59. Žeby krok vpred?

 

                „Sadnite si,“ vyzval ho potichu, keď si všimol jeho nervózneho pokukovania po miestnosti. Ani nevedel, prečo ho vlastne zavolal. Na jednej strane v ňom driemala túžba po akomkoľvek náznaku zblíženia sa a na druhej v ňom plápolali doposiaľ neuhasené ohníky umelo vybudovanej nenávisti. Najjednoduchšie by bolo nechať ho na pokoji a nepokúšať sa o nič, pretože bolo zrejmé, že on o nič nestojí. Prišiel však sám od seba, bez zavolania a bez uvalenia trestu. To by mohlo niečo znamenať. Možno.

Samého ho prekvapilo, že pozvanie prijal. Mohol niečo také očakávať, keď sa sám vyjadril, že sa pokúsi o zblíženie. Jeho názor sa nezmenil. Možno bol zvedavý, akým spôsobom s ním bude jeho strýko jednať. Aj keď nečakal žiadnu výraznú zmenu, hádam sa jeho správanie aspoň troška zmierni. Sám si to možno aj želal. Sadol si do pohodlného kresla a pozeral sa, ako Snape nalieva do pohárov sýtočervenú tekutinu. Pravdepodobne nebude až taký chladný, ako sa javí navonok. Aj zariadenie jeho obývačky tomu nasvedčovalo. Prisahal by, že človek ako Snape bude bývať niekde, kde sa to veľmi podobá na temnú jaskyňu a miesto postele bude mať hádam aj truhlu, ako upír. Opäť bol však prekvapený, rovnako, ako pri svojej prvej návšteve bytu profesora Elixírov. Nachádzalo sa tu veľa starožitných kusov nábytku a aj keď sa v tom príliš nevyznal, pôsobilo to naňho príjemným dojmom a musel uznať, že Snape má dobrý vkus.

„Je to najkvalitnejšie elfské víno,“ podával mu pohár a sadol si oproti nemu, „je to to najlahodnejšie, najjemnejšie a najlepšie, čo ste doteraz pili a dovolím si tvrdiť, že aj kedy budete piť. Čo na to poviete?“ opýtal sa, keď si privoňal k svojmu poháru. Harry spravil to isté a zároveň si upil. Mykol plecami.

„Je dobré. Škoda, že nemám s čím porovnávať. Víno som zatiaľ nepil,“ odvetil úprimne. V skutočnosti okrem medoviny a whisky nepil žiaden alkohol.  

„Aha, zabudol som, že Black dáva prednosť whisky,“ neodpustil si iróniu a prepichol ho pohľadom. „Ak niekedy v živote vyskúšate iné vína,“ pokračoval, keď zbadal jeho protestný výraz, „dokážete oceniť kvalitu tohto skvostu medzi nápojmi. Pite ho opatrne,“ upozornil ho, pretože si poriadne odpil, „je veľmi silné. Zdanie občas klame, stačia dva-tri poháre a dokáže skoliť aj oveľa väčších chlapov.“

„Prečo ste ma pozvali?“ prerušil ho, pretože sa nadychoval k prednáške o víne, ktoré zjavne považoval za špičku na svojom hodnotovom rebríčku. Profesor sa mierne zamračil, možno preto, lebo ho opäť prerušil, alebo preto, lebo mu zrušil preňho dôležitú tému.

„Prečo ste prijali?“ odvetil mu otázkou a kútiky úst sa mu typicky nadvihli, tentoraz však bez pohŕdavého výrazu, skôr to bol provokačný úškrn.

„Pýtal som sa prvý,“ zaprotestoval s presne identickým výrazom. Snapovi sa jeho námietka nepozdávala.

„V poriadku,“ povedal po chvíli očného kontaktu a nadýchol sa. „Odpoviem vám úprimne. Ako som povedal, pokúsim si vás získať svojimi metódami a je mi absolútne jedno, či sa vám budú pozdávať alebo nie. Dosť ma prekvapilo, keď som vás našiel pred svojimi dverami. Nepredpokladal som, že by ste niekedy prišiel dobrovoľne. Prečo teda nevyužiť príležitosť, ktorá sa mi naskytla? Môj synovec mi zaklopal na dvere. Asi by som mal byť šťastný, nemyslíte?“ aj keď sa snažil kontrolovať, nepodarilo sa mu to a poslednú otázku uštipačne natiahol. Zaškľabil sa. „Možno by som to mohol považovať za svoju prvú výhru. A teraz vy. Prečo ste prijali?“

„Neviem,“ odvetil okamžite. Chvíľu sa mu díval do očí a rozhodol sa pre ten istý postup. „Odpoviem vám tiež úprimne. Možno to bola zvedavosť. Skutočne ma zaujíma, ako si ma chcete získať. Ale najmä to bola túžba presvedčiť vás, že ma tá výhra v stávke neteší. Je mi jasné, že mi nebudete veriť, je mi to však jedno. Chcel som vám to povedať do očí a to som aj spravil. Ako to zoberiete vy, je len vaša vec. Nemám z nej radosť a bol by som rád, keby sme ju zrušili...“

„Moment,“ skočil mu do reči a tentoraz sa mračil presvedčivo. „Naznačujete mi tým, že by sme uplynulý mesiac proste ignorovali? Že by sme sa tvárili, že o nič nešlo?“ počkal, kým prikývne. „Tak to v žiadnom prípade,“ vrkol a prepaľoval ho pohľadom, „bola to stávka spečatená podaním rúk. Nebola to detská hra, ktorá sa môže skončiť v okamihu, ako sa to jednému prestane páčiť. Bola to dohoda a myslel som si, že som ju uzatvoril s dospelým, ale ako vidím, tak som sa mýlil.“

„Nemám z toho dobrý pocit, to je všetko,“ skočil mu do reči s náznakom podráždenia, „nepáči sa mi, že ste nakoniec tak nezmyselne ustúpili...“

„Ani ja z toho nemám dobrý pocit a neskáčte mi do reči,“ prskol naštvane. „Ako som sa nakoniec zachoval je len moja vec. Opakujem vám to znova, nespravili ste chybu. Nebudem predsa zneužívať zhodu okolností, kedy sa nevedeli vpratať do kože druhí. A možno som to spravil aj preto, aby som urobil ten prvý krok k získaniu si vás. To vám nenapadlo? Viditeľne sa to vyplatilo, prišli ste,“ doložil s úškľabkom.

