe a presnom čase. Oba elixíry vyzerali rovnako a hlavne sa ich postup zhodoval s inštrukciami z knihy. Prešla hodinka sústavného premiešavania, avšak s tým rozdielom, že tentoraz sa varešky nedali začarovať k automatickému miešaniu. Striedali sa, pretože im ruky začali po niekoľkých minútach brnieť. Pomáhal dokonca aj Ron, aj keď sa pritom netváril nadšene.

„Ahoj, ako pokračujete?“ do laboratória vstúpila Susan a ani nemusela hovoriť, ako sa cíti. Z jej skleslého výrazu to bolo jednoznačné. „McGonagallová mi všetko vysvetlila, za chvíľu by sa mal objaviť aj Sirius a prinesie vám zo štábu niečo na jedenie,“ zvedavo nakukla do kotlíkov.

„Zatiaľ ide všetko podľa plánu. Vyzerá to tak, že by sa to mohlo podariť,“ odvetila jej Hermiona a spolu s Ginny si s ňou sadli.

„Bola som za ním a vyzerá dosť hrozne,“ hlas sa jej zasekol a vymenila si s Harrym dlhý pohľad. Už sa nadychoval k tomu, že sa jej začne ospravedlňovať, ale predbehla ho. „Nemá zmysel pri ňom sedieť. Možno by som mohla byť užitočná tu,“ prehltla slzy, ktoré sa jej začínali predierať.

„Podarí sa to, určite.“ To bolo všetko, čo bol Harry schopný zo seba dostať.

„Keď chceš pomôcť,“ spustil Ron a stále miešal, „záleží to od toho, čo si mala z elixírov.“

„No, povedzme, že som nezdedila matkin talent,“ odvetila s náznakom úškrnu.

„Tak ťa tí dvaja k ničomu nepustia. Možno tak k miešaniu a podávaniu vecí,“ zaškľabil sa a podarilo sa mu trocha zmierniť napätú atmosféru. Prišiel čas, kedy si mali vytvoriť ďalší výluh, tentoraz z ruji vlasatej s prímesou usušených lariev hviezdicovky. Pôvodné kotlíky odstavili, aby sa venovali práve tejto činnosti. Medzitým prišiel letaxom aj zadumaný Sirius a priniesol im plnú škatuľu sendvičov a tekvicové džúse spolu s pozdravom od pani Weasleyovej. Susan nepotrebovali nič vysvetľovať, vedela o výlete od svojho brata. Keď spravili výluh, zlievali oba obsahy kotlíkov do jedného a svojou trochou prispievali všetci. Nasledovalo pokojnejšie obdobie, kedy sa oba elixíry len varili, bez miešania. Boli v polovici výroby a Snapovi ostávalo zhruba šesť hodín. Mohli sa vrhnúť na jedlo.

„Aj tak je to zvláštne,“ zamrmlal Sirius a uprene pozeral na Harryho. Nech mal akýkoľvek hlad, nedokázal do seba dostať viac ako dva sendviče. „Nikdy by som si nepomyslel, že sa práve ty budeš snažiť tak strašne Snapa zachrániť,“ povedal aj napriek uprenému pohľadu Susan a vlastne všetkých naokolo. So svojím podozrievavým pocitom bojoval už veľmi dlho. „Čo je medzi vami? Ale teraz vážne.“

„Čo by malo byť?“ zaprotestoval. Susan tentoraz strelila zamračeným pohľadom naňho. „Nič. Je pohryznutý, nech by sa to stalo komukoľvek, snažil by som sa rovnako,“ mykol plecami. Pozrel na Susan a zbadal jej jasný, protestný výraz.

„Aha, hm, jasne. A že sa mi to nejako nezdá. Ani tvoje a ani jeho správanie. Ako chceš, môžeš si naďalej myslieť, že som úplný idiot, ktorý si nevšimne ničoho podozrivého.“

„Harry,“ pokúsila sa ho upozorniť Susan. Poriadne sa naňho mračila a tým mu dávala na zreteľ svoj názor. Vlastne Hermiona a Ginny sa tvárili takmer identicky, iba Ron pozeral na celú scénku s miernym úškľabkom.

„Čo, Harry?“ Sirius strelil bleskovým pohľadom so Susan na Harryho. „Už by si to mohol vysypať. Jednoznačne som tu jediný, ktorý o ničom nevie. Tak von s tým.“

Harry si len bezmocne vzdychol, vedel, že táto chvíľa nastane. Bude mu to musieť povedať teraz, keď bol Snape vo vážnom stave, hádam to nebude mať také katastrofálne dôsledky. A možno sa strachuje úplne zbytočne.

