6. Aurorské puto


„Harry, sú tu Vianoce!“ zakričala Cat do schodov. Starostlivo poukladala darčeky pod stromček už v noci a nevedela sa dočkať rána.  
                „Ja viem, videl som ich už predtým,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Vo dverách stál osemročný chlapec v bežeckej súprave, čapici, šále a rukaviciach. Zrejme vybehol von, keď ešte spala a teraz sa vrátil. Veľký biely pes sedel vedľa neho a striasal zo seba sneh.
                „Čo si robil vonku? Môžeš prechladnúť,“ mierne sa zamračila. Čo by asi robil? Behal, ako každé ráno.
                „Nie je to problém,“ mykol plecami, vtisol jej na líce bozk a prešiel okolo stromčeka bez povšimnutia. S povzdychom sa dívala, ako vystupuje po schodoch do svojej izby a pes mu je v pätách.
                „Vážne nie, dal by som mu elixír,“ ozval sa jej manžel. Prebodla ho pohľadom.
                „Jasne, elixír,“ zaprskala nespokojne. Výhoda to ale bola, to fakt. Harry nezvykol byť chorý. Aspoň nie fyzicky. „Vôbec nemá radosť z toho, že sú Vianoce. Má len osem, pre Boha.“
                „Nekľaj,“ pohladil ju po pleciach. „Má radosť. Pripravoval ti darček. Ručne. A tešil sa z toho. Robím, čo je v mojich silách, ale je tvrdohlavý ako jeho otec,“ povzdychol.
                „A ako ty.“
                „Možno, ale to nie je geneticky dané. Chlapec proste prejavuje radosť iným spôsobom.“
                „A to behanie? Nepreháňate to?“
                „Len som povedal, že k výcviku je potrebná dobrá fyzický kondícia. A on si naštudoval knihu a začal behávať a cvičiť,“ mykol plecami. „Má vlastný rozum. A ten má po svojej matke, ktorá bola mimoriadne inteligentná.“
                „V tom prípade by sme mohli začať premýšľať nad nejakou školou. Viem, že nie je hlúpy. Skôr naopak. Bola by škoda, keby sa jeho rozum...“ zasekla sa. V tom bol problém. Harry bol zvláštny. A zvláštnych chlapcov nevezmú do žiadnej školy, len do špeciálnej. Jej manžel mal pravdu. Harry patrí do čarodejníckeho sveta. Narodil sa preň a oni ho z neho vytrhli. Museli tak ale spraviť, inak by ostal v detskom domove. A tam by nedostal toľkú pozornosť, koľkú mu dal jej manžel.
                Neskôr sa im podarilo si ho osvojiť aj legálnou cestou. Muklovskou. Ibaže to už vedeli, že s Harrym nie je niečo v poriadku. Bol psychicky narušený, prežil traumu a mal blok. Tak to vysvetlil muklovský psychiater. A navrhol ústavnú liečbu. Ale tú odmietli. Chlapec nepotreboval odborníkov a terapie. Potreboval lásku, pozornosť a trpezlivosť a tú mu dali.
                Nebol zlý, agresívny, nemal záchvaty ani nič podobné. Mal nočné mory, ktoré ho vracali stále do toho domu. Nerozprával veľa. Čítal, písal a počítal, rozprával však minimálne. A usmieval sa tiež zriedka. Miloval ich, dokazoval im to, bol poslušný a dobrý, dával jej bozk vždy, keď ju videl, len bol zachmúrenejší, uzavretejší a ani ju nepúšťal do svojho sveta. Len svojho strýka, ktorý s ním trávil všetok čas. A Cadyho.
                Za tých päť rokov, čo s nimi žil, mu strýko pomohol spraviť veľa krokov vpred. Nepomočoval sa, rozprával a občas sa zasmial. Mal najlepšieho kamaráta v podobe veľkého psa. V šiestich rokoch učinil rozhodnutie. Povedal, že sa stane čarodejníckym policajtom, aby chytil toho, kto ublížil jeho rodičom. Jeho strýko sa mu snažil vysvetliť, že to už zrejme nebude možné. Chlapec bol ale tvrdohlavý a za svojim rozhodnutím si stál. Dokonca chápal, že jeho strýko je veľmi schopným, dokonca mimoriadnym čarodejníkom a uprosil ho, aby ho vytrénoval. A on mu to sľúbil. Stane sa čarodejníckym policajtom, ak po tom skutočne túži. Chlapec v nasledujúcich rokoch nezaváhal ani raz.

------

Ginnina nervozita stúpala každou minútou. Chystala sa spolu so svojím šéfom zatknúť hlavného vodcu nebezpečnej organizácie roztrúsenej na troch miestach Anglicka, ktorá zhromažďovala nebezpečný materiál k útokom. Možno na ministerstvo, možno priamo na muklovských predstaviteľov. To sa dozvedia.
                A k tomuto sa pripravovala už tri dni. Po prvej návšteve domu Harryho Pottera on s výcvikom neskončil. Na ich následnej nočnej ju naháňal po celej tréningovej miestnosti. Dovliekol ju k sebe domov aj ráno po službe, aby hodinu posilňovala, než ju vysilenú poslal domov sa vyspať. A pokračovali aj v ďalších dňoch.