„Nie, to mi skutočne nenapadlo,“ prskol aj on. „Ani vo sne by som totiž nebol taký naivný a nedúfal by som, že by ste boli ochotný dobrovoľne sa ponížiť a pochváliť dvoch pre vás tupcov. Bol to pre mňa strašný šok a vlastne tomu ešte stále neverím.“

„No ale v tom vám veľmi nepomôžem,“ povedal posmešne. „Na to ste mali myslieť skôr a nemali ste sa púšťať do niečoho, čo zjavne neviete psychicky uniesť. A ak si myslíte, že návrhom zrušenia stávky a tým, podľa vás, ušetrením môjho sebavedomia akejkoľvek ujmy, na mňa spravíte dojem alebo mi dokonca urobíte akúsi láskavosť, tak na to rýchlo zabudnite. Ja si za svojim slovom stojím, nech sú dôsledky akékoľvek.“

„Nemám v pláne robiť vám ani najmenšie láskavosti, to mi môžete veriť,“ riekol pokojne a hodil po ňom jeden ublížený pohľad s úmyslom zavŕtať. „Len som vám chcel vysvetliť, že ma tá výhra neteší. Ale keď ste sa k tomu postavili takto, je to vaše rozhodnutie. A mne neostane nič iné, iba si počkať na pondelok a naplnenie stávky,“ zaškľabil sa.

„Výborne, takže sme za témou stávka urobili konečne bodku,“ zamračil sa. „Vraveli ste, že vás prinútila prijať pozvanie vaša zvedavosť. Zaujíma vás, akým spôsobom si vás chcem získať. Už som vám vravel, že to máte nechať na mojom uvážení. Prezradím vám však takú maličkosť, nečakajte odo mňa príjemné správanie, prejavy náklonnosti alebo podobné citové výlevy. Na tie vaše srandičky a chechot je tu Black. Taktiež nečakajte najmenšie výhody alebo pochvaly. Nie som človek, ktorý by sa takto prejavoval, to dobre viete. A na tom nezmení nič ani fakt, že ste môj synovec. Budem sa k vám správať tak, ako doteraz. V škole sa to ani inak nedá, nezabránilo by sa prezradeniu. Keďže odmietate navštevovať ma a ja nemám možnosť sa k vám dostať, pokiaľ mi neumožníte napariť vám trest, tak sa asi nedozviete to, čo vás tak veľmi zaujíma. Potter, ja nie som a ani nikdy nebudem ten pravý strýko, ktorý vám bude nosiť darčeky alebo vás bude finančne podporovať. Môžem vám však dať oveľa viac. Môžem vám dať svoje skúsenosti, vedomosti, môžem vás toho veľa naučiť, pripraviť vás do života, na boj, na prežitie. Samozrejme len v tom prípade, ak by ste mali o to záujem. Iné odo mňa čakať nemôžete. Je mi jasné, čo chcete teraz odpovedať. Že nemáte záujem. Rátam s tým, veľmi dobre viem, že než sa necháte presvedčiť, bude musieť nejaký čas uplynúť, a do ničoho vás nútiť nemienim,“ stíchol a čakal jeho reakciu, aj keď vedel, aká bude.

„Znie to zaujímavo,“ povedal a myslel to úplne vážne. Nech je Snape akokoľvek nepríjemný, čarodejník to je vynikajúci, dokonca by povedal, že po Dumbledorovi najlepší. A ponuka podeliť sa o svoje vedomosti s ním bola veľmi lákavá. Ale má to jeden závažný háčik, vlastne hák. Je to Snape. „Ale toho času bude musieť prejsť ešte viac ako veľa. Mám v živej pamäti naše hodiny oklumencie, preto ma predstava hodín s vami skôr odstrašuje ako vábi.“

„Áno, to sa dalo predpokladať,“ čakal to, ale i tak to bolelo. „K tým hodinám oklumencie, určite vám moja sestra povedala, že by ste sa to naučili aj tak. Bol to tvrdý spôsob a vybral som ho s úmyslom ubližovať vám,“ povedal bez okolkov. „Ale napriek tomu, že som vás chcel kvôli nenávisti trápiť, podvedome som chcel, aby vás to utužilo, aby ste zosilneli. A keď sme už pri tejto téme, nemali by ste sa vzdávať možnosti naučiť sa legilimenciu. Veľmi dobre poznám váš názor a verte, že legilimencia nie je len o tom, aby ste sa niekomu špárali v hlave, ako to nazývate vy. Dobre naučená legilimencia vám dá príležitosť prečítať protivníkove myšlienkové pochody a tým vám umožní získať výhodu na svoju stranu. Dá sa naučiť do tej miery, že nedostatočne vytrénovaná myseľ nemá šancu zistiť, že ste do nej vnikli. Verte mi, že mám rovnaký názor na zasahovanie do cudzieho súkromia ako vy. Legilimenciu používam iba v prípadoch nutnosti. Som si istý, že by sa vám v určitých situáciách hodila, preto považujem vaše odmietanie ovládať ju za detinské. Nie je to najrozumnejšie a najzrelšie rozhodnutie.“

„A týmto mi snáď naznačujete, že by ste ma ju chceli učiť?“ opýtal sa ironicky. Aj keď bolo na jeho slovách kopec pravdy a uznal, že by to možno nebolo na zahodenie, opäť sa dostal k prvotnému problému.

„Základy by vám mohla dať pokojne aj Susan,“ vrkol. Sám seba nechápal, dobre poznal jeho názor a jeho odmietanie, napriek tomu by bol rád, keby svoje úvahy prehodnotil. „Pozrite, Potter,“ vzdychol unavene a snažil sa nájsť tie pravé slová, „som váš strýko, to je situácia, s ktorou sa budete musieť zmieriť. Ja sa vám nesnažím vnucovať, ani vás nijako presviedčať, záleží čisto na vašom rozhodnutí. Jedná sa o vaše dobro. Nič iné vám nemám čo ponúknuť. Ak odmietnete, vaše mínus. A ak prijmete, môžete toho získať veľa. Som si vedomý vašej averzie voči mojej osobe, preto viem, že neprijmete. Bol by som však rád, keby ste nad tým aspoň uvažovali. Alebo je tá vaša nenávisť až taká veľká, že sa nebude dať prekonať?“

„A vaša nenávisť? Alebo mi chcete tvrdiť, že ste na mňa zmenili názor?“ spýtavo zdvihol obočie.

„Ja som sa pýtal prvý,“ zaškľabil sa mu.

