6. Dumbledore

 

                Na tretí deň Harryho zobudili slnečné lúče, ktoré sa predierali pomedzi zatiahnuté závesy. No jasne, jediná medzierka medzi dvoma závesmi a aj tá mu musela mieriť na tvár. S povzdychom sa natiahol po okuliaroch a rozhodol sa, že dnes sa konečne scivilizuje a vylezie z tejto izby. Možno aj, teda  vlastne určite, sa presťahuje k Ronovi na druhé poschodie. Zliezol z postele a vyskúšal nohy. Fajn, je to dobré. Spravil pár drepov, aby sa ubezpečil. Potom prešiel k oknu a roztiahol závesy. Do očí mu udrelo slnko a on sa zaškľabil. Otvoril okno a nadýchol sa. Dnes sa cítil skutočne dobre. Celé tri dni sa mu nepodarilo poriadne sa zamyslieť nad tým, čo mu vraveli rodičia. Bolo to najmä preto, že všetci cítili potrebu zdržiavať sa v jeho blízkosti. Tešil sa na to, že keď odtiaľto vypadne, bude sa môcť zavrieť v knižnici rodiny Blackov a pokúsi sa tam niečo vyhrabať. Mal vážne obavy, pretože z toho, čo niekoľkokrát videl v knižnici, sa skôr naučí pripravovať jedy, akoby mal zistiť niečo, čo by mu pomohlo zastaviť Voldemorta. Jediným záchytným bodom bol kamienok s názvom chrýzos. Ronovi sa zatiaľ nezveril, čakal až na príchod Hermiony. Tak veľmi mu chýbali jej encyklopedické vedomosti.
                „Dobré ráno, už si hore?“ ozvalo sa veselo od dverí. Ginny sa naňho uškŕňala, jej úsmev bol nákazlivý. „Prinesiem ti raňajky?“ pýtala sa a starostlivo si ho obzerala.
                „Nie, chcel by som odtiaľto konečne vypadnúť. Osprchujem sa a zídem dole. Nevieš kde mám veci? V kufri som nič nenašiel.“
                „Veci máš na tom stole za tebou,“ oznámila mu.
                „To nie sú moje veci,“ povedal nechápavo a hľadel na zarovnané stĺpiky novučičkých šiat pred sebou. Bolo tu všetko, od nohavíc, tričiek, mikín cez košele, tielka, svetre a pyžamá. Dokonca zbadal dve nové bundy a troje páry topánok.
                „Ale sú,“ odvetila pokojne a začala vysvetľovať. „Keď Ron priniesol z Rokfortu tvoj kufor a mamka ho chcela povyberať a vyprať ti veci, zjavila sa pri nej Tonksová. Zalomila rukami a zhrozene začala prezerať tvoje šaty. Nechápala, ako také ‚plachťáky‘ môžeš nosiť a ja jej dávam úplne za pravdu. Všetko sme teda povyhadzovali a spolu s Remusom sme zašli do muklovského obchodu na nákup. Za tebou je výsledok, dúfam, že sme sa trafili do veľkosti. Aj keď, tebe to bude určite jedno, číslo hore-dole, po tom, čo si nosil,“ pridala jeden úškľabok a hodila sa do kresla.
                Harry zabudol zatvoriť ústa, taký monológ od Ginny ešte nepočul a znovu sa zadíval na šaty. Skutočne musel uznať, že do vecí po Dudleym by sa v pohode skryl aj s Ronom. Možno by zostalo miesto aj pre Hermionu. Musel sa usmiať, ale úsmev sa v momente stratil, keď zbadal ďalšiu kôpku. Zapýril sa. Ginny zbadala smer jeho pohľadu a pobavene povedala.
                „Neboj, spodnú bielizeň ti vyberal Remus. Aj keď som videla jedny pekné trenírky s hviezdičkami...“ myšlienku nechala nedopovedanú a s rozjareným úškľabkom si zobrala do rúk metlobalový mesačník.
                Šľahol po nej pohľadom:
                „Tak si ich mala vziať Cornerovi, určite by bol rád,“ povedal možno tvrdšie, ako mal v úmysle a okamžite sa zarazil.