                Masti, ktoré jej dal, boli úžasné. Modriny sa strácali z hodiny na hodinu. Vôbec necítila, že by si namáhala svaly v jeho pivnici. Nosievala voľnejšie a vzdušnejšie nohavice, ale tričiek sa vzdať nemienila. Bol júl, pre Merlina. Už si zvykla na jeho telo a hoci bolo krásne, dokázala zachovať chladnú hlavu. Nedokázala si celkom zvyknúť na jedlo z reštaurácie, preto sa na druhý deň odhodlala priniesť obed. Aspoň nejako sa mu snažila revanšovať. Prezradil jej, keď s nefalšovanou chuťou jedol tekvicový koláč, že typické čarodejnícke jedlo príliš neochutnal. Iste, občas zašli do Deravého kotlíka, ale jeho strýko variť nevedel a teta odmietala experimentovať. A tak si v duchu prisahala, že ho raz vezme do Brloha, kde mamka navarí hromadu čarodejníckeho jedla a on spozná pravú, domácu kuchyňu. Nahlas sa to však neodvážila vysloviť.
                Jej šéf bol pokojný a trpezlivý. Viac zrejme čakať nemohla. Nekričal na ňu, neusmieval sa a mračil len mierne. Čo bolo tiež prekvapivé, pretože to občas nevydržala a nahnevane prskala. Bola nahnevaná na seba, to určite. Ale tiež naňho, pretože keby aspoň občas pozitívne zafunel, mohlo to fungovať lepšie. Nesťažovala si však nahlas. Bola vďačná. Každá jeho rada bola prínosná a vítaná. Dokázal bez obáv poukázať na každý jej nedostatok, zároveň však vytasil možnosť, ako sa nedostatku zbaviť. Škoda, že ona tú možnosť nemala. Nestihol by sa diviť, koľko rád by mu poskytla, aby sa jeho správanie aspoň trocha zmiernilo.
                „Pripravená?“ spýtal sa, keď sa chystali na akciu. Prebrali ju dopodrobna. Vedela, koho zatknú, kde ho zatknú a ako budú postupovať. Celý úrad bol na nohách. Dawn jej zaželala veľa šťastia, Tonksová jej zovrela ruku. A jej kolegovia chodili, aby ju povzbudili. Harry svojím výrazom každého varoval, aby si podobné prejavy k jeho osobe odpustil.
                „Najlepšie, ako dokážem,“ prehlásila pevne. Krv jej vrela a ona bola nadšená a zároveň nervózna.
                „Tak fajn,“ prikývol. A vybral sa von, aby sa premiestnili. Stihla si ešte vymeniť pohľad s Dawn, potom sa však náhlila za šéfom. „Premiestnime sa,“ pozrel jej vonku do očí. Rýchlo prikývla. Nepohol sa však. Pozorne sa naňho zadívala. „Verím, že to dopadne dobre,“ snažil sa ju povzbudiť.
                „Jasne, ja viem,“ sebavedomo prehlásila. A jemu sa v očiach zablyslo. Tentoraz už nepochybovala o tom, že to bolo pobavenie. Nestihla nad tým pouvažovať, keď ju chytil za ruku a stisol dlaň. Odmiestnil sa s ňou.
                Jej ruku však nepúšťal, keď sa objavili tam, kde chceli. Pri hraniciach začarovaného územia veľkého domu. Podľa prieskumov mal byť zabezpečený a dnu mal bývať podnikateľ so svojou rodinou. A organizátor pripravovaných útokov, tváriaci sa nevinne a vedúci normálny život.
                „Ginevra,“ šepol Harry a pevne jej stisol ruku. Srdce jej divoko bilo. Akciou, na ktorú sa chystali. A tiež jeho blízkosťou a ich kontaktom. „Nechám to na vás. Samozrejme vás budem istiť, ale akciu povediete vy.“
                „Čože?“ vyhŕkla. Na porade vravel niečo iné. Ona sa mala dívať a priúčať sa.
                „Čo?“ spýtal sa. „Viete o každom kroku, ktorý by som podnikol. Akurát to spravíte vy,“ mykol plecami.
                „Až tak mi veríte?“ šepla. Nevedela, či sa rozplakať od dojatia, či sa mu šťastne vrhnúť do náručia, alebo skôr od strachu utiecť.
                „Je to celkom jednoduchá akcia. To ťažšie príde neskôr a o to sa už postarám,“ odfrkol flegmaticky.
                Aj tak sa jej na tvári objavil široký úsmev a ona príliš veľa času na premýšľanie nepotrebovala. Stále jej držal ruku a boli blízko seba. Takmer sa dotýkali ramenami. A ona sa zdvihla na špičkách, aby mu vtisla bozk na líce. Prekvapene zamrkal.
                „Ďakujem. Nesklamem vás,“ ubezpečila ho pokojne. A pustila mu ruku. Bolo to na nej.
                Bola tma, napriek tomu videli veľmi jasne vďaka rozostieraciemu elixíru. Stál za jej chrbtom, pripravený poradiť alebo pomôcť. Vážne to nemalo byť nič zložité a on vedel, že to dokáže. A chcel vidieť, ako sa vysporiada so stresom, zodpovednosťou a situáciu, pri ktorej už nešlo len o cvičenie.