„Dobre teda. Poviem ti to, konečne,“ zdôraznil posledné slovo a adresoval ho Susan. Nadýchol sa. „Snape mi zhruba pred dvoma mesiacmi oznámil, že je môj strýko...“

„Čo...“ Sirius to zjavne nevládal pochopiť. „Toto by som poprosil vysvetliť. Aký strýko?“

Porozprával mu mierne upravenú verziu toho, o čom bol sám informovaný. Ako sa dalo predpokladať, Sirius sa tomu zdráhal uveriť.

„Jamesov nevlastný brat. Dobre tomu rozumiem?“ vypálil naštvane. „To je tak absurdné.“

„Je to pravda,“ ozvala sa Susan.

„Ale to je,“ vzápätí sa zarazil. „A ty si to samozrejme vedela,“ otočil sa na Susan.

„Samozrejme, že som to vedela,“ privolila mierne podráždene. „Čo si si myslel?“

„To je výborné. Aké prekvapenia nám náš milý Severus ešte pripraví?“ spustil ironicky. „Najprv sa dozviem, že ty si jeho sestra, čo sa dalo len s problémami stráviť. A aby toho nebolo málo, tak sa dozviem, že je to Jamesov brat a Harryho strýko? Čo bude nakoniec? Nebude náhodou aj Voldemortovým bratrancom?“ uštipačne natiahol.

„Tak z toho strach mať nemusíš,“ vrkla po ňom naštvane. „Nechápem, prečo ťa to musí štvať. Nemyslím si, že by sa ťa to nejako bytostne týkalo.“

„Tak si predstav, že sa ma to týka,“ prskol vytočene. „Pokiaľ si neuvedomuješ, tak som Harryho krstný otec. A keď sa tvoj brat po šestnástich... čoby, po takmer tridsiatich rokoch rozhýbe, aby svetu oznámil túto správičku, tak ma to samozrejme štve. Na čo vôbec čakal? Čo...“

„Jednoducho mal na to svoje dôvody, ktoré ti určite neprezradí. A nemusíš sa ich ani pokúšať zisťovať.“

„A čo ty?“ otočil sa na Harryho, ktorý s napätím sledoval ich hádku. Rovnako na tom boli aj ostatní. „Čo povieš na tú skvelú novinku? Srabus je tvoj strýko,“ zachechtal sa, „to je úžasné.“

„Sirius,“ vrkla po ňom Susan, len po nej fľochol.

„Nič na to nehovorím,“ odvetil pokojne, ale nepekne po ňom zazeral. „Dokázal som sa s tým vyrovnať, už. A myslím, že by to nemalo robiť problémy ani tebe. A už vôbec by si sa nemusel navážať do Susan.“

„Fajn,“ prskol naštvane, „takže som tu asi jediný, ktorému sa celá táto situácia zdá pritiahnutá za vlasy. Nemám pravdu?“ otočil sa na mládež. Hermiona nervózne hľadela do zeme, Ginny mu vracala zamračený pohľad a Ron sa tváril nezaujato. Z ich reakcií si spravil vlastný obrázok. „Výborne. Keďže nezdieľam rovnaký názor ako vy, bude lepšie, keď odtiaľto vypadnem,“ vrkol a vybehol ku krbu.

„Sirius!“ zakričal Harry a chcel sa za ním rozbehnúť.

„Nechaj ho,“ zadržala ho Susanina ruka a jej pokojný hlas.

„Ale...“

„Bude nad tým musieť porozmýšľať a zmieriť sa s tým. Nie je hlúpy, nakoniec sa upokojí, uvidíš.“

„To dúfam.“

„No, tak toto nedopadlo práve najlepšie,“ nadhodil Ron.

„Nemala by si ísť za ním?“ skúsila Hermiona.

