6. Súdny proces

 

„Áno, to som predpokladal,“ neprestával sa mračiť.

„Ale nehovorte, Potter,“ vrkol Snape a jeho výraz sa taktiež nezmenil.

„Nebolo až také ťažké si to domyslieť.“

„Hm, ste jednoducho úžasný,“ ironicky natiahol. „Možno sa mi chcete ospravedlniť,“ zamračený pohľad zmizol, miesto neho sa objavil provokačný úškľabok. „Dopredu vravím, že o to nestojím.“

„Mýlite sa,“ prerušil ho. „Vôbec nemám v úmysle ospravedlňovať sa za pravdu,“ zaškľabil sa mu na späť. „Ale možno sa vy chcete ospravedlniť za to, ako ste zo mňa spravili dorážačku.“

„Ani omylom. Možno by ste si zaslúžili aj viac. Možno by sa mal nájsť niekto, kto z vás dostane tú vašu drzosť a bezočivosť. A to akýmkoľvek spôsobom,“ nadvihol obočie.

„Iste, vy na to poznáte určite veľa spôsobov. Úprimne, neočakával som prejav ľútosti. Ale beriem to športovo. Niekedy poznať pravdu je veľmi ťažké,“ sarkasticky natiahol.

„Veľmi zaujímavá metóda, ako si navzájom priznať, že vás to mrzí,“ vmiesil sa im do toho Dumbledore a očami strieľal z jedného na druhého. „A ako vidím, ani jeden z vás to nepripustí. Možno, časom,“ mierne sa pousmial. Neprestávali po sebe zazerať. „Tak by sme to mohli nateraz  nechať tak a venovať sa tomu, kvôli čomu sme sa tu zišli. Posadíte sa, prosím?“ vyzval ich. Obaja sa posadili oproti profesorovi a snažili sa navzájom ignorovať. „Výborne. Takže, Harry. Už pred časom som ti vravel, že je potrebné prijať aspoň jedného člena pôvodného Rádu. Musím sa ti priznať, že som o profesorovi Snapovi uvažoval už dávnejšie. A po našom pátraní nebolo na čo čakať. Sám si si vedomý toho, koľko práce na nás čaká.“

„Áno. Ako som už povedal, predpokladal som to, takže ma to až tak veľmi neohúrilo. Myslím, že profesor Snape je tá osoba, ktorá nám má priniesť oheň a o ktorej ste sa príliš nezmieňovali,“ spýtavo nadvihol obočie.

„Je to presne tak. Najprv som to potreboval prebrať s tebou. Keďže sa jedná o tvojho strýka, s ktorým ste mali menšiu nezhodu, nepovažoval som za nevyhnutné vyťahovať to práve v tej chvíli. A taktiež som chcel vedieť, čo si o tom myslíš.“

„No, už som si zvykol, že sa môj strýko začal objavovať v mojom živote pri každej možnej aj nemožnej situácii,“ zaškľabil sa. „Bez ohľadu na to, čo sa stalo posledne si myslím, že je veľmi schopný a aj vhodný,“ dodal diplomatickým tónom.

„Som rád, že máš takúto mienku,“ povedal profesor a pozrel z usmiatej Harryho tváre na Snape, ktorý vyzeral, že ho zaujali obrazy na opačnej strane miestnosti. Mierne sa zamračil. „Ešte by si mal vedieť, že som profesora Snapa oboznámil so všetkými našimi zisteniami a aj krokmi, ktoré budeme podnikať.“

„S úplne všetkými?“ neveriacky sa opýtal. Profesor prikývol. Možno by sa aj začal rozčuľovať, že do toho všetkého profesor zatiahol ďalšiu osobu. A tí dvaja to možno aj čakali. Pravdou však bolo, že tušil takýto vývin situácie. A uvedomil si, že mu to ani nijako zvlášť nevadí. „Takže vie úplne všetko,“ zaškľabil sa. „Vie o proroctve, sudbe aj pätici, a Chrabromilovom odkaze,“ dodal s významným úškrnom. Keď profesor prikývol, musel sa zachechtať.

„Potter, ja som tu tiež, pokiaľ ste si to nevšimli,“ vrkol po ňom strýko presne vediac, na čo jeho synovec myslí.

„Prepáčte,“ obrátil k nemu vysmiatu tvár. „Ale to sa nedá prehliadnuť.“

„Tak to ma neuveriteľne teší,“ sykol podráždene. „A k tomu, na čo teraz práve myslíte, mám jednu pripomienku. Neopovážte sa to predo mnou nikdy spomínať. Ale nikdy. A ani na to v mojej prítomnosti nebudete myslieť. Ak budem mať najmenšie podozrenie, že vám to prebehlo hlavou, v tom momente vám ňou nebude mať čo prebiehať, pretože vám ju odtrhnem. A to isté platí aj o vašich priateľoch.“

„Samozrejme, pán profesor,“ kútikmi úst mu mykalo. „Naše spoločné tajomstvo bude u mňa v bezpečí. Ale za svojich priateľov ručiť nemôžem. Uznajte, že je to skvelá správa,“ vyprskol, aby vzápätí hral vážnu tvár. „A určite im to prebehne hlavou, keď sa na vás pozrú.“

„Tak ich upozornite na to, aby bolo v ich záujme nedovoliť podobným témam zamestnávať svoje mysle. Môže im totiž hroziť vážna ujma na zdraví,“ vrkol a prebodával ho naštvaným pohľadom.

„Páni, poprosil by som o pokoj,“ prerušil ich dôrazne profesor. „Mali by sme sa dohodnúť, ako bude naša a najmä vaša spolupráca ďalej prebiehať. Na hašterenie budete mať dosť času,“ oboch si ich premeriaval. Na Harryho tvári bol vidieť slabý záblesk úškľabku, kým Snape stískal čeľusť. Obaja však obrátili pozornosť naňho, zjavne ho to potešilo. „Ako som hovoril, ja sa zameriam na hľadanie Voldemortovho príbuzného. Sirius bude mať na starosti Rád. Už som s ním hovoril a o jeho povinnosti sa s ním podelí Bill. Nenamietal. Keďže Severus vie o všetkom, pozná detaily, bude vám pomáhať riešiť vašu úlohu...“

„Pán profesor, prepáčte, že vás prerušujem,“ Harry sa tváril veľmi vážne. „Ale jednoducho sa musím opýtať. Vzhľadom na sudbu a na pravý dôvod môjho prežitia, keď musím dbať na to, aby istá krv ostala na zemi,“ slabo sa uškrnul. „Nebolo by bezpečnejšie, keby si profesor Snape navliekol nejaké hrubé ponožky, s miskou plnou maslových sušienok si sadol ku krbu a s poriadne hrubou knihou počkal, kým to všetko skončí?“ zaškľabil sa.

„Tá sudba jasne naznačuje, že Pottera nemôže zabiť Temný pán. Nemám pravdu?“ natiahol Snape a zadíval sa na Dumbledora. Keď prikývol, pokračoval s očami vrazenými do Harryho. „Výborne, v tom prípade mám všetky prostriedky a možnosti k tomu, aby som tento akt dotiahol do zdarného konca za neho. A určite by som to spravil s nesmiernym potešením,“ z očí mu šľahali blesky.

„Prečo ma chcete zabíjať?“ nahodil nevinnú tvár. „Mám len obavy. Chcem prežiť a k tomu mi dopomôže vaše prežitie.“

„Ale samozrejme,“ zaceril sa. „Je jasné, že chcete prežiť. Odporúčal by som vám sústrediť sa na vlastné prežitie a o to moje sa nestrachovať. Na rozdiel od vás sa dokážem o seba postarať. A nanešťastie, vy potrebujete okolo seba nespočetné množstvo pestúnov. Keďže som sa už stal členom pôvodného Fénixovho rádu, zastávam funkciu vášho prvého a najdôležitejšieho pestúna. Plienky vám ale meniť nebudem, to nech robí Black,“ zaškľabil sa.

„Harry, Severus!“ upozornil ich profesor už podráždene. „Takto sa skutočne nepohneme z miesta. Poprosil by som, keby ste si tieto vaše zvláštne výmeny názorov nechali k nejakej inej príležitosti,“ jeho zamračená tvár sa začala zmierňovať v momente, ako k nemu pomaly obracali svoju pozornosť. „Som rád, že ste sa mi začali opäť venovať,“ pokračoval po chvíli. „Ako som už spomínal, Severus pôjde pre svetlo na ostrov Marigot. Vie, ako sa tam dostane a aj kde presne sa hora Mont Boeuf nachádza. Prinesie ho odtiaľ, všetky prútiky sa ním budú musieť nasýtiť a vy sa ho začnete učiť vyčarovávať a taktiež ovládať.“

„Áno, o tomto všetkom sme sa rozprávali. A je to bezpečné?“ opýtal sa nevinne, irónia sa však dala cítiť.

„Je to veľmi bezpečné,“ odvetil miesto profesora Snape, pretože mu bolo jasné, čo s tým chce jeho synovec povedať. Nepozeral však naňho, zamračený pohľad vrážal niekde k oknu. „Na tomto výlete nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie je to nič pre vás. Nič, pri čom by ste sa bezproblémovo dostali na ošetrovňu a zvýšili si tým svoju už i tak prehnanú povesť nenahraditeľného hrdinu.“

„Tak to som naozaj rád,“ usmial sa Harry. „Aspoň si nebudem musieť robiť zbytočné starosti.“

„Pokračujeme,“ ozval sa profesor, pretože zaregistroval Snapovo nadýchnutie sa a obrátenie pohľadu na Harryho, ktorý sa však tváril, že je plne zaujatý Dumbledorom. „Svetlo. Po pár pokusoch by sa vám ho malo podariť vyčariť. Už sme preberali, že kúzla spred tisíc rokov sú úplne iné, ako tie dnešné. A to najmä preto, že v tej dobe bola mágia oveľa silnejšia ako tá dnešná. Na niekoľko príkladov sme už aj narazili. Kúzla z minulosti boli priamo úmerné množstvom mágie, ktorá sa nachádzala v jednotlivých čarodejníkoch. Vtedy medzi nimi nebol taký značný rozdiel, ako v súčasnosti. Mágia jednoducho upadá.“

„A to znamená to, že každý budeme vedieť používať to svetlo rozdielne.“ Táto téma ho zaujala.

„Áno, už sme preberali aj rozdiel medzi kúzlami a mágiou.“

„Je to to isté, ako pri Patronovom zaklínadle, Potter,“ vložil sa aj Snape. „Polovica dospelých ho nevie používať. A prečo?“

„Pretože nevedia ovládať svoju mágiu?“

„Presne tak. Je jednoduché bezducho mávať prútikom a vykrikovať pri tom rôzne formulky. Silné kúzla, pri ktorých je potrebné mať značné množstvo vnútornej mágie, sú oveľa ťažšie. A Patronovo zaklínadlo nepatrí k tým najkomplikovanejším.“

„Každý máme v sebe mágiu.“

„To iste, ale nie všetci ju používame v plnom rozsahu. Mágia, kúzla a aj čarodejníci upadajú. Prečo tomu tak je, to preberať nebudeme. Môžete mi povedať, akým spôsobom sa dá naučiť ovládať svoju vnútornú mágiu?“ spýtavo k nemu zdvihol obočie.