„Fajn,“ vrkol po ňom a zazeral. „Prestal som vás nenávidieť,“ pokračoval po chvíli a uprene sa naňho díval, „myslím, že sa tomu tak stalo po Azkabane. To však ale nič nemení na skutočnosti, že sa my dvaja proste neznesieme, lezieme si na nervy, nedokážeme sa vystáť. Preto nevidím najmenšiu nádej, že by sme dokázali vydržať v jednej miestnosti, viesť normálny rozhovor alebo dokonca, že by ste ma mali niečo učiť. A netrúfam si odhadovať, či sa to niekedy zmení. A už vôbec nebudem tvrdiť, že mi to je ľúto, pretože som si istý, že vaše pocity sú úplne rovnaké...“

„To je pravda,“ prerušil ho roztrpčene. Informácia o tom, že ho prestal nenávidieť ho však potešila, to by mohol byť dobrý základ, na ktorom by mohol začať stavať. „Len taká drobnosť, teraz vedieme celkom normálny rozhovor,“ povedal s náznakom posmešku, „a zatiaľ som nepocítil túžbu vás zaškrtiť. Ja od vás nechcem rozvrh voľných hodín, aby sme naplánovali prípadné spoločné chvíľky. Chcem len, aby ste o tom uvažovali.“

„Uvažovať o tom samozrejme môžem, to snáď zvládnem,“ odvetil ironicky. „A teraz vaša odpoveď, nenávidíte ma?“

„Zmení sa niečo, ak odpoviem úprimne?“ sarkasticky natiahol. Harry vyzývavo vytiahol obočie v očakávaní odpovede. „Pochybujem o tom,“ pokračoval úplne vážne, „aj tak však odpoviem úprimne, tiež som vás prestal nenávidieť, ale moje pocity ku vám sú identické s tými vašimi. Na rozdiel od vás som však presvedčený, že by sme dokázali spolu vychádzať, možno. To by ste sa ale museli začať správať troška dospelejšie.“

„Ts,“ ironicky sa zaškľabil, „to by ste ma museli prestať provokovať,“ namietol.

„Vidíte, práve o tom rozprávam,“ prerušil ho posmešne, „to vaše tskanie nie je príliš dospelým prejavom. A taktiež skákanie do reči. Keď rozpráva starší, nechajte ho dohovoriť. Buďte si istý, že vám dám priestor na vyjadrenie.“

„Budem si to pamätať,“ zazubil sa, ale nepovedal to príliš presvedčivo. Obaja si boli vedomí toho, že to nedodrží.

„To dúfam. Takže by sme mali aj túto tému uzavretú,“ uškrnul sa aj on. „Zvládnete ešte jeden pohár?“ spýtal sa provokačne.

„Chcete ma opiť? Vraveli ste, že to víno skolí aj väčších chlapov a ja som podľa vás ešte dieťa.“

„Áno, to skutočne ste. Keby ste ma na začiatku nechali dohovoriť, vysvetlil by som vám, že pomalé popíjanie je takmer neškodné. Upozorňoval som vás na to, aby ste ho nepili tak hltavo. Myslím, že ešte jeden pohár vám neublíži, rozhodne si neželám, aby ste mi tu zostali ležať pod stolom spitý pod obraz.“

„Samozrejme, že ešte jeden pohár zvládnem,“ ohradil sa dotknuto.

„Takže sa príliš neponáhľate,“ zavŕtal s úškľabkom, keď mu dopĺňal pohár. „To som rád,“ povedal, keď mu podával pohár, „vyzerá to tak, že nakoniec budete mať záujem viesť so mnou rozhovor.“

„Tým by som si nebol taký istý,“ zaprotestoval. Profesor mu jednoznačne naznačil svoj triumf a jemu sa to nepozdávalo. „Ale musím uznať, že nie ste až taký nebezpečný, ako sa na prvý pohľad javíte. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že keď chcete, viete byť celkom znesiteľným,“ zavŕtal aj on.

„Tak si to užite,“ vracal mu to rovnako. „Rozhodne sa to nestane tradíciou. Takže, môj milý synovec,“ natiahol a díval sa mu priamo do očí, „keď sme sa tu takto zišli, mohli by sme prebrať aj iné témy. Kedy to chcete povedať Blackovi?“

„To neviem, rád by som ho toho ušetril, bude to preňho dosť veľká rana,“ pokračoval provokačne. „ale asi sa tomu nevyhnem.“

„Ja si myslím, že Black sa s tým dokáže zmieriť, v živote už dokázal prehrýzť aj väčšie rany ako fakt, že jeho najlepší priateľ napokon ani nebol jedináčik a že jeho krstný syn a obľúbenec predsa len na svete nie je sám. Len sa obávam, že mu bude robiť problém podeliť sa o vašu priazeň so mnou.“

„Ja sa zase obávam, aby k nejakému deleniu vôbec prišlo.“

„S tým si nerobím najmenšie obavy. Raz zistíte, že sa vyplatí so mnou vychádzať. Možno nie skoro, ale raz určite,“ povedal rozhodne. Harry neveriacky pokrútil hlavou. Bol radšej ticho, inak by mu musel odvrknúť, že ho nechá snívať ďalej. „Fajn, teraz by sme si mohli ujasniť, ako to bude ďalej,“ pokračoval profesor. „Myslím tým skutočnosť, že bude najrozumnejšie nechať si túto informáciu pre seba. Aj keď mi je jasné, že ste to už prezradil svojim komplicom, bude lepšie, keď sa o tom dozvie čo najmenej ľudí.“

„Áno, s tým úplne súhlasím,“ odvrkol podráždene. „Nemusíte mať strach, tiež nemám záujem to rozširovať. A svojim priateľom verím, to je asi niečo, čomu nerozumiete.“

„Ja by som nebol až taký presvedčený. V dnešnej dobe sa vyplatí dôverovať len sebe samému. Uznávam, že Weasley a Grangerová sa s vami ťahajú už nejaký ten rok a zatiaľ nesklamali. Nič však nie je isté, okrem smrti. Nechápem, ako sa to mohlo stať Weasleyovej, ale stalo sa, zamilovala sa a je ochotná pre vás spraviť čokoľvek. Ani to však nemusí byť trvalým úkazom. Nechápem však, prečo ste to vytárali Longbottomovi a Lovegoodovej?“

„To je hádam moja vec,“ prskol nevraživo. „Sú to moji priatelia a ja im verím. Nechcete snáď po mne, aby sa zo mňa stal podobný zatrpknutý samotár ako ste vy? Alebo vám vadí, že mám nejakých priateľov? Ja za to predsa nemôžem, že ma niekto má rád, pokým vy od seba každého len odháňate.“

„Vážte slová, ktoré mienite použiť,“ vrkol nevľúdne. „Rozhodol som sa žiť týmto štýlom a vyhovuje mi. Najrozumnejšie je veriť sám sebe a s tým musíte súhlasiť dokonca aj vy...“

„S tým ale vôbec nesúhlasím,“ prerušil ho, profesor len zaťal zuby. „Kde by som bol bez priateľov? Možno vám vyhovuje tá samota a spoliehanie sa na vlastné možnosti. Verte mi, že keby ste niekedy poznali priateľstvo, vyjadrovali by ste sa inak.“