„Nie. Teraz to nie je najlepší nápad a rozhodne nestojí o to, aby ma videl. Najprv ho bude musieť prejsť tá zúrivosť.“

Harry ostal zarazene stáť opretý o stenu. Tušil, že to nejako takto dopadne. Vedel, že to Sirius bude brať ako akúsi zradu voči svojej osobe, možno ako urážku. Rozhodne to nie je pre neho ľahké, zmieriť sa s tým. Ten, ktorého považovali so svojím najlepším kamarátom za nepriateľa číslo jedna, je nakoniec priateľov brat. Len dúfal, že Siriusa tá zúrivosť prejde čo najrýchlejšie a keď bude schopný triezvo nad tým pouvažovať, tak to prijme, možno. Nezávidel Snapovi situáciu, keď za ním príde Sirius. Aj keď, oni si to určite vysvetlia ako chlapi. Musel sa nad svojimi úvahami zaškeriť. Pristúpila k nemu Ginny, aby ho mlčky chytila za ruku. Stačil ich jediný vzájomný pohľad a dokonale si porozumeli. Opustili laboratórium, aby mali trocha súkromia. V profesorovej obývačke si sadli na pohovku a bez slova si ju k sebe pritiahol.

„Bude to v poriadku, keď si to prežil ty, Siriusovi sa to určite podarí tiež,“ povedala po chvíli do tmy. Musel sa uškrnúť a neprestával ju hladiť po vlasoch. Mala pravdu, keď to nezložilo jeho, nezloží to nikoho na svete. „Čo sa stalo na tej stanovačke?“ vyzvedala. „Bolo na tebe vidieť, že máš oňho strach,“ mierne sa k nemu natočila.

„Neviem. Možno by som s ním dokázal vychádzať, nie je až taký odporný,“ odvetil najúprimnejšie, ako si bol schopný pripustiť.

„Aspoň niečo,“ odsúhlasila mu to potichu a prisahal by, že sa usmiala. „Určite sa vám ten elixír podarí spraviť a on bude v poriadku,“ upokojovala ho. „A vy dostanete možnosť k nejakému zblíženiu. Som si istá,“ šepla. Nevidel jej do tváre, bol si však istý, že je o tom presvedčená. A možno potreboval počuť práve niečo podobné, niečo úprimné, niečo nepredstierané. Presne také, akou bola ich láska. Dlaňou vyhľadal jej tvár a pohladil ju. Nechal svoje pery, aby našli tie jej a vpili sa do nich. Potreboval trocha odreagovania od toho všetkého napätia a nervov. Chvíľu sa nechal unášať na vlnách bezstarostnosti, v jej náručí nemyslel na nič, len na ňu.

„Pôjdeme pokračovať,“ aj keď sa mu nechcelo vzdať jej dotykov a bozkov, prinútil sa vstať.

Výroba elixíru sa dostávala do finálovej fázy. Opäť ho museli precediť cez špongiu čistivku, Ginny spolu so Susan krájali korene rozhýbavača kráľovského a Ron si prezeral profesorove krabice. Každú zvedavo vybral a nazrel do nej. Keď však narazil na jednu, v ktorej sa nachádzali vysušené pavúky, s výkrikom ju vrazil naspäť a v činnosti nepokračoval. Ostávali posledné dve hodiny príprav, tentoraz im z kotlíkov stúpali navlas rovnaké špirálovité kúdoly červenej pary. Prihodili nakrájané korene rozhýbavača a kvietky perkusovca a ich napätie sa pomaly strácalo.

Ibaže... Nôž, ktorým krájala Susan korene, bol znečistený a nedostatočne umytý z predchádzajúceho použitia a Hermionin elixír miesto mierneho zabublania po malej chvíli doslova explodoval. Celý jeho obsah vystrekol smerom ku stropu a ona stihla uhnúť na posledný moment. Poriadne by si spálila tvár.

„Ktorý idiot!“ vyštekla do miestnosti. Ron pozeral s otvorenými ústami na strop, na ktorom sa rysoval parádny fľak. „Kto čistil tie nože?“ vrkla mierne dezorientovane, jednoznačne bola z explózie vykoľajená, rovnako ako Ginny. „Bol si to ty, však?“ otočila sa na Rona, ten len ospravedlňujúco mykol plecami.

„Mia, nepanikár. Tento je v poriadku a už sa vlastne len dovarí,“ snažil sa ju upokojiť Harry.

„To ma teší. Ale toto sa mi ešte nikdy nestalo. Keby som si to robila sama...“ zazerala po Ronovi.

„No, to je toho, tak ti vybuchol elixír,“ zaškľabil sa. „Aspoň vidíš, aký je to pocit.“

„Ja som tiež zažila parádne explózie,“ zachichotala sa Susan.