„Keby to bolo tak, ako pri Patronovom zaklínadle, tak by šlo o presvedčenie, o sústredenie a koncentráciu. O niečo silné, silný zážitok.“

„Tak nejako a zároveň aj o silnú túžbu. Vám všetkým nebude robiť problém vyčarovať svetlo, ale to by neuškodilo ani muche, nieto, aby zahnalo alebo nebodaj zničilo mordegraudov.“

„Takže naše tréningy budú vlastne o tom, aby sme si posilnili vlastnú mágiu?“

„Nie, v prvom rade budete musieť svoju mágiu nájsť a potom sa na ňu upriamiť. Niekomu to pôjde ľahšie, niekomu horšie. Čo myslíte? Kto z nás, zainteresovaných, ovládne svetlo v plnom rozsahu najskôr a prečo?“ položil otázku. Profesor ich so záujmom pozoroval, takto sa mu pozdávali oveľa viac.

„Najskôr profesor Dumbledore. A asi preto, že je najskúsenejší. Ovláda silné kúzla, čaruje už veľa rokov. Predpokladám, že jeho vnútorná mágia je na vysokej úrovni, dokáže ju ovládať,“ nahlas premýšľal. „A potom to budete asi vy,“ natiahol a mykol plecami.

„Nesnažte sa mi zalichotiť,“ vrkol zamračene. „Ale vaše úvahy sú celkom správne.“

„Hm, a nemýlim sa, keď si myslím, že podľa vás bude mať Ron problémy?“

„Mýlite sa,“ zaškľabil sa. „Dokázal predsa vyčarovať Patrona, ako som počul, takže sa v ňom niečo musí nachádzať. On je proste lenivý a pohodlný. Bude mať problémy, ale len s tým, aby zo seba niečo dostal.“

„A predpokladám správne, keď si myslím, že nás budete učiť vy?“ mierne sa pousmial.

„Absolútne správne,“ zaceril sa. „Aj keď si nemyslím, že by ste z toho mali ktovieakú radosť, nič iné vám neostane, len sa s mojou maličkosťou zmieriť.“

„Prečo by som mal namietať? Ja mám z toho radosť. Vážne,“ uškrnul sa, keď videl jeho zapochybovanie. „Ale to hovorím len za seba. Neviem, ako zareagujú moji priatelia.“

„Nie je až také ťažké predstaviť si, ako zareagujú,“ zazubil sa mu naspäť. „K ich smole ma však ich názor nejako zvlášť netrápi. Nemôžem spraviť nič s tým, akými priateľmi ste sa obkolesili a ktorých ste do toho všetkého zatiahli. Jednoducho sa s tým budem musieť zmieriť a pokúsiť sa ich niečo naučiť.“

„Keď váš prístup nebude taký, ako na hodinách Elixírov, tak by sa s tým mohli zmieriť aj oni, možno,“ zaškľabil sa.

„Myslím, že hovoríme len o jednej osobe. Ak sa bude táto osoba správať o kúsok inteligentnejšie, ako na hodinách Elixírov, tak aj môj prístup bude miernejší, možno,“ zaškľabil sa mu naspäť.

„Tak, ako je vidieť, viete sa k sebe správať aj o niečo pokojnejšie,“ zasiahol Dumbledore, pretože zaregistroval ďalší náznak blížiacej sa provokačnej výmeny názorov. „A to ma skutočne teší. Pre dobro spoločnej veci je nevyhnutné, aby ste spolu dokázali komunikovať. Profesor Snape bude mať za úlohu, aby ste v sebe objavili čo najviac mágie sa bude dať. Tým pádom sa naučíte ovládať svetlo. Do akej miery, to bude závisieť od vašich spoločných hodín a na tom, ako sa budete javiť.“

„Bolo by dobré, keby z vás aspoň jeden dokázal vyčariť svetlo, ktoré mordegraudov aj zničí, nielen odoženie,“ pridal sa Snape. „Predpokladám, že by to pre vás nemal byť problém,“ kútiky úst sa mu vykrivili. „Dokázali ste vyčariť Patrona v treťom ročníku a máte kameň, ktorý vás robí výnimočným,“ sarkasticky natiahol.

„Ide vlastne o to, aby sa ku mne, Severusovi a Siriusovi pridal ďalší prútik,“ profesor okamžite zareagoval. „Predpokladáme totiž, že naše svetlá budú schopné mordegraudov zničiť.“

„Áno, to je pochopiteľné,“ Harry sa neprestával mračiť na svojho strýka. „Som si istý, že tých svetiel bude nakoniec viac.“

„Uvidíme,“ zaškľabil sa Snape. „Keďže sa teraz riešia iné starosti, po procese a po veľkej schôdzi to svetlo prinesiem. Vy a vaši priatelia mi budete k dispozícii minimálne trikrát do týždňa, také dve hodinky. Upozorňujem, že sa nemienim riadiť vašimi inými aktivitami, ako sú napríklad metlobalové tréningy alebo Dumbledorova armáda. Budete si to musieť zariadiť podľa mňa.“

„Hm, a ktoré dni v týždni by vám najviac vyhovovali?“ ironicky natiahol.

„To sa ešte uvidí. Keď sa vrátim, tak sa stretneme a dohodneme. Môže byť? Pán Potter?“

„Môžem oponovať? Pán profesor?“

„Ani veľmi nie.“

„Samozrejme, ako inak.“

„Výborne, takže by sme boli ako - tak dohodnutí,“ povzdychol si profesor. „Harry, profesorka McGonagallová sa bude chcieť s tebou, s pánom Malfoyom a taktiež s tvojimi priateľmi porozprávať. Ide vlastne o všetky ďalšie školské záležitosti. Vravela, že sa tak stane až po veľkej schôdzi a najmä po prijatí nových členov Rádu,“ mierne sa pousmial. Harry prikývol. „A ešte som ti chcel povedať, že ma prekvapila tvoja reakcia. Priznávam, že som mal z tohto rozhovoru vážne obavy, ale ako sa zdá, zmieril si sa so všetkým dosť dobre,“ spýtavo sa naňho zadíval.

„Ja som s tým už vlastne bol zmierený,“ pousmial sa a strelil pohľadom na Snapa. „Už prednedávnom som sa rozhodol. Všetkým nám vlastne ide o to isté a za minulosťou treba spraviť bodku,“ uprene sa naňho díval. Zdalo sa mu, akoby na moment zaváhal a bolo mu jasné, že ho minulosť bude ešte dlho prenasledovať. Aj keď nevedel, o čo konkrétne ide.

„Máte pravdu, Potter,“ odvetil. „Toto je vaše prvé dospelé prehlásenie, ktorého som sa, ku svojej veľkej radosti, napokon dočkal.“

„Dúfam, že je váš postoj rovnaký,“ zaškľabil sa. Na odpoveď však nečakal, opäť upriamil pozornosť na Dumbledora. „Pán profesor, chcel som vám ešte povedať, že ma opäť zasiahli nejaké nepríjemné pocity. Nie je to zatiaľ nič konkrétne a ani také silné, ako predtým, ale predsa sú. Chceli ste o nich vedieť.“

„Áno a ďakujem za upozornenie. Môžeme predsa očakávať, že sa niečo udeje. Voldemort bol dosť dlho ticho. Budem rád, keď ohlásiš aj tú najmenšiu zmenu svojich pocitov. Či už mne, Siriusovi alebo profesorovi Snapovi. A bude rozumné aj to, keď o tom nebude vedieť nikto ďalší. Sedem ľudí je viac, ako dosť.“

Po týchto slovách sa už dlhšie nezdržoval. Profesor ho s poďakovaním prepustil.

„Severus,“ unavene si povzdychol, keď osameli. „Tušil som, že váš vzťah nebude patriť k tým najmilším. Predpokladal som, že medzi vami bude vládnuť istý nesúhlas s názormi toho druhého. Ale toto presahuje všetky moje najhoršie predstavy,“ uprene sa mu zadíval do očí. Snapova tvár bola kamenná. „Zrejme vám to podpichovanie vyhovuje a pri vašej tvrdohlavosti by som sa divil opaku, ale toto je skutočne zvláštny vzťah.“

„Áno, náš vzťah sa dá nazvať špecifickým,“ mierne sa zaškľabil.

„Harry sa zjavne snaží o to, aby s tebou udržal krok,“ predniesol vlastnú úvahu. Snape flegmaticky pokrčil ramenami.

„Pomaly sa mu to začína dariť,“ vypustil.

„Doteraz som nepovažoval za potrebné pochybovať o tvojich rozhodnutiach. Teraz mám však otázku. Myslíš, že toto je ten najlepší spôsob, ako mu pomôcť?“

„Ak zabudnem na svoje rozhodnutie dohliadať na to, aby prežil, tak áno. Toto je ten najlepší spôsob. Ak sa naučí nereagovať na moje cielené provokácie a dokáže ich postupne odvracať, môže mu to len pomôcť.“

------

„Prečo práve on?“ zaúpel Ron po tom, ako im Harry oznámil novinky. Cestou z Rokfortu informoval aj Siriusa. Ten sa nachádzal ako obvykle v Hlavnom štábe a na oznam reagoval celkom pokojne. Vraj sa dalo niečo podobné čakať a aj napriek svojej averzii voči Snapovi pripustil, že je dobrým čarodejníkom. Ďalej svoje úvahy nerozvádzal. Ron to zobral o poznanie horšie. Po poriadnom obede sa zašili uňho v izbe, pretože vonku bolo až príliš horko. To uznali aj Neville s Lunou a do Brlohu dochádzali až neskôr, čo tí štyria vcelku privítali. „Je síce povzbudivé počuť, že sa o mne vyjadril celkom chválitebne, ale aj napriek tomu si myslím, že náčelník urdenborských trolov by bol príjemnejším učiteľom.“   

„No, ale keďže sa Dumbledore rozhodol prijať člena Rádu podľa schopností a nie podľa popularity, tak nám neostane nič iné, iba toto rozhodnutie rešpektovať,“ zastala si Snapa Hermiona. „Osobne si myslím, že to bolo výborné rozhodnutie. Ešte by sa dalo rozmýšľať o Siriusovi alebo Lupinovi.“

„Snape má zase dlhoročné skúsenosti a vedomosti z opačnej strany. A tie by tiež neboli na škodu,“ pridala svoj názor Ginny. „Má vlastne také všestrannejšie znalosti,“ uškrnula sa.

„Nechápem, ako mohol prejsť skúškou Satora,“ húdol si stále svoje Ron. „Veď je to smrťožrút, ešte pred pár mesiacmi ním bol,“ opravil sa, keď zaregistroval výstražné pohľady dievčat. „A jeho zmýšľanie nie je najnevinnejšie. Čo tie profesorove slová o čistote duše a nevinnosti, keď sa pozeral do našich duší?“

„Možno to bude tým, že Sator odhalí pravé pohnútky a dôvody. Pre nás by už toto malo byť dostatočným dôvodom, prečo mu veriť bez výhrad,“ napomenula ho Hermiona mierne zamračene.