                „S tým už nechodím,“ oznámila mu pokojne, zdalo sa, že si nevšimla jeho tón. „Dala som mu kopačky, nepáčil sa mu posledný metlobalový zápas a šiel fňukať k Changovej.“
                „Asi by som vám mal dať peniaze za ten nákup, nie?“ zahováral, ale jej odpoveď ho potešila.
                „Netreba, zatiahol to Sirius. A musím podotknúť, že na tebe vôbec nešetril,“ stále mala nos strčený v časopise.
                Harry len pokrčil plecami a s hundraním, že by Siriusovi neodporúčal na ňom šetriť, si povyberal z kôpok kusy oblečenia a čo najnenápadnejšie vzal aj trenírky. Zobral si čierno-šedé botasky, ktoré sa mu veľmi páčili a zamieril do kúpeľne. Keď na seba pustil prúd vody, blažene vzdychol. Čistiace kúzla sú síce úžasná vec, človek potom nie je špinavý a nesmrdí, ale voda je voda. Po osviežujúcom kúpeli pozrel do zrkadla. Aspoň že už naňho necivela tá mŕtvolná tvár spred troch dní. Mal farbu a dokonca sa začali zapĺňať dovtedy vpadnuté líca. Proste vyzeral zdravšie. Poobliekal sa a aj keď to bolo zbytočné, tak sa učesal. Vyšiel von a s prekvapením zistil, že Ginny sedí stále v kresle.
                „Nemusela si čakať,“ povedal urazene. Dokáže sa predsa o seba postarať aj sám.
                „Ale musela, mamka by ma prizabila. Pôjdeme?“ a prebehla ho skúmavým pohľadom.
                Keď zišli do kuchyne, bola takmer prázdna. Pozdravili sediacich Siriusa s Tonksovou a mamkou Weasleyovou. Tá hneď, ako ich zbadala, začala pripravovať vajcia a slaninu. Ginny sa k nej pridala, aby jej pomohla.
                „Ron tu ešte nie je?“ opýtal sa Harry obzerajúc po kuchyni.
                „Ten sa ešte neráčil zobudiť, zlatko,“ odvetila Molly s úsmevom.
                „A kde je Námesačník?“ obrátil sa na Tonksovú, ale odpovedal mu Sirius.
                „Ten dnes vyl na mesiačik.“ Všetci sa tejto slovnej hračke zasmiali.
                „Ďakujem za šaty,“ povedal smerom k Tonksovej a Siriusovi a tí sa veselo zaškľabili. „Je niečo nové?“ skúsil do tretice.
                „Nič zvláštne, každú chvíľu by mal prísť Dumbledore.“
                No konečne, pomyslel si Harry. Možno sa niečo nové dozvie. Vtom do kuchyne vpadol Ron s ešte stále zlepenými očami a zabručal pozdrav. Rozospato sa hodil na stoličku a podoprel si hlavu rukou. Molly im práve rozdávala taniere s jedlom a Ginny nalievala džús, keď do miestnosti vstúpil profesor Dumbledore. A v rukách niesol – Blesk. Harrymu poskočilo srdce, ale musel preukázať slušné vychovanie a tak pozdravil. Dumbledore sa naňho milo usmial a povedal to, čo počul v uplynulých dňoch niekoľkokrát. Že je rád, že je Harry v poriadku, bla-bla-bla.
                „Teba asi viac zaujíma toto, však?“ Harry mal znova pocit, akoby čítal myšlienky a zapýril sa. Neisto sa načiahol po metle. „Mám k tomu ešte niečo,“ povedal Dumbledore a vytiahol pergamen, „je to oficiálne ukončenie doživotného zákazu hrania metlobalu, ktoré ti bolo udelené minulý rok. Podpísal ho sám minister.“
                V kuchyni sa ozval trojnásobný výbuch radosti, sprevádzaný úsmevmi ostatných prítomných.
                „Hurá,“ Ron bol v momente prebudený, „pohár bude tento rok náš. Najlepší stíhač znova v družstve.“
                „Ešteže tak, mňa to stíhačstvo veľmi nebralo, radšej budem triafačka, ak sa teda dostanem do tímu,“ dodala Ginny.
                Molly na nich kriticky zazerala a cmukala. Harry len zbožne pozeral na metlu a nemohol uveriť toľkému šťastiu. Skutočne sa obával, že si už metlobal nezahrá a to bola jedna z vecí, ktoré nadovšetko miloval. Ale to nebolo všetko, Dumbledore vytiahol ďalší pergamen.