„Asi vás to prekvapí, Potter, ale ja viem, čo to je sila priateľstva. Určite viete o tom, že práve vaša matka bola mojou najlepšou priateľkou, do určitej chvíle. Práve preto tvrdím, že je najrozumnejšie spoliehať sa na seba.“

„Do akej chvíle?“ vypálil. „Dovtedy, kým vás akože zradila, pretože začala chodiť s mojím otcom?“

„Áno, presne do tej chvíle,“ potvrdil mu to nazúrene, „vtedy som to považoval za zradu a vy sa mi nemôžete diviť. Keby som poznal pravdu, možno by to bolo inak. Ale tú nepoznám ani teraz, takže nemôžem súdiť. To však nič nemení na skutočnosti, že bola tým najlepším a vlastne jediným dobrým, čo sa mi do tej doby prihodilo a teraz držím Susan stranou.“

„Na základe tejto skúsenosti ale nemôžete súdiť každého.“

„Ide mi len o to, aby ste si dávali dobrý pozor na to, čo komu poviete. Ten, kto sa javí ako priateľ, môže razom otočiť a zradiť. To je holá skutočnosť a je jedno, či sa tomu bránite alebo či to prijmete.“

„O čo vám ide? Mrzí vás, že to vedia? Vadí vám to?“

„Nie!“ štekol po ňom, už mu začal liezť na nervy. „Absolútne mi nevadí, že ste ich s tým oboznámili. Konečne pochopte, čo sa vám snažím vysvetliť, ale asi je to pre vás príliš komplikované. Poviem vám to jednoduchšie, nabudúce rozmýšľajte nad možnými následkami svojich činov.“

„Dobre, sľubujem, že ak uznám za potrebné a dôležité, tak budem rozmýšľať. Poprípade si prídem pre radu, určite budete taký láskavý a poradíte mi, ako sa mám správať,“ doložil uštipačne. Profesor vyzeral, že každú chvíľu vyletí z kože.

„Iste,“ pokračoval po chvíli, ktorú potreboval na upokojenie, „ak si prídete pre radu, s radosťou vám vyhoviem, najmä ak sa mi podarí zabrániť nejakej prípadnej katastrofe,“ zaškľabil sa. To tentoraz nadvihlo z kresla Harryho, ale podarilo sa mu ovládnuť a použiť rovnaký posmešný výraz.

„Myslím, že to by mohlo hádam stačiť,“ povedal miesto toho a pozrel sa na hodinky. „No vidíte, sedeli sme tu celkom pokojne takmer hodinu. Dá sa to považovať za úspech.“

„Áno, to sa teda dá,“ odvetil ironicky, „mal som nutkanie behom tej hodiny pripraviť vás o život len asi päť krát. Skutočne je to významný krok vpred.“

„Hm, tak si to niekde zaznamenajte. Neverím, že budete mať tak skoro možnosť prekonať tento rekord,“ zavŕtal a dopil pohár.

„Takže napokon šesť krát,“ okomentoval jeho poslednú poznámku a postavil sa zároveň s ním. „Ešte otázka, Potter. Ako vidíte ten pohár? Myslíte si, že máte šancu?“

„Neviem,“ díval sa mu do očí. Tie otázky zneli úprimne, boli položené neškodne a so zjavným záujmom. „Samozrejme ho chcem vyhrať, presne tak ako každý, kto sa prihlásil. Ale už nasledujúci duel bude dosť ťažký a neverím, že by sa postupne zmierňovali.“

„Áno, Thomas, všimol som si,“ odvetil a Harryho prekvapila jeho pozornosť. „K tomu vám môžem povedať len toľko, že pes, ktorý šteká, nehryzie. Neverím, že by vám spôsobil nejaké väčšie problémy. A ak nebudete bojovať s nejakým Slizolinčanom, samozrejme vám budem želať len to najlepšie,“ zaškľabil sa, ale Harrymu aj tak neušlo, že to myslel vážne.

„Dobre, ďakujem a ja vám sľubujem, že práve duely s vašimi súkmeňovcami budem brať nadmieru zodpovedne. Nechcem vás predsa sklamať,“ tentoraz sa zaškľabil on.

„Tým som si istý,“ uškrnul sa, „asi by ste už mali ísť.“ Významne otvoril dvere a vrazil doňho skúmavý pohľad. „Ďakujem za návštevu,“ povedal úplne vážne.

„Nič sa nestalo,“ odvetil mu a opätoval jeho pohľad. „Dobrú noc,“ a vychytil sa preč.

„Aj tebe,“ povedal potichu jeho vzďaľujúcemu sa chrbtu. Nemal šancu to začuť a taktiež nemohol zahliadnuť jeho jemný úsmev.

------

„Začína sa priostrovať,“ zafrflal Ron cestou do Veľkej siene na raňajky. Samozrejme tým myslel súboje, ktoré boli momentálne hlavnou témou na každom kroku. „Opäť začínam. Prečo musím ísť vždy prvý?“ sťažoval sa svojim priateľom. „Vy budete mať čas ešte trocha potrénovať. Ale čo ja?“

„Ron, prestaň panikáriť,“ upokojoval ho Harry, „Goyle predsa nie je žiadny vážny súper.“

„To je pravda, braček,“ chichotala sa Ginny a visela svojmu vyvolenému na ramene, „ešte päť minút pre súbojom mu budú musieť vysvetľovať, načo vlastne drží tú paličku v ruke a čo s ňou má vôbec robiť.“

„Pokojne si zo mňa strieľaj,“ vrkol po nej podráždene, „ty máš ešte dva dni k dobru.“

„Určite to zvládneš,“ povzbudivo sa naňho usmievala Hermiona, „majú úplnú pravdu. On je proste trúba, ktorá nevie, kde je sever. A Neville môže byť tiež pokojný. Crabe je rovnaká kategória,“ mrkla smerom k nervóznemu Nevillovi, ktorý mal bojovať až vo štvrtok, ale starosti si už stihol začal robiť. Nepresvedčivo sa zaškľabil.

„Hej Weasley, tešíš sa na večer a na to, akú dostaneš nakladačku?“ zachechtali sa Zabini s Parkinsonovou, ktorí provokovali spolu s dvoma spomínanými pred Veľkou sieňou všetkých prichádzajúcich.

„Na večer sa strašne teším,“ zaškľabil sa im do tváre, „ale na to, ako tej vašej gorile ukážem, kde je presne jej miesto, to znamená porazenecká ležiaca poloha pri mojich nohách.“

„Len aby si nebol nemilo prekvapený, keď sa preberieš na ošetrovni,“ zaryl Zabini.