„A okrem toho je to Chrabromil. To je tá pravá pozvánka medzi Fénixov,“ pridala sa Ginny.

„Ešte aj to. Neverím, že sa dokážem tváriť pokojne, keď ho uvidím,“ zaškľabil sa Ron. „Bude ma to stáť veľa síl. Najradšej by som mu daroval chrabromilskú zástavu, ale je jasné, že by som to neprežil, takže to nebudem riskovať.“

„Už ho nechaj na pokoji,“ zahriakla ho Hermiona a s úsmevom sa mu prehrabovala vo vlasoch. „Podľa mňa by mal byť na to hrdý, ale zjavne mu to je proti srsti a my ho s tým nebudeme zbytočne dráždiť. Čo?“ otočila sa k Harrymu, ktorý ich počúval s privretými očami a miernym úškrnom. Hlavu mal zloženú v Ginninom lone a nechával sa rozmaznávať jej hladením. Pootvoril oko.

„Neviem. Hrozí mi síce odtrhnutie hlavy, ale asi sa neudržím,“ zaceril sa. „Uvidíme.“

„To áno, ty budeš určite ten prvý, kto mu to pripomenie,“ Hermiona roztrpčene prikývla. „Zaujímalo by ma, ako budú prebiehať tie hodiny,“ prehodila tému. „A vlastne aj to, ako to všetko budeme stíhať. A ešte k tomu MLOK-y.“

„Nejako si to rozdelíme, aby nám ostal čas aj na učenie.“

„Nerád to zase pripomínam, ale ty sa nepotrebuješ až tak príliš učiť,“ nedalo Ronovi a protestne sa zaškľabil na kamaráta.

„Tak si toho vezmem viac, aby som ti poskytol čas aj na učenie,“ zaceril sa mu naspäť.

„Keby si mi tak chcel poskytnúť čas na niečo zábavnejšie,“ zazubil sa.

„Fajn, takže tento rok nebude vôbec iný, ako tie predchádzajúce,“ mračila sa na nich Hermiona. „Už dopredu kašlete na školu.“

„Veď ešte ani nezačala,“ zaprotestoval Ron. „Preberme radšej tie hodiny.“

Spustili debatu o možných aj nemožných spôsoboch, ako si asi Snape predstavuje ich spoločné hodiny. Harryho potešilo, že dievčatá zobrali túto novinku celkom pokojne a aj keď mali nejaké obavy, nedávali na sebe nič poznať. Už dávnejšie pripustili, že Snape je znesiteľný. A vlastne sa k nim i znesiteľne správal a to už niekoľko mesiacov. Samozrejme si neodpustil nejaké vŕtnutie, ale bez toho by to proste nešlo. Ron sa tak ľahko presvedčiť nedal, stále mal výhrady a oni sa rozhodli toto frflanie ignorovať. Preberali mágiu a jej silu v jednotlivých čarodejníkoch. Zhodli sa na tom, že keď sa dokážu rodiť medzi muklami čarodejníci a keď sa stanú z niektorých čistokrvných čarodejníkov šmuklovia, rozhodne to má na svedomí množstvo mágie v tele a najmä schopnosť s ňou vedieť zaobchádzať. Boli si istí, že im Snape bude vedieť vysvetliť všetko, čo ich bude zaujímať. Keď však na to bude mať náladu.

------

Dupot štyroch párov utekajúcich nôh sa ozýval po dlhej, tmavej chodbe. Počul tlmené zvuky výbuchov a trieskania. Nemal čas sa obzerať, registroval len modré steny s množstvom dverí. Nevedel, kam uteká, bežal stále rovno. V ruke zvieral dlaň, niekoho ťahal za sebou. Cítil chlad, ktorý sa mu vrezával do kostí a stiesnený pocit, ktorý ho okamžite zachvacoval. Dementori. A necítil ich len on.

„Nemáme sa kde ukryť, vedia o nás,“ zadýchane sa ozvalo vedľa neho.

„Musíme sa im postaviť a pokúsiť sa ich zahnať,“ zavelil. Nemal tušenia, koľko ich je. Mal pocit, akoby ich tam bola najmenej dvadsiatka. Dobehli do veľkej haly s množstvom stolov zoradených za sebou. Zasvietili si prútikmi. Boli v slepej uličke, miestnosť, rovnako ako chodba, boli prázdne, nebolo tu nikoho, len oni štyria. Rozmýšľaj.

„Lumos maxima,“ miestnosť osvetlil prúd svetla. Na druhej strane zbadali dvere, jediná možnosť úniku. Pocit hlbokého smútku a beznádeje gradoval. Nebudú mať čas sa dostať až ku dverám, nebudú mať na to ani sily. Klokotavý zvuk, ktorý začuli, sa stupňoval. Jeho intenzita rástla a spolu s ňou rástla aj ich bezmocnosť. Ostrov, najkrajšie dva týždne v jeho živote. Prázdnota jeho šťastné spomienky len znásobila.

„Expecto Patronum!“ vykríkol z plných pľúc. Jeleň rozháňal formujúce sa rady dementorov, potláčal ich. Pridali sa k nemu vydra a jastrab. Traja vyčarovaní ochrancovia sa úporne snažili odvrátiť dobiedzanie dementorov. Zatlačili ich do chodby.

„Malfoy, vyčaruj Patrona!“ húkol napravo. Aj keď ich obrana bola schopná, potrebovali pomoc. Nedostalo sa mu odpovede, matná postava kľačala vedľa neho a hlavu si držala v dlaniach. Ucítil, že ich obrana slávila úspech, dementori boli rozohnaní. Alebo sa len stiahli. Ustúpili. Okamžite mu došlo, že im niekto dal povel. Už neboli pokope, v snahe rozohnať dementorov sa porozchádzali. Patroni zmizli a miestnosť znova zahalila tma. Cítil, ako okolo neho niečo lieta. Mal nepríjemný pocit.

„Vylez Potter a aj ty, Malfoy!“ ozval sa rozkazovačný hlas a miestnosť sa razom osvetlila. Zistil, že kľačí za jedným z prevrátených stolov. Nakukol nad stôl, zbadal päticu smrťožrútskych masiek. Pri jednej z nich kľačala Hermiona, prútik mala priložený ku hlave. Srdce mu prudko búšilo, no tak, rozmýšľaj. „Nerozumeli ste?“ vykríkla osoba. Nepoznal ju po hlase, ale bolo mu to jedno.

„Harry!“ ozvalo sa zdesene odkiaľsi zľava. Jeho oči sa stretli s pohľadom Ginny. Strach, to v nich vyčítal. Musí to spraviť. Postavil sa.

„Pusti ju!“ vykríkol na osobu. Rozmýšľaj, premietalo sa mu stále v hlave.

„Drž hubu!“ štekol po ňom smrťožrút. „Aj ty, Malfoy. Vylez a vzdaj sa, inak ju zabijem!“ húkol po ňom. Pozeral sa do vydesenej tváre Hermiony, pohľadom prosila o pomoc. Postavil sa aj Malfoy. „Výborne, teraz pekne položte prútiky. Neopovážte sa robiť žiadne hlúposti,“ zachechtala sa osoba v čiernom plášti.

„Macnair, ty hajzeľ,“ sykol Malfoy s odporom.

„Správne,“ ozvala sa posmešne osoba držiaca Hermionu. „Skončíš presne ako tvoj otec, budeš žobrať o milosť tesne predtým, ako ťa Pán zabije. Nemal si zradiť.“ Smrťožrúti sa pochechtávali. Začul zvuk hodín, ktoré odbíjali štyri. No tak, rozmýšľaj. „Tie prútiky! Okamžite!“

Opatrne sa skláňal s úmyslom zložiť prútik na zem. Po očku zazrel, že Malfoy robí to isté. Prútiky boli na zemi. Smrťožrúti si ich privolali.

„Avada Kedavra!“ ozvalo sa. S hrôzou si uvedomil vytratenie sa lesku z Hermioniných očí. Jej mŕtve telo dopadalo na zem zároveň s jeho bolestným výkrikom.

„Nie!“ vykríkol a prudko sa posadil. Bol to len sen. Tričko mal celé prepotené, srdce mu šlo vyletieť z hrude. Stále cítil mrazivú prítomnosť dementorov, strach a bezmocnosť, zdesenie z Hermioninej smrti. Rýchlo vydychoval a snažil sa zbaviť nepríjemných pocitov. Bol to len sen. Nič sa nestalo. Aspoň zatiaľ. Striasol sa. V krku mu vyschlo. Čo keď to je nejaká predtucha? Nasadil si okuliare a vyštartoval z izby. Určite to bol len zlý sen, nemôže sa to stať. Nalial si pohár vody a na dúšok ho vypil.   

„Čo tu robíš? Myslel som si, že ťa to už prešlo,“ opýtal sa ho rozospatý Sirius.

„Čo ma malo prejsť?“ nechápavo sa k nemu otočil. Stále mal pred očami mŕtvu Hermionu.

„Tie tvoje nočné mory. Keď ste sa vrátili z ostrova prestali,“ zamračene a skúmavo sa naňho díval.

„Čo?“ stále nerozumel. Až potom mu to došlo. „Ako vieš, že prestali?“

„Nastražil som k tvojej izbe alarmové kúzlo. Keď si vyšiel z izby, upozorňovalo ma na to. Vedel som, koľkokrát si sa zobudil. Prepáč, nechcel som ťa kontrolovať, mal som len obavy. Prestalo ma budiť, ale zabudol som ho odstrániť,“ vysvetlil.

„Aha,“ teraz ho to však netrápilo. Mávol nad tým rukou. „Mal som zlý sen, ale nebolo to o tom. To už skutočne prešlo. Teraz to bolo niečo iné.“

„Čo sa ti snívalo?“ okamžite si začal robiť starosti.

„Ja vlastne ani neviem. Viem, že tam boli dementori, ešte stále ich cítim. A potom smrťožrúti. A oni... zabili Hermionu,“ vydralo sa z neho.

„Určite to bol len zlý sen,“ v momente zareagoval. „Nemyslíš, že by to malo byť niečo, ako predvídanie udalostí, že? Máš len pocity, že sa niečo stane. Sny si zatiaľ nemal.“

„Neviem. Mám pocit, akoby sa práve toto malo stať. Len si neviem presne vybaviť ten sen.“
                „V každom prípade sa o tom porozprávame s Dumbledorom. Teraz by si sa mal upokojiť,“ prehlásil, pretože sa mu zdal stále rozrušený. „A mal by si sa pokúsiť ísť spať,“ dodal nesmelo a opatrne. Mierne prikývol.

------

„Skús si spomenúť na niečo z toho sna,“ vyzval ho Dumbledore. Na druhý deň sa s ním zišli, aby jeho nočnú moru prebrali. V noci sa mu podarilo zaspať až po dvojhodinovom prehadzovaní sa na posteli. Nehovoril o tom radšej s nikým.