                „Vzhľadom k udalostiam na Ministerstve koncom minulého školského roka sa pán minister rozhodol udeliť ti výnimku. Jedná sa o výnimku v zákone o obmedzeniach pre mladistvých čarodejníkov. Oddnes môžeš čarovať, pán minister pochopil, že spraví dobre, ak túto výnimku udelí práve tebe.“
                Harryho aj táto správa nesmierne potešila a zaceril sa na Rona, ktorý naňho hľadel s miernou závisťou naznačujúc, že ak Harry môže čarovať, tak on rád prijme jeho prípadnú pomoc. Inak to bude mať zlé následky. Harry si zároveň pomyslel, že v oboch záležitostiach má určite prsty Dumbledore. Najmä v tej druhej.
                „Čo tým chce pán minister dokázať?“ opýtal sa Sirius, „Nechce sa náhodou ukázať v dobrom svetle a neskôr Harryho k niečomu využiť?“
                „Je to možné, Sirius. Každopádne po útoku na Dursleyovcov pochopil, že ak by tam bol prítomný aj Harry a nemohol sa brániť, tak by to nedopadlo najlepšie,“ pozrel na Siriusa, ale vzápätí pohľad obrátil na Harryho a sústredene sa naňho díval. Pani Weasleyová mu medzitým strčila pod nos tanier s raňajkami spôsobom, pri ktorom sa neodvážil protestovať.
                „Som si istý, že to má súvislosť s tými hlúposťami, čo písal Prorok,“ zamyslel sa Sirius a svojím vyhlásením okamžite upútal pozornosť.
                „Asi áno,“ zamyslene konštatoval Dumbledore, „nanešťastie sa na povrch dostali čiastočné informácie, z ktorých slečna Skeeterová urobila senzáciu. Musel som sa porozprávať s ministrom a presvedčiť ho o tom, aby tieto zistenia dementoval,“ vysvetľoval najmä Harrymu, „ale žiaľ, slečna redaktorka bola rýchlejšia a stihla zverejniť niektoré fakty. Napríklad o rozbitom proroctve, o tom, že sme ťa považovali za mŕtveho a taktiež o prítomnosti vás šiestich na Ministerstve. A všetci veľmi dobre vieme, čo spravia takéto články s povedomím obyvateľstva. Články, troška pozmenené v náš prospech, prišli neskoro.“
                „A pre mňa to znamená asi toľko, že teraz budem pre verejnosť Vyvolený,“ zhrnul to do jednej vety Harry
                Keď mu profesor s úsmevom prikývol tak dodal:
                „Stále lepšie, ako pred rokom. Vtedy som bol Šibnutý,“ zasmial sa, ale videl, že ostatných aj tak nepresvedčil. Hádzali po ňom podozrievavé pohľady. S profesorom sa dívali do očí a obaja veľmi dobre vedeli, koľko pravdy sa v tom pomenovaní nachádza.
                Po raňajkách sa zavreli do salónika, ktorý profesor okamžite zabezpečil proti odpočúvaniu. Potom sa pohodlne usadil do kresla a so záujmom sledoval Harryho. Ten sa nervózne posadil oproti svojmu profesorovi a nevedel, kde začať. Mal toľko otázok a potreboval minimálne toľko odpovedí. Aspoň dúfal, že mu profesor bude vedieť vysvetliť všetko, čomu nerozumie. Než sa však stačil nadýchnuť k prvej otázke, profesor ho predbehol.
                „Harry, najprv by som chcel vedieť, čo presne ti povedali rodičia.“
                Harry sa zarazil. Potom sa nadýchol ešte raz a porozprával mu všetko. Povedal, že si vypočuli proroctvo, vysvetlili mu jeho znenie. Že mu otec prezradil existenciu chrýzosu, ktorý dostane na šestnáste narodeniny a že ten, spolu s ďalšími štyrmi artefaktmi, mu dopomôže v boji proti Voldemortovi. Prezradil všetko, čo sa od nich dozvedel. Profesor ho so záujmom počúval, ale nedala sa na ňom poznať žiadna reakcia.