„Myslím, že to mi nehrozí, vzhľadom k tomu, že Goyle ani presne nevie, čo sa od neho očakáva. Asi by ste ho mali rýchlo zasvätiť do situácie, vyzerá dosť dezorientovane, ešte aj provokovať musíte zaňho,“ odpálkoval ich pohotovo.

„Počúvaj, Weasley...“ zasiahol menovaný, asi preto, že zaregistroval svoje meno. Vzápätí však stíchol, pretože sa objavila McGonagallová a prísnym pohľadom kontrolovala situáciu. Všetci sa tvárili nadmieru nevinne. Ron aj s priateľmi využili situáciu a prešmykli sa s úškľabkami popri nich na raňajky. V momente, ako profesorka zmizla, začali provokácie nanovo. Začuli, ako si vybrali ďalšiu obeť v podobe Marietty Edgecombeovej, pretože sa s ňou mal večer stretnúť práve Zabini.

„No vidíš, ako krásne si ich schladil,“ uškrnul sa Harry a uznanlivo ho potrieskal po pleciach. Len si vzdychol a nechal sa upokojovať od svojej priateľky.

„Všetko sa parádne rozbieha,“ chechtal sa Seamus, keď si posadali k raňajkám, „spolu s Lewisom sme vypracovali kurzový lístok a, samozrejme tajne, môžete uzatvárať stávky na jednotlivé duely. On už vypadol a mne to dlho nepotrvá a budem ho nasledovať,“ zaškľabil sa na nich, „keby som aj vo štvrtok vyhral, potom príde na radu Neville a mne je jasné, že spolu trénujete, takže nemám šancu. Je mi to však úplne jedno, toto je rozhodne zaujímavejšie. Viete, kto má najjednoznačnejší kurz na výhru v nasledujúcom kole?“ zazubil sa na nich a oni ho pohľadmi vyzývali k prezradeniu.

„Najskôr to bude Harry, nie?“ zachuchňal Ron s plnými ústami.

„Si predstav, že nie,“ zaškeril sa. „Pozorne sme sledovali úvodné súboje a najmenšie šance sa dávajú Colinovi,“ vysvetľoval takmer šeptom, aby ho nezačuli okolo sediaci, „takže najnižší kurz je na Hermionu.“

„Tak aby som vám nenatrhla plány,“ ohradila sa mierne zapýrená Hermiona.

„Z toho strach nemáme. Hneď potom nasleduješ ty, Ron. Neveríme, že by sa ten trol dokázal dlho brániť. Ďalej sú tam Slizolinčania Montangue a Zabini. Rozmýšľali sme, že by sme ďalej zaradili Nevilla, keďže Crabe je tiež hovädo, ale zase máme vážne obavy, aby si to zvládol. Prepáč, Neville,“ ospravedlňujúco pozrel na kamaráta, ale ten len mykol plecami, „takže nasleduje Ginny a Corner a až potom je tam Harry s Nevillom. Predpokladáme, že ti Thomas nebude chcieť darovať nič, ale napriek tomu ti veríme a ja som práve na teba vsadil dva galeóny, tak ma nesklam,“ zatváril sa mierne výhražne, „no a ďalej je to vcelku vyrovnané, vyhrať môže hocikto.“

„Aké sú ešte možnosti stávok?“ zaujímalo Rona, ktorý bol druhým najlepším hodnotením polichotený.

„Môžete si vsadiť na celkového víťaza, finalistu a taktiež semifinalistov. Úprimne, trvalo mi niekoľko hodín, než som ten systém pochopil, ale zase Lewis je mukel a stávky ovláda,“ rečnil oduševnene.

„No tak sa vytlač, ako to vyzerá?“ povzbudzoval ho Ron a tajne si želal, aby sa jeho menu dávali nádeje.

„Ak sa jedná o víťaza, podľa tej naznačenej schémy sú najnižšie kurzy na Harryho a Montangua. Určite by sa mali stretnúť vo finále a tam je to jedna k jednej. A medzi semifinalistami, opäť oni dvaja a podľa všetkých predpokladov by sa tam mal objaviť aj Zabini, prepáč Ron, ale myslíme si, že ťa porazí, je naňho menší kurz. A posledné semifinálové miesto je mierne naklonené na Ginninu stranu, aj tebe sa chcem ospravedlniť Hermiona, ale tiež ti nedávame veľké nádeje. Samozrejme je to všetko len v rámci hypotéz a predpokladov, pokojne sa môžeme mýliť a celý turnaj vyhrám ja,“ zachechtal sa.

„Za seba prehlasujem,“ ozvala sa Ginny, „že pre mňa bude najdôležitejší zápas v treťom kole. Ostatné budem brať len ako bonus,“ zaškľabila sa.

„U mňa je to vlastne podobné,“ pridala sa aj Hermiona, „tiež mi záleží čisto len na porazení tej slizolinskej krásavice. A keď ma potom porazíš ty, len ti zagratulujem,“ obrátila sa s úsmevom na Ginny. „Ale to sa budem musieť dostať najskôr cez Colina,“ dodala na záver.

„A ja by som rád prekazil tie vaše hypnózy a porazil Zabiniho,“ zafrflal Ron.

„Ronald, hovorí sa hypotéza a nie hypnóza,“ zachichotala sa Hermiona a zarazila sa príliš neskoro.

„To je úplne jedno,“ odvetil aj napriek okolitému výbuchu smiechu, ktorý úspešne ignoroval. „Hlavne ho chcem poraziť.“

------

„Ste úplne geniálny,“ nadhodil uštipačne profesor Elixírov prechádzajúc sa po triede. Na všeobecné prekvapenie, ktoré však zainteresovaní pochopili, prestal so sústavnými útokmi na Harryho a zameriaval sa na ostávajúcu štvorku zloženú z troch Bystrohlavčanov a jedného Bifľomorčana. A Harry sa nevedel dočkať naplnenia stávky. Ron a Neville zatiaľ netušili, aké prekvapenie ich čaká. „Viditeľne vás ovplyvňuje prebiehajúci turnaj a negatívne zasahuje do vášho sústredenia, Macmillan. Nechápem, ako môžete takto przniť ten elixír. Vy ste predsa skončili v prvom kole, preto by vaše sústredenie nemalo byť nijako pohnuté, ibaže to je vo vašom prípade trvalý jav, takže ma to ani príliš neprekvapuje. Pozrite na Weasleyho, dnes ho čaká duel a aj keď pochybujem, že sa dostane v turnaji ďalej, dokáže sa sústrediť a jeho elixír má dnes dokonca celkom schopnú farbu a aj konzistenciu. Aspoň sa mi to tak marí a ak to nepokazí v druhej polovičke výroby, je tu istá nádej, že mi odovzdá vzorku, ktorá ma ako tak uspokojí. Nestačím sa čudovať, že by sa vo vašej hlave predsa len nachádzalo čosi viac, niečo, čo ste doteraz úspešne skrývali?“ zaškľabil sa.