„Ale ja som netúžila zistiť, aký je to pocit,“ osopila sa po oboch. Im jediným pripadal výbuch vtipný. „Nabudúce, prosím, čisti tie nože poriadne.“

„Dobre, nabudúce si ich čisti sama,“ Ron sa snažil tváriť vážne, len ťažko prekrýval úškrn z toho, aký cirkus robí Hermiona.

„Keby sme robili len jeden elixír, všetko by bolo stratené. To ti nenapadlo?“ komentovala nazúrene jeho pobavený výraz.

„Ale robili sme dva, tak už toho nechajte,“ zapojil sa do nich Harry s úsmevom.

„Áno, našťastie,“ otočila sa k nemu Hermiona, aby vzápätí vrazila jeden vražedný pohľad opäť na Rona.

„Keby sme robili len jeden, určite by nože čistil Harry, alebo Ginny. Takže by boli určite v absolútnom poriadku,“ vrkol po nej ironicky. Potom hodil jeden psí pohľad. „No tak, Mia,“ líškal sa, „Vybuchol ti elixír. Všetko je vždy po prvý raz,“ zachechtal sa. Hermiona vyzerala, že vyletí z kože. Radšej sa otočila a snažiac sa upokojiť nazerala do Harryho kotlíka. Ron hádzal po Susan veľavravné pohľady a obaja sa uškŕňali. Ginny medzitým očistila tú spúšť.

„Mal by byť v poriadku,“ povedal Harry a Hermiona prikyvovala. Posledné zábery varešky, na hladine sa začali vytvárať charakteristické ružové víry, čo bolo známkou, že elixír je hotový. A hlavne, že je v poriadku. S úctou odstavili kotlík a schladili jeho obsah. „Je jedna. Snape mal čas do tretej, všetko by malo byť v poriadku,“ povedal s útechou a pozrel na Susan. Tá sa usmievala.

„Určite to bude fungovať?“ nadhodil Ron a všetkým sa marilo, že v jeho tóne sa objavil záchvev nepokoja.

„Pár kvapiek sa má nakvapkať na ranu,“ čítala Ginny posledné riadky. „Ak rana zasyčí na modro, treba mu ho dať štyrikrát po hodine a taktiež oblievať ranu.“

Naplnili pre istotu desať fľaštičiek a utekali na ošetrovňu. Pomfreyová vyletela z miestnosti, aby ich skontrolovala. Vyskúšali nakvapkať na ranu pár kvapiek zabudnutého elixíru a s napätím čakali. Dusno, ktoré sa dalo doslova krájať, zmizlo v okamihu, ako rana zasyčala a vystúpil z nej modrý dym. Susan od radosti vykríkla a objala Harryho. Tomu spadol zo srdca ohromný kameň. Zaregistroval Ronov mierny úsmev a šťastne sa tváriace Hermionu a Ginny.

„A teraz čo?“ vytrhla ich z osláv Pomfreyová. Vysvetlili jej, ako má postupovať.

„Ja tu zostanem,“ povedala Susan Harrymu, ktorý teraz držal v objatí Ginny. „Chceš tu zostať tiež?“ skúsila opatrne.

„To nie je najrozumnejší nápad,“ ozvala sa ošetrovateľka. Harry len významne prevrátil oči.

„Tiež si myslím,“ podporila ju Ginny, „zajtra máme zápas s Bifľomorom. Asi by sme sa mali ísť trocha vyspať, inak neuhráme nič.“ Úplne zabudol na nejaký zápas.

„To je fakt,“ pridal sa Ron a tisol k sebe Hermionu, ktorá už, ako sa zdalo, na explóziu zabudla. „Ja mám toho dosť. Dokonca som videl Snapa v pyžame,“ zazubil sa, Susan spolu s ostatnými mierne vyprskli.

„Ráno prídeme pozrieť,“ sľúbil jej Harry a všetci sa pobrali do postelí.

------

Susan sedela unavene pri bratovej posteli už takmer dvanásť hodín a on sa zatiaľ neprebral. Elixíry doňho naliali presne načas a taktiež mu oblievali ranu. Jedinými známkami, že sa jeho stav lepší, bolo postupné hojenie rany a farba pleti. Rana po dvoch hodinách začala chytať lepšiu farbu, ako bola tá dovtedajšia a postupom času naberala celkom prijateľný vzhľad. Momentálne bola začervenaná, jasne sa v nej odzrkadľovali gordakove tesáky a ošetrovateľka sa odhodlala k jej bežnému liečeniu. Jeho tvár sa zmenila z mŕtvolnej, voskovej na bledú, čo síce nebola známka zdravia, ale u Snapa by asi ťažko predpokladali nejakú inú farbu. Pred zápasom prišli na ošetrovňu aj štyria výrobcovia elixírov, ale nedozvedeli sa nič prevratné, tak sľúbili, že prídu po zápase.