                „Prečo ste im povedali o proroctve? Predsa ste museli vedieť, že im to ublíži, že budú trpieť, že sa budú musieť s tou skutočnosťou zmieriť a naučiť sa s ňou žiť,“ vychrlil zo seba vyčítavo. Profesor posmutnel.
                „Harry, tvoji rodičia boli členmi Fénixovho rádu, tak isto Longbottomovci. Bolo mojou povinnosťou upozorniť ich na nebezpečenstvo, museli si dávať pozor a hlavne museli chrániť teba. Museli o tom vedieť, potrebovali sa na to pripraviť. A oni to prijali pokojnejšie, ako by sa ti možno zdalo, alebo to aspoň predo mnou predstierali,“ profesorovi sa zlomil hlas. „Útok však prišiel príliš skoro.“
                „Čo viete o tom chrýzose a o pätici?“ spýtal sa.
                „O pätici neviem skutočne nič, Harry. To proroctvo ma veľmi prekvapilo. S mojím poslaním to nemalo mať nič spoločné. A ani pätica,“ vyzeral plne sústredene.
                „O akom poslaní hovoríte?“ vyzvedal Harry. Profesor naňho zamyslene pozrel a odhodlával sa k odpovedi.
                „Harry, o mojom poslaní ti môžem povedať len okrajovo. Patrím do Rádu, ktorý už storočia sleduje príchod Temného pána a s ním spojenú hrozbu,“ videl Harryho prekvapený výraz. „Áno, náš Rád mal začať konať, až keď sa objaví Temný pán. A ten sa aj objavil. Voldemort. Sledujem ho už roky, ale doteraz neprejavil známky poznania, že by o hrozbe, ktorú môže ovládnuť, vedel. Až pred nejakým časom.“
                „O akej hrozbe vravíte?“ prerušil ho netrpezlivo Harry, nedávalo mu to žiaden zmysel.
                „Existuje jeden náramok,“ vysvetľoval profesor po chvíli, ktorú potreboval na rozhodnutie. „Tento náramok spojí štyri kamene. Kamene, ktoré majú istú moc. Spojenie týchto síl, zasadených do náramku, umožní ruke, na ktorej je náramok navlečený, ovládnuť svet. Náš Rád má za úlohu tento náramok vyhľadať a taktiež kamene. Náramok má byť zničený. Na ruke nesprávnej osoby zapríčiní skazu celého ľudstva. Toto spojenie nazývame štvorica.“
                „Voldemort po ňom ide,“ uvažoval Harry nahlas „Než ma zaklial, povedal, že mám niečo, čo mu chýba do zbierky. Je to chrýzos, však?“
                „Áno, ale nevedel som, že ho máš. Dozvedel som sa to náhodou. Varoval som tvojich rodičov pred Temným pánom a zároveň som začal uvažovať, či má súvislosť spojenie Temný pán, štvorica a proroctvo. Tvoj otec za mnou prišiel, pretože začal po vypočutí proroctva pátrať. Nemohol som mu povedať o mojom poslaní. Po čase zistil, že existuje možnosť, ako zastaviť Temného pána. Chcel ti pri plnení proroctva pomôcť, chcel ti nazhromaždiť informácie. Povedal mi o chrýzose, ale v tej dobe bol už v tvojom vlastníctve. A ja som mu nepovedal, aký je chrýzos dôležitý. A na ďalšie pátrania nemal čas.“
                „Povedal vám, čo sa mu podarilo zistiť?“
                „Nie, mysleli sme, že máme čas. Kameň sa začína prejavovať až po šestnástom roku, nevedeli sme, že Voldemort zaútočí tak skoro. Niečo však naznačil. Nepovedal to priamo, ale všetko sa vraj točí okolo Rokfortu. “
                „Takže vy nemáte ani poňatie, čo je spomínaná pätica, teda okrem chrýzosu?“
                Profesor zavrtel hlavou. Harryho začala zachvacovať panika. Niečo predsa musí vedieť.
                „Keď Voldemort chce kameň, prečo zaútočil? Prečo nepočkal až do mojich sedemnástich? Predsa až vtedy môžem previesť jeho vlastníctvo. Prečo mi zabil rodičov?“
                „Harry, Voldemort v tej dobe o existencii náramku a štyroch kameňov nevedel. To viem určite, začal po štvorici pátrať len pred nedávnom. Vypočul proroctvo, vlastne len jeho neúplnú časť a pokúsil sa ťa zabiť. Keby o náramku vedel, určite by to nespravil.“
                „Ako sa o ňom dozvedel?“
                „Získal isté záznamy, ale o tom ti nemôžem povedať viac,“ uprene pozrel na Harryho.