                Sledoval, ako kúzlami odhaľovala bezpečnosť územia. Na dome boli len bežné zaklínadlá. Žiaden Fidelius ani nič podobné. Bol to obyčajný podnikateľ, ničím výnimočný. Postupne zrušila zaklínadlo upozorňujúce na prítomnosť niekoho cudzieho a sériu alarmových kúziel, ktoré boli spolu poprepletané. Vzala do rúk vrecko s práškom a zistila, že tam nie je žiadna pasca, hoci to kúzlami zistila už predtým. Potrebovala sa uistiť, pretože pascu mohol položiť niekto zručný a oni nepotrebovali prísť o nohy alebo o niečo iné.
                „Správne,“ zhodnotil, keď naňho spýtavo pozrela. Odstránila všetko, mohli sa postupne priblížiť k domu.
                „Zastieracie zaklínadlo,“ šepla. Nepýtala sa, oznamovala. Prikývol. Mohli použiť ich komunikačné zariadenie, ale to by museli držať v ruke. A oni potrebovali ruky voľné, aby sa mohli držať. Tentoraz to bola ona, kto uchopil jeho dlaň, aby ho viedla tam, kam chcela. Boli zneviditeľnení, nepotrebovali sa stratiť.
                Cítil, že jej dlaň je suchá, teplá a pokojná. Žiadne potenie ani iné prejavy nervozity. Potichu ho viedla až k dverám do domu.
                „Vnútri sú traja čarodejníci,“ šepla takmer nečujne. Zovrel jej ruku na znak súhlasu. Tentoraz mohol len predpokladať, čo robí, ale veril jej. Sám hodil na dvere pár zaklínadiel a zistil štyri bezpečnostné prvky. A jednu pascu.
                „Prelomila som štyri alarmy,“ oznamovala potichu. Znova vytiahla prášok. „Podceňovacia,“ s prudko bijúcim srdcom sa zaškľabila.
                Vyzerala, že bude jednoduché ju odstrániť, nebola to však pravda. Keby sa ju pokúsila odstrániť, dopadlo by to katastrofálne. Tieto pasce bolo lepšie obísť, ako jej povedal ešte pred dvoma dňami. Sklonila sa, aby pozrela presne, odkiaľ až kam sa ťahá. Dvere by sa mali dať otvoriť, potom budú musieť vysoko zdvihnúť nohu, aby ju prekročili. Až príliš vysoko.
                „Nespravím taký krok, som malá,“ šepla mu. Na chrbte sa jej zjavila jeho ruka, ktorá ju jemne pohladila.
                „Poraďte si s tým, Ginevra,“ pokojne sa ozvalo. Veril jej. Sakra. Pozrela na hodinky. Mali dosť času. Bolo po polnoci, v dome bol pokoj, všetci spali. Aj tak tu ale nemohla stáť a špekulovať príliš dlho.
                „Buď to podleziem, alebo si budem musieť niečo vyčarovať, ibaže dopad na druhú stranu by nemusel byť úplne nečujný. Viem skákať, ale zrovna dnes nemusím mať deň,“ zašepkala. Nadýchla sa a vydýchla. „Čo?“ pozrela do miest, kde ho predpokladala. Nemohol ju vidieť.
                „Rozhodnite, čo bude najlepšie,“ ozvalo sa. Zafunela. A rozhodla sa.
                Videl, ako sa dvere mierne odchýlili. Robila minimálny hluk. Potom sa otvorili viac a viac. Začul nepatrný šuchot. Vedel, že prekážku podlieza. A uškrnul sa. Rád by ju videl plaziacu sa po zemi. Po pár sekundách ho vyzvala, aby šiel aj on. Jemu nerobilo problém nečujne preskočiť nastraženú pascu. Boli v dome.
                Počúval jej činnosť. Počul slabé šušťanie jej plášťa. Vypúšťala do domu overovacie kúzla. Rýchlo a rozhodne.
                „Sú hore. Dvaja a jeden. Manželia a dieťa. Žene a dieťaťu pritvrdíme spánok, nastavím univerzálne prenášadlo a chlapa a nás prenesieme na ministerstvo. Zrušila som zaklínadlo proti prenášaniu,“ oznámila mu. Bol spokojný.
                „Dobre.“
                Stále sa nezviditeľneli. Podľa informácií boli dvaja pred domom, ktorí kontrolovali prístupovú cestu. Mysleli si, že zadná časť domu je dobre chránená, čo vzhľadom k okolnostiam aj bola. Vezmú ho a vrátiť ho už nebude problém, keď tu odstránila všetko. Bude sa to musieť vrátiť do pôvodného stavu a odísť tou istou cestou, aby nikto nič nezbadal. Ale na to už budú iní. On bude absolútne vyšťavený a nedokáže to.
                Vystupovali po schodoch a ona správne lokalizovala izbu malého chlapca, ktorému pritvrdila spánok. Ak sa bude chcieť zobudiť, skôr, ako o deviatej, to nespraví. Pokračovala do manželskej spálne a so ženou spravila to isté. Hoci ju nevidel, vedel, čo robí a kontroloval ju. Robila to dobre. Následné zadanie súradníc do univerzálneho prenášadla nebol problém, rovnako ako omráčenie chlapa. O pár okamihov boli na ministerstve.