„Severus,“ oslovila ho potichu, keď zbadala jeho mierne zavrtenie hlavou a snahu o otvorenie očí. „Počuješ ma? Si v poriadku?“

„Hm,“ z úst sa mu vydralo slabé pritakanie. Vzápätí otvoril oči a zadíval sa na svoju sestru. Zjavne sa snažil rozpamätať.

„Skús pohnúť rukami a nohami,“ nakázala mu a strelila pohľadom na jeho končatiny.

„Čo si ty nejaká liečiteľka?“ natiahol a ona sa od úľavy rozosmiala.

„Vyzerá to tak, že budeš v poriadku, si milý ako vždy. No tak, pohni tými paprčami,“ prikázala znova a on ju s radosťou poslúchol. Dokázal pohnúť ako rukami, tak i nohami. Cítil ranu na nohe, ale to sa dalo prežiť. Medzitým pribehla Pomfreyová, aby ho prezrela, ale tak škaredo po nej vrkol, že sa okamžite stiahla naspäť s konštatovaním, že potrebuje akurát niekoľko povzbudzujúcich elixírov.

„Ten sopliak to vážne dokázal,“ zaškľabil sa a nevšímal si sestrin odsudzujúci pohľad.

„Áno, Harry, to skutočne dokázal a pomáhali mu aj Ginny, Hermiona a Ron. To ťa asi dorazí, nie?“ provokačne natiahla tentoraz ona a sledovala, ako sa jeho vyškľabená tvár mení na zamračenú. S úsmevom mu porozprávali o ich snažení, tímovej práci, starostiach a konečnom úspechu.

„Vedel som to,“ povedal zamyslene, „aj keď, bez nich by si ani neškrtol. To vážne nemôže niekedy spraviť niečo sám?“

„Sám by to nestihol spraviť a to dobre vieš. Čo ťa žerie? Že teraz musíš byť vďačný všetkým štyrom?“

„No to rozhodne,“ vrkol ironicky. „Už ma vidíš, ako som vďačný Weasleymu, určite len zavadzal. A Grangerová? Vážne jej vybuchol elixír?“ zachechtal sa.

„No to som ti mala čo povedať,“ zamračila sa. „Mieniš si z nej strieľať?“

„Nie,“ zaváhal, ale len na moment. „Napokon, kto sa ich prosil, aby mi zachraňovali život? Bola to ich slobodná vôľa.“

„Severus, ty si niekedy vážne protivný.“

„Dobre, som im vďačný, že mi zachránili život. To si chcela počuť? Výborne, pretože oni to odo mňa počuť určite nebudú.“

„Prečo by si im nemohol vyjadriť svoju vďačnosť?“

„Pretože by som zhodil tú svoju masku nepríjemného a protivného profesora, na ktorú si už zvykli. Určite by to bol pre nich šok, z ktorého by sa nespamätali. Hlavne Weasley. Vážne mi pochodoval po byte? Merlin, to je predstava.“

„Čo proti nemu stále máš? Veď je milý.“

„Áno, je rovnako príjemný ako bodľač v zadku.“

„To si myslia aj oni o tebe. A vieš čo? Ja si myslím, že oni od teba ani žiadnu vďaku nečakajú. Skutočne by si ich šokoval, keby sa v tebe mýlili. Nechápem, prečo musíš byť taký hnusný.“

„Prestaňme sa dohadovať. Dobre vieš, že v tomto názor nezmením a tebe sa nikdy.“

„Ticho,“ vrkla potichu a hlavou ukázala k dverám. Objavil sa v nich Harry v metlobalovom drese. Pomfreyová vystrčila hlavu, ale keď ho uvidela, so zavrtením sa stiahla naspäť.

„Tak? Ako ste dopadli?“ nadhodila Susan.

„Vyhrali sme, celkom jasne,“ pohľadom sa vpíjal do profesorových očí. Na tvári im hrali mierne úsmevy.

„A kde si nechal zvyšok?“ provokačne sa uškrnula a fľochla po Snapovi.