                „Dobre,“ vybuchol nervózne, „a odkiaľ teda vie, že ja mám ten kameň?“
                „Toto ti prezradiť môžem. Nezabúdaj, že tvoj otec ho začal nosiť v zlatej strele v deň šestnástich narodenín. A mal priateľov! Už si pochopil? Peter Pettigrew to vyzradil Voldemortovi. Našťastie bol tvoj otec tak prezieravý, že nepovedal, v čom ho má uložený. Neukázal im zlatú strelu. Povedal im len o kameni, ktorý dostal a o jeho schopnostiach. To je všetko. Viac prezradil až Siriusovi, vtedy už vedel o proroctve a vedel, že Temný pán môže po nich ísť. Povedal to tvojmu krstnému otcovi. V prípade smrti tvojich rodičov to mal byť práve on, kto ti kamienok mal predať. Toto však Pettigrew nevedel.“
                „Takže vy sa teraz snažíte zistiť, kde je náramok?“
                „Áno a taktiež hľadám ostávajúce tri kamene.“
                „A čo s mojím kamienkom? Chcete ho zničiť? Čo s ním bude?“
                „Ten je tvoj. Aspoň viem, kde sa nachádza. A zničiť ho nebudem môcť. Patrí predsa k spomínanej pätici.“
                „Skutočne mi nemôžete pomôcť s tou päticou?“
                „Harry, nemám ani poňatia o čo ide. Ale rodičia ti predsa povedali, že máš hľadať v kronikách, legendách a povestiach. Zameraj sa na knihy. Na rokfortskú knižnicu a na tvoj dom v Godricovej úžľabine, na Zakladateľov. Otec ti nechal množstvo stôp. Skús niečo zistiť o chrýzose.“
                „Vy neviete, čo je to za kamienok?“
                „Harry, k tomu ti môžem povedať len to, čo ti povedali rodičia. Že ovplyvňuje nositeľa, to som nevedel, povedal mi to až tvoj otec. A vlastnosti, ktoré má... Som viazaný prísahou, musím ti to zamlčať.“
                „Ako ma môže ovplyvniť?“ opýtal sa s narastajúcim hnevom.
                „Možno nijako, možno tak ako tvojho otca. Poznáš to sám na sebe.“
                „Fajn,“ vyletel Harry naštvane. Potom sa však spamätal a ospravedlňujúco pozrel na profesora. Ten sa smutne usmieval, „Čo ten skrytý kľúč, ten, čo mám hľadať v rokfortskej knižnici, čo to môže znamenať?“
                „Všeličo,“ odvetil záhadne, keď však videl Harryho nespokojný výraz, pokračoval, „keď má byť niečo v knižnici skryté, zameral by som sa na zakázanú časť. Tam nechodí veľa študentov. Môže to byť odkaz v knihe, tajná priehradka, hocičo.“
                Harry bol značne roztrpčený. Čakal, že sa niečo dozvie, ale nezistil absolútne nič. Začal netrpezlivo pochodovať po izbe. Nešlo mu do hlavy, že by profesor skutočne nič nevedel.
                „Čo mi teda radíte?“
                „Pokračuj tam, kde skončil tvoj otec. Pátraj. Ak zistíš hocičo, môžeš za mnou prísť a ja ťa vypočujem, možno poradím alebo pomôžem, keď to bude v mojich silách. Ale maj na pamäti, že mojou prvoradou úlohou je vypátrať náramok a ostávajúce kamene skôr, ako na to príde Voldemort. Vieš, čo by to mohlo znamenať.“
                To si radšej ani nechcel predstaviť. Moc, ktorá ovládne svet a v rukách Voldemorta. Pre verejnosť bohato stačí aj Voldemort bez náramku.
                „Prečo ste mi o tom doteraz nepovedali? Prečo až v tejto chvíli? Vedeli ste predsa, že sa mu musím postaviť, tak prečo ste váhali?“ vychrlil.