„Pamätám si dementorov, smrťožrútov a Hermionu,“ hlavu mal zloženú v dlaniach a s pevne zovretými viečkami sa snažil spomenúť. „Myslím, že sme boli štyria, vyčarovávali sme Patronov,“ pred očami sa mu zjavili traja striebristí ochrancovia, jedného spoznal okamžite. „Môj jeleň a potom, áno, samozrejme, Hermionina vydra a...“ pokúšal sa vytvoriť si pred očami tretieho Patrona. „Ja neviem, vážne, nespomeniem si. Bolo to niečo veľké a malo to krídla. Štvrtý z nás Patrona nevyčaroval.“

„Boli ste štyria a vyčarovali ste Patronov,“ uvažoval Dumbledor. „Akých Patronov majú tvoji priatelia?“

„Ron má teriéra a Ginny, Ginny má jastraba,“ vyhŕkol s nadšením, že sa mu podarilo na niečo prísť. V okamihu sa zarazil, nepáčilo sa mu, že v tom sne bola aj ona.

„A ostatní?“ súril ho Sirius.

„Luna má zajaca a Neville... ten zatiaľ nevyčaroval Patrona.“

„Aj tak sa mi to nezdá,“ namietol Sirius. „Chápem, že by si tam bol ty a Ginny. Ale prečo by tam bola Hermiona bez Rona a ešte k tomu s Nevillom?“

„Neville to nebol,“ zaprotestoval. „Lepšie povedané, nemyslím si, že to bol Neville.“

„Žeby Ron pred dementormi zaváhal a nedokázal by vyčarovať Patrona?“ zatváril sa neveriacky.

„Nie, neviem,“ opäť mal hlavu v dlaniach. Neznesiteľne ho treštila z tej úpornej snahy niečo si vybaviť.

„Sny predsa doteraz nemal,“ otočil sa Sirius na Dumbledora.

„Nemyslím si, že toto je nejaký podobný sen, ktorý mával v minulosti, kedy bol spojený s Voldemortovou mysľou. Keď si je však istý svojím pocitom, že sa to môže stať, nemali by sme to podceňovať. Môže ísť o obyčajnú nočnú moru, zlý sen, ktorý je odzrkadlením všetkých negatívnych zážitkov z posledného obdobia. V skutočnosti naňho mohlo zapôsobiť mágiou presýtené prostredie na ostrove a jeho predtuchy ovplyvniť či pozmeniť. Ničím si nemôžeme byť istí, pokiaľ sa...“

„Malfoy!“ prerušil profesora Harryho výkrik. „Bol to Malfoy, vyzývali nás, aby sme sa vzdali, určite,“ konečne sa mu podarilo prísť na niečo konkrétne.

„Ty, Ginny, Hermiona a Malfoy?“

„Proces, tam budeme všetci.“

„To áno, ale o procese nikto nevie,“ namietol zadumaný Dumbledore. „Viem o ňom len ja, minister a žalobca. A ani ten nemohol nič vyzradiť, v Dennom prorokovi sa neobjavila ani zmienka, takže slečna Skeeterová nemá zatiaľ ani poňatia. Wizengamot a verejnosť bude oboznámená až dva dni pred procesom, to jest dnes. Smrťožrúti sa o tom procese nemali ako dozvedieť.“

„A nemohol vyniesť informáciu ten žalobca? Čo o ňom vlastne vieme?“

„Smrťožrúti mu pred dvoma rokmi vyvraždili rodinu. Nenávidí ich, chce ich dostať za mreže. Preto sa tak teší na Malfoyov proces. Neverím, že by im poskytol informáciu. A okrem toho je dosť ťažké predstaviť si útok smrťožrútov a dementorov vnútri Ministerstva. Harry, nespomínaš si ešte na niečo?“ otočil sa opäť k nemu. Nešťastne zavrtel hlavou.

„Ja si viem celkom dobre predstaviť útok na Ministerstvo,“ zaprotestoval Sirius. „Najmä keď chcú dostať Harryho spolu s Malfoyom a Snapom.“

„Určite upozorním nenápadne ministra, aby sa v tom čase pohybovalo po Ministerstve zvýšené množstvo aurorov a ani Rád nebude nečinne prihliadať. Neostane nám nič iné, len pevne dúfať, že to bola nočná mora. Síce nepríjemná, ale neškodná.“

------

V nasledujúcich dvoch dňoch sa snažil vymazať nepríjemný sen z mysle. Kontroloval svoje pocity, ktoré sa stupňovali. Bolo zrejmé, že sa niečo stane, ale nedokázal ich správne pomenovať. Nespájali sa so žiadnou konkrétnou osobou, preto mu bolo jasné, že sa jeho najbližším nestane to najhoršie. Aspoň v dohľadnej dobe. A to ho trocha upokojilo. Pred priateľmi sa správal normálne, nechcel im nič prezrádzať a vyvolávať zbytočné obavy. Najmä keď to vyzeralo, že by boli neopodstatnené. Svoju občasnú zamĺknutosť ospravedlňoval premýšľaním nad svojím zvláštnym vzťahom so strýkom.

Dumbledore aj napriek tomu priniesol informáciu, že sa minister rozhodol podporiť jeho návrh a na Ministerstve bude zvýšený počet aurorov. Keďže sa správa o procese s najmladším smrťožrútom dostala do novín a verejnosť oň prejavila enormný záujem, nevidel v tom nič neobvyklé. Skeeterová s radosťou spustila protimalfoyovskú kampaň a oprašovala všetky jeho údajné hriechy. Proces mal byť prístupný aj pre verejnosť a to nielen kvôli obvinenému, ale aj kvôli jednému z jeho svedkov. Očakávala sa zvýšená návštevnosť.

Takmer kompletný Rád bol taktiež pripravený dozerať na bezpečný priebeh procesu. Ron sa pokúsil vyjednávať so Siriusom a vynútiť si svoju účasť, ale napokon bol, ku svojej nespokojnosti, presvedčený väčšinou a nezostalo mu nič iné, len si na všetko počkať z domova. Odnášal si to nábytok v jeho izbe, do ktorého naštvane kopal.

„Tak, ako to vyzerá?“ opýtal sa ho Sirius pri raňajkách v deň procesu.

„Niečo sa stane, určite,“ oznámil mu. Stále mal nepríjemný pocit zo svojho sna, ktorý však pomenovali nočnou morou a z ktorého si nespomenul už na nič.

„Ministerstvo je dostatočne chránené. Pravdepodobne sa stane niečo niekde inde.“

„Pravdepodobne,“ hlesol nepresvedčivo. „Ako by mohli zaútočiť na Ministerstvo?“ vypustil a presviedčal len sám seba.

„A nemyslíš na nejakú konkrétnu osobu?“ vyzvedal a pritom sa snažil pôsobiť bezstarostne. Pokojne si dolieval čaj.

„Nie, nikoho konkrétneho. Asi to je všeobecná hrozba?“ skúsil a díval sa do tváre svojho krstného otca. Mierne zvraštil obočie a potom prikývol. „Tak vidíš,“ nadhodil roztrpčene. „Na Ministerstve budú všetci moji najbližší. Bude sa jednať o Ministerstvo,“ podložil novovytvoreným argumentom svoju domnienku.

„Možno sa tvoje pocity nejako rozšírili a ty začínaš predpokladať každý útok,“ pokrčil ramenami.

„Nie som si istý,“ zaprotestoval.

„Každopádne nepredpokladáš žiadne smrteľné nebezpečenstvo. To je dobrým znamením.“

„Ale to sa môže v okamihu zmeniť.“ Spomenul si na náhly nával dusivého pocite z januára, kedy sa ocitol v smrteľnom nebezpečenstve práve Sirius.

„Budeme si dávať pozor. Všetci,“ povedal rozhodne, pretože odhadol, čo mu prebehlo hlavou.

Áno, presne to si želal a dúfal, že to bude aj stačiť. Navliekol sa do menčestrákov a na Mollino odporúčanie si dal sako. Vraj by bolo vhodné, keby pôsobili distingvovane. V Brlohu sa k nemu pripojili Hermiona a Ginny a spoločne sa odletaxovali do Dumbledorovej pracovne. Samozrejme si najprv vypočuli kázanie, ale o Harryho pocitoch nevedeli ani jeho priatelia, preto bolo tentoraz miernejšie.

Dumbledore spolu s Malfoyom už na nich čakali, aby sa odtiaľ preletaxovali na Ministerstvo, pretože ani Hlavný štáb a ani Brloh neboli priamo naň napojené. Harrymu okamžite napadlo, či si Malfoy nemohol obliecť nejaké bledšie farby. Ten čierny oblek až príliš pripomínal smrťožrúta. Zjavne mu to neprekážalo, oči vrážal do Hermiony a Dumbledore tiež pôsobil pokojne.

„Proces začne za pol hodiny,“ usmial sa na nich. „Všetci vieme, ako bude asi prebiehať, takže si nemusíme robiť zbytočné starosti,“ pohľad uprel na nervóznu Hermionu. „Profesor Snape nás už pravdepodobne čaká na mieste, tak by sme sa mohli presunúť,“ ukázal na krb.

Harry sa preletaxoval ako prvý. Okamžite v átriu narazil na problém.

„Pán Potter, je pravda, že budete svedkom obvineného smrťožrúta?“

„Skutočne vám pán Malfoy pomohol, keď...“

„Neobávate sa toho, že by mohol proces uškodiť vašej povesti?“

Hneď, ako vypadol z krbu, ho zaregistrovala svorka piatich novinárov a rovnaký počet fotografov. Nestihol poriadne ani vydýchnuť a okamžite ho oslepili blesky. Zažmurkal a ponad ich hlavy zbadal strýka, ktorý významne prevrátil oči a náhlil sa k hlúčiku. Ten spôsobil vlnu ďalších zvedavcov, ktorí sa k nim tlačili.

„S dovolením,“ zavrčal dôrazne Snape na jedného z fotografov, ktorý mu stál v ceste. Samozrejme sa ten tváril nevšímavo, tak ho mierne odstrčil. „Potter,“ sykol s úškľabkom. To sa už priletaxovali aj Hermiona s Ginny. Harry si ju okamžite pritiahol k sebe. „To bude opäť jedna z vašich pekných fotografií v novinách,“ ironicky natiahol a odtláčal ich preč.

„Usmejte sa, možno vyfotia aj vás,“ zaškľabil sa mu naspäť.

„Milé dámy a páni,“ ozval sa Dumbledore, ktorý sa priletaxoval ako posledný a tlačil pred sebou Malfoya. „Určite sa nenahneváte, keď vám teraz nebudeme poskytovať žiadne vyjadrenia. Ani ja a ani páni Malfoy a Potter,“

Vykročili cez átrium k registrácii, novinári a zvedavci ich prenasledovali ako supy. Obaja profesori ich poháňali pred sebou, Snape prejavoval svoju podráždenosť pevným zvieraním Harryho ramena. Zdržali sa pri vážení prútikov a taktiež čakajúc na jeden z výťahov. Harry sa pokúšal obzrieť si átrium, ale strýkova postava mu bránila vo výhľade. Aj napriek rozruchu, ktorý spôsobili, sa mu nepodarilo spozorovať nič podozrivé. Stihol si všimnúť niekoľkých členov Rádu v civile. Tvárili sa, že patria k davu.