------

„Chceš sa na to dívať?“ spýtala sa Dawn Ginny. Bola rada, že sú naspäť, že to nezmrvila, hoci išlo skutočne o ľahkú akciu. Harry bol zavretý s chlapom a ťahal z jeho hlavy všetko, čo sa dalo. Bola pripravená iná dvojica, ktorá chlapa po vypočúvaní vráti do domu a zahladí stopy.
                „Asi nie,“ stiahla obočie. Radosť striedali obavy. Podľa slov bude Harry na dne síl. A ona bola jeho partnerka. Očakávalo sa, že sa oňho postará a ona to vážne chcela spraviť. Nemusela, chcela. Od Tonksovej už vyfasovala sériu elixírov a presné inštrukcie, ako postupovať. V minulosti si nechávali Harryho tu. To ale nemal svoj tieň. Teraz ho mal a tieň mal za úlohu dohliadnuť na svoj tieň.
                „To je dobre. Nie je toho príliš k videniu. Len mu civí do očí, chlap je úplne mimo a on z neho vytiahne všetko. Keby chcel, tak aj jeho prvý úspech na nočníku,“ nasilu sa zaškľabila. „Potom dá svoje poznatky do mysľomisy a hotovo,“ povzdychla a stiahla obočie.
                „Je to...“ stiahla obočie. Mala o Harryho strach, samozrejme.
                „Je to vyčerpávajúce a potrebuje nazbierať energiu, ktorú pri tom vydá,“ zachmúrila sa. „Vie to robiť, ale nie tak, ako by sa to malo.“
                „Veď práve,“ zamračila sa. Podľa toho, čo vedela, by legilimencia nemala byť nebezpečná. Rozhodne by sa pri tom nemala strácať magická sila.
                „Existuje teória,“ šepla. „Harry musí mať nejaký blok, ktorý mu bráni používať to bez problémov.“
                „Jedine,“ prikývla.
                „On si z toho ale ťažkú hlavu nerobí, tak si ju nerob ani ty a už vôbec nie pred ním. Štve ho akurát to, že to nemôže robiť stále.“
                „To by zrejme lozil do hlavy každému z nás,“ prinútila sa zaškľabiť. A Dawn sa uchechtla.
                „Trápi ťa, čo by mohol vidieť v tvojej hlave?“ nadvihla obočie.
                „Jasne. Zrejme by som už bola niekoľkokrát mŕtva,“ uchechtla sa aj ona. Okrem iného. Mala už jeden erotický sen, ktorého bol on súčasťou. Nechápala, prečo sa jej to snívalo. Vôbec. A čo horšie, v tom sne sa správal ako normálny, veselý chlap. A mimoriadne šikovný. Ráno sa zobudila mokrá a vzrušená a musela ručne dokončiť to, čo sen spustil. A pri predstave nahého Harryho dosiahla veľmi výživného orgazmu. Otriasla sa.
                „Tomu neverím,“ vytrhla ju zo zamyslenia Dawn. „Harry sa mi vidí na počudovanie krotký. Nespráva sa tak, ako sa správal a preto si nemyslím, že by si o ňom musela zmýšľať až tak zle,“ špekulovala. „Nie je svätý, to nie, ale aby ťa zabíjal?“ vyprskla.
                „Nechajme toho,“ hihňala sa Ginny vďačná za to, že to Dawn neskúma z úplne inej stránky.
                „Dobre.“
                Trvalo to takmer štyri hodiny. Po štyroch hodinách zavolala Tonsková Ginny, aby si vzala svojho partnera na starosť. Dokázal vytiahnuť z chlapa všetko a upraviť mu pamäť. Dokonca zvládol nastaviť na prenášadle správne súradnice. Viac toho však nezvládol.
                „Vezmi ho domov a postupuj podľa inštrukcií,“ prikazovala jej Tonsková. Harry sedel za stolom s hlavou položenom na ňom a nehýbal sa. „Bude potrebovať pokoj, dostatok spánku, všetko, o čom sme sa rozprávali. Dobre?“ uprene sa jej zadívala do očí.
                „Jasne,“ prikyvovala. Nemocnicu odmietal, nemohli by ho tam strčiť. Jeho stav by vysvetľovali ťažko. Ako jej vraveli, v minulosti ležal na ministerstve. Teraz ale mal partnera a mohol ležať doma. A úlohou jeho partnera bolo sa oňho postarať. Presne to isté by spravil on pre ňu.
                Objala jeho bezvládne telo a chytila prenášadlo. Dúfala, že ho nastavil správne a neocitnú sa niekde mimo.
                Nastavil ho presne, dopadli na jeho gauč. Ibaže tam ho už nepodopieral stôl ani nič a ona ho len s ťažkosťami udržala.
                „Harry,“ hlesla a zdvihla jeho tvár. Pridržiavala ho na gauči, ale jeho hlava bezvládne visela. Mal zavreté oči a nevnímal svet. „Tak fajn,“ povedala sama sebe.