                „Tvoj otec si želal, aby si sa, v prípade ich smrti, dozvedel o proroctve až v deň svojich šestnástich narodenín, zároveň so získaním strely. Mal si prísť za mnou. Rozhodol som sa jeho želanie rešpektovať. Voldemort sa doteraz neprejavil, o náramku sa dozvedel približne pred rokom. Stále som si myslel, že je čas, vedel som, že budeš musieť pokračovať tam, kde tvoj otec prestal a zaťažovať ťa tým. Aj tak si mal dosť starostí. A viem aj to, že Voldemort pri svojej neuveriteľnej viere vo vlastnú genialitu zameria všetky sily na získanie náramku. Nebude predpokladať, že ty sa mu budeš chcieť postaviť. Po rozbití proroctva síce nezískal jeho znenie, ale myslí si, že ani ty ho nevieš. Nepredpokladá, že by si niekedy získal moc postaviť sa mu. Podceňuje ťa a to je tvoja výhoda.“
                Možno má profesor pravdu, pomyslel si Harry. Ver Dumbledorovi, ozval sa hlas jeho otca.
                „Láska, to má byť moja zbraň, aspoň podľa mamy. Myslíte si to aj vy?“ chcel vedieť jeho názor.
                „Iste, prečo nie. Láska je najmocnejšia sila, väčšia ako čokoľvek iné. Ale aj to budeš musieť zistiť, to ti rodičia určite povedali,“ odvetil s úsmevom.
                „Hm, myslíte si, že mám šancu poraziť Voldemorta?“
                „Áno, máš k tomu všetky predpoklady a tvoja šanca je veľká. Chceš sa ma ešte niečo spýtať?“
                „Ako sa volá Rád, do ktorého patríte? Nie je to náhodou Fénixov rád?“ opýtal sa podozrievavo.
                Profesor sa lišiacky zasmial a zažmurkal.
                „Áno, máš skutočne pravdu. Ten názov som si požičal, ale naši Fénixy sú tu na niečo úplne iné, o náramku nemajú ani tušenia, aj keď v konečnom dôsledku bojujeme za to isté.“
                „Koľkí ste vo vašom Ráde?“
                „Za tie stáročia sa naše rady preriedili. Zostali sme iba traja,“ ozrejmil s roztrpčením.
                „Kto sú a kde sú tí dvaja zostávajúci členovia? Ak to môžem vedieť,“ skúsil.
                „Tak to ti nemôžem povedať, zaväzuje ma prísaha,“ profesorovi zaihrali iskričky v očiach.
                „Ako ste vedeli, kam sa po tej kliatbe dostanem?“
                „Pred päťdesiatimi rokmi bola na mňa použitá rovnaká kliatba. Našťastie sa našiel človek rovnako vnímavý, ako slečna Lovegoodová. Po mesiaci som sa prebral, preto som vedel, kam sa dostaneš a aj s kým sa stretneš. A o tom, že ťa rodičia presvedčia, som nepochyboval. Čo tvoja jazva? Ozýva sa?“
                „Nie, až sa sám čudujem. Ani spánok mi nerobí problémy,“ uvedomil si, že si to dosiaľ nevšimol.
                Profesor vyzeral byť spokojný.
                „Pán profesor, chcel by som vás ešte poprosiť o dve veci,“ začal opatrne.
                „Počúvam.“
                „Tou prvou je to, že by som sa chcel stať členom Fénixovho rádu, bol by som rád, keby som bol informovaný o všetkých akciách Rádu a hlavne o pôsobení Voldemorta a smrťožrútov. Myslím si, že mám na to právo vzhľadom na to, že to vlastne všetko stojí na mne. A myslím si, že som dokázal už dosť, ale hlavne už nemienim byť klamaný a obchádzaný. Mohla by to byť taká externá forma?“ vyhŕkol a s napätím čakal na odpoveď.