Ron ostal pozerať zarazene do kotlíka, neriskoval zdvihnutie pohľadu. Harry si však neodpustil jeden kontrolný pohľad. Profesor si ho vystriehol a zdvihol k nemu spýtavo obočie, akoby sa dožadoval odpovede na otázku... no čo, Potter, môže byť? Len zavrtel hlavou, nebolo to síce to, čo očakával, ale mohlo mu napadnúť, že sa z toho nejako vyzuje. Ešte bol zvedavý, aký spôsob vymyslel na Nevilla. Neušlo mu, že po ňom Hermiona hodila podozrievavý pohľad. Asi to už prekukla.

„Výborne, pán Zabini,“ pochválil Slizolinčana, ktorý sa spokojne zaškľabil. „Ostatne ako vždy, takže to nie je až také  prekvapujúce. To však nemôžem tvrdiť o pánovi Potterovi,“ ironicky natiahol a zvedavo nakukol do jeho kotlíka. „Hm, veľmi zvláštne. Že by vám po mesačnom výpadku začali fungovať aspoň poniektoré mozgové závity?“ posmešne natiahol a zapichol doňho provokačný pohľad. „Váš dnešný výkon je fascinujúci, nevravím, že je dokonalý, ale aspoň sa vám podarilo pripraviť si všetky prísady a to dokonca na prvý raz a bez pomoci. Skutočne obdivuhodné. Aj tá, ten obsah vášho kotlíka sa z diaľky podobá na elixír. Dosť ma to prekvapilo.“ Čakal náznak reakcie, ale opäť sa žiadnej nedočkal. No čo, aspoň to vyskúšal. Obrátil pozornosť na Nevilla. „Pán Longbottom,“ húkol po ňom, až Neville podskočil, „vy ste ma úplne dorazili. Ste absolútnym klenotom medzi prekvapeniami, ktoré ma dnes postihli. Po takmer šiestich rokoch sa vám podarilo nič nevyhodiť do vzduchu, neublížiť sebe ani spolužiakom, pripraviť si všetko potrebné včas a odovzdať vzorku, ktorú si budem môcť odliať na preskúmanie bez toho, aby som bol prinútený použiť páčidlo. Ale čo je úplnou senzáciou, podarilo sa vám rozložiť oheň pod kotlíkom. Neostáva mi nič iné, iba vám k tomuto úspechu zablahoželať. Skutočne ste sa dnes prekonali, môžete byť na seba pyšný,“ zaškľabil sa naňho. Neville pozeral neveriacky do kotlíka, v ktorom mu bublala akási hmota nápadne sa podobajúca blatu a rozhodne nehrozilo, že si ju profesor dokáže odliať. Medzi Slizolinčanmi to protestne zašumelo.

„Poprosím o pokoj,“ vrkol po nich mierne podráždene profesor, „nechápem, čomu sa čudujete. Každý môže občas prekvapiť, každého môže niekedy ovanúť malý vánok inteligencie a dnes sa to podarilo pánom Weasleymu a Longbottomovi. Len dúfam, že takéto svetlé chvíľky budú mať čoraz častejšie. Nebolo by pre nich vhodné, keby to bola len jednorázová záležitosť. Pre dnešok skončíme, odovzdajte mi vzorky, žiadam o vypracovanie polmetrovej práce na tému dnešného elixíru,“ počkal, až mu všetci odovzdajú svoje označené fľaštičky. „Pán Potter, na moment,“ vyzval ho a čakal, keď všetci odídu.

„No? Ste spokojný?“ ironicky sa zaškľabil po zabezpečení miestnosti.

„Ani nie, nebolo to presne to, čo som si predstavoval. Ale je mi jasné, že by z vás viac nevypadlo.“

„Nemohli ste predpokladať, že by som pochválil Chrabromilčana. A okrem toho sme si nestanovili podmienky, ktoré budem musieť splniť, takže bolo len na mne, aký štýl použijem. A pochvala tam rozhodne bola, proti tomu nemôžete protestovať.“

Harry sa naňho neveriacky díval, ale vzápätí sa zaškľabil a pokrútil hlavou. Chvíľu sa na seba bez slova dívali a uškŕňali sa, potom profesor ukázal hlavou na dvere. Odišiel s pocitom, že to predsa nedopadlo až tak hrozne.

„Takže toto mal spraviť Snape v prípade prehry?“ vypálila naňho Hermiona v momente, ako si k nim prisadol k obedu. Stihol akurát pobozkať Ginny na líce, keď po ňom jeho kamarátka vyštartovala. „Mal pochváliť Rona a Nevilla?“ Zamračene naňho zazerala a on pozrel na prekvapených kamarátov.

„On to vážne spravil?“ zachichotala sa Ginny.

„Nebola to síce pochvala, akú som mal v pláne, ale určitý náznak tam predsa len bol,“ mykol plecami.

„Ja si myslím, že sa riadne prekonal. Neverím, že by sa mu moja vzorka nejako zvlášť pozdávala,“ zaškľabil sa Neville. „A to páčidlo bude musieť použiť, určite to ešte stuhne.“

„Ani môj výkon nebol dnes iný. Podobalo sa to na hocičo, len nie na elixír,“ pridal sa Ron a zachechtal sa na Harryho.

„To bola hlúposť,“ protestovala Hermiona. „Nie, že by sa mi nepáčilo, že vám prejavil náznak pochvaly. Uvedomte si ale, že si mohli vaše elixíry všimnúť aj druhí. A mohlo by im to byť podozrivé.“

„Ale to je predsa jeho problém, nemyslíš?“ namietal Ron. „Rozhodne by im bolo podozrivejšie, keby povedal... Weasley, Longbottom, ste jedničky, dnes sa vám to podarilo. To, čo povedal, sa vlastne za pochvalu ani nedá považovať. Každopádne ti patrí moja vďaka, Harry,“ zazubil sa na kamaráta a schválne si nevšímal zazeranie svojej priateľky.