                Jednou rukou ho tisla na hrudník, aby sa nezosypal a druhou z neho zvliekala plášť. Nešlo to. Bol na ňu príliš veľký a príliš ťažký a jej sa perlili kvapky potu na čele. Za chvíľu bude svitať a ona ho tu takto môže držať aj niekoľko dní. Povzdychla a vytiahla prútik. Dvoma kúzlami ho zbavila oblečenia a prehltla, keď teraz pritískala na gauč jeho polonahé telo. Možno to nebola úplne najlepšia chvíľa, ale nedalo sa necítiť a nevnímať jeho tvrdé svaly pod rukami. S povzdychom sa posledný krát nadýchla a postavila, stále ho istiac a potom ho pomaly pokladala na gauč. Aj tak sa jej vyšmykol. Našťastie sa zosunul do mäkkého. Zdvihla jeho nohy a položila ich na gauč tiež. Až potom si ho dôkladne prezrela.
                Bol ešte lepší, než v jej sne. Cítila sa hlúpo, že si ho prezerá, keď je on úplne mimo, ale kedy najbližšie bude mať podobnú príležitosť? Ak už nič iné, aspoň sa na ňom popasie pohľadom, pretože bolo skutočne na čo sa dívať. Zachvela sa, keď očami skĺzala z jeho brucha až k tesným boxerkám. Hrudník mal hladký, ale tu to bolo iné. A skutočne tam toho bolo dosť, ako s uznaním skonštatovala. Odolala nutkaniu ho preskúmať aj pohmatom. Nielenže to bolo vážne hlúpe, ale zrejme by už pokojne nespala nikdy.
                Myslel na takúto situáciu. Pri pohovke bola prichystaná ľahká deka a ona ju s nevôľou naňho prehodila. A ona bola tiež prichystaná na takúto situáciu. Lepšie povedané, bola varovaná. Niekoľko dní bude zbierať fyzické, ale najmä magické sily. A ona tu bude. Do úradu sa vrátia, až bude v poriadku. A až potom spustia vyhladzovaciu akciu. Vzala svoju malú cestovnú tašku, aby sa prezliekla.

------

Harry otvoril oči. Cítil svoje telo, respektíve ho necítil. Cítil všetko a pritom nič. Vždy to takto bývalo, vedel to. A bude to chvíľu trvať. A samozrejme bol doma, ako rozhodla ich šéfka a samozrejme tu niekde musela byť aj jeho partnerka, ktorá ho videla úplne nemožného. Zamračil sa. Najradšej by vstal, ale to samozrejme nešlo.
                „Ginevra!“ zakričal. Hlas mu slúžil dobre. Mal isté potreby, o ktoré sa potreboval postarať.
                „Auror Potter,“ ozvalo sa odkiaľsi z kuchyne a za pár chvíľ sa pred jeho očami aj zjavila. Vo voľnom tričku a krátkych nohaviciach. „Ste v poriadku?“ okamžite sa vypytovala. „Teda, vzhľadom k situácii.“
                „Ovládate kúzlo na vyprázdnenie močového mechúra?“ na rovinu sa spýtal. Sčervenela. Nad týmto nepremýšľala. „Pre Merlina, prosím, povedzte, že ho ovládate,“ zavrčal zúfalo. Nevedel si predstaviť, že by musela vziať jeho penis a nasmerovať ho do nádoby, aby sa vymočil.
                „Ja, ehm,“ zakoktala sa. Najradšej by bola zahrabaná niekde hlboko. Zavrel oči.
                „Ovládate všetko to, čo bolo popísané v zložke a toto kúzlo neovládate?“ neveril. Nebol naštvaný, cítil sa ponížený. „Nemali ste na škole liečiteľské kurzy?“ šepol.
                „To boli jediné zlé známky, ktoré som dostala,“ vyšlo z nej rovnako zúfalo, ako z neho. „Ja, teda, no...“
                „Ešte chvíľu kokcite a pomočím si gauč,“ vrkol a prebodol ju pohľadom. „Máte mi pomáhať, keď ste už ten môj tieň, tak prosím, máte prvú príležitosť. Nebude to síce nič, pri čom by ste získali Merlinov rád, ale verte mi, že ak mi prinesiete nejakú nádobu a pomôžete mi, rád vám ho udelím sám,“ zaprskal.
                A ona sa obrátila, aby v chvate našla niečo, hocičo, čo by použila pri... Do prdele. Prečo sa tie kúzla neučila? Vedela, o ktoré kúzlo ide. Ale nikdy ho neskúšala. Netrénovala. Mohla a mala to robiť. Podcenila to. Teraz bolo ale neskoro plakať nad rozliatym mliekom. A neskoro bude plakať aj nad rozliatym močom. Našla prázdnu plechovku, zrejme od farby a náhlila sa naspäť.
                „Ja, teda...“ zakoktala sa znova.
                „Nerečnite a konajte,“ zasyčal. Bolo jasné, že zadržiaval svoje telesné potreby už len so sebazaprením. Ležal presne tak, ako ho uložila. Samozrejme, nemohol sa hýbať. Keby mohol, nemusela ona, teraz...
                Kľakla si ku gauču, schválne sa obrátila chrbtom k jeho tvári a odkryla ho. Zaváhala.