V Oddelení záhad bola atmosféra uvoľnenejšia, i tu však postávalo oveľa viac ľudí, ako tomu bývalo obvykle. Pohľad na dlhú, čiernu chodbu mu pripomenul takmer tragické dobrodružstvo spred vyše roka.

„Súdna sieň číslo osemnásť,“ precedil Snape pomedzi zuby. Bola presne taká istá, ako si pamätal zo svojho disciplinárneho konania. S jedným významným rozdielom. Tentoraz praskala vo švíkoch. Sadol si na lavicu svedkov medzi obe dievčatá a s hrôzou zistil, že sa ho ktosi zozadu pokúsil dotknúť. Snape si sadol ku kraju, ruky strčil pod habit a jastril po miestnosti.

Proces mal začať za pár minút. Nepríjemný pocit stále trval, spoznal medzi civilistami Siriusa aj s Lupinom. Aspoň, že tak. Malfoy spolu s Dumbledorom si sadli na dve pripravené stoličky v strede miestnosti, potichu sa spolu rozprávali. Pred lavicami stáli piati aurori s pripravenými prútikmi, jednoznačne dohliadajúc na Malfoya. Tomu prútik odobratý nebol, aspoň zatiaľ a Harry by sa vsadil, že v tom má prsty Dumbledore. Niekoľko posledných prázdnych miest patriacich členom Wizengamotu sa postupne zapĺňalo. Jeho oči sa stretli s pohľadom Rity Skeeterovej, ktorá sedela pripravená priamo oproti nemu. Venovala mu falošný úškľabok. Rýchlo sa odvrátil, bol si istý, že by v novinách prekrútila akýkoľvek jeho výraz na niečo tragické. Cítil na sebe veľa zvedavých pohľadov, ale taktiež jeden mrazivý a nepríjemný. Pokúšal sa vyhľadať jeho majiteľa a napokon sa mu to aj podarilo. Díval sa do bradatej, neidentifikovateľnej tváre neznámeho muža, ktorý sa naňho zaškeril. Zvraštil obočie a otočil hlavu preč. Nevedel prečo, ale ten muž mu bol nesympatický.

„V poriadku, môžeme začať?“ ozval sa Rufus Scrimgeour, sediaci v strede lavíc patriacich Wizengamotu. Očami strelil po Dumbledorovi, ktorý mierne prikývol a taktiež po mužovi na kraji prvého radu, ktorý mu to tiež odsúhlasil. „Takže,“ pokračoval silným hlasom. Na moment ostal v tichosti a čakal, kedy doznie aj posledný šum v miestnosti. Opýtal sa zapisujúceho, či je pripravený. Po jeho súhlase spustil.

„Súdny proces dňa 7.8.1997 vo veci závažného trestného činu, ktorého sa mal dopustiť Draco Lucius Malfoy, narodený 5.6.1980, momentálny pobyt neznámy. Obhajca obžalovaného, Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore. Žalobca, John Herbert Dorman. Sudca, Rufus Scrimgeour a vyšetrovatelia, piati aurori, ktorých mená sú zaznamenané v protokoloch.

Obžalovaný je obvinený z týchto trestných činov, ktorými porušil Medzinárodné zákony v siedmych bodoch, zoznam je taktiež v protokoloch. Ide o obvinenie zo smrťožrútstva, o poskytnutie interných informácií a tým napomáhaniu organizácii vražedných útokov v Rokville zo dňa 9.12.1996, o následné poškodenie majetku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a tým všeobecnému ohrozeniu spôsobenému sériou výbuchov zo dňa 11.12.1996, o podieľaní sa a plánovaní niekoľkých útokov na muklov a taktiež čarodejníkov zo dňa 30.1.1997, a napokon o aktívne podieľanie sa pri obmedzovaní osobných práv Harryho Jamesa Pottera

Predo mnou na stole leží prehlásenie obhajcu obžalovaného, ktorého nemusím predstavovať a v ktorom sa zaručuje, že všetky tieto obvinenia vyvráti za pomoci prítomných svedkov. Na jeho žiadosť som povolil tento proces a zaručil som sa, že prebehne pokojne a spravodlivo. On sa zaručil, že sa obvinený k procesu dostaví a v prípade usvedčenia prijme akékoľvek rozhodnutie prítomného súdu. Myslím, že podmienky boli nateraz splnené. Môžeme prejsť k samotnému procesu. Žalobca, máte slovo,“ pokynul Dormanovi a siahol po pohári s vodou.

„Ďakujem, pán minister,“ uškrnul sa, keď sa postavil a pristúpil priamo pred Draca. „Nechápem, na čo je všetko toto potrebné. Všetci tí svedkovia, proces. Považujem to za zbytočnú stratu času. Podľa môjho názoru by mal byť pán Malfoy zavretý na základe prvého bodu obžaloby a to celkom zrejme a jednoznačne. Veď predsa celý čarodejnícky svet bojuje proti hrozbe v podaní Veď-viete-koho a jeho verných služobníkov, smrťožrútov. A on smrťožrútom je, to nemôže poprieť nikto, ani jeho obhajca. Stačí, keď si vyhrnie rukáv a podá nám celkom zreteľný dôkaz svojej viny,“ spravil dramatickú odmlku a pozrel najprv na členov Wizengamotu a potom aj na prítomných. „Koľkým z nás smrťožrúti zabili niekoho blízkeho, koľkých pripravili o domov, o pokoj? Môžeme vyjsť bezstarostne na ulicu s myšlienkou na bezpečný návrat? Nie! A prečo? Pretože sa medzi nami pohybujú takýto, ako je on,“ bodol smerom k nemu prstom. „Zamyslime sa, ak sa k nim raz niekto pridá, je im verný, musí im byť verný, musí plniť vôľu Toho-koho-nemenujeme. Spomeňme si na ďalšie body obvinenia. Môžeme veriť niekomu, kto úmyselne pošle svojich spolužiakov na smrť? Kto chce zavraždiť minimálne dvadsiatku ďalších detí tým, že nastraží výbušniny?“ prebodával Draca pohľadom, ten mal kamennú tvár, nedala sa na nej poznať žiadna emócia. „Stačí len jediné, pán Malfoy,“ zaškľabil sa naňho. „Vyhrňte si rukáv. Ukážte nám, čo skrývate pod látkou tohto drahého oblečenia, podeľte sa s nami o vaše znamenie, ktorým sa tak hrdo zaraďujete medzi jeho najvernejších,“ vyzval ho a fanaticky sa pri tom škľabil.

„Ja si myslím, že to nebude vôbec nevyhnutné,“ ozval sa Dumbledore a pokojne sa postavil. „A vôbec nechápem, načo bol potrebný tento rozvášnený úvod, pán Dorman,“ prebodol ho pohľadom. Dorman mu vracal provokačný pohľad. „Pán Malfoy si nemusí vyhŕňať rukáv, poviem to zaňho. Áno. Má na predlaktí znamenie zla, videl som ho,“ povedal všetkým zúčastneným. Miestnosťou zašumelo. „Ale to sa dalo predpokladať, preto nechápem váš údiv. Pán žalobca, Wizengamot na čele s ministrom zaručilo pánovi Malfoyovi pokojný proces. Preto by som rád pokračoval a vyvolávaním svedkov vyvrátil všetky body obvinení.“

„Myslím, že práve preto sme sa tu zišli,“ ozval sa minister. „Pán žalobca, chcete pokračovať? Alebo môže pán obhajca predvolať prvého svedka?“

Harry sledoval tváre v miestnosti. Väčšina z nich bola zdesená a znechutená. Predstava mladého smrťožrúta s radou obvinení v nich vyvolávala najhoršie emócie. A Wizengamot bol na tom rovnako. Dumbledore nemal ani zďaleka takú podporu, ako tomu bolo pri jeho konaní. Aspoň, že minister je na ich strane.

„Bol by som rád, keby si pán Malfoy, aj napriek slovám pána Dumbledora, ten rukáv predsa len vyhrnul. Čas tým nezabijeme,“ dodal uštipačne. Draco strelil pohľadom po profesorovi, ten sa zabodával do ministra. Scrimgeour mykol plecami a profesor Dracovi prikývol. S povzdychom si vyhrnul sako a rozopol košeľu. Ozvalo sa híkanie tých najbližších, ktorí dovideli. Ostatní naťahovali krky, v tvárach hnev a údes. Dorman sa tváril spokojne. „Ďakujem. To by bolo nateraz z mojej strany všetko,“ Harrymu neušiel víťazný pohľad, ktorým obdaroval Skeeterovú. Jej brko svišťalo po pergamene závratnou rýchlosťou.  

„Výborne, keďže sme uspokojili túžby pána Dormana, mohli by sme pokračovať v uspokojovaní našich túžob,“ povedal Dumbledore smerom k prítomným. „V druhom bode je pán Malfoy obvinený z poskytnutia interných informácií a tým napomáhaniu organizácii vražedných útokov v Rokville zo dňa 9.12.1996. Dovolil by som si predvolať prvého svedka obhajoby a to slečnu Ginevru Molly Weasleyovú,“ pokynul jej a ona predstúpila. Sadla si vedľa Draca na prázdnu stoličku, sprevádzali ju zvedavé pohľady. „Slečna Weasleyová, rozumeli ste bodu, z ktorého je pán Malfoy obvinený?“ spýtal sa jej.

„Áno,“ zaznela odpoveď.

„A ste pripravená vlastnými slovami povedať, čo ste sa dozvedeli dňa 10.5.1997?“

„Áno.“

„Tak by som vás poprosil,“ mierne sa pousmial a pohľadom ju povzbudzoval.

„Prebrala som sa v prázdnej učebni,“ spustila po chvíli nesmelým a tichým tónom. I tak ju bolo počuť až príliš jasne. „Uprostred noci a priviazaná ku stoličke. Bol tam Dean Thomas, môj spolužiak. Okrem iných vecí mi povedal aj o tom, ako sa pokúšal nájsť nejakého svojho príbuzného, čo sa mu nakoniec podarilo,“ naberala odvahu a už neznela tak roztrasene. „Vravel o ňom, že je to smrťožrút, bol na to dokonca hrdý. A povedal o tom, že mu poslal informáciu, z ktorej je obvinený Malfoy.“ Sálou prekvapene zašumelo.

„Slečna Weaselyová, vy teda tvrdíte, že ste počuli pána Thomasa hovoriť o tom, ako poskytol informáciu týkajúcu sa výskytu istých študentov v Rokville dňa 9.12.1996 svojmu strýkovi, neskôr identifikovanému ako pán Carson?“ pýtal sa Dumbledore.

„Áno, počula som presne to,“ potvrdila.