„Ron hneď po zápase niekde zmizol. Aj s Hermionou. Asi vedel prečo,“ zaškľabil sa. „A Ginny pozdravuje, ale ona vraj nebude pichať svoj malý nosík do rodinných záležitostí,“ významne zdvihol obočie a profesor prevrátil oči.

„Čo?“ nechápala Susan.

„Ale nič, len som jej to raz odporučil,“ mykol plecami Snape. „Tak sa vám to teda podarilo, Potter. Asi by som vám mal prejaviť vďaku. Čo poviete?“

„To nebude potrebné, teraz máme čisté stoly. Revanšoval som sa vám za Azkaban.“

„Ale nebuďte taký skromný,“ natiahol profesor. „Podanie dvoch elixírov sa predsa nemôže porovnať s prípravou jedného z najkomplikovanejších, ktorý nerobil už takmer šesťsto rokov nikto.“

„Fajn, tak mi poďakujte a budeme vyrovnaní,“ zazubil sa.

„Myslím, že to nechám na úrovni pozdĺžnosti. S určitosťou viem, že pri vašom životnom štýle sa mi naskytne príležitosť zachrániť vám život, možno aj viac krát.“

„Ako myslíte, len aby ste nemuseli na ten dlh myslieť priveľmi dlho.“

„Z toho si vážne obavy nerobím. Dám krk na to, že príležitosť dostanem čo nevidieť.“

„Môžete mi vy dvaja vysvetliť, o čo sa to pokúšate?“ vyletela na nich Susan, ktorá nechápavo sledovala ich slovnú prestrelku. „To má byť nejaká vaša súťaž o to, kto to vydrží dlhšie bez kolapsu?“

„Dá sa to tak povedať,“ privolil Snape trocha unudeným štýlom. „Tuto, mladý pán Potter, si myslí, že môže so mnou držať krok. Bude musieť dostať pár úderov pod pás aby pochopil, že na to proste nemá.“

„Nechávam vám to posledné slovo,“ uškrnul sa.

„Že by vám to nakoniec došlo?“

„Ani nie, len skúšam rôzne alternatívy.“

„Dobre. Tak mi vysvetlite, prečo ste do toho zatiahli aj tých troch, prečo ste utrhli tri kvietky perkusovca a prečo ste neuposlúchli moju výzvu na vaše premiestnenie?“ vyzval ho zamračene.

„K tomu prvému, sám musíte uznať, že Hermiona je v elixíroch najlepšia. Aj keď sa vám tá predstava protiví,“ zdvihol obočie, profesor nie príliš presvedčivo mykol hlavou, čo mohlo znamenať aj súhlas. „Výborne, nevedel som, čo ma čaká, nevedel som, či nebude potrebná pomoc.“

„A preto ste so sebou zobrali Weasleyho? Divím sa, že ste moje laboratórium nevyhodili do vzduchu. Veď on je len o stupienok schopnejší než Longbottom.“

„Nech je váš názor na Rona akýkoľvek pravdou je, že pomáhal a svojou trochou prispel k vašej záchrane. Myslím, že trocha rešpektu si zaslúži,“ zamračil sa a Susan mu prikývnutím vyjadrila podporu.

„Možno máte pravdu, ale rozhodne ho nemienim rešpektovať alebo nebodaj začať uctievať.“

„Tak ho aspoň prestaňte predo mnou urážať,“ vrkol, Snape ho chvíľu prepaľoval pohľadom a potom mierne prikývol. „To som rád. K tej druhej záležitosti. Mal som pocit, že mám utrhnúť tri kvietky. Nevysvetlím vám svoj pocit, vtedy mi to pripadalo ako správne a to aj jednoznačne bolo.“

„Možno. Preto som vám tvrdil, že je to nemožné. Nepredpokladal som, že by ste si dovolili porušiť príkaz samotného profesora Dumbledora. A tá tretia záležitosť? Zaujíma ma vaša obhajoba aj v tejto veci.“

„K tomu nemám dobrú obhajobu. Nechcel som sa premiestniť bez vás, chcel som vedieť, prečo ma posielate preč aj napriek tomu, že premiestňovacie skúšky robím až na budúci týždeň. Veď vy ste predsa taký zásadový,“ nevinne sa uškrnul.

„Dobre teda,“ mierne sa uškrnul aj on, „zdá sa, že sme si to vyjasnili.“

„No to mi je teda krásne rodinné stretnutie,“ ozvalo sa od dverí a pristupoval k nim Sirius, „myslím, že by sme sa mali porozprávať, Srabus.“

TOPlist