                „Ginevra, prosím,“ takmer pípol. Možno by sa mohol pomočiť, ale on zase nepoznal čistiace kúzlo. Nemali si čo vyčítať, však? A pomočenie bolo preňho oveľa viac ponižujúcejšie než skutočnosť, že ho mladá žena vezme do ruky aj s iným zámerom, než ho potešiť. Hoci, teraz bola potreba taká veľká, že mu slečna aurorka spôsobí oveľa väčšie potešenie, než ktorákoľvek žena pred ňou.
                Ginny prehltla a s trasúcou sa rukou naňho siahla. To, čo včera obdivovala, teraz mala chytiť do rúk. Jemne ho vyslobodila z boxeriek, kompletne červená, s horiacimi ušami, krkom a ktovie ešte čím a nasmerovala ho do nádoby.
                „Môžete,“ pípla takmer nečujne. A on si skutočne uľavil. Počula povzdych úľavy, keď sa z neho začal liať moč. A lial sa riadne dlho. Pomaly začínala mať pocit, že má v bruchu ťaví hrb, alebo čo. Snažila sa príliš neuvažovať čo drží v ruke, koho to niečo je a hlavne a prvom rade, že je to veľmi impozantné aj v pokojovom stave. Len sledovala, aby sa triafal.
                „Och, Merlin,“ sykol, keď bolo hotovo. Do nádoby padli aj posledné kvapky. Mala by ho otriasť? Tak to robia chlapi, nie? Nenabrala odvahu. Opatrne položila nádobu a ešte opatrnejšie ho vsunula naspäť a zakryla ho. „Ďakujem,“ ozval sa a ona sa strhla. Chcela odtiaľ nenápadne zmiznúť a niekam sa ísť zahrabať.
                „Nie je za čo,“ prinútila svoje ústa, aby z nich vyšlo. Stále sa naňho nepozrela.
                „Ginevra,“ oslovil ju potichu. „Otočte sa, aurorka Weasleyová,“ použil autoritatívny tón, keď sa nehýbala. Prinútilo ju to otočiť sa, hlavu mala však sklonenú a pýrila sa. „Nevravte, že ste nikdy nič podobné nedržali v ruke.“
                Opatrne zdvihla hlavu a keď sa jej oči stretli s tými jeho, sčervenela ešte viac.
                „Samozrejme, že držala, ale nie v takejto situácii a rozhodne nie svojmu šéfovi,“ odvetila nesmelo.
                „No, tak ste mali premiéru,“ vyprskol. Zamračila sa. „Doteraz ste šéfa nemali, nie? Pomohli ste mi a ja som vďačný. Momentálne sa nedokážem hýbať. Vôbec vám nenapadlo, že by sme sa dostali do podobnej situácie?“ povytiahol obočie.
                „Neviem, nie,“ mykla plecami. „Chcela som pomôcť a byť pri vás. Neuvažovala som nad tým, čo to všetko bude obsahovať,“ povedala odvážnejšie.
                „Pre mňa je to rovnako divné, ako pre vás a sľubujem, že sa pokúsim vydržať až do večera, aby ste to nemuseli absolvovať častejšie. A zajtra už snáď rukami pohnem.“
                „Dobre,“ prikývla. „No a zohnala som obed,“ stiahla obočie. „Dovolila som si opustiť váš dom a premiestniť sa do Brlohu,“ mykla nervózne plecami. „Mamka nám pripravila obed. Pomôžem vám posadiť sa a zrejme...“ zarazila sa.
                „Zrejme ma budete musieť nakŕmiť,“ zaškľabil sa. Zarazene sa naňho dívala.
                „Zrejme áno,“ prikývla a dívala sa mu do očí. „Tak fajn,“ postavila sa a vzala nádobu, aby ju vyliala. A pripravila pre ďalšie použitie. „Za moment som naspäť.“
                „A umyte si ruky,“ kričal za ňou. „Zvyknem to robievať, keď vyleziem z toalety,“ vyprskol. A začul zahihňanie. Výborne, nezložilo ju to úplne. Bol za to rád.
                Za moment bola skutočne naspäť a s ňou miska polievky a dusené hovädzie so zeleninou. Už vôňa ho vábivo dráždila. Musela vynaložiť veľmi veľa sily, aby ho posadila. Bolo príjemné zvierať jeho telo, cítiť jeho dych na krku, ale než ho nadvihla, skoro ju to zlomilo. S úľavou si vydýchla, keď bezpečne sedel. Snažila sa zakryť ho dekou, ale tá stále skĺzavala a tak sa zmierila s tým, že tam bude sedieť polonahý.
                „Necítim sa dobre, keď vám pôsobím toľko starostí,“ zamračil sa dívajúc sa na ňu. A bola to pravda. Na ministerstve sa oňho starali muži a s nimi to príliš neriešil. Toto bola iná situácia.
                „Som vaša partnerka, samozrejme vám pomôžem, keď je to v mojich silách. A to zatiaľ je,“ mykla plecami, vzala do rúk misku a posadila sa vedľa neho. Zadívala sa mu do očí, v ktorých našla niečo nové. „Vy by ste pre mňa spravili to isté, nie?“
                „Samozrejme,“ prikývol. „Ovládam dokonca aj kúzlo na vyprázdnenie mechúra,“ natiahol potichu. Zamračila sa a on povytiahol obočie. Zavrtela hlavou.