„Ďakujem,“ usmial sa na ňu. „Takže prvý bod obvinenia je vyvrátený. Pán Malfoy sa nepodieľal na Rokvillskom incidente. Neposkytol žiadne interné informácie, tým pádom nemohol ani napomáhať organizácii vražedných útokov,“ prehlásil smerom k Wizengamotu.

„V poriadku, to je zrejmé,“ odsúhlasil mu to minister. „Pán žalobca, máte nejaké otázky smerom ku svedkyni?“

„Áno, nejaké by som mal. Nie je mi jasné, prečo sa slečna Weasleyová prebrala v prázdnej učebni a priviazaná ku stoličke. Môžete mi to vysvetliť?“

„Myslím, že je úplne jedno kde alebo na čom sa slečna Weasleyová nachádzala. Pre nás je dôležité to, čo počula a o tom nás už informovala,“ profesor sa mierne usmieval.

„Ja si zase myslím, že vplyvom okolností môže byť jej úsudok ovplyvnený. Negatívne.“

„Chcete tým naznačiť, že by si dovolila nejakým spôsobom zámerne upravovať získané informácie?“ výstražne sa zamračil.

„Keď vezmete do úvahy celkom zvláštne miesto a aj spôsob, pri ktorom sa odohral rozhovorom vďaka ktorému údajne získala túto informáciu, tak mám vážne obavy, že aj jej výpoveď môže byť celkom zvláštna,“ uštipačne vypustil. Miestnosťou zašumelo, ťažko odhadnúť, či protestne alebo súhlasne.

„Hovorím pravdu,“ Ginny ho prebodla vražedným pohľadom.

„Ak máte nejaké výhrady voči výpovedi svedkyne,“ profesor po nej strelil umierňujúcim pohľadom, „dovolím si upozorniť, že sa prednedávanom konalo vypočúvanie bývalého aurora Kingsleyho Shacklebolta, pri ktorom sa riešila aj táto záležitosť. V nej sú jasne podložené slová slečny Weasleyovej.“

„Vážne?“ sarkasticky natiahol. „No, ale ja o ničom takom neviem a som si istý, že ani väčšina prítomných,“ nevinne doložil.

„No, ale to nie je moja vina, pán Dorman. Nikto vám nebránil získať si potrebné informácie,“ profesor sa už opäť usmieval. „Nám ide o to, aby sme našimi výpoveďami presvedčili Wizengamot. A ten o spomínanom konaní vie veľmi dobre. Nemám pravdu?“ otočil sa k súdnemu tribunálu.

„Áno,“ potvrdil mu to minister. Strelil kontrolným pohľadom okolo seba, niektorí mierne prikyvovali. „Dokonca mám záznam výpovede Kingsleyho Shacklebolta pred sebou a píše sa v nej presne to isté, o čom vypovedala aj svedkyňa. Ak by si niekto potreboval osviežiť pamäť, som pripravený poskytnúť ju k nahliadnutiu,“ povedal so značnou dávkou irónie. „Myslím si, že pán Malfoy je z druhého obvinenia oslobodený.“

Opäť sa ozvalo šumenie. Profesor sa spokojne usmieval a poďakoval sa Ginny. Tá pri odchode nepekne zazerala po žalobcovi.

„V poriadku,“ vrkol Dorman. Harry si nemohol nevšimnúť nespokojného Skeeterovej pohľadu a zdvihlo mu to náladu. „Ďalej tu máme obvinenie o poškodení majetku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a tým všeobecnému ohrozeniu spôsobenému sériou výbuchov zo dňa 11.12.1996, Pán Malfoy, môžete nám k tomu niečo povedať?“ vyzval ho.

„Áno. Skutočne som nastražil výbušniny do skleníkov a načasoval ich vybuchnutie na obdobie, kedy sa študenti zdržovali vo Veľkej sieni. Nehrozilo teda, že by som niekoho zabil.“

„Priznávate sa, že ste to urobil?“

„Áno, spravil som to z donútenia.“

„Ďakujem, týmto sa to, myslím, vysvetľuje,“ zatváril sa víťazne.

„Prepáčte, pán Dorman, ale k tomuto bodu máme taktiež pripraveného svedka,“ zarazil ho Dumbledore. Minister pokynul, aby pokračoval. „Predvolávam pána Severusa Snapa, profesora Elixírov na našej škole.“

„Nehnevajte sa na mňa,“ Dorman zazeral na Snapa, ktorý si pokojne sadal vedľa Malfoya. „Ale myslíte, že Wizengamot bude brať do úvahy výpoveď ďalšieho smrťožrúta?“ zaškľabil sa.

„Profesorom Snapom sa Wizengamot zaoberal už pred šestnástimi rokmi,“ spražil ho Dumbledore. „Opäť informácie, po ktorých ste, ako dobrý žalobca, mali pátrať. Pre vašu informáciu, profesor Snape bol zbavený všetkých obvinení, zaručil som sa zaňho a šestnásť rokov pracoval ako náš spojenec a informátor.“

„Pán Dorman,“ ozval sa minister. „Skutočne to je tak a o lojalite pána Snapa Wizengamot nepochybuje,“ zvedavo točil hlavu a hľadal niekoho, kto by mu chcel oponovať. Nenašiel sa nikto. „Pokračujte,“ vyzval Dumbledora.

„Pán kolega,“ zdôraznil usmievajúc sa pritom do zamračenej Snapovej tváre. „Som si istý, že rozumiete všetkým bodom obvinení a vlastnými slovami nám ozrejmíte svoj postoj.“

„Iste,“ zavrčal a znechutene zazeral na žalobcu. „Ako sa už profesor Dumbledore stihol vyjadriť, pred šestnástimi rokmi som začal pracovať ako jeho spojka u Temného pána. Mladého pána Malfoya poznám práve šestnásť rokov, jeho rodičov som poznal ešte dlhšie. A poznal som aj pomery, ktoré panovali v rodine Malfoyovcov. Toto poznanie mi dáva právo vyjadriť sa k téme údajného Dracovho smrťožrútstva. Nechcel ním byť, netúžil po znamení, ale nemal na výber. Jeho otec ho k tomu nútil, hrozil mu smrťou a taktiež smrťou jeho matky.“ V miestnosti opäť zašumelo. „Dostal od svojho otca úlohy, mal použiť zmieňovanú výbušninu a pritom zavraždiť čo najviac študentov. Vedel som o tom a ponúkol som mu pomoc. Tajne ku mne chodil na hodiny oklumencie, ktoré mu poskytovala istá členka Fénixovho rádu. Z pochopiteľných dôvodov nebudem jej meno spomínať. Pripravoval sa na to, aby svojho otca dokázal presvedčiť, že mal v úmysle spraviť všetko to, čo po ňom žiadal. Ale pochopiteľne mu to nemalo vyjsť. Nastražili sme výbuchy tak, aby nikoho nezabili. Vedeli sme, kedy bude smútočný obed na pamiatku zosnulej študentky a kedy budú všetci zhromaždení vo Veľkej sieni. Zničené skleníky a jeden dom je malá obeť, keď tam malo zahynúť najmenej dvadsať detí. Treba ešte pripomenúť, že jeho otec bol náramne hrdý, keď sa vzápätí objavili články obviňujúce Malfoya zo samých nezmyslov. On totižto vypočul rozhovor v slizolinskej klubovni. Upozornil ma na to, že sa v Rokville niečo chystá. Vďaka nemu sa zaktivizoval Fénixov rád a aj aurori a zabránilo sa oveľa väčšej katastrofe, ktorá v dedine hrozila.“

„Ďakujem, Severus,“ povedal mu potichu profesor a otočil sa na súd. „Myslím, že sa práve vyvrátil aj druhý obviňujúci bod.“

„Pán žalobca, máte otázky k svedkovi?“ minister sa pozrel na Dormana. Ten zabodával nepriateľský pohľad do Snapa, ktorý sa tváril viac ako výhražne. Možno aj to spôsobilo, že zavrtel hlavou.

„Nie, nemám záujem diskutovať so smrťožrútom,“ zavrčal zhnusene. Snape sa naňho zaškľabil.

„Ďalej tu máme obvinenie o podieľaní sa a plánovaní niekoľkých útokov na muklov a taktiež čarodejníkov zo dňa 30.1.1997,“ pokračoval Dumbledore spokojným tónom. „Pán kolega, môžete sa vyjadriť aj k tejto téme?“

„Samozrejme,“ vypustil Snape ľadovo. „Ako smrťožrút,“ sarkasticky natiahol, čo spôsobilo ďalšiu vlnu šumenia. „som sa ponáhľal do sídla Temného pána na schôdzu. Zvolávali sme sa, pálilo ma znamenie,“ významne zdvihol smerom k Dormanovi obočie. „Prišiel som neskôr a podarilo sa mi vypočuť časť rozhovorov, v ktorých sa spomínalo a plánovalo napadnutie rodín Longbottomovej, Lovegoodovej, Grangerovej a byt Williama Weasleyho spoločne s obchodom dvojčiat Weasleyových. Chceli ich zajať a prostredníctvom nich k sebe pritiahnuť Pottera. Opäť sa zaktivizoval Rád a aurori. Nespomínam si, že by bol pri plánovaní pán Malfoy prítomný. A keď náhodou aj áno, jeho som nezačul povedať k tejto téme ani slovo.

„Ďakujem, môžeš odísť,“ počkal, kým sa škľabiac vzdiali a potom pokračoval. „Vďaka týmto informáciám sa nám podarilo dostať všetkých ohrozených do bezpečia. Menšie problémy nám však robila muklovská rodina Grangerovcov. Museli sme požiadať o pomoc ich dcéru, pretože sme nevedeli, kde presne sa ich dom nachádza. Napokon sa nám to podarilo a čo sa stalo tam nám môže povedať aj sama. Predvolávam slečnu Hermionu Jane Grangerovú,“ Hermiona sa nervózne posadila vedľa Malfoya, ktorý mal na tvári stále nepriepustnú kamennú masku.

„Slečna Grangerová, aj vy rozumiete tomu, z čoho je pán Malfoy obvinený?“

„Áno.“

„Povedzte nám teda, čo presne sa udialo v tú noc pred domom vašich rodičov.“

„Áno,“ nadýchla sa a červenajúc spustila. „K nášmu domu sme prišli neskoro. Smrťožrúti už doň stihli vstúpiť. Zjavili sa záblesky a začula som kričať svoju matku. Fénixy neváhali, okamžite sa rozbehli smerom k domu. Jedna členka so mnou zostala, zabraňovala mi v tom, aby som aj ja utekala za rodičmi. Padla na zem, niekto ju omráčil. Než som sa stihla spamätať, držal ma v rukách smrťožrút s maskou na tvári. Ani ju nemusel mať, poznala som ho po hlase. Mal za úlohu odviesť ma k nemu. Keďže som Harryho najlepšia kamarátka, cezo mňa by sa k nemu dostali ľahko. A vedel to aj Malfoy, jasne mi to naznačil. Ale povedal aj to, že chce smrťožrútom škodiť, pretože ním nechce byť. Samozrejme som mu neverila, ale potom ma pustil. Jednoducho ma nechal tak a zmizol. Zachránil mi život, keby ma odviedol, určite by som to neprežila,“ dodala potichu. Tentoraz sa šumenie dalo označiť za prekvapené. Malfoy strelil po Hermione pohľadom a mierne sa pousmial. To bola vlastne jeho prvá prejavené emócia.