„To je fakt. Aj tak to bolo viac, ako by som sa kedy nádejal,“ zaceril sa aj Neville. „Ďakujem, si kamoš.“

------

„Ešteže nás Katie tak nenaháňa na tréningoch, inak by som bol úplne nahraný,“ sťažoval sa Ron. Neustálym rozprávaním sa snažil zbaviť nervozity, ktorá ho opantala. Sledovali práve súboj Zabiniho a Marietty, ktorej sa na tvári ešte stále dali nájsť stopy minuloročnej zrady. Zabini s ňou nemal veľa práce, ich duel trval len desať minút, kedy ju sériou dobre mierených zaklínadiel napokon odzbrojil. Slizolinské klbko búrlivo oslavovalo. Pred nimi sa stretol Marcus Belby a pohodlne si poradil s Lavender Brownovou. McGonagallová práve vyzývala Slizolinčana Warringtona a Susan Abottovú, ktorých uzavreli v bezpečnostnej kopuly a Tonksová im zadávala posledné pokyny. Ron spozornel, v prípade výhry sa stretne práve s víťazom tejto dvojice. Z kopule k nim doliehal občas výkrik zaklínadla ich spolužiačky, ktorej zjavne robilo neverbálne kúzlenie problémy. A aj to bolo príčinou jej rýchlej prehry, Slizolinčania oslavovali nanovo. Zjavne sa im darilo a tradíciu nechceli porušiť ani v poslednom duely toho večera.

„Ronald Weasley a Gregory Goyle,“ zahlásila McGonagallová a Ron sa nervózne postavil. Chrabromil nechcel zostať pozadu s povzbudzovaním a úspešne prekrikovali Slizolin oslavovaním svojho duelanta. Tomu to ale veľmi nepomohlo, našťastie zachraňovala situáciu Hermiona a podporila ho objatím a vášnivým bozkom. Napokon odchádzal s miernym úsmevom.

„Chcem po vás férový súboj. Ak sa objaví krv, máte príležitosť zápas prerušiť, avšak pomôcť si môžete len sami. Akýkoľvek náznak nepovolených zaklínadiel a zápas ruším. Je vám všetko jasné?“ informovala ich Tonksová. Goyle prikývol, ťažko posúdiť, či rozumel pravidlám. Ron celý červený taktiež pritakal. Tonksová by síce mala byť nestranná, ale nezabudla smerom k Ronovi povzbudivo mrknúť. Pozdravili sa a Tonksová od nich odstúpila s pripraveným prútikom.

Nadýchol sa, nervózny a rozladený, vedomý si všetkých pohľadov, ktoré sa naňho upierali. V mysli si opakoval slová svojich priateľov. Nie je to vážny súper, je to vlastne idiot, ktorému omylom strčili do ruky prútik. Rozhodne má na to, aby ho porazil. Musí sa prestať podceňovať, musí si veriť. Súper naňho zazeral, vyzeral skutočne ako trol oblečený do habitu. Vyčkával a on robil presne to isté. Čakal na súperovu reakciu. Nechcel začať ako prvý, ruka s prútikom sa mu mierne triasla a on bol napätý, nervy mal totálne našponované.

Slizolinčan túto stratégiu nezvládol a začal páliť zaklínadlá. Leteli na Rona jedno po druhom. Po prvotnom zaváhaní, keby sa len tak-tak vyhol prvému lúču sa však spamätal a začal ich neverbálne odkláňať. Goyle pálil takmer besným tempom a jemu sa nenaskytla príležitosť k protiútoku. Po dvoch minútach si uvedomil, že naňho páli Reducto, Expelliarmus, Petrificus Totalus a Stupefy stále dokola. Prekvapilo ho to, to skutočne nevie nič iné?

Odklonené zaklínadlá sa trieštili na sklenenej stene kupole a dovtedy mierne predklonený Ron sa znudene napriamil. Pomaly ho to prestávalo baviť. Keď nie je schopný nič iné vymyslieť, tak to v momente ukončí. Nepoužíva nič nebezpečné, nič, čím by ho mohol prekvapiť. Stačil malý úskok do strany a vyslanie odrážacieho zaklínadla.

Slizolinčan zameraný na vysielanie zaklínadiel nestihol zareagovať a letel štyri metre dozadu. Vstávajúc ho Ron pevne zviazal, plánoval použiť odzbrojenie, ale takto to bude oveľa lepšie. Pristúpil k nehybnému súperovi a s úsmevom zdvihol jeho prútik. Sklená kupola v momente zmizla a k nemu doľahol radostný krik jeho spolužiakov.

So zadosťučinením pozrel na Goyla, ležiaceho pod jeho nohami porazeného presne tak, ako mu to sľuboval.

------

Ďalší deň sa niesol v rovnakom provokačnom duchu ako ten predtým a určite ani ostatné nebudú výnimkami. Seamus sa sťažoval, že sa v prvý deň nezrodilo žiadne prekvapenie a oni neboli v zisku. Preto zavŕtal do Parvati, ktorá mala súperiť s Lunou a bol na ňu vypísaný o kúsok nižší kurz ako na ich kamarátku, ktorej sa príliš neverilo. Dosiahol len toho, že sa s Patilovou všetci pohádali na čele s Nevillom.  

A samozrejme sa vo veľkom preberal aj súboj Harryho s Deanom, ktorých pokrivený vzťah bol všeobecne známy a každý očakával prinajmenšom hospitalizáciu jedného z aktérov. Harry si z toho nerobil príliš veľké starosti, našťastie sa malo bojovať s prútikmi a tam by mu nemal jeho nižší vzrast príliš prekážať. Horšie by to bolo, keby došlo k pästnej bitke. Ginny však prezradil, že ho nesmierne tento súboj teší. Neplatí v ňom podmienečné vylúčenie a on dostane šancu konečne si to s ním vyriešiť. Samozrejme pokračovali vo vzájomnom zazeraní, ktoré bolo blížiacim sa duelom čoraz nenávistnejšie.

„Harry,“ začuli tiché zasyčanie odniekiaľ z postrannej chodbičky. Zaostrili a zbadali vyškierajúcu sa Siriusovu tvár. „Držím palce,“ povedal jednoducho po tom, ako sa so všetkými štyrmi zvítal. Práve mierili do Veľkej siene na duely. Luna, keďže mala začínať, išla spolu s Nevillom o kúsok skôr. „Si predstavte, že tým vašim turnajom je už posadnutý celý Rád. Normálne som sa takmer pobil s Charliem a Lupinom, všetci chceli ísť dnes pozrieť,“ potichu sa zachechtal spolu s nimi. „To je ten žiarlivý chlapec?“ nadhodil a keď prikývol pokračoval. „Tak mu ukáž, čo je Potter zač,“ prihodil jeden úškľabok. „Včera tu bol Bill, mám vás pozdravovať a tebe odkázať, aby si sa nabudúce rozhýbal skôr. Inak gratuluje,“ obrátil sa s úsmevom na Rona.

„To sa ľahko povie, rozhýbať sa skôr,“ namietol, ale pozdrav od najstaršieho brata a najmä vedomie, že ho pozoroval, mu zalichotilo.