                „Vy ste proste dokonalý. Nemôžem sa s vami rovnať,“ vyprskla nahnevane.
                „To môže len málokto, pravda,“ prikývol so samozrejmosťou. Pozrela naňho a to niečo v očiach tam stále bolo.
                „Vy si zo mňa strieľate!“ identifikovala to niečo. Mykol plecami.
                „Možno trocha,“ pripustil. „Vy to robíte bežne.“
                „Nie, to nie je pravda,“ protestovala. „Snažím sa žartovať spolu s vami, nie na vašu adresu.“
                „Vážne?“ podivil sa. „Nevšimol som si.“
                „Iste, že nie, vy si také veci nevšímate,“ zaprskala.
                „Dobre, nebudem protestovať, máte pravdu,“ nevinne natiahol. Stiahla obočie.
                „Som rada, že ste si to uvedomili.“
                „Neuvedomil. Len sa bojím, že keď budem pokračovať, nedostanem polievku,“ vyriekol vážne. A ona sa rozhihňala. So záujmom sa na ňu díval. Bola krásna, keď sa smiala.
                „Takto sa robia žarty,“ s uznaním prikývla. A vzala do lyžicu a pozrela naňho. „Otvorte ústa,“ zavelila.
                A on poslušne otváral ústa a nechal sa kŕmiť, celú dobu na ňu hľadiac. A ona mu pohľad opätovala. Bolo to zvláštne a pritom také samozrejmé. Bolo to puto, ktoré vznikne medzi partnermi. Odstupom času jej neprišlo divné ani to, že držala v rukách jeho penis a sledovala, aby močil na to správne miesto.
                „Je to výborné,“ skonštatoval, keď ho kŕmila hovädzinou.
                „Je to čarodejnícke jedlo. To pravé,“ prezradila. „Po pravde, ja sama sa len učím variť. Mamka ma toho naučila síce veľa, ale ja som nemala ani čas a ani chuť to skúšať,“ zaškľabila sa. „Zajtra by mal byť pečené teľacie.“
                „Uhm,“ prehltol. „Zdá sa, že som prišiel o dosť z čarodejníckeho sveta,“ zamračil sa.
                „Asi áno,“ povedala potichu. Nechcela vyzvedať, ale šlo ju od zvedavosti roztrhnúť. Ako vyrastal? Kde? Mal kamarátov? Ako sa zvykol hrávať? Toľko otázok ju pálilo na jazyku, neodvážila sa však položiť ani jednu.
                Všimol si, že zarazene stíchla. Po dobrej nálade nebolo ani pamiatky. A on vedel, prečo tomu tak je. Stále však nevedel, či jej dôverovať. Znova sa mu na myseľ predierali strýkove slová, v ktorom mu vravel, že keď sa jej nezdôverí, nebude jej môcť ani dôverovať. A platilo to aj naopak. Ona by mu bez váhania vravela o svojom živote, minulosti, o svojich snoch. On to nedokázal. Aspoň zatiaľ nie.
                „Vyrastal som u najlepšieho priateľa mojich rodičov,“ vravel potichu so sklonenou hlavou. Zatajil sa jej dych. „A u jeho manželky. Ani jeden z nich nie je môj pokrvný príbuzný. Keď som bol malý, vravieval som im mami a tati. Než som to pochopil. Teraz sú to strýko a teta,“ pozrel sa na ňu. Smutne sa pousmial. „Ona je mukelka. Trvalo roky, než si zvykla, že je strýko čarodejník. Nechcela skúšať nič čarodejnícke. Vyrastal som ako mukel, jedol som ako mukel, hral som sa ako mukel, mal som muklovského psa, ale to sem asi nepatrí,“ zaškľabil sa. A ona sa potichu zahihňala. „Strýko z čarodejníckeho sveta ovládal len obranu, čarovanie, tranfiguráciu, elixíry, liečiteľstvo, všetko sa to však točilo len okolo bojov a okolo strýkových záujmov, ktoré však nezahrňovali varenie, upratovanie, pranie... a čo ja viem čo všetko sa dá ešte robiť čarodejným spôsobom,“ povzdychol. „Neviem toho veľa, Ginevra. Možno sa vám zdám ako najlepším čarodejníkom pod slnkom, alebo dobre, minimálne na aurorskom úrade, ale neviem prakticky nič.“
                „Všetko sa dá naučiť,“ prerušila ho potichu.
                „Za mojimi úspechmi stojí strýko,“ pokračoval, akoby ju ani nezaregistroval. „Všetko ma naučil on. Čítať, písať, počítať, čarovať a bojovať. Som tým, čím som, len vďaka nemu. Alebo nie, vyjadrím sa jasnejšie. Všetko, čo viem, viem vďaka nemu. Keby nebolo jeho a mojej tety, tak...“ zamračene stíchol. A ona sa odvážila k tomu, aby sa natiahla za jeho rukou a zovrela ju.
                Prehltol. Povedal toho asi až príliš. Nepovedal skoro nič, ale zdalo sa mu, akoby ho až teraz videla nahého a zraniteľného. Cítil ten dotyk, ale nebol schopný zareagovať. Ak áno, zrejme by svoju ruku vytrhol. Díval sa však na ich spojené dlane, na jej maličkú, ktorá sa v tej jeho strácala a bolo mu zvláštne dobre.