„Ďakujem, slečna Grangerová,“ profesor jej stisol rameno. „Toto svedectvo sa síce priamo netýka obviňujúceho bodu, ale určite poskytuje obrázok, aký postoj pán Malfoy voči útokom zaujal. Pán žalobca, máte na našu svedkyňu doplňujúce otázky?“ obrátil sa na Dormana.

„Nie, priamo na ňu nemám. Ale i tak. To, čo nám tu slečna porozprávala je síce, dojímavé, nič to však nemení na fakte, že pán Malfoy bol priamym účastníkom útočnej akcie.“

„Doslova mi povedal, že by mojím únosom získal body k dobru,“ prerušila ho Hermiona napálene. „Bol smrťožrútom, musel počúvať rozkazy, preto tam musel byť. Ale nepomáhal im. Hovoril mi, že bude tvrdiť, že vonku nikto nebol. Myslím, že to musí úplne stačiť k tomu, aby ste ho prestali obviňovať!“

„Ja mám rovnaký názor,“ ozval sa nejaký starší striebrovlasý čarodejník zo sedadiel Wizengamotu. A pridal sa aj slabý súhlasný šum verejnosti.

„V tom prípade by sme sa mohli opýtať na názor sudcu,“ Dumbledore pozrel na ministra. Ten sa obzeral po Wizengamote. Niektorí sa tvárili súhlasne, našli sa však aj takí, ktorí stále dávali najavo svoj protest.

„Myslím, že toto svedectvo bude dôležité až pri konečnom vyhlasovaní verdiktu. Zatiaľ by som slečne poďakoval.“

„V poriadku, ďakujem, slečna Grangerová,“ usmievajúc sa jej naznačil, že môže odísť. Pozrela na Malfoya, miernym úsmevom ho povzbudzovala. „V poslednom bode je pán Malfoy obvinený z aktívneho podieľania sa pri obmedzovaní osobných práv Harryho Jamesa Pottera. Myslím, že menovaný nám môže svoj názor vyjadriť aj sám. Predvolávam Harryho Jamesa Pottera.“

Miestnosťou to netrpezlivo zašumelo, všetci boli zvedaví na to, ako bude Harry vypovedať.

„Pán Potter, rozumiete tomu, z čoho je pán Malfoy obvinený?“ opýtal sa ho profesor, keď si prisadol a šumenie trocha ustalo.

„Áno, rozumiem,“ odvetil pokojne.

„A mohli by ste nám k tomu vyjadriť svoj názor?“ Razom zavládlo hrobové ticho a všetci natŕčali uši.

„Mohol. Pán Malfoy je obvinený z toho, že sa aktívne podieľal pri obmedzovaní mojich osobných práv. K tomu môžem povedať len toľko, ak si myslíte, že v zajatí medzi smrťožrútmi máte nejaké osobné práva, tak sa rýchle prebuďte. A čo sa týka Malfoya, on jediný mi nosil jedlo a vodu. Venoval mi značnú časť svojho času, ktorý sme zapĺňali rozhovormi. Dvakrát mi požičal prútik, keď som sa potreboval spojiť s osobami vonku. Prinášal mi informácie, pomáhal mi. Neviem, čo konkrétne by ste sa chceli odo mňa dozvedieť. Ak narážate na moje osobné práva, tak práve Malfoy dbal o to, aby mi nejaké práva ostali. Držali ma v podzemnom žalári a on mal kľúč? Mal, pretože sa so mnou dostával do kontaktu. A napokon mi pomohol. Podieľal sa spoločne s profesorom Snapom na mojej záchrane. Riskovali krk, aby ma odtiaľ vyviedli, čo sa im napokon podarilo. To je všetko, vážne neviem, čo k tomu dodať.“

„Ďakujem, Harry,“ profesor sa naňho mierne pousmial.

„Ja samozrejme doplňujúce otázky mám,“ ozval sa Dorman bez toho, aby počkal na vyzvanie. Ako inak, na toto čakala celá čarodejnícka verejnosť.

„Nech sa páči,“ profesor ho prebehol zamračeným pohľadom.

„Pán Potter, už niekoľkokrát tu odznelo, že sa Veď-viete-kto pokúša akýmikoľvek spôsobmi ku vám dostať. Môžete nám povedať, prečo tomu tak je?“

„Nemyslím si, že by sa tu riešilo práve toto,“ zamračil sa.

„Ale i tak, aký je váš názor?“

„Ja neviem,“ najprv chcel byť ticho, ale žalobca ho začínal štvať. „To sa budete musieť opýtať jeho. Možno je to nejaký jeho koníček, snaží sa o to už od môjho narodenia,“ provokačne mykol plecami. V miestnosti zašumelo.

„Pán Potter,“ žalobca sa rozhodol prehodiť tému a uprene mu hľadel do očí. „Vy si myslíte, že vám pán Malfoy pomáhal...“

„Ja si to nemyslím, ja to viem,“ zaškľabil sa.

„Áno, určite sa nenahneváte keď sa opýtam. Toto všetko, čo ste vraveli, je síce pekné, ale jeho vinu to nezmierňuje. Možno, keby ste nám povedali, v čom všetkom vám pomáhal, jeho šance by sa zvýšili...“

„Ja mám taký názor, že jeho šance sú dosť veľké. Pomohol mi dostať sa odtiaľ, dá sa povedať, že bez neho by sa profesorovi  Snapovi nepodarilo ma zachrániť. Myslím, že vám ide o niečo úplne iné, hovorí z vás zvedavosť a nie túžba po spravodlivosti,“ povedal a nesnažil sa skryť nechuť. V miestnosti bolo dosť hlučné ticho, dokonca aj členovia Wizengamotu sa neodvažovali pohnúť.

„Nie, myslím si, že keby ste niečím konkrétnym podporili jeho nevinu, určite by ste mu tým pomohli...“

„Podávam námietku,“ ozval sa Dumbledore. „Vyjadrenie pána Pottera o tom, že mu pán Malfoy pomohol dostať sa z väzenia, by mal byť dostačujúci argument. Nepredpokladám, že by ste chceli vyvolávať v mladom človeku nie veľmi šťastné spomienky.“

„Dodatočné informácie by vôbec neboli na škodu,“ ozvalo sa nesmelo odkiaľsi z horných radov Wizengamotu. Skeeterová sa zatvárila víťazne a pripravila brko.

„Áno, aj ja mám ten názor,“ ozval sa ďalší. Miestnosťou nervózne zašumelo. Bolo jasné, že by všetci chceli poznať podrobnosti o pobyte Vyvoleného u Voldemorta.

„Dajte mu pokoj,“ ozvalo sa protestne z obecenstva. Harry spoznal Siriusa, ktorého vzápätí umlčalo protestné zašumenie. Minister sa pozeral Dumbledorovi do očí, ten potom pozrel na Harryho.

„Pán Potter, záleží to na vás,“ nadhodil Scrimgeour. „Doplnkové informácie by v konečnom rozhodovaní skutočne mohli zavážiť. Wizengamot zjavne nie je úplne za jedno,“ dodal opatrne.

„Dobre,“ prskol a snažil sa o pokojnejší tón. „Zrejme vás zaujíma to, čo tam so mnou robili. Nepoviem vám nič. Poviem len toľko, že Malfoy riskoval, keď mi nosil rôzne elixíry a tajne mi ich podával. V spolupráci s profesorom Snapom sa snažili o to, aby som vydržal. Ošetroval mi rany, sedel pri posteli, než sa mi podarilo zaspať. Možno sa vám to bude zdať málo, ale on bol jedinou spriaznenou dušou, ktorá tam pri mne bola. Jeho prítomnosť mi dávala nádej, že tam vonku ešte niečo je. Som mu vďačný, aj za také málo, že som neprišiel o rozum. Ale zabudnite na to, že by som vám povedal niečo konkrétne,“ jednoducho nemohol byť pokojný. Všetci hltali každé jeho slovo. Všimol si nespokojnosť poniektorých s jeho slovami. Zjavne im to nestačilo.

„Tieto slová by mali dostatočne podporiť zbavenie obvinenia pána Malfoya aj z posledného bodu,“ povedal Dumbledore do ticha. Opäť nespokojné šumenie.

„Nosil elixíry a ošetroval rany...“ vypustil Dorman ignorujúc profesora. „Znamená to, že vás mučili?“ A netrpezlivé ticho.

„A čo ste si mysleli?“ vrkol po ňom naštvane. „Že som tam s Voldemortom hral rachotiacu sedmu?“ spýtal sa arogantne. Šumenie bolo sprevádzané zdeseným híkaním. Dokonca aj Dorman po počutí Voldemortovho mena o krok odstúpil.

„Nie, to som samozrejme nepredpokladal. Len by ma zaujímalo, rovnako ako všetkých, o čo konkrétne ide.“

„Vážne si myslím, že by to malo stačiť,“ ozval sa do šumenia Dumbledore.

„Vás by mohli zaujímať iné témy,“ natiahol Harry a prebodával Dormana pohľadom. „Napríklad by ste sa mohli zamerať na odhaľovanie neregistrovaných animágov. Určite by sa poniektorí našli, ktorým by svedčil nejaký menší proces,“ provokačne sa zaškľabil a významne strelil pohľadom po Skeeterovej, ktorá stuhla. Dorman to našťastie pochopil, zareagoval okamžite.

„Nemám ďalšie otázky!“ štekol a pobral sa na svoje miesto.

„V poriadku, ďakujem pán Potter,“ prepustil ho na miesto. Nesnažil sa skryť svoju nechuť, dosť naštvane si sadol. Na pol ucha počúval Dumbledorovu záverečnú reč, v ktorej zhŕňal všetky vyrieknuté svedectvá. Snape vedľa neho pôsobil unudene, oči mal zabodnuté niekde v podlahe. Ginny ho chytila za ruku. Wizengamot vyhlásil prestávku, ktorú potreboval k dohodnutiu sa. Sirius a ani Lupin sa neodvážili k nim priblížiť, pretože sa nechceli prezradiť. Opäť zaregistroval pohľad bradatého nesympatického čarodejníka. Nepríjemný pocit, na ktorý v priebehu procesu úspešne zabudol, sa vrátil a bol ešte intenzívnejší. Nervózne sa ošíval, najradšej by odtiaľ v okamihu vypadol. Ginny s Hermionou sa cez neho potichu rozprávali a on sa odhodlal pripojiť sa k nim.