„Musíte byť rýchlejší, ale to vlastne všetko viete,“ pokračoval. „Je mi to strašne ľúto, dievčatá, ale zajtra nebudem môcť prísť a držať vám palce. Ako som už povedal, o stráženie je boj a zajtra si vydupali účasť Susan a Charlie. A vyzerá to tak, že na posledné boje snáď príde komplet celý Rád,“ zasmial sa.

„Kedy by si sa mohol objaviť?“ opýtal sa Harry.

„Niektorý večer si spravím voľno a prídem do Núdzovej miestnosti, určite. A ozaj, aby som nezabudol. Mám vám všetkým odkázať zhruba toto: dávajte si pozor, nerobte sprostosti, myslite na zodpovednosť, vyhýbajte sa problémom a nech vás Merlin ochraňuje, keď sa niektorí z vás zraní.“

„Mamka?“ vypálili Ron spolu s Ginny a prevrátili oči. Sirius im to s úškľabkom potvrdil.

„Harry,“ odchytil si ho, keď sa ostatní pobrali preč, „bav sa. Nepovažuj za povinnosť vyhrať, jednoducho sa bav.“

Do Veľkej siene prišli v okamihu, kedy porozdávala Tonksová inštrukcie a súboj sa začal. Luna vyzerala absolútne pokojne, uprene sa na svoju protivníčku dívala a svojím pohľadom ju viditeľne znervózňovala. Ich súboj bol vcelku vyrovnaný, striedali sa v útokoch a následných vykrývaniach, ťahalo sa to dosť dlho. Napokon to však Parvati nevydržala, dalo by sa povedať, že ju Luna doslova uhnala a podarilo sa jej za sprievodu búrlivého Nevillovho oslavovania poraziť ju. Nevšímal si neveriace pohľady ostatných Chrabromilčanov. Michael Corner sa stretol s ďalším slizolinským siedmakom Derickom a na spokojnosť takmer celej školy sa mu podarilo ho poraziť. Nasledoval súboj ďalších dvoch bystrohlavských siedmakov, Goldsteina a Summerbyho. Ten bol ešte vyrovnanejší, ako duel Luny a napokon z neho vyšiel prípadný Harryho protivník, Anthony Goldstein. A mal začať bonbónik druhého kola turnaja.

„Poriadne naseriem tvojho protivníka ešte pred zápasom,“ nadhodila Ginny, objala svojho priateľa a venovala mu obzvlášť vášnivý bozk. Dá sa povedať, že týmto gestom zabila dve muchy jednou ranou, pretože zarazila Čcho v ceste ku nim. Evidentne mu chcela prísť popriať všetko najlepšie, ale po vzhliadnutí ich prejavu vzájomnej náklonnosti sa zatvárila viac ako nenávistne a otočila sa na päte. Našťastie si to nevšimli. Schytal ešte povzbudenie od svojich priateľov.

„Harry Potter a Dean Thomas,“ zahlásila McGonagallová. Škola bola rozdelená na dva tábory. Na jednej strane Slizolin a niekoľko závistlivcov, ktorí ešte stále nevedeli prežiť takzvanú zradu v podobe Harryho vzťahu s Ginny a na druhej ostatok, ktorí fandil Harrymu.

„Pre vás platí to isté,“ spustila Tonksová, ale Harry ju nepočúval. Uprene sa díval svojmu kedysi dobrému kamarátovi do očí a nevidel v nich nič iné, len nenávisť. Nechápal, ako môže neopätovaný cit vyvolať až takúto nenávisť.

„Zabijem ťa,“ sykol po ňom nevraživo a potichu, aby ho nezačula profesorka Obrany a súčasne aj rozhodkyňa.

„Je mi jasné, že to je tvoja najväčšia túžba,“ odvetil mu pokojne, „máš k tomu všetky možnosti, ak si myslíš, že na to máš,“ zaškľabil sa.

Malú chvíľu chodili okolo seba a vyčkávali. Pozorovali najmenšiu reakciu toho druhého. A Harry mal na mysli slová svojho krstného otca. Skutočne sa chce baviť, bude mu potešením vrátiť mu všetko, čo spravil Ginny a vlastne aj jemu.

Dean zaútočil, chcel ho omráčiť. Podarilo sa mu uskočiť pred zábleskom a provokačne sa zazubil. Vyskúšal to ešte tri krát a Harry len uskakoval, aby vzápätí švihol prútikom a podrazil mu nohy. Nechal ho, nech sa pozviecha a zaútočí. Chvíľu len odkláňal zaklínadlá, občas vyslal odzbrojovacie kúzlo. Naťahoval čas, možno by sa mu podarilo odzbrojiť ho, keby sa o to pokúsil. Chcel však zdržovať, pretože sa chcel baviť.

Medzi štítmi sa mu podarilo vyčarovať ľadovú plochu priamo pod jeho nohami. Rozpleštil sa na zemi a s nevraživým výrazom sa zviechal zo zeme. A on ho nechal v pokoji sa postaviť. Vzápätí naňho letelo kúzlo, ktoré nepoznal, tentoraz nenamieril presne a neodklonil ho. Ucítil prudkú bolesť v stehnách a zaregistroval víťazný Deanov úškrn. Dokázal sa aj napriek bolesti udržať na nohách a momentálne bol schopný len sa brániť.

Thomasove útoky boli mierené presnejšie a mali rýchlejšiu frekvenciu. Bol prinútený ustupovať a pohybovať sa do kolieska. Mal čo robiť, aby sa mu podarilo, keď nie vykryť a odkloniť zaklínadlo, tak mu aspoň uhnúť.

Zdravo sa nasral a konečne zaútočil aj on. Metal po ňom jedno zaklínadlo za druhým, postupne získaval prevahu, keď však prišlo prekvapivé zaklínadlo a jemu sa vyvalila z nosa krv. Stihol však použiť mätúce zaklínadlo a Dean vyzeral dezorientovane. Kašľal naňho, potreboval si zastaviť krvácanie, ktovie, odkiaľ pozná tieto finty. Na Tonksovej otázku, či nemá prerušiť zápas len pokrútil hlavou. Bol v poriadku presne v tom okamihu, ako prestalo pôsobiť zaklínadlo na Thomasa.

Boj začal odznovu, dvakrát pocítil bolesť v stehnách, keď sa rozhodol znova použiť potkýnacie zaklínadlo. Deanovi pri páde vypadol prútik a dokotúľal sa až k Harrymu. Ležiac na zemi k nemu zdvihol nenávistný pohľad a čakal, kedy zápas ukončí. Toto ale nie je prijateľný spôsob výhry, nechcel to ukončiť zodvihnutím náhodne vypadnutého prútika a okrem toho sa doteraz revanšoval len za Ginny. Ešte je na rade on.

„Pokračujeme, Thomas,“ vrkol po ňom a prikopol mu prútik.

TOPlist