                „Toto je to puto, o ktorom básnia aurori?“ spýtal sa a pozrel jej do očí. Mala v nich slzy.
                „Asi áno,“ prikývla. „Je to dôvera. Začali ste mi dôverovať. Je to tak dobre?“ s obavami sa spýtala. Bála sa, že zaspätkuje a to niečo, čo sa teraz vytvorilo, bude zničené.
                „Je mi dobre,“ povedal úprimne. „Neviem, či to je dobre, ale mne je dobre.“
                „Takže vám nevadí, že ste mi prezradili niečo zo svojho života?“
                „Nie, ak mi poviete niečo vy zo svojho,“ stiahol obočie.
                „A čo by vás zaujímalo?“
                „Vlastne neviem,“ vypustil. Vážne nevedel, o čom by sa mal rozprávať s kýmkoľvek. Nemal partnerov k diskusiám. A ona to pochopila.
                „Chcela som sa vám poďakovať,“ obrátila pozornosť do možno preňho bezpečnejších vôd. „Za to, že ste mi dali šancu.“
                „Bola to maličkosť,“ odfrkol. „Bola to jednoduchá akcia. Vedel som, že to dokážete.“
                „Dobre, ale aj tak. Ja som...“
                „Ticho, Ginevra. Ešte bude veľa príležitostí, pri ktorých si vás otestujem. Toto bolo skutočne nič v porovnaní s tým, čo nás čaká budúci týždeň. Tam príde zrejme k otvorenému konfliktu, kde budeme musieť byť rýchli, flexibilní a presní. A obaja budeme chcieť ostať živí. Takže sa na to zameriame v okamihu, ako budem môcť vyliezť z tejto prekliatej pohovky,“ zamračene zafrflal.
                „Prečo je to takto?“ spýtala sa.
                „Prečo ostanem deň absolútne neschopný? Strýko ovláda legilimenciu a nemá problémy. Možno za to môže trauma z detstva. Nie možno, určite. Na nešťastie toto strýko odstrániť nedokázal,“ povedal pokojne.
                „Aha,“ prikývla. Zaregistrovala jeho poslednú poznámku a vydesila ju. Toto strýko odstrániť nedokázal. Čo všetko musel? Čo odstránil? Dívala sa na Harryho Pottera úplne inými očami.
                Povedal toho veľmi veľa. Zrejme jej povedal viac, než komukoľvek inému. Iste, to všetko, čo jej povedal, ona viac menej vedela. Vedelo sa to. Ale povedal to on priamo jej. Možno pôsobilo jeho magické a fyzické vyčerpanie. Nie možno, určite. Stále ho držala za ruku. Nemohol sa vytrhnúť, ale keby chcel, tak by po nej zavrčal, aby ho pustila. Nechcel to. Bol k nej zrejme bližšie, než by si myslel.
                „Chcela by som vás učiť,“ nadhodila odvážne. Prekvapene na ňu pozrel. „No áno, chcela by som vás naučiť, ako vyzerá čarodejnícky svet. Ja viem, že ho poznáte. Ale zrejme len z videnia, či počutia. Nikdy ste nezbierali čokoládové žabky. Určite poznáte všetkých tých čarodejníkov, čo sú na kartičkách, ale ochutnali ste niekedy čokoládovú žabku? Isto je oveľa lepšia, než muklovská čokoláda. Alebo lietanie? Viete, čo je to metlobal. Určite. Ale... lietali ste niekedy na metle?“ vychrlila zo seba. Fascinovane sa na ňu díval a zavrtel hlavou. „Fajn, vezmem vás von a naučím vás lietať na metle. Určite si to zamilujete. Alebo čo také? Boli ste niekedy v obchode mojich bratov? Pochybujem. Vlastnia veselý obchod na Šikmej. Pôjdeme tam a nestačíte sa čudovať. Odtrpaslíkovavali ste záhradu? Je pri tom kopec srandy. Naša záhrada je trpaslíkmi zamorená, zacvičíme si pri nich. Vezmem vás na metlobalový zápas a k nám, do Brloha a mamka uvarí päť chodov a upečie päť zákuskov a všetko to budú čisto čarodejnícke jedlá a vy sa budete olizovať ešte týždeň. Alebo... teraz mi nič nenapadá, ale určite prídem na ďalšie spôsoby, ako by ste mohli...“
                „Ginevra, stačí,“ zarazil ju. Díval sa do jej nadšenej tváre. Slová sa z nej sypali a ona sa nádherne usmievala a v ňom sa znova niečo pohlo.
                „Chcem vám to poukazovať,“ šepla nesmelo, pretože si myslela, že ho svojou slovnou kanonádou vydesila. „Vážne chcem.“
                „Ja viem a chcem, aby ste mi to všetko ukázali,“ odvetil jej s úsmevom. Skutočným a nefalšovaným úsmevom. Nádherným úsmevom, ktorý rozžiaril aj jeho oči a on zrazu vyzeral oveľa mladšie. Potešilo ju to a opätovala mu úsmev.
                „Platí? Budem vaša učiteľka?“
                „Platí,“ súhlasil.

TOPlist