„Poprosím o pokoj,“ zahlásil Scrimgeor, keď sa členovia Wizengamotu opäť pousádzali. „Rád by som vyniesol rozsudok, na ktorom sme sa dohodli. Obžalovaný vstaňte,“ vyzval ho a Malfoy vstal s hrdo vztýčenou hlavou. „Obvinenie týkajúce Rokvillského incidentu Wizengamot zamieta. Obvinenie týkajúce sa Rokfortu Wizengamot zamieta, avšak škody na majetku budete musieť odpracovať podľa školského poriadku. Obvinenie týkajúce sa útokov na rodiny Wizengamot zamieta. Obvinenie týkajúce sa Pottera Wizengamot zamieta. Čo sa týka smrťožrútstva, berieme na vedomie zaručenie sa profesorom Dumbledorom. Týmto vás zbavujem všetkých obvinení.“

A z Malfoya sa stal slobodný človek. Aj publikum bolo napokon spokojné, stačilo im to, čo si vypočuli. Draco s úsmevom podával ruku Dumbledorovi, ktorý sa zoširoka usmieval. Harry mu s miernym úškľabkom podal svoju pravačku a Ginny ho opatrne objala. Hermiona tiež nelenila a jemu sa tento deň stal neskutočne krásnym. Bol voľný a mal príležitosť držať ju v náručí. Aj keď len na okamih. Po dlhých mesiacoch sa dokázal šťastne a spokojne usmievať.

„Výborne. Ja teraz musím odísť,“ vložil sa im do veselého hovoru Dumbledore. „Potrebujem od ministra ešte jednu maličkosť. Severus, odprevaď ich ku krbom, prosím,“ pousmial sa naňho.

„Iste,“ zavrčal nespokojne. „No tak, nepočuli ste profesora? Poďme.“

Harry si pri výťahoch všimol bradatého čarodejníka, ktorý sa vybral po schodoch nahor. Len mykol plecami. Museli na výťah čakať, pretože sa zo súdnej siene hrnuli vo veľkom civilisti. Nevšímal si ich zvedavého zazerania. Po niekoľkých netrpezlivých minútach sa konečne dočkali. A výťah mali sami pre seba. Snape sa tak škaredo mračil na všetkých okolo, že sa nikto neodvážil k nim nastúpiť.

„Tá tvoja záverečná poznámka o animágoch sa týkala Skeeterovej. Nemám pravdu?“ opýtal sa Draco Harryho.

„Áno, to ty predsa veľmi dobre vieš,“ zaškľabil sa. Spomenul si na Trojčarodejnícky turnaj a záhadný spôsob, ako sa v novinách objavovali dôverné informácie.

„Hm, nemysli si, že som na to hrdý.“

„V tvojej minulosti sa nájde viac vecí, na ktoré by si nemal byť hrdý,“ ozvala sa Hermiona. Dá sa povedať, že ho jej poznámka zamrzela. „A veľa z nich si už odčinil,“ dodala s miernym úsmevom.

„Nechcete mi tvrdiť, že sa vám podarilo odhaliť dokonca aj animágstvo slečny novinárky, Potter,“ vrkol po ňom Snape.

„Nie, tento objav sa podaril Hermione.“

„Áno, hneď som si myslel, že nie ste až taký geniálny,“ so značným úškľabkom sa mu otočil chrbtom. Zamračil sa.

„O akom animágstve hovoríte?“ spýtala sa Ginny. Toto jej ešte nestihol vyzradiť.

„Povieme ti o tom,“ zachichotala sa Hermiona.

K vysvetľovaniu však nedošlo. Vystúpili z výťahu a Snape ich poháňal dopredu. Keď prišli do átria, zostali zarazene stáť. V tom istom okamihu sa objavili pri fontáne desiatky smrťožrútov, k nohám im popadali rôzne drobnosti. Prenášadlá. Civilisti sa v panike rozbehli ku krbom, niektorí sa stihli odletaxovať. Väčšine sa to však nepodarilo. Smrťožrúti začali kliatbami búrať jeden krb za druhým. Aurori spolu s Fénixami zareagovali okamžite. Vzduchom svišťali zaklínadlá, smrťožrúti odpovedali. Nebrali ohľad na nikoho, k zemi padali ženy aj deti. Átrium sa triaslo a dunelo.

V momente, ako Snape zbadal smrťožrútov, rozhodol sa dostať ich do bezpečia. Otočili sa smerom k výťahom, ale tie boli preplnené. Pochopili, že sa nedostanú dole. Z núdzových schodísk vybiehali ministerskí pracovníci, plietli sa im pod nohy. Každý bojaschopný muž vyťahoval prútik.

„Schodisko. Bežte dole a niekde sa skryte!“ štekol po nich Snape.

„Ale...“ ozvali sa naraz protestne Harry aj Draco. Obaja už mali v rukách prútiky a odrážali zaklínadlá, ktoré k nim prilietali. Harry držal Ginny za ruku a pokúšal sa ju udržať za sebou. Ruku s prútikom mala i tak natiahnutú. Draco neváhal, spravil to isté s Hermionou.

„Tam sú!“ ten hlas sa ozval až príliš blízko. Snape stál pred nimi a odkláňal kliatby letiace k nim.

„Vypadnite odtiaľto,“ vrkol po nich netrpezlivo a tlačil ich preč. Cestou vrážali do ďalších a ďalších. Aurori vybiehali z každého poschodia, aby sa pridali k boju. Správa o vpáde smrťožrútov sa šírila neuveriteľnou rýchlosťou. Ak sa aj nejaký výťah uvoľnil, okamžite sa opäť zaplnil. „Teraz nie je čas na hrdinstvo!“ húkol nervózne a zatlačil ich k jednému zo schodísk. „Idú po nás, tak už, do čerta, zmiznite!“

Smrťožrúti sa pohybovali vzduchom. Videl letieť čierne kúdoly dymu, ktoré sa približovali smerom k nim. A dementori. Bolo ich veľa, rozsievali beznádej medzi stonajúce ženy a krčiacich sa mužov. Videl bojovať Fénixov, medzi nimi aj Siriusa s Lupinom. Zbadal, ako Bill Weasley klesol k zemi, ako sa Dumbledore pokúša odkláňať letiacich smrťožrútov, ako Fred pomáha odtiahnuť Georga.

„My sa o to postaráme,“ začul hlas svojho strýka. „Vy musíte byť v bezpečí.“

Bezmocne sa rozbehol po schodisku, cestou stretali pár oneskorencov. Chcel tam zostať a bojovať. Tón jeho strýka však nepripúšťal námietky. Zvieral Ginninu dlaň a nasledoval Malfoya. Vedel, že sa niečo stane, malo by ich tam byť dosť. Čo sa to deje s jeho pocitmi? Prečo sa tak zmenili? A tí dementori. Ten jeho sen. Rozmýšľaj.

Malfoy zabočil do jednej z chodieb. Bola tmavá, vyzerala byť dlhá. Svietilo tu len niekoľko fakieľ. Utekali a zvuk ich behu sa odrážal od stien. Počul treskot a výbuchy z átria. Ťahal ju za sebou, prispôsobovali svoj beh dievčatám. Spomedzi dverí, ktoré míňali, začuli vzlyky žien, ktoré sa tu poskrývali. Zrejme to boli kancelárie, všimol si modré steny. Spomenul si, zrazu si spomenul. Cítil mrazivý chlad. Dementori. Bol si svojim snom istý, teraz sa mu vybavil každý jeho detail.

„Dočerta!“ vyštekol zadýchane. „Musíme odtiaľto preč, hocikde.“

„Musíme sa ukryť,“ ozval sa Draco.

„Nemáme sa kde ukryť. Vedia o nás,“ zaprotestovala Hermiona. Tá veta zo sna ho dostala do kolien. Nemôžu tu ostať.

„Musíme sa im postaviť a pokúsiť sa ich zahnať.“ Dobehli do veľkej haly, presne tej o akej sa mu snívalo. „Vzadu by mali byť dvere.“

„Lumos maxima!“ vykríkla Hermiona. Miestnosť zaplavilo svetlo. Klokotavý zvuk sa približoval, stiesnené pocity sa stupňovali a jeho panika gradovala. Rozmýšľaj predsa. Pomoc, potrebujeme pomoc. Musel ten sen zmeniť. Nejakým spôsobom prevrátiť jeho vývoj. Pokúšal sa na niečo prísť, ale jeho myslenie sa začalo zastierať. Okamžite sa sústredil na svoje najkrajšie spomienky. Už nemohol čakať, boli tu.

„Expectro Patronum!“ ozvalo sa trojhlasne. Z prútikov vyleteli jeleň, vydra a jastrab. Potláčali ich stále viac do chodby. „Malfoy, drž sa Hermiony!“ vykríkol Harry. Malfoy kľačal s hlavou v dlaniach. Určite prežíval svoje najhoršie spomienky. Dementori sa o to starali. „Nerozchádzajte sa!“ vykríkol, pretože zbadal, ako sa od neho Ginny a Hermiona vzďaľujú. Prútikmi riadili svojich vyčarovaných ochrancov a snažili sa nájsť si výhodnejšiu pozíciu. „Hermiona!“ vykríkol zhrozene. Nechápavo po ňom strelila pohľadom.

Dementori boli preč, vzduch preťal silný vietor a aj posledné fakle zhasli. Cítil, že okolo neho niečo lieta, vedel, kto to je. Jeho beznádej sa stupňovala. Potrebujeme pomoc, prosím.

„Vylez Potter a aj ty, Malfoy!“ ozval sa Macnair. Teraz ho poznal. Fakle sa rozsvietili. Vedel aj to, čo uvidí, keď zdvihne hlavu. Pomoc. „Nerozumeli ste?“ Aj napriek tomu nazrel. Kľačiaca Hermiona s prútikom priloženým ku hlave. Bezmocne si udrel do kolena.

„Harry!“ Pozrel na Ginny. Mala v očiach strach, samozrejme, čo iné mohol čakať. Predsa sa mu o tom snívalo.

„Milujem ťa,“ šepol a postavil sa. Aspoň niečo z toho sna zmení.

„Asi je zbytočné žiadať ťa, aby si ju pustil, však, Macnair,“ vrkol po ňom. „Ty to vôbec nemáš v pláne spraviť.“

„Macnair, ty hajzeľ,“ sykol Malfoy s odporom a postavil sa. Harryho striaslo. On predsa zmenil ten rozhovor, toto Malfoy nemal povedať.

„Správne,“ ozval sa posmešne. „Skončíš presne ako tvoj otec, budeš žobrať o milosť tesne predtým, ako ťa Pán zabije. Nemal si zradiť.“ Smrťožrúti sa pochechtávali. Hodiny práve odbíjali štyri. Hermiona naňho hľadela prosebne, v očiach sa jej leskli slzy. Toto proste nemôže byť pravda, oni ju jednoducho nemôžu zabiť. To nejde. „Zložte prútiky, okamžite!“

Keď ich teraz položia, oni si ich privolajú a v tom momente zabijú Hermionu. Sprudka sa nadýchol, pokúšal sa na niečo prísť. Nemohol nič neskúsiť. Nemohol dovoliť, aby ju zabili. Kútikom oka zahliadol, ako sa Malfoy skláňa s úmyslom položiť prútik na zem.

TOPlist