                Dumbledore sa usmial: „Rozprával si sa so Siriusom, však? Budem o tom premýšľať a porozprávam sa s ostatnými členmi. Potom ti dám vedieť, samozrejme čo najskôr. A tá druhá vec?“
                „Chcel by som sa zúčastniť na akcii, pri ktorej bude v pláne dolapenie Petra Pettigrewa. Myslím, že aj na to mám právo vzhľadom na minulosť.“
                „Toto už bude o niečo ťažšie rozhodnutie, nepoznáme ešte všetky podrobnosti. Sledovanie môže trvať niekoľko dní, ale aj mesiacov. Uvidím, ale veľké nádeje si nerob. A ešte by som ťa chcel informovať o tvojich hodinách oklumencie.“
                „Mám v nich pokračovať?“ Do toho sa mu vôbec nechcelo.
                „Presne tak, pretože bez toho nebudeš vedieť ďalej fungovať,“ odpovedal s úsmevom.
                „Budete ma učiť vy, pán profesor?“ spýtal sa a v duchu sa modlil, aby bola odpoveď kladná.
                „Nie, Harry, ja ťa učiť nebudem, ale nestrácaj nádej,“ povedal s iskričkami v očiach, keď videl Harryho výraz. „Minulý rok som spravil chybu, veľkú chybu a tú nemienim opakovať. Nebude ťa učiť profesor Snape, ale nová členka Rádu, Susan Gravesová. Je k tomu viac ako spôsobilá. Zoznámiš sa s ňou, ona už o tom vie a v učení budeš pokračovať aj počas školského roka.“
                „Dobre teda,“ povedal po chvíli Harry, „budem pokračovať v pátraní. Zameriam sa na kamienok. Keď niečo zistím, okamžite vám dám vedieť. Bol by som však rád, keby ste ma informovali aj vy, o štvorici a o tom, čo robí Voldemort.“
                „Samozrejme, Harry. Bude pre teba dôležité vedieť o Voldemortových krokoch.“
                Po týchto slovách ukončili trojhodinový rozhovor. Harry bol sklamaný, pretože sa nedozvedel nič, čo by mu pomohlo. Zistil dokonca, že existuje hrozba, ktorá môže zničiť svet a Voldemort ju chce. Prisahal si, že spraví všetko preto, aby ho zastavil. A hlavne, aby to spravil včas. Ale mal pocit, že Dumbledore vie viac, ako povedal.
                Prišli do kuchyne, kde všetci napäto čakali. Molly Dumbledorovi ponúkala, aby zostal na obed. Ten však odmietol s vysvetlením, že má nejakú neodkladnú záležitosť k vybaveniu. Ešte sa obrátil na Harryho a Rona a povedal im, že výsledky VČÚ dostanú prvý augustový týždeň. Potom sa rozlúčil a odišiel.
                „O čom ste sa bavili?“ spýtal sa netrpezlivo Sirius. Harry sa poobzeral a uvidel sústredené tváre Siriusa, Tonksovej, Molly, Rona a Ginny.
                „Len tak,“ povedal so sileným úsmevom.
                „Ale prosím ťa, Dumbledore by s tebou nesedel  tri hodiny len tak,“ nedal sa odbiť Sirius.
                „Preberali sme tú vec, čo dostanem k šestnástym narodeninám.“ Nie síce úplná pravda, ale o tom budú vedieť všetci, takže by tým nemal nič pokaziť.
                „A to ti mám zožrať? Chceš mi tvrdiť, že ste sa bavili tri hodiny o nejakom kameni?“
                Harry s úsmevom prikývol. Sirius naňho neveriacky pozrel a s povzdychom sa oprel na stoličke. Harry chcel odvrátiť rozhovor na inú tému.
                „Chcel by som sa dnes presťahovať k Ronovi. Potom by som sa ťa chcel opýtať, Sirius, či si môžem prezrieť tvoju knižnicu.“
                „Samozrejme, že môžeš. Nemusíš sa pýtať a s tým presťahovaním ti samozrejme pomôžem,“ odvetil a stále ho skúmavo pozoroval.
                „No, presťahovať jeden kufor, to dokážem aj ja,“ zaškľabil sa Harry.
                „Počuj, kamoš,“ začal Ron neveriacky, „to myslíš vážne? Že sa cez prázdniny zavrieš v knižnici? To nerobí ani Hermiona.“
                „Jasne, Ron. A ty sa tam zavrieš so mnou,“ oznámil mu veselo.
                „Ozaj, ešte sme preberali moje doučovanie z oklumencie,“ povedal smerom k Siriusovi, ten spozornel. „Bude ma ju učiť Susan Gravesová.“

TOPlist